Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 640/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o.,

Čsl. armády 1117, Trebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Vargom,

Hviezdoslavova 1234/4, Trebišov, pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 46 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. 329 z 30. júna 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. na súdnu ochranu

podľa a jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 329

z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. vlastniť majetok

podľa a jej právo pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 329

z 30. júna 2014 p o r u š e n é b o l i .

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 329

z 30. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. p r i z n á v a náhradu trov konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú j e Krajský súd

v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Igora Vargu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č.

k. z 28. októbra 2014 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 329 z 30. júna 2014

(ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“). Súčasne bola odložená

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou

domáhala od žalovanej spoločnosti , Sobrance (ďalej len ,,žalovaná“),

zaplatenia pohľadávok, ktoré nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok

z 29. apríla 2009 (ďalej len ,,zmluva o postúpení pohľadávok“) od správcu konkurznej

podstaty úpadcu , (ďalej len

,,úpadca“). Pohľadávka úpadcu a záväzok žalovanej, ktoré boli predmetom konania,

vznikli na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o neuhradené faktúry za vykonané

dielo.

3. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom

č. k. 197 z 27. marca 2013 (ďalej len ,,prvý rozsudok okresného

súdu“) zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 13 307,08 € s prísl., do sumy

8 953,56 € s prísl., žalobu zamietol a konanie zastavil do sumy 11 204,94 € s prísl.

Súčasne rozhodol o trovách konania. Na odvolanie sťažovateľky aj žalovanej

o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením č. k. 232

z 23. augusta 2013 (ďalej aj ,,zrušujúce uznesenie krajského súdu“) zrušil prvý

rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku, zamietajúcom výroku a vo výroku

o trovách konania a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd

následne rozsudkom č. k. 263 z 15. januára 2014 (ďalej len ,,druhý

rozsudok okresného súdu“) žalobu do výšky sumy 22 260,64 € s prísl. zamietol

a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 894,81 € na účet

jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie

sťažovateľky o veci rozhodoval opäť krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto

sťažnosťou zamietavý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku

nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 473,96 € na účet právneho

zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla:

,,Výlučným a jediným dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa, bol právny

záver okresného súdu aprobovaný krajským súdom, v zmysle ktorého je zmluva

o postúpení pohľadávok uzavretá medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty

úpadcu absolútne neplatná, a preto sťažovateľ nenadobudol

pohľadávku, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Absolútnu neplatnosť zmluvy

konajúce všeobecné súdy videli v neurčitosti jej predmetu.

Porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu vidí sťažovateľ v dvoch

parciálnych, avšak vzájomne prepojených zásahoch krajského súdu s ústavnoprávnou

intenzitou:

(i) po prvé ide o interpretáciu zmluvy medzi sťažovateľom a správcom

konkurznej podstaty úpadcu v extrémnom rozpore s obsahom spisu, s princípom

preferencie výkladu smerujúceho k platnosti zmluvy a s princípom spravodlivosti,

v dôsledku čoho sťažovateľ považuje postup krajského súdu za svojvoľný a porušujúci

požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces,

(ii) po druhé ide o nedostatok dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými by

tento primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na odvolacie

námietky sťažovateľa.

K zmluve o postúpení pohľadávok sťažovateľ pre potreby ústavného súdu

stručne uvádza. Zmluva bola uzavieraná medzi ním a správcom konkurznej podstaty

úpadcu, pričom predmetom bolo postúpenie pohľadávok, ktoré tvorili majetok úpadcu

ako súpisové zložky č. 1 – 13. Pohľadávky úpadcu smerovali voči viacerým dlžníkom

vrátane žalovaného. Uzavretiu zmluvy predchádzal celý rad procesov a úkonov

konkurzného súdu a správcu v rámci konkurzného konania, z ktorých osobitný význam

má Zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku OV

2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100. Týmto zverejnením správca informoval

všetkých (dlžníkov, veriteľov, potenciálnych záujemcov o kúpu majetku, verejnosť)

o tom, čo tvorí súpis všeobecnej podstaty úpadcu, a že tento je tvorený spolu 13 timi

pohľadávkami.

Každú pohľadávku patriacu do všeobecnej podstaty úpadcu správca v súlade

s vyhlášky MSSR č. identifikoval celkovou sumou, menou,

stručne právnym dôvodom vzniku a dlžníkom, ktorý sa ďalej identifikuje menom

a priezviskom alebo názvom a bydliskom alebo sídlom, prípadne aj dňom narodenia

a identifikačným číslom, ak sú známe...

V nadväznosti na súpis všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v Obchodnom

vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, následne správca

a sťažovateľ uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok...

Sťažovateľ v zhode so správcom konkurznej podstaty nemali žiadne pochybnosti

o určitosti predmetu zmluvy a o súlade jeho vyjadrenia v zmluve s ich skutočnou

a vážnou vôľou, keďže predmet zmluvy o postúpení pohľadávok bol totožný ako súpis

všeobecnej podstaty úpadcu zverejnený v obchodnom vestníku. Zhoda sa týkala

celkového počtu spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (13), celkovej sumy

spísaných a neskôr postúpených pohľadávok (2 229 546,40 Sk) a taktiež štyroch

identifikovaných dlžníkov týchto pohľadávok...

Inak povedané, správca konkurznej podstaty si bol vedomý toho, že odplatne

postupuje (predáva) všetky pohľadávky tvoriace všeobecnú podstatu majetku úpadcu,

a sťažovateľ si bol vedomý toho, že tieto pohľadávky za odplatu nadobúda (kupuje).

Tomuto presvedčeniu zodpovedalo tak:

jazykové vyjadrenie predmetu zmluvy (odkaz na súpisové zložky majetku 1 13,

identifikácia dlžníkov, celková nominálna hodnota postupovaných pohľadávok),

vôľa zmluvných strán, ktorá bola v zhode s jazykovým prejavom,

úmysel správcu postúpiť a úmysel sťažovateľa nadobudnúť postupované pohľadávky,

rokovanie zmluvných strán o uzavretí zmluvy, ktorého súčasťou bolo oboznámenie sa

sťažovateľa s predmetom zmluvy (oznam správcu v obchodnom vestníku OV 2008/42

z 28. februára 2008, značka K001100, ktorým zverejnil súpis všeobecnej podstaty),

ako aj so všetkými listinami, ktoré mal správca, a ktoré mali vzťah k postupovaným

pohľadávkam (zmluvy, faktúry, upomienky a pod.)

následného správania sa strán, keď správca nielen vo vzťahu k sťažovateľovi, ale aj

vo vzťahu k všeobecným súdom konštatoval, že práve uvedených 13 súpisových zložiek

majetku tak, ako boli tieto súčasťou správcovského spisu tvorili predmet zmluvy

o postúpení pohľadávok, a z jeho pohľadu neboli žiadne pochybnosti o určitosti

predmetu zmluvy.

Krajský súd však v rozpore nielen s citovanými zákonnými ustanoveniami, ale

aj v rozpore so všeobecne uplatňovanými a uznávanými výkladovými pravidlami,

dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Tým poprel

nielen jazykové vyjadrenie zmluvy, ale súčasne neposkytol súdnu ochranu právu

sťažovateľa, ktoré vyplýva zo zhodne prejavenej vôle a zhodného úmyslu strán zmluvy

o postúpení pohľadávok...

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom krajského súdu, ktorý nie je ústavne

akceptovateľný bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť a pokojne užívať

majetok. Zo záväzkového vzťahu (Zmluvy o dielo), vzniklo totiž úpadcovi ako

pôvodnému veriteľovi pohľadávok, právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky voči

žalovanému, ktoré platnou zmluvou o postúpení pohľadávok prešlo na sťažovateľa.

Toto právo však krajský súd (a ani predtým okresný súd) sťažovateľovi nepriznal, čím

neumožnil sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a ani

následne realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123

), a teda mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu

garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná .“

5. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľka cituje judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa pravidiel výkladu zmlúv (, , ,

, ), pričom poukazuje aj na aplikovateľnú judikatúru

Ústavného súdu Českej republiky (, , ).

V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak,

že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda krajského

súdu vo vyjadrení z 19. novembra 2014 uviedol:

,,Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom

zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň

neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený

tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe,

ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie

v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto

vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových

pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich

jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe

tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy

určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť

právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada

i bez návrhu z úradnej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď

konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto

žalobu zamietol...

Správca konkurznej podstaty mal podľa záväzného pokynu v súlade s § 84

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky úpadcu predať a nie

postúpiť...

... netrváme na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prípisom doručeným 13. januára 2015

oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli

splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosť bola prejednaná

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh,

vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom

zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť

dodržiavanie a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane

všeobecných súdov. Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno

vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna

interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou

právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo

je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad

(napr. ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma

hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné

súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

III.

12. Na účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa

ústavný súd oboznámil s celým spisovým materiálom a najmä s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu. Tento najskôr vymedzil dôvody druhého

rozsudku okresného súdu, poukázal na odvolacie dôvody sťažovateľky a vyjadrenie

žalovanej k nim. Na vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:

,,Podľa právny úkon sa musí urobiť

slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok je nepochybné, že predmetom

zmluvy sú pohľadávky, presná špecifikácia ktorých tvorí prílohu a zároveň

neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prejav vôle účastníkov zmluvy bol výslovne vyjadrený

tak, že predmetom zmluvy sú pohľadávky, ktoré sú presne špecifikované v prílohe,

ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Predmet zmluvy bez presnej špecifikácie

v prílohe tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy je neurčitý a neurčitosť takto

vyjadreného predmetu zmluvy nie je možné odstrániť ani za použitia výkladových

pravidiel obsiahnutých v zákone. Vôľa účastníkov zmluvy bola v súlade s ich

jazykovým prejavom taká, že predmet zmluvy je presne špecifikovaný v prílohe

tvoriacej jej neoddeliteľnú súčasť. Bez tejto presnej špecifikácie nie je predmet zmluvy

určitý, čo robí zmluvu absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútna neplatnosť

právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona bez ďalšieho a súd k takejto prihliada

i bez návrhu z úradnej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol správne, keď

konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatný právny úkon, a preto

žalobu zamietol.

Pokiaľ žalobca v odvolaní zastáva názor, že z informácií uvedených

v samotnom texte zmluvy je možné za použitia logického a systematického výkladu

dostatočným spôsobom určiť predmet zmluvy, odvolací súd poznamenáva, že v zmluve

bol predmet zmluvy jasne a zrozumiteľne určený tak, že predmetom zmluvy sú

pohľadávky úpadcu, presne špecifikované v prílohe, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť

zmluvy. Účastníci zmluvy v zmluve neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky

úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové zložky majetku a ktoré sú zároveň súčasťou zmluvy,

ale uviedli, že presná špecifikácia tvorí prílohu zmluvy a zároveň je neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy. Vôľa účastníkov zmluvy je v súlade s ich jazykovým prejavom.“

13. Predmetom skúmania ústavného súdu po prijatí sťažnosti na konanie takto

bol prieskum ústavnej konformity napadnutého rozsudku krajského súdu vo väzbe

na záruky, ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa a dohovoru.

Rozhodujúcim bolo najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1

(právo na súdnu ochranu) a dohovoru (právo na spravodlivé súdne

konanie), keďže zásah do práv podľa (právo vlastniť majetok)

a čl. 1 dodatkového protokolu (právo pokojne užívať majetok) sťažovateľka vyvodzuje

z arbitrárneho a formalistického rozsudku krajského súdu.

14. Základná námietka sťažovateľky je spojená s tvrdeným neústavným

postupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval prejavenú vôľu účastníkov zmluvy

o postúpení pohľadávok, a túto napriek tomu, že účastníci jej obsah považovali

za určitý a zrozumiteľný, ustálil ako absolútne neplatnú. Vychádzajúc z uvedeného

potvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu.

15. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť viaceré, z pohľadu prieskumu

napadnutého rozsudku aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných

súdov je totiž častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného

súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá

judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(napr. , , , ,

). Judikatúra ústavného súdu súčasne ponúka viaceré odpovede

na otázky spojené s výkladom prejavenej vôle účastníkov právnych úkonov, na ktoré

v odôvodnení sťažnosti poukazovala aj sťažovateľka.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ,

) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané

nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo

evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti

(autonómie vôle) podľa . Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že

jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie

k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy

prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie

zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská

a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou,

a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu

uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim

jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho

štátu vyplývajúcimi z (k tomu pozri , ,

). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd

hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy

(vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného

formalizmu (, , ).

17. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však

ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich

rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli

normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (), pričom tento

prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky

(napr. ). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade

právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená

porušenie základných práv (). Spravodlivosť je totiž kritériom

ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie

súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom

spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení

(m. m. ). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je

potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených

rozmerov každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti

môžu byť komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko

pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité

().

18. Pre ústavno súdny prieskum bolo v konkrétnej veci sťažovateľky z pohľadu

označenej judikatúry rozhodujúcim posúdenie odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v jej sťažnosti, ktoré vychádzali z jej

odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu.

Predtým sa však ústavný súd musel nevyhnutne oboznámiť aj so spornou zmluvou

o postúpení pohľadávok, ktorou sťažovateľka mala nadobudnúť žalovanú pohľadávku

voči žalovanej. Sťažovateľka uzavrela so správcom úpadcu zmluvu o postúpení

pohľadávok, ktorej predmet bol určený takto:

,,Predmetom tejto zmluvy je odplatné postúpenie súboru pohľadávok úpadcu,

ktoré zároveň tvoria jeho súpisové zložky majetku 1 13 ako postupcu v nominálnej

hodnote 74 007,38 EUR (2 229 546,40 Sk), voči nasledovným dlžníkom:

,

, ,

Presná špecifikácia týchto pohľadávok tvorí prílohu a zároveň neoddeliteľnú

súčasť tejto zmluvy.

Postupca postupuje na postupníka pohľadávky špecifikované v bode 1. článku I.

tejto zmluvy a postupník tieto pohľadávky prijíma a zaväzuje sa postupcovi zaplatiť

odplatu za postúpenie v súlade s čl. III. tejto zmluvy.“

19. Z obsahu pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okrem samotnej

zmluvy o postúpení pohľadávok k žalobe z 21. októbra 2009 boli pripojené aj ďalšie

listinné dôkazy, najmä (i) súpis všeobecnej podstaty zverejnený v Obchodnom

vestníku a obsahujúci spolu 13 pohľadávok voči totožným dlžníkom a v totožnej

celkovej peňažnej sume, ako sú uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (ii) prvé

až piate kolo ponukového konania, tak ako boli postupne zverejnené v Obchodnom

vestníku, z ktorých obsahu vyplýva, že správca ponúkal na predaj súbor pohľadávok

úpadcu (súpisové zložky majetku 1 ̶13) v totožnej celkovej peňažnej sume, ako sú

uvedené v zmluve o postúpení pohľadávok, (iii) zmluva o dielo uzavretá medzi

úpadcom a žalovanou spolu s faktúrami, ktorými úpadca fakturoval žalovanej stavebné

práce vykonané na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o zhodné neuhradené faktúry,

ktoré boli uvedené ako právny dôvod vzniku pohľadávok v súpise všeobecnej

podstaty.

20. Obrana žalovanej v súdnom konaní bola založená na tvrdení, že fakturované

práce úpadca nevykonal, dielo nedokončil a ani neodovzdal. Z uvedeného dôvodu

považovala žalovaná uplatnený nárok za nedôvodný. Celé dokazovanie na okresnom

súde, ktoré predchádzalo vyhláseniu jeho prvého rozsudku, tak bolo zamerané

na skúmanie dôvodnosti a oprávnenosti fakturácie na základe zmluvy o dielo, z ktorej

mali vzniknúť žalované pohľadávky. V priebehu celého konania na súde prvého stupňa

až do vyhlásenia prvého rozsudku z 27. marca 2013 nebola ani zo strany žalovaného

a ani zo strany okresného súdu spochybnená platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok

uzavretej medzi sťažovateľkou a správcom z dôvodu neurčitosti jej predmetu. Prvým

rozsudkom okresný súd žalobe sčasti vyhovel a sčasti ju zamietol z dôvodu, že

sťažovateľka preukázala opodstatnenosť fakturovanej sumy iba čiastočne (dôvody sú

z pohľadu ústavno súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu irelevantné, pozn.).

21. Proti prvému rozsudku okresného súdu podala žalovaná (rovnako aj

sťažovateľka) odvolanie, obsahom ktorého opäť nebola argumentácia o prípadnej

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, rozporovaná bola iba dôvodnosť

fakturácie a absencia nároku na zaplatenie žalovanej sumy ako odmeny za vykonanie

diela. Až v odôvodnení zrušujúceho uznesenia krajského súdu tento vytýka okresnému

súdu, že pochybil, keď sa zmluvou o postúpení pohľadávok vôbec nezaoberal

z hľadiska jej platnosti, špecifikácie pohľadávok podľa prílohy, ktorá sa v spise

nenachádza. Krajský súd už v zrušujúcom uznesení konštatoval, že zmluva

o postúpení pohľadávok a zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty v Obchodnom

vestníku sú samostatné skutočnosti, ktoré spolu navzájom nesúvisia.

22. V poradí druhým rozsudkom následne okresný súd žalobu sťažovateľky

zamietol, keď vychádzajúc z vysloveného (pre neho) záväzného právneho názoru

krajského súdu v zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že predmet zmluvy, tak ako je

vyjadrený v čl. I bode 1 zmluvy o postúpení pohľadávok, je neurčitý a z tohto dôvodu

nejde o absolútne neplatný právny úkon. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd

rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou druhý rozsudok okresného súdu potvrdil

a na odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol argumentáciu uvedenú v bode

12 tohto nálezu.

23. Podľa právny úkon je prejav vôle smerujúci

najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy

s takýmto prejavom spájajú.

Podľa a prejav vôle sa môže urobiť

konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom

nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony

vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä

tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým

prejavom.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa , a prejav vôle sa vykladá podľa

úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený,

známy alebo jej musel byť známy. V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť

podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla

prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané

v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku

prikladá. Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky

okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe,

ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to

pripúšťa povaha vecí.

Podľa veriteľ môže svoju pohľadávku aj

bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

24. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval

citovanými ustanoveniami. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho

platnosti a jej považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať

za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne

určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho

neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu,

či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky

nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1

a 2 a , a . Ak totiž tieto

nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného

súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Z

tohto dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie

vysoké nároky aj na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny

úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z

akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej

právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho a aké skutkové zistenia

preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť

právneho úkonu.

25. Z obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateľky je zrejmé, že

pochybnosť o ne/platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vniesol do prípadu prvýkrát

krajský súd až v zrušujúcom uznesení po takmer štyroch rokoch (!) od začiatku

súdneho sporu. Pozornosť krajského súdu bola pritom sústredená na jedinú otázku, či

existuje alebo neexistuje príloha tvoriaca neoddeliteľnú súčasť zmluvy, v ktorej majú

byť presne špecifikované postupované pohľadávky. V ďalšom priebehu konania tak

okresný súd vo svojom v poradí druhom rozsudku a rovnako aj krajský súd

v potvrdzujúcom rozsudku v pomerne rýchlom slede uzavreli, že pre absenciu presnej

špecifikácie predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok v prílohe, ktorá mala byť jej

neoddeliteľnou súčasťou, je táto absolútne neplatná.

26. Takýto záver je však ústavne neudržateľný, pretože nielen že nerešpektuje

skôr citovanú judikatúru ústavného súdu, ale ani zmysel a účel citovaných ustanovení

a , a napokon zjavne odporuje aj

všeobecne uznávaným výkladovým pravidlám. Jednoducho povedané, krajský súd

bezdôvodne upriamil svoju pozornosť na jedinú skutočnosť, a to ,,prílohu tvoriacu

neoddeliteľnú súčasť zmluvy“, na nepreukázaní ktorej založil neplatnosť zmluvy

o postúpení pohľadávok. Ani ústavnému súdu neuniklo, že v jadre odôvodnenia

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu (tri odseky na s. 7 a 8) na túto skutočnosť

krajský súd poukázal spolu šesťkrát. Celý rad ďalších právne významných skutočností,

ktoré naopak svedčili v prospech určitosti – a teda platnosti – zmluvy o postúpení

pohľadávok, však ponechal bez relevantného dôvodu bez povšimnutia, čím naopak

založil ústavnú non konformitu vlastného potvrdzujúceho rozsudku.

27. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok sú pohľadávky, ktoré musia byť

individualizované takým spôsobom, ktorý ich dostatočne identifikuje a súčasne

vylučuje ich zámenu s inými pohľadávkami, ktorých veriteľom síce rovnako môže byť

postupca, avšak tieto nemajú byť zmluvou postúpené na postupníka. Postúpenie

pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej medzi doterajším

veriteľom (postupcom) a treťou osobou (postupníkom) postúpi pôvodný veriteľ svoju

pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne.

Postupník sa stane novým veriteľom postúpenej pohľadávky.

28. V okolnostiach prípadu je podľa záveru ústavného súdu vylúčené nazerať

na vec spôsobom, ako učinil krajský súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku.

Racionálne uvažovanie totiž nemôže viesť k záveru, že za situácie, keď postupca

(správca), postupník (sťažovateľka) a súčasne dlžník (žalovaná) nemajú žiadnu

pochybnosť o tom, aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške boli

predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky, do týchto právnych vzťahov vstúpi

krajský súd, ktorý prednesie svoju vlastnú predstavu o tom, či je zmluva v jej predmete

dostatočne určitá.

29. Z pohľadu ústavného súdu nemožno rozumne pochybovať o tom, čo – teda

ktoré pohľadávky patriace pôvodne úpadcovi – boli predmetom zmluvy o postúpení

pohľadávok. Postupované pohľadávky boli v zmluvy identifikované takými

individualizačnými prvkami, ktoré medzi účastníkmi zmluvy a ani vo vzťahu k ich

dlžníkom nemohli vzbudzovať relevantné pochybnosti o tom, čo tvorí predmet zmluvy,

a že tento je dostatočne určitý. Predmetom zmluvy bol súbor pohľadávok úpadcu,

ktoré správca odplatne postupoval na sťažovateľku, pričom išlo o pohľadávky, ktoré

tvorili súpisové zložky 1 – 13 jeho majetku. Tieto pohľadávky boli súčasne v zmluve

identifikované ich súhrnnou nominálnou hodnotou a identifikačnými údajmi ich

dlžníkov. Na rozdiel od krajského súdu, ktorý už v zrušujúcom uznesení bagatelizoval

význam zverejnenia súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku

a striktne uviedol, že tento nesúvisí so zmluvou o postúpení pohľadávok, ústavný súd

považuje za určujúce pri hľadaní práva v konkrétnej veci vziať náležitý zreteľ na

všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle. Tak to napokon explicitne vyžaduje aj §

266 ods. 3 .

30. V konaní nebolo sporné, naopak, dôkazmi bolo preukázané, že (i) medzi

úpadcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o dielo, (ii) na jej základe si úpadca

od žalovanej uplatňoval nárok na zaplatenie ceny diela, ktorá bola fakturovaná

faktúrami, ktoré správca uviedol ako právny dôvod vzniku pohľadávok tvoriacich

súpis všeobecnej podstaty úpadcu, (iii) následne správca zverejnil v Obchodnom

vestníku postupne prvé až piate kolo ponukového konania na predaj súboru

pohľadávok, a (iv) a napokon bola uzavretá medzi správcom a sťažovateľkou zmluva

o postúpení pohľadávok, z ktorej vyplývalo, že správca odplatne postupuje

na sťažovateľku pohľadávky, tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 – 13, pričom

takéto vyjadrenie predmetu zmluvy korešpondovalo s identifikáciou pohľadávok

v skorších zverejneniach správcu v Obchodnom vestníku. Ak krajský súd

v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uvádza, že ,,účastníci zmluvy v zmluve

neuviedli, že predmetom zmluvy sú pohľadávky úpadcu, ktoré tvoria jeho súpisové

zložky majetku“, toto jeho zistenie je v priamom rozpore s explicitným vyjadrením

predmetu zmluvy v nej samotnej (bod 18 nálezu).

31. Za týchto okolností bolo povinnosťou krajského súdu vziať zreteľ na všetky

okolnosti súvisiace s prejavom vôle, in concreto najmä na skutočnosti, ktoré

predchádzali uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, a to zvlášť za situácie, že tieto

boli rozumne vyvoditeľné z listinných dôkazov majúcich pôvod v Obchodnom

vestníku ako verejnom informačnom systéme. Krajský súd teda mal pri posudzovaní

platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok vychádzať zo všetkých relevantných

zákonných kritérií uplatňovaných pri výklade právnych úkonov, teda nielen

z jazykového vyjadrenia, ale aj z vôle účastníkov zmluvy (správca a sťažovateľka),

úmyslu správcu postúpiť pohľadávky tvoriace súpisové zložky majetku úpadcu 1 ̶13,

ktorý bol sťažovateľke známy, okolností, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy

(zverejnenia v Obchodnom vestníku), a následného správania strán. Tieto skutočnosti,

ktoré z pohľadu ústavného súdu smerujú k záveru o určitosti predmetu zmluvy

o postúpení pohľadávok, a teda jej platnosti, ostali zo strany krajského súdu

nepovšimnuté, napriek tomu, že vychádzajúc z a

bol na tieto povinný prihliadať. Naopak, krajský súd ignorujúc

všetko tu uvedené, formalisticky vyselektoval jedinú skutočnosť (,,príloha tvoriaca

neoddeliteľnú súčasť zmluvy“) a na jej nepreukázaní založil záver o neurčitosti, a teda

neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok.

32. Ústavnému súdu preto na tomto mieste neostáva iné, len zotrvať na svojej

skoršej judikatúre (už citovanej), v zmysle ktorej prehnané formalistické požiadavky

všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné.

Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii

relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti

predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej

ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného

aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad

právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti

právneho úkonu.

33. K vyjadreniu krajského súdu, v zmysle ktorého mal správca predmetné

pohľadávky predať, a nie postúpiť, ústavný súd len stručne uvádza, že toto je

bez právnej relevancie. Pohľadávky ako predmet občianskoprávnych vzťahov totiž nie

sú vecami, ktoré by sa predávali, a k ich zmluvnému prevodu dochádza postúpením,

ktoré môže byť odplatné alebo bezodplatné. V okolnostiach súdenej veci je zrejmé, že

správca postúpil pohľadávky pôvodne patriace úpadcovi sťažovateľke a toto postúpenie

bolo odplatné. Krajskému súdu pritom neprislúchalo skúmať a zasahovať do právneho

vzťahu medzi sťažovateľkou a správcom, keďže predmetom konania bol spor medzi

inými osobami (sťažovateľka a žalovaná).

34. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že absencia riadneho

a ústavne akceptovateľného odôvodnenia rozsudku krajského súdu svedčiaceho

v prospech ním deklarovanej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok

v spojení so zjavne jednostranným a formalistickým prístupom k zákonným

kritériám interpretácie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok boli preto dôvodom,

pre ktorý ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok 1

nálezu).

IV.

35. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa a práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového

protokolu ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva

a pohľadávky (m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom

krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberal

sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva

sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať majetok.

36. Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne

neakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu, potvrdil žalobu zamietajúci druhý rozsudok okresného súdu, dospel k záveru,

že tým zasiahol aj do jej práv podľa a dodatkového protokolu.

V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľka nenadobudla

právo na uspokojenie svojej pohľadávky, čím krajský súd zmaril jej možnosť byť ako

veriteľ tejto pohľadávky zo strany dlžníka (žalovanej) uspokojená. Predmet svojho

majetku (žalované pohľadávky) takto sťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďže

podľa ústavne neakceptovateľného záveru krajského súdu ho platne nenadobudla.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu

(bod 2 výroku nálezu).

37. V nadväznosti na záver ústavného súdu o porušení označených práv

sťažovateľky rozsudkom krajského súdu ústavný súd tento zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súd

viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o

ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným a presvedčivým

spôsobom sa vysporiadať s odvolaním sťažovateľky proti druhému rozsudku okresného

súdu, a to za súčasného rešpektovania všetkých výkladových pravidiel a postupov

uvedených v odôvodnení tohto nálezu.

V.

38. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná,

prichádzala do úvahy aplikácia , podľa ktorého

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov

konania pred ústavným súdom v sume 284,08 €, a to za 2 úkony právnej pomoci

po 134 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových

výdavkov po 8,04 €, ktoré zaviazal krajský súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na ,

podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok,

toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015