Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 103/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o., Tuhovská 11,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Griščikom, Hviezdoslavovo námestie 25,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 19. februára 2009

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services

Slovakia s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Griščikom, Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , z 19. februára

2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 18. 12. 2003 uzatvorili Sťažovateľ ako predávajúci a... I..., so sídlom... (ďalej

iba ako „Úpadca“) ako kupujúci kúpnu zmluvu č..., predmetom ktorej bol predaj

motorového vozidla... (ďalej iba ako „Vozidlo“) na splátky (ďalej iba ako „Kúpna

zmluva“).

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18. 04. 2005 pod sp. zn.

-29 bol na majetok Úpadcu vyhlásený konkurz a za správkyňu konkurznej

podstaty Úpadcu bola ustanovená D. V. (ďalej iba ako „Správkyňa“).

Správkyňa vyhotovila súpis konkurznej podstaty Úpadcu a do súpisu zapísala

aj Vozidlo.

Sťažovateľ odstúpil od Kúpnej zmluvy, a to odstúpením od Kúpnej zmluvy, ktoré bolo

doručené Úpadcovi dňa 28. 09. 2005 a Správkyni dňa 28. 09. 2005.

V dôsledku odstúpenia Sťažovateľa od Kúpnej zmluvy:

(i) prešlo vlastnícke právo k Vozidlu opäť na Sťažovateľa;

(ii) Vozidlo prestalo patriť do konkurznej podstaty Úpadcu.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam Správkyňa odmietla vylúčiť Vozidlo

zo súpisu konkurznej podstaty Úpadcu, v dôsledku čoho podal Sťažovateľ dňa

07. 11. 2005 na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu o vylúčenie Vozidla zo súpisu

konkurznej podstaty.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 12. 03. 2007

(č. k. -99) rozhodol o povinnosti Správkyne vylúčiť Vozidlo zo súpisu

konkurznej podstaty Úpadcu.

Proti tomuto rozhodnutiu podala Správkyňa dňa 18. 05. 2007 odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej iba ako „Najvyšší súd SR“) rozsudkom

zo dňa 10. 06. 2008 (sp. zn. ) odvolanie Správkyne zamietol a potvrdil vyššie

uvedené prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým súd žalobe

o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty vyhovel (obe rozhodnutia nadobudli

právoplatnosť 23. júla 2008, pozn.)...

V čase podania žaloby o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty, t. j. dňa

07. 11. 2005 sa Vozidlo nachádzalo u Sťažovateľa.

Správkyňa, napriek tomu, že v danom čase prebiehalo súdne konanie o vylúčenie

Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty, trvala na tom, aby jej Sťažovateľ Vozidlo, zapísané

do súpisu majetku, vydal.

Sťažovateľ z opatrnosti Vozidlo Správkyni na základe jej opakovanej žiadosti dňa

31. 05. 2006 odovzdal.

Dňa 06. 06. 2006, t. j. len 6 dní po vydaní Vozidla dala Správkyňa toto Vozidlo

do nájmu tretej osobe − spoločnosti L., s. r. o. so sídlom..., na základe zmluvy o nájme

(ďalej iba ako „Nájomná zmluva“) a to za mesačné nájomné vo výške 5.000,- Sk bez DPH,

t. j. 5.950,- Sk s DPH mesačne. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú,

t. j. do skončenia súdneho konania o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty.

Vozidlo bolo v nájme spoločnosti... viac než dva roky, a to až do 23. 06. 2008, t. j.

do dňa, kedy ho Správkyňa na základe právoplatného súdneho rozhodnutia o jej povinnosti

vylúčiť Vozidlo zo súpisu konkurznej podstaty vrátila Sťažovateľovi.

Keďže Nájomná zmluva bola uzavretá až potom, čo došlo k odstúpeniu od Kúpnej

zmluvy a teda v čase, kedy bol jeho vlastníkom Sťažovateľ, Sťažovateľ mal a aj naďalej

má za to, že prijatím nájomného za nájom Vozidla patriaceho Sťažovateľovi Správkyňou

došlo v prospech konkurznej podstaty Úpadcu k bezdôvodnému obohateniu na úkor

Sťažovateľa.

Keďže Správkyňa odmietla vydať toto bezdôvodné obohatenie Sťažovateľovi

dobrovoľne, Sťažovateľ sa domáhal svojich nárokov na súde (viď časť II. sťažnosti).»

Sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) 19. júna 2008 domáhala:

1. vydania bezdôvodného obohatenia podľa

nájomného z nájomnej zmluvy (ku ňu podania žaloby v sume 142 800 Sk);

2. vydania úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 458 ods. 2 Občianskeho

zákonníka úrokov pripísaných k jednotlivým splátkam nájomného bankou, v ktorej bol

vedený bankový účet, na ktorý boli jednotlivé splátky nájomného poukázané alebo vložené.

Sťažovateľka v žalobe tvrdila, že motorové vozidlo nepatrilo v čase uzavretia

nájomnej zmluvy do majetku úpadcu a že v tom čase už nemalo byť zapísané do súpisu

konkurznej podstaty, čo jednoznačne potvrdil aj súd v konaní o vylučovacej žalobe.

Vzhľadom na uvedené nebola správkyňa podľa jej názoru v čase uzatvorenia nájomnej

zmluvy oprávnená dať vozidlo do prenájmu, a teda bolo prenajaté neoprávnene.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že nájomná zmluva je neplatná a „úpadca“,

resp. „konkurzná podstata“ sa prijatím nájomného na úkor sťažovateľky ako vlastníčky

vozidla bezdôvodne obohatila. Vzhľadom na uvedené žiadala o vydanie bezdôvodného

obohatenia „úpadcu“, resp. „konkurznej podstaty“ spočívajúceho v prijatom nájomnom

predstavujúcom ku dňu podania žaloby sumu 142 800 Sk (24 mesiacov po 5 950 Sk).

Sťažovateľka tiež poukázala na stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Obpj 7/2002 zo 16. decembra 2002, podľa ktorého po „odstúpení od Kúpnej zmluvy

do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu

na výsledok súdneho sporu považované za vec tvoriacu konkurznú podstatu“.

Keďže správkyňa nebola podľa sťažovateľky v čase uzavretia nájomnej zmluvy

dobromyseľná, sťažovateľka sa vo svojej žalobe domáhala podľa § 458 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov aj vydania úrokov

pripísaných k jednotlivým splátkam nájomného bankou, v ktorej bol vedený bankový účet,

na ktorý boli jednotlivé splátky nájomného poukázané alebo vložené.

Na pojednávaní uskutočnenom 13. októbra 2008 sťažovateľka rozšírila žalobu v časti

o vydanie nájomného na sumu 145 576,60 Sk (keďže taká bola celková výška nájomného

prijatého správkyňou do dňa vrátenia vozidla sťažovateľke) a o úroky z omeškania 8,5 %

zo sumy 145 576,60 Sk od 24. júna 2008 do zaplatenia. Sťažovateľka zároveň zobrala

späť svoju žalobu v časti úrokov pripísaných k jednotlivým splátkam nájomného

a odvtedy sa domáhala už len vydania prijatého nájomného z nájomnej zmluvy

ako bezdôvodného obohatenia podľa v sume

145 576,60 Sk s príslušenstvom (8,5 % úrokom zo žalovanej sumy od 24. júna 2008

do zaplatenia).

Prvostupňový súd zmenu žaloby a jej čiastočné späťvzatie pripustil. Následne

rozhodol vo veci (rozsudkom č. k. -63 z 13. októbra 2008) tak, že zaviazal

správkyňu, aby zaplatila sťažovateľke z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu

145 576,60 Sk s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 24. júna 2008 do zaplatenia.

Prvostupňový súd dospel k záveru (podľa sťažovateľky k správnemu), že nájomné

z nájomnej zmluvy predstavovalo bezdôvodné obohatenie, keďže správkyňa uzatvorila

nájomnú zmluvu s treťou osobou napriek tomu, že vozidlo nebolo vo vlastníctve úpadcu,

teda prijala do konkurznej podstaty plnenie, ktoré získala bez právneho dôvodu.

Správkyňa sa proti už uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolala. Najvyšší

súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. , z 19. februára

2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku

uhradiť správkyni náhradu trov konania v sume 1 486,16 eur. Bol toho názoru, že prijaté

nájomné z nájomnej zmluvy predstavuje úžitok z plnenia bez právneho dôvodu podľa § 458

ods. 2 a že rozhodujúcou skutočnosťou pre jeho vydanie je dobrá

viera. Dospel tiež k záveru, že správkyňa bola dobromyseľná, keďže „uzavretím zmluvy

o prenájme motorového vozidla stretou osobou konala v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, konala teda dobromyseľne, a preto nebol

splnený zákonný predpoklad na vydanie úžitku“.

Sťažovateľka podala proti uvedenému odvolaciemu rozsudku najvyššieho

súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom

sp. zn. z 31. mája 2011 tak, že ho zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky došlo odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu,

ako aj dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na ochranu majetku podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Vo svojej

sťažnosti argumentuje relevantnou právnou úpravou, judikatúrou najvyššieho súdu,

ako aj ústavného súdu.

Podľa jej názoru „tak Odvolací rozsudok, ako aj Dovolací rozsudok spĺňajú...

podmienky, kedy je ÚS SR oprávnený (a povinný) preskúmavať ich ústavnosť, nakoľko

obidva rozsudky...

a) nie sú odôvodnené a

b) právne závery v nich obsiahnuté sú zjavne nedôvodné a arbitrárne...

c) sú v rozpore s princípom právnej istoty ako imanentným znakom právneho štátu; a

d) právne závery v nich obsiahnuté sú v rozpore s garantovaným právom

na ochranu majetku“.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „V konaní o vydanie bezdôvodného

obohatia boli pre rozhodnutie vo veci samej kľúčové dve základné otázky, a to:

1) či je nárok na vydanie nájomného uplatnený Sťažovateľom v danom súdnom

konaní nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Obč. Z. v spojení

s § 458 ods. 1 Obč. Z. alebo nárokom na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa

§ 458 ods. 2 Obč. Z.; a

2) či bola Správkyňa dobromyseľná, keď vozidlo prenajala tretej osobe.“.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované

Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo na ochranu majetku garantované Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 02. 2009

č. k. , a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31. 05. 2011 č. k. porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 02. 2009 č. k.

, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

31. 05. 2011, č. k. sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti predstavuje 356,82 EUR.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť toto:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila

postup podľa , t. j. aby predložila jeho oznámenie

obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o nej

príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu IV. ÚS

ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených

veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom

neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,

vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich

osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované

hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej

besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS

vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti; nie je teda súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Jeho úlohou

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne

napr. , ), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody (m. m. , , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu sp. zn. , z 19. februára 2009

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. ,

z 19. februára 2009, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,

že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku uhradiť správkyni náhradu trov konania v sume

1 486,16 eur.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu sp. zn. , z 19. februára 2009

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. V 27/2009

z 31. mája 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa .

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov tým

spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu, pretože ho preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd na základe

dovolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti označenému rozsudku najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj ochrana, ktorá

sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právo na úspech

v takomto konaní.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, , , , , ,

, , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým zamietol

dovolanie proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Sťažovateľka ako dôvody svojho dovolania uviedla, že

1. „nájomné z Nájomnej zmluvy, ktorého vydania sa... v konaní domáha, predstavuje

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 v spojení s § 458 ods. 1

Obč. Z. a nie nárok na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 458 ods. 2

Obč. Z...“,

2. „Správkyňa nemohla byť dobromyseľná, keďže v čase uzavretia Nájomnej zmluvy:

- vedela o odstúpení od kúpnej zmluvy (odstúpenie jej bolo doručené) a následky

toho odstúpenie mohla a mala ako právnicky vysokoškolsky vzdelaná osoba poznať;

- vedela o žalobe o vylúčení Vozidla z konkurznej podstaty;

- bola o vlastníckom práve Sťažovateľa k Vozidlu Sťažovateľom viackrát upozornená

(listami Sťažovateľa zo dňa 27. 10. 2005, 09. 03. 2006, 16. 03. 2006 a 03. 05. 2006)“,

3. „v danom prípade nielenže nešlo o dobromyseľnosť Správkyne, ale že išlo

o jej nepriamy úmysel, nakoľko pri uzatváraní Nájomnej zmluvy vedela, že Vozidlo nemusí

byť súčasťou konkurznej podstaty, a že teda môže prenajať Vozidlo vo vlastníctve tretej

osoby a pre prípad, že sa tak stane, bola s tým uzrozumená“.

Vo svojom dovolaní „zároveň opätovne poukázala na stanovisko obchodného

kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2002 (sp. zn. Obpj 7/2002), podľa ktorého

po odstúpení od Kúpnej zmluvy do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe

Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu na výsledok súdneho sporu považované za vec tvoriacu

konkurznú podstatu“.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa s dôvodmi dovolania vysporiadal takto:

„Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, a že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s .p.) bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s .p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Voči zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je dovolanie v zmysle § 238 ods. 1

prípustné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane vecného vymedzenia. Viazanosť

dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, že dovolací súd je oprávnený preskúmať len

tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta. V zmysle § 243a ods. 2

dovolací súd dokazovanie nevykonáva. Žalobca podal dovolanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom a aplikácie nesprávneho právneho

predpisu a nesprávneho výkladu ustanovenia 458 ods. 2 .

Dovolací sud sa nestotožnil s námietkou dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [ ].

Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie omyl súdu pri

aplikácii práva na zistené skutkové zistenia. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Obidva konajúce súdy vychádzali z rovnakého skutkového stavu veci,

ale prvostupňový súd nesprávne posudzoval uplatnené peňažné plnenie − vydanie

nájomného za prenájom vozidla, ako získanie majetkového prospechu plnením bez

právneho dôvodu a nesprávne aplikoval ust.

Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať.

Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( ).

Zodpovednostným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia je len, kto

sa bezdôvodne obohatil a oprávneným subjektom je ten v koho prospech sa má takéto

obohatenie uskutočniť.

Podľa s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať

aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Úžitky

z bezdôvodného obohatenia sa však vydajú len za splnenia subjektívneho predpokladu

spočívajúceho v tom, že bezdôvodne obohatený nebol v dobrej viere O nedostatok dobrej

viery pôjde vtedy, ak tomu, kto bezdôvodné obohatenie získal, bolo alebo muselo byť známe,

že obohatenie, ktoré získava, je zákonom zakázané. konkurznej podstaty povinný postupovať

v súlade s ust. § 8 ods. 2 ZKV a v záujme ochrany majetkových práv veriteľov, resp.

aby nedošlo k poškodeniu ich práv. Pokiaľ by správca nepostupoval s odbornou

starostlivosť, zákon v zmysle uvedeného ustanovenia upravuje jeho zodpovednosť

a možnosti zbavenia funkcie správcu.

Na základe výzvy žalobcu zo dňa 16. 06. 2008 ako oprávneného subjektu došlo

k vydaniu bezdôvodného obohatenia − motorového vozidla v zmysle , žalobcom

ako povinným, dôkazom čoho je protokol o odovzdaní veci zo dňa 23. 06. 2008 (č. l. 40, 41).

Z obsahu spisu ako aj zo samotného žalobného návrhu nesporne vyplýva, že žalobca

sa domáha vydania úžitku spočívajúcom v prijatí platieb žalovaným vo výške 483,86 eur

(145 576,60 Sk) za nájom vozidla tretej osobe v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy.

Dovolací súd sa stotožnil zo záverom odvolacieho súdu, že žalovaný napriek tomu, že

uzavrel zmluvu o nájme veci, konal v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní, konal tak,

aby nedošlo k poškodeniu vozidla resp. sa nezvyšovali náklady za jeho údržbu, nehrozila

hrozba scudzenia − zmena vlastníctva, keďže zmluva bola uzavretá na dobu určitú a to len

do právoplatného rozhodnutia vylučovacej žaloby a správne aplikoval ust.

s odôvodnením, že nebol splnený zákonný predpoklad na vydanie úžitku, keďže nebolo

preukázané nedobromyseľné konanie správcu.

Predmetom bezdôvodného obohatenia je motorové vozidlo, ktoré však žalovaný

žalobcovi v zmysle vydal mimo súdnou cestou. Úžitky z bezdôvodného obohatenia,

ktorým bezpochyby uplatnený nárok je, s poukazom na znenie ustanovenia ,

možno však vydať len za predpokladu, že bezdôvodne obohatený nekonal v dobrej viere.

S pornom prípade sa nejednalo o zákonom zakázané konanie t. j. konanie, ktoré je v súlade

so zákonom, nie je možné považovať za konanie nedobromyseľné a žalovaný bol v dobrej

viere a pripadajú mu úžitky do vlastníctva (do podstaty).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, preto dovolanie žalobcu podľa

zamietol.“

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto

ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci

správneho súdnictva.

Najvyšší súd ako dovolací súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil,

ktorými ustanoveniami relevantných právnych predpisov sa pri svojom rozhodovaní riadil,

jeho závery nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické, vyplývajú z relevantných

skutkových zistení a možno k nim dospieť výkladom a aplikáciou relevantných ustanovení

( a ). Najvyšším súdom použitý výklad týchto

ustanovení neodporuje ich zneniu a účelu, je jedným z možných spôsobov ich interpretácie,

preto je ústavne udržateľný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade predovšetkým ),

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ), k čomu v danom prípade

nedošlo. Ústavný súd považuje argumentáciu použitú v odôvodnení rozsudku najvyššieho

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu za dostatočne presvedčivú a ústavne

akceptovateľnú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci preto

nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného

súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukázala na stanovisko

obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2002 zo 16. decembra 2002 (podľa

ktorého „po odstúpení od Kúpnej zmluvy do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej

žalobe Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu na výsledok súdneho sporu považované za vec

tvoriacu konkurznú podstatu“), ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu

sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to,

aby ústavný súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv,

ak v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné

považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva

().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011 je ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny, a preto medzi ním

a obsahom sťažovateľkou označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie

konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. V 27/2009

z 31. mája 2011

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprávne princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením ().

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a ani k porušeniu jej práva podľa dohovoru, neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia základného práva vyplývajúceho jej z .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014