Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/152/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a členov senátu JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej

veci ţalobkyne K. B., zastúpenej Mgr. R. K., proti ţalovaným 1/ J. N., zastúpeného JUDr. D.

C., 2/ P. H., o 91.796,952 Eur (2.765.475,- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Ţilina pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

z 27. januára 2010, sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Dovolanie proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi ţalobkyňou

a ţalovaným 1/ a o trovách konania štátu vo vzťahu k ţalobkyni, o d m i e t a.

Ţalovanému 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa sa naposledy upraveným návrhom domáhala, aby súd uloţil ţalovaným

spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2.783.641,- Sk (92.399,953 Eur), keď ţiadala

o zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia na 50-násobok sumy

priznanej jej lekárskymi posudkami pričom náhrada škody za bolesť predstavuje sumu

1.211.250,- Sk (40.206,134 Eur) a odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia sumu

1.500.000,- Sk (49.790,878 Eur). Návrh odôvodnila tým, ţe 9. augusta 1998 utrpela

pri dopravnej nehode početné ťaţké zranenia, ktorých spôsob liečby bol bolestivý, pri liečbe

sa vyskytli komplikácie a poranenia, ktoré vzhľadom na svoju závaţnosť zanechali na jej

zdraví následky trvalého charakteru. V priebehu konania ţalobkyňa podaním zo 4. mája 2004

zobrala svoj návrh späť v časti týkajúcej sa sumy 18.166,- Sk (603 Eur), v ktorej súd prvého

stupňa uznesením z 30. augusta 2004 č.k. -121, konanie zastavil.

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 9. februára 2005 č.k. -138 v spojení

s opravným uznesením z 2. marca 2009 č.k. -200 uloţil ţalovanému 1/

povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 42.695,68 Eur (1.286.250,- Sk), v časti, v ktorej sa

ţalobkyňa domáhala, aby súd uloţil ţalovanému 1/ zaplatiť jej sumu 49.101,27 Eur

(1.479.225,- Sk) návrh zamietol, voči ţalovanému 2/ návrh v celom rozsahu zamietol,

účastníkom náhradu trov konania nepriznal, ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť trovy

konania štátu v sume 143,40 Eur (4.320,- Sk) a uloţil mu tieţ povinnosť zaplatiť na účet súdu

súdny poplatok 2.259,18 Eur (68.060,- Sk). Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, ţe ţalovaný 1/ zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia

ţalobkyne a boli u neho splnené všetky predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti, pretoţe

príčinou dopravnej nehody bol ním vykonávaný nesprávny predbiehajúci manéver. Pokiaľ

išlo o ţalovaného 2/, zistil absenciu príčinnej súvislosti medzi jeho protiprávnym úkonom

a škodou na zdraví ţalobkyne, preto ţalobu proti nemu zamietol. Pri rozhodovaní o návrhu

na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia vychádzal

z vyhlášky č. a s prihliadnutím na zranenia a ťaţkú liečbu, ktorú musela

ţalobkyňa v dôsledku poškodenia svojho zdravia podstúpiť, za primerané zvýšenie bolestného

povaţoval 50-násobok základného bodového ohodnotenia stanoveného lekárom vo výške

807,5 bodu, t.j. 1.211.250,- Sk (40.206,134 Eur) a poškodenie zdravia ţalobkyne

s celoţivotnými trvalými následkami povaţoval za výnimočný prípad, ktorý opodstatňuje

mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia na 5-násobok základného bodového

ohodnotenia vykonaného lekárom vo výške 500 bodov, t.j. 75.000,- Sk (2.489,54 Eur).

O trovách konania vo vzťahu k ţalovanému 1/ rozhodol podľa a vo vzťahu

k ţalovanému 2/ podľa , o trovách štátu rozhodol podľa

a rozhodnutie o poplatkovej povinnosti za ţalobu odôvodnil ustanovením § 4 ods. 2 písm. ch/

a

Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s jeho opravným uznesením vo výroku, ktorým bola ţaloba ţalobkyne voči

ţalovanému 2/ zamietnutá a vo výroku, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania,

potvrdil, výrok o povinnosti ţalovaného 1/ zaplatiť súdny poplatok za ţalobu zrušil

a ţalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V ostatných výrokoch v spojení

s opravným uznesením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovaný 1/ je

povinný ţalobkyni zaplatiť sumu 1.799,94 Eur (54.225,- Sk) do troch dní a vo zvyšku ţalobu

voči ţalovanému 1/ zamietol, ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.460,98 Eur do troch dní na účet advokáta

a uloţil jej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 71,7 Eur do troch dní.

Potvrdzujúci výrok vo vzťahu k ţalovanému 2/ odôvodnil v konaní preukázaným skutkovým

stavom, podľa ktorého ţalovaný 2/ síce porušil právnu povinnosť a cez plnú čiaru predbiehal

ďalšie osobné motorové vozidlo, táto skutočnosť však nebola bezprostrednou príčinou vzniku

ţalobkyňou uplatnenej škody. Konanie ţalovaného 2/ nebolo priamou príčinou toho, ţe

ţalovaný 1/ napriek tomu, ţe ţalovaný 2/ predbiehal iné motorové vozidlo, urobil

predbiehajúci manéver. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo moţné dospieť

k jednoznačnému záveru, ţe aj v prípade, ak by ţalovaný 1/ nepredbiehal motorové vozidlo

ţalovaného 2/, by ţalovaný 2/ zapríčinil svojim manévrom vznik škody na zdraví ţalobkyne.

Pokiaľ išlo o výrok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu

zamietol, odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1

a , a vznesením námietky premlčania ţalovaným 1/

v odvolacom konaní. Uviedol, ţe ţalobkyňa sa minimálne o tom, kto za škodu zodpovedá,

dozvedela v rámci trestného konania vedeného na Okresnom súde v Ţiline, č.k.

a to právoplatnosťou trestného rozkazu, ktorú tento nadobudol 17. januára 1999 a na základe

ktorého bol ţalovaný 1/ uznaný vinným z trestného činu ublíţenia na zdraví, ktorého sa

dopustil pri dopravnej nehode X, kedy došlo k poškodeniu zdravia ţalobkyne. Na túto

skutočnosť poukázala ţalobkyňa aj v podanom ţalobnom návrhu a trestný rozkaz k návrhu

pripojila, teda najneskôr 1. júna 1999, kedy bol ţalobný návrh vyhotovený, uţ musela mať

vedomosť o tom, ţe ţalovaný 1/ zodpovedá za škodu, ktorú si uplatňovala. Vedomosť o výške

škody pri bolestnom vzniká momentom ukončenia liečebného procesu a pri sťaţení

spoločenského uplatnenia v deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé trvalé následky pre

ţivotné úkony poškodeného a kedy je moţné ich ohodnotiť. Ţalobkyňa si uplatňovala

mimoriadne zvýšenie na základe lekárskych posudkov MUDr. J. T., odvolací súd teda

vychádzal z toho, ţe deň, kedy boli tieto posudky vyhotovené (posudok o bolestnom 2.

decembra 1998 a o sťaţení spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999), bol časový

okamih, ku ktorému bolo moţné ohodnotiť ustálený zdravotný stav ţalobkyne a nepriaznivé

trvalé následky pre jej ďalšie ţivotné úkony. Ţalobkyni pokiaľ ide o jej nárok na náhradu

mimoriadneho zvýšenia bolestného začala dvojročná premlčacia lehota plynúť najneskoršie 1.

júna 1999 (t.j. deň, kedy sa najneskôr mohla dozvedieť podľa názoru krajského súdu, kto za

škodu zodpovedá, ktorej výška bola stanovená posudkom MUDr. T. o bolestnom) a pri

nároku na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999 (deň

vyhotovenia posudku o výške sťaţenia spoločenského uplatnenia). Pri bolestnom teda

dvojročná premlčacia lehota uplynula 1. júna 2001 a pri sťaţení spoločenského uplatnenia 16.

septembra 2001. Preto, ak si ţalobkyňa uplatňovala nároky na mimoriadne zvýšenie

bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia návrhom na zmenu ţaloby 6. augusta 2002,

ktorý bol doručený okresnému súdu 20. augusta 2002, k uplatneniu týchto nárokov došlo po

uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty a preto námietka premlčania vznesená ţalovaným 1/ je

dôvodná. Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na to, ţe ţalovaný 1/ uplatnený nárok uznal v konaní

pred súdom prvého stupňa, čím došlo k predĺţeniu premlčacej lehoty na 10 rokov v zmysle §

110 ods. 1 , túto námietku odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú,

pretoţe ţalovaný 1/ uznal nárok ţalobkyne čo do základu, nie však čo do výšky, preto nebolo

moţné aplikovať ustanovenie . Ani námietku ţalobkyne,

ţe podaním zo 6. augusta 2002 upravovala len výšku riadne a včas uplatneného nároku,

nepovaţoval odvolací súd za dôvodnú. Ţalobkyňa si ţalobou z 1. júna 1999 uplatňovala iba

základné bodové ohodnotenie náhrady za bolesť, skutkovo nevymedzila nárok na mimoriadne

zvýšenie bolestného a v podaní z 27. septembra 1999 rozšírila návrh o základné bodové

ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, v ktorom taktieţ skutkovo nevymedzila

nárok na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia, preto nemoţno vysloviť,

ţe podaním zo 6. augusta 2002 len upresnila výšku uplatneného nároku. Medzi účastníkmi

nebola sporná oprávnenosť nároku ţalobkyne voči ţalovanému 1/ na náhradu základného

bodového ohodnotenia bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia a ţalovaný 1/ tento

nárok aj uznal čo do základu, preto odvolací súd priznal ţalobkyni náhradu bolestného

vo výške základného bodového ohodnotenia 24.225,- Sk a sťaţenia spoločenského uplatnenia

vo výške 30.000,- Sk, čo predstavuje spolu 1.799,94 Eur. Vzhľadom na prevaţný úspech

ţalovaného 1/ v konaní zmenil aj rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa

poplatkovej povinnosti za ţalobu, pretoţe pre uloţenie mu poplatkovej povinnosti nie je

zákonný podklad. Rozhodnutie o trovách prvostupňového a odvolacieho konania odôvodnil

ustanovením , a , keď dospel k záveru, ţe

na strane ţalobkyne sú dôvody osobitného zreteľa hodné spočívajúce v tom, ţe táto je

na materskej dovolenke, nie je manţelkou biologického otca dieťaťa a jej jediným príjmom je

rodičovský príspevok a preto ţalovanému 1/ priznal náhradu trov konania len v rozsahu ½,

t.j. vo výške 1.460,98 Eur.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Prípustnosť

dovolania odôvodnila ustanovením § 238 ods. 1 a jeho dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ . Podľa názoru ţalobkyne súd nesprávne právne posúdil námietku premlčania

vznesenú ţalovaným 1/, z ktorého dôvodu jej nepriznal mimoriadne zvýšenie bolestného

a sťaţenia spoločenského uplatnenia a teda návrh v časti zaplatenia sumy 88.197,07 Eur

zamietol a následne nesprávne rozhodol o povinnosti ţalobkyne zaplatiť ţalovanému 1/

a štátu, trovy konania. Uviedla, ţe poškodený má podľa vyhlášky č. v prípade

ujmy na zdraví nárok na odškodnenie za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia a ich

výška sa určuje podľa jej § 7 na základe bodového ohodnotenia obsiahnutého v lekárskom

posudku, pričom takto určené odškodnenie nemôţe presiahnuť sumu 120.000,- Sk, z toho

odškodnenie za bolesť nemôţe presiahnuť sumu 36.000,- Sk. Nad vyhláškou určenú hornú

hranicu poškodený nárok na odškodnenie za bolesť ako aj nárok na odškodnenie za sťaţenie

spoločenského uplatnenia nemá a mimoriadne zvýšenie môţe priznať len súd. Súdne

rozhodnutie má v takomto prípade konštitutívne účinky, t.j. na jeho základe vznikne

poškodenému nárok na zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia,

ktorý tu dovtedy neexistoval. Poukázala na ustanovenie ,

podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď

sa právo mohlo vykonať po prvý raz, z čoho je zrejmé, ţe nakoľko právo na mimoriadne

zvýšenie bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia vznikne aţ súdnym rozhodnutím,

ktorým bude poškodenému priznané, nemohlo byť pred svojim vznikom vykonané a teda

logicky ani premlčané. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej

časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ţalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedol, ţe právny záver

odvolacieho súdu o premlčaní uplatneného nároku je správny a navrhol dovolanie ţalobkyne

zamietnuť.

Ţalovaný 2/ právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či je dovolanie v celom rozsahu prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, pokiaľ je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238

ods. 1 O.s.p) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné aj

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu a rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238

ods. 3 ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý jednak výrok rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a ţaloba zamietnutá, jednak výrok

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi ţalobkyňou

a ţalovaným 1/ a o trovách konania štátu vo vzťahu k ţalobkyni. Procesnú prípustnosť oboch

častí dovolania je potrebné skúmať samostatne.

Dovolanie ţalobkyne je procesne prípustné (podľa ) v časti

smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa a ţaloba zamietnutá. Len v tejto časti mohol dovolací súd pristúpiť k vecnému

preskúmaniu napadnutého rozhodnutia.

V zmysle ustanovenia , môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/

Dovolateľka ţiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a ani dovolací súd jej

existenciu z obsahu spisu nezistil.

Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právna úprava dovolania vychádza z toho, ţe dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. c/ je dovolací súd viazaný v tom smere, ţe nemôţe preskúmavať iné právne

otázky neţ tie, ktoré boli dovolateľom označené. Aj keď nie je viazaný dovolateľom

navrhnutým riešením týchto otázok, pri posudzovaní veci vyplýva pre dovolací súd určité

obmedzenie. Názor dovolacieho súdu o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu sa môţe

týkať len tých otázok, ktoré bol oprávnený posudzovať. To znamená, ţe dovolací súd sa

vyslovuje o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iba z pohľadu dovolacích dôvodov.

Záver, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je správne, je preto odôvodnený vtedy, ak právne

otázky označené dovolateľom odvolací súd vyriešil v súlade so zákonom.

Ţalobkyňa odvolaciemu súdu vytýka, ţe nesprávne vyhovel námietke premlčania

nároku uplatneného z dôvodu zvýšenia výšky odškodnenia za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia v zmysle vyhl. č. , pričom poukazuje

na ustanovenia aţ 110 .

Názor ţalobkyne, ţe právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaţenia

spoločenského uplatnenia vznikne aţ súdnym rozhodnutím, ktorým bude poškodenému

priznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemoţno povaţovať za správny, pretoţe ţalobkyňa

zjavne nerozlišuje pojmy „vznik práva“, „uplatnenie práva“ a „právo na plnenie“.

Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul,

bez toho, ţe by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môţe čeliť

súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Právo poškodeného uplatniť nárok

na zvýšenie odškodnenia podľa vyhlášky č. vzniká poškodenému

okamihom, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Zvýšenie

náhrady podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky môţe byť priznané len súdnym rozhodnutím,

podmienkou však je, aby toto právo poškodený uplatnil na súde v zákonom stanovenej

premlčacej lehote. Na základe súdneho rozhodnutia vzniká potom poškodenému právo

a zodpovednému subjektu povinnosť na plnenie, t.j., zaplatiť mimoriadne zvýšenie

odškodnenia podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa vyhl. č. , bolesti a sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobené

úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví (ďalej len „poškodenie

na zdraví“) sa odškodňujú jednorázovo.

Podľa § 2 ods. 1 cit. vyhlášky, odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené

poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad

a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané

povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.

Podľa § 4 ods. 1 cit. vyhlášky, sťaţenie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak

poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivotné úkony

poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie

jeho spoločenských úloh (ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaţenie spoločenského

uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to

v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a spoločnosti.

Podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd

odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad

sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Podľa , právo na náhradu škody sa premlčí za dva

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa odseku

2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide

o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda

vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Zásadne je potrebné vychádzať z toho, ţe jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví

sú samostatnými nárokmi, u ktorých beţia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je

stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa

o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106

ods. 2 sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje.

Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaţe na okamţik, kedy

poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, ţe mu vznikla škoda a kto za ňu

zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo

kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti,

o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.

Odvolací súd správne vychádzal z toho, ţe v prípade nároku na odškodnenie za bolesť

sa ţalobkyňa dozvedela o škode v čase, kedy sa jej zdravotný stav ustálil a bolo moţné

objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu, kedy nadobudla vedomosť aj

o osobe zodpovednej za vznik škody, začala beţať subjektívna premlčacia doba na uplatnenie

nároku na náhradu za bolesť.

Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady za sťaţenie

spoločenského uplatnenia sa podľa ustanovenia odvíja

odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle

sa poškodený o škode spočívajúcej v sťaţení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa

po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, ţe bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu

k sťaţeniu jeho uplatnenia v ţivote a v spoločnosti došlo a kedy je moţné na základe

skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.

Skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací (aj prvostupňový) súd

sú postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, ţalobkyňa

sa domáhala ţalobou z 1. júna 1999 náhrady bolestného vo výške základného bodového

hodnotenia stanoveného lekárskym posudkom z 2. decembra 1998 vo výške 804.12 Eur

(24.225,- Sk) a podaním z 27. septembra 1999 náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

vo výške základného bodového ohodnotenia stanoveného lekárskym posudkom

zo 16. septembra 1999 vo výške 995.82 Eur (30.000.- Sk). Podaním zo 6. augusta 2002,

doručeným súdu 20. augusta 2002 sa ţalobkyňa domáhala náhrady bolestného a sťaţenia

spoločenského uplatnenia vo výške 50-násobku sumy priznanej týmito lekárskymi

posudkami, vo výške 1.211.250,- Sk a 75.000,- Sk (40.206,13 Eur + 2.489.54 Eur).

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, ţe ţalobkyňa sa o tom, kto

za škodu zodpovedá dozvedela v rámci trestného konania vedeného na Okresnom súde

v Ţiline sp. zn. a to z trestného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. januára

1999. Pokiaľ ide o náhradu škody uplatnenú z titulu bolestného, odvolací súd vychádzal

zo znaleckého posudku vypracovaného 2. decembra 1998 a pri sťaţení spoločenského

uplatnenia zo znaleckého posudku zo 16. septembra 1999. Na základe takto zisteného

skutkového stavu odvolací súd vyslovil, ţe dvojročná premlčacia doba začala ţalobkyni

plynúť na náhradu mimoriadneho zvýšenia bolestného najneskôr 1. júna 1999 t.j., odkedy

mala ţalobkyňa preukázateľne vedomosť o osobe zodpovednej za škodu a jej zdravotný stav

bol ustálený a bolo moţné vykonať bodové ohodnotenie bolesti a pri nároku na mimoriadne

zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia 16. septembra 1999, odkedy mala ţalobkyňa

vedomosť aj o výške škody. Dospel k záveru, ţe lehota na uplatnenie týchto nárokov uplynula

ţalobkyni pri bolestnom 1. júna 2001 a pri sťaţení spoločenského uplatnenia 16. septembra

2001, z čoho vyvodil záver, ţe návrh na mimoriadne zvýšenie náhrady škody podľa §7 ods. 3

vyhl. č. bol 20. augusta 2002 uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty

a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaného 1/, bol povinný na ňu

prihliadnuť.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobkyňa v tejto časti neopodstatnene napadla

rozsudok odvolacieho súdu, pretoţe ten nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v

, ktoré by mali za následok v tejto časti nesprávnosť dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v tejto

časti podľa zamietol.

Dovolanie ţalobkyne smeruje aj proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým

bolo rozhodnuté o trovách konania, ktoré však má povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté

v rozsudku. Vzhľadom na to treba prípustnosť dovolania proti takémuto výroku posudzovať

podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 139

ods. 1 ), alebo proti potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu ( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu

prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky ( ). Podľa doslovného znenia však

ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení,

poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie premetu

dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj

o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením.

Nakoľko v prejednávanej veci bola dovolaním napadnutá aj taká časť rozhodnutia

odvolacieho súdu (trovy konania), ktorá spadá pod ustanovenie , dovolanie

v tejto časti nie je prípustné a je teda nepochybné, ţe prípustnosť dovolania v tejto časti je

zo zákona vylúčená.

Vzhľadom k tomu, ţe prípustnosť dovolania v tejto časti nemoţno vyvodiť

z ustanovenia a ani z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

v tejto časti odmietol.

Úspešnému ţalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy

súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné

na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jeho vyjadreniami v základnom konaní,

neobsahovalo ţiadne nové právne významné okolnosti (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová