Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 190/08
PDF · 298.49 KB
No categories available
III. ÚS 190/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K.,
M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti N., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 65/2005
z 31. marca 2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«Colný úrad P. rozhodnutím č. 1101/2004 zo dňa 25. 06. 2004 dovymeral
sťažovateľovi colný dlh vo výške 2.531.263,- Sk.
Colný úrad v colnom konaní vymeral dlžníkovi vzniknutý colný dlh s poukazom na
§ 352 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z.: „Ak vznikne colný dlh pri dovážanom tovare
prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa
podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu
dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí
podľa § 403."
Výška colného dlhu je určená podľa § 352 ods. 5 zák. č. 238/2001 Z. z. podľa
ktorého: „Ak vznikne colný dlh pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s
čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do
tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných
platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odseku 1 až 3 t. j. rozdielom
sumy dovozných platieb podľa § 352 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. a sumou dovozných
platieb podľa § 352 ods. 1 až 3 zák. č. 238/2001 Z. z."
Proti hore cit. rozhodnutiu Colného úradu P. o do vymeraní colného dlhu
sťažovateľ podal v lehote odvolanie...
Podstatou celého sporu je tá skutočnosť, že colný dlh pri režime dočasné použitie
vzniká dvakrát, raz prijatím colného vyhlásenia, keď sa tovar navrhuje prepustiť do režimu
dočasné použitie, a druhý krát prijatím colného vyhlásenia, keď sa tovar navrhuje
prepustiť do režimu voľný obeh.
V colnom práve platia pre colné režimy základné zásady. Napríklad tovar nemôže
byť súčasne v dvoch režimoch. Stále sa musí príslušný colný režim ukončiť a potom je na
deklarantovi, do akého colného režimu navrhne tovar prepustiť, alebo tiež do iného colne
schváleného určenia, napr. voľný obeh (§ 379 a násl. cit. Colného zákona).
Podľa § 403 ods. 1 cit. Colného zákona, suma dovozných platieb alebo vývozných
platieb sa určuje podľa pravidiel na ich vymeranie, vzťahujúcich sa na tovar v okamihu keď
colný dlh vznikol. Z uvedeného vyplýva, že colný dlh sa vymeria podľa pravidiel platných
v okamihu kedy bol tovar prepustený do režimu voľný obeh.
Deklarant ako sťažovateľ podal colné vyhlásenia (15 x JCD) na prepustenie tovaru
(stroje na navíjanie osnov) do režimu voľný obeh dňa 18. 12. 2002 a 20. 12. 2002, kde v
ods. 47 JCD úmyselne kód DPR (dovozná prirážka) neuviedol. Tento kód DPR neuviedol z
toho dôvodu, že vyhláška MF SR č. 118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke bola v tom čase už
zrušená. Uvedená vyhláška bola zrušená vyhláškou MF SR č. 451/2000 Z. z., s
účinnosťou od 1. januára 2001...
Colný dlh, ktorý pozostával z dovoznej prirážky tu nemohol vzniknúť podľa § 397
ods. 1, písm. a) Colného zákona č. 238/2001 Z. z., lebo v tom čase vyhláška o dovoznej
prirážke už dávno neplatila (vyhláška č. 118/1999 Z. z., bola zrušená od 01. januára
2001).Som toho právneho názoru, že colný dlh - dovozná prirážka bola dodatočne
dovymeraná v rozpore so zákonom...
Colný úrad pochybil, keď nerešpektuje ustanovenie § 458 ods. 1 neskoršieho
Colného zákona č. 238/2001 Z. z., kde sa hovorí, že na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa
použijú doterajšie predpisy, t. j. pôvodný Colný zákon č. 180/1996 Z. z. No a
konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie začalo za účinnosti tohto
Colného zákona. Tiež sa nerešpektuje § 458 ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z., kde
sa hovorí, že na účely oslobodenia od dovozného cla, alebo vývozného cla sa na colné
konanie začaté pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy
platné od 01. júla 2001 sa použijú iba vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie.
No, účelový výklad ustanovenia § 352 ods. 4, 5 neskoršieho Colného zákona
č. 238/2001 Z. z., rozhodne nie je výhodnejší pre deklaranta...
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky orgány štátnej správy môžu robiť len
to, čo im zákon dovoľuje a spôsobom akým im to dovoľuje. Ustanovenie § 458 ods. 1
Colného zákona č. 238/2001 Z. z. jasne hovorí, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001,
sa použijú doterajšie predpisy. Konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie
bolo začaté ešte za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Tento zákon nepoznal také
ustanovenia, aké sú uvedené v neskoršom Colnom zákone č. 238/2001 Z. z., t. j.
ustanovenia § 352 ods. 4, 5.
Ďalej ustanovenie § 458 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z., tiež jasne hovorí, že na
účely oslobodenia od dovozného cla sa na colné konanie začaté pred 01. júlom 2001
použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla 2001 sa použijú iba
vtedy, ak je to pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie v našej veci bolo začaté ešte za
účinnosti pôvodného Colného zákona č. 180/1996 Z. z. a táto právna úprava je výhodnejšia
pre deklaranta, lebo nepoznala také ustanovenie, ktoré obsahuje neskorší Colný zákon č.
238/2001 Z. z., ustanovenie § 352 ods. 4, 5.
Som toho právneho názoru, že rozhodnutie, ktorým bola deklarantovi dovymeraná
dovozná prirážka vo výške 2 531 263,- Sk, je vydané v rozpore so zákonom, ale aj s Ústavou
Slovenskej republiky.
Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 23.03.2005, sp. zn.
39766/2004, zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie Colného úradu P., zo
dňa 25.06.2004, sp. zn. 1101/2004...
Colné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán svoje rozhodnutie zdôvodnilo tým, že ak bol
tovar prepustený do režimu dočasné použitie za účinnosti vyhlášky MF SR č. 118/1999
Z. z. o dovoznej prirážke a neskôr deklarant navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh,
tak rozhodujúci je okamih prepustenia tovaru do režimu dočasné použitie, teda aj s
dovoznou prirážkou (DPR). Ďalej sa odvoláva na aplikáciu ustanovení § 352 ods. 4, ods.
5 Colného zákona č. 238/2001 Z. z...
Rozhodnutie správneho orgánu na druhom stupni t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky zo dňa 23. 03. 2005 napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného...
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. 1 S/65/2005-43,
zamietol žalobu sťažovateľa...
Krajský súd Prešov sa v rozsudku zo dňa 31. marca 2006 stotožnil s právnym názorom
správneho orgánu t. j. Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Krajský súd tu tiež vyslovil
právny názor, že rozhodujúci je okamih prijatia colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do
režimu dočasné použitie a v predmetnej veci ide len o dovymeranie colného dlhu, ktorým je aj
dovozná prirážka. Ďalej, citujem: „Colný dlh ako keby spočíval a ďalší postup závisel od
toho, pre aký ďalší režim sa rozhodne žalobca, či tovar prepustený do režimu dočasné
použitie vyvezie späť alebo požiada o prepustenie tovaru do užívania voľný obeh" (viď str. 9
ods. 3 zhora rozsudku Krajského súdu Prešov).
Tento právny názor Krajského súdu odporuje ustanoveniu § 150 Colného zákona
č. 180/1996 Z. z. Podľa tohto ustanovenia colný orgán ustanoví lehotu, v ktorej sa musí
dovezený tovar vyviezť späť, alebo mu bude pridelené iné colne schválené určenie. Z
uvedenej dikcie zákona vyplýva, že deklarant nebol povinný po skončení režimu dočasné
použitie vyviezť tovar späť, ale mohol sa slobodne rozhodnúť navrhnúť prepustiť tovar do
iného colne schváleného určenia. Voľný obeh bez ďalšieho patrí medzi iné colne schválené
určenia (§ 2 písm. j), bod 1 v spojení s písm. k), bod 1).
Colný úrad v žiadnom rozhodnutí neurčil deklarantovi lehotu, v ktorej musí tovar po
skončení režimu dočasné použitie vyviezť späť do zahraničia. Deklarant neporušil žiadnu
povinnosť, keď po skončení tohto režimu navrhol prepustiť tovar do režimu voľný obeh
(18. 12. 2002 až 20. 12. 2002). Colný dlh tu vznikol prijatím colného vyhlásenia na
prepustenie tovaru do režimu voľný obeh t. j. ku dňu 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002.
Vtedy už vyhláška o dovoznej prirážke neplatila a z uvedeného dôvodu je nemožné
postupovať podľa § 403 ods. Colného zákona č. 238/2001 Z. z. v spojení s § 352 ods. 1,
ods. 4, ods. 5 cit. zákona.
Tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch režimoch a je nemožné prenášať
podmienky jedného režimu na druhý režim. Ide o dve samostatné konania (dočasné použitie,
voľný obeh).
Hore uvedené skutočnosti sťažovať uviedol v odvolaní proti hore rozsudku Krajského
súdu v Prešove...
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.
6 Sž-o-KS 74/2006 potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove...
Najvyšší súd SR sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Prešove
a obmedzil sa len na vyslovenie právneho záveru, že colné konanie o prepustení tovaru
do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla, ktoré v danom
prípade predchádzalo colnému konaniu o prepustenie tovaru do režimu voľný obeh,
nemožno úplne oddeliť a že tieto konania spolu bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a
výšku dovoznej platby. Z uvedeného dôvodu pre druh platieb a určenie výšky ich sadzieb
je rozhodujúci okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie a nie
okamih prepustenia tovaru do režimu voľný obeh.
Ako som vyššie uviedol, tovar nemôže byť súčasne prepustený v dvoch colných
režimoch. Je nemožné prenášať podmienky jedného colného režimu na druhý. Ide o dve
samostatne konania. Prijatím colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľný
obeh ide o nové samostatné konanie a je potrebné tu aplikovať platné právo v čase vzniku
colného dlhu t. j. prijatím colného vyhlásenia. Colný dlh pri režime voľný obeh vznikol dňa
18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, kedy vyhláška o dovoznej prirážke už bola zrušená.
Krajský súd v Prešove, tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodli v rozpore s
§ 458 ods. 1, ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. Na konanie začaté pred 01. júlom
2001 sa použijú doterajšie predpisy (pôvodný Colný zákon č. 180/1996 Z. z.). Colné
konanie o prepustení tovaru do režimu dočasné použitie začalo ešte za účinnosti
Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Tento zákon nepoznal ustanovenia § 352 ods. 1 až ods.
5 Colného zákona č. 238/2001 Z. z.
Ustanovenie § 458 ods. 2 Colného zákona č. 238/2001 Z. z. jasne hovorí, citujem:
„Na účely oslobodenia od dovozného cla alebo vývozného cla sa na colné konanie začaté
pred 01. júlom 2001 použijú predpisy platné pred týmto dňom; predpisy platné od 01. júla
2001 sa použijú iba vtedy ak je pre deklaranta výhodnejšie. Colné konanie po prepustení
tovaru do režimu dočasné použitie v našom prípade začalo ešte za účinnosti pôvodného
Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Pre deklaranta rozhodne nie je výhodnejšie, aby sa použili
predpisy platné od 01. júla 2001, t. j. ustanovenie § 352 ods. 1 až ods. 5 zák. č. 238/2001
Z. z.“
Som toho názoru, že Krajský súd v Prešove mal vyhovieť žalobe o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, a mal zrušiť rozhodnutie žalovaného, tiež
rozhodnutie správneho orgánu na prvom stupni, ktorým bola dovymeraná dovozná
prirážka vo výške 2.531.263,- Sk a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky nemal potvrdiť napadnutý rozsudok Krajského súdu, ale mal ho zmeniť
tak, že ruší napadnuté rozhodnutia správneho orgánu a vracia vec žalovanému na ďalšie
konanie...
Sťažovateľ zastáva názor, že obsahovou súčasťou uvedených základných práv je
povinnosť súdu, ako orgánu štátnej moci, konať a rozhodovať o právach a právom
chránených záujmoch účastníkov konania zákonným spôsobom. V danom prípade je
zákonom, upravujúcim postup súdu, príslušné ustanovenia colného zákona, na ktoré
sa sťažovateľ odvoláva. Pokiaľ súd koná v rozpore so zákonom do takej miery, že
nerešpektuje jeho kogentnú normu (§ 458 ods. 1, ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z. a iné) a vydá
rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii, porušuje tým flagrantne princíp legality
v zmysle čl. 2 ods. 2 ÚSR a princíp právnej istoty účastníka konania. Sťažovateľ má, aj
vzhľadom na ust. čl. 1 ods. 1 ÚSR definujúce Slovenskú republiku ako právny štát a čl. 144
ods. 1 ÚSR právo, aby všeobecné súdy konali predvídateľné a v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi (princíp predvídateľnosti konania štátnych orgánov).
Ak Najvyšší súd SR a Krajský súd v Prešove vydali v správnom súdnictve rozhodnutia,
ktoré sú evidentne v rozpore s colným zákonom, nie je možné dospieť k záveru, že bolo ich
postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľa na spravodlivý proces a jeho
základné právo na súdnu ochranu...
Správne súdnictvo má predstavovať jednu zo záruk zákonnosti v rámci právneho
štátu a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Tieto hodnotiace kritériá napadnuté
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Prešove nespĺňajú, keďže sú
dôsledkom svojvoľného a nesprávneho výkladu kogentného ustanovenia normatívneho
právneho aktu právneho poriadku Slovenskej republiky, upravujúceho postup súdu pri
zabezpečovaní spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania...»
Sťažovateľka na základe uvedeného skutkového stavu navrhla, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.
6 Sž-o-KS 74/2006, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. 1 S/65/2005-
43, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. mája 2007, sp. zn.
6 Sž-o-KS 74/2006, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, zo dňa 31. marca 2006, sp. zn.
1 S/65/2005-43, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú spoločne
a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania vo výške
35.700,- Sk.“
II.
1. Ochranu základných práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku Slovenskej
republiky, vrátane ľudských práv a základných slobôd garantovaných kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, poskytuje ústavný súd a
všeobecné súdy zriadené v Slovenskej republike. Systém tejto ochrany je založený na
princípe subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý taktiež určuje rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ústavnej ochrany základných práv a slobôd vo vzťahu
k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy).
Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej aj
„sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy).
Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako
účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd
využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný
procesný predpis).
V danom prípade sa sťažovateľka mohla ochrany svojich práv vo vzťahu
k napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 domáhať
využitím opravného prostriedku – odvolania (§ 246c, § 250j ods. 1 a § 250ja ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“). Sťažovateľka túto možnosť využila
a o jej odvolaní rozhodoval najvyšší súd. V jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky
právne otázky, ktoré boli v predmetnej veci sporné. Najvyšší súd taktiež disponoval
právomocou zrušiť napádaný rozsudok krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie
alebo rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu
a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie [§ 250ja ods. 3 OSP v znení
platnom a účinnom v čase konania pred najvyšším súdom, v súčasnosti ide o § 250ja ods. 4
OSP].
Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádanému rozsudku krajského súdu sp. zn.
1 S 65/2005 z 31. marca 2006 disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy
v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými
súdmi podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Z tohto dôvodu odmietol ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti týkajúcej sa napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005
z 31. marca 2006 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie [§ 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
2. Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľkiným
právam v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 65/2005 z 31. marca 2006 podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právomoc ústavného súdu sa vzťahuje iba
na preskúmanie sťažnosťou napádaného druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sž-o-KS 74/2006 z 9. mája 2007.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v jednotlivých konkrétnych
veciach viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)
preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a
konanie, ktoré mu predchádzalo, na odvolacom pojednávaní (§ 246c veta prvá a
§ 214 ods. 1 OSP) v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu (§ 250g ods. 2
OSP a § 211 ods. 3 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP) a zistil, že odvolaniu
žalobcu nie je možné priznať úspech.
Clo je peňažnou platbou vyberanou štátom pri vývoze a dovoze tovaru cez štátnu
-colnú hranicu. Napriek svojej fiskálnej funkcii clo nemá povahu sankcie.
Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (účinného v čase podania colného
vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu dočasného použitia) colný dlh pri dovoze
vznikne
a) prepustením tovaru, ktorý podlieha clu, do voľného obehu,
b) prepustením tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, do režimu dočasného použitia
s čiastočným oslobodením od dovozného cla.
Colný dlh vznikne prijatím colného vyhlásenia (§ 196 ods. 2 zákona č. 180/1996
Z. z.).
Dlžníkom je deklarant (§ 196 ods. 3, veta prvá zákona č. 180/1996 Z. z.).
Podľa § 397 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. colný dlh pri dovoze vznikne
prepustením tovaru, ktorý podlieha dovozným platbám do režimu
a) voľný obeh alebo
b) dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozných platieb.
Colný dlh podľa odseku 1 vznikne prijatím colného vyhlásenia a dlžníkom je
deklarant. V prípade nepriameho zastúpenia je dlžníkom aj osoba, v prospech ktorej sa
colné vyhlásenie podalo (§ 397 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z.).
Podľa § 352 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. suma dovozných platieb pri tovare
prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je
3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by
bol v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a
to za každý aj začatý mesiac, počas ktorého bol tovar v režime dočasné použitie s
čiastočným oslobodením od dovozného cla.
Podľa § 352 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri dovážanom
tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa
podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do
režimu dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný díh sa
určí podľa §403.
Podľa § 352 ods. 5 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri tovare
prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla
z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa
vypočíta ako rozdiel medzi sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných
platieb podľa odsekov 1 až 3.
Podľa § 403 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak,
suma dovozných platieb alebo vývozných platieb sa určuje podľa pravidiel na ich
vymeriavanie vzťahujúcich sa na tovar v okamihu, keď colný dlh vznikol.
Ak nemožno určiť, kedy colný dlh vznikol, určí colný úrad okamih rozhodujúci na
použitie pravidiel na určenie colného dlhu podľa toho, kedy nastala skutočnosť, s ktorou
je spojený vznik colného dlhu (§ 403 ods. 2 zákona č. 238/2001 Z. z.).
Ak sa dodatočne preukáže, že colný dlh vznikol pred okamihom" vzniku colného
dlhu podľa odseku 2, suma dovozných platieb alebo suma vývozných platieb sa určí
podľa pravidiel na ich vymeriavanie vzťahujúcich sa na tovar v okamihu, keď bol
preukázaný skorší vznik colného dlhu (§ 403 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z.).
Podľa § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. na konanie začaté pred 1. júlom 2001
sa použijú doterajšie predpisy.
Obsahom spisu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, bolo
nesporne preukázané, že žalobca resp. jeho právny predchodca C., a. s. H, doviezol na
územie Slovenskej republiky stroje na navíjanie osnov a v dňoch 28. 1. 2000 až 23. 2.
2000, t. j. za platnosti colného zákona č. 180/1996 Z. z., podal colné vyhlásenia na
prepustenie tovaru v režime dočasné použitie s čiastočným oslobodením od cla. K spätnému
vývozu strojov nedošlo, stroje zostali na colnom území a žalobca ich navrhol do režimu
"voľný" obeh. Colné vyhlásenie na prepustenie tovaru do voľného obehu podal žalobca
v dňoch 18. 12. 2002 až 20. 12. 2002, t. j. už za platnosti colného zákona č. 238/2001 Z. z.
V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, podľa ktorého právneho
predpisu treba postupovať pri vymeraní resp. dovymeraní colného dlhu.
Vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu veci ako aj citovaných zákonných
ustanovení odvolací súd, v súlade s názorom žalovaného dospel k záveru že colné konanie
od prepustenia tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od
dovozného cla, ktoré v danom prípade predchádzalo colnému konaniu o prepustenie
tovaru do režimu voľný obeh nemožno úplne oddeliť a že tieto konania spolu
bezpodmienečne súvisia pokiaľ ide o druh a výšku dovoznej platby. Preto v danom prípade
pre druh platieb a pre určenie výšky ich sadzieb je rozhodujúci okamih prepustenia
predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného
cla a tiež okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh. Poukazujúc
na zhora citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu, dátum podania, colných
vyhlásení, ktorými žalobca navrhol prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný
obeh je v danej veci relevantný výlučne ohľadom určenia právneho predpisu, podľa
ktorého sa bude v konaní postupovať, nie pre určenie výšky colného dlhu. Takto potom
colné orgány postupovali správne, ak dovymerali colný dlh i s ohľadom na vyhlášku MF
SR č. 118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov, zrušenú ku dňu 1.
januára 2001 vyhláškou MF SR č. 451/2000 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu najmä, že dovoznú
prirážku nebol povinný platiť, za neopodstatnené, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie
danej veci žalovaným i krajským súdom. Preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP ako vecne správny potvrdil.»
Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
jeho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, či už z hľadiska jeho posúdenia ako celku, alebo osobitne vo vzťahu k §
458 ods. 1 a 2 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 238/2001 Z. z.“), na ktorý sťažovateľka poukázala.
Najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 s konečnou platnosťou potvrdil
rozhodnutia colných orgánov, ktorými bol sťažovateľke vymeraný colný dlh podľa § 352
ods. 5 zákona č. 238/2001 Z. z. Nespornú skutočnosť, že sťažovateľka podala colné
vyhlásenia na prepustenie tovaru do režimu voľného obehu 18. decembra 2002 až 20.
decembra 2002 (teda po 1. júli 2001, za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.), v konaní
posúdili najvyšší súd, súd prvého stupňa, ako aj colné orgány, ktorých rozhodnutia boli
predmetom preskúmania, v súlade s generálnym intertemporálnym ustanovením § 458
zákona č. 238/2001 Z. z. Najvyšší súd aplikoval ustanovenia v tom čase platného
a účinného právneho predpisu poukážuc však zároveň na skutočnosť, že pre tovar, ohľadne
ktorého navrhovala sťažovateľka prepustenie do režimu voľného obehu, bolo pôvodne
colne schválené určenie prepustením do režimu dočasného použitia. Do tohto režimu bol
uvedený tovar prepustený práve na základe colných vyhlásení sťažovateľky, resp. jej
právneho predchodcu. Stalo sa tak počas platnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“), ako aj počas
platnosti vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 118/1999 Z. z.
o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška MF SR
č. 118/1999 Z. z.“). V režime dočasného použitia sa predmetný tovar (dovezený na
územie Slovenskej republiky právnym predchodcom sťažovateľky) nachádzal aj po
nadobudnutí účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.
Podľa § 147 zákona č. 180/1996 Z. z., ako aj podľa § 338 zákona č. 238/2001 Z. z.
bolo účelom colného režimu „dočasné použitie“ umožniť, aby sa zahraničný tovar, ktorý
má byť spätne vyvezený v nezmenenom stave s výnimkou bežného opotrebenia
v dôsledku jeho používania, použil na colnom území s úplným alebo čiastočným
oslobodením od dovozného cla bez uplatnenia obchodnopolitických opatrení.
Spätný vývoz bol teda podstatnou zákonnou podmienkou nakladania
s dovezeným tovarom prepusteným do režimu dočasného použitia. Naopak prepustením
tovaru do colného režimu „voľný obeh“ získava zahraničný tovar colný status
slovenského tovaru, pričom tento režim zahŕňa uplatnenie obchodnopolitických opatrení
a ďalších colných formalít ustanovených na dovoz tovaru a vybratie dlžných dovozných
platieb. Pokiaľ mal colný režim voľného obehu (do ktorého sťažovateľka v decembri 2002
navrhla prepustiť zahraničný tovar dovezený začiatkom roka 2000) bezprostredne
nadväzovať na predchádzajúci režim dočasného použitia (do ktorého bol pri dovoze
uvedený tovar prepustený), a to namiesto spätného vývozu uvedeného tovaru, nemôže
sťažovateľka dobromyseľne namietať, že dodržala všetky zákonné podmienky určené na
prepustenie tovaru do colného režimu dočasného použitia s čiastočným alebo úplným
oslobodením od dovozných platieb (vrátane obchodnopolitických opatrení).
Ustanovenia § 397 ods. 8 a 9 zákona č. 238/2001 Z. z. stanovujú vznik colného dlhu
aj v prípade dodatočného zistenia nesplnenia podstatných podmienok príslušného colného
režimu.
Za uvedených okolností nemožno aplikáciu § 352 ods. 5 zákona č. 238/2001 Z. z.,
ktorú najvyšší súd napádaným rozsudkom z 9. mája 2007 odobril, považovať za arbitrárnu.
Podľa uvedeného ustanovenia ak vznikne colný dlh pri tovare prepustenom do režimu
dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla z iného dôvodu, ako je
prepustenie tovaru do tohto režimu, suma dovozných platieb sa vypočíta ako rozdiel medzi
sumou dovozných platieb podľa odseku 4 a sumou dovozných platieb podľa odsekov 1 až 3.
Podľa § 352 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z. ak vznikne colný dlh pri dovážanom
tovare prepustenom do režimu dočasné použitie, suma dovozných platieb sa určuje podľa
podmienok pre dovážaný tovar v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie do režimu
dočasné použitie. Ak nemožno určiť čas prijatia colného vyhlásenia, colný dlh sa určí podľa
§ 403.
Podľa § 352 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. suma dovozných platieb pri tovare
prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od dovozného cla je
3 % zo sumy dovozných platieb, ktoré by sa mali zaplatiť za uvedený tovar, ak by bol
v okamihu prepustenia do režimu dočasné použitie prepustený do režimu voľný obeh, a to
za každý aj začatý mesiac, počas ktorého bol tovar v režime dočasné použitie s čiastočným
oslobodením od dovozného cla.
Podľa § 352 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z. prevod práv a povinností vyplývajúcich
z režimu dočasné použitie na inú osobu podľa § 288 môže mať za následok zmenu rozsahu
oslobodenia. Ak sa prevod práv a povinností z režimu dočasné použitie s čiastočným
oslobodením od dovozného cla vykoná v priebehu mesiaca, sumu dovozných platieb za celý
tento mesiac je povinný zaplatiť doterajší držiteľ povolenia.
Sťažovateľka namieta právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „... v danom
prípade pre druh platieb a pre určenie výšky ich sadzieb je rozhodujúci okamih
prepustenia predmetného tovaru do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením od
dovozného cla a nie okamih prepustenia predmetného tovaru do režimu voľný obeh. ...
dátum podania, colných vyhlásení, ktorými žalobca navrhol prepustenia predmetného
tovaru do režimu voľný obeh je v danej veci relevantný výlučne ohľadom určenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa bude v konaní postupovať, ... colné orgány
postupovali správne, ak dovymerali colný dlh i s ohľadom na vyhlášku MF SR č.
118/1999 Z. z. o dovoznej prirážke v znení neskorších predpisov, zrušenú ku dňu
1. januára 2001 vyhláškou MF SR č. 451/2000 Z. z....“. Citovaný právny názor nie je
výsledkom svojvoľnej intrepretácie § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. (ako to namietala
sťažovateľka), ale dôsledkom uplatnenia § 352 zákona č. 238/2001 Z. z. na daný prípad.
Uvedené ustanovenie ako lex specialis (vo vzťahu k všeobecnému intertemporálnemu
ustanoveniu § 458 zákona č. 238/2001 Z. z.) prikazuje použiť v rámci stanovenia výšky
colného dlhu pri tovare prepustenom do režimu dočasné použitie s čiastočným oslobodením
od dovozného cla (vzniknutého z iného dôvodu, ako je prepustenie tovaru do tohto režimu)
právne predpisy platné v čase prijatia colného vyhlásenia na prepustenie dovážaného tovaru
do režimu dočasné použitie. Aplikácia § 352 zákona č. 238/2001 Z. z. na daný prípad
taktiež nebola svojvoľná ani nebola prejavom nenáležitého „prenášania“ podmienok
colného režimu dočasného použitia na režim voľného obehu (ako naznačuje sťažovateľka).
Ide o dôsledok skutočnosti, že uvedené colné režimy na seba v sťažovateľkinom prípade
priamo nadväzujú, pričom právna skutočnosť relevantná na vyrubenie colného dlhu nastala
v danom prípade až v okamihu, keď sťažovateľka namiesto spätného vývozu navrhla
prepustenie dovezeného tovaru v režime dočasného použitia do colného režimu voľný obeh.
Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napádanom rozsudku z 9. mája 2007
rešpektuje zmysel a účel použitých ustanovení jednotlivých právnych predpisov
aplikovaných v danej veci. Okrem iného znemožňuje obchádzanie povinnosti úhrady
dovozných platieb povinnými subjektmi pri dovoze tovaru prepustenom do režimu
dočasného použitia.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s konkrétnou interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaný právny výklad obsiahnutý
v napádanom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája 2007 takéto nedostatky nevykazuje.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí „právo“ účastníka konania (dotknutej osoby) na to, aby všeobecné súdy
preberali alebo sa riadili jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
v priebehu konania prezentuje (obdobne napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (obdobne
napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami zaručenými
v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda, že by zo strany najvyššieho súdu
nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2008