Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 198/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť P., J., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 17. marca 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 17. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. P. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť P. trovy konania v

sume 77,29 € (slovom sedemdesiatsedem eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. I. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-09 z 3. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. marca 2010.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním

zo 6. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. júna 2011. Vo vyjadrení

najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné práva a práva zaručené

Dohovorom tým, že neakceptoval jeho námietku, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove

v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove je nepreskúmateľné, odporujúce zákonu, a

teda že v danom prípade bola zo strany súdu odňatá účastníkovi možnosť konať pred

súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Rozhodnutie, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie, nie je podľa sťažovateľa

ústavne akceptovateľné. Najvyšší súd sa totiž nedostatočne zaoberal námietkami

sťažovateľa, ktorými poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku Krajského súdu v Prešove v

spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove. Porušenia, na ktoré bolo v podanom

dovolaní poukázané, sú triviálnymi, základnými porušeniami zákona, ktorými sa mal

najvyšší súd zaoberať. V odôvodnení Uznesenia najvyššieho súdu absentuje, prečo najvyšší

súd neakceptoval námietky sťažovateľa na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá je takou

vadou rozhodnutia, ktorá spôsobuje odňatie možnosti účastníka konania účelne sa brániť,

čím sa mu odníma možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa je daná prípustnosť

dovolania podľa a rozhodnutie o odmietnutí dovolania najvyšším

súdom nemá oporu v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2010 odmietol

dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný.

Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti

dovolania podľa (dovolanie smerovalo proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa).

Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237

a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal

vadou konania podľa písm. 1) (odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom). Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia a odmietol

dovolanie ako neprípustné - nemohol teda pristúpiť k skúmaniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom a zaoberať sa otázkou, či boli alebo neboli splnené

podmienky pre zrušenie rozhodnutí nižších súdov.

Tento záver je v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998

(rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. ), v zmysle ktorého

„konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. V zmysle tohto rozhodnutia

neskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť dovolania, lebo nejde o

procesnú vadu v zmysle

Na záver je však treba uviesť, že otázka, či nepreskúmateľnosť namietaného súdneho

rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle nie je v

súčasnosti posudzovaná senátmi najvyššieho súdu jednotne a niektoré senáty najvyššieho

súdu sa vo svojej rozhodovacej činnosti odchýlili od právneho názoru vyjadreného v

rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 111/1998. Zároveň však pripomínam, že posudzovanie

prípustnosti dovolania by malo závisieť výlučne od objektívnych okolností. Založenie

prípustnosti dovolania na základe nepreskúmateľnosti namietaného rozhodnutia je ale

otázkou subjektívnou a závisí od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu.

Rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.»

K sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd podaním z 24. mája 2011, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 6. júna 2011. Vo vyjadrení uviedol:

„Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa

osvedčením o dedičstve z 30. 05. 2005, sp. zn. , nadobudla do svojho

vlastníctva po poručiteľovi - nebohom otcovi J. G., zomrelom dňa..., majetkový podiel u

žalovaného vo výške 238 704 Sk (č. 1. 67 spisu). Nebohý otec žalobkyne ako osoba

oprávnená podľa sa nestal účastníkom právnickej

osoby a nebol podnikateľom v zmysle ustanovenia v znení

, preto nastupoval pri nakladaní s majetkovým podielom postup

podľa § 13 ods. 3 zákona, podľa ktorého sa mu môže vydať majetkový podiel v plnej výške

po 7 rokoch od schválenia transformačného projektu.

Transformačný projekt bol v prípade žalovaného schválený 05. 12. 1992. Žalovaný

ako to vyplýva z listinného dôkazu v registri členov a oprávnených osôb akceptoval otca

žalobkyne J. G. ako osobu opravnenú v zmysle a preto

mu vydal registračný list č. 38, v ktorom zároveň vyčíslil výšku jeho majetkového podielu na

výmeru 12,7 ha vnesenej pôdy sumou 238 704 Kčs (č. 1. 5 spisu).

Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť danú mu ustanovením § 17b ods. 2 zákona

č. , t. j. vydať družstevné podielnické listy najneskôr do 30. 06. 1996. Je

nepochybne, že nárok otca žalobkyne bol u žalovaného uplatnený včas. Svedčí tomu register

členov a oprávnených osôb, vypracovaný dňom 20. 01. 1993 (č. 1. 5) ako aj list žalovaného

zo dňa 09. 03. 2005 zaslaný otcovi žalobkyne (č. 1. 7 spisu). Týmto listom žalovaný vyzval

otca žalobkyne ako osobu oprávnenú, ktorej za vyčíslený majetkový podiel z transformácie

družstva neboli vydané družstevné podielnické listy (ďalej len DPL), aby oznámil číslo účtu

cenných papierov do 20. 04. 2005. Keďže J. G. bol už v čase doručovania listu nebohý, list z

09. 03. 2005 prevzala žalobkyňa, ktorá okamžite začala komunikovať so žalovaným a tento

s ňou následne konal ako s osobou oprávnenou. Žalobkyňa listom z 23. 05. 5005 požiadala

žalovaného o vydanie DPL s tým, že číslo účtu oznámi po skončení náhradného dedičského

konania po nebohom J. G. (č. 1. 8 spisu).

Listom z 09. 03. 2005 žalovaný oznámil súdnemu komisárovi JUDr. M. P., N., P., že

výška majetkového podielu neb. J. G. je 12,7 ha pôdy v hodnote 238 704 Sk. Zdokladovaná

pôda je na výmeru 3,7242 ha pôdy (č. 1. 68 spisu). Listom z 08. 02. 2006 žalovaný oznámil

žalobkyni, že výška majetkového podielu po nebohom otcovi J. G. predstavuje len výmeru

3,7242 ha pôdy, pričom výška majetkového podielu sa odvíja len od zdokladovanej výmery

pôdy po nebohom J. G. (č. 1. 9 spisu).

Žalobkyňa sa v predmetom konaní domáha zaplatenia majetkového podielu v

peniazoch. Žalobu pokiaľ ide o formu uspokojenia jej nároku v priebehu konania nemenila.

Odvolací súd je toho názoru, že základ žalobkyňou uplatňovaného nároku bol v konaní

nepochybne preukázaný. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že už

Z. z. doplňoval a konkretizoval práva oprávnených osôb spojených s ich majetkovými

podielmi z transformácie, nerobil to však bez ohľadu a bez náväznosti na dovtedy platnú

právnu úpravu usporiadania majetkových vzťahov do transformácie.

Do siedmej časti (záverečné ustanovenia) zaradil ustanovenie

§ 33c ods. 1, podľa ktorého družstvo, ktoré nevydalo podielnické listy oprávnenej osobe

podľa § 17a ods. 1 a § 17b ods. 2 je povinné podielnické listy vydať do 31. 05. 2005.

Žalovaný žalobkyni podielnické listy nevydal, avšak uplynutím lehoty (31. 05. 2005)

nezaniklo právo žalobkyne ako oprávnenej osoby na zaplatenie pohľadávky predstavujúcej

majetkový podiel vypočítaný podľa

Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v zmysle novelizácie ustanovenia § 33c

citovaného zákona vyzval J. G. (nevedel o skutočnosti, že tento je už nebohý) ako osobu

oprávnenú, ktorej za vypočítané majetkové podiely neboli z transformácie družstva vydané

DPL, aby oznámil číslo majiteľského účtu cenných papierov (č. 1. 7 spisu). Žalobkyňa od

zaslania tohto listu okamžite začala so žalovaným komunikovať. Svedčia

o tom listy zaslané žalobkyňou žalovanému nachádzajúce sa v spise, ktorých doručenie

žalobkyňa žalovanému aj preukázala predložením podacích lístkov na pošte (č. 1. 49 spisu).

Ide o listinné dôkazy: žiadosť žalobkyne o vydanie DPL odoslaná na pošte 25. 05. 2005,

oznámenie o skončení dedičského konania, zásielka odoslaná na pošte 31. 05. 2005, a

oznámenie o zriadení účtu majiteľa cenných papierov, list odoslaný na pošte 06. 06. 2005.

Tiež z listov zaslaných žalovaným žalobkyni až do začatia súdneho konania vyplýva,

že žalovaný nikdy žalobkyňu nespochybňoval ako osobu oprávnenú a priebežne ju

ubezpečoval a uisťoval, že jej vydá DPL. Až v konaní pred súdom začal žalobkyňu

spochybňovať ako osobu oprávnenú, tiež spochybňoval výšku majetkového podielu

vypočítaného podľa

Novela vykonaná vo svojom

záverečnom ustanovení § 33d ods. 1 poskytuje tej skupine oprávnených osôb, ktoré si u P.

uplatnili svoje nároky na vydanie majetkového podielu do 29. 02. 1996 osobitné postavenie,

ktoré spočíva v tom, že majetkové podiely vypočítané podľa § 9 ods. 7 sa 01. 06. 2005

stávajú pohľadávkou oprávnenej osoby, ktorú je družstvo povinné uspokojiť do 31. 08.

2005.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

K vyjadreniu najvyššieho súdu a krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca

sťažovateľa podaním zo 6. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. júna 2011.

V podaní okrem iného uviedol: «Krajský súd v Prešove vo svojom stanovisku zotrval na

svojom právnom názore prezentovanom v rozsudku sp. zn. , pričom ani v

doručenom podaní nedal vysvetlenie k namietaným otázkam, uvedeným v ústavnej sťažnosti,

predovšetkým otázku výpočtu majetkového podielu, ktorý nebol vypočítaný v zmysle § 17

o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v

družstvách (ďalej len „zákon“), rovnako tak aj stanovisko k zrejmej nesprávnosti, keď

právny predchodca žalobkyne si u žalovaného prihlásil výmeru pôdy aj za svojich

súrodencov, aj keď na to nebol oprávnený. Rovnako tak nie je zodpovedaná otázka, ako

môže družstvo ako emitent porušiť povinnosť vydať podielnické listy, ak mu žalobkyňa

nepredložila údaje potrebné na označenie účtu majiteľa cenných papierov a jeho zapísanie

v predpísanej evidencii.

Preto vyjadrenie Krajského súdu v Prešove nie je možné akceptovať.

Pokiaľ ide o stanovisko Najvyššieho súdu SR, poukazujeme na jeho záver, v ktorom

súd konštatuje prospešnosť rozhodnutia Ústavného súdu pre rozhodovaciu prax v otázke či

nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

písm. f/ , ktorá v súčasnosti nie je posudzovaná jednotne. K tomuto stanovisku

Najvyššieho súdu sa pripájame.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného

súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na

povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z a dohovoru v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie

rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na

„osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Článok 6 ods. 1 dohovoru tiež zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na

každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. ako žalovaný. Žalobkyňa sa v ňom „domáhala

vyplatenia pohľadávky z titulu zdedeného majetkového podielu v družstve, ktoré jej

nevydalo družstevný podielnický list“ na základe o úprave

majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ Zb“.). Okresný súd jej žalobe vyhovel rozsudkom

sp. zn. z 8. septembra 2009 a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť jej

požadovanú sumu s prísl. a trovy konania.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn.

zo 17. marca 2010. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd odmietol ako neprípustné bez toho, aby sa zaoberal jeho námietkami

uvedenými v dovolaní.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najprv v tom, že všeobecné súdy žalobkyni

priznali majetkový podiel, ktorý nebol riadne vypočítaný v zmysle § 17 citovaného zákona a

na základe znaleckého posudku. Takisto v danom prípade vôbec neskúmali kritériá na

stanovenie výšky majetkového podielu podľa a a

žalobkyňa nepreukázala v ustanovenej zákonnej lehote dostatok pôdy, odpracovaných

rokov a ostatného majetku na hodnotu uplatňovaného nároku, „hoci zákon jednoznačne

ustanovuje, že ak vypočítaný majetkový podiel, sa stane pohľadávkou, družstvo upraví jej

hodnotu podľa následnej zmeny hodnoty jeho čistého imania podľa transformačného

projektu a pri jej vysporiadaní vychádza zo štruktúry svojho hmotného a finančného

majetku. Súd nemôže zaviazať na peňažné plnenie z majetkového podielu, ak zákon

stanovuje, že majetkový podiel je hodnota v štruktúre majetku družstva. Je preukázateľné,

že žalobkyňa nezdedila družstevný podielový list, ktorý by presne definoval hodnotu, ale

zdedila majetkový podiel a výpočet podielu v štruktúre majetku nebol nikým prepočítaný v

súdnom konaní, a teda aj priznanie toto nároku konajúcimi súdmi je nezákonné a

nepreskúmateľné.

Oba súdy sa tiež nevysporiadali s pochybnosťami a to, že v čase vydania

registračného listu právny predchodca žalobkyne, J. G., osvedčil, resp. neosvedčil svoje

vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Je preukázateľné, že nebohý J. G. žalovanému neosvedčil

svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam a k ostatnému majetku družstva, s výnimkou

odpracovaných rokov. Samotný zákon umožňoval oprávneným osobám prihlásiť si určité

právne nároky, ktoré neskôr museli tieto osoby preukazovať, a to v súlade s ust. § 1 zák. č.

najneskôr do 31. 12. 1995.“.

Sťažovateľ v dovolaní vyvodzoval prípustnosť dovolania z dôvodu, že mu postupom

všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), a namietal nesprávne právne posúdenie

veci všeobecnými súdmi podľa . Podľa jeho názoru najvyšší súd v

napadnutom rozhodnutí nemal dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že

rozhodnutia oboch nižších súdov sú správne, a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť

a vysporiadať sa s jeho námietkami uvedenými v dovolaní. Preto tvrdí, že rozhodnutie

najvyššieho súdu je arbitrárne a ústavne neakceptovateľné, porušujúce „základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľa zaoberať nielen procesnou stránkou veci, ale

posúdiť aj namietané právne posúdenie veci, keď súd prvého stupňa a následne aj odvolací

súd nesprávne aplikovali a ďalšie zákony, ktoré ho novelizovali, keď

„napriek oneskorenému predloženiu údajov potrebných na označenie účtu majiteľa cenných

papierov, tvrdili, že majetkový podiel žalobkyne sa stáva pohľadávkou voči družstvu“.

Sťažovateľ tvrdí, že nie je ani možné použiť postup podľa § 33d ods. 1 zákona

č. , pretože toto ustanovenie predpokladá, že do 31. mája 2005 sťažovateľ síce

mal povinnosť vydať podielnický list, ale nie v prípade, ak oprávnená osoba nepredloží

požadované údaje (§ 33c ods. 2). Po 31. máji 2005 už sťažovateľ povinnosť vydať

podielnické listy nemal, preto nemohol porušiť povinnosť tieto cenné papiere vydať,

a keďže neporušil svoju povinnosť, nemohol sa majetkový podiel žalobkyne stať

pohľadávkou voči nemu.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že „napriek logickému výkladu ustanovenia zákona o

vydávaní podielnických listov, konajúce súdy dospeli k opačnému záveru, ktorý sa prieči

uvedenému výkladu zákona...“, a nevykonali „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy, čím sú uvedené rozsudky zmätočné, čo je v rozpore s ust. a

ods. 1 Dohovoru...“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu () do obsahu základného

práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma. Všeobecný súd by nemal byť vo

svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť

konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. ().

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí

všeobecných súdov konštatuje, že námietky sťažovateľa považuje za plne opodstatnené,

hoci najvyšší súd vo svojej judikatúre prezentovanej vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že

dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) , ale na druhej strane sám priznáva, že jeho judikatúra v tomto smere nie je

jednotná a závisí od konkrétnych okolností daného prípadu.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci sa prikláňa k tým právnym názorom

najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. zo 14. júla 2009), že

„Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva“, a tiež sa

ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá

zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa (rozsudky

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2006 a sp. zn.

z 30. septembra 2008).

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením

odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi

uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného

práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania

(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne

konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa .

Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu opodstatnene v dovolaní namietal, že

krajský súd mu odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle a vec

nesprávne právne posúdil. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať

( ) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa najvyšší súd mal

vec právne vecne posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil aj správny

právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že jednou z hlavných príčin prijatia zákona

č. bola potreba odstrániť deformáciu majetkových vzťahov medzi družstvami

a ich členmi a ďalšími fyzickými osobami, ktorá sa vytvorila v predchádzajúcom

spoločenskom systéme.

určoval okrem iného spôsob úpravy majetkových vzťahov

a vyporiadanie majetkových nárokov v družstvách, spôsob prispôsobenia vnútorných

právnych pomerov družstva a spôsob premeny družstiev na iné

podnikateľské formy a súlad niektorých jeho ustanovení s riešil aj ústavný súd

(rozhodnutie zo 16. júna 1997 zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky, čiastka 97, pod č. 218/1997). Tento zákon na začiatku ani nedefinoval majetkové

podiely ako pohľadávku oprávnených osôb voči transformovanému družstvu a jeho

zámerom bolo najmä nepriznať oprávneným osobám nárok na zaplatenie finančnej náhrady.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra

2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2010

a dôvodov sťažovateľa uvedených v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho

súdu je možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s obsahom práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. decembra 2010 (v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2010) porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

a práva sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť,

ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd bude po zrušení svojho rozhodnutia pri posudzovaní prípustnosti

dovolania musieť vychádzať najmä z dôvodovej správy a neskôr

aj z jeho noviel (napr. , ktorý nahradil právo na majetkový podiel a

s ním spojený nárok na vydanie tohto podielu majetkovým právom k podielnickému listu

ako cennému papieru, ktoré má úplne iný obsah ako právo na majetkový podiel, a výrazne

zmenil právne pomery medzi transformovanou právnickou osobou a oprávnenou osobou

v neprospech oprávnenej osoby, a to bez súhlasu tejto osoby) a potom právne posúdiť, či

krajský súd v konaní o zaplatenie majetkového podielu urobil ústavne súladný výklad týchto

právnych predpisov, a takisto v opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa bude jeho

úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateľa

uvedenými v dovolaní v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia

reagujúc najmä na nepresvedčivé odôvodnenie, a tým aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia

krajského súdu. V ďalšom postupe je najvyšší súd pritom viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto

konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal úhradu

trov konania v sume 77,29 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto

suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej

sume. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a

v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011