Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 72 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)0a4/361806.c848da.pdf
PDF · 159.9 KB
No categories available
4Cdo/152/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 152/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a členov senátu JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej
veci ţalobkyne K. B., zastúpenej Mgr. R. K., proti ţalovaným 1/ J. N., zastúpeného JUDr. D.
C., 2/ P. H., o 91.796,952 Eur (2.765.475,- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Ţilina pod sp.zn. 8C 969/1999, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 27. januára 2010, sp. zn. 6Co 116/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Dovolanie proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi ţalobkyňou
a ţalovaným 1/ a o trovách konania štátu vo vzťahu k ţalobkyni, o d m i e t a.
Ţalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa naposledy upraveným návrhom domáhala, aby súd uloţil ţalovaným
spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2.783.641,- Sk (92.399,953 Eur), keď ţiadala
o zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia na 50-násobok sumy
priznanej jej lekárskymi posudkami pričom náhrada škody za bolesť predstavuje sumu
1.211.250,- Sk (40.206,134 Eur) a odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia sumu
1.500.000,- Sk (49.790,878 Eur). Návrh odôvodnila tým, ţe 9. augusta 1998 utrpela
pri dopravnej nehode početné ťaţké zranenia, ktorých spôsob liečby bol bolestivý, pri liečbe
sa vyskytli komplikácie a poranenia, ktoré vzhľadom na svoju závaţnosť zanechali na jej
zdraví následky trvalého charakteru. V priebehu konania ţalobkyňa podaním zo 4. mája 2004
zobrala svoj návrh späť v časti týkajúcej sa sumy 18.166,- Sk (603 Eur), v ktorej súd prvého
stupňa uznesením z 30. augusta 2004 č.k. 8C 969/1999-121, konanie zastavil.
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 9. februára 2005 č.k. 8C 969/1999-138 v spojení
s opravným uznesením z 2. marca 2009 č.k. 8C 969/1999-200 uloţil ţalovanému 1/
povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 42.695,68 Eur (1.286.250,- Sk), v časti, v ktorej sa
ţalobkyňa domáhala, aby súd uloţil ţalovanému 1/ zaplatiť jej sumu 49.101,27 Eur
(1.479.225,- Sk) návrh zamietol, voči ţalovanému 2/ návrh v celom rozsahu zamietol,
účastníkom náhradu trov konania nepriznal, ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť trovy
konania štátu v sume 143,40 Eur (4.320,- Sk) a uloţil mu tieţ povinnosť zaplatiť na účet súdu
súdny poplatok 2.259,18 Eur (68.060,- Sk). Na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, ţe ţalovaný 1/ zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia
ţalobkyne a boli u neho splnené všetky predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti, pretoţe
príčinou dopravnej nehody bol ním vykonávaný nesprávny predbiehajúci manéver. Pokiaľ
išlo o ţalovaného 2/, zistil absenciu príčinnej súvislosti medzi jeho protiprávnym úkonom
a škodou na zdraví ţalobkyne, preto ţalobu proti nemu zamietol. Pri rozhodovaní o návrhu
na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia vychádzal
z vyhlášky č. 32/1965 Zb. a s prihliadnutím na zranenia a ťaţkú liečbu, ktorú musela
ţalobkyňa v dôsledku poškodenia svojho zdravia podstúpiť, za primerané zvýšenie bolestného
povaţoval 50-násobok základného bodového ohodnotenia stanoveného lekárom vo výške
807,5 bodu, t.j. 1.211.250,- Sk (40.206,134 Eur) a poškodenie zdravia ţalobkyne
s celoţivotnými trvalými následkami povaţoval za výnimočný prípad, ktorý opodstatňuje
mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na 5-násobok základného bodového
ohodnotenia vykonaného lekárom vo výške 500 bodov, t.j. 75.000,- Sk (2.489,54 Eur).
O trovách konania vo vzťahu k ţalovanému 1/ rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vo vzťahu
k ţalovanému 2/ podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
a rozhodnutie o poplatkovej povinnosti za ţalobu odôvodnil ustanovením § 4 ods. 2 písm. ch/
a § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s jeho opravným uznesením vo výroku, ktorým bola ţaloba ţalobkyne voči
ţalovanému 2/ zamietnutá a vo výroku, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania,
potvrdil, výrok o povinnosti ţalovaného 1/ zaplatiť súdny poplatok za ţalobu zrušil
a ţalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V ostatných výrokoch v spojení
s opravným uznesením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovaný 1/ je
povinný ţalobkyni zaplatiť sumu 1.799,94 Eur (54.225,- Sk) do troch dní a vo zvyšku ţalobu
voči ţalovanému 1/ zamietol, ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.460,98 Eur do troch dní na účet advokáta
a uloţil jej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 71,7 Eur do troch dní.
Potvrdzujúci výrok vo vzťahu k ţalovanému 2/ odôvodnil v konaní preukázaným skutkovým
stavom, podľa ktorého ţalovaný 2/ síce porušil právnu povinnosť a cez plnú čiaru predbiehal
ďalšie osobné motorové vozidlo, táto skutočnosť však nebola bezprostrednou príčinou vzniku
ţalobkyňou uplatnenej škody. Konanie ţalovaného 2/ nebolo priamou príčinou toho, ţe
ţalovaný 1/ napriek tomu, ţe ţalovaný 2/ predbiehal iné motorové vozidlo, urobil
predbiehajúci manéver. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo moţné dospieť
k jednoznačnému záveru, ţe aj v prípade, ak by ţalovaný 1/ nepredbiehal motorové vozidlo
ţalovaného 2/, by ţalovaný 2/ zapríčinil svojim manévrom vznik škody na zdraví ţalobkyne.
Pokiaľ išlo o výrok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu
zamietol, odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1
a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vznesením námietky premlčania ţalovaným 1/
v odvolacom konaní. Uviedol, ţe ţalobkyňa sa minimálne o tom, kto za škodu zodpovedá,
dozvedela v rámci trestného konania vedeného na Okresnom súde v Ţiline, č.k. 5T 610/98
a to právoplatnosťou trestného rozkazu, ktorú tento nadobudol 17. januára 1999 a na základe
ktorého bol ţalovaný 1/ uznaný vinným z trestného činu ublíţenia na zdraví, ktorého sa
dopustil pri dopravnej nehode X, kedy došlo k poškodeniu zdravia ţalobkyne. Na túto
skutočnosť poukázala ţalobkyňa aj v podanom ţalobnom návrhu a trestný rozkaz k návrhu
pripojila, teda najneskôr 1. júna 1999, kedy bol ţalobný návrh vyhotovený, uţ musela mať
vedomosť o tom, ţe ţalovaný 1/ zodpovedá za škodu, ktorú si uplatňovala. Vedomosť o výške
škody pri bolestnom vzniká momentom ukončenia liečebného procesu a pri sťaţení
spoločenského uplatnenia v deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé trvalé následky pre
ţivotné úkony poškodeného a kedy je moţné ich ohodnotiť. Ţalobkyňa si uplatňovala
mimoriadne zvýšenie na základe lekárskych posudkov MUDr. J. T., odvolací súd teda
vychádzal z toho, ţe deň, kedy boli tieto posudky vyhotovené (posudok o bolestnom 2.
decembra 1998 a o sťaţení spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999), bol časový
okamih, ku ktorému bolo moţné ohodnotiť ustálený zdravotný stav ţalobkyne a nepriaznivé
trvalé následky pre jej ďalšie ţivotné úkony. Ţalobkyni pokiaľ ide o jej nárok na náhradu
mimoriadneho zvýšenia bolestného začala dvojročná premlčacia lehota plynúť najneskoršie 1.
júna 1999 (t.j. deň, kedy sa najneskôr mohla dozvedieť podľa názoru krajského súdu, kto za
škodu zodpovedá, ktorej výška bola stanovená posudkom MUDr. T. o bolestnom) a pri
nároku na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999 (deň
vyhotovenia posudku o výške sťaţenia spoločenského uplatnenia). Pri bolestnom teda
dvojročná premlčacia lehota uplynula 1. júna 2001 a pri sťaţení spoločenského uplatnenia 16.
septembra 2001. Preto, ak si ţalobkyňa uplatňovala nároky na mimoriadne zvýšenie
bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia návrhom na zmenu ţaloby 6. augusta 2002,
ktorý bol doručený okresnému súdu 20. augusta 2002, k uplatneniu týchto nárokov došlo po
uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty a preto námietka premlčania vznesená ţalovaným 1/ je
dôvodná. Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na to, ţe ţalovaný 1/ uplatnený nárok uznal v konaní
pred súdom prvého stupňa, čím došlo k predĺţeniu premlčacej lehoty na 10 rokov v zmysle §
110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, túto námietku odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú,
pretoţe ţalovaný 1/ uznal nárok ţalobkyne čo do základu, nie však čo do výšky, preto nebolo
moţné aplikovať ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ani námietku ţalobkyne,
ţe podaním zo 6. augusta 2002 upravovala len výšku riadne a včas uplatneného nároku,
nepovaţoval odvolací súd za dôvodnú. Ţalobkyňa si ţalobou z 1. júna 1999 uplatňovala iba
základné bodové ohodnotenie náhrady za bolesť, skutkovo nevymedzila nárok na mimoriadne
zvýšenie bolestného a v podaní z 27. septembra 1999 rozšírila návrh o základné bodové
ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, v ktorom taktieţ skutkovo nevymedzila
nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, preto nemoţno vysloviť,
ţe podaním zo 6. augusta 2002 len upresnila výšku uplatneného nároku. Medzi účastníkmi
nebola sporná oprávnenosť nároku ţalobkyne voči ţalovanému 1/ na náhradu základného
bodového ohodnotenia bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia a ţalovaný 1/ tento
nárok aj uznal čo do základu, preto odvolací súd priznal ţalobkyni náhradu bolestného
vo výške základného bodového ohodnotenia 24.225,- Sk a sťaţenia spoločenského uplatnenia
vo výške 30.000,- Sk, čo predstavuje spolu 1.799,94 Eur. Vzhľadom na prevaţný úspech
ţalovaného 1/ v konaní zmenil aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
poplatkovej povinnosti za ţalobu, pretoţe pre uloţenie mu poplatkovej povinnosti nie je
zákonný podklad. Rozhodnutie o trovách prvostupňového a odvolacieho konania odôvodnil
ustanovením § 224 ods. 2, § 142 ods. 3 a § 150 ods. 1 O.s.p., keď dospel k záveru, ţe
na strane ţalobkyne sú dôvody osobitného zreteľa hodné spočívajúce v tom, ţe táto je
na materskej dovolenke, nie je manţelkou biologického otca dieťaťa a jej jediným príjmom je
rodičovský príspevok a preto ţalovanému 1/ priznal náhradu trov konania len v rozsahu ½,
t.j. vo výške 1.460,98 Eur.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 a jeho dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.. Podľa názoru ţalobkyne súd nesprávne právne posúdil námietku premlčania
vznesenú ţalovaným 1/, z ktorého dôvodu jej nepriznal mimoriadne zvýšenie bolestného
a sťaţenia spoločenského uplatnenia a teda návrh v časti zaplatenia sumy 88.197,07 Eur
zamietol a následne nesprávne rozhodol o povinnosti ţalobkyne zaplatiť ţalovanému 1/
a štátu, trovy konania. Uviedla, ţe poškodený má podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípade
ujmy na zdraví nárok na odškodnenie za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia a ich
výška sa určuje podľa jej § 7 na základe bodového ohodnotenia obsiahnutého v lekárskom
posudku, pričom takto určené odškodnenie nemôţe presiahnuť sumu 120.000,- Sk, z toho
odškodnenie za bolesť nemôţe presiahnuť sumu 36.000,- Sk. Nad vyhláškou určenú hornú
hranicu poškodený nárok na odškodnenie za bolesť ako aj nárok na odškodnenie za sťaţenie
spoločenského uplatnenia nemá a mimoriadne zvýšenie môţe priznať len súd. Súdne
rozhodnutie má v takomto prípade konštitutívne účinky, t.j. na jeho základe vznikne
poškodenému nárok na zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia,
ktorý tu dovtedy neexistoval. Poukázala na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz, z čoho je zrejmé, ţe nakoľko právo na mimoriadne
zvýšenie bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia vznikne aţ súdnym rozhodnutím,
ktorým bude poškodenému priznané, nemohlo byť pred svojim vznikom vykonané a teda
logicky ani premlčané. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedol, ţe právny záver
odvolacieho súdu o premlčaní uplatneného nároku je správny a navrhol dovolanie ţalobkyne
zamietnuť.
Ţalovaný 2/ právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či je dovolanie v celom rozsahu prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, pokiaľ je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238
ods. 1 O.s.p) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu a rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý jednak výrok rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a ţaloba zamietnutá, jednak výrok
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi ţalobkyňou
a ţalovaným 1/ a o trovách konania štátu vo vzťahu k ţalobkyni. Procesnú prípustnosť oboch
častí dovolania je potrebné skúmať samostatne.
Dovolanie ţalobkyne je procesne prípustné (podľa § 238 ods. 1 O.s.p.) v časti
smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa a ţaloba zamietnutá. Len v tejto časti mohol dovolací súd pristúpiť k vecnému
preskúmaniu napadnutého rozhodnutia.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. Dovolateľka ţiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a ani dovolací súd jej
existenciu z obsahu spisu nezistil.
Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právna úprava dovolania vychádza z toho, ţe dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. je dovolací súd viazaný v tom smere, ţe nemôţe preskúmavať iné právne
otázky neţ tie, ktoré boli dovolateľom označené. Aj keď nie je viazaný dovolateľom
navrhnutým riešením týchto otázok, pri posudzovaní veci vyplýva pre dovolací súd určité
obmedzenie. Názor dovolacieho súdu o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa môţe
týkať len tých otázok, ktoré bol oprávnený posudzovať. To znamená, ţe dovolací súd sa
vyslovuje o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iba z pohľadu dovolacích dôvodov.
Záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, je preto odôvodnený vtedy, ak právne
otázky označené dovolateľom odvolací súd vyriešil v súlade so zákonom.
Ţalobkyňa odvolaciemu súdu vytýka, ţe nesprávne vyhovel námietke premlčania
nároku uplatneného z dôvodu zvýšenia výšky odškodnenia za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., pričom poukazuje
na ustanovenia § 100 aţ 110 Občianskeho zákonníka.
Názor ţalobkyne, ţe právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaţenia
spoločenského uplatnenia vznikne aţ súdnym rozhodnutím, ktorým bude poškodenému
priznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemoţno povaţovať za správny, pretoţe ţalobkyňa
zjavne nerozlišuje pojmy „vznik práva“, „uplatnenie práva“ a „právo na plnenie“.
Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul,
bez toho, ţe by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môţe čeliť
súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Právo poškodeného uplatniť nárok
na zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vzniká poškodenému
okamihom, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Zvýšenie
náhrady podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky môţe byť priznané len súdnym rozhodnutím,
podmienkou však je, aby toto právo poškodený uplatnil na súde v zákonom stanovenej
premlčacej lehote. Na základe súdneho rozhodnutia vzniká potom poškodenému právo
a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j., zaplatiť mimoriadne zvýšenie
odškodnenia podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky.
Podľa § 1 vyhl. č. 32/1965 Zb., bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobené
úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví (ďalej len „poškodenie
na zdraví“) sa odškodňujú jednorázovo.
Podľa § 2 ods. 1 cit. vyhlášky, odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené
poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad
a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané
povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.
Podľa § 4 ods. 1 cit. vyhlášky, sťaţenie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak
poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony
poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie
jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaţenie spoločenského
uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to
v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.
Podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd
odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad
sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa odseku
2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide
o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Zásadne je potrebné vychádzať z toho, ţe jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví
sú samostatnými nárokmi, u ktorých beţia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je
stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa
o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje.
Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaţe na okamţik, kedy
poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, ţe mu vznikla škoda a kto za ňu
zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo
kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti,
o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.
Odvolací súd správne vychádzal z toho, ţe v prípade nároku na odškodnenie za bolesť
sa ţalobkyňa dozvedela o škode v čase, kedy sa jej zdravotný stav ustálil a bolo moţné
objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu, kedy nadobudla vedomosť aj
o osobe zodpovednej za vznik škody, začala beţať subjektívna premlčacia doba na uplatnenie
nároku na náhradu za bolesť.
Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady za sťaţenie
spoločenského uplatnenia sa podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvíja
odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle
sa poškodený o škode spočívajúcej v sťaţení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa
po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, ţe bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu
k sťaţeniu jeho uplatnenia v ţivote a v spoločnosti došlo a kedy je moţné na základe
skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.
Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací (aj prvostupňový) súd
sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, ţalobkyňa
sa domáhala ţalobou z 1. júna 1999 náhrady bolestného vo výške základného bodového
hodnotenia stanoveného lekárskym posudkom z 2. decembra 1998 vo výške 804.12 Eur
(24.225,- Sk) a podaním z 27. septembra 1999 náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
vo výške základného bodového ohodnotenia stanoveného lekárskym posudkom
zo 16. septembra 1999 vo výške 995.82 Eur (30.000.- Sk). Podaním zo 6. augusta 2002,
doručeným súdu 20. augusta 2002 sa ţalobkyňa domáhala náhrady bolestného a sťaţenia
spoločenského uplatnenia vo výške 50-násobku sumy priznanej týmito lekárskymi
posudkami, vo výške 1.211.250,- Sk a 75.000,- Sk (40.206,13 Eur + 2.489.54 Eur).
Odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, ţe ţalobkyňa sa o tom, kto
za škodu zodpovedá dozvedela v rámci trestného konania vedeného na Okresnom súde
v Ţiline sp. zn. 5T 610/98 a to z trestného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. januára
1999. Pokiaľ ide o náhradu škody uplatnenú z titulu bolestného, odvolací súd vychádzal
zo znaleckého posudku vypracovaného 2. decembra 1998 a pri sťaţení spoločenského
uplatnenia zo znaleckého posudku zo 16. septembra 1999. Na základe takto zisteného
skutkového stavu odvolací súd vyslovil, ţe dvojročná premlčacia doba začala ţalobkyni
plynúť na náhradu mimoriadneho zvýšenia bolestného najneskôr 1. júna 1999 t.j., odkedy
mala ţalobkyňa preukázateľne vedomosť o osobe zodpovednej za škodu a jej zdravotný stav
bol ustálený a bolo moţné vykonať bodové ohodnotenie bolesti a pri nároku na mimoriadne
zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999, odkedy mala ţalobkyňa
vedomosť aj o výške škody. Dospel k záveru, ţe lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula
ţalobkyni pri bolestnom 1. júna 2001 a pri sťaţení spoločenského uplatnenia 16. septembra
2001, z čoho vyvodil záver, ţe návrh na mimoriadne zvýšenie náhrady škody podľa §7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb. bol 20. augusta 2002 uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty
a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného 1/, bol povinný na ňu
prihliadnuť.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobkyňa v tejto časti neopodstatnene napadla
rozsudok odvolacieho súdu, pretoţe ten nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2
O.s.p., ktoré by mali za následok v tejto časti nesprávnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v tejto
časti podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
Dovolanie ţalobkyne smeruje aj proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým
bolo rozhodnuté o trovách konania, ktoré však má povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté
v rozsudku. Vzhľadom na to treba prípustnosť dovolania proti takémuto výroku posudzovať
podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 139
ods. 1 O.s.p.), alebo proti potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu
prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však
ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení,
poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie premetu
dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj
o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej
rozhoduje uznesením.
Nakoľko v prejednávanej veci bola dovolaním napadnutá aj taká časť rozhodnutia
odvolacieho súdu (trovy konania), ktorá spadá pod ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p., dovolanie
v tejto časti nie je prípustné a je teda nepochybné, ţe prípustnosť dovolania v tejto časti je
zo zákona vylúčená.
Vzhľadom k tomu, ţe prípustnosť dovolania v tejto časti nemoţno vyvodiť
z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. v tejto časti odmietol.
Úspešnému ţalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy
súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné
na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jeho vyjadreniami v základnom konaní,
neobsahovalo ţiadne nové právne významné okolnosti (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová