Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 715 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (753)I. ÚS 640/2014
PDF · 563.38 KB
No categories available
I. ÚS 640/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o.,
Čsl. armády 1117, Trebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Vargom,
Hviezdoslavova 1234/4, Trebišov, pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014 329 z 30. júna 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014 329
z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014 329
z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014 329
z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
4. Spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. p r i z n á v a náhradu trov konania
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd
v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Igora Vargu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č.
k. I. ÚS 640/2014 16 z 28. októbra 2014 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť
spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014 329 z 30. júna 2014
(ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“). Súčasne bola odložená
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou
domáhala od žalovanej spoločnosti , Sobrance (ďalej len ,,žalovaná“),
zaplatenia pohľadávok, ktoré nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok
z 29. apríla 2009 (ďalej len ,,zmluva o postúpení pohľadávok“) od správcu konkurznej
podstaty úpadcu , (ďalej len
,,úpadca“). Pohľadávka úpadcu a záväzok žalovanej, ktoré boli predmetom konania,
vznikli na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o neuhradené faktúry za vykonané
dielo.
3. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom
č. k. 18 Cb 135/2010 197 z 27. marca 2013 (ďalej len ,,prvý rozsudok okresného
súdu“) zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 13 307,08 € s prísl., do sumy
8 953,56 € s prísl., žalobu zamietol a konanie zastavil do sumy 11 204,94 € s prísl.
Súčasne rozhodol o trovách konania. Na odvolanie sťažovateľky aj žalovanej
o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením č. k. 2 Cob 129/2013 232
z 23. augusta 2013 (ďalej aj ,,zrušujúce uznesenie krajského súdu“) zrušil prvý
rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku, zamietajúcom výroku a vo výroku
o trovách konania a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd
následne rozsudkom č. k. 18 Cb 135/2010 263 z 15. januára 2014 (ďalej len ,,druhý
rozsudok okresného súdu“) žalobu do výšky sumy 22 260,64 € s prísl. zamietol
a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 894,81 € na účet
jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie
sťažovateľky o veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto
sťažnosťou zamietavý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku
nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 473,96 € na účet právneho
zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
4. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla:
,,Výlučným a jediným dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa, bol právny
záver okresného súdu aprobovaný krajským súdom, v zmysle ktorého je zmluva
o postúpení pohľadávok uzavretá medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty
úpadcu absolútne neplatná, a preto sťažovateľ nenadobudol
pohľadávku, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Absolútnu neplatnosť zmluvy
konajúce všeobecné súdy videli v neurčitosti jej predmetu.
Porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu vidí sťažovateľ v dvoch
parciálnych, avšak vzájomne prepojených zásahoch krajského súdu s ústavnoprávnou
intenzitou:
(i) po prvé ide o interpretáciu zmluvy medzi sťažovateľom a správcom
konkurznej podstaty úpadcu v extrémnom rozpore s obsahom spisu, s princípom
preferencie výkladu smerujúceho k platnosti zmluvy a s princípom spravodlivosti,
v dôsledku čoho sťažovateľ považuje postup krajského súdu za svojvoľný a porušujúci
požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces,
(ii) po druhé ide o nedostatok dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými by
tento primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na odvolacie
námietky sťažovateľa.
K zmluve o postúpení pohľadávok sťažovateľ pre potreby ústavného súdu
stručne uvádza. Zmluva bola uzavieraná medzi ním a správcom konkurznej podstaty
úpadcu, pričom predmetom bolo postúpenie pohľadávok, ktoré tvorili majetok úpadcu
ako súpisové zložky č. 1 – 13. Pohľadávky úpadcu smerovali voči viacerým dlžníkom
vrátane žalovaného. Uzavretiu zmluvy predchádzal celý rad procesov a úkonov
konkurzného súdu a správcu v rámci konkurzného konania, z ktorých osobitný význam
má Zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku OV
2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100. Týmto zverejnením správca informoval
všetkých (dlžníkov, veriteľov, potenciálnych záujemcov o kúpu majetku, verejnosť)
o tom, čo tvorí súpis všeobecnej podstaty úpadcu, a že tento je tvorený spolu 13 timi
pohľadávkami.
Každú pohľadávku patriacu do všeobecnej podstaty úpadcu správca v súlade
s § 38 písm. f) vyhlášky MSSR č. 665/2005 Z. z. identifikoval celkovou sumou, menou,
stručne právnym dôvodom vzniku a dlžníkom, ktorý sa ďalej identifikuje menom
a priezviskom alebo názvom a bydliskom alebo sídlom, prípadne aj dňom narodenia
a identifikačným číslom, ak sú známe...
V nadväznosti na súpis všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v Obchodnom
vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, následne správca
a sťažovateľ uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok...
Sťažovateľ v zhode so správcom konkurznej podstaty nemali žiadne pochybnosti
o určitosti predmetu zmluvy a o súlade jeho vyjadrenia v zmluve s ich skutočnou
a vážnou vôľou, keďže predmet zmluvy o postúpení pohľadávok bol totožný ako súpis
všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v obchodnom vestníku. Zhoda sa týkala
celkového počtu spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (13), celkovej sumy
spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (2 229 546,40 Sk) a taktiež štyroch
identifikovaných dlžníkov týchto pohľadávok...
Inak povedané, správca konkurznej podstaty si bol vedomý toho, že odplatne
postupuje (predáva) všetky pohľadávky tvoriace všeobecnú podstatu majetku úpadcu,
a sťažovateľ si bol vedomý toho, že tieto pohľadávky za odplatu nadobúda (kupuje).
Tomuto presvedčeniu zodpovedalo tak:
jazykové vyjadrenie predmetu zmluvy (odkaz na súpisové zložky majetku 1 13,
identifikácia dlžníkov, celková nominálna hodnota postupovaných pohľadávok),
vôľa zmluvných strán, ktorá bola v zhode s jazykovým prejavom,
úmysel správcu postúpiť a úmysel sťažovateľa nadobudnúť postupované pohľadávky,
rokovanie zmluvných strán o uzavretí zmluvy, ktorého súčasťou bolo oboznámenie sa
sťažovateľa s predmetom zmluvy (oznam správcu v obchodnom vestníku OV 2008/42
z 28. februára 2008, značka K001100, ktorým zverejnil súpis všeobecnej podstaty),
ako aj so všetkými listinami, ktoré mal správca, a ktoré mali vzťah k postupovaným
pohľadávkam (zmluvy, faktúry, upomienky a pod.)
následného správania sa strán, keď správca nielen vo vzťahu k sťažovateľovi, ale aj
vo vzťahu k všeobecným súdom konštatoval, že práve uvedených 13 súpisových zložiek
majetku tak, ako boli tieto súčasťou správcovského spisu tvorili predmet zmluvy
o postúpení pohľadávok, a z jeho pohľadu neboli žiadne pochybnosti o určitosti
predmetu zmluvy.
Krajský súd však v rozpore nielen s citovanými zákonnými ustanoveniami, ale
aj v rozpore so všeobecne uplatňovanými a uznávanými výkladovými pravidlami,
dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Tým poprel
nielen jazykové vyjadrenie zmluvy, ale súčasne neposkytol súdnu ochranu právu
sťažovateľa, ktoré vyplýva zo zhodne prejavenej vôle a zhodného úmyslu strán zmluvy
o postúpení pohľadávok...
Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom krajského súdu, ktorý nie je ústavne
akceptovateľný bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť a pokojne užívať
majetok. Zo záväzkového vzťahu (Zmluvy o dielo), vzniklo totiž úpadcovi ako
pôvodnému veriteľovi pohľadávok, právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky voči
žalovanému, ktoré platnou zmluvou o postúpení pohľadávok prešlo na sťažovateľa.
Toto právo však krajský súd (a ani predtým okresný súd) sťažovateľovi nepriznal, čím
neumožnil sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a ani
následne realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123
Občianskeho zákonníka), a teda mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu
garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná ústava.“
5. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľka cituje judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa pravidiel výkladu zmlúv (I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, I. ÚS 26/2010,
IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 15/2014), pričom poukazuje aj na aplikovateľnú judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 625/03, IV. ÚS 1783/11, III. ÚS 3900/12).
V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak,
že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda krajského
súdu vo vyjadrení z 19. novembra 2014 uviedol:
,,Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom
zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený
tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe,
ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie
v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto
vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových
pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich
jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe
tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy
určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada
i bez návrhu z úradnej povinnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď
konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto
žalobu zamietol...
Správca konkurznej podstaty mal podľa záväzného pokynu v súlade s § 84
ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky úpadcu predať a nie
postúpiť...
... netrváme na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“
7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prípisom doručeným 13. januára 2015
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru,
že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli
splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh,
vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom
zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť
dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane
všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno
vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna
interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo
je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad
(napr. I. ÚS 241/07).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah.
11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma
hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné
súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom
na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
III.
12. Na účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa
ústavný súd oboznámil s celým spisovým materiálom a najmä s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu. Tento najskôr vymedzil dôvody druhého
rozsudku okresného súdu, poukázal na odvolacie dôvody sťažovateľky a vyjadrenie
žalovanej k nim. Na vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:
,,Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť
slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom
zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený
tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe,
ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie
v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto
vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových
pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich
jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe
tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy
určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada
i bez návrhu z úradnej povinnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď
konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto
žalobu zamietol.
Pokiaľ žalobca v odvolaní zastáva názor, že z informácií uvedených
v samotnom texte zmluvy je možné za použitia logického a systematického výkladu
dostatočným spôsobom určiť predmet zmluvy, odvolací súd poznamenáva, že v zmluve
bol predmet zmluvy jasne a zrozumiteľne určený tak, že predmetom zmluvy sú
pohľadávky úpadcu, presne špecifikované v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Účastníci zmluvy v zmluve neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky
úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové zložky majetku a ktoré sú zároveň súčasťou zmluvy,
ale uviedli, že presná špecifikácia tvorí prílohu zmluvy a zároveň je neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy. Vôľa účastníkov zmluvy je v súlade s ich jazykovým prejavom.“
13. Predmetom skúmania ústavného súdu po prijatí sťažnosti na konanie takto
bol prieskum ústavnej konformity napadnutého rozsudku krajského súdu vo väzbe
na záruky, ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru.
Rozhodujúcim bolo najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1
ústavy (právo na súdnu ochranu) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne
konanie), keďže zásah do práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (právo vlastniť majetok)
a čl. 1 dodatkového protokolu (právo pokojne užívať majetok) sťažovateľka vyvodzuje
z arbitrárneho a formalistického rozsudku krajského súdu.
14. Základná námietka sťažovateľky je spojená s tvrdeným neústavným
postupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval prejavenú vôľu účastníkov zmluvy
o postúpení pohľadávok, a túto napriek tomu, že účastníci jej obsah považovali
za určitý a zrozumiteľný, ustálil ako absolútne neplatnú. Vychádzajúc z uvedeného
potvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu.
15. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť viaceré, z pohľadu prieskumu
napadnutého rozsudku aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných
súdov je totiž častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného
súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá
judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. I. ÚS 33d/2011, III. ÚS 492/2011, III. ÚS 198/2011, I. ÚS 248/2010,
IV. ÚS 149/2009). Judikatúra ústavného súdu súčasne ponúka viaceré odpovede
na otázky spojené s výkladom prejavenej vôle účastníkov právnych úkonov, na ktoré
v odôvodnení sťažnosti poukazovala aj sťažovateľka.
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07,
IV. ÚS 15/2014) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané
nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo
evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti
(autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že
jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie
k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy
prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská
a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou,
a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu
uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim
jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho
štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07,
IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd
hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy
(vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).
17. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však
ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich
rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli
normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tento
prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky
(napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená
porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07). Spravodlivosť je totiž kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie
súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom
spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení
(m. m. I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je
potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených
rozmerov každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti
môžu byť komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko
pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité
18. Pre ústavno súdny prieskum bolo v konkrétnej veci sťažovateľky z pohľadu
označenej judikatúry rozhodujúcim posúdenie odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v jej sťažnosti, ktoré vychádzali z jej
odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu.
Predtým sa však ústavný súd musel nevyhnutne oboznámiť aj so spornou zmluvou
o postúpení pohľadávok, ktorou sťažovateľka mala nadobudnúť žalovanú pohľadávku
voči žalovanej. Sťažovateľka uzavrela so správcom úpadcu zmluvu o postúpení
pohľadávok, ktorej predmet bol určený takto:
,,Predmetom tejto zmluvy je odplatné postúpenie súboru pohľadávok úpadcu,
ktoré zároveň tvoria jeho súpisové zložky majetku 1 13 ako postupcu v nominálnej
hodnote 74 007,38 EUR (2 229 546,40 Sk), voči nasledovným dlžníkom:
,
, ,
Presná špecifikácia týchto pohľadávok tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú
súčasť tejto zmluvy.
Postupca postupuje na postupníka pohľadávky špecifikované v bode 1. článku I.
tejto zmluvy a postupník tieto pohľadávky prijíma a zaväzuje sa postupcovi zaplatiť
odplatu za postúpenie v súlade s čl. III. tejto zmluvy.“
19. Z obsahu pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okrem samotnej
zmluvy o postúpení pohľadávok k žalobe z 21. októbra 2009 boli pripojené aj ďalšie
listinné dôkazy, najmä (i) súpis všeobecnej podstaty zverejnený v Obchodnom
vestníku a obsahujúci spolu 13 pohľadávok voči totožným dlžníkom a v totožnej
celkovej peňažnej sume, ako sú uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (ii) prvé
až piate kolo ponukového konania, tak ako boli postupne zverejnené v Obchodnom
vestníku, z ktorých obsahu vyplýva, že správca ponúkal na predaj súbor pohľadávok
úpadcu (súpisové zložky majetku 1 ̶13) v totožnej celkovej peňažnej sume, ako sú
uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (iii) zmluva o dielo uzavretá medzi
úpadcom a žalovanou spolu s faktúrami, ktorými úpadca fakturoval žalovanej stavebné
práce vykonané na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o zhodné neuhradené faktúry,
ktoré boli uvedené ako právny dôvod vzniku pohľadávok v súpise všeobecnej
podstaty.
20. Obrana žalovanej v súdnom konaní bola založená na tvrdení, že fakturované
práce úpadca nevykonal, dielo nedokončil a ani neodovzdal. Z uvedeného dôvodu
považovala žalovaná uplatnený nárok za nedôvodný. Celé dokazovanie na okresnom
súde, ktoré predchádzalo vyhláseniu jeho prvého rozsudku, tak bolo zamerané
na skúmanie dôvodnosti a oprávnenosti fakturácie na základe zmluvy o dielo, z ktorej
mali vzniknúť žalované pohľadávky. V priebehu celého konania na súde prvého stupňa
až do vyhlásenia prvého rozsudku z 27. marca 2013 nebola ani zo strany žalovaného
a ani zo strany okresného súdu spochybnená platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok
uzavretej medzi sťažovateľkou a správcom z dôvodu neurčitosti jej predmetu. Prvým
rozsudkom okresný súd žalobe sčasti vyhovel a sčasti ju zamietol z dôvodu, že
sťažovateľka preukázala opodstatnenosť fakturovanej sumy iba čiastočne (dôvody sú
z pohľadu ústavno súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu irelevantné, pozn.).
21. Proti prvému rozsudku okresného súdu podala žalovaná (rovnako aj
sťažovateľka) odvolanie, obsahom ktorého opäť nebola argumentácia o prípadnej
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, rozporovaná bola iba dôvodnosť
fakturácie a absencia nároku na zaplatenie žalovanej sumy ako odmeny za vykonanie
diela. Až v odôvodnení zrušujúceho uznesenia krajského súdu tento vytýka okresnému
súdu, že pochybil, keď sa zmluvou o postúpení pohľadávok vôbec nezaoberal
z hľadiska jej platnosti, špecifikácie pohľadávok podľa prílohy, ktorá sa v spise
nenachádza. Krajský súd už v zrušujúcom uznesení konštatoval, že zmluva
o postúpení pohľadávok a zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty v Obchodnom
vestníku sú samostatné skutočnosti, ktoré spolu navzájom nesúvisia.
22. V poradí druhým rozsudkom následne okresný súd žalobu sťažovateľky
zamietol, keď vychádzajúc z vysloveného (pre neho) záväzného právneho názoru
krajského súdu v zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že predmet zmluvy, tak ako je
vyjadrený v čl. I bode 1 zmluvy o postúpení pohľadávok, je neurčitý a z tohto dôvodu
nejde o absolútne neplatný právny úkon. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd
rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou druhý rozsudok okresného súdu potvrdil
a na odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol argumentáciu uvedenú v bode
12 tohto nálezu.
23. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy
s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť
konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony
vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä
tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým
prejavom.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa
úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený,
známy alebo jej musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť
podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla
prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané
v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku
prikladá. Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe,
ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to
pripúšťa povaha vecí.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
24. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval
citovanými ustanoveniami. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho
platnosti a jej považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať
za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne
určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho
neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu,
či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky
nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka. Ak totiž tieto
nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného
súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Z
tohto dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie
vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny
úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z
akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej
právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho a aké skutkové zistenia
preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť
právneho úkonu.
25. Z obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľky je zrejmé, že
pochybnosť o ne/platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vniesol do prípadu prvýkrát
krajský súd až v zrušujúcom uznesení po takmer štyroch rokoch (!) od začiatku
súdneho sporu. Pozornosť krajského súdu bola pritom sústredená na jedinú otázku, či
existuje alebo neexistuje príloha tvoriaca neoddeliteľnú súčasť zmluvy, v ktorej majú
byť presne špecifikované postupované pohľadávky. V ďalšom priebehu konania tak
okresný súd vo svojom v poradí druhom rozsudku a rovnako aj krajský súd
v potvrdzujúcom rozsudku v pomerne rýchlom slede uzavreli, že pre absenciu presnej
špecifikácie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok v prílohe, ktorá mala byť jej
neoddeliteľnou súčasťou, je táto absolútne neplatná.
26. Takýto záver je však ústavne neudržateľný, pretože nielen že nerešpektuje
skôr citovanú judikatúru ústavného súdu, ale ani zmysel a účel citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, a napokon zjavne odporuje aj
všeobecne uznávaným výkladovým pravidlám. Jednoducho povedané, krajský súd
bezdôvodne upriamil svoju pozornosť na jedinú skutočnosť, a to ,,prílohu tvoriacu
neoddeliteľnú súčasť zmluvy“, na nepreukázaní ktorej založil neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávok. Ani ústavnému súdu neuniklo, že v jadre odôvodnenia
potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu (tri odseky na s. 7 a 8) na túto skutočnosť
krajský súd poukázal spolu šesťkrát. Celý rad ďalších právne významných skutočností,
ktoré naopak svedčili v prospech určitosti – a teda platnosti – zmluvy o postúpení
pohľadávok, však ponechal bez relevantného dôvodu bez povšimnutia, čím naopak
založil ústavnú non konformitu vlastného potvrdzujúceho rozsudku.
27. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok sú pohľadávky, ktoré musia byť
individualizované takým spôsobom, ktorý ich dostatočne identifikuje a súčasne
vylučuje ich zámenu s inými pohľadávkami, ktorých veriteľom síce rovnako môže byť
postupca, avšak tieto nemajú byť zmluvou postúpené na postupníka. Postúpenie
pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším
veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postúpi pôvodný veriteľ svoju
pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne.
Postupník sa stane novým veriteľom postúpenej pohľadávky.
28. V okolnostiach prípadu je podľa záveru ústavného súdu vylúčené nazerať
na vec spôsobom, ako učinil krajský súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku.
Racionálne uvažovanie totiž nemôže viesť k záveru, že za situácie, keď postupca
(správca), postupník (sťažovateľka) a súčasne dlžník (žalovaná) nemajú žiadnu
pochybnosť o tom, aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške boli
predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky, do týchto právnych vzťahov vstúpi
krajský súd, ktorý prednesie svoju vlastnú predstavu o tom, či je zmluva v jej predmete
dostatočne určitá.
29. Z pohľadu ústavného súdu nemožno rozumne pochybovať o tom, čo – teda
ktoré pohľadávky patriace pôvodne úpadcovi – boli predmetom zmluvy o postúpení
pohľadávok. Postupované pohľadávky boli v zmluvy identifikované takými
individualizačnými prvkami, ktoré medzi účastníkmi zmluvy a ani vo vzťahu k ich
dlžníkom nemohli vzbudzovať relevantné pochybnosti o tom, čo tvorí predmet zmluvy,
a že tento je dostatočne určitý. Predmetom zmluvy bol súbor pohľadávok úpadcu,
ktoré správca odplatne postupoval na sťažovateľku, pričom išlo o pohľadávky, ktoré
tvorili súpisové zložky 1 – 13 jeho majetku. Tieto pohľadávky boli súčasne v zmluve
identifikované ich súhrnnou nominálnou hodnotou a identifikačnými údajmi ich
dlžníkov. Na rozdiel od krajského súdu, ktorý už v zrušujúcom uznesení bagatelizoval
význam zverejnenia súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku
a striktne uviedol, že tento nesúvisí so zmluvou o postúpení pohľadávok, ústavný súd
považuje za určujúce pri hľadaní práva v konkrétnej veci vziať náležitý zreteľ na
všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle. Tak to napokon explicitne vyžaduje aj §
266 ods. 3 Obchodného zákonníka.
30. V konaní nebolo sporné, naopak, dôkazmi bolo preukázané, že (i) medzi
úpadcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o dielo, (ii) na jej základe si úpadca
od žalovanej uplatňoval nárok na zaplatenie ceny diela, ktorá bola fakturovaná
faktúrami, ktoré správca uviedol ako právny dôvod vzniku pohľadávok tvoriacich
súpis všeobecnej podstaty úpadcu, (iii) následne správca zverejnil v Obchodnom
vestníku postupne prvé až piate kolo ponukového konania na predaj súboru
pohľadávok, a (iv) a napokon bola uzavretá medzi správcom a sťažovateľkou zmluva
o postúpení pohľadávok, z ktorej vyplývalo, že správca odplatne postupuje
na sťažovateľku pohľadávky, tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 – 13, pričom
takéto vyjadrenie predmetu zmluvy korešpondovalo s identifikáciou pohľadávok
v skorších zverejneniach správcu v Obchodnom vestníku. Ak krajský súd
v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uvádza, že ,,účastníci zmluvy v zmluve
neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové
zložky majetku“, toto jeho zistenie je v priamom rozpore s explicitným vyjadrením
predmetu zmluvy v nej samotnej (bod 18 nálezu).
31. Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu vziať zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, in concreto najmä na skutočnosti, ktoré
predchádzali uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, a to zvlášť za situácie, že tieto
boli rozumne vyvoditeľné z listinných dôkazov majúcich pôvod v Obchodnom
vestníku ako verejnom informačnom systéme. Krajský súd teda mal pri posudzovaní
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vychádzať zo všetkých relevantných
zákonných kritérií uplatňovaných pri výklade právnych úkonov, teda nielen
z jazykového vyjadrenia, ale aj z vôle účastníkov zmluvy (správca a sťažovateľka),
úmyslu správcu postúpiť pohľadávky tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 ̶13,
ktorý bol sťažovateľke známy, okolností, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy
(zverejnenia v Obchodnom vestníku), a následného správania strán. Tieto skutočnosti,
ktoré z pohľadu ústavného súdu smerujú k záveru o určitosti predmetu zmluvy
o postúpení pohľadávok, a teda jej platnosti, ostali zo strany krajského súdu
nepovšimnuté, napriek tomu, že vychádzajúc z § 35 Občianskeho zákonníka a § 266
Obchodného zákonníka bol na tieto povinný prihliadať. Naopak, krajský súd ignorujúc
všetko tu uvedené, formalisticky vyselektoval jedinú skutočnosť (,,príloha tvoriaca
neoddeliteľnú súčasť zmluvy“) a na jej nepreukázaní založil záver o neurčitosti, a teda
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok.
32. Ústavnému súdu preto na tomto mieste neostáva iné, len zotrvať na svojej
skoršej judikatúre (už citovanej), v zmysle ktorej prehnané formalistické požiadavky
všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné.
Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti
predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej
ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného
aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad
právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti
právneho úkonu.
33. K vyjadreniu krajského súdu, v zmysle ktorého mal správca predmetné
pohľadávky predať, a nie postúpiť, ústavný súd len stručne uvádza, že toto je
bez právnej relevancie. Pohľadávky ako predmet občianskoprávnych vzťahov totiž nie
sú vecami, ktoré by sa predávali, a k ich zmluvnému prevodu dochádza postúpením,
ktoré môže byť odplatné alebo bezodplatné. V okolnostiach súdenej veci je zrejmé, že
správca postúpil pohľadávky pôvodne patriace úpadcovi sťažovateľke a toto postúpenie
bolo odplatné. Krajskému súdu pritom neprislúchalo skúmať a zasahovať do právneho
vzťahu medzi sťažovateľkou a správcom, keďže predmetom konania bol spor medzi
inými osobami (sťažovateľka a žalovaná).
34. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že absencia riadneho
a ústavne akceptovateľného odôvodnenia rozsudku krajského súdu svedčiaceho
v prospech ním deklarovanej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok
v spojení so zjavne jednostranným a formalistickým prístupom k zákonným
kritériám interpretácie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok boli preto dôvodom,
pre ktorý ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok 1
nálezu).
IV.
35. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva
a pohľadávky (m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom
krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberal
sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva
sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.
36. Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne
neakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu, potvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu, dospel k záveru,
že tým zasiahol aj do jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľka nenadobudla
právo na uspokojenie svojej pohľadávky, čím krajský súd zmaril jej možnosť byť ako
veriteľ tejto pohľadávky zo strany dlžníka (žalovanej) uspokojená. Predmet svojho
majetku (žalované pohľadávky) takto sťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďže
podľa ústavne neakceptovateľného záveru krajského súdu ho platne nenadobudla.
Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu
(bod 2 výroku nálezu).
37. V nadväznosti na záver ústavného súdu o porušení označených práv
sťažovateľky rozsudkom krajského súdu ústavný súd tento zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súd
viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o
ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným a presvedčivým
spôsobom sa vysporiadať s odvolaním sťažovateľky proti druhému rozsudku okresného
súdu, a to za súčasného rešpektovania všetkých výkladových pravidiel a postupov
uvedených v odôvodnení tohto nálezu.
V.
38. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná,
prichádzala do úvahy aplikácia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením
uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov
konania pred ústavným súdom v sume 284,08 €, a to za 2 úkony právnej pomoci
po 134 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových
výdavkov po 8,04 €, ktoré zaviazal krajský súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy,
podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok,
toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015