Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 190/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K.,

M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 31. marca 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. marca 2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Colný úrad P. rozhodnutím č. 1101/2004 zo dňa 25. 06. 2004 dovymeral

sťažovateľovi colný dlh vo výške 2.531.263,- Sk.

Colný úrad v colnom konaní vymeral dlžníkovi vzniknutý colný dlh s poukazom na

: „Ak vznikne colný dlh pri dovážanom tovare

prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa

podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu

dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí

podľa § 403."

Výška colného dlhu je určená podľa podľa

ktorého: „Ak vznikne colný dlh pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s

čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do

tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných

platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odseku 1 až 3 t. j. rozdielom

sumy dovozných platieb podľa a sumou dovozných

platieb podľa až 3 "

Proti hore cit. rozhodnutiu Colného úradu P. o do vymeraní colného dlhu

sťažovateľ podal v lehote odvolanie...

Podstatou celého sporu je tá skutočnosť, že colný dlh pri režime dočasné použitie

vzniká dvakrát, raz prijatím colného vyhlásenia, keď sa tovar navrhuje prepustiť do režimu

dočasné použitie, a druhý krát prijatím colného vyhlásenia, keď sa tovar navrhuje

prepustiť do režimu voľný obeh.

V colnom práve platia pre colné režimy základné zásady. Napríklad tovar nemôže

byť súčasne v dvoch režimoch. Stále sa musí príslušný colný režim ukončiť a potom je na

deklarantovi, do akého colného režimu navrhne tovar prepustiť, alebo tiež do iného colne

schváleného určenia, napr. voľný obeh (§ 379 a násl. cit. Colného zákona).

Podľa § 403 ods. 1 cit. Colného zákona, suma dovozných platieb alebo vývozných

platieb sa určuje podľa pravidiel na ich vymeranie, vzťahujúcich sa na tovar v okamihu keď

colný dlh vznikol. Z uvedeného vyplýva, že colný dlh sa vymeria podľa pravidiel platných

v okamihu kedy bol tovar prepustený do režimu voľný obeh.

Deklarant ako sťažovateľ podal colné vyhlásenia (15 x JCD) na prepustenie tovaru

(stroje na navíjanie osnov) do režimu voľný obeh dňa 18. 12. 2002 a 20. 12. 2002, kde v

ods. 47 JCD úmyselne kód DPR (dovozná prirážka) neuviedol. Tento kód DPR neuviedol z

toho dôvodu, že vyhláška MF SR č. o dovoznej prirážke bola v tom čase už

zrušená. Uvedená vyhláška bola zrušená vyhláškou MF SR č. , s

účinnosťou od 1. januára 2001...

Colný dlh, ktorý pozostával z dovoznej prirážky tu nemohol vzniknúť podľa § 397

ods. 1, písm. a) Colného , lebo v tom čase vyhláška o dovoznej

prirážke už dávno neplatila (, bola zrušená od 01. januára

2001).Som toho právneho názoru, že colný dlh - dovozná prirážka bola dodatočne

dovymeraná v rozpore so zákonom...

Colný úrad pochybil, keď nerešpektuje ustanovenie § 458 ods. 1 neskoršieho

Colného , kde sa hovorí, že na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa

použijú doterajšie predpisy, t. j. pôvodný Colný No a

konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie začalo za účinnosti tohto

Colného zákona. Tiež sa nerešpektuje Colného , kde

sa hovorí, že na účely oslobodenia od dovozného cla, alebo vývozného cla sa na colné

konanie začaté pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy

platné od 01. júla 2001 sa použijú iba vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie.

No, účelový výklad ustanovenia § 352 ods. 4, 5 neskoršieho Colného zákona

č. , rozhodne nie je výhodnejší pre deklaranta...

Podľa orgány štátnej správy môžu robiť len

to, čo im zákon dovoľuje a spôsobom akým im to dovoľuje. Ustanovenie § 458 ods. 1

Colného jasne hovorí, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001,

sa použijú doterajšie predpisy. Konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie

bolo začaté ešte za účinnosti Colného Tento zákon nepoznal také

ustanovenia, aké sú uvedené v neskoršom Colnom , t. j.

ustanovenia § 352 ods. 4, 5.

Ďalej ustanovenie , tiež jasne hovorí, že na

účely oslobodenia od dovozného cla sa na colné konanie začaté pred 01. júlom 2001

použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla 2001 sa použijú iba

vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie v našej veci bolo začaté ešte za

účinnosti pôvodného Colného a táto právna úprava je výhodnejšia

pre deklaranta, lebo nepoznala také ustanovenie, ktoré obsahuje neskorší Colný zákon č.

, ustanovenie , .

Som toho právneho názoru, že rozhodnutie, ktorým bola deklarantovi dovymeraná

dovozná prirážka vo výške 2 531 263,- Sk, je vydané v rozpore so zákonom, ale aj s

Slovenskej republiky.

Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 23.03.2005, sp. zn.

39766/2004, zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie Colného úradu P., zo

dňa 25.06.2004, sp. zn. 1101/2004...

Colné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán svoje rozhodnutie zdôvodnilo tým, že ak bol

tovar prepustený do režimu dočasné použitie za účinnosti vyhlášky MF SR č. 118/1999

Z. z. o dovoznej prirážke a neskôr deklarant navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh,

tak rozhodujúci je okamih prepustenia tovaru do režimu dočasné použitie, teda aj s

dovoznou prirážkou (DPR). Ďalej sa odvoláva na aplikáciu ustanovení § 352 ods. 4, ods.

5 Colného ..

Rozhodnutie správneho orgánu na druhom stupni t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky zo dňa 23. 03. 2005 napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného...

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. -43,

zamietol žalobu sťažovateľa...

Krajský súd Prešov sa v rozsudku zo dňa 31. marca 2006 stotožnil s právnym názorom

správneho orgánu t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Krajský súd tu tiež vyslovil

právny názor, že rozhodujúci je okamih prijatia colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do

režimu dočasné použitie a v predmetnej veci ide len o dovymeranie colného dlhu, ktorým je aj

dovozná prirážka. Ďalej, citujem: „Colný dlh ako keby spočíval a ďalší postup závisel od

toho, pre aký ďalší režim sa rozhodne žalobca, či tovar prepustený do režimu dočasné

použitie vyvezie späť alebo požiada o prepustenie tovaru do užívania voľný obeh" (viď str. 9

ods. 3 zhora rozsudku Krajského súdu Prešov).

Tento právny názor Krajského súdu odporuje ustanoveniu § 150 Colného zákona

č. Podľa tohto ustanovenia colný orgán ustanoví lehotu, v ktorej sa musí

dovezený tovar vyviezť späť, alebo mu bude pridelené iné colne schválené určenie. Z

uvedenej dikcie zákona vyplýva, že deklarant nebol povinný po skončení režimu dočasné

použitie vyviezť tovar späť, ale mohol sa slobodne rozhodnúť navrhnúť prepustiť tovar do

iného colne schváleného určenia. Voľný obeh bez ďalšieho patrí medzi iné colne schválené

určenia (§ 2 písm. j), bod 1 v spojení s písm. k), bod 1).

Colný úrad v žiadnom rozhodnutí neurčil deklarantovi lehotu, v ktorej musí tovar po

skončení režimu dočasné použitie vyviezť späť do zahraničia. Deklarant neporušil žiadnu

povinnosť, keď po skončení tohto režimu navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh

(18. 12. 2002 až 20. 12. 2002). Colný dlh tu vznikol prijatím colného vyhlásenia na

prepustenie tovaru do režimu voľný obeh t. j. ku dňu 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002.

Vtedy už vyhláška o dovoznej prirážke neplatila a z uvedeného dôvodu je nemožné

postupovať podľa ods. Colného v spojení s ,

ods. 4, ods. 5 cit. zákona.

Tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch režimoch a je nemožné prenášať

podmienky jedného režimu na druhý režim. Ide o dve samostatné konania (dočasné použitie,

voľný obeh).

Hore uvedené skutočnosti sťažovať uviedol v odvolaní proti hore rozsudku Krajského

súdu v Prešove...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.

6 Sž-o-KS 74/2006 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove...

Najvyšší súd SR sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Prešove

a obmedzil sa len na vyslovenie právneho záveru, že colné konanie o prepustení tovaru

do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla, ktoré v danom

prípade predchádzalo colnému konaniu o prepustenie tovaru do režimu voľný obeh,

nemožno úplne oddeliť a že tieto konania spolu bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a

výšku dovoznej platby. Z uvedeného dôvodu pre druh platieb a určenie výšky ich sadzieb

je rozhodujúci okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie a nie

okamih prepustenia tovaru do režimu voľný obeh.

Ako som vyššie uviedol, tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch colných

režimoch. Je nemožné prenášať podmienky jedného colného režimu na druhý. Ide o dve

samostatne konania. Prijatím colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľný

obeh ide o nové samostatné konanie a je potrebné tu aplikovať platné právo v čase vzniku

colného dlhu t. j. prijatím colného vyhlásenia. Colný dlh pri režime voľný obeh vznikol dňa

18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, kedy vyhláška o dovoznej prirážke už bola zrušená.

Krajský súd v Prešove, tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodli v rozpore s

, Colného Na konanie začaté pred 01. júlom

2001 sa použijú doterajšie predpisy (pôvodný Colný ). Colné

konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie začalo ešte za účinnosti

Colného Tento zákon nepoznal ustanovenia až ods.

5 Colného

Ustanovenie Colného jasne hovorí, citujem:

„Na účely oslobodenia od dovozného cla alebo vývozného cla sa na colné konanie začaté

pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla

2001 sa použijú iba vtedy ak je pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie po prepustení

tovaru do režimu dočasné použitie v našom prípade začalo ešte za účinnosti pôvodného

Colného Pre deklaranta rozhodne nie je výhodnejšie, aby sa použili

predpisy platné od 01. júla 2001, t. j. ustanovenie až ods. 5

Z. z.“

Som toho názoru, že Krajský súd v Prešove mal vyhovieť žalobe o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, a mal zrušiť rozhodnutie žalovaného, tiež

rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni, ktorým bola dovymeraná dovozná

prirážka vo výške 2.531.263,- Sk a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky nemal potvrdiť napadnutý rozsudok Krajského súdu, ale mal ho zmeniť

tak, že ruší napadnuté rozhodnutia správneho orgánu a vracia vec žalovanému na ďalšie

konanie...

Sťažovateľ zastáva názor, že obsahovou súčasťou uvedených základných práv je

povinnosť súdu, ako orgánu štátnej moci, konať a rozhodovať o právach a právom

chránených záujmoch účastníkov konania zákonným spôsobom. V danom prípade je

zákonom, upravujúcim postup súdu, príslušné ustanovenia colného zákona, na ktoré

sa sťažovateľ odvoláva. Pokiaľ súd koná v rozpore so zákonom do takej miery, že

nerešpektuje jeho kogentnú normu (, a iné) a vydá

rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii, porušuje tým flagrantne princíp legality

v zmysle čl. 2 ods. 2 ÚSR a princíp právnej istoty účastníka konania. Sťažovateľ má, aj

vzhľadom na ust. čl. 1 ods. 1 ÚSR definujúce Slovenskú republiku ako právny štát a čl. 144

ods. 1 ÚSR právo, aby všeobecné súdy konali predvídateľné a v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi (princíp predvídateľnosti konania štátnych orgánov).

Ak Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove vydali v správnom súdnictve rozhodnutia,

ktoré sú evidentne v rozpore s colným zákonom, nie je možné dospieť k záveru, že bolo ich

postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľa na spravodlivý proces a jeho

základné právo na súdnu ochranu...

Správne súdnictvo má predstavovať jednu zo záruk zákonnosti v rámci právneho

štátu a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Tieto hodnotiace kritériá napadnuté

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Prešove nespĺňajú, keďže sú

dôsledkom svojvoľného a nesprávneho výkladu kogentného ustanovenia normatívneho

právneho aktu právneho poriadku Slovenskej republiky, upravujúceho postup súdu pri

zabezpečovaní spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania...»

Sťažovateľka na základe uvedeného skutkového stavu navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.

6 Sž-o-KS 74/2006, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn.

43, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.

6 Sž-o-KS 74/2006, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, zo dňa 31. marca 2006, sp. zn.

-43, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú spoločne

a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania vo výške

35.700,- Sk.“

II.

1. Ochranu základných práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku Slovenskej

republiky, vrátane ľudských práv a základných slobôd garantovaných kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, poskytuje ústavný súd a

všeobecné súdy zriadené v Slovenskej republike. Systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity ( ), ktorý taktiež určuje rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ústavnej ochrany základných práv a slobôd vo vzťahu

k právomoci všeobecných súdov ( ).

Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný súd

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej aj

„sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ( ).

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako

účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd

využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný

procesný predpis).

V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu

k napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2006 domáhať

využitím opravného prostriedku – odvolania (§ 246c, § 250j ods. 1 a § 250ja ods. 1

– ďalej len „OSP“). Sťažovateľka túto možnosť využila

a o jej odvolaní rozhodoval najvyšší súd. V jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky

právne otázky, ktoré boli v predmetnej veci sporné. Najvyšší súd taktiež disponoval

právomocou zrušiť napádaný rozsudok krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie

alebo rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu

a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie [ v znení

platnom a účinnom v čase konania pred najvyšším súdom, v súčasnosti ide o § 250ja ods. 4

].

Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2006 disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy

v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými

súdmi podľa ustanovení .

Z tohto dôvodu odmietol ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti týkajúcej sa napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2006 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie [§ 25 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

2. Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľkiným

právam v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2006 podľa

ustanovení právomoc ústavného súdu sa vzťahuje iba

na preskúmanie sťažnosťou napádaného druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v jednotlivých konkrétnych

veciach viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( )

preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a

konanie, ktoré mu predchádzalo, na odvolacom pojednávaní (§ 246c veta prvá a

) v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu (

a v spojení s veta prvá ) a zistil, že odvolaniu

žalobcu nie je možné priznať úspech.

Clo je peňažnou platbou vyberanou štátom pri vývoze a dovoze tovaru cez štátnu

-colnú hranicu. Napriek svojej fiskálnej funkcii clo nemá povahu sankcie.

Podľa (účinného v čase podania colného

vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu dočasného použitia) colný dlh pri dovoze

vznikne

a) prepustením tovaru, ktorý podlieha clu, do voľného obehu,

b) prepustením tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, do režimu dočasného použitia

s čiastočným oslobodením od dovozného cla.

Colný dlh vznikne prijatím colného vyhlásenia (

Z. z.).

Dlžníkom je deklarant (, veta prvá ).

Podľa colný dlh pri dovoze vznikne

prepustením tovaru, ktorý podlieha dovozným platbám do režimu

a) voľný obeh alebo

b) dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozných platieb.

Colný dlh podľa odseku 1 vznikne prijatím colného vyhlásenia a dlžníkom je

deklarant. V prípade nepriameho zastúpenia je dlžníkom aj osoba, v prospech ktorej sa

colné vyhlásenie podalo ( ).

Podľa suma dovozných platieb pri tovare

prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je

3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by

bol v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a

to za každý aj začatý mesiac, počas ktorého bol tovar v režime dočasné použitie s

čiastočným oslobodením od dovozného cla.

Podľa ak vznikne colný dlh pri dovážanom

tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa

podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do

režimu dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný díh sa

určí podľa §403.

Podľa ak vznikne colný dlh pri tovare

prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla

z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa

vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných

platieb podľa odsekov 1 až 3.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

suma dovozných platieb alebo vývozných platieb sa určuje podľa pravidiel na ich

vymeriavanie vzťahujúcich sa na tovar v okamihu, keď colný dlh vznikol.

Ak nemožno určiť, kedy colný dlh vznikol, určí colný úrad okamih rozhodujúci na

použitie pravidiel na určenie colného dlhu podľa toho, kedy nastala skutočnosť, s ktorou

je spojený vznik colného dlhu ( ).

Ak sa dodatočne preukáže, že colný dlh vznikol pred okamihom" vzniku colného

dlhu podľa odseku 2, suma dovozných platieb alebo suma vývozných platieb sa určí

podľa pravidiel na ich vymeriavanie vzťahujúcich sa na tovar v okamihu, keď bol

preukázaný skorší vznik colného dlhu ( ).

Podľa na konanie začaté pred 1. júlom 2001

sa použijú doterajšie predpisy.

Obsahom spisu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, bolo

nesporne preukázané, že žalobca resp. jeho právny predchodca C., a. s. H, doviezol na

územie Slovenskej republiky stroje na navíjanie osnov a v dňoch 28. 1. 2000 až 23. 2.

2000, t. j. za platnosti colného , podal colné vyhlásenia na

prepustenie tovaru v režime dočasné použitie s čiastočným oslobodením od cla. K spätnému

vývozu strojov nedošlo, stroje zostali na colnom území a žalobca ich navrhol do režimu

"voľný" obeh. Colné vyhlásenie na prepustenie tovaru do voľného obehu podal žalobca

v dňoch 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, t. j. už za platnosti colného

V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, podľa ktorého právneho

predpisu treba postupovať pri vymeraní resp. dovymeraní colného dlhu.

Vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu veci ako aj citovaných zákonných

ustanovení odvolací súd, v súlade s názorom žalovaného dospel k záveru že colné konanie

od prepustenia tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od

dovozného cla, ktoré v danom prípade predchádzalo colnému konaniu o prepustenie

tovaru do režimu voľný obeh nemožno úplne oddeliť a že tieto konania spolu

bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a výšku dovoznej platby. Preto v danom prípade

pre druh platieb a pre určenie výšky ich sadzieb je rozhodujúci okamih prepustenia

predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného

cla a tiež okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh. Poukazujúc

na zhora citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu, dátum podania, colných

vyhlásení, ktorými žalobca navrhol prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný

obeh je v danej veci relevantný výlučne ohľadom určenia právneho predpisu, podľa

ktorého sa bude v konaní postupovať, nie pre určenie výšky colného dlhu. Takto potom

colné orgány postupovali správne, ak dovymerali colný dlh i s ohľadom na vyhlášku MF

SR č. o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov, zrušenú ku dňu 1.

januára 2001 vyhláškou MF SR č.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu najmä, že dovoznú

prirážku nebol povinný platiť, za neopodstatnené, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie

danej veci žalovaným i krajským súdom. Preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s veta druhá ako vecne správny potvrdil.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

jeho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, či už z hľadiska jeho posúdenia ako celku, alebo osobitne vo vzťahu k §

458 ods. 1 a 2 Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), na ktorý sťažovateľka poukázala.

Najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 s konečnou platnosťou potvrdil

rozhodnutia colných orgánov, ktorými bol sťažovateľke vymeraný colný dlh podľa § 352

ods. 5 Nespornú skutočnosť, že sťažovateľka podala colné

vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľného obehu 18. decembra 2002 až 20.

decembra 2002 (teda po 1. júli 2001, za účinnosti ), v konaní

posúdili najvyšší súd, súd prvého stupňa, ako aj colné orgány, ktorých rozhodnutia boli

predmetom preskúmania, v súlade s generálnym intertemporálnym ustanovením § 458

Najvyšší súd aplikoval ustanovenia v tom čase platného

a účinného právneho predpisu poukážuc však zároveň na skutočnosť, že pre tovar, ohľadne

ktorého navrhovala sťažovateľka prepustenie do režimu voľného obehu, bolo pôvodne

colne schválené určenie prepustením do režimu dočasného použitia. Do tohto režimu bol

uvedený tovar prepustený práve na základe colných vyhlásení sťažovateľky, resp. jej

právneho predchodcu. Stalo sa tak počas platnosti Colný zákon

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj počas

platnosti vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č.

o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška MF SR

č. “). V režime dočasného použitia sa predmetný tovar (dovezený na

územie Slovenskej republiky právnym predchodcom sťažovateľky) nachádzal aj po

nadobudnutí účinnosti

Podľa , ako aj podľa

bolo účelom colného režimu „dočasné použitie“ umožniť, aby sa zahraničný tovar, ktorý

má byť spätne vyvezený v nezmenenom stave s výnimkou bežného opotrebenia

v dôsledku jeho používania, použil na colnom území s úplným alebo čiastočným

oslobodením od dovozného cla bez uplatnenia obchodnopolitických opatrení.

Spätný vývoz bol teda podstatnou zákonnou podmienkou nakladania

s dovezeným tovarom prepusteným do režimu dočasného použitia. Naopak prepustením

tovaru do colného režimu „voľný obeh“ získava zahraničný tovar colný status

slovenského tovaru, pričom tento režim zahŕňa uplatnenie obchodnopolitických opatrení

a ďalších colných formalít ustanovených na dovoz tovaru a vybratie dlžných dovozných

platieb. Pokiaľ mal colný režim voľného obehu (do ktorého sťažovateľka v decembri 2002

navrhla prepustiť zahraničný tovar dovezený začiatkom roka 2000) bezprostredne

nadväzovať na predchádzajúci režim dočasného použitia (do ktorého bol pri dovoze

uvedený tovar prepustený), a to namiesto spätného vývozu uvedeného tovaru, nemôže

sťažovateľka dobromyseľne namietať, že dodržala všetky zákonné podmienky určené na

prepustenie tovaru do colného režimu dočasného použitia s čiastočným alebo úplným

oslobodením od dovozných platieb (vrátane obchodnopolitických opatrení).

Ustanovenia a stanovujú vznik colného dlhu

aj v prípade dodatočného zistenia nesplnenia podstatných podmienok príslušného colného

režimu.

Za uvedených okolností nemožno aplikáciu ,

ktorú najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 odobril, považovať za arbitrárnu.

Podľa uvedeného ustanovenia ak vznikne colný dlh pri tovare prepustenom do režimu

dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je

prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi

sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odsekov 1 až 3.

Podľa ak vznikne colný dlh pri dovážanom

tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa

podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu

dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí podľa

§ 403.

Podľa suma dovozných platieb pri tovare

prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je

3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by bol

v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a to

za každý aj začatý mesiac, počas ktorého bol tovar v režime dočasné použitie s čiastočným

oslobodením od dovozného cla.

Podľa prevod práv a povinností vyplývajúcich

z režimu dočasné použitie na inú osobu podľa § 288 môže mať za následok zmenu rozsahu

oslobodenia. Ak sa prevod práv a povinností z režimu dočasné použitie s čiastočným

oslobodením od dovozného cla vykoná v priebehu mesiaca, sumu dovozných platieb za celý

tento mesiac je povinný zaplatiť doterajší držiteľ povolenia.

Sťažovateľka namieta právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „... v danom

prípade pre druh platieb a pre určenie výšky ich sadzieb je rozhodujúci okamih

prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od

dovozného cla a nie okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh. ...

dátum podania, colných vyhlásení, ktorými žalobca navrhol prepustenia predmetného

tovaru do režimu voľný obeh je v danej veci relevantný výlučne ohľadom určenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa bude v konaní postupovať, ... colné orgány

postupovali správne, ak dovymerali colný dlh i s ohľadom na vyhlášku MF SR č.

o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov, zrušenú ku dňu

1. januára 2001 vyhláškou MF SR č. ...“. Citovaný právny názor nie je

výsledkom svojvoľnej intrepretácie (ako to namietala

sťažovateľka), ale dôsledkom uplatnenia na daný prípad.

Uvedené ustanovenie ako lex specialis (vo vzťahu k všeobecnému intertemporálnemu

ustanoveniu ) prikazuje použiť v rámci stanovenia výšky

colného dlhu pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením

od dovozného cla (vzniknutého z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu)

právne predpisy platné v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie dovážaného tovaru

do režimu dočasné použitie. Aplikácia na daný prípad

taktiež nebola svojvoľná ani nebola prejavom nenáležitého „prenášania“ podmienok

colného režimu dočasného použitia na režim voľného obehu (ako naznačuje sťažovateľka).

Ide o dôsledok skutočnosti, že uvedené colné režimy na seba v sťažovateľkinom prípade

priamo nadväzujú, pričom právna skutočnosť relevantná na vyrubenie colného dlhu nastala

v danom prípade až v okamihu, keď sťažovateľka namiesto spätného vývozu navrhla

prepustenie dovezeného tovaru v režime dočasného použitia do colného režimu voľný obeh.

Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napádanom rozsudku z 9. mája 2007

rešpektuje zmysel a účel použitých ustanovení jednotlivých právnych predpisov

aplikovaných v danej veci. Okrem iného znemožňuje obchádzanie povinnosti úhrady

dovozných platieb povinnými subjektmi pri dovoze tovaru prepustenom do režimu

dočasného použitia.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s konkrétnou interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaný právny výklad obsiahnutý

v napádanom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája 2007 takéto nedostatky nevykazuje.

Do obsahu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru nepatrí „právo“ účastníka konania (dotknutej osoby) na to, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

v priebehu konania prezentuje (obdobne napr. , ). Základné právo

na súdnu ochranu podľa , resp. právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami zaručenými

v a v dohovoru, teda, že by zo strany najvyššieho súdu

nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008