Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 23/05

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2009 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety

slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20

ods. 1 prvou a druhou vetou a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady

Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho

účastníka, takto

rozhodol:

Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. júla

2005 č. k. -7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232

ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „napadnutá časť ustanovenia

zákona“ alebo „napadnuté ustanovenie“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20

ods. 1 prvou a druhou vetou a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. V úvode svojho návrhu generálny prokurátor citoval súvisiace ustanovenia

(ďalej aj „Obch. zák.“), a dodatkového protokolu, pričom po

citácii čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 4

a dodatkového protokolu konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“ alebo „zákonodarca“) sa týmito ustanoveniami dôsledne neriadila,

ak ponechala obsah napadnutej časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety Obch. zák. v tomto

znení: „Členstvo právnickej osoby v družstve zaniká jej vstupom do likvidácie alebo

vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu,

vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáha v podstate toho, aby ústavný súd vyslovil

napadnutú časť ustanovenia zákona za nesúladnú s označenými článkami

a dodatkového protokolu, pretože podľa jeho názoru by sa týmto odstránila možnosť vzniku

nežiaducej situácie, keď právnická osoba stráca svoje členstvo v družstve napriek tomu, že

konkurz vyhlásený na jej majetok bol zastavený odvolacím súdom z dôvodu jeho

nezákonného vyhlásenia.

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ ďalej poukázal na to, že právnické osoby –

podnikatelia podnikajú či už vo vlastnom mene, alebo ako spoločníci iných právnických

osôb – obchodných spoločností či družstiev. V prípade neúspechu v podnikaní môže byť

voči nim zahájené konkurzné konanie. V takomto prípade prestávajú byť spoločníkmi

(členmi) obchodných spoločností (družstiev) a patrí im vyrovnací podiel. Cieľom tohto

postupu je dosiahnutie uspokojenia veriteľov z majetku právnickej osoby – dlžníka.

V prípade, ak dodatočne dôjde právoplatným rozhodnutím súdu ku zrušeniu konkurzu

z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku,

obnovuje sa účasť právnickej osoby v spoločnosti, a to tak vo verejnej obchodnej

spoločnosti (§ 88 ods. 3 Obch. zák.), ako i v spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 148

ods. 4 Obch. zák.).

Podľa názoru generálneho prokurátora oproti právnickým osobám, ktoré sú

spoločníkmi vyššie uvedených obchodných spoločností, sú znevýhodnené tie právnické

osoby, ktoré sú členmi družstiev. Aj ich členstvo v družstve zaniká, ak je na nich vyhlásený

konkurz. Zákon im však neumožňuje obnovenie členstva v družstve ani vtedy, ak dodatočne

dôjde právoplatným rozhodnutím súdu k zrušeniu konkurzu z iných dôvodov, ako po

splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku.

Navrhovateľ poukázal i na to, že dôsledky vyhlásenia konkurzu nastávajú podľa § 13

ods. 5 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZKV“) okamihom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu. Proti tomuto uzneseniu

je prípustný opravný prostriedok, z čoho vyplýva, že je tu daná vykonateľnosť

neprávoplatného rozhodnutia súdu. [Pozn. V čase rozhodovania o tejto veci už platí § 23

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), podľa ktorého sa konkurz začína

vyhlásením v Obchodnom vestníku, avšak na argumente o vykonateľnosti neprávoplatného

rozhodnutia súdu sa nič nemení.]

Ustanovenie čl. l ods. 1 ukladá všetkým štátnym orgánom, a teda aj

zákonodarcovi, povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí

aj právna istota. Medzi prvky právnej istoty patrí aj predvídateľnosť rozhodnutí súdov

a záruka, že k zásahom do práv a povinností subjektov práva bude dochádzať len na základe

zákonných súdnych rozhodnutí. Pri zachovaní princípu právnej istoty môže byť rozhodnutie

súdu, proti ktorému sú prípustné riadne opravné prostriedky, vykonateľné len dočasne

a podmienečne. Pod dočasnosťou sa myslí doba do rozhodnutia o opravnom prostriedku,

pod podmienečnosťou skutočnosť, že takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť neskôr.

Ak táto podmienka nebude splnená, a práve naopak, ak dôjde k zrušeniu súdneho

rozhodnutia preto, že bolo nezákonne vydané, musia byť odstránené všetky jeho účinky,

ktoré nastali pred jeho zrušením. Keďže ustanovenie § 232 ods. 4 prvej vety slovného

spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch. zák. neobsahuje úpravu, ktorá by zakladala

obnovenie členstva právnickej osoby v družstve v prípade, ak dodatočne dôjde

právoplatným rozhodnutím súdu k zrušeniu konkurzu z iných dôvodov ako po splnení

rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, a keďže sa takáto úprava nevyskytuje

ani na inom mieste Obch. zák., podľa navrhovateľa nie je napadnutá časť ustanovenia

zákona v súlade s prvou vetou .

Už popísaný právny stav znevýhodňuje právnické osoby – členov družstiev oproti

právnickým osobám – spoločníkov obchodných spoločností, keďže po zrušení nezákonného

vyhlásenia konkurzu im neumožňuje obnoviť predchádzajúci stav. Z tohto dôvodu podľa

názoru generálneho prokurátora nie je napadnutá časť ustanovenia zákona v súlade ani

s .

Navrhovateľ napokon uviedol, že ústavná ochrana majetku sa vzťahuje aj na právo

pokojne majetok užívať a disponovať ním podľa vôle vlastníka. Napadnuté ustanovenie

tým, že neumožňuje obnovenie členstva právnickej osoby v družstve po zániku skutočností

tvoriacich prekážku v trvaní členstva, zasahuje do pokojného užívania majetku, čím

vlastníkovi – právnickej osobe – odníma právo na ochranu jeho vlastníctva, v dôsledku čoho

vlastnícke právo právnickej osoby ako člena družstva nepožíva rovnakú mieru ochrany ako

vlastnícke právo právnickej osoby – člena obchodnej spoločnosti. Z týchto dôvodov nie je

napadnutá časť ustanovenia zákona ani v súlade s čl. 12 ods. l a čl. 20 ods. 1 prvou vetou

a druhou vetou , ani s dodatkového protokolu.

Z uvedených podstatných dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd

v danej veci prijal takýto nález:

«Ustanovenie § 232 ods. 4 vety prvej slovného spojenia „alebo vyhlásením

konkurzu“ v znení neskorších predpisov(...) nie

je v súlade s čl. 1 ods. 1 vetou prvou(...), čl. 12 ods. l ods. 2, čl. 20 ods. 1 vetou prvou

a vetou druhou a s Protokolu.»

Generálny prokurátor svojím listom č. k. -33 z 18. novembra 2005

ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

3. Národná rada vo svojom stanovisku č. j. 1337/2005 z 9. novembra 2005 vyslovila

nesúhlas s podaným návrhom, pričom poukázala na to, že odlišnosť účelu a právnej úpravy

družstva od verejnej obchodnej spoločnosti a spoločnosti s ručením obmedzeným

odôvodňuje aj odlišnú právnu úpravu zániku, resp. obnovy členstva (spoločníctva)

právnickej osoby v uvedených subjektoch. Na argument porušenia princípu právnej istoty

reaguje zákonodarca názorom, podľa ktorého rozhodovanie súdu o vyhlásení konkurzu nie

je náhodné, pretože súd preskúmava zákonné podmienky vyhlásenia konkurzu. Ak aj dôjde

k vyhláseniu konkurzu, tak člen družstva – právnická osoba nestráca svoj majetok, ale tento

len mení svoju formu z členského podielu na podiel vyrovnací.

Predseda národnej rady oznámil, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní,

pričom predseda národnej rady zvolený vo IV. volebnom období listom z 24. októbra 2006

oznámil ústavnému súdu, že národná rada vo vzťahu k prerokovávanej veci zotrváva na

stanovisku z III. volebného obdobia.

4. Vláda Slovenskej republiky nevyužila svoju kompetenciu zaujať k návrhu

stanovisko.

5. Ústavný súd oslovil aj Družstevnú úniu Slovenskej republiky (ďalej len

„družstevná únia“), záujmové združenie právnických osôb s ponukou vyjadriť sa

k predmetnej veci, pretože družstevná únia predstavuje najvyšší koordinačný orgán

reprezentujúci záujmy a rozvoj družstevného hnutia na Slovensku

(http://www.dusr.sk/stanovy.php).

Družstevná únia v liste z 22. decembra 2008 uviedla, že v právnej praxi fungovania

družstiev doteraz neboli konfrontovaní so situáciou, že by v súvislosti s aplikáciou § 232

ods. 4 Obch. zák. došlo k namietaniu zásahu do práv právnických osôb – bývalých členov

družstva, ktorých členstvo zaniklo na základe uvedeného ustanovenia.

Napriek presvedčeniu, že platné znenie § 232 ods. 4 Obch. zák. podľa družstevnej

únie nekoliduje so znením a dodatkového protokolu, v záujme dôslednejšej ochrany

individuálnych záujmov členov družstiev možno pripustiť potrebu zmeny zákona, ktorou sa

zavedie inštitút obnovenia zaniknutého členstva právnickej osoby v družstve podľa § 232

ods. 4 Obch. zák. V takom prípade by však zjavne nebolo žiaduce, ak by „uvoľnený“

členský podiel nadobudlo družstvo a následne ho prevádzalo v zmysle § 113 ods. 5 Obch.

zák. na iných členov alebo tretie osoby. Účelnejšia by pravdepodobne bola úprava, ktorá by

obnovenie členstva právnickej osoby v družstve umožňovala do času zníženia základného

imania, pričom by zároveň obnovenie členstva viazala na podmienku vrátenia vyrovnacieho

podielu družstvu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Na návrh generálneho prokurátora je predmetom posudzovania súlad časti

ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch.

zák. s označenými článkami a dodatkového protokolu.

Platné ustanovenie § 232 ods. 4 Obch. zák. s vyznačením napadnutého ustanovenia

kurzívou znie:

„Členstvo právnickej osoby v družstve zaniká jej vstupom do likvidácie alebo

vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu,

vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. (...)

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. (...)

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstatou návrhu je námietka, že v v nesúlade s

prvou vetou, ods. l a 2 a prvou vetou a druhou vetou a

dodatkového protokolu chýba explicitná možnosť obnovy členstva právnickej osoby

v družstve v prípade zrušenia vyhlásenia konkurzu zastavením konkurzného konania

odvolacím súdom. Tým má dochádzať k nerovnosti voči právnickým osobám, spoločníkom

v. o. s. a s. r. o., kde je takáto možnosť explicitne upravená. Zároveň má dochádzať k zásahu

do práva na pokojné užívanie majetku právnickej osoby – člena družstva, pretože sa

neobnovuje do pôvodnej podoby pred vyhlásením konkurzu.

Ústavný súd sa v posudzovanej veci musel zaoberať predovšetkým povahou

konkurzu, jeho účelom, štádiami a vzhľadom na danú problematiku najmä jeho zrušením.

Vyhlásením konkurzu súdom sa začína konkurz v už plynúcom konkurznom konaní.

Podľa vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa

považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom

vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

Účelom konkurzu je relatívne spravodlivé, ale spravidla len pomerné uspokojenie

úpadcových veriteľov. V prípade členstva právnickej osoby – dlžníka, úpadcu, v družstve je

na naplnenie účelu konkurzného konania nevyhnutné, aby sa správca, a teda v konečnom

dôsledku veritelia, taktiež mohli dostať k vyrovnaciemu podielu v družstve, ktorý je

súčasťou majetku úpadcu. Zákonodarca zvolil koncepciu, ktorá uvoľňuje cestu k majetku

zánikom členstva právnickej osoby v družstve (historicky porov. § 239 zák. článku XXIII

z r. 1898 – Slovenský obchodný zákon). To je ústavne akceptovateľný a proporcionálny

zásah do majetkovej sféry právnickej osoby – člena družstva. Hľadiac takto na izolované

napadnuté ustanovenie „vyhlásením konkurzu“ ústavný súd konštatuje, že je súladné

s označenými článkami . To znamená, že miesto spornej protiústavnosti („Sitz der

Verfassungswidrigkeit“) leží mimo napadnutého textu, v eventuálnom legislatívnom

opomenutí, aj keď je dané opomenutie s napadnutým textom nerozlučne previazané. Možno

doplniť, že podľa nemeckej právnej úpravy zaniká účasť právnickej osoby v družstve až po

právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu. V Poľskej republike vyhlásenie konkurzu

členstvo v družstve neovplyvňuje.

Podľa ustanovení a 103 platí, že vyhlásený konkurz musí byť vždy

zrušený. Inými slovami, konkurz sa vždy uzatvára zrušením.

Podľa ods. 1 súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu pre

nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti

podstate(...)

Súd rozhodne na návrh správcu o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu

výťažku (ods. 2)

Právoplatnosť uznesenia o zrušení konkurzu súd oznámi v Obchodnom vestníku.

Zverejnením oznámenia zanikajú účinky konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51,

§ 53 až 56 a funkcia veriteľského výboru, ak bol ustanovený. Platnosť a účinnosť úkonov

vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá (ods. 4).

Podľa konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné

konanie. Uznesenie súd doručí úpadcovi a správcovi; uznesenie tiež bezodkladne zverejní

v Obchodnom vestníku. Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku zanikajú účinky

konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51, § 53 až 56, obnovujú sa zabezpečovacie

práva, ktoré zanikli podľa § 29 ods. 2, a zaniká funkcia správcu a funkcia veriteľského

výboru, ak bol ustanovený.

Konkurz sa teda zrušuje v troch prípadoch, a to (1) rozhodnutím konkurzného súdu

pre nedostatok majetku, (2) rozhodnutím konkurzného súdu po splnení konečného rozvrhu

výťažku a napokon (3) zastavením konkurzného konania odvolacím súdom (porov. Ďurica,

M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, Žilina 2006,

s. 382 a nasl.), pričom prvý a druhý prípad tvoria odlišnú skupinu, ako prípad tretí. [Pri

v. o. s. a s. r. o. sa podľa doslovného znenia spoločníctvo obnovuje,

ak je konkurz zrušený z iných dôvodov ako v bodoch (1) a (2). Takýmto iným spôsobom

zrušenia konkurzu je pri vzájomnom previazaní ustanovení a

v platných zneniach len zrušenie, resp. zastavenie konkurzu podľa bodu (3).] V treťom

uvedenom prípade odvolací súd na základe odvolania dlžníka zmení rozhodnutie okresného

súdu o vyhlásení konkurzu tak, že ho zastaví, pretože vyhlásenie konkurzu nebolo dôvodné.

Z uvedeného vyplýva, že na základe nezákonného rozhodnutia okresného súdu dochádza,

vychádzajúc z doslovného výkladu , k nenávratnému zániku

členstva právnickej osoby v družstve.

V tomto kontexte, a nie izolovane, napáda navrhovateľ predmetné ustanovenie.

Navrhovateľ teda napáda ustanovenie, na základe ktorého zaniká členstvo právnickej osoby

v družstve, hoci odvolací konkurzný súd autoritatívne rozhodol, že konkurz bol vyhlásený

nezákonne. V podstate však napáda len jednu z troch právnych noriem, ktoré majú spoločnú

hypotézu v napadnutom ustanovení (K problému porov. Křepelka, F.: Úvaha o postupu

Ústavního soudu při rušení neústavního ustanovení zákona. Im: ČpPVaP 1/2000, s. 52

a nasl.).

Predmetom skúmania ústavného súdu je teda (ne)súladnosť právnej normy, podľa

ktorej vyhlásením konkurzu na právnickú osobu zaniká jej členstvo v družstve (§ 232 ods. 4

Obch. zák.) aj v tom prípade, ak odvolací konkurzný súd následne autoritatívne rozhodol, že

konkurz bol vyhlásený nezákonne ( ).

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ napáda tú skutočnosť, že istá časť právnej normy

neústavne absentuje v . Aby mohol procesne artikulovať

neústavnosť legislatívneho opomenutia, sťažovateľ napadol pozitívne, resp. explicitné

ustanovenie , ktoré síce izolovane nie je protiústavné, ale je nutnou

podmienkou pre vznik eventuálnej situácie, keď po zrušení konkurzu pre jeho nezákonnosť

nedôjde k obnove členstva právnickej osoby v družstve.

Ústavný súd musel predovšetkým ustáliť, či môže v rámci abstraktnej kontroly

preskúmať na základe napadnutého ustanovenia aj ústavnosť legislatívneho opomenutia,

a to absencie ustanovení o obnove členstva právnickej osoby v družstve po nezákonne

vyhlásenom konkurze.

Ústavný súd vychádzajúc z modernej konštitucionalistiky rozlišuje medzi

legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou (porov. The XIVth Congress of the

Conference of European Constitutional Courts, Vilnius 2008. Dostupné na internete:

http://www.lrkt.lt/conference.html). Legislatívna nečinnosť (legislative non-action,

zaniechanie ustawodawce, nepravá medzera v práve) znamená, že daná oblasť

spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná úplne mimo právnu reguláciu.

Tento druh medzery spravidla nebýva objektom skúmania ústavných súdov v rámci

abstraktnej kontroly. Legislatívne opomenutie (legislative omission, pominięcie

prawodawce) je naopak stavom, keď zákonodarca pozitívne upravujúc určitú oblasť

spoločenských vzťahov opomenul niektoré významné prvky tejto právnej úpravy.

Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú oblasť nekompletne či

fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný z hľadiska integrity

daného inštitútu, resp. ústavnosti (čiastočná nečinnosť zákonodarcu, partielle Untätigkeit

des Gesetzgebers). Ústavné súdy za určitých okolností riešia situáciu legislatívneho

opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho zákonodarcu, alebo ústavne

konformným výkladom. Všeobecný súd nesmie pri rozhodovaní odmietnuť spravodlivosť

ani v prípade nepravej medzery v práve. Ústavný súd však v rámci abstraktnej kontroly

môže konštatovať, že ide o legislatívne opomenutie, a eventuálne ho riešiť derogačným

apelom na zákonodarcu. Môže však taktiež, využijúc aj perspektívu všeobecného súdu

aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne konformný výklad.

V predmetnej veci by sa prípadným zrušením napadnutého ustanovenia, ktoré je

jednou z nutných podmienok vzniku namietanej právnej situácie, vylúčila možnosť vzniku

takejto situácie, avšak za cenu znemožnenia uspokojenia veriteľov právnických osôb –

členov družstiev pri riadne, zákonne vyhlásených konkurzoch. Vo všeobecnosti však

ústavný súd vychádzajúc z pripúšťa aj takéto právne riešenie pri extrémnych

prípadoch legislatívneho opomenutia (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Ústavný súd v okolnostiach danej veci musel preskúmať, či je doslovný výklad

napadnutého ustanovenia protiústavný.

Na posúdenie veci je užitočný aj exkurz k vývoju súvisiacej právnej úpravy.

Napadnuté ustanovenie je súčasťou už od jeho účinnosti 1. januára

1992 ešte v období bývalej ČSFR. Aj keď aj vtedajší zákon o konkurze a vyrovnaní

č. tiež poznal zrušenie konkurzu z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho

vyhlásenie (), pôvodné znenie upravovalo len zánik členstva

právnickej osoby v družstve v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Podobne zanikala aj účasť

spoločníka v. o. s. vo v. o. s. podľa § 88 ods. 1 písm. e) v spojení s § 88 ods. 2 Obch. zák.,

účasť komplementára v komanditnej spoločnosti podľa § 93 ods. 2 v spojení s § 88 ods. 1

písm. e) a § 88 ods. 2 Obch. zák., účasť komanditistu podľa § 102 ods. 2 Obch. zák., ako aj

účasť spoločníka s. r. o. v s. r. o. podľa § 148 ods. 2 Obch. zák. Napokon je vhodné uviesť,

že podľa pôvodného znenia sa zrušovala obchodná spoločnosť

vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok

majetku, avšak obchodná spoločnosť sa nepovažovala za zrušenú, ak bol návrh na

vyhlásenie konkurzu zamietnutý z iného dôvodu, než pre nedostatok majetku spoločnosti

[§ 68 ods. 3 písm. f) a § 68 ods. 4 Obch. zák.]. Družstvo sa zrušovalo vyhlásením konkurzu

alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku (§ 254 ods. 2

písm. b) Obch. zák. Z uvedeného vyplýva, že už v pôvodnom znení

bolo naznačené riešenie nezákonného konkurzu, ale len vo vzťahu k obchodným

spoločnostiam, a nie vo vzťahu k spoločníkom či členom družstiev. Nedokonalú úpravu

pôvodného znenia možno pripísať dobovému chvatu ekonomickej

transformácie.

Zákonodarca v Českej republike novelou Občanského soudního řádu a Obchodního

zákoníka zákonom č. 30/2000 Sb. zaviedol možnosť obnovy členských práv v družstve, ak

bol zrušený konkurz na majetok člena z iných dôvodov, než po splnení rozvrhového

uznesenia alebo pre nedostatok majetku. To platí obdobne pri zastavení výkonu rozhodnutia

alebo exekúcie. Aktuálne znenie § 231 ods. 2 Obchodního zákoníka je nasledujúce: „Jestliže

byl zrušen konkurs na majetek člena z jiných důvodů, než po splnění rozvrhového usnesení,

nebo proto, že majetek dlužníka je zcela nepostačující, jeho členství se obnovuje; jestliže již

družstvo vyplatilo jeho vypořádací podíl, musí jej do 2 měsíců od zrušení konkursu družstvu

nahradit. To platí obdobně i v případě, že byl pravomocně zastaven výkon rozhodnutí

postižením členských práv a povinností člena v družstvu nebo pravomocně zastavena

exekuce podle zvláštního právního předpisu.“ V podstate zhodné právne riešenie bolo

zavedené pre spoločníka v. o. s. (§ 88 Obchodního zákonníka), komanditistu komanditnej

spoločnosti (§ 102 Obchodního zákonníka) a spoločníka s. r. o. (§ 148 Obchodního

zákonníka).

V Slovenskej republike sa obdobné právne riešenie zaviedlo novelou Obchodného

, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002 (ďalej len „“).

Zákonodarca však v výslovne zaviedol obnovu len u spoločníkov

v. o. s. (§ 88 Obch. zák.) a s. r. o. (§ 148 Obch. zák.) v tomto znení:

§ 88 Obch. zák. - Zrušenie a likvidácia spoločnosti

1) Okrem prípadov uvedených v § 68 sa spoločnosť (pozn. verejná obchodná

spoločnosť) zrušuje:(...)

e) vyhlásením konkurzu na majetok niektorého zo spoločníkov alebo zamietnutím

návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku(...)

(2) Pri dôvodoch zrušenia spoločnosti uvedených v odseku 1 písm. a), c), d), e), f)

a g) sa môžu zostávajúci spoločníci zmenou spoločenskej zmluvy dohodnúť, že spoločnosť

trvá aj naďalej bez spoločníka, ktorého sa dôvod zániku týka. (...)

(3) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa

odseku 1 písm. e) právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení

rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, účasť spoločníka v spoločnosti sa

obnovuje. Ak spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí

primerane, aj ak bola právoplatným rozhodnutím súdu zastavená exekúcia podľa osobitných

zákonov.

§ 148 Obch. zák. - Zrušenie účasti spoločníka súdom (pozn. v spoločnosti s ručením

obmedzeným)

(2) Vyhlásenie konkurzu na majetok spoločníka alebo zamietnutie návrhu na

vyhlásenie konkurzu pre nedostatok jeho majetku má rovnaké účinky ako zrušenie jeho

účasti v spoločnosti súdom. (...)

(4) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa

odseku 2, právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení

rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku a spoločnosť doposiaľ nepoužila jeho

obchodný podiel podľa § 113 ods. 5 a 6, účasť spoločníka v spoločnosti sa obnovuje; ak

spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí primerane aj

vtedy, ak bola právoplatným rozhodnutím súdu zastavená exekúcia podľa osobitného

zákona.

Dôvodová správa k (tlač 989, 2. volebné obdobie národnej

rady) o samotnom inštitúte obnovy účasti spoločníka vo v. o. s. a s. r. o. úplne mlčí.

Nemožno sa teda ani nepriamo dozvedieť, prečo novelou nedošlo k úprave obnovy členstva

právnickej osoby v družstve alebo komanditistu v komanditnej spoločnosti.

Navrhovateľ namieta okrem iného protiústavnosť spočívajúcu v nerovnosti medzi

právnickými osobami členmi družstiev a právnickými osobami, spoločníkmi v. o. s. a s. r. o.

Tým malo byť porušené ustanovenie a 2 . Nerovnosť býva typickým

dôvodom legislatívneho opomenutia, keď zákonodarca neposkytne podobným subjektom

rovnaký právny režim (porov. mutatis mutandis ; tiež národné správy dostupné

na internete http://www.lrkt.lt/conference.html).

Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s rôznymi skupinami osôb,

ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, je zaobchádzané rozdielnym

spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto

rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. K tomu je nutné

pripomenúť, že zákaz diskriminácie je primárne nástrojom na odstránenie krívd

narúšajúcich ľudskú dôstojnosť, čo nie je typické pre právnické osoby, ba čo viac, pre

obchodné spoločnosti a družstvá (Porov. Bobek, M.: Princip rovnosti a zákaz diskriminace

(nejen) ve správním právu. Správní právo 2009, s. 456-474). Ústavný súd majúc na vedomí

uvedené hodnotí danú vec menej striktne s tým, že predmetná vec je tiež previazaná

s ochranou pokojného užívania majetku.

V okolnostiach danej veci ústavný súd aplikoval na diskrimináciu 4 – bodový

ústavnoprávny test (porov. ). Možno konštatovať, že napadnutou právnou

normou skutočne došlo k vytvoreniu dvoch skupín právnických osôb (bod 1 testu).

Na zistenie diskriminácie je v prvom rade nutné určiť cieľ porovnávania – komparátor

(spoločný menovateľ), pričom týmto cieľom je dôvod, prečo by mali byť dve skupiny osôb

vôbec porovnateľné. V predmetnej veci je akceptovateľným komparátorom spoločníctvo,

resp. členstvo právnickej osoby v obchodných spoločnostiach v. o. s., s. r. o. a k. s., ktoré

vykazujú mnohé podobnosti s družstvom. Obchodné spoločnosti aj družstvá sú združeniami

s hospodárskym účelom. Významný, avšak podľa platnej úpravy potlačený solidárny prvok

družstiev, oproti prvku ziskovému pri obchodných spoločnostiach nenarušuje ich podobnosť

spočívajúcu v hospodárskom účele a odlišujúcu ich od iných súkromných združení (Eliáš,

K.: Kurs obchodního práva, Právnické osoby jako podnikatelé. Praha 1995. C. H. Beck:

s. 253; Pelikánová, I.: Obchodní právo I. díl, Codex: Praha 1994. s. 289 a nasl.). Družstvo je

napokon blízke obchodným spoločnostiam okrem akciovej spoločnosti aj svojím osobným

prvkom. Koncepcia obchodného, resp. členského podielu a uzatvorenosť, resp. otvorenosť

nie je rozhodujúca pre spochybnenie komparátora. Ústavný súd teda nesúhlasí

s argumentom národnej rady a družstevnej únie o relevantnej odlišnosti družstiev a v. o. s.,

resp. v tomto prípade s. r. o. Z hľadiska komparátora nie je významný samotný charakter

právnických osôb, spoločníkov či členov družstiev.

Ústavný súd musel ďalej zisťovať, či právnická osoba – členka družstva je neústavne

diskriminovaná voči právnickým osobám, spoločníkom v. o. s, s. r. o. a k. s.

K členskému podielu sa viaže majetková hodnota nielen v zmysle nominálnom

(peňažná hodnota), ale hlavne v zmysle určitej kvality – majetková hodnota práve v podobe

členského podielu. Po zrušení nezákonného konkurzu sa majetok spoločníkov v. o. s.,

s. r. o. a k. s. obnovuje v pôvodnej podobe obchodného podielu, avšak členský podiel

právnickej osoby v družstve sa neobnovuje. Došlo teda k vytvoreniu dvoch skupín osôb

v spojitosti s výkonom práva na pokojné užívanie majetku (bod 1 testu). Právnická osoba –

člen družstva sa po nezákonnom konkurze dostáva z hľadiska obnovy jej členstva do

evidentne horšieho postavenia ako právnické osoby – spoločníci v. o. s. a s. r. o. v rovnakej

situácii (bod 3 testu), pričom na takéto rozdielne zaobchádzanie nemožno nájsť rozumné

ospravedlnenie (bod 4 testu). Možno teda konštatovať, že pri intenzívnejšom teste rovnosti

(rational basis test), berúc do úvahy širokú diskréciu zákonodarcu, je doslovný výklad

platnej právnej úpravy v rozpore s princípom rovnosti.

používa v v súvislosti s ľudskoprávnou ochranou majetku pojem

„vlastniť“. Slovesom „vlastniť“ vyjadruje právny vzťah k majetku („vlastniť

majetok“), ktorý je predmetom ústavnoprávnej ochrany. Sloveso „vlastniť“ nemá

vyjadrovať, že popri veciach sú predmetom vlastníckeho práva aj práva a majetkové

hodnoty (porov. ), a tým deformovať zmysluplnú civilistickú

terminológiu. Zároveň však uvedené, samozrejme, neznamená, že by predmetom ústavnej

ochrany boli len veci (ktoré sú jediné predmetom vlastníckeho práva). Spojenie „vlastniť

majetok“ tak významovo možno stotožniť so slovným spojením „mať majetok“, pričom

predmetom ochrany pred verejnou mocou podľa je majetok zahŕňajúci veci,

majetkové práva a iné majetkové hodnoty. Členský podiel v družstve možno podľa

komercionalistiky považovať za inú majetkovú hodnotu (v tejto perspektíve je nutné vnímať

aj nález sp. zn. ; k členskému podielu porov. tiež: Eliáš, K.: pozri str. 14 cit.

dielo, s. 116; Ovey, C., White, R. C. A.: Jacobs & White, the European Convention on

Human Rights. 4th edition. Oxford 2005, s. 350). Nález z uvedených dôvodov používa

vo vzťahu k členskému podielu ako komponentu majetku pojem právo na pokojné užívanie

majetku.

Navrhovateľ ďalej argumentuje, že neobnovenie členského podielu v družstve je

v nesúlade s právom na pokojné užívanie majetku. V rozhodnutí Bramelid (BRAMELID

and MALMSTRÖM v. SWEDEN, 8588/79; 8589/79, 10. december 1982, s. 81) Európsky

súd pre ľudské práva uviedol, že právo na pokojné užívanie majetku sa vzťahuje aj na akcie

obchodných spoločností. Ako sa uvádza v rozhodnutí, akcia je komplexným (zložitým)

inštitútom. Potvrdzuje, že jej držiteľ má podiel na spoločnosti spolu so súvisiacimi právami,

osobitne hlasovacím právom. Akcia taktiež znamená nepriamy nárok na majetok

spoločnosti. To znamená, že akcie majú ekonomickú hodnotu, a preto akcie s takýmito

vlastnosťami sú pod ochranou čl. 1 dodatkového protokolu (porov. tiež nález PL. ÚS

38/95). Podľa ústavného súdu aj členský podiel v družstve nesie v sebe rôzne zložky vrátane

výraznej ekonomickej hodnoty. Z hľadiska existencie vkladovej povinnosti, a teda

členského, resp. vyrovnacieho podielu vykazuje družstvo podobnosti s kapitálovými

spoločnosťami (Eliáš, K.: pozri str. 14 cit. dielo, s. 254). Na základe uvedeného ústavný súd

konštatuje, že členský podiel v družstve spadá pod ochranu a

dodatkového protokolu.

Ústavné právo na nezasahovanie do majetku je právom obmedziteľným

(podmieneným) v limitoch proporcionality. V predmetnej veci je síce v záujme uspokojenia

veriteľov v konkurznom konaní, aby právnická osoba stratila členstvo v družstve po

vyhlásení konkurzu, ale neexistuje žiaden ústavne akceptovateľný dôvod, aby po súdnom

rozhodnutí o nezákonnom vyhlásení konkurzu ostala takáto právnická osoba mimo

družstva. Nemožno tu argumentovať tým, že takýto člen dostane vyrovnací podiel, teda že

majetok ostane zachovaný, len zmení svoju podobu. V právnom štáte nemožno akceptovať,

aby v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy a nezákonného súdneho rozhodnutia musel

majiteľ strpieť čo i len zmenu presnej podoby majetku. Nemožno preto akceptovať názor

národnej rady o rovnocennosti členského a vyrovnacieho podielu z hľadiska zásahu do

práva na pokojné užívanie majetku. Z uvedeného vyplýva, že pri doslovnom výklade je

absencia neobnovy členstva taktiež v rozpore s ústavným právom na právo na pokojné

užívanie majetku.

Neobnovenie členstva dotknutej právnickej osoby nie je priaznivo naklonené ani voči

právu na združovanie, obzvlášť v kontexte účelu družstva, ktorým je aj solidarita

a vzájomná pomoc. Narušením členstva v družstve sa narúša integrita samotného družstva.

Podobne by mohlo byť zasiahnuté do práva podnikať, ak by dotknutá právnická osoba bola

podnikateľom. Napokon možno hodnotiť právnu úpravu ako rozpornú so zásadou právneho

štátu, podľa ktorej pochybenia štátu nemôžu by na úkor nositeľov ľudských práv a slobôd.

Ak národná rada oponuje nenáhodným rozhodnutím konkurzného súdu, tak tento argument

by bolo možné uplatniť vo vzťahu k zákonnému, ale nie voči nezákonnému rozhodnutiu

prvostupňového konkurzného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že doslovný výklad napadnutej právnej normy je v rozpore

s označenými článkami a dodatkového protokolu. Povinnosťou ústavného súdu pri

abstraktnej kontrole je však zohľadniť rôzne možnosti interpretácie, ak to napadnuté

ustanovenie umožňuje.

Samozrejmou súčasťou metodologického inštrumentária ústavného súdnictva je pri

abstraktnej kontrole ústavnosti metóda ústavne konformného výkladu zákona (porov.

Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde nakladatelství, s. r. o. 2003. s. 35

a s. 76). Všeobecný princíp, ktorý prikazuje vykladať právne predpisy v súlade s ,

nadobúda pri abstraktnej (prípadne konkrétnej – ) kontrole ústavnosti

špecifický význam. Tento špecifický význam vyplýva zo skutočnosti, že aj keď pri

abstraktnej kontrole navrhovatelia požadujú zrušenie textu právneho predpisu, ústavný súd

posudzuje súladnosť právnej normy, pričom na základe rôznych interpretácií môžu

z rovnakého textu vyplývať rôzne právne normy. Ak napadnutý predpis umožňuje viac

výkladov, pričom jeden je súladný s , tak ústavný súd v zásade uprednostňuje

nezrušenie tohto predpisu. Ústavný súd teda nezrušuje predpis pod podmienkou, že bude

vykladaný v súlade s (concept of constitutionality dependent on specified

interpretation, double construction rule), a zároveň zo skutočnosti, že ide o meritórne

rozhodnutie – nález prijatý požadovanou väčšinou (§ 4 ods. 3 prvá veta zákona o ústavnom

súde), vyplýva všeobecná záväznosť vykonaného výkladu zákona. Z opačného uhla

pohľadu ide o zrušenie tej interpretácie právneho predpisu, a teda takej právnej normy, ktorá

nie je ústavne súladná (porov. Zeidler, W.: The Federal Constitutional Court of the Federal

Republic of Germany: Decisions on the constitutionality of legal norms, 62 Notre Dame

Law Review 504, 1987. s. 507). Napokon uvedená metóda vychádza nielen zo špecifík

písaného práva a abstraktnej kontroly, ale aj z rešpektu k deľbe moci voči parlamentu.

V doterajšej rozhodovacej činnosti uplatnil ústavný súd túto podobu ústavne konformného

výkladu v troch nálezoch, a to sp. zn. , a sp. zn. .

V náleze sp. zn. ústavný súd konštatoval, že „keď právnu normu možno

vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými

dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ()“. Ústavný súd

nevyhovel návrhu na zrušenie ustanovenia, ktoré podľa navrhovateľa mohlo byť vykladané

ako zákaz volebnej kampane v tlači, pričom podal záväzný výklad, že tam použitý pojem

„uverejňovanie“ sa v danom kontexte vzťahuje na rozhlasové a televízne vysielanie, a nie

na tlač (porov. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 55

– posledný odsek). Podobne ústavný súd vykonal nálezom sp. zn. ústavne

konformný výklad o ochrane prírody a krajiny a nálezom

sp. zn. ústavne konformný výklad

Z. z. o prokuratúre.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd musel zistiť, či napadnutý právny predpis

unesie ústavne konformný výklad.

Otázku právneho osudu členstva právnickej osoby v družstve po zastavení konkurzu

odvolacím súdom je možné zodpovedať za pomoci výkladu účinkov zrušenia konkurzu

a taktiež analógie legis. Podľa sa konkurz zrušuje tiež uznesením, ktorým

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil

konkurzné konanie. Možno argumentovať že uvedené zrušenie vyhlásenia konkurzu na

základe rozhodnutia odvolacieho súdu má vo všeobecnosti úpadcu postaviť (spätne) do

takej pozície, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Na rozdiel od zrušenia konkurzu po

splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku dlžníka v prípade

zrušenia konkurzu zákon neuvádza, že by platnosť a účinnosť právnych úkonov mala ostať

nedotknutá ( posledná veta oproti ). , ako už bolo

uvedené, tak vlastne vytvára dve skupiny pri zrušení konkurzu. V prípade, ak bol konkurz

zrušený po splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku

dlžníka, predpokladá sa, že konkurz prebehol a zákon upravuje iba následky jeho skončenia,

pričom platnosť a účinnosť právnych úkonov uskutočnených počas konkurzu ostáva

nedotknutá. V prípade, ak bol konkurz zrušený z dôvodu odvolacieho (opravného) konania,

sa žiada postaviť dlžníka do postavenia, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Ustanovuje

sa, že vybrané právne úkony a následky explicitne uvedené v nastali, hoci

bol konkurz zrušený a ich účinky so zrušením konkurzu pominuli. Čo sa týka ostatných

následkov vyhlásenia konkurzu, bude potrebné, aby sa tieto – v protiklade so zrušením

konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku

dlžníka – považovali za také, akoby nenastali.

Ani obchodná spoločnosť sa podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák. nezrušuje, teda

ďalej právne plnohodnotne existuje, keď bol konkurz zrušený zastavením odvolacím

súdom. Nie je dôvod, aby rovnaká právna zásada neovládala aj otázku členstva právnickej

osoby v družstve. Podľa ak sa v tejto hlave (hlava II, druhá

časť zákona – Družstvo) neustanovuje inak, použijú sa na družstvo primerane ustanovenia

prvej hlavy prvého dielu tejto časti zákona (Všeobecné ustanovenia k obchodným

spoločnostiam). Z hľadiska otázky obnovy členstva právnickej osoby v družstve možno

považovať právnu normu v za konektor tak voči zásade

zakotvenej v § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák., a teda aj voči explicitným ustanoveniam

o obnove účasti v a .

Ako už bolo pri teste rovnosti uvedené, niet žiadneho dôvodu, ktorý by

ospravedlňoval neobnovenie členstva právnickej osoby v družstve vo vzťahu k obnoveniu

účasti spoločníkov v. o. s. a s. r. o. Z toho vyplýva možnosť použitia analogie legis na

základe druhej vety v spojení s . Aj keď je družstvo

tvorené otvoreným počtom členov, čo ho odlišuje od v. o. s. a s. r. o. , na druhej strane

solidárny prvok tvoriaci podstatu družstva umocňuje nutnosť právnej ochrany členstva.

Zvláštnosťou tu aplikovanej analógie je skutočnosť, že sa ňou nerieši čisto horizontálny

vzťah medzi súkromnými osobami, ale napráva sa nezákonný mocenský zásah

prvostupňového konkurzného súdu. Táto skutočnosť do istej miery posúva vec z prostredia

inak klasického súkromného práva.

Na základe uvedenej argumentácie možno konštatovať, že z právneho poriadku je

odvoditeľná právna norma, podľa ktorej ak bol konkurz na majetok právnickej osoby –

člena družstva, ktorej členstvo v družstve zaniklo vyhlásením konkurzu, právoplatným

rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre

nedostatok majetku, členstvo takejto právnickej osoby sa obnovuje.

Vychádzajúc z metódy ústavne konformného výkladu, podľa ktorej ak napadnutý

predpis umožňuje viac výkladov, pričom jeden je súladný s , tak ústavný súd

v zásade uprednostňuje nezrušenie tohto predpisu, uvedený výklad považuje za ústavne

konformný, a tým vylučujúci potrebu zrušenia napadnutého ustanovenia, ktoré ak je

doslovne vykladané, nie je v súlade s . Okrem toho by zrušenie napadnutého

ustanovenia znamenalo zníženie ochrany veriteľov. Zrušenie súvisiaceho ustanovenia kvôli

protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojom aplikovateľným len voči

extrémnej nesúladnosti s , čo nie je prípad predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že návrh na vyslovenie

nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením

konkurzu“ Obch. zák. nie je dôvodný.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podstatne optimálnejším

riešením predmetného legislatívneho opomenutia z hľadiska princípu právnej istoty by bola

explicitná úprava na základe novely .

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2009