Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 418 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (435)III. ÚS 314/07
PDF · 413.06 KB
No categories available
III. ÚS 314/07
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2008
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť S., spol. s r. o., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., B.,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 a takto
rozhodol:
Základné právo S., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 314/07-13
z 3. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S., spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:
«S., a. s. B. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou z 20. 1. 1999 domáhal voči našej
spoločnosti S., s. r. o. B. zaplatenia 367.650.000.- Sk s 20 % úrokom z omeškania od 15. 10.
1999 až do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že s nami uzavrel 5. 6. 1998 zmluvu
o reklame, podľa ktorej sme mu na základe zmluvy o spolupráci s futbalovým klubom Š. B.
mali poskytnúť reklamu formami taxatívne vymedzenými v čl. II zmluvy a žalobca mal
záväzok uhrádzať každý rok počas platnosti zmluvy na náš účet 55 mil. Sk podľa
dohodnutého splátkového kalendára. Platnosť a účinnosť zmluvy bola dohodnutá do 30. 6.
2003. Dodatkom k zmluve z 2. 9. 1998 účastníci zmenili predmet zmluvy tak, že podľa
čl. I sa zmluva rozšírila o záväznú spoluprácu našej spoločnosti so S., ktorý organizačne
zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia na štadióne futbalového klubu Š. B. Podľa
žaloby sme sa počas platnosti zmluvy o reklame zaviazali spolupracovať so S., ktorý v rámci
svojich možností podporí predovšetkým investičné zámery, týkajúce sa obnovy
a rekonštrukcie celého objektu štadiónu klubu. V čl. III dodatku sa žalobca zaviazal
za poskytnuté služby uhradiť do 15. 10. 1998 našej spoločnosti zálohovo 300 mil. Sk,
čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov zmluvnej činnosti.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. 11. 2002 č. k. 45 Cb 7/99-300 vyhovel
žalobe a zaviazal nás zaplatiť žalobcovi 367.650.000,- Sk s 20 % úrokom od 26. 3. 1999
až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd sa stotožnil
s právnym názorom žalobcu, že žalovaná zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom z troch dôvodov, a to pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka, s § 8 ods. 2 zákona
č. 111/1990 Zb. a s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka...
Najvyšší súd SR rozsudkom z 28. 8. 2003 č. k. 7 Obo 55/03, 7 Obo 113/03
na odvolanie našej spoločnosti zrušil tento napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
z 18. 11. 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd došiel k záveru, že zmluva
o reklame z 5. 6. 1998 v spojení s dodatkom z 2. 9. 1998 nie je absolútne neplatná
pre jej rozpor s § 64 Obch. zákonníka...
Krajský súd rozsudkom z 31. 3. 2004, č. k. 45 Cb 7/99-487 vyhovel žalobe upravenej
podaním zo 14. 1. 2004 a našu spoločnosť zaviazal zaplatiť žalobcovi 367.650.000.- Sk
s 20 % úrokom od 26. 3. 1999 až do zaplatenia, oproti zaplateniu sumy 5.616.610.- Sk
zo strany žalobcu žalovanému, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd
opätovne došiel k záveru, že zmluva o reklame je neplatným právnym úkonom... zastieracím
darovaním finančných prostriedkov zo strany žalobcu, čo odporuje § 8 ods. 2 zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Predmetná zmluva o reklame sa prieči aj dobrým
mravom už samotným predmetom jej plnenia a jej zjavnou nevyváženosťou v neprospech
žalobcu stanovením vysokých a neprimeraných majetkových sankcií, neprimeranou dĺžkou
trvania zmluvy a nemožnosťou odstúpenia od nej resp. jej vypovedania zo žiadnych
dôvodov...
Na naše odvolanie Najvyšší súd SR rozsudkom z 13. 1. 2005 č. k. Obo 263/2004
č. k. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z 31. 3. 2004 a žalobu zamietol.
Nestotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že sporná zmluva je len zastieracím úkonom
pre faktické darovanie finančných prostriedkov, nakoľko v danom prípade nejde
o bezplatnosť, k čomu dospel aj prvostupňový súd, keď spojil plnenie žalovaného
hodnoteného na 5 616 610 Sk...
Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom z 28. 6. 2007,
č. k. Obdo V 48/2005 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. 1. 2005, č. k. Obo 263/2004
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu základnou otázkou
pre zistenie, či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá dňa 5. 6. 1998
spolu s dodatkom k nej, uzavretým dňa 2. 9. 1998 je platný právny úkon, alebo absolútne
neplatný právny úkon, je, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona
č. 220/1996 Z. z., či je v súlade so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb.,
a či nie je v rozpore s dobrými mravmi... Dovolací súd sa stotožnil s vysloveným názorom
prvostupňového súdu, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom
pre rozpor s § 8 ods. 2 veta druhá zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, nakoľko tak,
ako boli poskytnuté žalobcom, v tom čase štátnym podnikom finančné prostriedky
žalovanému bolo takéto poskytnutie finančných prostriedkov podľa zákona o štátnom
podniku neprípustné...
Najvyšší súd SR ako dovolací súd sa v napadnutej právnej veci neriadil týmito
a ďalšími zásadami zákonného a spravodlivého procesu a rozhodovania.
1. V priebehu konania sa stalo sporným, či spis Krajského súdu v Bratislave je úplný,
pretože v ňom chýbajú listy od 42 do 150. Za tým účelom dovolací súd urobil opatrenia
na zistenie skutočného stavu veci, tie však nevykonal dôsledne...
2. Dovolací súd svoje rozhodnutie z 28. 6. 2007 odôvodnil iba tým, že zmluva
o reklame z 5. 6. 1998 v znení dodatku z 2. 9. 1998 je absolútne neplatným právnym
úkonom, pretože je v rozpore s účelom reklamy podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona
č. 220/1996 Zb. o reklame a s § 8 ods. 2, druhá veta zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku.
Takéto hodnotenie veci a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je neúplné,
povrchné a rozporuplné a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov.
Platí to predovšetkým o týchto dôvodov týkajúcich sa zásadných otázok:
a) Charakteristika reklamy uvedená v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 220/1996 Z. z.
ako verejnej informácie uskutočňovanej prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom
je informovať spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak
ovplyvňovať jeho rozhodovanie pri výbere produktov je týmto spôsobom upravená
iba pre účely zákona č. 220/1996 Z. z. o reklame... Dovolací súd sa v tejto súvislosti
nedostatočne vyporiadal s našimi námietkami, že žalobca (a stovky ďalších subjektov
vrátane štátnych) vykonával rovnakými formami a prostriedkami reklamu v stovkách
ďalších prípadov (a vykonáva ich doteraz). Súd iba uviedol, že táto skutočnosť je právne
bezvýznamná. Legálnosť (resp. nie nelegálnosť) tohto postupu vyplýva aj s nami
uvádzanými námietkami (napríklad vo vyjadrení z 9. 5. 2005), že zákon o daniach z príjmov
medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zákon
zaraďuje aj výdavky na reklamu... Žalobca takto poskytnuté finančné prostriedky
na reklamu aj deklaroval v daňovom konaní (nie teda ako daň). Okrem toho sme poukázali
na to, že všetky finančné operácie v prípade realizácie citovanej zmluvy o reklame boli
schválené v rámci povinného auditu našej spoločnosti.
b) Naša spoločnosť podľa citovaných zmlúv z 5. 6. 1998 a 2. 9. 1998 vstúpila
do obchodno-právneho záväzkového vzťahu so žalobcom. Uzavrela právne úkony, ktoré
pomenovala „zmluvou o reklame“. Je nesporné, že nekonala podľa zákona č. 220/1996 Z. z.
na ktorý predpis sa ani zmluva a jej dodatok neodvolávajú. Vzhľadom na obsah uzavretej
zmluvy a jej účastníkov citovanú zmluvu treba posúdiť podľa Obch. zákonníka...
c) Najvyšší súd v napadnutom rozsudku absolútnu neplatnosť zmluvy o reklame vidí
na druhom mieste v tom, že je v rozpore s § 8 ods. 2, druhá veta zákona č. 111/1990 Zb.
o štátnom podniku, pretože žalobca mohol zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam,
štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám. Najvyšší
súd nijak bližšie právne neodôvodňuje tento svoj záver. Má však - tak ako to urobil
opakovane krajský súd - zrejme na mysli, že uzavretá zmluva o reklame je simulovaný
právny úkon...
d) Bez bližšieho zdôvodnenia v rozsudku z 28. 6. 2007 zostala zmienka o tom,
že zmluva o reklame je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zákonníka...
e) Mimo pozornosti dovolacieho súdu zostali ďalšie otázky, argumenty a námietky
uvedené účastníkmi konania resp. v rozsudku odvolacieho súdu. Z nich považujeme
za potrebné spomenúť iba jeden argument, pretože jeho správne nepochopenie má vplyv
na celkové posudzovanie zmluvných vzťahov. Predmetom súdneho konania je nárok žalobcu
na vrátenie plnenia poskytnutého našej spoločnosti podľa zmluvy o reklame z 5. 6. 1998
v znení dodatku z 2. 9. 1998, ktorá bola uzavretá v nadväznosti na zmluvu o spolupráci
uzavretú medzi Š. B... a našou spoločnosťou. Š. podľa tejto zmluvy odstúpil nám najprv
na 5 a potom na 10 rokov všetky výhradné reklamné, marketingové a obchodné práva a my
sme boli povinní zabezpečovať formy a spôsoby reklamy podľa článku II. tejto zmluvy.
Zmluvné strany ohodnotili tieto postúpené práva najprv na sumu 55 mil. ročne, potom na
300 mil. Sk na päť rokov teda 60 mil. Sk ročne. Nakoľko niet právneho predpisu, ktorý by
upravoval cenu reklamy, nemožno urobiť záver, že by takéto dojednanie bolo v rozpore
s konkrétnym ustanovením konkrétneho právneho predpisu... Preto názor dovolacieho súdu,
že „dojednanie v dodatku spornej zmluve o reklame o podpore investičných zámerov,
týkajúce sa obnovy a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky
zmluvy o reklame“ je nesprávny rovnako ako ničím neodôvodnená jeho požiadavka
„špecifikácie, za ktorú konkrétnu reklamnú činnosť bolo dohodnuté poskytovanie
finančných prostriedkov 55.000.000 Sk“ a podobne...»
S prihliadnutím na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:
«... rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. 1 Obdo V 48/2005
je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, boli
porušené ustanovenia
a) článkov 46 ods. 1 a 144 ods. 1 Ústavy SR,
b) článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“),
c) § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 1, 2, 3, 6, 120 ods. 1, 132,
153 ods. 1 O. s. p., všetko v spojení s 243c O. s. p.,
d) § 264 ods. 1, 266 ods. 1 - 3 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obch. zákonník“),
e) § 39, 41a ods. 2 a § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Obč. zákonník“),
f) § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku a § 2 ods. 1 písm. a) zákona
č. 220/1996 Zb. o reklame,
3. vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. 1 Obdo V
48/2005 boli porušené naše základne ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces
a rozhodnutie.
4. zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 6. 2007 sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a
5. priznal nám náhradu trov konania.»
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu
listom č. k. KP 8/07-78 z 22. januára 2008, v ktorom uviedol:
„... Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
(senátu) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec sa tým vrátila do štádia odvolacieho
konania. Za takejto procesnej situácie, keď rozhodnutie dovolacieho súdu nie je
rozhodnutím konečným, sa zatiaľ nedotýka majetkových práv žiadneho z účastníkov.
Napriek viazanosti nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu, nemožno s
určitosťou zatiaľ predvídať konečný výsledok konania. Ústavný súd by preto nemal zatiaľ
preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia, pretože ani jeho prípadná nesprávnosť zatiaľ
nemôže mať priamy dopad na niektoré zo základných práv účastníkov.
Nie som povolaný posudzovať správnosť hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť
právneho záveru, ktorý zo skutkových zistení urobili. O dovolaní rozhodoval päťčlenný
dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Domnievam sa, že z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa pri hodnotení správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu dopustil logickej nesprávnosti alebo, že by pri podriadení skutkového zistenia pod
príslušné zákonné ustanovení postupoval z ústavného hľadiska zjavne nesprávne alebo
neodôvodnene. K úvahám sťažovateľa týkajúcim sa tzv. simulácie si dovoľujem len krátku
poznámku. Simulácia darovacej zmluvy zmluvou kúpnou (alebo iným druhom odplatnej
zmluvy) je klasickým príkladom simulácie. Predmetom simulácie je pri nej práve podstatný
znak, ktorým sa uvedené zmluvy líšia, teda odplatnosť resp. bezodplatnosť. V simulovanej
kúpnej zmluve sa deklaruje odplatnosť poskytovania plnenia, hoci v skutočnosti má byť
plnenie len jednostranné (alebo naopak). Obdobnou simuláciou je však aj prípad,
ak skutočná vôľa účastníkov smeruje k tomu, že hodnota plnenia jednej zmluvnej strany
sa má zjavne a výrazne líšiť od skutočnej hodnoty plnenia druhej strany. Súdna prax
v uvedených prípadoch považuje simulovaný úkon za neplatný a disimulovaný úkon
za platný, ak nie je z iného dôvodu neplatný. V predmetnej veci by bol disimulovaný úkon
neplatný pre rozpor s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb.
Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
aj z vecného hľadiska a posúdiť, či ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako
to vymedzuje čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Domnievam sa, že v danej veci
nejde o prípad predpokladaný uvedeným článkom ústavy. Dovolací senát vo svojom
rozsudku dostatočne podrobne a logicky vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu
rozhodnutia odvolacieho senátu a podal dostatočne odôvodnený výklad svojho stanoviska.
Rozhodnutie dovolacieho senátu rozhodne nie je výsledkom svojvoľného,
či neospravedlniteľného alebo neudržateľného výkladu príslušných ustanovení zákona.
Sťažovateľ sa v sťažnosti dotýka aj otázky chýbajúcej časti spisu. I keď zo sťažnosti
nie je zrejmé, či skutočnosti s tým súvisiace považuje tiež sa porušenie základného práva
žalovaného, považujeme za vhodné podrobnejšie situáciu vysvetliť. Zo spisu je zrejmé,
že za č. 1. 40 nasleduje list označený ako č. 1. 151 a od neho pokračuje aj ďalšie číslovanie
spisu. Uvedená skutočnosť viedla dovolací senát k úvahám, či je spis skutočne kompletný
a či nechýbajú listy 40 až 150. Po zhodnotení obsahovej aj časovej následnosti dospel
k záveru, že zo spisu uvedené listy nechýbajú a nezrovnalosť vznikla ako dôsledok omylu pri
žurnalizácii spisu (záznam na č. 1. 750). K obdobnému záveru dospel už predtým
aj odvolací senát (záznam na č. 1. 519). Aby boli pochybnosti o kompletnosti spisu úplne
vyvrátené, predsedníčka senátu vyzvala obe procesné strany, aby sa k uvedenej otázke,
ak to považujú sa potrebné, po nahliadnutí do spisu vyjadrili. Ak sa domnievajú, že spis
nie je kompletný majú v lehote jedného mesiaca oznámiť, aké písomnosti zo spisu chýbajú.
Táto výzva bola doručená zástupcom účastníkov (zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2007).
Zástupca druhej procesnej strany oznámil, že považuje spis za kompletný. Sťažovateľ
na výzvu v stanovenej lehote, ale ani neskôr nereagoval. Listom, ktorý bol súdu doručený
9. mája 2007 požiadal o oznámenie termínu, kedy môže prísť nahliadnuť do spisu.
Predsedníčka senátu dala na žiadosť poznámku pre kanceláriu, že súhlasí s nahliadnutím
v máji 2007. Podľa zavedenej praxe súdna kancelária oznamuje (dohodne) so žiadateľom
termín nahliadnutia telefonicky. Nevedie však o tom žiadnu evidenciu a do evidencie
poznačí až keď žiadateľ do spisu nahliadol. Z evidencie preto nemožno zistiť, či a kedy
sťažovateľovi možný termín nahliadnutia oznámila. V každom prípade od doručenia výzvy
do rozhodnutia o dovolaní mal sťažovateľ tri mesiace nato, aby sa ku kompletnosti spisu
vyjadril. Napokon zo sťažnosti ani nie je zrejmé, či nekompletnosť namieta.
Na základe uvedených skutočností považujeme sťažnosť za neopodstatnenú
a navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa porušené nebolo.“
Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 5. februára 2008 uviedol, že právny názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého na základe sťažnosťou napádaného rozhodnutia nemožno
predvídať konečný výsledok odvolacieho konania, nie je správny, pretože dovolací senát
najvyššieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovil právny názor, ktorým je odvolací súd viazaný.
Na základe tohto právneho názoru možno predpokladať výsledok odvolacieho konania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 220/1996 Z. z. o reklame platného do 1. mája 2001 (ďalej len „zákon č. 220/1996 Z. z.“
alebo „zákon o reklame“) na účely tohto zákona sa rozumie reklamou verejná informácia
uskutočňovaná prostredníctvom nosičov informácií, ktorej účelom je informovať
spotrebiteľa o produktoch, presviedčať a získať ho na ich užívanie alebo inak ovplyvňovať
jeho rozhodovanie pri výbere produktov.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“ alebo „zákon o štátnom podniku“) podnik
hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej
s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci,
s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. podnik má právo majetok, s ktorým
hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôže
týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môže podniku odňať iba
v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. podnik svoje daňové povinnosti voči
štátnemu rozpočtu a rozpočtu obce, podľa osobitných predpisov, zahŕňa do nákladov.
Podnik môže zo zisku po zdanení poskytnúť dary len obciam, štátnym podnikom, štátnym
rozpočtovým a štátnym príspevkovým organizáciám.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný
právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky
jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči
účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že žalobou z 20. januára 1999 uplatnil S.,
štátny podnik, voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 367 650 000 Sk s 20 % ročným
úrokom z omeškania z titulu plnenia z neplatného právneho úkonu.
Žalobu odôvodnil tým, že 5. júna 1998 bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva
o reklame, ktorá bola zmenená a doplnená dodatkom z 2. septembra 1998. Predmetom
zmluvy bolo zabezpečenie reklamy pre žalobcu s účinnosťou najmenej do roku 2003.
Odmena bola dohodnutá tak, že žalobca bude každý rok uhrádzať na účet sťažovateľa
55 mil. Sk. Dodatkom k zmluve sa zmluva zmenila tak, že sa zmenila výška a splatnosť
odmeny - zálohovo 300 mil. Sk do 15. októbra 1998, pričom táto suma predstavovala
čiastku na 5 rokov. Žalobca argumentoval, že predmetná zmluva je neplatná, pretože
ide o zastreté darovanie finančných prostriedkov S., čo je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona
o štátnom podniku. Vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 18. novembra 2002 tak, že žalobe vyhovel v celom rozsahu
z dôvodu, že napadnutá zmluva je absolútne neplatná. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší
súd uznesením sp. zn. 7 Obo 55/03 z 28. augusta 2003 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 zaviazal sťažovateľa
zaplatiť žalobcovi sumu 367 650 000 Sk s úrokom z omeškania oproti žalobcovej
povinnosti zaplatiť žalovanému sťažovateľovi sumu 5 616 610 Sk. Sťažovateľ proti tomuto
rozsudku podal odvolanie. V rámci odvolacieho konania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
7 Obo 263/2004 z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca
2004 zmenil tak, že žalobu zamietol. Proti odvolaciemu rozsudku z 13. januára 2005 podal
žalobca dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007
rozsudok odvolacieho senátu najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok
porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Odôvodnenie rozhodnutia je podľa sťažovateľa „neúplné, povrchné a rozporuplné
a nezodpovedá právnej úprave posudzovaných vzťahov“.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie „v občianskoprávnych“
veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,
O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne
ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
V danej veci krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cb 7/99 z 31. marca 2004 žalobe
S., a. s. (pôvodne štátneho podniku), vyhovel z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej
zmluvy mal S. (ďalej aj „S.“) právnu formu štátneho podniku a bol povinný v rámci
hospodárenia dodržiavať ustanovenia zákona č. 111/1990 Zb. Podľa § 8 ods. 2 uvedeného
zákona v znení platnom v čase uzatvorenia spornej zmluvy mohol S., š. p., zo zisku
po zdanení poskytnúť dary iba obciam, štátnym podnikom, štátnym rozpočtovým
organizáciám a štátnym príspevkovým organizáciám.
Predmetom spornej zmluvy, ktorú S., štátny podnik, uzatvoril so sťažovateľom
5. júna 1998 (sťažovateľ bol ako obchodná spoločnosť založený spoločenskou zmluvou
zo 4. júna 1998 a do obchodného registra bol zapísaný k 18. júnu 1998), bol záväzok
sťažovateľa poskytovať S., š. p., reklamu v súlade so zmluvou o spolupráci uzavretou
5. júna 1998 medzi sťažovateľom a športovým klubom S. B. Forma reklamy bola
vymedzená v čl. II spornej zmluvy. S., štátny podnik, sa zaviazal platiť počas platnosti
zmluvy každý rok sťažovateľovi 55 000 000 Sk podľa dohodnutého splátkového kalendára.
Pre prípad omeškania s platbou dohodli strany zmluvnú pokutu vo výške nesplatených
splátok a „penále z omeškania jednotlivých splátok“. Doba platnosti spornej zmluvy bola
dohodnutá minimálne do 30. júna 2003 bez možnosti jej vypovedania.
Dodatkom k zmluve z 2. septembra 1998 sa podľa krajského súdu zásadným
spôsobom upravil obsah a predmet spornej zmluvy rozšírením o záväzok sťažovateľa
spolupracovať so S., ktorý organizačne zabezpečuje medzinárodné futbalové stretnutia
na štadióne futbalového klubu S. B. Zmluvné strany „vzali na vedomie“ zmluvu o združení
finančných prostriedkov uzatvorenú 13. marca 1996 medzi športovým klubom S. B. a S.
Sťažovateľ mal spolupracovať so S., ktorý v rámci svojich možností podporí predovšetkým
investičné zámery týkajúce sa rekonštrukcie objektu futbalového štadióna S. B. Z dôvodu,
že tým sťažovateľovi vzniknú podstatne vyššie náklady spojené s prípravou dohodnutých
činností oproti nákladom predpokladaným v pôvodnej spornej zmluve, sa S., š. p., zaviazal
„... za poskytnuté služby v súlade s čl. I a ďalšie náklady spojené s prípravou dohodnutých
činností uhradiť do 15. 10. 1998 odporcovi (sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom,
pozn.) 300 mil. Sk, čo predstavuje finančnú čiastku plánovanú na obdobie piatich rokov
zmluvnej činnosti“. Doba platnosti spornej zmluvy sa predĺžila do 31. decembra 2008
bez možnosti odstúpenia alebo jej vypovedania.
Podľa krajského súdu sa dodatkom z 2. septembra 1998 zásadne zmenil predmet
zmluvy tak, že „... finančné prostriedky od navrhovateľa sa mali použiť na rekonštrukciu
celého objektu štadióna Š..., ako aj na iné náklady priamo súvisiace s činnosťou klubu.
Z podkladov odporcu vyplýva, že prevažná časť prostriedkov od navrhovateľa bola
skutočne poukázaná priamo na účet Š... Pokiaľ odporca tvrdí, že náklady klubu mali byť
hradené práve za reklamu v prospech S., malo byť priamo zo zmluvy zistiteľné, konkrétne
z jej dodatku, z akých dôvodov sa význam futbalového klubu pre účely reklamy cení na
dohodnutú odmenu. Z dodatku však vyplýva, že odmena sa jednorazovo vyplatila práve pre
zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu.“. Výkon reklamnej činnosti bol
len zastieracím úkonom pre faktické darovanie finančných prostriedkov S., š. p.,
na športovú činnosť futbalového klubu. Takéto darovanie je však podľa § 8 ods. 2 zákona
o štátnom podniku neprípustné. Účel spornej zmluvy preto v rozpore s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka „... obchádza zákon...“, pretože jej zmyslom a cieľom bolo
dosiahnuť prostredníctvom „... zastieracieho záväzku...“ z titulu výkonu reklamy darovanie
finančných prostriedkov S., š. p., futbalovému klubu v rozpore s § 8 ods. 2 zákona
č. 111/1990 Zb. (str. 7 rozsudku). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že doplnením
dokazovania bolo zistené, že „... reklama na základe spornej zmluvy bola vykonávaná
formou zverejňovania loga S...“. Takáto forma reklamy však v danom prípade
nezodpovedala účelu reklamy v zmysle § 2 zákona č. 220/1996 Z. z. (platného a účinného
v čase uzatvorenia zmluvy), pretože žiadnym spôsobom nepresviedčala potenciálnych
zákazníkov, aby si vybrali práve produkty S., š. p., a pri monopolnom postavení S., š. p.,
na trhu nemala pre tento subjekt žiaden reálny hospodársky význam. Pokiaľ ide o toto
konštatovanie, krajský súd sa okrem iného oprel o závery N. (ďalej aj „NKÚ“) v protokole
o výsledku kontroly v štátnom podniku S. za obdobie rokov 1998 až 2000. Krajský súd
v tejto súvislosti konštatoval, že z 282 uzatvorených zmlúv o reklame boli v siedmich
prípadoch uvedených v protokole NKÚ „... zistené závažné porušenia zákona, najmä
obchádzanie zákona o reklame, porušenie pravidiel hospodárenia štátneho podniku,
predpisov účtovníctva a pod., čo predstavuje podiel 2,4 %. Z tohto stavu nie je možné
vyvodiť záver prezentovaný odporcom (sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom,
pozn.), že v činnosti navrhovateľa (S., pozn.) v tomto období bolo obvyklé uzatváranie
zmlúv obdobného charakteru ako je žalovaná zmluva“.
Podľa krajského súdu sťažovateľ ako odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepredložil dôkazy, z ktorých „... by bola zistiteľná výška nákladov na reklamu.
Navrhovateľ uznal čiastku 5 616 610 Sk bez bližšej špecifikácie s tým, že takáto suma sa mu
javí ako primeraná k charakteru plnenia zo strany odporcu. Podľa § 136 O. s. p. ak možno
výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, určí ju
súd podľa svojej úvahy. V súlade s citovaným ustanovením súd zhodnotil, že čiastka uznaná
odporcom vzhľadom na realizáciu reklamy výlučne zverejňovaním loga navrhovateľa
je za obdobie rokov 1998 – 2002 primeraná nákladom, ktoré mohol odporca na ňu
vynaložiť. Preto podľa § 457 Obč. zák. podmienil plnenie zo strany odporcu protiplnením
zo strany navrhovateľa vo výške 5 616 610 Sk.“ .
Krajský súd napokon vyslovil, že sporná zmluva sa zároveň prieči dobrým mravom
(§ 39 Občianskeho zákonníka) „... už samotným predmetom, keď štátny podnik na jej
základe mal vynaložiť mnohomiliónové čiastky na reklamu, ktorá v bezkonkurenčnom
prostredí nemala žiadny ekonomický efekt a prínos...“, ako aj „... jej zjavnou
nevyváženosťou v neprospech navrhovateľa, stanovením vysokých a neprimeraných
majetkových sankcií, neprimeranou dĺžkou trvania zmluvy a nemožnosťou odstúpenia
od nej, resp. jej vypovedania zo žiadnych dôvodov“.
Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Obo 263/2004 rozsudkom
z 13. januára 2005 prvostupňový rozsudok krajského súdu z 31. marca 2004 zmenil a žalobu
zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu sťažovateľ vykonával reklamu spôsobmi
dohodnutými v spornej zmluve. Keďže išlo o synalagmatický právny vzťah, je vylúčené,
aby išlo o zastreté darovanie finančných prostriedkov, a preto zmluva o reklame nie je
v rozpore so zákonom o reklame ani so zákonom o štátnom podniku. Sporná zmluva nie je
ani v rozpore s dobrými mravmi, pretože aj keď je žalobca monopolným dodávateľom
plynu, táto komodita je na trhu zastupiteľná inými komoditami (ropa, elektrina, uhlie), preto
reklama aj v danom prípade zohráva nemalú úlohu.
Na základe dovolania podaného žalobcom dovolací senát najvyššieho súdu
rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 rozsudok odvolacieho senátu
najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku dovolacieho senátu
najvyššieho súdu je zrejmé, že reaguje na podstatné skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa aj odvolacieho súdu, ako aj na právne významnú argumentáciu sťažovateľa.
Vo vzťahu k výhrade odvolacieho senátu najvyššieho súdu o synalagmatickej povahe
spornej zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania dovolací senát najvyššieho súdu
zdôraznil, že krajský súdu v prvostupňovom rozhodnutí síce uviedol svoj skutkový záver,
že „... výkon reklamnej činnosti je len zastieracím úkonom pre faktické darovanie
finančných prostriedkov žalobcu na športovú činnosť futbalového klubu...“ , právne však
zistený skutkový stav posúdil ako absolútnu neplatnosť právneho úkonu (spornej zmluvy)
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že posudzovaná zmluva obchádza zákon
a prieči sa dobrým mravom. Uvedené skutočnosti sú konštatované na str. 3 a 7 rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007. Najvyšší súd v odôvodnení
označeného rozhodnutia následne konštatoval: „... Základnou otázkou pre zistenie,
či sporná zmluva označená ako zmluva o reklame, uzavretá dňa 5. júna 1998 spolu
s dodatkom k nej, uzavretým dňa 2. 9. 1998, je platný právny úkon, alebo absolútne
neplatný právny úkon je, či táto zmluva zodpovedá účelom reklamy podľa § 2 zákona
č. 220/1996 Z. z., či je v súlade so zákonom o štátnom podniku č. 111/1990 Zb., a či nie je
v rozpore s dobrými mravmi.“
Dovolací senát najvyššieho súdu následne dospel k záveru, že dojednanie zmluvných
strán obsiahnuté v dodatku k spornej zmluve z 2. septembra 1998 týkajúce sa „... obnovy
a rekonštrukcie celého objektu futbalového štadióna, nenapĺňa znaky zmluvy o reklame...“
a samotná sporná zmluva z 5. júna 1998 „... nemohla zabezpečiť účel reklamy, to jest
informovať spotrebiteľa o jedinom poskytovateľovi... ktorý poskytuje plyn... prípadne
presviedčať spotrebiteľov a získavať ich...“. Podľa dovolacieho senátu najvyššieho súdu mal
žalobca v danom období prakticky monopolné postavenie na trhu, pričom zároveň
„... poskytovanie finančných prostriedkov v sume každý rok 55 000 000 Sk, ktoré nebolo
špecifikované... a bolo zálohovo poskytnuté vopred na obdobie piatich rokov v súhrnej
výške 367 650 000 Sk, sa nedá považovať za dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť, akú
má na mysli zákon o reklame... podľa dodatku sa odmena vyplatila jednorazovo práve pre
zvýšené náklady v súvislosti so športovou činnosťou klubu... bola použitá na financovanie
futbalového klubu, a teda nešlo o platbu za reklamu, ale o abstraktné sumy, uvedené
na faktúrach, vystavovaných podľa finančných potrieb klubu, nesúvisiacich
so zabezpečovaním takzvanej reklamy.“. Na základe uvedených skutočností sa dovolací
senát najvyššieho súdu stotožnil s právnym záverom krajského súdu rozhodujúceho v danej
veci v prvom stupni, že posudzovaná sporná zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože obchádza zákon, keďže jej účel
je v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom podniku, v zmysle ktorého bolo „... takéto
poskytnutie finančných prostriedkov... neprípustné“.
V predmetnom spore sa dovolací senát najvyššieho súdu stotožnil s rozhodujúcimi
skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ten
posudzoval predbežnú otázku platnosti sporného právneho úkonu – zmluvy o reklame
uzatvorenej medzi S., š. p., a sťažovateľom, podľa jej obsahu, podľa okolností, za ktorých
bola zmluva uzatvorená, vrátane právneho postavenia jej účastníkov (právneho statusu
S., š. p., a okolností vzniku sťažovateľa), ako aj podľa následného správania sa zmluvných
strán z hľadiska dohodnutého zmluvného vzťahu. Svoj záver o tom, že skutočným účelom
posudzovanej zmluvy nebolo sledovanie obchodných záujmov S., š. p., prostredníctvom
reklamy, ale poskytnutie finančných prostriedkov na športovú činnosť a investičné zámery
futbalového klubu (prostredníctvom sťažovateľa) v rozpore s § 8 ods. 2 zákona o štátnom
podniku, oprel okrem vlastných úvah, vrátane úvah o zjavnom nepomere v hodnote
dohodnutých plnení, aj o závery kontroly N. v S., š. p.
V prípade simulácie právneho úkonu vyplýva dôvod neplatnosti simulovaného
právneho úkonu z nedostatku vážnej vôle oboch zmluvných strán byť viazaný prejavom,
ktorého úlohou je zakryť skutočnú vôľu strán týkajúcu sa usporiadania vzájomných vzťahov
– práv a povinností (zastretý právny úkon). Zatiaľ čo v prípade simulácie chýba skutočná
vôľa oboch strán zmluvy byť viazaný jej obsahom a právnymi účinkami, v prípade
právneho úkonu in fraudem legis je taká vôľa daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu
podľa § 39 Občianskeho zákonníka nespochybňuje skutočnosť, že strany poskytli plnenia
dohodnuté v zmluve.
Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania
sa zámerným použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané,
v dôsledku čoho sa nastolený stav javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný.
Konanie in fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová formálne podľa práva,
ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný
a nežiaduci.
K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozpore
so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel
(ratio legis) obchádza.
Za daných okolností nemožno námietky sťažovateľa prednesené v konaní týkajúce
sa legálnej všeobecnej možnosti štátneho podniku uzavrieť zmluvu o reklame, o uznávaní
výdavkov na reklamu v rámci daňovej legislatívy či o voľnej tvorbe cien v oblasti reklamy
(absencia cenovej regulácie) považovať za argumentáciu spôsobilú vyvrátiť právne závery
dovolacieho senátu najvyššieho súdu. Právna forma štátneho podniku sa využíva
u subjektov, ktoré hospodária s majetkom v štátnom vlastníctve (§ 6 ods. 1 zákona
č. 111/1990 Zb.) a ich podnikateľské a hospodárske aktivity majú okrem základného
podnikateľského cieľa (dosiahnutia zisku) zabezpečovať napĺňanie potrieb verejného
záujmu. Z uvedeného dôvodu obsahuje zákon o štátnom podniku ustanovenia obmedzujúce
mieru voľnosti uvedených subjektov pri nakladaní s majetkom (napr. § 6 ods. 2 a § 8 ods. 2
zákona č. 111/1990 Zb.) s cieľom zabezpečiť jeho hospodárne využívanie a obmedzené
vynakladanie v prospech privátnych subjektov na účely nesúvisiace s predmetom činnosti
a úlohami štátneho podniku.
Neplatnosť právneho úkonu treba skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne
podľa konkrétnych okolností prípadu. Konštatovanie dovolacieho senátu najvyššieho súdu,
že všeobecná námietka sťažovateľa týkajúca sa existencie obdobných typov zmlúv
a využívania obdobnej formy reklamy v praxi nie je pre posúdenie daného konkrétneho
prípadu relevantná, nie je prejavom arbitrárnosti v situácii, keď zmluvnú prax žalobcu
v tomto smere skúmal podrobne už krajský súd v rámci prvostupňového konania, pričom
na základe konkrétnych dôvodov konštatoval, že posudzovanú spornú zmluvu nemožno
považovať za štandardnú.
Dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu z 28. júna 2007 preto možno
považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Súčasťou obsahu práva
na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (obsiahnutého v základnom práve na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) nie je totiž povinnosť súdu reagovať na každý argument účastníka konania.
Povinnosťou súdu je dať v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno dôvody uvedené v rozhodnutí
najvyššieho súdu z 28. júna 2007 rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem
aplikovateľných v danej veci. Obsah predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu
zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú
v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna
2007.
Za daných okolností nie je možné kvalifikovať závery dovolacieho senátu
najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna
2007 ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že
si najvyšší súd v rámci dovolacieho konania v predmetnej veci neosvojil právne posúdenie
výsledkov dokazovania z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení
sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave a dohovore.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa postupu dovolacieho senátu najvyššieho súdu
v súvislosti posúdením kompletnosti súdneho spisu v danej veci, ústavný súd pripomína,
že ak procesný postup súdu objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť jeho
procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil (prípadne
nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho
základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis
V posudzovanom prípade vyzvala predsedníčka senátu právnych zástupcov oboch
účastníkov konania, aby sa v súdom stanovenej lehote (jeden mesiac od doručenia výzvy)
vyjadrili k otázke kompletnosti spisu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že považuje spis
za kompletný, právny zástupca sťažovateľa v uvedenej lehote nereagoval. Dovolací senát
najvyššieho súdu napokon dospel v tejto otázke k rovnakému záveru ako odvolací senát
najvyššieho súdu, ktorý sa ňou tiež zaoberal.
Sťažovateľ neposkytol ústavnému súdu žiaden argument alebo dôkaz nasvedčujúci
tomu, že postupom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v súvislosti posúdením
kompletnosti súdneho spisu týkajúceho sa danej veci došlo k porušeniu sťažovateľových
základných práv. Prípadné námietky týkajúce sa kompletnosti spisu môže navyše
sťažovateľ uplatňovať v ďalšom priebehu konania pred odvolacím súdom.
Za daných okolností nie je daný ústavne relevantný dôvod, aby ústavný súd vstúpil
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v predmetnej veci, tým skôr, ak táto sporová
vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, a v prípade zistenia nových podstatných a právne
významných skutočností môže dôjsť aj k odklonu odvolacieho senátu najvyššieho súdu
od inak záväzného právneho názoru vysloveného v rozsudku dovolacieho senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 48/2005 z 28. júna 2007 nebolo porušené základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku svojho
nálezu.
Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ
namietal, porušené neboli, jeho návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu ani priznaním náhrady trov konania pred ústavným súdom sa už nezaoberal, pretože
tieto sa viažu iba na vyhovenie sťažnosti.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája
odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2008