Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 920/2016
PDF · 373.76 KB
No categories available
II. ÚS 920/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51,
Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 384/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 384/2012 -172 z 2. apríla 2014
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 648/2014
a jeho rozsudkom č. k. 11 Co 648/2014 -200 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 384/2012 a jeho rozsudkom
č. k. 9 C 384/2012 -172 z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Co 648/2014 a jeho rozsudkom č. k. 11 Co 648/2014 -200 z 25. júna 2015 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu, ktorým sa sťažovateľ
domáhal od žalovanej zaplatenia istiny spolu vo výške 12 838,99 € s príslušenstvom
a náhrady trov konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom priznal sťažovateľovi
časť žalovaného nároku a zároveň jeho žalobu čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s prísl.
zamietol. Sťažovateľ proti tomuto zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku podal
odvolanie. Krajský súd svojím rozsudkom rozhodol, že „Potvrdzuje rozsudok vo výroku
o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia sumy 7.968,60 eur s úrokom z omeškania v o výške
9 % ročne od 23. 02. 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania...“.
Sťažovateľ následne cituje časť odvolania, ktorým odôvodnil odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len
„OSP“): „Žalobou uplatnený nárok na poisťovňou krátenú náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia je podľa môjho názoru plne dôvodný, keďže žalovaná krátila
tento nárok podľa ľubovôle, pretože moju vedomosť o tom, že vodič v čase nehody mal byť
pod vplyvom alkoholu, t. j. moje spoluzavinenie, konštatovala automaticky a bez dôkazu.
Ja som ako svedok vypovedal v trestnom konaní, a to po poučení o povinnostiach svedka,
a už v tejto výpovedi (č. l. 10 − výpoveď svedka z 13. 11. 2008 z pripojeného trestného
spisu) som vypovedal, že to, že mal mať vypité, som sa dozvedel až v nemocnici.
Naopak, výpoveď obvineného (vypovedajúceho z motívov a v postavení obvinenej osoby bez
možného postihu za krivú výpoveď), o ktorú sa zrejme žalovaná poisťovňa opierala
pri určení miery môjho spoluzavinenia, trpí viacerými nepravdivými tvrdeniami. Obvinený
(č. l. 7 vyšetrovacieho spisu, výpoveď z 04. 11. 2008) vypovedal, že mal vypiť 0,05 l tvrdého
alkoholu okolo 2.30 hod, pričom šoféroval auto až 5.45 hod, pričom
v znaleckom posudku z 28. 11. 2008 (č. l. 49) uvádza, že v čase dopravnej nehody by podľa
množstva alkoholu, ktoré uvádza obvinený vo svojej výpovedi, mal mať v krvi nulovú
hladinu alkoholu. Žalovaná teda uprednostnila preukázateľne nepravdivé tvrdenia
obvineného pred skutočnosťou, lebo takto sa jej to hodilo. Z uvedených skutkových
okolnosti je zrejmé, že žalovaná poisťovňa úplne podľa svojej ľubovôle krátila náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 20 %, nevychádzala pri tomto krátení zo
žiadnych zistených skutkových okolnosti nehody, a naopak, v rozpore s okolnosťami
preukázanými v trestnom konaní konštatovala, že som mal vedieť to, že vodič pred jazdou
požil alkohol. Vedome a úmyselne v rozpore s preukázanou skutočnosťou teda poisťovňa
neoprávnene krátila poistné plnenie, a za tejto situácie sa dovolávať námietky premlčania a
tejto námietke súdom prvého stupňa vyhovieť dochádza podľa môjho názoru k aplikácii
práva v rozpore s dobrými mravmi.
Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho
by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom
v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako
ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi,
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. 08. 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003 ). V tejto
súvislosti je nutné opäť konštatovať, že pokiaľ žalovaná poisťovňa vedome a bezdôvodne
krátila poistné plnenie a následne pri uplatnení kráteného poistného plnenia namieta
premlčanie a súd prvého stupňa tejto námietke vyhovie, ide celkom zjavne o výkon práva
poškodzujúci druhého účastníka právneho vzťahu a dosiahnutie zmyslu a účelu sledovaného
právnou normou zostáva v danom prípade vedľajšie a bez významu. Súd prvého stupňa ako
odôvodnenie toho, že uznaním námietky premlčania nedochádza k porušeniu dobrých
mravov, uvádza, že mi nebránila žiadna objektívna prekážka uplatniť svoj nárok včas.
V čase po nehode som pre povahu môjho zdravotného postihnutia nebol duševne
v poriadku, trpel som suicidálnymi sklonmi, bral som antidepresíva. Vzhľadom na moje
vzdelanie a sociálne postavenie zákony nepoznám, a bdelosť v zmysle zásady vigilantibus
iura scriptae sunt nebola v čase po nehode pre mňa skutočne prvoradá. Argument súdu
prvého stupňa o tom, že vyhovenie námietke premlčania vznesenej žalovanou
nie je v rozpore s dobrými mravmi len preto, že mi nemala brániť prekážka uplatniť môj
nárok skôr, nedáva odpoveď na to, či konanie poisťovne pri krátení poistného plnenia
podľa ľubovôle bolo či nebolo v rozpore s dobrými mravmi, a práve toto má podľa môjho
názoru podstatný význam pri následnom posudzovaní uplatnenej námietky premlčania.
Podstatné pre posúdenie námietky premlčania v súvislosti s dobrými mravmi nemôže byť
predsa moje konanie či nekonanie, tu sa musí posudzovať konanie účastníka, ktorý dobré
mravy porušil. Podľa môjho názoru teda súd prvého stupňa mal posudzovať námietku
premlčania v súlade s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej poisťovne, a nie v
súvislosti s mojím konaním, takto bola uvedená argumentácia aj súdu predostretá, súd si ju
však vysvetlil opačne.
Námietka premlčania môže byť teda v rozpore s dobrými mravmi v takom prípade,
ak by druhému účastníkovi takýto výkon práva spôsobil neprimeranú tvrdosť,
a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ako aj sociálne postavenie účastníkov
(z rozsudku NS ČR sp. zn.: 25 Cdo 1839/2000 , 32 odo 466/2004 ). Ja som pri dopravnej
nehode utrpel zranenie majúce následky na celý môj ďalší život. Hoci znalcom indikované
ustálenie zdravotného stavu z duševného či traumatologického hľadiska malo nastať
na základe teoretických východísk rok po nehode, psychicky nebudem nikdy v poriadku
a celý život budem odkázaný na pomoc iných. Pred nehodou som sa živil manuálnou
prácou, čo už nikdy nebudem môcť. S priateľkou sa nám narodilo už druhé dieťa, pričom
svojim deťom nikdy nebudem môcť poskytnúť plnohodnotnú starostlivosť a opateru.“
Sťažovateľ uvádza, že na túto jeho argumentáciu krajský súd reagoval tak,
že „dôvodne vznesenú námietku premlčania nemožno pokladať za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, opierajúc sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
Sťažovateľ k veci ďalej uvádza: „Zásada spravodlivej ochrany práv (vyplývajúca
z § 1 OSP ) vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé.
Spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje
právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom.
Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci,
musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva
je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade
s pravidlami slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená i to, že je tu tiež povinnosť
súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania neodporuje dobrým mravom.
Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má dosiahnuť námietkou
premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci. Súčasťou
dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu
a mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa,
ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru
v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom
práve chápaná ako základ spravodlivosti (uznesenie NS sp. zn. 6 Cdo 173/2011 ). Ani podľa
rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 176/2011 ) vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. Hoci Ústavný súd zdôrazňuje, že o takýto prípad môže ísť iba
výnimočne, zároveň poskytuje výklad, za akých okolností by takto šlo na vec nazerať,
keď podľa Ústavného súdu v rozpore s dobrými mravmi môže byť taký výkon práva
účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor
druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane
tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah
a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V danom
prípade je podľa môjho názoru nutné preferovať logiku úpravy, ktorou je poskytnutie
zvýšeného stupňa ochrany právu na náhradu škody na zdraví (v porovnaní s inými škodami)
a teda zamedzenie tomu, aby sa uspokojeniu práva na náhradu škody na zdraví šlo účinne
ubrániť námietkou uplynutia času (hoc aj pri riadení sa doslovným znením zákonnej
úpravy). Požiadavka spravodlivého vyriešenia prípadu má mať prednosť aj pred princípom
právnej istoty (rozhodnutia ESĽP vo veciach Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko).“
Sťažovateľ zastáva názor, že z okolností jeho prípadu je zrejmé, že v čase nehody
nemal vedomosť o tom, že vodič je pod vplyvom alkoholu a v čase po nehode nebol
z dôvodu jeho zdravotného postihnutia duševne v poriadku, preto neexistoval žiadny dôvod
na krátenie poistného plnenia. V tejto súvislosti navrhuje, aby si ústavný súd vyžiadal
trestný spis okresného súdu sp. zn. 3 T 10/2009 a oboznámil sa s jeho výpoveďou
v postavení svedka poškodeného z 13. novembra 2008 a tiež s výpoveďou obvineného
zo 4. novembra 2008 a porovnal ich výpovede aj so znaleckým posudkom
z 28. novembra 2008.
Podľa sťažovateľa argument okresného súdu o tom, že vyhovenie námietke
premlčania vznesenej žalovanou nie je v rozpore s dobrými mravmi len preto,
že sťažovateľovi nebránila žiadna prekážka uplatniť svoj nárok skôr, nedáva odpoveď na to,
či konanie poisťovne pri krátení poistného plnenia podľa ľubovôle bolo alebo nebolo
v rozpore s dobrými mravmi. Podstatné pre posúdenie námietky premlčania v súvislosti
s dobrými mravmi podľa sťažovateľa nemôže byť jeho konanie či nekonanie, v danom
prípade je potrebné posudzovať konanie účastníka, ktorý dobré mravy porušil. Zastáva preto
názor, že okresný súd a krajský súd mali posudzovať námietku premlčania v súlade
s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej poisťovne, a nie v súvislosti s jeho
konaním. Podľa sťažovateľa „poisťovňa porušila povinnosť uloženú jej zákonom poskytnúť
poistné plnenie v znaleckým ohodnotením ustálenej výške, a napriek porušeniu zákonnej
povinnosti úspešne vzniesla námietku premlčania“.
Sťažovateľ po poukázaní na judikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 36/95 , I. ÚS 87/93 ,
PL. ÚS 16/95 , II. ÚS 80/99 , PL. ÚS 21/00 , PL. ÚS 6/04 , III. ÚS 328/05 , II. ÚS 176/2011 )
zastáva názor, že okresný súd aj krajský súd pri rovnakej právnej otázke za obdobnej
situácie posudzovali jeho právnu vec odlišne, ako to už bolo v takejto situácii judikované
vo vzťahu k otázke uplatnenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi (zásada
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia v systéme kontinentálneho práva, pozn. sťažovateľa).
Podľa sťažovateľa „ľubovôľa poisťovne pri krátení poistného plnenia v rozpore
s preukázanými skutkovými okolnosťami v trestnom konaní vodiča a následné vznesenie
námietky premlčania pri uplatnení kráteného nároku na poistné plnenie na súde je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor mňa ako druhého účastníka konania, pričom márne uplynutie
premlčacej doby som nezavinil..., a za tejto situácie je tak voči mne priznanie účinkov
premlčania neprimerane tvrdým postihom“. Zastáva preto názor, že pokiaľ sa okresný súd
ani krajský súd neriadili judikatúrou zaoberajúcou sa rovnakou právnou otázkou
za obdobnej situácie a o tejto otázke rozhodli diametrálne odlišne, došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
Okresného súdu Spišská Nová Ves vedenom pod sp. zn.: 9 C/384/2012 a jeho rozsudku
sp. zn.: 9 C/348/2012 -172 (správne č. k. 9 C 384/2012 -172, pozn.) zo dňa 02. 04. 2014
porušené boli.
Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského
súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn.: 11 Co/648/2014 a jeho rozsudku sp. zn.:
11 Co/648/2014 -200 zo dňa 25. 06. 2015 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn.: 11 Co/648/2014 -200 zo dňa 25. 06. 2015 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp. zn.: 9 C/384/2012 -172 zo dňa 02. 04. 2014 a vec vracia Okresnému súdu Spišská
Nová Ves na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 296,44,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Čierneho, advokáta
v Martine, č. ú.: , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní a jeho rozsudkom, ako aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho
rozsudkom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97 ,
III. ÚS 470/2010 , IV. ÚS 438/2010 , IV. ÚS 195/07 ).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho
rozsudkom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách
vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý
určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam
a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy ). Právomoc
ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(IV. ÚS 236/07 , II. ÚS 523/2014 ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne
predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02 , IV. ÚS 78/04 ,
I. ÚS 178/04 , IV. ÚS 380/04 , II. ÚS 372/08 ).
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z uvedeného teda vyplýva,
že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo
rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní
odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu a jeho rozsudku ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy , nemá
právomoc preskúmavať postup okresného súdu a jeho rozsudok. Proti napadnutému
rozsudku okresného súdu bol totiž prípustný riadny opravný prostriedok ‒odvolanie.
Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k okresnému súdu
mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti
napadnutému rozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho
rozsudkom
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu
by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014 ).
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát
zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95 , II. ÚS 21/96 , IV. ÚS 339/2013 ).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto
nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie
namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä
intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07 ).
V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96 , III. ÚS 78/07 ,
IV. ÚS 27/2010 ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98 , I. ÚS 13/00 , II. ÚS 5/00 ).
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 23. februára 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania. Zároveň
účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd
po preskúmaní odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu a konaniu, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, v odôvodnení svojho rozsudku uvádza: „Žalobca podané
odvolanie odôvodňoval odvolacím dôvodom v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.
t j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym
posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkové stav. O omyl
v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo
ak použil správny predpis ale nesprávne ho interpretoval.
Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný,
nakoľko závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k uplatňovanému nároku sú správne
a vychádzajú zo správnej aplikácie práva súdom prvého stupňa na zistený skutkový stav.
Súd prvého stupňa zistený skutkový stav podriadil pod správne použitie právnych predpisov
a náležité ich aj interpretoval...
Odvolací súd má za to, že správne súd prvého stupňa konštatoval, že nárok žalobcu
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia bol uplatnený po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, nakoľko aj podľa odvolacieho súdu, zdravotný stav žalobcu
podľa znaleckých posudkov vypracovaných súdom ustanovenými znalcami bol ustálený
po roku od dopravnej nehody, t. j. dňa 05. 10. 2009 s tým, že dvojročná subjektívna
premlčacia doba začala plynúť dňom 06. 10. 2009 a uplynula dňom 06. 10. 2011. Keďže
návrh na začatie konania bol podaný dňa 05. 10. 2012 (viď potvrdenie Okresného súdu
Spišská Nová Ves na č. l. 22 spisu), súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že nárok
na náhradu žalovanej časti sťaženia spoločenského uplatnenia je premlčaný a nemožno
ho žalobcovi priznať vzhľadom na dôvodne uplatnenú námietku premlčania.
Odvolací súd vzhľadom na premlčanie nároku na náhradu žalovanej časti sťaženia
spoločenského uplatnenia už ďalej neposudzoval ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu
týkajúcu sa krátenia nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia žalovanou vo výške
20 %, t. j. vzhľadom na jeho spoluzavinenie, nakoľko táto odvolacia námietka je vzhľadom
na hore uvedené skutočnosti bez akéhokoľvek právneho významu vo veci.“
K premlčaniu práva na náhradu škody a k dôvodnému vzneseniu námietky
premlčania v súvislosti s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka krajský súd uviedol: «Podľa
§ 106 ods. 1 , 2 OZ ...
Právo na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia
sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorej začiatok sa viaže
na vedomosť o vzniku škody a o zodpovednej osobe. Vedomosť o škode vyjadruje nielen
vedomosť o úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj vedomosť o tom,
že vznikla ujma určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť, aby mohol byť uplatnený
nárok na súde. O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený
dozvie, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Posúdenie otázky ustálenia zdravotného stavu závisí od vyjadrenia lekára.
Na jednej strane síce nestačí sama možnosť dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach,
na strane druhej začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih,
kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok
bodového hodnotenia jeho ujmy (uznesenie NS ČR sp. zn. 1256/2006 ). Začiatok subjektívnej
premlčacej doby sa vzhľadom na uvedené viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne
nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Začiatok
premlčacej doby nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové
okolnosti, o ktorých má vedomosť mohol aj preukázať t. j. od toho kedy si dá vypracovať
lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodený sa
o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil,
že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho došlo
a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii objektívne vykonať
jeho ohodnotenie (rozhodnutie NS SR č. 4 Cdo/152/2010 ).
Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním teda rozumie márne
uplynutie doby ustanovenej zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie
subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť
však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou
premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom
súdu nevymáhateľným.
Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je,
aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje
právo v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania
práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať,
keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť
uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,
keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak
sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba,
že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe
zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt
(že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak
povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny
postup − obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje
právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému
vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových
právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému
subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti:
a) uplynie právnym predpisom vymedzeného času (premlčacia doba),
b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,
c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie
námietku premlčania.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 7. 2009, sp. zn. 1 MCdo/8/2008 ).
Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava
inštitútu premlčania je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná.
Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23. 2. 2006, sp. zn. 33 Odo/1174/2005 :
„Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť
oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas,
t. j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne
nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava
premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často
sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť
premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva
k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe
podania úspešnej žaloby.“
Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11. 5. 2000, sp. zn. III. ÚS 158/99 :
„Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu
subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ
ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku
(tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou
právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a nim
zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí
dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu
je poskytnutá námietkou premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými
negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe
tohto povinného subjektu, či námietku premlčania uplatní, alebo nie. Súčasne treba
pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide
o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne
práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“
Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v dôvodoch rozsudku z 1. 5. 2005, sp. zn.
1 Cdo/148/2004 (ZSP 30/2005), kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania,
riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi (§ 3 OZ ), čo je
aj odvolacou námietkou žalobcu.
„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej
určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej
osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ ). Pritom zásada hospodárnosti
konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú
námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie
k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod.
Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“
Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
a SR a Ústavného súdu ČR k otázke premlčania, ako aj k rozporu práva uplatniť námietku
premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že napadnutému výroku rozhodnutia
súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné
a preto odvolací súd napadnutý zamietavý výrok rozsudku potvrdil ako vecne správny...»
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05 ,
III. ÚS 264/08 , IV. ÚS 372/08 ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09 ).
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu, v ktorom okresný súd
vo vzťahu k zamietnutiu žaloby sťažovateľa čo do zaplatenia sumy 7 968,60 € s prísl.
v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Sumy 7 968,60 eur žalobca sa domáhal
od žalovanej titulom doplatenia plnej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu bolo ohodnotené lekárskym posudkom
na 2980 bodov. Výška náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia tak predstavuje sumu 39 842,60 eur. Žalobcovi bola z uvedenej sumy priznaná
náhrada vo výške 31 874,40 eur, ktorá predstavuje 80 % t. j. po odpočítam spoluzavinenia
vo výške 20 %. Žalovaná uplatnila námietku premlčania aj pokiaľ sa týka tohto nároku
žalobcu.
Právo na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia
sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorej začiatok sa viaže
na vedomosť o vzniku škody a o zodpovednej osobe. Vedomosť o škode vyjadruje nielen
vedomosť o úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj vedomosť o tom,
že vznikla ujma určitého rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť, aby mohol byť uplatnený
nárok na súde. O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený
dozvie, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Posúdenie otázky ustálenia zdravotného stavu závisí od vyjadrenia lekára.
Na jednej strane síce nestačí sama možnosť dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach,
na strane druhej začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih,
kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok
bodového hodnotenia jeho ujmy (uznesenie NS ČR sp. zn. 1256/2006 ). Začiatok subjektívnej
premlčacej doby sa vzhľadom na uvedené viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne
nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Začiatok
premlčacej doby nezávisí od toho, kedy si poškodený zabezpečí dôkazy na to, aby skutkové
okolnosti, o ktorých má vedomosť mohol aj preukázať t.j. od toho kedy si dá vypracovať
lekársky posudok na bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodený
sa o škode dozvie v čase, kedy sa po skončení jeho liečby jeho zdravotný stav natoľko
ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia u neho
došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii objektívne
vykonať jeho ohodnotenie (rozhodnutie NS SR č. 4 Cdo/152/2010 ).
Poukazujúc na uvedené má súd za to, že nárok žalobcu na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia si uplatnil po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.
Vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá mal žalobca najneskôr po ukončení trestného
konania, v rámci ktorého bola šetrená dopravná nehoda, pri ktorej utrpel zranenia a ktoré
bolo právoplatne ukončené dňa 31. 3. 2009. Zdravotný stav žalobcu podľa znaleckých
posudkov vypracovaných súdom ustanovenými znalcami bol ustálený po roku od dopravnej
nehody t. j. dňa 5. 10. 2009. 2-ročná subjektívna premlčacia doba tak začala plynúť dňom
6. 10. 2009 a uplynula dňom 6. 10. 2011. Návrh na začatie konania bol zo strany žalobcu
na tunajšom súde podaný dňa 5. 10. 2012 a preto nárok na náhradu žalovanej časti
sťaženia spoločenského uplatnenia je premlčaný a nemožno ho žalobcovi priznať vzhľadom
na uplatnenú námietku premlčania.
Žalobca poukázal na rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi. Právna úprava
premlčania vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným
účelom tohto inštitútu je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas
pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené plniť si svoje povinnosti, a aby
im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom
súdnom konaní so značným časovým odstupom. Žalobca vo svojom vyjadrení argumentoval
jeho zdravotným stavom, pre ktorý nemohol uplatniť svoj nárok na súde včas, resp. toto
vzhľadom na jeho zdravotné problémy považoval za druhoradé. Z obsahu spisu, najmä
oboznámením sa so znaleckými posudkami vyhotovenými za účelom posúdenia ustálenia
zdravotného stavu žalobcu, nevyplýva, aby žalobcovi bránila vo včasnom uplatnení si práva
nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a
nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre neho
neprimerane tvrdým postihom. Je pravdou, že žalobca utrpel pri úraze trvalé následky, jeho
zdravotný stav vrátane psychického stavu však bol po roku od úrazu ustálený a teda nič
nebránilo žalobcovi uplatniť si nárok včas. Vznesená námietka premlčania tak nie je v
rozpore s dobrými mravmi a to aj s poukazom na obsah oboznámeného trestného spisu,
najmä výpoveď vodiča, ktorý motorové vozidlo v čase nehody riadil a okolnosti, ktoré
nehode predchádzali zistené z uvedeného spisu.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako súdu odvolacieho a okresného súdu ako súdu prvého stupňa s tým, ako okresný
súd a krajský súd právne posúdili vec vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania jeho
nároku zo strany žalovanej. Podľa sťažovateľa okresný súd a krajský súd mali posudzovať
námietku premlčania v súlade s dobrými mravmi v súvislosti s konaním žalovanej
poisťovne, a nie v súvislosti s jeho konaním. Zastáva názor, že námietka premlčania bola
vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa pri
rovnakej právnej otázke (uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi,
pozn.) za obdobnej situácie posudzovali právnu vec sťažovateľa odlišne, ako to už bolo
v obdobnej situácii judikované (sťažovateľ však neuvádza žiadne rozhodnutia všeobecných
súdov, v ktorých by bola obdobná situácia posudzovaná odlišne, ako to bolo v tomto
konkrétnom prípade, pozn.). Na podporu svojich tvrdení však poukázal na judikatúru
ústavného súdu (II. ÚS 176/2011 , pozn.) ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu
pre ľudské práva (Stagno v. Belgicko, Zehenter v Rakúsko, pozn.).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu vyplýva, že základom týchto rozhodnutí je záver, že nárok na náhradu
za žalovanú časť sťaženia spoločenského uplatnenia sťažovateľ uplatnil po uplynutí
premlčacej doby, pričom na premlčanie vo veci konajúce súdy prihliadli na základe
uplatnenej námietky žalovanej. V súvislosti s posudzovaním dôvodnosti uplatnenej
námietky premlčania žalovanou v súvislosti s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka krajský súd
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 8/2008
a sp. zn. 1 Cdo 148/2004 , ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
1256/2006 a sp. zn. 33 Odo 1174/2005 a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 158/99 , ktoré vymedzujú základný účel inštitútu premlčania, a na základe
takto judikovaných záverov a vo veci vykonaného dokazovania dospel krajský súd v spojení
s okresným súdom k záveru, že uplatnená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými
mravmi.
Podľa judikatúry ústavného súdu (obdobne na ňu poukazuje aj sťažovateľ vo svojej
sťažnosti, pozn.) uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať
za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom konaní,
ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto
situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie
tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať
do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo
uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011 , tiež napr.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v spojení
s okresným súdom primeraným spôsobom zaoberal predmetnou vecou, prihliadol pritom
aj na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za významné
a následne dostatočným spôsobom odôvodnil svoje závery, prečo došlo k premlčaniu
sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu za žalovanú časť sťaženia spoločenského
uplatnenia, prihliadajúc aj na sťažovateľom namietaný zdravotný stav a ostatné okolnosti
prípadu, a prečo nepovažoval námietku premlčania uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka . Spôsob, akým interpretoval a aplikoval krajský
súd v spojení s okresným súdom príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
na predmetnú vec, možno podľa názoru ústavného súdu považovať za ústavne prijateľný
a akceptovateľný. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup odvolacieho súdu,
t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Pokiaľ má sťažovateľ na danú vec
iný názor, uvedené samo osebe ešte neznamená, že zo strany konajúcich súdov došlo
k porušeniu ním označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,
ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04 ,
II. ÚS 519/2012 , II. ÚS 140/2013 ). Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98 , I. ÚS 4/00 , II. ÚS 101/03 ,
IV. ÚS 136/05 , III. ÚS 198/07 ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08 , III. ÚS 415/2011 , IV. ÚS 362/09 ).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , prípadne práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
obsiahnutými v petite jeho sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016