Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 450/2026
PDF · 193.98 KB
No categories available
I. ÚS 450/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO 35 697 270, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Vajnorská 21A, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/82/2024 z 28. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením najvyššieho súdu, ktorý navrhuje vo výroku I zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
2. Žalobkyňa sa žalobou proti žalovanej sťažovateľke domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy 5 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.
3. V konaní vedenom pred Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 5C/6/2020 bolo preukázané, že pri spracovaní osobných údajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb došlo k bezpečnostnému incidentu. Pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov sa nepostupovalo s náležitou starostlivosťou, keď boli uložené v označenej archívnej krabici a umiestnené v neuzamknutom sklade na papierový odpad. Z neho bola táto archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená (ďalej len „nálezca“) a odovzdaná do advokátskej kancelárie , čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb.
4. Sťažovateľka vzniesla v konaní námietku premlčania a tvrdila, že k bezpečnostnému incidentu, ktorý mal za následok sprístupnenie osobných údajov nepovoleným osobám, resp. možnosť takéhoto sprístupnenia, došlo v bližšie neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017. Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil. Za moment vzniku bezpečnostného incidentu, resp. za začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka považoval dátum 9. február 2017, keď boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom, a nie odo dňa (25. januára 2017), keď si tlačivá v sklade naposledy všimol vedúci predajne sťažovateľky v Stropkove. Rozsudkom č. k. 5C/6/2020-143 zo 17. júna 2022 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni 3 300 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal náhradu trov konania proti sťažovateľke v plnom rozsahu.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že nárok uplatnený žalobkyňou je premlčaný. Rozsudkom sp. zn. 3Co/7/2023 z 3. apríla 2023 Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I v časti uloženia povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur potvrdil, a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol. Žalobkyni voči sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.
6. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie proti obom výrokom, ktorého prípustnosť odôvodnila podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V rozsahu I. výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť 110 eur namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej relevantnou argumentáciou. Najvyšší súd k tomu uviedol, že odôvodnenie odvolacieho rozsudku vo vzťahu k otázke premlčania nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob, ako určil začiatok a koniec plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci. Preto dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je sčasti prípustné a v tejto časti ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. V časti výroku o trovách konania považoval dovolanie prípustné a dôvodné, preto rozsudok odvolacieho súdu vo výroku II zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
II. Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti (ako aj v uplatnených opravných prostriedkoch, ktoré jej predchádzali) prezentuje nosný skutkový argument, že k bezpečnostnému incidentu, ktorý mal za následok sprístupnenie osobných údajov žalobu nepovoleným osobám, resp. možnosť takéhoto sprístupnenia došlo bližšie neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017 s tým, že dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb boli v sklade videné svedkom už 25. januára 2017. Od tohto okamihu bola objektívne vytvorená možnosť (hrozba) neoprávneného prístupu nepovolaných osôb k týmto dokumentom obsahujúcim osobné údaje dotknutých osôb. Od tohto odvíja svoj právny záver, že premlčacia lehota začala plynúť 26. januára 2017 a uplynula 26. januára 2020, preto je uplatnený nárok uplynutím trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka premlčaný.
8. Všeobecným súdom vytýka najmä tieto skutočnosti: a) bez vysvetlenia odignorovali celý rad dôkazov preukazujúcich, že dokumenty s osobnými údajmi dotknutých osôb sa už najneskôr 25. januára 2017 nachádzali vo vonkajšom neuzavretom stojisku na papierový odpad s tým, že takýto postup vykazuje závažný deficit v dokazovaní a predznamenáva svojvoľnosť prijatého skutkového záveru; b) posúdili otázku premlčania zo strany súdov spôsobom, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní; c) neposkytli odpovede argument o potrebe osvojenia si nesporných skutkových tvrdení postupom podľa § 151 ods. 1 CSP, najmä ak žalobkyňa tvrdila, že najmenej v období od 25. januára 2017 do 9. februára 2017 sa dokumenty s osobnými údajmi dotknutých osôb nachádzali v neuzamknutom sklade; d) nevysvetlili odklon od ustálenej rozhodovacej praxe [5Cdo/278/2007 (R 75/2008), IV. ÚS 542/2013 a pod.] v otázke okamihu začiatku plynutia premlčacej doby, ktorým má byť moment, keď došlo k protiprávnemu zásahu; v konkrétnych okolnostiach veci to má byť okamih umiestnenia dokumentov do nechráneného priestoru (najneskôr 25. januára 2017), čím vzniklo riziko (hrozba) neoprávneného sprístupnenia osobných údajov nepovoleným osobám, a nie moment, keď bola zistená skutočnosť, že do osobnostných práv dotknutých osôb bolo protiprávne zasiahnuté (nájdenie dokumentov).
9. Súčasne dáva do pozornosti tri rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 7Cdo/49/2024, sp. zn. 4Cdo/18/2024 a sp. zn. 2Cdo/90/2024) vydaných v skutkovo a právne identických veciach žalôb na ochranu osobnosti (ten istý bezpečnostný incident), v ktorých aktivoval svoju kasačnú právomoc vo vzťahu k dovolaním napadnutým rozhodnutiam odvolacích súdov z dôvodu nevysporiadania sa s kľúčovými tvrdeniami sťažovateľky v odvolaní.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením o odmietnutí dovolania ako procesne neprípustného z dôvodu, že dovolací súd sa arbitrárnym spôsobom odmietol zaoberať námietkami zakladajúcimi prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
11. Po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého uznesenia vo vzťahu k dovolacej argumentácii o zmätočnostnej vade v súvislosti s posúdením premlčania uplatneného nároku (pozri bod 20 napadnutého uznesenia) ústavný súd zistil, že dovolací súd v zhode s dôvodmi rozhodnutí súdov nižšej inštancie zotrval na závere, že začiatok všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa mohlo prvýkrát vykonať, ktorým je deň nájdenia dokumentov s osobnými údajmi nálezcom (9. februára 2017), a nie sťažovateľkou preferovaný deň posledného „všimnutia“ si tlačív v sklade vedúcim predajne (25. januára 2017).
12. Ústavný súd si zo strany najvyššieho súdu dokáže predstaviť aj presvedčivejšie odôvodnenie, najmä z hľadiska požiadavky, aby z pozície dovolacieho súdu podrobnejšie vyhodnotil, prečo považuje odvolacie rozhodnutie v posudzovanej otázke za postačujúce. V tejto veci je však podstatné, že otázka ustálenia začiatku premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka (momentom nájdenia dokumentov s osobnými údajmi v krabici v neuzamknutom priestore) už bola
podrobená ústavnoprávnemu prieskumu s výsledkom jej ústavnej udržateľnosti [por. uznesenie sp. zn. I. ÚS 359/2025 z 13. júna 2025 (právoplatné 8. júla 2025) a uznesenie sp. zn. I. ÚS 114/2026 z 26. februára 2026 (právoplatné 17. marca 2026) o odmietnutí ústavných sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Preto ani strohé odôvodnenie napadnutého uznesenia neviedlo ústavný súd k jeho zrušeniu.
13. Z uznesenia sp. zn. I. ÚS 359/2025 (na ktoré odkazuje aj uznesenie sp. zn. I. ÚS 114/2026, ale aj ďalšie neskoršie uznesenia sp. zn. II. ÚS 211/2026 z 1. apríla 2026, IV. ÚS 214/2026 zo 14. apríla 2026, III. ÚS 333/2026 z 3. júna 2026) vyplýva, že ústavný súd za podstatné považoval logicky vysvetlený a riadne odôvodnený záver o tom, neoprávnené sprístupnenie osobných údajov je spojené s nájdením dokumentov nálezcom, ktoré nastalo 9. februára 2017 (a nie s ich všimnutím). Záver súdu prvej inštancie o väčšej hodnovernosti dôkazov preukazujúcich, že práve dátum 9. február 2017 má vo vzťahu k premlčaniu právny význam, podľa názoru ústavného súdu neindikuje možnosť vyslovenia porušenia práva na spravodlivý proces.
14. Ústavný súd nemá žiaden skutkový či právny dôvod v tejto prejednávanej veci odchýliť sa od svojich skôr prijatých záverov vyslovených v uznesení sp. zn. I. ÚS 359/2025, pričom v zmysle § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde na nich v plnom rozsahu poukazuje. Uvedené skutočnosti odôvodňujú záver o odmietnutí ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
15. Nad rámec možno podotknúť, že ak sťažovateľka podala predmetnú ústavnú sťažnosť 22. apríla 2026, teda po právoplatnosti uznesení ústavného súdu označených v bode 12 tohto uznesenia v jej predchádzajúcej skutkovo a právne podobnej veci, urobila tak už s vedomím, že aj táto môže byť odmietnutá z rovnakých dôvodov, ktoré viedli k odmietnutiu jej skôr podaných ústavných sťažností. Dá sa tu už do určitej miery hovoriť o bezúčelnom či zjavne bezúspešnom uplatňovaní nároku na ochranu ústavnosti (porov. Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020. s. 359.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu