Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 232 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (262)II. ÚS 176/2011
PDF · 301.01 KB
No categories available
II. ÚS 176/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2011 doručená sťažnosť J. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010, ktorou žiadal vydať tento nález:
„1. Základné právo J. M. podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
postupom a rozsudkom KS v Bratislave z 26. 10. 2010, sp. zn. 8 Co 2/2010, porušené bolo.
2. Uvedené rozhodnutie krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. KS v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume
314,18 EUR k rukám dr. E. Ľ. do 1 mesiaca.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal ako žalobca pôvodne
v konaní vedenom pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 6 C 387/93 (ďalej len
„pôvodné konanie“) proti M. Z. za účasti S., a. s., ako vedľajšieho účastníka zaplatenia
sumy 611 858 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody na zdraví spôsobenej
sťažovateľovi žalovaným v dôsledku dopravnej nehody 25. septembra 1992. Okresný súd
Michalovce rozsudkom č. k. 6 C 387/93-188 z 15. októbra 2002 v spojení s opravným
uznesením č. k. 6 C 387/93-192 zo 7. novembra 2002 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 611 858 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. februára
1993 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalovaný nárok sťažovateľa
uznal čo do základu aj výšky a sám žiadal, aby vec bola rozhodnutá rozsudkom pre uznanie.
O žalovaným podanom odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Košiciach
uznesením č. k. 14 Co 543/02-197 z 26. júna 2003 tak, že odvolanie odmietol, pretože
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku]. Rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 6 C 387/93-
188 z 15. októbra 2002 v spojení s opravným uznesením č. k. 6 C 387/93-192
zo 7. novembra 2002 nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2002 (ďalej len „rozsudok
Okresného súdu Michalovce“).
Sťažovateľ vyzval na plnenie žalovaného výzvou z 23. novembra 2004, ktorú doručil
aj S. (25. novembra 2004), na plnenie vyzval aj vedľajšieho účastníka výzvou zo 16.
septembra 2003, na ktorú mu vedľajší účastník oznámil, že plniť nebude (16. januára 2004),
keďže žalovaný nárok uznal.
Proti žalovanému bola neúspešná aj následná exekúcia. Súdny exekútor poverený
vykonať exekúciu JUDr. M. K. v tejto exekučnej veci pod sp. zn. EX 198/2007 vyzval
vedľajšieho účastníka (medzičasom už pod obchodným menom A., a. s.) listom z 12. júna
2007, aby plnil na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce s odôvodnením, že
žalovanému na základe tohto rozsudku vzniklo právo na vyplatenie sumy 611 858 Sk
s príslušenstvom voči vedľajšiemu účastníkovi, a teda žalovaný má voči vedľajšiemu
účastníkovi pohľadávku, ktorú je možné postihnúť exekúciou podľa § 105 a nasl.
Exekučného poriadku. Vedľajší účastník oznámil súdnemu exekútorovi listom z 20. júla
2007, že tento názor neakceptuje a plniť nebude.
Sťažovateľ navrhol súdnemu exekútorovi návrhom sp. zn. EX 690/2007 na podklade
rozsudku Okresného súdu Michalovce viesť exekúciu priamo proti vedľajšiemu účastníkovi,
Okresný súd Michalovce však žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie takejto exekúcie uznesením č. k. 18 Er 334/07-11 z 25. júla 2007 zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že k prechodu povinnosti plniť sťažovateľovi zo žalovaného na
vedľajšieho účastníka (§ 37 Exekučného poriadku) nedošlo a takýto záver nemožno vyvodiť
ani z ustanovení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb.,
ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška č. 423/1991 Zb.“). Právo na plnenie voči poisťovni z tohto poistenia má totiž iba
poistený. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd v Košiciach
uznesením č. k. 6 CoE 138/2007-18 z 31. januára 2008 tak, že uznesenie prvostupňového
súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na to, že v prípade ak už bolo voči škodcovi právoplatne rozhodnuté a poisťovňa
škodcu na základe rozsudku dobrovoľne neplnila (písomne mu odmietla nahradiť škodu),
má poškodený v zmysle vyhlášky č. 423/1991 Zb. právo uplatniť samostatnou žalobou
nárok voči poisťovni na splnenie (jej) povinnosti vyplatiť za poisteného náhradu škody
v takom rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedá. Okresný súd Michalovce
následne uznesením č. k. 18 Er 334/2007-22 z 3. apríla 2008 exekučné konanie vedené
sťažovateľom proti A., a. s., zastavil.
Ako vyplýva ďalej zo sťažnosti sťažovateľa a spisu Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 122/2008, sťažovateľ doručil okresnému súdu
18. júna 2008 žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 611 858 Sk s príslušenstvom proti
A., a. s. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Podaním doručeným súdu 3. augusta 2009 rozšíril
žalobu tak, že táto smeruje aj proti S. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a sťažovateľ žiadal
vydať rozsudok, ktorým súd zaviaže na zaplatenie rovnakej sumy oboch žalovaných
spoločne a nerozdielne s tým, že plnením ktoréhokoľvek zo žalovaných zanikne v rozsahu
plnenia ich povinnosť plniť škodcovi podľa rozsudku Okresného súdu Michalovce.
V žalobe sťažovateľ zhrnul doterajší stav veci a poukázal na to, že nárok na úhradu škody
z poistnej udalosti prešiel na žalovaného v 1. rade, ktorý však dobrovoľne odmieta poistnú
udalosť likvidovať. Sťažovateľ sa plnenia domáha s poukazom na § 9 ods. 2 vyhlášky
č. 423/1991 Zb. Sťažovateľ v konaní argumentoval tým, že právoplatný rozsudok
Okresného súdu Michalovce je pre všetkých záväzný, a poukázal na to, že sa na daný prípad
vzťahuje § 110 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bolo právo priznané
právoplatným rozsudkom súdu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa
rozsudku plniť. Sťažovateľ poukázal aj na to, že poskytnutie plnenia žalovanými je
spravodlivé, ako aj na to, že žalovaný bol v pôvodnom konaní vedľajším účastníkom, mohol
a mal sa brániť, aby zvrátil stav konania. Obaja žalovaní v priebehu konania vzniesli
námietku premlčania.
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 122/2008-56 z 9. októbra 2009 žalobu sťažovateľa
proti obom žalovaným zamietol. Zamietnutie žaloby (podanej 18. júna 2008) proti
žalovanému v 1. rade odôvodnil tým, že nárok žalobcu voči nemu je premlčaný (dňom
16. januára 2007, teda uplynutím troch rokov od oznámenia žalovaného v 1. rade
sťažovateľovi, že nebude plniť, pretože od tohto momentu sa mohol sťažovateľ domáhať
práva žalobou na súde), a navyše v spore žalovaný v 1. rade nie je pasívne legitimovaný,
pretože od 1. januára 2002 v zmysle § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
prevzal práva a povinnosti vzniknuté zo zákonného poistenia žalovaný v 2. rade (žalovaný
v 1. rade ich iba vykonáva v mene a na účet žalovaného v 2. rade). Zamietnutie žaloby proti
žalovanému v 2. rade odôvodnil okresný súd tým, že nárok sťažovateľa aj voči tomuto
žalovanému je premlčaný dňom 16. januára 2007 (z rovnakého dôvodu ako voči
žalovanému v 1. rade, ktorý konal v mene a na účet žalovaného v 2. rade, keď odmietol
plniť sťažovateľovi) a sťažovateľ voči nemu rozšíril žalobu až 3. augusta 2009. Aplikovať
§ 110 Občianskeho zákonníka nebolo dôvodné, pretože 10-ročná premlčacia lehota sa
vzťahuje len na vzťah medzi účastníkmi konania, a nie na vzťah medzi sťažovateľom
a vedľajším účastníkom.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 27. novembra 2009 odvolanie, ktorým
navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu alebo rozsudok zmeniť
a žalobe vyhovieť. Dôvodil tým, že uplatnený nárok je akcesorický, a preto sa nemôže
premlčať prv než uplynutím 10 rokov od vykonateľnosti rozsudku vydaného v pôvodnom
konaní (akcesorické právo sa nemôže premlčať prv, než pohľadávka zaistená poistením)
a poukázal aj na to, že vznesenie námietky premlčania žalovanými je v rozpore s dobrými
mravmi, čo sťažovateľ uviedol už v konaní pred okresným súdom, avšak okresný súd sa
s tým nijako nevysporiadal. Okresný súd sa nevysporiadal ani s námietkou spravodlivého
vyriešenia prípadu, ktorý princíp musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak,
ako to vyslovila aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napr.
vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko.
Žalovaný v 1. rade sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo 14. januára 2010.
Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, že citované rozsudky ESĽP
nie sú vo veci aplikovateľné, pretože v oboch týchto prípadoch došlo k márnemu uplynutiu
premlčacej doby v dôsledku objektívnej skutočnosti (sťažovatelia vo veciach pred ESĽP
boli maloletí a plnoletosť nadobudli až po uplynutí premlčacej lehoty, resp. sťažovateľka
nebola duševne spôsobilá v čase plynutia premlčacej doby), kým sťažovateľovi v konaní
vedenom pred okresným súdom nič nebránilo uplatniť si nárok včas. Vznesená námietka
premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, postup žalovaných pri jej vznesení bol
v súlade s právom. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu právnej istote, ku ktorej
prispieva aj inštitút premlčania. Desaťročná premlčacia lehota plynula sťažovateľovi
v súvislosti s jeho nárokom od vykonateľnosti rozsudku v pôvodnom konaní iba voči
škodcovi, avšak nie voči žalovaným v 1. a 2. rade z dôvodov, ktoré uviedol aj okresný súd.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010 rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
6. decembra 2010.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na to, že krajský
súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal nedostatočne. Vyčítal mu, že iba
konštatoval, že nejde o akcesorický nárok voči poistiteľovi škodcu, ktorý by sa premlčal
v 10-ročnej lehote podľa § 110 Občianskeho zákonníka a že vznesenie námietky premlčania
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože
použitím tohto ustanovenia nemožno reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie
jeho pohľadávky. Krajský súd mylne považoval za významné, že sťažovateľ neuviedol
žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými
mravmi, a neuviedol ani výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali prednosť
spravodlivému skončeniu sporu podľa rozhodnutí ESĽP Stagno v. Belgicko a Zehenter
v. Rakúsko, oproti formálnemu zamietnutiu žaloby.
Sťažovateľ poukázal na to, že podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika
právnym štátom založeným na úcte k právam a slobodám občana, čo by malo mať
významné implikácie v oblasti interpretácie a aplikácie práva tak, aby konajúci
a rozhodujúci sudca v materiálnom právnom štáte nachádzal riešenia, ktoré by zaisťovali
maximálnu spravodlivosť podľa všeobecného prirodzenoprávneho princípu. Aj ústavný súd
mnohokrát poukázal na to, že netoleruje všeobecným súdom formalistický postup, ktorý
používa sofistikované odôvodňovanie na presadenie zrejmej nespravodlivosti. Zdôrazňuje,
že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže
odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo
niektorý z ústavnoprávnych princípov, a že povinnosť nájsť právo neznamená len
vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať
a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem
a ústavných zásad. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne
nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv. Kogentné ustanovenie
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je v rovine podústavného práva odrazom požiadavky
spravodlivého riešenia každej individuálnej veci.
Ak má poškodený právo na plnenie proti škodcovi, tak aj proti jeho poistiteľovi,
avšak plnenie môže dostať len raz. Proti každému z oboch subjektov má toto právo z iného
právneho dôvodu – proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poistiteľovi
ide o osobitné akcesorické (subsidiárne) právo na plnenie za splnenia podmienok
ustanovených v § 9 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991 Zb., ktorý závisí od existencie primárneho
zodpovednostného vzťahu. Prejavom akcesority práva na plnenie voči poistiteľovi škodcu je
záver, že len keď sa premlčí nárok poškodeného voči škodcovi, premlčí sa právom
poškodeného domáhať sa náhrady škody voči poistiteľovi škodcu. Iný záver by bol proti
zmyslu zákonného poistenia, ktorého prioritnou úlohou je chrániť poškodeného pred
nebezpečenstvom spôsobenej škody pri prevádzke motorových vozidiel poisteným
škodcom. Krajský súd túto väzbu a prepojenosť medzi zodpovednosťou za škodu a jej
poistením vôbec nepochopil a iba arbitrárne konštatoval, že táto námietka sťažovateľa
neobstojí.
Rovnako arbitrárne sa vysporiadal krajský súd s argumentáciou sťažovateľa o tom, že
žalovanými vznesená námietka premlčania nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, keď
zaujal stanovisko, že použitím § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno reparovať už
zaniknuté práva veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky. Uplatnenie námietky premlčania
môže byť výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby
nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej
doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním
uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. V tejto súvislosti
sťažovateľ poukázal na to, že v čase privatizácie S., š. p., sa viedol „pohon“ na
poškodených, ktorých nároky sa nezdali štatutárnym zástupcom novovzniknutej spoločnosti
A., a. s., a s využitím vplyvu ministra spravodlivosti boli začaté disciplinárne aj trestné
konania proti sudcom, ktorí rozhodovali v obdobných veciach, hoci nakoniec boli
oslobodení. Pokiaľ sťažovateľ vyčkával s podaním žaloby, bolo to z dôvodu, aby sa vyhol
takýmto následkom, žalobu podal, až keď na neho už takáto hrozba nečíhala. Tento nátlak
na sťažovateľa mal vziať do úvahy pri rozhodovaní aj krajský súd, mal ho považovať za
zneužitie práva vznesenia námietky premlčania na jeho úkor a s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu za neprimerane tvrdý postih, lebo zamietnutie žaloby z dôvodu
premlčania voči poistiteľovi škodcu je podľa sťažovateľa v rozpore s účelom poistenia
zvlášť nebezpečnej prevádzky, medzi ktorú treba zahrnúť prevádzku motorových vozidiel,
ktorá je zo zákona povinne poistená a poistné platia potenciálni škodcovia. Absurdnou je
požiadavka krajského súdu preukazovať výnimočné okolnosti na spravodlivé skončenia
sporu, pretože ide pre súd o nielen zákonnú, ale aj ústavnú povinnosť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010 jednak
v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak
z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel
a pravidlá ústavne konformného výkladu.
Krajský súd rozsudok č. k. 8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010 odôvodnil takto:
„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach
dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu
predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu
navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky a na posúdenie opodstatnenosti námietky
premlčania a nedostatku pasívnej legitimácie uplatňovaných odporcami v konaní (§ 120
ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p.
dospel k správnym skutkovým záverom..., že odporca v 1. rade nie je vo veci pasívne
legitimovaným a nárok voči odporcovi v 2. rade je premlčaný, pričom svoje dôvody vedúce
k zamietnutiu žaloby aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti
a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli
spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 28 ods. 2, 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, účinného od
1.10.20101, právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. 12. 2001 sa spravujú podľa doterajších
právnych predpisov.
Práva a povinnosti S., a.s., vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú... na
kanceláriu. Tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet kancelárie S.,
a.s.
V zmysle uvedených ustanovení zákona súd prvého stupňa správne aplikoval v danej
veci na nároky vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel vyhlášku č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah
a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, nakoľko k poistnej udalosti došlo pred 1. 1. 2002 a správne dovodil, že
nároky navrhovateľa zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla dňa 25. 9. 1992, ktoré sú predmetom konania, prešli na
odporcu v 2. rade s tým, že tieto v konaní zo zákona vykonáva v jeho zastúpení odporca v 1.
rade. Na základe uvedeného potom dospel k správnemu záveru, že odporca v 1. rade nie je
v konaní pasívne legitimovaným, a preto je potrebné voči nemu návrh zamietnuť.
Podľa § 822 Obč. zák., z poistenia zodpovednosti za škodu má poistený právo, aby
v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za
ktorú poistený zodpovedá.
Podľa § 823 Obč. zák., náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo
na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.
Na základe právneho vzťahu založeného poistením zodpovednosti za škodu zásadne
vznikajú právne vzťahy len medzi poistiteľom (poisťovňou) a posteným. Na druhej strane
spôsobením škody vzniká právny vzťah medzi poškodeným a tým, kto za spôsobenú škodu
zodpovedá, a to bez ohľadu na to, či je zodpovedný subjekt (škodca) poistený. V prípade, ak
nastane poistná udalosť, sa však poškodený stáva účastníkom právneho vzťahu z poistenia
zodpovednosti za škodu a nemá priame právo na plnenie voči poisťovni škodcu, pokiaľ
osobitné predpisy neustanovujú inak. Týmto predpisom bola v danom prípade vyhláška
č. 423/1991 Zb., ktorá v § 7 ods. 1 stanovila výnimočné prípady, kedy má poškodený priame
právo na plnenie voči poisťovni. Priamy nárok poškodeného na plnenie voči poisťovni,
ktorý ako samostatné právo poškodenému vzniká na základe právneho predpisu, nemá
povahu nároku na náhradu škody, hoci je odvodené od právneho vzťahu medzi poisťovňou
a poisteným škodcom, a poisťovňa sa nestáva osobou zodpovednou za škodu namiesto
škodcu. V tomto smere súdna prax jednoznačne ustálila, že ide o špecifické právo
poškodeného voči poisťovni na výplatu plnení zo zákonného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a nemá povahu nároku na náhradu
škody.
So zreteľom na uvedené navrhovateľ neopodstatnene argumentuje tým, že ide o
nárok poškodeného, ktorý má akcesorickú povahu k primárnemu nároku poškodeného na
náhradu škody voči škodcovi, ktorý je tak týmto akcesorickým právom poškodeného na
plnenie voči poisťovni zabezpečený. Právo poškodeného na plnenie voči poisťovni totiž
neplní vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu škody voči škodcovi zabezpečovaciu
funkciu tým, že by posilňovalo právne postavenie poškodeného ako veriteľa voči škodcovi
ako dlžníkovi pri uspokojovaní jeho nároku na náhradu škody, nastúpením subsidiárneho
plnenia poisťovne v prípade, ak škodca svoj záväzok na náhradu škody nesplní.
Podľa § 101 Obč. zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Všeobecná trojročná premlčacia doba upravená v § 101 Obč. zák. začína plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V prípade, ak splnenie dlhu je viazané na
presne stanovenú dobu, uplynutím ktorej sa dlh stane splatným, tak je so splatnosťou dlhu
spojený začiatok plynutia premlčacej doby. ...
Plnenie poisťovne voči poškodenému bolo splatné podľa v tom čase platného ust. § 9
ods. 1 Vyhlášky č. 423/1991 Zb. v lehote 15 dní od skončenia šetrenia na základe dohody
poisťovne s poškodeným o výške náhrady škody alebo po obdržaní právoplatného
rozhodnutia o výške náhrady škody... Na uvedené ustanovenie odseku 1 nadväzoval v § 9
odsek 2, ktorý pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu
alebo jej časť, dával poškodenému právo uplatniť svoje nároky na súde proti poistenému
škodcovi, tak aj proti jeho poisťovni. Ako už bolo vyššie uvedené, do zodpovednostného
vzťahu medzi škodcom a poškodeným tak nevstúpila namiesto škodcu poisťovňa, lebo tá nie
je za vzniknutú škodu zodpovedná a jej povinnosťou je plniť za poisteného, ktorý si uplatnil
svoje právo, aby poisťovňa v prípade poistnej udalosti za neho plnila poškodenému. Je totiž
treba dôsledne rozlišovať medzi právom poškodeného na náhradu škody voči škodcovi
a špecifickým právom poškodeného na výplatu plnení za poisteného škodcu. V ust. § 9 ods.
2 vyhl. sa nejedná o samostatné právo poškodeného proti poisťovni na vyplatenie toho, čo
je poisťovňa povinná nahradiť za poisteného, ale o možnosť uplatniť na súde nielen nárok
voči škodcovi na náhradu škody, o ktorého výške nebolo vydané právoplatné rozhodnutie,
ale zároveň i nárok voči poisťovni, ktorá je povinná za poisteného mu vyplatiť náhradu
škody v rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedá.
V preskúmavanej veci je nepochybne zrejmé, že dňa 22.11.2002 nadobudol
právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Michalovciach č. k. 6C 387/93-188 zo dňa
15.10.2002, ktorým bola navrhovateľovi ako poškodenému priznaná náhrada škody na
zdraví vo výške 611 858 Sk spolu s úrokom z omeškania... spôsobenú navrhovateľovi pri
dopravnej nehode dňa 25. 9. 1992. Na jeho základe si navrhovateľ uplatnil u odporcu
v 1. rade, súčasne vykonávajúceho práva a povinnosti odporcu v 2. rade, nárok na
zaplatenie priznanej náhrady škody listom zo dňa 16.9.2003, ktorý mu listom zo dňa
16.1.2004 odmietol poskytnúť plnenie. Týmto dňom vznikol navrhovateľovi priamy nárok
voči poisťovni škodcu na výplatu plnenia zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Správne preto súd prvého stupňa dospel
k záveru, že týmto dňom, ktorým mohol navrhovateľ svoje právo vykonať po prvýkrát,
začala navrhovateľovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatenie
priameho nároku voči odporcovi v 2. rade..., ktorý je vo veci pasívne legitimovaným, až dňa
3.8.2009 (písomným podaním zo dňa 31.7.2009), uplatnil si ho po uplynutí premlčacej
doby.
Rovnako správne konštatoval súd prvého stupňa, že voči odporcovi v 2. rade nebolo
možné aplikovať § 110 Obč. zák., nakoľko odporca v 1. rade nebol zaviazaný na plnenie
ako vedľajší účastník rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach, ktorý rozhodol o nároku
navrhovateľa na náhradu škody voči škodcovi.
Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery neobstojí ani námietka navrhovateľa
o nepremlčaní jeho nároku do 22. 11. 2012 založená na argumentácii, že nárok proti
odporcovi sa pre jeho akcesorickú povahu k primárnemu nároku na náhradu škody premlčí
po uplynutí 10 rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu
v Michalovciach.
Súdna prax ustálila, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Obč. zák.) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. a použitím tohto ustanovenia tak nemožno
reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky (Rozsudok
Najvyššieho súdu SR., sp. zn. 1Cdo 148/2004). V danej veci si odvolací súd tento právny
názor v plnom rozsahu osvojil, a nemal dôvod sa v tomto konaní od neho odkloniť.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého právo nezaniká, ale
sa len oslabuje tým, že v prípade vznesenia námietky premlčania, zaniká jeho súdna
vymáhateľnosť, pretože súd musí prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania
a nemôže už veriteľovi premlčané právo priznať. Jeho úprava vychádza z potreby zvýšenia
právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich
subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú
dobu nútené plniť si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade
oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým
odstupom. Inštitút pemlčania takto, v súlade so zásadou právnej istoty a všeobecnou
požiadavkou sledovať si potrebu ochrany svojich ohrozených a porušených práv, zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinnostiam.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní neargumentuje žiadnymi výnimočnými okolnosťami
daného prípadu a osobitého zreteľa, pre ktoré by mala byť odporcami vznesená námietka
premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a pre ktoré by malo dôjsť jej vznesením z ich
strany k zneužitiu práva. Z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľovi bránila včasnému
uplatneniu si práva nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla,
neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie
premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom. Neuvádza žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým
by došlo k značnému znevýhodneniu odporcov a k odopretiu výkonu ich práv a právnej
ochrany zaručenej im platným právnym poriadkom. Takéto úvahy a z nich vyvodené závery
zodpovedajú aj požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania.
Legitímna požiadavka uprednostnenia princípu spravodlivého vyriešenia prípadu
pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania, ktorá vyplýva
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukazoval navrhovateľ v svojom
odvolaní (Stagno proti Belgicku, Zehenter proti Rakúsku), je viazaná vždy na výnimočné
okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu prekážku bránili oprávnenému uplatniť
si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom na uvedené nemožno tieto
závery rozhodovacej činnosti aplikovať vo všeobecnosti, na každý prípad, bez zreteľa na
preukázanie existencie závažných prekážok včasného uplatenia práva.
S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie sudu prvého stupňa
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, má oporu v ustálenej súdnej praxi
a pokiaľ táto vyriešila povahu vzťahu priameho nároku poškodeného na plnenie voči
poisťovni škodcu a nároku poškodeného na náhradu škody voči škodcovi, nepovažoval
odvolací súd za potrebné pripustiť proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie na
posúdenie závislosti premlčania pohľadávky voči poisťovni od pohľadávky voči škodcovi.
Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd neuznal opodstatnenosť námietok, na ktoré
poukazoval navrhovateľ vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, neskúmajúc tak vecnú stránku veci v dôsledku
premlčania uplatneného nároku, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský
súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Takto krajský
súd reagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uplatnený nárok je akcesorický, a preto
sa nemôže premlčať prv, než uplynutím 10 rokov od vykonateľnosti rozsudku vydaného
v pôvodnom konaní, ako aj na sťažovateľom v odvolaní použitú argumentáciu, podľa ktorej
vznesenie námietky premlčania žalovanými je v rozpore s dobrými mravmi, a vysporiadal
sa aj s námietkou spravodlivého vyriešenia prípadu, ktorý princíp má mať podľa názoru
sťažovateľa prednosť aj pred princípom právnej istoty (rozhodnutia ESĽP vo veciach
Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko). Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia
žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je
založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich
účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj argumentáciou
sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy
výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel
k záveru, že
1. sťažovateľom v konaní pred okresným súdom uplatnený nárok proti poistiteľovi
škodcu nie je akcesorickým nárokom vo vzťahu k nároku sťažovateľa voči škodcovi na
náhradu škodu;
2. s ohľadom na to, že nejde o akcesorický nárok a poistiteľ škodcu bol iba vedľajším
účastníkom v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Michalovce, nárok sťažovateľa sa
premlčuje nie v trojročnej všeobecnej predmlčacej lehote plynúcej od momentu, keď
oznámil poistiteľ škodcu sťažovateľovi, že nebude plniť, ale v desaťročnej premlčacej
lehote plynúcej od vykonateľnosti rozsudku v pôvodnom konaní pred Okresným súdom
Michalovce;
3. vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože použitím tohto ustanovenia nemožno reparovať už
zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky, a je nevyhnutné považovať za
významné, či v konaní boli preukázané výnimočné dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by
mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa názoru ústavného súdu tieto argumenty sťažovateľa neobstoja. K jednotlivým
argumentom sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť:
1. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že v konaní pred okresným súdom uplatnený nárok
proti poistiteľovi škodcu je akcesorickým nárokom vo vzťahu k nároku sťažovateľa voči
škodcovi na náhradu škodu, odôvodnil tým, že síce právo poškodeného na plnenie proti
škodcovi a právo poškodeného na plnenie proti jeho poistiteľovi sú právami z iných
právnych dôvodov, avšak je medzi nimi vzťah akcesority, pretože právo poškodeného na
plnenie proti poistiteľovi škodcu závisí od existencie primárneho zodpovednostného vzťahu
medzi poškodeným a škodcom. Ústavný súd je toho názoru, že síce predpokladom na vznik
nároku škodcu na plnenie proti poistiteľovi je vznik zodpovednostného vzťahu medzi
škodcom a poškodeným, avšak iba v dôsledku tejto skutočnosti nemožno ešte považovať
právo poškodeného na plnenie voči poisťovateľovi škodcu za právo akcesorickej povahy.
Aby to tak bolo, muselo by z doslovného znenia právnych predpisov alebo aspoň z ich
ústavnekonformného výkladu vyplývať, že osud práva poškodeného na plnenie proti
poistiteľovi škodcu sa odvíja iba od podmienok existencie práva poškodeného na plnenie
voči škodcovi na náhradu škody. Ako však správne uviedol aj krajský súd, „právo
poškodeného na plnenie voči poisťovni neplní vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu
škody voči škodcovi zabezpečovaciu funkciu tým, že by posilňovalo právne postavenie
poškodeného ako veriteľa voči škodcovi ako dlžníkovi pri uspokojovaní jeho nároku na
náhradu škody, nastúpením subsidiárneho plnenia poisťovne v prípade, ak škodca svoj
záväzok na náhradu škody nesplní“. Toto právo poškodeného, ktoré je svojou podstatou
odlišné od práva poškodeného na náhradu škodu, má samostatný osud i právny základ
vzniku. Neobstojí preto ani úvaha sťažovateľa, že iný záver by bol proti zmyslu zákonného
poistenia, ktorého prioritnou úlohou je chrániť poškodeného pred nebezpečenstvom vzniku
škody spôsobenej škody pri prevádzke motorových vozidiel škodcom. Ani spôsob výkladu
a aplikácie dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka a vyhlášky krajským súdom
nepoprel prioritnú úlohu zákonného poistenia spočívajúcu v ochrane poškodeného pred
nebezpečenstvom vzniku škody.
2. Názor sťažovateľa, podľa ktorého ním uplatnený nárok v konaní pred okresným
súdom sa premlčuje v desaťročnej premlčacej lehote plynúcej od vykonateľnosti rozsudku
Okresného súdu Michalovce v pôvodnom konaní, čo má vyplývať z akcesorickej povahy
tohto jeho nároku, ktorá mala byť krajským súdom zistená pri ústavne konformnej aplikácii
dotknutých zákonných ustanovení, neobstojí z dôvodu, že pri ústavne konformnom výklade
dotknutých ustanovení nemožno dospieť k záveru o tom, že sťažovateľom uplatnené právo
má hoci aj len pre účely premlčania vo vzťahu k právu sťažovateľa zo zodpovednostného
vzťahu akcesorickú povahu. Nie je pritom sporným, že desaťročná premlčacia lehota na
premlčanie rozsudkom právoplatne priznaného plnenia sa vzťahuje iba na plnenie, na ktoré
bol zaviazaný účastník súdneho konania, pričom žalovaní v konaní pred okresným súdom
neboli rozsudkom Okresného súdu Michalovce v pôvodnom konaní zaviazaní na žiadne
plnenie sťažovateľovi.
3. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že vznesenie námietky premlčania v konaní žalovanými je
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na podporu svojho
názoru poukázal jednak na zmysel a účel tohto ustanovenia občianskeho zákonníka ako
korektívu, ďalej na rozhovaciou prax ESĽP (rozhodnutia ESĽP Stagno v. Belgicko
a Zehenter v. Rakúsko) a na nutnosť uprednostnenia spravodlivého skončenia sporu pred
formálnym zamietnutím žaloby. Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je
vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore
s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto
situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie
tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené
pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd správne považoval
za významné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by
mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ krajský súd v situácii,
keď takéto osobitné okolnosti prípadu vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany
sťažovateľa preukázané neboli, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na to, aby
výnimočne nepriznal vznesenej námietke premlčania právne účinky v súlade s právom
s poukazom na to, že by bolo preukázané zneužitie práva žalovanými pri vznesení tejto
námietky, nemohol byť ani jeho postup nesúladný so základnými princípmi občianskeho
súdneho konania, a tým ani so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý proces. Krajský súd sa ďalej posudzujúc okolnosti prípadu zaoberal aj
súvislosťou inštitútom premlčania s princípom právnej istoty a ústavne súladne poukázal
pre objasnenie dôvodov svojho rozhodnutia aj na podstatu tohto princípu, pričom zdôraznil,
že právna úprava premlčania „vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych
vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych
práv a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené plniť
si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej
povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým odstupom.“. Ústavnú
konformnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu vo veci sťažovateľa nespochybňujú
ani rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukazuje sťažovateľ. Tieto sú vybudované na myšlienke,
podľa ktorej je potrebné osobitne chrániť (v občianskom súdnom konaní) osoby, ktoré z
objektívnych dôvodov nemôžu samy efektívne brániť svoje práva, a v prípade, ak dôjde ku
kolízii požiadavky právnej istoty a práv takejto osoby, je nevyhnutné osobitné
charakteristiky takejto osoby zohľadniť [„ (...) všeobecný záujem na zachovaní právnej
istoty nepostačuje pre ospravedlnenie skutočnosti, že osoba s obmedzenou právnou
spôsobilosťou bola zbavená svojho obydlia (v exekučnom konaní, pozn.) bez toho, aby bola
schopná účinne sa zúčastniť konania a bola ponechaná zároveň bez možnosti obrátiť sa na
súd (v krátkej prekluzívnej lehote, pozn.) so žiadosťou o preskúmanie primeranosti takéhoto
opatrenia“; Zehenter v. Rakúsko, sťažnosť č. 20082/02, rozsudok ESĽP zo 16. júla 2009,
bod 65]. Ako správne uzavrel krajský súd, z obsahu súdneho spisu vo veci sťažovateľa
neboli takéto (obdobné) okolnosti preukázané.
V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne
zvažujúc význam zásady právnej istoty v právnom štáte poskytol ochranu žalovaným pred
uplatňovaním premlčaného práva sťažovateľom v situácii, keď nárok sťažovateľa bol
premlčaný iba v dôsledku pasivity sťažovateľa, ktorá nebola ničím ospravedlnená. Úvahy
sťažovateľa o celkovej spoločenskej situácii v čase zmeny právnej úpravy (a ani úvaha
o teoretickej hrozbe trestného stíhania sťažovateľa, ak by trval na aplikácii práva v súlade
so svojím presvedčením o tom, aký spôsob aplikácie práva zodpovedá jeho
ústavnekonformnému výkladu) na tomto závere nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od
krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo
niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia
aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd
našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa
ani v tejto časti.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 2/2010-65 z 26. októbra 2010 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011