Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 176/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -65 z 26. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2011 doručená sťažnosť J. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-65 z 26. októbra 2010, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo J. M. podľa a Dohovoru

postupom a rozsudkom KS v Bratislave z 26. 10. 2010, sp. zn. , porušené bolo.

2. Uvedené rozhodnutie krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume

314,18 EUR k rukám dr. E. Ľ. do 1 mesiaca.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal ako žalobca pôvodne

v konaní vedenom pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. (ďalej len

„pôvodné konanie“) proti M. Z. za účasti S., a. s., ako vedľajšieho účastníka zaplatenia

sumy 611 858 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody na zdraví spôsobenej

sťažovateľovi žalovaným v dôsledku dopravnej nehody 25. septembra 1992. Okresný súd

Michalovce rozsudkom č. k. -188 z 15. októbra 2002 v spojení s opravným

uznesením č. k. -192 zo 7. novembra 2002 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného

zaplatiť žalobcovi sumu 611 858 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 25. februára

1993 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalovaný nárok sťažovateľa

uznal čo do základu aj výšky a sám žiadal, aby vec bola rozhodnutá rozsudkom pre uznanie.

O žalovaným podanom odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Košiciach

uznesením č. k. -197 z 26. júna 2003 tak, že odvolanie odmietol, pretože

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c)

]. Rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 6 C 387/93-

188 z 15. októbra 2002 v spojení s opravným uznesením č. k. -192

zo 7. novembra 2002 nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2002 (ďalej len „rozsudok

Okresného súdu Michalovce“).

Sťažovateľ vyzval na plnenie žalovaného výzvou z 23. novembra 2004, ktorú doručil

aj S. (25. novembra 2004), na plnenie vyzval aj vedľajšieho účastníka výzvou zo 16.

septembra 2003, na ktorú mu vedľajší účastník oznámil, že plniť nebude (16. januára 2004),

keďže žalovaný nárok uznal.

Proti žalovanému bola neúspešná aj následná exekúcia. Súdny exekútor poverený

vykonať exekúciu JUDr. M. K. v tejto exekučnej veci pod sp. zn. EX 198/2007 vyzval

vedľajšieho účastníka (medzičasom už pod obchodným menom A., a. s.) listom z 12. júna

2007, aby plnil na základe rozsudku Okresného súdu Michalovce s odôvodnením, že

žalovanému na základe tohto rozsudku vzniklo právo na vyplatenie sumy 611 858 Sk

s príslušenstvom voči vedľajšiemu účastníkovi, a teda žalovaný má voči vedľajšiemu

účastníkovi pohľadávku, ktorú je možné postihnúť exekúciou podľa § 105 a nasl.

Exekučného poriadku. Vedľajší účastník oznámil súdnemu exekútorovi listom z 20. júla

2007, že tento názor neakceptuje a plniť nebude.

Sťažovateľ navrhol súdnemu exekútorovi návrhom sp. zn. EX 690/2007 na podklade

rozsudku Okresného súdu Michalovce viesť exekúciu priamo proti vedľajšiemu účastníkovi,

Okresný súd Michalovce však žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie takejto exekúcie uznesením č. k. -11 z 25. júla 2007 zamietol. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že k prechodu povinnosti plniť sťažovateľovi zo žalovaného na

vedľajšieho účastníka (§ 37 Exekučného poriadku) nedošlo a takýto záver nemožno vyvodiť

ani z ustanovení vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Právo na plnenie voči poisťovni z tohto poistenia má totiž iba

poistený. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Krajský súd v Košiciach

uznesením č. k. -18 z 31. januára 2008 tak, že uznesenie prvostupňového

súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na to, že v prípade ak už bolo voči škodcovi právoplatne rozhodnuté a poisťovňa

škodcu na základe rozsudku dobrovoľne neplnila (písomne mu odmietla nahradiť škodu),

má poškodený v zmysle vyhlášky č. právo uplatniť samostatnou žalobou

nárok voči poisťovni na splnenie (jej) povinnosti vyplatiť za poisteného náhradu škody

v takom rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedá. Okresný súd Michalovce

následne uznesením č. k. -22 z 3. apríla 2008 exekučné konanie vedené

sťažovateľom proti A., a. s., zastavil.

Ako vyplýva ďalej zo sťažnosti sťažovateľa a spisu Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľ doručil okresnému súdu

18. júna 2008 žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 611 858 Sk s príslušenstvom proti

A., a. s. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Podaním doručeným súdu 3. augusta 2009 rozšíril

žalobu tak, že táto smeruje aj proti S. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a sťažovateľ žiadal

vydať rozsudok, ktorým súd zaviaže na zaplatenie rovnakej sumy oboch žalovaných

spoločne a nerozdielne s tým, že plnením ktoréhokoľvek zo žalovaných zanikne v rozsahu

plnenia ich povinnosť plniť škodcovi podľa rozsudku Okresného súdu Michalovce.

V žalobe sťažovateľ zhrnul doterajší stav veci a poukázal na to, že nárok na úhradu škody

z poistnej udalosti prešiel na žalovaného v 1. rade, ktorý však dobrovoľne odmieta poistnú

udalosť likvidovať. Sťažovateľ sa plnenia domáha s poukazom na § 9 ods. 2 vyhlášky

č. Sťažovateľ v konaní argumentoval tým, že právoplatný rozsudok

Okresného súdu Michalovce je pre všetkých záväzný, a poukázal na to, že sa na daný prípad

vzťahuje , podľa ktorého ak bolo právo priznané

právoplatným rozsudkom súdu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa

rozsudku plniť. Sťažovateľ poukázal aj na to, že poskytnutie plnenia žalovanými je

spravodlivé, ako aj na to, že žalovaný bol v pôvodnom konaní vedľajším účastníkom, mohol

a mal sa brániť, aby zvrátil stav konania. Obaja žalovaní v priebehu konania vzniesli

námietku premlčania.

Okresný súd rozsudkom č. k. -56 z 9. októbra 2009 žalobu sťažovateľa

proti obom žalovaným zamietol. Zamietnutie žaloby (podanej 18. júna 2008) proti

žalovanému v 1. rade odôvodnil tým, že nárok žalobcu voči nemu je premlčaný (dňom

16. januára 2007, teda uplynutím troch rokov od oznámenia žalovaného v 1. rade

sťažovateľovi, že nebude plniť, pretože od tohto momentu sa mohol sťažovateľ domáhať

práva žalobou na súde), a navyše v spore žalovaný v 1. rade nie je pasívne legitimovaný,

pretože od 1. januára 2002 v zmysle o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

prevzal práva a povinnosti vzniknuté zo zákonného poistenia žalovaný v 2. rade (žalovaný

v 1. rade ich iba vykonáva v mene a na účet žalovaného v 2. rade). Zamietnutie žaloby proti

žalovanému v 2. rade odôvodnil okresný súd tým, že nárok sťažovateľa aj voči tomuto

žalovanému je premlčaný dňom 16. januára 2007 (z rovnakého dôvodu ako voči

žalovanému v 1. rade, ktorý konal v mene a na účet žalovaného v 2. rade, keď odmietol

plniť sťažovateľovi) a sťažovateľ voči nemu rozšíril žalobu až 3. augusta 2009. Aplikovať

nebolo dôvodné, pretože 10-ročná premlčacia lehota sa

vzťahuje len na vzťah medzi účastníkmi konania, a nie na vzťah medzi sťažovateľom

a vedľajším účastníkom.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 27. novembra 2009 odvolanie, ktorým

navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu alebo rozsudok zmeniť

a žalobe vyhovieť. Dôvodil tým, že uplatnený nárok je akcesorický, a preto sa nemôže

premlčať prv než uplynutím 10 rokov od vykonateľnosti rozsudku vydaného v pôvodnom

konaní (akcesorické právo sa nemôže premlčať prv, než pohľadávka zaistená poistením)

a poukázal aj na to, že vznesenie námietky premlčania žalovanými je v rozpore s dobrými

mravmi, čo sťažovateľ uviedol už v konaní pred okresným súdom, avšak okresný súd sa

s tým nijako nevysporiadal. Okresný súd sa nevysporiadal ani s námietkou spravodlivého

vyriešenia prípadu, ktorý princíp musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak,

ako to vyslovila aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) napr.

vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko.

Žalovaný v 1. rade sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo 14. januára 2010.

Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, že citované rozsudky ESĽP

nie sú vo veci aplikovateľné, pretože v oboch týchto prípadoch došlo k márnemu uplynutiu

premlčacej doby v dôsledku objektívnej skutočnosti (sťažovatelia vo veciach pred ESĽP

boli maloletí a plnoletosť nadobudli až po uplynutí premlčacej lehoty, resp. sťažovateľka

nebola duševne spôsobilá v čase plynutia premlčacej doby), kým sťažovateľovi v konaní

vedenom pred okresným súdom nič nebránilo uplatniť si nárok včas. Vznesená námietka

premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, postup žalovaných pri jej vznesení bol

v súlade s právom. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu právnej istote, ku ktorej

prispieva aj inštitút premlčania. Desaťročná premlčacia lehota plynula sťažovateľovi

v súvislosti s jeho nárokom od vykonateľnosti rozsudku v pôvodnom konaní iba voči

škodcovi, avšak nie voči žalovaným v 1. a 2. rade z dôvodov, ktoré uviedol aj okresný súd.

Krajský súd rozsudkom č. k. -65 z 26. októbra 2010 rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

6. decembra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na to, že krajský

súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal nedostatočne. Vyčítal mu, že iba

konštatoval, že nejde o akcesorický nárok voči poistiteľovi škodcu, ktorý by sa premlčal

v 10-ročnej lehote podľa a že vznesenie námietky premlčania

nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi podľa , pretože

použitím tohto ustanovenia nemožno reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie

jeho pohľadávky. Krajský súd mylne považoval za významné, že sťažovateľ neuviedol

žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými

mravmi, a neuviedol ani výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali prednosť

spravodlivému skončeniu sporu podľa rozhodnutí ESĽP Stagno v. Belgicko a Zehenter

v. Rakúsko, oproti formálnemu zamietnutiu žaloby.

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa je Slovenská republika

právnym štátom založeným na úcte k právam a slobodám občana, čo by malo mať

významné implikácie v oblasti interpretácie a aplikácie práva tak, aby konajúci

a rozhodujúci sudca v materiálnom právnom štáte nachádzal riešenia, ktoré by zaisťovali

maximálnu spravodlivosť podľa všeobecného prirodzenoprávneho princípu. Aj ústavný súd

mnohokrát poukázal na to, že netoleruje všeobecným súdom formalistický postup, ktorý

používa sofistikované odôvodňovanie na presadenie zrejmej nespravodlivosti. Zdôrazňuje,

že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže

odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo

niektorý z ústavnoprávnych princípov, a že povinnosť nájsť právo neznamená len

vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať

a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem

a ústavných zásad. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne

nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv. Kogentné ustanovenie

je v rovine podústavného práva odrazom požiadavky

spravodlivého riešenia každej individuálnej veci.

Ak má poškodený právo na plnenie proti škodcovi, tak aj proti jeho poistiteľovi,

avšak plnenie môže dostať len raz. Proti každému z oboch subjektov má toto právo z iného

právneho dôvodu – proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody, proti jeho poistiteľovi

ide o osobitné akcesorické (subsidiárne) právo na plnenie za splnenia podmienok

ustanovených v vyhlášky č. , ktorý závisí od existencie primárneho

zodpovednostného vzťahu. Prejavom akcesority práva na plnenie voči poistiteľovi škodcu je

záver, že len keď sa premlčí nárok poškodeného voči škodcovi, premlčí sa právom

poškodeného domáhať sa náhrady škody voči poistiteľovi škodcu. Iný záver by bol proti

zmyslu zákonného poistenia, ktorého prioritnou úlohou je chrániť poškodeného pred

nebezpečenstvom spôsobenej škody pri prevádzke motorových vozidiel poisteným

škodcom. Krajský súd túto väzbu a prepojenosť medzi zodpovednosťou za škodu a jej

poistením vôbec nepochopil a iba arbitrárne konštatoval, že táto námietka sťažovateľa

neobstojí.

Rovnako arbitrárne sa vysporiadal krajský súd s argumentáciou sťažovateľa o tom, že

žalovanými vznesená námietka premlčania nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, keď

zaujal stanovisko, že použitím nemožno reparovať už

zaniknuté práva veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky. Uplatnenie námietky premlčania

môže byť výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby

nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej

doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním

uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukázal na to, že v čase privatizácie S., š. p., sa viedol „pohon“ na

poškodených, ktorých nároky sa nezdali štatutárnym zástupcom novovzniknutej spoločnosti

A., a. s., a s využitím vplyvu ministra spravodlivosti boli začaté disciplinárne aj trestné

konania proti sudcom, ktorí rozhodovali v obdobných veciach, hoci nakoniec boli

oslobodení. Pokiaľ sťažovateľ vyčkával s podaním žaloby, bolo to z dôvodu, aby sa vyhol

takýmto následkom, žalobu podal, až keď na neho už takáto hrozba nečíhala. Tento nátlak

na sťažovateľa mal vziať do úvahy pri rozhodovaní aj krajský súd, mal ho považovať za

zneužitie práva vznesenia námietky premlčania na jeho úkor a s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu za neprimerane tvrdý postih, lebo zamietnutie žaloby z dôvodu

premlčania voči poistiteľovi škodcu je podľa sťažovateľa v rozpore s účelom poistenia

zvlášť nebezpečnej prevádzky, medzi ktorú treba zahrnúť prevádzku motorových vozidiel,

ktorá je zo zákona povinne poistená a poistné platia potenciálni škodcovia. Absurdnou je

požiadavka krajského súdu preukazovať výnimočné okolnosti na spravodlivé skončenia

sporu, pretože ide pre súd o nielen zákonnú, ale aj ústavnú povinnosť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -65 z 26. októbra 2010 jednak

v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak

z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel

a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd rozsudok č. k. -65 z 26. októbra 2010 odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach

dôvodov odvolania, ktorými je viazaný ( ), vrátane konania, ktoré mu

predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( v spojení

s ), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu

navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky a na posúdenie opodstatnenosti námietky

premlčania a nedostatku pasívnej legitimácie uplatňovaných odporcami v konaní (§ 120

ods. 1, 4 ), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s

dospel k správnym skutkovým záverom..., že odporca v 1. rade nie je vo veci pasívne

legitimovaným a nárok voči odporcovi v 2. rade je premlčaný, pričom svoje dôvody vedúce

k zamietnutiu žaloby aj náležite v súlade s odôvodnil. Obsah odvolania

navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/

, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti

a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli

spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo

vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú

nesprávnosť rozhodnutia ( ).

Podľa , o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, účinného od

1.10.20101, právne vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31. 12. 2001 sa spravujú podľa doterajších

právnych predpisov.

Práva a povinnosti S., a.s., vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú... na

kanceláriu. Tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet kancelárie S.,

a.s.

V zmysle uvedených ustanovení zákona súd prvého stupňa správne aplikoval v danej

veci na nároky vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel vyhlášku č. , ktorou sa ustanovuje rozsah

a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, nakoľko k poistnej udalosti došlo pred 1. 1. 2002 a správne dovodil, že

nároky navrhovateľa zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla dňa 25. 9. 1992, ktoré sú predmetom konania, prešli na

odporcu v 2. rade s tým, že tieto v konaní zo zákona vykonáva v jeho zastúpení odporca v 1.

rade. Na základe uvedeného potom dospel k správnemu záveru, že odporca v 1. rade nie je

v konaní pasívne legitimovaným, a preto je potrebné voči nemu návrh zamietnuť.

Podľa § 822 Obč. zák., z poistenia zodpovednosti za škodu má poistený právo, aby

v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za

ktorú poistený zodpovedá.

Podľa § 823 Obč. zák., náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo

na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Na základe právneho vzťahu založeného poistením zodpovednosti za škodu zásadne

vznikajú právne vzťahy len medzi poistiteľom (poisťovňou) a posteným. Na druhej strane

spôsobením škody vzniká právny vzťah medzi poškodeným a tým, kto za spôsobenú škodu

zodpovedá, a to bez ohľadu na to, či je zodpovedný subjekt (škodca) poistený. V prípade, ak

nastane poistná udalosť, sa však poškodený stáva účastníkom právneho vzťahu z poistenia

zodpovednosti za škodu a nemá priame právo na plnenie voči poisťovni škodcu, pokiaľ

osobitné predpisy neustanovujú inak. Týmto predpisom bola v danom prípade vyhláška

č. , ktorá v stanovila výnimočné prípady, kedy má poškodený priame

právo na plnenie voči poisťovni. Priamy nárok poškodeného na plnenie voči poisťovni,

ktorý ako samostatné právo poškodenému vzniká na základe právneho predpisu, nemá

povahu nároku na náhradu škody, hoci je odvodené od právneho vzťahu medzi poisťovňou

a poisteným škodcom, a poisťovňa sa nestáva osobou zodpovednou za škodu namiesto

škodcu. V tomto smere súdna prax jednoznačne ustálila, že ide o špecifické právo

poškodeného voči poisťovni na výplatu plnení zo zákonného poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a nemá povahu nároku na náhradu

škody.

So zreteľom na uvedené navrhovateľ neopodstatnene argumentuje tým, že ide o

nárok poškodeného, ktorý má akcesorickú povahu k primárnemu nároku poškodeného na

náhradu škody voči škodcovi, ktorý je tak týmto akcesorickým právom poškodeného na

plnenie voči poisťovni zabezpečený. Právo poškodeného na plnenie voči poisťovni totiž

neplní vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu škody voči škodcovi zabezpečovaciu

funkciu tým, že by posilňovalo právne postavenie poškodeného ako veriteľa voči škodcovi

ako dlžníkovi pri uspokojovaní jeho nároku na náhradu škody, nastúpením subsidiárneho

plnenia poisťovne v prípade, ak škodca svoj záväzok na náhradu škody nesplní.

Podľa § 101 Obč. zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Všeobecná trojročná premlčacia doba upravená v § 101 Obč. zák. začína plynúť odo

dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V prípade, ak splnenie dlhu je viazané na

presne stanovenú dobu, uplynutím ktorej sa dlh stane splatným, tak je so splatnosťou dlhu

spojený začiatok plynutia premlčacej doby. ...

Plnenie poisťovne voči poškodenému bolo splatné podľa v tom čase platného ust. § 9

ods. 1 Vyhlášky č. v lehote 15 dní od skončenia šetrenia na základe dohody

poisťovne s poškodeným o výške náhrady škody alebo po obdržaní právoplatného

rozhodnutia o výške náhrady škody... Na uvedené ustanovenie odseku 1 nadväzoval v § 9

odsek 2, ktorý pre prípad, že poisťovňa písomne odmietla poškodenému nahradiť škodu

alebo jej časť, dával poškodenému právo uplatniť svoje nároky na súde proti poistenému

škodcovi, tak aj proti jeho poisťovni. Ako už bolo vyššie uvedené, do zodpovednostného

vzťahu medzi škodcom a poškodeným tak nevstúpila namiesto škodcu poisťovňa, lebo tá nie

je za vzniknutú škodu zodpovedná a jej povinnosťou je plniť za poisteného, ktorý si uplatnil

svoje právo, aby poisťovňa v prípade poistnej udalosti za neho plnila poškodenému. Je totiž

treba dôsledne rozlišovať medzi právom poškodeného na náhradu škody voči škodcovi

a špecifickým právom poškodeného na výplatu plnení za poisteného škodcu. V ust. § 9 ods.

2 vyhl. sa nejedná o samostatné právo poškodeného proti poisťovni na vyplatenie toho, čo

je poisťovňa povinná nahradiť za poisteného, ale o možnosť uplatniť na súde nielen nárok

voči škodcovi na náhradu škody, o ktorého výške nebolo vydané právoplatné rozhodnutie,

ale zároveň i nárok voči poisťovni, ktorá je povinná za poisteného mu vyplatiť náhradu

škody v rozsahu, v akom za ňu poistený škodca zodpovedá.

V preskúmavanej veci je nepochybne zrejmé, že dňa 22.11.2002 nadobudol

právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Michalovciach č. k. -188 zo dňa

15.10.2002, ktorým bola navrhovateľovi ako poškodenému priznaná náhrada škody na

zdraví vo výške 611 858 Sk spolu s úrokom z omeškania... spôsobenú navrhovateľovi pri

dopravnej nehode dňa 25. 9. 1992. Na jeho základe si navrhovateľ uplatnil u odporcu

v 1. rade, súčasne vykonávajúceho práva a povinnosti odporcu v 2. rade, nárok na

zaplatenie priznanej náhrady škody listom zo dňa 16.9.2003, ktorý mu listom zo dňa

16.1.2004 odmietol poskytnúť plnenie. Týmto dňom vznikol navrhovateľovi priamy nárok

voči poisťovni škodcu na výplatu plnenia zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Správne preto súd prvého stupňa dospel

k záveru, že týmto dňom, ktorým mohol navrhovateľ svoje právo vykonať po prvýkrát,

začala navrhovateľovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatenie

priameho nároku voči odporcovi v 2. rade..., ktorý je vo veci pasívne legitimovaným, až dňa

3.8.2009 (písomným podaním zo dňa 31.7.2009), uplatnil si ho po uplynutí premlčacej

doby.

Rovnako správne konštatoval súd prvého stupňa, že voči odporcovi v 2. rade nebolo

možné aplikovať § 110 Obč. zák., nakoľko odporca v 1. rade nebol zaviazaný na plnenie

ako vedľajší účastník rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach, ktorý rozhodol o nároku

navrhovateľa na náhradu škody voči škodcovi.

Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery neobstojí ani námietka navrhovateľa

o nepremlčaní jeho nároku do 22. 11. 2012 založená na argumentácii, že nárok proti

odporcovi sa pre jeho akcesorickú povahu k primárnemu nároku na náhradu škody premlčí

po uplynutí 10 rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu

v Michalovciach.

Súdna prax ustálila, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom

súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Obč. zák.) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. a použitím tohto ustanovenia tak nemožno

reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky (Rozsudok

Najvyššieho súdu SR., sp. zn. ). V danej veci si odvolací súd tento právny

názor v plnom rozsahu osvojil, a nemal dôvod sa v tomto konaní od neho odkloniť.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého právo nezaniká, ale

sa len oslabuje tým, že v prípade vznesenia námietky premlčania, zaniká jeho súdna

vymáhateľnosť, pretože súd musí prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania

a nemôže už veriteľovi premlčané právo priznať. Jeho úprava vychádza z potreby zvýšenia

právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich

subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú

dobu nútené plniť si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade

oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým

odstupom. Inštitút pemlčania takto, v súlade so zásadou právnej istoty a všeobecnou

požiadavkou sledovať si potrebu ochrany svojich ohrozených a porušených práv, zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinnostiam.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní neargumentuje žiadnymi výnimočnými okolnosťami

daného prípadu a osobitého zreteľa, pre ktoré by mala byť odporcami vznesená námietka

premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a pre ktoré by malo dôjsť jej vznesením z ich

strany k zneužitiu práva. Z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľovi bránila včasnému

uplatneniu si práva nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla,

neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie

premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom. Neuvádza žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým

by došlo k značnému znevýhodneniu odporcov a k odopretiu výkonu ich práv a právnej

ochrany zaručenej im platným právnym poriadkom. Takéto úvahy a z nich vyvodené závery

zodpovedajú aj požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahu medzi účastníkmi konania.

Legitímna požiadavka uprednostnenia princípu spravodlivého vyriešenia prípadu

pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania, ktorá vyplýva

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukazoval navrhovateľ v svojom

odvolaní (Stagno proti Belgicku, Zehenter proti Rakúsku), je viazaná vždy na výnimočné

okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu prekážku bránili oprávnenému uplatniť

si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom na uvedené nemožno tieto

závery rozhodovacej činnosti aplikovať vo všeobecnosti, na každý prípad, bez zreteľa na

preukázanie existencie závažných prekážok včasného uplatenia práva.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie sudu prvého stupňa

vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, má oporu v ustálenej súdnej praxi

a pokiaľ táto vyriešila povahu vzťahu priameho nároku poškodeného na plnenie voči

poisťovni škodcu a nároku poškodeného na náhradu škody voči škodcovi, nepovažoval

odvolací súd za potrebné pripustiť proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie na

posúdenie závislosti premlčania pohľadávky voči poisťovni od pohľadávky voči škodcovi.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd neuznal opodstatnenosť námietok, na ktoré

poukazoval navrhovateľ vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, neskúmajúc tak vecnú stránku veci v dôsledku

premlčania uplatneného nároku, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, potvrdil ( ).“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Takto krajský

súd reagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uplatnený nárok je akcesorický, a preto

sa nemôže premlčať prv, než uplynutím 10 rokov od vykonateľnosti rozsudku vydaného

v pôvodnom konaní, ako aj na sťažovateľom v odvolaní použitú argumentáciu, podľa ktorej

vznesenie námietky premlčania žalovanými je v rozpore s dobrými mravmi, a vysporiadal

sa aj s námietkou spravodlivého vyriešenia prípadu, ktorý princíp má mať podľa názoru

sťažovateľa prednosť aj pred princípom právnej istoty (rozhodnutia ESĽP vo veciach

Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko). Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia

žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdil, že tento je

založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich

účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj argumentáciou

sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy

výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel

k záveru, že

1. sťažovateľom v konaní pred okresným súdom uplatnený nárok proti poistiteľovi

škodcu nie je akcesorickým nárokom vo vzťahu k nároku sťažovateľa voči škodcovi na

náhradu škodu;

2. s ohľadom na to, že nejde o akcesorický nárok a poistiteľ škodcu bol iba vedľajším

účastníkom v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Michalovce, nárok sťažovateľa sa

premlčuje nie v trojročnej všeobecnej predmlčacej lehote plynúcej od momentu, keď

oznámil poistiteľ škodcu sťažovateľovi, že nebude plniť, ale v desaťročnej premlčacej

lehote plynúcej od vykonateľnosti rozsudku v pôvodnom konaní pred Okresným súdom

Michalovce;

3. vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3

ods. 1 , pretože použitím tohto ustanovenia nemožno reparovať už

zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky, a je nevyhnutné považovať za

významné, či v konaní boli preukázané výnimočné dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by

mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa názoru ústavného súdu tieto argumenty sťažovateľa neobstoja. K jednotlivým

argumentom sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť:

1. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že v konaní pred okresným súdom uplatnený nárok

proti poistiteľovi škodcu je akcesorickým nárokom vo vzťahu k nároku sťažovateľa voči

škodcovi na náhradu škodu, odôvodnil tým, že síce právo poškodeného na plnenie proti

škodcovi a právo poškodeného na plnenie proti jeho poistiteľovi sú právami z iných

právnych dôvodov, avšak je medzi nimi vzťah akcesority, pretože právo poškodeného na

plnenie proti poistiteľovi škodcu závisí od existencie primárneho zodpovednostného vzťahu

medzi poškodeným a škodcom. Ústavný súd je toho názoru, že síce predpokladom na vznik

nároku škodcu na plnenie proti poistiteľovi je vznik zodpovednostného vzťahu medzi

škodcom a poškodeným, avšak iba v dôsledku tejto skutočnosti nemožno ešte považovať

právo poškodeného na plnenie voči poisťovateľovi škodcu za právo akcesorickej povahy.

Aby to tak bolo, muselo by z doslovného znenia právnych predpisov alebo aspoň z ich

ústavnekonformného výkladu vyplývať, že osud práva poškodeného na plnenie proti

poistiteľovi škodcu sa odvíja iba od podmienok existencie práva poškodeného na plnenie

voči škodcovi na náhradu škody. Ako však správne uviedol aj krajský súd, „právo

poškodeného na plnenie voči poisťovni neplní vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu

škody voči škodcovi zabezpečovaciu funkciu tým, že by posilňovalo právne postavenie

poškodeného ako veriteľa voči škodcovi ako dlžníkovi pri uspokojovaní jeho nároku na

náhradu škody, nastúpením subsidiárneho plnenia poisťovne v prípade, ak škodca svoj

záväzok na náhradu škody nesplní“. Toto právo poškodeného, ktoré je svojou podstatou

odlišné od práva poškodeného na náhradu škodu, má samostatný osud i právny základ

vzniku. Neobstojí preto ani úvaha sťažovateľa, že iný záver by bol proti zmyslu zákonného

poistenia, ktorého prioritnou úlohou je chrániť poškodeného pred nebezpečenstvom vzniku

škody spôsobenej škody pri prevádzke motorových vozidiel škodcom. Ani spôsob výkladu

a aplikácie dotknutých ustanovení a vyhlášky krajským súdom

nepoprel prioritnú úlohu zákonného poistenia spočívajúcu v ochrane poškodeného pred

nebezpečenstvom vzniku škody.

2. Názor sťažovateľa, podľa ktorého ním uplatnený nárok v konaní pred okresným

súdom sa premlčuje v desaťročnej premlčacej lehote plynúcej od vykonateľnosti rozsudku

Okresného súdu Michalovce v pôvodnom konaní, čo má vyplývať z akcesorickej povahy

tohto jeho nároku, ktorá mala byť krajským súdom zistená pri ústavne konformnej aplikácii

dotknutých zákonných ustanovení, neobstojí z dôvodu, že pri ústavne konformnom výklade

dotknutých ustanovení nemožno dospieť k záveru o tom, že sťažovateľom uplatnené právo

má hoci aj len pre účely premlčania vo vzťahu k právu sťažovateľa zo zodpovednostného

vzťahu akcesorickú povahu. Nie je pritom sporným, že desaťročná premlčacia lehota na

premlčanie rozsudkom právoplatne priznaného plnenia sa vzťahuje iba na plnenie, na ktoré

bol zaviazaný účastník súdneho konania, pričom žalovaní v konaní pred okresným súdom

neboli rozsudkom Okresného súdu Michalovce v pôvodnom konaní zaviazaní na žiadne

plnenie sťažovateľovi.

3. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že vznesenie námietky premlčania v konaní žalovanými je

v rozpore s dobrými mravmi podľa , na podporu svojho

názoru poukázal jednak na zmysel a účel tohto ustanovenia ako

korektívu, ďalej na rozhovaciou prax ESĽP (rozhodnutia ESĽP Stagno v. Belgicko

a Zehenter v. Rakúsko) a na nutnosť uprednostnenia spravodlivého skončenia sporu pred

formálnym zamietnutím žaloby. Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je

vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore

s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom

konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom

vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý

účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto

situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie

tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do

úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené

pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd správne považoval

za významné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by

mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ krajský súd v situácii,

keď takéto osobitné okolnosti prípadu vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany

sťažovateľa preukázané neboli, dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na to, aby

výnimočne nepriznal vznesenej námietke premlčania právne účinky v súlade s právom

s poukazom na to, že by bolo preukázané zneužitie práva žalovanými pri vznesení tejto

námietky, nemohol byť ani jeho postup nesúladný so základnými princípmi občianskeho

súdneho konania, a tým ani so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý proces. Krajský súd sa ďalej posudzujúc okolnosti prípadu zaoberal aj

súvislosťou inštitútom premlčania s princípom právnej istoty a ústavne súladne poukázal

pre objasnenie dôvodov svojho rozhodnutia aj na podstatu tohto princípu, pričom zdôraznil,

že právna úprava premlčania „vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych

vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť na subjekty

občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych

práv a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené plniť

si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej

povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým odstupom.“. Ústavnú

konformnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu vo veci sťažovateľa nespochybňujú

ani rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukazuje sťažovateľ. Tieto sú vybudované na myšlienke,

podľa ktorej je potrebné osobitne chrániť (v občianskom súdnom konaní) osoby, ktoré z

objektívnych dôvodov nemôžu samy efektívne brániť svoje práva, a v prípade, ak dôjde ku

kolízii požiadavky právnej istoty a práv takejto osoby, je nevyhnutné osobitné

charakteristiky takejto osoby zohľadniť [„ (...) všeobecný záujem na zachovaní právnej

istoty nepostačuje pre ospravedlnenie skutočnosti, že osoba s obmedzenou právnou

spôsobilosťou bola zbavená svojho obydlia (v exekučnom konaní, pozn.) bez toho, aby bola

schopná účinne sa zúčastniť konania a bola ponechaná zároveň bez možnosti obrátiť sa na

súd (v krátkej prekluzívnej lehote, pozn.) so žiadosťou o preskúmanie primeranosti takéhoto

opatrenia“; Zehenter v. Rakúsko, sťažnosť č. 20082/02, rozsudok ESĽP zo 16. júla 2009,

bod 65]. Ako správne uzavrel krajský súd, z obsahu súdneho spisu vo veci sťažovateľa

neboli takéto (obdobné) okolnosti preukázané.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne

zvažujúc význam zásady právnej istoty v právnom štáte poskytol ochranu žalovaným pred

uplatňovaním premlčaného práva sťažovateľom v situácii, keď nárok sťažovateľa bol

premlčaný iba v dôsledku pasivity sťažovateľa, ktorá nebola ničím ospravedlnená. Úvahy

sťažovateľa o celkovej spoločenskej situácii v čase zmeny právnej úpravy (a ani úvaha

o teoretickej hrozbe trestného stíhania sťažovateľa, ak by trval na aplikácii práva v súlade

so svojím presvedčením o tom, aký spôsob aplikácie práva zodpovedá jeho

ústavnekonformnému výkladu) na tomto závere nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od

krajského súdu ani účel zákona, ani história jeho vzniku, ani systematická súvislosť alebo

niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia

aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd

našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa

ani v tejto časti.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

č. k. -65 z 26. októbra 2010 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011