Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 343/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. T., zastúpenej advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,

Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 25. januára 2013,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 13. júna 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2014

doručená sťažnosť A. T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv zaručených a (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

aj „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 25. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Rozsudkem Polního soudu 10. pěší divize

jakožto Vojenského soudu I. stolice Košice ze dne 5. 12. 1945 sp. zn. Ps-891/45 ve znění

rozsudku Nejvyššího vojenského soudu Praha ze dne 29. 3. 1946 sp. zn. Ps-19/46 byl

stěžovatelčin zemřelý manžel A. T. uznán vinným zločinem porušení subordinace podlé

§ 145, § 146:c, § 149 vojenského trestního zákona č. 19/1855 ř. z. a byl odsouzen k trestu

zostřeného žaláře v trvání 13 měsíců nepodmíněně. Uvedeného zločinu se měl dopustit tím,

že odepřel vykonávat vojenskou službu, a to kvůli svému náboženskému přesvědčení Svědka

Jehovova.

Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. -88 byla ve

věci povolená obnova řízení a shora uvedené rozsudky byly zrušený. Proti tomu však podal

stížnost prokurátor.

Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 19. 7. 2012 č. j. -98 bylo

usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 17. 4. 2012 č. j. -88 zrušeno a návrh

na povolení obnovy řízení byl zamítnut.

Stěžovatelka potom dne 6. 11. 2012 podala nový návrh na povolení obnovy řízení.

Návrh byl zamítnut usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 25. 1. 2013 č. j.

-16. Proti tomu podala stěžovatelka stížnost.

Stížnost byla zamítnuta usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 13. 6. 2013 č. k.

-22. Proti tomu podala stěžovatelka dovolaní. Dovolaní bylo odmítnuto

usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 4. 2. 2014 sp. zn. .“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako

neprípustné, a uznáva, že bežne sa v konaní o povolenie obnovy konania dovolanie

nepripúšťa, ale ak ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces, práva na súdnu

ochranu alebo práva na zákonného sudcu, dovolanie prípustné je. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo

na zákonného sudcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. („druhé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania)

rozhodoval ten istý sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn.

(„prvé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania). Sťažovateľka tvrdí, že

ustanovenie je potrebné vykladať v prospech páchateľa,

a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania. V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu

práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa listiny a .

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v pôvodnom konaní v rokoch 1945 – 1946 bolo porušené

právo jej manžela na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na súdnu

ochranu podľa listiny a . Domnieva sa, že takáto podstatná

vada v konaní je dôvodom na povolenie obnovy konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7.

Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda

vyznania (v tom čase zaručená v z roku 1920) zaistená normami nižšej

právnej sily.

Ďalšou vadou konania je podľa sťažovateľky to, že sa vojenské súdy pustili do

teologických výkladov aj napriek tomu, že neboli splnomocnené na výklad Biblie.

Skutočnosť, že vojenský súd vychádzal z vlastného výkladu Biblie a následne nebola

povolená obnova konania, je sama osebe takou vadou, ktorej následkom je porušenie práv

sťažovateľky na spravodlivé konanie a súdnu ochranu.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že v danej veci je potrebné brať ohľad na aktuálnu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia

čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka upresňuje, že z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že perzekúcia za

odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru,

a preto tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozhodnutím

okresného, krajského a najvyššieho súdu došlo k porušeniu ňou v petite sťažnosti

označených práv, napadnuté rozhodnutia zrušil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného

práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú

ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu.

Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti na krajskom súde,

v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto

možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté rozhodnutie okresného súdu už bolo

predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o sťažnosti podanej sťažovateľkou.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti napadnutému rozhodnutiu

okresného súdu, odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a najvyššieho súdu

Ústavný súd na úvod pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie ako neprípustné.

V tejto súvislosti uznáva, že bežne sa v konaní o povolenie obnovy konania dovolanie

nepripúšťa, ale ak ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces, práva na súdnu

ochranu alebo práva na zákonného sudcu, dovolanie prípustné je.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že napadnuté uznesenie krajského

súdu nepatrí medzi rozhodnutia, proti ktorým je v zmysle § 368 ods. 1 a § 368 ods. 2

dovolanie prípustné. Ďalej dodal, že „argumentácia nálezmi Ústavného

súdu Slovenskej republiky nie je správna“, a že „pokiaľ tento nález vo svojom odôvodnení

hovorí o reštriktívnom výklade ustanovenia , hodnotí týmto spôsobom

výklad uvedeného ustanovenia v znení tohto zákona účinnom pred 1.

septembrom 2011“. Najvyšší súd ďalej objasnil: „Po novelizácii

zákonom číslo s účinnosťou od 1. septembra 2011 bola úprava prípustnosti

dovolania oproti dovtedajšej, obsiahnutej len v ustanovení , definičné

rozšírená o explicitný výpočet ustanovení, proti ktorým možno podať dovolanie, uvedený

v odseku 2 rovnakého ustanovenia. Nejde teda už o otázku interpretácie, ale o otázku

akceptácie obsahovo jasného ustanovenia zákona dovolacím súdom (tak ako to najvyšší súd

už uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí - uznesenie z 19. marca 2013, sp. zn.

).“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver

o neprípustnosti dovolania primerane odôvodnil, preto nie je zjavne neodôvodnený ani

arbitrárny. K predmetnému právnemu záveru možno dospieť aplikáciou a výkladom

príslušného ustanovenia . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ). Ústavný súd

nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia sťažovateľkou

označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušného ustanovenia najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje. Ústavný súd preto konštatuje, že táto časť sťažnosti sťažovateľky

musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka ďalej namieta, že v konaní na okresnom súde bolo porušené jej právo

na zákonného sudcu. Sťažovateľka tvrdí, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. („druhé“ rozhodovanie o povolení obnovy konania) rozhodoval ten istý

sudca ako v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp. zn. („prvé“

rozhodovanie o povolení obnovy konania). Sťažovateľka zastáva názor, že ustanovenie

§ 397 ods. 2 Trestného priadku, podľa ktorého o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré

sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát

súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, je potrebné vykladať v prospech páchateľa,

a to tak, že sa vzťahuje na všetky predošlé konania.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva: „Podľa uvedeného ustanovenia

(podľa , pozn.) vylúčeným z rozhodovania je iba samosudca alebo

senát, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni a toto právoplatné rozhodnutie súdu je

napádané návrhom na povolenie obnovy konania.“

Ústavný súd vo vzťahu na uvedené konštatuje, že záver krajského súdu nie je zjavne

neodôvodnený ani arbitrárny, a teda je ústavne udržateľný. V tomto bode musí preto

ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, ako bola sloboda

vyznania (v tom čase zaručená v z roku 1920) zaistená normami nižšej

právnej sily.

Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie

okresného súdu a správne dospel k záveru, že v prípade sťažovateľky nebol daný dôvod

obnovy konania. Pokiaľ v rámci tejto svojej námietky sťažovateľka poukazuje na „obdobné

pochybení, jaké napravil Krajský soud Trenčín usnesením ze dne 6. 8. 2012 č. j.

-141 ve věci J. M.“, okresný súd i krajský súd vo svojich napadnutých

rozhodnutiach konštatovali, že z danej veci nevyplýva žiadna podobnosť s vecou

odsúdeného A. T. Preto aj táto časť sťažnosti musí byť odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že v danej veci je potrebné brať ohľad na aktuálnu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia

čl. 9 dohovoru. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ESĽP rozhodol, že perzekúcia za odopretie

vojenskej služby z náboženských dôvodov predstavuje porušenie čl. 9 dohovoru, a preto

tým, že súdy nepovolili v tejto veci obnovu konania, porušili čl. 9 dohovoru.

Ústavný súd aj v iných podobných prípadoch vo vzťahu k slobode svedomia uviedol,

že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa

vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by

súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky

členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu

(napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj

v týchto krajinách (pozri napr. , , ). Aj táto

časť sťažnosti preto musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014