Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 492/2011
PDF · 280.99 KB
No categories available
III. ÚS 492/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., S., zastúpenej JUDr. Ľ. N., advokátom,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo/6/2010
z 30. júna 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti H., a. s., trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur
a osemdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej
právneho zástupcu JUDr. Ľ. N., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 MObdo/6/2010 z 30. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v obchodno-právnom konaní zaviazaná
rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Cb 5/2005-318
z 9. decembra 2008 na zaplatenie sumy 365 945 Sk, zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne
z čiastky 365 945 Sk za obdobie od 19. augusta 2004 do zaplatenia a na náhradu trov
konania. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 21 Cob 133/2009-
355 z 19. novembra 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti obidvom rozsudkom podal generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu
sťažovateľky mimoriadne dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol
a sťažovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, následkom čoho je napadnutý rozsudok podľa jej
názoru arbitrárny. Súčasne postup najvyššieho súdu, pri ktorom sa odvoláva na právne
názory okresného súdu a krajského súdu označuje za taký, ktorý nemá žiadnu oporu
v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože § 219 ods. 2 OSP „umožňuje iba
odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Najvyšší súd SR sa... vôbec nezaoberal
a nevysporiadal s právnou argumentáciou Generálneho prokurátora SR uvedenou
v Mimoriadnom dovolaní... na základe ktorej Generálny prokurátor SR navrhol, aby
Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Okresného súdu v Senici zo dňa 9. decembra 2008 č. k.
8 Cb 5/2005-318, okrem výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku o zaplatenie zmluvnej
pokuty zamietol, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. novembra 2009
č. k. 21 Cob 133/2009-355, a vrátil vec Okresnému súdu v Senici na ďalšie konanie.
Sťažovateľ predpokladal, že sa Najvyšší súd SR vyjadrí taktiež k názoru Okresného
súdu v Senici, ktorý tento súd vyslovil vo svojom rozsudku zo dňa 9. decembra 2008
č. k. 8 Cb 5/2005-318 a ktorý je v zhode s názorom Krajského súdu v Trnave, vysloveným
v uznesení tohto súdu č. k. 21 Cob/143/2007-249 zo dňa 30. 11. 2007.
Okresný súd v Senici vo vyššie uvedenom rozsudku totiž bez toho, aby uviedol
konkrétne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých jeho ďalej uvedený záver vyplýva,
dospel k záveru, že prekážkou prevzatia diela žalovaným nemôže byť použitie dreva inej než
predpokladanej kvality a zhotovenie diela iným spôsobom, než bol uvedený v projektovej
dokumentácii, keďže tieto zmeny v realizácii nie sú podľa názoru Okresného súdu v Senici
resp. Krajského súdu v Trnave v rozpore s funkciou predmetného diela. Chceme v tejto
súvislosti opätovne osobitne zdôrazniť, že tento záver, ktorý bol podstatný pre právne
posúdenie dôvodnosti a oprávnenosti žalobou uplatneného nároku, prvostupňový ani
druhostupňový súd vôbec neodôvodnili, t. j. oba súdy neuviedli príslušné ustanovenia
právneho predpisu, v ktorých by mal ich právny názor oporu...
V Rozsudku NS SR Najvyšší súd SR uviedol, že Mimoriadne dovolanie svojim
obsahom bolo nad rámec podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania. Takéto
konštatovanie však Najvyšší súd SR v Rozsudku NS SR bližšie neodôvodnil (ide teda
o konštatovanie arbitrárnej povahy). V tejto súvislosti uvádzame, že Mimoriadne dovolanie
bolo podané v rámci podnetu sťažovateľa na podanie Mimoriadneho dovolania, pretože
sťažovateľ odôvodnil svoj podnet aj tým, že Mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok
Okresného súdu Senica resp. rozsudok Krajského súdu v Trnave vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia otázky, kedy vzniká zhotoviteľovi (žalobcovi) voči objednávateľovi
(žalovanému) nárok na zaplatenie ceny diela. Tento dôvod, pre ktorý sťažovateľ považuje
uvedené rozsudky Okresného súdu v Senici resp. Krajského súdu v Trnave za nesprávne,
vyplýva aj z Mimoriadneho dovolania.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal toto
rozhodnutie:
„1. Právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. júna 2011 č. k. 1 M Obdo/6/2010 bolo porušené základné právo spoločnosti H., a. s...
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo... na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...
2. Ústavný súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2011 č. k. 1 MObdo/6/2010 zrušuje a vec vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti H., a. s... trovy
právneho zastúpenia vo výške 589,10 eur na účet jej právneho zástupcu, JUDr. Ľ. N.,
advokáta, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne
prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde a nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, uznesením č. k. III. ÚS 492/2011-13
z 2. novembra 2011 sťažnosť prijal na ďalšie konanie.
Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. KP 4/2011 (Nobs 173/2011)
zo 6. decembra 2011, v ktorom uviedol:
„Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný spis nemá
k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktorým mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že dovolací súd
rozhodnutia vo veci konajúcich súdov (tak prvostupňového ako aj odvolacieho), vyhodnotil
za správne a odvolal sa na ich právne závery. Poukázal na ustanovenie § 243e ods. 1
O. s. p. a generálnemu prokurátorovi vytkol, že mimoriadne dovolanie bolo nad rámec
podnetu sťažovateľky. Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora o tom, že súdy sa v
konaní dôsledne neriadili ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Obchodného
zákonníka, oponoval, že konajúce súdy sa príslušnými právnymi predpismi štandardne
riadili. Následne vo všeobecnosti charakterizoval zmluvu o dielo a vyjadril sa k rozsahu
dôkaznej povinnosti súdov. V tejto súvislosti generálnemu prokurátorovi vytkol, že
v mimoriadnom dovolaní hodnotil dôkazy napriek tomu, že zákon tento postup nepozná...
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa vyššie citovaného čl. 46
ods. 1 ústavy, je aj právo účastníka občianskeho súdneho konania na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie
rozhodnutia má byť jasné a výstižné, súčasne však má obsahovať dostatok dôvodov, ktoré
viedli súd ku konkrétnemu rozhodnutiu.
Preskúmaním odôvodnenia rozsudku napadnutého ústavnou sťažnosťou, dospel
tunajší súd k záveru, že toto skutočne nie je dostatočné a vykazuje znaky
nepreskúmateľnosti. Dovolací súd sa uspokojil s odkazom na právne závery vo veci
konajúcich súdov, hoci tento postup je prípustný len v odvolacom konaní. Rovnako len
v stručnosti konštatoval, že súdy sa riadili príslušnými ustanoveniami na vec sa
vzťahujúcich právnych predpisov, avšak nevyjadril sa k otázke splnenia povinnosti žalobcu
ako zhotoviteľa diela zo zmluvy o dielo a v tej súvislosti ani k otá2ke vzniku jeho nároku na
zaplatenie ceny diela. Na margo absencie náležitého odôvodnenia však najvyšší súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že toto neznamená automaticky, že v konkrétnom prípade
ide o rozhodnutie nesprávne čo do meritu veci, ale nesprávnym je v zmysle jeho významu
ako prostriedku kontroly a správnosti súdneho rozhodnutia.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom
sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku
a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 Cb 5/2005 dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným
zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú
akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach a záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľkinom prípade
potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
(§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie
procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj
porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 190/08).
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho
súdu v napadnutom rozsudku, ďalej s nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku,
v ktorom sa dovolací súd odvolal na právne závery uvádzané v rozsudkoch okresného súdu
aj krajského súdu vydaných v sťažovateľkinej veci, a napokon tiež so spôsobom, akým sa
najvyšší súd vysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v ním podanom
mimoriadnom dovolaní.
Predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľky ako
žalovanej obchodnej spoločnosti v právnej veci o zaplatenie 12 147,15 € s príslušenstvom
vedenej pôvodne na okresnom súde ako súde prvostupňovom a na krajskom súde ako súde
odvolacom. Najvyšší súd v rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým
mimoriadne dovolanie podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 OSP ako právne
nedôvodné zamietol, okrem iného uviedol:
«Dovolací súd predovšetkým musí reagovať na úvod vyjadrenia žalovaného
na mimoriadne dovolanie (prvá strana, druhý odsek), vypracované A., s. r. o., a podpísanou
JUDr. Ľ. N., advokátom a konateľom.
Procesné poučenia súd poskytuje účastníkom konania, ale neposkytuje ich v prípade
zastúpenia účastníka advokátom (§ 5 OSP), čo platí aj o tomto prípade.
Na rozdiel od stanoviska a právneho hodnotenia v mimoriadnom dovolaní, dovolací
súd vychádza z toho, že oba súdy rozhodli správne a na ich právne závery sa dovolací súd
odvoláva. Zistený skutkový stav bol dostatočným podkladom pre spravodlivé rozhodnutie
súdov (§ 153 ods. 1 pre odvolací súd v spojení s § 211 ods. 2 OSP). Mimoriadne dovolanie
svojím obsahom bolo nad rámec samotného podnetu a neprípustne sa dotýka postupu
súdov...
Základnou podmienkou pre podanie mimoriadneho dovolania je to, „že
právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu“.
V mimoriadnom dovolaní (na str. 4, 5) sa konštatujú všeobecné ustanovenia OSP
(§ 1, § 2,) z ktorých všetky súdy v občianskoprávnom konaní vychádzajú, ďalej
hmotnoprávne ustanovenia, § 1 ods. 2 zák. č. 513/1991 Z. z. Obch. zák. a urobil školský
výklad pre všeobecné súdy, ktoré vo veci rozhodovali ohľadne ustanovení § 324 ods. 1,
§ 536 ods. 1, § 537 ods. 1, 2, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, 2, 4 a § 560 ods. 1 tohto zákona.
Taktiež poukázal na hmotnoprávne ustanovenie § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka
ohľadne úpravy zmluvnej pokuty. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní
konštatuje, že „citovanými právnymi predpismi sa konajúce súdy dôsledne neriadili“,
pričom názor dovolacieho súdu je taký, že súdy sa štandardne riadili týmito právnymi
predpismi.
Zmluva o dielo, podľa rozsahu a obtiažnosti zhotovenia diela, počnúc jej uzavretím
a realizáciou sa stáva zmluvou obtiažnou a často aj právne komplikovanou. Často
dochádza k tomu, že dielo nemôže byť zhotovené podľa objednávky objednávateľa či už pre
prekážky na strane zhotoviteľa, alebo aj objednávateľa. Podstatnou náležitosťou je, aby
dielo bolo zhotovené objednávateľom prevzaté a zaplatenie dohodnutej ceny za zhotovenie
a tým aj zmluva zavŕšená. Objednávateľ nemá povinnosť dielo prevziať ak vykazuje
podstatné vady, ak však dielo prevezme nastáva taký stav, že samotnú zmluvu o dielo už
otvárať nemôže (nezaniká mu tým právo na prípadnú náhradu škody, pokiaľ by k vzniku
škody došlo). V tomto smere prvostupňový aj odvolací súd postup zachovali.
V mimoriadnom dovolaní rozoberá generálny prokurátor zmluvu o dielo, hodnotí
dôkazy aj keď tento postup zákon nepozná.
V tejto súvislosti k postupu súdov a následne k postupu generálneho prokurátora
k hodnoteniu tohto postupu v súvislosti s § 120 a nadväzujúcimi ustanoveniami § 125 a
§ 127 v spojení s § 132 OSP dovolací súd poznamenáva, že súdu pripadá do právomoci
určiť rozsah dôkaznej povinnosti, pričom v kontradiktórnom konaní hlavné postavenie majú
účastníci, ktorí navrhujú dokazovanie, ako aj súd, hlavne pokiaľ ide o dokazovanie, ktoré
účastníci nemôžu zabezpečiť. Aj v úvode ustanovenia § 132 OSP sa uvádza: „Dôkazy súd
hodnotí...“ a teda ide o právo a povinnosť súdu, do ktorého postupu nikto ani generálny
prokurátor zasahovať nemôže, nemôže súd usmerňovať a súdu vytýkať tento postup zvlášť
keď nejde o konanie bez návrhu alebo o konanie, do ktorého prokurátor vstúpil a má práva
účastníka. Rozhodnutie musí byť zrozumiteľné predovšetkým účastníkom a prípadne
odvolaciemu (dovolaciemu) súdu, ktorému pripadá kompetenčné túto otázku posudzovať.
Zákon dáva dostatok možnosti, aby účastník v rámci konania (opravných prostriedkov)
dosiahol nápravu, ak k takým vadám došlo. Tak isto generálnemu prokurátorovi pri
rozhodnutí o podaní či nepodaní mimoriadneho dovolania (§ 243e OSP) procesne nemôže
zasahovať ani súd, aj keď o tomto mimoriadnom dovolaní rozhoduje. Nemožno vidieť
porušenie zákona v tom, že súd mal odlišný názor na rozsah dôkaznej povinnosti
a vyhodnotenie dôkazov, ako má prokurátor. Ide o zásadnú otázku. Súd je pri rozhodovaní
viazaný Ústavou SR a ostatnými zákonmi a tieto dodržuje. K porušeniu zákona môže dôjsť
a len výnimočne dochádza.
Nezistil teda dovolací súd dôvody na zrušenie mimoriadnym dovolaním napadnutých
rozhodnutí, preto mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2
OSP).»
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 Cb 5/2005 dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok nie je odôvodnený ústavne konformným spôsobom.
Podľa § 243c OSP, vety pred bodkočiarkou, pre konanie na dovolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo
iné.
Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda okrem iného vyplýva,
že pre konanie na dovolacom súde neplatia ustanovenia o konaní na súde odvolacom, teda
ani ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré umožňuje odvolaciemu súdu, v prípade ak sa tento
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedziť sa pri
odôvodnení odvolacieho rozhodnutia na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP je povinnosťou všeobecného súdu uviesť
v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej stránky rozhodnutia.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými
právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami
účastníka (III. ÚS 198/2011). K obdobným záverom dospel tiež Európsky súd pre ľudské
práva a slobody v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď do práva na spravodlivé
prejednanie veci zahrnul aj právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri Repík, Bohumil. Evropská
úmluva o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s., tiež nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 248/2010 z 21. októbra 2010).
Pokiaľ v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora odôvodní
dovolací súd právne posúdenie predloženej veci len odkazom na jej právne posúdenie
súdmi nižších stupňov bez zrozumiteľnej a výstižnej argumentácie, ktorou by dovolací súd
sám vyhodnocoval hmotno-právnu stránku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
poruší tým nielen zákonné pravidlá vyplývajúce z § 157 ods. 2 OSP, ktorými sa má
dovolací súd v zmysle § 243c OSP spravovať, ale súčasne tým poruší aj základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušením uvedených procesných pravidiel sa stal rozsudok
najvyššieho súdu z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný), teda z pohľadu ústavného
práva arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.
Dokonca, aj pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, pre ústavne
konformné odôvodnenie takéhoto rozhodnutia nepostačuje, ak sa odvolací súd v rozhodnutí
obmedzí len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí,
a neuvedie žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné
tvrdenia uvedené v odvolaní. Takéto rozhodnutie by podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu bolo nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 149/2009, resp. č. 71/2009
Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky).
Ústavne akceptovateľný by preto bol v predloženom prípade len taký postup
dovolacieho súdu, pri ktorom by tento riadne vyhodnotil závery súdov nižších stupňov
a náležite by sa vyjadril k právnemu posúdeniu veci, súčasne reagujúc na všetky relevantné
argumenty generálneho prokurátora uvedené v jeho mimoriadnom dovolaní. Keďže
v sťažovateľkinej veci takto dovolací súd nepostupoval, porušil tým jej základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo/6/2010 z 30. júna 2011 došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd
v nadväznosti na to zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto
nálezu).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 589,10 € za dva
úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) podľa
§ 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) vychádzajúc zo žalovanej sumy uplatnenej v konaní pred všeobecnými súdmi.
Na základe uvedeného určila sťažovateľka odmenu za 1 úkon právnej služby na sumu
287,14 € a paušálnu náhradu za 1 úkon na sumu 7,41 €.
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastúpenia
uplatnených právnym zástupcom sťažovateľky za označené dva úkony právnych služieb
vykonané v roku 2011, avšak pri určení výšky týchto trov je potrebné vychádzať z princípu,
podľa ktorého je predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je odlišný od predmetu konania vedeného pred všeobecnými
súdmi.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným
súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná
sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.
V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu
123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho
zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnej služby vykonané v roku 2011, a preto
porušovateľa základného práva zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľke v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu tak, ako je uvedené v bode 3
výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2012