Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)PL. ÚS 23/05
PDF · 350.13 KB
No categories available
PL. ÚS 23/05
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 23/05-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2009 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety
slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20
ods. 1 prvou a druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady
Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho
účastníka, takto
rozhodol:
Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. júla
2005 č. k. PL. ÚS 23/05-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „navrhovateľ“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu časti ustanovenia § 232
ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „napadnutá časť ustanovenia
zákona“ alebo „napadnuté ustanovenie“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20
ods. 1 prvou a druhou vetou ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).
2. V úvode svojho návrhu generálny prokurátor citoval súvisiace ustanovenia
Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.“), ústavy a dodatkového protokolu, pričom po
citácii čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety a ods. 4
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu konštatoval, že Národná rada Slovenskej republiky
(ďalej len „národná rada“ alebo „zákonodarca“) sa týmito ustanoveniami dôsledne neriadila,
ak ponechala obsah napadnutej časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety Obch. zák. v tomto
znení: „Členstvo právnickej osoby v družstve zaniká jej vstupom do likvidácie alebo
vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu,
vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“
Navrhovateľ sa svojím návrhom domáha v podstate toho, aby ústavný súd vyslovil
napadnutú časť ustanovenia zákona za nesúladnú s označenými článkami ústavy
a dodatkového protokolu, pretože podľa jeho názoru by sa týmto odstránila možnosť vzniku
nežiaducej situácie, keď právnická osoba stráca svoje členstvo v družstve napriek tomu, že
konkurz vyhlásený na jej majetok bol zastavený odvolacím súdom z dôvodu jeho
nezákonného vyhlásenia.
V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ ďalej poukázal na to, že právnické osoby –
podnikatelia podnikajú či už vo vlastnom mene, alebo ako spoločníci iných právnických
osôb – obchodných spoločností či družstiev. V prípade neúspechu v podnikaní môže byť
voči nim zahájené konkurzné konanie. V takomto prípade prestávajú byť spoločníkmi
(členmi) obchodných spoločností (družstiev) a patrí im vyrovnací podiel. Cieľom tohto
postupu je dosiahnutie uspokojenia veriteľov z majetku právnickej osoby – dlžníka.
V prípade, ak dodatočne dôjde právoplatným rozhodnutím súdu ku zrušeniu konkurzu
z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku,
obnovuje sa účasť právnickej osoby v spoločnosti, a to tak vo verejnej obchodnej
spoločnosti (§ 88 ods. 3 Obch. zák.), ako i v spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 148
ods. 4 Obch. zák.).
Podľa názoru generálneho prokurátora oproti právnickým osobám, ktoré sú
spoločníkmi vyššie uvedených obchodných spoločností, sú znevýhodnené tie právnické
osoby, ktoré sú členmi družstiev. Aj ich členstvo v družstve zaniká, ak je na nich vyhlásený
konkurz. Zákon im však neumožňuje obnovenie členstva v družstve ani vtedy, ak dodatočne
dôjde právoplatným rozhodnutím súdu k zrušeniu konkurzu z iných dôvodov, ako po
splnení rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku.
Navrhovateľ poukázal i na to, že dôsledky vyhlásenia konkurzu nastávajú podľa § 13
ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZKV“) okamihom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu. Proti tomuto uzneseniu
je prípustný opravný prostriedok, z čoho vyplýva, že je tu daná vykonateľnosť
neprávoplatného rozhodnutia súdu. [Pozn. V čase rozhodovania o tejto veci už platí § 23
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), podľa ktorého sa konkurz začína
vyhlásením v Obchodnom vestníku, avšak na argumente o vykonateľnosti neprávoplatného
rozhodnutia súdu sa nič nemení.]
Ustanovenie čl. l ods. 1 ústavy ukladá všetkým štátnym orgánom, a teda aj
zákonodarcovi, povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí
aj právna istota. Medzi prvky právnej istoty patrí aj predvídateľnosť rozhodnutí súdov
a záruka, že k zásahom do práv a povinností subjektov práva bude dochádzať len na základe
zákonných súdnych rozhodnutí. Pri zachovaní princípu právnej istoty môže byť rozhodnutie
súdu, proti ktorému sú prípustné riadne opravné prostriedky, vykonateľné len dočasne
a podmienečne. Pod dočasnosťou sa myslí doba do rozhodnutia o opravnom prostriedku,
pod podmienečnosťou skutočnosť, že takéto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť neskôr.
Ak táto podmienka nebude splnená, a práve naopak, ak dôjde k zrušeniu súdneho
rozhodnutia preto, že bolo nezákonne vydané, musia byť odstránené všetky jeho účinky,
ktoré nastali pred jeho zrušením. Keďže ustanovenie § 232 ods. 4 prvej vety slovného
spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch. zák. neobsahuje úpravu, ktorá by zakladala
obnovenie členstva právnickej osoby v družstve v prípade, ak dodatočne dôjde
právoplatným rozhodnutím súdu k zrušeniu konkurzu z iných dôvodov ako po splnení
rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, a keďže sa takáto úprava nevyskytuje
ani na inom mieste Obch. zák., podľa navrhovateľa nie je napadnutá časť ustanovenia
zákona v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy.
Už popísaný právny stav znevýhodňuje právnické osoby – členov družstiev oproti
právnickým osobám – spoločníkov obchodných spoločností, keďže po zrušení nezákonného
vyhlásenia konkurzu im neumožňuje obnoviť predchádzajúci stav. Z tohto dôvodu podľa
názoru generálneho prokurátora nie je napadnutá časť ustanovenia zákona v súlade ani
Navrhovateľ napokon uviedol, že ústavná ochrana majetku sa vzťahuje aj na právo
pokojne majetok užívať a disponovať ním podľa vôle vlastníka. Napadnuté ustanovenie
tým, že neumožňuje obnovenie členstva právnickej osoby v družstve po zániku skutočností
tvoriacich prekážku v trvaní členstva, zasahuje do pokojného užívania majetku, čím
vlastníkovi – právnickej osobe – odníma právo na ochranu jeho vlastníctva, v dôsledku čoho
vlastnícke právo právnickej osoby ako člena družstva nepožíva rovnakú mieru ochrany ako
vlastnícke právo právnickej osoby – člena obchodnej spoločnosti. Z týchto dôvodov nie je
napadnutá časť ustanovenia zákona ani v súlade s čl. 12 ods. l a čl. 20 ods. 1 prvou vetou
a druhou vetou ústavy, ani s čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedených podstatných dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd
v danej veci prijal takýto nález:
«Ustanovenie § 232 ods. 4 vety prvej slovného spojenia „alebo vyhlásením
konkurzu“ zákona č. 513/1991Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov(...) nie
je v súlade s čl. 1 ods. 1 vetou prvou(...), čl. 12 ods. l ods. 2, čl. 20 ods. 1 vetou prvou
a vetou druhou Ústavy a s čl. 1 Protokolu.»
Generálny prokurátor svojím listom č. k. GÚs 4011/03-33 z 18. novembra 2005
ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.
3. Národná rada vo svojom stanovisku č. j. 1337/2005 z 9. novembra 2005 vyslovila
nesúhlas s podaným návrhom, pričom poukázala na to, že odlišnosť účelu a právnej úpravy
družstva od verejnej obchodnej spoločnosti a spoločnosti s ručením obmedzeným
odôvodňuje aj odlišnú právnu úpravu zániku, resp. obnovy členstva (spoločníctva)
právnickej osoby v uvedených subjektoch. Na argument porušenia princípu právnej istoty
reaguje zákonodarca názorom, podľa ktorého rozhodovanie súdu o vyhlásení konkurzu nie
je náhodné, pretože súd preskúmava zákonné podmienky vyhlásenia konkurzu. Ak aj dôjde
k vyhláseniu konkurzu, tak člen družstva – právnická osoba nestráca svoj majetok, ale tento
len mení svoju formu z členského podielu na podiel vyrovnací.
Predseda národnej rady oznámil, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní,
pričom predseda národnej rady zvolený vo IV. volebnom období listom z 24. októbra 2006
oznámil ústavnému súdu, že národná rada vo vzťahu k prerokovávanej veci zotrváva na
stanovisku z III. volebného obdobia.
4. Vláda Slovenskej republiky nevyužila svoju kompetenciu zaujať k návrhu
stanovisko.
5. Ústavný súd oslovil aj Družstevnú úniu Slovenskej republiky (ďalej len
„družstevná únia“), záujmové združenie právnických osôb s ponukou vyjadriť sa
k predmetnej veci, pretože družstevná únia predstavuje najvyšší koordinačný orgán
reprezentujúci záujmy a rozvoj družstevného hnutia na Slovensku
(http://www.dusr.sk/stanovy.php).
Družstevná únia v liste z 22. decembra 2008 uviedla, že v právnej praxi fungovania
družstiev doteraz neboli konfrontovaní so situáciou, že by v súvislosti s aplikáciou § 232
ods. 4 Obch. zák. došlo k namietaniu zásahu do práv právnických osôb – bývalých členov
družstva, ktorých členstvo zaniklo na základe uvedeného ustanovenia.
Napriek presvedčeniu, že platné znenie § 232 ods. 4 Obch. zák. podľa družstevnej
únie nekoliduje so znením ústavy a dodatkového protokolu, v záujme dôslednejšej ochrany
individuálnych záujmov členov družstiev možno pripustiť potrebu zmeny zákona, ktorou sa
zavedie inštitút obnovenia zaniknutého členstva právnickej osoby v družstve podľa § 232
ods. 4 Obch. zák. V takom prípade by však zjavne nebolo žiaduce, ak by „uvoľnený“
členský podiel nadobudlo družstvo a následne ho prevádzalo v zmysle § 113 ods. 5 Obch.
zák. na iných členov alebo tretie osoby. Účelnejšia by pravdepodobne bola úprava, ktorá by
obnovenie členstva právnickej osoby v družstve umožňovala do času zníženia základného
imania, pričom by zároveň obnovenie členstva viazala na podmienku vrátenia vyrovnacieho
podielu družstvu.
II.
Podľa čl.125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Na návrh generálneho prokurátora je predmetom posudzovania súlad časti
ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením konkurzu“ Obch.
zák. s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu.
Platné ustanovenie § 232 ods. 4 Obch. zák. s vyznačením napadnutého ustanovenia
kurzívou znie:
„Členstvo právnickej osoby v družstve zaniká jej vstupom do likvidácie alebo
vyhlásením konkurzu, prípadne jej zánikom. Ak má právnická osoba právneho nástupcu,
vstupuje nástupca do všetkých doterajších jej členských práv a povinností.“
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. (...)
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. (...)
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podstatou návrhu je námietka, že v Obchodnom zákonníku v nesúlade s čl. 1 ods. 1
prvou vetou, čl. 12 ods. l a 2 a čl. 20 ods. 1 prvou vetou a druhou vetou ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu chýba explicitná možnosť obnovy členstva právnickej osoby
v družstve v prípade zrušenia vyhlásenia konkurzu zastavením konkurzného konania
odvolacím súdom. Tým má dochádzať k nerovnosti voči právnickým osobám, spoločníkom
v. o. s. a s. r. o., kde je takáto možnosť explicitne upravená. Zároveň má dochádzať k zásahu
do práva na pokojné užívanie majetku právnickej osoby – člena družstva, pretože sa
neobnovuje do pôvodnej podoby pred vyhlásením konkurzu.
Ústavný súd sa v posudzovanej veci musel zaoberať predovšetkým povahou
konkurzu, jeho účelom, štádiami a vzhľadom na danú problematiku najmä jeho zrušením.
Vyhlásením konkurzu súdom sa začína konkurz v už plynúcom konkurznom konaní.
Podľa § 23 ods. 1 ZKR vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa
považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom
vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.
Účelom konkurzu je relatívne spravodlivé, ale spravidla len pomerné uspokojenie
úpadcových veriteľov. V prípade členstva právnickej osoby – dlžníka, úpadcu, v družstve je
na naplnenie účelu konkurzného konania nevyhnutné, aby sa správca, a teda v konečnom
dôsledku veritelia, taktiež mohli dostať k vyrovnaciemu podielu v družstve, ktorý je
súčasťou majetku úpadcu. Zákonodarca zvolil koncepciu, ktorá uvoľňuje cestu k majetku
zánikom členstva právnickej osoby v družstve (historicky porov. § 239 zák. článku XXIII
z r. 1898 – Slovenský obchodný zákon). To je ústavne akceptovateľný a proporcionálny
zásah do majetkovej sféry právnickej osoby – člena družstva. Hľadiac takto na izolované
napadnuté ustanovenie „vyhlásením konkurzu“ ústavný súd konštatuje, že je súladné
s označenými článkami ústavy. To znamená, že miesto spornej protiústavnosti („Sitz der
Verfassungswidrigkeit“) leží mimo napadnutého textu, v eventuálnom legislatívnom
opomenutí, aj keď je dané opomenutie s napadnutým textom nerozlučne previazané. Možno
doplniť, že podľa nemeckej právnej úpravy zaniká účasť právnickej osoby v družstve až po
právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu. V Poľskej republike vyhlásenie konkurzu
členstvo v družstve neovplyvňuje.
Podľa ustanovení § 102 a 103 ZKR platí, že vyhlásený konkurz musí byť vždy
zrušený. Inými slovami, konkurz sa vždy uzatvára zrušením.
Podľa § 102 ZKR ods. 1 súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu pre
nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti
podstate(...)
Súd rozhodne na návrh správcu o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu
výťažku (ods. 2)
Právoplatnosť uznesenia o zrušení konkurzu súd oznámi v Obchodnom vestníku.
Zverejnením oznámenia zanikajú účinky konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51,
§ 53 až 56 a funkcia veriteľského výboru, ak bol ustanovený. Platnosť a účinnosť úkonov
vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá (ods. 4).
Podľa § 103 ods. 1 ZKR konkurz sa zrušuje tiež uznesením, ktorým odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné
konanie. Uznesenie súd doručí úpadcovi a správcovi; uznesenie tiež bezodkladne zverejní
v Obchodnom vestníku. Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku zanikajú účinky
konkurzu podľa § 44 ods. 1, 3, 5 a 6, § 46 až 51, § 53 až 56, obnovujú sa zabezpečovacie
práva, ktoré zanikli podľa § 29 ods. 2, a zaniká funkcia správcu a funkcia veriteľského
výboru, ak bol ustanovený.
Konkurz sa teda zrušuje v troch prípadoch, a to (1) rozhodnutím konkurzného súdu
pre nedostatok majetku, (2) rozhodnutím konkurzného súdu po splnení konečného rozvrhu
výťažku a napokon (3) zastavením konkurzného konania odvolacím súdom (porov. Ďurica,
M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Poradca podnikateľa, Žilina 2006,
s. 382 a nasl.), pričom prvý a druhý prípad tvoria odlišnú skupinu, ako prípad tretí. [Pri
v. o. s. a s. r. o. sa podľa doslovného znenia Obchodného zákonníka spoločníctvo obnovuje,
ak je konkurz zrušený z iných dôvodov ako v bodoch (1) a (2). Takýmto iným spôsobom
zrušenia konkurzu je pri vzájomnom previazaní ustanovení Obchodného zákonníka a ZKR
v platných zneniach len zrušenie, resp. zastavenie konkurzu podľa bodu (3).] V treťom
uvedenom prípade odvolací súd na základe odvolania dlžníka zmení rozhodnutie okresného
súdu o vyhlásení konkurzu tak, že ho zastaví, pretože vyhlásenie konkurzu nebolo dôvodné.
Z uvedeného vyplýva, že na základe nezákonného rozhodnutia okresného súdu dochádza,
vychádzajúc z doslovného výkladu Obchodného zákonníka, k nenávratnému zániku
členstva právnickej osoby v družstve.
V tomto kontexte, a nie izolovane, napáda navrhovateľ predmetné ustanovenie.
Navrhovateľ teda napáda ustanovenie, na základe ktorého zaniká členstvo právnickej osoby
v družstve, hoci odvolací konkurzný súd autoritatívne rozhodol, že konkurz bol vyhlásený
nezákonne. V podstate však napáda len jednu z troch právnych noriem, ktoré majú spoločnú
hypotézu v napadnutom ustanovení (K problému porov. Křepelka, F.: Úvaha o postupu
Ústavního soudu při rušení neústavního ustanovení zákona. Im: ČpPVaP 1/2000, s. 52
a nasl.).
Predmetom skúmania ústavného súdu je teda (ne)súladnosť právnej normy, podľa
ktorej vyhlásením konkurzu na právnickú osobu zaniká jej členstvo v družstve (§ 232 ods. 4
Obch. zák.) aj v tom prípade, ak odvolací konkurzný súd následne autoritatívne rozhodol, že
konkurz bol vyhlásený nezákonne (§ 103 ZKR).
Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ napáda tú skutočnosť, že istá časť právnej normy
neústavne absentuje v Obchodnom zákonníku. Aby mohol procesne artikulovať
neústavnosť legislatívneho opomenutia, sťažovateľ napadol pozitívne, resp. explicitné
ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré síce izolovane nie je protiústavné, ale je nutnou
podmienkou pre vznik eventuálnej situácie, keď po zrušení konkurzu pre jeho nezákonnosť
nedôjde k obnove členstva právnickej osoby v družstve.
Ústavný súd musel predovšetkým ustáliť, či môže v rámci abstraktnej kontroly
preskúmať na základe napadnutého ustanovenia aj ústavnosť legislatívneho opomenutia,
a to absencie ustanovení o obnove členstva právnickej osoby v družstve po nezákonne
vyhlásenom konkurze.
Ústavný súd vychádzajúc z modernej konštitucionalistiky rozlišuje medzi
legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou (porov. The XIVth Congress of the
Conference of European Constitutional Courts, Vilnius 2008. Dostupné na internete:
http://www.lrkt.lt/conference.html). Legislatívna nečinnosť (legislative non-action,
zaniechanie ustawodawce, nepravá medzera v práve) znamená, že daná oblasť
spoločenských vzťahov je zákonodarcom vedome ponechaná úplne mimo právnu reguláciu.
Tento druh medzery spravidla nebýva objektom skúmania ústavných súdov v rámci
abstraktnej kontroly. Legislatívne opomenutie (legislative omission, pominięcie
prawodawce) je naopak stavom, keď zákonodarca pozitívne upravujúc určitú oblasť
spoločenských vzťahov opomenul niektoré významné prvky tejto právnej úpravy.
Zákonodarca teda pri legislatívnom opomenutí reguluje určitú oblasť nekompletne či
fragmentárne, opomínajúc právny komponent, ktorý je želateľný z hľadiska integrity
daného inštitútu, resp. ústavnosti (čiastočná nečinnosť zákonodarcu, partielle Untätigkeit
des Gesetzgebers). Ústavné súdy za určitých okolností riešia situáciu legislatívneho
opomenutia buď derogáciou z pozície negatívneho zákonodarcu, alebo ústavne
konformným výkladom. Všeobecný súd nesmie pri rozhodovaní odmietnuť spravodlivosť
ani v prípade nepravej medzery v práve. Ústavný súd však v rámci abstraktnej kontroly
môže konštatovať, že ide o legislatívne opomenutie, a eventuálne ho riešiť derogačným
apelom na zákonodarcu. Môže však taktiež, využijúc aj perspektívu všeobecného súdu
aplikujúceho dané ustanovenia, vykonať záväzný ústavne konformný výklad.
V predmetnej veci by sa prípadným zrušením napadnutého ustanovenia, ktoré je
jednou z nutných podmienok vzniku namietanej právnej situácie, vylúčila možnosť vzniku
takejto situácie, avšak za cenu znemožnenia uspokojenia veriteľov právnických osôb –
členov družstiev pri riadne, zákonne vyhlásených konkurzoch. Vo všeobecnosti však
ústavný súd vychádzajúc z čl. 124 ústavy pripúšťa aj takéto právne riešenie pri extrémnych
prípadoch legislatívneho opomenutia (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Ústavný súd v okolnostiach danej veci musel preskúmať, či je doslovný výklad
napadnutého ustanovenia protiústavný.
Na posúdenie veci je užitočný aj exkurz k vývoju súvisiacej právnej úpravy.
Napadnuté ustanovenie je súčasťou Obchodného zákonníka už od jeho účinnosti 1. januára
1992 ešte v období bývalej ČSFR. Aj keď aj vtedajší zákon o konkurze a vyrovnaní
č. 328/1991 Zb. tiež poznal zrušenie konkurzu z dôvodu nesplnenia podmienok na jeho
vyhlásenie (§ 44), pôvodné znenie Obchodného zákonníka upravovalo len zánik členstva
právnickej osoby v družstve v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Podobne zanikala aj účasť
spoločníka v. o. s. vo v. o. s. podľa § 88 ods. 1 písm. e) v spojení s § 88 ods. 2 Obch. zák.,
účasť komplementára v komanditnej spoločnosti podľa § 93 ods. 2 v spojení s § 88 ods. 1
písm. e) a § 88 ods. 2 Obch. zák., účasť komanditistu podľa § 102 ods. 2 Obch. zák., ako aj
účasť spoločníka s. r. o. v s. r. o. podľa § 148 ods. 2 Obch. zák. Napokon je vhodné uviesť,
že podľa pôvodného znenia Obchodného zákonníka sa zrušovala obchodná spoločnosť
vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok
majetku, avšak obchodná spoločnosť sa nepovažovala za zrušenú, ak bol návrh na
vyhlásenie konkurzu zamietnutý z iného dôvodu, než pre nedostatok majetku spoločnosti
[§ 68 ods. 3 písm. f) a § 68 ods. 4 Obch. zák.]. Družstvo sa zrušovalo vyhlásením konkurzu
alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku (§ 254 ods. 2
písm. b) Obch. zák. Z uvedeného vyplýva, že už v pôvodnom znení Obchodného zákonníka
bolo naznačené riešenie nezákonného konkurzu, ale len vo vzťahu k obchodným
spoločnostiam, a nie vo vzťahu k spoločníkom či členom družstiev. Nedokonalú úpravu
pôvodného znenia Obchodného zákonníka možno pripísať dobovému chvatu ekonomickej
transformácie.
Zákonodarca v Českej republike novelou Občanského soudního řádu a Obchodního
zákoníka zákonom č. 30/2000 Sb. zaviedol možnosť obnovy členských práv v družstve, ak
bol zrušený konkurz na majetok člena z iných dôvodov, než po splnení rozvrhového
uznesenia alebo pre nedostatok majetku. To platí obdobne pri zastavení výkonu rozhodnutia
alebo exekúcie. Aktuálne znenie § 231 ods. 2 Obchodního zákoníka je nasledujúce: „Jestliže
byl zrušen konkurs na majetek člena z jiných důvodů, než po splnění rozvrhového usnesení,
nebo proto, že majetek dlužníka je zcela nepostačující, jeho členství se obnovuje; jestliže již
družstvo vyplatilo jeho vypořádací podíl, musí jej do 2 měsíců od zrušení konkursu družstvu
nahradit. To platí obdobně i v případě, že byl pravomocně zastaven výkon rozhodnutí
postižením členských práv a povinností člena v družstvu nebo pravomocně zastavena
exekuce podle zvláštního právního předpisu.“ V podstate zhodné právne riešenie bolo
zavedené pre spoločníka v. o. s. (§ 88 Obchodního zákonníka), komanditistu komanditnej
spoločnosti (§ 102 Obchodního zákonníka) a spoločníka s. r. o. (§ 148 Obchodního
zákonníka).
V Slovenskej republike sa obdobné právne riešenie zaviedlo novelou Obchodného
zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002 (ďalej len „zákon č. 500/2001 Z. z.“).
Zákonodarca však v Obchodnom zákonníku výslovne zaviedol obnovu len u spoločníkov
v. o. s. (§ 88 Obch. zák.) a s. r. o. (§ 148 Obch. zák.) v tomto znení:
§ 88 Obch. zák. - Zrušenie a likvidácia spoločnosti
1) Okrem prípadov uvedených v § 68 sa spoločnosť (pozn. verejná obchodná
spoločnosť) zrušuje:(...)
e) vyhlásením konkurzu na majetok niektorého zo spoločníkov alebo zamietnutím
návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku(...)
(2) Pri dôvodoch zrušenia spoločnosti uvedených v odseku 1 písm. a), c), d), e), f)
a g) sa môžu zostávajúci spoločníci zmenou spoločenskej zmluvy dohodnúť, že spoločnosť
trvá aj naďalej bez spoločníka, ktorého sa dôvod zániku týka. (...)
(3) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa
odseku 1 písm. e) právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení
rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku, účasť spoločníka v spoločnosti sa
obnovuje. Ak spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí
primerane, aj ak bola právoplatným rozhodnutím súdu zastavená exekúcia podľa osobitných
zákonov.
§ 148 Obch. zák. - Zrušenie účasti spoločníka súdom (pozn. v spoločnosti s ručením
obmedzeným)
(2) Vyhlásenie konkurzu na majetok spoločníka alebo zamietnutie návrhu na
vyhlásenie konkurzu pre nedostatok jeho majetku má rovnaké účinky ako zrušenie jeho
účasti v spoločnosti súdom. (...)
(4) Ak bol konkurz na majetok spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla podľa
odseku 2, právoplatným rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení
rozvrhového uznesenia alebo pre nedostatok majetku a spoločnosť doposiaľ nepoužila jeho
obchodný podiel podľa § 113 ods. 5 a 6, účasť spoločníka v spoločnosti sa obnovuje; ak
spoločnosť už vyplatila vyrovnací podiel, má nárok na jeho vrátenie. To platí primerane aj
vtedy, ak bola právoplatným rozhodnutím súdu zastavená exekúcia podľa osobitného
zákona.
Dôvodová správa k zákonu č. 500/2001 Z. z. (tlač 989, 2. volebné obdobie národnej
rady) o samotnom inštitúte obnovy účasti spoločníka vo v. o. s. a s. r. o. úplne mlčí.
Nemožno sa teda ani nepriamo dozvedieť, prečo novelou nedošlo k úprave obnovy členstva
právnickej osoby v družstve alebo komanditistu v komanditnej spoločnosti.
Navrhovateľ namieta okrem iného protiústavnosť spočívajúcu v nerovnosti medzi
právnickými osobami členmi družstiev a právnickými osobami, spoločníkmi v. o. s. a s. r. o.
Tým malo byť porušené ustanovenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Nerovnosť býva typickým
dôvodom legislatívneho opomenutia, keď zákonodarca neposkytne podobným subjektom
rovnaký právny režim (porov. mutatis mutandis PL. ÚS 10/04; tiež národné správy dostupné
na internete http://www.lrkt.lt/conference.html).
Priamou diskrimináciou je právna úprava určujúca, že s rôznymi skupinami osôb,
ktoré sa nachádzajú v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, je zaobchádzané rozdielnym
spôsobom, a to na základe kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto
rozdielne zaobchádzanie neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. K tomu je nutné
pripomenúť, že zákaz diskriminácie je primárne nástrojom na odstránenie krívd
narúšajúcich ľudskú dôstojnosť, čo nie je typické pre právnické osoby, ba čo viac, pre
obchodné spoločnosti a družstvá (Porov. Bobek, M.: Princip rovnosti a zákaz diskriminace
(nejen) ve správním právu. Správní právo 2009, s. 456-474). Ústavný súd majúc na vedomí
uvedené hodnotí danú vec menej striktne s tým, že predmetná vec je tiež previazaná
s ochranou pokojného užívania majetku.
V okolnostiach danej veci ústavný súd aplikoval na diskrimináciu 4 – bodový
ústavnoprávny test (porov. PL. ÚS 10/04). Možno konštatovať, že napadnutou právnou
normou skutočne došlo k vytvoreniu dvoch skupín právnických osôb (bod 1 testu).
Na zistenie diskriminácie je v prvom rade nutné určiť cieľ porovnávania – komparátor
(spoločný menovateľ), pričom týmto cieľom je dôvod, prečo by mali byť dve skupiny osôb
vôbec porovnateľné. V predmetnej veci je akceptovateľným komparátorom spoločníctvo,
resp. členstvo právnickej osoby v obchodných spoločnostiach v. o. s., s. r. o. a k. s., ktoré
vykazujú mnohé podobnosti s družstvom. Obchodné spoločnosti aj družstvá sú združeniami
s hospodárskym účelom. Významný, avšak podľa platnej úpravy potlačený solidárny prvok
družstiev, oproti prvku ziskovému pri obchodných spoločnostiach nenarušuje ich podobnosť
spočívajúcu v hospodárskom účele a odlišujúcu ich od iných súkromných združení (Eliáš,
K.: Kurs obchodního práva, Právnické osoby jako podnikatelé. Praha 1995. C. H. Beck:
s. 253; Pelikánová, I.: Obchodní právo I. díl, Codex: Praha 1994. s. 289 a nasl.). Družstvo je
napokon blízke obchodným spoločnostiam okrem akciovej spoločnosti aj svojím osobným
prvkom. Koncepcia obchodného, resp. členského podielu a uzatvorenosť, resp. otvorenosť
nie je rozhodujúca pre spochybnenie komparátora. Ústavný súd teda nesúhlasí
s argumentom národnej rady a družstevnej únie o relevantnej odlišnosti družstiev a v. o. s.,
resp. v tomto prípade s. r. o. Z hľadiska komparátora nie je významný samotný charakter
právnických osôb, spoločníkov či členov družstiev.
Ústavný súd musel ďalej zisťovať, či právnická osoba – členka družstva je neústavne
diskriminovaná voči právnickým osobám, spoločníkom v. o. s, s. r. o. a k. s.
K členskému podielu sa viaže majetková hodnota nielen v zmysle nominálnom
(peňažná hodnota), ale hlavne v zmysle určitej kvality – majetková hodnota práve v podobe
členského podielu. Po zrušení nezákonného konkurzu sa majetok spoločníkov v. o. s.,
s. r. o. a k. s. obnovuje v pôvodnej podobe obchodného podielu, avšak členský podiel
právnickej osoby v družstve sa neobnovuje. Došlo teda k vytvoreniu dvoch skupín osôb
v spojitosti s výkonom práva na pokojné užívanie majetku (bod 1 testu). Právnická osoba –
člen družstva sa po nezákonnom konkurze dostáva z hľadiska obnovy jej členstva do
evidentne horšieho postavenia ako právnické osoby – spoločníci v. o. s. a s. r. o. v rovnakej
situácii (bod 3 testu), pričom na takéto rozdielne zaobchádzanie nemožno nájsť rozumné
ospravedlnenie (bod 4 testu). Možno teda konštatovať, že pri intenzívnejšom teste rovnosti
(rational basis test), berúc do úvahy širokú diskréciu zákonodarcu, je doslovný výklad
platnej právnej úpravy v rozpore s princípom rovnosti.
Ústava používa v čl. 20 ods. 1 v súvislosti s ľudskoprávnou ochranou majetku pojem
„vlastniť“. Slovesom „vlastniť“ ústava vyjadruje právny vzťah k majetku („vlastniť
majetok“), ktorý je predmetom ústavnoprávnej ochrany. Sloveso „vlastniť“ nemá
vyjadrovať, že popri veciach sú predmetom vlastníckeho práva aj práva a majetkové
hodnoty (porov. § 118 Občianskeho zákonníka), a tým deformovať zmysluplnú civilistickú
terminológiu. Zároveň však uvedené, samozrejme, neznamená, že by predmetom ústavnej
ochrany boli len veci (ktoré sú jediné predmetom vlastníckeho práva). Spojenie „vlastniť
majetok“ tak významovo možno stotožniť so slovným spojením „mať majetok“, pričom
predmetom ochrany pred verejnou mocou podľa čl. 20 ústavy je majetok zahŕňajúci veci,
majetkové práva a iné majetkové hodnoty. Členský podiel v družstve možno podľa
komercionalistiky považovať za inú majetkovú hodnotu (v tejto perspektíve je nutné vnímať
aj nález sp. zn. PL. ÚS 38/95; k členskému podielu porov. tiež: Eliáš, K.: pozri str. 14 cit.
dielo, s. 116; Ovey, C., White, R. C. A.: Jacobs & White, the European Convention on
Human Rights. 4th edition. Oxford 2005, s. 350). Nález z uvedených dôvodov používa
vo vzťahu k členskému podielu ako komponentu majetku pojem právo na pokojné užívanie
majetku.
Navrhovateľ ďalej argumentuje, že neobnovenie členského podielu v družstve je
v nesúlade s právom na pokojné užívanie majetku. V rozhodnutí Bramelid (BRAMELID
and MALMSTRÖM v. SWEDEN, 8588/79; 8589/79, 10. december 1982, s. 81) Európsky
súd pre ľudské práva uviedol, že právo na pokojné užívanie majetku sa vzťahuje aj na akcie
obchodných spoločností. Ako sa uvádza v rozhodnutí, akcia je komplexným (zložitým)
inštitútom. Potvrdzuje, že jej držiteľ má podiel na spoločnosti spolu so súvisiacimi právami,
osobitne hlasovacím právom. Akcia taktiež znamená nepriamy nárok na majetok
spoločnosti. To znamená, že akcie majú ekonomickú hodnotu, a preto akcie s takýmito
vlastnosťami sú pod ochranou čl. 1 dodatkového protokolu (porov. tiež nález PL. ÚS
38/95). Podľa ústavného súdu aj členský podiel v družstve nesie v sebe rôzne zložky vrátane
výraznej ekonomickej hodnoty. Z hľadiska existencie vkladovej povinnosti, a teda
členského, resp. vyrovnacieho podielu vykazuje družstvo podobnosti s kapitálovými
spoločnosťami (Eliáš, K.: pozri str. 14 cit. dielo, s. 254). Na základe uvedeného ústavný súd
konštatuje, že členský podiel v družstve spadá pod ochranu čl. 20 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
Ústavné právo na nezasahovanie do majetku je právom obmedziteľným
(podmieneným) v limitoch proporcionality. V predmetnej veci je síce v záujme uspokojenia
veriteľov v konkurznom konaní, aby právnická osoba stratila členstvo v družstve po
vyhlásení konkurzu, ale neexistuje žiaden ústavne akceptovateľný dôvod, aby po súdnom
rozhodnutí o nezákonnom vyhlásení konkurzu ostala takáto právnická osoba mimo
družstva. Nemožno tu argumentovať tým, že takýto člen dostane vyrovnací podiel, teda že
majetok ostane zachovaný, len zmení svoju podobu. V právnom štáte nemožno akceptovať,
aby v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy a nezákonného súdneho rozhodnutia musel
majiteľ strpieť čo i len zmenu presnej podoby majetku. Nemožno preto akceptovať názor
národnej rady o rovnocennosti členského a vyrovnacieho podielu z hľadiska zásahu do
práva na pokojné užívanie majetku. Z uvedeného vyplýva, že pri doslovnom výklade je
absencia neobnovy členstva taktiež v rozpore s ústavným právom na právo na pokojné
užívanie majetku.
Neobnovenie členstva dotknutej právnickej osoby nie je priaznivo naklonené ani voči
právu na združovanie, obzvlášť v kontexte účelu družstva, ktorým je aj solidarita
a vzájomná pomoc. Narušením členstva v družstve sa narúša integrita samotného družstva.
Podobne by mohlo byť zasiahnuté do práva podnikať, ak by dotknutá právnická osoba bola
podnikateľom. Napokon možno hodnotiť právnu úpravu ako rozpornú so zásadou právneho
štátu, podľa ktorej pochybenia štátu nemôžu by na úkor nositeľov ľudských práv a slobôd.
Ak národná rada oponuje nenáhodným rozhodnutím konkurzného súdu, tak tento argument
by bolo možné uplatniť vo vzťahu k zákonnému, ale nie voči nezákonnému rozhodnutiu
prvostupňového konkurzného súdu.
Ústavný súd konštatuje, že doslovný výklad napadnutej právnej normy je v rozpore
s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu. Povinnosťou ústavného súdu pri
abstraktnej kontrole je však zohľadniť rôzne možnosti interpretácie, ak to napadnuté
ustanovenie umožňuje.
Samozrejmou súčasťou metodologického inštrumentária ústavného súdnictva je pri
abstraktnej kontrole ústavnosti metóda ústavne konformného výkladu zákona (porov.
Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde nakladatelství, s. r. o. 2003. s. 35
a s. 76). Všeobecný princíp, ktorý prikazuje vykladať právne predpisy v súlade s ústavou,
nadobúda pri abstraktnej (prípadne konkrétnej – čl. 144 ods. 2 ústavy) kontrole ústavnosti
špecifický význam. Tento špecifický význam vyplýva zo skutočnosti, že aj keď pri
abstraktnej kontrole navrhovatelia požadujú zrušenie textu právneho predpisu, ústavný súd
posudzuje súladnosť právnej normy, pričom na základe rôznych interpretácií môžu
z rovnakého textu vyplývať rôzne právne normy. Ak napadnutý predpis umožňuje viac
výkladov, pričom jeden je súladný s ústavou, tak ústavný súd v zásade uprednostňuje
nezrušenie tohto predpisu. Ústavný súd teda nezrušuje predpis pod podmienkou, že bude
vykladaný v súlade s ústavou (concept of constitutionality dependent on specified
interpretation, double construction rule), a zároveň zo skutočnosti, že ide o meritórne
rozhodnutie – nález prijatý požadovanou väčšinou (§ 4 ods. 3 prvá veta zákona o ústavnom
súde), vyplýva všeobecná záväznosť vykonaného výkladu zákona. Z opačného uhla
pohľadu ide o zrušenie tej interpretácie právneho predpisu, a teda takej právnej normy, ktorá
nie je ústavne súladná (porov. Zeidler, W.: The Federal Constitutional Court of the Federal
Republic of Germany: Decisions on the constitutionality of legal norms, 62 Notre Dame
Law Review 504, 1987. s. 507). Napokon uvedená metóda vychádza nielen zo špecifík
písaného práva a abstraktnej kontroly, ale aj z rešpektu k deľbe moci voči parlamentu.
V doterajšej rozhodovacej činnosti uplatnil ústavný súd túto podobu ústavne konformného
výkladu v troch nálezoch, a to sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 22/06 a sp. zn. PL. ÚS 21/08.
V náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd konštatoval, že „keď právnu normu možno
vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými
dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný
dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“. Ústavný súd
nevyhovel návrhu na zrušenie ustanovenia, ktoré podľa navrhovateľa mohlo byť vykladané
ako zákaz volebnej kampane v tlači, pričom podal záväzný výklad, že tam použitý pojem
„uverejňovanie“ sa v danom kontexte vzťahuje na rozhlasové a televízne vysielanie, a nie
na tlač (porov. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 55
– posledný odsek). Podobne ústavný súd vykonal nálezom sp. zn. PL. ÚS 22/06 ústavne
konformný výklad § 34 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a nálezom
sp. zn. PL. ÚS 21/08 ústavne konformný výklad § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd musel zistiť, či napadnutý právny predpis
unesie ústavne konformný výklad.
Otázku právneho osudu členstva právnickej osoby v družstve po zastavení konkurzu
odvolacím súdom je možné zodpovedať za pomoci výkladu účinkov zrušenia konkurzu
a taktiež analógie legis. Podľa § 103 ods. 1 ZKR sa konkurz zrušuje tiež uznesením, ktorým
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil
konkurzné konanie. Možno argumentovať že uvedené zrušenie vyhlásenia konkurzu na
základe rozhodnutia odvolacieho súdu má vo všeobecnosti úpadcu postaviť (spätne) do
takej pozície, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Na rozdiel od zrušenia konkurzu po
splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku dlžníka v prípade
zrušenia konkurzu zákon neuvádza, že by platnosť a účinnosť právnych úkonov mala ostať
nedotknutá (§ 102 ods. 4 posledná veta ZKR oproti § 103 ods. 1 ZKR). ZKR, ako už bolo
uvedené, tak vlastne vytvára dve skupiny pri zrušení konkurzu. V prípade, ak bol konkurz
zrušený po splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku
dlžníka, predpokladá sa, že konkurz prebehol a zákon upravuje iba následky jeho skončenia,
pričom platnosť a účinnosť právnych úkonov uskutočnených počas konkurzu ostáva
nedotknutá. V prípade, ak bol konkurz zrušený z dôvodu odvolacieho (opravného) konania,
sa žiada postaviť dlžníka do postavenia, akoby konkurz nikdy vyhlásený nebol. Ustanovuje
sa, že vybrané právne úkony a následky explicitne uvedené v § 103 ods. 1 ZKR nastali, hoci
bol konkurz zrušený a ich účinky so zrušením konkurzu pominuli. Čo sa týka ostatných
následkov vyhlásenia konkurzu, bude potrebné, aby sa tieto – v protiklade so zrušením
konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku alebo v dôsledku nedostatku majetku
dlžníka – považovali za také, akoby nenastali.
Ani obchodná spoločnosť sa podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák. nezrušuje, teda
ďalej právne plnohodnotne existuje, keď bol konkurz zrušený zastavením odvolacím
súdom. Nie je dôvod, aby rovnaká právna zásada neovládala aj otázku členstva právnickej
osoby v družstve. Podľa § 260 Obchodného zákonníka ak sa v tejto hlave (hlava II, druhá
časť zákona – Družstvo) neustanovuje inak, použijú sa na družstvo primerane ustanovenia
prvej hlavy prvého dielu tejto časti zákona (Všeobecné ustanovenia k obchodným
spoločnostiam). Z hľadiska otázky obnovy členstva právnickej osoby v družstve možno
považovať právnu normu v § 260 Obchodného zákonníka za konektor tak voči zásade
zakotvenej v § 68 ods. 3 písm. d) Obch. zák., a teda aj voči explicitným ustanoveniam
o obnove účasti v § 88 a § 148 Obchodného zákonníka.
Ako už bolo pri teste rovnosti uvedené, niet žiadneho dôvodu, ktorý by
ospravedlňoval neobnovenie členstva právnickej osoby v družstve vo vzťahu k obnoveniu
účasti spoločníkov v. o. s. a s. r. o. Z toho vyplýva možnosť použitia analogie legis na
základe § 1 ods. 2 druhej vety v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Aj keď je družstvo
tvorené otvoreným počtom členov, čo ho odlišuje od v. o. s. a s. r. o. , na druhej strane
solidárny prvok tvoriaci podstatu družstva umocňuje nutnosť právnej ochrany členstva.
Zvláštnosťou tu aplikovanej analógie je skutočnosť, že sa ňou nerieši čisto horizontálny
vzťah medzi súkromnými osobami, ale napráva sa nezákonný mocenský zásah
prvostupňového konkurzného súdu. Táto skutočnosť do istej miery posúva vec z prostredia
inak klasického súkromného práva.
Na základe uvedenej argumentácie možno konštatovať, že z právneho poriadku je
odvoditeľná právna norma, podľa ktorej ak bol konkurz na majetok právnickej osoby –
člena družstva, ktorej členstvo v družstve zaniklo vyhlásením konkurzu, právoplatným
rozhodnutím súdu zrušený z iných dôvodov ako po splnení rozvrhového uznesenia alebo pre
nedostatok majetku, členstvo takejto právnickej osoby sa obnovuje.
Vychádzajúc z metódy ústavne konformného výkladu, podľa ktorej ak napadnutý
predpis umožňuje viac výkladov, pričom jeden je súladný s ústavou, tak ústavný súd
v zásade uprednostňuje nezrušenie tohto predpisu, uvedený výklad považuje za ústavne
konformný, a tým vylučujúci potrebu zrušenia napadnutého ustanovenia, ktoré ak je
doslovne vykladané, nie je v súlade s ústavou. Okrem toho by zrušenie napadnutého
ustanovenia znamenalo zníženie ochrany veriteľov. Zrušenie súvisiaceho ustanovenia kvôli
protiústavnosti legislatívneho opomenutia je právnym nástrojom aplikovateľným len voči
extrémnej nesúladnosti s ústavou, čo nie je prípad predmetnej veci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že návrh na vyslovenie
nesúladu časti ustanovenia § 232 ods. 4 prvej vety slovného spojenia „alebo vyhlásením
konkurzu“ Obch. zák. nie je dôvodný.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podstatne optimálnejším
riešením predmetného legislatívneho opomenutia z hľadiska princípu právnej istoty by bola
explicitná úprava na základe novely Obchodného zákonníka.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2009