Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 127 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (136)IV. ÚS 542/2013
PDF · 285.37 KB
No categories available
IV. ÚS 542/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. P. a P. P., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R.,
K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/393/2011 a jeho rozsudkom
z 28. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. P. a P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2013 faxom a 31. januára 2013 osobne doručená sťažnosť O. P. (ďalej aj sťažovateľka v 1.
rade“) a P. P. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co/393/2011 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 21. júla 2008 Okresnému
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu
porušenia ich práva na súkromný život.
„Obsahom návrhu bolo opísanie skutkových okolností, z ktorých vyplynulo, že
manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľa v 2. rade, nebohý P. P., zomrel dňa... za
okolností, ktoré odôvodňujú záver, že jeho úmrtie možno kvalifikovať ako smrť v dôsledku
pracovného úrazu.“
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C/128/2008 zo 17. júna 2011 žalobu sťažovateľov
zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 11 Co/393/2011 z 28. novembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich odvolaním.
V prvom rade poukazujú na ich námietku, že okresný súd im odňal možnosť konať pred
súdom, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil. Citujú odôvodnenie rozsudku
okresného súdu, pričom v sťažnosti ďalej uvádzajú:
„Je nepochybné, že v tomto prípade súd vyvodil svoj zamietavý názor na
odôvodnenosť nároku sťažovateľov hypotetickými úvahami o tom, že návrh by bolo
potrebné zamietnuť, ak by sa v konaní nepreukázalo, že k úmrtiu nebohého P. P. nedošlo
v dôsledku utrpeného pracovného úrazu. Súd prvého stupňa však sťažovateľmi navrhované
dôkazy nevykonal a nemal teda žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval vysloviť takýto, čo i len
hypotetický názor. Naopak, dôkaz v konaní predložený - znalecký posudok vypracovaný
MUDr. M. S. a MUDr. D. F. potvrdzoval tvrdenie sťažovateľov, že nebohý P. P. zomrel v
dôsledku pracovného úrazu. Súd teda zamietol návrh sťažovateľov dôvodiac aj možnými
skutkovými závermi, ktoré by mohli v budúcnosti vyplynúť z vykonaného dokazovania bez
toho, aby takéto dokazovanie vykonal.
So zreteľom na tento doslova citovaný obsah odvolania nemožno potom porozumieť
záveru odporcu o tom, že sťažovatelia (navrhovatelia) neuviedli v čom im bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia výslovne uviedli, že súd založil svoj rozsudok aj na
ničím nepodložených hypotézach o možných skutkových záveroch bez toho, aby im bolo
umožnené právo navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a v prípade, žeby
súd tieto dôkazy nevykonal, dostali zrozumiteľnú odpoveď v súlade s ust. § 157 ods. 2
O. s. p. prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. ...
Ak sa odvolací súd s týmto explicitne uvedeným odvolacím dôvodom podopretým
konkrétnymi skutkovými a právnymi tvrdeniami účastníkov konania vo svojom rozhodnutí
nevyposriadal, resp. uviedol, že sťažovatelia neuviedli v čom im mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov a
nenapĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ust. § 157 ods. 2 O. s.
p., ktoré je jedným zo základov práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie pred
súdom zákonom ustanoveným postupom.“
Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že v odvolaní namietali, že okresný súd neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné podľa nich na zistenie
rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“)], pričom krajský súd sa dostatočne nevysporiadal ani s touto odvolacou
argumentáciou. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:
«Odporca rovnako tvrdí, že sťažovatelia neoznačili dôkazy, ktoré v konaní
navrhovali vykonať a pre uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu, podľa názoru odvolacieho
súdu, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý bol navrhovaný a nebol vykonaný. ...
Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 6. 4. 2011, aj z pojednávania konaného
dňa 17. 6. 2011 je zrejmé, že „právna zástupkyňa navrhovateľov uvádza, že navrhovateľ
trvá na vykonaní ďalšieho dokazovania, a to vyžiadaním vyšetrovacieho spisu, vypočutím
znalca M. S. a zároveň žiada nariadenie znaleckého dokazovania, či u P. P. došlo k smrti z
dôvodu pracovného úrazu.“ ...
Odvolací súd by teda mohol neakceptovať uplatnený odvolací dôvod len za
predpokladu, žeby v konaní sťažovatelia dôkazy, ktoré súd nevykonal, nenavrhli. O takúto
situáciu však nejde. Napriek vyslovenému názoru odporcu javí sa, že predsa len (strana 5,
2. ods. odôvodnenia) identifikoval dôkazy, ktoré sťažovatelia navrhovali a ktoré súd
nevykonal. Urobil však záver, že so zreteľom na správny záver súdu o tom, že nárok je
premlčaným nevykonanie týchto dôvodov nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť
preskúmavaného rozhodnutia.
Na druhej strane, na strane 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd za
významnú skutočnosť, so zreteľom na argumenty sťažovateľov, týkajúce sa začiatku plynutia
premlčacej doby, uviedol „predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne)
neriešil (a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho
práce, či šlo o pracovný úraz, a či za tento zodpovedá žalovaný.“ ...
V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by spochybnil závery znaleckého
posudku, ktorý je výsledkom odbornej činnosti dvoch znalcov z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo. V týchto okolnostiach je opätovne záver súdu o tom,
že nevykonanie navrhovaných dôkazov nie je vadou v postupe súdu a na druhej strane
tvrdenie, že neexistuje záväzné riešenie otázky o úmrtí P. P. v dôsledku pracovného úrazu,
nezrozumiteľné, nelogické a v rozpore nielen s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., ale aj v
rozpore s ust. § 132 O. s. p., ktorý ukladá súdu hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý
jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti s starostlivo pritom prihliadať na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.»
Sťažovatelia následne namietajú záver krajského súdu, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej
premlčacej lehote, a tiež nesúhlasia s určením začiatku tejto premlčacej lehoty. V tejto
súvislosti v sťažnosti uvádzajú:
„Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch medzi práva patriace k ochrane osobnosti, nedovoľuje vykladať toto
právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo
je imanentným znakom všetkých majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto
jeho zložke a obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje
jediný dôvod, prečo by zákonodarca úlohou obmedziť v uplatniteľnosť tejto zložky práv na
ochranu osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek
tomu, že ho už citovaný článok 13 ods. 2 k tomu výslovne zaväzuje.
Citované ustanovenie ústavy je nepochybne potrebné vykladať tak, že pokiaľ
obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou
práva k rozširujúcemu výkladu obmedzenia základných práv. ...
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj
samotný Krajský súd v Košiciach, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej
ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska
jeho premlčateľnosti.
So zreteľom na už vyššie uvedené však práve zavedenie inštitútu náhrady
nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil
jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa
premlčuje.
Ustanovenia § 100 a nasledujúcich O. s. p. upravujú detailne prípady premlčania
jednotlivých práv, vrátane práva na náhradu škody, špeciálne škody spôsobenej na zdraví,
upravuje premlčanie práva na náhradu škody spôsobenú niektorým trestným činom
korupcie, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ustanovujú podrobne
začiatok plynutia premlčacej doby pri jednotlivých právach.
Neexistuje dôvoď a nezmieňuje sa o ňom ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd,
pre ktorý by v prípade, že by zákonodarca chcel obmedziť uplatnenie základných práv
týkajúcich sa ochrany osobnosti, pre ktorý by tak výslovne v zákone neurobil. ...
To, aké dôsledky zásah do osobnostných práv fyzickej osoby priniesol, nie je zrejmé
bezprostredne v čase, keď k tomuto zásahu došlo.
Ak teda jedným z kritérií na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je posúdenie
zníženia dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti, nemôže dôjsť k začiatku
plynutia premlčacej doby predtým, než sa tieto dôsledky prejavia.
Aj z tohto dôvodu zrejme zákonodarca nemal v úmysle obmedziť uplatniteľnosť tejto
zložky ochrany osobnosti plynutím premlčacej doby. ...
Odvolací súd nijakým spôsobom (v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p) nevysvetlil
prečo, so zreteľom na námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní, neposúdil plynutie
premlčacej doby analogicky podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Je totiž nepochybné,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako súčasť práva na ochranu
osobnosti, vyjadruje v peniazoch nemajetkovú ujmu. Takejto nemajetkovej ujme vyjadrenej
v peniazoch je však nepochybne najbližší inštitút náhrady škody spôsobenej na zdraví,
ktorého premlčací režim je odlišný od toho, ktorý prvostupňový, aj odvolací súd zobral do
úvahy.“
V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:
«Sťažovatelia považujú za osobitne hrubý zásah odvolacieho súdu, keď ich podanie
označené ako „Doplnenie odvolania“ odvolací súd vychádzajúc z jeho vlastného
konštatovania uvedeného v napadnutom rozhodnutí nebral do úvahy, keďže podľa jeho
názoru sťažovatelia ním dopĺňali dôvody odvolania. Odvolací súd však nekonštatoval
o ktorý z odvolacích dôvodov sťažovatelia mali týmto podaním odvolacie dôvody doplniť.
Sťažovatelia uplatnili nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako odvolací
dôvod. Poukázanie na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, o ktorom sťažovatelia
dôvodne predpokladali, že je súčasťou právneho vedomia súdu prvého stupňa, nemôže byť
(lebo by to bolo v rozpore s ust. § 205 O. s. p) považované za doplnenie odvolania. V tomto
smere je rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.
Súd bez ohľadu na to, aby sa takéhoto postupu museli sťažovatelia domáhať, je
viazaný ustanovením § 1 až 3 O. s. p., ktoré stanovujú základné pravidlá občianskeho
súdneho konania a ktoré ukladajú súdu (§ 2 ) dbať pri prejednávaní a rozhodovaní sporov
na to, aby sa práva nezneužívali na úkor právnických a fyzických osôb a rovnako, bez
ohľadu na to, aby sa toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať,
je súd viazaný ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ odvolací súd konštatoval, zotrvávajúc na názore, že námietku premlčania
nemohol súd prvého stupňa ani on samotný posúdiť z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi,
rezignoval tak na povinnosti, ktoré mu z § 2 O. s. p. vyplývajú, konal v rozpore s článkom 2
ods. 2 Ústav SR a porušil namietané práva sťažovateľov.»
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Právo sťažovateľov... zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... a... zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11 Co/393/2011-180 zo dňa 28. 11. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 11Co/393/2011-180 zo dňa 28. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06,
IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní
a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 28. novembra 2012, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, uviedol:
«Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje.
Žalobcovia podané odvolanie - ako to vyplýva z jeho obsahu, odôvodnili okrem iného
odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. namietajúc, že im postupom súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Svoju námietku však bližšie nezdôvodnili. ...
Odvolací súd nezistil, aby súd prvého stupňa v prejednávanej veci odňal žalobcom možnosť
konať pred súdom alebo aby porušil ich práva na spravodlivý súdny proces v intenciách
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Aj rozsudok ním vydaný spĺňa znaky
preskúmateľného rozhodnutia, lebo z jeho odôvodnenia sú zrejmé skutkové závery - keďže
je vysvetlené, z akých dôkazov súd vychádzal a ako ich hodnotil - a tiež je podaný
zrozumiteľný a jasný výklad, pod ktorú právnu normu podriadil súd zistený skutkový stav
a aké práva a povinnosti z neho pre účastníkov vyplynuli.
Žalobcovia odvolanie odôvodnili tiež odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je v sporovom
konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť
v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol
navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli
tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné
a ďalej, že vždy musí isť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvého stupňa.
Pokiaľ ide o tento odvolací dôvod, odvolatelia v odvolaní neoznačili
(nekonkretizovali) dôkazy, ktoré navrhovali v konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré súd
nevykonal. Vzhľadom na priebeh konania sa možno však domnievať, že týmito dôkazmi
malo byť oboznámenie vyšetrovacieho spisu, vypočutie znalca M. S. a nariadenie
znaleckého dokazovania. So zreteľom na správny záver súdu prvého stupňa o premlčaní
nároku žalobcov nevykonanie týchto dôkazov nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť
preskúmavaného rozsudku.
Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili aj odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205
ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p., t. j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. ...
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov
nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom,
alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo
v konaní nevyšli najavo. ...
Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod
hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Základnou otázkou, ktorú riešil súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
v prejednávanej veci bola otázka, či sa premlčuje právo fyzickej osoby na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie), ako jedného z prostriedkov
právnej ochrany práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 v spojení s § 13 ods. 2 a 3
Obč. zákonníka. Túto právnu otázku posúdil v súlade so zaužívanou súdnou praxou súdov
Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu SR, ktorý tiež v rozsudku sp. zn. 2Cdo 278/2007
(R 75/2008) judikoval záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako
jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov
zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania
nepodliehajú, sa svojím charakterom zreteľne odlišuje od týchto osobných (osobnostných)
práv. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie
v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, je právom
majetkovej povahy, ktoré s ohľadom na podobnosť tohto nároku s reparačnou funkciou
majetkových nárokov na náhradu škody, podlieha premlčaniu ako každé iné majetkové
právo (§ 100 ods. 2 prvá veta Obč. zák.). Vychádzajúc z uvedeného (správneho) názoru, súd
prvého stupňa - vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel tiež k správnemu
záveru, že nárok žalobcov je premlčaný. Ak totiž obsahom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej ujmy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby
uplynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.
Prvostupňový súd správne posúdil aj počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 OZ, ktorý je viazaný na
okamih, kedy malo dôjsť k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doby zásadne začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
V prejednávanej veci podľa žalobcov neoprávneným konaním žalovaného malo byť
zasiahnuté do práva na život ich otca, resp. manžela, do práva na ich súkromie a rodinný
život, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej
ujmy u nich stále pretrvávajú. Žalobcovia preto mohli svoje právo na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 5. 8. 2003. Od tohto dňa začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 5. 8. 2006. Žalobcovia však svoju
žalobu podali na súde až 22. 7. 2008, teda po uplynutí premlčacej doby. Podľa názoru
odvolacieho súdu neobstojí názor odvolateľov, že v danej veci začiatok plynutia premlčacej
lehoty bol vymedzený až vypracovaním znaleckého posudku MUDr. M. S. a MUDr. D. F.
Niet dôvodu začiatok plynutia premlčacej doby v danej veci odvodzovať až od dátumu
vypracovania tohto posudku. Tento znalecký posudok bol znalcami MUDr. M. S. a MUDr.
D. F. vypracovaný na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Okresného úradu
justičnej a kriminálnej polície PZ K., t. j. pre účely trestného konania. Trestné stíhanie
pritom bolo začaté voči nezistenému páchateľovi, ktorý mal P. P. spôsobiť smrť tým
spôsobom, že po dobu najmenej 6 rokov jeho pôsobenia v spoločnosti U. pri pravidelných
ročných lekárskych prehliadkach z nedbanlivosti porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu
z jeho povolania, nakoľko po celú dobu nezistil u menovaného chronicky chorobne
poškodené srdce. Predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne) neriešil
(a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce, či
išlo o pracovný úraz a či za tento zodpovedá žalovaný.
Zákon (§ 101 OZ) určuje objektívne- stanovený začiatok premlčacej doby, ktorý
nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom
práve. Začiatok plynutia premlčacej doby je objektívne vymedzený a odvodený od slova
„mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný preto objektívne a nezávisle od
subjektívnej okolnosti, bez ohľadu na to, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve
(pozri R 1/1998). Inak povedané deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba je totožný
s dňom, keď bolo možné po prvý raz podať žalobu bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá
pre predčasnosť.
Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcov nemožno považovať za opodstatnené, preto
bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.»
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal aj na podanie
sťažovateľov doručené krajskému súdu 7. marca 2012, pričom uviedol:
«Odvolací súd pri svojom rozhodovaní bol viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle ich
obsahového vymedzenia tak, ako tieto vyplynuli z odvolania žalobcov doručeného súdu
prvého stupňa 8. 9. 2011 (teda v zákonnej lehote na podanie odvolania). Je potrebné uviesť,
že podanie žalovaných zo 6. 3. 2012, doručené odvolaciemu súdu 7. 3. 2012, označené ako
„doplnenie odvolania“ nebolo možné brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty
stanovenej v § 205 ods. 3 O. s. p. Posudzujúc uvedené podanie podľa jeho obsahu dospel
odvolací súd k názoru, že odvolatelia v ňom dopĺňajú dôvody odvolania, ktoré však mohli
byť účinné podané len v lehote na podanie odvolania.
Bez ohľadu na uvedené odvolací súd považuje za nutné uviesť, že žalobcovia
v doplnení odvolania poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
5Cdo 265/2009 zo 17. 2. 2011 a boli toho názoru, že súd prvého stupňa mal posúdiť všetky
skutočnosti svedčiace pre prijatie, či odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania (§ 3
ods. 1 OZ). V prejednávanej veci však žalobcovia počas konania pred súdom prvého stupňa
(ani v rámci lehoty určenej na podanie odvolania proti preskúmavanému rozsudku)
nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a nepreukazovali ani
špecifické okolností, pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanému výkon práva namietať
premlčanie uplatneného nároku. Prvostupňový súd preto nemal dôvod posudzovať, či
vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi.»
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/128/2008-134
zo 17. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Okresný súd v odôvodnení svojho
rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkový stav, ktorý z tohto dokazovania
vyplynul. Poukázal na obsah výpovedí sťažovateľov a ich právneho zástupcu, na vyjadrenie
odporcu a tiež na skutočnosti, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II
vedeného pod sp. zn. 18 C/91/2006. V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:
„Zo spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C/91/2006 súd zistil, že navrhovateľka
v 1. rade a MUDr. P. R. ako navrhovateľ v 2. rade podali proti odporcovi dňa 4. 8. 2006
návrh na začatie konania o určenie skutočnosti, že úmrtie na pracovisku je pracovným
úrazom. V predmetnej právnej veci Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007 č. k.
18C/91/2006-33 rozhodol tak, že návrh navrhovateľky v 1. rade proti odporcovi zamietol,
konanie o návrhu navrhovateľa v 2. rade proti odporcovi zastavil a navrhovateľke v 1. rade
uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok vo výške 3.000,-
Sk v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 10. 2008 č. k. 3Co/265/2007-68
pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a konanie zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach nadobudlo právoplatnosť 11. 12. 2008.“
Následne okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
«Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami bolo súdu preukázané, že dňa... došlo k úmrtiu P. P. na pracovisku odporcu,
ktorú skutočnosť sa navrhovateľka v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade dozvedeli dňa...
Nakoľko odporca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľov
súd ustálil, že v danom prípade premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľov v
konaní začala plynúť v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka nasledujúci deň po smrti
P. P..., teda dňa... (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a uplynula dňom 5. 8. 2006.
Navrhovatelia svoj nárok uplatnili návrhom na začatie konania, ktorý bol doručený súdu
dňa 22. 7. 2008. Súd pri svojom rozhodnutí a ustálení začiatku plynutia a skončenia
premlčacej doby poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 278/2007 podľa
ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne
samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13... Občianskeho
zákonníka je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje, a pokiaľ
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosti v spoločnosti značnej miere.
Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie
v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Ďalej súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 5. 1997 sp. zn.
3Obo 44/1997 podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia
premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný
objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel
o svojom práve. Preto súd námietku navrhovateľov o tom, že nedošlo k premlčaniu ich
nároku, pretože premlčacia doba začala plynúť až odo dňa 8. 2. 2006, kedy sa dozvedeli
o tom, že P. P. utrpel pracovný úraz považoval v predmetnej veci za právne bezvýznamnú.
Súd v priebehu konania považoval za nadbytočné riešiť prejudiciálne otázku, či
k úmrtiu P. P. došlo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu z dôvodu, že aj keby bolo v
konaní preukázané, že úmrtie P. P. nastalo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu, súd by
musel návrh navrhovateľov zamietnuť z dôvodu vznesenej námietky premlčania odporcom.
Ďalším dôvodom je skutočnosť, že keby bolo v konaní preukázané, že k úmrtiu P. P. nedošlo
v dôsledku utrpeného pracovného úrazu, navrhovatelia by nepreukázali jeden zo
základných predpokladov svojho hmotno-právneho nároku, ktorým je neoprávnený zásah
do chránených práv osobnosti fyzickej osoby odporcom. Preto aj v tomto prípade by súdu
nezostalo iné, ako návrh navrhovateľov zamietnuť.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd ďalšie dokazovanie ktoré navrhli tak
navrhovatelia ako aj odporca už nevykonal, pretože nárok navrhovateľov považoval za
nedôvodný, a preto ho zamietol.»
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu, ktorý nenapravil pochybenia okresného súdu v namietanom konaní. Sťažovatelia
1. považujú právny názor o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy za
arbitrárny, a namietajú záver všeobecných súdov o uplynutí premlčacej doby a o určení
začiatku plynutia tejto doby;
2. namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil ich podanie doručené krajskému
súdu 7. marca 2012 označené ako „Doplnenie odvolania“, a na tom základe aj to, že
všeobecné súdy neskúmali, či uplatnenie námietky premlčania žalovaným odporuje dobrým
mravom;
3. namietajú, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok vo vzťahu k ich
námietkam uvedeným v odvolaní, podľa ktorých okresný súd im svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom [§ 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 (1) písm. f) OSP].
V týchto súvislostiach sťažovatelia namietajú postup okresného súdu, ktorý nevykonal
dôkazy, a považujú jeho závery, ktoré „mohli“ vyplynúť z nevykonaného dokazovania, za
hypotetické.
Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu vyplýva, že základom týchto rozhodnutí je záver všeobecných súdov, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili sťažovatelia po uplynutí premlčacej doby,
pričom na premlčanie prihliadli všeobecné súdy na základe námietky žalovaného.
V súvislosti s týmto záverom konajúce súdy poukázali na zaužívanú súdnu prax a na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 278/2007 (R 75/2008), podľa ktorého „právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej
osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje“. Začiatok plynutia premlčacej
doby určili podľa § 101 Občianskeho zákonníka s tým, že je viazaný na okamih, keď malo
dôjsť k neoprávnenému zásahu spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickej osoby. Premlčacia doba takto začala plynúť 5. augusta 2003, t. j. nasledujúci deň po
dni úmrtia manžela sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľa v 2. rade. Na tomto základe
dospeli konajúce súdy k záveru, že sťažovatelia svoje právo uplatnili po uplynutí premlčacej
doby, pretože žalobu na okresnom súde podali až 22. júla 2008.
Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu nie
sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka [najmä ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch a premlčania]. Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver
o tom, že právo sťažovateľov voči odporcovi je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré
by bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietaný
rozsudok krajského súdu v tejto časti za ústavne udržateľný.
Sťažovatelia ďalej namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil podanie označené
ako „Doplnenie odvolania“. Nesúhlasia s tým, že ide o doplnenie dôvodov odvolania po
uplynutí lehoty na jeho podanie v zmysle § 205 ods. 3 OSP. Sťažovatelia v zásade
argumentujú tým, že okresný súd bol povinný zaoberať sa otázkou, či uplatnenie námietky
zaujatosti odporcom je v rozpore s dobrými mravmi a či jej možno priznať príslušné účinky.
V sťažnosti uvádzajú, že súd „bez ohľadu na to, aby sa takéhoto postupu museli
sťažovatelia domáhať, je viazaný ustanovením § 1 až 3 O. s. p. ... bez ohľadu na to, aby sa
toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať, je súd viazaný ust.
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka...“ Sťažovatelia v predmetnom podaní poukázali na
závery najvyššieho súdu, ktoré uviedol v uznesení sp. zn. 5 Cdo/265/2009 zo 17. februára
2011.
Krajský súd napriek konštatovaniu, že uvedené podanie sťažovateľov „nebolo možné
brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty stanovenej v § 205 ods. 3 O. s. p.“, sa
však argumentáciou sťažovateľov zaoberal, pričom uviedol, že sťažovatelia „počas konania
pred súdom prvého stupňa... nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi a nepreukazovali ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné uprieť
žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku. Prvostupňový súd preto
nemal dôvod posudzovať, či vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi.“.
Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, ústavný súd
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že vo všeobecnosti
nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore
s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto
situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie
primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať
do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo
uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011). V tejto súvislosti je tiež
relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala
byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (m. m. II. ÚS 176/2011).
V predmetnej veci krajský súd poukázal na to, že sťažovatelia v konaní pred
okresným súdom nenamietali rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi a ani
nepreukazovali také okolnosti, ktoré by tento rozpor odôvodňovali, preto okresný súd nebol
povinný osobitne sa zaoberať tým, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
Ústavný súd nepovažuje tento právny názor za svojvoľný, krajský súd ho primerane
odôvodnil, a preto je ústavne udržateľný.
Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon
práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka
uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade
tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní
bez ohľadu na to, či druhý účastník takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje,
že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť
ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto
prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby
bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že krajský súd sa nevysporiadal s ich
odvolacími dôvodmi vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutých dôkazov a k hypotetickým
záverom okresného súdu, ústavný súd nepovažuje tieto námietky za opodstatnené.
Základom rozhodnutia okresného súdu, tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia namietaného
rozsudku krajského súdu, je záver o premlčaní nároku sťažovateľov. Vzhľadom na to, že
tento záver nie je arbitrárny a je primerane odôvodnený, poskytuje dostatočný podklad pre
výrok namietaného rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.
Možno akceptovať tvrdenie sťažovateľov, že úvahy okresného súdu aj krajského súdu
o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie (napr. označeným znaleckým posudkom) obsiahnuté
v ich rozsudkoch sú hypotetické a do určitej miery vedú k nejednoznačnosti ich
odôvodnenia, je však nepochybné, že tieto úvahy sú doplňujúce a podporné k hlavnému
záveru o premlčaní nároku sťažovateľov. Tieto nedostatky však nediskvalifikujú
odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
v miere, ktorá by mohla mať ústavnoprávne dôsledky.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že nič nenasvedčuje, že zistené skutočnosti pri
prerokúvaní odvolania sťažovateľov a v namietanom rozsudku krajského súdu by mohli
viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013