Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 57 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (70)III. ÚS 198/2011
PDF · 246.48 KB
No categories available
III. ÚS 198/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť P., J., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2010
zo 14. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. P. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť P. trovy konania v
sume 77,29 € (slovom sedemdesiatsedem eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. I. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 198/2011-09 z 3. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním
zo 6. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. júna 2011. Vo vyjadrení
najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné práva a práva zaručené
Dohovorom tým, že neakceptoval jeho námietku, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove je nepreskúmateľné, odporujúce zákonu, a
teda že v danom prípade bola zo strany súdu odňatá účastníkovi možnosť konať pred
súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Rozhodnutie, ktorým dovolací súd odmietol dovolanie, nie je podľa sťažovateľa
ústavne akceptovateľné. Najvyšší súd sa totiž nedostatočne zaoberal námietkami
sťažovateľa, ktorými poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku Krajského súdu v Prešove v
spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove. Porušenia, na ktoré bolo v podanom
dovolaní poukázané, sú triviálnymi, základnými porušeniami zákona, ktorými sa mal
najvyšší súd zaoberať. V odôvodnení Uznesenia najvyššieho súdu absentuje, prečo najvyšší
súd neakceptoval námietky sťažovateľa na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá je takou
vadou rozhodnutia, ktorá spôsobuje odňatie možnosti účastníka konania účelne sa brániť,
čím sa mu odníma možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa je daná prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a rozhodnutie o odmietnutí dovolania najvyšším
súdom nemá oporu v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu.
Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 odmietol
dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento
opravný prostriedok prípustný.
Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti
dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (dovolanie smerovalo proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa).
Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237
Občianskeho súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal
vadou konania podľa § 237 písm. 1) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom). Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a odmietol
dovolanie ako neprípustné - nemohol teda pristúpiť k skúmaniu správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom a zaoberať sa otázkou, či boli alebo neboli splnené
podmienky pre zrušenie rozhodnutí nižších súdov.
Tento záver je v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998
(rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997), v zmysle ktorého
„konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. V zmysle tohto rozhodnutia
neskúmateľnosť súdnych rozhodnutí nezakladá prípustnosť dovolania, lebo nejde o
procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Na záver je však treba uviesť, že otázka, či nepreskúmateľnosť namietaného súdneho
rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. nie je v
súčasnosti posudzovaná senátmi najvyššieho súdu jednotne a niektoré senáty najvyššieho
súdu sa vo svojej rozhodovacej činnosti odchýlili od právneho názoru vyjadreného v
rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 111/1998. Zároveň však pripomínam, že posudzovanie
prípustnosti dovolania by malo závisieť výlučne od objektívnych okolností. Založenie
prípustnosti dovolania na základe nepreskúmateľnosti namietaného rozhodnutia je ale
otázkou subjektívnou a závisí od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu.
Rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.»
K sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd podaním z 24. mája 2011, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 6. júna 2011. Vo vyjadrení uviedol:
„Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa
osvedčením o dedičstve z 30. 05. 2005, sp. zn. 26 D 1242/2005, nadobudla do svojho
vlastníctva po poručiteľovi - nebohom otcovi J. G., zomrelom dňa..., majetkový podiel u
žalovaného vo výške 238 704 Sk (č. 1. 67 spisu). Nebohý otec žalobkyne ako osoba
oprávnená podľa § 14 písm. b) zákona č. 42/1992 Zb. sa nestal účastníkom právnickej
osoby a nebol podnikateľom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 42/1992 Zb. v znení
zákona č. 264/1995 Z. z., preto nastupoval pri nakladaní s majetkovým podielom postup
podľa § 13 ods. 3 zákona, podľa ktorého sa mu môže vydať majetkový podiel v plnej výške
po 7 rokoch od schválenia transformačného projektu.
Transformačný projekt bol v prípade žalovaného schválený 05. 12. 1992. Žalovaný
ako to vyplýva z listinného dôkazu v registri členov a oprávnených osôb akceptoval otca
žalobkyne J. G. ako osobu opravnenú v zmysle § 14 písm. b) zákona č. 42/1992 Zb. a preto
mu vydal registračný list č. 38, v ktorom zároveň vyčíslil výšku jeho majetkového podielu na
výmeru 12,7 ha vnesenej pôdy sumou 238 704 Kčs (č. 1. 5 spisu).
Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť danú mu ustanovením § 17b ods. 2 zákona
č. 264/1995 Z. z., t. j. vydať družstevné podielnické listy najneskôr do 30. 06. 1996. Je
nepochybne, že nárok otca žalobkyne bol u žalovaného uplatnený včas. Svedčí tomu register
členov a oprávnených osôb, vypracovaný dňom 20. 01. 1993 (č. 1. 5) ako aj list žalovaného
zo dňa 09. 03. 2005 zaslaný otcovi žalobkyne (č. 1. 7 spisu). Týmto listom žalovaný vyzval
otca žalobkyne ako osobu oprávnenú, ktorej za vyčíslený majetkový podiel z transformácie
družstva neboli vydané družstevné podielnické listy (ďalej len DPL), aby oznámil číslo účtu
cenných papierov do 20. 04. 2005. Keďže J. G. bol už v čase doručovania listu nebohý, list z
09. 03. 2005 prevzala žalobkyňa, ktorá okamžite začala komunikovať so žalovaným a tento
s ňou následne konal ako s osobou oprávnenou. Žalobkyňa listom z 23. 05. 5005 požiadala
žalovaného o vydanie DPL s tým, že číslo účtu oznámi po skončení náhradného dedičského
konania po nebohom J. G. (č. 1. 8 spisu).
Listom z 09. 03. 2005 žalovaný oznámil súdnemu komisárovi JUDr. M. P., N., P., že
výška majetkového podielu neb. J. G. je 12,7 ha pôdy v hodnote 238 704 Sk. Zdokladovaná
pôda je na výmeru 3,7242 ha pôdy (č. 1. 68 spisu). Listom z 08. 02. 2006 žalovaný oznámil
žalobkyni, že výška majetkového podielu po nebohom otcovi J. G. predstavuje len výmeru
3,7242 ha pôdy, pričom výška majetkového podielu sa odvíja len od zdokladovanej výmery
pôdy po nebohom J. G. (č. 1. 9 spisu).
Žalobkyňa sa v predmetom konaní domáha zaplatenia majetkového podielu v
peniazoch. Žalobu pokiaľ ide o formu uspokojenia jej nároku v priebehu konania nemenila.
Odvolací súd je toho názoru, že základ žalobkyňou uplatňovaného nároku bol v konaní
nepochybne preukázaný. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že už zákon č. 264/1995
Z. z. doplňoval a konkretizoval práva oprávnených osôb spojených s ich majetkovými
podielmi z transformácie, nerobil to však bez ohľadu a bez náväznosti na dovtedy platnú
právnu úpravu usporiadania majetkových vzťahov do transformácie.
Do siedmej časti zákona č. 42/1992 Zb. (záverečné ustanovenia) zaradil ustanovenie
§ 33c ods. 1, podľa ktorého družstvo, ktoré nevydalo podielnické listy oprávnenej osobe
podľa § 17a ods. 1 a § 17b ods. 2 je povinné podielnické listy vydať do 31. 05. 2005.
Žalovaný žalobkyni podielnické listy nevydal, avšak uplynutím lehoty (31. 05. 2005)
nezaniklo právo žalobkyne ako oprávnenej osoby na zaplatenie pohľadávky predstavujúcej
majetkový podiel vypočítaný podľa § 9 ods. 7 zákona č. 42/1992 Zb.
Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v zmysle novelizácie ustanovenia § 33c
citovaného zákona vyzval J. G. (nevedel o skutočnosti, že tento je už nebohý) ako osobu
oprávnenú, ktorej za vypočítané majetkové podiely neboli z transformácie družstva vydané
DPL, aby oznámil číslo majiteľského účtu cenných papierov (č. 1. 7 spisu). Žalobkyňa od
zaslania tohto listu okamžite začala so žalovaným komunikovať. Svedčia
o tom listy zaslané žalobkyňou žalovanému nachádzajúce sa v spise, ktorých doručenie
žalobkyňa žalovanému aj preukázala predložením podacích lístkov na pošte (č. 1. 49 spisu).
Ide o listinné dôkazy: žiadosť žalobkyne o vydanie DPL odoslaná na pošte 25. 05. 2005,
oznámenie o skončení dedičského konania, zásielka odoslaná na pošte 31. 05. 2005, a
oznámenie o zriadení účtu majiteľa cenných papierov, list odoslaný na pošte 06. 06. 2005.
Tiež z listov zaslaných žalovaným žalobkyni až do začatia súdneho konania vyplýva,
že žalovaný nikdy žalobkyňu nespochybňoval ako osobu oprávnenú a priebežne ju
ubezpečoval a uisťoval, že jej vydá DPL. Až v konaní pred súdom začal žalobkyňu
spochybňovať ako osobu oprávnenú, tiež spochybňoval výšku majetkového podielu
vypočítaného podľa § 9 ods. 7 zákona č. 42/1992 Zb.
Novela zákona č. 42/1992 Zb. vykonaná zákonom č. 3/2005 Z. z. vo svojom
záverečnom ustanovení § 33d ods. 1 poskytuje tej skupine oprávnených osôb, ktoré si u P.
uplatnili svoje nároky na vydanie majetkového podielu do 29. 02. 1996 osobitné postavenie,
ktoré spočíva v tom, že majetkové podiely vypočítané podľa § 9 ods. 7 sa 01. 06. 2005
stávajú pohľadávkou oprávnenej osoby, ktorú je družstvo povinné uspokojiť do 31. 08.
2005.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za
nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“
K vyjadreniu najvyššieho súdu a krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca
sťažovateľa podaním zo 6. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. júna 2011.
V podaní okrem iného uviedol: «Krajský súd v Prešove vo svojom stanovisku zotrval na
svojom právnom názore prezentovanom v rozsudku sp. zn. 3 Co 193/2009, pričom ani v
doručenom podaní nedal vysvetlenie k namietaným otázkam, uvedeným v ústavnej sťažnosti,
predovšetkým otázku výpočtu majetkového podielu, ktorý nebol vypočítaný v zmysle § 17
zák. č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v
družstvách (ďalej len „zákon“), rovnako tak aj stanovisko k zrejmej nesprávnosti, keď
právny predchodca žalobkyne si u žalovaného prihlásil výmeru pôdy aj za svojich
súrodencov, aj keď na to nebol oprávnený. Rovnako tak nie je zodpovedaná otázka, ako
môže družstvo ako emitent porušiť povinnosť vydať podielnické listy, ak mu žalobkyňa
nepredložila údaje potrebné na označenie účtu majiteľa cenných papierov a jeho zapísanie
v predpísanej evidencii.
Preto vyjadrenie Krajského súdu v Prešove nie je možné akceptovať.
Pokiaľ ide o stanovisko Najvyššieho súdu SR, poukazujeme na jeho záver, v ktorom
súd konštatuje prospešnosť rozhodnutia Ústavného súdu pre rozhodovaciu prax v otázke či
nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p., ktorá v súčasnosti nie je posudzovaná jednotne. K tomuto stanovisku
Najvyššieho súdu sa pripájame.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného
súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na
povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie
rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na
„osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Článok 6 ods. 1 dohovoru tiež zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 193/08 ako žalovaný. Žalobkyňa sa v ňom „domáhala
vyplatenia pohľadávky z titulu zdedeného majetkového podielu v družstve, ktoré jej
nevydalo družstevný podielnický list“ na základe zákona č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 42/1992 Zb“.). Okresný súd jej žalobe vyhovel rozsudkom
sp. zn. 20 C 193/08 z 8. septembra 2009 a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť jej
požadovanú sumu s prísl. a trovy konania.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co/193/2009
zo 17. marca 2010. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd odmietol ako neprípustné bez toho, aby sa zaoberal jeho námietkami
uvedenými v dovolaní.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najprv v tom, že všeobecné súdy žalobkyni
priznali majetkový podiel, ktorý nebol riadne vypočítaný v zmysle § 17 citovaného zákona a
na základe znaleckého posudku. Takisto v danom prípade vôbec neskúmali kritériá na
stanovenie výšky majetkového podielu podľa § 7 ods. 2 a 3 zákona č. 42/1992 Zb. a
žalobkyňa nepreukázala v ustanovenej zákonnej lehote dostatok pôdy, odpracovaných
rokov a ostatného majetku na hodnotu uplatňovaného nároku, „hoci zákon jednoznačne
ustanovuje, že ak vypočítaný majetkový podiel, sa stane pohľadávkou, družstvo upraví jej
hodnotu podľa následnej zmeny hodnoty jeho čistého imania podľa transformačného
projektu a pri jej vysporiadaní vychádza zo štruktúry svojho hmotného a finančného
majetku. Súd nemôže zaviazať na peňažné plnenie z majetkového podielu, ak zákon
stanovuje, že majetkový podiel je hodnota v štruktúre majetku družstva. Je preukázateľné,
že žalobkyňa nezdedila družstevný podielový list, ktorý by presne definoval hodnotu, ale
zdedila majetkový podiel a výpočet podielu v štruktúre majetku nebol nikým prepočítaný v
súdnom konaní, a teda aj priznanie toto nároku konajúcimi súdmi je nezákonné a
nepreskúmateľné.
Oba súdy sa tiež nevysporiadali s pochybnosťami a to, že v čase vydania
registračného listu právny predchodca žalobkyne, J. G., osvedčil, resp. neosvedčil svoje
vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Je preukázateľné, že nebohý J. G. žalovanému neosvedčil
svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam a k ostatnému majetku družstva, s výnimkou
odpracovaných rokov. Samotný zákon umožňoval oprávneným osobám prihlásiť si určité
právne nároky, ktoré neskôr museli tieto osoby preukazovať, a to v súlade s ust. § 1 zák. č.
565/1992 Zb. najneskôr do 31. 12. 1995.“.
Sťažovateľ v dovolaní vyvodzoval prípustnosť dovolania z dôvodu, že mu postupom
všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a namietal nesprávne právne posúdenie
veci všeobecnými súdmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa jeho názoru najvyšší súd v
napadnutom rozhodnutí nemal dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že
rozhodnutia oboch nižších súdov sú správne, a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť
a vysporiadať sa s jeho námietkami uvedenými v dovolaní. Preto tvrdí, že rozhodnutie
najvyššieho súdu je arbitrárne a ústavne neakceptovateľné, porušujúce „základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.
Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľa zaoberať nielen procesnou stránkou veci, ale
posúdiť aj namietané právne posúdenie veci, keď súd prvého stupňa a následne aj odvolací
súd nesprávne aplikovali zákon č. 42/1992 Zb. a ďalšie zákony, ktoré ho novelizovali, keď
„napriek oneskorenému predloženiu údajov potrebných na označenie účtu majiteľa cenných
papierov, tvrdili, že majetkový podiel žalobkyne sa stáva pohľadávkou voči družstvu“.
Sťažovateľ tvrdí, že nie je ani možné použiť postup podľa § 33d ods. 1 zákona
č. 42/1992 Zb., pretože toto ustanovenie predpokladá, že do 31. mája 2005 sťažovateľ síce
mal povinnosť vydať podielnický list, ale nie v prípade, ak oprávnená osoba nepredloží
požadované údaje (§ 33c ods. 2). Po 31. máji 2005 už sťažovateľ povinnosť vydať
podielnické listy nemal, preto nemohol porušiť povinnosť tieto cenné papiere vydať,
a keďže neporušil svoju povinnosť, nemohol sa majetkový podiel žalobkyne stať
pohľadávkou voči nemu.
Sťažovateľ napokon tvrdí, že „napriek logickému výkladu ustanovenia zákona o
vydávaní podielnických listov, konajúce súdy dospeli k opačnému záveru, ktorý sa prieči
uvedenému výkladu zákona...“, a nevykonali „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej
normy, čím sú uvedené rozsudky zmätočné, čo je v rozpore s ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru...“.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) do obsahu základného
práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma. Všeobecný súd by nemal byť vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. (I. ÚS 243/07).
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí
všeobecných súdov konštatuje, že námietky sťažovateľa považuje za plne opodstatnené,
hoci najvyšší súd vo svojej judikatúre prezentovanej vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že
dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) OSP, ale na druhej strane sám priznáva, že jeho judikatúra v tomto smere nie je
jednotná a závisí od konkrétnych okolností daného prípadu.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci sa prikláňa k tým právnym názorom
najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 254/2008 zo 14. júla 2009), že
„Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva“, a tiež sa
ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá
zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a sp. zn. 4 Cdo 25/2007
z 30. septembra 2008).
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP
odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi
uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného
práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu opodstatnene v dovolaní namietal, že
krajský súd mu odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a vec
nesprávne právne posúdil. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať
(§ 242 ods. 1 OSP) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP najvyšší súd mal
vec právne vecne posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil aj správny
právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že jednou z hlavných príčin prijatia zákona
č. 42/1992 Zb. bola potreba odstrániť deformáciu majetkových vzťahov medzi družstvami
a ich členmi a ďalšími fyzickými osobami, ktorá sa vytvorila v predchádzajúcom
spoločenskom systéme.
Zákon č. 42/1992 Zb. určoval okrem iného spôsob úpravy majetkových vzťahov
a vyporiadanie majetkových nárokov v družstvách, spôsob prispôsobenia vnútorných
právnych pomerov družstva Obchodnému zákonníku a spôsob premeny družstiev na iné
podnikateľské formy a súlad niektorých jeho ustanovení s ústavou riešil aj ústavný súd
(rozhodnutie PL. ÚS 6/1996 zo 16. júna 1997 zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, čiastka 97, pod č. 218/1997). Tento zákon na začiatku ani nedefinoval majetkové
podiely ako pohľadávku oprávnených osôb voči transformovanému družstvu a jeho
zámerom bolo najmä nepriznať oprávneným osobám nárok na zaplatenie finančnej náhrady.
Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra
2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010
a dôvodov sťažovateľa uvedených v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho
súdu je možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s obsahom práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 (v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010) porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
a práva sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť,
ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd bude po zrušení svojho rozhodnutia pri posudzovaní prípustnosti
dovolania musieť vychádzať najmä z dôvodovej správy zákona č. 42/1992 Zb. a neskôr
aj z jeho noviel (napr. zákona č. 264/1995 Z. z., ktorý nahradil právo na majetkový podiel a
s ním spojený nárok na vydanie tohto podielu majetkovým právom k podielnickému listu
ako cennému papieru, ktoré má úplne iný obsah ako právo na majetkový podiel, a výrazne
zmenil právne pomery medzi transformovanou právnickou osobou a oprávnenou osobou
v neprospech oprávnenej osoby, a to bez súhlasu tejto osoby) a potom právne posúdiť, či
krajský súd v konaní o zaplatenie majetkového podielu urobil ústavne súladný výklad týchto
právnych predpisov, a takisto v opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa bude jeho
úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateľa
uvedenými v dovolaní v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia
reagujúc najmä na nepresvedčivé odôvodnenie, a tým aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
krajského súdu. V ďalšom postupe je najvyšší súd pritom viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom
vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto
konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátením veci na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal úhradu
trov konania v sume 77,29 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto
suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej
sume. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011