Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 343/2014
PDF · 195.64 KB
No categories available
I. ÚS 343/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. T., zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,
Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 Nt 23/2012 z 25. januára 2013,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 30/2013 z 13. júna 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 5/2014 zo 4. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014
doručená sťažnosť A. T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
aj „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 23/2012 z 25. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Tos 30/2013 z 13. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 5/2014 zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Rozsudkem Polního soudu 10. pěší divize
jakožto Vojenského soudu I. stolice Košice ze dne 5. 12. 1945 sp. zn. Ps-891/45 ve znění
rozsudku Nejvyššího vojenského soudu Praha ze dne 29. 3. 1946 sp. zn. Ps-19/46 byl
stěžovatelčin zemřelý manžel A. T. uznán vinným zločinem porušení subordinace podlé
§ 145, § 146:c, § 149 vojenského trestního zákona č. 19/1855 ř. z. a byl odsouzen k trestu
zostřeného žaláře v trvání 13 měsíců nepodmíněně. Uvedeného zločinu se měl dopustit tím,
že odepřel vykonávat vojenskou službu, a to kvůli svému náboženskému přesvědčení Svědka
Jehovova.
Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. 1Nt/19/2011-88 byla ve
věci povolená obnova řízení a shora uvedené rozsudky byly zrušený. Proti tomu však podal
stížnost prokurátor.
Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 19. 7. 2012 č. j. 3Tos/60/2012-98 bylo
usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. 1 Nt/19/2011-88 zrušeno a návrh
na povolení obnovy řízení byl zamítnut.
Stěžovatelka potom dne 6. 11. 2012 podala nový návrh na povolení obnovy řízení.
Návrh byl zamítnut usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 25. 1. 2013 č. j.
1 Nt/23/2012-16. Proti tomu podala stěžovatelka stížnost.
Stížnost byla zamítnuta usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 13. 6. 2013 č. k.
2Tos/30/2013-22. Proti tomu podala stěžovatelka dovolaní. Dovolaní bylo odmítnuto
usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 4. 2. 2014 sp. zn. 2Tdo/5/20l4.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako
neprípustné, a uznáva, že bežne sa v konaní o povolenie obnovy konania dovolanie
nepripúšťa, ale ak ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces, práva na súdnu
ochranu alebo práva na zákonného sudcu, dovolanie prípustné je. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 405/2010, sp. zn.
III. ÚS 172/2011 a sp. zn. II. ÚS 284/2011.
Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo
na zákonného sudcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že v konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 1 Nt 23/2012 („druhé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania)
rozhodoval ten istý sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn.
1 Nt 19/2011 („prvé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania). Sťažovateľka tvrdí, že
ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku je potrebné vykladať v prospech páchateľa,
a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania. V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu
práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v pôvodnom konaní v rokoch 1945 – 1946 bolo porušené
právo jej manžela na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy. Domnieva sa, že takáto podstatná
vada v konaní je dôvodom na povolenie obnovy konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7.
Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda
vyznania (v tom čase zaručená v čl. 121 ústavy z roku 1920) zaistená normami nižšej
právnej sily.
Ďalšou vadou konania je podľa sťažovateľky to, že sa vojenské súdy pustili do
teologických výkladov aj napriek tomu, že neboli splnomocnené na výklad Biblie.
Skutočnosť, že vojenský súd vychádzal z vlastného výkladu Biblie a následne nebola
povolená obnova konania, je sama osebe takou vadou, ktorej následkom je porušenie práv
sťažovateľky na spravodlivé konanie a súdnu ochranu.
Sťažovateľka napokon tvrdí, že v danej veci je potrebné brať ohľad na aktuálnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia
čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka upresňuje, že z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že perzekúcia za
odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru,
a preto tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozhodnutím
okresného, krajského a najvyššieho súdu došlo k porušeniu ňou v petite sťažnosti
označených práv, napadnuté rozhodnutia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania
pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu
ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného
práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú
ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu.
Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti na krajskom súde,
v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto
možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté rozhodnutie okresného súdu už bolo
predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o sťažnosti podanej sťažovateľkou.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti napadnutému rozhodnutiu
okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a najvyššieho súdu
Ústavný súd na úvod pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné.
V tejto súvislosti uznáva, že bežne sa v konaní o povolenie obnovy konania dovolanie
nepripúšťa, ale ak ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces, práva na súdnu
ochranu alebo práva na zákonného sudcu, dovolanie prípustné je.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nepatrí medzi rozhodnutia, proti ktorým je v zmysle § 368 ods. 1 a § 368 ods. 2
Trestného poriadku dovolanie prípustné. Ďalej dodal, že „argumentácia nálezmi Ústavného
súdu Slovenskej republiky nie je správna“, a že „pokiaľ tento nález vo svojom odôvodnení
hovorí o reštriktívnom výklade ustanovenia § 368 ods. 1 Tr. por., hodnotí týmto spôsobom
výklad uvedeného ustanovenia Trestného poriadku v znení tohto zákona účinnom pred 1.
septembrom 2011“. Najvyšší súd ďalej objasnil: „Po novelizácii Trestného poriadku
zákonom číslo 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2011 bola úprava prípustnosti
dovolania oproti dovtedajšej, obsiahnutej len v ustanovení § 368 ods. 1 Tr. por., definičné
rozšírená o explicitný výpočet ustanovení, proti ktorým možno podať dovolanie, uvedený
v odseku 2 rovnakého ustanovenia. Nejde teda už o otázku interpretácie, ale o otázku
akceptácie obsahovo jasného ustanovenia zákona dovolacím súdom (tak ako to najvyšší súd
už uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesenie z 19. marca 2013, sp. zn.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver
o neprípustnosti dovolania primerane odôvodnil, preto nie je zjavne neodôvodnený ani
arbitrárny. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom
príslušného ustanovenia Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd
nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia sťažovateľkou
označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušného ustanovenia Trestného poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto
nedostatky nevykazuje. Ústavný súd preto konštatuje, že táto časť sťažnosti sťažovateľky
musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo
na zákonného sudcu. Sťažovateľka tvrdí, že v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 1 Nt 23/2012 („druhé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania) rozhodoval ten istý
sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 1 Nt 19/2011 („prvé“
rozhodovanie o povolení obnovy konania). Sťažovateľka zastáva názor, že ustanovenie
§ 397 ods. 2 Trestného priadku, podľa ktorého o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré
sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát
súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, je potrebné vykladať v prospech páchateľa,
a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Podľa uvedeného ustanovenia
(podľa § 397 Trestného poriadku, pozn.) vylúčeným z rozhodovania je iba samosudca alebo
senát, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni a toto právoplatné rozhodnutie súdu je
napádané návrhom na povolenie obnovy konania.“
Ústavný súd vo vzťahu na uvedené konštatuje, že záver krajského súdu nie je zjavne
neodôvodnený ani arbitrárny, a teda je ústavne udržateľný. V tomto bode musí preto
ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda
vyznania (v tom čase zaručená v čl. 121 ústavy z roku 1920) zaistená normami nižšej
právnej sily.
Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
okresného súdu a správne dospel k záveru, že v prípade sťažovateľky nebol daný dôvod
obnovy konania. Pokiaľ v rámci tejto svojej námietky sťažovateľka poukazuje na „obdobné
pochybení, jaké napravil Krajský soud Trenčín usnesením ze dne 6. 8. 2012 č. j.
23Tos/57/2012-141 ve věci J. M.“, okresný súd i krajský súd vo svojich napadnutých
rozhodnutiach konštatovali, že z danej veci nevyplýva žiadna podobnosť s vecou
odsúdeného A. T. Preto aj táto časť sťažnosti musí byť odmietnutá pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Sťažovateľka napokon tvrdí, že v danej veci je potrebné brať ohľad na aktuálnu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia
čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ESĽP rozhodol, že perzekúcia za odopretie
vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru, a preto
tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.
Ústavný súd aj v iných podobných prípadoch vo vzťahu k slobode svedomia uviedol,
že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa
vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by
súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky
členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu
(napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj
v týchto krajinách (pozri napr. III. ÚS 165/05, III. ÚS 350/2012, III. ÚS 261/2012). Aj táto
časť sťažnosti preto musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014