Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H., obaja bytom B., zastúpených JUDr.

M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -19

z 10. augusta 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 z 21. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. I. H. a Ing. G. H., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -19 z 10. augusta 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. septembra 2011.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

„Dňa 31. 10. 2008 bol Správe katastra K. podaný návrh na vklad vecného bremena

titulom kúpnej zmluvy zo dňa 21. 08. 2003, ktorá v článku VI obsahuje dohodu o zriadení

vecného bremena spočívajúceho v práve používať prístupovú komunikáciu v prospech

vlastníkov, resp. nájomcov nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto kúpnej zmluvy, k

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území S., zapísanej na liste vlastníctva č.

2

14087 ako parcela č. 5051/1, zastavené plochy a nádvoria o výmere 1863 m. Návrh na

vklad vecného bremena podali sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu na čo boli

oprávnení v zmysle čl. VI. ods. 1 kúpnej zmluvy zo dňa 21. 08. 2003.

Správa katastra K. vydala rozhodnutie č. k. zo dňa 28. 11. 2008,

ktorým návrh na vklad vecného bremena do katastra nehnuteľností zamietla. Svoje

rozhodnutie odôvodnila tým, že účastníci tejto kúpnej zmluvy nepodali návrh na vklad

vecného bremena do troch rokov od jej uzavretia pričom v zmysle ust. § 47 Občianskeho

zákonníka platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili a tým sa

zmluva v zmysle ust. ruší od počiatku.“

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádzajú, že «Ako správa katastra K. vo svojom rozhodnutí

č. k.: V 12143/2008 zo dňa 21. 12. 2008 (správne má byť 28. novembra 2008, pozn.), tak

Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutia

uvádzajú, že v zmysle ustanovenia a a

(ďalej aj ako „“) od uzavretia zmluvy začína

plynúť trojročná hmotnoprávna lehota. Jej márnym plynutím, t. j. nepodaním návrhu na

rozhodnutie u príslušného orgánu, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že účastníci od

zmluvy odstúpili a v takom prípade sa zmluva ruší od počiatku /ex tunc/. Keďže účastníci

zmluvy nepodali na príslušnú správu katastra návrh na vklad vecného bremena v trojročnej

lehote, zo zákona došlo k zrušeniu zmluvy. ...

Voči tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu odvolanie v ktorom argumentovali, že rozhodnutie správy katastra spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a navrhovali aby Krajský súd v Košiciach

napadnuté rozhodnutie Správy katastra K. zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

Následne Krajský súd v Košiciach Rozsudkom č. k. -19 zo dňa 10. 08.

2008 (ďalej aj ako „ROZSUDOK KRAJSKÉHO SÚDU V KOŠICIACH“) potvrdil

rozhodnutie správy katastra zo dňa 28. 11. 2008 č. k. V 12143/2008 a žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.».

Zo sťažnosti vyplýva, že «Voči Rozsudku Krajského súdu v Košiciach podali

sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie v ktorom opätovne

argumentovali, že ako Správa katastra K. tak aj Krajský súd v Košiciach vec nesprávne

právne posúdil, a teda je potrebné aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil tak

napadnutý Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -19 zo dňa 10. 08. 2008

ako aj rozhodnutie Správy katastra K. zo dňa 28. 11. 2008 č. k. V 12143/2008 a vec vrátil

na ďalšie konanie.

O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k: zo dňa 21. 09. 2011 (ďalej aj ako „ROZSUDOK

NAJVYŠŠIEHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY“), ktorým potvrdil rozsudok Krajského

súdu v Košiciach a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. ...

V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podali sťažovatelia

z procesnej opatrnosti dovolanie.».

Sťažovatelia tvrdia, že «Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k:

zo dňa 21. 09. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok

vyplývajúce z článku 20 ods. 1 (ďalej aj

ako „“) z dôvodu nezákonných rozhodnutí

popísaných nižšie.».

Sťažovatelia na jednej strane súhlasia s tým, že „v zmysle platných právnych

predpisov, sa nadobúda vlastnícke právo k nehnuteľnostiam resp. práva zodpovedajúce

vecným bremenám až právoplatným povolením vkladu do katastra nehnuteľností. ...“.

Na druhej strane podľa ich názoru „však v prípade takejto zmluvy nemožno mať za to, že

zmluva sa stáva účinnou rozhodnutím správy katastra, a teda na ňu nemožno aplikovať ust.

podľa ktorého, ak sa do troch rokov od uzavretia

zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie príslušnému orgánu, platí, že účastníci od zmluvy

odstúpili.

Podľa názoru navrhovateľov, sa zmluva, ktorou sa zriaďuje vecné bremeno, stáva

účinnou už vykonaním právneho úkonu vo forme a spôsobom ustanoveným právnymi

predpismi a povolenie vkladu vlastníckeho práva správou katastra je momentom vzniku

vecného bremena.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z

SR Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -19 zo dňa 10. 08. 2008 ako aj

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: zo dňa 21. 09. 2011

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -19 zo dňa 10. 08. 2008

ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: zo dňa 21. 09.

2011 sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu v Košiciach vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom krajského súdu č. k. -19 z 10. augusta 2010

rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný

súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah

právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich práv označeným rozsudkom krajského súdu, pretože sťažovatelia mali

k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany svojich práv, a to odvolanie (ktorý aj

využili), o ktorom rozhodol najvyšší súd.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti

namietanému uzneseniu krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2011

1. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného

práva podľa označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho

súdu.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľov

vychádzal z uvedenej zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3

), ako aj zo skutočnosti, že sťažovatelia sú v tomto prípade

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , IV. ÚS

213/2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu

namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2011 ústavný súd

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Sťažovatelia nenamietajú porušenie žiadneho z týchto základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až . Z toho dôvodu ústavný

súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Napriek uvedenej ústavnoprávnej prekážke, uplatniac materiálne chápanie ochrany

ústavnosti vrátane ochrany základných práv a slobôd, ústavný súd vzhľadom na to, že

sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali nesprávny právny názor najvyššieho súdu,

z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní, posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu,

či ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

garantovanú v .

Sťažovatelia odôvodnili svoj právny názor takto:

„Zmluvy, ktoré upravuje ust. sú také zmluvy,

ktorých účinnosť je podmienená rozhodnutím príslušného orgánu. Zmluvy o prevode

nehnuteľností a taktiež zmluvy o zriadení vecného bremena nie sú zmluvami, ktorých

účinnosť by bola podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, teda príslušnou správou

katastra, ale ich platnosť a účinnosť nastáva ich uzavretím, teda súčasne so vznikom platnej

zmluvy.

Účinnosťou zmluvy rozumieme skutočnosť, že zmluva začala spôsobovať zamýšľané

právne následky, inak povedané, že sa možno úspešne domáhať plnenia zo zmluvy

(obligačnopravne účinky zmluvy). Vznik zmluvy a jej účinnosť spravidla nastávajú zároveň.

Ak teda príslušný predpis ustanovuje, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv sa do katastra

zapisujú vkladom a právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia

správy katastra o jeho povolení, znamená to, že obligačnoprávne účinky zmluvy nastanú bez

ohľadu na rozhodnutie príslušného orgánu a vecnoprávne účinky uzavretej zmluvy (platnej

a účinnej) nastávajú až vkladom do katastra.

Teda právny názor, že na kúpnu zmluvu zo dňa 21. 08. 2003 a na jej ustanovenie

čl. VI o zriadení vecného bremena sa vzťahuje ust. , teda že

po uplynutí trojročnej lehoty od uzavretia tejto zmluvy platí nevyvráti teľná právna

domnienka, že účastníci od zmluvy odstúpili, nie je správny.

V tejto súvislosti navrhovatelia opätovne poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: a , z odôvodnenia ktorých

navrhovatelia citovali už v podanom odvolaní: Rozhodnutie správy katastra o povolení

vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal

vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci (§47 Občianskeho

zákonníka) Účinky vkladu podľa spočívajú

v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie

v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím

návrhu na uzavretie zmluvy ( ).“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -19 z 10. augusta 2010, v ktorej sa

uvádza:

„Na základe vykonaného dokazovania a takto zisteného skutkového stavu,

vyhodnotiac dôkazy vykonané v priebehu správneho konania jednotlivo i v ich vzájomnej

súvislosti dospel súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre vklad

vecného bremena v prospech navrhovateľov v 1. a 2. rade na základe vyššie špecifikovanej

kúpnej zmluvy, súčasťou ktorej je aj zmluva o zriadení predmetného vecného bremena. ...

Ak dôjde k zriadeniu vecného bremena zmluvou, táto zmluva vzhľadom na závažnosť

tohto právneho úkonu a z dôvodu právnej istoty musí mať písomnú formu. Ide o dvojstranné

právne dojednanie, pre uzavretie ktorého platia všeobecné ustanovenia o zmluvách (§ 43

a nasl. ) vrátane . Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

sa vyžaduje zápis vkladu do katastra nehnuteľností (§ 28 a nasl. KZ). Vychádzajúc

z uvedeného toto právo zo zmluvy sa nadobúda až na základe vkladu do katastra

nehnuteľností, ktorý možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia príslušnej

správy katastra. Právne účinky vkladu vznikajú zásadne na základe právoplatného

rozhodnutia príslušnej správy katastra o jeho povolení, t. j. dňom jeho vyznačenia.

So vznikom zmluvy je obvykle spojená aj jej účinnosť, t. j. možnosť úspešne sa

domáhať plnenia zo zmluvy. V prípadoch, kde zákon vyžaduje k zmluve aj rozhodnutie

príslušného orgánu, účinnosť zmluvy na rozdiel od jej vzniku nastane až dňom, kedy kladné

rozhodnutie tohto orgánu nadobudlo právoplatnosť.

Je potrebné rozlíšiť záväzkovo právnu účinnosť zmluvy, ktorá nastáva uzavretím

platnej zmluvy, t. j. viazanosť účastníkov dohody svojimi prejavmi vôle, obsiahnutými

v zmluve a účinnosť zmluvy, resp. dohody vo sfére vecnoprávnej, ktorá nastáva až vkladom

do katastra nehnuteľností.

Vychádzajúc z právneho stavu, platného v čase vydania napadnutého rozhodnutia

(OZ i KZ) je nepochybné, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena je zmluvou,

ktorej účinnosť je podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, čo jednoznačne vyplýva

z ust. o ods. 1 , a preto odporkyňa postupovala správne, keď pri posudzovaní

návrhu navrhovateľov skúmala aj to, či predmetný návrh bol podaný v lehote uvedenej

v ods. 2 , t. j. či tu platí nevyvrátiteľná domnienka, že ak účastníci zmluvy nepodali

návrh na rozhodnutie o povolení vkladu na príslušnú správu katastra nehnuteľností do 3

rokov od uzavretia zmluvy platí, že od tejto odstúpili. Táto povinnosť jej vyplýva z už

citovaných ustanovení § 31 KZ i § 36b ods. 1 cit. vyhlášky Úradu geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon.

Keďže navrhovatelia podali predmetný návrh na vklad vecného bremena na základe

zmluvy, uzavretej dňa 21. 8. 2003, dňa 31. 10. 2008, t. j. po uplynutí 3-ročnej lehoty

na podanie návrhu od uzavretia zmluvy, ktorá uplynula dňa 21. 8. 2006, je potrebné

vychádzať z nevyvráti teľnej domnienky, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami podľa napadnuté rozhodnutie odporkyne

ako zákonné potvrdil.“

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 21. septembra 2011, ktorým

potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení

s preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu

dôvodov odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez

nariadenia pojednávania, podľa a v spojení s

a veta prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie

je možné vyhovieť. ...

Predmetom súdneho preskúmania v danom prípade je rozhodnutie, ktorým odporca

zamietol návrh na vklad vecného bremena do katastra nehnuteľností z dôvodu uplynutia

trojročnej lehoty, od uzatvorenia zmluvy o zriadení vecného bremena, na podanie takéhoto

návrhu podľa § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

vytvárajú dostatočné východiská, pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa

s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti

považuje za vhodné doplniť nasledovné:

V odvolaní navrhovatelia citovali rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. a a dovolávali sa analogického postupu krajského

súdu. Tu odvolací súd poukazuje na to, že skutkový stav v uvedených veciach bol odlišný od

skutkového stavu v danej veci,- nakoľko uvedené rozsudky riešili otázku záväznosti prejavov

vôle účastníka právneho úkonu voči jeho právnym nástupcom cit: „Z platnej zmluvy

vznikajú pre jej účastníkov obligačné právne účinky, t. j. obsah zmluvy sa stáva pre

účastníkov zmluvy rovnako a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy). Viazanosť

účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúci k vzniku zmluvy, ku vzniku vecne právnych účinkov,

ktorej treba ešte kladné rozhodnutie orgánu katastra, trvá aj pre dedičov zomrelého

účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému

došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecne právnych

účinkov účinnej zmluvy.“

Odvolací súd súhlasí s názorom vysloveným vo vyššie uvedených rozsudkoch, že

rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vecného bremena do katastra nehnuteľností

nie je rozhodnutím, ktoré je z hľadiska obligačné právnych účinkov podmienkou pre

nadobudnutie účinnosti zmluvy v zmysle .

Avšak zároveň odvolací súd poukazuje na to, že cieľom akejkoľvek zmluvy je

vyvolanie určitých vecne právnych následkov. V prípade zmluvy o prevode vlastníckeho

alebo iného majetkového práva k nehnuteľnostiam, je podmienkou toho, aby k vecne

právnym následkom došlo, právoplatné rozhodnutie správy katastra nehnuteľností

o povolení vkladu takéhoto práva do katastra nehnuteľností. Dôležitosť tohto rozhodnutia je

potvrdená tak v , resp. v znení účinnom

v rozhodnom období, ako aj v § 28 ods. 2 a 3 Katastrálneho zákona v znení účinnom

v rozhodnom období.

Je zrejmé, že bez takéhoto rozhodnutia štátneho orgánu k vecne právnym následkom

vyplývajúcim zo zmluvy vôbec nedôjde, t. j. zmluva bez takéhoto rozhodnutia nenadobudne

vecne právnu účinnosť. Argumentácia navrhovateľov uvedená v odvolaní, ktorá bezdôvodne

stotožňuje obligačné právnu a vecne právnu účinnosť zmluvy o prevode vlastníckeho alebo

iného majetkového práva k nehnuteľnostiam a je podľa názoru odvolacieho súdu dôsledkom

neprípustné širokého výkladu vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktoré sú navyše založené na posúdení iného skutkového stavu, by potom

nevyhnutne viedla k záveru, že pre zmluvy o prevode vlastníckeho alebo iného majetkového

práva k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností

vôbec potrebné, pretože vecne právne následky sa podľa takéhoto ponímania dostávajú

do roviny podradenosti voči obligačne právnym následkom.

Prijatím takéhoto výkladu ustanovení § 133 a § 151o O Z ako aj § 28 Katastrálneho

zákona, v znení účinnom v rozhodnom období, by došlo k popretiu princípu konštitučného

charakteru právoplatnosti rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu k vzniku vecne právnych následkov (t. j.

vecne právnej účinnosti) takejto zmluvy, čím by sa tieto ustanovenia platného právneho

poriadku stali úplne obsolentnými. Pričom sú to predovšetkým vecne právne následky, ktoré

zmluvné strany spravidla uzatvorením zmluvy sledujú.

Preto v tejto súvislosti je potrebné považovať rozhodnutie správy katastra o povolení

vkladu za rozhodnutie, ktoré má na mysli , s následkami

uvedenými v ods. 2 tohto ustanovenia.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom krajského súdu,

že vychádzajúc z právneho stavu platného v čase vydania napadnutého rozhodnutia je

nepochybné, že predmetná zmluva o zriadení vecného bremena je zmluvou, ktorej účinnosť

vo vecne právnej sfére je podmienená rozhodnutím príslušného orgánu, čo jednoznačne

vyplýva z ustanovenia o ods. 1 , a preto odporca postupoval správne, keď

pri posudzovaní návrhu navrhovateľov skúmal aj to, či predmetný návrh bol podaný

v lehote uvedenej v , t. j. či platí nevyvráti teľná domnienka, že ak účastníci

zmluvy nepodali návrh na rozhodnutie o povolení vkladu na príslušnú správu katastra

nehnuteľností do troch rokov od uzavretia zmluvy, platí, že od tejto odstúpili.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho

orgánu a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu zákona

a chránených záujmov navrhovateľov, tento jeho názor považoval aj odvolací súd,

z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami navrhovateľov.

Skutočnosti, ktorými navrhovatelia v odvolaní spochybňujú predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli v podstate totožné

s námietkami, ktoré navrhovatelia namietali už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa

krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľov

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa potvrdil.»

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je

súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ),

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní

podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil,

že by interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem najvyšším súdom mohla

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd svoje právne závery zdôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. tak,

ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, keď sa v celom rozsahu stotožnil so závermi a s právnym názorom uvedeným

v rozsudku krajského súdu č. k. -19 z 10. augusta 2010 označiac ich za

presvedčivé.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako odvolací súd svoj rozsudok ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou

právnou úpravou. Ústavný súd dospel k záveru, že ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, resp.

neudržateľný do tej miery, aby mohol mať za následok porušenie označeného základného

práva sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozsudkom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

postupu, resp. rozhodnutia (, resp. ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu by mohla byť

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti namietaného rozsudku s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

aj v prípade, ak by sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , by bol dôvod na jej odmietnutie podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012