Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 261/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., G., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, podľa Slovenskej

republiky, práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva slobodne

prejavovať náboženstvo a vieru podľa , slobody

náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a slobody

myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť

podrobovaný donucovaniu narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa

čl. 18 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 4

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-55 z 22. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v petite ktorej namietal porušenie svojich

základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2 (v úvodnej časti sťažnosti označuje čl. 24 ods. 1,

pozn.), , a a 6 (ďalej len

„ústava“), čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 22. marca

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len

„vojenský súd“) sp. zn. z 21. novembra 1996 v spojení s uznesením Vyššieho

vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. z

28. januára 1997 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia

služby v ozbrojených silách podľa

účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne v I. nápravnovýchovnej skupine. Dôvodom

odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka

Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Na návrh sťažovateľa bola

uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -43

z 2. decembra 2011 povolená obnova konania a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako

všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia boli zrušené. Proti uzneseniu okresného

súdu podal sťažnosť vojenský prokurátor. Uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2012-

55 z 22. marca 2011 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a sťažovateľov návrh bol

zamietnutý.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým uznesením závažným spôsobom porušené

jeho ústavné práva. Keďže vo veci nemôže podať dovolanie, nemá inú možnosť, len podať

ústavnú sťažnosť. V okolnostiach prípadu sťažovateľ považuje za podstatné, že aj keď

v dobe sťažovateľovho odsúdenia platil listiny a ,

vykonávacie predpisy stanovovali na podanie vyhlásenia o odoprení vojenskej služby

„absolutně nevratnou třicetidenní lhůtu, jejíž zmeškaní vedlo k doživotní diskvalifikaci z

práva na odepření vojenské služby“. Dôsledkom takejto právnej úpravy tak podľa

sťažovateľa bola kriminalizácia osôb, ktoré z nejakých dôvodov lehotu zmeškali, ale pevne

sa pridŕžali svojho presvedčenia. Protiústavnosť takejto právnej úpravy mal konštatovať aj

Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. . Sťažovateľ ďalej

považuje za jadro sporu výklad čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, kde je garantované právo na

znovuotvorenie prípadu, pokiaľ vyvstanú nové skutočnosti alebo sa preukáže podstatná

vada predchádzajúceho konania. Krajský súd to «v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že

takové právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5

), z nichž podle platného trestního řádu připadá v úvahu v případe

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.

Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť stěžovatel dovolání v roce 1991

dát nemohl. V té době dovolání totiž nebylo v trestním řádu zakotveno. A nemůže ho dát ani

nyní, neboť tříletá lhůta k jeho podání již dávno uplynula. (§ 370 odst. 2 trestního rádu)

O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že pro ni nejsou splněny předpoklady.

Pokud jde o stížnost pro porušení zákona, v napadeném rozhodnutí se uvádí, že lhůta

„už byla zmeškaná“. Stěžovatel ovšem připomíná, že současný trestní řád č.

stížnost pro porušení zákona nezná a předchozí trestní rád č. 141/1961 Sb. její podaní

neumožňoval stěžovateli. Ten k ní mohl pouze dát podnět, což učinil, avšak byl odmítnut.

(Viz přiložené sdělení Generální prokuratury SR ze dne 26. 2. 2004 č. j. Pz 1003/04-18.)

Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu

interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky znemožňuje.

Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké ustanovení

tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních

práv a svobod. Zároveň dochází k porušení a Protokolu

č. 7 k Úmluvě.

V napadeném usnesení se připouští, že podle § 394 odst. 4 trestního rádu by novou

skutečností mohlo být relevantní rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva, avšak

muselo by se jednat pŕímo o rozhodnutí ve věci stěžovatele. Krajský soud v napadeném

rozhodnutí tvrdí, že soud prvního stupně si svým rozhodnutím „prakticky predčasné,

,přivlastnil´ kompetence“ Evropského soudu pro lidská práva.

K tomu stěžovatel uvádí, že jeho věc je plně srovnatelná s kauzami, o nichž rozhodl

Evropský soud pro lidská práva, a není důvod, aby stěžovatel byl v horším postavení.

Důležité jsou totiž právní principy vyřčené v rozsudku Evropského soudu pro lidská práva.

Jestliže ve srovnatelných případech došlo k porušení čl. 9 Úmluvy, došlo k stejnému

porušení i v případě stěžovatele…

Stěžovatel má za to, že z těchto rozsudku je třeba vyvodit praktické závěry a ne

počínat si jako arménské úřady, které navzdory těmto rozsudkům nadále odmítají ve

srovnatelných věcech odsouzení zrušit a nadále ze stejných důvodů vězní 58 dalších mužů…

Stěžovatel namítá porušení čl. 9 Úmluvy.

Tomu ve slovenských poměrech odpovídá i porušení práva na svobodu svědomí a

náboženského vyznaní a související právo na odepření vojenské služby podle čl. 15 odst.1, 3

Listiny, . a -3 Paktu.»

Sťažovateľ pripomína, že rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré

v sťažnosti poukazuje, prekonali doterajšiu judikatúru ústavného súdu. Následne sťažovateľ

poukazuje na viacero rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a okresného súdu, ktorými

došlo k zrušeniu pôvodných rozsudkov v obdobných prípadoch pre ich nezákonnosť.

Sťažovateľ je toho názoru, že «pokud jemu obnova řízení byla odepřena, zatímco ve

srovnatelných případech jiných slovenských občanu byla povolená, pak to znamená

porušení práva na rovnost osob ve shodném právním postavení, a tudíž porušení čl. 1

Listiny, a to při současném porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluve.

Zatímco ve… uvedených případech soudy navrhovatelům poskytly ochranu ve smyslu

Listiny a , Krajský soud Trenčín ochranu stěžovateli

neposkytl, a tím porušil tato ustanovení a také právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst.

I Úmluvy…

Stěžovatel k této problematice připomíná též dvě rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR:

Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1959 a

částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in

idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh

na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne

15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí

podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro

porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7.

2001 sp. zn. , neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38

odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě,

veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“.

Český občan R. R. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1988.

Podaní návrhu na přezkumné řízení podle zákona č. 119/1990 Sb. zmeškal a návrh na

vrácení lhůty soud v roce 1993 zamítl. Ani zde nešlo o zásadu „ne bis in idem“. Usnesením

Okresního soudu Olomouc ze dne 5. 12. 2001 sp. zn. Nt 225/2001 byla ve věci povolená

obnova řízení, avšak ministr spravedlnosti ČR i v tomto případe podal stížnost pro porušení

zákona. Ministr namítal, že náprava vadného rozhodnutí byla možná „pouze v řízení podle

zákona č. 119/1990 Sb.“. Nejvyšší soud ČR i v tomto případě ministrovu stížnost zamítl, a to

usnesením ze dne 20. 8. 2003 sp. zn. , v němž vysvětlil, že podle článku 4 odst.

2 Protokolu č. 7 k Úmluvě je předpokladem pro povolení obnovy řízení „podstatná vada v

předešlém řízení“, přičemž „nejde jen o vadu řízení, tedy vadu procesní, ale též o vadu

hmotněprávní, k níž v předešlém řízení došlo... Podmínky obnovy řízení z pohledu Protokolu

č. 7 jsou tedy širší než ty, které jsou uvedený v existujícím českém trestním řádu v

ustanovení § 278 odst. 1 tr. ř. a za této situace má Nejvyšší soud zato, že povolení obnovy

řízení tak v posuzovaném případe požadavkům stanoveným čl. 4 odst. 2 citovaného

protokolu č. 7 plně konvenuje.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v jeho veci vydal toto rozhodnutie:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. -55

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních prav a svobod podle čl. 4 ods. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle odsl. 1 Listiny a ;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 listiny;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle

Listiny a ;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15

odst. 1 Listiny a a Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. -55

se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatil k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia

krajského súdu. V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -55 z 22. marca

2012, ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 2. decembra 2011

zrušené a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania smerujúci proti právoplatnému

rozsudku vojenského súdu sp. zn. z 21. novembra 1996 v spojení s uznesením

vyššieho vojenského súdu sp. zn. z 28. januára 1997 bol zamietnutý, krajský

súd uviedol:

«Podľa názoru krajského súdu ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie

citovaného Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie

citovaného ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo

právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania,

nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho (vrátane účinných do

31. 12. 2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo

procesných. Takto formulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol

potom daný výraz aj v , kde v sa používa pojem

„mimoriadne opravné prostriedky“.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne

odkazuje na zákon a príslušného štátu, pričom v je daný tomuto

výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr.

por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu,

môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové

vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj

výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli

použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by

to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov, vrátane

medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa

Tu je potrebné súčasne poukázať na ustanovenie ,

podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo v

konaní, ktoré mu prechádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody

obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Súd prvého

stupňa si svojím rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie tohto Európskeho

súdu, pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych

rozhodnutí, nemožno inak napraviť.

Obnova konania, ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov sa podľa § 394

ods. 1 povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr

neznámych. V rámci konania o návrhu na obnovu konania preto súd nie je oprávnený

skúmať procesnú správnosť pôvodného postupu konania ani správnosť pôvodných právnych

záverov. Výnimka je prípustná len podľa , (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktoré sa však podľa názoru krajského súdu musí týkať predmetnej

veci a odsúdeného a právoplatný rozsudok o tom, že policajt, prokurátor, sudca alebo

prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinností spáchali trestný čin). Naviac v dobe

keď súd rozhodoval o vine odsúdeného, boli súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky aj Listina základných práv a slobôd ako aj Dohovor, dokonca s prednosťou pred

vnútroštátnym poriadkom. Pokiaľ súd rozhodol v rozpore s týmito právnymi normami, tento

nedostatok už nie je možné napraviť prostredníctvom obnovy konania, ak už bola zmeškaná

lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.»

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne

odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby podľa a práva nebyť

opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na

prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu, ak nové

alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pre zamietnutie

návrhu na povolenie obnovy konania bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové

skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcim všeobecným súdom predtým

neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu by krajský súd považoval rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) len v tom prípade, ak by sa takéto rozhodnutie

týkalo „predmetnej veci a odsúdeného“. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by

odôvodňovala povolenie obnovy konania však krajský súd nepovažoval rozhodnutia ESĽP

vydané v iných prípadoch a týkajúcich sa iných odsúdených.

Krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bol návrh sťažovateľa na

povolenie obnovy konania zamietnutý, považuje ústavný súd za zákonné a ústavne

akceptovateľné. Zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ nenamieta

nesprávny procesný postup krajského súdu, resp. porušenie konkrétnych procesných práv,

namieta len nesprávnosť právnych záverov, pre ktoré krajský súd jeho návrh na povolenie

obnovy trestného konania zamietol. Ústavný súd však v zhode so svojou judikatúrou

zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu

nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského

súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože

výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy

neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise (zákon

č. v znení neskorších predpisov; ďalej len „Trestný

poriadok“). Sťažovateľ totiž má v zmysle garantované právo

na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov len v súlade so zákonom, pokiaľ teda

v tom-ktorom prípade nie sú splnené podmienky na konania o mimoriadnom opravnom

prostriedku, potom zamietnutie návrhu na obnovu konania nemôže spôsobiť porušenie

základného práva podľa . Na tom nič nemení ani argumentácia

sťažovateľa v tom smere, že dovolanie nemohol podať vzhľadom na to, že v čase jeho

odsúdenia rozsudkom vojenského súdu sp. zn. z 21. novembra 1996 v spojení

s uznesením vyššieho vojenského súdu sp. zn. z 28. januára 1997 takýto

mimoriadny opravný prostriedok nemal možnosť podať. Z podmienok povolenia obnovy

konania ustanovených v až totiž nevyplýva, že tento

mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť v prípade, ak nebolo možné vo veci podať

dovolanie, ale len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,

ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne o treste.

Rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani porušenie práva nebyť opakovane

súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ktorého porušenie považuje

sťažovateľ za kľúčové, keďže podobne ako v prípade sťažovateľom označeného základného

práva podľa , aj právo vyplývajúce z protokolu č. 7 umožňuje

povolenie obnovy konania „podľa zákona a štátu“. Ak teda nie sú

splnené zákonom ustanovené podmienky na povolenie obnovy konania, nie je možné

uvažovať ani o porušení tohto práva vyplývajúceho z protokolu č. 7.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti

poukazuje aj na iné rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I a okresného súdu, ako aj na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú

skutočnosť, že „jemu obnova řízení byla odepřena, zatímco ve srovnatelných případech

jiných slovenských občanů byla povolena“. V tejto súvislosti ústavný súd považuje

za potrebné ku sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry

všeobecných súdov uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že sťažovateľom napadnutý

právny výklad krajského súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva

nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby

podľa a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa

protokolu č. 7, a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva slobodne prejavovať

náboženstvo a vieru podľa , slobody náboženského vyznania podľa

čl. 15 ods. 1 listiny a slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 dohovoru

a čl. 18 ods. 1 paktu, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu

podľa a listiny a práva nebyť podrobovaný

donucovaniu narušujúcemu slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18

ods. 2 a 3 paktu

Podľa každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo

alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou,

náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 15 ods. 1 listiny sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je

zaručená. Každý má právo zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru alebo byť bez

náboženského vyznania.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

Podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie

alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo

presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou,

vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 9 ods. 2 dohovoru sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie

môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku,

zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo

vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo

spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,

bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa čl. 18 ods. 2 paktu nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by

narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej

vlastnej voľby.

Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže

podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu

verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd

iných.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo

možné v zásade uvažovať vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého z uvedených práv zakotvujúcich tieto ústavnoprocesné princípy,

resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi obsahom namietaného uznesenia

krajského súdu a právami sťažovateľa vyplývajúcimi z ,

listiny, čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, ktorých obsahom je v ich podstate

zaručenie práva jednotlivca na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania

vrátane práva prejavovať svoju vieru. Inými slovami, ústavný súd nezistil, že by

napadnutým uznesením bola porušená sloboda náboženského vyznania, ako táto vyplýva

z označených ustanovenia , listiny, dohovoru a paktu.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 25 ods. 2

, listiny a až 3 paktu ústavný súd uvádza, že v danom

prípade bola sloboda svedomia a náboženského vyznania sťažovateľa obmedzená

na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť, že by bolo úplne

neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho obranyschopnosti a zachovaní

verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ (obdobne ). Ústavný súd

aj v inom podobnom prípade (v ktorom však k odsúdeniu za trestný čin nenastúpenia služby

v ozbrojených silách došlo ešte v roku 1981) vo vzťahu k slobode svedomia uviedol,

že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa

vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by

súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky

členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu

(napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj

v týchto krajinách (pozri ).

Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na to, že podrobnosti o spôsobe realizácie

základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu, ak je v rozpore s jeho

svedomím alebo náboženským vyznaním, ako je zakotvené v a

ods. 3 listiny, ustanovuje zákon. Pokiaľ v súvislosti s uplatnením označených základných

práv sťažovateľ nesplnil podmienky ustanovené zákonom, ktorý v danom čase upravoval

výkon tohto práva, a z toho dôvodu bol v demokratickej spoločnosti ústavne

akceptovateľným spôsobom sankcionovaný, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia

právoplatného rozhodnutia s poukazom na porušenie týchto základných práv.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu o neústavnosti právneho predpisu

vydaného na vykonanie základného práva podľa a listiny,

ústavný súd uvádza, že právo odoprieť výkon vojenskej služby a nahradiť ju výkonom

civilnej služby bolo upravené v o civilnej službe v znení

neskorších predpisov (ďalej len „skorší zákon o civilnej službe“), respektíve od 4. októbra

1995 v o civilnej službe

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, o pôsobnosti

orgánov Slovenskej republiky pri zabezpečovaní politiky zamestnanosti v znení neskorších

predpisov a o priestupkoch v znení

neskorších predpisov. V konaní pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov bol

posudzovaný len súlad § 2 ods. 1 a 2 skoršieho zákona o civilnej službe, pričom znenie § 2

ods. 1 písm. b) uvedeného zákona bolo vyhlásené za nesúladné s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a

, len pokiaľ sa vzťahovalo na odvody uskutočnené pred 16. januárom

1992, odvedenec požiadal o odklad vojenskej základnej služby a dôvody jej odkladu

pominuli pred 16. januárom 1992 (). V ostatnom bolo znenie § 2 ods. 1 a 2

skoršieho zákona o civilnej službe posúdené ústavným súdom ako súladné s čl. 12 ods. 1 a

2, , a , keď v uznesení sp. zn. z

24. mája 1995 ústavný súd vyslovil názor, že za porušenie ústavného práva vyplývajúceho z

a nie je možné považovať tú skutočnosť, že oprávnená

osoba sa domáha právne relevantných účinkov verejného prejavenia svojho zmýšľania

mimo zákonom stanovenej lehoty ().

Ústavný súd už judikoval, že platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je

k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať.

V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia

ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci

musí pozerať ako na súladnú s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom

nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis ). Pokiaľ v okolnostiach prípadu

všeobecné súdy posudzovali prípad sťažovateľa podľa právnej úpravy civilnej služby

platnej a účinnej v čase spáchania skutku a táto právna úprava nebola v konaní o súlade

právnych predpisov vyhlásená za neústavnú, postupovali ústavne konformným spôsobom

a v súlade s princípmi právneho štátu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú príčinnú

súvislosť ani medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými

právami vyplývajúcimi z , listiny a a 3 paktu,

a keďže nezistil porušenie označených práv, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 4 ods. 4 listiny

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv

a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na

iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia čl. 1 a čl. 4

ods. 4 listiny, ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale

sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu

k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že

v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku , prípadne listiny

možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení

s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Keďže porušenie

sťažovateľom označených práv (čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5

, a dohovoru, a 3, listiny a až

ods. 3 paktu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 a čl. 4 ods. 4

všeobecných ustanovení listiny.

Na základe opísaných dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. návrhom

na zrušenie napadnutého uznesenia, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na

úhradu trov konania) už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012