Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 301 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (327)I. ÚS 33/2012
PDF · 186.45 KB
No categories available
I. ÚS 33/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka
prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., D., zastúpenej advokátom JUDr. M. J.,
Advokátska kancelária J., s. r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 77/2007-267 z 1.
apríla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24. mája 2011, za
účasti spoločnosti D., s. r. o., K., a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu a spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24.
mája 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 400/2010
z 24. mája 2011 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia označených základných práv v záhlaví označenými rozhodnutiami
všeobecných súdov.
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zhrnula právne závery všeobecných súdov
a svoje argumenty prednesené v konaní pred nimi, v ktorom sa žalobou podanou
na okresnom súde 25. januára 2007 domáhala zaplatenia istiny 49 503,77 € s prísl. z titulu
vrátenia pôžičiek z obdobia r. 2000 – 2003, ktorá bola právoplatne zamietnutá
pre premlčanie nároku, keď súdy neprihliadli a nezohľadnili jej zásadné námietky týkajúce
sa jednak určenia doby splatnosti predmetnej pôžičky, potom jej uznania ako dlhu dlžníkom
a naostatok nepriznanie účinnosti uplatnenej námietky premlčania dlžníkom, ktoré bolo
podľa nej v rozpore s dobrými mravmi.
Sťažovateľka vyjadrila názor, že žalobu nebolo možné zamietnuť; dlžník uznal svoj
dlh ako obchodnú pôžičku, a keď podobný záväzok dlžník dobrovoľne uhradil ostatným
spoločníkom, potom uplatnená námietka premlčania len voči jej nároku, bola v rozpore
s dobrými mravmi. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že
závery Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sú nespravodlivé, nezákonné a arbitrárne, a teda v rozpore s označenými
článkami Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), preto navrhla, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Z obsahu sťažnosti a pripojených rozhodnutí overených obsahom spisu vyplynulo,
že rozsudkom č. k. 8 C 77/2007-267 z 1. apríla 2010 okresný súd zamietol návrh, aby bol
odporca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 49 503,77 € s príslušnými úrokmi
z omeškania; odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil iba
s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka zastavajúc názor,
že nárok sťažovateľky bol premlčaný. Uvádzal, že pri rozhodovaní o premlčaní nároku
na námietku dlžníka vychádzal z právneho názoru krajského súdu vysloveného
v zrušujúcom uznesení, podľa ktorého posledná časť pôžičky mala byť sťažovateľkou
poskytnutá odporcovi 30. júna 2003; prvýkrát teda právo mohlo byť vykonané 1. júla 2003
a s poukazom na premlčaciu 3-ročnú lehotu návrh mal byť podaný na okresnom súde
najneskôr 1. júla 2006, ale keďže bol podaný až 25. januára 2007, bol podaný zjavne
oneskorene, po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24. mája
2011 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania
ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom na žiadosť sťažovateľky nepripustil proti
nemu dovolanie. K jednotlivým námietkam sťažovateľky uviedol, že
(i) pri premlčanom dlhu má uznanie dlhu právne následky iba v prípade, ak ten, kto
dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, preto nevedomosť o tom, či neformálne uznanie dlhu
(ústne, konkludentné alebo formou zaplatenia splátky) nemalo za následok vznik
domnienky podľa § 558 Občianskeho zákonníka,
(ii) zo zápisníc z valného zhromaždenia odporcu či notárskej zápisnice nevyplývala
konkrétna splatnosť jednotlivých pôžičiek, preto nastala fikcia uvedená v § 563 v spojení
s § 101 Občianskeho zákonníka,
(iii) vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno
považovať za konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, preto nemal dôvod ju neuznať, a
(iv) ani jednu z posudzovaných právnych otázok nepovažoval za tak významnú, pre
ktorú by bol mal pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“).
4. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených základných práv
citovanými rozsudkami všeobecných súdov, ktoré videla v tom, že tieto súdy
v rozhodnutiach
(i) v rozpore s § 157 ods. 2 OSP nereagovali na jej procesné vyjadrenia z 1. júna
2009, 8. októbra 2009 a 5. januára 2010 a ich zrekapitulovanie v ostatnom odvolaní proti
rozsudku okresného súdu, najmä pokiaľ išlo o výšku pôžičky, jej charakter, splatnosť,
čiastočné plnenie či vrátenie podobných pôžičiek iným spoločníkom firmy,
(ii) nevenovali žiadnu pozornosť účelu pôžičiek, ktorým bola jej pomoc spoločnosti
prekonať v istom období dočasnú ťažkú hospodársku a finančnú situáciu v spoločnosti,
takže nebolo logické konštatovať, že sťažovateľka mala hneď na druhý deň po poskytnutí
pôžičiek žiadať o jej vrátenie v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka. Potvrdzoval to aj
obsah zápisníc z dvoch valných zhromaždení konaných 16. mája 2003 a 15. apríla 2004,
ktorý svedčil pre záver, že po vzájomnej dohode spoločníkov firmy vrátane sťažovateľky
sa ich jednotlivé pôžičky nemali vracať skôr, ako po dvoch rokoch od konania týchto
zhromaždení, teda najskôr po 15. apríli 2006, ktorý (deň) bolo možné považovať za určený
deň splatnosti záväzku spoločnosti voči sťažovateľke, takže žaloba podaná na súde
25. januára 2007 bola podaná včas,
(iii) nevyhodnotili dôsledne ani obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým
reagoval na predžalobnú upomienku a v ktorom výslovne uznal dlh sťažovateľky z titulu
pôžičky vo výške 1,1 mil. Sk, a
(iv) opomenuli nespornú a podstatnú skutočnosť, že odporca druhým spoločníkom
dobrovoľne vrátil všetky pôžičky, ktoré mu boli poskytnuté v rovnakom období ako
zo strany sťažovateľky, a to najmä v súvislosti s neuznaním námietky premlčania podľa
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd a okresný
súd, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Podpredseda
okresného súdu v liste z 1. marca 2012 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní (rovnako
sa vyjadril listom z 27. februára 2012 aj predseda krajského súdu) a predsedníčka
odvolacieho senátu, ktorý vo veci rozhodoval, konštatovala, že ústavnú sťažnosť
sťažovateľky nepovažuje za opodstatnenú a s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku
ju žiadala zamietnuť. Sťažovateľka listom z 10. septembra 2012 oznámila, že netrvá
na ústnom pojednávaní.
6. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania a vychádzajúc
z charakteru konania (dokazovanie sa nevykonáva) dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie skutkové či právne objasnenie veci, preto je toho
názoru, že môže upustiť od ústneho pojednávania a sťažnosť sťažovateľky prerokovať
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Dospel pritom k záveru, že sťažnosť je opodstatnená. Pritom opodstatnenosťou ústavnej
sťažnosti je v konaní pred ústavným súdom potrebné rozumieť podmienku, že napadnutým
rozhodnutím bolo porušené základné právo alebo sloboda sťažovateľky.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky (podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny).
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok (podobne aj čl. 11 ods. 1
listiny).
8. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci; procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Princíp práva na spravodlivý
proces zodpovedá povinnosti všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť,
pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi
konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak všeobecný súd
neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho
protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, svedčí to
o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní
orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce)
rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie,
napĺňa – ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej
a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne
normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti
rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj
so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pripomína, že porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj
situácia, keď v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli
v konaní najavo, eventuálne alebo tým skôr – pokiaľ ich účastník konania namietal,
no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných
skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich
bezvýznamnosť či irelevantnosť. Pokiaľ všeobecný súd postupuje takto, dopúšťa sa okrem
iného i ľubovôle zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy.
9. Z obsahu základného spisu i ústavnej sťažnosti vyplýva, že meritum veci je
založené jednak na chybnom určení doby splatnosti sťažovateľkinej pohľadávky (i),
a jednak na posúdení dôvodnosti námietky premlčania tejto pohľadávky zo strany
odporcu (ii).
(i) K určeniu splatnosti pohľadávky sťažovateľky krajský súd vôbec neprihliadol
na rozhodnutie spoločníkov na valných zhromaždeniach odporcu 16. mája 2003 a 15. apríla
2004, v zmysle ktorého sa vložené investície spoločníkov v priebehu dvoch rokov nemali
vracať, pričom tento termín sa mal znova prehodnotiť v r. 2005, k čomu už zrejme nedošlo,
takže v tomto období dvoch rokov (od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006) nemohla začať
plynúť premlčacia doba ani podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ale najskôr sa tak mohlo
stať až od 16. apríla 2006.
(ii) Ústavný súd konštatuje, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom
neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či
spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je
výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej
doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním
uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto
právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len
vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos
mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade uvedenej
právnej normy tak v žiadnom prípade nemožno konanie pred ním ako celok označiť
za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne nespravodlivým záverom.
10. V rovine jednoduchého práva je totiž nutné, pre účely dodržania už uvedených
princípov starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu cez uvedenú
prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho zásadu
súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného
práva odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie.
Ústavnoprávne je teda ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým miestom, skrz
ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu
do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo
a prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou
mienkou. Spravodlivosť totiž sprostredkováva aplikovateľnosť rozhodnutia preto, že je
univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať,
čo je a čo nie je spravodlivé. Hlavne v tomto zmysle je spravodlivosť imanentnou
kategóriou práva (porov. aj § 1 a § 117 ods. 1 OSP).
11. So zreteľom na už uvedené zásady a princípy ústavný súd hodnotil, či v postupe
krajského súdu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu ústavou (dohovorom) zaručeného
práva sťažovateľky, a dospel k záveru, že k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces došlo, takže je žiaduce sťažovateľke poskytnúť ústavnoprávnu ochranu. Zásah
do tohto základného práva vytvárajúceho priestor na dosiahnutie spravodlivého
usporiadania hmotnoprávnych vzťahov bol spôsobený evidentne tým, že krajský súd (ale aj
okresný súd)
(i) arbitrárne určil charakter záväzkovo právneho vzťahu medzi účastníkmi konania
podľa občianskeho, a nie prípadne obchodného práva, čo mohlo mať vplyv aj na dĺžku
premlčacej doby,
(ii) určil splatnosť pohľadávky na 1. júl 2003 (actio nata) bez toho, že by zohľadnil
časovú súvislosť s ďalšími úkonmi spoločníkov prezentovanými na valných
zhromaždeniach 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, ktoré svedčili síce nie pre uznanie dlhu,
o ktorej verzii uvažoval krajský súd, ale mali vplyv na určenie inej doby splatnosti pôžičky
pre predchodcu sťažovateľa ako jedného zo spoločníkov, čo svojím spôsobom potvrdil aj
obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku,
(iii) vôbec sa nezaoberal námietkou sťažovateľky, či odporca vôbec, a hlavne kedy
splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom, a
(iv) vo svojom rozhodovaní bezvýhradne akceptoval námietku premlčania vznesenú
odporcom, čím aproboval konanie, ktoré sa zatiaľ javí byť contra bonos mores.
12. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je
nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú
založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti
môžu byť – ako v danej veci – značne komplikované a netypické; to však nezbavuje
všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Podľa presvedčenia
ústavného súdu sú to práve špecifické okolnosti daného prípadu, ktoré všeobecné súdy
celkom opomenuli a mechanicky až formalisticky sa zaoberali len občiansko-právnym
charakterom predmetného právneho vzťahu a úzko vykladaným jeho zákonným režimom,
pod ktorý bolo potrebné uplatnenú námietku premlčania, ktorú od počiatku považoval
krajský súd za dôvodnú, podradiť. Všeobecné súdy vopred celkom rezignovali
na priliehavejšie posúdenie predmetného vzťahu medzi spoločníkom a spoločnosťou
a pôsobenie dobrých mravov na celý komplex predmetného vzťahu medzi sťažovateľkou
a odporkyňou (aj medzi ostatnými spoločníkmi a odporkyňou) vrátane plnenia všetkých
záväzkov voči spoločníkom. Z napadnutých rozhodnutí je evidentné, že zmienené úvahy
všeobecné súdy vôbec nevykonávali, a preto z nich ani nemohli vyvodiť potrebné
konsekvencie.
13. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd
pri svojom rozhodovaní ústiacom do vydania napadnutého rozsudku nerešpektoval princíp
právneho štátu normovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy a v rozpore s ním neposkytol ani ochranu
základnému právu sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.
14. Ústavný súd sa zameral len na ústavnoprávny prieskum posledného rozhodnutia
krajského súdu, lebo reflektoval v tomto kontexte skutočnosť, že zrušujúcim nálezom je
vytvorený procesný priestor pre ochranu označených práv vo vnútri sústavy všeobecných
súdov; v duchu minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania a s ohľadom na princíp
subsidiarity nutne dospel k záveru, že sťažnosť proti rozsudku okresného súdu nebola
opodstatnená, preto jej ústavný súd nevyhovel.
15. Tým nie je judikovaný konkrétny výsledok sťažovateľkou otvoreného sporu.
Krajský súd bude musieť v nasledujúcom konaní prijať také výkladové hľadiská, ktoré
zaistia vzájomne vyváženú a hlavne spravodlivú ochranu obidvoch subjektov (strán)
rozhodných právnych vzťahov tak, ako bola táto požiadavka v náleze ústavného súdu
traktovaná.
16. O náhrade trov konania v konaní pred ústavným súdom nebolo rozhodované, lebo
si ich sťažovateľka neuplatnila.
17. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu
pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012