Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 144/09
PDF · 161.75 KB
No categories available
IV. ÚS 144/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3 To 84/2008 z 9. septembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009
doručená sťažnosť M. V., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie základného práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008.
Napadnutým uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 70/2007 zo 16. apríla
2008, ktorým bol sťažovateľ odsúdený za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a zločinu nedovolanej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Sťažovateľ namieta, že v odvolacom
konaní bolo porušené jeho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, pretože mu
nebolo umožnené vyjadriť sa k fotodokumentácii, a bolo porušené právo na spravodlivé
súdne konanie, pretože odvolací súd na verejnom zasadnutí prečítal čestné vyhlásenie v tom
čase už odsúdeného R. G. z 18. augusta 2008, ale nevypočul ho ako svedka.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského
súdu sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008, prikázal mu, aby konal bez prieťahov,
umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k fotodokumentácii a aby vypočul svedka R. G. Zároveň
žiada, aby ho ústavný súd prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Jedným zo zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom je odôvodnenie návrhu, ktoré musí obsahovať relevantné námietky
zo strany sťažovateľa spočívajúce v uvedení takých skutočností, ktoré svedčia o porušení
jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom
konkrétneho orgánu verejnej moci. V prípade sťažovateľa ním uvádzané skutočnosti
z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú, resp. z odôvodnenia uznesenia
vyplýva opak toho, čo tvrdí sťažovateľ.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008
vyplýva, že krajský súd preskúmal námietku sťažovateľa, že sa na hlavnom pojednávaní
nemohol vyjadriť k fotodokumentácii, a zistil, že k dôkazu, ktorý okresný súd vykonal
prečítaním zápisnice o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, sťažovateľ nemal na
hlavnom pojednávaní žiadne pripomienky. Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že krajský
súd v odvolacom konaní neprihliadal na obsah čestného vyhlásenia R. G. z 18. augusta 2008
a nevyhovel návrhu obhajoby, aby doplnil dokazovanie jeho opakovaným výsluchom.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že nie je mimoriadnou opravnou
inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a preto mu nepatrí zaoberať sa
skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli predmetom konania pred všeobecným súdom,
ani vyjadrovať sa k rozsahu vykonaného dokazovania a k spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov. Z obsahu sťažnosti, ktorú v zastúpení sťažovateľa koncipoval jeho právny
zástupca, nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom
preskúmania ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy z hľadiska
sťažovateľom označených práv.
Sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v odvolacom
konaní. Právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru sa v celom rozsahu
realizuje predovšetkým v konaní prvostupňových súdov v trestných veciach. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že sa vzťahuje aj na
odvolacie konanie a aj na kasačné konanie, avšak spôsob a rozsah, v ktorom sa uplatňujú
práva v ňom uvedené, závisí od povahy a druhu takýchto konaní, prípadne aj od
špecifických okolností každého konkrétneho prípadu [rozhodnutie ESĽP vo veciach
Delcourt zo 17. januára 1979, § 26, Pakelli z 25. apríla 1983, § 29, Pretto a ďalší
z 8. decembra 1983, § 23, Axen z 8. decembra 1983, § 27]. Obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie nie je právo obvineného, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na
vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Ustanovenie čl. 6
ods. 3 písm. d) dohovoru nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého
navrhla obhajoba, jeho základným cieľom je rovnosť zbraní; s touto výhradou ponecháva
príslušným vnútroštátnym orgánom starostlivosť o to, aby posúdili, či treba vykonať
navrhnutý dôkaz (napr. rozsudok Engel a iní v. Holansko z 8. júna 1976, § 91). Dôkazy
musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní za účelom ich
kontradiktórneho prerokovania, ale použitie výpovedí z prípravného vyšetrovania sa samo
osebe neprieči čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru pod podmienkou, že boli rešpektované
práva obhajoby (napr. rozsudok Saidi v. Francúzsko z 20. septembra 1993, § 43). Pojem
svedok použitý v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa vzťahuje aj na spoluobvineného
(Luca v. Taliansko z 27. februára 2001, § 41).
Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu, aby v odvolacom konaní preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo, aj z hľadiska rozsahu
vykonaného dokazovania, či poskytuje dostatočný základ pre rozhodnutie a či nie je
potrebné vykonať ďalšie dôkazy alebo opakovať dokazovanie. Krajský súd k námietke
sťažovateľa, že nebol opakovane vypočutý R. G., uviedol:
„Obžalovaný G. bol krátko pred napísaním čestného prehlásenia účastný na
verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom, kedy spáchanie skutku doznal, oľutoval a bola
mu priznaná poľahčujúca okolnosť, že napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri
objasňovaní veci tým, že usvedčoval spoluobžalovaného V. Nič mu nebránilo, aby súdu
uviedol to, čo uvádza v čestnom prehlásení. Naopak, logicky odôvodňoval i to, že mikina,
ktorú mal oblečenú obžalovaný V., nebola jeho, pretože on mal na sebe svoju bundu a svoju
mikinu nepotreboval ďalšiu mikinu. Pôvodne totiž obžalovaný V. tvrdil, že mikina bola
v aute, ktoré mal požičané a až neskôr začal tvrdiť, že mala patriť obžalovanému G., ktorý
to rezolútne poprel.
Za tejto situácie odvolací súd nepovažoval opätovný výsluch t. č. už právoplatne
odsúdeného R. G. za potrebný.“
Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu návrhom sťažovateľa na doplnenie
dokazovania zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal, ako hodnotil predošlé
výpovede R. G. a prečo návrhu sťažovateľa na jeho opakované vypočutie nevyhovel.
Ústavný súd nie je skutkový súd, a preto nemôže hodnotiť tento záver krajského súdu.
K námietke sťažovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ďalšie dôkazy v súvislosti
so šiltovkou, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„K námietke obžalovaného, že mu nebolo vyhovené súdom prvého stupňa jeho
návrhu na vykonanie ďalších dôkazov a to ohľadom šiltovky, resp. pribratia ďalších znalcov
z KEÚ PZ, z odboru daktyloskopie, je treba uviesť, že okresný súd v rozhodnutí neuviedol
prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov, ale podľa názoru krajského súdu
vzhľadom na časový odstup od spáchania skutku (skoro 10 mesiacov) by výsledky takéhoto
skúmania už mohli byť skreslené, ak nie znehodnotené a naviac zo spisu nevyplýva čo sa
stalo s nájdenými vecami v motorovom vozidle, ktoré riadil obžalovaný. Ak mal obžalovaný
úprimnú snahu objasniť trestnú činnosť kladenú mu za vinu nič mu nebránilo požiadať
o vykonanie týchto dôkazov ešte v štádiu pripravného konania.“
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že z odôvodnenia sťažnosti
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti so sťažovateľom
tvrdeným porušením práv a ktorými by sa mal zaoberať ústavný súd.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom, ako aj zjavnú
neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009