Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 492/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., S., zastúpenej JUDr. Ľ. N., advokátom,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti H., a. s., trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur

a osemdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Ľ. N., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v obchodno-právnom konaní zaviazaná

rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -318

z 9. decembra 2008 na zaplatenie sumy 365 945 Sk, zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne

z čiastky 365 945 Sk za obdobie od 19. augusta 2004 do zaplatenia a na náhradu trov

konania. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

355 z 19. novembra 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti obidvom rozsudkom podal generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu

sťažovateľky mimoriadne dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol

a sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, následkom čoho je napadnutý rozsudok podľa jej

názoru arbitrárny. Súčasne postup najvyššieho súdu, pri ktorom sa odvoláva na právne

názory okresného súdu a krajského súdu označuje za taký, ktorý nemá žiadnu oporu

v (ďalej aj „OSP“), pretože „umožňuje iba

odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Najvyšší súd SR sa... vôbec nezaoberal

a nevysporiadal s právnou argumentáciou Generálneho prokurátora SR uvedenou

v Mimoriadnom dovolaní... na základe ktorej Generálny prokurátor SR navrhol, aby

Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Okresného súdu v Senici zo dňa 9. decembra 2008 č. k.

-318, okrem výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku o zaplatenie zmluvnej

pokuty zamietol, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. novembra 2009

č. k. -355, a vrátil vec Okresnému súdu v Senici na ďalšie konanie.

Sťažovateľ predpokladal, že sa Najvyšší súd SR vyjadrí taktiež k názoru Okresného

súdu v Senici, ktorý tento súd vyslovil vo svojom rozsudku zo dňa 9. decembra 2008

č. k. -318 a ktorý je v zhode s názorom Krajského súdu v Trnave, vysloveným

v uznesení tohto súdu č. k. -249 zo dňa 30. 11. 2007.

Okresný súd v Senici vo vyššie uvedenom rozsudku totiž bez toho, aby uviedol

konkrétne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých jeho ďalej uvedený záver vyplýva,

dospel k záveru, že prekážkou prevzatia diela žalovaným nemôže byť použitie dreva inej než

predpokladanej kvality a zhotovenie diela iným spôsobom, než bol uvedený v projektovej

dokumentácii, keďže tieto zmeny v realizácii nie sú podľa názoru Okresného súdu v Senici

resp. Krajského súdu v Trnave v rozpore s funkciou predmetného diela. Chceme v tejto

súvislosti opätovne osobitne zdôrazniť, že tento záver, ktorý bol podstatný pre právne

posúdenie dôvodnosti a oprávnenosti žalobou uplatneného nároku, prvostupňový ani

druhostupňový súd vôbec neodôvodnili, t. j. oba súdy neuviedli príslušné ustanovenia

právneho predpisu, v ktorých by mal ich právny názor oporu...

V Rozsudku NS SR Najvyšší súd SR uviedol, že Mimoriadne dovolanie svojim

obsahom bolo nad rámec podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania. Takéto

konštatovanie však Najvyšší súd SR v Rozsudku NS SR bližšie neodôvodnil (ide teda

o konštatovanie arbitrárnej povahy). V tejto súvislosti uvádzame, že Mimoriadne dovolanie

bolo podané v rámci podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania, pretože

sťažovateľ odôvodnil svoj podnet aj tým, že Mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok

Okresného súdu Senica resp. rozsudok Krajského súdu v Trnave vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia otázky, kedy vzniká zhotoviteľovi (žalobcovi) voči objednávateľovi

(žalovanému) nárok na zaplatenie ceny diela. Tento dôvod, pre ktorý sťažovateľ považuje

uvedené rozsudky Okresného súdu v Senici resp. Krajského súdu v Trnave za nesprávne,

vyplýva aj z Mimoriadneho dovolania.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. júna 2011 č. k. bolo porušené základné právo spoločnosti H., a. s...

na súdnu ochranu podľa a ľudské právo... na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

2. Ústavný súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2011 č. k. zrušuje a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti H., a. s... trovy

právneho zastúpenia vo výške 589,10 eur na účet jej právneho zástupcu, JUDr. Ľ. N.,

advokáta, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde a nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, uznesením č. k. -13

z 2. novembra 2011 sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. KP 4/2011 (Nobs 173/2011)

zo 6. decembra 2011, v ktorom uviedol:

„Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný spis nemá

k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktorým mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd

rozhodnutia vo veci konajúcich súdov (tak prvostupňového ako aj odvolacieho), vyhodnotil

za správne a odvolal sa na ich právne závery. Poukázal na ustanovenie § 243e ods. 1

a generálnemu prokurátorovi vytkol, že mimoriadne dovolanie bolo nad rámec

podnetu sťažovateľky. Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora o tom, že súdy sa v

konaní dôsledne neriadili ustanoveniami a Obchodného

zákonníka, oponoval, že konajúce súdy sa príslušnými právnymi predpismi štandardne

riadili. Následne vo všeobecnosti charakterizoval zmluvu o dielo a vyjadril sa k rozsahu

dôkaznej povinnosti súdov. V tejto súvislosti generálnemu prokurátorovi vytkol, že

v mimoriadnom dovolaní hodnotil dôkazy napriek tomu, že zákon tento postup nepozná...

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa vyššie citovaného čl. 46

ods. 1 , je aj právo účastníka občianskeho súdneho konania na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Odôvodnenie

rozhodnutia má byť jasné a výstižné, súčasne však má obsahovať dostatok dôvodov, ktoré

viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu.

Preskúmaním odôvodnenia rozsudku napadnutého ústavnou sťažnosťou, dospel

tunajší súd k záveru, že toto skutočne nie je dostatočné a vykazuje znaky

nepreskúmateľnosti. Dovolací súd sa uspokojil s odkazom na právne závery vo veci

konajúcich súdov, hoci tento postup je prípustný len v odvolacom konaní. Rovnako len

v stručnosti konštatoval, že súdy sa riadili príslušnými ustanoveniami na vec sa

vzťahujúcich právnych predpisov, avšak nevyjadril sa k otázke splnenia povinnosti žalobcu

ako zhotoviteľa diela zo zmluvy o dielo a v tej súvislosti ani k otá2ke vzniku jeho nároku na

zaplatenie ceny diela. Na margo absencie náležitého odôvodnenia však najvyšší súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že toto neznamená automaticky, že v konkrétnom prípade

ide o rozhodnutie nesprávne čo do meritu veci, ale nesprávnym je v zmysle jeho významu

ako prostriedku kontroly a správnosti súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku

a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným

zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, ,

); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú

akceptovateľnosť ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľkinom prípade

potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

a dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m.

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie

procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj

porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (). O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. ).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho

súdu v napadnutom rozsudku, ďalej s nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku,

v ktorom sa dovolací súd odvolal na právne závery uvádzané v rozsudkoch okresného súdu

aj krajského súdu vydaných v sťažovateľkinej veci, a napokon tiež so spôsobom, akým sa

najvyšší súd vysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v ním podanom

mimoriadnom dovolaní.

Predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľky ako

žalovanej obchodnej spoločnosti v právnej veci o zaplatenie 12 147,15 € s príslušenstvom

vedenej pôvodne na okresnom súde ako súde prvostupňovom a na krajskom súde ako súde

odvolacom. Najvyšší súd v rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým

mimoriadne dovolanie podľa v spojení s ako právne

nedôvodné zamietol, okrem iného uviedol:

«Dovolací súd predovšetkým musí reagovať na úvod vyjadrenia žalovaného

na mimoriadne dovolanie (prvá strana, druhý odsek), vypracované A., s. r. o., a podpísanou

JUDr. Ľ. N., advokátom a konateľom.

Procesné poučenia súd poskytuje účastníkom konania, ale neposkytuje ich v prípade

zastúpenia účastníka advokátom ( ), čo platí aj o tomto prípade.

Na rozdiel od stanoviska a právneho hodnotenia v mimoriadnom dovolaní, dovolací

súd vychádza z toho, že oba súdy rozhodli správne a na ich právne závery sa dovolací súd

odvoláva. Zistený skutkový stav bol dostatočným podkladom pre spravodlivé rozhodnutie

súdov ( pre odvolací súd v spojení s ). Mimoriadne dovolanie

svojím obsahom bolo nad rámec samotného podnetu a neprípustne sa dotýka postupu

súdov...

Základnou podmienkou pre podanie mimoriadneho dovolania je to, „že

právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu“.

V mimoriadnom dovolaní (na str. 4, 5) sa konštatujú všeobecné ustanovenia

(§ 1, § 2,) z ktorých všetky súdy v občianskoprávnom konaní vychádzajú, ďalej

hmotnoprávne ustanovenia, Obch. zák. a urobil školský

výklad pre všeobecné súdy, ktoré vo veci rozhodovali ohľadne ustanovení § 324 ods. 1,

§ 536 ods. 1, § 537 ods. 1, 2, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, 2, 4 a § 560 ods. 1 tohto zákona.

Taktiež poukázal na hmotnoprávne ustanovenie

ohľadne úpravy zmluvnej pokuty. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní

konštatuje, že „citovanými právnymi predpismi sa konajúce súdy dôsledne neriadili“,

pričom názor dovolacieho súdu je taký, že súdy sa štandardne riadili týmito právnymi

predpismi.

Zmluva o dielo, podľa rozsahu a obtiažnosti zhotovenia diela, počnúc jej uzavretím

a realizáciou sa stáva zmluvou obtiažnou a často aj právne komplikovanou. Často

dochádza k tomu, že dielo nemôže byť zhotovené podľa objednávky objednávateľa či už pre

prekážky na strane zhotoviteľa, alebo aj objednávateľa. Podstatnou náležitosťou je, aby

dielo bolo zhotovené objednávateľom prevzaté a zaplatenie dohodnutej ceny za zhotovenie

a tým aj zmluva zavŕšená. Objednávateľ nemá povinnosť dielo prevziať ak vykazuje

podstatné vady, ak však dielo prevezme nastáva taký stav, že samotnú zmluvu o dielo už

otvárať nemôže (nezaniká mu tým právo na prípadnú náhradu škody, pokiaľ by k vzniku

škody došlo). V tomto smere prvostupňový aj odvolací súd postup zachovali.

V mimoriadnom dovolaní rozoberá generálny prokurátor zmluvu o dielo, hodnotí

dôkazy aj keď tento postup zákon nepozná.

V tejto súvislosti k postupu súdov a následne k postupu generálneho prokurátora

k hodnoteniu tohto postupu v súvislosti s § 120 a nadväzujúcimi ustanoveniami § 125 a

v spojení s dovolací súd poznamenáva, že súdu pripadá do právomoci

určiť rozsah dôkaznej povinnosti, pričom v kontradiktórnom konaní hlavné postavenie majú

účastníci, ktorí navrhujú dokazovanie, ako aj súd, hlavne pokiaľ ide o dokazovanie, ktoré

účastníci nemôžu zabezpečiť. Aj v úvode ustanovenia sa uvádza: „Dôkazy súd

hodnotí...“ a teda ide o právo a povinnosť súdu, do ktorého postupu nikto ani generálny

prokurátor zasahovať nemôže, nemôže súd usmerňovať a súdu vytýkať tento postup zvlášť

keď nejde o konanie bez návrhu alebo o konanie, do ktorého prokurátor vstúpil a má práva

účastníka. Rozhodnutie musí byť zrozumiteľné predovšetkým účastníkom a prípadne

odvolaciemu (dovolaciemu) súdu, ktorému pripadá kompetenčné túto otázku posudzovať.

Zákon dáva dostatok možnosti, aby účastník v rámci konania (opravných prostriedkov)

dosiahol nápravu, ak k takým vadám došlo. Tak isto generálnemu prokurátorovi pri

rozhodnutí o podaní či nepodaní mimoriadneho dovolania ( ) procesne nemôže

zasahovať ani súd, aj keď o tomto mimoriadnom dovolaní rozhoduje. Nemožno vidieť

porušenie zákona v tom, že súd mal odlišný názor na rozsah dôkaznej povinnosti

a vyhodnotenie dôkazov, ako má prokurátor. Ide o zásadnú otázku. Súd je pri rozhodovaní

viazaný SR a ostatnými zákonmi a tieto dodržuje. K porušeniu zákona môže dôjsť

a len výnimočne dochádza.

Nezistil teda dovolací súd dôvody na zrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutých

rozhodnutí, preto mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2

).»

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok nie je odôvodnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa , vety pred bodkočiarkou, pre konanie na dovolacom súde platia

primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo

iné.

Z citovaného ustanovenia teda okrem iného vyplýva,

že pre konanie na dovolacom súde neplatia ustanovenia o konaní na súde odvolacom, teda

ani ustanovenie , ktoré umožňuje odvolaciemu súdu, v prípade ak sa tento

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedziť sa pri

odôvodnení odvolacieho rozhodnutia na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V súlade s ustanovením je povinnosťou všeobecného súdu uviesť

v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite v súlade

s ustanovením odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými

právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami

účastníka (). K obdobným záverom dospel tiež Európsky súd pre ľudské

práva a slobody v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď do práva na spravodlivé

prejednanie veci zahrnul aj právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri Repík, Bohumil. Evropská

úmluva o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s., tiež nález ústavného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2010).

Pokiaľ v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora odôvodní

dovolací súd právne posúdenie predloženej veci len odkazom na jej právne posúdenie

súdmi nižších stupňov bez zrozumiteľnej a výstižnej argumentácie, ktorou by dovolací súd

sám vyhodnocoval hmotno-právnu stránku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

poruší tým nielen zákonné pravidlá vyplývajúce z , ktorými sa má

dovolací súd v zmysle spravovať, ale súčasne tým poruší aj základné právo na

súdnu ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušením uvedených procesných pravidiel sa stal rozsudok

najvyššieho súdu z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný), teda z pohľadu ústavného

práva arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.

Dokonca, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pre ústavne

konformné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia nepostačuje, ak sa odvolací súd v rozhodnutí

obmedzí len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí,

a neuvedie žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné

tvrdenia uvedené v odvolaní. Takéto rozhodnutie by podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu bolo nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. , resp. č. 71/2009

Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Ústavne akceptovateľný by preto bol v predloženom prípade len taký postup

dovolacieho súdu, pri ktorom by tento riadne vyhodnotil závery súdov nižších stupňov

a náležite by sa vyjadril k právnemu posúdeniu veci, súčasne reagujúc na všetky relevantné

argumenty generálneho prokurátora uvedené v jeho mimoriadnom dovolaní. Keďže

v sťažovateľkinej veci takto dovolací súd nepostupoval, porušil tým jej základné právo

na súdnu ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2011 došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd

v nadväznosti na to zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie podľa a (bod 2 výroku tohto

nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 589,10 € za dva

úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) podľa

§ 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) vychádzajúc zo žalovanej sumy uplatnenej v konaní pred všeobecnými súdmi.

Na základe uvedeného určila sťažovateľka odmenu za 1 úkon právnej služby na sumu

287,14 € a paušálnu náhradu za 1 úkon na sumu 7,41 €.

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastúpenia

uplatnených právnym zástupcom sťažovateľky za označené dva úkony právnych služieb

vykonané v roku 2011, avšak pri určení výšky týchto trov je potrebné vychádzať z princípu,

podľa ktorého je predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je odlišný od predmetu konania vedeného pred všeobecnými

súdmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným

súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná

sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu

123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho

zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnej služby vykonané v roku 2011, a preto

porušovateľa základného práva zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľke v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu tak, ako je uvedené v bode 3

výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012