Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/162/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. F. XXXX/X, právne zastúpená advokátom JUDr. Miloslavom Hrickom, so sídlom Liptovský Mikuláš, Ul. 1. mája 709, proti žalovanému: E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D., G. XXX/XX, právne zastúpený advokátom Mgr. Samuelom Dorociakom, so sídlom Liptovský Mikuláš, Ul. 1. mája 697/26, o nahradenie prejavu vôle, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -135 zo dňa 23. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol. Poukázal na to, že ohľadom bytov v dotknutom bytovom dome je vedených viacero súdnych sporov. V reakcii na námietku premlčania vznesenú žalovaným uviedol, že majetkové právo na prevod vlastníctva bytu podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy mohol byť tento nárok uplatnený prvýkrát. Žalobkyňa pritom zaslala pôvodnému vlastníkovi bytového domu (H. I.) žiadosť o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu datovanú dňom 17.4.2003.

2. Uvedený deň posúdil okresný súd ako relevantný na účely skúmania premlčania. Pôvodný prenajímateľ/vlastník si nesplnil povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva do dvoch rokov od podania žiadosti. Žalobkyni tak začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na podanie žaloby o nahradení prejavu vôle. Žaloba však bola podaná až dňa 2.4.2024, teda 16 rokov po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby.

3. Vznesenú námietku premlčania nepovažoval okresný súd za odporujúcu dobrým mravom. Akcentoval, že v kúpnej zmluve, ktorou predmetný bytový dom žalovaný nadobudol od predchádzajúceho vlastníka, predávajúci prehlásil, že sa proti nemu nevedie žiadne súdne ani iné konanie týkajúce sa splnenia si prípadnej povinnosti predávajúceho uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v tomto bytovom dome. Na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sa viedli súdne spory o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle ustanovení , ktoré iniciovali len štyria nájomcovia bytov a v ktorých vystupoval (aktuálny) žalovaný ako žalovaný 2/. 4. Podľa názoru okresného súdu žalobkyni nič nebránilo podať žalobu v premlčacej dobe tak, ako to urobili iní/spomínaní nájomcovia. Žalobkyňou tvrdená údajná neistota, voči komu si mala v súdnych konaniach uplatňovať svoje práva, tak nemôže obstáť. Žalovaný márne uplynutie premlčacej doby

nezavinil. Bolo by preto v rozpore s princípom právnej istoty, ak by okresný súd na vznesenú námietku premlčania neprihliadol. 5. Pre spor bola rozhodujúca aj tá skutočnosť, že žaloba bola podaná až po tom, ako sa žalovaný stal preberateľom dedičstva od štátu za účelom úhrady svojho dlhu, ktoré dedičstvo prevzal z dôvodu vedomosti len o štyroch prebiehajúcich súdnych sporoch. Žalovaný tak nadobudol objektívne očakávanie, že v prípade neúspechu v týchto súdnych konaniach mu vznikne povinnosť uzatvoriť maximálne štyri zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa tak, že v spore plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni ich náhradu v rozsahu 100 %.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že bude žalobe vyhovené. Poukazovala na to, že pri hodnotení súladu námietky premlčania s dobrými mravmi sa okresný súd (nesprávne) zameral najmä na to, či žalovaný zavinil márne uplynutie premlčacej doby. Dotknuté posúdenie je však potrebné vykonať širšie a „prihliadať na všetky súvisiace skutočnosti a situáciu ako celok pomeriavať s tým, čo sa podľa všeobecnej mienky považuje za morálne a spravodlivé. A práve táto celková situácia sa javí ako amorálna a nespravodlivá“. 8. Žalobkyňa zopakovala, že bytový dom bol napriek žiadostiam nájomcov o prevod vlastníctva najskôr prevedený z vlastníctva štátneho podniku H. I. a ten ho zmluvou z 3.3.2003 previedol žalovanému. Po danom prevode prebehlo viacero súvisiacich konaní, ktorých výsledkom bolo, že zmluva z 2003 je neplatná. Definitívny záver však padol až v roku 2023, keď žalovaný uzavrel so štátom dohodu podľa § 472 ods. 2 Obč. zák. Žalobkyňa nevedela svoje postavenie v tejto situácii správne vyhodnotiť, jej neistotu prehĺbilo aj úmrtie H. I.. Problém s identifikáciou povinnej osoby pritom mala i právna zástupkyňa tých nájomcov, ktorí podali žaloby v roku 2004. Bolo by neprimerané požadovať od žalobkyne (laika), aby obdobne postupovala aj ona a podala žalobu „pre istotu“ aj proti H. I. a aj proti žalovanému. 9. Dedičské konanie po H. I. bolo prerušené do doby, kým nebude s definitívnou platnosťou uzavretá otázka platnosti prevodu bytového domu z roku 2003. Medzitým novela časovo obmedzila možnosť žiadať o prevod vlastníctva bytu (). Žalobkyňa a ostatní nájomcovia stáli pred otázkou, či a koho požiadať o prevod vlastníctva bytu. O prevod požiadali Okresný úrad Žilina (ktorý vystupoval v mene štátu ako právny nástupca H. I. v dedičskom konaní) a tiež Ministerstvo financií SR a notára, ktorý viedol dedičské konanie. Dôvodne očakávali, že vlastníctvo bytového domu nadobudne štát, ktorý bude následne riešiť otázku prevodu vlastníctva bytov. V rovnakom postavení ako žalobkyňa boli aj ostatní nájomcovia, ktorí podali žaloby až potom, ako sa vlastníkom bytového domu postupom podľa Obč. zák. stal žalovaný. 10. Vzhľadom na tieto okolnosti považovala žalobkyňa za „nemorálne a nespravodlivé“ prihliadať na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný; a to i bez ohľadu na jeho zavinenie. Žalovaný sa všetkých konaní aktívne zúčastňoval a teda bol oboznámený aj s tým, že nájomcovia žiadali o prevod bytov do ich vlastníctva. Napriek tomu bytový dom postupom podľa nadobudol. 11. Žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadril. 12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní ( a ) a bez nariadenia pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok okresného súdu v zmysle potvrdil.

13. Judikatúra súdov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , ) pripúšťa skúmanie, či vznesená námietka premlčania neodporuje dobrým mravom podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. Predmetná právna norma je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s morálnymi pravidlami a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. 14. Rozpor s dobrými mravmi nepredstavuje vlastnosť objektívneho javu, ale vždy sa vzťahuje sa na individuálne konanie („výkon práv“) subjektu sporu, ktorý vzniesol námietku premlčania. Popri správaní subjektu dovolávajúceho sa premlčania je však významným aj posúdenie správania subjektu, ktorý svoj hmotnoprávny nárok neuplatnil na súde včas. 15. V náleze zo dňa 3.10.2012 Ústavný súd SR uviedol, že „námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia

práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores ( ).“

16. V náleze sp. zn. výslovne ústavný súd uvádza, že konštatovanie rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi by nemalo zhojovať neznalosť zákona, vrátane neznalosti plynutia premlčacích dôb. Súčasne zdôrazňuje nutnosť skúmania, či strana, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou vigilantibus iura.

17. Obdobne Najvyšší súd SR akcentuje výnimočnosť (osobitne prostredníctvom opakovane zdôrazňovaného termínu „výnimočná intenzita“) nepriznania námietke premlčania zákonom predpokladaných právnych účinkov. V rozhodnutí sp. zn. konštatuje, že úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vyvodzovaný vznik (samotného) uplatňovaného nároku.

18. V rozhodnutí sp. zn. okrem zotrvania na konštantne a permanentne zdôrazňovanej línii viažucej sa k žalujúcej strane (k subjektu dotknutému dôsledkom vznesenia námietky premlčania) Najvyšší súd SR vo vzťahu k žalovanej strane (k subjektu dovolávajúcemu sa premlčania) vyslovil, že postup podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. má miesto iba v ojedinelých a výnimočných prípadoch, kedy k výkonu práva založeného zákonom (k vzneseniu námietky premlčania) dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenia iných potrieb; kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu.

19. Odvolateľka v podanom opravnom prostriedku upriamila pozornosť na potrebu skúmania „situácie ako celku“, ktorú považovala za nespravodlivú a nemorálnu. Na základe rozoberaných východísk a záverov ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít s požiadavkou na takýto (laicky/ľudovo povedané „všezahrňujúci“) prístup nemôže odvolací súd súhlasiť. Posúdenie vznesenia námietky premlčania ako odporujúcej dobrým mravom bolo/je totiž možné len v spojitosti s konaním žalovaného; ako dotknutú otázku správne posudzoval už i okresný súd. 20. Právna úprava ani judikatúra neakceptuje, resp. nevymedzuje v tomto smere existenciu akejsi „celkovo nemorálnej situácie“. Takéto označenie súhrnu skutočností a dejov totiž vždy závisí od (subjektívnej) perspektívy, teda od toho, kto hodnotí, a preto logicky vykazuje deficit objektívnosti. Amorálnosť posúdenia nároku ako premlčaného vychádza z vnímania žalobkyne, naopak z pohľadu žalovaného je (vzhľadom na uplatnenie námietky premlčania musí byť) presne opačné. 21. Spôsob, akým pristúpila odvolateľka k otázke hodnoteniu súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nemôže obstáť. Popísala totiž iba svoju vlastnú neistotu, neprehľadnosť v otázke vlastníctva sporného bytového domu, smrť predchádzajúceho vlastníka, ktoré okolnosti považovala za odporujúce dobrým mravom. Tieto skutočnosti sú na účely posúdenia námietky premlčania nepodstatné. Nevysvetľujú totiž konanie žalovaného, ktoré ako jediné by mohlo byť posudzované ako nemorálne; samozrejme len pri produkovaní konkrétnych tvrdení a dôkazov. V odvolaní žalobkyňa však nepomenovala žiadne konanie žalovaného znamenajúce výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi. Naopak výslovne konštatovala neexistenciu „zavinenia“ žalovaného.

22. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aj pri popise/vykreslení tvrdenej neistoty žalobkyňa uvádza nepresné, resp. nepravdivé údaje. Poukazuje na to, že už pôvodný vlastník (štátny podnik) prevádzal bytový dom napriek existencii žiadostí nájomníkov o prevod bytu. Takúto skutočnosť však nepreukazuje a ona sama predmetnú žiadosť adresovala až H. I., dokonca až po prevode bytového domu menovaným na žalovaného. Reálny postoj a postup žalobkyne v celej záležitosti pomerne priliehavo vystihuje vyjadrenie jej právneho zástupcu na pojednávaní okresného súdu „žalobkyňa, ale aj ostatní nájomcovia, okrem pár nájomcov, ktorí dali žalobu, sa spoliehali vlastne na to, že sa tá situácia nejako vyrieši“. 23. Zároveň krajský súd, zhodne s okresným súdom, konštatuje, že v správaní žalovaného nie je prítomný prvok, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako úmyselne podmieňujúci márne uplynutie premlčacej

doby žalujúcej strany. Využitie právom priznaných procesných prostriedkov na bránenie (tvrdeného) hmotného práva rovnako nevykazuje znaky správania rozporného s dobrými mravmi. V postupe žalovaného neboli žalobkyňou ani len tvrdené (nie to ešte preukázané) nejaké úkony, ktoré by boli motivované hlavne alebo aspoň prevažne úmyslom škodiť protistrane. Počas celého obdobia postup žalovaného smeroval prioritne k naplneniu hospodárskeho cieľa; nadobudnutiu/potvrdeniu vlastníctva k bytovému domu, za ktorý riadne uhradil kúpnu cenu. Dokonca po pripadnutí dedičstva po H. I. štátu ako odúmrte, v rámci dohody podľa § 472 ods. 2 Obč. zák. štátu uhradil (ďalších) 100.000 eur.

24. Na základe doteraz konštatovaného krajský súd neakceptoval odvolací argument o uplatnení námietky premlčania žalovaným ako rozpornej s dobrými mravmi. Hoci rozhodnutia iného senátu odvolacieho súdu, nie sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (, a ) a nepredstavujú ani ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov (na rozdiel od vyššie označených rozhodnutí ústavného súdu a najvyššieho súdu) odvolací súd/senát zaujal stanovisko i k rozhodnutiam Krajského súdu v Žiline vydaným v obdobných veciach senátom 9Co (napr. sp. zn. , či ).

25. Podľa odvolacieho súdu/senátu prejednávajúceho súdenú vec senát 9Co pri posudzovaní rozporu žalovaným uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nerešpektoval dôsledne východiská zadefinované najvyššími súdnymi autoritami. Osobitne požiadavku „výnimočnej intenzity“; vo vzťahu k osobe dotknutej námietkou premlčania podrobne vymedzenej napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Ku korektívu dobrých mravov senát 9Co pristupoval (až) tým spôsobom, že výsledok sporu musí obstáť v pomerovaní so všeobecnými a historickými pravidlami správania (s dobrými mravmi); a ak tomu tak nie je, je možné rozhodnúť inak, resp. opačne.

26. Rozhodne sa nemožno stotožniť s označením bránenia práva žalovaným v súvisiacich administratívnych či súdnych konaniach ako „žalovaným živeným kolotočom konaní“. Naproti tomu, správanie nájomcov bytov – predovšetkým neuplatnenie práva na súde – senát 9Co vyhodnocuje značne zhovievavo, nachádzajúc aj nimi bezprostredne neformulované argumenty na ospravedlnenie nečinnosti nájomcov. V zmysle vyššie rozoberanej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít neobstojí ani akcentovanie podstaty žalobou uplatneného nároku; navyše, žalobcovia/nájomcovia neprichádzajú v dôsledku výsledku sporu o byt/obydlie.

27. Pokiaľ by mala byť zmluva o prevode vlastníctva bytového domu medzi štátom a žalovaným neplatná pre rozpor s ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, k čomu smeruje argumentácia senátu 9Co v bode 47. odôvodnenia jeho rozsudku (obdobne vo veci sp. zn. ), potom by žalovaný E. B. nebol v danej záležitosti pasívne vecne legitimovaný. Obdobne žalovanému nie je možné pričítavať na ťarchu správanie štátu (resp. orgánov konajúcich v jeho mene), ako subjektu, ktorému pripadlo dedičstvo po H. I. ako odúmrť.

28. Len pre úplnosť odvolací súd/senát dodáva, že ďalší senát odvolacieho súdu rozhodol (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. ) zhodne s výsledkom aktuálne posudzovaného sporu. Taktiež vo veci konajúci odvolací senát už – vo veci sp. zn. – vyhodnotil námietku premlčania ako súladnú s dobrými mravmi.

29. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené odvolateľkou/žalobkyňou, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti ( ), v meritórnom výroku napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

30. Žalobkyňa síce odvolaním napadla rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania nevymedzila žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý, zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s . Odvolateľka – žalobkyňa nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, preto má žalovaný voči nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100%. 32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v a .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .