Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 13/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v pléne

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej a Rudolfa Tkáčika o návrhu prvého námestníka

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu

Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa

o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce

vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36 písm. a) a čl. 20 ods. 1 a 4

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných

asistentiek a ktorým sa dopĺňa o odmeňovaní niektorých

zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 .

2. Návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2012

doručený návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) (ďalej aj „“) o súlade

o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa

o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce

vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“ alebo „napadnutý zákon“) s ,

a a 4 v spojení s ) a a 4 a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový

protokol“).

Ústavný súd uznesením č. k. -30 z 11. júla 2012 prijal vec na ďalšie

konanie a pozastavil účinnosť napadnutého zákona (uznesenie uverejnené pod č. 218/2012

Z. z.).

2. Podstatou návrhu je tvrdenie generálneho prokurátora, že Národnou radou

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“ alebo „zákonodarca“) prijatý napadnutý

zákon je nesúladný s ) v spojení s a 4 , pretože bez

legitímneho cieľa a bez vhodnosti prostriedku upravil právo na odmenu za vykonanú prácu

stanovením minimálnych mzdových nárokov (bod 14 – 29). Taktiež napadnutý zákon

podstatným zvýšením mzdovej úrovne pre sestry a pôrodné asistentky (ďalej aj „sestry“)

porušuje princíp právneho štátu zakotvený v , pretože je ekonomicky

nerealizovateľný, čím sa stávajú práva priznané sestrám iba iluzórnymi (bod 30).

Navrhovateľ ďalej tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s právom na ochranu majetku

podľa a 4 a dodatkového protokolu, pretože nad ústavne únosnú

mieru zasahuje do majetkovej sféry poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, teda fyzických

osôb a právnických osôb ako zamestnávateľov, ktorí znášajú náklady na celkovú cenu práce

(body 43 – 55). Okrem toho podľa navrhovateľa napadnutý zákon je v nesúlade s princípom

rovnosti a nediskriminácie podľa v spojení s ) pretože

zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov (body 40 – 42).

Napokon napadnutý zákon má byť nesúladný s princípom právneho štátu, pretože podľa

názoru navrhovateľa náhle zasiahol do právnych pozícií účastníkov pracovnoprávnych

vzťahov (bod 56 – 57).

3. Generálny prokurátor v úvode svojho návrhu cituje všetky ustanovenia

napadnutého zákona vrátane prílohy, následne uvádza skutkový stav danej veci a rozvíja

svoju argumentáciu. Generálny prokurátor navrhuje vysloviť nesúlad celého zákona

č. s s odkazom na nesúlad základnej koncepcie tohto zákona

s , a teda nemožnosť uplatniteľnosti tých ustanovení zákona, ktoré prípadne

v rozpore s nie sú.

Argumentácia navrhovateľa k nesúladu napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 2 a a 4 v spojení s )

4. K súladu napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4

v spojení s ) sa navrhovateľ vyjadruje tak, že zákonodarný orgán síce

upravil minimálne mzdové nároky sestier a pôrodných asistentiek,

ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere tak, že realizoval svoj pozitívny záväzok

na ochranu základných práv a slobôd v v spojení s , avšak zákonodarca

pritom nerešpektoval obmedzenia na jeho zákonodarnú činnosť kladené v čl. 12, čl. 13, čl. 1

ods. 1 v spojení s . Navrhovateľ uvádza, že podľa už publikovaného

právneho názoru ústavného súdu sa právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to,

aby umožnila zamestnancom dôstojnú životnú úroveň, zabezpečuje prostredníctvom

zákonov a podzákonných noriem, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy a v rámci nich

osobitne konkretizujú odmeňovanie. Právo na odmenu za vykonanú prácu totiž vyjadruje

jednu zo základných charakteristík pracovného pomeru, ktorou je jeho odplatnosť

().

5. Navrhovateľ konštatuje, že právo zamestnancov na odmenu za vykonanú prácu je

zaradené do druhej hlavy pod názvom „Základné práva a slobody“, a to v jej piatom

oddiele, ktorý upravuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Článok 36 písm. a)

podľa generálneho prokurátora súčasne splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom

podrobnejšiu úpravu práva zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu, ktorého sa možno

domôcť v zmysle len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú. Ústavné princípy, ktorým musí podľa návrhu takáto zákonná právna úprava

zodpovedať, sú obsiahnuté v ďalších ustanoveniach , predovšetkým v

(diskriminácia) a čl. 13 (vymedzenie základných práv) a v čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2

(pokiaľ ide o rešpektovanie základných princípov a hodnôt demokratického

právneho štátu). Národná rada Slovenskej republiky je podľa navrhovateľa viazaná

v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2

). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ

takýmto zákonom neprekročí rámec daný ().

6. Navrhovateľ tiež poukazuje na to, že v spojení s

ustanovuje základné princípy pôsobenia všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky

vrátane národnej rady pri tvorbe práva, teda pri prijímaní zákonov. Ustanovenie čl. 1 ods. 1

ukladá aj zákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu.

Pokiaľ zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s ustanoveniami , poruší tým aj

princíp ústavnosti vyplývajúci z . Týmto ustanovením je tak predurčená

kvalita normotvornej činnosti zákonodarcu. Pri aplikácii sa žiadne z jej ustanovení

nemôže vyčleňovať z kontextu a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii

nemožno porušovať či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na

seba významovo nadväzujú. Princíp právneho štátu sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy,

ak je prijatý zákon v súlade so všetkými ustanoveniami , ktoré sú vo významovej

a príčinnej súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. ).

7. Ústavný súd podľa navrhovateľa už v minulosti konštatoval, že rozsah úvahy,

ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri

voľbe vhodných právno-regulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj

v súvislosti s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej

spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou

pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú

podľa navrhovateľa práve kautely vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného

a aplikovaného v zmysle koncepcie materiálneho právneho štátu. Preto podľa navrhovateľa

v záujme ochrany ústavnosti nemožno prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená

na skutočnosť, že národná rada v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý

spoločenský vzťah. Nie je totiž podstatná len formálna existencia zákona, ale predovšetkým

jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami , ktoré majú súvislosť

so spoločenskými vzťahmi tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.

8. Generálny prokurátor v návrhu uvádza, že subjektom garantovaného práva

na odmenu za vykonanú prácu sú „zamestnanci“ bez ohľadu na štátnu príslušnosť, t. j.

fyzické osoby zamestnávané v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa navrhovateľa pritom

v zmysle mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda

ustanovená osobitným predpisom. Týmto osobitným predpisom je

o minimálnej mzde, ktorý v ustanovení § 1 upravuje poskytovanie minimálnej mzdy

zamestnancovi v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu na zabezpečenie

minimálnej úrovne príjmu zamestnanca za vykonanú prácu. Zákon splnomocňuje vládu

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), aby nariadením ustanovila sumu minimálnej mzdy

na príslušný kalendárny rok.

9. Navrhovateľ následne uvádza, že v ustanovení zaviedol pre

zamestnanca inštitút minimálnych mzdových nárokov. Uplatňuje sa výlučne

u zamestnávateľov, ktorí nemajú odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej

zmluve. Inštitút minimálneho mzdového nároku garantuje minimálnu výšku mzdy

zamestnanca – v závislosti od stupňa náročnosti práce príslušného pracovného miesta –

ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Sadzba minimálneho mzdového

nároku sa podľa vypočíta ako súčin sumy minimálnej mzdy určenej

nariadením vlády a koeficientu priradeného jednému zo šiestich stupňov náročnosti práce.

Sadzba minimálneho mzdového nároku pre prvý stupeň náročnosti práce zodpovedá sume

minimálnej mzdy (v súčasnosti 327,2 € mesačne) a sadzba minimálneho mzdového nároku

pre šiesty (najvyšší) stupeň náročnosti práce zodpovedá dvojnásobku sumy minimálnej

mzdy (v súčasnosti 654,4 €). Pre vymedzenie sadzby minimálneho mzdového nároku

je rozhodujúca výlučne náročnosť práce (zložitosť, zodpovednosť,

namáhavosť) vykonávanej na konkrétnom pracovnom mieste. Neprihliada sa na subjektívne

predpoklady zamestnanca, teda na stupeň vzdelania, jeho odbornú kvalifikáciu a dĺžku

odbornej praxe.

10. Kritériá na určenie sadzby minimálneho mzdového nároku sestier,

odmeňovaných mzdou v pracovnom pomere podľa , sú podľa názoru

navrhovateľa výlučne subjektívneho charakteru, t. j. sú viazané na osobu sestry, lebo

zohľadňujú dĺžku výkonu praxe, dosiahnutý stupeň jej odbornej kvalifikácie, prípadne

vykonávanie riadiacej a organizačnej funkcie. Navrhovateľ uvádza, že takto určená sadzba

minimálneho mzdového nároku je v rozpätí od sumy 640 € do 1 067,2 € mesačne.

11. Podľa názoru navrhovateľa je inštitút minimálnej mzdy (minimálnych mzdových

nárokov) štátom garantovanou hranicou odmeny zamestnanca za vykonanú prácu, ktorá mu

má zaručiť dôstojnú životnú úroveň. Nevzťahuje sa na výšku konkrétne dohodnutej mzdy,

rešpektujúcej zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Porovnaním

minimálnej mzdy (minimálneho mzdového nároku) určenej v zmysle , t. j.

sumy 327,2 € mesačne, s najnižším minimálnym mzdovým nárokom sestier podľa zákona

č. , t. j. sumy 640 € mesačne, vznikne podľa navrhovateľa takmer dvojnásobná

disproporcia v odmeňovaní. Pre ilustráciu možno podľa navrhovateľa tiež uviesť, že podľa

údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky dosiahla v roku 2011 priemerná nominálna

mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve hodnotu 786 €.

12. Navrhovateľ ďalej uvádza, že právo zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu

[) ] je tematicky zaradené do piateho oddielu druhej hlavy

upravujúceho hospodárske, sociálne a kultúrne práva, vymožiteľnosť ktorých je v zmysle

vymedzená vykonávacími zákonmi. neposkytuje záväznú definíciu, čo

možno pod pojmom „dôstojná životná úroveň“ rozumieť. Absencia definovania dôstojnej

životnej úrovne tak vytvára pre zákonodarcu priestor na úvahu, ako, v akom rozsahu a akým

spôsobom ústavný príkaz obsiahnutý v ) naplní. Hranice úvahy sú však

podľa navrhovateľa súčasne limitované, a to jednak právom na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky zamestnancov obsiahnutým v celom rade dohovorov Medzinárodnej

organizácie práce (MOP), ktorými je naša republika viazaná, jednak ústavnou zásadou –

zákazom diskriminácie upravenou v a rovnako v , ktorý dovoľuje,

aby zaručené základné práva a slobody boli obmedzené zákonom s tým, že

1. povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv a slobôd, 2. medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom, 3. zákonné obmedzenia základných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, a 4. pri

obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom

takéto obmedzenia sa môžu použiť len na stanovený cieľ.

13. Z hľadiska posudzovanej veci navrhovateľ považoval za potrebné tiež uviesť, že

nie je podstatné, či práva zamestnancov na odmenu ako jednej z podmienok naplnenia ich

práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky sú upravené v jednom alebo

vo viacerých zákonoch. Takisto samotná rozdielnosť súm minimálnych mzdových nárokov

ešte sama osebe neznamená zvýhodnenie alebo znevýhodnenie niektorej zo skupín osôb.

Rovnosť v právach podľa nevyjadruje podľa názoru navrhovateľa

kvantitatívnu rovnosť, ale takú rovnosť v právach, ktorá musí mať svoj ďalší, kvalitatívny

rozmer. Dôstojná životná úroveň je v zmysle argumentácie navrhovateľa pojmom veľmi

relatívnym, podmieneným množstvom subjektívnych faktorov. Jeho objektivizácia vyžaduje

podľa návrhu nielen viacero prístupov, ale aj stanovenie odlišných hľadísk pre rôzne

skupiny osôb (zamestnancov).

14. Pre posúdenie predmetnej právnej normy je preto podľa názoru navrhovateľa

nevyhnutné v prvom rade skúmať, či prístup zákonodarcu k diferencovanej úprave úrovne

minimálnych mzdových nárokov sestier je založený na objektívnych a rozumných

dôvodoch, a teda či existuje legitímny cieľ zákonodarcu. Súčasne je potrebné vyhodnotiť, či

medzi týmto cieľom a prostriedkom na jeho dosiahnutie (právo výhody) existuje vzťah

proporcionality a či je v medziach ustanovených .

15. Podľa názoru navrhovateľa nenapĺňa ani jeden z týchto

ústavných limitov. Vzhľadom na to, že cieľ zákonodarcu, ktorý prijatím právnej normy

sleduje, by mal byť premietnutý v zákone, v dôvodovej správe k zákonu, resp. v jej

prílohách, navrhovateľ pre lepšie porozumenie zámeru (zmyslu) uvedeného zákona

vychádzal z jeho dôvodovej správy. Z jej všeobecnej časti vyplýva, že napriek skutočnosti,

že kvalifikácia na výkon povolania a pravidlá výkonu povolania sestier a pôrodných

asistentiek sú európsky rámcovo zjednotené, neexistuje jednotná právna úprava ich

minimálnych mzdových nárokov. Profesijný základ odbornej spôsobilosti a uznávania

kvalifikácie sestier a pôrodných asistentiek je podľa dôvodovej správy pre celú Európsku

úniu (ďalej aj „EÚ“) rovnaký, pričom je daný smernicou Európskeho parlamentu a Rady

2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií. Sestry a pôrodné asistentky sú regulovaným

povolaním, ktoré je regulované na úrovni Európskej únie. Dôsledkom tejto regulácie je, že

ich odborná kvalifikácia na výkon povolania na vnútornom trhu je v podstatných prvkoch

zjednotená vo všetkých členských štátoch Európskej únie, štátoch Dohody o európskom

hospodárskom priestore a vo Švajčiarskej konfederácii. Umožňuje im to vykonávať svoje

povolanie v každom z nich bez zbytočných administratívnych prekážok v rámci zásady

voľného pohybu pracovnej sily. V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, že samostatný právny

predpis, ktorý by v podmienkach Slovenskej republiky upravoval minimálne mzdové

nároky všetkých sestier a pôrodných asistentiek, doteraz neexistoval. Podľa dôvodovej

správy preto navrhovaný zákon rieši minimálnu mzdovú úroveň sestier a pôrodných

asistentiek, ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere, vrátane tých sestier

a pôrodných asistentiek, ktoré sú v súčasnosti odmeňované podľa

o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nerieši sa však odmeňovanie

sestier, ktoré sú v postavení samostatne zárobkovo činných osôb, pretože pri výkone

ošetrovateľskej praxe touto formou nejde o pracovnoprávny vzťah, ale podľa obsahu

zmluvy o občianskoprávny vzťah alebo o obchodnoprávny vzťah, ako uvádza dôvodová

správa. Navrhovaný zákon je tak špeciálnym predpisom k všeobecnej úprave minimálnych

mzdových nárokov upravených v .

16. Aj keď dôvodová správa sa len nepriamo zmieňuje o potrebe zabezpečiť

spravodlivé podmienky a odmenu na dosiahnutie primeranej životnej úrovne úmernej

postaveniu sestier (v doložke Vplyvy na podnikateľské prostredie – Stabilizácia

zdravotníckych pracovníkov a zníženie ich migrácie do zahraničia alebo do iných rezortov),

z jej kontextu možno podľa názoru navrhovateľa usúdiť, že zámerom zákonodarcu bolo

zlepšiť životnú úroveň sestier, a to s ohľadom na podmienky, ktoré majú možnosť

dosiahnuť v iných krajinách Európskej únie, štátoch Dohody o európskom hospodárskom

priestore a vo Švajčiarskej konfederácii. Navrhovateľ však upozorňuje na to, že komparáciu

podmienok v iných krajinách, z ktorej by zákonodarca pri posúdení opodstatnenosti

legislatívnej úpravy a určenia konkrétnej výšky súm minimálnych mzdových nárokov

vychádzal, dôvodová správa neobsahuje.

17. Naznačenému zámeru podľa generálneho prokurátora prisviedča aj vyjadrenie

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo zdravotníctva“),

zaslané Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v liste z 18. apríla 2012 pod sp. zn.

Z16459-2012-OL. Z tohto vyjadrenia vyplýva, ako uvádza navrhovateľ, že napadnutý zákon

bol vypracovaný v nadväznosti na petíciu Slovenskej komory sestier a pôrodných

asistentiek, v ktorej sestry a pôrodné asistentky zahrnuli medzi svoje požiadavky aj

stanovenie minimálnej mzdy pre tieto skupiny zdravotníckych pracovníkov. Vláda

Slovenskej republiky k petícii prijala uznesenie č. 386 z 8. júna 2011, v ktorom sa zaviazala

na presadenie minimálnych mzdových nárokov pre tieto okruhy osôb. Splnenie tejto úlohy

bolo uložené ministrovi zdravotníctva v spolupráci s ministrom práce, sociálnych vecí

a rodiny. Zámerom vypracovania návrhu zákona, ktorý upraví mzdové podmienky sestier

a pôrodných asistentiek, bolo to, aby došlo k stabilizácii sestier a pôrodných asistentiek

v Slovenskej republike z dôvodu ich masívneho odlivu do zahraničia za výhodnejšími

mzdovými a pracovnými podmienkami a aby sa odvrátila hrozba štrajku tejto skupiny

zdravotníckych pracovníkov, uvádza sa vo vyjadrení ministerstva zdravotníctva, ktoré

navrhovateľ cituje.

18. Rovnako je potrebné podľa názoru navrhovateľa pripomenúť, že oblasť

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sústavne podlieha ekonomickým zmenám

a priamoúmerne závisí od úspešnosti hospodárskej a sociálnej politiky štátu a fungovania

jeho makroekonomiky. Preto aj na nároky v oblasti hospodárskych práv, uplatňovaných

jednotlivými skupinami osôb nemožno prihliadnuť bez rešpektovania tohto aspektu.

19. Legitímna cesta (petícia, hrozba štrajkom, prijatie zákona) ešte podľa názoru

navrhovateľa nemusí viesť k legitímnemu cieľu. Generálny prokurátor ďalej uvádza, že

k požiadavkám vyplývajúcim z princípu (zásady) proporcionality sa ústavný súd vyjadril

vo viacerých konaniach (, ), pričom uviedol, že tento princíp

predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť

sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov

na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné

a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti následne podľa argumentácie navrhovateľa

znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť

ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti – cieľ musí byť v súlade

s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej

námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom,

v ktorom treba sledovaný účel považovať za uskutočnený.

20. Tieto požiadavky vyplývajúce z princípu (zásady) proporcionality však zákon

č. v ich vzájomnej súvislosti podľa názoru navrhovateľa nespĺňa. Hrozba

odchodu sestier za lepšími pracovnými podmienkami a odmenou za vykonanú prácu sama

osebe nemusí v zmysle návrhu zakladať rozumný dôvod na to, aby ich postavenie

(minimálne mzdové nároky) bolo v porovnaní s inými profesiami zvýhodnené. Ako

konštatuje navrhovateľ, tento argument by mohol byť zrozumiteľný pri zvažovaní ich

uprednostnenia na úkor ostatných jednotlivcov (zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje

režim ), ak by bol súčasne podložený naliehavou potrebou ochrany

verejného zdravia, resp. poskytovania zdravotnej starostlivosti. Takáto neodkladná situácia

však v podmienkach Slovenskej republiky podľa navrhovateľa nenastala ani reálne

nehrozila a ani zákonodarca žiadne tomu nasvedčujúce argumenty neuviedol.

21. Dôvod, že reálna „hrozba“ migrácie existuje len v dôsledku regulácie povolania

sestry vyplývajúcej z predpisov Európskej únie, najmä smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, nemožno podľa navrhovateľa

akceptovať ako adekvátny. Smernica, na ktorú sa dôvodová správa odvoláva, bola prijatá

7. septembra 2005, pričom zákon bol národnou radou schválený 1. februára 2012. Tento

časový úsek predstavuje podľa názoru generálneho prokurátora dostatočný priestor na to,

aby sa „hrozba“ naplnila.

22. Na podporu tohto tvrdenia navrhovateľ pripomína dôvody zákonodarcu

obsiahnuté v dokumente priloženom k návrhu zákona – v doložke vplyvov na rozpočet

verejnej správy, na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, v časti 2.3.4

„Výpočty vplyvov na verejné financie“. Ministerstvo zdravotníctva v nej podľa

navrhovateľa uviedlo, že pre tento účel boli použité údaje zo štatistického výkazu

M (MZ SR) 1-01. Ročný výkaz o počte a štruktúre pracovníkov v zdravotníctve za rok 2009

spracovalo Národné centrum zdravotníckych informácií. Podľa tohto materiálu v roku 2009

v zdravotníckych zariadeniach v Slovenskej republike pracovalo 104 678 pracovníkov,

z toho 32 710 sestier a 1 769 pôrodných asistentiek. Rovnaký, resp. mierne vyšší, počet

sestier – 32 745 a pôrodných asistentiek – 1 874, je však uvádzaný aj v roku 2010, a to

v materiáli ministerstva zdravotníctva predloženom navrhovateľovi v prílohe listu

z 30. mája 2012 pod sp. zn. Z27051-2012-OL (ďalej len „analýza ministerstva

zdravotníctva“), v ktorom ministerstvo zdravotníctva analyzovalo negatívny vplyv aplikácie

zákona na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení vrátane nemocníc

a jeho vplyv na rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom

Slovenskej republiky. Preto argument, že zlepšením pracovných podmienok a zvýšením

odmeny za prácu možno zabrániť hroziacej migrácii sestier mimo územia Slovenskej

republiky, nie je podľa navrhovateľa spôsobilý relevantne odôvodniť potrebu osobitnej

právnej úpravy, prijatím ktorej došlo podľa neho k porušeniu princípu proporcionality.

23. Navrhovateľ zároveň uvádza a zdôrazňuje, že smernica neupravuje iba uznávanie

odborných kvalifikácií sestier, ale aj celého radu iných profesií z rôznych (nielen

zdravotníckych) oblastí, ktorých minimálne mzdové nároky napadnutým, ale ani iným

osobitným zákonom riešené neboli. Zákonodarca tak podľa navrhovateľa bez existencie

objektívnych a rozumných dôvodov formuloval a realizoval cieľ – vyňal skupinu profesne

identifikovaných osôb, ktorej (na rozdiel od ďalších profesií uvedených v smernici)

poskytol výhody v práve na odmenu, čo je podľa neho v priamom rozpore s princípom

proporcionality, a teda s princípom právneho štátu obsiahnutým v .

24. Prostriedok, ktorý zákonodarca zvolil na realizáciu cieľa, t. j.

Z. z., ktorým boli naplnené požiadavky sestier na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky, resp. právo na odmenu za vykonanú prácu, podľa navrhovateľa nerešpektuje

zásadu proporcionality ani z hľadiska princípu vhodnosti. Navrhovateľ uvádza, že uvedené

možno argumentačne podporiť priamo citáciou z legislatívneho materiálu, konkrétne

z dokumentu priloženého k návrhu zákona, t. j. doložky sociálnych vplyvov. V tomto

dokumente, ako navrhovateľ konštatuje, je uvedené, že s ohľadom na skutočnosť, že

v zdravotníckych zariadeniach spolu so sestrami a pôrodnými asistentkami poskytujú

zdravotnú starostlivosť a zabezpečujú poskytovanie zdravotnej starostlivosti ďalší

zdravotnícki pracovníci a nezdravotnícki pracovníci s porovnateľným vzdelaním, resp.

odbornou spôsobilosťou podľa osobitného predpisu, ktorí vykonávajú práce

s porovnateľnou mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo

porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej

výkonnosti a výsledkov práce, mzda sestier a pôrodných asistentiek sa pre zamestnávateľov

stane východiskom pre odmeňovanie ostatných pracovníkov zdravotníckych zariadení

(právo na rovnaké zaobchádzanie, odmeňovanie, nediskrimináciu, právo na rovnakú mzdu

za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty).

25. Takýto prístup podľa generálneho prokurátora nezodpovedá ústavným pravidlám

zakotveným v a a 4 , čo na jednej strane podľa navrhovateľa

konštatoval sám zákonodarca, avšak na druhej strane zákonnú úpravu prijal. Skutočnosť, že

riešenie situácie sestier samostatnou právnou úpravou nezodpovedá princípu vhodnosti

prostriedku, za súčasného spochybnenia aj samostatného cieľa, preukazuje podľa

navrhovateľa aj absentujúce finančné krytie zákonom priznaného základného práva

z verejných zdrojov.

26. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny“) už v rámci legislatívneho procesu tento

nedostatok podľa navrhovateľa namietalo. To podľa navrhovateľa vyplýva z dokumentu

priloženého k návrhu zákona, konkrétne z doložky vplyvov na rozpočet verejnej správy,

na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu, časti „Návrh na riešenie úbytku

príjmov alebo zvýšených výdavkov podľa

o rozpočtových pravidlách verejnej správy“. V tejto časti sa konštatuje, ako uvádza (cituje)

navrhovateľ, že finančné prostriedky súvisiace so zmenami premietnutými do návrhu

napadnutého zákona nie sú kryté v rámci schváleného rozpočtu kapitoly ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny na roky 2012 – 2014. Výdavky preto podľa správy citovanej

navrhovateľom predstavujú dopad na výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Uvedený návrh

zákona má podľa správy citovanej navrhovateľom rozpočtovo nekrytý vplyv na schválený

rozpočet verejnej správy, ako aj na kapitolu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

v súvislosti s úpravou odmeňovania zamestnancov v zariadeniach sociálnych služieb

a zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

27. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny podľa navrhovateľa upozorňovalo

tiež na skutočnosť, že zvýšené finančné nároky na rozpočty obcí a samosprávnych krajov

vzniknú nielen v súvislosti s priamymi zmenami v uvedenom návrhu, ale aj v súvislosti

s vyššími finančnými prostriedkami pre neverejných poskytovateľov odvíjajúcich sa od

priemerných prevádzkových nákladov zariadení verejnej správy.

28. Ako uvádza navrhovateľ, obdobné námietky vzniesli aj zdravotnícke zariadenia

financované zo zdrojov zdravotného poistenia, ktoré podľa neho uviedli, že finančné

prostriedky súvisiace so zmenami premietnutými do návrhu zákona nie sú kryté v rámci

schváleného rozpočtu kapitoly ministerstva zdravotníctva na roky 2012 – 2014 a že

výdavky predstavujú dopad na výdavkovú časť rozpočtu verejnej správy. Podľa

navrhovateľa spomenuté zdravotnícke zariadenia zdôraznili, že skutočný dopad uplatnenia

návrhu zákona v zdravotníckych zariadeniach financovaných zo zdrojov zdravotného

poistenia bude ešte vyšší. Ako ďalej uvádza navrhovateľ, podľa zdravotníckych zariadení

v roku 2012 skutočný dopad nebude predstavovať len 65 296 987 €, ale celkovo najmenej

150 000 000 €, keďže v zmysle platnej právnej úpravy sú zamestnávatelia povinní

primerane upraviť odmeňovanie aj ostatných zamestnancov vykonávajúcich práce

s porovnateľnou mierou zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, a to v rovnakých alebo

porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej

výkonnosti a výsledkov práce. Z uvedeného dôvodu sa tak majú zvýšiť požiadavky

zdravotníckych zariadení na pokrytie týchto zvýšených nákladov zdravotnými poisťovňami

(zohľadnenie ceny práce v cene výkonov), ako je uvedené v návrhu.

29. Predpoklady namietajúcich subjektov sa podľa názoru navrhovateľa v plnom

rozsahu potvrdili. O uvedenom má podľa neho svedčiť analýza ministerstva zdravotníctva,

v ktorej toto ministerstvo posudzovalo negatívny vplyv aplikácie napadnutého zákona

na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych zariadení vrátane nemocníc a jeho

vplyv na rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom Slovenskej

republiky. Spomenutú analýzu priložil generálny prokurátor k návrhu, pričom z textu tejto

prílohy tiež vyplýva, že podnet na podanie tohto návrhu na vyslovenie nesúladu vzišiel od

prezidenta Slovenskej lekárskej komory.

30. Navrhovateľ ďalej uvádza, že právne normy tvoria „živý organizmus“, ktorý sa

neustále vyvíja v závislosti od vývoja spoločenských vzťahov zahŕňajúcich v sebe

hospodársky, sociálny a politický vývoj spoločnosti, ktorý sa v jeho obsahu musí primerane

premietať. Nedostatok verejných finančných prostriedkov, konštatovaný už v legislatívnom

procese, znamená podľa neho v konečnom dôsledku nerešpektovanie princípu právneho

štátu, lebo prijatá právna úprava základného práva na odmenu od počiatku nemala

racionálny ekonomický základ, argumentuje navrhovateľ. Sestrám bolo podľa jeho názoru

priznané právo, ktoré nielen nezodpovedá existujúcim spoločenským vzťahom, ale bez

krytia z verejných zdrojov sa stáva právom „iluzórnym“, a preto je podľa navrhovateľa

v rozpore s princípom právneho štátu, ak zákonodarca priznal určitej skupine základné

právo na odmenu v rozsahu, ktorý nenachádza odraz v reálnom vývoji spoločnosti.

31. Navrhovateľ následne argumentuje tým, že ústavný súd v rámci svojej doterajšej

judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany poskytovanej ustanovením čl. 1

ods. 1 sú ústavné princípy a demokratické hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne

a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu. Koncepcia materiálneho

právneho štátu v zmysle návrhu akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku

rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských

vzťahov. Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých

štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli

priznané (m. m. , ). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa

zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť

primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej

regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom

deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia

s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho

právneho štátu (obdobne napr. ), uvádza navrhovateľ.

32. Právny štát sa v zmysle návrhu nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na

formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných

skutočností s právnym poriadkom. Podstata právneho štátu podľa navrhovateľa spočíva

v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej

spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva, bez výnimiek založených

na účelových dôvodoch.

33. došlo podľa názoru navrhovateľa v oblasti práva na

odmenu v podmienkach Slovenskej republiky k porušeniu zásady proporcionality z

hľadiska použitia potrebného a nevyhnutného prostriedku na dosiahnutie sledovaného cieľa.

V spoločnosti v čase prijímania zákona nejestvoval podľa navrhovateľa právny stav, v rámci

ktorého by porovnateľné skupiny pracovníkov boli zvýhodnené, a teda situácia sestier

v porovnaní s nimi – alebo inými skupinami zamestnancov – bola natoľko naliehavá, že by

si vyžadovala bezodkladné riešenie. Pokiaľ existovali a naďalej aj existujú rozumné

a objektívne dôvody na riešenie spravodlivých pracovných podmienok, najmä práva na

odmenu u určitej skupiny zamestnancov, ktorých nároky na úroveň vzdelania a druh

vykonávanej práce z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ako aj

z hľadiska pracovných podmienok sú porovnateľné, bolo podľa navrhovateľa povinnosťou

zákonodarcu zvoliť taký prostriedok, ktorý by bol v súlade s legitímnym cieľom, čím by bol

dodržaný princíp proporcionality. Podľa názoru navrhovateľa bol teda v danom prípade

z ním uvedených dôvodov porušený princíp, resp. zásada primeranosti (proporcionality),

preto je podľa neho v rozpore s .

34. Navrhovateľ konštatuje, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu

k princípu (zásade) proporcionality možno vyvodiť, že obmedzenie, resp. zasahovanie do

chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva na odmenu podľa

písm. a) je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá

niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej

potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom.

35. V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciu je podľa navrhovateľa kľúčovým

kritériom na odôvodnenie porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 36

písm. a) uplatnenie princípu proporcionality „pri vymedzovaní základného práva“

garantovaného s prihliadnutím na už existujúcu právnu úpravu.

36. Ako uvádza navrhovateľ, podľa pracovnoprávne

vzťahy zamestnancov v doprave, zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie,

členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov

súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto

zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa

Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „“) zdravotnícky pracovník je fyzická osoba vykonávajúca

zdravotnícke povolanie a) lekár, b) zubný lekár, c) farmaceut, d) sestra, e) pôrodná

asistentka, f) fyzioterapeut, g) verejný zdravotník, h) zdravotnícky laborant, i) asistent

výživy, j) dentálna hygienička, k) rádiologický technik, l) zdravotnícky záchranár, m) zubný

technik, n) technik pre zdravotnícke pomôcky, o) optometrista, p) farmaceutický laborant,

q) masér, r) očný optik, s) ortopedický technik, t) zdravotnícky asistent, u) sanitár. Podľa

zdravotnícky pracovník je aj fyzická osoba, ktorá

vykonáva povolanie logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik

v zdravotníckom zariadení a splnila podmienku podľa § 33 ods. 3. Podľa § 27 ods. 3 zákona

č. zdravotníckym pracovníkom je aj profesionálny vojak, ktorý vykonáva

príslušné zdravotnícke povolanie podľa odsekov 1 a 2 v štátnej službe profesionálneho

vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky vo vojenskom zdravotníctve a spĺňa

požiadavky podľa osobitného predpisu.

37. Z dôvodovej správy k , ako uvádza navrhovateľ,

vyplýva, že úpravy premietnuté do návrhu zákona vyplývajú najmä z najnovšej právnej

normy Európskej únie č. upravujúcej prierezovo oblasť vzdelávania

a uznávania odborných kvalifikácií vo všetkých dotknutých zdravotníckych povolaniach:

lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra a pôrodná asistentka, ako aj zo záväzkov obsiahnutých

v hodnotiacej správe poradného orgánu Európskej komisie TAIEX, z jeho misie

v Slovenskej republike ku stavu aproximácie práva EÚ v kapitole 2 „Slobodný pohyb osôb“

v dňoch 9. až 11. apríla 2002 a zo záväzkov z rokovania zástupcov ministerstiev

so zástupcami Európskej komisie k technickým adaptáciám dňa 6. septembra 2002

a 26. júna 2003 v Bruseli, ďalej zo Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných

pristupujúcich krajín do Európskej únie, ktorá bola schválená v Národnej rade Slovenskej

republiky 7. júla 2003, a z rokovania zástupcov ministerstiev so zástupcami Európskej

komisie k technickým adaptáciám dňa 12. septembra 2003 v Bratislave.

38. Podľa názoru navrhovateľa teda v súlade s európskou legislatívou zákonodarca

v komplexne upravil postavenie zdravotníckych pracovníkov,

najmä zadefinoval pojem zdravotnícke povolanie a podmienky na výkon zdravotníckeho

povolania vrátane podmienok uznávania dokladov o vzdelaní na výkon zdravotníckeho

povolania, vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, vznik, postavenie, orgány a pôsobnosť

stavovských organizácií v zdravotníctve. K textu ešte navrhovateľ

uvádza, že v nadväznosti na uvedené , ktorým sa dopĺňa zákon

č. , bolo do ustanovenia okrem iného

inkorporované aj slovné spojenie „zamestnancov vykonávajúcich zdravotnícke povolanie“.

39. Generálny prokurátor následne argumentuje rozhodovacou činnosťou ústavného

súdu tak, že konštatuje, že predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže

nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou ().

Každé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (). Pri aplikácii sa

nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu a interpretovať samy osebe. Pri

interpretácii a aplikácii sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými

ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú (). Aj zákonodarný orgán

pri tvorbe zákonov, ktorými realizuje ústavný príkaz na vymedzenie základného práva

(práva na odmenu), musí podľa navrhovateľa pri určovaní jeho rozsahu v zmysle čl. 51

ods. 1 rešpektovať už existujúce právne normy upravujúce toto právo, aby tieto na

seba nadväzovali, boli vo vzájomnej súvislosti a sledovali rovnaký legitímny cieľ.

40. , ktorým zvýhodnil jedinú skupinu

z celej množiny zdravotníckych pracovníkov, zasiahol podľa navrhovateľa do práv

ostatných zdravotníckych pracovníkov, ktorým takéto minimálne mzdové nároky nepriznal.

V danom prípade ide o pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier a pôrodných asistentiek,

ktorá by mohla byť ústavne konformná iba v prípade, ak by na to existovali objektívne

a rozumné dôvody.

41. Navrhovateľ ďalej poukazuje na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) k problematike diskriminácie uviedol, že rozdielne zaobchádzanie s osobami

v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne

a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej

proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Evans

v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, rozsudok zo 7. marca 2006, bod 73). Uvedené

pravidlo je podľa navrhovateľa základom aj pre posúdenie súladu

s citovanými článkami , a to najmä vo vzťahu k ustanoveniu a

ods. 3 a 4 . Legislatívna úprava obsiahnutá v zákone podľa názoru navrhovateľa

narúša systémové a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov zdravotníckych

pracovníkov. Analogicky možno podľa jeho názoru aplikovať už vyslovený názor

ústavného súdu (), v zmysle ktorého mzdová či platová diferenciácia v rámci

výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno

rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone zdravotníckeho

povolania, ako uvádza navrhovateľ. Ako ďalej uvádza, rozdiely v odmeňovaní však musia

vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému

odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti.

Prijatou právnou normou došlo podľa navrhovateľa k zásadnej disbalancii v odmeňovaní

zdravotníckych pracovníkov bez toho, aby vychádzala z kritérií, ktoré majú objektivizovaný

základ, a aby vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru

rešpektovala kritériá racionálnosti a primeranosti.

42. Navrhovateľ ďalej uvádza, že je potrebné zdôrazniť, že ústavné princípy, ktorým

musí takáto zákonná úprava zodpovedať, sú zakotvené v čl. 12 (diskriminácia) a v čl. 13

(vymedzenie základných práv). Národná rada je viazaná v rovnakej miere

ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky ( ). Pri uplatnení

svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom

neprekročí rámec daný (). Zákonodarca preto nemohol pri vymedzení

rozsahu základného ústavného práva ignorovať a a 4 , lebo

tým založil pozitívnu diskrimináciu v prospech sestier a pôrodných asistentiek, súčasne

negatívnym spôsobom výrazne zasiahol do práva ostatných skupín zdravotníckych

pracovníkov, a to napriek tomu, že spĺňali rovnaké podmienky, uvádza v návrhu generálny

prokurátor. Zákonodarca teda podľa navrhovateľa ignoroval už prijaté systémové

a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov zdravotníckych pracovníkov, keďže pri

obmedzovaní základného práva na odmenu ostatných skupín zdravotníckych pracovníkov

nedbal na podstatu a zmysel tohto práva, čím bol porušený čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 a 4

v spojení s ) .

Argumentácia navrhovateľa k nesúladu napadnutého zákona s čl. 20 ods. 1 a 4

a s dodatkového protokolu

43. Navrhovateľ uvádza odôvodnenie nesúladu napadnutého zákona v tejto časti

poukazom na to, že v prvých dvoch vetách vymedzuje základ vzťahu

medzi vlastníkom a nevlastníkmi, pričom vlastníkovi priznáva a zaručuje ochranu, ktorá

smeruje voči každej inej osobe. Vlastník je tak podľa neho chránený pred zásahom

ľubovoľného nevlastníka do jeho práva. Zároveň v nich upravuje základ vzájomných

vzťahov medzi vlastníkmi. Každý, kto vlastní majetok, má zaručené, že jeho vlastníctvo

bude mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov porovnateľnej veci (predmetu

vlastníctva). Výkon vlastníckych práv podľa navrhovateľa znamená nielen majetok mať

(vlastniť), ale s ním právne relevantným spôsobom nakladať v súlade s účelom, na ktorý bol

nadobudnutý (). S odkazom na judikatúru ústavného súdu je tak podľa

navrhovateľa vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním (). Pri vyvlastnení dôjde k zmene osoby

vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osoby vlastníka, dôjde len k zásahu

do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu zaručeného práva vlastniť majetok

(), uvádza navrhovateľ.

44. Účelom úpravy je podľa navrhovateľa zaručenie ochrany

pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka, pričom pripúšťa zásah do

vlastníctva len formou vyvlastnenia alebo obmedzenia vlastníkovej dispozície s jeho

majetkom. Navrhovateľ uvádza, že kumulatívne vymedzuje podmienky, pri naplnení

ktorých je možné vlastnícke právo obmedziť, resp. vlastníka tohto práva pozbaviť.

V zmysle musí byť v prvom rade splnená formálna podmienka, t. j.

možnosť obmedzenia vlastníctva musí vyplývať zo zákona ako prameňa práva. Súčasne

musia byť splnené tri materiálne podmienky. V prvom rade musí existovať presne

zadefinovateľný verejný záujem na obmedzení vlastníka, ďalej zásah je možný len

v nevyhnutnej miere obmedzenia a za obmedzenie, resp. pozbavenie vlastníctva, musí byť

vlastníkovi priznaná primeraná náhrada, uvádza sa v návrhu.

45. Navrhovateľ ďalej konštatuje, že rovnaký rozsah ochrany vlastníctva sa priznáva

vlastníkom v čl. 1 dodatkového protokolu. Následne odkazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, keď uvádza, že podľa jeho case-law článok 1 dodatkového protokolu

obsahuje tri pravidlá, z ktorých prvé pravidlo ustanovené v prvej vete prvého odseku má

všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného užívania majetku; druhé pravidlo

obsiahnuté v druhej vete prvého odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho istými

podmienkami; tretie pravidlo uvedené v druhom odseku uznáva, že zmluvné štáty sú

oprávnené okrem iných vecí kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom. Tieto tri pravidlá však nie sú „rôzne“ v zmysle, že by navzájom nesúviseli. Druhé

a tretie pravidlo sa týkajú osobitných prípadov zásahu do práva na pokojné užívanie

majetku a mali by byť konštruované z hľadiska všeobecného princípu uvedeného v prvom

pravidle (Case of James and Others v. the United Kingdom, mutatis mutandis Belvedere

Alberghiera S.r.l. v. Italy).

46. Navrhovateľ poukazuje tiež na to, že podľa case-law ESĽP aj v rámci ochrany

zaručenej čl. 1 dodatkového protokolu porušenie ochrany vlastníckeho práva nemusí nastať

iba odňatím majetku. Teda pojem vyvlastnenie nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj

opatrenia, ktoré možno označiť za vyvlastnenie de facto. Takisto obmedzovanie vlastníka,

ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny zásah. Vyvlastnením podľa case-law

ESĽP môže byť aj pozbavenie dispozičného práva s majetkom (Fredin v. Sweden, Sporrong

and Lönnroth v. Sweden, Velosa Barreto v. Portugal, Mellacher and Others v. Austria), ako

konštatuje navrhovateľ. Zásahy do práva pokojne užívať svoj majetok sa podľa case-law

ESĽP interpretujú a aplikujú v určitej logickej postupnosti. Ak sa dospeje k negatívnej

odpovedi na otázku týkajúcu sa niektorého z troch pravidiel, ďalej sa už v skúmaní

problematiky nepokračuje, uvádza navrhovateľ.

47. Ďalej navrhovateľ vykladá pojem „verejný záujem“, k čomu uvádza, že tento

pojem podľa ESĽP je svojím obsahom obšírny. A tak podľa navrhovateľa najmä

rozhodnutie prijať zákony, ktorých výsledkom je pozbavenie vlastníckeho práva, implikuje

spravidla preskúmanie politických, ekonomických a sociálnych otázok. Odňatie majetku pri

sledovaní legitímnych spoločenských, hospodárskych alebo iných politík môže byť

vo verejnom záujme dokonca aj vtedy, keď celá spoločnosť priamo tento majetok

nevyužíva. Európsky súd pre ľudské práva považuje za prirodzené, že priestor na voľnú

úvahu, ktorý má zákonodarný zbor k dispozícii pri implementácii spoločenskej

a hospodárskej politiky, by mal byť široký. Preto rešpektuje rozhodnutie zákonodarcu,

pokiaľ ide o to, čo je vo verejnom záujme, ak toto rozhodnutie nie je zjavne nepodložené

(Pincová and Pinc v. the Czech Republic, J.A.Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom,

Mellacher and Others v. Austria).

48. Za súčasť štandardu ochrany práva pokojne užívať svoj majetok možno podľa

navrhovateľa označiť aj výnimku zo striktného dodržania podmienok ochrany tohto

ľudského práva, pokiaľ k zásahu do práva pokojne užívať svoj majetok dôjde za účelom

realizácie koncepcie zameranej na zmenu hospodárskej politiky. Zásah do pokojného

užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi

potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany

základných práv jednotlivcov. Podľa ESĽP každé opatrenie zasahujúce do práva na pokojné

užívanie majetku musí nastoliť spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného

záujmu spoločnosti a potrebou dodržiavania základných práv jednotlivca (James and

Others v. the United Kingdom, Sporrong and Lönnroth v. Sweden).

49. Úsilie zabezpečiť takúto rovnováhu sa v zmysle návrhu odráža v celej štruktúre

čl. 1 dodatkového protokolu, teda aj v druhej vete, ktorú treba čítať vo svetle zásady

vyjadrenej v prvej vete. Najmä musí podľa názoru navrhovateľa existovať rozumný pomer

proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sleduje každé opatrenie

pozbavujúce osobu vlastníckeho práva. Rovnako aj dosiahnutá rovnováha medzi

požiadavkou verejného záujmu a imperatívmi základných práv je narušená, ak by príslušná

osoba mala znášať „nerovnovážne bremeno“ (Pressos Compania Naviera S.A. and Others

v. Belgium, Case of the Former King of Greece and Others v. Greece, The Holy

Monasteries v. Greece).

50. Navrhovateľ ďalej uvádza, že v zmysle základnou

podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon

zdravotníckeho povolania. Zákon súčasne definuje pojem zdravotnícke povolanie, ktoré

možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo ako podnikateľskú činnosť na základe

zákona alebo osobitných predpisov.

Navrhovateľ cituje, že podľa zdravotnícke

povolanie sa vykonáva a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom

vzťahu, b) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, c) na

základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), d) na základe licencie na

výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo e) na základe živnostenského oprávnenia

podľa osobitného predpisu.

Podľa poskytovateľ je

a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na

základe

1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami podľa osobitného predpisu,

2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo

b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), alebo

c) fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú

starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo

povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu.

51. Činnosť lekára poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe licencie na

výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako aj činnosť zdravotníckeho zariadenia

poskytujúceho zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, tzv. „neštátni poskytovatelia“,

napĺňa podľa navrhovateľa definíciu podnikania a podnikateľa podľa § 2 Obchodného

zákonníka alebo podľa o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Napriek verejnému charakteru tejto

činnosti má poskytovanie zdravotnej starostlivosti „neštátnymi poskytovateľmi“ podľa

navrhovateľa súkromnoprávny rozmer. Zároveň navrhovateľ uvádza, že tie podnikateľské

subjekty, ktoré pri výkone svojho zdravotníckeho povolania využívajú profesné služby

sestier, sú vo vzťahu k nim v postavení zamestnávateľov.

52. Z analýzy ministerstva zdravotníctva podľa navrhovateľa (citujúc analýzu)

vyplýva, že pri analýze ambulantnej zdravotnej starostlivosti bolo identifikované, že väčšina

ambulancií má v položke mzdové náklady uvedené iba náklady na mzdu zdravotnej sestry

a lekár si svoju odmenu obvykle nevypláca prostredníctvom mzdy, ale podielu na zisku

ambulancie. Priemerný plat lekára a sestry pred navýšením platov zdravotných sestier je

podľa analýzy primerane diferencovaný. Po navýšení platu zdravotných sestier dosiahne ich

plat takmer rovnakú úroveň ako je plat lekára, pričom v prípade, že zdravotná sestra má

prax dlhšiu ako 21 rokov, bude mať táto zdravotná sestra vyšší plat ako lekár, uvádza

navrhovateľ s odkazom na uvedenú analýzu.

53. Povinnosť poskytovať favorizovanej skupine osôb (sestrám) mzdu aspoň

v zákonom ustanovenej výške predstavuje podľa navrhovateľa obmedzujúci zásah

do základného práva pokojne užívať svoj majetok ( a 4 a

dodatkového protokolu), lebo ich zamestnávateľovi ako vlastníkovi predpisuje spôsob ako

výlučne môže naložiť s časťou svojho majetku, a to s tou časťou, ktorá predstavuje súčet

minimálnych mzdových nárokov sestier, ktoré zamestnáva. Podľa návrhu k zásahu

nedochádza formou vyvlastnenia, ale ide o nútené obmedzenie vlastníka, ktorému sa určuje

povinnosť, ako má naložiť s časťou svojho majetku rovnajúcou sa celkovej výške nákladov

na uspokojenie nárokov všetkých sestier, ktoré zamestnáva.

54. sa teda podľa navrhovateľa vytvorilo nevyvážené

bremeno, ktoré zaťažuje vlastníkov (neštátnych poskytovateľov), a to bez rozumnej

proporcionality medzi priznaním minimálnych mzdových nárokov a záťažou uloženou

vlastníkom zákonom. Nadväzujúc na predchádzajúcu argumentáciu v návrhu generálny

prokurátor konštatuje, že ak na prijatie zákona neexistoval legitímny cieľ, nemožno ani

zásah do práva pokojne vlastniť a užívať svoj majetok považovať za legitímny.

55. Podľa navrhovateľa s absentujúcim verejným záujmom súčasne nebola splnená

ani podmienka primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva zamestnávateľov

(neštátnych poskytovateľov). Napadnutý zákon podľa neho nestanovil žiadnu náhradu

za splnenie zákonnej povinnosti, v dôsledku čoho platná právna úprava zaťažila

zamestnávateľov povinnosťou bez poskytnutia kompenzácie. Vzhľadom na túto skutočnosť

sa otázka proporcionality kompenzácie k povahe núteného obmedzenia stala

bezpredmetnou, uvádza sa v návrhu.

56. Navrhovateľ ďalej poukazuje na to, že zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia)

legitímne očakávali také budúce príjmy, na základe ktorých mohli kalkulovať aj budúce

náklady vrátane odmeny za prácu zamestnancov. Ústavný súd podľa navrhovateľa definoval

legitímne očakávania a priznal im právnu ochranu vo svojom rozhodnutí sp. zn.

takto: „Ústavný súd SR sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike,

ku ktorej patrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, Vertrauenschutz).

Už z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana

súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie,

na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou

kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne

do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou

pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským

právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva

konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia

verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného

systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať.

Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym

adresátom vrchnostenských predpisov.“

57. Schválenie podľa navrhovateľa predstavuje náhlu zmenu

doterajších pravidiel, na ktoré sa zamestnávatelia (neštátni poskytovatelia) spoliehali, čím

došlo k porušeniu . Vzhľadom na to, že otázka, či zásah zákonodarcu

do práva užívať majetok vo vzťahu k zamestnávateľom bol proporcionálny, je podľa

navrhovateľa otázkou skutkovou, pričom v tomto ohľade poukazuje na obsah analýzy

ministerstva zdravotníctva. Z jej obsahu podľa navrhovateľa vyplýva, že poskytovatelia

zdravotnej starostlivosti pri výške súčasných náhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť

naďalej nebudú môcť účelne poskytovať zdravotnú starostlivosť. Generálny prokurátor

uvádza, že na ilustráciu možno z časti týkajúcej sa ambulantnej zdravotnej starostlivosti

uviesť to, že priemerná všeobecná ambulancia pre deti a dorast sa po uplatnení navýšenia

platov zdravotných sestier dostane do prevádzkovej straty, t. z. viac ako polovica

ambulancií bude mať vyššie náklady ako príjmy. Zároveň je potrebné podľa analýzy, ktorej

časť navrhovateľ cituje, dodať, že príjmy jednotlivých ambulancií pre deti a dorast sú

distribuované veľmi nerovnomerne z dôvodu rôzneho počtu kapitovaných detí

u jednotlivých lekárov. V uvedenej analýze sa následne uvádza, že z týchto dôvodov najmä

ambulancie v regiónoch s horšou dostupnosťou k zdravotnej starostlivosti a s nižším počtom

detí sú akútne ohrozené a predpokladá sa ukončenie prevádzky mnohých z nich. Situácia

všeobecných ambulancií pre dospelých je podľa analýzy ministerstva zdravotníctva

analogická ako u detí. Po uplatnení sa trojnásobne zníži priemerný

zisk ambulancie, pričom približne 35 % ambulancií sa dostane do prevádzkovej straty.

Zníženie ziskovosti týchto ambulancií bude mať za následok nižšie investície do ich rozvoja

a existuje predpoklad, že najmä ambulancie s nižším počtom kapitovaných pacientov

vo vidieckych oblastiach budú nútené ukončiť svoju prevádzku, uvádza sa v časti uvedenej

analýzy, na ktorú navrhovateľ odkazuje.

58. Vzhľadom na uvedené skutočnosti generálny prokurátor v zmysle čl. 125 ods. 1

písm. a) a až 41 navrhol, aby ústavný súd vydal nález

tohto znenia:

„ nie je v súlade s , s a a 4

v spojení s ), a ods. 4 a Protokolu č. 1 k Európskemu

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

59. Ústavný súd považuje za relevantné, aby súčasťou tohto rozhodnutia boli aj časti

ekonomickej analýzy ministerstva zdravotníctva, ktorú generálny prokurátor priložil

k svojmu návrhu. Zdrojom tejto analýzy sú fakultné a univerzitné nemocnice, Národné

centrum zdravotníckych informácií (ďalej aj „NCZI“) a ministerstvo zdravotníctva.

60. V materiáli sa uvádza, že zamestnávatelia zdravotných sestier a pôrodných

asistentiek pôsobia v ekonomickom prostredí zdravotníctva, ktoré je charakterizované

dlhodobým nedostatkom finančných zdrojov. Prijatie významným

spôsobom negatívne ovplyvní ekonomickú situáciu v rezorte zdravotníctva. Aplikácia tohto

zákona bude mať negatívny vplyv na vývoj hospodárenia a zadlženosti zdravotníckych

zariadení vrátane nemocníc a v krátkodobom až strednodobom horizonte sa výrazne

ovplyvní rozsah a dostupnosť zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom Slovenskej

republiky.

61. Zvýšenie platov sestier a pôrodných asistentiek si odhadom vyžiada v roku 2012

dodatočné náklady v objeme 74,2 mil. € a v roku 2013 dodatočné náklady vo výške

98,9 mil. €. Spolu s nárastom platov lekárov (ktorý si len v roku 2012 vyžiada ďalších cca

33 mil. €) to spôsobí ďalšie zhoršenie situácie v rezorte zdravotníctva. Zároveň je potrebné

uviesť, že pri predkladaní bolo avizované, že zdroje na rast platov

zdravotných sestier a pôrodných asistentiek budú kryté úsporami v rezorte zdravotníctva

(úspory vyplývajúce z aplikácie o rozsahu zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a zo o liekoch

a zdravotníckych pomôckach; spolu úspory za cca 350 mil. €). Faktom však je, že tieto

úspory boli naplánované nereálne. Iba v prípade o liekoch

a zdravotníckych pomôckach bude v roku 2012 úspora iba cca 26 mil. € (pôvodne bolo

avizovaných 150 mil. €).

62. Nepriaznivú ekonomickú situáciu možno ilustrovať na príklade najväčších

nemocníc v Slovenskej republike (fakultné a univerzitné nemocnice). Tieto zariadenia

dosahujú dlhodobo straty už zo základnej prevádzky [meranej EBITDA (Earnings before

interest, taxes, depreciation and amortization – zisk pred započítaním úrokov, daní, odpisov

a amortizácie)]. Za rok 2011 dosiahla prevádzková strata meraná cez normalizovanú

EBITDA výšku 104,4 mil. € (normalizovaná EBITDA = EBITDA – mimoriadne položky

transferov a výnosov súvisiacich najmä s oddlžením nemocníc a rozpustením nesplatenej

istiny pôžičiek do výnosov). Tieto nemocnice teda vykázali za rok 2011 zisk, ale tento bol

vykázaný iba vďaka jednorázovo naúčtovaným výnosom súvisiacim s oddlžením nemocníc

a zúčtovaním nesplatenej (odpustenej) istiny úverov do výnosov. Nemocnice tak fakticky

dosiahli prevádzkovú stratu aj v roku 2011 mínus 104,4 mil. € cez normalizovanú EBITDA.

63. Prognóza zlepšenia situácie nie je priaznivá. Výšku zdrojov do týchto nemocníc

môžu ovplyvniť zdravotné poisťovne, čo však závisí od vývoja ich vlastných príjmov.

Prognóza zvýšenia ich príjmov (a teda potenciálne vyšších platieb do nemocníc) pre rok

2012 nie je optimistická. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojej tlačovej

správe z 8. decembra 2011 konštatuje: „Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

na základe posúdenia makroekonomických ukazovateľov konštatuje, že výnosy v

zdravotnom poistení v budúcom roku budú oproti roku 2011 vyššie najviac o 1 %. Pri

odhade úrad vychádzal z predpokladaných východísk zdravotných poisťovní na rok 2012,

ako aj z východísk štátneho rozpočtu na rok 2012, z očakávaného vývoja roku 2011, vývoja

(ne)zamestnanosti a odhadov Inštitútu finančnej politiky. Je predpoklad, že poskytovanie

zdravotnej starostlivosti nebude oproti roku 2011 kvantitatívne rásť a výdavky zdravotných

poisťovní na zdravotnú starostlivosť sa výrazne nezmenia. Nárast výdavkov zdravotných

poisťovní oproti roku 2011 nie je reálny.“

64. Finančné zdroje na krytie výdavkov na zvýšenie platov je možné hľadať len

vo vnútri systému financovania zdravotníctva. Navýšenie zdrojov musí byť sprevádzané

úsporami v oblasti nákladov. Zdravotné poisťovne však platia za zdravotnú starostlivosť

podľa jednotlivých segmentov, teda to, čo je reálne spotrebované. Tu priestor na znižovanie

spotreby vytvorený nie je. Nárast miezd zdravotných sestier a pôrodných asistentiek

aplikáciou tak spôsobí zvýšenie zadlženosti zdravotníckych

zariadení.

65. Medziročne je vykázaný pokles zadlženosti vo výške 131 mil. €. Treba však

vziať do úvahy fakt, že nemocnice získali v priebehu roka 2011 dodatočné hotovostné

zdroje na svoje oddlženie, čo malo jednorazový pozitívny dopad na zníženie ich zadlženosti

v objeme cca 300 mil. €. Nebyť tejto jednorazovej hotovostnej finančnej operácie, reálne sa

dlh v roku 2011 zvýšil o 168 mil. €.

66. V roku 2010 pracovalo v sektore poskytovania zdravotnej starostlivosti spolu

79 551 zdravotníckych pracovníkov. Najvyšší podiel zdravotníckych pracovníkov tvoria

zdravotné sestry (41 %), lekári (24 %), zdravotnícki asistenti (15 %) a laboranti (8 %). Tieto

štyri skupiny zdravotníckych pracovníkov tvoria spolu 87 % všetkých zdravotníckych

pracovníkov.

67. Náročnosť práce lekárov a zdravotných sestier závisí najmä od špecializačného

odboru a certifikovaných činností a takisto od miesta výkonu činnosti (ambulancia, ústavné

zariadenie), pričom aj v rámci ústavného zariadenia existuje významná diferenciácia

náročnosti práce podľa typu oddelenia (chirurgické odbory, interné oddelenie, oddelenie

anestéziológie a intenzívnej medicíny, geriatrické oddelenie, oddelenie dlhodobo chorých).

Z uvedeného vyplýva, že odmeňovanie zdravotníckych pracovníkov by sa malo odvíjať

najmä od náročnosti práce, a nie od počtu odpracovaných rokov (zdravotná sestra

v psychiatrickej ambulancii vykonáva najmä administratívnu prácu v porovnaní

so zdravotnou sestrou pracujúcou na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny).

68. Najvyššie mzdy zdravotných sestier dosahujú fakultné nemocnice, pričom mzdy

zdravotných sestier v liečebniach a všeobecných nemocniciach sú porovnateľné. Priemerná

mesačná mzda zdravotných sestier a pôrodných asistentiek po navýšení podľa zákona

č. bude dosahovať výšku 796,80 € (odhad ministerstva zdravotníctva), čo

predstavuje priemerný nárast oproti doterajším mzdám o 49 %.

69. Z vybraných 15 všeobecných nemocníc dosiahlo v roku 2011 zisk osem

nemocníc, v roku 2012 všetky nemocnice plánujú negatívny hospodársky výsledok.

Kumulatívne sa hospodársky výsledok v týchto nemocniciach v roku 2012 zhorší oproti

roku 2011 o 20 mil. €. Aplikáciou bude výrazne ohrozená

dostupnosť zdravotnej starostlivosti vo všetkých vyšších územných celkoch, pozri napr.

Košický kraj, keďže štyrom najväčším všeobecným nemocniciam (Trebišov, Rožňava,

Michalovce a Spišská Nová Ves) pokrývajú príjmy od zdravotných poisťovní priemerne iba

78 % nákladov po navýšení platov zdravotným sestrám.

70. Dopad navyšovania mzdových prostriedkov vo všeobecných nemocniciach

spôsobí v krátkom čase ich platobnú neschopnosť (najmä čo sa týka Sociálnej poisťovne,

zdravotných poisťovní a dodávateľov liekov a energií). Toto má za dôsledok priame

ohrozenie prevádzky všeobecných nemocníc, čím sa zhorší dostupnosť zdravotnej

starostlivosti, vznikne nedostatok lôžkových kapacít a nebudú napĺňané požiadavky

vyplývajúce z definície minimálnej siete. Na základe týchto skutočností ani zdravotné

poisťovne nebudú napĺňať zákonné požiadavky na tzv. zazmluvnenie minimálnej siete, čo

môže ohroziť samotnú existenciu zdravotných poisťovní, keďže Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou na nich môže uvaliť sankcie.

71. Konečným dôsledkom môže byť ohrozenie zdravia pacientov, keďže nebudú

k dispozícii dostatočné lôžkové kapacity na pokrytie všetkých potrieb v rámci Slovenska,

čím dôjde k zamedzeniu dostupnosti základného práva podľa : „Každý má

právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo

na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré

ustanoví zákon.“

72. Ambulantná zdravotná starostlivosť sa delí na všeobecnú ambulantnú zdravotnú

starostlivosť a špecializovanú ambulantnú starostlivosť. Pri analýze ambulantnej zdravotnej

starostlivosti bolo identifikované, že väčšina ambulancií má v položke mzdové náklady

uvedené iba náklady na mzdu zdravotnej sestry a lekár si svoju odmenu obvykle nevypláca

prostredníctvom mzdy, ale podielu na zisku ambulancie. Z tohto dôvodu bol pri analýze

použitý odhad mzdových nákladov na lekárov.

73. Do všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti patrí starostlivosť pre

dospelých, pre deti a dorast a gynekológia. Na základe údajov NCZI z roku 2010 bolo

analyzovaných viac než 2 100 všeobecných ambulancií pre deti a dorast a pre dospelých.

Z uvedeného je zrejmé, že priemerná všeobecná ambulancia pre deti a dorast sa po

uplatnení navýšenia platov zdravotných sestier dostane do prevádzkovej straty, t. j. viac ako

polovica ambulancií bude mať vyššie náklady ako príjmy. Zároveň je potrebné dodať, že

príjmy jednotlivých ambulancií pre deti a dorast sú distribuované veľmi nerovnomerne z

dôvodu rôzneho počtu kapitovaných detí u jednotlivých lekárov. Preto najmä ambulancie

v regiónoch s horšou dostupnosťou k zdravotnej starostlivosti a s nižším počtom detí sú

akútne ohrozené a predpokladá sa ukončenie prevádzky mnohých z nich.

74. Priemerný plat lekára a sestry pred navýšením platov zdravotných sestier je

primerane diferencovaný. Po navýšení platu zdravotných sestier dosiahne takmer rovnakú

úroveň, ako je plat lekára, pričom v prípade, že zdravotná sestra má prax dlhšiu ako 21

rokov, bude mať táto zdravotná sestra vyšší plat ako lekár. Toto znevýhodňuje na trhu práce

lekárov, ktorí musia vyvinúť podstatne väčšie úsilie na získanie odbornosti a predpokladov

na výkon práce.

75. Situácia vo všeobecných ambulanciách pre dospelých je analogická ako u detí.

Po uplatnení sa trojnásobne zníži priemerný zisk ambulancie,

pričom približne 35 % ambulancií sa dostane do prevádzkovej straty. Zníženie ziskovosti

týchto ambulancií bude mať za následok nižšie investície do ich rozvoja a existuje

predpoklad, že najmä ambulancie s nižším počtom kapitovaných pacientov vo vidieckych

oblastiach budú nútené ukončiť svoju prevádzku.

76. Pre účely tejto analýzy bolo zahrnutých do porovnania približne 4 600

ambulancií špeciálnej ambulantnej starostlivosti. Táto skupina ambulancií je

charakterizovaná vysokou rôznorodosťou, keďže je v nich zahrnutých približne 50

odborností (napr. interné ambulancie, chirurgické, neurologické, kardiologické, atď.).

Z tohto dôvodu boli analyzované tri najčastejšie sa vyskytujúce odbornosti – internistické,

neurologické a chirurgické. Realizáciou sa priemerná internistická

ambulancia dostane do prevádzkovej straty a viac ako polovica ambulancií bude musieť

zvážiť ekonomickú opodstatnenosť svojej ďalšej existencie, keďže príjmy nebudú pokrývať

ich štandardné výdavky. Priemerné príjmy chirurgickej ambulancie od zdravotných

poisťovní sú vyššie, čo spôsobuje primeranejšiu ziskovosť chirurgických ambulancií.

Napriek tomu po uplatnení približne štvrtina ambulancií bude

vykazovať stratu z hospodárskej činnosti. Po uplatnení sa zisk

neurologickej ambulancie zníži päťnásobne na 104 € mesačne. Aplikácia zákona dostane

približne 35 % ambulancií do záporného hospodárskeho výsledku. Analýza troch

najvýznamnejších odborností špecializovanej ambulantnej starostlivosti ukázala, že

existencia približne 40 % týchto ambulancií bude ohrozená aplikovaním

Z. z., pretože sa dostanú do prevádzkovej straty. Táto hrozba je reálna najmä vo vidieckych

oblastiach, kde bude ohrozená dostupnosť ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Zároveň sa

prakticky vyrovnajú rozdiely medzi platom lekára a zdravotnej sestry.

III.

77. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom stanovisku

k predmetnému návrhu uviedol, že v ) garantuje zamestnancom právo

na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, a to konkrétne právo na odmenu

za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Podľa

sa práva uvedeného v možno domáhať len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Medzi zákony, ktoré vykonávajú čl. 36

písm. a) patrí podľa neho napr. , o minimálnej mzde

v znení neskorších predpisov, o odmeňovaní niektorých

zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov ( a 80b), o sudcoch a prísediacich v znení

neskorších predpisov, o prokurátoroch a právnych čakateľoch

prokuratúry v znení neskorších predpisov a pod. , ktorý upravuje

minimálne mzdové nároky sestier a pôrodných asistentiek odmeňovaných mzdou

v pracovnom pomere, rovnako ako už uvedené zákony vykonáva ustanovenie čl. 36 písm. a)

. Pred prijatím tohto zákona boli sestry a pôrodné asistentky odmeňované mzdou

podľa , resp. platom podľa o odmeňovaní

niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z už uvedených právnych predpisov

podľa predsedu národnej rady vyplýva, že nielen sestry a pôrodné asistentky, ale aj lekári,

pedagogickí zamestnanci a iné profesie majú osobitnými zákonmi upravené odmeňovanie.

78. Vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) ani Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky nevyužili možnosť vyjadriť sa k danej veci a obhajovať napadnutý

zákon.

79. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

80. Ústavný súd uznesením č. k. -79 nepripustil do konania ako

vedľajšieho účastníka Slovenskú komoru sestier a pôrodných asistentiek (ďalej aj

„komora“). Ústavný súd nepochybuje o tom, že Slovenská komora sestier a pôrodných

asistentiek ako zákonom ( ) zriadený stavovský orgán

má právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom, avšak vzhľadom

na ustanovenie § 21 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 2 („Vedľajším účastníkom konania je vláda

Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.“)

bol nútený konštatovať, že jej vstup do konania ako vedľajšieho

účastníka nie je možný (porov. tiež č. k. -48, č. k. -105).

Akokoľvek ústavný súd pri posudzovaní veci vzal do úvahy argumentáciu Slovenskej

komory sestier a pôrodných asistentiek.

81. V oznámení o vstupe do konania komora rekapituluje vývoj petičnej akcie sestier

od podpisovania petície, cez jej pokojné prerokúvanie s ústavnými orgánmi, až

po jednohlasné prijatie napadnutého zákona a pozastavenie jeho účinnosti ústavným súdom

na návrh prvého námestníka generálneho prokurátora. Úvodná časť vyjadrenia k návrhu

začína pripomenutím a verejného záujmu na ochrane zdravia. Komora tu

uvádza, že aj zákony, ktoré realizujú práva spojené s , je v materiálnom

právnom štáte potrebné vidieť ako súčasť týchto základných práv. Komora vníma

kompetenciu národnej rady prijímať zákony, ale zdôrazňuje aj význam skutočnosti, že

petíciu podpísalo 243 000 občanov.

82. V prvej časti vyjadrenia sa nachádzajú vecné argumenty k prijatiu napadnutého

zákona, pričom komora polemizuje s navrhovateľom. Navrhovateľ podľa komory v podstate

správne uvádza, že počet sestier v roku 2011 a 2012 je približne rovnaký. Navrhovateľ však

podľa názoru komory abstrahuje od vnútornej a spoločenskej štruktúry sestier. Komora

uvádza, že podľa registra sestier a pôrodných asistentiek vedeného komorou, počet sestier

a pôrodných asistentiek viac ako 50-ročných (rok narodenia 1963 a skôr) je 16 692, sestier

narodených v roku 1955 a skôr je 6 630. Nahrádzanie prirodzených úbytkov príchodom

nových je nasledovné: r. 2008 počet 337, rok 2009 – 313 sestier, rok 2010 len 174.

Dôvodom snahy komory nie je len stabilizácia sestier a pôrodných asistentiek z dôvodu

hrozby masívneho odchodu do zahraničia, ale tiež výrazného nezáujmu o štúdium

ošetrovateľstva zo strany absolventov stredných škôl. Komora opakovane zdôrazňuje

a upozorňuje, že nezáujem o štúdium a výkon povolania sestry a pôrodnej asistentky nie je

spôsobený len prechodom na vysokoškolské vzdelávanie a poklesom populačnej krivky,

ako uvádzalo ministerstvo zdravotníctva v minulosti, ale v prvom rade vychádza zo zlých

pracovných podmienok, nízkeho mzdového ohodnotenia a nezáujmu riešiť opätovne

predkladané návrhy a požiadavky sestier. Komora uvádza, že prezentované údaje jasne

deklarujú trend, ktorý ak bude pokračovať, spôsobí akútny nedostatok sestier a pôrodných

asistentiek. Keď sa vezme do úvahy, že v súčasnosti dosahujú dôchodkový vek ženy okolo

roku narodenia 1955, v priebehu najbližších desiatich rokov odíde do dôchodku cca 12 500

sestier a pri optimistickom odhade pribudne vzhľadom na súčasný trend do systému v tom

istom čase približne 2 000 nových sestier. Ak prirodzený úbytok nebude nahradený

prirodzeným prírastkom, občan nebude mať zaručené právo na poskytnutie

zdravotnej starostlivosti a systém sa podľa komory takpovediac rozpadne. Napadnutý zákon

má byť riešením identifikovaného problému vzhľadom na nízke ohodnotenie a hrozbu

migrácie sestier. Podľa údajov Štatistickej ročenky Slovenskej republiky z r. 2010 je výška

priemernej hrubej základnej mzdy 472,19 eur. K tomu príplatky za prácu nadčas, v noci,

počas sviatkov a za sťažené pracovné podmienky činia 17,33 %, odmeny a prémie 2,23 %,

čím sú sestry piatou najhoršie platenou kategóriou v tejto štatistike. Slovenská republika je

členom Európskej únie. Ako člen EÚ implementovala podmienky EÚ na uznávanie

vzdelania v rámci celej únie. Úroveň vzdelania na Slovensku je preto akceptovaná v celej

EÚ. Platové podmienky sú vnútornou vecou štátov. Je všeobecne známe, že vo vyspelých

krajinách je aj nedostatok zdravotníckych pracovníkov, aj niekoľkonásobne vyššie mzdy.

Zdravotníci v mladšom veku migrujú za prácou do zahraničia. Chýbajú exaktné údaje, ale je

jasný rozdiel medzi počtom absolventov vysokých, stredných škôl a špecializovaných

príprav a nástupom do praxe v Slovenskej republike. Slovensko vynakladá náklady

na výchovu a vzdelanie, ale stráca v spoločenskom produkte, intelektuálnej základni, ale aj

v demografickej štruktúre obyvateľstva. Slovensko začalo riešiť dilemu pre spoločnosť

zásadnú. Či držať nižšie mzdy ako komparatívnu výhodu pre zahraničných investorov,

alebo nízkymi mzdami a obmedzenými pracovnými príležitosťami nútiť občanov

k sociálnej a ekonomickej emigrácii.

83. V druhej časti svojho vyjadrenia komora uvádza právne argumenty.

V nadväznosti na vecné argumenty komora uvádza, že cieľom, účelom sledovaným štátom

v prijatom zákone je zlepšenie dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti, a to

prostredníctvom stabilizácie zdravotných sestier a pôrodných asistentiek uspokojivým

riešením ich mzdových požiadaviek (právo na odmenu za vykonanú prácu v zmysle čl. 36

, tak aby zohľadňovali ich kvalifikačný stupeň vzdelania, náročnosť pracovných

činností, prácu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a dĺžku výkonu odbornej praxe),

pričom ústavný súd už v náleze uznal ústavnosť tohto cieľa.

84. Tvrdenie navrhovateľa (uvedené v bode 20 tohto nálezu) je podľa názoru komory

absolútne zavádzajúce, a to najmä vzhľadom na napätú situáciu, ktorá existovala v rezorte

zdravotníctva na prelome rokov 2011/2012 (hromadné výpovede lekárov a najväčšia petícia

v histórii Slovenska podporujúca mzdové požiadavky sestier) a ktorá bezprostredne

ohrozovala poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Túto napätú situáciu, a teda aj

naliehavosť verejného záujmu na jej riešení je nutné posudzovať v celkovom kontexte,

a preto samotná skutočnosť, že sestry v uvedenom čase nepristúpili k radikálnejším

nátlakovým opatreniam podobne ako lekári (hromadné výpovede), nemožno vykladať ako

neexistenciu reálnej hrozby, a teda naliehavej potreby ochrany verejného zdravia.

Dôvodom, prečo sestry nepristúpili k radikálnejším nátlakovým opatreniam, bola práve

prebiehajúca diskusia a príprava napadnutého zákona. Ak by sa tento legislatívny proces

v tom čase neuskutočňoval, situácia by mohla byť podstatne odlišná a dalo by sa dôvodne

očakávať, že sestry sa pripoja k nátlakovým akciám lekárov.

85. Komora ďalej uvádza, že navrhovateľ sa vo svojom podaní obsiahlo venuje

posudzovaniu dodržania princípu proporcionality. Tento princíp bol rozpracovaný

vo viacerých rozhodnutiach ústavného súdu. Predchádzajúca rozhodovacia prax ústavného

súdu považuje zlepšenie dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti za legitímny cieľ

a v tomto zmysle je teda považovaný za účel, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil

prípadné obmedzenie iného základného práva alebo slobody. Napadnutý zákon podľa

komory jednoznačne smeruje k dosiahnutiu tohto sledovaného účelu, čo navrhovateľ

vo svojom podaní relevantne nespochybnil. Komora je presvedčená, že zákon je spôsobilý

s ohľadom na sestry tento sledovaný účel dosiahnuť, a preto považuje „hľadisko vhodnosti“

na účely skúmania dodržania podmienok princípu proporcionality za naplnené

a nespochybnené a protiargumenty uvádzané navrhovateľom (napr. údajná „iluzórnosť“

práva pre údajné nenachádzanie odrazu v reálnom vývoji spoločnosti) za irelevantné

a nepresvedčivé. Obdobne podľa komory návrh nijakým spôsobom a žiadnymi argumentmi

nespochybňuje naplnenie kritéria nevyhnutnosti testu proporcionality. Komora je toho

názoru, že toto kritérium je v prípade napadnutého zákona naplnené, keďže si nie je vedomá

iných právnych prostriedkov, akými by bolo možné sledovaný legitímny cieľ dosiahnuť.

86. V zmysle vyjadrenia komory návrh taktiež výslovne nijakým spôsobom

a žiadnymi argumentmi nespochybňuje naplnenie proporcionality v užšom zmysle. Ak by sa

mali za takéto považovať tie argumenty, ktoré sú obsiahnuté v časti, kde sa navrhovateľ

zaoberá súladom napadnutého právneho predpisu s a 4 a

dodatkového protokolu, tak komora považuje za nevyhnutné poukázať na zjavne extenzívny

výklad práva vlastniť majetok (práva pokojne užívať majetok). Zákon podľa názoru komory

nijakým spôsobom neobmedzuje vlastníkov (neštátnych poskytovateľov) v nakladaní s ich

existujúcim majetkom, ani nedochádza k žiadnemu vyvlastneniu alebo opatreniu, ktoré

možno označiť za vyvlastnenie de facto. Tvrdenie, že stanovením minimálnych mzdových

požiadaviek sestier dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníka, ktorému sa určuje

povinnosť, ako má naložiť s časťou svojho majetku rovnajúcou sa celkovej výške nákladov

na uspokojenie nárokov všetkých sestier, ktoré zamestnáva, podľa komory neobstojí, lebo

potom za rovnako obmedzujúci zásah by bolo potrebné považovať akékoľvek ustanovenie

právneho predpisu, ktorý ustanovuje povinnosť zamestnávateľa vyplácať mzdu svojim

zamestnancom za odvedenú prácu alebo uhrádzať záväzky voči svojim veriteľom. V tejto

súvislosti je podľa komory potrebné poznamenať, že každé právo jednej osoby je vo svojej

podstate konfliktné k právu inej osoby. Uplatnením práva jedného sa obmedzuje dostupnosť

iného práva pre osobu, ktorej sa právo priznalo. Konflikt práv sa v právnom štáte rieši

prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných

práv má nastoliť tak, aby ani jedno z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli

inému právu (Drgonec, J. . Komentár. 3. vydanie, Šamorín:

Heuréka, 2012, s. 291). Komora zastáva názor, že minimálne mzdové nároky sestier

priznané zákonom nemôžu predstavovať taký zásah do práv vlastníkov (neštátnych

poskytovateľov), ktorý by bolo možné považovať za vybočujúci zo zásady spravodlivej

rovnováhy.

87. Komora vo vyjadrení následne poukazuje na názor ústavného súdu uvedený

v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorého zdravotné poistenie a dôchodkové

poistenie patrí k tým spoločenským vzťahom, ktoré sú vo verejnom záujme vyňaté

z hospodárskej súťaže. Podľa Súdneho dvora Európskej únie, zdravotné a dôchodkové

poistenie možno hodnotiť ako službu vo verejnom záujme zameranú na uplatnenie

ústavných práv jednotlivca. Štát zabezpečuje poskytovanie tejto služby ako dlžník, ktorý

voči všetkým osobám plní záväzok slúžiaci na uplatnenie zaručeného práva

na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia.

88. Komora sa nestotožňuje so stanoviskom navrhovateľa k . Chránené

je právo vlastniť – vec mať, s vecou nakladať a práva na prírastky veci aj iné majetkové

hodnoty. Predmetom úpravy napadnutého zákona sú mzdové nároky. Sestry nemôžu byť

majetkom. Ochrana vlastníctva sa okrem poskytuje . Mzda

je inštitút pracovného práva. Navyše, neštátni lekári vykonávajú prácu na základe licencií,

pričom napr. odňatie licencie nie je vyvlastnením. Aj licencie požívajú ochranu, ale nie sú

totožné s vlastníctvom. Navrhovateľ priznáva, že mzda sestry ide do nákladov, príjem

lekára do podielov. Zvýšenie miezd sestier povedie k rastu nákladov, ale nemusí vždy

znamenať aj pokles podielov. V danom prípade sa podiel rovná zisku z podnikania a štát ani

žiaden jeho orgán nemôže garantovať zisk. Okrem toho komora poukazuje na to, že čl. 20

ods. 3 ustanovuje, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných.

89. Komora sa nestotožňuje ani s hodnotením 35 % ohrozených ambulancií.

Konštatuje, že ak je 35 % ambulancií ohrozených, tak 65 % ohrozených nie je. Aj ohrozenie

je podľa komory iluzórne. Príjmy sú od poisťovne, tie sú merateľné, a aj od občanov a tie

merateľné nie sú. Napriek poskytovaniu platieb v hotovosti, ambulancie nemajú registračné

pokladne. Kontroly nie sú vykonávané, teda aj tvrdenie navrhovateľa nie je dokázateľné.

Komora sa v zmysle vyjadrenia domnieva, že ak by aj ohrozenie vzniklo, bolo by riešenie

vo zvýšení výkonov, ceny výkonu, reštrukturalizácie odborných činností alebo územnej

pôsobnosti.

90. Zákonodarca podľa komory v napadnutom zákone prejavuje svoj záujem

napraviť postupne deformácie v mzdách v sektore zdravotníctva. V

sú presne a nezameniteľne definované práva a subjekty, ktorých sa dotýka. Nemožno mu

teda pripisovať väčší dopad na hospodárenie, než aký má. Zákon umožňuje len to zvýšenie,

ktoré v zákone je. To nevylučuje, že v budúcnosti môže upraviť platy v iných kategóriách.

Teda zákon nediskriminuje iných a nevylučuje z iných úprav.

91. Komora sa nestotožňuje so stanoviskom dopadov na štátny rozpočet. Čísla, ktoré

uvádza navrhovateľ, hovoria podľa komory o rozpočtovom výhľade. Štátny rozpočet sa

však prijíma na príslušný rok. Ak zákonodarca zvyšuje zákonom výdaj, v príslušnom

rozpočte na daný rok to zohľadňuje. Ak sa tak teraz nestalo, je to tak preto, že zákonu bola

pozastavená účinnosť. Vláda i rezort vytvárajú rezervy a zákonodarca rozhodne, akými

opatreniami do rozpočtu svoje normy zapracuje. Zákon tak podľa komory nie je v rozpore

s rozpočtovými pravidlami. Komora tiež namieta hodnotenie vzťahu

a deficitu v rezorte. Deficit je ovplyvňovaný výkonnosťou ekonomiky Slovenska, cenami

liekov, prístrojov, služieb v zahraničí. Slovensko je dovozca. Ovplyvňuje to rast

prevádzkových nákladov, chyby v riadení, privatizácii, neúmernom raste cien liekov atď.

No deficit sa vytvára a bude vytvárať ešte niekoľko rokov. Rast nákladov je lineárny, ale

oddlžovanie štátom sa vykonáva skokovo vždy za dlhšie časové obdobie. Štát pôsobí ako

dlžník. Jedným z nástrojov brzdenia deficitu bolo aj zaostávanie mzdy tých, čo pracujú

v zdravotníctve. Všetky námietky navrhovateľa boli známe vláde, ktorá má zákonodarnú

iniciatívu, a garančnému výboru národnej rady ešte pred prijatím zákona. Zákonodarný

orgán sa s nimi vyrovnal a rozhodol o prijatí zákona pre iné priority. Vidí v ňom nástroj

stabilizácie pracovníkov, zvyšovania kvalifikácie (súbeh vzdelania a praxe), zvyšovanie

vzdelania štúdiom na vysokých školách, odborných rekvalifikáciách, zvyšovanie

vysokokvalifikovaných prác, a tým aj zvyšovanie výkonov. Všade tam, kde mzdy takto

zvýšili, cítiť zmeny výkonov a vzťahov na pracoviskách. Komora odhaduje približne 12 %

sestier, a tak úmysel zákonodarcu potvrdzuje prax. Je irelevantné, že úradníci majú problém

s jej zavádzaním.

92. V súvislosti s podnikateľskou činnosťou neštátnych poskytovateľov je nutné

podľa komory upozorniť aj na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, ktoré môžu byť v tejto

veci relevantné: „Podľa má každý právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť... Podľa

odseku 2 cit. ustanovenia zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých

povolaní alebo činností... Nesplnenie zákonom stanovených podmienok (predpokladov)

alebo zánik splnenia týchto podmienok (predpokladov) znamená zánik tohto oprávnenia, čo

je prekážkou na vykonávanie určitej činnosti alebo funkcie, avšak nemôže byť považované

za porušenie základného práva podľa . ()“. Uvedené

rozhodnutie uvádza komora v súvislosti s povinnosťou dodržiavať minimálne personálne

normatívy.

93. K argumentom navrhovateľa týkajúcim sa možného porušenia zásady ochrany

legitímnych očakávaní komora poukazuje na právnu vetu z rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. : «Novú právnu úpravu nemožno považovať za rozpornú s princípom

právnej istoty, t. j. s len z toho dôvodu, že ide o právnu úpravu odlišnú od

predchádzajúcej, aj keď je „ tvrdšia“ z hľadiska ustanovených podmienok (v danom

prípade podmienok týkajúcich sa vzniku nároku na starobný dôchodok). Iný prístup by už

vopred vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ právne upravených

otázok.»

94. Podľa názoru komory nemôže byť v rozpore s legitímnymi očakávaniami

podnikateľov, ak dôjde k zvýšeniu minimálnej mzdy ich zamestnancov, keďže inštitút

minimálnej mzdy je dlhodobou súčasťou slovenského právneho poriadku a k rôznym

úpravám výšky minimálnej mzdy alebo mzdových nárokov rôznych skupín zamestnancov

predsa v pravidelných intervaloch dochádzalo a bude dochádzať. Komora uvádza, že inštitút

minimálnej mzdy je inštitútom uzákoneným v . Okrem výšky každoročne

stanovenej vládou predpokladá pre rôzne kategórie indexáciu výpočtu. Výpočet použitý pre

napadnutý zákon je indexom príbuzným s indexom pre hasičov. Samotná úprava

v napadnutom zákone nie je v právnom poriadku nová. Zákonodarca zákonom pre viacero

druhov pracovných pomerov založených zmluvou alebo voľbou prijal príslušné právne

normy, čiže ide o situáciu per analogiam legis, čo nie je potrebné dokazovať.

95. Komora ďalej poukazuje na ) , ktorý ustanovuje, že

zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Zákon

zamestnancom zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to,

aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Subjektom tohto práva sú zamestnanci.

V spoločnosti založenej na spoločnom súbehu trhových, sociálnych a ekologických

záujmov sa vnútorný konflikt týchto záujmom stále obnovuje a ich harmonizácia je

v spoločnosti tohto typu nevyhnutná. Trhový mechanizmus vytvára priestor na hodnotenie

práce podľa dopytu a ponuky, skôr sociálnou spravodlivosťou. Podklady z už

citovanej štatistiky potvrdzujú, že najnižšie platy sú v odvetviach, v ktorých sú zamestnané

ženy, čo je v rozpore so zásadami rodovej rovnosti. Doterajšia priemerná mesačná hrubá

mzda je v čistej mzde na úrovni minimálnej mzdy. Ekonomická a sociálna funkcia mzdy má

zabezpečiť rozšírenú reprodukciu pracovnej sily, t. j. náklady na uspokojenie základných

potrieb, ale aj vzdelávanie, účasť na spoločenskom živote, kultúrne a športové potreby, ale

aj ich dostupnosť pre deti zamestnancov. Zákonom navrhnutá výška minimálnej mzdy sa

približuje týmto hodnotám. Podľa názoru komory sa v súčasnosti mení funkcia sestry.

Vyžaduje vysokoškolskú a špecializovanú prípravu, viacero úkonov musí vykonať

samostatne, musí byť schopná aj organizovať a riadiť kolektív.

96. V závere svojho vyjadrenia komora konštatuje, že účel napadnutého zákona,

obsah jeho ustanovení je v súlade s a dodatkového

protokolu, a preto navrhuje nevyhovieť tomuto návrhu.

97. Súčasťou vyjadrenia sú aj prílohy, a to tabuľka s prehľadom počtu sestier, výber

zo stanoviska Európskej federácie sestier a napokon rozhodnutie Európskeho parlamentu

a rady o ustanovení programu zdravie pre rast tretieho viacročného akčného programu EÚ

v oblasti zdravia na obdobie rokov 2014 – 2020.

IV.

98. Ústavný súd je súčasťou spoločnosti, nestojí mimo nej, a preto vníma dôležitosť

zdravotnej starostlivosti ( , ), nevynímajúc mzdové náležitosti

zdravotníckych pracovníkov. Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnutú úpravu výlučne

z hľadiska ústavnej súladnosti, berúc do úvahy demokratické procesy súvisiace

s predmetnou právnou úpravou. Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou

nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy ( – zásada

trikrát a dosť, bod 8; – ústavnosť tajnej voľby, bod 28)

99. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ) majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje(...) právo na odmenu za vykonanú prácu,

dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa a 4 má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Vývoj súvisiacej právnej úpravy

100. V zime roku 2011 v dôsledku štrajku lekárov bol 14. decembra 2011 tesnou

väčšinou prijatý , ktorým sa dopĺňa

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený zákon doplnil do zákona

č. ustanovenia a , ktoré veľmi presne vymedzenej skupine

zamestnancov (lekárom a zubným lekárom pracujúcim v pracovnom pomere na ustanovený

týždenný pracovný čas v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorí získali odbornú

spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a vykonávajú odborné pracovné

činnosti v rozsahu získaného vzdelania) stanovili minimálne mzdové nároky. Uvedené

ustanovenia nie sú predmetom preskúmavania ich ústavnej súladnosti. V rovnakom období,

len s niekoľkotýždňovým rozdielom, bol 1. februára 2012 prijatý hlasmi všetkých 141

prítomných poslancov napadnutý zákon. Pozadie zákona však siaha do leta 2011, keď

v reakcii na petíciu sestier vláda 8. júna 2011 prijala uznesenie č. 386, v ktorom vzala

na vedomie petíciu Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek a konštatovala, že

vláda a Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek majú totožný cieľ – zlepšiť

fungovanie zdravotníctva a zlepšiť postavenie zdravotníkov. Vláda zároveň uložila

ministrovi zdravotníctva v spolupráci s podpredsedom vlády a ministrom práce, sociálnych

vecí a rodiny v rámci zmien týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov zdravotných sestier

a pôrodných asistentiek presadzovať stanovenie minimálnych mzdových nárokov pre

zdravotné sestry a pôrodné asistentky. Parlamentná rozprava o návrhu zákona sa obmedzila

na úvahy o jeho koncepčnosti, o skutočnosti, či je vhodné rozdeľovať zdravotnícky personál

na tri skupiny (lekárov, sestry a ostatných pracovníkov), a o možnostiach jeho finančného

krytia. Vládny návrh zákona (tlač č. 560/V. volebné obdobie) obsahoval prehľadné

spracovanie vplyvov na rozpočet verejnej správy a financovanie návrhu. Ústavný súd ešte

dodáva, že právny poriadok nepozná iné obdobné úpravy priamo zákonom určujúce mzdu

určitej profesie zaväzujúce tak verejný, ako aj súkromný sektor. Pre posúdenie veci je tiež

relevantné, že podľa platného výnosu ministerstva zdravotníctva z 10. septembra 2008

č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-

technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení v znení neskorších

predpisov, minimálne personálne zabezpečenie ambulancie väčšiny ambulancií tvorí okrem

lekára s príslušnou špecializáciou jedna zdravotná sestra (porov. tiež ).

Túto povinnosť je však potrebné vnímať aj materiálne, fakticky, a to tak, že pomoc sestry je

prirodzenou súčasťou práce lekára, bez ohľadu na jej formálne zakotvenie.

101. S petičnou akciu sestier súvisí aj nová úprava v ,

podľa ktorej predpokladom výkonu nočnej práce zamestnanca, ktorý vykonáva

zdravotnícke povolanie sestra a pôrodná asistentka podľa osobitného predpisu a ktorý

dovŕšil vek 50 rokov, je súhlas tohto zamestnanca s výkonom práce v noci (predmet

prebiehajúceho konania ).

102. Napokon, v národnej rade bol nedávno prijatý vládny návrh zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona

č. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 422). V bode 17

a 18 návrh znie: «V § 80a ods. 1 sa slovo „1,20-násobku“ nahrádza slovom „1,25-

násobok“. V § 80a ods. 2 sa slovo „1,90-násobku“ nahrádza slovom „2,30-násobok“».

Podľa dôvodovej správy sa navrhuje v súlade s Memorandom vlády Slovenskej republiky

a Lekárskeho odborového združenia o úprave pomerov v zdravotníctve v tomto zákone

ustanoviť osobitné ustanovenia o minimálnych mzdových nárokoch niektorých

zdravotníckych pracovníkov, a to lekárov a zubných lekárov pracujúcich v zdravotníckych

zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti. Navrhuje sa, aby základná zložka mzdy

lekára a zubného lekára bez atestácie bola najmenej 1,25-násobok priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky

predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa priznáva základná zložka mzdy.

Minimálna mzda, minimálny mzdový nárok, garantovaná mzda, súvisiace

dejiny konštitucionalistiky a ústavnoprávna komparácia

103. V období od konca XIX. storočia do polovice 30. rokov XX. storočia Najvyšší

súd USA (ďalej aj „najvyšší súd“) intenzívne chránil zmluvnú slobodu ako komponent tzv.

ekonomického, hmotnoprávneho súdneho procesu (economic, substantive due process) pred

štátnymi zásahmi. Uvedené obdobie sa nazýva aj éra Lochner, podľa prípadu, v ktorom

najvyšší súd zrušil zákon o maximálnom pracovnom čase v pekárňach. Táto judikatúra sa

nie náhodou dostala pod spoločenský tlak v období hospodárskej krízy, v období Nového

údelu. Najvyšší súd USA v prípade West Coast Hotel Co. v. Parrish, 300 U.S. 379 (1937)

napokon rozhodol, že zákon o minimálnej mzde je súladný s Spojených štátov

a ukončil tak éru úzkostlivej ochrany zmluvnej slobody (porov. tiež nález Ústavného súdu

Českej republiky , bod 179). Jedným z hlavných argumentov v uvedenom

rozhodnutí bolo priznanie, že legislatíva má v danej oblasti širokú diskréciu.

Súkromnoprávna úprava sa v XX. storočí vyznačuje príklonom k substantívnemu poňatiu

slobody a rovnosti, zohľadňujúc faktickú nerovnosť medzi stranami (bargaining power).

Prekrýva sa tu verejnoprávna perspektíva solidarity so súkromnoprávnou perspektívou

vyvažovania vyjednávacej sily zmluvných strán.

104. Komparatívne nie je napadnutá právna úprava obvyklá. Obvyklá je úprava

obsahujúca všeobecnú úpravu minimálnej mzdy a kolektívne vyjednávanie platov. Poľský

parlament však prijal koncom roka 2000 v reakcii na protesty sestier právnu úpravu, novelu,

ktorou sa zvyšoval priemerný mesačný plat zamestnancov v nezávislých verejných

zdravotníckych zariadeniach (hlavne v nemocniciach) o 203 zlotých. Novela sa tak stala

známou pod populárnym názvom Lex 203 a účinnosť nadobudla 1. januára 2001.

Ustanovenie § 4a [ustawy z dnia 16 grudnia 1994 r. o negocjacyjnym systemie

kształtowania przyrostu przeciętnych wynagrodzeń u przedsiębiorców oraz o zmianie

niektórych ustaw (Dz. U. z 1995 r. Nr 1, poz. 2 ze zm.)] bolo napadnuté pred Ústavným

tribunálom Poľskej republiky zo strany pracovného súdu a taktiež združením

zamestnávateľov zdravotníckych inštitúcií (Federacja Związku Pracodawców Zakładów

Opieki Zdrowotnej RP). Navrhovatelia namietali, že novela je v rozpore s princípom

právneho štátu, pretože je nejasná z hľadiska určenia subjektu povinnosti uhradiť zákonné

zvýšenie platov. Novele chýbajú prechodné ustanovenia a umožňuje rozmanité, často

absurdné interpretácie. Zvýšenie platov ex lege znamená tiež porušenie slobody podnikania

samofinancovaných verejných zdravotníckych zariadení. Napokon bolo napadnuté, že

zákon porušuje princíp rovnosti, pretože zaväzuje len verejné zdravotnícke zariadenia.

105. Ústavný tribunál rozhodol 18. decembra 2002 v predmetnej veci K 43/01

(http://www.trybunal.gov.pl/eng/summaries/documents/K_43_01_GB.pdf) interpretatívnym

výrokom, že systém verejných financií je zodpovedný za naplnenie zákona [... rozumiany

jako tworzący współodpowiedzialność systemu finansów publicznych za jego wykonanie...;

Článok 4a zákona zo 16. decembra 1994 o vyjednávacom systéme, ktorý sa chápe ako

zakotvenie spoluzodpovednosti systému verejných financií pri uplatňovaní označeného

zákona: a) je v súlade s článkom 2, článkom 7 a článkom 32 Poľskej republiky,

b) nie je v nesúlade s článkom 20 ] a za týchto podmienok je zákon súladný

s . Podľa ústavného tribunálu princíp právneho štátu znamená, že štát nemôže hrať

hru s občanmi vytváraním iluzórnych nárokov z dôvodov právnych alebo faktických alebo

z dôvodu vágnosti právnej úpravy. Z princípu dôvery občanov v právo vyplýva, že ak

zákonodarca prijme právnu úpravu s nejasným subjektom financovania, tak je za plnenie

nárokov zodpovedný systém verejných financií.

106. Skutočnosť, že povinnosť financovať zaťažuje verejné financie, však

neznamená, že verejné zdravotnícke zariadenia majú mať plne kompenzované náklady

zvýšenia miezd. Ústavný tribunál nie je kompetentný rozhodovať, aká má byť organizačne-

právna forma vhodného riešenia alebo množstvo finančných prostriedkov nevyhnutných

na splnenie zvýšených nárokov. Ústavný tribunál sa zaoberal aj otázkou aktuálneho

nedostatku zdrojov a dospel k tomu, že v systéme je viac peňazí a je vecou vlády sa

postarať, aby boli použité na krytie zvýšených miezd. Vo veci nemožno podľa ústavného

tribunálu hovoriť o nerovnosti, pretože zamestnanie v zdravotníckom zariadení nie je

relevantným komparátorom. Možno doplniť, že k rozhodnutiu neboli pripojené odlišné

stanoviská a že celý zákon vrátane napadnutej normy bol zrušený poľským parlamentom

s účinnosťou od 1. januára 2010.

107. Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka BvL 4/00 z 11. júla 2006

(http://www.bverfg.de/entscheidungen/ls20060711_1bvl000400.html; www.codices.coe.int)

týkajúce sa krajinského Zákona o obstarávaní pre Berlín (Berliner Vergabegesetzes) je

v daných súvislostiach tiež pozoruhodné. Uvedený zákon ustanovil, že získanie berlínskej

zákazky v stavebníctve je podmienené deklaráciou, že kontrahent bude rešpektovať

kolektívne zmluvy vrátane platových náležitostí. Inými slovami, pracovnoprávny vzťah,

a teda aj plat je priamo ovplyvnený zákonom. Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof)

navrhol zrušiť uvedený zákon ako nesúladný s právom na združovanie a so slobodou

podnikania. Spolkový ústavný súd konštatoval, že zákon je v súlade so Základným

zákonom. Uznal, že predmetný zákon zasahuje do slobody podnikania. Zásah je však

legitímny, pretože zákonodarca sledoval legitímny cieľ. Boj proti nezamestnanosti v spojení

so zabezpečením fiškálnej stability sociálneho zabezpečenia je zvlášť dôležitý cieľ

a zákonodarcovi musí byť ponechaný relatívne široký priestor na jeho realizáciu, zvlášť

v súčasných zložitých podmienkach pracovného trhu. Povinnosť uchádzačov o zákazku

rešpektovať kolektívne zmluvy je tak vhodným, ako aj nevyhnutným prostriedkom

na dosiahnutie cieľa. Zásah je zmiernený tým, že povinnosť nevyplýva priamo zo zákona,

ale až po individuálnom rozhodnutí deklarovať rešpekt ku kolektívnym zmluvám v záujme

získania kontraktu. Uvedený cieľ, verejný záujem dostatočne justifikuje aj nerovnosť medzi

kontraktormi a kontraktormi, ktorí sa neuchádzajú o verejné zákazky (z pohľadu

európskeho práva porov. vec C-346/06 – Dirk Rűffert v. Land Niedersachsen).

108. Slovenská republika je signatárom viacerých Dohovorov Medzinárodnej

organizácie práce (ďalej aj „MOP“), ktoré stanovujú minimálnu mzdu (Dohovor č. 26,

Dohovor o zavedení metód určenia minimálnych miezd, uverejnený pod č. )

vrátane rozlišovania medzi jednotlivými profesiami (Dohovor č. 99, Dohovor o metódach

určenia minimálnych miezd v poľnohospodárstve, uverejnený pod č. )

Znamená to, že aj na úrovni Dohovorov MOP sa rozlišujú jednotlivé profesie, ale napriek

tomu je zmyslom týchto Dohovorov zachovanie elementárnej sociálnej dôstojnosti

zamestnanca ako pri všeobecnej úprave minimálnej mzdy. Predmetná vec je však špecifická

tým, že vzhľadom na pomer medzi vládou stanovenou minimálnou mzdou a minimálnymi

mzdovými nárokmi podľa napadnutého zákona možno skôr hovoriť a garantovanej mzde

a uvedené aj vnímať pri posudzovaní veci. Zmyslom minimálnej mzdy je zachovanie

elementárnej sociálnej dôstojnosti zamestnanca, čo nie je funkciou napadnutého zákona.

Napadnutý zákon však sleduje adekvátnosť mzdy sestier, elimináciu tradície nízkych

príjmov sestier, na ktoré sú kladené náročné pracovné úlohy a taktiež stále vyššie expertné

nároky.

109. Z hľadiska pracovnoprávneho je potrebné uviesť, že pojmom minimálne

mzdové nároky sa zhodou okolností, označuje aj úprava v , podľa

ktorej zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej

zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho

mzdového nároku určeného pre jeden zo šiestich stupňov náročnosti práce príslušného

pracovného miesta.

Predmet konania

110. Predmetom konania je posúdenie tvrdenia navrhovateľa, že národnou radou

prijatý a navrhovateľom napadnutý zákon je nesúladný s čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 13

ods. 3 a 4 tým, že bez legitímneho cieľa a bez vhodnosti prostriedku upravuje právo

na odmenu za vykonanú prácu stanovením minimálnych mzdových nárokov. Taktiež

napadnutý zákon podstatným zvýšením mzdovej úrovne pre sestry a pôrodné asistentky

porušuje princíp právneho štátu zakotveného v , pretože je ekonomicky

nerealizovateľný, čím sa stávajú práva priznané sestrám iba iluzórnymi (bod 30).

Navrhovateľ ďalej tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s právom na ochranu majetku

podľa a 4 a dodatkového protokolu, pretože nad ústavne únosnú

mieru zasahuje do majetkovej sféry poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí sú

zamestnávateľmi sestier. Okrem toho podľa navrhovateľa napadnutý zákon je v nesúlade

s princípom rovnosti a nediskriminácie podľa v spojení s ) ,

pretože zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov. Napokon

napadnutý zákon má byť nesúladný s princípom právneho štátu, pretože podľa názoru

navrhovateľa náhle zasiahol do právnych pozícií účastníkov pracovnoprávnych vzťahov.

Aplikovateľnosť ) , práva na odmenu za vykonanú prácu,

dostatočnú na to, aby zamestnancom umožnila dôstojnú životnú úroveň

111. Právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby zamestnancom

umožnila dôstojnú životnú úroveň, patrí do kategórie sociálnych práv. Domáhať sa ho

možno, ako uvádza , len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú.

Okrem toho, priamo ) stanovuje, že zákon zabezpečuje zamestnancom

právo na odmenu za vykonanú prácu. Uvedené právo je jedno z nemnohých ustanovení

II. hlavy , ktoré sa líši od textu Listiny základných práv a slobôd. Slovenský

ústavodarca prevzal v roku 1992 jeho vlastný, pôvodný návrh znenia čl. 28 Listiny

(federálne zhromaždenie, tlač 330/VI. volebné obdobie), ktorý nebol v pôvodnom rozsahu

akceptovaný Federálnym zhromaždením ČSFR. Obsahom ) je v prvom

rade záruka poskytovania minimálneho, subsidiárneho štandardu odmeňovania

v pracovnoprávnych vzťahoch a v súlade so zmyslom ústavného zakotvenia sociálnych práv

nemá vyjadrovať právo na optimálnu odmenu za vykonanú prácu. To je priestor

na autonómiu vôle strán. Ustanovenie má medzinárodnoprávny náprotivok v čl. 7

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (Štáty, zmluvné

strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné

podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým

pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez

akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie

než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu) a čl. 4 ods. 1 Európskej

sociálnej charty (uverejnenej pod č. ; Na zabezpečenie účinného výkonu

práva na primeranú odmenu sa zmluvné strany zaväzujú priznať pracovníkom právo

na odmenu, ktorá zabezpečí im a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň). Kontrolné orgány

(Výbor pre ľudské práva a Európsky výbor pre sociálne práva), ktoré dohliadajú nad

dodržiavaním práv štúdiom správ jednotlivých štátov, sa v súvislosti s týmito článkami

sústreďujú na úpravu minimálnej mzdy, a nie je dôvod v inom svetle vnímať aj čl. 36

písm. a) . Preskúmavaný zákon stanovuje mzdovú úroveň značne nad minimálnu

mzdu, a teda nejde bezo zvyšku o konkretizáciu ) .

112. Podľa navrhovateľa nie je legitímnym cieľom právnej úpravy zabrániť odchodu

sestier do zahraničia, iba ak by takáto hrozba bola podložená naliehavou potrebou ochrany

verejného zdravia. Ústavný súd konštatuje, že zvýšenie miezd sestier nemôže byť

v nesúlade s právom na odmenu za vykonanú prácu sestier. Subjektom práva na odmenu za

vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, sú priamo

podľa textu zamestnanci. Napadnutý zákon sa týka sestier a pôrodných

asistentiek v pozícii zamestnankýň štátnych a neštátnych poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti (porov. tiež ), a nie sestier, ktoré

vykonávajú zdravotnícke povolanie na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe. V posudzovanej veci sú teda nositeľom práva podľa ) sestry

a pôrodné asistentky, zamestnankyne. Otázka nesúladnosti by mohla vzniknúť, ak by sa

zhoršila napadnutým predpisom právna pozícia sestier týkajúca sa ich mzdy.

V posudzovanej veci je však presný opak pravdou. Nemôže byť ústavne problematické

z hľadiska práv zamestnancov, že sú zlepšené ich vlastné práva. To je, akoby bolo zníženie

daní zásahom do vlastníckeho práva daňovníkov. Základné práva sa vyvažujú vrátane

určenia cieľa právnej úpravy voči iným základným právam alebo verejným záujmom.

Nemôžu sa vyvažovať voči ich vlastným nositeľom. To je nekonzistentné. Namietaná

úprava teda nespadá do rozsahu ) v uvedenom zmysle, a teda nemôže

dôjsť k nesúladu s ním. Podobne nemôže dôjsť k porušeniu a 4 , ktoré

majú akcesorickú povahu a navrhovateľ ich viaže k ) . V

a 4 ide o normy, ktoré sú akoby vybraté pred zátvorku, pričom v zátvorke sú normy

zaručujúce základné slobody (nepatria tam však normy – absolútne práva, ktoré nemôžu byť

obmedzené, pozn.).

113. Ústavný súd pri vyvažovaní s právom na ochranu majetku a pri teste rovnosti

bude vnímať predmetný zákon ako výraz verejného záujmu na dôstojnom a adekvátnom

ohodnotení sestier, pretože právo podľa ) je užšie, nie je priamo

na základe nárokovateľné verejné subjektívne, ústavne zaručené právo, ale je

ochranou pred zásahom do esencie daného práva, a tiež je to skôr inštitucionálna záruka.

Namietané porušenie princípu právneho štátu v ekonomickou

nerealizovateľnosťou právnej úpravy

114. Právo určite nesmie požadovať nemožné. Zákaz požadovať od subjektov práva

nemožné je klasickou zložkou právneho štátu [Fuller, L. Morálka práva. Praha: Oikoymenh,

1998, s. 69 a nasl.; Exupéry, A. Malý princ. Mlade letá, 1986, kapitola 10 (kráľ na asteroide

325), s. 43], a nie je náhoda, že už z romanistiky pochádza maxima Impossibilium nulla

obligatio est. Ústavný súd už mal príležitosť vysloviť za ústavne nesúladnú požiadavku,

ktorú nebolo možno splniť ( – autoškoly). Nie je ale nemožnosť ako

nemožnosť. Určite je neprípustná nemožnosť fyzická a nemožnosť právna. Nemožnosť

ekonomická, ktorou argumentuje navrhovateľ, je však relatívnejšia. Podstatou ekonómie je

rozdelenie obmedzených zdrojov vo vzťahu k neobmedzeným potrebám. Ekonomickú

nemožnosť však nemôžeme triviálne redukovať na aktuálny nedostatok finančných

prostriedkov, na nutnosť vyrovnaného hospodárenia. (Prerokúvanú vec je nutné odlišovať

od otázok tzv. finančnej stanovujúcej ústavné obmedzenia pre rozpočet štátu; porov.

ústavný o rozpočtovej zodpovednosti a nemecký koncept dlhovej

brzdy, Schuldenbremse). Zamýšľanie sa nad nedostatkom verejných zdrojov, na reálnosti

jeho politického a expertného riešenia z makroekonomického hľadiska je v zásade mimo

kompetencie ústavného súdu. Odlišnou otázkou je nákladová stránka uplatniteľnosti

základných práv a slobôd, na ktorú mieri navrhovateľmi spomínaná teória neiluzórnych

práv (klasicky Airey v. Írsko, sťažnosť č. 6289/73, rozsudok ESĽP z 9. októbra 1979, tiež

Hogg, P.W.: Constitutional Law of Canada, Carswell. Toronto: Student Edition 2001,

s. 752 a nasl.) a ktorú ústavný súd zohľadňuje aj vo svojej rozhodovacej činnosti

( – súdny poplatok za námietky exekúcie). Predmetná otázka sa však

netýka nákladov na uplatňovanie slobôd. Ústavný súd tak odmieta považovať domnelú

ekonomickú nepodloženosť napadnutého zákona za validný ústavnoprávny argument, a to

zvlášť, ak sa týka štátnych poskytovateľov ako zamestnávateľov, kde chýba ochrana

slobodnej majetkovej sféry. Možno tu súhlasiť s komorou (bod 91). Národná rada

argumentuje (bod 78) v prospech zákona tým, že aj vo verejnej sfére sú zákonom určené

mzdy, a preto namietaný zákon nie je zásadným vybočením. Ústavný súd k tomu uvádza, že

nemožno argumentovať verejnou sférou, pretože štát sám seba môže viazať podľa svojej

vôle bez toho, aby to malo ústavné dôsledky.

115. Ústavný súd zastáva názor, že pre predmetnú vec je dôležité rozlíšiť medzi

povinnými subjektmi, ktoré odmeňujú sestry mzdou v pracovnom pomere, teda medzi

zamestnávateľmi sestier. Napadnutý zákon hovorí o zdravotníckych zariadeniach,

zariadeniach sociálnych služieb, zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej

kurately. Druhy zdravotníckych zariadení z hľadiska medicínskeho, odborného, počnúc

ambulanciami a končiac univerzitnými nemocnicami, sú upravené v

Z. z. Právne formy naznačuje ustanovenie § 4 – poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

(porov. bod 50). Tam uvedené fyzické a právnické osoby majú v praxi veľmi zložitú

a rozmanitú podobu. Nemocnice majú formu rozpočtovej organizácie, príspevkových

organizácií, akciových spoločností v 100 % vlastníctve štátu, neziskových organizácií,

akciových spoločností v súkromných rukách alebo sú tiež dlhodobo prenajaté (porov.

štatistický register organizácií na www.statistics.sk; zdravotnícke zariadenia

na http://www.health.gov.sk/?zdravotnicke-zariadenia). Menší poskytovatelia vykonávajú

činnosť napríklad vo forme SZČO či spoločnosti s ručeným obmedzeným. Napriek tejto

rozmanitosti a niekedy zložitým vlastníckym štruktúram je ústavný súd presvedčený, že

v predmetnej veci má zásadný význam rozlišovanie poskytovateľov na štátnych

a neštátnych, aj keď je skôr ideálne (abstraktné) a argumentačné, než reálne.

116. Delenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na štátnych a neštátnych má

ten zásadný význam, že štát môže jeho poskytovateľom uložiť akúkoľvek povinnosť

ekonomického charakteru bez toho, aby to malo ústavnoprávny význam z hľadiska ochrany

ekonomických slobôd alebo právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že v ďalšom sa bude

ústavný súd zaoberať súladnosťou napadnutého zákona vo vzťahu k ekonomickým

slobodám neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Možno doplniť, že v súlade

s nálezom sp. zn. na účely predmetnej veci sa neziskové organizácie

poskytujúce verejné služby považujú za neštátneho poskytovateľa.

Právo na ochranu majetku – a 4 a dodatkového

protokolu

117. Ústavný súd považuje námietku protiústavného zásahu do majetku neštátnych

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti za ťažisko prerokúvanej veci. Právna úprava je

špecifická tým, že ekonomickú záťaž garantovaných mzdových nárokov sestier presúva

mocensky, zákonom na neštátnych poskytovateľov. Tým zasahuje aj do zmluvnej slobody

medzi zamestnávateľmi a sestrami, medzi subjektmi v horizontálnom vzťahu, ktorý je

ovládaný zásadou slobodnej vôle. Z údajov NZCI vyplýva, že nemalá časť ambulancií sa

v dôsledku aplikácie zákona môže dostať do prevádzkovej straty. Ústavný súd musí

preskúmať, či sú takéto účinky zákona protiústavné. Už bolo uvedené, že väčšina

ambulancií musí mať sestru, pričom ústavný súd ponecháva bokom úvahy o právnych

možnostiach „optimalizácie“ v tomto smere.

118. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutý zákon je v nesúlade s a 4

a čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z kritérií uvedených v náleze sp. zn.

ústavný súd konštatuje, že týkajúci sa vyvlastnenia

a núteného obmedzenia vlastníckeho práva sa v predmetnej veci neaplikuje.

119. Ústavný súd konštatuje, že predmetná vec sa týka slobody podnikania

a sprostredkovane aj práva na ochranu majetku. Sloboda podnikania chráni podnikateľskú

iniciatívu – slobodu získavať dobrá [Ossenbühl, F. Economic and Occupational Rights, In:

Kirchhof, P., Kommers, D., P. (eds.), Germany and Its Basic Law, Baden-Baden 1993,

s. 252], pričom právo na pokojné užívanie majetku chráni existenciu podniku ako

materiálneho základu podnikania (). Sloboda podnikania zaručuje dôležitú

stránku utvárania vlastného života rozvoja osobnosti, a to sebarealizáciu cez podnikateľskú

činnosť. Aj keď je sloboda podnikania liberálnou slobodou, možno sa jej domáhať len

prostredníctvom zákona, prikazuje to a tiež .

Ústavodarca tak zdôraznil význam demokratickej vôle zákonodarcu pri formovaní obsahu

práva na podnikanie. V konaní o súlade z toho vyplýva, že neústavná môže byť len právna

úprava rozporná s podstatou práva na podnikanie, ak to vyplynie z testu proporcionality

(extrémnej disproporcionality). V náleze sp. zn. (lekárne) to ústavný súd

vyjadril, tým spôsobom, že musí ísť o nadmerne zaťažujúcu úpravu („Právo podnikať

podľa zaručuje rovnaké podmienky pre fyzické

osoby farmaceutov aj nefarmaceutov vo verejných, ako aj nemocničných lekárňach.

Rovnaké podmienky platia aj pre slobodu výkonu povolania, ktorú možno obmedziť v tej

miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné. (...) Ochrana

základných práv sa preto obmedzuje na odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich

úprav.“). Sloboda podnikania však nie je navrhovateľom namietaná. V predmetnej veci je

nutné rozlišovať medzi neštátnymi subjektmi, ktoré už sú na trhu, a subjektmi, ktoré

zvažujú vstup do daného typu podnikania. Druhé uvedené subjekty sa slobodne môžu

rozhodnúť, či príjmu nové, náročnejšie podmienky podnikania. U subjektov, ktoré už

poskytujú zdravotnú starostlivosť, je však potrebné zvážiť aj zásah do ich majetku, do ich

podniku, zvlášť v kontexte prípadnej náhlosti napadnutej právnej úpravy („Strata možnosti

poskytovať lekárenskú starostlivosť vo verejných lekárňach a ich pobočkách právnickou

osobou na základe zmeny právnej úpravy znamená aj obmedzenie jej vlastníckeho práva“;

– lekárne).

120. Vzhľadom na skutočnosť, že preskumávaná povinnosť je v uvedenom zmysle

zásahom do majetkovej sféry zamestnávateľov, je metodicky nutné aplikovať test

proporcionality (porov. , , bod 38 a tam citovanú

literatúru; , ; Bröstl, A. O činnosti Ústavného súdu

Spolkovej republiky Nemecko. Teória právnych princípov a prax. Justičná revue č. 8-

9/1992, s. 67 a nasl.; z novších textov Ondřejek, P. Princip proporcionality a jeho role při

interpretaci základních práv a svobod. Praha: Leges. 2012, s. 94 a nasl.; Kmec, J., Kosař, D.,

Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:

C. H. Beck, 2012, s. 97 a nasl.; Kukliš, Ľ. Test proporcionality a štrukturálne aspekty

kolízie základných práv. Právny obzor 1/2013, s. 50 a nasl.). Už bolo uvedené, že namietaná

úprava spadá do rozsahu základného práva na ochranu majetku. Predmetom ochrany je

majetok neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, podnik (porov. ,

). Okrem toho je nutné zistiť, či obmedzenie základného práva sa deje

zákonom („... nebráni právu štátov prijímať zákony...“ čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 13

ods. 2 ). Táto podmienka je v predmetnej veci abstraktnej kontroly ustanovenia

zákona riadne splnená (opačne ). Ďalej je princíp proporcionality klasicky

založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom je jednak test ústavne

nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test

racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom) právnej úpravy

(conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). V štrasburgskej tradícii sa obidve

podzložky prvého kroku nazývajú test legitimity. Druhým krokom je zisťovanie kritéria

nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických, šetrnejších prostriedkov

(Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least intrusiveness). Napokon tretím

krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of

proportionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous).

121. (1) Obsahom prvého kroku je posudzovanie právnej normy z hľadiska

ústavnosti samotného cieľa a taktiež možného naplnenia sledovaného účelu (čl. 13 ods. 4

druhá veta ). Inými slovami, samoúčelné, zbytočné obmedzenie základného práva je

ústavne neprípustné. Zákonná norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne

dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená norma

nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu o prejav svojvôle

nezlučiteľný s princípom právneho štátu.

122. Účelom, cieľom napadnutého zákona je podľa dôvodovej správy upraviť

minimálne mzdové nároky tých sestier, ktoré sú odmeňované mzdou v pracovnom pomere.

Minister zdravotníctva v parlamente pri predkladaní zákona uviedol, že predmetný zákon

pomáha stabilizovať nedostatkový zdravotnícky personál a motivuje skvalitňovať

poskytnutú zdravotnícku starostlivosť. Podľa ústavného súdu je teda cieľom napadnutého

zákona zvýšiť dlhodobo nízku príjmovú úroveň sestier. Cieľom napadnutého zákona je

eliminácia tradície nízkych príjmov sestier, na ktoré sú kladené náročné pracovné úlohy

a taktiež stále vyššie expertné nároky. Navrhovateľ pri argumentácii vo vzťahu k čl. 36

písm. a) spochybnil legitímnosť cieľa, zabráneniu odchodu sestier do zahraničia,

pretože sa domnieva, že taká hrozba nie je prítomná, a tiež spochybnil dosažiteľnosť cieľa

z hľadiska finančného pokrytia (body 14 – 29). Vo vzťahu k legitímnosti cieľa zásahu

do majetku odkazuje na túto argumentáciu (bod 54). Právo na ochranu majetku neobsahuje

takú limitačnú klauzulu (okrem špecifického ), ktorá by explicitne

zužovala legitímne dôvody obmedzenia, a tak dáva zákonodarcovi relatívne široký priestor

na diskréciu (porov. bod 82 nálezu – diaľnice). Ústavný súd uvádza, že

konštatovanie nelegitímneho cieľa býva vo všeobecnosti v konštitucionalistike pomerne

raritné (klasickým príkladom je rozhodnutie Kanadského najvyššieho súdu R. v. Big M

Drug Mart Ltd. z roku 1985), čo vyjadruje istú umiernenosť k činnosti demokratickej

legislatívy, resp. zdržanlivosť k súdnemu spochybňovaniu jej cieľov. V cieli právnej úpravy

ústavný súd nenachádza nič ústavne dramatické, a teda uvedený cieľ, zvýšenie platov

sestier, považuje jednoznačne za ústavne akceptovateľný. Ústavný súd taktiež nevidí

za právnou úpravou nejaký skrytý, nelegitímny cieľ.

123. Ústavný súd považuje určitú normu za vhodnú, ak s jej pomocou možno

dosiahnuť stanovený cieľ. Môže ísť aj o čiastočné splnenie cieľa a postačuje aj možnosť

dosiahnutia cieľa. Testom ústavnosti by neprešla norma, ktorá by bola úplne nevhodná

(porov. , 306, Mitfahrzentrale). Medzi preskúmavanou právnou normou a jej

cieľom nechýba racionálna väzba, pretože zákon by nepochybne zlepšil platové náležitosti

sestier. V predmetnej veci je nutné vychádzať z (dobrej) vôle zákonodarcu, že chce zlepšiť

postavenie sestier, napríklad aj z dôvodu hrozby ich odchodu do zahraničia, a nie je úlohou

ústavného súdu dokazovať, či odchod sestier naozaj hrozí. Ústavný súd teda vyvažuje medzi

majetkom, ekonomickou slobodou neštátnych zamestnávateľov, poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti na jednej strane a verejným záujmom na adekvátnom ohodnotení sestier

na strane druhej, pretože právo podľa ) nie je priamo na základe

nárokovateľné verejné subjektívne, ústavne zaručené právo, ale je ochranou pred zásahom

do esencie daného práva, a tiež je to skôr inštitucionálna záruka. Aj keď ide o zvýšenie

platov sestier nad rámec minima, ktoré požaduje ) , možno dané

ustanovenie vnímať ako imanentné obmedzenie práva na ochranu majetku

(verfassungsimanente Schranke).

124. (2) Test nevyhnutnosti má preveriť, či zákonné obmedzenie danej

preskumávanej úrovne je naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je

k dispozícii menej obmedzujúci, menej invazívny prostriedok. Myšlienka testu

nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá obmedzovať základné právo alebo

slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, alebo inak, že právna norma má

dosahovať cieľ najmenej ľudskoprávne drastickým spôsobom.

125. Pri zásahu do majetku existuje spravidla miernejší prostriedok, a to presun

záťaže na iné subjekty [porov. Grimm, D. Proportionality in Canadian and German

Constitutional Jurisprudence. University of Toronto Law Journal, Volume 57, Number 2,

Spring 2007, s. 390: „ak zásah spočíva vo finančnej záťaži na občana (čo sa často deje pri

zákonoch regulujúcich ekonomiku a ovplyvňujúcich tak právo na ochranu majetku

a slobodu podnikania), možno vždy nájsť menej zaťažujúcu úpravu; zaplatí to niekto iný

alebo štát uvoľní peniaze z rozpočtu. V týchto prípadoch test nevyhnutnosti nevylúči nič.

Nastoľuje sa otázka adekvátnosti zásahu, ktorá sa rozhoduje v treťom kroku.“]. V prostredí

súkromného práva, v horizontálnom vzťahu (v danom prípade v pracovnoprávnom vzťahu)

zvlášť platí, že ochrana jedného práva je realizovaná obmedzením práva druhého. Otázka

z testu nevyhnutnosti či obmedzenie chráneného práva nezašlo priďaleko, nemôže byť pri

horizontálnom vzťahu zodpovedaná bez otázky, či ochrana daná druhej strane je dostatočná.

To je úloha tretieho bodu. Základom prvých dvoch bodov testu proporcionality je

uvažovanie prostriedky – ciele. V treťom bode testu sa základ porovnávania mení a rozsah

analýzy sa rozširuje. V treťom bode sa porovnáva strata práva či slobody na jednej strane

so ziskom straty práva, slobody či verejného dobra na strane druhej, avšak nie abstraktne,

ale kontextuálne (). Priradzuje sa závažnosť jednotlivým právam a verejným

záujmom v režime vážiacej formuly (), prípadne sa zvažuje systematický,

empirický, kontextový a hodnotový argument ( – príplatok za výkon funkcie

sudcu, – exekučná imunita). Znovu možno uviesť, že test nevyhnutnosti má

v predmetnej veci obmedzenú vypovedaciu hodnotu, a preto je vyvažovanie potrebné

uchopiť v širšom kontexte a štruktúrovanejšie (porov. – financovanie

odpočúvania, nález špecifický silným akcentom na rolu štátu pri zabezpečovaní práva

a poriadku). V predmetnej veci teda ide o vyvažovanie podstaty podnikateľského majetku

zamestnávateľov chráneného proti neprimeranému zaťaženiu na jednej strane a verejného

záujmu na adekvátnom ohodnotení sestier, a teda na riadnom poskytovaní zdravotnej

starostlivosti na strane druhej, pričom prenesene ide o finančnú situáciu zamestnávateľov

a sestier. Presúvanie finančného a sociálneho bremena z jednej skupiny na druhú je

ústavnoprávne citlivá téma. Ústavný súd sa obdobnou otázkou zaoberal napríklad vo veci

záhradkárskych osád (), preferujúc nájomcov, pričom ESĽP vnímal vec presne

opačne, akcentujúc ochranu vlastníkov. V obdobných veciach, vo veciach regulovaného

nájomného sa ESĽP opäť priklonil na stranu vlastníkov. V uvádzaných veciach však išlo

o statickejší, ľahšie oceniteľný nehnuteľný majetok a nezanedbateľnú rolu zohrala

tranzitívna spravodlivosť.

126. Sektor zdravotníctva je ekonomicky veľmi zložito štruktúrovaný, neprehľadný

a silne regulovaný (porov. bod 115). Verejnoprávne a súkromnoprávne prvky sú v ňom

prepletené na nerozlíšenie (povinné odvody, platby štátu za svojich poistencov, kapitácia,

minimálna sieť, hodnota bodu). Nedostatok zdrojov na výstupe je možné saturovať

navýšením zdrojov na vstupe. Zásah do majetku zamestnávateľov je z tohto pohľadu veľmi

zložité pomerovať ceteris paribus (z lat. pri rovnakom ostatnom alebo pričom ostatné je

nezmenené: V ekonómii a v spoločenských vedách, kde je množstvo nezávislých

premenných, je pri skúmaní vplyvu určitej premennej veľmi dôležité dôkladne vylúčiť

vplyvy všetkých ostatných). Právny filozof Lon Fuller tu hovorí o rozhodovaní o tzv.

polycentrických problémoch, ktoré si treba predstaviť ako sieť, kde potiahnutím za jedno

vlákno dôjde k rozhýbaniu celej štruktúry [Fuller, L. The Forms and Limits of Adjudication.

In: Harvard Law Review, Vol. 92, No. 2 (Dec., 1978), s. 394 a nasl.; Ondřejek, P. cit dielo,

s 82 a nasl.; v širšom kontexte porovnaj Rittel, H., Webber, M. Dilemmas in a General

Theory of Planning, pp. 155–169, Policy Sciences, Vol. 4, Elsevier Scientific Publishing

Company, Inc., Amsterdam, 1973]. Polycentrické problémy podľa Fullera nie je vzhľadom

na ich charakter optimálne riešiť súdnym rozhodovaním, avšak je nutné dodať, že sa tomu

niekedy nemožno vyhnúť. Špecifikom prerokúvanej veci je skutočnosť, že pri skúmaní

napadnutého zákona sa prelína verejnoprávna perspektíva solidarity, kde má ústavný súd

zúžený priestor, so súkromnoprávnou perspektívou horizontálneho pracovnoprávneho

vzťahu.

127. Vedomý si zložitosti sektoru zdravotníctva a širokej diskrécie zákonodarcu

a vlastných expertných a demokratických limitov, ústavný súd však nemôže nevidieť mieru

a časový kontext zvýšenia nákladov pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Z predložených dokumentov, ktoré síce boli predložené navrhovateľom, ale možno ich

považovať za dôveryhodné (časť IV, body 60 – 76), vyplýva, že poskytovatelia mali

v priebehu dvoch mesiacov významne zvýšiť mzdy sestrám. Napríklad pre malé

ambulancie, kde pracuje jeden lekár s jednou staršou zdravotnou sestrou, tak môžu vznikať

značné ekonomické problémy s úvahami o zmysluplnosti ďalšej činnosti. Pri tomto

posudzovaní je nanajvýš dôležité, že nejde o klasické trhové prostredie, kde by

poskytovateľ mohol kompenzovať zvýšené náklady zvýšením ceny. Napadnutý zákon tak

môže mať pre niektorých poskytovateľov vytesňujúci efekt, s dôsledkami aj pre

zamestnanosť sestier. Na argumenty komory (bod 86, 88 a 89) možno reagovať jednak tým,

že chráni aj podnik, širšiu majetkovú slobodu a taktiež zvláštnosťou

(ne)trhového prostredia zdravotníctva.

128. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti testoval, a dokonca derogačne

zareagoval na situáciu, keď právna úprava príliš náhle zasiahla do ústavnoprávnej pozície

jednotlivcov či súkromných entít ako nositeľov základných slobôd (,

– odpredaj štátnych bytov, – zákaz zisku). Umocnil tak

dôležitosť právnej istoty ako zložky právneho štátu, hodnotu stálosti práva v čase ako

súčasti vnútornej morálky práva (Fuller, L. Morálka práva, , Praha: Oikoymenh, 1998, s. 78

a nasl.). Právna istota, teoreticky považovaná za zložku formálneho právneho štátu, ak je

vnímaná ako istý prejav férovosti medzi mocou a spoločnosťou, sa posúva do roviny

princípu materiálneho právneho štátu, a tak ju aj ústavný súd vo svojej judikatúre vníma

(porov. Tamanaha, B. On the Rule of Law, History, Politics, Theory, Cambridge University

Press, 2004, s. 91 a nasl.). Napadnutý zákon sa stal účinný dva mesiace po uverejnení

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Legisvakačnú lehotu v tejto dĺžke nemožno určite

považovať za ideálnu vzhľadom na rozsiahle a závažné následky zákona v tisíckach

zmluvných vzťahov. Sama osebe by však nespôsobila neústavnosť právnej úpravy. V danej

veci ústavný súd vníma právnu istotu značne previazane a akcesoricky vo vzťahu k čl. 20

ods. 1 , a preto ju uvádza vo výroku za a „v spojení“ s .

129. Záťaž by bola ústavne akceptovateľnejšia, ak by zvýšenie bolo miernejšie, alebo

by bolo kompenzované vstupmi do systému, a ak by prípadne bolo rozložené na dlhšie

časové obdobie. Vychádzajúc z tretieho kroku testu proporcionality ústavný súd konštatuje,

že verejný záujem na mzdách sestier je v danej úprave príliš zaťažujúci vo vzťahu k majetku

poskytovateľov. Verejný záujem na zvýšenie platov sestier je, vnímané staticky (tak ako sa

teraz veci právne a ekonomicky majú), vykúpený neprimeranou a náhlou záťažou

do majetku neštátnych poskytovateľov, čo znamená, že právna úprava vykazuje

neproporcionalitu, právna úprava jednostrannejšie sleduje len jednu ústavnú hodnotu.

Dochádza tak k nesúladu nie podstaty, ale kvantitatívnych parametrov namietanej úpravy

vyjadrených hlavne v Prílohe I napadnutého zákona s Slovenskej

republiky. Vyslovenie nesúladu voči čl. 1 dodatkového protokolu by bolo redundantné.

130. Z hľadiska miery záťaže je ťažké rozlišovať medzi veľkými neštátnymi

nemocnicami a malými ambulanciami. Ústavný súd teda vníma, že napadnutá úprava je

zásahom do majetkovej sféry všetkých neštátnych poskytovateľov. Ústavný súd zvažoval, či

možno pri nesúlade rozlišovať interpretatívnym výrokom medzi štátnymi a neštátnymi

poskytovateľmi (porov. uznesenie č. k. -16, nález sp. zn. ,

nález Ústavného súdu ČSFR ) nasledujúcim spôsobom: „

Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa

dopĺňa o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce

vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

vo vzťahu k neštátnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti nie je v súlade s čl. 20

ods. 1 v spojení s “. Napriek tomu, že v celej veci

ústavný súd akcentoval rozlišovanie medzi štátnymi a neštátnymi poskytovateľmi

zdravotnej starostlivosti, pri samotnom vyslovení nesúladu je presvedčený, že nie je možné

s dostatočnou presnosťou definovať, ktorých poskytovateľov považovať za štátnych

a ktorých nie. Z dôvodu právnej istoty a kvôli možnosti opätovne upraviť mzdy celému

stavu sestier, sa ústavný súd rozhodol vysloviť nesúlad bez uvedeného rozlišovania.

Zákonodarca má tak priestor komplexne upraviť danú matériu.

131. Nad rámec možno ešte uviesť, že aj keď ústavný súd konštatuje v rozhodnutí

ústavný nesúlad namietanej úpravy, tak stále platí, že exekutíva a sprostredkovane

legislatíva sú oveľa disponovanejšie na posúdenie ekonomických možností v zdravotníctve

a na realizáciu s tým súvisiacich operatívnych aj koncepčných zmien vrátane zmien

zákonných (porov. poľské a nemecké rozhodnutie, bod 105 – 107). Za to nesú politickú aj

ústavnoprávnu zodpovednosť (Hirschl, R. Towards Juristocracy. The Origins and

Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007, s. 211).

V rozhodovacej činnosti ústavných súdov sa prelínajú rôzne teórie ľudských práv –

liberálna, demokratická, sociálna, inštitucionálna (porov. Wagnerová, E. Pluralita hodnot

a pluralita interpretací. In: Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobro v ústavní demokracii

– polemické a kritické úvahy. Praha: Slon, 2011, s. 214 a nasl.). V rôznych prípadoch môže

byť podľa kontextu akcentovaná vo väčšej miere než ostatné jedna z týchto teórií.

Demokratický prvok v sebe zahŕňa jednak nutnosť podpory demokratických procesov

zo strany ústavného súdu a taktiež ponechanie riešenia fiškálnych a sociálnych otázok

na zákonodarcovi. V predmetnej veci ústavný súd stále zdôrazňuje demokratický

komponent ochrany ústavnosti. Ten je previazaný nielen s už spomenutou úlohou exekutívy

a legislatívy, ale aj s výraznou legitimitou, ktorou bol prijatý napadnutý zákon. Napokon

neštátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nemožno považovať za tak zraniteľnú

skupinu, aby táto nemohla vyvinúť demokratický tlak na zmenu ekonomických parametrov,

ktoré ju zaťažujú. V tomto smere je nutné uviesť, že ústavný súd nepovažuje za ústavne

nesúladnú podstatu, samotnú ideu napadnutého zákona, ale kombináciu konkrétneho

ekonomického a časového tlaku, ktorý v súčasnom modeli zdravotníctva pôsobí

na niektorých neštátnych poskytovateľov.

Námietka nesúladu napadnutého zákona s v spojení s

písm. a) – zákaz diskriminácie

132. Navrhovateľ vo svojom návrhu taktiež namieta, že zákonodarca napadnutým

zákonom zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov, resp.

neodôvodnene vytvoril dve skupiny osôb – sestry a ostatní nelekárski zdravotnícki

pracovníci (porov. tiež rozpravu k návrhu zákona, 28. schôdza národnej rady, V. volebné

obdobie, 31. január 2012). Tým malo byť porušené ustanovenie čl. 12 ods. 2 v spojení

s ) . Diskriminácia môže podľa navrhovateľa vznikať tak u štátnych, ako

aj u neštátnych poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.

133. Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s určitou skupinou osôb

sa zaobchádza v porovnateľnej situácii menej výhodným spôsobom ako s inou skupinou

osôb, ak sa tak deje na základe tzv. kvalifikovaného kritéria. Ústavný súd hodnotí

v abstraktnej kontrole porušenie rovnosti v zásade v súvislosti s porušením iného

základného práva alebo slobody [rovnosť pridružená, akcesorická; – zákon

o sociálnych službách; porov. Šuta, P. Sociálne práva v judikatúre Ústavného súdu

Slovenskej republiky. In. Wintr, J., Antoš, M. (eds.): Sociální práva. Praha: Leges 2011,

s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text v : „Základné práva a slobody sa

zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany slobody pred štátom.

Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len

v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody. Takúto akcesoritu so základným

právom je nutné odlišovať od akcesority s právom podústavným (porov. Protokol č. 12).

134. Ústavný súd aplikoval na diskrimináciu tento ústavnoprávny test (

– zmena odpredaja štátnych bytov, , , – zákon

o sociálnych službách), teda nachádzal odpovede na túto množinu otázok:

(1) Došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe

alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd

(2) a bolo to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného

neospravedlniteľného dôvodu,

(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine

(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť (porov. rozhodnutie ústavného súdu

ČSFR ), pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný, legitímny

záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah?

K otázkam je nutné doplniť, že ich testovanie nemusí byť striktne kaskádovité ako

pri klasickom teste proporcionality (kladné zodpovedanie jednej otázky nie je striktne

predpokladom na položenie ďalšej otázky, ), pretože sa tu značne prelínajú

jednotlivé parametre (napr. porovnateľnosť s otázkou statusu, kvalifikovaného kritéria;

porov. test podľa , resp. Rovnostní dozvuky, Jiné právo 12. apríl 2008 na

jednej strane a test ESĽP na strane druhej – Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1214 a nasl).

135. (bod 1 testu – porovnateľnosť) Napadnutým zákonom skutočne došlo

k vyčleneniu dvoch skupín osôb. Ak by malo ísť o diskrimináciu, muselo by byť s rôznymi

skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, zaobchádzané

rozdielnym spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu),

pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod.

Na zistenie diskriminácie je v prvom rade nutné určiť porovnateľnosť – komparátor

(spoločný menovateľ), zmysluplnosť spoločných prvkov porovnávaných osôb alebo skupín

osôb. V predmetnej veci by mohlo byť komparátorom postavenie nelekárskeho zamestnanca

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd musel zistiť, či nová skupina je

neústavne diskriminovaná voči týmto skupinám [porovnaj: Bobek, M., Boučková, P., Kühn,

Z. (eds.) Rovnost a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007; Fredman, S. Antidiskriminační

právo. Praha: Multikulturní centrum, 2007]. Už na tomto mieste možno zapochybovať, či

možno so sestrami porovnávať nelekárskych zamestnancov zdravotníckych zariadení

vzhľadom na isté tradične špecifické postavenie sestier.

136. (bod 1 testu – akcesorita) Mzdové nároky nie je jednoduché klasifikovať

z hľadiska základných práv. V časti týkajúcej sa ochrany majetku ústavný súd uviedol, že

mzdy sestier vníma ako verejný záujem, než ako subjektívne právo. Minimálna mzda by

mohla byť chránená právom na dôstojnosť, ale to nie je prípad garantovanej mzdy, o ktorú

ide v predmetnej veci. Akcesorita je teda veľmi oslabená, ba vylúčená. Nedošlo teda

k vytvoreniu dvoch skupín osôb v spojitosti s výkonom niektorého základného práva alebo

slobody.

137. (bod 2 testu – kvalifikované kritérium) Zákonodarca taktiež nerozlišoval novú

skupinu voči uvedeným porovnateľným skupinám na základe kvalifikovaného kritéria, teda

na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného

zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej

skupine, majetok a rod alebo podobného statusu. (Možno priznať, že ústavný súd spravidla

vykladá kvalifikované kritérium voľnejšie, a tým sprísňuje kritéria pre zákonodarcu.) Status

iného než zamestnanca – sestry, nie je striktne vzaté takým podobným statusom, ktorý by

mohol byť považovaný za kvalifikované kritérium.

138. V nadväznosti na predchádzajúcu časť testu ústavný súd uvádza, že

v predmetnom prípade ústavný súd aplikoval ako východiskový klasický prístup

k diskriminácii, ktorý je založený na komponentoch akcesority ( – povinnosť

obcí akceptovať dlhopisy za odpredaj bytov, a 20 ; – odvod za

drobenie pozemkov, a 20 , – Agrokomplex, a 20 ;

– „zlaté“ akcie, a 20 ; – vstup prokurátora do

civilného konania, a 46 ; – výluka správneho súdneho prieskumu

priestupkov do 2 000 Sk, a 46 ; – zbrojný preukaz odopieračov,

a 25 ods. 2 , – matičný majetok a 20 , –

exekučná imunita zdravotných poisťovní a exekučné privilegovanie bánk, a 12 ;

– prieskum rozhodnutí NBÚ, a 46 ; – zníženie

poplatku z omeškania v zdravotníctve, a 20 ; – zbrane a strelivo,

a 35 ; – vysokoškolský zákon II, a 42 ; –

reforma dôchodkovej reformy, a 39 ; – obce a sociálne služby,

a 35 ; – diaľnice, a 20 ; – exekučná

imunita štátu a 20 ) a kvalifikovaného kritéria ( –

antidiskriminačný zákon/smernica, ).

139. Európska konštitucionalistika vrátane ESĽP modifikujú tieto východiskové

pozície a súdy ústavného typu aktivistickejšie preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo

k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo skôr v širšom

vecnom rámci základného práva a zvlášť či nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného,

než kvalifikovaného kritéria, na základe podobného statusu (napr. povolanie). Súdy sa tak

do určitej miery približujú prieskumu odôvodnenosti, takmer koncepčnosti danej právnej

úpravy, v kontexte princípu rovnosti. Preto je tu na vyslovenie protiústavnosti nutná vyššia

intenzita zásahu. (Možno priznať, že rozmanitosť života a zložitosť spoločnosti robí mnohé

prípady silne závislými na konkrétnych okolnostiach.) V predmetnej veci by mohlo byť

kvázi akcesorickým právom právo (nárok) na mzdu porovnateľnú s tou, akú majú

garantované sestry. Iným postavením, statusom by mohlo byť postavenie v skupine

nelekárskych zdravotníckych zamestnancov, ktorá je však podstatne rozptýlenejšia

z hľadiska rozmanitosti profesií. Napadnuté ustanovenie by však prešlo aj takýmto

prísnejším testom (z pohľadu nárokov na zákonodarcu) rovnosti, pretože vznik novej

skupiny voči porovnávanej skupine nebol arbitrárny – bol odôvodnený, a to verejným

záujmom na adekvátnom a dôstojnom odmeňovaní sestier (Zákonná úprava, ktorá

zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z tohto dôvodu označená za takú, ktorá

porušuje princíp rovnosti. V oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových

práv sú zásahy zvýhodnenia v hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale niekedy aj

nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí. –

– brigády študentov). Navrhovateľ, odvolávajúc sa (bod 41) na rozhodnutie

ESĽP Evans v. Spojené kráľovstvo, tvrdí, že na rozlišovanie nebol legitímny cieľ, pričom

uvádza, že napadnutý zákon narúša „systémové a koncepčné riešenie pracovnoprávnych

vzťahov“ zdravotníckych pracovníkov. V tejto súvislosti možno odkázať na bod 122 a 123,

kde sa ústavný súd už vyjadruje k legitímnosti cieľa a zároveň dodať, že „systémové

a koncepčné riešenie pracovnoprávnych vzťahov“ je otázkou skôr vecnej správnosti, než

ústavnosti (bod 98). V súlade s akcentom na demokratický komponent ústavnosti ústavný

súd uvádza, že v kontexte danej veci sa v aktuálnom kontexte veci necíti povolaný

rozhodovať o mzdových úrovniach jednotlivých zdravotníckych pracovníkov, pričom

taktiež nelekárski zdravotnícki zamestnanci majú rovnako ako sestry právne a sociálne

nástroje ako v demokratickej spoločnosti presadzovať svoju predstavu o mzdovom

ohodnotení.

Okrem už uvedeného ústavný súd nad rámec veci pripomína, že mu neunikol rodový

kontext napadnutej právnej úpravy. Ten sa napokon odzrkadľuje už v názvoch povolaní,

ktorých mzdové nároky sa upravili – sestry a pôrodné asistentky. V tomto kontexte, však

napadnutá právna úprava nenarúša ústavný princíp rovnosti, skôr naopak, a to zvlášť vo

vzťahu k platovej úrovni niektorých lekárov (porov. v tomto kontexte návrh zákona tlač

422, bod 102 nálezu). Právna úprava nijako nesmeruje k znevýhodneniu mužov ani ako

pohlavia, ani ako rodu [pórov. Bobek, M., Boučková, P., Kühn, Z. (eds.) Rovnost

a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 246; Havelková, B.: Rovnost v odměňování žen

a mužů. 1. vydání. Praha: Auditorium, 2007].

Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska námietky diskriminácie voči nelekárskym

zamestnancom je namietané ustanovenie ústavne súladné, a nie je ústavne vyrušujúce ani

v širšom zmysle vnímaného princípu rovnosti a to vo vzťahu k lekárom.

140. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že zákon

č. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek

a ktorým sa dopĺňa o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri

výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s v spojení s

Slovenskej republiky, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Účinky tohto nálezu

141. Ústavný súd ešte v záujme právnej istoty dopĺňa, že predmetný nález nie je

titulom na žiadne kompenzácie medzi zamestnávateľmi a sestrami v dobe pozastavenia

účinnosti napadnutého zákona (, bod 65).

142. Uverejnením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zanikajú

účinky pozastavenia účinnosti napadnutého zákona ( a 6 ).

143. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že

medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

144. Vychádzajúc z citovaného bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke

Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek a ktorým sa dopĺňa

o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce

vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

do súladu s v spojení s . Ak tak národná rada v tejto lehote

neurobí, stratí označený zákon po uplynutí tejto lehoty platnosť.

145. Podľa sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanoviská sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcov Petra Brňáka, Milana Ľalíka a Rudolfa

Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013