Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 6/94
PDF · 98.13 KB
No categories available
PL. ÚS 6/94
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a
sudcov JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.
Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr.
Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika vo veci navrhovateľa Vyššieho vojenského súdu
Trenčín, zastúpeného predsedom senátu pplk. JUDr. Milanom Repáňom, proti Národnej
rade Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona č.
18/1992 Zb. o civilnej službe v rozsahu, v ktorom sa vzťahuje aj na odvody uskutočnené
pred účinnosťou zákona o civilnej službe (t. j. pred 16. 1. 1992) s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3
a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na svojom verejnom zasadnutí dňa 25. augusta
1994 takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe n i e j e
v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak sa
vzťahuje na odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992 a odvedenec požiadal o odklad vojenskej
základnej služby a dôvody jej odkladu pominuli pred 16. 1. 1992.
2. N e v y h o v u j e návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne na vyslovenie
nesúladu § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13
ods. 3 a čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak sa vzťahuje na odvody uskutočnené
pred 16. 1. 1992 a odvedenec požiadal o odklad vojenskej základnej služby a dôvody jej
odkladu pominuli po 16. 1. 1992.
O d ô v o d n e n i e :
Dňa 2. februára 1994 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky návrh predsedu senátu
Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne JUDr. Milana Repáňa na začatie konania o súlade § 2
ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne dňa 14. apríla 1994 rozhodol o prijatí
tohoto návrhu na ďalšie konanie.
Dňa 18. apríla 1994 sa sudca spravodajca obrátil na navrhovateľa so žiadosťou o
oznámenie, či v danej veci trvá na ústnom pojednávaní. Navrhovateľ dňa 17. mája 1994
uviedol, že žiada, aby ústavný súd v danej veci ústne pojednávanie vykonal.
Dňa 18. apríla 1994 sa súčasne sudca spravodajca obrátil na orgán, ktorý všeobecne
záväzný právny predpis, rozpor ktorého s ústavou sa namieta, vydal t. j. na Národnú radu
SR (čl. 4 ods. 2 ústavného zákona FZ ČSFR č. 542/1992 Zb. o zániku ČSFR v spojení s §
39 zákona č. 38/1993 Z. z.) so žiadosťou o vyjadrenie sa k návrhu Vyššieho vojenského
súdu Trenčín a k účelnosti ústneho pojednávania v danej veci.
Dňa 12. júla 1994 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadrenie predsedu
Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorom sa stotožňuje s uznesením Ústavnoprávneho
výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 461 (ÚPV 96/1994) nezaujať stanovisko k
návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne. Ďalej predseda Národnej rady Slovenskej
republiky uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní, takže zástupcu Národná rada
Slovenskej republiky na pojednávanie v predmetnej veci ani neustanovuje.
Ústavný súd Slovenskej republiky môže v súlade s § 30 ods. 2 od ústneho
pojednávania upustiť iba so súhlasom účastníkov konania. Vzhľadom na to, že v tomto
prípade súhlas oboch účastníkov nebol dosiahnutý, konalo sa vo veci ústne pojednávanie,
ktoré je podľa § 30 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. verejné.
Vyšší vojenský súd Trenčín vo svojom návrhu požadoval vyslovenie nesúladu § 2
ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 25
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že odvedenci, ktorí boli odvedení
pred 16. 1. 1992 a ktorým nebol povolený odklad vojenskej základnej služby, majú za
súčasného právneho stavu možnosť kedykoľvek vojenskú službu odmietnuť, zatiaľ čo
odvedenci, ktorí boli odvedení taktiež pred 16. 1. 1992, ale ktorým bol povolený odklad
vojenskej základnej služby takúto možnosť, t. j. kedykoľvek odmietnuť vojenskú službu z
dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania, nemajú. Vyšší vojenský súd v Trenčíne
vo svojom návrhu preto uvádza, že "Táto kategória odvedencov nie je v rovnakom
postavení pred zákonom ako tí odvedenci, na ktorých sa vzťahuje nález Ústavného súdu
ČSFR".
Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konania o súlade právnych predpisov v
danom prípade sledoval nasledovné princípy ústavy:
1. princíp neodňateľnosti základných práv (čl. 12 ods. 1 ústavy),
2. princíp zákonného obmedzenia základných práv rovnako pre všetky prípady, ktoré
spĺňajú zákonom ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 ústavy),
3. princíp reálnosti výkonu ústavou zaručeného základného práva (čl. 25 ods. 2
ústavy).
Princíp neodňateľnosti základného práva, t. j. práva na odmietnutie vojenskej
základnej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania, znamená, aby
akákoľvek skupina odvedencov, ktorí vykonali odvod pred 16. 1. 1992, mala možnosť svoje
ústavné právo reálne uplatniť. Ústavný súd ČSFR vyriešil vo svojom náleze zo dňa 10. 12.
1992 postavenie tých odvedencov, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992, ale nepožiadali,
prípadne im nebol povolený odklad vojenskej základnej služby. Pre túto skupinu
odvedencov však bolo typické, že pred vydaním nálezu Ústavného súdu ČSFR im základné
právo upravené v čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo fakticky odňaté.
Zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe v § 2 ods. 1 písm. b) rozlišuje i druhú
kategóriu odvedencov. To sú tí, ktorí po odvode požiadali o odklad vojenskej základnej
služby a ich žiadosti bolo vyhovené.
Pokiaľ ide o odvedencov, na ktorých sa vzťahuje nález Ústavného súdu ČSFR, treba
zdôrazniť, že ide o tých (a jedine tých), ktorí pred nálezom ústavného súdu nemali reálnu
možnosť uplatniť svoje ústavné právo na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov svedomia
alebo náboženského vyznania. Ústavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal právne
postavenie odvedencov odvedených pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej
základnej služby v tom smere, či i táto skupina má reálnu možnosť uplatniť ústavou
zaručené právo na odmietnutie vojenskej základnej služby z dôvodov svedomia alebo
náboženského vyznania. Túto skupinu odvedencov ústavný súd rozdelil na dve podskupiny,
a to:
1. odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a
lehota odkladu im uplynula pred 16. 1. 1992,
2. odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby,
ale lehota odkladu im uplynula po 16. 1. 1992.
Ad 1.
Pokiaľ ide o prvú skupinu odvedencov, lehota odkladu vojenskej základnej služby im
uplynula pred 16. 1. 1992, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 18/1992 Zb. o
civilnej službe. Citovaný zákon v § 2 ods. 1 písm. b) poskytuje právo na odmietnutie
vojenskej služby tým odvedencom, ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a stanovuje 5-
dňovú lehotu na jeho uplatnenie. Táto lehota sa začína po skončení dôvodu, pre ktorý bol
odklad vojenskej služby odvedencovi povolený. Odvedenci, ktorým odklad vojenskej
služby skončil po nadobudnutí účinnosti nového zákona o civilnej službe, majú preto právo
na odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského
vyznania. Odvedenci odvedení pred 16. 1. 1992, ktorí požiadali o odklad, ale jeho lehota
uplynula pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o civilnej službe, však takéto právo
nemajú. Táto skupina odvedencov (a jedine táto skupina) je preto v nerovnakom postavení s
tými odvedencami, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992, ale ktorým nález Ústavného súdu
ČSFR nestanovuje žiadnu lehotu pre vyhlásenie o odopretí vojenskej základnej služby z
dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania. Bolo preto možné vyhovieť návrhu
Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne o vyslovenie nesúladu § 2 ods. 1 písm. b) zákona č.
18/1992 Zb. o civilnej službe, ak sa vzťahuje na odvedencov odvedených pred 16. 1. 1992,
ktorí požiadali o odklad vojenskej služby a lehota odkladu im uplynula pred 16. 1. 1992.
Vyhovením návrhu Vyššieho vojenského súdu v tejto časti sa zabezpečí, aby i táto skupina
odvedencov (§ 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb.) mohla reálne uplatniť svoje právo
na odmietnutie vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania za
rovnakých podmienok, aké sa vzťahujú na odvedencov, ktorými sa zaoberal nález
Ústavného súdu ČSFR z 10. 12. 1992.
Ad 2.
Iná je však právna situácia tých odvedencov, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992
(teda pred nadobudnutím účinnosti zákona o civilnej službe č. 18/1992 Zb.), požiadali o
odklad, ale jeho lehota uplynula po 16. 1. 1992, t. j. po nadobudnutí účinnosti nového
zákona o civilnej službe. Týchto odvedencov nemožno zaradiť do skupín uvedených vyššie,
t. j. tých, ktorí po odvode, resp. po vypršaní lehoty odkladu vojenskej služby, nemali reálnu
možnosť uplatniť svoje ústavné právo na odmietnutie vojenskej základnej služby z dôvodov
svedomia alebo náboženského vyznania. Zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe viaže
praktickú realizáciu tohoto ústavného práva na skončenie dôvodov, pre ktoré bol odklad
vojenskej služby odvedencovi povolený. Ak ku skončeniu dôvodov došlo po nadobudnutí
účinnosti nového zákona (t. j. po 16. 1. 1992), tak prostredníctvom § 2 ods. 1 písm. b)
tohoto zákona je zabezpečené reálne uplatnenie ústavného práva z čl. 25 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a to v zákonom stanovenej lehote (t. j. "... najneskôr do 5 dní po
skončení dôvodu, pre ktorý bol odklad povolený").
Nebolo preto možné vyhovieť návrhu Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, v
ktorom požaduje vyhlásiť za nesúladné s označenými článkami ústavy ustanovenia § 2 ods.
1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe, ak sa vzťahuje na všetky odvody
uskutočnené pred 16. 1. 1992, ak za nimi nasledoval odklad vojenskej služby. Ak totiž
dôvody odkladu pominuli po 16. 1. 1992, tak § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 18/1992 Zb. aj
odvedencom odvedeným pred uvedeným termínom, ktorí požiadali o odklad vojenskej
služby a jeho lehota skončila po 16. 1. 1992:
a) umožňuje (t. j. neodníma) ústavné právo na odmietnutie vojenskej základnej
služby z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania,
b) stanovuje jednotnú lehotu pre všetkých tých, ktorým odklad vojenskej služby
končí za účinnosti zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe.
Ak sa § 2 ods. 1 písm. b) vzťahuje na odvody uskutočnené pred 16. 1. 1992, pri
ktorých odvedenci požiadali o odklad vojenskej základnej služby a dôvody odkladu
pominuli po 16. 1. 1992, nie je toto ustanovenie v rozpore s čl. 12 ods. 1 a čl. 25 ods. 2
ústavy (pretože neodníma základné právo tým, ktorých dôvody odkladu vojenskej služby
pominuli po 16. 1. 1992) a ani s čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (pretože pre
všetkých odvedencov, u ktorých dôvody odkladu pominuli po 16. 1. 1992 stanovuje
jednotné podmienky uplatnenia ich ústavného práva z čl. 25 ods. 2 ústavy).
Ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov rešpektoval i existujúce
precedenčné právo orgánov Rady Európy a osobitne Rozhodnutie Výboru Ministrov Rady
Európy z 29. 6. 1967 (Rezolúcia (67)) DH 1 vo veci Grandrath, v ktorom sa uvádza, že:
"Akákoľvek vnútroštátna právna úprava, týkajúca sa povinnej vojenskej služby a náhradnej
služby pre osoby odmietajúce jej výkon z dôvodov svedomia alebo náboženského
presvedčenia, musí rešpektovať požiadavky čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, to znamená, že musí vylučovať akúkoľvek
diskrimináciu, a to pokiaľ ide ako o jej obsahové zameranie, tak i sféru jej praktickej
aplikácie."
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach dňa 25. augusta 1994