Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 401/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , ,

a , , ,

zastúpených advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -189 z 21. decembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -268 z 24. apríla

2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -268 z 24. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -268 z 24. apríla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. a p r i z n á v a náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej

kancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , a ,

, (ďalej len „sťažovateľky“),

ktorou namietali porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -189 z 21. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -268 z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa na Okresnom súde Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) podaným návrhom domáhali zaplatenia sumy 21 547 €

s príslušenstvom z titulu povinnosti poskytnúť náhradu podľa § 14 ods. 1 zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Návrh smeroval proti

spoločnosti Poľno SME, s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), a proti Slovenskému pozemkovému

fondu (ďalej len „fond“).

3. Sťažovateľky uviedli, že 18. decembra 1992 písomne vyzvali povinnú osobu

Štátny majetok, š. p. Palárikovo (ďalej len „právny predchodca žalovanej“), podľa § 9

reštitučného zákona na vydanie nehnuteľností. K výzve na vydanie nehnuteľností

sťažovateľky pripojili aj výzvu na vydanie náhrady za budovy. Zároveň v rovnaký deň

sťažovateľky uplatnili svoj nárok aj na príslušnom pozemkovom úrade.

Osobitne si sťažovateľky nárok na náhradu u povinnej osoby uplatnili 8. marca 1994,

v ktorom už konkretizovali, že žiadajú finančnú náhradu za zbúrané budovy. Sťažovateľky

uviedli, že opakovane žiadali o finančnú náhradu výzvou z 1. februára 1996, pričom na túto

výzvu mal právny predchodca žalovanej reagovať potvrdením uplatnenia nároku na ich

finančnú náhradu.

4. V roku 1996 na základe zmluvy o predaji majetku štátu č. 80/1996 (fond bol

realizátorom privatizácie právneho predchodcu žalovanej) prešiel do vlastníctva žalovanej

majetok, ktorého súčasťou boli aj nehnuteľnosti, na ktoré sťažovateľky mali uplatnený

reštitučný nárok.

Okresný úrad Nové Zámky (ďalej len „okresný úrad“) rozhodoval o reštitučnom

nároku sťažovateliek najprv rozhodnutím, ktorým im nepriznal vlastnícke právo ani nárok

na náhradu. Uvedené rozhodnutie bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 31. augusta 1998 zrušené a vec bola vrátená okresnému úradu na ďalšie konanie.

Okresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH-00002-2003/005879/BT z 9. októbra 2003

(ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“) sťažovateľkám priznal právo na náhradu

za zbúrané budovy podľa § 14 ods. 1 reštitučného zákona proti žalovanej ako povinnej

osobe. V súvislosti s rozhodnutím okresného úradu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti

uviedli: «V zmysle prílohy Rozhodnutia označenej ako „Postup pri uplatňovaní náhrad

za pozemky (stavby) – usmernenie“ (ďalej len „Usmernenie“) mali navrhovateľky zaslať

písomnú žiadosť o poskytnutie náhrady Žalovanému 2 (fondu, pozn.) do 6 mesiacov odo dňa

právoplatnosti Rozhodnutia, pričom žiadosť treba zaslať až po doručení ocenenia

nehnuteľností.»

5. Znalecký posudok, ktorým boli zbúrané nehnuteľnosti ocenené, bol sťažovateľkám

doručený až 2. mája 2011, teda zjavne neskôr ako 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

okresného úradu. Sťažovateľky však 11. mája 2004 z opatrnosti a v zmysle pokynov

z usmernenia podali žiadosť o poskytnutie náhrady aj fondu. Žalovanej adresovali žiadosť

o poskytnutie náhrady v už konkrétnej sume vyplývajúcej zo znaleckého posudku

21. novembra 2011. Žalovaná však na túto výzvu nereagovala.

6. Vzhľadom na to, že žalovaná na žiadosť o zaplatenie už konkrétnej sumy náhrady

za zbúrané budovy nereagovala, sťažovateľky podali na okresnom súde žalobu o zaplatenie

(žaloba bola okresnému súdu doručená 14. novembra 2013). Okresný súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľkám požadovanú istinu, ako aj úroky

z omeškania a žalobu v časti smerujúcej proti fondu zamietol.

7. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného zmenil a žalobu sťažovateliek

v celom rozsahu zamietol. Žalovaná v odvolaní namietala, že nie je pasívne legitimovaná,

že okresný súd neprihliadol na preklúziu práva uplatneného sťažovateľkami, a tiež vzniesla

námietku premlčania.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľky uviedli: „Krajský súd odôvodnil

svoje rozhodnutie tým, že žaloba bola nedôvodne podaná pre preklúziu práva a pre dôvodne

uplatnenú námietku premlčania. Krajský súd preklúziu vidí v tom, že Sťažovateľky

neuplatnili výzvu na náhradu voči Žalovanému 1 v lehote od právoplatnosti Rozhodnutia,

t. j. 14.11.2003, do 31.12.2008 (v zmysle ust. § 16 ods. 3 a § 33 ods. 5 Reštitučného zákona

účinného od 01.01.2008), pričom išlo o prekluzívnu lehotu a preto ich právo zaniklo.

Premlčanie spočíva v tom, že v prípade nevyhovenia nároku zo strany povinnej osoby plynie

všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie žaloby na súde, a teda Sťažovateľky

mali svoj nárok uplatniť voči Žalovanému 1 na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti

Rozhodnutia, t. j. do 14.11.2006, čo neurobili.“

8. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľky napadli dovolaním, o ktorom

najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol z dôvodu,

že v časti smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a vo zvyšku

z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom stanoveným zákonom.

9. Podstata argumentácie sťažovateliek spočíva v tvrdení, že k preklúzii ich práva

nemohlo dôjsť, pretože výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy si u povinnej osoby

uplatnili v zmysle reštitučného zákona (i keď je pravda, že ešte v čase pred rozhodnutím

okresného úradu). Novela reštitučného zákona [ účinný od 1. januára

2008 (ďalej aj „novela“)], na ktorú odkazujú žalovaná a krajský súd, podľa názoru

sťažovateliek zaviedla maximálnu lehotu, v ktorej má oprávnená osoba vyzvať na plnenie

povinnú osobu. Sťažovateľky tvrdia, že „... uvedené stanovenie konca lehoty na podanie

výzvy na náhradu malo za cieľ stanoviť podmienku výslovného uplatnenia náhrady výzvou

aspoň jedenkrát do konca stanovenej lehoty, nie stanoviť opakované podávanie totožných

výziev...“.

10. V súvislosti s otázkou premlčania sťažovateľky nesúhlasili so záverom krajského

súdu, ktorý lehotu na podanie návrhu na súde odvíjal od právoplatnosti rozhodnutia

okresného úradu, t. j. od 14. novembra 2003. Podľa názoru sťažovateliek je potrebné

premlčaciu lehotu počítať od doručenia znaleckého posudku vzhľadom na to, že až

znaleckým posudkom bola jednoznačne určená suma finančnej náhrady, ktorá je predmetom

konania, a teda sťažovateľky si toto právo ani nemohli na konajúcom súde uplatniť skôr.

Sťažovateľky tiež poukázali na to, že námietka premlčania bola zo strany žalovanej

vznesená až v odvolacom konaní a po lehote na podanie odvolania.

11. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedli, že „... sú toho názoru,

že Krajský súd postupoval v tomto prípade v otázke posúdenia preklúzie a premlčania

nároku Sťažovateliek a Dovolací súd v otázke nepreskúmania Rozsudku vo veci samej príliš

formalisticky, reštriktívne, nesprávne, arbitrárne, v rozpore s účelom Reštitučného zákona,

ustanoveniami zákona a protiústavne.“.

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom

takto: „... rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -189 zo dňa 21.12.2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -268 zo dňa

24.04.2019 boli porušené základné ľudské práva Sťažovateliek, a to základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základné

právo vlastniť majetok podľa , právo na pokojné

užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -189 zo dňa 21.12.2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -268 zo dňa 24.04.2019 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Porušovatelia sú povinní nahradiť Sťažovateľkám trovy konania...“

12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -27 zo 17. decembra 2019 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“) na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcov a replika sťažovateliek

13. Ústavný súd podľa predložil prijatú ústavnú

sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia

s upustením od ústneho pojednávania.

Účastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených

ústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho

pojednávania.

14. Zúčastnená osoba v konaní pred ústavným súdom – žalovaná doručila svoje

vyjadrenie k ústavnej sťažnosti prostredníctvom právneho zástupcu ústavnému súdu

12. februára 2020. Žalovaná uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutými rozhodnutiami.

Bližšie sa vyjadrila k argumentácii týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania, pričom

zdôraznila, že námietka premlčania môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania.

Uviedla, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada konania s výnimkou,

ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových

skutočností a dôkazov.

15. Najvyšší súd prostredníctvom podpredsedníčky najvyššieho súdu vyjadrenie

k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 7. februára 2020. Podpredsedníčka najvyššieho

súdu po konštatovaní dôvodov odmietnutia dovolania uviedla, že „... ponecháva

rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“.

16. Krajský súd doručil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

24. februára 2020, pričom uviedol, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku

okresného súdu dospel k záveru o preklúzii a premlčaní práva, čo bol dôvod na zmenu

rozsudku okresného súdu a zamietnutie žaloby. Podľa vyjadrenia krajského súdu poskytol

v napadnutom rozsudku rozsiahlu argumentáciu, ako aj na vec sa vzťahujúci výklad právnej

úpravy. Krajský súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za jasné,

vysporadúvajúce sa so všetkými podstatnými okolnosťami. V závere vyjadrenia predseda

krajského súdu uviedol, že ústavnú sťažnosť sťažovateliek považuje za nedôvodnú.

17. Sťažovateľky doručili ústavnému súdu repliku 20. mája 2020. Vo vzťahu

k vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľky v replike uviedli: „... právne otázky v dovolaní

Sťažovateliek popísané jasne, vyčerpávajúco (týkajúce sa preklúzie práva a premlčania

práva), rozhodovacia prax Dovolacieho súdu bola riadne označená (dokonca aj

rozhodovacia prax ÚS SR) a trváme na tom, že nie je opodstatnené hovoriť o nevymedzení

dovolacích dôvodov zákonným spôsobom. Navyše, keď podania majú byť zo strany súdov

posudzované podľa obsahu a prípadne keď by Dovolací súd pri zákonnom vymedzení

dovolacieho dôvodu v zmysle ust. 432 mohol napr. posúdiť kategorizáciu právnej

otázky v zmysle rozhodovacej praxe Dovolacieho súdu aj pod iné písmeno ustanovenia

, napr. že namiesto odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, posudzovať nastolenú právnu otázku ako takú, ktorá nebola v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte vyriešená a pod. Z dovolania Sťažovateliek jednoznačne vyplývajú

nesprávne právne závery Krajského súdu, ktoré nemožno prehliadnuť, či nepochopiť

a takisto je označená rozhodovacia prax Dovolacieho súdu, aj je tam popísané, v čom vidia

Sťažovateľky nesprávnosť riešenia/ odklon a ako mali byť právne otázky riešené správne.“

Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľky poukázali na to, že krajský súd,

rovnako ako ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach žiadnym spôsobom nereagovali na ich

argumentáciu prednesenú v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľky upriamili pozornosť

na konkrétne skutočnosti, ktorými sa krajský súd nezaoberal v napadnutom rozsudku,

ale nereagoval na nich ani vo svojom vyjadrení („Krajský súd v Nitre vyššie uvádzaným

rozsudkom vyslovil záväzný právny názor, že si navrhovateľky uplatnili svoj nárok riadne

a včas na pozemkovom úrade i u povinnej osoby...“). Sťažovateľky tiež zopakovali svoje

námietky k posúdeniu námietky premlčania zo strany krajského súdu.

Sťažovateľky reagovali na vyjadrenie žalovanej protiargumentáciou, v ktorej uviedli

dôvody, pre ktoré podľa ich názoru nemalo byť na námietku premlčania v konaní

pred odvolacím súdom prihliadané. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli: „Nová právna

úprava, za účinnosti ktorej rozhodoval Krajský súd (KS NR rozhodoval dňa 21.12.2016)

upravuje podmienky na uplatnenie námietky premlčania v odvolacom konaní odlišne

a prísnejšie, a teda námietku premlčania chápe ako hmotnoprávnu námietku, ktorá podlieha

koncentrácii konania v zmysle a ktorú možno v odvolacom konaní vzniesť iba

za splnenia predpokladov uvedených v ust. 366 (ako novoty v odvolacom konaní).

Za súčasnej právnej úpravy dokonca na vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní

nemožno bežne prihliadať (jedine, že by išlo o nejakú výnimku). Okrem toho, aj keby sme

prijali benevolentnejší výklad uplatňovaný za predchádzajúcej právnej úpravy

(čo bez ďalšieho neprijímame), Sťažovateľky v Ústavnej sťažnosti otázku vznesenia

námietky premlčania opierajú najmä o ďalšiu dôležitú skutočnosť a to, že práve v danom

prípade vznesenie námietky premlčania Žalovaným 1 okrem iného odporuje aj dobrým

mravom (s poukazom na rozhodovaciu prax ÚS SR), čo v podstate Žalovaný 1 vo svojom

vyjadrení nepopiera.“ Sťažovateľky v krátkosti zareagovali aj na tvrdenia žalovanej

o osobitnom postavení dovolania a predkladaní dôkazov zo strany sťažovateliek v konaní

pred odvolacím súdom.

III.

Relevantná právna úprava

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

25. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

26. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

28. Podľa § 13 ods. 1 prvej vety reštitučného zákona (v znení účinnom

od 1. januára 2008) právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba

uplatniť do 31. decembra 1992.

29. Podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve na vydanie

náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia

obvodného pozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu

zaniká.

30. Podľa § 16 ods. 5 reštitučného zákona spôsob náhrady sa musí dohodnúť

do 60 dní od podania písomnej výzvy oprávnenou osobou, ak nárok nebol uspokojený skôr.

So súhlasom oprávnenej osoby možno záväzky voči nej vyporiadať aj po tomto termíne.

31. Podľa § 33 ods. 5 reštitučného zákona ak rozhodnutie, ktorým bolo priznané

právo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2008, lehota na uplatnenie

výzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa však neskončí skôr ako tri roky

od právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

32. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek o porušení práva vlastniť

majetok, práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd

a najvyšší súd sa k otázke uplatnenia ich práva na náhradu za zbúrané budovy uplatnenú

v rámci reštitučného zákona postavili príliš formalisticky, v rozpore so zmyslom a účelom

reštitučného zákona.

33. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Krajský súd rozhodnutie v súvislosti s preklúziou práva odôvodnil tak,

že „... právo na náhradu za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré sa

nevydali žalobkyniam v 1/ a 2./ rade ako oprávneným osobám, bolo voči žalovanému

v 1./ rade priznané rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003... ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 14. novembra 2003, teda pred 1. januárom 2008, preto sa lehota

na uplatnenie výzvy na náhradu voči žalovanému v 1./ rade skončila 1. januára 2009,

išlo pritom o prekluzívnu lehotu, na ktorú musel odvolací súd prihliadnuť aj bez návrhu

z úradnej povinnosti, a keďže žalobkyne výzvu na náhradu voči žalovanému v 1./ rade

neuplatnili v lehote do 31.12.2008, došlo k preklúzii ich práva na náhradu, a preto

z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkýň...

zamietol.“.

V súvislosti s námietkou premlčania, ktorú v rámci odvolania vzniesla žalovaná,

krajský súd uviedol: „Žalobkyniam v 1./ a 2./ rade ako oprávneným osobám bol

rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003 č. k. OPPaLH-00002-2003/005879/BT

priznaný nárok na náhradu za odstránené nehnuteľnosti voči... ako povinnej osobe s tým, že

každej z oprávnených osôb patrí nárok na náhradu v ½-ici, pričom uvedené rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 14. novembra 2003...

Žalobkyne mali svoj nárok na súde uplatniť... v lehote do 14.11.2006.“

V ďalšej časti krajský súd argumentoval vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania,

že túto je možné vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania, odvolávajúc sa na § 120 ods. 4

a .

35. Ústavný súd preskúmal dovolanie podané sťažovateľkami a konštatuje,

že sťažovateľky v ňom podrobne uviedli dôvody, pre ktoré považujú napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu založený na posúdení právnej otázky preklúzie a premlčania

za nesprávny. Argumentáciu zavŕšili poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,

ako aj ústavného súdu týkajúcu sa podstaty reštitučných konaní, na podporu ktorej uviedli

početnú judikatúru. Na druhej strane je pravdou, že sťažovateľky pomerne všeobecne

či neurčito ohraničili dovolacie dôvody s poukazom na paragrafové znenie Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V časti dovolania sa sťažovateľky venovali

právnemu posúdeniu otázky premlčania v ich konkrétnej veci, ďalej konkretizovali

nesprávne právne posúdenie preklúzie práva „s poukazom na ...“, ďalej

namietali „logické súvislosti, ktoré ho viedli k aplikácii právneho záveru“, poukázali

na priamy rozpor s rozhodovacou praxou a nálezmi ústavného súdu. V závere uviedli:

„Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a s poukazom na nedostatočné,

v namietaných častiach aj celkom chýbajúce odôvodnenie Rozhodnutia, je prípustnosť

dovolania daná aj podľa .

Prípustnosť dovolania podľa však spočíva aj v ďalšom

nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu...“ Týmto „ďalším“ nesprávnym

postupom odvolacieho súdu označili sťažovateľky postup odvolacieho súdu, ktorým zrušil

rozsudok okresného súdu iba v časti smerujúcej proti žalovanej a výrok vzťahujúci sa

na fond ponechal nedotknutý, pričom podľa názoru sťažovateliek išlo o závislé výroky.

36. Najvyšší súd ustálil, že sťažovateľky podali dovolanie z dôvodu podľa § 421

ods. 1 písm. a) vo vzťahu k otázke premlčania a preklúzie a podľa

vo vzťahu k posúdeniu závislých výrokov a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého

rozsudku. Vo vzťahu k posúdeniu dovolacieho dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poskytol širokú úvahu o prípustnosti

a formálnych podmienkach podania dovolania z uvedeného dôvodu. Najvyšší súd odmietol

prípustnosť dovolania podľa vo vzťahu k otázke premlčania

a uviedol, že všetky rozhodnutia, na ktoré poukázali sťažovateľky, sa týkali sporov

skutkovo a právne odlišných a v prevažnej miere riešili otázku zmyslu a účelu reštitučného

zákona. Otázku preklúzie práva najvyšší súd uzavrel konštatovaním, že „... dospel k záveru,

že dovolanie žalobkýň podľa – v rozsahu namietanom

nesprávnosť posúdenia otázky premlčania odvolacím súdom – nie je prípustné, neobstojí

už len z toho dôvodu dovolanie... voči ďalšiemu dôvodu zamietnutia žaloby žalobkýň –

zániku (preklúzii) ich práva v dôsledku včasného neuplatnenia výzvy na náhradu voči

žalovanej...“.

Vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa najvyšší súd

v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Žalobkyne v podanom dovolaní

nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku vo vzťahu k namietanej

vade... nijako neodôvodnili. Dovolací súd preto nemohol preskúmať, či v prejednávanej veci

išlo o extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol

dôvodom pre uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/2016...“

Pokiaľ išlo o tvrdenia sťažovateliek o povahe výrokov rozsudku okresného súdu ako

závislých výrokov, najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že už v samom

správnom konaní sa otázka povinnej osoby jednoznačne ustálila, a teda ako povinná osoba

bola určená žalovaná. Navyše odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala iba

žalovaná, rozsudok v časti výroku o zamietnutí žaloby proti fondu nadobudol právoplatnosť

a nebol ani predmetom odvolacieho prieskumu.

37. V prejednávanej veci sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny prieskum v troch

líniách. V prvej línii ide o prieskum posúdenia včasnosti výzvy povinnej osoby vo vzťahu

k preklúzii práva, v druhej o prieskum posúdenia premlčania vo vzťahu k uplatneniu práva

na súde a napokon o prieskum vyhodnotenia možnosti vzniesť námietku premlčania

v priebehu odvolacieho konania. Námietku sťažovateliek v súvislosti s tvrdením o závislých

výrokoch rozsudku okresného súdu nepovažuje ústavný súd, odkazujúc na príslušnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, za dôvodnú.

38. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť

na racionálnej právnej argumentácii.

39. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

40. Ratio legis v danom prípade aplikovaného reštitučného zákona je výslovne

vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých

majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo proti vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie

starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych

vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho

rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

IV.1 K preklúzii práva

41. Podstata námietok vzťahujúcich sa na tvrdenú preklúziu práva je založená

na tom, že sťažovateľky nevyzvali povinnú osobu na vydanie náhrady za zbúrané budovy

v lehote, ktorá bola v reštitučnom účinnou

od 1. januára 2008.

V zmysle novely podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve

na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13 (lehota podľa § 13 je

do 31. decembra 1992, pozn.). Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia obvodného

pozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu

zaniká.

Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Upravuje sa lehota uplatnenia

nároku na náhradu v prípadoch, ak sa pôvodný pozemok nedá vydať.“

Podľa § 33 ods. 5 prechodných a záverečných ustanovení novely reštitučného zákona

ak rozhodnutie, ktorým bolo priznané právo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1.

januárom 2008, lehota na uplatnenie výzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa

však neskončí skôr ako tri roky od právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká. K tomuto

bodu novely dôvodová správa uvádza: „Týmito ustanoveniami sa rieši prechodné obdobie

pre rozhodnutia vydané, resp. právoplatné pred účinnosťou tohto zákona...“

42. Sťažovateľky výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy adresovali právnemu

predchodcovi žalovanej 18. decembra 1992, následne už samotnej žalovanej 8. marca 1994

a opakovane 1. februára 1996. Konkrétnu sumu finančnej náhrady, ktorá v zmysle

reštitučného zákona závisela od znaleckého posúdenia, sťažovateľky uplatnili u povinnej

osoby 21. novembra 2011 na náklade znaleckého posudku, ktorý im bol doručený

2. mája 2011.

Skutočnosť, že uvedené výzvy boli povinnej osobe riadne doručené, v konaní

pred všeobecnými súdmi nebola namietaná. Z ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že povinná

osoba sa v správnom konaní aktívne bránila proti sume finančnej náhrady. Aj z príloh

ústavnej sťažnosti vyplýva značná snaha sťažovateliek o reštitúciu svojich práv, resp. úsilie

domôcť sa náhrady a zároveň úsilie povinnej osoby znížiť finančný záväzok vyplývajúci

z priznaného práva na náhradu.

43. Striktné trvanie krajského súdu na požiadavke podania výzvy povinnej osobe

v lehote určenej novelou reštitučného zákona by malo za následok nutnosť podania

opakovanej výzvy. Takýto postup je však podľa názoru ústavného súdu príliš formalistický,

odporujúci zmyslu a účelu reštitučného zákona. Okamihom účinnosti novely reštitučného

zákona sa tzv. predčasný právny úkon, teda výzva na vydanie náhrady za zbúrané budovy,

nemohol stať právne bezvýznamným, pokiaľ navyše samotný nárok na náhradu bol

zo strany povinnej osoby akceptovaný.

Je síce pravdou, že okresný úrad priznal sťažovateľkám právo na náhradu

až rozhodnutím z 9. októbra 2003, je ale potrebné v okolnostiach danej veci zobrať

do úvahy aj skutočnosť, že uvedené rozhodnutie prijal okresný úrad až ako druhé v poradí,

teda po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany krajského súdu. Rovnako je nevyhnutné

zohľadniť v danej veci aj okolnosť, že sťažovateľky boli počas celého reštitučného konania

aj konania pred všeobecnými súdmi aktívne. Aktivita zo strany povinnej osoby sa javí

ústavnému súdu ako bránenie sa splniť záväzok spočívajúci vo vyplatení finančnej náhrady

za zbúrané budovy. Námietky týkajúce sa podstaty reštitučného konania – tvrdenie,

že žalovaná nie je povinná osoba, že sťažovateľky nie sú oprávnenými osobami,

či námietky proti výške finančnej náhrady – boli v rámci celého procesu v konečnom

dôsledku odmietnuté. V rámci správneho konania bolo definitívne ustálené, kto je povinnou

osobou a oprávnenou osobou, ako aj suma finančnej náhrady.

44. V okolnostiach danej veci sa preto ústavnému súdu javí ako celkom

nespravodlivé tvrdenie, že sťažovateľky si svoj nárok na náhradu u povinnej osoby

neuplatnili včas.

Pri kumulácii všetkých okolností daného prípadu ústavný súd konštatuje, že krajský

súd pri aplikácii ustanovení reštitučného zákona postupoval formalisticky v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto, ak najvyšší súd v opísanom

procesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť

a dôvodnosť dovolania podľa , postupoval takisto formalisticky a zaťažil

tým svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá znamená porušenie práva sťažovateliek

na spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon

a . Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

IV.2 K premlčaniu práva

45. Vo vzťahu k posúdeniu premlčania práva krajským súdom ústavný súd považuje

za dôležité upriamiť pozornosť na niekoľko aspektov posudzovanej veci.

46. V reštitučných konaniach v zmysle § 9 reštitučného zákona platí, že oprávnená

osoba v stanovenej lehote musí uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti na pozemkovom

úrade a zároveň musí vyzvať povinnú osobu. V podstate až na základe rozhodnutia

okresného úradu o existencii prekážky na vydanie nehnuteľnosti prizná okresný úrad právo

na náhradu. Týmto ale nie je dotknutá povinnosť oprávnenej osoby na včasné podanie

výzvy povinnej osobe.

V danom prípade bolo sťažovateľkám priznané právo na náhradu rozhodnutím

z 9. novembra 2003 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. novembra 2003).

Podľa reštitučného zákona sa suma finančnej náhrady určí znaleckým posudkom.

Podľa bodu V metodického pokynu pre postup pri poskytovaní náhrad podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení zákona vydaného Ministerstvom poľnohospodárstva a výživy

Slovenskej republiky oceňovanie nehnuteľností zabezpečia pozemkové úrady

prostredníctvom znaleckých posudkov vypracovaných súdnymi znalcami na základe

zmluvy.

Z uvedeného teda vyplýva, že zabezpečenie znaleckého posudku, od ktorého závisela

suma finančnej náhrady, zabezpečoval okresný úrad. Znalecký posudok bol sťažovateľkám

doručený 2. mája 2011, teda po viac ako siedmich rokoch od priznania práva na náhradu.

47. Sťažovateľky sa žalobou na okresnom súde domáhali zaplatenia sumy 21 547 €

s príslušenstvom, teda konkrétnej sumy finančnej náhrady. Táto konkrétna suma mohla byť

určená na podklade práva na náhradu, preto posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby by

malo zohľadňovať to, čo je žalobným petitom požadované. Skutočnosť, že sťažovateľkám

patrí právo na náhradu za zbúrané budovy, nebola v konaní sporná ani spochybňovaná.

48. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s posúdením začiatku plynutia premlčacej

doby tak, ako to stanovil odvolací súd. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu napadnutý

dovolaním v tejto časti meritórne nepreskúmal s odôvodnením, že pokiaľ neobstál

pri posúdení prípustnosti dovolania podľa jeden dôvod

(preklúzia), na ktorom záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nemôže obstáť ani ďalší

dôvod, v tomto prípade otázka premlčania.

IV.3 K uplatneniu námietky premlčania v odvolacom konaní

49. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek, že krajský súd v rámci odvolacieho

konania nemal prihliadať na vznesenú námietku premlčania, ústavný súd poukazuje na to,

že žalovaná podala odvolanie za predchádzajúcej právnej úpravy – Občianskeho súdneho

poriadku. Krajský súd v bode 70 napadnutého rozsudku uviedol, že „Námietky premlčania

sa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a 205a

s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným

uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“.

Je pravdou, že aktuálna právna úprava je v otázkach uplatnenia námietky premlčania

s ohľadom na prísnejšia, avšak v tomto kontexte dáva ústavný súd do pozornosti

sťažovateliek , podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

50. Na druhej strane sa javí vznesenie námietky premlčania žalovanou až

v odvolacom konaní, navyše až v čase, keď sa žalovaná vyjadrovala k vyjadreniu

sťažovateliek k odvolaniu, za prinajmenšom špekulatívne, ak nie v rozpore s dobrými

mravmi.

51. Podľa judikatúry ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je

vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej

strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť

považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho

práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba

výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov

v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého

účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto

prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil

a proti nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým

postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností

prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré

právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. ,

, ).

IV.4 K namietanému porušeniu práv podľa a podľa

dodatkového protokolu

52. Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami nevyhovel s ohľadom

na skutočnosť, že zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie

konanie. Najvyšší súd tak bude mať znova príležitosť poskytnúť súdnu ochranu všetkým

právam sťažovateliek vrátane práva vlastniť majetok.

IV.5 Záver

53. Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd by mal vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť,

teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,

racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí

súčasne vychádzať z toho, že práve všeobecný súd má poskytovať v občianskom súdnom

konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov (, , ,

).

54. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane

konania, ktorá sa tejto ochrany domáha (m. m. , ).

55. V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade

dotknutých ustanovení reštitučného zákona tak v žiadnom prípade nemožno konanie

pred ním ako celok označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne

nespravodlivým záverom.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o uplatnenom dôvode

prípustnosti dovolania podľa uprednostnil formalizmus rozhodovania,

ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľky domáhali svojich

procesných práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a malo za následok

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

56. Rešpektujúc princíp subsidiarity vyjadrený v a zároveň

zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, ,

), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a rozsudkom

krajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení

veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu

minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom

zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkám

na ochranu ich práv poskytuje, vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto

práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom

konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať okrem záverov ústavného súdu aj

s argumentáciou sťažovateliek vo vzťahu k ich námietkam týkajúcim sa postupu

a rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

57. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateliek, napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).

58. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

59. Ako addendum ústavný súd uvádza, že už viackrát mal možnosť zaujať

stanovisko k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach.

V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii

ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich

doslovného znenia. Konajúci súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V náleze

sp. zn. (v ktorom nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel,

že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich

argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej

kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom

modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo

pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď

na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia ().

V.

Náhrada trov konania

60. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

61. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek náhradu trov konania

podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej

odmeny za tri úkony právnych služieb (dva úkony v roku 2019 – prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti a jeden úkon právnej služby v roku 2020 – podanie

vyjadrenia k veci) zníženej podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého sa základná sadzba

tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo

viacerých osôb, a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.

Takto určená suma predstavuje celkovú výšku 640,66 € vrátane dane z pridanej

hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (výrok 3 nálezu).

63. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu