Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2008

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť S., spol. s r. o., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., B.,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. júna 2007 a takto

rozhodol:

Základné právo S., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. júna 2007 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

z 3. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S., spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2007.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

«S., a. s. B. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou z 20. 1. 1999 domáhal voči našej

spoločnosti S., s. r. o. B. zaplatenia 367.650.000.- Sk s 20 % úrokom z omeškania od 15. 10.

1999 až do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že s nami uzavrel 5. 6. 1998 zmluvu

o reklame, podľa ktorej sme mu na základe zmluvy o spolupráci s futbalovým klubom Š. B.

mali poskytnúť reklamu formami taxatívne vymedzenými v čl. II zmluvy a žalobca mal

záväzok uhrádzať každý rok počas platnosti zmluvy na náš účet 55 mil. Sk podľa

dohodnutého splátkového kalendára. Platnosť a účinnosť zmluvy bola dohodnutá do 30. 6.

2003. Dodatkom k zmluve z 2. 9. 1998 účastníci zmenili predmet zmluvy tak, že podľa

čl. I sa zmluva rozšírila o záväznú spoluprácu našej spoločnosti so S., ktorý organizačne

zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia na štadióne futbalového klubu Š. B. Podľa

žaloby sme sa počas platnosti zmluvy o reklame zaviazali spolupracovať so S., ktorý v rámci

svojich možností podporí predovšetkým investičné zámery, týkajúce sa obnovy

a rekonštrukcie celého objektu štadiónu klubu. V čl. III dodatku sa žalobca zaviazal

za poskytnuté služby uhradiť do 15. 10. 1998 našej spoločnosti zálohovo 300 mil. Sk,

čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov zmluvnej činnosti.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. 11. 2002 č. k. -300 vyhovel

žalobe a zaviazal nás zaplatiť žalobcovi 367.650.000,- Sk s 20 % úrokom od 26. 3. 1999

až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd sa stotožnil

s právnym názorom žalobcu, že žalovaná zmluva je absolútne neplatným právnym

úkonom z troch dôvodov, a to pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka, s § 8 ods. 2 zákona

č. a s dobrými mravmi podľa Obč. zákonníka...

Najvyšší súd SR rozsudkom z 28. 8. 2003 č. k. ,

na odvolanie našej spoločnosti zrušil tento napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

z 18. 11. 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd došiel k záveru, že zmluva

o reklame z 5. 6. 1998 v spojení s dodatkom z 2. 9. 1998 nie je absolútne neplatná

pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka...

Krajský súd rozsudkom z 31. 3. 2004, č. k. -487 vyhovel žalobe upravenej

podaním zo 14. 1. 2004 a našu spoločnosť zaviazal zaplatiť žalobcovi 367.650.000.- Sk

s 20 % úrokom od 26. 3. 1999 až do zaplatenia, oproti zaplateniu sumy 5.616.610.- Sk

zo strany žalobcu žalovanému, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd

opätovne došiel k záveru, že zmluva o reklame je neplatným právnym úkonom... zastieracím

darovaním finančných prostriedkov zo strany žalobcu, čo odporuje § 8 ods. 2 zákona

č. o štátnom podniku. Predmetná zmluva o reklame sa prieči aj dobrým

mravom už samotným predmetom jej plnenia a jej zjavnou nevyváženosťou v neprospech

žalobcu stanovením vysokých a neprimeraných majetkových sankcií, neprimeranou dĺžkou

trvania zmluvy a nemožnosťou odstúpenia od nej resp. jej vypovedania zo žiadnych

dôvodov...

Na naše odvolanie Najvyšší súd SR rozsudkom z 13. 1. 2005 č. k. Obo 263/2004

č. k. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z 31. 3. 2004 a žalobu zamietol.

Nestotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že sporná zmluva je len zastieracím úkonom

pre faktické darovanie finančných prostriedkov, nakoľko v danom prípade nejde

o bezplatnosť, k čomu dospel aj prvostupňový súd, keď spojil plnenie žalovaného

hodnoteného na 5 616 610 Sk...

Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom z 28. 6. 2007,

č. k. Obdo V 48/2005 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. 1. 2005, č. k. Obo 263/2004

a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu základnou otázkou

pre zistenie, či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá dňa 5. 6. 1998

spolu s dodatkom k nej, uzavretým dňa 2. 9. 1998 je platný právny úkon, alebo absolútne

neplatný právny úkon, je, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona

č. , či je v súlade so ,

a či nie je v rozpore s dobrými mravmi... Dovolací súd sa stotožnil s vysloveným názorom

prvostupňového súdu, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom

pre rozpor s veta druhá o štátnom podniku, nakoľko tak,

ako boli poskytnuté žalobcom, v tom čase štátnym podnikom finančné prostriedky

žalovanému bolo takéto poskytnutie finančných prostriedkov podľa zákona o štátnom

podniku neprípustné...

Najvyšší súd SR ako dovolací súd sa v napadnutej právnej veci neriadil týmito

a ďalšími zásadami zákonného a spravodlivého procesu a rozhodovania.

1. V priebehu konania sa stalo sporným, či spis Krajského súdu v Bratislave je úplný,

pretože v ňom chýbajú listy od 42 do 150. Za tým účelom dovolací súd urobil opatrenia

na zistenie skutočného stavu veci, tie však nevykonal dôsledne...

2. Dovolací súd svoje rozhodnutie z 28. 6. 2007 odôvodnil iba tým, že zmluva

o reklame z 5. 6. 1998 v znení dodatku z 2. 9. 1998 je absolútne neplatným právnym

úkonom, pretože je v rozpore s účelom reklamy podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona

č. o reklame a s , druhá veta o štátnom

podniku.

Takéto hodnotenie veci a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je neúplné,

povrchné a rozporuplné a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov.

Platí to predovšetkým o týchto dôvodov týkajúcich sa zásadných otázok:

a) Charakteristika reklamy uvedená v

ako verejnej informácie uskutočňovanej prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom

je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak

ovplyvňovať jeho rozhodovanie pri výbere produktov je týmto spôsobom upravená

iba pre účely o reklame... Dovolací súd sa v tejto súvislosti

nedostatočne vyporiadal s našimi námietkami, že žalobca (a stovky ďalších subjektov

vrátane štátnych) vykonával rovnakými formami a prostriedkami reklamu v stovkách

ďalších prípadov (a vykonáva ich doteraz). Súd iba uviedol, že táto skutočnosť je právne

bezvýznamná. Legálnosť (resp. nie nelegálnosť) tohto postupu vyplýva aj s nami

uvádzanými námietkami (napríklad vo vyjadrení z 9. 5. 2005), že zákon o daniach z príjmov

medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zákon

zaraďuje aj výdavky na reklamu... Žalobca takto poskytnuté finančné prostriedky

na reklamu aj deklaroval v daňovom konaní (nie teda ako daň). Okrem toho sme poukázali

na to, že všetky finančné operácie v prípade realizácie citovanej zmluvy o reklame boli

schválené v rámci povinného auditu našej spoločnosti.

b) Naša spoločnosť podľa citovaných zmlúv z 5. 6. 1998 a 2. 9. 1998 vstúpila

do obchodno-právneho záväzkového vzťahu so žalobcom. Uzavrela právne úkony, ktoré

pomenovala „zmluvou o reklame“. Je nesporné, že nekonala podľa

na ktorý predpis sa ani zmluva a jej dodatok neodvolávajú. Vzhľadom na obsah uzavretej

zmluvy a jej účastníkov citovanú zmluvu treba posúdiť podľa Obch. zákonníka...

c) Najvyšší súd v napadnutom rozsudku absolútnu neplatnosť zmluvy o reklame vidí

na druhom mieste v tom, že je v rozpore s , druhá veta

o štátnom podniku, pretože žalobca mohol zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam,

štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám. Najvyšší

súd nijak bližšie právne neodôvodňuje tento svoj záver. Má však - tak ako to urobil

opakovane krajský súd - zrejme na mysli, že uzavretá zmluva o reklame je simulovaný

právny úkon...

d) Bez bližšieho zdôvodnenia v rozsudku z 28. 6. 2007 zostala zmienka o tom,

že zmluva o reklame je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zákonníka...

e) Mimo pozornosti dovolacieho súdu zostali ďalšie otázky, argumenty a námietky

uvedené účastníkmi konania resp. v rozsudku odvolacieho súdu. Z nich považujeme

za potrebné spomenúť iba jeden argument, pretože jeho správne nepochopenie má vplyv

na celkové posudzovanie zmluvných vzťahov. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu

na vrátenie plnenia poskytnutého našej spoločnosti podľa zmluvy o reklame z 5. 6. 1998

v znení dodatku z 2. 9. 1998, ktorá bola uzavretá v nadväznosti na zmluvu o spolupráci

uzavretú medzi Š. B... a našou spoločnosťou. Š. podľa tejto zmluvy odstúpil nám najprv

na 5 a potom na 10 rokov všetky výhradné reklamné, marketingové a obchodné práva a my

sme boli povinní zabezpečovať formy a spôsoby reklamy podľa článku II. tejto zmluvy.

Zmluvné strany ohodnotili tieto postúpené práva najprv na sumu 55 mil. ročne, potom na

300 mil. Sk na päť rokov teda 60 mil. Sk ročne. Nakoľko niet právneho predpisu, ktorý by

upravoval cenu reklamy, nemožno urobiť záver, že by takéto dojednanie bolo v rozpore

s konkrétnym ustanovením konkrétneho právneho predpisu... Preto názor dovolacieho súdu,

že „dojednanie v dodatku spornej zmluve o reklame o podpore investičných zámerov,

týkajúce sa obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky

zmluvy o reklame“ je nesprávny rovnako ako ničím neodôvodnená jeho požiadavka

„špecifikácie, za ktorú konkrétnu reklamnú činnosť bolo dohodnuté poskytovanie

finančných prostriedkov 55.000.000 Sk“ a podobne...»

S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júna 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«... rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. V 48/2005

je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, boli

porušené ustanovenia

a) článkov 46 ods. 1 a 144 ods. 1 SR,

b) článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“),

c) ( v znení

neskorších predpisov - (ďalej len „“) v spojení s , 2, 3, 6, 120 ods. 1, 132,

153 ods. 1 , všetko v spojení s 243c ,

d) , ods. 1 - 3 a 13/1991 Zb.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch. zákonník“),

e) , 41a ods. 2 a a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Obč. zákonník“),

f) o štátnom podniku a zákona

č. o reklame,

3. vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. 1 Obdo V

48/2005 boli porušené naše základne ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces

a rozhodnutie.

4. zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. a vec

vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal nám náhradu trov konania.»

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu

listom č. k. -78 z 22. januára 2008, v ktorom uviedol:

„... Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

(senátu) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec sa tým vrátila do štádia odvolacieho

konania. Za takejto procesnej situácie, keď rozhodnutie dovolacieho súdu nie je

rozhodnutím konečným, sa zatiaľ nedotýka majetkových práv žiadneho z účastníkov.

Napriek viazanosti nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu, nemožno s

určitosťou zatiaľ predvídať konečný výsledok konania. Ústavný súd by preto nemal zatiaľ

preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia, pretože ani jeho prípadná nesprávnosť zatiaľ

nemôže mať priamy dopad na niektoré zo základných práv účastníkov.

Nie som povolaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť

právneho záveru, ktorý zo skutkových zistení urobili. O dovolaní rozhodoval päťčlenný

dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Domnievam sa, že z odôvodnenia

jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa pri hodnotení správnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia pod

príslušné zákonné ustanovení postupoval z ústavného hľadiska zjavne nesprávne alebo

neodôvodnene. K úvahám sťažovateľa týkajúcim sa tzv. simulácie si dovoľujem len krátku

poznámku. Simulácia darovacej zmluvy zmluvou kúpnou (alebo iným druhom odplatnej

zmluvy) je klasickým príkladom simulácie. Predmetom simulácie je pri nej práve podstatný

znak, ktorým sa uvedené zmluvy líšia, teda odplatnosť resp. bezodplatnosť. V simulovanej

kúpnej zmluve sa deklaruje odplatnosť poskytovania plnenia, hoci v skutočnosti má byť

plnenie len jednostranné (alebo naopak). Obdobnou simuláciou je však aj prípad,

ak skutočná vôľa účastníkov smeruje k tomu, že hodnota plnenia jednej zmluvnej strany

sa má zjavne a výrazne líšiť od skutočnej hodnoty plnenia druhej strany. Súdna prax

v uvedených prípadoch považuje simulovaný úkon za neplatný a disimulovaný úkon

za platný, ak nie je z iného dôvodu neplatný. V predmetnej veci by bol disimulovaný úkon

neplatný pre rozpor s

Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

aj z vecného hľadiska a posúdiť, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako

to vymedzuje . Domnievam sa, že v danej veci

nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom . Dovolací senát vo svojom

rozsudku dostatočne podrobne a logicky vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu

rozhodnutia odvolacieho senátu a podal dostatočne odôvodnený výklad svojho stanoviska.

Rozhodnutie dovolacieho senátu rozhodne nie je výsledkom svojvoľného,

či neospravedlniteľného alebo neudržateľného výkladu príslušných ustanovení zákona.

Sťažovateľ sa v sťažnosti dotýka aj otázky chýbajúcej časti spisu. I keď zo sťažnosti

nie je zrejmé, či skutočnosti s tým súvisiace považuje tiež sa porušenie základného práva

žalovaného, považujeme za vhodné podrobnejšie situáciu vysvetliť. Zo spisu je zrejmé,

že za č. 1. 40 nasleduje list označený ako č. 1. 151 a od neho pokračuje aj ďalšie číslovanie

spisu. Uvedená skutočnosť viedla dovolací senát k úvahám, či je spis skutočne kompletný

a či nechýbajú listy 40 až 150. Po zhodnotení obsahovej aj časovej následnosti dospel

k záveru, že zo spisu uvedené listy nechýbajú a nezrovnalosť vznikla ako dôsledok omylu pri

žurnalizácii spisu (záznam na č. 1. 750). K obdobnému záveru dospel už predtým

aj odvolací senát (záznam na č. 1. 519). Aby boli pochybnosti o kompletnosti spisu úplne

vyvrátené, predsedníčka senátu vyzvala obe procesné strany, aby sa k uvedenej otázke,

ak to považujú sa potrebné, po nahliadnutí do spisu vyjadrili. Ak sa domnievajú, že spis

nie je kompletný majú v lehote jedného mesiaca oznámiť, aké písomnosti zo spisu chýbajú.

Táto výzva bola doručená zástupcom účastníkov (zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2007).

Zástupca druhej procesnej strany oznámil, že považuje spis za kompletný. Sťažovateľ

na výzvu v stanovenej lehote, ale ani neskôr nereagoval. Listom, ktorý bol súdu doručený

9. mája 2007 požiadal o oznámenie termínu, kedy môže prísť nahliadnuť do spisu.

Predsedníčka senátu dala na žiadosť poznámku pre kanceláriu, že súhlasí s nahliadnutím

v máji 2007. Podľa zavedenej praxe súdna kancelária oznamuje (dohodne) so žiadateľom

termín nahliadnutia telefonicky. Nevedie však o tom žiadnu evidenciu a do evidencie

poznačí až keď žiadateľ do spisu nahliadol. Z evidencie preto nemožno zistiť, či a kedy

sťažovateľovi možný termín nahliadnutia oznámila. V každom prípade od doručenia výzvy

do rozhodnutia o dovolaní mal sťažovateľ tri mesiace nato, aby sa ku kompletnosti spisu

vyjadril. Napokon zo sťažnosti ani nie je zrejmé, či nekompletnosť namieta.

Na základe uvedených skutočností považujeme sťažnosť za neopodstatnenú

a navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa porušené nebolo.“

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 5. februára 2008 uviedol, že právny názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého na základe sťažnosťou napádaného rozhodnutia nemožno

predvídať konečný výsledok odvolacieho konania, nie je správny, pretože dovolací senát

najvyššieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovil právny názor, ktorým je odvolací súd viazaný.

Na základe tohto právneho názoru možno predpokladať výsledok odvolacieho konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o reklame platného do 1. mája 2001 (ďalej len „“

alebo „zákon o reklame“) na účely tohto zákona sa rozumie reklamou verejná informácia

uskutočňovaná prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom je informovať

spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať

jeho rozhodovanie pri výbere produktov.

Podľa o štátnom podniku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o štátnom podniku“) podnik

hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej

s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci,

s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.

Podľa podnik má právo majetok, s ktorým

hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôže

týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môže podniku odňať iba

v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa podnik svoje daňové povinnosti voči

štátnemu rozpočtu a rozpočtu obce, podľa osobitných predpisov, zahŕňa do nákladov.

Podnik môže zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam, štátnym podnikom, štátnym

rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa ak právnym úkonom má byť zastretý iný

právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky

jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči

účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že žalobou z 20. januára 1999 uplatnil S.,

štátny podnik, voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 367 650 000 Sk s 20 % ročným

úrokom z omeškania z titulu plnenia z neplatného právneho úkonu.

Žalobu odôvodnil tým, že 5. júna 1998 bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva

o reklame, ktorá bola zmenená a doplnená dodatkom z 2. septembra 1998. Predmetom

zmluvy bolo zabezpečenie reklamy pre žalobcu s účinnosťou najmenej do roku 2003.

Odmena bola dohodnutá tak, že žalobca bude každý rok uhrádzať na účet sťažovateľa

55 mil. Sk. Dodatkom k zmluve sa zmluva zmenila tak, že sa zmenila výška a splatnosť

odmeny - zálohovo 300 mil. Sk do 15. októbra 1998, pričom táto suma predstavovala

čiastku na 5 rokov. Žalobca argumentoval, že predmetná zmluva je neplatná, pretože

ide o zastreté darovanie finančných prostriedkov S., čo je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona

o štátnom podniku. Vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 18. novembra 2002 tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu

z dôvodu, že napadnutá zmluva je absolútne neplatná. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 28. augusta 2003 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2004 zaviazal sťažovateľa

zaplatiť žalobcovi sumu 367 650 000 Sk s úrokom z omeškania oproti žalobcovej

povinnosti zaplatiť žalovanému sťažovateľovi sumu 5 616 610 Sk. Sťažovateľ proti tomuto

rozsudku podal odvolanie. V rámci odvolacieho konania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca

2004 zmenil tak, že žalobu zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku z 13. januára 2005 podal

žalobca dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2007

rozsudok odvolacieho senátu najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok

porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie rozhodnutia je podľa sťažovateľa „neúplné, povrchné a rozporuplné

a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov“.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie „v občianskoprávnych“

veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (mutatis mutandis , , , ,

).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne

ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

().

V danej veci krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2004 žalobe

S., a. s. (pôvodne štátneho podniku), vyhovel z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej

zmluvy mal S. (ďalej aj „S.“) právnu formu štátneho podniku a bol povinný v rámci

hospodárenia dodržiavať ustanovenia Podľa uvedeného

zákona v znení platnom v čase uzatvorenia spornej zmluvy mohol S., š. p., zo zisku

po zdanení poskytnúť dary iba obciam, štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým

organizáciám a štátnym príspevkovým organizáciám.

Predmetom spornej zmluvy, ktorú S., štátny podnik, uzatvoril so sťažovateľom

5. júna 1998 (sťažovateľ bol ako obchodná spoločnosť založený spoločenskou zmluvou

zo 4. júna 1998 a do obchodného registra bol zapísaný k 18. júnu 1998), bol záväzok

sťažovateľa poskytovať S., š. p., reklamu v súlade so zmluvou o spolupráci uzavretou

5. júna 1998 medzi sťažovateľom a športovým klubom S. B. Forma reklamy bola

vymedzená v čl. II spornej zmluvy. S., štátny podnik, sa zaviazal platiť počas platnosti

zmluvy každý rok sťažovateľovi 55 000 000 Sk podľa dohodnutého splátkového kalendára.

Pre prípad omeškania s platbou dohodli strany zmluvnú pokutu vo výške nesplatených

splátok a „penále z omeškania jednotlivých splátok“. Doba platnosti spornej zmluvy bola

dohodnutá minimálne do 30. júna 2003 bez možnosti jej vypovedania.

Dodatkom k zmluve z 2. septembra 1998 sa podľa krajského súdu zásadným

spôsobom upravil obsah a predmet spornej zmluvy rozšírením o záväzok sťažovateľa

spolupracovať so S., ktorý organizačne zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia

na štadióne futbalového klubu S. B. Zmluvné strany „vzali na vedomie“ zmluvu o združení

finančných prostriedkov uzatvorenú 13. marca 1996 medzi športovým klubom S. B. a S.

Sťažovateľ mal spolupracovať so S., ktorý v rámci svojich možností podporí predovšetkým

investičné zámery týkajúce sa rekonštrukcie objektu futbalového štadióna S. B. Z dôvodu,

že tým sťažovateľovi vzniknú podstatne vyššie náklady spojené s prípravou dohodnutých

činností oproti nákladom predpokladaným v pôvodnej spornej zmluve, sa S., š. p., zaviazal

„... za poskytnuté služby v súlade s čl. I a ďalšie náklady spojené s prípravou dohodnutých

činností uhradiť do 15. 10. 1998 odporcovi (sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom,

pozn.) 300 mil. Sk, čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov

zmluvnej činnosti“. Doba platnosti spornej zmluvy sa predĺžila do 31. decembra 2008

bez možnosti odstúpenia alebo jej vypovedania.

Podľa krajského súdu sa dodatkom z 2. septembra 1998 zásadne zmenil predmet

zmluvy tak, že „... finančné prostriedky od navrhovateľa sa mali použiť na rekonštrukciu

celého objektu štadióna Š..., ako aj na iné náklady priamo súvisiace s činnosťou klubu.

Z podkladov odporcu vyplýva, že prevažná časť prostriedkov od navrhovateľa bola

skutočne poukázaná priamo na účet Š... Pokiaľ odporca tvrdí, že náklady klubu mali byť

hradené práve za reklamu v prospech S., malo byť priamo zo zmluvy zistiteľné, konkrétne

z jej dodatku, z akých dôvodov sa význam futbalového klubu pre účely reklamy cení na

dohodnutú odmenu. Z dodatku však vyplýva, že odmena sa jednorazovo vyplatila práve pre

zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu.“. Výkon reklamnej činnosti bol

len zastieracím úkonom pre faktické darovanie finančných prostriedkov S., š. p.,

na športovú činnosť futbalového klubu. Takéto darovanie je však podľa § 8 ods. 2 zákona

o štátnom podniku neprípustné. Účel spornej zmluvy preto v rozpore s ustanovením § 39

„... obchádza zákon...“, pretože jej zmyslom a cieľom bolo

dosiahnuť prostredníctvom „... zastieracieho záväzku...“ z titulu výkonu reklamy darovanie

finančných prostriedkov S., š. p., futbalovému klubu v rozpore s § 8 ods. 2 zákona

č. (str. 7 rozsudku). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že doplnením

dokazovania bolo zistené, že „... reklama na základe spornej zmluvy bola vykonávaná

formou zverejňovania loga S...“. Takáto forma reklamy však v danom prípade

nezodpovedala účelu reklamy v zmysle (platného a účinného

v čase uzatvorenia zmluvy), pretože žiadnym spôsobom nepresviedčala potenciálnych

zákazníkov, aby si vybrali práve produkty S., š. p., a pri monopolnom postavení S., š. p.,

na trhu nemala pre tento subjekt žiaden reálny hospodársky význam. Pokiaľ ide o toto

konštatovanie, krajský súd sa okrem iného oprel o závery N. (ďalej aj „NKÚ“) v protokole

o výsledku kontroly v štátnom podniku S. za obdobie rokov 1998 až 2000. Krajský súd

v tejto súvislosti konštatoval, že z 282 uzatvorených zmlúv o reklame boli v siedmich

prípadoch uvedených v protokole NKÚ „... zistené závažné porušenia zákona, najmä

obchádzanie zákona o reklame, porušenie pravidiel hospodárenia štátneho podniku,

predpisov účtovníctva a pod., čo predstavuje podiel 2,4 %. Z tohto stavu nie je možné

vyvodiť záver prezentovaný odporcom (sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom,

pozn.), že v činnosti navrhovateľa (S., pozn.) v tomto období bolo obvyklé uzatváranie

zmlúv obdobného charakteru ako je žalovaná zmluva“.

Podľa krajského súdu sťažovateľ ako odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno

a nepredložil dôkazy, z ktorých „... by bola zistiteľná výška nákladov na reklamu.

Navrhovateľ uznal čiastku 5 616 610 Sk bez bližšej špecifikácie s tým, že takáto suma sa mu

javí ako primeraná k charakteru plnenia zo strany odporcu. Podľa ak možno

výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, určí ju

súd podľa svojej úvahy. V súlade s citovaným ustanovením súd zhodnotil, že čiastka uznaná

odporcom vzhľadom na realizáciu reklamy výlučne zverejňovaním loga navrhovateľa

je za obdobie rokov 1998 – 2002 primeraná nákladom, ktoré mohol odporca na ňu

vynaložiť. Preto podľa § 457 Obč. zák. podmienil plnenie zo strany odporcu protiplnením

zo strany navrhovateľa vo výške 5 616 610 Sk.“ .

Krajský súd napokon vyslovil, že sporná zmluva sa zároveň prieči dobrým mravom

( ) „... už samotným predmetom, keď štátny podnik na jej

základe mal vynaložiť mnohomiliónové čiastky na reklamu, ktorá v bezkonkurenčnom

prostredí nemala žiadny ekonomický efekt a prínos...“, ako aj „... jej zjavnou

nevyváženosťou v neprospech navrhovateľa, stanovením vysokých a neprimeraných

majetkových sankcií, neprimeranou dĺžkou trvania zmluvy a nemožnosťou odstúpenia

od nej, resp. jej vypovedania zo žiadnych dôvodov“.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom

z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca 2004 zmenil a žalobu

zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľ vykonával reklamu spôsobmi

dohodnutými v spornej zmluve. Keďže išlo o synalagmatický právny vzťah, je vylúčené,

aby išlo o zastreté darovanie finančných prostriedkov, a preto zmluva o reklame nie je

v rozpore so zákonom o reklame ani so zákonom o štátnom podniku. Sporná zmluva nie je

ani v rozpore s dobrými mravmi, pretože aj keď je žalobca monopolným dodávateľom

plynu, táto komodita je na trhu zastupiteľná inými komoditami (ropa, elektrina, uhlie), preto

reklama aj v danom prípade zohráva nemalú úlohu.

Na základe dovolania podaného žalobcom dovolací senát najvyššieho súdu

rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2007 rozsudok odvolacieho senátu

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku dovolacieho senátu

najvyššieho súdu je zrejmé, že reaguje na podstatné skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa aj odvolacieho súdu, ako aj na právne významnú argumentáciu sťažovateľa.

Vo vzťahu k výhrade odvolacieho senátu najvyššieho súdu o synalagmatickej povahe

spornej zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania dovolací senát najvyššieho súdu

zdôraznil, že krajský súdu v prvostupňovom rozhodnutí síce uviedol svoj skutkový záver,

že „... výkon reklamnej činnosti je len zastieracím úkonom pre faktické darovanie

finančných prostriedkov žalobcu na športovú činnosť futbalového klubu...“ , právne však

zistený skutkový stav posúdil ako absolútnu neplatnosť právneho úkonu (spornej zmluvy)

v zmysle s tým, že posudzovaná zmluva obchádza zákon

a prieči sa dobrým mravom. Uvedené skutočnosti sú konštatované na str. 3 a 7 rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2007. Najvyšší súd v odôvodnení

označeného rozhodnutia následne konštatoval: „... Základnou otázkou pre zistenie,

či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá dňa 5. júna 1998 spolu

s dodatkom k nej, uzavretým dňa 2. 9. 1998, je platný právny úkon, alebo absolútne

neplatný právny úkon je, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona

č. , či je v súlade so , a či nie je

v rozpore s dobrými mravmi.“

Dovolací senát najvyššieho súdu následne dospel k záveru, že dojednanie zmluvných

strán obsiahnuté v dodatku k spornej zmluve z 2. septembra 1998 týkajúce sa „... obnovy

a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy o reklame...“

a samotná sporná zmluva z 5. júna 1998 „... nemohla zabezpečiť účel reklamy, to jest

informovať spotrebiteľa o jedinom poskytovateľovi... ktorý poskytuje plyn... prípadne

presviedčať spotrebiteľov a získavať ich...“. Podľa dovolacieho senátu najvyššieho súdu mal

žalobca v danom období prakticky monopolné postavenie na trhu, pričom zároveň

„... poskytovanie finančných prostriedkov v sume každý rok 55 000 000 Sk, ktoré nebolo

špecifikované... a bolo zálohovo poskytnuté vopred na obdobie piatich rokov v súhrnej

výške 367 650 000 Sk, sa nedá považovať za dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť, akú

má na mysli zákon o reklame... podľa dodatku sa odmena vyplatila jednorazovo práve pre

zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu... bola použitá na financovanie

futbalového klubu, a teda nešlo o platbu za reklamu, ale o abstraktné sumy, uvedené

na faktúrach, vystavovaných podľa finančných potrieb klubu, nesúvisiacich

so zabezpečovaním takzvanej reklamy.“. Na základe uvedených skutočností sa dovolací

senát najvyššieho súdu stotožnil s právnym záverom krajského súdu rozhodujúceho v danej

veci v prvom stupni, že posudzovaná sporná zmluva je absolútne neplatným právnym

úkonom v zmysle , pretože obchádza zákon, keďže jej účel

je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku, v zmysle ktorého bolo „... takéto

poskytnutie finančných prostriedkov... neprípustné“.

V predmetnom spore sa dovolací senát najvyššieho súdu stotožnil s rozhodujúcimi

skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ten

posudzoval predbežnú otázku platnosti sporného právneho úkonu – zmluvy o reklame

uzatvorenej medzi S., š. p., a sťažovateľom, podľa jej obsahu, podľa okolností, za ktorých

bola zmluva uzatvorená, vrátane právneho postavenia jej účastníkov (právneho statusu

S., š. p., a okolností vzniku sťažovateľa), ako aj podľa následného správania sa zmluvných

strán z hľadiska dohodnutého zmluvného vzťahu. Svoj záver o tom, že skutočným účelom

posudzovanej zmluvy nebolo sledovanie obchodných záujmov S., š. p., prostredníctvom

reklamy, ale poskytnutie finančných prostriedkov na športovú činnosť a investičné zámery

futbalového klubu (prostredníctvom sťažovateľa) v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom

podniku, oprel okrem vlastných úvah, vrátane úvah o zjavnom nepomere v hodnote

dohodnutých plnení, aj o závery kontroly N. v S., š. p.

V prípade simulácie právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti simulovaného

právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom,

ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov

– práv a povinností (zastretý právny úkon). Zatiaľ čo v prípade simulácie chýba skutočná

vôľa oboch strán zmluvy byť viazaný jej obsahom a právnymi účinkami, v prípade

právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu

podľa nespochybňuje skutočnosť, že strany poskytli plnenia

dohodnuté v zmluve.

Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania

sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané,

v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný.

Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva,

ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný

a nežiaduci.

K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel

(ratio legis) obchádza.

Za daných okolností nemožno námietky sťažovateľa prednesené v konaní týkajúce

sa legálnej všeobecnej možnosti štátneho podniku uzavrieť zmluvu o reklame, o uznávaní

výdavkov na reklamu v rámci daňovej legislatívy či o voľnej tvorbe cien v oblasti reklamy

(absencia cenovej regulácie) považovať za argumentáciu spôsobilú vyvrátiť právne závery

dovolacieho senátu najvyššieho súdu. Právna forma štátneho podniku sa využíva

u subjektov, ktoré hospodária s majetkom v štátnom vlastníctve (§ 6 ods. 1 zákona

č. ) a ich podnikateľské a hospodárske aktivity majú okrem základného

podnikateľského cieľa (dosiahnutia zisku) zabezpečovať napĺňanie potrieb verejného

záujmu. Z uvedeného dôvodu obsahuje zákon o štátnom podniku ustanovenia obmedzujúce

mieru voľnosti uvedených subjektov pri nakladaní s majetkom (napr. § 6 ods. 2 a § 8 ods. 2

) s cieľom zabezpečiť jeho hospodárne využívanie a obmedzené

vynakladanie v prospech privátnych subjektov na účely nesúvisiace s predmetom činnosti

a úlohami štátneho podniku.

Neplatnosť právneho úkonu treba skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne

podľa konkrétnych okolností prípadu. Konštatovanie dovolacieho senátu najvyššieho súdu,

že všeobecná námietka sťažovateľa týkajúca sa existencie obdobných typov zmlúv

a využívania obdobnej formy reklamy v praxi nie je pre posúdenie daného konkrétneho

prípadu relevantná, nie je prejavom arbitrárnosti v situácii, keď zmluvnú prax žalobcu

v tomto smere skúmal podrobne už krajský súd v rámci prvostupňového konania, pričom

na základe konkrétnych dôvodov konštatoval, že posudzovanú spornú zmluvu nemožno

považovať za štandardnú.

Dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. júna 2007 preto možno

považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Súčasťou obsahu práva

na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (obsiahnutého v základnom práve na súdnu

ochranu podľa a v práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru) nie je totiž povinnosť súdu reagovať na každý argument účastníka konania.

Povinnosťou súdu je dať v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ,

, ).

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno dôvody uvedené v rozhodnutí

najvyššieho súdu z 28. júna 2007 rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem

aplikovateľných v danej veci. Obsah predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú

v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku sp. zn. z 28. júna

2007.

Za daných okolností nie je možné kvalifikovať závery dovolacieho senátu

najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku sp. zn. z 28. júna

2007 ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že

si najvyšší súd v rámci dovolacieho konania v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie

výsledkov dokazovania z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a dohovore.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa postupu dovolacieho senátu najvyššieho súdu

v súvislosti posúdením kompletnosti súdneho spisu v danej veci, ústavný súd pripomína,

že ak procesný postup súdu objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť jeho

procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil (prípadne

nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho

základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis

).

V posudzovanom prípade vyzvala predsedníčka senátu právnych zástupcov oboch

účastníkov konania, aby sa v súdom stanovenej lehote (jeden mesiac od doručenia výzvy)

vyjadrili k otázke kompletnosti spisu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že považuje spis

za kompletný, právny zástupca sťažovateľa v uvedenej lehote nereagoval. Dovolací senát

najvyššieho súdu napokon dospel v tejto otázke k rovnakému záveru ako odvolací senát

najvyššieho súdu, ktorý sa ňou tiež zaoberal.

Sťažovateľ neposkytol ústavnému súdu žiaden argument alebo dôkaz nasvedčujúci

tomu, že postupom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v súvislosti posúdením

kompletnosti súdneho spisu týkajúceho sa danej veci došlo k porušeniu sťažovateľových

základných práv. Prípadné námietky týkajúce sa kompletnosti spisu môže navyše

sťažovateľ uplatňovať v ďalšom priebehu konania pred odvolacím súdom.

Za daných okolností nie je daný ústavne relevantný dôvod, aby ústavný súd vstúpil

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v predmetnej veci, tým skôr, ak táto sporová

vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, a v prípade zistenia nových podstatných a právne

významných skutočností môže dôjsť aj k odklonu odvolacieho senátu najvyššieho súdu

od inak záväzného právneho názoru vysloveného v rozsudku dovolacieho senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2007.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2007 nebolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku svojho

nálezu.

Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ

namietal, porušené neboli, jeho návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už nezaoberal, pretože

tieto sa viažu iba na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája

odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008