Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/254/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š., s.r.o., so sídlom v B.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. S., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom

v K., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu školstva Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová č. 11, 2/ Slovenskej republike – Krajskému

školskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, 3/ Slovenskej

republike – Krajskému úradu v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52,

4/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Pribinova č. 2, 5/ Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 5, 6/ Obvodnému úradu v Košiciach, so

sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, zastúpenému JUDr. V. V., advokátom, Advokátska

kancelária so sídlom v K., o zaplatenie 7.302.662,15 € (220.000.000,- Sk) s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v konaní o dovolaní

žalovaného 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla 2008 sp. zn.

rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. júla

2008 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 19. júna 2007 č.k. -864 uložil

žalovanému 6/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 220.000.000,- Sk s úrokom z omeškania vo

výške 17,6 % z dlžnej sumy ročne, od 13.5.1999 do 19.6.2007 v sume 315.064.110,- Sk a od

20.6.2007 so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy až do zaplatenia, do 3 dní odo

dňa právoplatnosti rozsudku. Proti žalovaným 1/ až 5/ žalobu zamietol. Žalovanému 6/ uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 15.750.448,- Sk na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. V. S. do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodol o povinnosti

žalobcu nahradiť trovy žalovanému 1/ a žalovaným 3/ až 5/ a žalovanému 2/ náhradu trov

konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako jeden z víťazov verejnej súťaže na

zriadenie distribučných centier s dodávkou tovarov na výrobu jedál pre zariadenia školského

stravovania na Slovensku vyhlásenej Ministerstvom školstva SR 5. júna 1998 v postavení

dodávateľa uzavrel 6.10.1998 s pôvodne žalovanými Okresnými úradmi Košice I, Košice II,

Košice III, Košice IV, Košice – okolie, Michalovce, Trebišov, Sobrance, Gelnica, Spišská

Nová Ves a Rožňava ako odberateľmi samostatne s každým zmluvu o kúpe a predaji potravín

pre výrobu jedál vo všetkých zariadeniach školského stravovania žiakov základných škôl

a predškolských zariadení v okrese (ďalej len zmluva). Predmetom týchto zmlúv bola kúpa

a predaj potravín pre výrobu jedál, a to vo forme dodávok potravín podľa požiadaviek

a výberu potravín odberateľom v dohodnutých termínoch a odbery odberateľom

prostredníctvom všetkých ním riadených zariadení za odplatu. Dodávateľ mal podľa Čl. 3

zmluvy dodávať potraviny podľa dohodnutého časového harmonogramu a v sortimente podľa

vopred vyhotoveného jedálneho lístka a výdavkového režimu a podľa požiadaviek odberateľa.

Odberateľ mal predkladať dodávateľovi v dostatočnom časovom predstihu jedálne lístky

a s nimi požiadavky na dodávky potravín, ako aj na prípadné osobitné dodávky potravín.

V Čl. 13 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak odberateľ bez predchádzajúceho

písomného súhlasu dodávateľa poverí iného dodávkami potravín do ním riadených zariadení

školského stravovania pre výrobu jedál žiakom základných škôl a predškolských zariadení,

zaplatí dodávateľovi, okrem náhrady škody aj zmluvnú pokutu vo výške 20.000.000,- Sk.

Túto zmluvnú pokutu odberateľ uhradí dodávateľovi v lehote do 10 dní odo dňa, kedy

dodávateľ písomným podaním vyzve odberateľa na úhradu. Keďže okresné úrady porušili

povinnosť vyplývajúcu z citovaného článku zmluvy, žalobca uplatnil nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty v sume 20.000.000,- Sk voči jednotlivým okresným úradom. V súvislosti so

zánikom pôvodne žalovaných okresných úradov, okresný súd riešil otázku právneho

nástupníctva. V zmysle právneho názoru Krajského súdu v Košiciach vysloveného

v zrušujúcom uznesení z 29. septembra 2006 sp. zn. dospel k záveru, že práva

a povinnosti okresných úradov z majetkoprávneho vzťahu, akým je aj dohodnutá zmluvná

pokuta za zavinené nesplnenie povinností zo zmlúv o kúpe a predaji potravín, prešli na

Krajský úrad v Košiciach v súlade s ustanovením

Citovaný zákon ani v jednom prípade prechodu práv a povinností zrušených okresných

úradov neoznačuje za právneho nástupcu Slovenskú republiku, ale vždy priamo označuje

orgán štátnej správy s vlastnou právnou subjektivitou. Štát preto nemôže byť účastníkom

hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, z ktorého dôvodu žalobu proti žalovanému

štátu (žalovaný 1/ až 5/) pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie zamietol. Na základe

výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že zo strany všetkých prednostov

žalovaných okresných úradov bola skutočná vôľa zmluvu uzavrieť a aj ju realizovať. Právne

úkony nimi uzavreté preto netrpia ani vadami vôle a ani vadami prejavu vôle a boli teda

uzavreté v súlade s ustanovením . V súvislosti s porušením Čl. 13 zmluvy vzal

za základ svojho rozhodnutia zistenie, že pôvodne žalovaní (odberatelia) si zabezpečovali po

podpísaní zmlúv nákup potravín na výrobu jedál v školských a predškolských zariadeniach

sami, prostredníctvom vedúcich školských jedální od rôznych dodávateľov s využitím

miestnych predajných kapacít, a to formou dennej alebo týždennej objednávky, písomne alebo

telefonicky. Takýto nákup tovaru, bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu,

považoval za porušenie povinnosti uvedenej v Čl. 13 zmluvy. Keďže všetci pôvodne žalovaní

porušili zmluvnú povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou a dohoda o zmluvnej

pokute bola urobená v písomnej forme s určením jej výšky, dospel k právnemu názoru, že

žalobcovi vzniklo právo na jej zaplatenie ( a – ďalej len

). Pri posudzovaní primeranosti jej rozsahu vychádzal z tvrdenia žalobcu

o predpokladanom ušlom zisku, ktorý by žalobca dosiahol po dobu piatich rokov trvania

zmluvných vzťahov (žalobca vyčíslil predpokladaný zisk sumou 285.000.000,- Sk až

300.000.000,- Sk). Dospel k záveru, že ak žalobca od žalovaných žiadnu náhradu škody

nepožaduje, uplatňovaná zmluvná pokuta zohľadňuje hodnotu aj význam zabezpečovanej

povinnosti a nahradzuje aj čiastočne škodu (ušlý zisk), ktorá žalobcovi vznikla. Nebol teda

zistený žiaden dôvod, ktorý by zakladal neplatnosť niektorej zo zmlúv v zmysle ustanovenia

, lebo zmluvy neodporujú žiadnemu ustanoveniu , ani inému

zákonu. Rovnako nezistil ani rozpor zmlúv s dobrými mravmi. Žalobe preto v celom rozsahu

vo vzťahu k žalovanému 6/ vyhovel. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil

s poukazom na ustanovenie a . Vzhľadom na plný úspech v konaní priznal

žalobcovi voči neúspešnému žalovanému 6/ a rovnako žalovanému 1/ a žalovaným 3/ až 5/

voči žalobcovi náhradu trov konania ( ). Úspešnému žalovanému 2/ trovy

nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 7. júla 2008 sp. zn. na

odvolanie žalovaného 6/ rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, t.j. vo

výroku o povinnosti žalovaného 6/ zaplatiť žalobcovi 220.000.000,- Sk s úrokom z omeškania

vo výške 17,6 % z dlžnej sumy ročne, od 13. mája 1999 do 19. júna 2007 v sume

315.064.110,- Sk a od 20. júna 2007 so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy až

do zaplatenia, potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o trovách konania vo

vzťahu žalobcu a žalovaného 6/ a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

V otázke vecnej legitimácie na strane žalovaného sa stotožnil s právnym názorom súdu

prvého stupňa, ktorý už predtým vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení z 29. septembra

2006 sp. zn. , že právnym nástupcom zrušených okresných úradov sa stal

Krajský úrad Košice a nie štát. V zmysle a o zrušení

krajských úradov účinného od 1. októbra 2007 záväzok zo zmluvných pokút prešiel na

Obvodný úrad v Košiciach, ktorý je pasívne legitimovaný v tomto konaní ako právny

nástupca Krajského úradu v Košiciach. K námietke odvolateľa spočívajúcej v tom, že okresný

súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom všetkých prednostov pôvodných žalovaných,

čím mu odňal možnosť konať pred súdom, resp. neúplne zistil skutkový stav veci, uviedol, že

nevykonanie navrhovaného dôkazu by bolo možné podradiť pod ustanovenie § 221 ods. l

písm. a/ len v takom prípade, ak by súd prvého stupňa nevykonal žiadny z odvolateľom

navrhovaných dôkazov a tak založil vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa, resp. odňatia možnosti konať pred súdom. O takýto prípad však v danej veci nešlo.

V tejto súvislosti uviedol, že z výsluchu troch bývalých prednostov a oboznámením

písomných prejavov ďalších dvoch, ktorí sa na pojednávanie nemohli dostaviť, nevyplynuli

žiadne pochybnosti o relevancii vôle pôvodných žalovaných z hľadiska jej danosti, vážnosti,

určitosti a zrozumiteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, dôkaz výsluchom ďalších

bývalých prednostov okresných úradov, by aj tak nebol spôsobilý preukázať právne

významnú skutočnosť – neplatnosť zmlúv zo 6.10.1998 v zmysle .

Nepovažoval preto za účelné a aj hospodárne (okresný súd odôvodnil nevykonanie tohto

dôkazu aj tým, že sa mu nepodarilo zistiť adresy bydliska ostatných 6 bývalých prednostov)

v tomto smere dokazovanie doplniť. V súvislosti s povinnosťou uvedenou v Čl. 13 zmluvy,

ktorej nesplnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou uviedol, že záver o neurčitosti alebo

nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť

k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu vyjadriť. Výklad

obsahu právneho úkonu vyjadreného písmom, ktorý urobili účastníci v zmluve, môže byť

vyložený iba v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného konania. Len

v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú tak

nejednoznačné alebo nejasné, že nemožno ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať

o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu

(dohody o zmluvnej pokute) a teda jeho neplatnosti podľa ustanovenia .

V danom prípade zmluvná pokuta zabezpečovala porušenie povinnosti „nepoveriť iného

dodávkami potravín bez predchádzajúceho písomného súhlasu odberateľa“. Odvolací súd

zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že použité slovné spojenie „poveriť

iného dodávkami potravín“ nemožno považovať za neurčité a nezrozumiteľné, ale práve

naopak, že obsah zmluvnej povinnosti, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje, bol

jednoznačne špecifikovaný. Právny úkon v časti dohody o zmluvnej pokute preto nie je

v zmysle neplatný. Za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa, že ani

rozsah dojednanej zmluvnej pokuty nie je v rozpore s dobrými mravmi ( ) a preto

nie je toto dojednanie v zmysle pre rozpor s dobrými mravmi neplatné. K tomuto

záveru uviedol, že podľa citovaných zákonných ustanovení nepostačuje zistenie akéhokoľvek

rozporu s dobrými mravmi, ale tento rozpor musí mať určitú intenzitu, ktorá je z hľadiska

verejnej mienky neakceptovateľná. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca mal byť po dobu

piatich rokov výlučným dodávateľom potravín pre školské stravovanie žiakov základných

škôl a predškolských zariadení celého Košického kraja, považoval rozsah dohodnutej

zmluvnej pokuty za akceptovateľný. Poukázal na to, že v tomto právnom vzťahu účastníci

vystupovali ako subjekty súkromného práva, ktoré sa spravujú zásadami ako je právna

rovnosť účastníkov, zmluvná, či autonómna voľnosť. Zo súkromnej autonómie účastníkov

vyplýva, že závisí od vôle účastníka, či do nejakého právneho vzťahu vstúpi a či na seba

vezme určitú právnu povinnosť alebo nie, a aký bude obsah tohto právneho vzťahu. Pokiaľ

žalovaný 6/ namietal, že súd prvého stupňa prejudiciálne neskúmal neplatnosť zmlúv zo dňa

6.10.1998 v spojitosti s ustanovením o verejnom obstarávaní

uviedol, že z listín nachádzajúcich sa v spise tak ani nemohol urobiť (Ministerstvo školstva

SR mu oznámilo, že príslušná dokumentácia sa na ministerstve nenachádza). Navyše, pôvodní

žalovaní neuniesli povinnosť tvrdenia, lebo neuviedli konkrétne, k porušeniu ktorého

ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní malo dôjsť. Za nedôvodnú považoval aj obranu

žalovaného 6/, že súd prvého stupňa nepristúpil k aplikácii ustanovenia .

Uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že pôvodní žalovaní porušenie

povinnosti uvedenej v Čl. 13 zmluvy nezavinili. Práve naopak, vyplýva z neho, že po voľbách

noví prednostovia okresných úradov odmietli zmluvy uzavreté dňa 6.10.1998 bývalými

prednostami akceptovať. Stotožnil sa preto s právnym názorom súdu prvého stupňa, že

v danom prípade aplikácia ustanovenia neprichádza do úvahy. Za správny,

zákonu zodpovedajúci považoval aj výrok o príslušenstve pohľadávky. Rozhodnutie o zrušení

rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného 6/

odôvodnil s poukazom na ustanovenie

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie v rozsahu, v ktorom

odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného 6/ zaplatiť

žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom, žalovaný 6/ (ďalej len dovolateľ). Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na

ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania a súčasne k jeho dôvodnosti uviedol, že súdy nižších

stupňov mu nesprávnym postupom odňali možnosť konať pred súdom ( ).

Za nesprávny považoval postup krajského súdu (a tiež okresného súdu) v tom, že nevykonal

dôkaz výsluchom všetkých bývalých prednostov okresných úradov, ktorí v mene nich pri

uzavretí právnych úkonov konali, hoci išlo o dôkaz rozhodujúceho významu. Poukázal na to,

že každý z jedenástich prednostov okresných úradov konal za príslušný úrad samostatne, že

žalobca uplatňoval nárok z jedenástich samostatných zmlúv a teda, že nešlo o uplatnenie

jedného nároku z jednej zmluvy. Jeho vykonanie nebolo v súvislosti s dojednaním zmluvnej

povinnosti uvedenej v Čl. 13 rozhodujúce iba pre posúdenie otázky, či zmluvy boli uzavreté

slobodne a vážne, ale aj z hľadiska skúmania dôvodu uzavretia zmluvy so žalobcom (zistenie

dôvodu bolo významné pre správnu interpretáciu obsahu Čl. 13). Navyše, všetci bývalí

prednostovia okresných úradov boli uzrozumení s povinnosťami, ktoré pre žalobcu vyplývali

z podmienok obchodnej verejnej súťaže v spojitosti s uzavretými zmluvami a ktoré bol

žalobca povinný splniť ešte pred začatím dodávok potravín. Okrem toho vytýkal krajskému

súdu, že nevykonal ani dôkaz dožiadaním na Ministerstvo financií Slovenskej republiky

k otázke spôsobu určenia ceny, ani dôkaz na orgáne dohľadu nad verejným obstarávaním, či

nedošlo k porušeniu ustanovenia a ani nevykonal znalecké

dokazovanie za účelom preskúmania dôvodnosti tvrdenia žalobcu o ním vypočítanom ušlom

zisku. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nielenže nevyhovel jeho návrhom na vykonanie

dokazovania, ale na pojednávaní dňa 19.6.2007 ukončil uznesením dokazovanie a vzápätí

vyhlásil rozsudok v rozpore s ustanovením bez toho, aby mu umožnil pred

jeho vyhlásením predniesť záverečné vyjadrenie vo veci. Týmto postupom mu bolo odopreté

jeho právo na záver pojednávania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci. Keďže právo na záverečnú reč je samostatným právom, nebolo možné jeho

porušenie konvalidovať už ani v odvolacom konaní. Ak preto odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa, išlo o postup nesprávny, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. K prvému dôvodu okrem iného uviedol, že

rozhodnutie odvolacieho súdu (tiež aj súdu prvého stupňa) nie je riadne odôvodnené v zmysle

a je preto nepreskúmateľné. V tomto smere vytýkal odvolaciemu súdu, že

v rozhodnutí chýbajú relevantné dôvody v otázke platnosti kúpnych zmlúv v spojitosti

s procesom verejného obstarávania. Za nepreskúmateľné považoval rozhodnutie odvolacieho

súdu aj v súvislosti s výkladom pojmu „poverí iného dodávkami potravín“. Osobitne poukázal

na výpoveď konateľa žalobcu, ktorý potvrdil, že výklad uvedeného pojmu je potrebné spájať

s procesom verejného obstarávania Dôkaz tvrdený konateľom žalobcu o tom, že pôvodne

žalovaní 1/ až 11/ vypísali nové výberové konania bez súhlasu žalobcu, čím porušili

podmienky zmlúv, však nebol nikdy v konaní predložený. S touto skutočnosťou, ako aj

s ďalšími skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, sa odvolací súd

v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevyporiadal. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci

uviedol, že odvolací súd aplikoval na vec namiesto o verejnom

obstarávaní o verejnom obstarávaní. Tento už neobsahoval kogentné

ustanovenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu tak, ako tomu bolo v ustanovení § 24a

V otázke právneho nástupníctva nesprávne použil na vec ustanovenie

namiesto ustanovenia ,

pretože podľa s väzbou na ide

o záväzok štátu, ktorý prešiel na Slovenskú republiku v správe Ministerstva školstva

Slovenskej republiky. Následne nesprávne právne posúdil otázku vecnej legitimácie na strane

odporcu. Rovnako nesprávne posúdil vec v otázke platnosti dohody o zmluvnej pokute

uvedenej v Čl. 13 v súvislosti s primeranosťou jej výšky, resp. v otázke zavinenia porušenia

povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta ( ).

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že jeho dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Keďže odvolací súd dovolanie proti

tomuto rozsudku nepripustil, dovolanie podľa nie je prípustné a nie je

prípustné ani podľa Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred

súdom, ktoré malo spočívať v tom, že súd prvého stupňa mu na pojednávaní dňa 19.6.2007

neumožnil predniesť záverečnú reč v zmysle (v znení do 15. októbra 2008

– poznámka najvyššieho súdu) uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je

splnená, ak dotknutý účastník realizoval (mohol realizovať) právo uvedené v citovanom

zákonnom ustanovení následne v rámci odvolacieho konania. Hoci je pravda, že v danom

prípade súd prvého stupňa po skončení dokazovania pristúpil k vydaniu rozhodnutia bez

záverečných rečí účastníkov konania, dovolateľ mal možnosť toto právo realizovať na

odvolacom súde na odvolacom pojednávaní dňa 21. júna 2006, čo však neurobil. Poukázal na

to, že dovolateľ zhrnul v písomne podanom odvolaní na 23 stranách všetky svoje návrhy

a vyjadril sa komplexne k dokazovaniu i právnej stránke veci. Dovolateľ nedôvodne preto

namietal, že prvostupňový súd neudelením slova na záverečnú reč zasiahol do jeho

procesných práv a odňal mu tým možnosť konať pred súdom. K tvrdeniu dovolateľa, že súdy

nižších stupňov zasiahli do jeho procesných práv tým, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy

uviedol, že podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky, nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak preto odvolací súd (okresný súd)

nevykonal niektorí z dovolateľom navrhnutých dôkazov, lebo jeho vykonanie nepovažoval

z hľadiska dôležitosti pre vec za významné, neodňal tým dovolateľovi možnosť konať pred

súdom v zmysle Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie ako

neprípustné odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie bolo podané v lehote určenej v , osobou oprávnenou na tento

procesný úkon skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré možno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom

k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a tiež dôvodné pre vadu uvedenú v § 237

písm. f/

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je

preto prípustné ani podľa

V zmysle ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a/

až g/ tohto ustanovenia. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v tomto zákonnom ustanovení, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j., či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal

stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006

sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra

2008 sp. zn. ). Medzi práva účastníka občianskeho súdneho konania na

zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí totiž

nepochybne aj právo na spravodlivý proces. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky, okrem zákonov, zaručuje toto právo a nasl.

a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález

z 12. mája 2004 sp. zn. ) za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie

náležite, v súlade s ustanovením odôvodniť, je odrazom práva účastníka na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so

všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci bolo takouto vadou postihnuté

konanie pred odvolacím súdom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné

a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery

odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po

skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých

ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo

pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.

V posudzovanej veci bola predmetom konania žaloba o zaplatenie zmluvných pokút

pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z Čl. 13 zmlúv uzavretých 6. októbra 1998,

pôvodne uplatnená proti jedenástim bývalým okresným úradom, proti každému v sume

20.000.000,- Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že od začiatku konania žalobca a pôvodne žalovaní

(neskôr aj dovolateľ) interpretovali v svojich prednesoch zmluvné dojednanie týkajúce sa

povinnosti, pre prípad porušenia ktorej účastníci dohodli zmluvnú pokutu, odlišným

spôsobom, že ich tvrdenia sa rozchádzali v otázke primeranosti výšky zmluvnej pokuty a aj

v otázke zavinenia porušenia zmluvnej povinnosti. Ide o skutočnosti, ktoré sú z hľadiska

právneho posúdenia sporu v zmysle a rozhodujúce. Odvolací súd mal preto

odôvodniť rozsudok tak, aby podal úplné vysvetlenie riešenia všetkých otázok nastolených

v konaní a aby obsahoval komplexné odôvodnenie posúdenia všetkých rozhodujúcich

okolností, ktoré sú významné pre právne posúdenie veci.

Ak odvolací súd dospel k právnemu názoru, že právny úkon v časti dohody

o zmluvnej pokute nie je neplatný, okrem iného pre jeho neurčitosť, ale pojem „poveriť iného

dodávkami potravín“ pripúšťa rôzny výklad, mal pochybnosť o obsahu právneho úkonu

odstrániť za pomoci výkladu v zmysle (popri jazykovom výklade bolo

potrebné podrobiť skúmaniu tiež vôľu konajúcich osôb). V odôvodnení rozhodnutia mal preto

uviesť, akým spôsobom postupoval pri analýze tohto pojmu, akými úvahami sa pritom riadil,

ktoré výkladové pravidlá použil a prečo, aké ďalšie skutočnosti z hľadiska výkladu tohto

pojmu, účastníkmi vysvetľovaného v priebehu konania rozdielne, vzal do úvahy a pod. Mal sa

jasne vyjadriť, či za správnu považoval interpretáciu žalobcu, podľa ktorej zaplatenie

zmluvnej pokuty v sume 20.000.000,- Sk sa vzťahovalo na akýkoľvek prípad nákupu potravín

pre výrobu jedál zamestnancom odberateľa u iného predajcu než žalobcu bez jeho súhlasu

alebo za správny považoval výklad pôvodných žalovaných (dovolateľa), podľa ktorého pod

sporným pojmom bolo potrebné rozumieť uzavretie kúpnej zmluvy bez súhlasu žalobcu

obsahove v obdobnom rozsahu s pôvodnou kúpnou zmluvou s iným dodávateľom na základe

výberového konania (zabezpečenie iného generálneho dodávateľa potravín).

Ak odvolací súd dospel k záveru, že pôvodní žalovaní porušili povinnosť uvedenú

v Čl. 13 zmluvy, mal v odôvodnení rozsudku uviesť okamih, kedy sa každý z nich mal

dopustiť tohto porušenia. Viacerí pôvodní žalovaní sa totiž bránili tým, že do konca roku

1998 mali uzavreté platne zmluvy o dodávkach potravín s inými dodávateľmi, čo bolo známe

aj žalobcovi. Okrem toho, z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že pôvodne

žalovaný Okresný úrad Rožňava už v januári 1999 od zmluvy odstúpil (dôvodné odstúpenie

nie je porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva) a sám žalobca odstúpil od

všetkých zmlúv v apríli 1999. V zmysle ustálenej súdnej praxe platí, že platným odstúpením

od zmluvy zanikajú aj všetky vedľajšie záväzky, vrátane záväzku na zmluvnú pokutu, ktoré

boli od existencie hlavného záväzku závislé. Nárok na zmluvnú pokutu však nezaniká, ak

vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy z dôvodu jej skoršieho porušenia. Táto skutočnosť,

ako aj ďalšie vyššie spomenuté, musia preto nájsť odraz v odôvodnení rozsudku, čo sa však

v danom prípade nestalo, z ktorého dôvodu nie je rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti

dostatočne preskúmateľný.

Za nenáležite odôvodnenú treba rovnako považovať aj tú časť rozsudku, v ktorej sa

odvolací súd venoval primeranosti výšky zmluvnej pokuty a v ktorej dospel k právnemu

záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute nie je v rozpore s dobrými mravmi ( ).

V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie, že žalobca na dobu

piatich rokov mal byť výlučným dodávateľom potravín určených pre školské stravovanie

žiakov základných škôl a predškolských zariadení celého Košického kraja a preto považoval

výšku zmluvnej pokuty za primeranú. Vôbec neuviedol, ktoré kritériá považoval z hľadiska

určenia, či výška zmluvnej pokuty je alebo nie je primeraná, za podstatné (vo všeobecnosti

platí, že hlavným kritériom je hodnota a význam chráneného záujmu). Žiadnym spôsobom

nevysvetlil, prečo považoval žalobcom zvolené odôvodnenie primeranosti rozsahu zmluvnej

pokuty za správne a prečo nezohľadnil aj ďalšie okolnosti prípadu, ktoré vyšli v konaní

najavo, resp. boli zo strany účastníkov tvrdené (skutočnosť, že žalobca a jeden z pôvodne

žalovaných účastníkov od zmluvy odstúpili, tvrdenie žalovaného 6/, že žalobcovi žiadna

skutočná škoda nevznikla, poukaz žalobcu na druh zabezpečovanej povinnosti a pod.).

Rovnako vôbec nevysvetlil, prečo považoval hodnotu chráneného záujmu (v danej veci išlo

o zabezpečenie nepeňažnej povinnosti) tak, ako ju ocenil žalobca, za správnu, prečo na

overenie jej správnosti nenariadil vykonať znalecké dokazovanie, hoci dovolateľ vykonanie

tohto dôkazu počas konania viac krát navrhol. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než

konštatovať, že aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné.

Napokon rozsudok odvolacieho súdu nebol vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený

ani v časti, v ktorej sa odvolací súd zaoberal otázkou možného použitia ustanovenia § 545

ods. 3 . V tejto súvislosti odôvodnil rozhodnutie len tým, že po voľbách noví prednostovia

okresných úradov odmietli zmluvy uzavreté dňa 6.10.1998 bývalými prednostami akceptovať,

hoci zo strany dovolateľa boli v priebehu konania tvrdené viaceré okolnosti, ktorými

odôvodňoval, že porušenie povinnosti nezavinil (nemožnosť plniť zmluvu od novembra 1998

pre existenciu platných zmlúv s inými dodávateľmi, neposkytnutie potrebnej súčinnosti zo

strany žalobcu vo forme spracovania metodiky pre prevádzku nového školského stravovania

a vo forme zaškolenia zamestnancov pôvodne žalovaných, neexistencia zriadenia

distribučných centier a neoznámenie ich miest). Podľa tvrdenia pôvodne žalovaných (aj

dovolateľa) mali všetky tieto zmluvné povinnosti žalobcu predchádzať zmluvným

povinnostiam pôvodne žalovaných. K realizácii ani jednej zo zmlúv uzavretých žalobcom

s bývalými okresnými úradmi nedošlo preto zavinením pôvodne žalovaných, ale žalobcu.

Z hľadiska presvedčivosti rozsudku sa odvolací súd mal v dôvodoch vyporiadať so

všetkými vyššie tvrdenými skutočnosťami dovolateľa u každého z pôvodne žalovaných

osobitne. Svoj myšlienkový postup mal v odôvodnení dostatočne vysvetliť a to nielen

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, ktoré prijal. Mal stručne a jasne uviesť, ktoré z tvrdených skutočností

dovolateľom vzal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, prípadne prečo na

niektoré skutočnosti, resp. dôkazy neprihliadol (nemali žiaden právny význam, neboli

spôsobilé preukázať tvrdenú skutočnosť a pod.). Takéto vysvetlenie v odôvodnení

napadnutého rozsudku obsiahnuté nie je, i keď bolo potrebné. Aj v tejto časti rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo preto treba považovať za nepreskúmateľné.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu mal pre nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia za následok porušenie

práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie. Dovolateľ preto opodstatnene namietal, že

krajský súd mu odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle Ide

o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať ( ) a pre ktorú

musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom

tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, včítane výroku o trovách konania, ako výroku

závislého, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Dovolací súd poznamenáva, že v súčasnom štádiu konania mu neprislúcha hodnotiť

skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu. Námietkami v tomto smere

dovolateľom vznesenými sa preto nemohol zaoberať.

Pre úplnosť dovolací súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ dovolateľ namietal

odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že súd prvého stupňa mu na

pojednávaní dňa 19.6.2007 neumožnil predniesť záverečnú reč v zmysle ,

táto jeho námietka nie je dôvodná. Dovolateľ mal totiž možnosť toto právo realizovať pred

odvolacím súdom a tak uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, čo napokon aj využil

podaním odvolania. V písomne podanom odvolaní totiž zhrnul všetky svoje návrhy a vyjadril

sa komplexne k dokazovaniu i právnej stránke veci.

K námietke dovolateľa, že súdy nižších stupňov mu odňali možnosť konať pred súdom

tým, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že

takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Za

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie by bolo možné považovať taký postup súdu, ak

by nevykonal žiaden účastníkmi konania navrhnutý dôkaz, prípadne taký dôkaz, ktorý má

kľúčový význam pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže v posudzovanej veci nešlo

o uplatnenie jedného nároku z jednej zmluvy, ale zo samostatne uzavretých zmlúv, bolo by

možné nevykonanie dôkazu výsluchom všetkých štatutárnych zástupcov pôvodných

žalovaných považovať za porušenie práva účastníka konania (dovolateľa) na spravodlivý

proces.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania ( veta tretia ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2009

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková