Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 542/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. P. a P. P., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R.,

K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. P. a P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2013 faxom a 31. januára 2013 osobne doručená sťažnosť O. P. (ďalej aj sťažovateľka v 1.

rade“) a P. P. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 21. júla 2008 Okresnému

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu

porušenia ich práva na súkromný život.

„Obsahom návrhu bolo opísanie skutkových okolností, z ktorých vyplynulo, že

manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľa v 2. rade, nebohý P. P., zomrel dňa... za

okolností, ktoré odôvodňujú záver, že jeho úmrtie možno kvalifikovať ako smrť v dôsledku

pracovného úrazu.“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2011 žalobu sťažovateľov

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich odvolaním.

V prvom rade poukazujú na ich námietku, že okresný súd im odňal možnosť konať pred

súdom, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil. Citujú odôvodnenie rozsudku

okresného súdu, pričom v sťažnosti ďalej uvádzajú:

„Je nepochybné, že v tomto prípade súd vyvodil svoj zamietavý názor na

odôvodnenosť nároku sťažovateľov hypotetickými úvahami o tom, že návrh by bolo

potrebné zamietnuť, ak by sa v konaní nepreukázalo, že k úmrtiu nebohého P. P. nedošlo

v dôsledku utrpeného pracovného úrazu. Súd prvého stupňa však sťažovateľmi navrhované

dôkazy nevykonal a nemal teda žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval vysloviť takýto, čo i len

hypotetický názor. Naopak, dôkaz v konaní predložený - znalecký posudok vypracovaný

MUDr. M. S. a MUDr. D. F. potvrdzoval tvrdenie sťažovateľov, že nebohý P. P. zomrel v

dôsledku pracovného úrazu. Súd teda zamietol návrh sťažovateľov dôvodiac aj možnými

skutkovými závermi, ktoré by mohli v budúcnosti vyplynúť z vykonaného dokazovania bez

toho, aby takéto dokazovanie vykonal.

So zreteľom na tento doslova citovaný obsah odvolania nemožno potom porozumieť

záveru odporcu o tom, že sťažovatelia (navrhovatelia) neuviedli v čom im bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia výslovne uviedli, že súd založil svoj rozsudok aj na

ničím nepodložených hypotézach o možných skutkových záveroch bez toho, aby im bolo

umožnené právo navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy ( ) a v prípade, žeby

súd tieto dôkazy nevykonal, dostali zrozumiteľnú odpoveď v súlade s ust. § 157 ods. 2

prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. ...

Ak sa odvolací súd s týmto explicitne uvedeným odvolacím dôvodom podopretým

konkrétnymi skutkovými a právnymi tvrdeniami účastníkov konania vo svojom rozhodnutí

nevyposriadal, resp. uviedol, že sťažovatelia neuviedli v čom im mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov a

nenapĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ust. § 157 ods. 2 O. s.

p., ktoré je jedným zo základov práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie pred

súdom zákonom ustanoveným postupom.“

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že v odvolaní namietali, že okresný súd neúplne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné podľa nich na zistenie

rozhodujúcich skutočností [ (ďalej len

„OSP“)], pričom krajský súd sa dostatočne nevysporiadal ani s touto odvolacou

argumentáciou. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

«Odporca rovnako tvrdí, že sťažovatelia neoznačili dôkazy, ktoré v konaní

navrhovali vykonať a pre uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu, podľa názoru odvolacieho

súdu, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý bol navrhovaný a nebol vykonaný. ...

Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 6. 4. 2011, aj z pojednávania konaného

dňa 17. 6. 2011 je zrejmé, že „právna zástupkyňa navrhovateľov uvádza, že navrhovateľ

trvá na vykonaní ďalšieho dokazovania, a to vyžiadaním vyšetrovacieho spisu, vypočutím

znalca M. S. a zároveň žiada nariadenie znaleckého dokazovania, či u P. P. došlo k smrti z

dôvodu pracovného úrazu.“ ...

Odvolací súd by teda mohol neakceptovať uplatnený odvolací dôvod len za

predpokladu, žeby v konaní sťažovatelia dôkazy, ktoré súd nevykonal, nenavrhli. O takúto

situáciu však nejde. Napriek vyslovenému názoru odporcu javí sa, že predsa len (strana 5,

2. ods. odôvodnenia) identifikoval dôkazy, ktoré sťažovatelia navrhovali a ktoré súd

nevykonal. Urobil však záver, že so zreteľom na správny záver súdu o tom, že nárok je

premlčaným nevykonanie týchto dôvodov nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť

preskúmavaného rozhodnutia.

Na druhej strane, na strane 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd za

významnú skutočnosť, so zreteľom na argumenty sťažovateľov, týkajúce sa začiatku plynutia

premlčacej doby, uviedol „predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne)

neriešil (a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho

práce, či šlo o pracovný úraz, a či za tento zodpovedá žalovaný.“ ...

V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by spochybnil závery znaleckého

posudku, ktorý je výsledkom odbornej činnosti dvoch znalcov z odboru zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo. V týchto okolnostiach je opätovne záver súdu o tom,

že nevykonanie navrhovaných dôkazov nie je vadou v postupe súdu a na druhej strane

tvrdenie, že neexistuje záväzné riešenie otázky o úmrtí P. P. v dôsledku pracovného úrazu,

nezrozumiteľné, nelogické a v rozpore nielen s ustanovením , ale aj v

rozpore s ust. , ktorý ukladá súdu hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý

jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti s starostlivo pritom prihliadať na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.»

Sťažovatelia následne namietajú záver krajského súdu, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej

premlčacej lehote, a tiež nesúhlasia s určením začiatku tejto premlčacej lehoty. V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch medzi práva patriace k ochrane osobnosti, nedovoľuje vykladať toto

právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo

je imanentným znakom všetkých majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho.

Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto

jeho zložke a obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje

jediný dôvod, prečo by zákonodarca úlohou obmedziť v uplatniteľnosť tejto zložky práv na

ochranu osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek

tomu, že ho už citovaný článok 13 ods. 2 k tomu výslovne zaväzuje.

Citované ustanovenie je nepochybne potrebné vykladať tak, že pokiaľ

obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou

práva k rozširujúcemu výkladu obmedzenia základných práv. ...

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj

samotný Krajský súd v Košiciach, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej

ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska

jeho premlčateľnosti.

So zreteľom na už vyššie uvedené však práve zavedenie inštitútu náhrady

nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil

jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa

premlčuje.

Ustanovenia a nasledujúcich upravujú detailne prípady premlčania

jednotlivých práv, vrátane práva na náhradu škody, špeciálne škody spôsobenej na zdraví,

upravuje premlčanie práva na náhradu škody spôsobenú niektorým trestným činom

korupcie, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ustanovujú podrobne

začiatok plynutia premlčacej doby pri jednotlivých právach.

Neexistuje dôvoď a nezmieňuje sa o ňom ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd,

pre ktorý by v prípade, že by zákonodarca chcel obmedziť uplatnenie základných práv

týkajúcich sa ochrany osobnosti, pre ktorý by tak výslovne v zákone neurobil. ...

To, aké dôsledky zásah do osobnostných práv fyzickej osoby priniesol, nie je zrejmé

bezprostredne v čase, keď k tomuto zásahu došlo.

Ak teda jedným z kritérií na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je posúdenie

zníženia dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti, nemôže dôjsť k začiatku

plynutia premlčacej doby predtým, než sa tieto dôsledky prejavia.

Aj z tohto dôvodu zrejme zákonodarca nemal v úmysle obmedziť uplatniteľnosť tejto

zložky ochrany osobnosti plynutím premlčacej doby. ...

Odvolací súd nijakým spôsobom (v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p) nevysvetlil

prečo, so zreteľom na námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní, neposúdil plynutie

premlčacej doby analogicky podľa ust. . Je totiž nepochybné,

že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako súčasť práva na ochranu

osobnosti, vyjadruje v peniazoch nemajetkovú ujmu. Takejto nemajetkovej ujme vyjadrenej

v peniazoch je však nepochybne najbližší inštitút náhrady škody spôsobenej na zdraví,

ktorého premlčací režim je odlišný od toho, ktorý prvostupňový, aj odvolací súd zobral do

úvahy.“

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:

«Sťažovatelia považujú za osobitne hrubý zásah odvolacieho súdu, keď ich podanie

označené ako „Doplnenie odvolania“ odvolací súd vychádzajúc z jeho vlastného

konštatovania uvedeného v napadnutom rozhodnutí nebral do úvahy, keďže podľa jeho

názoru sťažovatelia ním dopĺňali dôvody odvolania. Odvolací súd však nekonštatoval

o ktorý z odvolacích dôvodov sťažovatelia mali týmto podaním odvolacie dôvody doplniť.

Sťažovatelia uplatnili nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako odvolací

dôvod. Poukázanie na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, o ktorom sťažovatelia

dôvodne predpokladali, že je súčasťou právneho vedomia súdu prvého stupňa, nemôže byť

(lebo by to bolo v rozpore s ust. § 205 O. s. p) považované za doplnenie odvolania. V tomto

smere je rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Súd bez ohľadu na to, aby sa takéhoto postupu museli sťažovatelia domáhať, je

viazaný ustanovením až 3 , ktoré stanovujú základné pravidlá občianskeho

súdneho konania a ktoré ukladajú súdu (§ 2 ) dbať pri prejednávaní a rozhodovaní sporov

na to, aby sa práva nezneužívali na úkor právnických a fyzických osôb a rovnako, bez

ohľadu na to, aby sa toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať,

je súd viazaný ust. , podľa ktorého výkon práv

a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľ odvolací súd konštatoval, zotrvávajúc na názore, že námietku premlčania

nemohol súd prvého stupňa ani on samotný posúdiť z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi,

rezignoval tak na povinnosti, ktoré mu z vyplývajú, konal v rozpore s článkom 2

ods. 2 Ústav SR a porušil namietané práva sťažovateľov.»

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľov... zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... a... zakotvené

v článku 46 ods. 1 SR, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-180 zo dňa 28. 11. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -180 zo dňa 28. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ,

, , rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní

a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 28. novembra 2012, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, uviedol:

«Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu

poukazuje.

Žalobcovia podané odvolanie - ako to vyplýva z jeho obsahu, odôvodnili okrem iného

odvolacím dôvodom podľa namietajúc, že im postupom súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Svoju námietku však bližšie nezdôvodnili. ...

Odvolací súd nezistil, aby súd prvého stupňa v prejednávanej veci odňal žalobcom možnosť

konať pred súdom alebo aby porušil ich práva na spravodlivý súdny proces v intenciách

článku 48 ods. 2 , Aj rozsudok ním vydaný spĺňa znaky

preskúmateľného rozhodnutia, lebo z jeho odôvodnenia sú zrejmé skutkové závery - keďže

je vysvetlené, z akých dôkazov súd vychádzal a ako ich hodnotil - a tiež je podaný

zrozumiteľný a jasný výklad, pod ktorú právnu normu podriadil súd zistený skutkový stav

a aké práva a povinnosti z neho pre účastníkov vyplynuli.

Žalobcovia odvolanie odôvodnili tiež odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm.

c/

Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v sporovom

konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre

vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť

v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,

ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol

navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli

tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné

a ďalej, že vždy musí isť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom

prvého stupňa.

Pokiaľ ide o tento odvolací dôvod, odvolatelia v odvolaní neoznačili

(nekonkretizovali) dôkazy, ktoré navrhovali v konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré súd

nevykonal. Vzhľadom na priebeh konania sa možno však domnievať, že týmito dôkazmi

malo byť oboznámenie vyšetrovacieho spisu, vypočutie znalca M. S. a nariadenie

znaleckého dokazovania. So zreteľom na správny záver súdu prvého stupňa o premlčaní

nároku žalobcov nevykonanie týchto dôkazov nemohlo ovplyvniť vecnú správnosť

preskúmavaného rozsudku.

Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili aj odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205

ods. 2 písm. d/ a f/ , t. j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. ...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov

nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom,

alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo

v konaní nevyšli najavo. ...

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod

hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania.

Základnou otázkou, ktorú riešil súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní

v prejednávanej veci bola otázka, či sa premlčuje právo fyzickej osoby na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie), ako jedného z prostriedkov

právnej ochrany práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 v spojení s § 13 ods. 2 a 3

Obč. zákonníka. Túto právnu otázku posúdil v súlade so zaužívanou súdnou praxou súdov

Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu SR, ktorý tiež v rozsudku sp. zn.

(R 75/2008) judikoval záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako

jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov

zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania

nepodliehajú, sa svojím charakterom zreteľne odlišuje od týchto osobných (osobnostných)

práv. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie

v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje

vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, je právom

majetkovej povahy, ktoré s ohľadom na podobnosť tohto nároku s reparačnou funkciou

majetkových nárokov na náhradu škody, podlieha premlčaniu ako každé iné majetkové

právo (§ 100 ods. 2 prvá veta Obč. zák.). Vychádzajúc z uvedeného (správneho) názoru, súd

prvého stupňa - vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel tiež k správnemu

záveru, že nárok žalobcov je premlčaný. Ak totiž obsahom nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej ujmy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby

uplynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

Prvostupňový súd správne posúdil aj počiatok plynutia všeobecnej trojročnej

premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa , ktorý je viazaný na

okamih, kedy malo dôjsť k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo

ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doby zásadne začína plynúť dňom

nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

V prejednávanej veci podľa žalobcov neoprávneným konaním žalovaného malo byť

zasiahnuté do práva na život ich otca, resp. manžela, do práva na ich súkromie a rodinný

život, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej

ujmy u nich stále pretrvávajú. Žalobcovia preto mohli svoje právo na zaplatenie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 5. 8. 2003. Od tohto dňa začala plynúť

všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 5. 8. 2006. Žalobcovia však svoju

žalobu podali na súde až 22. 7. 2008, teda po uplynutí premlčacej doby. Podľa názoru

odvolacieho súdu neobstojí názor odvolateľov, že v danej veci začiatok plynutia premlčacej

lehoty bol vymedzený až vypracovaním znaleckého posudku MUDr. M. S. a MUDr. D. F.

Niet dôvodu začiatok plynutia premlčacej doby v danej veci odvodzovať až od dátumu

vypracovania tohto posudku. Tento znalecký posudok bol znalcami MUDr. M. S. a MUDr.

D. F. vypracovaný na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Okresného úradu

justičnej a kriminálnej polície PZ K., t. j. pre účely trestného konania. Trestné stíhanie

pritom bolo začaté voči nezistenému páchateľovi, ktorý mal P. P. spôsobiť smrť tým

spôsobom, že po dobu najmenej 6 rokov jeho pôsobenia v spoločnosti U. pri pravidelných

ročných lekárskych prehliadkach z nedbanlivosti porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu

z jeho povolania, nakoľko po celú dobu nezistil u menovaného chronicky chorobne

poškodené srdce. Predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne) neriešil

(a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce, či

išlo o pracovný úraz a či za tento zodpovedá žalovaný.

Zákon ( ) určuje objektívne- stanovený začiatok premlčacej doby, ktorý

nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom

práve. Začiatok plynutia premlčacej doby je objektívne vymedzený a odvodený od slova

„mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný preto objektívne a nezávisle od

subjektívnej okolnosti, bez ohľadu na to, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve

(pozri R 1/1998). Inak povedané deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba je totožný

s dňom, keď bolo možné po prvý raz podať žalobu bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá

pre predčasnosť.

Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcov nemožno považovať za opodstatnené, preto

bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.»

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal aj na podanie

sťažovateľov doručené krajskému súdu 7. marca 2012, pričom uviedol:

«Odvolací súd pri svojom rozhodovaní bol viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle ich

obsahového vymedzenia tak, ako tieto vyplynuli z odvolania žalobcov doručeného súdu

prvého stupňa 8. 9. 2011 (teda v zákonnej lehote na podanie odvolania). Je potrebné uviesť,

že podanie žalovaných zo 6. 3. 2012, doručené odvolaciemu súdu 7. 3. 2012, označené ako

„doplnenie odvolania“ nebolo možné brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty

stanovenej v Posudzujúc uvedené podanie podľa jeho obsahu dospel

odvolací súd k názoru, že odvolatelia v ňom dopĺňajú dôvody odvolania, ktoré však mohli

byť účinné podané len v lehote na podanie odvolania.

Bez ohľadu na uvedené odvolací súd považuje za nutné uviesť, že žalobcovia

v doplnení odvolania poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 17. 2. 2011 a boli toho názoru, že súd prvého stupňa mal posúdiť všetky

skutočnosti svedčiace pre prijatie, či odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania (§ 3

ods. 1 ). V prejednávanej veci však žalobcovia počas konania pred súdom prvého stupňa

(ani v rámci lehoty určenej na podanie odvolania proti preskúmavanému rozsudku)

nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a nepreukazovali ani

špecifické okolností, pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanému výkon práva namietať

premlčanie uplatneného nároku. Prvostupňový súd preto nemal dôvod posudzovať, či

vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi.»

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -134

zo 17. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Okresný súd v odôvodnení svojho

rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkový stav, ktorý z tohto dokazovania

vyplynul. Poukázal na obsah výpovedí sťažovateľov a ich právneho zástupcu, na vyjadrenie

odporcu a tiež na skutočnosti, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II

vedeného pod sp. zn. . V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Zo spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. súd zistil, že navrhovateľka

v 1. rade a MUDr. P. R. ako navrhovateľ v 2. rade podali proti odporcovi dňa 4. 8. 2006

návrh na začatie konania o určenie skutočnosti, že úmrtie na pracovisku je pracovným

úrazom. V predmetnej právnej veci Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007 č. k.

-33 rozhodol tak, že návrh navrhovateľky v 1. rade proti odporcovi zamietol,

konanie o návrhu navrhovateľa v 2. rade proti odporcovi zastavil a navrhovateľke v 1. rade

uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok vo výške 3.000,-

Sk v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 10. 2008 č. k. -68

pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a konanie zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach nadobudlo právoplatnosť 11. 12. 2008.“

Následne okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami bolo súdu preukázané, že dňa... došlo k úmrtiu P. P. na pracovisku odporcu,

ktorú skutočnosť sa navrhovateľka v 1. rade a navrhovateľ v 2. rade dozvedeli dňa...

Nakoľko odporca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľov

súd ustálil, že v danom prípade premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľov v

konaní začala plynúť v súlade s ust. nasledujúci deň po smrti

P. P..., teda dňa... (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a uplynula dňom 5. 8. 2006.

Navrhovatelia svoj nárok uplatnili návrhom na začatie konania, ktorý bol doručený súdu

dňa 22. 7. 2008. Súd pri svojom rozhodnutí a ustálení začiatku plynutia a skončenia

premlčacej doby poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. podľa

ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne

samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právo majetkovej povahy,

ktoré sa premlčuje.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13... Občianskeho

zákonníka je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu

osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje, a pokiaľ

došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosti v spoločnosti značnej miere.

Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie

v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy ktoré sa premlčuje

vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( ).

Ďalej súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 5. 1997 sp. zn.

podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa

právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia

premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný

objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel

o svojom práve. Preto súd námietku navrhovateľov o tom, že nedošlo k premlčaniu ich

nároku, pretože premlčacia doba začala plynúť až odo dňa 8. 2. 2006, kedy sa dozvedeli

o tom, že P. P. utrpel pracovný úraz považoval v predmetnej veci za právne bezvýznamnú.

Súd v priebehu konania považoval za nadbytočné riešiť prejudiciálne otázku, či

k úmrtiu P. P. došlo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu z dôvodu, že aj keby bolo v

konaní preukázané, že úmrtie P. P. nastalo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu, súd by

musel návrh navrhovateľov zamietnuť z dôvodu vznesenej námietky premlčania odporcom.

Ďalším dôvodom je skutočnosť, že keby bolo v konaní preukázané, že k úmrtiu P. P. nedošlo

v dôsledku utrpeného pracovného úrazu, navrhovatelia by nepreukázali jeden zo

základných predpokladov svojho hmotno-právneho nároku, ktorým je neoprávnený zásah

do chránených práv osobnosti fyzickej osoby odporcom. Preto aj v tomto prípade by súdu

nezostalo iné, ako návrh navrhovateľov zamietnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd ďalšie dokazovanie ktoré navrhli tak

navrhovatelia ako aj odporca už nevykonal, pretože nárok navrhovateľov považoval za

nedôvodný, a preto ho zamietol.»

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu, ktorý nenapravil pochybenia okresného súdu v namietanom konaní. Sťažovatelia

1. považujú právny názor o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy za

arbitrárny, a namietajú záver všeobecných súdov o uplynutí premlčacej doby a o určení

začiatku plynutia tejto doby;

2. namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil ich podanie doručené krajskému

súdu 7. marca 2012 označené ako „Doplnenie odvolania“, a na tom základe aj to, že

všeobecné súdy neskúmali, či uplatnenie námietky premlčania žalovaným odporuje dobrým

mravom;

3. namietajú, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok vo vzťahu k ich

námietkam uvedeným v odvolaní, podľa ktorých okresný súd im svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom [ v spojení s (1) písm. f) ].

V týchto súvislostiach sťažovatelia namietajú postup okresného súdu, ktorý nevykonal

dôkazy, a považujú jeho závery, ktoré „mohli“ vyplynúť z nevykonaného dokazovania, za

hypotetické.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu vyplýva, že základom týchto rozhodnutí je záver všeobecných súdov, že

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili sťažovatelia po uplynutí premlčacej doby,

pričom na premlčanie prihliadli všeobecné súdy na základe námietky žalovaného.

V súvislosti s týmto záverom konajúce súdy poukázali na zaužívanú súdnu prax a na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

(R 75/2008), podľa ktorého „právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej

osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje“. Začiatok plynutia premlčacej

doby určili podľa s tým, že je viazaný na okamih, keď malo

dôjsť k neoprávnenému zásahu spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva

fyzickej osoby. Premlčacia doba takto začala plynúť 5. augusta 2003, t. j. nasledujúci deň po

dni úmrtia manžela sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľa v 2. rade. Na tomto základe

dospeli konajúce súdy k záveru, že sťažovatelia svoje právo uplatnili po uplynutí premlčacej

doby, pretože žalobu na okresnom súde podali až 22. júla 2008.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu nie

sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušných ustanovení

[najmä ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch a premlčania]. Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver

o tom, že právo sťažovateľov voči odporcovi je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré

by bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietaný

rozsudok krajského súdu v tejto časti za ústavne udržateľný.

Sťažovatelia ďalej namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil podanie označené

ako „Doplnenie odvolania“. Nesúhlasia s tým, že ide o doplnenie dôvodov odvolania po

uplynutí lehoty na jeho podanie v zmysle . Sťažovatelia v zásade

argumentujú tým, že okresný súd bol povinný zaoberať sa otázkou, či uplatnenie námietky

zaujatosti odporcom je v rozpore s dobrými mravmi a či jej možno priznať príslušné účinky.

V sťažnosti uvádzajú, že súd „bez ohľadu na to, aby sa takéhoto postupu museli

sťažovatelia domáhať, je viazaný ustanovením až 3 ... bez ohľadu na to, aby sa

toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať, je súd viazaný ust.

...“ Sťažovatelia v predmetnom podaní poukázali na

závery najvyššieho súdu, ktoré uviedol v uznesení sp. zn. zo 17. februára

2011.

Krajský súd napriek konštatovaniu, že uvedené podanie sťažovateľov „nebolo možné

brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty stanovenej v “, sa

však argumentáciou sťažovateľov zaoberal, pričom uviedol, že sťažovatelia „počas konania

pred súdom prvého stupňa... nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými

mravmi a nepreukazovali ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné uprieť

žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku. Prvostupňový súd preto

nemal dôvod posudzovať, či vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon

práva v rozpore s dobrými mravmi.“.

Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, ústavný súd

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že vo všeobecnosti

nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore

s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom

konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom

vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý

účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto

situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie

primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať

do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (). V tejto súvislosti je tiež

relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala

byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (m. m. ).

V predmetnej veci krajský súd poukázal na to, že sťažovatelia v konaní pred

okresným súdom nenamietali rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi a ani

nepreukazovali také okolnosti, ktoré by tento rozpor odôvodňovali, preto okresný súd nebol

povinný osobitne sa zaoberať tým, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.

Ústavný súd nepovažuje tento právny názor za svojvoľný, krajský súd ho primerane

odôvodnil, a preto je ústavne udržateľný.

Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon

práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka

uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade

tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi

podľa mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní

bez ohľadu na to, či druhý účastník takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje,

že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť

ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto

prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby

bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že krajský súd sa nevysporiadal s ich

odvolacími dôvodmi vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutých dôkazov a k hypotetickým

záverom okresného súdu, ústavný súd nepovažuje tieto námietky za opodstatnené.

Základom rozhodnutia okresného súdu, tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia namietaného

rozsudku krajského súdu, je záver o premlčaní nároku sťažovateľov. Vzhľadom na to, že

tento záver nie je arbitrárny a je primerane odôvodnený, poskytuje dostatočný podklad pre

výrok namietaného rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Možno akceptovať tvrdenie sťažovateľov, že úvahy okresného súdu aj krajského súdu

o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie (napr. označeným znaleckým posudkom) obsiahnuté

v ich rozsudkoch sú hypotetické a do určitej miery vedú k nejednoznačnosti ich

odôvodnenia, je však nepochybné, že tieto úvahy sú doplňujúce a podporné k hlavnému

záveru o premlčaní nároku sťažovateľov. Tieto nedostatky však nediskvalifikujú

odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

v miere, ktorá by mohla mať ústavnoprávne dôsledky.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nič nenasvedčuje, že zistené skutočnosti pri

prerokúvaní odvolania sťažovateľov a v namietanom rozsudku krajského súdu by mohli

viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013