Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 401/2019
PDF · 613.6 KB
No categories available
II. ÚS 401/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , ,
a , , ,
zastúpených advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Viliam Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 737/2015-189 z 21. decembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla
2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. a p r i z n á v a náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov),
ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej
kancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, , a ,
, (ďalej len „sťažovateľky“),
ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 737/2015-189 z 21. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 7 Cdo 129/2018-268 z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa na Okresnom súde Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) podaným návrhom domáhali zaplatenia sumy 21 547 €
s príslušenstvom z titulu povinnosti poskytnúť náhradu podľa § 14 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Návrh smeroval proti
spoločnosti Poľno SME, s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), a proti Slovenskému pozemkovému
fondu (ďalej len „fond“).
3. Sťažovateľky uviedli, že 18. decembra 1992 písomne vyzvali povinnú osobu
Štátny majetok, š. p. Palárikovo (ďalej len „právny predchodca žalovanej“), podľa § 9
reštitučného zákona na vydanie nehnuteľností. K výzve na vydanie nehnuteľností
sťažovateľky pripojili aj výzvu na vydanie náhrady za budovy. Zároveň v rovnaký deň
sťažovateľky uplatnili svoj nárok aj na príslušnom pozemkovom úrade.
Osobitne si sťažovateľky nárok na náhradu u povinnej osoby uplatnili 8. marca 1994,
v ktorom už konkretizovali, že žiadajú finančnú náhradu za zbúrané budovy. Sťažovateľky
uviedli, že opakovane žiadali o finančnú náhradu výzvou z 1. februára 1996, pričom na túto
výzvu mal právny predchodca žalovanej reagovať potvrdením uplatnenia nároku na ich
finančnú náhradu.
4. V roku 1996 na základe zmluvy o predaji majetku štátu č. 80/1996 (fond bol
realizátorom privatizácie právneho predchodcu žalovanej) prešiel do vlastníctva žalovanej
majetok, ktorého súčasťou boli aj nehnuteľnosti, na ktoré sťažovateľky mali uplatnený
reštitučný nárok.
Okresný úrad Nové Zámky (ďalej len „okresný úrad“) rozhodoval o reštitučnom
nároku sťažovateliek najprv rozhodnutím, ktorým im nepriznal vlastnícke právo ani nárok
na náhradu. Uvedené rozhodnutie bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 16/98
z 31. augusta 1998 zrušené a vec bola vrátená okresnému úradu na ďalšie konanie.
Okresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH-00002-2003/005879/BT z 9. októbra 2003
(ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“) sťažovateľkám priznal právo na náhradu
za zbúrané budovy podľa § 14 ods. 1 reštitučného zákona proti žalovanej ako povinnej
osobe. V súvislosti s rozhodnutím okresného úradu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti
uviedli: «V zmysle prílohy Rozhodnutia označenej ako „Postup pri uplatňovaní náhrad
za pozemky (stavby) – usmernenie“ (ďalej len „Usmernenie“) mali navrhovateľky zaslať
písomnú žiadosť o poskytnutie náhrady Žalovanému 2 (fondu, pozn.) do 6 mesiacov odo dňa
právoplatnosti Rozhodnutia, pričom žiadosť treba zaslať až po doručení ocenenia
nehnuteľností.»
5. Znalecký posudok, ktorým boli zbúrané nehnuteľnosti ocenené, bol sťažovateľkám
doručený až 2. mája 2011, teda zjavne neskôr ako 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
okresného úradu. Sťažovateľky však 11. mája 2004 z opatrnosti a v zmysle pokynov
z usmernenia podali žiadosť o poskytnutie náhrady aj fondu. Žalovanej adresovali žiadosť
o poskytnutie náhrady v už konkrétnej sume vyplývajúcej zo znaleckého posudku
21. novembra 2011. Žalovaná však na túto výzvu nereagovala.
6. Vzhľadom na to, že žalovaná na žiadosť o zaplatenie už konkrétnej sumy náhrady
za zbúrané budovy nereagovala, sťažovateľky podali na okresnom súde žalobu o zaplatenie
(žaloba bola okresnému súdu doručená 14. novembra 2013). Okresný súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 9 C 295/2013 z 28. januára 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľkám požadovanú istinu, ako aj úroky
z omeškania a žalobu v časti smerujúcej proti fondu zamietol.
7. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného zmenil a žalobu sťažovateliek
v celom rozsahu zamietol. Žalovaná v odvolaní namietala, že nie je pasívne legitimovaná,
že okresný súd neprihliadol na preklúziu práva uplatneného sťažovateľkami, a tiež vzniesla
námietku premlčania.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľky uviedli: „Krajský súd odôvodnil
svoje rozhodnutie tým, že žaloba bola nedôvodne podaná pre preklúziu práva a pre dôvodne
uplatnenú námietku premlčania. Krajský súd preklúziu vidí v tom, že Sťažovateľky
neuplatnili výzvu na náhradu voči Žalovanému 1 v lehote od právoplatnosti Rozhodnutia,
t. j. 14.11.2003, do 31.12.2008 (v zmysle ust. § 16 ods. 3 a § 33 ods. 5 Reštitučného zákona
účinného od 01.01.2008), pričom išlo o prekluzívnu lehotu a preto ich právo zaniklo.
Premlčanie spočíva v tom, že v prípade nevyhovenia nároku zo strany povinnej osoby plynie
všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie žaloby na súde, a teda Sťažovateľky
mali svoj nárok uplatniť voči Žalovanému 1 na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti
Rozhodnutia, t. j. do 14.11.2006, čo neurobili.“
8. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľky napadli dovolaním, o ktorom
najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol z dôvodu,
že v časti smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a vo zvyšku
z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom stanoveným zákonom.
9. Podstata argumentácie sťažovateliek spočíva v tvrdení, že k preklúzii ich práva
nemohlo dôjsť, pretože výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy si u povinnej osoby
uplatnili v zmysle reštitučného zákona (i keď je pravda, že ešte v čase pred rozhodnutím
okresného úradu). Novela reštitučného zákona [zákon č. 571/2007 Z. z. účinný od 1. januára
2008 (ďalej aj „novela“)], na ktorú odkazujú žalovaná a krajský súd, podľa názoru
sťažovateliek zaviedla maximálnu lehotu, v ktorej má oprávnená osoba vyzvať na plnenie
povinnú osobu. Sťažovateľky tvrdia, že „... uvedené stanovenie konca lehoty na podanie
výzvy na náhradu malo za cieľ stanoviť podmienku výslovného uplatnenia náhrady výzvou
aspoň jedenkrát do konca stanovenej lehoty, nie stanoviť opakované podávanie totožných
výziev...“.
10. V súvislosti s otázkou premlčania sťažovateľky nesúhlasili so záverom krajského
súdu, ktorý lehotu na podanie návrhu na súde odvíjal od právoplatnosti rozhodnutia
okresného úradu, t. j. od 14. novembra 2003. Podľa názoru sťažovateliek je potrebné
premlčaciu lehotu počítať od doručenia znaleckého posudku vzhľadom na to, že až
znaleckým posudkom bola jednoznačne určená suma finančnej náhrady, ktorá je predmetom
konania, a teda sťažovateľky si toto právo ani nemohli na konajúcom súde uplatniť skôr.
Sťažovateľky tiež poukázali na to, že námietka premlčania bola zo strany žalovanej
vznesená až v odvolacom konaní a po lehote na podanie odvolania.
11. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedli, že „... sú toho názoru,
že Krajský súd postupoval v tomto prípade v otázke posúdenia preklúzie a premlčania
nároku Sťažovateliek a Dovolací súd v otázke nepreskúmania Rozsudku vo veci samej príliš
formalisticky, reštriktívne, nesprávne, arbitrárne, v rozpore s účelom Reštitučného zákona,
ustanoveniami zákona a protiústavne.“.
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom
takto: „... rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/737/2015-189 zo dňa 21.12.2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/129/2018-268 zo dňa
24.04.2019 boli porušené základné ľudské práva Sťažovateliek, a to základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné
užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre
č. k. 5Co/737/2015-189 zo dňa 21.12.2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7Cdo/129/2018-268 zo dňa 24.04.2019 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia
Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Porušovatelia sú povinní nahradiť Sťažovateľkám trovy konania...“
12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 401/2019-27 zo 17. decembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcov a replika sťažovateliek
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde predložil prijatú ústavnú
sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia
s upustením od ústneho pojednávania.
Účastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených
ústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho
pojednávania.
14. Zúčastnená osoba v konaní pred ústavným súdom – žalovaná doručila svoje
vyjadrenie k ústavnej sťažnosti prostredníctvom právneho zástupcu ústavnému súdu
12. februára 2020. Žalovaná uviedla, že sa plne stotožňuje s napadnutými rozhodnutiami.
Bližšie sa vyjadrila k argumentácii týkajúcej sa vznesenej námietky premlčania, pričom
zdôraznila, že námietka premlčania môže byť uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania.
Uviedla, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada konania s výnimkou,
ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových
skutočností a dôkazov.
15. Najvyšší súd prostredníctvom podpredsedníčky najvyššieho súdu vyjadrenie
k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 7. februára 2020. Podpredsedníčka najvyššieho
súdu po konštatovaní dôvodov odmietnutia dovolania uviedla, že „... ponecháva
rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu...“.
16. Krajský súd doručil vyjadrenie k ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
24. februára 2020, pričom uviedol, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku
okresného súdu dospel k záveru o preklúzii a premlčaní práva, čo bol dôvod na zmenu
rozsudku okresného súdu a zamietnutie žaloby. Podľa vyjadrenia krajského súdu poskytol
v napadnutom rozsudku rozsiahlu argumentáciu, ako aj na vec sa vzťahujúci výklad právnej
úpravy. Krajský súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za jasné,
vysporadúvajúce sa so všetkými podstatnými okolnosťami. V závere vyjadrenia predseda
krajského súdu uviedol, že ústavnú sťažnosť sťažovateliek považuje za nedôvodnú.
17. Sťažovateľky doručili ústavnému súdu repliku 20. mája 2020. Vo vzťahu
k vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľky v replike uviedli: „... právne otázky v dovolaní
Sťažovateliek popísané jasne, vyčerpávajúco (týkajúce sa preklúzie práva a premlčania
práva), rozhodovacia prax Dovolacieho súdu bola riadne označená (dokonca aj
rozhodovacia prax ÚS SR) a trváme na tom, že nie je opodstatnené hovoriť o nevymedzení
dovolacích dôvodov zákonným spôsobom. Navyše, keď podania majú byť zo strany súdov
posudzované podľa obsahu a prípadne keď by Dovolací súd pri zákonnom vymedzení
dovolacieho dôvodu v zmysle ust. 432 CSP mohol napr. posúdiť kategorizáciu právnej
otázky v zmysle rozhodovacej praxe Dovolacieho súdu aj pod iné písmeno ustanovenia
§ 421 ods. 1 CSP, napr. že namiesto odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, posudzovať nastolenú právnu otázku ako takú, ktorá nebola v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte vyriešená a pod. Z dovolania Sťažovateliek jednoznačne vyplývajú
nesprávne právne závery Krajského súdu, ktoré nemožno prehliadnuť, či nepochopiť
a takisto je označená rozhodovacia prax Dovolacieho súdu, aj je tam popísané, v čom vidia
Sťažovateľky nesprávnosť riešenia/ odklon a ako mali byť právne otázky riešené správne.“
Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu sťažovateľky poukázali na to, že krajský súd,
rovnako ako ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach žiadnym spôsobom nereagovali na ich
argumentáciu prednesenú v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľky upriamili pozornosť
na konkrétne skutočnosti, ktorými sa krajský súd nezaoberal v napadnutom rozsudku,
ale nereagoval na nich ani vo svojom vyjadrení („Krajský súd v Nitre vyššie uvádzaným
rozsudkom vyslovil záväzný právny názor, že si navrhovateľky uplatnili svoj nárok riadne
a včas na pozemkovom úrade i u povinnej osoby...“). Sťažovateľky tiež zopakovali svoje
námietky k posúdeniu námietky premlčania zo strany krajského súdu.
Sťažovateľky reagovali na vyjadrenie žalovanej protiargumentáciou, v ktorej uviedli
dôvody, pre ktoré podľa ich názoru nemalo byť na námietku premlčania v konaní
pred odvolacím súdom prihliadané. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli: „Nová právna
úprava, za účinnosti ktorej rozhodoval Krajský súd (KS NR rozhodoval dňa 21.12.2016)
upravuje podmienky na uplatnenie námietky premlčania v odvolacom konaní odlišne
a prísnejšie, a teda námietku premlčania chápe ako hmotnoprávnu námietku, ktorá podlieha
koncentrácii konania v zmysle CSP a ktorú možno v odvolacom konaní vzniesť iba
za splnenia predpokladov uvedených v ust. 366 CSP (ako novoty v odvolacom konaní).
Za súčasnej právnej úpravy dokonca na vznesenie námietky premlčania v odvolacom konaní
nemožno bežne prihliadať (jedine, že by išlo o nejakú výnimku). Okrem toho, aj keby sme
prijali benevolentnejší výklad uplatňovaný za predchádzajúcej právnej úpravy
(čo bez ďalšieho neprijímame), Sťažovateľky v Ústavnej sťažnosti otázku vznesenia
námietky premlčania opierajú najmä o ďalšiu dôležitú skutočnosť a to, že práve v danom
prípade vznesenie námietky premlčania Žalovaným 1 okrem iného odporuje aj dobrým
mravom (s poukazom na rozhodovaciu prax ÚS SR), čo v podstate Žalovaný 1 vo svojom
vyjadrení nepopiera.“ Sťažovateľky v krátkosti zareagovali aj na tvrdenia žalovanej
o osobitnom postavení dovolania a predkladaní dôkazov zo strany sťažovateliek v konaní
pred odvolacím súdom.
III.
Relevantná právna úprava
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
25. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
26. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
27. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
28. Podľa § 13 ods. 1 prvej vety reštitučného zákona (v znení účinnom
od 1. januára 2008) právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba
uplatniť do 31. decembra 1992.
29. Podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve na vydanie
náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia
obvodného pozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu
zaniká.
30. Podľa § 16 ods. 5 reštitučného zákona spôsob náhrady sa musí dohodnúť
do 60 dní od podania písomnej výzvy oprávnenou osobou, ak nárok nebol uspokojený skôr.
So súhlasom oprávnenej osoby možno záväzky voči nej vyporiadať aj po tomto termíne.
31. Podľa § 33 ods. 5 reštitučného zákona ak rozhodnutie, ktorým bolo priznané
právo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2008, lehota na uplatnenie
výzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa však neskončí skôr ako tri roky
od právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
32. Ťažiskom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek o porušení práva vlastniť
majetok, práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd
a najvyšší súd sa k otázke uplatnenia ich práva na náhradu za zbúrané budovy uplatnenú
v rámci reštitučného zákona postavili príliš formalisticky, v rozpore so zmyslom a účelom
reštitučného zákona.
33. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
34. Krajský súd rozhodnutie v súvislosti s preklúziou práva odôvodnil tak,
že „... právo na náhradu za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré sa
nevydali žalobkyniam v 1/ a 2./ rade ako oprávneným osobám, bolo voči žalovanému
v 1./ rade priznané rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003... ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 14. novembra 2003, teda pred 1. januárom 2008, preto sa lehota
na uplatnenie výzvy na náhradu voči žalovanému v 1./ rade skončila 1. januára 2009,
išlo pritom o prekluzívnu lehotu, na ktorú musel odvolací súd prihliadnuť aj bez návrhu
z úradnej povinnosti, a keďže žalobkyne výzvu na náhradu voči žalovanému v 1./ rade
neuplatnili v lehote do 31.12.2008, došlo k preklúzii ich práva na náhradu, a preto
z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkýň...
zamietol.“.
V súvislosti s námietkou premlčania, ktorú v rámci odvolania vzniesla žalovaná,
krajský súd uviedol: „Žalobkyniam v 1./ a 2./ rade ako oprávneným osobám bol
rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 9.10.2003 č. k. OPPaLH-00002-2003/005879/BT
priznaný nárok na náhradu za odstránené nehnuteľnosti voči... ako povinnej osobe s tým, že
každej z oprávnených osôb patrí nárok na náhradu v ½-ici, pričom uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 14. novembra 2003...
Žalobkyne mali svoj nárok na súde uplatniť... v lehote do 14.11.2006.“
V ďalšej časti krajský súd argumentoval vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania,
že túto je možné vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania, odvolávajúc sa na § 120 ods. 4
a § 205a Občianskeho súdneho poriadku.
35. Ústavný súd preskúmal dovolanie podané sťažovateľkami a konštatuje,
že sťažovateľky v ňom podrobne uviedli dôvody, pre ktoré považujú napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu založený na posúdení právnej otázky preklúzie a premlčania
za nesprávny. Argumentáciu zavŕšili poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu,
ako aj ústavného súdu týkajúcu sa podstaty reštitučných konaní, na podporu ktorej uviedli
početnú judikatúru. Na druhej strane je pravdou, že sťažovateľky pomerne všeobecne
či neurčito ohraničili dovolacie dôvody s poukazom na paragrafové znenie Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V časti dovolania sa sťažovateľky venovali
právnemu posúdeniu otázky premlčania v ich konkrétnej veci, ďalej konkretizovali
nesprávne právne posúdenie preklúzie práva „s poukazom na § 421 písm. a) CSP...“, ďalej
namietali „logické súvislosti, ktoré ho viedli k aplikácii právneho záveru“, poukázali
na priamy rozpor s rozhodovacou praxou a nálezmi ústavného súdu. V závere uviedli:
„Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a s poukazom na nedostatočné,
v namietaných častiach aj celkom chýbajúce odôvodnenie Rozhodnutia, je prípustnosť
dovolania daná aj podľa § 420 písm. f) CSP.
Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP však spočíva aj v ďalšom
nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu...“ Týmto „ďalším“ nesprávnym
postupom odvolacieho súdu označili sťažovateľky postup odvolacieho súdu, ktorým zrušil
rozsudok okresného súdu iba v časti smerujúcej proti žalovanej a výrok vzťahujúci sa
na fond ponechal nedotknutý, pričom podľa názoru sťažovateliek išlo o závislé výroky.
36. Najvyšší súd ustálil, že sťažovateľky podali dovolanie z dôvodu podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP vo vzťahu k otázke premlčania a preklúzie a podľa § 420 písm. f) CSP
vo vzťahu k posúdeniu závislých výrokov a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého
rozsudku. Vo vzťahu k posúdeniu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poskytol širokú úvahu o prípustnosti
a formálnych podmienkach podania dovolania z uvedeného dôvodu. Najvyšší súd odmietol
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vo vzťahu k otázke premlčania
a uviedol, že všetky rozhodnutia, na ktoré poukázali sťažovateľky, sa týkali sporov
skutkovo a právne odlišných a v prevažnej miere riešili otázku zmyslu a účelu reštitučného
zákona. Otázku preklúzie práva najvyšší súd uzavrel konštatovaním, že „... dospel k záveru,
že dovolanie žalobkýň podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP – v rozsahu namietanom
nesprávnosť posúdenia otázky premlčania odvolacím súdom – nie je prípustné, neobstojí
už len z toho dôvodu dovolanie... voči ďalšiemu dôvodu zamietnutia žaloby žalobkýň –
zániku (preklúzii) ich práva v dôsledku včasného neuplatnenia výzvy na náhradu voči
žalovanej...“.
Vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší súd
v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Žalobkyne v podanom dovolaní
nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku vo vzťahu k namietanej
vade... nijako neodôvodnili. Dovolací súd preto nemohol preskúmať, či v prejednávanej veci
išlo o extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorý by bol
dôvodom pre uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/2016...“
Pokiaľ išlo o tvrdenia sťažovateliek o povahe výrokov rozsudku okresného súdu ako
závislých výrokov, najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že už v samom
správnom konaní sa otázka povinnej osoby jednoznačne ustálila, a teda ako povinná osoba
bola určená žalovaná. Navyše odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala iba
žalovaná, rozsudok v časti výroku o zamietnutí žaloby proti fondu nadobudol právoplatnosť
a nebol ani predmetom odvolacieho prieskumu.
37. V prejednávanej veci sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny prieskum v troch
líniách. V prvej línii ide o prieskum posúdenia včasnosti výzvy povinnej osoby vo vzťahu
k preklúzii práva, v druhej o prieskum posúdenia premlčania vo vzťahu k uplatneniu práva
na súde a napokon o prieskum vyhodnotenia možnosti vzniesť námietku premlčania
v priebehu odvolacieho konania. Námietku sťažovateliek v súvislosti s tvrdením o závislých
výrokoch rozsudku okresného súdu nepovažuje ústavný súd, odkazujúc na príslušnú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, za dôvodnú.
38. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. III. ÚS 190/08). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť
na racionálnej právnej argumentácii.
39. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
40. Ratio legis v danom prípade aplikovaného reštitučného zákona je výslovne
vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých
majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo proti vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie
starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych
vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho
rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.
IV.1 K preklúzii práva
41. Podstata námietok vzťahujúcich sa na tvrdenú preklúziu práva je založená
na tom, že sťažovateľky nevyzvali povinnú osobu na vydanie náhrady za zbúrané budovy
v lehote, ktorá bola v reštitučnom zákone zavedená novelou č. 571/2007 Z. z. účinnou
od 1. januára 2008.
V zmysle novely podľa § 16 ods. 3 reštitučného zákona oprávnená osoba vyzve
na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13 (lehota podľa § 13 je
do 31. decembra 1992, pozn.). Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia obvodného
pozemkového úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím troch rokov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu
zaniká.
Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Upravuje sa lehota uplatnenia
nároku na náhradu v prípadoch, ak sa pôvodný pozemok nedá vydať.“
Podľa § 33 ods. 5 prechodných a záverečných ustanovení novely reštitučného zákona
ak rozhodnutie, ktorým bolo priznané právo na náhradu, nadobudlo právoplatnosť pred 1.
januárom 2008, lehota na uplatnenie výzvy na náhradu sa skončí 1. januára 2009, lehota sa
však neskončí skôr ako tri roky od právoplatnosti rozhodnutia, inak právo zaniká. K tomuto
bodu novely dôvodová správa uvádza: „Týmito ustanoveniami sa rieši prechodné obdobie
pre rozhodnutia vydané, resp. právoplatné pred účinnosťou tohto zákona...“
42. Sťažovateľky výzvu na vydanie náhrady za zbúrané budovy adresovali právnemu
predchodcovi žalovanej 18. decembra 1992, následne už samotnej žalovanej 8. marca 1994
a opakovane 1. februára 1996. Konkrétnu sumu finančnej náhrady, ktorá v zmysle
reštitučného zákona závisela od znaleckého posúdenia, sťažovateľky uplatnili u povinnej
osoby 21. novembra 2011 na náklade znaleckého posudku, ktorý im bol doručený
2. mája 2011.
Skutočnosť, že uvedené výzvy boli povinnej osobe riadne doručené, v konaní
pred všeobecnými súdmi nebola namietaná. Z ústavnej sťažnosti tiež vyplýva, že povinná
osoba sa v správnom konaní aktívne bránila proti sume finančnej náhrady. Aj z príloh
ústavnej sťažnosti vyplýva značná snaha sťažovateliek o reštitúciu svojich práv, resp. úsilie
domôcť sa náhrady a zároveň úsilie povinnej osoby znížiť finančný záväzok vyplývajúci
z priznaného práva na náhradu.
43. Striktné trvanie krajského súdu na požiadavke podania výzvy povinnej osobe
v lehote určenej novelou reštitučného zákona by malo za následok nutnosť podania
opakovanej výzvy. Takýto postup je však podľa názoru ústavného súdu príliš formalistický,
odporujúci zmyslu a účelu reštitučného zákona. Okamihom účinnosti novely reštitučného
zákona sa tzv. predčasný právny úkon, teda výzva na vydanie náhrady za zbúrané budovy,
nemohol stať právne bezvýznamným, pokiaľ navyše samotný nárok na náhradu bol
zo strany povinnej osoby akceptovaný.
Je síce pravdou, že okresný úrad priznal sťažovateľkám právo na náhradu
až rozhodnutím z 9. októbra 2003, je ale potrebné v okolnostiach danej veci zobrať
do úvahy aj skutočnosť, že uvedené rozhodnutie prijal okresný úrad až ako druhé v poradí,
teda po vrátení veci na ďalšie konanie zo strany krajského súdu. Rovnako je nevyhnutné
zohľadniť v danej veci aj okolnosť, že sťažovateľky boli počas celého reštitučného konania
aj konania pred všeobecnými súdmi aktívne. Aktivita zo strany povinnej osoby sa javí
ústavnému súdu ako bránenie sa splniť záväzok spočívajúci vo vyplatení finančnej náhrady
za zbúrané budovy. Námietky týkajúce sa podstaty reštitučného konania – tvrdenie,
že žalovaná nie je povinná osoba, že sťažovateľky nie sú oprávnenými osobami,
či námietky proti výške finančnej náhrady – boli v rámci celého procesu v konečnom
dôsledku odmietnuté. V rámci správneho konania bolo definitívne ustálené, kto je povinnou
osobou a oprávnenou osobou, ako aj suma finančnej náhrady.
44. V okolnostiach danej veci sa preto ústavnému súdu javí ako celkom
nespravodlivé tvrdenie, že sťažovateľky si svoj nárok na náhradu u povinnej osoby
neuplatnili včas.
Pri kumulácii všetkých okolností daného prípadu ústavný súd konštatuje, že krajský
súd pri aplikácii ustanovení reštitučného zákona postupoval formalisticky v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto, ak najvyšší súd v opísanom
procesnom postupe odvolacieho súdu nevzhliadol vadu zakladajúcu prípustnosť
a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, postupoval takisto formalisticky a zaťažil
tým svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, ktorá znamená porušenie práva sťažovateliek
na spravodlivé súdne konanie, a neposkytol súdnu ochranu v kvalite, akú predpokladá zákon
a ústava. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu bez ďalšieho stačí na vyslovenie
porušenia označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
IV.2 K premlčaniu práva
45. Vo vzťahu k posúdeniu premlčania práva krajským súdom ústavný súd považuje
za dôležité upriamiť pozornosť na niekoľko aspektov posudzovanej veci.
46. V reštitučných konaniach v zmysle § 9 reštitučného zákona platí, že oprávnená
osoba v stanovenej lehote musí uplatniť nárok na vydanie nehnuteľnosti na pozemkovom
úrade a zároveň musí vyzvať povinnú osobu. V podstate až na základe rozhodnutia
okresného úradu o existencii prekážky na vydanie nehnuteľnosti prizná okresný úrad právo
na náhradu. Týmto ale nie je dotknutá povinnosť oprávnenej osoby na včasné podanie
výzvy povinnej osobe.
V danom prípade bolo sťažovateľkám priznané právo na náhradu rozhodnutím
z 9. novembra 2003 (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. novembra 2003).
Podľa reštitučného zákona sa suma finančnej náhrady určí znaleckým posudkom.
Podľa bodu V metodického pokynu pre postup pri poskytovaní náhrad podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení zákona 93/1992 Zb. vydaného Ministerstvom poľnohospodárstva a výživy
Slovenskej republiky oceňovanie nehnuteľností zabezpečia pozemkové úrady
prostredníctvom znaleckých posudkov vypracovaných súdnymi znalcami na základe
zmluvy.
Z uvedeného teda vyplýva, že zabezpečenie znaleckého posudku, od ktorého závisela
suma finančnej náhrady, zabezpečoval okresný úrad. Znalecký posudok bol sťažovateľkám
doručený 2. mája 2011, teda po viac ako siedmich rokoch od priznania práva na náhradu.
47. Sťažovateľky sa žalobou na okresnom súde domáhali zaplatenia sumy 21 547 €
s príslušenstvom, teda konkrétnej sumy finančnej náhrady. Táto konkrétna suma mohla byť
určená na podklade práva na náhradu, preto posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby by
malo zohľadňovať to, čo je žalobným petitom požadované. Skutočnosť, že sťažovateľkám
patrí právo na náhradu za zbúrané budovy, nebola v konaní sporná ani spochybňovaná.
48. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s posúdením začiatku plynutia premlčacej
doby tak, ako to stanovil odvolací súd. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu napadnutý
dovolaním v tejto časti meritórne nepreskúmal s odôvodnením, že pokiaľ neobstál
pri posúdení prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP jeden dôvod
(preklúzia), na ktorom záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nemôže obstáť ani ďalší
dôvod, v tomto prípade otázka premlčania.
IV.3 K uplatneniu námietky premlčania v odvolacom konaní
49. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateliek, že krajský súd v rámci odvolacieho
konania nemal prihliadať na vznesenú námietku premlčania, ústavný súd poukazuje na to,
že žalovaná podala odvolanie za predchádzajúcej právnej úpravy – Občianskeho súdneho
poriadku. Krajský súd v bode 70 napadnutého rozsudku uviedol, že „Námietky premlčania
sa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a 205a
OSP s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným
uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“.
Je pravdou, že aktuálna právna úprava je v otázkach uplatnenia námietky premlčania
s ohľadom na § 366 CSP prísnejšia, avšak v tomto kontexte dáva ústavný súd do pozornosti
sťažovateliek § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
50. Na druhej strane sa javí vznesenie námietky premlčania žalovanou až
v odvolacom konaní, navyše až v čase, keď sa žalovaná vyjadrovala k vyjadreniu
sťažovateliek k odvolaniu, za prinajmenšom špekulatívne, ak nie v rozpore s dobrými
mravmi.
51. Podľa judikatúry ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je
vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej
strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť
považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho
práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba
výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov
v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a proti nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností
prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011,
IV. ÚS 542/2013, II. ÚS 920/2016).
IV.4 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
dodatkového protokolu
52. Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami nevyhovel s ohľadom
na skutočnosť, že zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie
konanie. Najvyšší súd tak bude mať znova príležitosť poskytnúť súdnu ochranu všetkým
právam sťažovateliek vrátane práva vlastniť majetok.
IV.5 Záver
53. Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd by mal vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť,
teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasne vychádzať z toho, že práve všeobecný súd má poskytovať v občianskom súdnom
konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09,
54. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním
v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej
ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane
konania, ktorá sa tejto ochrany domáha (m. m. III. ÚS 203/2018, II. ÚS 43/2020).
55. V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade
dotknutých ustanovení reštitučného zákona tak v žiadnom prípade nemožno konanie
pred ním ako celok označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne
nespravodlivým záverom.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o uplatnenom dôvode
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uprednostnil formalizmus rozhodovania,
ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľky domáhali svojich
procesných práv, čo priamo súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a malo za následok
porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
56. Rešpektujúc princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy a zároveň
zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011,
PL. ÚS 95/2011), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a rozsudkom
krajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení
veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu
minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom
zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľkám
na ochranu ich práv poskytuje, vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto
práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).
So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom
konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať okrem záverov ústavného súdu aj
s argumentáciou sťažovateliek vo vzťahu k ich námietkam týkajúcim sa postupu
a rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4
výroku tohto nálezu).
57. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateliek, napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku rozhodnutia).
58. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
59. Ako addendum ústavný súd uvádza, že už viackrát mal možnosť zaujať
stanovisko k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach.
V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii
ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. Konajúci súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto
prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej
normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo
nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V náleze
sp. zn. I. ÚS 243/07 (v ktorom nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel,
že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich
argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej
kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom
modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo
pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď
na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia (II. ÚS 49/2018).
V.
Náhrada trov konania
60. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
61. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek náhradu trov konania
podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej
odmeny za tri úkony právnych služieb (dva úkony v roku 2019 – prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti a jeden úkon právnej služby v roku 2020 – podanie
vyjadrenia k veci) zníženej podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého sa základná sadzba
tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb, a režijného paušálu k trom úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky.
Takto určená suma predstavuje celkovú výšku 640,66 € vrátane dane z pridanej
hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (výrok 3 nálezu).
63. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu