Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 75/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,

Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 3 a a a 3

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -109 z 20. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na náhradu škody podľa

a čl. 36 ods. 3 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -109 z 20. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 16. novembra 2009 sťažovateľ podal Okresnému súdu

Banská Bystrica návrh na obnovu konania pôvodne vedeného Vojenským obvodovým

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. . Konaniu bola pridelená spisová značka

.

Dňa 29. augusta 2011 podal sťažovateľ v konaní Okresného súdu Banská Bystrica

sťažnosť na prieťahy v tomto konaní, ktorú predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici

prípisom sp. zn. Spr. z 13. septembra 2011 vyhodnotil ako dôvodnú.

Sťažovateľ uvádza, že príčinou prieťahov bolo to, že Krajský súd v Banskej Bystrici

neoprávnene rozhodoval vo veci sťažovateľa, pričom nápravu v tomto prípade

vykonal až ústavný súd, ktorý vo veci sťažovateľa rozhodol celkom dvakrát, a to nálezom

sp. zn. z 27. januára 2011 a nálezom sp. zn.

z 31. mája 2011.

Sťažovateľ uvádza, že problém spočíval v tom, že „spis byl založen do archívu,

místo aby soudy postupovaly podie zmíněných nálezů“.

Obnova konania bola napokon povolená uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. zo 6. augusta 2012. Následne bolo trestné konanie vedené

proti sťažovateľovi zastavené uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 30. októbra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -11 z 10. januára 2013.

Dňa 10. januára 2012 požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o náhradu škody v sume 1 000 € za prieťahy

a neprimeranú dĺžku uvedeného konania o jeho návrhu na obnovu konania. Ministerstvo

spravodlivosti nárok odmietlo prípisom č. 15329/2012/34 z 2. júla 2012 s tým, že žiadosť

nie je dôvodná. Sťažovateľ preto 7. augusta 2012 podal Okresnému súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody v sume 1 000 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -94 z 13. marca 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobe vyhovel. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd uznal tak prieťahy

v konaní, ako aj neprimeranosť dĺžky konania o obnove trestného konania, čo mu spôsobilo

stres, napätie, úzkosť a zasiahlo aj do jeho bežného života.

Ministerstvo spravodlivosti však proti rozsudku okresného súdu podalo odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom na podklade odvolania podaného ministerstvom

spravodlivosti rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 3. novembra 2016.

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd síce uznal, že sťažovateľ podal v priebehu konania

dôvodnú sťažnosť na prieťahy v konaní, avšak „průtahy z důvodu nesprávneho uložení

spisu do archívu... trvaly 3 měsíce, a... toto období průtahů nenabylo takovou intenzitu

a relevanci, že by ho bylo možné považovat za zbytečné průtahy v řízení zakládající

nesprávný úřední postup“.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd neuznal, že k ďalším prieťahom došlo

aj vydaním nezákonných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. mája 2010

a 25. novembra 2010, ktoré boli ústavným súdom uvedenými nálezmi zrušené. Odvolací

súd mal prisvedčiť „žalovanému v tom, že se jednalo o rozhodovací činnost soudů, která

nemůže zakládat nesprávný úřední postup v podobě zbytečných průtahů v řízení“,

a že k dĺžke konania prispelo aj konanie pred ústavným súdom. Podľa krajského súdu

sťažovateľ nevymedzil konkrétne obdobia, ktoré považoval za prieťahové, a neprimeranosť

dĺžky konania vyvodil len zo subjektívneho pocitu.

Sťažovateľ zastáva názor, že správny je len rozsudok okresného súdu, pričom

rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho garantované práva. Krajský súd

podľa názoru sťažovateľa znevažuje pochybenia, ku ktorým došlo zo strany

banskobystrických súdov.

Podľa názoru sťažovateľa aj samotná rozhodovacia činnosť súdu môže spôsobiť

prieťahy a neprimeranú dĺžku konania. V jeho prípade mal Okresný súd Banská Bystrica

postúpiť sťažnosť Krajskému súdu v Trenčíne. To však neurobil a namiesto toho vec

postúpil Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Uvedené podľa sťažovateľa už samo osebe

spôsobuje prieťahy v konaní a prispieva aj k neprimeranej dĺžke konania. Obdobne podľa

sťažovateľa aj Krajský súd v Banskej Bystrici namiesto toho, aby ako súd nepríslušný,

vec okamžite postúpil Krajskému súdu v Trenčíne, tak vec zaradil do svojej rozhodovacej

agendy a sám meritórne rozhodol. Týmto postupom Krajský súd v Banskej Bystrici nielenže

spôsobil prieťahy v konaní, ale svojím postupom vyvolal aj konanie pred ústavným súdom,

ku ktorému by inak vôbec nemuselo dôjsť.

Sťažovateľ zastáva názor, že dostatočne analyzoval príčiny, ktoré spôsobili prieťahy

a neprimeranú dĺžku konania, preto nemusí nič ďalšie dokazovať. Napriek tomu podotýka,

že za obdobie prieťahov prišiel o príplatok k dôchodku podľa „“,

pretože o ten mohol požiadať až po definitívnom zastavení trestného konania.

Podľa jeho názoru tak uvedeným postupom v konaní pôvodne vedenom Okresným

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa a 3, a a 3 a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv došlo podľa jeho

názoru aj tým, že mal právo na primerané zadosťučinenie za prieťahy a neprimeranú dĺžku

konania, čo mu však bolo odoprené rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Rozsudkem Krajského soudu Bratislava ze dne 20. 9. 2016 č. j.

109 bylo porušeno stěžovatelovo právo na

• soudní ochranu podle Listiny a ;

• spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

• odškodnění (zadostiučinění) podle Listiny a

v návaznosti na právo, aby věc byla vyřízena bez zbytečných průtahů podle čl. 38 odst. 2

Listiny a .

II. Rozsudek Krajského soudu Bratislava ze dne 20. 9. 2016 č. j. -109

se zrušuje.

III. Věc se vrací k novému projednání Krajskému soudu Bratislava.

IV. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 500,- Euro, které je

Krajský soud Bratislava povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

V. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování,

které je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele

u ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa

podľa , je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah

predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom. (m. m. , , ). Text uvedený

mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené jeho základné práva podľa a 3 a , a 3

a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv

sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,

a tak dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. Správny je podľa jeho názoru len rozsudok

okresného súdu, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku krajského súdu.

Podľa , resp. listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa , resp. listiny každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa , resp. listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa (resp. aj listiny) a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne (, , , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 ,

resp. čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd najskôr poukazuje na tú skutočnosť, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené

procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť

každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho

porušeniu by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom v zmysle patrí v zmysle doterajšej

judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Túto právomoc všeobecných súdov v súlade s ustanovuje zákon

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

účinný od 1. júla 2004.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu

zamietol. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: «Podľa § 9 ods. 1 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení

účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

7. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v konaní o návrhu žalobcu na obnovu

(trestného) konania podľa , ktorej existencia predpokladá súčasné

splnenie troch podmienok, a to:

1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp.

nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

8. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil; vychádzajúc

z listu predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13. 09. 2011; že v konaní

o návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania došlo ku konštatovaniu prieťahov v konaní

spočívajúcich v tom, že potom, ako boli nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 27. 01. 2011 a zo dňa 31. 05. 2011 zrušené rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici a tieto nálezy mu boli doručené dňa 17. 02. 2011 a 14. 07. 2011, a spis bol

Okresnému súdu v Banskej Bystrici zo strany Ústavného súdu SR vrátený dňa 08. 06. 2011,

došlo k prieťahom v konaní pokiaľ sa vo veci ďalej - po zrušení rozhodnutí nálezmi

Ústavného súdu SR a ich vrátení Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie,

nekonalo a spis bol založený omylom do archívu. Vybavením predmetnej sťažnosti bola

zjednaná náprava, keď dňa 13. 09. 2011 bol predmetný spisový materiál zaslaný na ďalšie

konanie vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Trenčíne. Dôvodnosť sťažnosti

žalobcu zo dňa 29. 08. 2011 bola napokon konštatovaná aj v rámci prešetrovania vybavenia

sťažnosti zo strany Ministerstva spravodlivosti SR (list zo dňa 01. 12. 2011).

9. Dôvodná je však argumentácia žalovaného v tom smere, že prieťahy z dôvodu

nesprávneho uloženia spisu do archívu v období od jeho vrátenia ústavným súdom

dňa 08. 06. 2011 do jeho zaslania inštančne príslušnému Krajskému súdu v Trenčíne na

ďalšie konanie dňa 13. 09. 2011, trvali 3 mesiace, a že toto obdobie prieťahov nenadobudlo

takú intenzitu a relevanciu, že by ho bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní

zakladajúce nesprávny úradný postup.

10. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu žalobcu, že k zbytočným

prieťahom v konaní došlo aj tým, že Krajským súdom v Banskej Bystrici boli vydané

rozhodnutia zo dňa 13. 05. 2010 a 25. 11. 2010, ktoré boli nálezmi Ústavného súdu SR

zrušené z dôvodu porušenia práva žalobcu na zákonného sudcu tým, že tento konal

a rozhodoval ako vecne a miestne nepríslušný súd, a že by týmito vadnými rozhodnutiami,

ktoré nemali byť v danom prípade Krajským súdom v Banskej Bystrici vydané, došlo

k nesprávnemu úradnému postupu v podobe zbytočných prieťahov v konaní.

Možno prisvedčiť žalovanému v tom, že sa jednalo o rozhodovaciu činnosť súdov, ktorá

nemôže zakladať nesprávny úradný postup v podobe zbytočných prieťahov konaní, keď ako

okresný tak aj krajský súd konali plynuli bez prieťahov; Krajský súd v Banskej Bystrici

rozhodol dňa 13. 05. 2010 o sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 15. 03. 2010 a po tom, ako opätovne rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici

dňa 21. 07. 2010 rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici o sťažnosti dňa 25. 11. 2010.

Žalobca preto nedôvodne namieta, že súdy svojimi vadnými rozhodnutiami spôsobili

zbytočné prieťahy v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania. Napokon

je potrebné poznamenať, že v konečnom dôsledku mala na celkovú dĺžku konania vplyv

aj dĺžka konania na ústavnom súde; o ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 21. 06. 2010

rozhodol ústavný súd dňa 27. 01. 2011 (nález doručený krajskému súdu 17. 02. 2011)

a o ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 19. 02. 2011 rozhodol ústavný súd dňa 31. 5. 2011

(nález doručený krajskému súdu dňa 14. 7. 2011). Napokon ani žalobca nevymedzil

konkrétne obdobie, ktoré považuje za prieťahové a žalovaný v tomto smere dôvodne

namieta, že jeho tvrdenia v tejto súvislosti vychádzali len z jeho subjektívneho pocitu

o neprimerane dlhom konaní o jeho návrhu na obnovu konania, ktoré ho zaťažovalo tým,

že sa musel dostavovať na pojednávania, čo ho stálo veľa peňazí a času.

11. S poukazom na uvedené odvolací súd; na rozdiel od súdu prvej inštancie; dospel

k záveru, že žalobca nepreukázal v konaní nesprávny úradný postup v podobe ním

tvrdených zbytočných prieťahov v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania.

12. Z dôvodu nedostatku právneho základu žalobcom uplatňovaného nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil podľa tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že právny názor, na ktorom krajský súd založil výrok svojho rozhodnutia,

je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Krajský súd dostatočným a zrozumiteľným

spôsobom odôvodnil, prečo nebolo možné žalobe vyhovieť. Ústavný súd pri preskúmaní

napadnutého rozsudku krajského súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Ústavný súd preto nevidí dôvod, aby zasahoval do jeho skutkových a právnych záverov,

prípadne aby nahrádzal jeho právny názor svojím vlastným. Z napadnutého rozsudku

krajského súdu nevyplýva ani žiadna taká skutočnosť, na základe ktorej by ústavný súd

mohol prisvedčiť názoru sťažovateľa, že krajský súd znevažoval pochybenia, ku ktorým

došlo zo strany Okresného súdu Banská Bystrica či Krajského súdu v Banskej Bystrici.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát

zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3 , resp. a 3 listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. listiny.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj už viackrát judikovaný

názor (napr. , , , , ,

, ), podľa ktorého ochrana základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo,

resp. mohlo trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase podania

sťažnosti bola vec sťažovateľa na krajskom súde právoplatne skončená, teda sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. listiny v takom konaní pred všeobecnými

súdmi, v ktorom už krajský súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

podľa , a preto k porušovaniu označených práv už v tomto konkrétnom

prípade ani nemohlo dochádzať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018