Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 105 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)IV. ÚS 340/2012
PDF · 562.48 KB
No categories available
IV. ÚS 340/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť F. Š., K., K. Š., K., a MVDr. Z. Š., K., zastúpených
advokátom JUDr. D. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
4 Co 50/2009-169 z 21. októbra 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto
rozhodol:
1. Základné právo F. Š., K. Š. a MVDr. Z. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 50/2009-169
z 21. októbra 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 50/2009-169 z 21. októbra 2010
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť F. Š., K. Š. a MVDr. Z. Š.
trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov)
na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 340/2012-33 z 3. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. Š., K. Š. a MVDr. Z. Š. (ďalej len
„sťažovatelia“) podanú pôvodne t. č. už zomrelým MVDr. A. Š. (ďalej len „pôvodný
sťažovateľ v 1. rade“) a MVDr. Z. Š. (ďalej len „pôvodná sťažovateľka v 2. rade“, spolu
ďalej len „pôvodní sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 50/2009-169
z 21. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Pred rozhodnutím
ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie pôvodný sťažovateľ v 1. rade zomrel.
Ústavný súd po oboznámení sa s potvrdením súdnej komisárky o okruhu dedičov
po pôvodnom sťažovateľovi v 1. rade (poručiteľovi) a so žiadosťou jeho synov F. Š. a K. Š.
o pokračovanie v konaní o sťažnosti podanej ústavnému súdu pôvodnými sťažovateľmi
dospel v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde s použitím § 107 ods. 3 text
za bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) k záveru, že nič nebráni
tomu, aby ich žiadosti o pokračovanie v konaní s nimi (namiesto pôvodného sťažovateľa
v 1. rade, po ktorom sú zákonnými dedičmi) bolo vyhovené.
Sťažnosť sa týka sporu medzi pôvodnými sťažovateľmi ako kupujúcimi
a predávajúcou (ďalej len „žalobkyňa“) o kúpe bytu a k nemu prislúchajúcemu
spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu (ďalej len „byt“
alebo „nehnuteľnosť“). Zo sťažnosti a z predložených dokumentov ústavný súd zistil ďalej
uvedené skutočnosti tak, ako boli ustálené v rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 14 C 901/2002-146 z 19. februára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“), resp. v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu.
Okresný súd zistil, že žalobkyňa a sprostredkovateľ uzavreli 5. januára 1999 zmluvu
o sprostredkovaní, na základe ktorej sa sprostredkovateľ zaviazal zabezpečiť predaj alebo
výmenu bytu patriaceho žalobkyni.
Z dohody uzavretej 24. októbra 2000 medzi žalobkyňou a pôvodným sťažovateľom
v 1. rade okresný súd zistil, že žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu a pôvodný sťažovateľ
v 1. rade ako záujemca o byt sa dohodli, že žalobkyňa odstúpi pôvodným sťažovateľom svoj
byt za týchto podmienok: sťažovateľ v 1. rade zabezpečí žalobkyni 3-izbový byt podľa jej
výberu s tým, že jej doplatí sumu predstavujúcu rozdiel aktuálnej trhovej hodnoty oboch
bytov. Žalobkyňa sa zaviazala uskutočniť prevod bytu oproti poskytnutej zálohe kúpnej
ceny. Medzitým mal pôvodný sťažovateľ v 1. rade zabezpečiť pre žalobkyňu ňou
požadovaný 3-izbový byt. Plné vyrovnanie ceny 3-izbového bytu a doplatku kúpnej ceny sa
malo uskutočniť po celkovom presťahovaní a zohľadnení ceny bytu a poskytnutej zálohy.
Žalobkyňa ako predávajúca a pôvodní sťažovatelia ako kupujúci uzatvorili
15. novembra 2000 kúpnu zmluvu (ďalej len „zmluva z 15. novembra 2000“), ktorej
predmetom bol byt, pričom kúpna cena bola v tejto zmluve uvedená v sume 585 153,28 Sk
(19 423,53 €) s tým, že išlo o cenu určenú znaleckým ohodnotením bytu. Vklad
vlastníckeho práva pôvodných sťažovateľov k bytu bol na základe tejto zmluvy povolený
17. novembra 2000.
Okresný súd ďalej zistil, že pôvodný sťažovateľ v 1. rade a žalobkyňa následne
uzatvorili dohodu, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa ako predávajúca a pôvodný sťažovateľ
v 1. rade ako kupujúci „uzavreli dňa 15. 11. 2000 kúpnu zmluvu. Ku vkladu vlastníckeho
práva došlo dňa 17. 11. 2000, čím sa kupujúci po vyplatení sumy vo výške kúpnej ceny
19 423,53 EUR /585 153,- Sk/, sprostredkovateľskej firme..., ktorú predávajúca požiadala
o sprostredkovanie predaja svojho bytu, stal majiteľom predmetného bytu. Tým, že sa
predávajúca vzdáva nároku náhradného bytu ako bolo dohodnuté v čase predaja sa obe
strany dohodli, že kupujúci nie je povinný zaobstarávať náhradný byt ani žiadne iné bývanie
s tým, že predávajúcej vyplatí kompenzáciu v podobe príslušnej sumy peňazí podľa dohody
a následných odpočítaní nákladov spojených s nutnými opravami a inými výdavkami, ktoré
bolo nutné vynaložiť pri preberaní bytu. Túto čiastku prevedie kupujúci na účet...
(sprostredkovateľa, pozn.) hneď ako predá svoj byt... a sprostredkovateľská firma následne
poukáže platbu predávajúcej.“.
Okresný súd ďalej ustálil, že pôvodní sťažovatelia uzatvorili so sprostredkovateľom
zmluvu o sprostredkovaní predaja svojho bytu, z výťažku ktorej mal byť žalobkyni
uhradený nevyplatený doplatok.
Podľa zistení okresného súdu pôvodný sťažovateľ v 1. rade vyplatil postupne
sprostredkovateľovi jednotlivé platby ako úhradu kúpnej ceny za žalobkyňou prevedený
byt, pričom okresný súd uviedol aj to, akým „titulom“ mali byť tieto platby podľa
prezentovaných podkladov plnené [20. novembra 2000 vklad na účet sprostredkovateľa
v sume 200 000 Sk (6 638,78 €) „titulom konečného doplatku“, 27. novembra 2000 sumu
200 000 Sk (6 638,78 €) „titulom doplatku a plného vyplatenia sumy peňazí do kúpy bytu
od žalobkyne titulom kúpnej zmluvy a následnej dohody“, podľa príjmového bloku
(bez uvedenia dátumu) sumu 400 000 Sk (13 277,57 €) „titulom platby za kúpu bytu“
a 31. mája 2001 suma 300 000 Sk (9 958,18 €) „titulom doplatku za kúpu bytu“]. Okresný
súd rovnako zistil a ustálil aj platby sprostredkovateľa realizované v prospech žalobkyne.
Žalobkyňa prostredníctvom advokáta vyzvala 23. júla 2001 pôvodných sťažovateľov
na zaplatenie kúpnej ceny v sume 585 153 Sk (19 423,53 €) za prevod bytu.
Následne sa žalobkyňa návrhom z 31. decembra 2002 domáhala, aby okresný súd
určil, že kúpna zmluva o prevode bytu z 15. novembra 2000 uzavretá medzi ňou ako
predávajúcou a pôvodnými sťažovateľmi ako kupujúcimi je neplatná. Svoj návrh
odôvodnila tvrdením, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatná pre nedostatok
písomnej formy, pretože kúpna cena bola ústne dohodnutá a fakticky vyplatená
sprostredkovateľovi v sume 1 700 000 Sk (56 429 €), avšak v písomnom vyhotovení kúpnej
zmluvy bola určená kúpna cena 585 153,28 Sk (19 423,53 €).
Pôvodní sťažovatelia žiadali návrh žalobkyne zamietnuť poukazujúc na nedostatok
jej naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000, keďže
kúpna cena bola žalobkyni zaplatená, riadne ju prevzala a plnenia z kúpnej zmluvy sa ani
nedomáhala. Podľa pôvodných sťažovateľov bola preukázaná vôľa obidvoch zmluvných
strán uzatvoriť kúpnu zmluvu, bola dohodnutá kúpna cena, ktorá zodpovedala v danom čase
hodnote bytu a bola v súlade s cenou stanovenou znaleckým posudkom, pričom ďalšie
zmluvné dojednania medzi účastníkmi nesúviseli s kúpnou zmluvou.
Okresný súd návrhu žalobkyne vyhovel a rozsudkom určil, že kúpna zmluva
z 15. novembra 2000 uzavretá medzi žalobkyňou ako predávajúcou a pôvodnými
sťažovateľmi ako kupujúcimi o prevode bytu je neplatná, osvojujúc si argumentáciu
žalobkyne o tom, že právny úkon nespĺňa podmienky písomnej formy, keďže skutočná cena
bola dohodnutá a aj plnená v sume vyššej ako bola uvedená v kúpnej zmluve
z 15. novembra 2000, ako aj z dôvodu obchádzania daňových predpisov. Proti rozsudku
okresného súdu podali pôvodní sťažovatelia odvolanie.
Odvolacie námietky sťažovateľov smerovali najmä (z ich pohľadu) proti
nedostatočnému preukázaniu naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne na určení
neplatnosti kúpnej zmluvy a „viacerým zavádzajúcim a účelovým konštrukciám“ zo strany
žalobkyne. V odvolaní taktiež tvrdili, že „okresný súd nereflektoval formálnu a materiálnu
dostatočnosť podstatných náležitostí kúpnej zmluvy vrátane úplného zaplatenia kúpnej ceny,
stanovenie kúpnej ceny znalcom“ a že nezohľadnil časovú následnosť a obsah ďalších
dojednaní v súvislosti so zabezpečením bytu pre žalobkyňu. Namietali aj záver okresného
súdu o úmysle obchádzať zákon s poukazom na „absolútnu nelogickosť takéhoto konania
zo strany žalobcov“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil (bez
nariadenia pojednávania). Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vyhodnotil ako vecne
správne, výstižné a presvedčivé a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Na zvýraznenie
správnosti rozhodnutia poukázal aj na skutočnosť, že kúpna zmluva z 15. novembra 2000
nezodpovedala skutočnej vôli účastníkov konania, preto dospel k záveru, že v danom
prípade absentuje zhoda vôle a jej prejavu. Krajský súd zároveň vyjadril názor, že v prípade
písomnej formy kúpnej zmluvy ide o zastierací úkon nezodpovedajúci vôli účastníkov
konania, a preto je neplatný, a rovnako je neplatný aj zastretý úkon z dôvodu, že nespĺňa
formálnu požiadavku písomnosti.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali pôvodní sťažovatelia sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný rozhodol, že ním bolo porušené
ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pôvodní sťažovatelia namietajú predovšetkým to, že v napadnutom rozsudku sa
krajský súd „nevysporiadal v dostatočnej miere s odvolacími námietkami sťažovateľov,
a pokiaľ sa nimi vôbec zaoberal, tak jeho závery sú arbitrárne, svojvoľné, nemajúce oporu
vo vykonanom dokazovaní, a preto ústavne neudržateľné pre svoj rozpor s princípmi
materiálneho právneho štátu“. Pôvodní sťažovatelia uviedli proti napadnutému rozsudku
krajského súdu viaceré konkrétne námietky. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa
nich nesprávne posúdil naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti zmluvy.
Krajský súd mal taktiež nesprávne posúdiť súlad vôle a jej prejavu v kúpnej zmluve
z 15. novembra 2000, keďže „v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, ktorá mala všetky
formálne aj obsahové náležitosti, neexistovala medzi účastníkmi žiadna iná dohoda o inej
kúpnej cene, než cene uvedenej v kúpnej zmluve“. Z uvedenej formulácie malo byť podľa
pôvodných sťažovateľov zrejmé, že obaja účastníci zmluvy jednoznačne rozlišovali medzi
kúpnou cenou (určenou znaleckým posudkom v súlade s cenovými predpismi)
a zabezpečením náhradného bytu pre žalobkyňu s tým, že „obstaranie bytu pre žalobkyňu
bolo osobitnou dohodou popri kúpnej zmluve“. Pôvodní sťažovatelia nesúhlasia ani
s právnym záverom krajského súdu o simulácii právneho úkonu – kúpnej zmluvy
z 15. novembra 2000 – namietajúc nerešpektovanie princípu právnej istoty a princípu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí napadnutým rozsudkom krajského súdu. Napadnutý
rozsudok je podľa pôvodných sťažovateľov arbitrárny a jeho závery odporujú doterajšej
rozhodovacej praxi všeobecných súdov v analogických otázkach. Z hľadiska výkladu
prejavu vôle je ustálenou rozhodovacou praxou definované, že na samotnú platnosť
právneho úkonu nemôžu mať vplyv okolnosti, ktoré nastali po uzavretí zmluvy
[sťažovatelia sa odvolávajú na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Co 911/2005]. Preto ani následná dohoda o poukázaní
finančnej sumy namiesto zabezpečenia náhradného bytu, ani jej zaplatenie, ale ani prípadná
pochybnosť „súdu“ o právnom dôvode takéhoto plnenia nemôže podľa pôvodných
sťažovateľov viesť k záveru o neplatnosti zmluvy.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského
súdu k sťažnosti, ktoré mu bolo doručené 10. septembra 2012. Vo tomto vyjadrení krajský
súd prostredníctvom svojho predsedu zotrval na svojom názore vyjadrenom v napadnutom
rozsudku krajského súdu. Navyše uviedol, že nemožno súhlasiť s argumentáciou
sťažovateľov o rozlišovaní medzi kúpnou cenou a zabezpečením náhradného bytu pre
žalobkyňu ako formou úhrady kúpnej ceny. Ďalej krajský súd uviedol, že v čase uzatvorenia
zmluvy (zrejme mal na mysli zmluvu z 15. novembra 2000, pozn.) nepochybne trval
záväzok pôvodných sťažovateľov zabezpečiť náhradný byt pre žalobkyňu. Krajský súd
netrval na ústnom prerokúvaní v konaní o sťažnosti vo veci samej.
Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľov. Sťažovatelia prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 24. septembra 2012 iba
oznámili, že netrvajú na verejnom pojednávaní a súhlasia, aby ústavný súd od neho upustil.
Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania
k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez
prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných
stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je
súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti
výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní
podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako
aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
aj právo účastníka konania na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej
republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Sťažovatelia odôvodnili svoju sťažnosť námietkami, ktoré je možné rozdeliť
do dvoch skupín.
II.1 Námietka nedostatočného právneho záujmu na určení neplatnosti
zmluvy z 15. novembra 2000
Pôvodní sťažovatelia namietali, že zo strany žalobkyne nebol preukázaný naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000.
Podľa pôvodných sťažovateľov nemala mať žalobkyňa naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti zmluvy z 15. novembra 2000 a jej žaloba mala byť preto zamietnutá.
Tvrdia, že právna istota žalobkyne, ktorá s nimi uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorá podľa nich
spĺňa všetky zákonné požiadavky, nebola v konaní spochybnená. Zároveň tvrdia, že bolo
preukázané uhradenie protiplnenia za predmet kúpy v plnom rozsahu. Krajský súd sa mal
pritom s touto námietkou vysporiadať ústavne neudržateľným spôsobom.
Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu je „naliehavý právny záujem
na určení... daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo,
kde by bez tohto určenia jeho právne postavenie sa stalo neistým. V prípade tohto sporu ide
o ochranu vlastníckeho práva žalobkyne, ktoré bez takéhoto rozhodnutia súdu by bolo
nepochybne ohrozené.“. Vzhľadom na skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s dôvodmi
uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, je potrebné prihliadnuť aj na jeho
závery. Podľa rozsudku okresného súdu „Keďže (pôvodní sťažovatelia, pozn.) ... sa
domnievajú, že zmluva je platná, považujú sa za vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti a sú
zapísaní ako vlastníci v liste vlastníctva, mal súd za to, že právne postavenie žalobkyne je
neisté, že určovacím petitom sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobkyne a jej
neistoty v právnom vzťahu a teda má naliehavý právny záujem na takomto určení.“.
Spôsob posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c)
OSP napadnutým rozsudkom krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) by
sa v okolnostiach danej veci mohol stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného
súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský súd pri svojom rozhodovaní riadil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 100/2012). Podľa názoru
ústavného súdu ale výklad krajského súdu zohľadňujúci preventívnu funkciu určovacej
žaloby a vyúsťujúci v podstate do záveru, že účastník právneho úkonu, na základe ktorého
došlo k prevodu jeho vlastníckeho práva, má naliehavý právny záujem na určení, ktorým sa
môže odstrániť spornosť jeho vlastníckeho práva a dosiahnuť tak aj zmenu v katastri
nehnuteľností, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,
že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého
právneho záujmu žalobkyne krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Záver
o existencii naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne v danej veci nemá preto
ústavný súd dôvod spochybňovať.
II.2 Námietky proti záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. novembra 2000
Pôvodní sťažovatelia uviedli súbor námietok smerujúcich proti z ich pohľadu
nesprávnym právnym záverom napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcim sa
neplatnosti kúpnej zmluvy, s ktorými sa ústavný súd bude ďalej zaoberať spoločne. Pôvodní
sťažovatelia v nadväznosti na to tvrdili, že krajský súd dospel ku svojim záverom
v zásadnom rozpore zo zisteným skutkovým stavom, pričom právne závery, ku ktorým
dospel, nie sú ani dostatočne odôvodnené, a sú tak arbitrárne a svojvoľné, nemajúce oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pôvodní sťažovatelia v podstate nesúhlasili s názorom
krajského súdu, podľa ktorého si zmluvné strany (pôvodní sťažovatelia a žalobkyňa)
už v čase uzatvárania zmluvy z 15. novembra 2000 dohodli povinnosť zaplatiť vyššiu cenu
nespĺňajúc podmienku písomnej formy vyžadovanej na daný právny úkon a obchádzajúc
daňové predpisy, čo malo viesť k neplatnosti tohto dojednania. Naopak, pôvodní
sťažovatelia tvrdili, že v danom čase existovala popri povinnosti zaplatiť trhovú cenu
nehnuteľnosti tak, ako to vyplýva zo skoršej písomnej dohody medzi týmito účastníkmi, iba
ich povinnosť zabezpečiť pre žalobkyňu iný byt podľa jej predstáv, pričom táto povinnosť
pôvodných sťažovateľov bola následne, po prevode vlastníckeho práva k bytu, po dohode
so žalobkyňou zmenená v prospech vyplatenia náhrady za takýto byt.
Ako už bolo uvedené, napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený ako
vecne správny rozsudok okresného súdu, podľa odôvodnenia ktorého „Z výpovedí
účastníkov, svedka... ako aj z príjmových dokladov jednoznačne vyplynulo, že kúpna cena
za byt... bola dojednaná vo výške 49 790,88 EUR /1.500.000,- Sk/ a táto kúpna cena bola
aj sprostredkovateľovi... vyplatená...
Kúpna cena v kúpnej zmluve (z 15. novembra 2000, pozn.) bola uvedená vo výške
19 423,53 EUR /585.153,28 Sk/ ako výška ceny predmetnej nehnuteľnosti určenej
znaleckým posudkom, pričom táto kúpna cena nebola kúpnou cenou dojednanou medzi
účastníkmi, ale bola uvedená ako cena nehnuteľnosti z dôvodu, aby výška dane z prevodu
nehnuteľnosti, ktorú bola žalobkyňa povinná v zmysle daňových predpisov zaplatiť, bola
nižšia ako keby bola vypočítaná zo skutočnej kúpnej ceny, ktorá činila 49 790,88 EUR /
1.500.000,- Sk/. Aj keď sa žalovaní v 1. a 2. rade bránili, že kúpna cena bola dojednaná
vo výške 19 423,53 EUR /585.153,28 Sk/ a že ďalšie platby... nad rozsah kúpnej ceny
vo výške 19 423,53 EUR /585.153,28 Sk/ nesúviseli s kúpnou zmluvou uzavretou
so žalobkyňou, bolo nepochybne preukázané, že kúpna cena bola stanovená
na 49 790,88 EUR /1.500.000,- Sk/. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zmluvných dojednaní
medzi účastníkmi, a to jednak dohody uzavretej dňa 24. 10. 2000, ako aj z následnej
dohody, na základe ktorých pôvodne pred uzavretím kúpnej zmluvy sa účastníci dohodli, že
žalovaní zaplatia žalobkyni cenu bytu a zabezpečia jej prevod 2- príp. 3-izbového bytu
následne uzavreli kúpnu zmluvu, kde kúpna cena bola uvedená vo výške 585.153,28 Sk,
pričom sprostredkovateľovi... zaplatili kúpnu cenu 1.500.000,- Sk a následne podpísali
dohodu, že žalovaní nie sú povinní zaobstarať náhradný byt a že zaplatia kompenzáciu
v podobe doplatku ku kúpnej cene.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí
byť uzavretá písomne a prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine. V prípade, že
táto forma nebude dodržaná, právny úkone je neplatný.
V danom prípade, keďže v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy uviedli účastníci
kúpnu cenu vo výške 585.153,28 Sk, pričom zo zhodnej vôle účastníkov, v dôsledku ktorej
došlo aj k plneniu vo forme zaplatenia kúpnej ceny sprostredkovateľovi vo výške
1.500.000,- Sk, vyplýva, že kúpna cena nebola dojednaná písomne, teda vo forme, ktorú
vyžaduje zákon, mal súd za to, že kúpna zmluva uzavretá dňa 15. 11. 2000 medzi účastníkmi
konania je neplatná.
Súd poukazuje aj na to, že predmetný právny úkon je neplatný aj v súlade s ust. § 39
OZ, nakoľko dojednaním kúpnej ceny vo výške znaleckého posudku v rozpore so skutočnou
vôľou účastníkov a nie vo výške dojednanej kúpnej ceny účastníkmi ústne došlo
k obchádzaniu zákona o dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti.“.
Krajský súd považoval v záujme zvýšenia presvedčivosti svojho rozhodnutia
v napadnutom rozsudku za potrebné zdôrazniť, že „... v tomto konkrétnom prípade úkon
účastníkov konania, ktorý má písomnú formu, t. j. kúpnopredajná zmluva o prevode
vlastníckych práv k bytu ako aj prevodu podielu priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach bytového domu zo dňa 15. 11. 2000, ktorá zmluva bola
predložená na zápis do príslušného katastra nehnuteľností nezodpovedá skutočnej vôli
účastníkov konania v jej podstatnej náležitosti týkajúcej sa kúpnej ceny za predmet prevodu,
pretože medzi účastníkmi kúpnopredajnej zmluvy, tak ako to vyplynulo z vykonaného
dokazovania, bola dohodnutá iná kúpna cena, než bola uvedená v tejto zmluve, pričom
stanovenie kúpnej ceny je podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy (okrem dohody o
predmete kúpy). Chýba tu preto zhoda vôle účastníkov konania s jej prejavom, výrazom
čoho je podstatný rozpor medzi vôľou účastníkov konania (t. j. skutočne dohodnutou kúpnou
cenou) a jej prejavom (t. j. výškou kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve).
Z pohľadu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom je potrebné zdôrazniť, že úkon,
ktorý má písomnú formu a bol predložený na zápis do katastra nehnuteľností, je úkonom
zastierajúcim a nezodpovedá vôli účastníkov konania, a preto je aj neplatný pre nedostatok
vôle účastníkov úkonu. Druhý úkon, t. j. skutočná dohoda účastníkov zmluvy o výške kúpnej
ceny je úkonom zastretým, zodpovedá ich skutočnej vôli, ale nezodpovedá zákonom
vyžadovanej forme takéhoto úkonu, pretože ide o prevod vlastníckych práv k nehnuteľnosti,
kde nedostatok písomnej formy úkonu zákon spája s následkom jeho neplatnosti. Takýto
právny úkon je preto absolútne neplatný v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Tento
záver považoval odvolací súd ešte zdôrazniť, aby bolo nepochybne zjavné, prečo bolo
potrebné hodnotiť kúpnu zmluvu ako neplatnú.“.
Pôvodní sťažovatelia nesúhlasili s konštatovaním nesúladu medzi vôľou strán a jej
prejavom v žalobou napadnutej kúpnej zmluve z 15. novembra 2000.
Podľa pôvodných sťažovateľov v čase uzatvárania dohody z 15. novembra 2000
neexistovala žiadna iná dohoda o kúpnej cene za byt. Pôvodní sťažovatelia uviedli, že
krajský súd sa v napadnutom rozsudku „nijako nevysporiadal s odvolacou námietkou
poukazujúcou na nepochybné výsledky dokazovania, podľa ktorého k žiadnej odchýlnej
dohode o kúpnej cene (vo vzťahu ku kúpnej zmluve z 15. novembra 2000, pozn.) nedošlo,
a teda kúpnu zmluvu je potrebné aj v tejto časti považovať za uzatvorenú v súlade
so zákonom a vyjadrujúcu skutočnú vôľu strán“. Tomuto názoru sťažovateľov mal svedčiť
aj preukázateľne zistený skutkový stav. Pôvodní sťažovatelia pritom vychádzajú z úvahy
podporenej podľa nich aj záverom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky (sp. zn. 30 Cdo 1162/2002), že odplata za predmet kúpy, ktorá nie je vyjadrená
cenou (sumou peňazí), v tomto prípade povinnosť zabezpečiť náhradný byt pre žalobkyňu,
nie je kúpnou cenou.
Pôvodní sťažovatelia nesúhlasili ani s tým záverom krajského súdu, ktorým sa
stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vyvodil neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu
obchádzania daňových povinností predávajúcou, teda žalobkyňou. Pôvodní sťažovatelia
ďalej v tejto súvislosti uviedli, že „kúpna cena bola určená znaleckým posudkom, ktorý
nebol nijak spochybnený a stanovená bola v rozsahu, ktorý reálne zodpovedal cenám
nehnuteľností v tom čase“.
S touto námietkou pôvodných sťažovateľov súvisí aj námietka nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej odôvodňuje neplatnosť
zmluvy z 15. novembra 2000, kvalifikujúc ju ako simulovaný právny úkon. Podľa
pôvodných sťažovateľov krajský súd „svoj záver o simulácii právneho úkonu... nijako
nezdôvodnil, pričom toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je opäť len
výsledkom účelového a ústavne neudržateľného výkladu práva krajským súdom“. Krajský
súd podľa pôvodných sťažovateľov nebral do úvahy, že kúpna cena nebola dojednaná
osobne medzi žalobkyňou a nimi, ale prostredníctvom sprostredkovateľa vybraného
žalobkyňou. Ďalej krajský súd mal opomenúť aj to, že kúpna cena bola stanovená
znaleckým posudkom, ako aj to, že medzi pôvodnými sťažovateľmi a žalobkyňou neboli
preukázané iné dohody o kúpnej cene, ale k vyplateniu ďalších peňažných prostriedkov
došlo až na základe zrušenia dohody o zabezpečení náhradného bytu. Pôvodní sťažovatelia
okrem toho zdôrazňovali, že na uvedení nižšej kúpnej ceny nemohli mať žiadny záujem,
keďže táto okolnosť by iba sťažila ich postavenie pri uplatňovaní si nárokov vyplývajúcich
z prípadného porušenia zmluvy žalobkyňou, resp. v súvislosti s jej neplatnosťou. Preto
postup žalobkyne navrhovali posudzovať ako jej vnútornú výhradu, ktorá nespôsobuje
neplatnosť právneho úkonu.
Ďalej pôvodní sťažovatelia namietali aj porušenie princípu právnej istoty
a predvídateľnosti rozhodovania súdov. Odvolávali sa na to, že podľa ustálenej
rozhodovacej praxe (poukazovali na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 44/93)
„na samotnú platnosť právneho úkonu nemôžu mať vplyv okolnosti, ktoré nastali
po uzatvorení zmluvy“. Pôvodní sťažovatelia poukazovali taktiež na porušenie princípu,
podľa ktorého má byť pri výklade právneho úkonu daná prednosť tomu výkladu, ktorý
zachováva právny úkon v platnosti, usmerňujúc pozornosť na judikatúru Najvyššieho súdu
Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky.
Vzhľadom na to, že krajský súd napadnutým rozsudkom v plnej miere potvrdil
dôvody rozhodnutia okresného súdu a doplnil svoju úvahu o aplikácii ustanovení
o simulácii právnych úkonov, je predmetom sťažnosti námietka proti tomu, ako okresný súd
a krajský súd v konaní o určenie platnosti právneho úkonu pristúpili k aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je byt.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme,
ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy
o prevodoch nehnuteľností ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda
účastníkov.
Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou
stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu
o prevode nehnuteľností, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu
povinnosť predmet kúpy predávajúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy
prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu cenu.
Krajský súd navyše posúdil platnosť zmluvy z 15. novembra 2000 aj s ohľadom
na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka kvalifikujúc ju ako neplatnú z dôvodu simulácie
v spojitosti s nedostatkom formy disimulovaného (zastretého) úkonu.
Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný
právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky
jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči
účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
Ústavný súd zisťoval, či krajský súd pri výklade uvedených ustanovení nepostupoval
tak, že by zásadne poprel ich účel a význam, a či ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil
svoje závery.
Krajský súd pristúpil v napadnutom rozsudku vo výsledku k takému výkladu zmluvy
(resp. zmlúv) medzi stranami, na základe ktorého dospel k záveru o neplatnosti zmluvy
z 15. novembra 2000.
Podľa názoru ústavného súdu, kým zákonodarca upravuje všeobecne, normatívnym
spôsobom práva a povinnosti subjektov (abstraktných) právnych vzťahov, zmluva zahŕňa
individuálne práva a povinnosti konkrétnych zmluvných strán v konkrétnom vzťahu. Tento
rozdiel musí byť zohľadnený aj v rozdielnom prístupe k výkladu právnych predpisov
a zmlúv ako právnych úkonov. Prílišný právny formalizmus a prehnané nároky
na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne
zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti
(autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným
zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti
zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva
výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha
súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť
zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú
celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07,
podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).
Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia
všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich
sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08,
IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).
Ústavný súd sa taktiež prikláňa k názoru, že rešpekt a ochranu autonómie vôle je
potrebné považovať za elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu.
Rovnako dôležitým princípom je zásadná (nie však bezvýnimočná) ochrana tej osoby, ktorá
uskutočnila právny úkon v dôvere v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav.
Ten, kto vyvolal určité konanie, sa v zásade nesmie ex post dovolávať vád jednotlivých
úkonov, ktoré sám spôsobil. Uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v rámci
akéhokoľvek sociálneho styku s nimi je základným predpokladom fungovania komplexnej
spoločnosti (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 342/09 z 15. júna
2009, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 808/2011
z 28. marca 2012). Rovnako tak sa ani nikto nemá dovolávať výhody z vlastného
protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegans auditur).
Z uvedených princípov vyplýva aj to, že nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia
všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody
fyzických osôb a právnických osôb.
Na tomto základe pristúpil ústavný súd k posúdeniu námietok sťažovateľov.
a) Ako prvú preskúmal tú námietku, ktorou sa pôvodní sťažovatelia dovolávali
nedostatočného vysporiadania sa s dôvodmi ich odvolania, ktoré zásadne vplývajú na záver
rozhodujúci pre napadnutý rozsudok krajského súdu.
Pôvodní sťažovatelia okrem iného v sťažnosti namietali, že krajský súd pri
rozhodovaní o odvolaní nevzal do úvahy ani to, že „nebolo nijak preukázané, že by medzi
sťažovateľmi a žalobkyňou existovali iné dohody o kúpnej cene, než bolo jej vyjadrenie
v kúpnej zmluve (kúpna zmluva z 15. novembra 2000, ktorá bola predmetom vkladu
do katastra nehnuteľností, pozn.)“, a ani to, že „k vyplateniu ďalších peňažných
prostriedkov žalobkyni došlo až na základe zrušenia dohody o zabezpečení náhradného
bytu“. V podstate tým pôvodní sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nevysporiadal
s dôvodmi, ktoré uviedli už v konaní a osobitne v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku
okresného súdu. Jedným zo základných dôvodov odvolania pôvodných sťažovateľov proti
prvostupňovému rozsudku okresného súdu bolo totiž to, že „okrem kúpnej zmluvy
so žalobkyňou boli uzatvorené aj iné dohody podľa jej požiadaviek, ktoré sústavne menila...
V danom prípade to boli dohody o zabezpečení bytu výslovne na základe požiadavky
žalobkyne, tieto sa netýkali kúpnej ceny, ani ju nezohľadňovali. Jednoducho sme (pôvodní
sťažovatelia, pozn.) akceptovali požiadavky sťažovateľky /ktoré sústavne menila/.“.
Krajský súd pritom tento dôvod uviedol v rekapitulácii odôvodnenia svojho
napadnutého rozsudku. Zároveň výslovne uviedol, že vyššia kúpna cena, ktorá nemala
podľa jeho názoru spĺňať podmienku písomnej formy, vyplýva „zo zmluvných dojednaní
medzi účastníkmi, a to jednak dohody uzavretej 24. októbra 2000, ako aj z následnej
dohody“. Z toho vyplýva, že krajský súd zjavne prevzal skutkový záver okresného súdu,
podľa ktorého existovali aj iné písomné dohody medzi účastníkmi, z ktorých mala vyplývať
kúpna cena vyššia, ako tá, ktorá bola uvedená v zmluve z 15. novembra 2000.
Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej
súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)
a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09,
IV. ÚS 27/2010). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6
ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia môže
obmedziť na prevzatie jeho odôvodnenia (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
V odôvodnení svojho rozsudku sa však krajský súd so zásadnou námietkou
sťažovateľov (existenciou vedľajších dojednaní, ktoré vplývajú na povinnosť sťažovateľov
plniť žalobkyni, ale nie na kúpnu cenu v zmysle peňažného vyjadrenia) a jej dopadmi
na platnosť dotknutého právneho úkonu vôbec nevysporiadal, a ani nezohľadnil tvrdenie, že
v čase prevodu nehnuteľnosti ešte žalobkyňa nemala vybratý náhradný byt, ktorý jej mali
v zmysle predchádzajúcej dohody zabezpečiť pôvodní sťažovatelia. Navyše, z odôvodnenia
napadnutého rozsudku možno vyvodiť, že krajský súd zastával tak názor o tom, že vyššia
kúpna cena vyplýva z písomného dojednania medzi stranami (iného ako je zmluva
z 15. novembra 2000) zachyteného v písomnej forme, ale zároveň aj názor, že takéto
dojednanie o vyššej kúpnej cene nespĺňa podmienku písomnej formy (vo vzťahu k zmluve
z 15. novembra 2000). Krajský súd v napadnutom rozsudku tento zásadný rozpor
nevysvetlil.
Svoje skúmanie platnosti právneho úkonu krajský súd tak ako pred ním aj okresný
súd obmedzil iba na jednu písomnosť (kúpna zmluva z 15. novembra 2000), ktorá podľa
neho nevyjadrovala skutočnú vôľu strán. Hoci na rozdiel od okresného súdu vychádzal
z toho, že medzi stranami došlo aj k simulácii právneho úkonu, a teda predpokladal
existenciu dvoch právnych úkonov, zastierajúceho a zastretého, opomenul sa vyjadriť
k tomu, či existencia iných písomných prejavov, ktoré by mohli obsahovať skutočnú vôľu
strán, vplýva na jeho záver o neplatnosti ich prejavu vôle, hoci na túto okolnosť v podstate
sťažovatelia poukazovali a je taktiež podstatná pre jeho vlastný právny záver. Tieto iné
dohody použil tak okresný súd, ako aj krajský súd iba na zistenie výšky skutočnej ceny, ale
nie na posúdenie platnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností), a to
bez toho, aby takýto postup bol náležite vysvetlený.
Podľa prevažujúceho právneho názoru nie je platnosť písomnej zmluvy o prevode
nehnuteľností a ani jej účinnosť podmienená zápisom jej vecnoprávnych účinkov
do katastra nehnuteľností (R 59/2007, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/2005
a sp. zn. 2 Cdo 124/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe, č. 1/2006; pozri
aj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 379,
ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 331/1998 z 12. júna 2006), hoci
tento výklad nie je jediným možným výkladom a aj iný výklad môže spĺňať podmienky
ústavne udržateľného odôvodnenia (porovnaj IV. ÚS 66/2012). Zároveň podľa
prevažujúceho názoru právnej praxe tak obligačnoprávne následky zo zmluvy o prevode
nehnuteľnosti vznikajú bez ohľadu na zápis jej účinkov v katastri nehnuteľností a iba jej
vecnoprávne účinky sú týmto zápisom podmienené. Rovnako ani skutočnosť, že určitá
listina nie je vkladuschopná, teda nespĺňa podmienky vyžadované právom na vyvolanie
zmeny v katastri nehnuteľností, nevedie sama osebe k záveru o neplatnosti zmluvy
o prevode nehnuteľností. Platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa posudzuje autonómne
aj od rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (porovnaj rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 96/95 publikovaný pod č. 39 v časopise Zo súdnej praxe,
č. 4/1998, s. 77).
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Ústavný súd zastáva názor, že zmluvné strany môžu v súvislosti s uzatvorením
zmluvy o prevode nehnuteľností uzatvoriť aj vedľajšie dohody, ktorými by si upravovali
práva a povinnosti súvisiace s prevodom vlastníctva nehnuteľnosti (napríklad dohody
o vysťahovaní, prehlasovaní energií, ponechaní nábytku alebo zariadenia bytu, rozdelení
vedľajších nákladov súvisiacich s odovzdaním nehnuteľnosti a podobne), a keďže tieto
dohody nemajú vecnoprávne účinky, netýka sa ich požiadavka vkladu do katastra
nehnuteľností. Nie je pritom vylúčené, že by tieto dohody mohli mať vplyv na kúpnu cenu
za prevádzanú nehnuteľnosť ako ekonomickú kategóriu zmluvy o prevode nehnuteľností
(výška odplaty za prevádzanú nehnuteľnosť). Bez ohľadu na mieru závislosti medzi týmito
zmluvami zákon nevyžaduje, aby boli všetky tieto dojednania súčasťou jednej listiny. Ani
z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej prejavy účastníkov
o prevode nehnuteľností musia byť na tej istej listine, nevyplýva, že by mali byť všetky
dojednania fakticky alebo právne súvisiace s prevodom nehnuteľnosti obsahom tejto listiny.
Právna veda vyjadruje názor, že táto listina by mala obsahovať nepochybne všetky
podstatné náležitosti zmluvy (Švestka, J., Spáčil a kol.: Občanský zákoník I, Praha:
C. H. Beck, 2008, s. 383; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
22 Cdo 102/1999 z 10. mája 2000).
Zákon výslovne nezakazuje ani také dohody medzi stranami, ktorými by dochádzalo
k modifikácii niektorých podmienok zmluvy vrátane tej písomnej zmluvy, na základe ktorej
bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a to ani v prípade, ak by
kúpna cena ešte nebola zaplatená (napríklad odpustenie časti ceny, jej započítanie alebo
nahradenie povinnosti zaplatiť kúpnu cenu inou formou splnenia). Rovnako zákon nebráni
tomu, aby bola časť odplaty za prevod vlastníctva realizovaná formou zámeny namiesto
uhradenia peňažnej sumy, pričom je úlohou všeobecných súdov určiť, či v týchto prípadoch
bola uzatvorená nielen kúpna, ale aj zámenná zmluva, a aj vyvodiť právne následky s tým
spojené vrátane následkov vo vzťahu k simulácii právneho úkonu. Spôsob realizácie platby
za prevod vlastníctva nie je podmienený vecnoprávnymi účinkami zmluvy o prevode
vlastníctva a tento dohodnutý spôsob je medzi stranami záväzný (za podmienky, že spĺňa
obsahové a formálne náležitosti právneho úkonu) bez ohľadu na to, či je, alebo nie je
predmetom návrhu na vklad vlastníckeho práva k predmetu prevodu, za ktorý je platba
realizovaná.
Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd v napadnutom rozsudku skúmal iba platnosť
právneho úkonu, ktorý bol zachytený v jedinej písomnosti (kúpna zmluva z 15. novembra
2000), hoci pôvodní sťažovatelia ako účastníci konania poukazovali na to, že existujú aj iné
písomnosti obsahujúce dohodu zmluvných strán o povinnostiach sťažovateľov ako
kupujúcich (či už v podobe zaplatiť kúpnu cenu, resp. záväzok zabezpečiť pre žalobkyňu
náhradný byt podľa jej predstáv), ktoré podľa krajského súdu nespĺňajú podmienku
písomnej formy, a zároveň okresný súd aj krajský súd ustálili, že takéto dohody skutočne
existujú. Krajský súd pritom nezohľadnil ani možnosť konvalidácie namietaného nedostatku
neskorším dojednaním, prípadne možnosť zmeny dojednania o kúpnej cene či nahradenie
dojednania o zabezpečení náhradného bytu pre žalobkyňu za povinnosť zaplatiť doplatok
kúpnej ceny, na ktoré poukazovali pôvodní sťažovatelia aj svojou námietkou o tom, že
následné okolnosti nemajú mať vplyv na platnosť zmluvy (v tomto prípade porovnaj
aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2222/2011 z 29. mája 2012,
rozhodnutie prevzaté aj z publikácie Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár,
Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 372).
Najmä v prípade, ak rozhodnutie všeobecného súdu o neplatnosti právneho úkonu,
ktorý tvoril podklad na zápis vecného práva do katastra nehnuteľností, bude mať priamy
účinok na tento zápis, koná všeobecný súd príliš formalisticky pri aplikovaní § 39, § 40
ods. 1, § 41a ods. 2 či § 46 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 80 písm. c) OSP
spôsobom popierajúcim ich účel a význam, ak obmedzí svoje skúmanie platnosti právneho
úkonu iba na určitú písomnosť, ktorá by mohla predstavovať vyjadrenie časti tohto
právneho úkonu, a nezohľadní iné písomnosti, na ktoré účastník konania poukazuje, a ktoré
tento predmetný právny úkon dopĺňajú alebo menia, resp. zohľadní ich iba v tom rozsahu,
v akom podľa jeho názoru spôsobujú neplatnosť posudzovaného právneho úkonu. Ústavný
súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd v tomto konaní nekoná ako súd v správnom
súdnictve, rozhodujúci o odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu o povolení alebo
zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva, skúmajúc podklady na tento vklad vrátane
existencie a náležitostí vkladuschopnej listiny. Predmetom rozhodovania krajského súdu má
byť otázka, či medzi stranami existuje vzťah vyplývajúci z platnej kúpnej zmluvy týkajúci
sa nehnuteľností, pričom obsah tohto právneho vzťahu, ako aj podmienky platnosti
právneho úkonu, ktorý tento právny vzťah založil, nemuseli byť obsiahnuté iba v kúpnej
zmluve z 15. novembra 2000. Aj Občiansky súdny poriadok v § 80 písm. c) uvádza, že
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Uvedené ustanovenie
indikuje, že predmetom skúmania má byť existencia právneho vzťahu ako takého.
Ak krajský súd skutkovo ustálil, že existovala písomná dohoda v súvislosti
s predmetom a skutočnou kúpnou cenou, mal na túto dohodu prihliadnuť aj pri zisťovaní,
či sú splnené podmienky platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu
bytu v rámci konania o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je. Rovnako v prípade,
ak (na rozdiel od okresného súdu) aplikoval na posúdenie platnosti zmluvy z 15. novembra
2000 pravidlá o platnosti simulovaných právnych úkonov, mal v takom istom rozsahu
zohľadniť existenciu iných takýchto dohôd pri zisťovaní, či zastretý úkon (úkon, ktorý
strany skutočne chceli) spĺňa zákonom vyžadované podmienky obsahu a formy.
V tejto súvislosti vyznieva protirečivo, ak krajský súd vo svojom vyjadrení
k sťažnosti, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 10. septembra 2012, uviedol, že v čase
uzatvorenia zmluvy (zrejme zmluva z 15. novembra 2000, pozn.) nepochybne trval záväzok
sťažovateľov zabezpečiť náhradný byt pre žalobkyňu. Takýto záver ale predpokladá, že
pôvodná dohoda bola platná, inak by záväzok zabezpečiť náhradný byt nemohol trvať.
Krajský súd teda aj vo svojom vyjadrení predpokladal, že zmluvné strany medzi sebou
platne dohodli zmluvu, ktorej predmetom bol byt a z ktorej vyplývajú práva a povinnosti
medzi stranami.
Ústavný súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť aj k námietke pôvodných
sťažovateľov proti záveru krajského súdu, ktorým sa stotožnil so záverom okresného súdu,
podľa ktorého je kúpna zmluva z 15. novembra 2000 neplatná aj v dôsledku obchádzania
daňových povinností predávajúcou, teda žalobkyňou.
Ústavný súd aj v tomto prípade vychádza z toho, že práve všeobecné súdy majú
právomoc vykladať a aplikovať zákony vrátane daňových predpisov a ústavný súd
posudzuje iba ústavnú udržateľnosť takého výkladu.
Ako už ústavný súd uviedol, obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne
záväzného pravidla správania sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú
zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako
nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto správa
formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný
alebo nepredvídaný a nežiaduci. K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon
nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon,
jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza (III. ÚS 314/07).
Okresný súd uviedol, že „právny úkon je neplatný aj v súlade s ust. § 39 OZ, nakoľko
dojednaním kúpnej zmluvy vo výške znaleckého posudku v rozpore so skutočnou vôľou
účastníkov a nie vo výške dojednanej kúpnej ceny účastníkmi ústne, došlo k obchádzaniu
zákona o dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti“. Krajský súd sa v napadnutom
rozsudku stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu v plnom rozsahu bez toho, aby
sa k otázke obchádzania daňových predpisov osobitne vyjadril.
Z uvedeného možno vyvodiť, že okresný súd si osvojil úvahu, podľa ktorej ak strany
uviedli v písomnej zmluve, ktorá bola podkladom na vklad do katastra nehnuteľností, nižšiu
sumu, ako tú, ktorú si strany skutočne dohodli ako plnenie za prevod nehnuteľnosti, obišli
daňový predpis. Uvedením nižšej sumy ako bola dohodnutá, mali zmluvné strany podľa
názoru okresného súdu zrejme privodiť právny následok v podobe nižšej daňovej povinnosti
žalobkyne a správať sa tak formálne podľa práva, aby dosiahli výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Záver, ku ktorému dospel okresný súd
a ku ktorému sa následne priklonil aj krajský súd v napadnutom rozsudku, v podstate
predpokladá, že na určenie výšky dane z prevodu a prechodu nehnuteľnosti sú formálne
rozhodujúce podmienky uvedené v zastierajúcom (simulovanom) právnom úkone, a nie
v kúpnej zmluve.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani
z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov účinného v čase realizácie
prevodu nehnuteľnosti (ďalej len „zákon č. 318/1992 Zb.“) základom dane je odplata,
prípadne úhrada za nehnuteľnosť, pričom sa vychádza z dohodnutej ceny, minimálne však
z ceny zistenej podľa osobitných predpisov.
Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného v čase
realizácie prevodu nehnuteľnosti sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
pre určenie alebo vybratie dane.
Z citovaného ustanovenia zákona č. 318/1992 Zb. vyplýva, že pri určovaní základu
dane sa vychádza z dohodnutej ceny. Ak okresný súd a následne krajský súd dospeli
k záveru, že strany v zmluve z 15. novembra 2000 uviedli nižšiu kúpnu cenu
za nehnuteľnosť, ako bola medzi nimi skutočne dohodnutá, mali uviesť, prečo by malo
týmto spôsobom dôjsť k určeniu nižšej daňovej povinnosti predávajúcej (žalobkyni), keďže
základ dane sa v zmysle uvedeného ustanovenia zákona č. 318/1992 Zb. vypočíta práve
podľa sumy skutočne dohodnutej medzi stranami. Daňová povinnosť vzniká naplnením
zákonom ustanovených právnych predpokladov, pričom aj citované ustanovenie zákona
č. 318/1992 Zb. berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, a nie iba ten navonok
prezentovaný. Preto by ani uvedenie inej ceny v zmluve z 15. novembra 2000 nemalo viesť
k zníženiu daňovej povinnosti (a tým k obchádzaniu daňových predpisov), keďže strany ňou
nemohli ovplyvniť výšku daňovej povinnosti, ale len sťažiť jej zistenie.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
nepresvedčivé a nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Krajský súd pochybil a nepostupoval ústavne udržateľným spôsobom, ak neodôvodnil,
prečo aplikoval daňové predpisy takým spôsobom, ktorý vedie k neplatnosti právneho
úkonu, a osobitne to, prečo uvedením nižšej kúpnej ceny ako bola dohodnutá cena malo
dôjsť k obchádzaniu predmetného daňového predpisu, hoci ten viaže daňovú povinnosť
na dohodnutú cenu. Princíp spravodlivosti vyžaduje zohľadniť už uvedenú okolnosť, že
z pohľadu daňového práva mala mať z uvedenia nižšej kúpnej ceny výhody práve a iba
predávajúca – žalobkyňa, ktorá sa neskôr žalobou dovolávala určenia neplatnosti zmluvy,
v ktorej bola uvedená táto kúpna cena.
Ústavný súd navyše podotýka, že pri posudzovaní následkov obchádzania daňových
predpisov je potrebné skúmať, či daňové predpisy definujú kogentné pravidlá, ako aj ich
účel, a v prípade, ak áno, či porušenie týchto pravidiel alebo ich účelu vedie k neplatnosti
tohto úkonu, ako aj to, aký iný právny následok možno na takýto právny úkon aplikovať –
napríklad zvýšenie daňovej povinnosti (pozri Nováková, P., Lichnovský, O.: Obcházení
zákona ve věcech daňových. In Právní rozhledy, 4/2008). Pre ilustráciu ústavný súd uvádza,
že napríklad podľa rakúskej judikatúry vzťahujúcej sa na rovnaké zákonné východiská
posudzovania obchádzania zákona udanie nižšej ceny ako bola skutočne dojednaná cena
na účel zavádzania daňového úradu nespôsobuje neplatnosť zmluvy a ani neoprávňuje
na domáhanie sa vrátenia sumy, ktorú kupujúci zaplatil nad rámec ceny, uvedenej v zmluve
[rozhodnutie Rakúskeho najvyššieho súdneho dvora (ďalej len „OGH“) sp. zn. 1 Ob 483/51
z 11. júla 1951, obdobne aj OGH sp. zn. 6 Ob 200/74 z 3. apríla 1975].
Ústavný súd navyše uvádza, že samotná skutočnosť, že jedna zo zmluvných strán by
nepriznala voči daňovým orgánom údaje potrebné na určenie základu alebo výšky dane,
ktorú je povinná zaplatiť, alebo nezaplatila v ustanovenej výške daň, ktorú právny poriadok
spája s určitým právnym úkonom, resp. s plnením, ešte sama osebe nevedie k záveru
o neplatnosti tohto právneho úkonu. Taktiež bez ohľadu na to, za akých podmienok vedie
porušenie daňových predpisov k neplatnosti súkromnoprávneho úkonu, nie je v daňovom
práve vylúčené, aby boli aj s takým právnym úkonom, ktorý je z pohľadu súkromného
práva neplatný, spojené daňovo-právne účinky, ako s platným právnym úkonom (porovnaj
napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 9 Afs 81/2010-180
z 31. marca 2011).
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že krajský súd by pri posudzovaní
neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode bytu mal zohľadniť aj celkový kontext neplatnosti
právneho úkonu z dôvodu nedostatku formy a jej právne následky, osobitne § 455 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo
prijaté plnenie... dlhu neplatného len pre nedostatok formy.“. Z uvedeného ustanovenia
vyplýva, že dlh, ktorý je plnený (v okolnostiach danej veci na jednej strane zaplatenie
kúpnej ceny) a je neplatný iba z dôvodu nedostatku formy (teda vyplýva z právneho úkonu
neplatného iba z dôvodu nedostatku formy), nepredstavuje bezdôvodné obohatenie. V tomto
prípade by tak mohlo dôjsť aj k nemožnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia
v dôsledku toho, že dôvodom neplatnosti je práve nedostatok písomnej formy a právne
následky takého rozhodnutia by boli sporné. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na tento aspekt aj napriek tomu, že v právnej vede nie je ustálené, či plnenie dlhu
neplatného iba z dôvodu nedostatku formy vedie alebo nevedie ku konvalidácii právneho
úkonu (v prospech konvalidácie pozri Melzer, F.: Právní jednání a jeho výklad. Brno:
Václav Klemm, 2009, s. 108, v neprospech pozri Novotná, M. In Lazar, J. a kol: Občianske
právo hmotné. I. diel. Bratislava: Iura Edition, 2010, s. 378), a ústavný súd nezistil ani to, že
by k danej problematike existovalo jednotné stanovisko v judikatúre všeobecných súdov.
Ústavný súd z uvedených dôvodov zastáva názor, že ak všeobecný súd pri zisťovaní
platnosti právneho úkonu o prevode nehnuteľností alebo pri zisťovaní, či je zastretý právny
úkon platný, nezohľadnil iné dojednania medzi stranami, ktoré by mohli spĺňať podmienky
obsahu a formy vyžadovanej právnym poriadkom, hoci existenciu takýchto písomných
prejavov vôle v konaní sám ustálil a na ich použitie sa účastníci odvolávali (teda preferoval
bez presvedčivého odôvodnenia neplatnosť právneho úkonu, ktorá by mohla bez ďalšieho
viesť k zmene v katastri nehnuteľností a zásadne zasiahnuť do majetkového postavenia
strán, resp. vôbec nezohľadnil možné nespravodlivé dôsledky jeho spôsobu aplikácie
právnej úpravy spojené s neplatnosťou právneho úkonu), postupoval príliš formalisticky,
v dôsledku čoho napadnutý rozsudok možno označiť za arbitrárny, zjavne neodôvodnený
a ústavne neudržateľný. Závery, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozsudku dospel,
vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru
ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať
pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
S ohľadom na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovel a rozhodol, že krajský súd
napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde.
Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť
a rozhodnúť o určení platnosti právneho úkonu takým spôsobom, ktorý bude ústavne
konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v bode II.2
tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci
krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov,
ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní,
ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptované a udržateľné
právne názory.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 149 OSP ústavný súd napokon rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastúpením pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. H., uplatnených v sťažnosti, ktoré
vyčíslili v sume 261,82 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než suma
vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov, a preto priznal sťažovateľom úhradu trov konania v požadovanej
výške.
Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012