Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 172/2011
PDF · 224.22 KB
No categories available
III. ÚS 172/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval prijatú sťažnosť J. M., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10
z 25. novembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra
2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť J. M. trovy konania v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov)
na účet advokáta JUDr. Ľ. M., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti J. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2011 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt/29/2009 z 21. júla 2010 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 366/10
z 25. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 172/2011-12 z 19. apríla 2011 sťažnosť sťažovateľa vo
veci porušenia označených základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To
366/10 z 25. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie a súčasne vo vzťahu k uzneseniu
okresného súdu sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
Sťažovateľ namietal nepríslušnosť krajského súdu vzhľadom na to, že v jeho trestnej
veci bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených
silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Z dôvodu
nepríslušnosti krajského súdu nemal tento súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
vôbec prejednať. Konštatoval, že prejednaním jeho trestnej veci krajským súdom došlo k
porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Súčasne poukázal na odôvodnenie nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 405/2010-23
z 27. januára 2011. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010 a aby bolo toto uznesenie zrušené.
Požiadal tiež o priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhrady trov
právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby v sume 261,82 €.
K doručenej sťažnosti sa vyjadril krajský súd listom z 18. marca 2011
v podrobnostiach odkazujúc na obsah vyjadrenia sudcu Mgr. Jána Bednára z toho istého
dňa, ktorý bol členom senátu v sťažovateľovej veci. Označený sudca vo svojom vyjadrení
uviedol:
„Pokiaľ ide o postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní 2 To 151/2010, je
potrebné uviesť, že pred rozhodnutím vo veci samej, súd skúmal aj otázku príslušnosti na
rozhodnutie. V tejto súvislosti zistil, že v pôvodnom konaní vec ods. J. M. bola právoplatne
skončená v roku 1974. Návrh na povolenie obnovy konania bol podaný 23.11.2009. V tejto
konkrétnej veci ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku (o obnovu konania),
ktoré sa právoplatne skončilo v roku 1974. Keďže nešlo o pôvodné konanie, v ktorom sa
rozhodovalo o vine a treste, ale jednalo sa o konanie o mimoriadnom opravnom
prostriedku, Krajský súd v Banskej Bystrici dospel k záveru, že je vecne príslušný konať o
sťažnosti prokuratúra vojenskej prokuratúry. Z uvedeného dôvodu rozhodol vo veci tak, že
zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Dňa 21.07.2010 Okresný súd Banská Bystrica opätovne vo veci rozhodol uznesením
sp.zn. 1 Nt 29/2009 , ktorým zamietol žiadosť ods. Jána Mihala o povolenie obnovy
konania. Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený sťažnosť...
Následne predseda senátu Krajského súdu Banská Bystrica vzhľadom na
predchádzajúci názor súdu na vec nariadil vykonať neverejné zasadnutie, aby vec
2 To 366/2010 bola bez prieťahov rozhodnutá. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť ods. Jána
Mihala dňa 25.11.2010 zamietnutá, keďže okresný súd vo veci správne konštatoval, že
neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania.“
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ už v sťažnosti
z 19. februára 2011 a krajský súd v oznámení z 5. mája 2011 vyslovili súhlas, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi obsahom základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ktorých znenie je totožné a im
porovnateľného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a preto je potrebné
posudzovať ich spoločne.
Podľa judikatúry ústavného súdu skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde
a krajskom súde boli ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu
práce, nepostačuje pre záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou
podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej,
resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce,
ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným
sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety dohovoru (m. m. II. ÚS 283/09).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18,
s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Požiadavka čl. 6 ods. 1 dohovoru na zriadenie súdu len na základe zákona vychádza
zo zásady zákazu odňatia veci zákonnému súdu. Zásada zákazu odňatia veci zákonnému
súdu zahŕňa ako právo nebyť odňatý zákonnému súdu, tak aj právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi.
Podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len
„Trestný poriadok“) okresný súd uvedený v osobitnom zákone v prvom stupni a krajský súd
uvedený v osobitnom zákone v druhom stupni vykonávajú konanie o trestných činoch
vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách.
Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré
sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát
súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
Podľa § 567 ods. 3 časti vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku ak rozhodnutie,
proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal v prvom stupni už nejestvujúci súd,
rozhoduje o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by bol podľa tohto zákona vecne
a miestne príslušný.
Podľa § 7 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach súdov“)
okresným súdom v sídle krajského súdu na účely trestného konania vo veciach podľa
osobitného predpisu (t. j. § 16 ods. 2 Trestného poriadku) pre obvod krajských súdov
uvedených v § 3 ods. 5 a 6 sa rozumie Okresný súd Banská Bystrica.
Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o sídlach súdov na rozhodovanie o riadnych
opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých je príslušný súd podľa ods. 2 písm. i) až k),
je príslušný Krajský súd v Trenčíne.
Podstatou sťažnosti v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, je námietka, že
o opravnom prostriedku sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu rozhodol
miestne nepríslušný krajský súd, hoci v skutočnosti mal vo veci rozhodovať Krajský súd v
Trenčíne.
Podľa názoru krajského súdu bol na rozhodnutie príslušný práve krajský súd, keďže
išlo o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku a nie o rozhodovanie o vine a treste.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt/29/2009 vedeného vo veci návrhu
na obnovu konania podaného sťažovateľom ústavný súd zistil, že rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 1 T 74/74 z 11. júna
1974 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom
odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedka
Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Na návrh sťažovateľa bola
uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010 povolená obnova konania
a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia
boli zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu však podal 26. apríla 2010 sťažnosť vojenský
prokurátor. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010 bolo
uznesenie okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010
z 13. mája 2010 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Ústavný súd
nálezom č. k. II. ÚS 405/2010-23 z 27. januára 2011 vyslovil porušenie označených
základných práv, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 3. mája 2010, vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi súčasne priznal náhradu trov
konania. V odôvodnení nálezu ústavný súd konštatoval, že „v prípade trestného činu
nenastúpenia do služby v ozbrojených silách je príslušný konať v prvom stupni okresný súd
a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne. ... Pokiaľ v danej veci namiesto Krajského súdu
v Trenčíne rozhodol o sťažnosti prokurátora krajský súd, došlo tým k porušeniu základného
práva sťažovateľa na zákonného sudcu tak podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 38
ods. 1 listiny..... Platí totiž, že prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby
zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu.
Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného
súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38
ods. 1 listiny.“.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu však ústavný súd zistil, že v období po vydaní
rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010, ktorým bolo zrušené
uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010, do vydania nálezu
ústavného súdu č. k. II. ÚS 405/2010-23 z 27. januára 2011 okresný súd sťažovateľov návrh
na obnovu konania opätovne prejednal a konštatujúc záväznosť právneho názoru krajského
súdu uvedeného v uznesení sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010 rozhodol vo veci
uznesením č. k. 1 Nt 29/2009-64 z 21. júla 2010 tak, že návrh sťažovateľa o povolenie
obnovy konania zamietol. Rovnako stihol do vydania označeného nálezu ústavného súdu o
sťažnosti sťažovateľa z 10. septembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu rozhodnúť aj
krajský súd zamietajúcim uznesením sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010.
Zo spisu okresného súdu ústavný súd taktiež zistil, že predkladacia správa okresného
súdu z 26. apríla 2010 vyhotovená na základe sťažnosti prokurátora proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010, ako aj predkladacia správa
okresného súdu zo 4. novembra 2010 vyhotovená na základe sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Nt 29/2009-64 z 21. júla 2010 bola adresovaná Krajskému
súdu v Trenčíne. V skutočnosti však bol spis okresného súdu v obidvoch prípadoch
doručený spolu s predkladacími správami krajskému súdu, a nie Krajskému súdu
v Trenčíne.
Z opísaných okolností prípadu nepochybne vyplýva, že okresný súd ani krajský súd
nemohli v sťažovateľovej veci zohľadniť právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho
náleze č. k. II. ÚS 405/2010-23 z 27. januára 2011, pretože z časového hľadiska nimi
vydané rozhodnutia predchádzali vydaniu označeného rozhodnutia ústavného súdu.
Uvedená skutočnosť však nemôže viesť ústavný súd k inému právnemu posúdeniu otázky
príslušnosti krajského súdu v prípade predloženom sťažovateľom.
Obdobne, ako bolo konštatované už v náleze ústavného súdu č. k.
II. ÚS 405/2010-23 z 27. januára 2011, z citovaných ustanovení Trestného poriadku a
zákona o sídlach súdov vyplýva, že v prípade trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojených silách je aj v danej veci v súčasnosti príslušný konať v prvom stupni okresný
súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne. Keďže vojenský súd, ktorý pôvodne
sťažovateľa odsúdil, už neexistuje, podľa ustanovenia § 397 ods. 2 v spojení s ustanovením
§ 568 ods. 3 Trestného poriadku sú namiesto neho príslušné všeobecné súdy, ktoré by boli
vecne a miestne príslušné podľa súčasnej právnej úpravy. Ako to vyplýva z citovaných
ustanovení, v súčasnosti by boli vecne a miestne príslušné konať v prvom stupni okresný
súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne.
Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
konania rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009
z 21. júla 2010 krajský súd, a nie Krajský súd v Trenčíne, došlo tým k porušeniu základného
práva sťažovateľa na zákonného sudcu tak podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 38
ods. 1 listiny, a rovnako tak došlo aj k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý podľa svojho obsahu rovnako ako označený
článok ústavy, resp. listiny garantuje zákaz odňatia veci zákonnému súdu. Platí totiž, že
prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie
vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu
práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je
zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 2 To 366/10 z 25. novembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Povinnosťou všeobecných súdov bude v ďalšom konaní riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu týkajúcim sa miestnej príslušnosti Krajského súdu v Trenčíne na konanie
o sťažnosti proti uzneseniam okresného súdu v sťažovateľovej veci.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si podaním doručeným 23. mája 2011 uplatnil náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 392,73 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za tri
úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za 1 úkon
právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.
Ústavný súd vzhliadol za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia
len za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011 (t. j. prevzatie
a príprava zastupovania, podanie sťažnosti) vzhľadom na to, že v replike sťažovateľa na
vyjadrenie krajského súdu zo 17. mája 2011 sťažovateľ neuviedol žiadne nové argumenty
pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Preto porušovateľa základného práva zaviazal na
zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi tak, ako to vyplýva z bodu 3
výroku nálezu.
Sťažovateľ napokon požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 €.
Priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do
úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie
je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,
prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa je v plnej miere
kompenzované vyslovením porušenia označených práv, zrušením uznesenia krajského súdu
a vrátením veci na ďalšie konanie, preto ústavný súd nevyhovel požiadavke sťažovateľa na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a sťažnosť v tejto časti odmietol (bod 4
výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája2011