Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)54f/369492.d4fddd.pdf
PDF · 137.36 KB
No categories available
4Cdo/254/2008
Najvyšší súd 4 Cdo 254/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š., s.r.o., so sídlom v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. S., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
v K., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu školstva Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová č. 11, 2/ Slovenskej republike – Krajskému
školskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, 3/ Slovenskej
republike – Krajskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52,
4/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 2, 5/ Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 5, 6/ Obvodnému úradu v Košiciach, so
sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, zastúpenému JUDr. V. V., advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom v K., o zaplatenie 7.302.662,15 € (220.000.000,- Sk) s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 204/2002, v konaní o dovolaní
žalovaného 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla 2008 sp. zn.
3 Co 309/2007 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla
2008 sp. zn. 3 Co 309/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. júna 2007 č.k. 14 C 204/2002-864 uložil
žalovanému 6/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 220.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo
výške 17,6 % z dlžnej sumy ročne, od 13.5.1999 do 19.6.2007 v sume 315.064.110,- Sk a od
20.6.2007 so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy až do zaplatenia, do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Proti žalovaným 1/ až 5/ žalobu zamietol. Žalovanému 6/ uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 15.750.448,- Sk na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. V. S. do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodol o povinnosti
žalobcu nahradiť trovy žalovanému 1/ a žalovaným 3/ až 5/ a žalovanému 2/ náhradu trov
konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako jeden z víťazov verejnej súťaže na
zriadenie distribučných centier s dodávkou tovarov na výrobu jedál pre zariadenia školského
stravovania na Slovensku vyhlásenej Ministerstvom školstva SR 5. júna 1998 v postavení
dodávateľa uzavrel 6.10.1998 s pôvodne žalovanými Okresnými úradmi Košice I, Košice II,
Košice III, Košice IV, Košice – okolie, Michalovce, Trebišov, Sobrance, Gelnica, Spišská
Nová Ves a Rožňava ako odberateľmi samostatne s každým zmluvu o kúpe a predaji potravín
pre výrobu jedál vo všetkých zariadeniach školského stravovania žiakov základných škôl
a predškolských zariadení v okrese (ďalej len zmluva). Predmetom týchto zmlúv bola kúpa
a predaj potravín pre výrobu jedál, a to vo forme dodávok potravín podľa požiadaviek
a výberu potravín odberateľom v dohodnutých termínoch a odbery odberateľom
prostredníctvom všetkých ním riadených zariadení za odplatu. Dodávateľ mal podľa Čl. 3
zmluvy dodávať potraviny podľa dohodnutého časového harmonogramu a v sortimente podľa
vopred vyhotoveného jedálneho lístka a výdavkového režimu a podľa požiadaviek odberateľa.
Odberateľ mal predkladať dodávateľovi v dostatočnom časovom predstihu jedálne lístky
a s nimi požiadavky na dodávky potravín, ako aj na prípadné osobitné dodávky potravín.
V Čl. 13 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak odberateľ bez predchádzajúceho
písomného súhlasu dodávateľa poverí iného dodávkami potravín do ním riadených zariadení
školského stravovania pre výrobu jedál žiakom základných škôl a predškolských zariadení,
zaplatí dodávateľovi, okrem náhrady škody aj zmluvnú pokutu vo výške 20.000.000,- Sk.
Túto zmluvnú pokutu odberateľ uhradí dodávateľovi v lehote do 10 dní odo dňa, kedy
dodávateľ písomným podaním vyzve odberateľa na úhradu. Keďže okresné úrady porušili
povinnosť vyplývajúcu z citovaného článku zmluvy, žalobca uplatnil nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty v sume 20.000.000,- Sk voči jednotlivým okresným úradom. V súvislosti so
zánikom pôvodne žalovaných okresných úradov, okresný súd riešil otázku právneho
nástupníctva. V zmysle právneho názoru Krajského súdu v Košiciach vysloveného
v zrušujúcom uznesení z 29. septembra 2006 sp. zn. 5 Co 463/2005 dospel k záveru, že práva
a povinnosti okresných úradov z majetkoprávneho vzťahu, akým je aj dohodnutá zmluvná
pokuta za zavinené nesplnenie povinností zo zmlúv o kúpe a predaji potravín, prešli na
Krajský úrad v Košiciach v súlade s ustanovením § 8 ods. 9 zákona č. 515/2003 Z.z.
Citovaný zákon ani v jednom prípade prechodu práv a povinností zrušených okresných
úradov neoznačuje za právneho nástupcu Slovenskú republiku, ale vždy priamo označuje
orgán štátnej správy s vlastnou právnou subjektivitou. Štát preto nemôže byť účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, z ktorého dôvodu žalobu proti žalovanému
štátu (žalovaný 1/ až 5/) pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie zamietol. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že zo strany všetkých prednostov
žalovaných okresných úradov bola skutočná vôľa zmluvu uzavrieť a aj ju realizovať. Právne
úkony nimi uzavreté preto netrpia ani vadami vôle a ani vadami prejavu vôle a boli teda
uzavreté v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 OZ. V súvislosti s porušením Čl. 13 zmluvy vzal
za základ svojho rozhodnutia zistenie, že pôvodne žalovaní (odberatelia) si zabezpečovali po
podpísaní zmlúv nákup potravín na výrobu jedál v školských a predškolských zariadeniach
sami, prostredníctvom vedúcich školských jedální od rôznych dodávateľov s využitím
miestnych predajných kapacít, a to formou dennej alebo týždennej objednávky, písomne alebo
telefonicky. Takýto nákup tovaru, bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu,
považoval za porušenie povinnosti uvedenej v Čl. 13 zmluvy. Keďže všetci pôvodne žalovaní
porušili zmluvnú povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou a dohoda o zmluvnej
pokute bola urobená v písomnej forme s určením jej výšky, dospel k právnemu názoru, že
žalobcovi vzniklo právo na jej zaplatenie (§ 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka – ďalej len
OZ). Pri posudzovaní primeranosti jej rozsahu vychádzal z tvrdenia žalobcu
o predpokladanom ušlom zisku, ktorý by žalobca dosiahol po dobu piatich rokov trvania
zmluvných vzťahov (žalobca vyčíslil predpokladaný zisk sumou 285.000.000,- Sk až
300.000.000,- Sk). Dospel k záveru, že ak žalobca od žalovaných žiadnu náhradu škody
nepožaduje, uplatňovaná zmluvná pokuta zohľadňuje hodnotu aj význam zabezpečovanej
povinnosti a nahradzuje aj čiastočne škodu (ušlý zisk), ktorá žalobcovi vznikla. Nebol teda
zistený žiaden dôvod, ktorý by zakladal neplatnosť niektorej zo zmlúv v zmysle ustanovenia
§ 39 OZ, lebo zmluvy neodporujú žiadnemu ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ani inému
zákonu. Rovnako nezistil ani rozpor zmlúv s dobrými mravmi. Žalobe preto v celom rozsahu
vo vzťahu k žalovanému 6/ vyhovel. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 OZ. Vzhľadom na plný úspech v konaní priznal
žalobcovi voči neúspešnému žalovanému 6/ a rovnako žalovanému 1/ a žalovaným 3/ až 5/
voči žalobcovi náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnému žalovanému 2/ trovy
nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 7. júla 2008 sp. zn. 3 Co 309/2007 na
odvolanie žalovaného 6/ rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, t.j. vo
výroku o povinnosti žalovaného 6/ zaplatiť žalobcovi 220.000.000,- Sk s úrokom z omeškania
vo výške 17,6 % z dlžnej sumy ročne, od 13. mája 1999 do 19. júna 2007 v sume
315.064.110,- Sk a od 20. júna 2007 so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy až
do zaplatenia, potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o trovách konania vo
vzťahu žalobcu a žalovaného 6/ a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
V otázke vecnej legitimácie na strane žalovaného sa stotožnil s právnym názorom súdu
prvého stupňa, ktorý už predtým vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení z 29. septembra
2006 sp. zn. 5 Co 463/2005, že právnym nástupcom zrušených okresných úradov sa stal
Krajský úrad Košice a nie štát. V zmysle § 1 a § 3 ods. 10 zákona č. 254/2007 Z.z. o zrušení
krajských úradov účinného od 1. októbra 2007 záväzok zo zmluvných pokút prešiel na
Obvodný úrad v Košiciach, ktorý je pasívne legitimovaný v tomto konaní ako právny
nástupca Krajského úradu v Košiciach. K námietke odvolateľa spočívajúcej v tom, že okresný
súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom všetkých prednostov pôvodných žalovaných,
čím mu odňal možnosť konať pred súdom, resp. neúplne zistil skutkový stav veci, uviedol, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu by bolo možné podradiť pod ustanovenie § 221 ods. l
písm. a/ O.s.p. len v takom prípade, ak by súd prvého stupňa nevykonal žiadny z odvolateľom
navrhovaných dôkazov a tak založil vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa, resp. odňatia možnosti konať pred súdom. O takýto prípad však v danej veci nešlo.
V tejto súvislosti uviedol, že z výsluchu troch bývalých prednostov a oboznámením
písomných prejavov ďalších dvoch, ktorí sa na pojednávanie nemohli dostaviť, nevyplynuli
žiadne pochybnosti o relevancii vôle pôvodných žalovaných z hľadiska jej danosti, vážnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, dôkaz výsluchom ďalších
bývalých prednostov okresných úradov, by aj tak nebol spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť – neplatnosť zmlúv zo 6.10.1998 v zmysle § 37 ods. 1 OZ.
Nepovažoval preto za účelné a aj hospodárne (okresný súd odôvodnil nevykonanie tohto
dôkazu aj tým, že sa mu nepodarilo zistiť adresy bydliska ostatných 6 bývalých prednostov)
v tomto smere dokazovanie doplniť. V súvislosti s povinnosťou uvedenou v Čl. 13 zmluvy,
ktorej nesplnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou uviedol, že záver o neurčitosti alebo
nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť
k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu vyjadriť. Výklad
obsahu právneho úkonu vyjadreného písmom, ktorý urobili účastníci v zmluve, môže byť
vyložený iba v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného konania. Len
v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú tak
nejednoznačné alebo nejasné, že nemožno ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať
o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu
(dohody o zmluvnej pokute) a teda jeho neplatnosti podľa ustanovenia § 37 ods. 1 OZ.
V danom prípade zmluvná pokuta zabezpečovala porušenie povinnosti „nepoveriť iného
dodávkami potravín bez predchádzajúceho písomného súhlasu odberateľa“. Odvolací súd
zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že použité slovné spojenie „poveriť
iného dodávkami potravín“ nemožno považovať za neurčité a nezrozumiteľné, ale práve
naopak, že obsah zmluvnej povinnosti, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje, bol
jednoznačne špecifikovaný. Právny úkon v časti dohody o zmluvnej pokute preto nie je
v zmysle § 37 ods. 1 OZ neplatný. Za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa, že ani
rozsah dojednanej zmluvnej pokuty nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a preto
nie je toto dojednanie v zmysle § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi neplatné. K tomuto
záveru uviedol, že podľa citovaných zákonných ustanovení nepostačuje zistenie akéhokoľvek
rozporu s dobrými mravmi, ale tento rozpor musí mať určitú intenzitu, ktorá je z hľadiska
verejnej mienky neakceptovateľná. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca mal byť po dobu
piatich rokov výlučným dodávateľom potravín pre školské stravovanie žiakov základných
škôl a predškolských zariadení celého Košického kraja, považoval rozsah dohodnutej
zmluvnej pokuty za akceptovateľný. Poukázal na to, že v tomto právnom vzťahu účastníci
vystupovali ako subjekty súkromného práva, ktoré sa spravujú zásadami ako je právna
rovnosť účastníkov, zmluvná, či autonómna voľnosť. Zo súkromnej autonómie účastníkov
vyplýva, že závisí od vôle účastníka, či do nejakého právneho vzťahu vstúpi a či na seba
vezme určitú právnu povinnosť alebo nie, a aký bude obsah tohto právneho vzťahu. Pokiaľ
žalovaný 6/ namietal, že súd prvého stupňa prejudiciálne neskúmal neplatnosť zmlúv zo dňa
6.10.1998 v spojitosti s ustanovením § 24a zákona č. 263/1993 Z.z. o verejnom obstarávaní
uviedol, že z listín nachádzajúcich sa v spise tak ani nemohol urobiť (Ministerstvo školstva
SR mu oznámilo, že príslušná dokumentácia sa na ministerstve nenachádza). Navyše, pôvodní
žalovaní neuniesli povinnosť tvrdenia, lebo neuviedli konkrétne, k porušeniu ktorého
ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní malo dôjsť. Za nedôvodnú považoval aj obranu
žalovaného 6/, že súd prvého stupňa nepristúpil k aplikácii ustanovenia § 545 ods. 3 OZ.
Uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že pôvodní žalovaní porušenie
povinnosti uvedenej v Čl. 13 zmluvy nezavinili. Práve naopak, vyplýva z neho, že po voľbách
noví prednostovia okresných úradov odmietli zmluvy uzavreté dňa 6.10.1998 bývalými
prednostami akceptovať. Stotožnil sa preto s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
v danom prípade aplikácia ustanovenia § 545 ods. 3 OZ neprichádza do úvahy. Za správny,
zákonu zodpovedajúci považoval aj výrok o príslušenstve pohľadávky. Rozhodnutie o zrušení
rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného 6/
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie v rozsahu, v ktorom
odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného 6/ zaplatiť
žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom, žalovaný 6/ (ďalej len dovolateľ). Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na
ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania a súčasne k jeho dôvodnosti uviedol, že súdy nižších
stupňov mu nesprávnym postupom odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Za nesprávny považoval postup krajského súdu (a tiež okresného súdu) v tom, že nevykonal
dôkaz výsluchom všetkých bývalých prednostov okresných úradov, ktorí v mene nich pri
uzavretí právnych úkonov konali, hoci išlo o dôkaz rozhodujúceho významu. Poukázal na to,
že každý z jedenástich prednostov okresných úradov konal za príslušný úrad samostatne, že
žalobca uplatňoval nárok z jedenástich samostatných zmlúv a teda, že nešlo o uplatnenie
jedného nároku z jednej zmluvy. Jeho vykonanie nebolo v súvislosti s dojednaním zmluvnej
povinnosti uvedenej v Čl. 13 rozhodujúce iba pre posúdenie otázky, či zmluvy boli uzavreté
slobodne a vážne, ale aj z hľadiska skúmania dôvodu uzavretia zmluvy so žalobcom (zistenie
dôvodu bolo významné pre správnu interpretáciu obsahu Čl. 13). Navyše, všetci bývalí
prednostovia okresných úradov boli uzrozumení s povinnosťami, ktoré pre žalobcu vyplývali
z podmienok obchodnej verejnej súťaže v spojitosti s uzavretými zmluvami a ktoré bol
žalobca povinný splniť ešte pred začatím dodávok potravín. Okrem toho vytýkal krajskému
súdu, že nevykonal ani dôkaz dožiadaním na Ministerstvo financií Slovenskej republiky
k otázke spôsobu určenia ceny, ani dôkaz na orgáne dohľadu nad verejným obstarávaním, či
nedošlo k porušeniu ustanovenia § 24a zákona č. 263/1993 Z.z. a ani nevykonal znalecké
dokazovanie za účelom preskúmania dôvodnosti tvrdenia žalobcu o ním vypočítanom ušlom
zisku. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nielenže nevyhovel jeho návrhom na vykonanie
dokazovania, ale na pojednávaní dňa 19.6.2007 ukončil uznesením dokazovanie a vzápätí
vyhlásil rozsudok v rozpore s ustanovením § 118 ods. 3 O.s.p. bez toho, aby mu umožnil pred
jeho vyhlásením predniesť záverečné vyjadrenie vo veci. Týmto postupom mu bolo odopreté
jeho právo na záver pojednávania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci. Keďže právo na záverečnú reč je samostatným právom, nebolo možné jeho
porušenie konvalidovať už ani v odvolacom konaní. Ak preto odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa, išlo o postup nesprávny, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. K prvému dôvodu okrem iného uviedol, že
rozhodnutie odvolacieho súdu (tiež aj súdu prvého stupňa) nie je riadne odôvodnené v zmysle
§ 157 ods. 2 O.s.p. a je preto nepreskúmateľné. V tomto smere vytýkal odvolaciemu súdu, že
v rozhodnutí chýbajú relevantné dôvody v otázke platnosti kúpnych zmlúv v spojitosti
s procesom verejného obstarávania. Za nepreskúmateľné považoval rozhodnutie odvolacieho
súdu aj v súvislosti s výkladom pojmu „poverí iného dodávkami potravín“. Osobitne poukázal
na výpoveď konateľa žalobcu, ktorý potvrdil, že výklad uvedeného pojmu je potrebné spájať
s procesom verejného obstarávania Dôkaz tvrdený konateľom žalobcu o tom, že pôvodne
žalovaní 1/ až 11/ vypísali nové výberové konania bez súhlasu žalobcu, čím porušili
podmienky zmlúv, však nebol nikdy v konaní predložený. S touto skutočnosťou, ako aj
s ďalšími skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, sa odvolací súd
v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevyporiadal. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci
uviedol, že odvolací súd aplikoval na vec namiesto zákona č. 263/1993 Z.z. o verejnom
obstarávaní zákon č. 263/1999 Z.z. o verejnom obstarávaní. Tento už neobsahoval kogentné
ustanovenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu tak, ako tomu bolo v ustanovení § 24a
zákona č. 263/1993 Z.z. V otázke právneho nástupníctva nesprávne použil na vec ustanovenie
§ 8 ods. 9 zákona č. 515/2003 Z.z. namiesto ustanovenia § 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z.,
pretože podľa § 4a zákona č. 138/1991 Zb. s väzbou na § 55d zákona č. 303/1995 Z.z. ide
o záväzok štátu, ktorý prešiel na Slovenskú republiku v správe Ministerstva školstva
Slovenskej republiky. Následne nesprávne právne posúdil otázku vecnej legitimácie na strane
odporcu. Rovnako nesprávne posúdil vec v otázke platnosti dohody o zmluvnej pokute
uvedenej v Čl. 13 v súvislosti s primeranosťou jej výšky, resp. v otázke zavinenia porušenia
povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta (§ 545 ods. 3 OZ).
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že jeho dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd dovolanie proti
tomuto rozsudku nepripustil, dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je prípustné a nie je
prípustné ani podľa § 237 O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred
súdom, ktoré malo spočívať v tom, že súd prvého stupňa mu na pojednávaní dňa 19.6.2007
neumožnil predniesť záverečnú reč v zmysle § 118 ods. 3 O.s.p. (v znení do 15. októbra 2008
– poznámka najvyššieho súdu) uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je
splnená, ak dotknutý účastník realizoval (mohol realizovať) právo uvedené v citovanom
zákonnom ustanovení následne v rámci odvolacieho konania. Hoci je pravda, že v danom
prípade súd prvého stupňa po skončení dokazovania pristúpil k vydaniu rozhodnutia bez
záverečných rečí účastníkov konania, dovolateľ mal možnosť toto právo realizovať na
odvolacom súde na odvolacom pojednávaní dňa 21. júna 2006, čo však neurobil. Poukázal na
to, že dovolateľ zhrnul v písomne podanom odvolaní na 23 stranách všetky svoje návrhy
a vyjadril sa komplexne k dokazovaniu i právnej stránke veci. Dovolateľ nedôvodne preto
namietal, že prvostupňový súd neudelením slova na záverečnú reč zasiahol do jeho
procesných práv a odňal mu tým možnosť konať pred súdom. K tvrdeniu dovolateľa, že súdy
nižších stupňov zasiahli do jeho procesných práv tým, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy
uviedol, že podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky, nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak preto odvolací súd (okresný súd)
nevykonal niektorí z dovolateľom navrhnutých dôkazov, lebo jeho vykonanie nepovažoval
z hľadiska dôležitosti pre vec za významné, neodňal tým dovolateľovi možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie ako
neprípustné odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p., osobou oprávnenou na tento
procesný úkon skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré možno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a tiež dôvodné pre vadu uvedenú v § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je
preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a/
až g/ tohto ustanovenia. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v tomto zákonnom ustanovení, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal
stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006
sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra
2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Medzi práva účastníka občianskeho súdneho konania na
zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí totiž
nepochybne aj právo na spravodlivý proces. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky, okrem zákonov, zaručuje toto právo článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie
náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci bolo takouto vadou postihnuté
konanie pred odvolacím súdom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné
a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery
odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po
skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.
V posudzovanej veci bola predmetom konania žaloba o zaplatenie zmluvných pokút
pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z Čl. 13 zmlúv uzavretých 6. októbra 1998,
pôvodne uplatnená proti jedenástim bývalým okresným úradom, proti každému v sume
20.000.000,- Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že od začiatku konania žalobca a pôvodne žalovaní
(neskôr aj dovolateľ) interpretovali v svojich prednesoch zmluvné dojednanie týkajúce sa
povinnosti, pre prípad porušenia ktorej účastníci dohodli zmluvnú pokutu, odlišným
spôsobom, že ich tvrdenia sa rozchádzali v otázke primeranosti výšky zmluvnej pokuty a aj
v otázke zavinenia porušenia zmluvnej povinnosti. Ide o skutočnosti, ktoré sú z hľadiska
právneho posúdenia sporu v zmysle § 544 a § 545 OZ rozhodujúce. Odvolací súd mal preto
odôvodniť rozsudok tak, aby podal úplné vysvetlenie riešenia všetkých otázok nastolených
v konaní a aby obsahoval komplexné odôvodnenie posúdenia všetkých rozhodujúcich
okolností, ktoré sú významné pre právne posúdenie veci.
Ak odvolací súd dospel k právnemu názoru, že právny úkon v časti dohody
o zmluvnej pokute nie je neplatný, okrem iného pre jeho neurčitosť, ale pojem „poveriť iného
dodávkami potravín“ pripúšťa rôzny výklad, mal pochybnosť o obsahu právneho úkonu
odstrániť za pomoci výkladu v zmysle § 35 ods. 2 OZ (popri jazykovom výklade bolo
potrebné podrobiť skúmaniu tiež vôľu konajúcich osôb). V odôvodnení rozhodnutia mal preto
uviesť, akým spôsobom postupoval pri analýze tohto pojmu, akými úvahami sa pritom riadil,
ktoré výkladové pravidlá použil a prečo, aké ďalšie skutočnosti z hľadiska výkladu tohto
pojmu, účastníkmi vysvetľovaného v priebehu konania rozdielne, vzal do úvahy a pod. Mal sa
jasne vyjadriť, či za správnu považoval interpretáciu žalobcu, podľa ktorej zaplatenie
zmluvnej pokuty v sume 20.000.000,- Sk sa vzťahovalo na akýkoľvek prípad nákupu potravín
pre výrobu jedál zamestnancom odberateľa u iného predajcu než žalobcu bez jeho súhlasu
alebo za správny považoval výklad pôvodných žalovaných (dovolateľa), podľa ktorého pod
sporným pojmom bolo potrebné rozumieť uzavretie kúpnej zmluvy bez súhlasu žalobcu
obsahove v obdobnom rozsahu s pôvodnou kúpnou zmluvou s iným dodávateľom na základe
výberového konania (zabezpečenie iného generálneho dodávateľa potravín).
Ak odvolací súd dospel k záveru, že pôvodní žalovaní porušili povinnosť uvedenú
v Čl. 13 zmluvy, mal v odôvodnení rozsudku uviesť okamih, kedy sa každý z nich mal
dopustiť tohto porušenia. Viacerí pôvodní žalovaní sa totiž bránili tým, že do konca roku
1998 mali uzavreté platne zmluvy o dodávkach potravín s inými dodávateľmi, čo bolo známe
aj žalobcovi. Okrem toho, z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že pôvodne
žalovaný Okresný úrad Rožňava už v januári 1999 od zmluvy odstúpil (dôvodné odstúpenie
nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva) a sám žalobca odstúpil od
všetkých zmlúv v apríli 1999. V zmysle ustálenej súdnej praxe platí, že platným odstúpením
od zmluvy zanikajú aj všetky vedľajšie záväzky, vrátane záväzku na zmluvnú pokutu, ktoré
boli od existencie hlavného záväzku závislé. Nárok na zmluvnú pokutu však nezaniká, ak
vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy z dôvodu jej skoršieho porušenia. Táto skutočnosť,
ako aj ďalšie vyššie spomenuté, musia preto nájsť odraz v odôvodnení rozsudku, čo sa však
v danom prípade nestalo, z ktorého dôvodu nie je rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti
dostatočne preskúmateľný.
Za nenáležite odôvodnenú treba rovnako považovať aj tú časť rozsudku, v ktorej sa
odvolací súd venoval primeranosti výšky zmluvnej pokuty a v ktorej dospel k právnemu
záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ).
V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie, že žalobca na dobu
piatich rokov mal byť výlučným dodávateľom potravín určených pre školské stravovanie
žiakov základných škôl a predškolských zariadení celého Košického kraja a preto považoval
výšku zmluvnej pokuty za primeranú. Vôbec neuviedol, ktoré kritériá považoval z hľadiska
určenia, či výška zmluvnej pokuty je alebo nie je primeraná, za podstatné (vo všeobecnosti
platí, že hlavným kritériom je hodnota a význam chráneného záujmu). Žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo považoval žalobcom zvolené odôvodnenie primeranosti rozsahu zmluvnej
pokuty za správne a prečo nezohľadnil aj ďalšie okolnosti prípadu, ktoré vyšli v konaní
najavo, resp. boli zo strany účastníkov tvrdené (skutočnosť, že žalobca a jeden z pôvodne
žalovaných účastníkov od zmluvy odstúpili, tvrdenie žalovaného 6/, že žalobcovi žiadna
skutočná škoda nevznikla, poukaz žalobcu na druh zabezpečovanej povinnosti a pod.).
Rovnako vôbec nevysvetlil, prečo považoval hodnotu chráneného záujmu (v danej veci išlo
o zabezpečenie nepeňažnej povinnosti) tak, ako ju ocenil žalobca, za správnu, prečo na
overenie jej správnosti nenariadil vykonať znalecké dokazovanie, hoci dovolateľ vykonanie
tohto dôkazu počas konania viac krát navrhol. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než
konštatovať, že aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné.
Napokon rozsudok odvolacieho súdu nebol vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený
ani v časti, v ktorej sa odvolací súd zaoberal otázkou možného použitia ustanovenia § 545
ods. 3 OZ. V tejto súvislosti odôvodnil rozhodnutie len tým, že po voľbách noví prednostovia
okresných úradov odmietli zmluvy uzavreté dňa 6.10.1998 bývalými prednostami akceptovať,
hoci zo strany dovolateľa boli v priebehu konania tvrdené viaceré okolnosti, ktorými
odôvodňoval, že porušenie povinnosti nezavinil (nemožnosť plniť zmluvu od novembra 1998
pre existenciu platných zmlúv s inými dodávateľmi, neposkytnutie potrebnej súčinnosti zo
strany žalobcu vo forme spracovania metodiky pre prevádzku nového školského stravovania
a vo forme zaškolenia zamestnancov pôvodne žalovaných, neexistencia zriadenia
distribučných centier a neoznámenie ich miest). Podľa tvrdenia pôvodne žalovaných (aj
dovolateľa) mali všetky tieto zmluvné povinnosti žalobcu predchádzať zmluvným
povinnostiam pôvodne žalovaných. K realizácii ani jednej zo zmlúv uzavretých žalobcom
s bývalými okresnými úradmi nedošlo preto zavinením pôvodne žalovaných, ale žalobcu.
Z hľadiska presvedčivosti rozsudku sa odvolací súd mal v dôvodoch vyporiadať so
všetkými vyššie tvrdenými skutočnosťami dovolateľa u každého z pôvodne žalovaných
osobitne. Svoj myšlienkový postup mal v odôvodnení dostatočne vysvetliť a to nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Mal stručne a jasne uviesť, ktoré z tvrdených skutočností
dovolateľom vzal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, prípadne prečo na
niektoré skutočnosti, resp. dôkazy neprihliadol (nemali žiaden právny význam, neboli
spôsobilé preukázať tvrdenú skutočnosť a pod.). Takéto vysvetlenie v odôvodnení
napadnutého rozsudku obsiahnuté nie je, i keď bolo potrebné. Aj v tejto časti rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo preto treba považovať za nepreskúmateľné.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu mal pre nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia za následok porušenie
práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie. Dovolateľ preto opodstatnene namietal, že
krajský súd mu odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ide
o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a pre ktorú
musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom
tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, včítane výroku o trovách konania, ako výroku
závislého, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Dovolací súd poznamenáva, že v súčasnom štádiu konania mu neprislúcha hodnotiť
skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu. Námietkami v tomto smere
dovolateľom vznesenými sa preto nemohol zaoberať.
Pre úplnosť dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ dovolateľ namietal
odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že súd prvého stupňa mu na
pojednávaní dňa 19.6.2007 neumožnil predniesť záverečnú reč v zmysle § 118 ods. 3 O.s.p.,
táto jeho námietka nie je dôvodná. Dovolateľ mal totiž možnosť toto právo realizovať pred
odvolacím súdom a tak uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, čo napokon aj využil
podaním odvolania. V písomne podanom odvolaní totiž zhrnul všetky svoje návrhy a vyjadril
sa komplexne k dokazovaniu i právnej stránke veci.
K námietke dovolateľa, že súdy nižších stupňov mu odňali možnosť konať pred súdom
tým, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že
takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie by bolo možné považovať taký postup súdu, ak
by nevykonal žiaden účastníkmi konania navrhnutý dôkaz, prípadne taký dôkaz, ktorý má
kľúčový význam pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže v posudzovanej veci nešlo
o uplatnenie jedného nároku z jednej zmluvy, ale zo samostatne uzavretých zmlúv, bolo by
možné nevykonanie dôkazu výsluchom všetkých štatutárnych zástupcov pôvodných
žalovaných považovať za porušenie práva účastníka konania (dovolateľa) na spravodlivý
proces.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júla 2009
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková