Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 920/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51,

Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -172 z 2. apríla 2014

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -200 z 25. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -172 z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -200 z 25. júna 2015 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu, ktorým sa sťažovateľ

domáhal od žalovanej zaplatenia istiny spolu vo výške 12 838,99 € s príslušenstvom

a náhrady trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom priznal sťažovateľovi

časť žalovaného nároku a zároveň jeho žalobu čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s prísl.

zamietol. Sťažovateľ proti tomuto zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku podal

odvolanie. Krajský súd svojím rozsudkom rozhodol, že „Potvrdzuje rozsudok vo výroku

o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia sumy 7.968,60 eur s úrokom z omeškania v o výške

9 % ročne od 23. 02. 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania...“.

Sťažovateľ následne cituje časť odvolania, ktorým odôvodnil odvolací dôvod podľa

účinného do 30. júna 2016 (ďalej len

„OSP“): „Žalobou uplatnený nárok na poisťovňou krátenú náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia je podľa môjho názoru plne dôvodný, keďže žalovaná krátila

tento nárok podľa ľubovôle, pretože moju vedomosť o tom, že vodič v čase nehody mal byť

pod vplyvom alkoholu, t. j. moje spoluzavinenie, konštatovala automaticky a bez dôkazu.

Ja som ako svedok vypovedal v trestnom konaní, a to po poučení o povinnostiach svedka,

a už v tejto výpovedi (č. l. 10 − výpoveď svedka z 13. 11. 2008 z pripojeného trestného

spisu) som vypovedal, že to, že mal mať vypité, som sa dozvedel až v nemocnici.

Naopak, výpoveď obvineného (vypovedajúceho z motívov a v postavení obvinenej osoby bez

možného postihu za krivú výpoveď), o ktorú sa zrejme žalovaná poisťovňa opierala

pri určení miery môjho spoluzavinenia, trpí viacerými nepravdivými tvrdeniami. Obvinený

(č. l. 7 vyšetrovacieho spisu, výpoveď z 04. 11. 2008) vypovedal, že mal vypiť 0,05 l tvrdého

alkoholu okolo 2.30 hod, pričom šoféroval auto až 5.45 hod, pričom

v znaleckom posudku z 28. 11. 2008 (č. l. 49) uvádza, že v čase dopravnej nehody by podľa

množstva alkoholu, ktoré uvádza obvinený vo svojej výpovedi, mal mať v krvi nulovú

hladinu alkoholu. Žalovaná teda uprednostnila preukázateľne nepravdivé tvrdenia

obvineného pred skutočnosťou, lebo takto sa jej to hodilo. Z uvedených skutkových

okolnosti je zrejmé, že žalovaná poisťovňa úplne podľa svojej ľubovôle krátila náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 20 %, nevychádzala pri tomto krátení zo

žiadnych zistených skutkových okolnosti nehody, a naopak, v rozpore s okolnosťami

preukázanými v trestnom konaní konštatovala, že som mal vedieť to, že vodič pred jazdou

požil alkohol. Vedome a úmyselne v rozpore s preukázanou skutočnosťou teda poisťovňa

neoprávnene krátila poistné plnenie, a za tejto situácie sa dovolávať námietky premlčania a

tejto námietke súdom prvého stupňa vyhovieť dochádza podľa môjho názoru k aplikácii

práva v rozpore s dobrými mravmi.

Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom

umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného

zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho

by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom

v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako

ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi,

(uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. 08. 2004, sp. zn. ). V tejto

súvislosti je nutné opäť konštatovať, že pokiaľ žalovaná poisťovňa vedome a bezdôvodne

krátila poistné plnenie a následne pri uplatnení kráteného poistného plnenia namieta

premlčanie a súd prvého stupňa tejto námietke vyhovie, ide celkom zjavne o výkon práva

poškodzujúci druhého účastníka právneho vzťahu a dosiahnutie zmyslu a účelu sledovaného

právnou normou zostáva v danom prípade vedľajšie a bez významu. Súd prvého stupňa ako

odôvodnenie toho, že uznaním námietky premlčania nedochádza k porušeniu dobrých

mravov, uvádza, že mi nebránila žiadna objektívna prekážka uplatniť svoj nárok včas.

V čase po nehode som pre povahu môjho zdravotného postihnutia nebol duševne

v poriadku, trpel som suicidálnymi sklonmi, bral som antidepresíva. Vzhľadom na moje

vzdelanie a sociálne postavenie zákony nepoznám, a bdelosť v zmysle zásady vigilantibus

iura scriptae sunt nebola v čase po nehode pre mňa skutočne prvoradá. Argument súdu

prvého stupňa o tom, že vyhovenie námietke premlčania vznesenej žalovanou

nie je v rozpore s dobrými mravmi len preto, že mi nemala brániť prekážka uplatniť môj

nárok skôr, nedáva odpoveď na to, či konanie poisťovne pri krátení poistného plnenia

podľa ľubovôle bolo či nebolo v rozpore s dobrými mravmi, a práve toto má podľa môjho

názoru podstatný význam pri následnom posudzovaní uplatnenej námietky premlčania.

Podstatné pre posúdenie námietky premlčania v súvislosti s dobrými mravmi nemôže byť

predsa moje konanie či nekonanie, tu sa musí posudzovať konanie účastníka, ktorý dobré

mravy porušil. Podľa môjho názoru teda súd prvého stupňa mal posudzovať námietku

premlčania v súlade s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej poisťovne, a nie v

súvislosti s mojím konaním, takto bola uvedená argumentácia aj súdu predostretá, súd si ju

však vysvetlil opačne.

Námietka premlčania môže byť teda v rozpore s dobrými mravmi v takom prípade,

ak by druhému účastníkovi takýto výkon práva spôsobil neprimeranú tvrdosť,

a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ako aj sociálne postavenie účastníkov

(z rozsudku NS ČR sp. zn.: , ). Ja som pri dopravnej

nehode utrpel zranenie majúce následky na celý môj ďalší život. Hoci znalcom indikované

ustálenie zdravotného stavu z duševného či traumatologického hľadiska malo nastať

na základe teoretických východísk rok po nehode, psychicky nebudem nikdy v poriadku

a celý život budem odkázaný na pomoc iných. Pred nehodou som sa živil manuálnou

prácou, čo už nikdy nebudem môcť. S priateľkou sa nám narodilo už druhé dieťa, pričom

svojim deťom nikdy nebudem môcť poskytnúť plnohodnotnú starostlivosť a opateru.“

Sťažovateľ uvádza, že na túto jeho argumentáciu krajský súd reagoval tak,

že „dôvodne vznesenú námietku premlčania nemožno pokladať za konanie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi, opierajúc sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

“.

Sťažovateľ k veci ďalej uvádza: „Zásada spravodlivej ochrany práv (vyplývajúca

z ) vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé.

Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje

právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom.

Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci,

musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva

je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.

Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade

s pravidlami slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená i to, že je tu tiež povinnosť

súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania neodporuje dobrým mravom.

Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má dosiahnuť námietkou

premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci. Súčasťou

dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu

a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa,

ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru

v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom

práve chápaná ako základ spravodlivosti (uznesenie NS sp. zn. ). Ani podľa

rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp. zn. ) vo všeobecnosti nie je vylúčené,

aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi. Hoci Ústavný súd zdôrazňuje, že o takýto prípad môže ísť iba

výnimočne, zároveň poskytuje výklad, za akých okolností by takto šlo na vec nazerať,

keď podľa Ústavného súdu v rozpore s dobrými mravmi môže byť taký výkon práva

účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor

druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže

o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby

nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane

tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych

okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah

a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V danom

prípade je podľa môjho názoru nutné preferovať logiku úpravy, ktorou je poskytnutie

zvýšeného stupňa ochrany právu na náhradu škody na zdraví (v porovnaní s inými škodami)

a teda zamedzenie tomu, aby sa uspokojeniu práva na náhradu škody na zdraví šlo účinne

ubrániť námietkou uplynutia času (hoc aj pri riadení sa doslovným znením zákonnej

úpravy). Požiadavka spravodlivého vyriešenia prípadu má mať prednosť aj pred princípom

právnej istoty (rozhodnutia ESĽP vo veciach Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko).“

Sťažovateľ zastáva názor, že z okolností jeho prípadu je zrejmé, že v čase nehody

nemal vedomosť o tom, že vodič je pod vplyvom alkoholu a v čase po nehode nebol

z dôvodu jeho zdravotného postihnutia duševne v poriadku, preto neexistoval žiadny dôvod

na krátenie poistného plnenia. V tejto súvislosti navrhuje, aby si ústavný súd vyžiadal

trestný spis okresného súdu sp. zn. a oboznámil sa s jeho výpoveďou

v postavení svedka poškodeného z 13. novembra 2008 a tiež s výpoveďou obvineného

zo 4. novembra 2008 a porovnal ich výpovede aj so znaleckým posudkom

z 28. novembra 2008.

Podľa sťažovateľa argument okresného súdu o tom, že vyhovenie námietke

premlčania vznesenej žalovanou nie je v rozpore s dobrými mravmi len preto,

že sťažovateľovi nebránila žiadna prekážka uplatniť svoj nárok skôr, nedáva odpoveď na to,

či konanie poisťovne pri krátení poistného plnenia podľa ľubovôle bolo alebo nebolo

v rozpore s dobrými mravmi. Podstatné pre posúdenie námietky premlčania v súvislosti

s dobrými mravmi podľa sťažovateľa nemôže byť jeho konanie či nekonanie, v danom

prípade je potrebné posudzovať konanie účastníka, ktorý dobré mravy porušil. Zastáva preto

názor, že okresný súd a krajský súd mali posudzovať námietku premlčania v súlade

s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej poisťovne, a nie v súvislosti s jeho

konaním. Podľa sťažovateľa „poisťovňa porušila povinnosť uloženú jej zákonom poskytnúť

poistné plnenie v znaleckým ohodnotením ustálenej výške, a napriek porušeniu zákonnej

povinnosti úspešne vzniesla námietku premlčania“.

Sťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu ( , ,

, , , , , )

zastáva názor, že okresný súd aj krajský súd pri rovnakej právnej otázke za obdobnej

situácie posudzovali jeho právnu vec odlišne, ako to už bolo v takejto situácii judikované

vo vzťahu k otázke uplatnenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi (zásada

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia v systéme kontinentálneho práva, pozn. sťažovateľa).

Podľa sťažovateľa „ľubovôľa poisťovne pri krátení poistného plnenia v rozpore

s preukázanými skutkovými okolnosťami v trestnom konaní vodiča a následné vznesenie

námietky premlčania pri uplatnení kráteného nároku na poistné plnenie na súde je výrazom

zneužitia tohto práva na úkor mňa ako druhého účastníka konania, pričom márne uplynutie

premlčacej doby som nezavinil..., a za tejto situácie je tak voči mne priznanie účinkov

premlčania neprimerane tvrdým postihom“. Zastáva preto názor, že pokiaľ sa okresný súd

ani krajský súd neriadili judikatúrou zaoberajúcou sa rovnakou právnou otázkou

za obdobnej situácie a o tejto otázke rozhodli diametrálne odlišne, došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

Okresného súdu Spišská Nová Ves vedenom pod sp. zn.: a jeho rozsudku

sp. zn.: -172 (správne č. k. -172, pozn.) zo dňa 02. 04. 2014

porušené boli.

Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského

súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn.: a jeho rozsudku sp. zn.:

-200 zo dňa 25. 06. 2015 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn.: -200 zo dňa 25. 06. 2015 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová

Ves sp. zn.: -172 zo dňa 02. 04. 2014 a vec vracia Okresnému súdu Spišská

Nová Ves na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 296,44,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho, advokáta

v Martine, č. ú.: , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ “) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní a jeho rozsudkom, ako aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

rozsudkom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne ( ,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu a jeho

rozsudkom

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

( , ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z uvedeného teda vyplýva,

že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo

rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní

odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu a jeho rozsudku ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá

právomoc preskúmavať postup okresného súdu a jeho rozsudok. Proti napadnutému

rozsudku okresného súdu bol totiž prípustný riadny opravný prostriedok ‒odvolanie.

Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu

mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti

napadnutému rozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ( ).

Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát

zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou ( , , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie

namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ( ).

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ( , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( , , ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku

o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne od 23. februára 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania. Zároveň

účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd

po preskúmaní odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu a konaniu, ktoré

jeho vydaniu predchádzalo, v odôvodnení svojho rozsudku uvádza: „Žalobca podané

odvolanie odôvodňoval odvolacím dôvodom v zmysle

t j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa spočíva v tom, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym

posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkové stav. O omyl

v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo

ak použil správny predpis ale nesprávne ho interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný,

nakoľko závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k uplatňovanému nároku sú správne

a vychádzajú zo správnej aplikácie práva súdom prvého stupňa na zistený skutkový stav.

Súd prvého stupňa zistený skutkový stav podriadil pod správne použitie právnych predpisov

a náležité ich aj interpretoval...

Odvolací súd má za to, že správne súd prvého stupňa konštatoval, že nárok žalobcu

na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bol uplatnený po uplynutí dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby, nakoľko aj podľa odvolacieho súdu, zdravotný stav žalobcu

podľa znaleckých posudkov vypracovaných súdom ustanovenými znalcami bol ustálený

po roku od dopravnej nehody, t. j. dňa 05. 10. 2009 s tým, že dvojročná subjektívna

premlčacia doba začala plynúť dňom 06. 10. 2009 a uplynula dňom 06. 10. 2011. Keďže

návrh na začatie konania bol podaný dňa 05. 10. 2012 (viď potvrdenie Okresného súdu

Spišská Nová Ves na č. l. 22 spisu), súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že nárok

na náhradu žalovanej časti sťaženia spoločenského uplatnenia je premlčaný a nemožno

ho žalobcovi priznať vzhľadom na dôvodne uplatnenú námietku premlčania.

Odvolací súd vzhľadom na premlčanie nároku na náhradu žalovanej časti sťaženia

spoločenského uplatnenia už ďalej neposudzoval ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu

týkajúcu sa krátenia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia žalovanou vo výške

20 %, t. j. vzhľadom na jeho spoluzavinenie, nakoľko táto odvolacia námietka je vzhľadom

na hore uvedené skutočnosti bez akéhokoľvek právneho významu vo veci.“

K premlčaniu práva na náhradu škody a k dôvodnému vzneseniu námietky

premlčania v súvislosti s krajský súd uviedol: «Podľa

, ...

Právo na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia

sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorej začiatok sa viaže

na vedomosť o vzniku škody a o zodpovednej osobe. Vedomosť o škode vyjadruje nielen

vedomosť o úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj vedomosť o tom,

že vznikla ujma určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť, aby mohol byť uplatnený

nárok na súde. O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený

dozvie, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského

uplatnenia. Posúdenie otázky ustálenia zdravotného stavu závisí od vyjadrenia lekára.

Na jednej strane síce nestačí sama možnosť dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach,

na strane druhej začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih,

kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok

bodového hodnotenia jeho ujmy (uznesenie NS ČR sp. zn. ). Začiatok subjektívnej

premlčacej doby sa vzhľadom na uvedené viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne

nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Začiatok

premlčacej doby nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové

okolnosti, o ktorých má vedomosť mohol aj preukázať t. j. od toho kedy si dá vypracovať

lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodený sa

o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil,

že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho došlo

a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii objektívne vykonať

jeho ohodnotenie (rozhodnutie NS SR č. ).

Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním teda rozumie márne

uplynutie doby ustanovenej zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie

subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť

však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou

premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom

súdu nevymáhateľným.

Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je,

aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje

právo v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania

práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať,

keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť

uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,

keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak

sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba,

že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe

zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt

(že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak

povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny

postup − obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje

právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému

vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových

právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému

subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti:

a) uplynie právnym predpisom vymedzeného času (premlčacia doba),

b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,

c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie

námietku premlčania.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 7. 2009, sp. zn. ).

Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava

inštitútu premlčania je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná.

Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23. 2. 2006, sp. zn. :

„Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť

oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas,

t. j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne

nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava

premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často

sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť

premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva

k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe

podania úspešnej žaloby.“

Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11. 5. 2000, sp. zn. :

„Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu

subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ

ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku

(tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou

právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a nim

zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí

dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu

je poskytnutá námietkou premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými

negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe

tohto povinného subjektu, či námietku premlčania uplatní, alebo nie. Súčasne treba

pripomenúť, že zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide

o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne

práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“

Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v dôvodoch rozsudku z 1. 5. 2005, sp. zn.

(ZSP 30/2005), kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania,

riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi ( ), čo je

aj odvolacou námietkou žalobcu.

„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych

vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu,

aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.

Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim

povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej

určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe

oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba

nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky

premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej

osobe právo (nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada hospodárnosti

konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú

námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie

k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov

na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod.

Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR

a SR a Ústavného súdu ČR k otázke premlčania, ako aj k rozporu práva uplatniť námietku

premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že napadnutému výroku rozhodnutia

súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné

a preto odvolací súd napadnutý zamietavý výrok rozsudku potvrdil ako vecne správny...»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane ( ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

( ).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu, v ktorom okresný súd

vo vzťahu k zamietnutiu žaloby sťažovateľa čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s prísl.

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Sumy 7 968,60 eur žalobca sa domáhal

od žalovanej titulom doplatenia plnej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu bolo ohodnotené lekárskym posudkom

na 2980 bodov. Výška náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia tak predstavuje sumu 39 842,60 eur. Žalobcovi bola z uvedenej sumy priznaná

náhrada vo výške 31 874,40 eur, ktorá predstavuje 80 % t. j. po odpočítam spoluzavinenia

vo výške 20 %. Žalovaná uplatnila námietku premlčania aj pokiaľ sa týka tohto nároku

žalobcu.

Právo na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia

sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorej začiatok sa viaže

na vedomosť o vzniku škody a o zodpovednej osobe. Vedomosť o škode vyjadruje nielen

vedomosť o úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj vedomosť o tom,

že vznikla ujma určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť, aby mohol byť uplatnený

nárok na súde. O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený

dozvie, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského

uplatnenia. Posúdenie otázky ustálenia zdravotného stavu závisí od vyjadrenia lekára.

Na jednej strane síce nestačí sama možnosť dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach,

na strane druhej začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih,

kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok

bodového hodnotenia jeho ujmy (uznesenie NS ČR sp. zn. ). Začiatok subjektívnej

premlčacej doby sa vzhľadom na uvedené viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne

nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Začiatok

premlčacej doby nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové

okolnosti, o ktorých má vedomosť mohol aj preukázať t.j. od toho kedy si dá vypracovať

lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodený

sa o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko

ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho

došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii objektívne

vykonať jeho ohodnotenie (rozhodnutie NS SR č. ).

Poukazujúc na uvedené má súd za to, že nárok žalobcu na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia si uplatnil po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.

Vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá mal žalobca najneskôr po ukončení trestného

konania, v rámci ktorého bola šetrená dopravná nehoda, pri ktorej utrpel zranenia a ktoré

bolo právoplatne ukončené dňa 31. 3. 2009. Zdravotný stav žalobcu podľa znaleckých

posudkov vypracovaných súdom ustanovenými znalcami bol ustálený po roku od dopravnej

nehody t. j. dňa 5. 10. 2009. 2-ročná subjektívna premlčacia doba tak začala plynúť dňom

6. 10. 2009 a uplynula dňom 6. 10. 2011. Návrh na začatie konania bol zo strany žalobcu

na tunajšom súde podaný dňa 5. 10. 2012 a preto nárok na náhradu žalovanej časti

sťaženia spoločenského uplatnenia je premlčaný a nemožno ho žalobcovi priznať vzhľadom

na uplatnenú námietku premlčania.

Žalobca poukázal na rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi. Právna úprava

premlčania vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným

účelom tohto inštitútu je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas

pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu,

aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené plniť si svoje povinnosti, a aby

im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom

súdnom konaní so značným časovým odstupom. Žalobca vo svojom vyjadrení argumentoval

jeho zdravotným stavom, pre ktorý nemohol uplatniť svoj nárok na súde včas, resp. toto

vzhľadom na jeho zdravotné problémy považoval za druhoradé. Z obsahu spisu, najmä

oboznámením sa so znaleckými posudkami vyhotovenými za účelom posúdenia ustálenia

zdravotného stavu žalobcu, nevyplýva, aby žalobcovi bránila vo včasnom uplatnení si práva

nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a

nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre neho

neprimerane tvrdým postihom. Je pravdou, že žalobca utrpel pri úraze trvalé následky, jeho

zdravotný stav vrátane psychického stavu však bol po roku od úrazu ustálený a teda nič

nebránilo žalobcovi uplatniť si nárok včas. Vznesená námietka premlčania tak nie je v

rozpore s dobrými mravmi a to aj s poukazom na obsah oboznámeného trestného spisu,

najmä výpoveď vodiča, ktorý motorové vozidlo v čase nehody riadil a okolnosti, ktoré

nehode predchádzali zistené z uvedeného spisu.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako súdu odvolacieho a okresného súdu ako súdu prvého stupňa s tým, ako okresný

súd a krajský súd právne posúdili vec vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania jeho

nároku zo strany žalovanej. Podľa sťažovateľa okresný súd a krajský súd mali posudzovať

námietku premlčania v súlade s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej

poisťovne, a nie v súvislosti s jeho konaním. Zastáva názor, že námietka premlčania bola

vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa pri

rovnakej právnej otázke (uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi,

pozn.) za obdobnej situácie posudzovali právnu vec sťažovateľa odlišne, ako to už bolo

v obdobnej situácii judikované (sťažovateľ však neuvádza žiadne rozhodnutia všeobecných

súdov, v ktorých by bola obdobná situácia posudzovaná odlišne, ako to bolo v tomto

konkrétnom prípade, pozn.). Na podporu svojich tvrdení však poukázal na judikatúru

ústavného súdu ( , pozn.) ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva (Stagno v. Belgicko, Zehenter v Rakúsko, pozn.).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu vyplýva, že základom týchto rozhodnutí je záver, že nárok na náhradu

za žalovanú časť sťaženia spoločenského uplatnenia sťažovateľ uplatnil po uplynutí

premlčacej doby, pričom na premlčanie vo veci konajúce súdy prihliadli na základe

uplatnenej námietky žalovanej. V súvislosti s posudzovaním dôvodnosti uplatnenej

námietky premlčania žalovanou v súvislosti s krajský súd

poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. , ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

1256/2006 a sp. zn. a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. , ktoré vymedzujú základný účel inštitútu premlčania, a na základe

takto judikovaných záverov a vo veci vykonaného dokazovania dospel krajský súd v spojení

s okresným súdom k záveru, že uplatnená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými

mravmi.

Podľa judikatúry ústavného súdu (obdobne na ňu poukazuje aj sťažovateľ vo svojej

sťažnosti, pozn.) uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať

za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené,

aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými

mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom konaní,

ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom

vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý

účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto

situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie

tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať

do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. , tiež napr.

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v spojení

s okresným súdom primeraným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, prihliadol pritom

aj na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za významné

a následne dostatočným spôsobom odôvodnil svoje závery, prečo došlo k premlčaniu

sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu za žalovanú časť sťaženia spoločenského

uplatnenia, prihliadajúc aj na sťažovateľom namietaný zdravotný stav a ostatné okolnosti

prípadu, a prečo nepovažoval námietku premlčania uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi

podľa . Spôsob, akým interpretoval a aplikoval krajský

súd v spojení s okresným súdom príslušné ustanovenia

na predmetnú vec, možno podľa názoru ústavného súdu považovať za ústavne prijateľný

a akceptovateľný. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup odvolacieho súdu,

t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Pokiaľ má sťažovateľ na danú vec

iný názor, uvedené samo osebe ešte neznamená, že zo strany konajúcich súdov došlo

k porušeniu ním označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

Podľa môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov ( , , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , ).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa podľa , prípadne práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v petite jeho sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016