Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 33/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., I., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Dr. J. B., s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 31. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti Z., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 31. augusta 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

sp. zn. z 27. januára 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti

Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. augusta 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde

Trenčín (ďalej len ,,okresný súd“) domáhala zaplatenia sumy 54 937,53 € s príslušenstvom

od JUDr. L. (ďalej len ,,žalovaný“), advokáta (predtým komerčného právnika), z titulu

náhrady škody, ktorá jej mala byť žalovaným spôsobená porušením jeho povinností

komerčného právnika, neskôr advokáta. Žalovaný ako komerčný právnik zastupoval

sťažovateľku ako žalovanú v konaní o zaplatenie sumy 369 000 Sk s prísl., vedenom na

okresnom súde pod sp. zn. , kde okresný súd rozsudkom z 3. novembra

2003 žalobe proti sťažovateľke vyhovel a zaviazal ju zaplatiť celú žalovanú istinu s úrokmi

z omeškania a náhradu trov konania. Predmetom pôvodného konania, kde žalovaný

zastupoval sťažovateľku, bolo zaplatenie troch nezaplatených splátok z nájomnej zmluvy

o kúpe prenajatej veci. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že žalovaný porušil jeho povinnosti

tým, že nepredložil súdu v pôvodnom konaní dôkazy o úhrade žalovanej istiny a že napriek

podanému odvolaniu proti rozsudku z 3. novembra 2003 nezabezpečil zaplatenie súdneho

poplatku (neinformoval sťažovateľku), v dôsledku čoho došlo k zastaveniu odvolacieho

konania a podľa sťažovateľky vecne nesprávny rozsudok okresného súdu nadobudol

právoplatnosť 14. apríla 2004 a vykonateľnosť 17. apríla 2004. V následnom exekučnom

konaní súdny exekútor vymohol od sťažovateľky sumu 1 984 512,50 Sk. V príčinnej

súvislosti s porušením povinností žalovaného tak podľa tvrdení sťažovateľky vznikla škoda

na jej majetku vo výške 54 937,53 € (1 655 048 Sk), ktorá zodpovedá rozdielu medzi

exekučne vymoženou sumou a platbami (úroky z omeškania, náhrada zaplateného súdneho

poplatku), ktoré podľa jej tvrdení bola skutočne povinná žalobcovi v pôvodnom konaní

platiť.

3. Okresný súd následnú žalobu sťažovateľky o náhradu škody proti žalovanému

zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť mu trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky

o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené

práva, pričom polemizuje s právnymi názormi tak okresného, ako aj krajského súdu

týkajúcimi sa predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. K veci

uviedla: ,,Preto bolo a je podľa nášho presvedčenia nesporné, že ak by bol žalovaný

komerčný právnik, resp. advokát obhajoval záujmy svojho klienta v konaní č.k. 16 Cb

461/01 na Okresnom súde v Trenčíne dôsledne, odborne a v súlade s uzavretou nájomnou

zmluvou predložil prvostupňovému súdu dôkazy o úhrade predmetného žalovaného

nájomného za mesiace január až marec 2001 (žiadne iné splátky nájomného nebola

sťažovateľka povinná v rokoch 2000 až 2001 platiť), nebol by prvostupňový súd rozsudkom

zaviazal sťažovateľku na opätovné zaplatenie splátok v sume 369.000,-Sk prísl., ktoré

prenajímateľovi preukázateľne už pred vyhlásením rozsudku z 03.11. 2003 zaplatila. V

prípade neakceptovania predmetných dôkazov o zaplatení splátok prvostupňovým súdom,

ak by žalovaný advokát bol podal riadne odvolanie proti rozsudku prvostupňového

súdu (a zabezpečil zaplatenie súdneho poplatku) konanie vo veci č. k na

odvolacom súde (prípadne s už iným právnym zástupcom) by muselo byť úspešné pre

sťažovateľku (s novým právnym zástupcom) a k žiadnemu exekučnému konaniu voči

sťažovateľke by nedošlo a žiadna škoda by jej nebola vznikla.

Konanie žalovaného advokáta, ktorý v konaní na Okresnom súde v Trenčíne, č. k.

dostatočne odborne nechránil a nepresadzoval oprávnené záujmy svojho

klienta (z veľmi ťažko objektívne pochopiteľných dôvodov súdu nepredložil existujúce

písomné dôkazy o jeho klientom zaplatenej žalovanej istine v sume 369.000, - Sk, ktoré mu

klient odovzdal – pred vyhlásením rozsudku v konaní ) bolo však prvotnou

a bezprostrednou príčinou vzniku škody. Už z pôsobenia tejto prvotnej príčiny možno

dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.

Žalovaný advokát dostatočne nechránil a nepresadzoval práva a oprávnené záujmy

svojho klienta (súdu nepredložil dôkazy o klientom zaplatenej žalovanej istine, hoci ich od

klienta prevzal), nekonal svedomito, keď nezabezpečil zaplatenie súdneho poplatku za

podané odvolanie a nepoučil klienta o následkoch nezaplatenia tohto poplatku.

Posúdenie veci Okresným súdom Trenčín a Krajským súdom v Trenčíne v tomto

prípade sa môže a musí stať predmetom kritiky zo strany Ústavného súdu SR, pretože

závery, ktorými sa uvedené všeobecné súdy vo svojom rozhodovaní riadili - sú arbitrárne,

zjavne svojvoľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na

riadny a spravodlivý proces.

Vzhľadom na skutkovú a právnu zložitosť tohto sporu o náhradu škody, sme dôvodne

očakávali, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku stručne, jasne, výstižne, ale hlavne

presvedčivo odôvodní, resp. vyargumentuje svoje stanovisko k našim odôvodneným

právnym názorom na porušenie právnej povinnosti žalovaným advokátom, na vznik škody a

kauzálny nexus medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody, ktoré sme podrobne

uviedli v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Krajský súd ich však v

podstate odmietol svojim zavádzajúcim a zjavne svojvoľným tvrdením, že v odvolaní

žalobca neuviedol nič iného ako pred súdom prvého stupňa.

Vzhľadom na rozsah a dôvody nami podaného odvolania proti predmetnému

rozsudku Okresného súdu v Trenčíne je odôvodnenie napadnutého rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne pre nás z hľadiska spravodlivosti a presvedčivosti nepochopiteľné z

nasledovných dôvodov:

Zjavne svojvoľne odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku argumentuje tým, že z

pripojeného spisu mal odvolací súd za preukázané, že proti platobnému

rozkazu č.k. -17 podal žalovaný prostredníctvom svojho konateľa odpor,

nepodal ho žalovaný ako právny zástupca. Podanie odporu v tejto veci nemá žiadnu logickú

príčinnú súvislosť so vznikom škody na strane sťažovateľky.

Krajský súd totiž pri svojom rozhodovaní musel a mal vedieť, že dňa 28.01.2002 (deň

podania odporu) odpor nemohol podať žalovaný ako právny zástupca, pretože žiadneho

právneho zástupcu ešte nemal. Sťažovateľka udelila plnomocenstvo žalovanému za účelom

poskytnutia právnych služieb - odborného právneho zastupovania vo veci na

Okresnom súde v Trenčíne až dňa 30.12.2002, t.j. až po tom, čo zistila, že pre skutkovú

zložitosť preukázania jednotlivých čiastkových platieb na úhradu dlžnej istiny v konaní pred

súdom potrebuje odborné právne zastúpenie.

Zjavne svojvoľne (bez logickej súvislosti s vykonanými dôkazmi) odvolací súd v

odôvodnení svojho rozsudku taktiež tvrdí, že v konaní nebolo preukázané, že právny

zástupca žalobcu mal podať odvolanie, aspoň žalobca o tom nepredložil dôkaz a v spise sa

nenachádza ani podnet v tomto smere. Z textu odvolania, ktoré žalovaný vypracoval a dňa

16.01.2004 osobne podal na Okresnom súde v Trenčíne však pritom jasne a jednoznačne

vyplýva, že tak urobil na základe plnej moci.

Napokon zjavne svojvoľne (bez logickej súvislosti s vykonanými dôkazmi) odvolací

súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdí, že o tom, že súd prvého stupňa žiadal dôkazy na

preukázanie tvrdení žalovaného ohľadne vyrovnania predmetu sporu, konateľ spoločnosti

vedel, pretože bol prítomný na pojednávaní dňa 17.4.2003. Práve preto totiž, že konateľ

sťažovateľky vedel, aké dôkazy žiada súd, tak zabezpečil, aby účtovníčka (ekonómka) a

svedkyňa v spore – J. M. všetky dôkazy na preukázanie tvrdených platieb

osobne odovzdala žalovanému za tým účelom, aby ich predložil na súde.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej

označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, zároveň žiadala, aby ústavný súd

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadala

priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda krajského súdu

vo vyjadrení z 25. februára 2011 uviedol, že predsedníčka príslušného senátu je názoru, že

senát rozhodol podľa najlepšieho vedomia a svedomia a v súlade so zákonom. Predsedníčka

senátu predovšetkým poukázala na skutočnosť, že prvostupňový súd podrobne a obšírne

zdôvodnil svoje rozhodnutie, a keďže odvolací senát sa s takýmto odôvodnením stotožnil,

poukázal vo svojom odôvodnení predovšetkým na prvostupňové rozhodnutie. Súčasne

uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom

z 21. februára 2011 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska účastníkov konania dospel k záveru, že od

ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu. Po posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru,

že sťažnosť nie je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd

(napr. , , ).

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu spočíva v jej tvrdení, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú zjavne

svojvoľné, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné s priamym

dopadom na označené práva.

13. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po

opise dôvodov rozsudku okresného súdu, podstatných dôvodov odvolania a vyjadrenia

k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Odvolací súd prejednal vec podľa bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a

napadnutý rozsudok je potrebné podľa , potvrdiť. Podľa

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého

stupňa vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so

zásadami uvedenými v a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, keď žalobu zamietol.

Predovšetkým treba uviesť, že konanie je právoplatne skončené

(právoplatnosť rozsudku je vyznačená dňa 22.1.2004). Z pripojeného spisu

mal odvolací súd za preukázané, že proti platobnému rozkazu č.k. -17 podal

žalovaný prostredníctvom svojho konateľa odpor, nepodal ho žalovaný ako právny

zástupca. Odvolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku z odvolania

a nadobudlo právoplatnosť dňa 14.4.2004. Z pripojeného spisu odvolací súd zistil, že dňa

23. júna 2004 bol do spisu nahliadnuť JUDr. J. B., ako zástupca na základe plnomocenstva,

zo dňa 22. júna 2004.

V konaní nebolo preukázané, že právny zástupca žalobcu mal podať odvolanie,

aspoň žalobca o tom nepredložil dôkaz a v spise sa nenachádza ani podnet

v tomto smere po tom, čo zmenil žalobca právneho zástupcu. A o tom, že súd prvého stupňa

žiadal dôkazy na preukázanie tvrdení žalovaného ohľadne vyrovnania predmetu sporu,

konateľ spoločnosti V. Š. vedel, pretože bol prítomný na pojednávaní dňa 17.4.2003.

Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že z listu žalovaného zo

dňa 2.3.2005 zrejme vyplýva, že tento záväzok uznal, odvolací súd sa s týmto nie istým

názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto

písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá

v čase uznania. Z obsahu podania len vyplýva, že žalovaný očakáva plnenie poisťovne v

prospech žalobcu. Tento názor súdu prvého stupňa nemal vplyv na správnosť rozhodnutia a

vyššie uvedený názor odvolacieho súdu len zdôrazňuje správnosť rozhodnutia vo veci

samej.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými

tvrdeniami a dôkazmi produkovanými účastníkmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V

odvolaní žalobca neuviedol nič iného, ako pred súdom prvého stupňa. Napadnutý rozsudok

je vecne správny, preto bol odvolacím súdom podľa , potvrdený a v

podrobnostiach odvolací súd na jeho odôvodnenie odkazuje.“

14. Keďže odvolací súd aproboval odôvodnenie rozsudku okresného súdu,

v dôsledku čoho tvoria odôvodnenia rozsudkov obidvoch inštančných súdov jednotu,

ústavný súd sa oboznámil aj s podstatnými dôvodmi rozsudku okresného súdu. Tento

na vlastné odôvodnenie rozsudku v podstatnom uviedol:

,,Žalovaný zastupoval žalobcu v konaní vedenom okresným súdom ako komerčný

právnik od 30.12.2002 do 31.12.2003 a ako advokát od 1.1.2004 do 13.4.2004. Podľa § 13

ods. 1 o komerčných právnikoch v znení neskorších právnych

predpisov bol žalovaný povinný zachovávať Ústavu SR a ostatné zákony, ako aj iné

všeobecne záväzné právne predpisy a v ich medziach sa riadiť príkazmi klienta (ďalej súd

cituje a a zákona o advokácii, pozn.). Súd má

zato, že žalovaný tieto povinnosti ako komerčný právnik a neskôr advokát porušil, nakoľko

v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal opak. Zároveň v zmysle § 18 ods. 2 zák.

č. o komerčných právnikoch v znení neskorších právnych predpisov a

ods. 4 o advokácii v znení neskorších právnych predpisov v konaní

tiež nepreukázal, že vynaložil všetko úsilie, ktoré bolo možné od neho požadovať, aby

zabránil vzniku škody... . Žalovaný v konaní nepreukázal, že predmetný rozsudok, výzvu na

zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a uznesenie o zastavení odvolacieho konania

doručil žalobcovi, resp. že žalobcu s týmito rozhodnutiami a výzvou súdu oboznámil... .

Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že nemal vedomosť o svojej povinnosti preukázať úhradu

žalovaného nájomného a predložiť súdu o tom dôkazy, toto tvrdenie žalobcu súd považoval

za účelové, nakoľko na pojednávaní 17.4.2003 sa konateľ žalobcu na výzvu súdu vyjadroval

k úhradám nájomného v zmysle predmetnej zmluvy, bol súdom vyzvaný na predloženie

dôkazov o úhrade nájomného, pričom na tomto pojednávaní tiež bol upresnený predmet

konania - dlžné nájomné za mesiac december 2000 a február a marec 2001. Napriek

uvedeným skutočnostiam však konateľ žalobcu doklady o úhrade nájomného, príp. ceny za

ťahač súdu nepredložil. Tieto dôkazy neboli súdu zo strany žalobcu, napriek viacerým

výzvam, predložené ani v tomto konaní. Vzhľadom k uvedenému a i z predložených výpisov z

účtu žalobcu, výdavkového pokladničného dokladu i výsluchu svedkyne mal súd zato, že

žalovaný v konaní preukázal, že povinnosť predložiť súdu dôkazy žalobcu o úhrade dlžného

nájomného, resp. povinnosť poučiť žalobcu o potrebe takéto dôkazy súdu predložiť, v

konaní neporušil... .

Z predložených výpisov z účtu žalobcu, výdavkových pokladničných dokladov a

faktúr (na základe variabilných symbolov na výpisoch z účtu, ktoré predstavovali čísla

faktúr) mal súd za preukázané, že dňa 18.4.2001 uhradil žalobca sumu 23 000,- Sk a dňa

31.8.2001 sumu 100 000,- Sk na faktúru č. 2001/1, ktorou bolo fakturované nájomné za

január 2001. Dňa 11.5.2001 uhradil žalobca sumu 23 000,- Sk a dňa 27.6.2001 sumu 100

000,- Sk na faktúru č. 2001/2, ktorou bolo fakturované nájomné za apríl 2001. Dňa

20.9.2001 uhradil žalobca sumu 123 000,- Sk na faktúru č. 2001/3, ktorou bolo fakturované

nájomné za júl, august 2001. Dňa 24.10.2001 uhradil žalobca sumu 50 000,- Sk, dňa

16.11.2001 sumu 50 000,- Sk a dňa 4.1.2002 sumu 23 000,- Sk na faktúru č. 2001/4, ktorou

bolo fakturované nájomné za september a október 2001. Úhrady jednotlivých faktúr

predmetnými platbami a ich identifikáciu podľa VS potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa J.

M. Uvedené platby odsúhlasil i svedok G. O., i keď ich konkrétne nevyčíslil ani neuviedol

dátumy úhrady. Vzhľadom k uvedenému mal súd zato, že žalovaný v tomto konaní

preukázal, že žalobca dohodnuté nájomné za december 2000 a február a marec 2001

neuhradil... .

Taktiež je zrejmé, že i keď horeuvedenými faktúrami bolo fakturované nájomné za

apríl, júl, august, september 2001, žalobca tieto faktúry späť prenajímateľovi nevrátil,

naopak na základe týchto faktúr ako účtovných dokladov vykonával úhrady, ktoré

identifikoval ich číslami.... Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam a k tomu, že vykonaným

dokazovaním bol preukázaný účel žalobcom označených platieb tak ako je uvedené vyššie,

žalobca opak nepreukázal, mal súd zato, že v konaní nebol preukázaný vznik škody v sume

369 000,- Sk titulom duplicitnej úhrady predmetného nájomného, nakoľko táto suma bola

vymožená za účelom splnenia záväzku žalobcu z predmetnej nájomnej zmluvy. Taktiež

škodu nepredstavujú vymožené úroky z omeškania v sume 1 166 962,50 Sk, nakoľko v

konaní nebola preukázaná úhrada nájomného žalobcom pred vykonaním exekúcie, a preto

žalobcovi vznikla povinnosť tieto ako príslušenstvo pohľadávky z nájomnej zmluvy

uhradiť...

Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou

musí byť vzťah príčiny a následku, a to bezprostredný, nie sprostredkovaný. Existencia

príčinnej súvislosti musí byť preukázaná, nielen predpokladaná. Takáto príčinná súvislosť v

konaní preukázaná nebola. Je nepochybné, že predmetná exekúcia bola realizovaná z toho

dôvodu, že žalobca ako povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená

rozsudkom v konaní . Teda exekúcia, vrátane vzniku jej trov bola následkom

toho, že žalobca si nesplnil povinnosť splniť súdnym rozhodnutím uloženú povinnosť v

stanovenej lehote. Plnenie, resp. neplnenie si povinností žalovaným v konaní 16Cb

465/2001 nie je priamou príčinou predmetnej exekúcie. Taktiež povinnosť platiť zmluvne

dohodnuté úroky z omeškania nie je v danom prípade priamym následkom toho, že žalovaný

v pôvodnom konaní nepredložil súdu doklady o úhrade žalovaného nájomného (porušenie

tejto povinnosti žalovaným v konaní zistené nebolo), ale je dôsledkom nesplnenia si

povinnosti žalobcu zaplatiť dohodnuté nájomné v zmluvne stanovenej lehote splatnosti. Súd

podotýka, že by nebolo spravodlivé žiadať od žalovaného ako právneho zástupcu žalobcu

preukázať v konaní úhradu žalovaného nájomného, a to ani vtedy, ak by

mal k dispozícii listinné dôkazy doplnené v tomto konaní, nakoľko ani v tomto konaní týmito

listinnými dôkazmi nebola preukázaná úhrada žalovaného nájomného, pričom jednotlivé

listinné dôkazy boli doplnené až priebežne v konaní, až na základe výzvy súdu a žalobca

ešte v rámci tohto konania upresňoval dátumy platieb a následne výpočet úrokov z

omeškania. Taktiež žalobca v konaní nepreukázal, že sa v zmysle § 384 ods. 1 Obch. zák.

pokúsil s prihliadnutím na okolnosti prípadu vykonať opatrenia potrebné na odvrátenie

žalovanej škody. Je zrejmé, že ak došlo k duplicitnej úhrade predmetného nájomného,

vzniklo by na strane prenajímateľa bezdôvodné obohatenie, ktoré by bol povinný vydať

nájomcovi. Žalobca ako nájomca však o vydanie tohto bezdôvodného obohatenia

nepožiadal, a preto žalovaný nie je povinný nahradiť škodu, ktorá týmto mala žalobcovi

vzniknúť.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný v konaní preukázal neexistenciu žalovanej pohľadávky

tým, že neboli preukázané základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti

žalovaného za škodu, súd žalobu v zmysle citovaných zákonných ustanovení v celom

rozsahu zamietol.“

15. V právnej veci sťažovateľky pred všeobecnými súdmi išlo o vymedzenie

a následné posúdenie naplnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného (komerčného

právnika/advokáta) za škodu, ktorá mala byť spôsobená sťažovateľke tým, že žalovaný

porušil (mal porušiť) jeho zákonné povinnosti. Okresný súd rozsudkom, s ktorého

odôvodnením sa krajský súd stotožnil, dospel k záveru, že:

 Žalovaný porušil jeho zákonné povinnosti pri výkone činnosti komerčného

právnika/advokáta tým, že v pôvodnom konaní nezabezpečil úhradu súdneho

poplatku za odvolanie sťažovateľkou.

 Povinnosť predložiť súdu v pôvodnom konaní dôkazy o úhrade nájomného za

mesiace december 2000 a február a marec 2001 žalovaný neporušil, čo okresný

súd vyvodil z toho, že konateľ sťažovateľky už v pôvodnom konaní mal

vedomosť o výzve súdu na predloženie týchto dôkazov, napriek tomu ich však

nepredložil nielen v pôvodnom konaní, ale ani v konaní o náhradu škody proti

žalovanému.

 Listinné doklady, ktorými sťažovateľka preukazovala úhradu nájomného za

sporné mesiace december 2000 a február a marec 2001, v skutočnosti dokazovali

úhradu nájomného za mesiace, ktoré neboli predmetom pôvodného konania

(január 2001, apríl a nasl. 2001).

 Vychádzajúc z uvedeného dospel súd k záveru, že na strane sťažovateľky

absentuje vznik škody, pretože súdnym exekútorom na základe exekučného titulu

(rozsudku v pôvodnom konaní) vymožená istina predstavuje splnenie záväzku

sťažovateľky z predmetnej zmluvy, ktorého duplicitná úhrada sťažovateľkou

preukázaná nebola. Rovnako škodou nie sú ani vymožené úroky z omeškania

(príslušenstvo pohľadávky z nájomnej zmluvy) a náhrada trov konania.

 K príčinnej súvislosti súd uviedol, že exekučné vymoženie toho, čo sťažovateľka

považuje za škodu, nebolo v príčinnej súvislosti s porušením povinností

žalovaného, ale dôsledkom toho, že sama sťažovateľka nezaplatila dohodnuté

nájomné v stanovenej lehote splatnosti a že ani predloženými listinnými dôkazmi

(ktoré boli doplnené až v konaní o náhradu škody) sťažovateľka nepreukázala

úhradu nájomného za sporné mesiace.

16. Z pohľadu ústavno-súdneho prieskumu rozsudkov všeobecných súdov je

potrebné zvýrazniť, že ústavný súd nie je skutkovým súdom (, ,

), a teda mu nemôže prislúchať zisťovanie skutkového stavu v konaní pred

všeobecnými súdmi. Dôkazné bremeno k preukázaniu všetkých predpokladov

zodpovednosti žalovaného za škodu znášala sťažovateľka, ktorá ak chcela byť v spore

úspešná, bola povinná nielen tvrdiť a opísať rozhodujúce skutočnosti [§ 79 ods. 1

(ďalej len „OSP“)], ale aj označiť dôkazy na podporu

svojich tvrdení ( ). Korelujúcou povinnosťou súdov bolo označené

a vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej

súvislosti ( ) a v odôvodnení rozsudku o. i. stručne, jasne a výstižne vysvetliť,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157

ods. 2 ).

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

18. Prvotné priblíženie sťažovateľkou napadnutého rozsudku krajského súdu

signalizovalo, že krajský súd v jej právnej veci mohol porušiť jej označené práva (preto bola

uznesením ústavného súdu jej sťažnosť prijatá na ďalšie konanie). Odôvodnenie jeho

rozsudku totiž nedáva odpoveď na podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa

predmetu sporu (predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu) a dôvody uvádzané

krajským súdom nad rámec dôvodov rozsudku okresného súdu nie sú podstatné (kto podal

odpor v pôvodnom konaní, kedy nový zástupca sťažovateľky nahliadol do spisu). Zároveň

však krajský súd ako odvolací súd postupoval v intenciách , keď využil

zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení

potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa

vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami

uvedenými v a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď žalobu zamietol... súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a

dôkazmi produkovanými účastníkmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil... rozsudok je

vecne správny, preto bol odvolacím súdom podľa ,

potvrdený a v podrobnostiach odvolací súd na jeho odôvodnenie odkazuje“.

19. S ohľadom na uvedené potom predmetom skúmania ústavného súdu z hľadiska

možného zásahu do označených práv sťažovateľky podľa a

dohovoru nemohol byť izolovane rozsudok krajského súdu a jeho odôvodnenie (z hľadiska

možnej svojvôle, neudržateľnosti, neospravedlniteľnosti), ale tento bol posudzovaný

v spojení s rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením. Vo vzťahu k tomuto rozsudku

ústavný súd po oboznámení sa s jeho dôvodmi (v intenciách sťažnosti) nezistil, že by tento

mohol byť vnímaný ako svojvoľný, arbitrárny, a teda ústavne neakceptovateľný. Okresný

súd v odôvodnení rozsudku (na ktoré poukázal aj krajský súd) vykonané dôkazy nielen

vymenoval, ale aj primeraným spôsobom vyhodnotil, na základe najmä sťažovateľkou

predložených dôkazov ustálil skutkový stav a ústavnému súdu sa zistený skutkový stav

nejaví v zásadnom rozpore s dôkaznou hodnotou jednotlivých vykonaných dôkazov

(tak ako vyplývajú z odôvodnenia rozsudku). Rovnako tak právne závery okresného súdu

(v podstatnom aprobované aj krajským súdom), ktoré sa týkajú predpokladov

zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone činnosti komerčného právnika,

resp. advokáta, sú jasne, zrozumiteľne a primerane zdôvodnené.

20. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov preto ústavný dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, je náležite odôvodnený a výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ). V odôvodnení

napadnutých rozsudkov dali všeobecné súdy sťažovateľke podrobnú a ústavne

akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aké sú predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného

advokáta (predtým komerčného právnika) za škodu, a prečo (ii) v jej veci neboli tieto

predpoklady naplnené, v dôsledku čoho bola jej žaloba zamietnutá. Skutočnosť, že sa

sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu v spojení s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). Aj preto ústavný súd

nepovažoval za potrebné rozvíjať či podporovať správnosť záverov všeobecných súdov

rozhodujúcich obchodno-právnu vec sťažovateľky patriacu do ich ústavnej (čl. 142 ods. 1

) a zákonnej ( ) právomoci.

21. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu

sťažovateľky podľa , ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na

odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku ( ) nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom

nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

22. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel. Keďže

sťažnosti vyhovené nebolo, ústavný súd sa nemohol zaoberať ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011