Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (72)PL. ÚS 13/2012
PDF · 953.59 KB
No categories available
PL. ÚS 13/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v pléne
zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu prvého námestníka
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu zákona č. 62/2012
Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa
zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) a čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Zákon č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných
asistentiek a ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky
vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2012
doručený návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade zákona č. 62/2012 Z. z.
o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa
zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 62/2012 Z. z.“ alebo „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2
a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový
protokol“).
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 13/2012-30 z 11. júla 2012 prijal vec na ďalšie
konanie a pozastavil účinnosť napadnutého zákona (uznesenie uverejnené pod č. 218/2012
Z. z.).
2. Podstatou návrhu je tvrdenie generálneho prokurátora, že Národnou radou
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“ alebo „zákonodarca“) prijatý napadnutý
zákon je nesúladný s čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, pretože bez
legitímneho cieľa a bez vhodnosti prostriedku upravil právo na odmenu za vykonanú prácu
stanovením minimálnych mzdových nárokov (bod 14 – 29). Taktiež napadnutý zákon
podstatným zvýšením mzdovej úrovne pre sestry a pôrodné asistentky (ďalej aj „sestry“)
porušuje princíp právneho štátu zakotvený v čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože je ekonomicky
nerealizovateľný, čím sa stávajú práva priznané sestrám iba iluzórnymi (bod 30).
Navrhovateľ ďalej tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s právom na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože nad ústavne únosnú
mieru zasahuje do majetkovej sféry poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, teda fyzických
osôb a právnických osôb ako zamestnávateľov, ktorí znášajú náklady na celkovú cenu práce
(body 43 – 55). Okrem toho podľa navrhovateľa napadnutý zákon je v nesúlade s princípom
rovnosti a nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy pretože
zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov (body 40 – 42).
Napokon napadnutý zákon má byť nesúladný s princípom právneho štátu, pretože podľa
názoru navrhovateľa náhle zasiahol do právnych pozícií účastníkov pracovnoprávnych
vzťahov (bod 56 – 57).
3. Generálny prokurátor v úvode svojho návrhu cituje všetky ustanovenia
napadnutého zákona vrátane prílohy, následne uvádza skutkový stav danej veci a rozvíja
svoju argumentáciu. Generálny prokurátor navrhuje vysloviť nesúlad celého zákona
č. 62/2012 Z. z. s ústavou s odkazom na nesúlad základnej koncepcie tohto zákona
s ústavou, a teda nemožnosť uplatniteľnosti tých ustanovení zákona, ktoré prípadne
v rozpore s ústavou nie sú.
Argumentácia navrhovateľa k nesúladu napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy
4. K súladu napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4
v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy sa navrhovateľ vyjadruje tak, že zákonodarný orgán síce
zákonom č. 62/2012 Z. z. upravil minimálne mzdové nároky sestier a pôrodných asistentiek,
ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere tak, že realizoval svoj pozitívny záväzok
na ochranu základných práv a slobôd v čl. 36 v spojení s čl. 51 ústavy, avšak zákonodarca
pritom nerešpektoval obmedzenia na jeho zákonodarnú činnosť kladené v čl. 12, čl. 13, čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ uvádza, že podľa už publikovaného
právneho názoru ústavného súdu sa právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to,
aby umožnila zamestnancom dôstojnú životnú úroveň, zabezpečuje prostredníctvom
zákonov a podzákonných noriem, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy a v rámci nich
osobitne konkretizujú odmeňovanie. Právo na odmenu za vykonanú prácu totiž vyjadruje
jednu zo základných charakteristík pracovného pomeru, ktorou je jeho odplatnosť
5. Navrhovateľ konštatuje, že právo zamestnancov na odmenu za vykonanú prácu je
zaradené do druhej hlavy ústavy pod názvom „Základné práva a slobody“, a to v jej piatom
oddiele, ktorý upravuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Článok 36 písm. a) ústavy
podľa generálneho prokurátora súčasne splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom
podrobnejšiu úpravu práva zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu, ktorého sa možno
domôcť v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú. Ústavné princípy, ktorým musí podľa návrhu takáto zákonná právna úprava
zodpovedať, sú obsiahnuté v ďalších ustanoveniach ústavy, predovšetkým v čl. 12
(diskriminácia) a čl. 13 (vymedzenie základných práv) a v čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy (pokiaľ ide o rešpektovanie základných princípov a hodnôt demokratického
právneho štátu). Národná rada Slovenskej republiky je podľa navrhovateľa viazaná ústavou
v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2
ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ
takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98).
6. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
ustanovuje základné princípy pôsobenia všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky
vrátane národnej rady pri tvorbe práva, teda pri prijímaní zákonov. Ustanovenie čl. 1 ods. 1
ústavy ukladá aj zákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu.
Pokiaľ zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s ustanoveniami ústavy, poruší tým aj
princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy. Týmto ustanovením je tak predurčená
kvalita normotvornej činnosti zákonodarcu. Pri aplikácii ústavy sa žiadne z jej ustanovení
nemôže vyčleňovať z kontextu a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii ústavy
nemožno porušovať či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na
seba významovo nadväzujú. Princíp právneho štátu sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy,
ak je prijatý zákon v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej
a príčinnej súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. PL. ÚS 32/95).
7. Ústavný súd podľa navrhovateľa už v minulosti konštatoval, že rozsah úvahy,
ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri
voľbe vhodných právno-regulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj
v súvislosti s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej
spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou
pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú
podľa navrhovateľa práve kautely vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného
a aplikovaného v zmysle koncepcie materiálneho právneho štátu. Preto podľa navrhovateľa
v záujme ochrany ústavnosti nemožno prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená
na skutočnosť, že národná rada v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý
spoločenský vzťah. Nie je totiž podstatná len formálna existencia zákona, ale predovšetkým
jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť
so spoločenskými vzťahmi tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.
8. Generálny prokurátor v návrhu uvádza, že subjektom ústavou garantovaného práva
na odmenu za vykonanú prácu sú „zamestnanci“ bez ohľadu na štátnu príslušnosť, t. j.
fyzické osoby zamestnávané v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa navrhovateľa pritom
v zmysle § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda
ustanovená osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 663/2007 Z. z.
o minimálnej mzde, ktorý v ustanovení § 1 upravuje poskytovanie minimálnej mzdy
zamestnancovi v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu na zabezpečenie
minimálnej úrovne príjmu zamestnanca za vykonanú prácu. Zákon splnomocňuje vládu
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), aby nariadením ustanovila sumu minimálnej mzdy
na príslušný kalendárny rok.
9. Navrhovateľ následne uvádza, že Zákonník práce v ustanovení § 120 zaviedol pre
zamestnanca inštitút minimálnych mzdových nárokov. Uplatňuje sa výlučne
u zamestnávateľov, ktorí nemajú odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve. Inštitút minimálneho mzdového nároku garantuje minimálnu výšku mzdy
zamestnanca – v závislosti od stupňa náročnosti práce príslušného pracovného miesta –
ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Sadzba minimálneho mzdového
nároku sa podľa Zákonníka práce vypočíta ako súčin sumy minimálnej mzdy určenej
nariadením vlády a koeficientu priradeného jednému zo šiestich stupňov náročnosti práce.
Sadzba minimálneho mzdového nároku pre prvý stupeň náročnosti práce zodpovedá sume
minimálnej mzdy (v súčasnosti 327,2 € mesačne) a sadzba minimálneho mzdového nároku
pre šiesty (najvyšší) stupeň náročnosti práce zodpovedá dvojnásobku sumy minimálnej
mzdy (v súčasnosti 654,4 €). Pre vymedzenie sadzby minimálneho mzdového nároku
Zákonníkom práce je rozhodujúca výlučne náročnosť práce (zložitosť, zodpovednosť,
namáhavosť) vykonávanej na konkrétnom pracovnom mieste. Neprihliada sa na subjektívne
predpoklady zamestnanca, teda na stupeň vzdelania, jeho odbornú kvalifikáciu a dĺžku
odbornej praxe.
10. Kritériá na určenie sadzby minimálneho mzdového nároku sestier,
odmeňovaných mzdou v pracovnom pomere podľa zákona č. 62/2012 Z. z., sú podľa názoru
navrhovateľa výlučne subjektívneho charakteru, t. j. sú viazané na osobu sestry, lebo
zohľadňujú dĺžku výkonu praxe, dosiahnutý stupeň jej odbornej kvalifikácie, prípadne
vykonávanie riadiacej a organizačnej funkcie. Navrhovateľ uvádza, že takto určená sadzba
minimálneho mzdového nároku je v rozpätí od sumy 640 € do 1 067,2 € mesačne.
11. Podľa názoru navrhovateľa je inštitút minimálnej mzdy (minimálnych mzdových
nárokov) štátom garantovanou hranicou odmeny zamestnanca za vykonanú prácu, ktorá mu
má zaručiť dôstojnú životnú úroveň. Nevzťahuje sa na výšku konkrétne dohodnutej mzdy,
rešpektujúcej zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Porovnaním
minimálnej mzdy (minimálneho mzdového nároku) určenej v zmysle Zákonníka práce, t. j.
sumy 327,2 € mesačne, s najnižším minimálnym mzdovým nárokom sestier podľa zákona
č. 62/2012 Z. z., t. j. sumy 640 € mesačne, vznikne podľa navrhovateľa takmer dvojnásobná
disproporcia v odmeňovaní. Pre ilustráciu možno podľa navrhovateľa tiež uviesť, že podľa
údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky dosiahla v roku 2011 priemerná nominálna
mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve hodnotu 786 €.
12. Navrhovateľ ďalej uvádza, že právo zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu
[čl. 36 písm. a) ústavy] je tematicky zaradené do piateho oddielu druhej hlavy ústavy
upravujúceho hospodárske, sociálne a kultúrne práva, vymožiteľnosť ktorých je v zmysle
čl. 51 ústavy vymedzená vykonávacími zákonmi. Ústava neposkytuje záväznú definíciu, čo
možno pod pojmom „dôstojná životná úroveň“ rozumieť. Absencia definovania dôstojnej
životnej úrovne tak vytvára pre zákonodarcu priestor na úvahu, ako, v akom rozsahu a akým
spôsobom ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 36 písm. a) ústavy naplní. Hranice úvahy sú však
podľa navrhovateľa súčasne limitované, a to jednak právom na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky zamestnancov obsiahnutým v celom rade dohovorov Medzinárodnej
organizácie práce (MOP), ktorými je naša republika viazaná, jednak ústavnou zásadou –
zákazom diskriminácie upravenou v čl. 12 ústavy a rovnako v čl. 13 ústavy, ktorý dovoľuje,
aby ústavou zaručené základné práva a slobody boli obmedzené zákonom s tým, že
1. povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd, 2. medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom, 3. zákonné obmedzenia základných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, a 4. pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom
takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.
13. Z hľadiska posudzovanej veci navrhovateľ považoval za potrebné tiež uviesť, že
nie je podstatné, či práva zamestnancov na odmenu ako jednej z podmienok naplnenia ich
práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky sú upravené v jednom alebo
vo viacerých zákonoch. Takisto samotná rozdielnosť súm minimálnych mzdových nárokov
ešte sama osebe neznamená zvýhodnenie alebo znevýhodnenie niektorej zo skupín osôb.
Rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy nevyjadruje podľa názoru navrhovateľa
kvantitatívnu rovnosť, ale takú rovnosť v právach, ktorá musí mať svoj ďalší, kvalitatívny
rozmer. Dôstojná životná úroveň je v zmysle argumentácie navrhovateľa pojmom veľmi
relatívnym, podmieneným množstvom subjektívnych faktorov. Jeho objektivizácia vyžaduje
podľa návrhu nielen viacero prístupov, ale aj stanovenie odlišných hľadísk pre rôzne
skupiny osôb (zamestnancov).
14. Pre posúdenie predmetnej právnej normy je preto podľa názoru navrhovateľa
nevyhnutné v prvom rade skúmať, či prístup zákonodarcu k diferencovanej úprave úrovne
minimálnych mzdových nárokov sestier je založený na objektívnych a rozumných
dôvodoch, a teda či existuje legitímny cieľ zákonodarcu. Súčasne je potrebné vyhodnotiť, či
medzi týmto cieľom a prostriedkom na jeho dosiahnutie (právo výhody) existuje vzťah
proporcionality a či je v medziach ustanovených ústavou.
15. Podľa názoru navrhovateľa zákon č. 62/2012 Z. z. nenapĺňa ani jeden z týchto
ústavných limitov. Vzhľadom na to, že cieľ zákonodarcu, ktorý prijatím právnej normy
sleduje, by mal byť premietnutý v zákone, v dôvodovej správe k zákonu, resp. v jej
prílohách, navrhovateľ pre lepšie porozumenie zámeru (zmyslu) uvedeného zákona
vychádzal z jeho dôvodovej správy. Z jej všeobecnej časti vyplýva, že napriek skutočnosti,
že kvalifikácia na výkon povolania a pravidlá výkonu povolania sestier a pôrodných
asistentiek sú európsky rámcovo zjednotené, neexistuje jednotná právna úprava ich
minimálnych mzdových nárokov. Profesijný základ odbornej spôsobilosti a uznávania
kvalifikácie sestier a pôrodných asistentiek je podľa dôvodovej správy pre celú Európsku
úniu (ďalej aj „EÚ“) rovnaký, pričom je daný smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií. Sestry a pôrodné asistentky sú regulovaným
povolaním, ktoré je regulované na úrovni Európskej únie. Dôsledkom tejto regulácie je, že
ich odborná kvalifikácia na výkon povolania na vnútornom trhu je v podstatných prvkoch
zjednotená vo všetkých členských štátoch Európskej únie, štátoch Dohody o európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarskej konfederácii. Umožňuje im to vykonávať svoje
povolanie v každom z nich bez zbytočných administratívnych prekážok v rámci zásady
voľného pohybu pracovnej sily. V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, že samostatný právny
predpis, ktorý by v podmienkach Slovenskej republiky upravoval minimálne mzdové
nároky všetkých sestier a pôrodných asistentiek, doteraz neexistoval. Podľa dôvodovej
správy preto navrhovaný zákon rieši minimálnu mzdovú úroveň sestier a pôrodných
asistentiek, ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere, vrátane tých sestier
a pôrodných asistentiek, ktoré sú v súčasnosti odmeňované podľa zákona č. 553/2003 Z. z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nerieši sa však odmeňovanie
sestier, ktoré sú v postavení samostatne zárobkovo činných osôb, pretože pri výkone
ošetrovateľskej praxe touto formou nejde o pracovnoprávny vzťah, ale podľa obsahu
zmluvy o občianskoprávny vzťah alebo o obchodnoprávny vzťah, ako uvádza dôvodová
správa. Navrhovaný zákon je tak špeciálnym predpisom k všeobecnej úprave minimálnych
mzdových nárokov upravených v Zákonníku práce.
16. Aj keď dôvodová správa sa len nepriamo zmieňuje o potrebe zabezpečiť
spravodlivé podmienky a odmenu na dosiahnutie primeranej životnej úrovne úmernej
postaveniu sestier (v doložke Vplyvy na podnikateľské prostredie – Stabilizácia
zdravotníckych pracovníkov a zníženie ich migrácie do zahraničia alebo do iných rezortov),
z jej kontextu možno podľa názoru navrhovateľa usúdiť, že zámerom zákonodarcu bolo
zlepšiť životnú úroveň sestier, a to s ohľadom na podmienky, ktoré majú možnosť
dosiahnuť v iných krajinách Európskej únie, štátoch Dohody o európskom hospodárskom
priestore a vo Švajčiarskej konfederácii. Navrhovateľ však upozorňuje na to, že komparáciu
podmienok v iných krajinách, z ktorej by zákonodarca pri posúdení opodstatnenosti
legislatívnej úpravy a určenia konkrétnej výšky súm minimálnych mzdových nárokov
vychádzal, dôvodová správa neobsahuje.
17. Naznačenému zámeru podľa generálneho prokurátora prisviedča aj vyjadrenie
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo zdravotníctva“),
zaslané Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v liste z 18. apríla 2012 pod sp. zn.
Z16459-2012-OL. Z tohto vyjadrenia vyplýva, ako uvádza navrhovateľ, že napadnutý zákon
bol vypracovaný v nadväznosti na petíciu Slovenskej komory sestier a pôrodných
asistentiek, v ktorej sestry a pôrodné asistentky zahrnuli medzi svoje požiadavky aj
stanovenie minimálnej mzdy pre tieto skupiny zdravotníckych pracovníkov. Vláda
Slovenskej republiky k petícii prijala uznesenie č. 386 z 8. júna 2011, v ktorom sa zaviazala
na presadenie minimálnych mzdových nárokov pre tieto okruhy osôb. Splnenie tejto úlohy
bolo uložené ministrovi zdravotníctva v spolupráci s ministrom práce, sociálnych vecí
a rodiny. Zámerom vypracovania návrhu zákona, ktorý upraví mzdové podmienky sestier
a pôrodných asistentiek, bolo to, aby došlo k stabilizácii sestier a pôrodných asistentiek
v Slovenskej republike z dôvodu ich masívneho odlivu do zahraničia za výhodnejšími
mzdovými a pracovnými podmienkami a aby sa odvrátila hrozba štrajku tejto skupiny
zdravotníckych pracovníkov, uvádza sa vo vyjadrení ministerstva zdravotníctva, ktoré
navrhovateľ cituje.
18. Rovnako je potrebné podľa názoru navrhovateľa pripomenúť, že oblasť
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sústavne podlieha ekonomickým zmenám
a priamoúmerne závisí od úspešnosti hospodárskej a sociálnej politiky štátu a fungovania
jeho makroekonomiky. Preto aj na nároky v oblasti hospodárskych práv, uplatňovaných
jednotlivými skupinami osôb nemožno prihliadnuť bez rešpektovania tohto aspektu.
19. Legitímna cesta (petícia, hrozba štrajkom, prijatie zákona) ešte podľa názoru
navrhovateľa nemusí viesť k legitímnemu cieľu. Generálny prokurátor ďalej uvádza, že
k požiadavkám vyplývajúcim z princípu (zásady) proporcionality sa ústavný súd vyjadril
vo viacerých konaniach (PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07), pričom uviedol, že tento princíp
predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť
sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov
na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné
a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti následne podľa argumentácie navrhovateľa
znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť
ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti – cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej
námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom,
v ktorom treba sledovaný účel považovať za uskutočnený.
20. Tieto požiadavky vyplývajúce z princípu (zásady) proporcionality však zákon
č. 62/2012 Z. z. v ich vzájomnej súvislosti podľa názoru navrhovateľa nespĺňa. Hrozba
odchodu sestier za lepšími pracovnými podmienkami a odmenou za vykonanú prácu sama
osebe nemusí v zmysle návrhu zakladať rozumný dôvod na to, aby ich postavenie
(minimálne mzdové nároky) bolo v porovnaní s inými profesiami zvýhodnené. Ako
konštatuje navrhovateľ, tento argument by mohol byť zrozumiteľný pri zvažovaní ich
uprednostnenia na úkor ostatných jednotlivcov (zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje
režim Zákonníka práce), ak by bol súčasne podložený naliehavou potrebou ochrany
verejného zdravia, resp. poskytovania zdravotnej starostlivosti. Takáto neodkladná situácia
však v podmienkach Slovenskej republiky podľa navrhovateľa nenastala ani reálne
nehrozila a ani zákonodarca žiadne tomu nasvedčujúce argumenty neuviedol.
21. Dôvod, že reálna „hrozba“ migrácie existuje len v dôsledku regulácie povolania
sestry vyplývajúcej z predpisov Európskej únie, najmä smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, nemožno podľa navrhovateľa
akceptovať ako adekvátny. Smernica, na ktorú sa dôvodová správa odvoláva, bola prijatá
7. septembra 2005, pričom zákon bol národnou radou schválený 1. februára 2012. Tento
časový úsek predstavuje podľa názoru generálneho prokurátora dostatočný priestor na to,
aby sa „hrozba“ naplnila.
22. Na podporu tohto tvrdenia navrhovateľ pripomína dôvody zákonodarcu
obsiahnuté v dokumente priloženom k návrhu zákona – v doložke vplyvov na rozpočet
verejnej správy, na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, v časti 2.3.4
„Výpočty vplyvov na verejné financie“. Ministerstvo zdravotníctva v nej podľa
navrhovateľa uviedlo, že pre tento účel boli použité údaje zo štatistického výkazu
M (MZ SR) 1-01. Ročný výkaz o počte a štruktúre pracovníkov v zdravotníctve za rok 2009
spracovalo Národné centrum zdravotníckych informácií. Podľa tohto materiálu v roku 2009
v zdravotníckych zariadeniach v Slovenskej republike pracovalo 104 678 pracovníkov,
z toho 32 710 sestier a 1 769 pôrodných asistentiek. Rovnaký, resp. mierne vyšší, počet
sestier – 32 745 a pôrodných asistentiek – 1 874, je však uvádzaný aj v roku 2010, a to
v materiáli ministerstva zdravotníctva predloženom navrhovateľovi v prílohe listu
z 30. mája 2012 pod sp. zn. Z27051-2012-OL (ďalej len „analýza ministerstva
zdravotníctva“), v ktorom ministerstvo zdravotníctva analyzovalo negatívny vplyv aplikácie
zákona na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení vrátane nemocníc
a jeho vplyv na rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom
Slovenskej republiky. Preto argument, že zlepšením pracovných podmienok a zvýšením
odmeny za prácu možno zabrániť hroziacej migrácii sestier mimo územia Slovenskej
republiky, nie je podľa navrhovateľa spôsobilý relevantne odôvodniť potrebu osobitnej
právnej úpravy, prijatím ktorej došlo podľa neho k porušeniu princípu proporcionality.
23. Navrhovateľ zároveň uvádza a zdôrazňuje, že smernica neupravuje iba uznávanie
odborných kvalifikácií sestier, ale aj celého radu iných profesií z rôznych (nielen
zdravotníckych) oblastí, ktorých minimálne mzdové nároky napadnutým, ale ani iným
osobitným zákonom riešené neboli. Zákonodarca tak podľa navrhovateľa bez existencie
objektívnych a rozumných dôvodov formuloval a realizoval cieľ – vyňal skupinu profesne
identifikovaných osôb, ktorej (na rozdiel od ďalších profesií uvedených v smernici)
poskytol výhody v práve na odmenu, čo je podľa neho v priamom rozpore s princípom
proporcionality, a teda s princípom právneho štátu obsiahnutým v čl. 1 ods. 1 ústavy.
24. Prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil na realizáciu cieľa, t. j. zákon č. 62/2012
Z. z., ktorým boli naplnené požiadavky sestier na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky, resp. právo na odmenu za vykonanú prácu, podľa navrhovateľa nerešpektuje
zásadu proporcionality ani z hľadiska princípu vhodnosti. Navrhovateľ uvádza, že uvedené
možno argumentačne podporiť priamo citáciou z legislatívneho materiálu, konkrétne
z dokumentu priloženého k návrhu zákona, t. j. doložky sociálnych vplyvov. V tomto
dokumente, ako navrhovateľ konštatuje, je uvedené, že s ohľadom na skutočnosť, že
v zdravotníckych zariadeniach spolu so sestrami a pôrodnými asistentkami poskytujú
zdravotnú starostlivosť a zabezpečujú poskytovanie zdravotnej starostlivosti ďalší
zdravotnícki pracovníci a nezdravotnícki pracovníci s porovnateľným vzdelaním, resp.
odbornou spôsobilosťou podľa osobitného predpisu, ktorí vykonávajú práce
s porovnateľnou mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej
výkonnosti a výsledkov práce, mzda sestier a pôrodných asistentiek sa pre zamestnávateľov
stane východiskom pre odmeňovanie ostatných pracovníkov zdravotníckych zariadení
(právo na rovnaké zaobchádzanie, odmeňovanie, nediskrimináciu, právo na rovnakú mzdu
za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty).
25. Takýto prístup podľa generálneho prokurátora nezodpovedá ústavným pravidlám
zakotveným v čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čo na jednej strane podľa navrhovateľa
konštatoval sám zákonodarca, avšak na druhej strane zákonnú úpravu prijal. Skutočnosť, že
riešenie situácie sestier samostatnou právnou úpravou nezodpovedá princípu vhodnosti
prostriedku, za súčasného spochybnenia aj samostatného cieľa, preukazuje podľa
navrhovateľa aj absentujúce finančné krytie zákonom priznaného základného práva
z verejných zdrojov.
26. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny“) už v rámci legislatívneho procesu tento
nedostatok podľa navrhovateľa namietalo. To podľa navrhovateľa vyplýva z dokumentu
priloženého k návrhu zákona, konkrétne z doložky vplyvov na rozpočet verejnej správy,
na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, časti „Návrh na riešenie úbytku
príjmov alebo zvýšených výdavkov podľa § 33 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy“. V tejto časti sa konštatuje, ako uvádza (cituje)
navrhovateľ, že finančné prostriedky súvisiace so zmenami premietnutými do návrhu
napadnutého zákona nie sú kryté v rámci schváleného rozpočtu kapitoly ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny na roky 2012 – 2014. Výdavky preto podľa správy citovanej
navrhovateľom predstavujú dopad na výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Uvedený návrh
zákona má podľa správy citovanej navrhovateľom rozpočtovo nekrytý vplyv na schválený
rozpočet verejnej správy, ako aj na kapitolu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
v súvislosti s úpravou odmeňovania zamestnancov v zariadeniach sociálnych služieb
a zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
27. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny podľa navrhovateľa upozorňovalo
tiež na skutočnosť, že zvýšené finančné nároky na rozpočty obcí a samosprávnych krajov
vzniknú nielen v súvislosti s priamymi zmenami v uvedenom návrhu, ale aj v súvislosti
s vyššími finančnými prostriedkami pre neverejných poskytovateľov odvíjajúcich sa od
priemerných prevádzkových nákladov zariadení verejnej správy.
28. Ako uvádza navrhovateľ, obdobné námietky vzniesli aj zdravotnícke zariadenia
financované zo zdrojov zdravotného poistenia, ktoré podľa neho uviedli, že finančné
prostriedky súvisiace so zmenami premietnutými do návrhu zákona nie sú kryté v rámci
schváleného rozpočtu kapitoly ministerstva zdravotníctva na roky 2012 – 2014 a že
výdavky predstavujú dopad na výdavkovú časť rozpočtu verejnej správy. Podľa
navrhovateľa spomenuté zdravotnícke zariadenia zdôraznili, že skutočný dopad uplatnenia
návrhu zákona v zdravotníckych zariadeniach financovaných zo zdrojov zdravotného
poistenia bude ešte vyšší. Ako ďalej uvádza navrhovateľ, podľa zdravotníckych zariadení
v roku 2012 skutočný dopad nebude predstavovať len 65 296 987 €, ale celkovo najmenej
150 000 000 €, keďže v zmysle platnej právnej úpravy sú zamestnávatelia povinní
primerane upraviť odmeňovanie aj ostatných zamestnancov vykonávajúcich práce
s porovnateľnou mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej
výkonnosti a výsledkov práce. Z uvedeného dôvodu sa tak majú zvýšiť požiadavky
zdravotníckych zariadení na pokrytie týchto zvýšených nákladov zdravotnými poisťovňami
(zohľadnenie ceny práce v cene výkonov), ako je uvedené v návrhu.
29. Predpoklady namietajúcich subjektov sa podľa názoru navrhovateľa v plnom
rozsahu potvrdili. O uvedenom má podľa neho svedčiť analýza ministerstva zdravotníctva,
v ktorej toto ministerstvo posudzovalo negatívny vplyv aplikácie napadnutého zákona
na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení vrátane nemocníc a jeho
vplyv na rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom Slovenskej
republiky. Spomenutú analýzu priložil generálny prokurátor k návrhu, pričom z textu tejto
prílohy tiež vyplýva, že podnet na podanie tohto návrhu na vyslovenie nesúladu vzišiel od
prezidenta Slovenskej lekárskej komory.
30. Navrhovateľ ďalej uvádza, že právne normy tvoria „živý organizmus“, ktorý sa
neustále vyvíja v závislosti od vývoja spoločenských vzťahov zahŕňajúcich v sebe
hospodársky, sociálny a politický vývoj spoločnosti, ktorý sa v jeho obsahu musí primerane
premietať. Nedostatok verejných finančných prostriedkov, konštatovaný už v legislatívnom
procese, znamená podľa neho v konečnom dôsledku nerešpektovanie princípu právneho
štátu, lebo prijatá právna úprava základného práva na odmenu od počiatku nemala
racionálny ekonomický základ, argumentuje navrhovateľ. Sestrám bolo podľa jeho názoru
priznané právo, ktoré nielen nezodpovedá existujúcim spoločenským vzťahom, ale bez
krytia z verejných zdrojov sa stáva právom „iluzórnym“, a preto je podľa navrhovateľa
v rozpore s princípom právneho štátu, ak zákonodarca priznal určitej skupine základné
právo na odmenu v rozsahu, ktorý nenachádza odraz v reálnom vývoji spoločnosti.
31. Navrhovateľ následne argumentuje tým, že ústavný súd v rámci svojej doterajšej
judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany poskytovanej ustanovením čl. 1
ods. 1 ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne
a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu. Koncepcia materiálneho
právneho štátu v zmysle návrhu akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku
rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských
vzťahov. Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých
štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli
priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa
zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť
primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej
regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom
deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia
s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho
právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 22/06), uvádza navrhovateľ.
32. Právny štát sa v zmysle návrhu nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na
formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných
skutočností s právnym poriadkom. Podstata právneho štátu podľa navrhovateľa spočíva
v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej
spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva, bez výnimiek založených
na účelových dôvodoch.
33. Zákonom č. 62/2012 Z. z. došlo podľa názoru navrhovateľa v oblasti práva na
odmenu v podmienkach Slovenskej republiky k porušeniu zásady proporcionality z
hľadiska použitia potrebného a nevyhnutného prostriedku na dosiahnutie sledovaného cieľa.
V spoločnosti v čase prijímania zákona nejestvoval podľa navrhovateľa právny stav, v rámci
ktorého by porovnateľné skupiny pracovníkov boli zvýhodnené, a teda situácia sestier
v porovnaní s nimi – alebo inými skupinami zamestnancov – bola natoľko naliehavá, že by
si vyžadovala bezodkladné riešenie. Pokiaľ existovali a naďalej aj existujú rozumné
a objektívne dôvody na riešenie spravodlivých pracovných podmienok, najmä práva na
odmenu u určitej skupiny zamestnancov, ktorých nároky na úroveň vzdelania a druh
vykonávanej práce z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ako aj
z hľadiska pracovných podmienok sú porovnateľné, bolo podľa navrhovateľa povinnosťou
zákonodarcu zvoliť taký prostriedok, ktorý by bol v súlade s legitímnym cieľom, čím by bol
dodržaný princíp proporcionality. Podľa názoru navrhovateľa bol teda v danom prípade
z ním uvedených dôvodov porušený princíp, resp. zásada primeranosti (proporcionality),
preto je zákon č. 62/2012 Z. z. podľa neho v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy.
34. Navrhovateľ konštatuje, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu
k princípu (zásade) proporcionality možno vyvodiť, že obmedzenie, resp. zasahovanie do
ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva na odmenu podľa čl. 36
písm. a) ústavy je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá
niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej
potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami
a sledovaným cieľom.
35. V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciu je podľa navrhovateľa kľúčovým
kritériom na odôvodnenie porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36
písm. a) ústavy uplatnenie princípu proporcionality „pri vymedzovaní základného práva“
garantovaného ústavou s prihliadnutím na už existujúcu právnu úpravu.
36. Ako uvádza navrhovateľ, podľa § 3 ods. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov v doprave, zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie,
členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov
súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto
zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 578/2004
Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) zdravotnícky pracovník je fyzická osoba vykonávajúca
zdravotnícke povolanie a) lekár, b) zubný lekár, c) farmaceut, d) sestra, e) pôrodná
asistentka, f) fyzioterapeut, g) verejný zdravotník, h) zdravotnícky laborant, i) asistent
výživy, j) dentálna hygienička, k) rádiologický technik, l) zdravotnícky záchranár, m) zubný
technik, n) technik pre zdravotnícke pomôcky, o) optometrista, p) farmaceutický laborant,
q) masér, r) očný optik, s) ortopedický technik, t) zdravotnícky asistent, u) sanitár. Podľa
§ 27 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. zdravotnícky pracovník je aj fyzická osoba, ktorá
vykonáva povolanie logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik
v zdravotníckom zariadení a splnila podmienku podľa § 33 ods. 3. Podľa § 27 ods. 3 zákona
č. 578/2004 Z. z. zdravotníckym pracovníkom je aj profesionálny vojak, ktorý vykonáva
príslušné zdravotnícke povolanie podľa odsekov 1 a 2 v štátnej službe profesionálneho
vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky vo vojenskom zdravotníctve a spĺňa
požiadavky podľa osobitného predpisu.
37. Z dôvodovej správy k zákonu č. 578/2004 Z. z., ako uvádza navrhovateľ,
vyplýva, že úpravy premietnuté do návrhu zákona vyplývajú najmä z najnovšej právnej
normy Európskej únie č. ES/19/2001 upravujúcej prierezovo oblasť vzdelávania
a uznávania odborných kvalifikácií vo všetkých dotknutých zdravotníckych povolaniach:
lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra a pôrodná asistentka, ako aj zo záväzkov obsiahnutých
v hodnotiacej správe poradného orgánu Európskej komisie TAIEX, z jeho misie
v Slovenskej republike ku stavu aproximácie práva EÚ v kapitole 2 „Slobodný pohyb osôb“
v dňoch 9. až 11. apríla 2002 a zo záväzkov z rokovania zástupcov ministerstiev
so zástupcami Európskej komisie k technickým adaptáciám dňa 6. septembra 2002
a 26. júna 2003 v Bruseli, ďalej zo Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných
pristupujúcich krajín do Európskej únie, ktorá bola schválená v Národnej rade Slovenskej
republiky 7. júla 2003, a z rokovania zástupcov ministerstiev so zástupcami Európskej
komisie k technickým adaptáciám dňa 12. septembra 2003 v Bratislave.
38. Podľa názoru navrhovateľa teda v súlade s európskou legislatívou zákonodarca
v zákone č. 578/2004 Z. z. komplexne upravil postavenie zdravotníckych pracovníkov,
najmä zadefinoval pojem zdravotnícke povolanie a podmienky na výkon zdravotníckeho
povolania vrátane podmienok uznávania dokladov o vzdelaní na výkon zdravotníckeho
povolania, vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, vznik, postavenie, orgány a pôsobnosť
stavovských organizácií v zdravotníctve. K textu zákona č. 578/2004 Z. z. ešte navrhovateľ
uvádza, že v nadväznosti na uvedené zákonom č. 512/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon
č. 578/2004 Z. z., bolo do ustanovenia § 3 ods. 2 Zákonníka práce okrem iného
inkorporované aj slovné spojenie „zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie“.
39. Generálny prokurátor následne argumentuje rozhodovacou činnosťou ústavného
súdu tak, že konštatuje, že ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať
vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže
nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).
Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy
ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Pri aplikácii ústavy sa
nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe. Pri
interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými
ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú (PL. ÚS 32/95). Aj zákonodarný orgán
pri tvorbe zákonov, ktorými realizuje ústavný príkaz na vymedzenie základného práva
(práva na odmenu), musí podľa navrhovateľa pri určovaní jeho rozsahu v zmysle čl. 51
ods. 1 ústavy rešpektovať už existujúce právne normy upravujúce toto právo, aby tieto na
seba nadväzovali, boli vo vzájomnej súvislosti a sledovali rovnaký legitímny cieľ.
40. Zákonodarca prijatím zákona č. 62/2012 Z. z., ktorým zvýhodnil jedinú skupinu
z celej množiny zdravotníckych pracovníkov, zasiahol podľa navrhovateľa do práv
ostatných zdravotníckych pracovníkov, ktorým takéto minimálne mzdové nároky nepriznal.
V danom prípade ide o pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier a pôrodných asistentiek,
ktorá by mohla byť ústavne konformná iba v prípade, ak by na to existovali objektívne
a rozumné dôvody.
41. Navrhovateľ ďalej poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“) k problematike diskriminácie uviedol, že rozdielne zaobchádzanie s osobami
v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne
a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej
proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Evans
v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, rozsudok zo 7. marca 2006, bod 73). Uvedené
pravidlo je podľa navrhovateľa základom aj pre posúdenie súladu zákona č. 62/2012 Z. z.
s citovanými článkami ústavy, a to najmä vo vzťahu k ustanoveniu čl. 12 ods. 2 a čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy. Legislatívna úprava obsiahnutá v zákone podľa názoru navrhovateľa
narúša systémové a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov zdravotníckych
pracovníkov. Analogicky možno podľa jeho názoru aplikovať už vyslovený názor
ústavného súdu (PL. ÚS 17/08), v zmysle ktorého mzdová či platová diferenciácia v rámci
výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno
rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone zdravotníckeho
povolania, ako uvádza navrhovateľ. Ako ďalej uvádza, rozdiely v odmeňovaní však musia
vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému
odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti.
Prijatou právnou normou došlo podľa navrhovateľa k zásadnej disbalancii v odmeňovaní
zdravotníckych pracovníkov bez toho, aby vychádzala z kritérií, ktoré majú objektivizovaný
základ, a aby vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru
rešpektovala kritériá racionálnosti a primeranosti.
42. Navrhovateľ ďalej uvádza, že je potrebné zdôrazniť, že ústavné princípy, ktorým
musí takáto zákonná úprava zodpovedať, sú zakotvené v čl. 12 (diskriminácia) a v čl. 13
ústavy (vymedzenie základných práv). Národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere
ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení
svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom
neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98). Zákonodarca preto nemohol pri vymedzení
rozsahu základného ústavného práva ignorovať čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, lebo
tým založil pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier a pôrodných asistentiek, súčasne
negatívnym spôsobom výrazne zasiahol do práva ostatných skupín zdravotníckych
pracovníkov, a to napriek tomu, že spĺňali rovnaké podmienky, uvádza v návrhu generálny
prokurátor. Zákonodarca teda podľa navrhovateľa ignoroval už prijaté systémové
a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov zdravotníckych pracovníkov, keďže pri
obmedzovaní základného práva na odmenu ostatných skupín zdravotníckych pracovníkov
nedbal na podstatu a zmysel tohto práva, čím bol porušený čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4
v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy.
Argumentácia navrhovateľa k nesúladu napadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu
43. Navrhovateľ uvádza odôvodnenie nesúladu napadnutého zákona v tejto časti
poukazom na to, že ústava v prvých dvoch vetách čl. 20 ods. 1 vymedzuje základ vzťahu
medzi vlastníkom a nevlastníkmi, pričom vlastníkovi priznáva a zaručuje ochranu, ktorá
smeruje voči každej inej osobe. Vlastník je tak podľa neho chránený pred zásahom
ľubovoľného nevlastníka do jeho práva. Zároveň v nich ústava upravuje základ vzájomných
vzťahov medzi vlastníkmi. Každý, kto vlastní majetok, má zaručené, že jeho vlastníctvo
bude mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu
vlastníctva). Výkon vlastníckych práv podľa navrhovateľa znamená nielen majetok mať
(vlastniť), ale s ním právne relevantným spôsobom nakladať v súlade s účelom, na ktorý bol
nadobudnutý (PL. ÚS 37/99). S odkazom na judikatúru ústavného súdu je tak podľa
navrhovateľa vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním (II. ÚS 8/97). Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby
vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby vlastníka, dôjde len k zásahu
do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok
(II. ÚS 8/97), uvádza navrhovateľ.
44. Účelom úpravy čl. 20 ods. 4 ústavy je podľa navrhovateľa zaručenie ochrany
pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka, pričom ústava pripúšťa zásah do
vlastníctva len formou vyvlastnenia alebo obmedzenia vlastníkovej dispozície s jeho
majetkom. Navrhovateľ uvádza, že ústava kumulatívne vymedzuje podmienky, pri naplnení
ktorých je možné vlastnícke právo obmedziť, resp. vlastníka tohto práva pozbaviť.
V zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy musí byť v prvom rade splnená formálna podmienka, t. j.
možnosť obmedzenia vlastníctva musí vyplývať zo zákona ako prameňa práva. Súčasne
musia byť splnené tri materiálne podmienky. V prvom rade musí existovať presne
zadefinovateľný verejný záujem na obmedzení vlastníka, ďalej zásah je možný len
v nevyhnutnej miere obmedzenia a za obmedzenie, resp. pozbavenie vlastníctva, musí byť
vlastníkovi priznaná primeraná náhrada, uvádza sa v návrhu.
45. Navrhovateľ ďalej konštatuje, že rovnaký rozsah ochrany vlastníctva sa priznáva
vlastníkom v čl. 1 dodatkového protokolu. Následne odkazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, keď uvádza, že podľa jeho case-law článok 1 dodatkového protokolu
obsahuje tri pravidlá, z ktorých prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého odseku má
všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného užívania majetku; druhé pravidlo
obsiahnuté v druhej vete prvého odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho istými
podmienkami; tretie pravidlo uvedené v druhom odseku uznáva, že zmluvné štáty sú
oprávnené okrem iných vecí kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom. Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli. Druhé
a tretie pravidlo sa týkajú osobitných prípadov zásahu do práva na pokojné užívanie
majetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom
pravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom, mutatis mutandis Belvedere
Alberghiera S.r.l. v. Italy).
46. Navrhovateľ poukazuje tiež na to, že podľa case-law ESĽP aj v rámci ochrany
zaručenej čl. 1 dodatkového protokolu porušenie ochrany vlastníckeho práva nemusí nastať
iba odňatím majetku. Teda pojem vyvlastnenie nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj
opatrenia, ktoré možno označiť za vyvlastnenie de facto. Takisto obmedzovanie vlastníka,
ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny zásah. Vyvlastnením podľa case-law
ESĽP môže byť aj pozbavenie dispozičného práva s majetkom (Fredin v. Sweden, Sporrong
and Lönnroth v. Sweden, Velosa Barreto v. Portugal, Mellacher and Others v. Austria), ako
konštatuje navrhovateľ. Zásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law
ESĽP interpretujú a aplikujú v určitej logickej postupnosti. Ak sa dospeje k negatívnej
odpovedi na otázku týkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní
problematiky nepokračuje, uvádza navrhovateľ.
47. Ďalej navrhovateľ vykladá pojem „verejný záujem“, k čomu uvádza, že tento
pojem podľa ESĽP je svojím obsahom obšírny. A tak podľa navrhovateľa najmä
rozhodnutie prijať zákony, ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje
spravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok. Odňatie majetku pri
sledovaní legitímnych spoločenských, hospodárskych alebo iných politík môže byť
vo verejnom záujme dokonca aj vtedy, keď celá spoločnosť priamo tento majetok
nevyužíva. Európsky súd pre ľudské práva považuje za prirodzené, že priestor na voľnú
úvahu, ktorý má zákonodarný zbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej
a hospodárskej politiky, by mal byť široký. Preto rešpektuje rozhodnutie zákonodarcu,
pokiaľ ide o to, čo je vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené
(Pincová and Pinc v. the Czech Republic, J.A.Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom,
Mellacher and Others v. Austria).
48. Za súčasť štandardu ochrany práva pokojne užívať svoj majetok možno podľa
navrhovateľa označiť aj výnimku zo striktného dodržania podmienok ochrany tohto
ľudského práva, pokiaľ k zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok dôjde za účelom
realizácie koncepcie zameranej na zmenu hospodárskej politiky. Zásah do pokojného
užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi
potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany
základných práv jednotlivcov. Podľa ESĽP každé opatrenie zasahujúce do práva na pokojné
užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného
záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných práv jednotlivca (James and
Others v. the United Kingdom, Sporrong and Lönnroth v. Sweden).
49. Úsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa v zmysle návrhu odráža v celej štruktúre
čl. 1 dodatkového protokolu, teda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady
vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí podľa názoru navrhovateľa existovať rozumný pomer
proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje každé opatrenie
pozbavujúce osobu vlastníckeho práva. Rovnako aj dosiahnutá rovnováha medzi
požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv je narušená, ak by príslušná
osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (Pressos Compania Naviera S.A. and Others
v. Belgium, Case of the Former King of Greece and Others v. Greece, The Holy
Monasteries v. Greece).
50. Navrhovateľ ďalej uvádza, že v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. základnou
podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon
zdravotníckeho povolania. Zákon súčasne definuje pojem zdravotnícke povolanie, ktoré
možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo ako podnikateľskú činnosť na základe
zákona alebo osobitných predpisov.
Navrhovateľ cituje, že podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. zdravotnícke
povolanie sa vykonáva a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom
vzťahu, b) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, c) na
základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), d) na základe licencie na
výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo e) na základe živnostenského oprávnenia
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ je
a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na
základe
1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi
pomôckami podľa osobitného predpisu,
2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo
b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), alebo
c) fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú
starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo
povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu.
51. Činnosť lekára poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako aj činnosť zdravotníckeho zariadenia
poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, tzv. „neštátni poskytovatelia“,
napĺňa podľa navrhovateľa definíciu podnikania a podnikateľa podľa § 2 Obchodného
zákonníka alebo podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Napriek verejnému charakteru tejto
činnosti má poskytovanie zdravotnej starostlivosti „neštátnymi poskytovateľmi“ podľa
navrhovateľa súkromnoprávny rozmer. Zároveň navrhovateľ uvádza, že tie podnikateľské
subjekty, ktoré pri výkone svojho zdravotníckeho povolania využívajú profesné služby
sestier, sú vo vzťahu k nim v postavení zamestnávateľov.
52. Z analýzy ministerstva zdravotníctva podľa navrhovateľa (citujúc analýzu)
vyplýva, že pri analýze ambulantnej zdravotnej starostlivosti bolo identifikované, že väčšina
ambulancií má v položke mzdové náklady uvedené iba náklady na mzdu zdravotnej sestry
a lekár si svoju odmenu obvykle nevypláca prostredníctvom mzdy, ale podielu na zisku
ambulancie. Priemerný plat lekára a sestry pred navýšením platov zdravotných sestier je
podľa analýzy primerane diferencovaný. Po navýšení platu zdravotných sestier dosiahne ich
plat takmer rovnakú úroveň ako je plat lekára, pričom v prípade, že zdravotná sestra má
prax dlhšiu ako 21 rokov, bude mať táto zdravotná sestra vyšší plat ako lekár, uvádza
navrhovateľ s odkazom na uvedenú analýzu.
53. Povinnosť poskytovať favorizovanej skupine osôb (sestrám) mzdu aspoň
v zákonom ustanovenej výške predstavuje podľa navrhovateľa obmedzujúci zásah
do základného práva pokojne užívať svoj majetok (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu), lebo ich zamestnávateľovi ako vlastníkovi predpisuje spôsob ako
výlučne môže naložiť s časťou svojho majetku, a to s tou časťou, ktorá predstavuje súčet
minimálnych mzdových nárokov sestier, ktoré zamestnáva. Podľa návrhu k zásahu
nedochádza formou vyvlastnenia, ale ide o nútené obmedzenie vlastníka, ktorému sa určuje
povinnosť, ako má naložiť s časťou svojho majetku rovnajúcou sa celkovej výške nákladov
na uspokojenie nárokov všetkých sestier, ktoré zamestnáva.
54. Zákonom č. 62/2012 Z. z. sa teda podľa navrhovateľa vytvorilo nevyvážené
bremeno, ktoré zaťažuje vlastníkov (neštátnych poskytovateľov), a to bez rozumnej
proporcionality medzi priznaním minimálnych mzdových nárokov a záťažou uloženou
vlastníkom zákonom. Nadväzujúc na predchádzajúcu argumentáciu v návrhu generálny
prokurátor konštatuje, že ak na prijatie zákona neexistoval legitímny cieľ, nemožno ani
zásah do práva pokojne vlastniť a užívať svoj majetok považovať za legitímny.
55. Podľa navrhovateľa s absentujúcim verejným záujmom súčasne nebola splnená
ani podmienka primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva zamestnávateľov
(neštátnych poskytovateľov). Napadnutý zákon podľa neho nestanovil žiadnu náhradu
za splnenie zákonnej povinnosti, v dôsledku čoho platná právna úprava zaťažila
zamestnávateľov povinnosťou bez poskytnutia kompenzácie. Vzhľadom na túto skutočnosť
sa otázka proporcionality kompenzácie k povahe núteného obmedzenia stala
bezpredmetnou, uvádza sa v návrhu.
56. Navrhovateľ ďalej poukazuje na to, že zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia)
legitímne očakávali také budúce príjmy, na základe ktorých mohli kalkulovať aj budúce
náklady vrátane odmeny za prácu zamestnancov. Ústavný súd podľa navrhovateľa definoval
legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu vo svojom rozhodnutí sp. zn.
PL. ÚS 10/04 takto: „Ústavný súd SR sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike,
ku ktorej patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, Vertrauenschutz).
Už z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie,
na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou
kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne
do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou
pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským
právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva
konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia
verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného
systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať.
Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym
adresátom vrchnostenských predpisov.“
57. Schválenie zákona č. 62/2012 Z. z. podľa navrhovateľa predstavuje náhlu zmenu
doterajších pravidiel, na ktoré sa zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia) spoliehali, čím
došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že otázka, či zásah zákonodarcu
do práva užívať majetok vo vzťahu k zamestnávateľom bol proporcionálny, je podľa
navrhovateľa otázkou skutkovou, pričom v tomto ohľade poukazuje na obsah analýzy
ministerstva zdravotníctva. Z jej obsahu podľa navrhovateľa vyplýva, že poskytovatelia
zdravotnej starostlivosti pri výške súčasných náhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
naďalej nebudú môcť účelne poskytovať zdravotnú starostlivosť. Generálny prokurátor
uvádza, že na ilustráciu možno z časti týkajúcej sa ambulantnej zdravotnej starostlivosti
uviesť to, že priemerná všeobecná ambulancia pre deti a dorast sa po uplatnení navýšenia
platov zdravotných sestier dostane do prevádzkovej straty, t. z. viac ako polovica
ambulancií bude mať vyššie náklady ako príjmy. Zároveň je potrebné podľa analýzy, ktorej
časť navrhovateľ cituje, dodať, že príjmy jednotlivých ambulancií pre deti a dorast sú
distribuované veľmi nerovnomerne z dôvodu rôzneho počtu kapitovaných detí
u jednotlivých lekárov. V uvedenej analýze sa následne uvádza, že z týchto dôvodov najmä
ambulancie v regiónoch s horšou dostupnosťou k zdravotnej starostlivosti a s nižším počtom
detí sú akútne ohrozené a predpokladá sa ukončenie prevádzky mnohých z nich. Situácia
všeobecných ambulancií pre dospelých je podľa analýzy ministerstva zdravotníctva
analogická ako u detí. Po uplatnení zákona č. 62/2012 Z. z. sa trojnásobne zníži priemerný
zisk ambulancie, pričom približne 35 % ambulancií sa dostane do prevádzkovej straty.
Zníženie ziskovosti týchto ambulancií bude mať za následok nižšie investície do ich rozvoja
a existuje predpoklad, že najmä ambulancie s nižším počtom kapitovaných pacientov
vo vidieckych oblastiach budú nútené ukončiť svoju prevádzku, uvádza sa v časti uvedenej
analýzy, na ktorú navrhovateľ odkazuje.
58. Vzhľadom na uvedené skutočnosti generálny prokurátor v zmysle čl. 125 ods. 1
písm. a) ústavy a § 37 až 41 zákona o ústavnom súde navrhol, aby ústavný súd vydal nález
tohto znenia:
„zákon č. 62/2012 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4
v spojení s čl. 36 písm. a), čl. 20 ods. 1 a ods. 4 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
II.
59. Ústavný súd považuje za relevantné, aby súčasťou tohto rozhodnutia boli aj časti
ekonomickej analýzy ministerstva zdravotníctva, ktorú generálny prokurátor priložil
k svojmu návrhu. Zdrojom tejto analýzy sú fakultné a univerzitné nemocnice, Národné
centrum zdravotníckych informácií (ďalej aj „NCZI“) a ministerstvo zdravotníctva.
60. V materiáli sa uvádza, že zamestnávatelia zdravotných sestier a pôrodných
asistentiek pôsobia v ekonomickom prostredí zdravotníctva, ktoré je charakterizované
dlhodobým nedostatkom finančných zdrojov. Prijatie zákona č. 62/2012 Z. z. významným
spôsobom negatívne ovplyvní ekonomickú situáciu v rezorte zdravotníctva. Aplikácia tohto
zákona bude mať negatívny vplyv na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych
zariadení vrátane nemocníc a v krátkodobom až strednodobom horizonte sa výrazne
ovplyvní rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom Slovenskej
republiky.
61. Zvýšenie platov sestier a pôrodných asistentiek si odhadom vyžiada v roku 2012
dodatočné náklady v objeme 74,2 mil. € a v roku 2013 dodatočné náklady vo výške
98,9 mil. €. Spolu s nárastom platov lekárov (ktorý si len v roku 2012 vyžiada ďalších cca
33 mil. €) to spôsobí ďalšie zhoršenie situácie v rezorte zdravotníctva. Zároveň je potrebné
uviesť, že pri predkladaní zákona č. 62/2012 Z. z. bolo avizované, že zdroje na rast platov
zdravotných sestier a pôrodných asistentiek budú kryté úsporami v rezorte zdravotníctva
(úspory vyplývajúce z aplikácie zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a zo zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach; spolu úspory za cca 350 mil. €). Faktom však je, že tieto
úspory boli naplánované nereálne. Iba v prípade zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach bude v roku 2012 úspora iba cca 26 mil. € (pôvodne bolo
avizovaných 150 mil. €).
62. Nepriaznivú ekonomickú situáciu možno ilustrovať na príklade najväčších
nemocníc v Slovenskej republike (fakultné a univerzitné nemocnice). Tieto zariadenia
dosahujú dlhodobo straty už zo základnej prevádzky [meranej EBITDA (Earnings before
interest, taxes, depreciation and amortization – zisk pred započítaním úrokov, daní, odpisov
a amortizácie)]. Za rok 2011 dosiahla prevádzková strata meraná cez normalizovanú
EBITDA výšku 104,4 mil. € (normalizovaná EBITDA = EBITDA – mimoriadne položky
transferov a výnosov súvisiacich najmä s oddlžením nemocníc a rozpustením nesplatenej
istiny pôžičiek do výnosov). Tieto nemocnice teda vykázali za rok 2011 zisk, ale tento bol
vykázaný iba vďaka jednorázovo naúčtovaným výnosom súvisiacim s oddlžením nemocníc
a zúčtovaním nesplatenej (odpustenej) istiny úverov do výnosov. Nemocnice tak fakticky
dosiahli prevádzkovú stratu aj v roku 2011 mínus 104,4 mil. € cez normalizovanú EBITDA.
63. Prognóza zlepšenia situácie nie je priaznivá. Výšku zdrojov do týchto nemocníc
môžu ovplyvniť zdravotné poisťovne, čo však závisí od vývoja ich vlastných príjmov.
Prognóza zvýšenia ich príjmov (a teda potenciálne vyšších platieb do nemocníc) pre rok
2012 nie je optimistická. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojej tlačovej
správe z 8. decembra 2011 konštatuje: „Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
na základe posúdenia makroekonomických ukazovateľov konštatuje, že výnosy v
zdravotnom poistení v budúcom roku budú oproti roku 2011 vyššie najviac o 1 %. Pri
odhade úrad vychádzal z predpokladaných východísk zdravotných poisťovní na rok 2012,
ako aj z východísk štátneho rozpočtu na rok 2012, z očakávaného vývoja roku 2011, vývoja
(ne)zamestnanosti a odhadov Inštitútu finančnej politiky. Je predpoklad, že poskytovanie
zdravotnej starostlivosti nebude oproti roku 2011 kvantitatívne rásť a výdavky zdravotných
poisťovní na zdravotnú starostlivosť sa výrazne nezmenia. Nárast výdavkov zdravotných
poisťovní oproti roku 2011 nie je reálny.“
64. Finančné zdroje na krytie výdavkov na zvýšenie platov je možné hľadať len
vo vnútri systému financovania zdravotníctva. Navýšenie zdrojov musí byť sprevádzané
úsporami v oblasti nákladov. Zdravotné poisťovne však platia za zdravotnú starostlivosť
podľa jednotlivých segmentov, teda to, čo je reálne spotrebované. Tu priestor na znižovanie
spotreby vytvorený nie je. Nárast miezd zdravotných sestier a pôrodných asistentiek
aplikáciou zákona č. 62/2012 Z. z. tak spôsobí zvýšenie zadlženosti zdravotníckych
zariadení.
65. Medziročne je vykázaný pokles zadlženosti vo výške 131 mil. €. Treba však
vziať do úvahy fakt, že nemocnice získali v priebehu roka 2011 dodatočné hotovostné
zdroje na svoje oddlženie, čo malo jednorazový pozitívny dopad na zníženie ich zadlženosti
v objeme cca 300 mil. €. Nebyť tejto jednorazovej hotovostnej finančnej operácie, reálne sa
dlh v roku 2011 zvýšil o 168 mil. €.
66. V roku 2010 pracovalo v sektore poskytovania zdravotnej starostlivosti spolu
79 551 zdravotníckych pracovníkov. Najvyšší podiel zdravotníckych pracovníkov tvoria
zdravotné sestry (41 %), lekári (24 %), zdravotnícki asistenti (15 %) a laboranti (8 %). Tieto
štyri skupiny zdravotníckych pracovníkov tvoria spolu 87 % všetkých zdravotníckych
pracovníkov.
67. Náročnosť práce lekárov a zdravotných sestier závisí najmä od špecializačného
odboru a certifikovaných činností a takisto od miesta výkonu činnosti (ambulancia, ústavné
zariadenie), pričom aj v rámci ústavného zariadenia existuje významná diferenciácia
náročnosti práce podľa typu oddelenia (chirurgické odbory, interné oddelenie, oddelenie
anestéziológie a intenzívnej medicíny, geriatrické oddelenie, oddelenie dlhodobo chorých).
Z uvedeného vyplýva, že odmeňovanie zdravotníckych pracovníkov by sa malo odvíjať
najmä od náročnosti práce, a nie od počtu odpracovaných rokov (zdravotná sestra
v psychiatrickej ambulancii vykonáva najmä administratívnu prácu v porovnaní
so zdravotnou sestrou pracujúcou na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny).
68. Najvyššie mzdy zdravotných sestier dosahujú fakultné nemocnice, pričom mzdy
zdravotných sestier v liečebniach a všeobecných nemocniciach sú porovnateľné. Priemerná
mesačná mzda zdravotných sestier a pôrodných asistentiek po navýšení podľa zákona
č. 62/2012 Z. z. bude dosahovať výšku 796,80 € (odhad ministerstva zdravotníctva), čo
predstavuje priemerný nárast oproti doterajším mzdám o 49 %.
69. Z vybraných 15 všeobecných nemocníc dosiahlo v roku 2011 zisk osem
nemocníc, v roku 2012 všetky nemocnice plánujú negatívny hospodársky výsledok.
Kumulatívne sa hospodársky výsledok v týchto nemocniciach v roku 2012 zhorší oproti
roku 2011 o 20 mil. €. Aplikáciou zákona č. 62/2012 Z. z. bude výrazne ohrozená
dostupnosť zdravotnej starostlivosti vo všetkých vyšších územných celkoch, pozri napr.
Košický kraj, keďže štyrom najväčším všeobecným nemocniciam (Trebišov, Rožňava,
Michalovce a Spišská Nová Ves) pokrývajú príjmy od zdravotných poisťovní priemerne iba
78 % nákladov po navýšení platov zdravotným sestrám.
70. Dopad navyšovania mzdových prostriedkov vo všeobecných nemocniciach
spôsobí v krátkom čase ich platobnú neschopnosť (najmä čo sa týka Sociálnej poisťovne,
zdravotných poisťovní a dodávateľov liekov a energií). Toto má za dôsledok priame
ohrozenie prevádzky všeobecných nemocníc, čím sa zhorší dostupnosť zdravotnej
starostlivosti, vznikne nedostatok lôžkových kapacít a nebudú napĺňané požiadavky
vyplývajúce z definície minimálnej siete. Na základe týchto skutočností ani zdravotné
poisťovne nebudú napĺňať zákonné požiadavky na tzv. zazmluvnenie minimálnej siete, čo
môže ohroziť samotnú existenciu zdravotných poisťovní, keďže Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou na nich môže uvaliť sankcie.
71. Konečným dôsledkom môže byť ohrozenie zdravia pacientov, keďže nebudú
k dispozícii dostatočné lôžkové kapacity na pokrytie všetkých potrieb v rámci Slovenska,
čím dôjde k zamedzeniu dostupnosti základného práva podľa čl. 40 ústavy: „Každý má
právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo
na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré
ustanoví zákon.“
72. Ambulantná zdravotná starostlivosť sa delí na všeobecnú ambulantnú zdravotnú
starostlivosť a špecializovanú ambulantnú starostlivosť. Pri analýze ambulantnej zdravotnej
starostlivosti bolo identifikované, že väčšina ambulancií má v položke mzdové náklady
uvedené iba náklady na mzdu zdravotnej sestry a lekár si svoju odmenu obvykle nevypláca
prostredníctvom mzdy, ale podielu na zisku ambulancie. Z tohto dôvodu bol pri analýze
použitý odhad mzdových nákladov na lekárov.
73. Do všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti patrí starostlivosť pre
dospelých, pre deti a dorast a gynekológia. Na základe údajov NCZI z roku 2010 bolo
analyzovaných viac než 2 100 všeobecných ambulancií pre deti a dorast a pre dospelých.
Z uvedeného je zrejmé, že priemerná všeobecná ambulancia pre deti a dorast sa po
uplatnení navýšenia platov zdravotných sestier dostane do prevádzkovej straty, t. j. viac ako
polovica ambulancií bude mať vyššie náklady ako príjmy. Zároveň je potrebné dodať, že
príjmy jednotlivých ambulancií pre deti a dorast sú distribuované veľmi nerovnomerne z
dôvodu rôzneho počtu kapitovaných detí u jednotlivých lekárov. Preto najmä ambulancie
v regiónoch s horšou dostupnosťou k zdravotnej starostlivosti a s nižším počtom detí sú
akútne ohrozené a predpokladá sa ukončenie prevádzky mnohých z nich.
74. Priemerný plat lekára a sestry pred navýšením platov zdravotných sestier je
primerane diferencovaný. Po navýšení platu zdravotných sestier dosiahne takmer rovnakú
úroveň, ako je plat lekára, pričom v prípade, že zdravotná sestra má prax dlhšiu ako 21
rokov, bude mať táto zdravotná sestra vyšší plat ako lekár. Toto znevýhodňuje na trhu práce
lekárov, ktorí musia vyvinúť podstatne väčšie úsilie na získanie odbornosti a predpokladov
na výkon práce.
75. Situácia vo všeobecných ambulanciách pre dospelých je analogická ako u detí.
Po uplatnení zákona č. 62/2012 Z. z. sa trojnásobne zníži priemerný zisk ambulancie,
pričom približne 35 % ambulancií sa dostane do prevádzkovej straty. Zníženie ziskovosti
týchto ambulancií bude mať za následok nižšie investície do ich rozvoja a existuje
predpoklad, že najmä ambulancie s nižším počtom kapitovaných pacientov vo vidieckych
oblastiach budú nútené ukončiť svoju prevádzku.
76. Pre účely tejto analýzy bolo zahrnutých do porovnania približne 4 600
ambulancií špeciálnej ambulantnej starostlivosti. Táto skupina ambulancií je
charakterizovaná vysokou rôznorodosťou, keďže je v nich zahrnutých približne 50
odborností (napr. interné ambulancie, chirurgické, neurologické, kardiologické, atď.).
Z tohto dôvodu boli analyzované tri najčastejšie sa vyskytujúce odbornosti – internistické,
neurologické a chirurgické. Realizáciou zákona č. 62/2012 Z. z. sa priemerná internistická
ambulancia dostane do prevádzkovej straty a viac ako polovica ambulancií bude musieť
zvážiť ekonomickú opodstatnenosť svojej ďalšej existencie, keďže príjmy nebudú pokrývať
ich štandardné výdavky. Priemerné príjmy chirurgickej ambulancie od zdravotných
poisťovní sú vyššie, čo spôsobuje primeranejšiu ziskovosť chirurgických ambulancií.
Napriek tomu po uplatnení zákona č. 62/2012 Z. z. približne štvrtina ambulancií bude
vykazovať stratu z hospodárskej činnosti. Po uplatnení zákona č. 62/2012 Z. z. sa zisk
neurologickej ambulancie zníži päťnásobne na 104 € mesačne. Aplikácia zákona dostane
približne 35 % ambulancií do záporného hospodárskeho výsledku. Analýza troch
najvýznamnejších odborností špecializovanej ambulantnej starostlivosti ukázala, že
existencia približne 40 % týchto ambulancií bude ohrozená aplikovaním zákona č. 62/2012
Z. z., pretože sa dostanú do prevádzkovej straty. Táto hrozba je reálna najmä vo vidieckych
oblastiach, kde bude ohrozená dostupnosť ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Zároveň sa
prakticky vyrovnajú rozdiely medzi platom lekára a zdravotnej sestry.
III.
77. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom stanovisku
k predmetnému návrhu uviedol, že ústava v čl. 36 písm. a) garantuje zamestnancom právo
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, a to konkrétne právo na odmenu
za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Podľa
čl. 51 ods. 1 ústavy sa práva uvedeného v čl. 36 ústavy možno domáhať len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Medzi zákony, ktoré vykonávajú čl. 36
písm. a) patrí podľa neho napr. Zákonník práce, zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde
v znení neskorších predpisov, zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (§ 80a a 80b), zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení
neskorších predpisov, zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry v znení neskorších predpisov a pod. Zákon č. 62/2012 Z. z., ktorý upravuje
minimálne mzdové nároky sestier a pôrodných asistentiek odmeňovaných mzdou
v pracovnom pomere, rovnako ako už uvedené zákony vykonáva ustanovenie čl. 36 písm. a)
ústavy. Pred prijatím tohto zákona boli sestry a pôrodné asistentky odmeňované mzdou
podľa Zákonníka práce, resp. platom podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z už uvedených právnych predpisov
podľa predsedu národnej rady vyplýva, že nielen sestry a pôrodné asistentky, ale aj lekári,
pedagogickí zamestnanci a iné profesie majú osobitnými zákonmi upravené odmeňovanie.
78. Vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ani Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky nevyužili možnosť vyjadriť sa k danej veci a obhajovať napadnutý
zákon.
79. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
80. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 13/2012-79 nepripustil do konania ako
vedľajšieho účastníka Slovenskú komoru sestier a pôrodných asistentiek (ďalej aj
„komora“). Ústavný súd nepochybuje o tom, že Slovenská komora sestier a pôrodných
asistentiek ako zákonom (§ 46 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.) zriadený stavovský orgán
má právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom, avšak vzhľadom
na ustanovenie § 21 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 2 („Vedľajším účastníkom konania je vláda
Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.“)
zákona o ústavnom súde bol nútený konštatovať, že jej vstup do konania ako vedľajšieho
účastníka nie je možný (porov. tiež č. k. PL. ÚS 4/00-48, č. k. II. ÚS 91/08-105).
Akokoľvek ústavný súd pri posudzovaní veci vzal do úvahy argumentáciu Slovenskej
komory sestier a pôrodných asistentiek.
81. V oznámení o vstupe do konania komora rekapituluje vývoj petičnej akcie sestier
od podpisovania petície, cez jej pokojné prerokúvanie s ústavnými orgánmi, až
po jednohlasné prijatie napadnutého zákona a pozastavenie jeho účinnosti ústavným súdom
na návrh prvého námestníka generálneho prokurátora. Úvodná časť vyjadrenia k návrhu
začína pripomenutím čl. 40 ústavy a verejného záujmu na ochrane zdravia. Komora tu
uvádza, že aj zákony, ktoré realizujú práva spojené s čl. 51 ods. 1 ústavy, je v materiálnom
právnom štáte potrebné vidieť ako súčasť týchto základných práv. Komora vníma
kompetenciu národnej rady prijímať zákony, ale zdôrazňuje aj význam skutočnosti, že
petíciu podpísalo 243 000 občanov.
82. V prvej časti vyjadrenia sa nachádzajú vecné argumenty k prijatiu napadnutého
zákona, pričom komora polemizuje s navrhovateľom. Navrhovateľ podľa komory v podstate
správne uvádza, že počet sestier v roku 2011 a 2012 je približne rovnaký. Navrhovateľ však
podľa názoru komory abstrahuje od vnútornej a spoločenskej štruktúry sestier. Komora
uvádza, že podľa registra sestier a pôrodných asistentiek vedeného komorou, počet sestier
a pôrodných asistentiek viac ako 50-ročných (rok narodenia 1963 a skôr) je 16 692, sestier
narodených v roku 1955 a skôr je 6 630. Nahrádzanie prirodzených úbytkov príchodom
nových je nasledovné: r. 2008 počet 337, rok 2009 – 313 sestier, rok 2010 len 174.
Dôvodom snahy komory nie je len stabilizácia sestier a pôrodných asistentiek z dôvodu
hrozby masívneho odchodu do zahraničia, ale tiež výrazného nezáujmu o štúdium
ošetrovateľstva zo strany absolventov stredných škôl. Komora opakovane zdôrazňuje
a upozorňuje, že nezáujem o štúdium a výkon povolania sestry a pôrodnej asistentky nie je
spôsobený len prechodom na vysokoškolské vzdelávanie a poklesom populačnej krivky,
ako uvádzalo ministerstvo zdravotníctva v minulosti, ale v prvom rade vychádza zo zlých
pracovných podmienok, nízkeho mzdového ohodnotenia a nezáujmu riešiť opätovne
predkladané návrhy a požiadavky sestier. Komora uvádza, že prezentované údaje jasne
deklarujú trend, ktorý ak bude pokračovať, spôsobí akútny nedostatok sestier a pôrodných
asistentiek. Keď sa vezme do úvahy, že v súčasnosti dosahujú dôchodkový vek ženy okolo
roku narodenia 1955, v priebehu najbližších desiatich rokov odíde do dôchodku cca 12 500
sestier a pri optimistickom odhade pribudne vzhľadom na súčasný trend do systému v tom
istom čase približne 2 000 nových sestier. Ak prirodzený úbytok nebude nahradený
prirodzeným prírastkom, občan nebude mať ústavou zaručené právo na poskytnutie
zdravotnej starostlivosti a systém sa podľa komory takpovediac rozpadne. Napadnutý zákon
má byť riešením identifikovaného problému vzhľadom na nízke ohodnotenie a hrozbu
migrácie sestier. Podľa údajov Štatistickej ročenky Slovenskej republiky z r. 2010 je výška
priemernej hrubej základnej mzdy 472,19 eur. K tomu príplatky za prácu nadčas, v noci,
počas sviatkov a za sťažené pracovné podmienky činia 17,33 %, odmeny a prémie 2,23 %,
čím sú sestry piatou najhoršie platenou kategóriou v tejto štatistike. Slovenská republika je
členom Európskej únie. Ako člen EÚ implementovala podmienky EÚ na uznávanie
vzdelania v rámci celej únie. Úroveň vzdelania na Slovensku je preto akceptovaná v celej
EÚ. Platové podmienky sú vnútornou vecou štátov. Je všeobecne známe, že vo vyspelých
krajinách je aj nedostatok zdravotníckych pracovníkov, aj niekoľkonásobne vyššie mzdy.
Zdravotníci v mladšom veku migrujú za prácou do zahraničia. Chýbajú exaktné údaje, ale je
jasný rozdiel medzi počtom absolventov vysokých, stredných škôl a špecializovaných
príprav a nástupom do praxe v Slovenskej republike. Slovensko vynakladá náklady
na výchovu a vzdelanie, ale stráca v spoločenskom produkte, intelektuálnej základni, ale aj
v demografickej štruktúre obyvateľstva. Slovensko začalo riešiť dilemu pre spoločnosť
zásadnú. Či držať nižšie mzdy ako komparatívnu výhodu pre zahraničných investorov,
alebo nízkymi mzdami a obmedzenými pracovnými príležitosťami nútiť občanov
k sociálnej a ekonomickej emigrácii.
83. V druhej časti svojho vyjadrenia komora uvádza právne argumenty.
V nadväznosti na vecné argumenty komora uvádza, že cieľom, účelom sledovaným štátom
v prijatom zákone je zlepšenie dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti, a to
prostredníctvom stabilizácie zdravotných sestier a pôrodných asistentiek uspokojivým
riešením ich mzdových požiadaviek (právo na odmenu za vykonanú prácu v zmysle čl. 36
ústavy, tak aby zohľadňovali ich kvalifikačný stupeň vzdelania, náročnosť pracovných
činností, prácu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a dĺžku výkonu odbornej praxe),
pričom ústavný súd už v náleze PL. ÚS 3/09 uznal ústavnosť tohto cieľa.
84. Tvrdenie navrhovateľa (uvedené v bode 20 tohto nálezu) je podľa názoru komory
absolútne zavádzajúce, a to najmä vzhľadom na napätú situáciu, ktorá existovala v rezorte
zdravotníctva na prelome rokov 2011/2012 (hromadné výpovede lekárov a najväčšia petícia
v histórii Slovenska podporujúca mzdové požiadavky sestier) a ktorá bezprostredne
ohrozovala poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Túto napätú situáciu, a teda aj
naliehavosť verejného záujmu na jej riešení je nutné posudzovať v celkovom kontexte,
a preto samotná skutočnosť, že sestry v uvedenom čase nepristúpili k radikálnejším
nátlakovým opatreniam podobne ako lekári (hromadné výpovede), nemožno vykladať ako
neexistenciu reálnej hrozby, a teda naliehavej potreby ochrany verejného zdravia.
Dôvodom, prečo sestry nepristúpili k radikálnejším nátlakovým opatreniam, bola práve
prebiehajúca diskusia a príprava napadnutého zákona. Ak by sa tento legislatívny proces
v tom čase neuskutočňoval, situácia by mohla byť podstatne odlišná a dalo by sa dôvodne
očakávať, že sestry sa pripoja k nátlakovým akciám lekárov.
85. Komora ďalej uvádza, že navrhovateľ sa vo svojom podaní obsiahlo venuje
posudzovaniu dodržania princípu proporcionality. Tento princíp bol rozpracovaný
vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu. Predchádzajúca rozhodovacia prax ústavného
súdu považuje zlepšenie dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti za legitímny cieľ
a v tomto zmysle je teda považovaný za účel, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil
prípadné obmedzenie iného základného práva alebo slobody. Napadnutý zákon podľa
komory jednoznačne smeruje k dosiahnutiu tohto sledovaného účelu, čo navrhovateľ
vo svojom podaní relevantne nespochybnil. Komora je presvedčená, že zákon je spôsobilý
s ohľadom na sestry tento sledovaný účel dosiahnuť, a preto považuje „hľadisko vhodnosti“
na účely skúmania dodržania podmienok princípu proporcionality za naplnené
a nespochybnené a protiargumenty uvádzané navrhovateľom (napr. údajná „iluzórnosť“
práva pre údajné nenachádzanie odrazu v reálnom vývoji spoločnosti) za irelevantné
a nepresvedčivé. Obdobne podľa komory návrh nijakým spôsobom a žiadnymi argumentmi
nespochybňuje naplnenie kritéria nevyhnutnosti testu proporcionality. Komora je toho
názoru, že toto kritérium je v prípade napadnutého zákona naplnené, keďže si nie je vedomá
iných právnych prostriedkov, akými by bolo možné sledovaný legitímny cieľ dosiahnuť.
86. V zmysle vyjadrenia komory návrh taktiež výslovne nijakým spôsobom
a žiadnymi argumentmi nespochybňuje naplnenie proporcionality v užšom zmysle. Ak by sa
mali za takéto považovať tie argumenty, ktoré sú obsiahnuté v časti, kde sa navrhovateľ
zaoberá súladom napadnutého právneho predpisu s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu, tak komora považuje za nevyhnutné poukázať na zjavne extenzívny
výklad práva vlastniť majetok (práva pokojne užívať majetok). Zákon podľa názoru komory
nijakým spôsobom neobmedzuje vlastníkov (neštátnych poskytovateľov) v nakladaní s ich
existujúcim majetkom, ani nedochádza k žiadnemu vyvlastneniu alebo opatreniu, ktoré
možno označiť za vyvlastnenie de facto. Tvrdenie, že stanovením minimálnych mzdových
požiadaviek sestier dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníka, ktorému sa určuje
povinnosť, ako má naložiť s časťou svojho majetku rovnajúcou sa celkovej výške nákladov
na uspokojenie nárokov všetkých sestier, ktoré zamestnáva, podľa komory neobstojí, lebo
potom za rovnako obmedzujúci zásah by bolo potrebné považovať akékoľvek ustanovenie
právneho predpisu, ktorý ustanovuje povinnosť zamestnávateľa vyplácať mzdu svojim
zamestnancom za odvedenú prácu alebo uhrádzať záväzky voči svojim veriteľom. V tejto
súvislosti je podľa komory potrebné poznamenať, že každé právo jednej osoby je vo svojej
podstate konfliktné k právu inej osoby. Uplatnením práva jedného sa obmedzuje dostupnosť
iného práva pre osobu, ktorej sa právo priznalo. Konflikt práv sa v právnom štáte rieši
prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných
práv má nastoliť tak, aby ani jedno z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli
inému právu (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie, Šamorín:
Heuréka, 2012, s. 291). Komora zastáva názor, že minimálne mzdové nároky sestier
priznané zákonom nemôžu predstavovať taký zásah do práv vlastníkov (neštátnych
poskytovateľov), ktorý by bolo možné považovať za vybočujúci zo zásady spravodlivej
rovnováhy.
87. Komora vo vyjadrení následne poukazuje na názor ústavného súdu uvedený
v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 13/97, podľa ktorého zdravotné poistenie a dôchodkové
poistenie patrí k tým spoločenským vzťahom, ktoré sú vo verejnom záujme vyňaté
z hospodárskej súťaže. Podľa Súdneho dvora Európskej únie, zdravotné a dôchodkové
poistenie možno hodnotiť ako službu vo verejnom záujme zameranú na uplatnenie
ústavných práv jednotlivca. Štát zabezpečuje poskytovanie tejto služby ako dlžník, ktorý
voči všetkým osobám plní záväzok slúžiaci na uplatnenie ústavou zaručeného práva
na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia.
88. Komora sa nestotožňuje so stanoviskom navrhovateľa k čl. 20 ústavy. Chránené
je právo vlastniť – vec mať, s vecou nakladať a práva na prírastky veci aj iné majetkové
hodnoty. Predmetom úpravy napadnutého zákona sú mzdové nároky. Sestry nemôžu byť
majetkom. Ochrana vlastníctva sa okrem ústavy poskytuje Občianskym zákonníkom. Mzda
je inštitút pracovného práva. Navyše, neštátni lekári vykonávajú prácu na základe licencií,
pričom napr. odňatie licencie nie je vyvlastnením. Aj licencie požívajú ochranu, ale nie sú
totožné s vlastníctvom. Navrhovateľ priznáva, že mzda sestry ide do nákladov, príjem
lekára do podielov. Zvýšenie miezd sestier povedie k rastu nákladov, ale nemusí vždy
znamenať aj pokles podielov. V danom prípade sa podiel rovná zisku z podnikania a štát ani
žiaden jeho orgán nemôže garantovať zisk. Okrem toho komora poukazuje na to, že čl. 20
ods. 3 ústavy ustanovuje, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných.
89. Komora sa nestotožňuje ani s hodnotením 35 % ohrozených ambulancií.
Konštatuje, že ak je 35 % ambulancií ohrozených, tak 65 % ohrozených nie je. Aj ohrozenie
je podľa komory iluzórne. Príjmy sú od poisťovne, tie sú merateľné, a aj od občanov a tie
merateľné nie sú. Napriek poskytovaniu platieb v hotovosti, ambulancie nemajú registračné
pokladne. Kontroly nie sú vykonávané, teda aj tvrdenie navrhovateľa nie je dokázateľné.
Komora sa v zmysle vyjadrenia domnieva, že ak by aj ohrozenie vzniklo, bolo by riešenie
vo zvýšení výkonov, ceny výkonu, reštrukturalizácie odborných činností alebo územnej
pôsobnosti.
90. Zákonodarca podľa komory v napadnutom zákone prejavuje svoj záujem
napraviť postupne deformácie v mzdách v sektore zdravotníctva. V zákone č. 62/2012 Z. z.
sú presne a nezameniteľne definované práva a subjekty, ktorých sa dotýka. Nemožno mu
teda pripisovať väčší dopad na hospodárenie, než aký má. Zákon umožňuje len to zvýšenie,
ktoré v zákone je. To nevylučuje, že v budúcnosti môže upraviť platy v iných kategóriách.
Teda zákon nediskriminuje iných a nevylučuje z iných úprav.
91. Komora sa nestotožňuje so stanoviskom dopadov na štátny rozpočet. Čísla, ktoré
uvádza navrhovateľ, hovoria podľa komory o rozpočtovom výhľade. Štátny rozpočet sa
však prijíma na príslušný rok. Ak zákonodarca zvyšuje zákonom výdaj, v príslušnom
rozpočte na daný rok to zohľadňuje. Ak sa tak teraz nestalo, je to tak preto, že zákonu bola
pozastavená účinnosť. Vláda i rezort vytvárajú rezervy a zákonodarca rozhodne, akými
opatreniami do rozpočtu svoje normy zapracuje. Zákon tak podľa komory nie je v rozpore
s rozpočtovými pravidlami. Komora tiež namieta hodnotenie vzťahu zákona č. 62/2012 Z. z.
a deficitu v rezorte. Deficit je ovplyvňovaný výkonnosťou ekonomiky Slovenska, cenami
liekov, prístrojov, služieb v zahraničí. Slovensko je dovozca. Ovplyvňuje to rast
prevádzkových nákladov, chyby v riadení, privatizácii, neúmernom raste cien liekov atď.
No deficit sa vytvára a bude vytvárať ešte niekoľko rokov. Rast nákladov je lineárny, ale
oddlžovanie štátom sa vykonáva skokovo vždy za dlhšie časové obdobie. Štát pôsobí ako
dlžník. Jedným z nástrojov brzdenia deficitu bolo aj zaostávanie mzdy tých, čo pracujú
v zdravotníctve. Všetky námietky navrhovateľa boli známe vláde, ktorá má zákonodarnú
iniciatívu, a garančnému výboru národnej rady ešte pred prijatím zákona. Zákonodarný
orgán sa s nimi vyrovnal a rozhodol o prijatí zákona pre iné priority. Vidí v ňom nástroj
stabilizácie pracovníkov, zvyšovania kvalifikácie (súbeh vzdelania a praxe), zvyšovanie
vzdelania štúdiom na vysokých školách, odborných rekvalifikáciách, zvyšovanie
vysokokvalifikovaných prác, a tým aj zvyšovanie výkonov. Všade tam, kde mzdy takto
zvýšili, cítiť zmeny výkonov a vzťahov na pracoviskách. Komora odhaduje približne 12 %
sestier, a tak úmysel zákonodarcu potvrdzuje prax. Je irelevantné, že úradníci majú problém
s jej zavádzaním.
92. V súvislosti s podnikateľskou činnosťou neštátnych poskytovateľov je nutné
podľa komory upozorniť aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, ktoré môžu byť v tejto
veci relevantné: „Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť... Podľa
odseku 2 cit. ustanovenia zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých
povolaní alebo činností... Nesplnenie zákonom stanovených podmienok (predpokladov)
alebo zánik splnenia týchto podmienok (predpokladov) znamená zánik tohto oprávnenia, čo
je prekážkou na vykonávanie určitej činnosti alebo funkcie, avšak nemôže byť považované
za porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. (II. ÚS 85/03)“. Uvedené
rozhodnutie uvádza komora v súvislosti s povinnosťou dodržiavať minimálne personálne
normatívy.
93. K argumentom navrhovateľa týkajúcim sa možného porušenia zásady ochrany
legitímnych očakávaní komora poukazuje na právnu vetu z rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 11/08: «Novú právnu úpravu nemožno považovať za rozpornú s princípom
právnej istoty, t. j. s čl. 1 ods. 1 ústavy len z toho dôvodu, že ide o právnu úpravu odlišnú od
predchádzajúcej, aj keď je „ tvrdšia“ z hľadiska ustanovených podmienok (v danom
prípade podmienok týkajúcich sa vzniku nároku na starobný dôchodok). Iný prístup by už
vopred vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ právne upravených
otázok.»
94. Podľa názoru komory nemôže byť v rozpore s legitímnymi očakávaniami
podnikateľov, ak dôjde k zvýšeniu minimálnej mzdy ich zamestnancov, keďže inštitút
minimálnej mzdy je dlhodobou súčasťou slovenského právneho poriadku a k rôznym
úpravám výšky minimálnej mzdy alebo mzdových nárokov rôznych skupín zamestnancov
predsa v pravidelných intervaloch dochádzalo a bude dochádzať. Komora uvádza, že inštitút
minimálnej mzdy je inštitútom uzákoneným v Zákonníku práce. Okrem výšky každoročne
stanovenej vládou predpokladá pre rôzne kategórie indexáciu výpočtu. Výpočet použitý pre
napadnutý zákon je indexom príbuzným s indexom pre hasičov. Samotná úprava
v napadnutom zákone nie je v právnom poriadku nová. Zákonodarca zákonom pre viacero
druhov pracovných pomerov založených zmluvou alebo voľbou prijal príslušné právne
normy, čiže ide o situáciu per analogiam legis, čo nie je potrebné dokazovať.
95. Komora ďalej poukazuje na čl. 36 písm. a) ústavy, ktorý ustanovuje, že
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Zákon
zamestnancom zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to,
aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Subjektom tohto práva sú zamestnanci.
V spoločnosti založenej na spoločnom súbehu trhových, sociálnych a ekologických
záujmov sa vnútorný konflikt týchto záujmom stále obnovuje a ich harmonizácia je
v spoločnosti tohto typu nevyhnutná. Trhový mechanizmus vytvára priestor na hodnotenie
práce podľa dopytu a ponuky, čl. 36 ústavy skôr sociálnou spravodlivosťou. Podklady z už
citovanej štatistiky potvrdzujú, že najnižšie platy sú v odvetviach, v ktorých sú zamestnané
ženy, čo je v rozpore so zásadami rodovej rovnosti. Doterajšia priemerná mesačná hrubá
mzda je v čistej mzde na úrovni minimálnej mzdy. Ekonomická a sociálna funkcia mzdy má
zabezpečiť rozšírenú reprodukciu pracovnej sily, t. j. náklady na uspokojenie základných
potrieb, ale aj vzdelávanie, účasť na spoločenskom živote, kultúrne a športové potreby, ale
aj ich dostupnosť pre deti zamestnancov. Zákonom navrhnutá výška minimálnej mzdy sa
približuje týmto hodnotám. Podľa názoru komory sa v súčasnosti mení funkcia sestry.
Vyžaduje vysokoškolskú a špecializovanú prípravu, viacero úkonov musí vykonať
samostatne, musí byť schopná aj organizovať a riadiť kolektív.
96. V závere svojho vyjadrenia komora konštatuje, že účel napadnutého zákona,
obsah jeho ustanovení je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a čl. 1 dodatkového
protokolu, a preto navrhuje nevyhovieť tomuto návrhu.
97. Súčasťou vyjadrenia sú aj prílohy, a to tabuľka s prehľadom počtu sestier, výber
zo stanoviska Európskej federácie sestier a napokon rozhodnutie Európskeho parlamentu
a rady o ustanovení programu zdravie pre rast tretieho viacročného akčného programu EÚ
v oblasti zdravia na obdobie rokov 2014 – 2020.
IV.
98. Ústavný súd je súčasťou spoločnosti, nestojí mimo nej, a preto vníma dôležitosť
zdravotnej starostlivosti (čl. 40 ústavy, PL. ÚS 113/2011), nevynímajúc mzdové náležitosti
zdravotníckych pracovníkov. Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnutú úpravu výlučne
z hľadiska ústavnej súladnosti, berúc do úvahy demokratické procesy súvisiace
s predmetnou právnou úpravou. Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou
nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 6/09 – zásada
trikrát a dosť, bod 8; PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28)
99. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 36 písm. a) ústavy majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje(...) právo na odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Vývoj súvisiacej právnej úpravy
100. V zime roku 2011 v dôsledku štrajku lekárov bol 14. decembra 2011 tesnou
väčšinou prijatý zákon č. 512/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený zákon doplnil do zákona
č. 578/2004 Z. z. ustanovenia § 80a a § 80b, ktoré veľmi presne vymedzenej skupine
zamestnancov (lekárom a zubným lekárom pracujúcim v pracovnom pomere na ustanovený
týždenný pracovný čas v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorí získali odbornú
spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a vykonávajú odborné pracovné
činnosti v rozsahu získaného vzdelania) stanovili minimálne mzdové nároky. Uvedené
ustanovenia nie sú predmetom preskúmavania ich ústavnej súladnosti. V rovnakom období,
len s niekoľkotýždňovým rozdielom, bol 1. februára 2012 prijatý hlasmi všetkých 141
prítomných poslancov napadnutý zákon. Pozadie zákona však siaha do leta 2011, keď
v reakcii na petíciu sestier vláda 8. júna 2011 prijala uznesenie č. 386, v ktorom vzala
na vedomie petíciu Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek a konštatovala, že
vláda a Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek majú totožný cieľ – zlepšiť
fungovanie zdravotníctva a zlepšiť postavenie zdravotníkov. Vláda zároveň uložila
ministrovi zdravotníctva v spolupráci s podpredsedom vlády a ministrom práce, sociálnych
vecí a rodiny v rámci zmien týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov zdravotných sestier
a pôrodných asistentiek presadzovať stanovenie minimálnych mzdových nárokov pre
zdravotné sestry a pôrodné asistentky. Parlamentná rozprava o návrhu zákona sa obmedzila
na úvahy o jeho koncepčnosti, o skutočnosti, či je vhodné rozdeľovať zdravotnícky personál
na tri skupiny (lekárov, sestry a ostatných pracovníkov), a o možnostiach jeho finančného
krytia. Vládny návrh zákona (tlač č. 560/V. volebné obdobie) obsahoval prehľadné
spracovanie vplyvov na rozpočet verejnej správy a financovanie návrhu. Ústavný súd ešte
dodáva, že právny poriadok nepozná iné obdobné úpravy priamo zákonom určujúce mzdu
určitej profesie zaväzujúce tak verejný, ako aj súkromný sektor. Pre posúdenie veci je tiež
relevantné, že podľa platného výnosu ministerstva zdravotníctva z 10. septembra 2008
č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-
technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení v znení neskorších
predpisov, minimálne personálne zabezpečenie ambulancie väčšiny ambulancií tvorí okrem
lekára s príslušnou špecializáciou jedna zdravotná sestra (porov. tiež PL. ÚS 113/2011).
Túto povinnosť je však potrebné vnímať aj materiálne, fakticky, a to tak, že pomoc sestry je
prirodzenou súčasťou práce lekára, bez ohľadu na jej formálne zakotvenie.
101. S petičnou akciu sestier súvisí aj nová úprava v § 98 ods. 10 Zákonníka práce,
podľa ktorej predpokladom výkonu nočnej práce zamestnanca, ktorý vykonáva
zdravotnícke povolanie sestra a pôrodná asistentka podľa osobitného predpisu a ktorý
dovŕšil vek 50 rokov, je súhlas tohto zamestnanca s výkonom práce v noci (predmet
prebiehajúceho konania PL. ÚS 1/2012).
102. Napokon, v národnej rade bol nedávno prijatý vládny návrh zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 422). V bode 17
a 18 návrh znie: «V § 80a ods. 1 sa slovo „1,20-násobku“ nahrádza slovom „1,25-
násobok“. V § 80a ods. 2 sa slovo „1,90-násobku“ nahrádza slovom „2,30-násobok“».
Podľa dôvodovej správy sa navrhuje v súlade s Memorandom vlády Slovenskej republiky
a Lekárskeho odborového združenia o úprave pomerov v zdravotníctve v tomto zákone
ustanoviť osobitné ustanovenia o minimálnych mzdových nárokoch niektorých
zdravotníckych pracovníkov, a to lekárov a zubných lekárov pracujúcich v zdravotníckych
zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti. Navrhuje sa, aby základná zložka mzdy
lekára a zubného lekára bez atestácie bola najmenej 1,25-násobok priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky
predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa priznáva základná zložka mzdy.
Minimálna mzda, minimálny mzdový nárok, garantovaná mzda, súvisiace
dejiny konštitucionalistiky a ústavnoprávna komparácia
103. V období od konca XIX. storočia do polovice 30. rokov XX. storočia Najvyšší
súd USA (ďalej aj „najvyšší súd“) intenzívne chránil zmluvnú slobodu ako komponent tzv.
ekonomického, hmotnoprávneho súdneho procesu (economic, substantive due process) pred
štátnymi zásahmi. Uvedené obdobie sa nazýva aj éra Lochner, podľa prípadu, v ktorom
najvyšší súd zrušil zákon o maximálnom pracovnom čase v pekárňach. Táto judikatúra sa
nie náhodou dostala pod spoločenský tlak v období hospodárskej krízy, v období Nového
údelu. Najvyšší súd USA v prípade West Coast Hotel Co. v. Parrish, 300 U.S. 379 (1937)
napokon rozhodol, že zákon o minimálnej mzde je súladný s Ústavou Spojených štátov
a ukončil tak éru úzkostlivej ochrany zmluvnej slobody (porov. tiež nález Ústavného súdu
Českej republiky Pl. ÚS 83/06, bod 179). Jedným z hlavných argumentov v uvedenom
rozhodnutí bolo priznanie, že legislatíva má v danej oblasti širokú diskréciu.
Súkromnoprávna úprava sa v XX. storočí vyznačuje príklonom k substantívnemu poňatiu
slobody a rovnosti, zohľadňujúc faktickú nerovnosť medzi stranami (bargaining power).
Prekrýva sa tu verejnoprávna perspektíva solidarity so súkromnoprávnou perspektívou
vyvažovania vyjednávacej sily zmluvných strán.
104. Komparatívne nie je napadnutá právna úprava obvyklá. Obvyklá je úprava
obsahujúca všeobecnú úpravu minimálnej mzdy a kolektívne vyjednávanie platov. Poľský
parlament však prijal koncom roka 2000 v reakcii na protesty sestier právnu úpravu, novelu,
ktorou sa zvyšoval priemerný mesačný plat zamestnancov v nezávislých verejných
zdravotníckych zariadeniach (hlavne v nemocniciach) o 203 zlotých. Novela sa tak stala
známou pod populárnym názvom Lex 203 a účinnosť nadobudla 1. januára 2001.
Ustanovenie § 4a [ustawy z dnia 16 grudnia 1994 r. o negocjacyjnym systemie
kształtowania przyrostu przeciętnych wynagrodzeń u przedsiębiorców oraz o zmianie
niektórych ustaw (Dz. U. z 1995 r. Nr 1, poz. 2 ze zm.)] bolo napadnuté pred Ústavným
tribunálom Poľskej republiky zo strany pracovného súdu a taktiež združením
zamestnávateľov zdravotníckych inštitúcií (Federacja Związku Pracodawców Zakładów
Opieki Zdrowotnej RP). Navrhovatelia namietali, že novela je v rozpore s princípom
právneho štátu, pretože je nejasná z hľadiska určenia subjektu povinnosti uhradiť zákonné
zvýšenie platov. Novele chýbajú prechodné ustanovenia a umožňuje rozmanité, často
absurdné interpretácie. Zvýšenie platov ex lege znamená tiež porušenie slobody podnikania
samofinancovaných verejných zdravotníckych zariadení. Napokon bolo napadnuté, že
zákon porušuje princíp rovnosti, pretože zaväzuje len verejné zdravotnícke zariadenia.
105. Ústavný tribunál rozhodol 18. decembra 2002 v predmetnej veci K 43/01
(http://www.trybunal.gov.pl/eng/summaries/documents/K_43_01_GB.pdf) interpretatívnym
výrokom, že systém verejných financií je zodpovedný za naplnenie zákona [... rozumiany
jako tworzący współodpowiedzialność systemu finansów publicznych za jego wykonanie...;
Článok 4a zákona zo 16. decembra 1994 o vyjednávacom systéme, ktorý sa chápe ako
zakotvenie spoluzodpovednosti systému verejných financií pri uplatňovaní označeného
zákona: a) je v súlade s článkom 2, článkom 7 a článkom 32 ústavy Poľskej republiky,
b) nie je v nesúlade s článkom 20 ústavy] a za týchto podmienok je zákon súladný
s ústavou. Podľa ústavného tribunálu princíp právneho štátu znamená, že štát nemôže hrať
hru s občanmi vytváraním iluzórnych nárokov z dôvodov právnych alebo faktických alebo
z dôvodu vágnosti právnej úpravy. Z princípu dôvery občanov v právo vyplýva, že ak
zákonodarca prijme právnu úpravu s nejasným subjektom financovania, tak je za plnenie
nárokov zodpovedný systém verejných financií.
106. Skutočnosť, že povinnosť financovať zaťažuje verejné financie, však
neznamená, že verejné zdravotnícke zariadenia majú mať plne kompenzované náklady
zvýšenia miezd. Ústavný tribunál nie je kompetentný rozhodovať, aká má byť organizačne-
právna forma vhodného riešenia alebo množstvo finančných prostriedkov nevyhnutných
na splnenie zvýšených nárokov. Ústavný tribunál sa zaoberal aj otázkou aktuálneho
nedostatku zdrojov a dospel k tomu, že v systéme je viac peňazí a je vecou vlády sa
postarať, aby boli použité na krytie zvýšených miezd. Vo veci nemožno podľa ústavného
tribunálu hovoriť o nerovnosti, pretože zamestnanie v zdravotníckom zariadení nie je
relevantným komparátorom. Možno doplniť, že k rozhodnutiu neboli pripojené odlišné
stanoviská a že celý zákon vrátane napadnutej normy bol zrušený poľským parlamentom
s účinnosťou od 1. januára 2010.
107. Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka BvL 4/00 z 11. júla 2006
(http://www.bverfg.de/entscheidungen/ls20060711_1bvl000400.html; www.codices.coe.int)
týkajúce sa krajinského Zákona o obstarávaní pre Berlín (Berliner Vergabegesetzes) je
v daných súvislostiach tiež pozoruhodné. Uvedený zákon ustanovil, že získanie berlínskej
zákazky v stavebníctve je podmienené deklaráciou, že kontrahent bude rešpektovať
kolektívne zmluvy vrátane platových náležitostí. Inými slovami, pracovnoprávny vzťah,
a teda aj plat je priamo ovplyvnený zákonom. Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof)
navrhol zrušiť uvedený zákon ako nesúladný s právom na združovanie a so slobodou
podnikania. Spolkový ústavný súd konštatoval, že zákon je v súlade so Základným
zákonom. Uznal, že predmetný zákon zasahuje do slobody podnikania. Zásah je však
legitímny, pretože zákonodarca sledoval legitímny cieľ. Boj proti nezamestnanosti v spojení
so zabezpečením fiškálnej stability sociálneho zabezpečenia je zvlášť dôležitý cieľ
a zákonodarcovi musí byť ponechaný relatívne široký priestor na jeho realizáciu, zvlášť
v súčasných zložitých podmienkach pracovného trhu. Povinnosť uchádzačov o zákazku
rešpektovať kolektívne zmluvy je tak vhodným, ako aj nevyhnutným prostriedkom
na dosiahnutie cieľa. Zásah je zmiernený tým, že povinnosť nevyplýva priamo zo zákona,
ale až po individuálnom rozhodnutí deklarovať rešpekt ku kolektívnym zmluvám v záujme
získania kontraktu. Uvedený cieľ, verejný záujem dostatočne justifikuje aj nerovnosť medzi
kontraktormi a kontraktormi, ktorí sa neuchádzajú o verejné zákazky (z pohľadu
európskeho práva porov. vec C-346/06 – Dirk Rűffert v. Land Niedersachsen).
108. Slovenská republika je signatárom viacerých Dohovorov Medzinárodnej
organizácie práce (ďalej aj „MOP“), ktoré stanovujú minimálnu mzdu (Dohovor č. 26,
Dohovor o zavedení metód určenia minimálnych miezd, uverejnený pod č. 439/1990 Zb.)
vrátane rozlišovania medzi jednotlivými profesiami (Dohovor č. 99, Dohovor o metódach
určenia minimálnych miezd v poľnohospodárstve, uverejnený pod č. 470/1990 Zb.)
Znamená to, že aj na úrovni Dohovorov MOP sa rozlišujú jednotlivé profesie, ale napriek
tomu je zmyslom týchto Dohovorov zachovanie elementárnej sociálnej dôstojnosti
zamestnanca ako pri všeobecnej úprave minimálnej mzdy. Predmetná vec je však špecifická
tým, že vzhľadom na pomer medzi vládou stanovenou minimálnou mzdou a minimálnymi
mzdovými nárokmi podľa napadnutého zákona možno skôr hovoriť a garantovanej mzde
a uvedené aj vnímať pri posudzovaní veci. Zmyslom minimálnej mzdy je zachovanie
elementárnej sociálnej dôstojnosti zamestnanca, čo nie je funkciou napadnutého zákona.
Napadnutý zákon však sleduje adekvátnosť mzdy sestier, elimináciu tradície nízkych
príjmov sestier, na ktoré sú kladené náročné pracovné úlohy a taktiež stále vyššie expertné
nároky.
109. Z hľadiska pracovnoprávneho je potrebné uviesť, že pojmom minimálne
mzdové nároky sa zhodou okolností, označuje aj úprava v § 120 Zákonníka práce, podľa
ktorej zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho
mzdového nároku určeného pre jeden zo šiestich stupňov náročnosti práce príslušného
pracovného miesta.
Predmet konania
110. Predmetom konania je posúdenie tvrdenia navrhovateľa, že národnou radou
prijatý a navrhovateľom napadnutý zákon je nesúladný s čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy tým, že bez legitímneho cieľa a bez vhodnosti prostriedku upravuje právo
na odmenu za vykonanú prácu stanovením minimálnych mzdových nárokov. Taktiež
napadnutý zákon podstatným zvýšením mzdovej úrovne pre sestry a pôrodné asistentky
porušuje princíp právneho štátu zakotveného v čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože je ekonomicky
nerealizovateľný, čím sa stávajú práva priznané sestrám iba iluzórnymi (bod 30).
Navrhovateľ ďalej tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s právom na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože nad ústavne únosnú
mieru zasahuje do majetkovej sféry poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí sú
zamestnávateľmi sestier. Okrem toho podľa navrhovateľa napadnutý zákon je v nesúlade
s princípom rovnosti a nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 písm. a) ústavy,
pretože zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov. Napokon
napadnutý zákon má byť nesúladný s princípom právneho štátu, pretože podľa názoru
navrhovateľa náhle zasiahol do právnych pozícií účastníkov pracovnoprávnych vzťahov.
Aplikovateľnosť čl. 36 písm. a) ústavy, práva na odmenu za vykonanú prácu,
dostatočnú na to, aby zamestnancom umožnila dôstojnú životnú úroveň
111. Právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby zamestnancom
umožnila dôstojnú životnú úroveň, patrí do kategórie sociálnych práv. Domáhať sa ho
možno, ako uvádza čl. 51 ods. 1 ústavy, len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú.
Okrem toho, priamo čl. 36 písm. a) ústavy stanovuje, že zákon zabezpečuje zamestnancom
právo na odmenu za vykonanú prácu. Uvedené právo je jedno z nemnohých ustanovení
II. hlavy ústavy, ktoré sa líši od textu Listiny základných práv a slobôd. Slovenský
ústavodarca prevzal v roku 1992 jeho vlastný, pôvodný návrh znenia čl. 28 Listiny
(federálne zhromaždenie, tlač 330/VI. volebné obdobie), ktorý nebol v pôvodnom rozsahu
akceptovaný Federálnym zhromaždením ČSFR. Obsahom čl. 36 písm. a) ústavy je v prvom
rade záruka poskytovania minimálneho, subsidiárneho štandardu odmeňovania
v pracovnoprávnych vzťahoch a v súlade so zmyslom ústavného zakotvenia sociálnych práv
nemá vyjadrovať právo na optimálnu odmenu za vykonanú prácu. To je priestor
na autonómiu vôle strán. Ustanovenie má medzinárodnoprávny náprotivok v čl. 7
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (Štáty, zmluvné
strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné
podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým
pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez
akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie
než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu) a čl. 4 ods. 1 Európskej
sociálnej charty (uverejnenej pod č. 279/2009 Z. z.; Na zabezpečenie účinného výkonu
práva na primeranú odmenu sa zmluvné strany zaväzujú priznať pracovníkom právo
na odmenu, ktorá zabezpečí im a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň). Kontrolné orgány
(Výbor pre ľudské práva a Európsky výbor pre sociálne práva), ktoré dohliadajú nad
dodržiavaním práv štúdiom správ jednotlivých štátov, sa v súvislosti s týmito článkami
sústreďujú na úpravu minimálnej mzdy, a nie je dôvod v inom svetle vnímať aj čl. 36
písm. a) ústavy. Preskúmavaný zákon stanovuje mzdovú úroveň značne nad minimálnu
mzdu, a teda nejde bezo zvyšku o konkretizáciu čl. 36 písm. a) ústavy.
112. Podľa navrhovateľa nie je legitímnym cieľom právnej úpravy zabrániť odchodu
sestier do zahraničia, iba ak by takáto hrozba bola podložená naliehavou potrebou ochrany
verejného zdravia. Ústavný súd konštatuje, že zvýšenie miezd sestier nemôže byť
v nesúlade s právom na odmenu za vykonanú prácu sestier. Subjektom práva na odmenu za
vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, sú priamo
podľa textu čl. 36 ústavy zamestnanci. Napadnutý zákon sa týka sestier a pôrodných
asistentiek v pozícii zamestnankýň štátnych a neštátnych poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti (porov. tiež § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.), a nie sestier, ktoré
vykonávajú zdravotnícke povolanie na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe. V posudzovanej veci sú teda nositeľom práva podľa čl. 36 písm. a) ústavy sestry
a pôrodné asistentky, zamestnankyne. Otázka nesúladnosti by mohla vzniknúť, ak by sa
zhoršila napadnutým predpisom právna pozícia sestier týkajúca sa ich mzdy.
V posudzovanej veci je však presný opak pravdou. Nemôže byť ústavne problematické
z hľadiska práv zamestnancov, že sú zlepšené ich vlastné práva. To je, akoby bolo zníženie
daní zásahom do vlastníckeho práva daňovníkov. Základné práva sa vyvažujú vrátane
určenia cieľa právnej úpravy voči iným základným právam alebo verejným záujmom.
Nemôžu sa vyvažovať voči ich vlastným nositeľom. To je nekonzistentné. Namietaná
úprava teda nespadá do rozsahu čl. 36 písm. a) ústavy v uvedenom zmysle, a teda nemôže
dôjsť k nesúladu s ním. Podobne nemôže dôjsť k porušeniu čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ktoré
majú akcesorickú povahu a navrhovateľ ich viaže k čl. 36 písm. a) ústavy. V čl. 13 ods. 3
a 4 ústavy ide o normy, ktoré sú akoby vybraté pred zátvorku, pričom v zátvorke sú normy
zaručujúce základné slobody (nepatria tam však normy – absolútne práva, ktoré nemôžu byť
obmedzené, pozn.).
113. Ústavný súd pri vyvažovaní s právom na ochranu majetku a pri teste rovnosti
bude vnímať predmetný zákon ako výraz verejného záujmu na dôstojnom a adekvátnom
ohodnotení sestier, pretože právo podľa čl. 36 písm. a) ústavy je užšie, nie je priamo
na základe ústavy nárokovateľné verejné subjektívne, ústavne zaručené právo, ale je
ochranou pred zásahom do esencie daného práva, a tiež je to skôr inštitucionálna záruka.
Namietané porušenie princípu právneho štátu v čl. 1 ods. 1 ústavy ekonomickou
nerealizovateľnosťou právnej úpravy
114. Právo určite nesmie požadovať nemožné. Zákaz požadovať od subjektov práva
nemožné je klasickou zložkou právneho štátu [Fuller, L. Morálka práva. Praha: Oikoymenh,
1998, s. 69 a nasl.; Exupéry, A. Malý princ. Mlade letá, 1986, kapitola 10 (kráľ na asteroide
325), s. 43], a nie je náhoda, že už z romanistiky pochádza maxima Impossibilium nulla
obligatio est. Ústavný súd už mal príležitosť vysloviť za ústavne nesúladnú požiadavku,
ktorú nebolo možno splniť (PL. ÚS 67/07 – autoškoly). Nie je ale nemožnosť ako
nemožnosť. Určite je neprípustná nemožnosť fyzická a nemožnosť právna. Nemožnosť
ekonomická, ktorou argumentuje navrhovateľ, je však relatívnejšia. Podstatou ekonómie je
rozdelenie obmedzených zdrojov vo vzťahu k neobmedzeným potrebám. Ekonomickú
nemožnosť však nemôžeme triviálne redukovať na aktuálny nedostatok finančných
prostriedkov, na nutnosť vyrovnaného hospodárenia. (Prerokúvanú vec je nutné odlišovať
od otázok tzv. finančnej ústavy stanovujúcej ústavné obmedzenia pre rozpočet štátu; porov.
ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti a nemecký koncept dlhovej
brzdy, Schuldenbremse). Zamýšľanie sa nad nedostatkom verejných zdrojov, na reálnosti
jeho politického a expertného riešenia z makroekonomického hľadiska je v zásade mimo
kompetencie ústavného súdu. Odlišnou otázkou je nákladová stránka uplatniteľnosti
základných práv a slobôd, na ktorú mieri navrhovateľmi spomínaná teória neiluzórnych
práv (klasicky Airey v. Írsko, sťažnosť č. 6289/73, rozsudok ESĽP z 9. októbra 1979, tiež
Hogg, P.W.: Constitutional Law of Canada, Carswell. Toronto: Student Edition 2001,
s. 752 a nasl.) a ktorú ústavný súd zohľadňuje aj vo svojej rozhodovacej činnosti
(PL. ÚS 109/2011 – súdny poplatok za námietky exekúcie). Predmetná otázka sa však
netýka nákladov na uplatňovanie slobôd. Ústavný súd tak odmieta považovať domnelú
ekonomickú nepodloženosť napadnutého zákona za validný ústavnoprávny argument, a to
zvlášť, ak sa týka štátnych poskytovateľov ako zamestnávateľov, kde chýba ochrana
slobodnej majetkovej sféry. Možno tu súhlasiť s komorou (bod 91). Národná rada
argumentuje (bod 78) v prospech zákona tým, že aj vo verejnej sfére sú zákonom určené
mzdy, a preto namietaný zákon nie je zásadným vybočením. Ústavný súd k tomu uvádza, že
nemožno argumentovať verejnou sférou, pretože štát sám seba môže viazať podľa svojej
vôle bez toho, aby to malo ústavné dôsledky.
115. Ústavný súd zastáva názor, že pre predmetnú vec je dôležité rozlíšiť medzi
povinnými subjektmi, ktoré odmeňujú sestry mzdou v pracovnom pomere, teda medzi
zamestnávateľmi sestier. Napadnutý zákon hovorí o zdravotníckych zariadeniach,
zariadeniach sociálnych služieb, zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately. Druhy zdravotníckych zariadení z hľadiska medicínskeho, odborného, počnúc
ambulanciami a končiac univerzitnými nemocnicami, sú upravené v § 7 zákona č. 578/2004
Z. z. Právne formy naznačuje ustanovenie § 4 – poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
(porov. bod 50). Tam uvedené fyzické a právnické osoby majú v praxi veľmi zložitú
a rozmanitú podobu. Nemocnice majú formu rozpočtovej organizácie, príspevkových
organizácií, akciových spoločností v 100 % vlastníctve štátu, neziskových organizácií,
akciových spoločností v súkromných rukách alebo sú tiež dlhodobo prenajaté (porov.
štatistický register organizácií na www.statistics.sk; zdravotnícke zariadenia
na http://www.health.gov.sk/?zdravotnicke-zariadenia). Menší poskytovatelia vykonávajú
činnosť napríklad vo forme SZČO či spoločnosti s ručeným obmedzeným. Napriek tejto
rozmanitosti a niekedy zložitým vlastníckym štruktúram je ústavný súd presvedčený, že
v predmetnej veci má zásadný význam rozlišovanie poskytovateľov na štátnych
a neštátnych, aj keď je skôr ideálne (abstraktné) a argumentačné, než reálne.
116. Delenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na štátnych a neštátnych má
ten zásadný význam, že štát môže jeho poskytovateľom uložiť akúkoľvek povinnosť
ekonomického charakteru bez toho, aby to malo ústavnoprávny význam z hľadiska ochrany
ekonomických slobôd alebo právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že v ďalšom sa bude
ústavný súd zaoberať súladnosťou napadnutého zákona vo vzťahu k ekonomickým
slobodám neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Možno doplniť, že v súlade
s nálezom sp. zn. PL. ÚS 11/2010 na účely predmetnej veci sa neziskové organizácie
poskytujúce verejné služby považujú za neštátneho poskytovateľa.
Právo na ochranu majetku – čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu
117. Ústavný súd považuje námietku protiústavného zásahu do majetku neštátnych
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti za ťažisko prerokúvanej veci. Právna úprava je
špecifická tým, že ekonomickú záťaž garantovaných mzdových nárokov sestier presúva
mocensky, zákonom na neštátnych poskytovateľov. Tým zasahuje aj do zmluvnej slobody
medzi zamestnávateľmi a sestrami, medzi subjektmi v horizontálnom vzťahu, ktorý je
ovládaný zásadou slobodnej vôle. Z údajov NZCI vyplýva, že nemalá časť ambulancií sa
v dôsledku aplikácie zákona môže dostať do prevádzkovej straty. Ústavný súd musí
preskúmať, či sú takéto účinky zákona protiústavné. Už bolo uvedené, že väčšina
ambulancií musí mať sestru, pričom ústavný súd ponecháva bokom úvahy o právnych
možnostiach „optimalizácie“ v tomto smere.
118. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z kritérií uvedených v náleze sp. zn.
PL. ÚS 23/06 ústavný súd konštatuje, že čl. 20 ods. 4 ústavy týkajúci sa vyvlastnenia
a núteného obmedzenia vlastníckeho práva sa v predmetnej veci neaplikuje.
119. Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec sa týka slobody podnikania
a sprostredkovane aj práva na ochranu majetku. Sloboda podnikania chráni podnikateľskú
iniciatívu – slobodu získavať dobrá [Ossenbühl, F. Economic and Occupational Rights, In:
Kirchhof, P., Kommers, D., P. (eds.), Germany and Its Basic Law, Baden-Baden 1993,
s. 252], pričom právo na pokojné užívanie majetku chráni existenciu podniku ako
materiálneho základu podnikania (PL. ÚS 23/06). Sloboda podnikania zaručuje dôležitú
stránku utvárania vlastného života rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú
činnosť. Aj keď je sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len
prostredníctvom zákona, prikazuje to čl. 51 ods. 1 ústavy a tiež čl. 35 ods. 2 ústavy.
Ústavodarca tak zdôraznil význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu
práva na podnikanie. V konaní o súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna
úprava rozporná s podstatou práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality
(extrémnej disproporcionality). V náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 (lekárne) to ústavný súd
vyjadril, tým spôsobom, že musí ísť o nadmerne zaťažujúcu úpravu („Právo podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje rovnaké podmienky pre fyzické
osoby farmaceutov aj nefarmaceutov vo verejných, ako aj nemocničných lekárňach.
Rovnaké podmienky platia aj pre slobodu výkonu povolania, ktorú možno obmedziť v tej
miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. (...) Ochrana
základných práv sa preto obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich
úprav.“). Sloboda podnikania však nie je navrhovateľom namietaná. V predmetnej veci je
nutné rozlišovať medzi neštátnymi subjektmi, ktoré už sú na trhu, a subjektmi, ktoré
zvažujú vstup do daného typu podnikania. Druhé uvedené subjekty sa slobodne môžu
rozhodnúť, či príjmu nové, náročnejšie podmienky podnikania. U subjektov, ktoré už
poskytujú zdravotnú starostlivosť, je však potrebné zvážiť aj zásah do ich majetku, do ich
podniku, zvlášť v kontexte prípadnej náhlosti napadnutej právnej úpravy („Strata možnosti
poskytovať lekárenskú starostlivosť vo verejných lekárňach a ich pobočkách právnickou
osobou na základe zmeny právnej úpravy znamená aj obmedzenie jej vlastníckeho práva“;
PL. ÚS 37/99 – lekárne).
120. Vzhľadom na skutočnosť, že preskumávaná povinnosť je v uvedenom zmysle
zásahom do majetkovej sféry zamestnávateľov, je metodicky nutné aplikovať test
proporcionality (porov. PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07, II. ÚS 152/08 bod 38 a tam citovanú
literatúru; PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 113/2011; Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu
Spolkovej republiky Nemecko. Teória právnych princípov a prax. Justičná revue č. 8-
9/1992, s. 67 a nasl.; z novších textov Ondřejek, P. Princip proporcionality a jeho role při
interpretaci základních práv a svobod. Praha: Leges. 2012, s. 94 a nasl.; Kmec, J., Kosař, D.,
Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:
C. H. Beck, 2012, s. 97 a nasl.; Kukliš, Ľ. Test proporcionality a štrukturálne aspekty
kolízie základných práv. Právny obzor 1/2013, s. 50 a nasl.). Už bolo uvedené, že namietaná
úprava spadá do rozsahu základného práva na ochranu majetku. Predmetom ochrany je
majetok neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, podnik (porov. PL. ÚS 37/99,
PL. ÚS 23/06). Okrem toho je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje
zákonom („... nebráni právu štátov prijímať zákony...“ čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 13
ods. 2 ústavy). Táto podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontroly ustanovenia
zákona riadne splnená (opačne PL. ÚS 19/09). Ďalej je princíp proporcionality klasicky
založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom je jednak test ústavne
nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test
racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom) právnej úpravy
(conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). V štrasburgskej tradícii sa obidve
podzložky prvého kroku nazývajú test legitimity. Druhým krokom je zisťovanie kritéria
nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických, šetrnejších prostriedkov
(Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least intrusiveness). Napokon tretím
krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of
proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous).
121. (1) Obsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska
ústavnosti samotného cieľa a taktiež možného naplnenia sledovaného účelu (čl. 13 ods. 4
druhá veta ústavy). Inými slovami, samoúčelné, zbytočné obmedzenie základného práva je
ústavne neprípustné. Zákonná norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne
dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená norma
nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle
nezlučiteľný s princípom právneho štátu.
122. Účelom, cieľom napadnutého zákona je podľa dôvodovej správy upraviť
minimálne mzdové nároky tých sestier, ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere.
Minister zdravotníctva v parlamente pri predkladaní zákona uviedol, že predmetný zákon
pomáha stabilizovať nedostatkový zdravotnícky personál a motivuje skvalitňovať
poskytnutú zdravotnícku starostlivosť. Podľa ústavného súdu je teda cieľom napadnutého
zákona zvýšiť dlhodobo nízku príjmovú úroveň sestier. Cieľom napadnutého zákona je
eliminácia tradície nízkych príjmov sestier, na ktoré sú kladené náročné pracovné úlohy
a taktiež stále vyššie expertné nároky. Navrhovateľ pri argumentácii vo vzťahu k čl. 36
písm. a) ústavy spochybnil legitímnosť cieľa, zabráneniu odchodu sestier do zahraničia,
pretože sa domnieva, že taká hrozba nie je prítomná, a tiež spochybnil dosažiteľnosť cieľa
z hľadiska finančného pokrytia (body 14 – 29). Vo vzťahu k legitímnosti cieľa zásahu
do majetku odkazuje na túto argumentáciu (bod 54). Právo na ochranu majetku neobsahuje
takú limitačnú klauzulu (okrem špecifického čl. 20 ods. 5 ústavy), ktorá by explicitne
zužovala legitímne dôvody obmedzenia, a tak dáva zákonodarcovi relatívne široký priestor
na diskréciu (porov. bod 82 nálezu PL. ÚS 19/09 – diaľnice). Ústavný súd uvádza, že
konštatovanie nelegitímneho cieľa býva vo všeobecnosti v konštitucionalistike pomerne
raritné (klasickým príkladom je rozhodnutie Kanadského najvyššieho súdu R. v. Big M
Drug Mart Ltd. z roku 1985), čo vyjadruje istú umiernenosť k činnosti demokratickej
legislatívy, resp. zdržanlivosť k súdnemu spochybňovaniu jej cieľov. V cieli právnej úpravy
ústavný súd nenachádza nič ústavne dramatické, a teda uvedený cieľ, zvýšenie platov
sestier, považuje jednoznačne za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd taktiež nevidí
za právnou úpravou nejaký skrytý, nelegitímny cieľ.
123. Ústavný súd považuje určitú normu za vhodnú, ak s jej pomocou možno
dosiahnuť stanovený cieľ. Môže ísť aj o čiastočné splnenie cieľa a postačuje aj možnosť
dosiahnutia cieľa. Testom ústavnosti by neprešla norma, ktorá by bola úplne nevhodná
(porov. BVerfGE 19, 306, Mitfahrzentrale). Medzi preskúmavanou právnou normou a jej
cieľom nechýba racionálna väzba, pretože zákon by nepochybne zlepšil platové náležitosti
sestier. V predmetnej veci je nutné vychádzať z (dobrej) vôle zákonodarcu, že chce zlepšiť
postavenie sestier, napríklad aj z dôvodu hrozby ich odchodu do zahraničia, a nie je úlohou
ústavného súdu dokazovať, či odchod sestier naozaj hrozí. Ústavný súd teda vyvažuje medzi
majetkom, ekonomickou slobodou neštátnych zamestnávateľov, poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti na jednej strane a verejným záujmom na adekvátnom ohodnotení sestier
na strane druhej, pretože právo podľa čl. 36 písm. a) ústavy nie je priamo na základe ústavy
nárokovateľné verejné subjektívne, ústavne zaručené právo, ale je ochranou pred zásahom
do esencie daného práva, a tiež je to skôr inštitucionálna záruka. Aj keď ide o zvýšenie
platov sestier nad rámec minima, ktoré požaduje čl. 36 písm. a) ústavy, možno dané
ustanovenie vnímať ako imanentné obmedzenie práva na ochranu majetku
(verfassungsimanente Schranke).
124. (2) Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie danej
preskumávanej úrovne je naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je
k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu
nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo
slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, alebo inak, že právna norma má
dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne drastickým spôsobom.
125. Pri zásahu do majetku existuje spravidla miernejší prostriedok, a to presun
záťaže na iné subjekty [porov. Grimm, D. Proportionality in Canadian and German
Constitutional Jurisprudence. University of Toronto Law Journal, Volume 57, Number 2,
Spring 2007, s. 390: „ak zásah spočíva vo finančnej záťaži na občana (čo sa často deje pri
zákonoch regulujúcich ekonomiku a ovplyvňujúcich tak právo na ochranu majetku
a slobodu podnikania), možno vždy nájsť menej zaťažujúcu úpravu; zaplatí to niekto iný
alebo štát uvoľní peniaze z rozpočtu. V týchto prípadoch test nevyhnutnosti nevylúči nič.
Nastoľuje sa otázka adekvátnosti zásahu, ktorá sa rozhoduje v treťom kroku.“]. V prostredí
súkromného práva, v horizontálnom vzťahu (v danom prípade v pracovnoprávnom vzťahu)
zvlášť platí, že ochrana jedného práva je realizovaná obmedzením práva druhého. Otázka
z testu nevyhnutnosti či obmedzenie chráneného práva nezašlo priďaleko, nemôže byť pri
horizontálnom vzťahu zodpovedaná bez otázky, či ochrana daná druhej strane je dostatočná.
To je úloha tretieho bodu. Základom prvých dvoch bodov testu proporcionality je
uvažovanie prostriedky – ciele. V treťom bode testu sa základ porovnávania mení a rozsah
analýzy sa rozširuje. V treťom bode sa porovnáva strata práva či slobody na jednej strane
so ziskom straty práva, slobody či verejného dobra na strane druhej, avšak nie abstraktne,
ale kontextuálne (PL. ÚS 19/09). Priradzuje sa závažnosť jednotlivým právam a verejným
záujmom v režime vážiacej formuly (II. ÚS 152/08), prípadne sa zvažuje systematický,
empirický, kontextový a hodnotový argument (PL. ÚS 16/09 – príplatok za výkon funkcie
sudcu, PL. ÚS 11/2011 – exekučná imunita). Znovu možno uviesť, že test nevyhnutnosti má
v predmetnej veci obmedzenú vypovedaciu hodnotu, a preto je vyvažovanie potrebné
uchopiť v širšom kontexte a štruktúrovanejšie (porov. PL. ÚS 23/06 – financovanie
odpočúvania, nález špecifický silným akcentom na rolu štátu pri zabezpečovaní práva
a poriadku). V predmetnej veci teda ide o vyvažovanie podstaty podnikateľského majetku
zamestnávateľov chráneného proti neprimeranému zaťaženiu na jednej strane a verejného
záujmu na adekvátnom ohodnotení sestier, a teda na riadnom poskytovaní zdravotnej
starostlivosti na strane druhej, pričom prenesene ide o finančnú situáciu zamestnávateľov
a sestier. Presúvanie finančného a sociálneho bremena z jednej skupiny na druhú je
ústavnoprávne citlivá téma. Ústavný súd sa obdobnou otázkou zaoberal napríklad vo veci
záhradkárskych osád (PL. ÚS 17/00), preferujúc nájomcov, pričom ESĽP vnímal vec presne
opačne, akcentujúc ochranu vlastníkov. V obdobných veciach, vo veciach regulovaného
nájomného sa ESĽP opäť priklonil na stranu vlastníkov. V uvádzaných veciach však išlo
o statickejší, ľahšie oceniteľný nehnuteľný majetok a nezanedbateľnú rolu zohrala
tranzitívna spravodlivosť.
126. Sektor zdravotníctva je ekonomicky veľmi zložito štruktúrovaný, neprehľadný
a silne regulovaný (porov. bod 115). Verejnoprávne a súkromnoprávne prvky sú v ňom
prepletené na nerozlíšenie (povinné odvody, platby štátu za svojich poistencov, kapitácia,
minimálna sieť, hodnota bodu). Nedostatok zdrojov na výstupe je možné saturovať
navýšením zdrojov na vstupe. Zásah do majetku zamestnávateľov je z tohto pohľadu veľmi
zložité pomerovať ceteris paribus (z lat. pri rovnakom ostatnom alebo pričom ostatné je
nezmenené: V ekonómii a v spoločenských vedách, kde je množstvo nezávislých
premenných, je pri skúmaní vplyvu určitej premennej veľmi dôležité dôkladne vylúčiť
vplyvy všetkých ostatných). Právny filozof Lon Fuller tu hovorí o rozhodovaní o tzv.
polycentrických problémoch, ktoré si treba predstaviť ako sieť, kde potiahnutím za jedno
vlákno dôjde k rozhýbaniu celej štruktúry [Fuller, L. The Forms and Limits of Adjudication.
In: Harvard Law Review, Vol. 92, No. 2 (Dec., 1978), s. 394 a nasl.; Ondřejek, P. cit dielo,
s 82 a nasl.; v širšom kontexte porovnaj Rittel, H., Webber, M. Dilemmas in a General
Theory of Planning, pp. 155–169, Policy Sciences, Vol. 4, Elsevier Scientific Publishing
Company, Inc., Amsterdam, 1973]. Polycentrické problémy podľa Fullera nie je vzhľadom
na ich charakter optimálne riešiť súdnym rozhodovaním, avšak je nutné dodať, že sa tomu
niekedy nemožno vyhnúť. Špecifikom prerokúvanej veci je skutočnosť, že pri skúmaní
napadnutého zákona sa prelína verejnoprávna perspektíva solidarity, kde má ústavný súd
zúžený priestor, so súkromnoprávnou perspektívou horizontálneho pracovnoprávneho
vzťahu.
127. Vedomý si zložitosti sektoru zdravotníctva a širokej diskrécie zákonodarcu
a vlastných expertných a demokratických limitov, ústavný súd však nemôže nevidieť mieru
a časový kontext zvýšenia nákladov pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
Z predložených dokumentov, ktoré síce boli predložené navrhovateľom, ale možno ich
považovať za dôveryhodné (časť IV, body 60 – 76), vyplýva, že poskytovatelia mali
v priebehu dvoch mesiacov významne zvýšiť mzdy sestrám. Napríklad pre malé
ambulancie, kde pracuje jeden lekár s jednou staršou zdravotnou sestrou, tak môžu vznikať
značné ekonomické problémy s úvahami o zmysluplnosti ďalšej činnosti. Pri tomto
posudzovaní je nanajvýš dôležité, že nejde o klasické trhové prostredie, kde by
poskytovateľ mohol kompenzovať zvýšené náklady zvýšením ceny. Napadnutý zákon tak
môže mať pre niektorých poskytovateľov vytesňujúci efekt, s dôsledkami aj pre
zamestnanosť sestier. Na argumenty komory (bod 86, 88 a 89) možno reagovať jednak tým,
že čl. 20 ústavy chráni aj podnik, širšiu majetkovú slobodu a taktiež zvláštnosťou
(ne)trhového prostredia zdravotníctva.
128. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti testoval, a dokonca derogačne
zareagoval na situáciu, keď právna úprava príliš náhle zasiahla do ústavnoprávnej pozície
jednotlivcov či súkromných entít ako nositeľov základných slobôd (PL. ÚS 38/03,
PL. ÚS 10/04 – odpredaj štátnych bytov, PL. ÚS 3/09 – zákaz zisku). Umocnil tak
dôležitosť právnej istoty ako zložky právneho štátu, hodnotu stálosti práva v čase ako
súčasti vnútornej morálky práva (Fuller, L. Morálka práva, , Praha: Oikoymenh, 1998, s. 78
a nasl.). Právna istota, teoreticky považovaná za zložku formálneho právneho štátu, ak je
vnímaná ako istý prejav férovosti medzi mocou a spoločnosťou, sa posúva do roviny
princípu materiálneho právneho štátu, a tak ju aj ústavný súd vo svojej judikatúre vníma
(porov. Tamanaha, B. On the Rule of Law, History, Politics, Theory, Cambridge University
Press, 2004, s. 91 a nasl.). Napadnutý zákon sa stal účinný dva mesiace po uverejnení
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Legisvakačnú lehotu v tejto dĺžke nemožno určite
považovať za ideálnu vzhľadom na rozsiahle a závažné následky zákona v tisíckach
zmluvných vzťahov. Sama osebe by však nespôsobila neústavnosť právnej úpravy. V danej
veci ústavný súd vníma právnu istotu značne previazane a akcesoricky vo vzťahu k čl. 20
ods. 1 ústavy, a preto ju uvádza vo výroku za a „v spojení“ s čl. 20 ods. 1 ústavy.
129. Záťaž by bola ústavne akceptovateľnejšia, ak by zvýšenie bolo miernejšie, alebo
by bolo kompenzované vstupmi do systému, a ak by prípadne bolo rozložené na dlhšie
časové obdobie. Vychádzajúc z tretieho kroku testu proporcionality ústavný súd konštatuje,
že verejný záujem na mzdách sestier je v danej úprave príliš zaťažujúci vo vzťahu k majetku
poskytovateľov. Verejný záujem na zvýšenie platov sestier je, vnímané staticky (tak ako sa
teraz veci právne a ekonomicky majú), vykúpený neprimeranou a náhlou záťažou
do majetku neštátnych poskytovateľov, čo znamená, že právna úprava vykazuje
neproporcionalitu, právna úprava jednostrannejšie sleduje len jednu ústavnú hodnotu.
Dochádza tak k nesúladu nie podstaty, ale kvantitatívnych parametrov namietanej úpravy
vyjadrených hlavne v Prílohe I napadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Vyslovenie nesúladu voči čl. 1 dodatkového protokolu by bolo redundantné.
130. Z hľadiska miery záťaže je ťažké rozlišovať medzi veľkými neštátnymi
nemocnicami a malými ambulanciami. Ústavný súd teda vníma, že napadnutá úprava je
zásahom do majetkovej sféry všetkých neštátnych poskytovateľov. Ústavný súd zvažoval, či
možno pri nesúlade rozlišovať interpretatívnym výrokom medzi štátnymi a neštátnymi
poskytovateľmi (porov. uznesenie č. k. PL. ÚS 103/2011-16, nález sp. zn. PL. ÚS 6/94,
nález Ústavného súdu ČSFR Pl. ÚS 78/92) nasledujúcim spôsobom: „Zákon č. 62/2012
Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa
dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
vo vzťahu k neštátnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti nie je v súlade s čl. 20
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Napriek tomu, že v celej veci
ústavný súd akcentoval rozlišovanie medzi štátnymi a neštátnymi poskytovateľmi
zdravotnej starostlivosti, pri samotnom vyslovení nesúladu je presvedčený, že nie je možné
s dostatočnou presnosťou definovať, ktorých poskytovateľov považovať za štátnych
a ktorých nie. Z dôvodu právnej istoty a kvôli možnosti opätovne upraviť mzdy celému
stavu sestier, sa ústavný súd rozhodol vysloviť nesúlad bez uvedeného rozlišovania.
Zákonodarca má tak priestor komplexne upraviť danú matériu.
131. Nad rámec možno ešte uviesť, že aj keď ústavný súd konštatuje v rozhodnutí
ústavný nesúlad namietanej úpravy, tak stále platí, že exekutíva a sprostredkovane
legislatíva sú oveľa disponovanejšie na posúdenie ekonomických možností v zdravotníctve
a na realizáciu s tým súvisiacich operatívnych aj koncepčných zmien vrátane zmien
zákonných (porov. poľské a nemecké rozhodnutie, bod 105 – 107). Za to nesú politickú aj
ústavnoprávnu zodpovednosť (Hirschl, R. Towards Juristocracy. The Origins and
Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007, s. 211).
V rozhodovacej činnosti ústavných súdov sa prelínajú rôzne teórie ľudských práv –
liberálna, demokratická, sociálna, inštitucionálna (porov. Wagnerová, E. Pluralita hodnot
a pluralita interpretací. In: Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobro v ústavní demokracii
– polemické a kritické úvahy. Praha: Slon, 2011, s. 214 a nasl.). V rôznych prípadoch môže
byť podľa kontextu akcentovaná vo väčšej miere než ostatné jedna z týchto teórií.
Demokratický prvok v sebe zahŕňa jednak nutnosť podpory demokratických procesov
zo strany ústavného súdu a taktiež ponechanie riešenia fiškálnych a sociálnych otázok
na zákonodarcovi. V predmetnej veci ústavný súd stále zdôrazňuje demokratický
komponent ochrany ústavnosti. Ten je previazaný nielen s už spomenutou úlohou exekutívy
a legislatívy, ale aj s výraznou legitimitou, ktorou bol prijatý napadnutý zákon. Napokon
neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nemožno považovať za tak zraniteľnú
skupinu, aby táto nemohla vyvinúť demokratický tlak na zmenu ekonomických parametrov,
ktoré ju zaťažujú. V tomto smere je nutné uviesť, že ústavný súd nepovažuje za ústavne
nesúladnú podstatu, samotnú ideu napadnutého zákona, ale kombináciu konkrétneho
ekonomického a časového tlaku, ktorý v súčasnom modeli zdravotníctva pôsobí
na niektorých neštátnych poskytovateľov.
Námietka nesúladu napadnutého zákona s čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 36
písm. a) ústavy – zákaz diskriminácie
132. Navrhovateľ vo svojom návrhu taktiež namieta, že zákonodarca napadnutým
zákonom zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov, resp.
neodôvodnene vytvoril dve skupiny osôb – sestry a ostatní nelekárski zdravotnícki
pracovníci (porov. tiež rozpravu k návrhu zákona, 28. schôdza národnej rady, V. volebné
obdobie, 31. január 2012). Tým malo byť porušené ustanovenie čl. 12 ods. 2 v spojení
s čl. 36 písm. a) ústavy. Diskriminácia môže podľa navrhovateľa vznikať tak u štátnych, ako
aj u neštátnych poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.
133. Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb
sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou
osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria. Ústavný súd hodnotí
v abstraktnej kontrole porušenie rovnosti v zásade v súvislosti s porušením iného
základného práva alebo slobody [rovnosť pridružená, akcesorická; PL. ÚS 13/09 – zákon
o sociálnych službách; porov. Šuta, P. Sociálne práva v judikatúre Ústavného súdu
Slovenskej republiky. In. Wintr, J., Antoš, M. (eds.): Sociální práva. Praha: Leges 2011,
s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text ústavy v čl. 12 ods. 2: „Základné práva a slobody sa
zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany slobody pred štátom.
Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len
v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody. Takúto akcesoritu so základným
právom je nutné odlišovať od akcesority s právom podústavným (porov. Protokol č. 12).
134. Ústavný súd aplikoval na diskrimináciu tento ústavnoprávny test (PL. ÚS 10/04
– zmena odpredaja štátnych bytov, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 13/09 – zákon
o sociálnych službách), teda nachádzal odpovede na túto množinu otázok:
(1) Došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe
alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd
(2) a bolo to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného
neospravedlniteľného dôvodu,
(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine
(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť (porov. rozhodnutie ústavného súdu
ČSFR Pl. ÚS 22/92), pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny
záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?
K otázkam je nutné doplniť, že ich testovanie nemusí byť striktne kaskádovité ako
pri klasickom teste proporcionality (kladné zodpovedanie jednej otázky nie je striktne
predpokladom na položenie ďalšej otázky, PL. ÚS 16/09), pretože sa tu značne prelínajú
jednotlivé parametre (napr. porovnateľnosť s otázkou statusu, kvalifikovaného kritéria;
porov. test podľa PL. ÚS 10/04, resp. Rovnostní dozvuky, Jiné právo 12. apríl 2008 na
jednej strane a test ESĽP na strane druhej – Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1214 a nasl).
135. (bod 1 testu – porovnateľnosť) Napadnutým zákonom skutočne došlo
k vyčleneniu dvoch skupín osôb. Ak by malo ísť o diskrimináciu, muselo by byť s rôznymi
skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádzané
rozdielnym spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu),
pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod.
Na zistenie diskriminácie je v prvom rade nutné určiť porovnateľnosť – komparátor
(spoločný menovateľ), zmysluplnosť spoločných prvkov porovnávaných osôb alebo skupín
osôb. V predmetnej veci by mohlo byť komparátorom postavenie nelekárskeho zamestnanca
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd musel zistiť, či nová skupina je
neústavne diskriminovaná voči týmto skupinám [porovnaj: Bobek, M., Boučková, P., Kühn,
Z. (eds.) Rovnost a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007; Fredman, S. Antidiskriminační
právo. Praha: Multikulturní centrum, 2007]. Už na tomto mieste možno zapochybovať, či
možno so sestrami porovnávať nelekárskych zamestnancov zdravotníckych zariadení
vzhľadom na isté tradične špecifické postavenie sestier.
136. (bod 1 testu – akcesorita) Mzdové nároky nie je jednoduché klasifikovať
z hľadiska základných práv. V časti týkajúcej sa ochrany majetku ústavný súd uviedol, že
mzdy sestier vníma ako verejný záujem, než ako subjektívne právo. Minimálna mzda by
mohla byť chránená právom na dôstojnosť, ale to nie je prípad garantovanej mzdy, o ktorú
ide v predmetnej veci. Akcesorita je teda veľmi oslabená, ba vylúčená. Nedošlo teda
k vytvoreniu dvoch skupín osôb v spojitosti s výkonom niektorého základného práva alebo
slobody.
137. (bod 2 testu – kvalifikované kritérium) Zákonodarca taktiež nerozlišoval novú
skupinu voči uvedeným porovnateľným skupinám na základe kvalifikovaného kritéria, teda
na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, majetok a rod alebo podobného statusu. (Možno priznať, že ústavný súd spravidla
vykladá kvalifikované kritérium voľnejšie, a tým sprísňuje kritéria pre zákonodarcu.) Status
iného než zamestnanca – sestry, nie je striktne vzaté takým podobným statusom, ktorý by
mohol byť považovaný za kvalifikované kritérium.
138. V nadväznosti na predchádzajúcu časť testu ústavný súd uvádza, že
v predmetnom prípade ústavný súd aplikoval ako východiskový klasický prístup
k diskriminácii, ktorý je založený na komponentoch akcesority (PL. ÚS 33/95 – povinnosť
obcí akceptovať dlhopisy za odpredaj bytov, čl. 12 a 20 ústavy; PL. ÚS 36/95 – odvod za
drobenie pozemkov, čl. 12 a 20 ústavy, PL. ÚS 37/95 – Agrokomplex, čl. 12 a 20 ústavy;
PL. ÚS 38/95 – „zlaté“ akcie, čl. 12 a 20 ústavy; PL. ÚS 43/95 – vstup prokurátora do
civilného konania, čl. 12 a 46 ústavy; PL. ÚS 12/97 – výluka správneho súdneho prieskumu
priestupkov do 2 000 Sk, čl. 12 a 46 ústavy; PL. ÚS 18/97 – zbrojný preukaz odopieračov,
čl. 12 a 25 ods. 2 ústavy, PL. ÚS 4/00 – matičný majetok čl. 12 a 20 ústavy, PL. ÚS 21/00 –
exekučná imunita zdravotných poisťovní a exekučné privilegovanie bánk, čl. 46 a 12 ústavy;
PL. ÚS 15/03 – prieskum rozhodnutí NBÚ, čl. 12 a 46 ústavy; PL. ÚS 38/03 – zníženie
poplatku z omeškania v zdravotníctve, čl. 12 a 20 ústavy; PL. ÚS 15/06 – zbrane a strelivo,
čl. 12 a 35 ústavy; PL. ÚS 3/08 – vysokoškolský zákon II, čl. 12 a 42 ústavy; PL. ÚS 11/08 –
reforma dôchodkovej reformy, čl.12 a 39 ústavy; PL. ÚS 13/09 – obce a sociálne služby,
čl. 12 a 35 ústavy; PL. ÚS 19/09 – diaľnice, čl. 12 a 20 ústavy; PL. ÚS 11/2011 – exekučná
imunita štátu čl. 12 a 20 ústavy) a kvalifikovaného kritéria (PL. ÚS 8/04 –
antidiskriminačný zákon/smernica, čl. 12 ústavy).
139. Európska konštitucionalistika vrátane ESĽP modifikujú tieto východiskové
pozície a súdy ústavného typu aktivistickejšie preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo
k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo skôr v širšom
vecnom rámci základného práva a zvlášť či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného,
než kvalifikovaného kritéria, na základe podobného statusu (napr. povolanie). Súdy sa tak
do určitej miery približujú prieskumu odôvodnenosti, takmer koncepčnosti danej právnej
úpravy, v kontexte princípu rovnosti. Preto je tu na vyslovenie protiústavnosti nutná vyššia
intenzita zásahu. (Možno priznať, že rozmanitosť života a zložitosť spoločnosti robí mnohé
prípady silne závislými na konkrétnych okolnostiach.) V predmetnej veci by mohlo byť
kvázi akcesorickým právom právo (nárok) na mzdu porovnateľnú s tou, akú majú
garantované sestry. Iným postavením, statusom by mohlo byť postavenie v skupine
nelekárskych zdravotníckych zamestnancov, ktorá je však podstatne rozptýlenejšia
z hľadiska rozmanitosti profesií. Napadnuté ustanovenie by však prešlo aj takýmto
prísnejším testom (z pohľadu nárokov na zákonodarcu) rovnosti, pretože vznik novej
skupiny voči porovnávanej skupine nebol arbitrárny – bol odôvodnený, a to verejným
záujmom na adekvátnom a dôstojnom odmeňovaní sestier (Zákonná úprava, ktorá
zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z tohto dôvodu označená za takú, ktorá
porušuje princíp rovnosti. V oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových
práv sú zásahy zvýhodnenia v hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale niekedy aj
nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí. –
PL. ÚS 10/02 – brigády študentov). Navrhovateľ, odvolávajúc sa (bod 41) na rozhodnutie
ESĽP Evans v. Spojené kráľovstvo, tvrdí, že na rozlišovanie nebol legitímny cieľ, pričom
uvádza, že napadnutý zákon narúša „systémové a koncepčné riešenie pracovnoprávnych
vzťahov“ zdravotníckych pracovníkov. V tejto súvislosti možno odkázať na bod 122 a 123,
kde sa ústavný súd už vyjadruje k legitímnosti cieľa a zároveň dodať, že „systémové
a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov“ je otázkou skôr vecnej správnosti, než
ústavnosti (bod 98). V súlade s akcentom na demokratický komponent ústavnosti ústavný
súd uvádza, že v kontexte danej veci sa v aktuálnom kontexte veci necíti povolaný
rozhodovať o mzdových úrovniach jednotlivých zdravotníckych pracovníkov, pričom
taktiež nelekárski zdravotnícki zamestnanci majú rovnako ako sestry právne a sociálne
nástroje ako v demokratickej spoločnosti presadzovať svoju predstavu o mzdovom
ohodnotení.
Okrem už uvedeného ústavný súd nad rámec veci pripomína, že mu neunikol rodový
kontext napadnutej právnej úpravy. Ten sa napokon odzrkadľuje už v názvoch povolaní,
ktorých mzdové nároky sa upravili – sestry a pôrodné asistentky. V tomto kontexte, však
napadnutá právna úprava nenarúša ústavný princíp rovnosti, skôr naopak, a to zvlášť vo
vzťahu k platovej úrovni niektorých lekárov (porov. v tomto kontexte návrh zákona tlač
422, bod 102 nálezu). Právna úprava nijako nesmeruje k znevýhodneniu mužov ani ako
pohlavia, ani ako rodu [pórov. Bobek, M., Boučková, P., Kühn, Z. (eds.) Rovnost
a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 246; Havelková, B.: Rovnost v odměňování žen
a mužů. 1. vydání. Praha: Auditorium, 2007].
Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska námietky diskriminácie voči nelekárskym
zamestnancom je namietané ustanovenie ústavne súladné, a nie je ústavne vyrušujúce ani
v širšom zmysle vnímaného princípu rovnosti a to vo vzťahu k lekárom.
140. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že zákon
č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek
a ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Účinky tohto nálezu
141. Ústavný súd ešte v záujme právnej istoty dopĺňa, že predmetný nález nie je
titulom na žiadne kompenzácie medzi zamestnávateľmi a sestrami v dobe pozastavenia
účinnosti napadnutého zákona (PL. ÚS 109/2011, bod 65).
142. Uverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú
účinky pozastavenia účinnosti napadnutého zákona (čl. 125 ods. 5 a 6 ústavy).
143. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že
medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,
ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy
vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť
ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
144. Vychádzajúc z citovaného bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť zákon č. 62/2012
Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa
zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
do súladu s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ak tak národná rada v tejto lehote
neurobí, stratí označený zákon po uplynutí tejto lehoty platnosť.
145. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Petra Brňáka, Milana Ľalíka a Rudolfa
Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013