Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 6/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-158

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. novembra 2011 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu Okresného súdu Pezinok na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

o súlade

v znení neskorších predpisov s a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade

Z. z. v znení neskorších predpisov s Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a s čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach takto

rozhodol:

1. Konanie o návrhu Okresného súdu Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia

nesúladu v znení neskorších predpisov

s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 10 ods. 1

a ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z a s t a v u j e .

2. Návrhu Okresného súdu Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu § 47

ods. 2 v znení neskorších predpisov s

a s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. novembra

2008 doručený návrh Okresného súdu Pezinok (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania

podľa (ďalej len „“) o súlade

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a s a o súlade s

dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt o občianskych a politických právach“).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru

o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave a v zákone

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením č. k. -21

z 27. mája 2009 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.

A. Podstata argumentácie k (pôvodnému) návrhu

2. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

v súvislosti s trestným konaním, ktoré vedie pod sp. zn. pre zločin vydierania

podľa a a iné. Pokiaľ by došlo k uznaniu viny

obžalovaného v označenom trestnom konaní, musel by mu byť uložený trest v zmysle § 47

ods. 2 , pričom by sa na daný prípad vzťahoval aj Trestného

zákona zakazujúci (v znení platnom a účinnom v čase podania návrhu) podmienečné

prepustenie odsúdeného, ktorému bol uložený trest podľa ,

z výkonu doživotného trestu odňatia slobody.

Navrhovateľ poukázal na zásadu humánnosti a rešpektovania ľudskej dôstojnosti

obsiahnutú v právnej úprave základných práv a slobôd vrátane čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2

zakazujúcich neľudské, kruté a ponižujúce zaobchádzanie alebo tresty.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP”) definoval pojmy uvedené v čl. 3

dohovoru tak, že neľudské zaobchádzanie alebo trestanie je konanie spôsobujúce intenzívne

duševné a fyzické utrpenie, pričom pre účely posúdenia porušenia čl. 3 dohovoru je

irelevantná povaha a závažnosť trestného činu, ktorý bol spáchaný a za ktorý sa trest ukladá.

Pojem neľudský (uvedený v dohovoru aj v ) a pojem krutý

(uvedený len v ) sú obsahovo totožné a v súlade s uvedenou definíciou

sa nevzťahujú len na samotné druhy trestov uvedené v , ale aj na spôsob

ich ukladania a výkonu. Ani tresty (druhy trestov), ktoré samy osebe nevzbudzujú

pochybnosti o ich súlade s požiadavkami a limitmi vyplývajúcimi z ústavného poriadku, sa

nesmú ukladať alebo vykonávať spôsobom, ktorý by znamenal neľudské, kruté alebo

ponižujúce zaobchádzanie s odsúdeným.

Druh trestu, spôsob jeho ukladania a výkonu nemožno z hľadiska čl. 3 dohovoru

a oddeľovať, ale je nutné ich posudzovať spoločne. Napríklad v prípade

trestu odňatia slobody na doživotie ukladaného v zmysle síce

ide o trest, ktorý je ukladaný na neurčitú dobu, no spôsob jeho ukladania a spôsob jeho

výkonu nevzbudzuje žiadne pochybnosti nasvedčujúce tomu, že by mohlo ísť o trest

z hľadiska , respektíve z hľadiska dohovoru neprípustný, prípadne problematický.

Trest odňatia slobody na doživotie podľa možno uložiť

páchateľovi iba za spáchanie tých najzávažnejších obzvlášť závažných zločinov (za ktoré

to v osobitnej časti dovoľuje) po preskúmaní požiadavky účinnej ochrany

spoločnosti, osoby páchateľa a možností jeho nápravy v zmysle podmienok vyplývajúcich

z a , pričom odsúdeného možno podmienečne

prepustiť po lehote uvedenej v .

Naopak, neľudskosť trestu v prípade aplikácie vidí

navrhovateľ v spôsobe jeho ukladania (podmienkach na jeho uloženie), keď ho súd musí

obligatórne uložiť len na základe formálneho zistenia predchádzajúcich potrestaní

páchateľa, a to bez možnosti preskúmania okolností týkajúcich sa jeho osoby, možností jeho

nápravy, okolností prejednávaného prípadu, predchádzajúcich odsúdení, ako aj bez

možnosti zohľadnenia času, ktorý uplynul od predchádzajúcich potrestaní, a bez posúdenia,

či uloženie takéhoto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti.

Podľa navrhovateľovho názoru konajúci súd pri aplikácii § 47 ods. 2 Trestného

zákona neukladá trest, ale „zabezpečovacie opatrenie na neurčitú dobu, ktoré má znaky

skôr ochranného opatrenia ako trestu, pretože sa neriadi zásadou úmernosti k spáchanému

činu (ide tu v podstate o tzv. preventívnu detenciu recidivistov, ktorí netrpia žiadnou

duševnou chorobou, či poruchou a ani závislosťou na návykových látkach a ktorým je táto

detencia ukladaná bez ohľadu na závažnosť trestného činu, pre ktorý boli uznaní vinným).

Ide preto zjavne o ukladanie nespravodlivého trestu a tým ide zákonite o trest neľudský

(krutý).“.

Doživotný trest odňatia slobody nemusí súd v zmysle

uložiť len vtedy, ak sú splnené podmienky určené týkajúce sa

mimoriadneho zníženia trestu. Tieto podmienky sa však týkajú okolností, ktoré nastávajú

celkom výnimočne. Aj v takýchto prípadoch je však súd povinný uložiť páchateľovi trest

odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov bez ohľadu na charakter predchádzajúcich odsúdení

a bez ohľadu na možnosť nápravy páchateľa.

Podľa názoru navrhovateľa musí byť pri ukladaní doživotného trestu odňatia slobody

vždy dokazované, či je, alebo nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom

odňatia slobody na určitú dobu, t. j. do dvadsaťpäť rokov, tak ako to je v § 47 ods. 1

písm. b) . Keďže vyslovene ustanovuje, že

trest odňatia slobody súd uloží aj bez splnenia tejto podmienky, odporuje tým zásade

proporcionality (primeranosti), pretože každá sankcia (tak trest, ako aj ochranné opatrenie)

by mala byť stanovená proporcionálne (primerane) k svoju účelu. Rozhodujúcim kritériom

na uloženie doživotného trestu odňatia slobody nemôže byť len zákonom (§ 47 ods. 2

) stanovená prezumpcia nenapraviteľnosti páchateľa a jeho predpokladaný

sklon k ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti bez toho, aby sa skúmala konkrétna osobnosť

páchateľa, prognóza jeho budúceho správania atď. Podľa názoru navrhovateľa by zákon

nemal vyslovene upravovať takéto prezumpcie a vylučovať tak akékoľvek dokazovanie

v tomto smere.

Vo vzťahu k navrhovateľ uviedol, že

dohovoru a judikatúra ESĽP vyžaduje dostatočnú súdnu kontrolu zákonnosti ďalšieho

trvania zbavenia osobnej slobody, či už má formu trestu alebo zabezpečovacieho opatrenia,

ak pozbavenie osobnej slobody nebolo uložené výlučne ako sankcia zodpovedajúca

závažnosti činu, ale z dôvodu nebezpečnosti páchateľa vyplývajúcej z jeho recidívy, t. j.

z dôvodu, ktorý podlieha vývoju a môže sa meniť v priebehu času. V takomto prípade, ak

odpadol dôvod, na základe ktorého bolo odňatie slobody v rozsudku uložené, ďalšie

pokračovanie odňatia slobody sa podľa navrhovateľa stáva z hľadiska dohovoru

„nezákonným“. Ustanovenie však vylučuje akúkoľvek, aj

teoretickú možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a znamená

trvalé zbavenie osobnej slobody odsúdeného, odoberajúc mu akúkoľvek nádej na možné

budúce začlenenie sa do spoločnosti po prípadnej náprave.

Navrhovateľ podporil svoje tvrdenia poukázaním na judikatúru ESĽP (rozsudok

ESĽP z 11. apríla 2006 v prípade Léger proti Francúzsku) a tiež na stanovisko Európskeho

výboru pre problémy trestného práva považujúce za neľudské „zavrieť niekoho

na doživotie“ a nenechať mu žiadnu nádej na prepustenie, ako aj na „rezolúciu R (76) 2“

Výboru ministrov Rady Európy odporučajúcu po 8 až 14 rokoch preskúmať možnosť

podmienečného prepustenia a takéto preskúmanie opakovať v pravidelných intervaloch.

K namietanému nesúladu s a 3 paktu

o občianskych a politických právach navrhovateľ uviedol, že resocializácia odsúdených je

všeobecne uznávaná ako jeden z prostriedkov na dosiahnutie cieľa výkonu trestu odňatia

slobody a je taktiež výslovne ako právo v pakte o občianskych a politických právach

formulovaná. Podľa navrhovateľa toto právo odsúdenému

odníma.

Navrhovateľ právnu úpravu obsiahnutú v namietanom § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3

kvalifikuje ako prvok tzv. „eliminačnej teórie trestania“, ktorej základom

je rezignácia na možnú resocializáciu odsúdeného a v podstate jediným kritériom trestania

recidivistov sú predchádzajúce odsúdenia.

B. Stanoviská k (pôvodnému) návrhu

Ústavný súd požiadal podľa a Národnú radu

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vládu Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“), predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

o stanovisko k návrhu.

3. Národná rada vo svojom stanovisku z 12. januára 2010 ako protiargument

k tvrdeniu navrhovateľa o tom, že súd aplikujúci nemôže

pri ukladaní trestu zohľadniť okolnosti prejednávaného prípadu, okolnosti týkajúce sa osoby

páchateľa a možnosti jeho nápravy v spojení s požiadavkou účinnej ochrany spoločnosti,

uviedla, že tieto premenné zohľadnil už samotný zákonodarca, keď spáchanie niektorého

z kvalifikovaných trestných činov po tom, ako bola tá istá osoba za takúto trestnú činnosť

už dvakrát právoplatne odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody, kvalifikoval ako

dostatočne výpovednú okolnosť na vznik zákonnej prezumpcie absencie možnosti nápravy

páchateľa a potreby účinnej ochrany spoločnosti. Inými slovami, neochota fyzickej osoby

zdržať sa spáchania kvalifikovaného trestného činu napriek tomu, že za podobne závažné

trestné činy už bola v minulosti odsúdená na nepodmienečný trest, podľa názoru

zákonodarcu zakladá prima facie dôvod na ochranu spoločnosti pred možnosťou, že táto

osoba „získa do svojho kriminálneho portfólia“ ďalšie obete.

Národná rada zároveň poukázala na to, že konajúci súd disponuje možnosťou

„uplatniť z napadnutého pravidla výnimku“, a síce aplikovať

v situácii, ak vzhľadom na pomery páchateľa dospeje k záveru, že by použitie trestnej

sadzby ustanovenej zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie

ochrany spoločnosti postačuje trest kratšieho trvania.

Národná rada zdôraznila, že „napadnutá úprava predstavuje legitímny výsledok

vyvažovania viacerých ústavných práv, princípov a hodnôt. Vo vzájomnom napätí sa tu

ocitá na jednej strane ochrana života, slobody, zdravia, majetku, dôstojnosti a ďalších práv

potenciálnych obetí trestnej činnosti a na strane druhej právo každého, vrátane páchateľa

trestného činu, na ochranu pred krutým a neľudským zaobchádzaním. Národná rada toto

napätie vyvážila spôsobom, ktorý nijako neindikuje svojvôľu a absenciu rozumného

základu. Naopak, napadnuté ustanovenia poskytujú životu, zdraviu, majetku a ďalším

právom chráneným právam a záujmom ochranu v takom rozsahu, ktorý nespochybňuje a

nezasahuje do samej podstaty práva páchateľa na ochranu pred krutým a neľudským

zaobchádzaním.“.

Fakt, že recidíva pri páchaní trestnej činnosti predstavuje legitímny dôvod

na sprísnenie punitívnej politiky štátu, potvrdzuje svojou rozhodovacou činnosťou aj ESĽP.

Dostupné štatistické údaje potvrdzujú, že približne každý štvrtý násilný trestný čin je

spáchaný recidivistom.

Primeranosť prostriedkov použitých zákonodarcom na dosiahnutie tohto cieľa

preukazuje typová závažnosť trestnej činnosti, ktorej trojnásobné spáchanie je zásadou

„trikrát a dosť“ postihnuté. Zásada sa uplatňuje len vo vzťahu k trestným činom, ktoré majú

kvalifikovanú povahu a ochranu pred nimi považuje zákonodarca za obzvlášť naliehavú.

Predmetná zásada sa neuplatňuje vždy, ak dôjde k opakovanému spáchaniu jedného

z kvalifikovaných trestných činov, ale iba v prípade, ak dôjde k takému jeho spáchaniu, aké

vo svetle rozhodných okolností vyžaduje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Zákonodarca umožňuje výnimku z uplatnenia tejto zásady práve v situácii, ak to

odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, pomery páchateľa či dokonca niektoré ďalšie

okolnosti veci. Zo zákonnej prezumpcie teda sám zákonodarca predpokladá výnimku, ktorá

v sebe obsahuje presne tie požiadavky, ktorých absenciu navrhovateľ národnej rade vyčíta,

t. j. možnosť neuplatniť zásadu v prípade, ak by jej uplatnenie podľa úvahy súdu malo byť

neprimerane prísne.

V tomto kontexte národná rada tvrdí, že ak by mala uspieť navrhovateľa námietka

proti napadnutým ustanoveniam , musel by preukázať buď to, že

zákonodarca úplne uprednostnil jednu hodnotu či právo pred iným a tieto vlastne vôbec

nevyvažoval, alebo to, že výsledok vyvažovania je svojvoľný a prekračuje ústavné

mantinely regulačnej úvahy zákonodarcu. Navrhovateľ však v časti, v ktorej sa zaoberá

princípom proporcionality, zvažuje výlučne jednu premennú v rovnici a tou je „ochrana

slobody recidivistu“, pričom štruktúra a obsah jeho argumentácie preukazujú, že

od ústavného súdu požaduje, aby voľnú úvahu národnej rady, ktorú táto uplatnila

pri ochrane verejného záujmu, nahradil svojou vlastnou regulačnou úvahou ponechávajúc

bez povšimnutia práve tie prvky ústavnej adjudikácie, na aplikáciu ktorých je ústavný súd

primárne príslušný, t. j. najmä posúdenie, či zákonodarca rešpektoval podstatu a zmysel

práva garantovaného dohovoru a .

Národná rada je toho názoru, že striktným obmedzením zásady „trikrát a dosť“

na kvalifikované trestné činy, sprísnením podmienok na uplatnenie tejto zásady tak, že sa

vyžaduje predchádzajúce opakované uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody,

a vytvorením priestoru na neuplatnenie označenej zásady, ak by jej uplatnenie malo byť

neprimerane prísne, vytvorila všetky predpoklady pre ústavne konformný výklad

napadnutých ustanovení. Napadnutý obsahuje výslovne

zakomponovanú povinnosť ústavne konformného výkladu, čo bez ďalšieho preukazuje jeho

zlučiteľnosť s a dohovorom.

Národná rada taktiež poukázala na judikatúru ESĽP (rozhodnutie o prijateľnosti

sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie

o prijateľnosti sťažnosti z 12. decembra 2002 vo veci Stanford proti Spojenému

kráľovstvu), ktorá podľa jej názoru v posudzovanom prípade vylučuje akúkoľvek možnosť

porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu nedostatku vecnej súvislosti medzi napadnutou

právnou úpravou ( v spojení s ) a označeným

ustanovením dohovoru.

V rámci otázky o konformnosti s dohovoru

národná rada uviedla, že navrhovateľ nesprávne stotožnil absenciu možnosti

podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody s absenciou

akejkoľvek vyhliadky na prepustenie. Opierajúc sa opäť o judikatúru ESĽP (rozsudok

z 12. februára 2008 vo veci Kafkaris proti Cypru, ods. 97) vyjadrila názor, že pre naplnenie

požiadaviek plynúcich z čl. 3 dohovoru postačuje existencia možnosti prepustenia páchateľa

na základe rozhodnutia prezidenta o odpustení alebo zmiernení trestu, ktorú

a slovenský trestný kódex upravujú.

V súvislosti s námietkou o nesúlade s a 3

paktu o občianskych a politických právach národná rada poukázala na svoju predchádzajúcu

argumentáciu o súlade dotknutého ustanovenia s právom na dôstojné

zaobchádzanie. Zároveň uviedla, že čl. 10 ods. 1 a 3 paktu o občianskych a politických

právach upravujú záväzky zmluvných strán týkajúce sa podmienok výkonu trestu, a nie

podmienok jeho ukladania a spôsobu jeho skončenia, z čoho plynie nedostatok vecnej

súvislosti medzi obsahom označených ustanovení paktu o občianskych a politických

právach a obsahom . Označené ustanovenia paktu

o občianskych a politických právach navyše predstavujú programatívne ciele a nemajú

charakter subjektívnych nárokov odsúdených páchateľov trestných činov na resocializáciu.

4. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„vedľajší účastník“) sa vo svojom stanovisku z 28. októbra 2009 stotožnila s návrhom

navrhovateľa, poukážuc predovšetkým na absenciu uplatnenia zásady individualizácie trestu

v režime ukladania trestu podľa . Prezentovala súčasne názor o

zvýraznení nehumánnosti a krutosti systému ukladania trestu podľa citovaného ustanovenia

v dôsledku nadväzujúcej právnej úpravy obsiahnutej v

.

5. Na základe poverenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predložil

ústavnému súdu stanovisko z 26. októbra 2009 predseda trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, v ktorom sa s návrhom nestotožnil. V stanovisku poukázal na „legitímne

právo zákonodarcu stanoviť pravidlá pre ukladanie trestov“, ako aj na možnosť

„sudcovského posúdenia“ okolností konkrétneho prípadu prostredníctvom aplikácie § 39

.

6. V stanovisku z 26. októbra 2009 sa k návrhu vyjadril aj generálny prokurátor.

Uviedol, že pri aplikácii nie je umožnené dodržať „zásadu

proporcionality (lex talionis)“ zohľadňujúcu pri ukladaní trestu špecifické okolnosti

týkajúce sa prejednávaného prípadu a osoby páchateľa vrátane možností jeho nápravy.

Nadväzujúci pozbavuje súd možnosti preskúmať po určitom

čase dôvodnosť ďalšieho pozbavenia osobnej slobody odsúdeného a „odníma odsúdenému

právo na resocializáciu“ zaručené podľa názoru generálneho prokurátora v čl. 10 ods. 1 a 3

paktu o občianskych a politických právach.

C. Zmena napadnutých ustanovení a jej odraz v ďalšom

priebehu konania

Národná rada sa 3. decembra 2009 uzniesla na , ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a o zmene v znení neskorších predpisov (ďalej

len „novela “ alebo „“), a ktorý nadobudol

účinnosť 1. januára 2010. Novela sa v čl. I bod 5, 6, 7 a 9 priamo dotkla

posudzovaného a .

Osobitne, pokiaľ ide o čl. I bod 6 a 7, došlo k zásadnej zmene relevantnej časti § 47

ods. 2 , čo sa týka podmienok a pravidiel ukladania trestu v prípadoch,

na ktoré sa vzťahuje zásada „trikrát a dosť“. Zákonodarca na rozdiel od predošlej právnej

úpravy zaviazal súdy povinne skúmať podmienky (inak všeobecne platné) na uloženie trestu

odňatia slobody na doživotie v každom individuálnom prípade uplatnenia uvedenej zásady a

uložiť tento trest, iba ak sú tieto podmienky splnené. V opačnom prípade súd uloží

páchateľovi trest odňatia slobody na 25 rokov a ak tomu bránia okolnosti hodné osobitného

zreteľa, súd uloží trest odňatia slobody s dolnou hranicou 20 rokov.

Druhé z napadnutých ustanovení – – novela obsahovo

zmenila do tej miery, že platný právny stav celkom vylučuje akúkoľvek súvislosť zákazu

podmienečného prepustenia páchateľa odsúdeného na doživotie so zásadou „trikrát a dosť“,

teda s aplikáciou .

7. Nadväzne na novelizáciu navrhovateľ podaním doručeným

ústavnému súdu 21. januára 2010 upravil a doplnil svoj pôvodný návrh.

Navrhovateľ uviedol, že prijatím , ktorého čl. I body 5, 6, 7 a

9 sa dotkli znenia a , nedošlo k strate platnosti

ods. 2 ani k takej jeho obsahovej zmene, ktorá by znamenala stratu

súvislosti s rozhodovacou činnosťou navrhovateľa, teda stratu s trestným konaním, v rámci

ktorého navrhovateľ inicioval konanie pred ústavným súdom.

Navrhovateľ upresnil svoju argumentáciu v tom smere, že trest ukladaný v zmysle

„nemá aj naďalej vôbec

povahu trestu, pretože nie je primárne ukladaný za spáchanie trestného činu, ktorý súd

prejednáva, ale je ukladaný v podstate len ako formálne zabezpečovacie ochranné

opatrenie (detencia) za to, že obžalovaný sa už niekedy v minulosti dopustil trestnej

činnosti“. Podľa názoru navrhovateľa pri aplikácii v znení

tak v zásade aj naďalej nemožno trest ukladať individuálne s

ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, povahu a závažnosť spáchaného trestného činu,

osobu obžalovaného, okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho odsúdenia, možnosti nápravy

obžalovaného ani s ohľadom na čas, ktorý uplynul od predchádzajúcich odsúdení. Tieto

okolnosti môže konajúci súd posudzovať len z toho pohľadu, či nie sú splnené podmienky

na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie.

Mechanizmus ukladania trestu podľa považuje

navrhovateľ za „tzv. exemplárne trestanie spočívajúce v tom, že sa konkrétna prísnosť

trestu neodôvodňuje hľadiskami individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť

prísnymi a krutými trestami uloženými páchateľovi“, čo je prejavom „príliš krutého

trestania“.

Navrhovateľ poukázal aj na to, že v rámci taxatívne

určenej skupiny trestných činov, na ktoré sa režim zásady „trikrát a dosť“ vzťahuje,

obsahuje aj také trestné činy, pre ktoré sú v osobitnej časti ustanovené

rozpätia trestných sadzieb umožňujúce inak uložiť aj podmienečný trest odňatia slobody, čo

svedčí o menšej typovej závažnosti takýchto trestných činov. Dodal, že v zmysle

označeného ustanovenia nemusí konajúci súd uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov, ak

jeho uloženiu bránia okolnosti hodné osobitného zreteľa, nesmie však byť uložený trest

odňatia slobody pod 20 rokov. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa pritom bude podľa

navrhovateľa možné považovať len tie, ktoré sú inak dôvodom na mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (§ 39

) a ktoré nastávajú len celkom výnimočne.

Navrhovateľ uviedol, že nespochybňuje „výsostné právo“ zákonodarcu presne

stanoviť pravidlá na ukladanie sankcií, zdôraznil však nevyhnutnosť rešpektovania

oddelenia moci zákonodarnej od moci súdnej, ktorej má zákonná úprava poskytnúť

dostatočný priestor pre sudcovskú úvahu na účely individuálneho posúdenia každého

prípadu ukladania trestu a zamedzenia tvrdosti hroziacej z príliš rigidnej právnej úpravy.

Navrhovateľ považuje právnu úpravu ukladania trestu zakotvenú v § 47 ods. 2

za výraz snahy napraviť neúspešnú represiu recidivistov ešte tvrdšou

represiou bez ďalšieho, ktorá však prekračuje prípustnú hranicu primeranosti trestu

a spôsobuje jeho krutosť a neľudskosť.

V tomto podaní napokon navrhovateľ upravil (zúžil) aj petit pôvodného návrhu

v posudzovanej veci tak, že aj naďalej žiada vysloviť nesúlad

s a s dohovoru, avšak návrh týkajúci sa nesúladu

s dohovoru a s a 3 paktu o občianskych

a politických právach z novo formulovaného petitu vypustil.

8. Národná rada po zmene dotknutých ustanovení novelou doplnila

svoje stanovisko k návrhu podaním z 10. marca 2010, v ktorom uviedla, že aj

predchádzajúce znenie umožňovalo súdom pri ukladaní trestu podľa

ods. 2 označeného zákona zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu, pomery páchateľa alebo

iné relevantné okolnosti veci. Po uvedenej novele je konajúci súd

dokonca zaviazaný preskúmať takéto okolnosti jednotlivých prípadov v rámci povinnosti

vyhodnotiť splnenie podmienok na uloženie doživotného trestu odňatia slobody

(formulovaných ). Ak tieto podmienky splnené nie sú,

nemožno takýto trest uložiť. Zákonná povinnosť súdu uložiť v takýchto prípadoch trest

odňatia slobody na 25 rokov, resp. trest odňatia slobody v rozmedzí od 20 do 25 rokov, ak

sú splnené okolnosti hodné osobitného zreteľa, je výsledkom legitímnej úvahy zákonodarcu

a nemôže zakladať protiústavnosť z titulu prílišnej prísnosti.

Národná rada zotrvala na svojom predchádzajúcom stanovisku, aby ústavný súd

návrhu na vyslovenie nesúladu s a s

dohovoru nevyhovel.

Vo vzťahu k zostávajúcej časti návrhu týkajúcej sa namietaného nesúladu § 67 ods. 3

s ústavným poriadkom Slovenskej republiky navrhla národná rada

konanie zastaviť, odvolávajúc sa na novelu vykonanú zákonom

č. , ktorá trest ukladaný podľa vylúčila

„z normatívneho poľa “ a odstránila tak akúkoľvek jeho vecnú

súvislosť so zásadou „trikrát a dosť“.

9. Vláda v doplňujúcom podaní z 18. marca 2010 reagujúc na novelu Trestného

zákona zotrvala na svojom stanovisku poukazujúc na to, že ani vykonaná zmena

napadnutých ustanovení neposkytuje súdu pri rozhodovaní o treste

dostatočný priestor na posúdenie individuálnych okolností jednotlivých prípadov.

10. Najvyšší súd zotrval na svojom odmietavom stanovisku k návrhu aj po prijatí

novely , keď v podaní zo 4. marca 2010 okrem iného uviedol: „Nie je

možné súhlasiť s primárnym tvrdením okresného súdu, že trest ukladaný podľa § 47 ods. 2

Tr. zák. ... nemá aj naďalej povahu trestu ... Recidíva páchateľa ... je v podstate vo všetkých

európskych krajín hodnotená minimálne ako priťažujúca okolnosť ...

Pokiaľ štát prijal vo svojej trestnej politike doktrínu ochrany obyvateľov pred páchateľmi,

ktorí opakovane páchajú najmä obzvlášť závažné zločiny namierené proti základným

ľudským právam a slobodám, ukladaním prísnych trestov, ide o legitímne vyjadrenie

základných článkov SR v tejto oblasti. Konkrétne ustanovenia

potom vyjadrujú túto vôľu ... napr. aj v predmetnom § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré ustanovenie

svojou konštrukciou zároveň umožňuje sudcovské hodnotenie naplnenia formálnych znakov

tohto ustanovenia a alternatív prísnejšieho postihu.“

11. Generálny prokurátor po zmene posudzovanej právnej úpravy zavedenej novelou

svoje pôvodné stanovisko k návrhu zmenil. V podaní z 10. marca 2010

uviedol, že novelizáciou pozmenená právna úprava už poskytuje súdom dostatok priestoru,

aby „v každej prejednávanej trestnej veci pre trestný čin uvedený v § 47 odsek 2 Trestného

zákona voči osobám, ktoré boli už dvakrát právoplatne odsúdené na nepodmienečné tresty

odňatia slobody, mohli v rámci procesu dokazovania objasniť a vyhodnotiť všetky skutkové

okolnosti, s prihliadnutím na ich predchádzajúcu trestnú činnosť. Výsledok takéhoto

postupu súdu sa prejaví v možnostiach uloženia trestu odňatia slobody od 20 (dvadsať)

rokov až na doživotie. Za týchto podmienok uložený trest v zákonnej trestnej sadzbe berúci

na zreteľ osobu páchateľa nie je možné považovať za neľudský, odporujúci ustanoveniu

článku 16 .“.

V závere svojho doplňujúceho stanoviska generálny prokurátor uviedol, že „Článok

47 odsek 2 zákona číslo v znení neskorších predpisov je v súlade s článkom 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 16 odsek 2

Slovenskej republiky.“.

12. V podaní doručenom ústavnému súdu 24. marca 2011 ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky oznámila: „sťahujem späť stanovisko Vlády Slovenskej republiky ...

k predmetnej veci zo dňa 28. októbra 2009. Zároveň si Vám v prílohe dovoľujem zaslať

aktuálne stanovisko vlády ... k návrhu ...“

Vláda v novom stanovisku navrhla konanie o návrhu zastaviť. V samotnom

stanovisku po krátkej rekapitulácii návrhu navrhovateľa a obsahu relevantnej časti novely

vláda poukazujúc na uviedla:

„Keďže zákonodarca dňa 3. decembra 2009 prijal , ktorým zmenil

ustanovenia a v duchu úvah

všeobecného súdu (navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom, pozn.) , úprava § 47 ods.

2 a T. z. v znení platnom a účinnom do 31.

12. 2009 už nemôže byť predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

podľa , pretože všeobecným súdom

označené ustanovenia uvedené v návrhu na začatie konania v znení platnom a účinnom do

31. 12. 2009 stratili novelizáciou označených ustanovení zákonodarcom svoju platnosť a

účinnosť.“

Vláda zároveň oznámila, že v súlade s súhlasí,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

13. Navrhovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2011 oznámil, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

14. Podaním z 23. mája 2011 právny zástupca národnej rady ústavnému súdu

oznámil, že trvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci.

15. Za neúčasť na verejnom pojednávaní pléna ústavného súdu konanom

28. septembra 2011 sa ospravedlnil navrhovateľ a vedľajší účastník, prítomný právny

zástupca národnej rady JUDr. R. P. okrem iného uviedol, že „S prihliadnutím

na skutočnosť, že zanikol dôvod pokračovať v konaní vo vzťahu k § 67 ods. 3 Trestného

zákona, s prihliadnutím na to, že aj generálny prokurátor, aj predseda trestného kolégia

najvyššieho súdu spoločne s národnou radou majú za to, že § 47 ods. 2 v znení, ktoré je

platné a účinné v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho súlade s , mám za to, že

tá vec je relatívne jednoduchá z ústavno-právneho hľadiska. Predmetom tohto konania totiž

nie je to, či to riešenie, ktoré je obsiahnuté v je vhodné alebo

dobré, ale je ním otázka či, ako to tvrdí navrhovateľ, predstavuje krutý a neľudský trest.

Máme za to, že v súčasnom znení, kedy uloženie doživotného trestu odňatia slobody je

viazané jednak z toho vecného hľadiska na opakované spáchanie a prinajmenšom tretie

spáchanie jedného z kvalifikovaných trestných činov a zároveň je podmienené tým, že to

vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a neexistuje nádej na nápravu páchateľa iným

trestom, tak máme za to, že je v plnom rozsahu daný priestor na ústavne konformný výklad

tohto ustanovenia a že sú zo strany zákonodarcu splnené všetky predpoklady aj pre ústavne

konformnú aplikáciu tohto ustanovenia ...“, z čoho „vyplýva podľa nášho názoru aj

absencia svojvôle na strane zákonodarnej a v tej súvahe, ktorou sa zákonodarca riadil ...“.

Ďalej uviedol príklad, podľa jeho slov naposledy aplikovanej zásady „trikrát a dosť“

súdmi, v ktorom ide o páchateľa trikrát odsúdeného na nepodmienečný trest odňatia slobody

v období rokov 1982 až 2009 za násilnú trestnú činnosť sexuálneho charakteru páchanú

na deťoch, pričom tieto tresty aj vykonal a nariadenej liečbe sa vyhýbal. V súčasnosti je

súdený za sexuálny delikt spáchaný na svojej dcére mladšej ako štyri roky. Podľa právneho

zástupcu „... toto sú situácie, ktoré opodstatňujú výkon jej regulačnej pôsobnosti spôsobom,

aký sa odráža v , , že ustanoví pravidlá, kedy pri prinajmenšom trojnásobnom,

ale v každom zatiaľ jednom prípade, v ktorom bola tá zásada aplikovaná tých spáchaní

trestných činov predchádzajúcich jej uloženiu toho doživotného trestu odňatia slobody tam

bolo viacej trestných činov než tri. Trikrát spáchanie takéhoto závažného trestného činu

odôvodňuje uloženie doživotného trestu odňatia slobody, ak a vždy, len ak to vyžaduje

účinná ochrana spoločnosti a zároveň neexistuje nádej na nápravu páchateľa. Z tohto

dôvodu zotrvávame na tom vyjadrení a na tom návrhu, aby ústavný súd návrhu nevyhovel

a vyslovil, že napadnuté ustanovenie nie je v nesúlade s označenými článkami

a dohovoru.“.

II.

Relevantné články , dohovoru a ustanovenia

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Zásady ukladania trestov

Podľa trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a

len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej

časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.

Podľa trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol

zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne

a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo

k spáchaniu trestného činu,

b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich

účasti na spáchanom trestnom čine,

c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie

páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré

k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Podľa tresty uvedené v možno uložiť samostatne

alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť

rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.

Podľa ak súd uloží trest odňatia slobody na doživotie,

môže zároveň rozhodnúť, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie

je prípustné, ak páchateľ

a) spáchal dva alebo viac obzvlášť závažných zločinov,

b) naplnil súčasne dve alebo viac okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej

sadzby,

c) spáchal trestný čin ako člen zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, alebo

d) bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2.

Trest odňatia slobody na doživotie

Podľa trest odňatia slobody na doživotie môže súd

uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len

za podmienok, že

a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a

b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody

na dobu do dvadsaťpäť rokov.

Podľa (v znení účinnom do 1. januára 2010) ak súd

odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa

§ 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3

alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2

alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa

§ 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa

§ 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa

§ 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného

dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku

do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

§ 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa

§ 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,

prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,

genocídia podľa § 418, terorizmu podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol

za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom

odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to aj bez splnenia podmienok

uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody

na dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.

Podľa (v znení účinnom od 1. januára 2010) ak súd

odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa

§ 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3

alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2

alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa

§ 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa

§ 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa

§ 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného

dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku

do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

§ 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa

§ 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,

prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,

genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo

neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát

potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody

na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1; inak mu uloží trest odňatia

slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd

však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

(v znení účinnom do 1. januára 2010)

Osoba opätovne odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie alebo osoba

odsúdená na tento trest podľa § 47 ods. 2 nemôže byť podmienečne prepustená.

(v znení účinnom od 1. januára 2010)

Osoba opätovne odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie nemôže byť

podmienečne prepustená.

III.

Posúdenie procesných otázok v súvislosti so zmenou napadnutých ustanovení

novelou

Ako už bolo uvedené, v priebehu konania pred ústavným súdom došlo s účinnosťou

od 1. januára 2010, t. j. po prijatí návrhu na začatie konania uznesením ústavného súdu

z 27. mája 2009, k zmene napadnutých ustanovení novelou .

Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

v spojení s a nasl. je platnosť napadnutého právneho

predpisu nižšieho stupňa právnej sily, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia v čase

rozhodnutia ústavného súdu. Podľa ak preskúmavané

právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

1. Ustanovenie aj napriek zmene v dôsledku

novelizácie vykonanej nestratilo z formálneho hľadiska platnosť.

Pokiaľ ide o obsah zmien, ústavný súd už uviedol, že ich považuje za významné. Na druhej

strane je nesporné, že podstata tohto ustanovenia z hľadiska uplatňovania zásady „trikrát

a dosť“ zostala zachovaná. Ústavný súd vzal do úvahy, že navrhovateľ aj po novele

trvá, aj keď v čiastočne modifikovanej podobe, na dôvodoch tejto časti

návrhu, ako aj opačný názor vlády, ktorá v ostatnom stanovisku navrhla konanie aj o tejto

časti návrhu zastaviť, a priklonil sa k záveru, že predmet konania ani podmienky konania

z hľadiska aplikovateľnosti tohto ustanovenia v prerušenom súdnom

konaní pred navrhovateľom nezanikli.

Na základe uvedeného ústavný súd riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti

uprednostnil meritórne preskúmanie opodstatnenosti návrhu v tejto časti, v ktorej

navrhovateľ nastolil závažné otázky ústavnosti, a pokračoval v konaní o návrhu

na vyslovenie neústavnosti vychádzajúc z jeho znenia

platného a účinného v čase rozhodovania ústavného súdu o veci samej (m. m. ,

).

2. Celkom iná situácia nastala v prípade zmeny napadnutého § 67 ods. 3 zavedenej

novelou . Z textu tohto ustanovenia došlo k vypusteniu odkazu na

ods. 2 , teda aj vylúčeniu bezprostrednej aplikovateľnosti

v prípade uloženia trestu podľa , na čo

zhodne poukázali vo svojich stanoviskách národná rada aj vláda.

Navrhovateľ v podaní z 13. januára 2010 doručenom ústavnému súdu 21. januára

2010 upravil formuláciu návrhu rozhodnutia (petitu návrhu) tak, že žiadal výlučne

vyslovenie nesúladu s a s dohovoru

a pôvodný návrh týkajúci sa namietaného nesúladu s

ods. 4 dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a 3 paktu o občianskych a politických právach z návrhu

vypustil. Posúdením tohto podania podľa jeho obsahu ho možno považovať aj za čiastočné

späťvzatie návrhu.

Ústavný súd však v daných okolnostiach za rozhodujúci považoval fakt, že zákaz

podmienečného prepustenia páchateľov odsúdených na doživotný trest odňatia slobody

(ktorý tvoril leitmotív celého pôvodného návrhu v súvislosti so zásadou „trikrát a dosť“ ako

takou) sa po novele , t. j. v platnom znení, netýka páchateľov

odsúdených na doživotie podľa . Zároveň tak v tomto rozsahu

došlo k strate akejkoľvek súvislosti medzi touto časťou návrhu a rozhodovacou činnosťou

navrhovateľa v predmetnej trestnej veci, pretože navrhovateľom namietaný dôvod možného

nesúladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky

odpadol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade s

konanie o návrhu v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu

s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a ods. 3 paktu o občianskych a politických právach

zastavil (bod 1 výroku nálezu).

IV.

A. Rekapitulácia námietok nesúladu a zásadných stanovísk účastníkov konania

a ďalších dotknutých štátnych orgánov

1. Novelou sa výrazným spôsobom modifikoval inštitút zásady

„trikrát a dosť“, čím došlo pochopiteľne aj k zúženiu argumentačného poľa navrhovateľa

oproti pôvodnému návrhu, s ktorým sa obrátil na ústavný súd.

2. Navrhovateľ reagujúc na zmenu právnej úpravy prezentoval voči nej opakované

alebo modifikované výhrady, ktoré možno zhrnúť do týchto okruhov námietok:

- pojem neľudský (uvedený v dohovoru aj v ) a pojem krutý

(uvedený len v ) sú podľa názoru navrhovateľa obsahovo totožné a

nevzťahujú sa len na tresty ako také (ukladané podľa ), ktoré samy osebe

nemožno považovať za neľudské, kruté alebo ponižujúce, ale vzťahujú sa na celé

„trestanie“, t. j. aj na spôsob ukladania týchto trestov, čo znamená, že ani druhy trestov,

ktoré inak nevzbudzujú pochybnosti o svojej ústavnosti, sa nesmú ukladať spôsobom, ktorý

by ich urobil neľudským, krutým alebo ponižujúcim,

- navrhovateľ vychádza primárne z toho, že trest ukladaný v zmysle § 47 ods. 2

nemá aj naďalej vôbec povahu trestu, ale je ukladaný v podstate len ako

formálne zabezpečovacie ochranné opatrenie (detencia) za to, že obžalovaný sa už aj

niekedy v minulosti dopustil trestnej činnosti, pričom absentuje individualizácia ukladania

trestu a neriadi sa zásadou úmernosti, proporcionality či primeranosti k spáchanému činu,

- z úvah týkajúcich sa recidívy vyplýva, že navrhovateľ uprednostňuje uplatňovať ju

v zmysle všeobecných pravidiel ustanovených v ,

- podľa názoru navrhovateľa za „okolnosti hodné osobitného zreteľa“, ktoré

umožňujú súdu uložiť trest odňatia slobody podľa aj pod

hranicu 25 rokov, bude zrejme možné považovať len okolnosti, ktoré sú inak dôvodom

na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu

trestnej sadzby ( ),

- navrhovateľ koncentruje svoje argumenty do názoru, že trest ukladaný podľa § 47

ods. 2 v platnom znení je neprimerane prísny (krutý), tým aj

nespravodlivý a ako taký aj neľudský v zmysle a dohovoru.

3. Národná rada vo svojom vyjadrení z 18. marca 2010 uviedla, že podľa jej názoru

boli splnené predpoklady na nevyhovenie návrhu vo vzťahu k

aj pri jeho predchádzajúcom znení, a o to viac sú splnené v situácii, keď sám zákonodarca

umožňuje uloženie doživotného trestu odňatia slobody len pri splnení podmienok, ktoré

preukazujú rozumnú väzbu medzi sledovaným cieľom a zvoleným prostriedkom jeho

realizácie a ktoré teda na strane zákonodarcu presvedčivo dokumentujú absenciu regulačnej

svojvôle. Podľa názoru národnej rady súd smie doživotný trest uložiť práve a len v tom

prípade, ak jeho uloženie vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej

na nápravu páchateľa iným trestom, pričom je to práve a len súd, ktorý je príslušný

na preskúmanie a vyhodnotenie týchto podmienok. Národná rada je presvedčená, že takéto

nastavenie parametrov pri ukladaní trestov v ničom nepredstavuje krutý a neľudský trest, ale

že naopak predstavuje nástroj účinnej ochrany spoločnosti, ochrany jej jednotlivých členov

pred zásahom do ich základných práv a slobôd trestnou činnosťou recidivistov, pri ktorých

absentuje nádej na nápravu trestom nižšej výmery. Národná rada preto zotrváva na svojom

návrhu, aby ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu

s a s dohovoru nevyhovel.

Ďalej uviedla, že v doplnení svojho návrhu vo vzťahu k

navrhovateľ naďalej predkladá argumentáciu, ktorej podstatou je jeho nesúhlas s vecným

riešením, ktoré zvolil zákonodarca. Navrhovateľ nepovažuje takéto riešenie za spravodlivé

a prijateľné a trvá na tom, že najlepšie by princípom spravodlivého trestania zodpovedala

iná právna úprava. Podľa názoru národnej rady je však predmetom tohto konania namietaný

nesúlad s a dohovoru, nie vecná polemika

o tom, aké tresty by boli spravodlivejšie, vhodnejšie a lepšie zodpovedajúce predstave

navrhovateľa o spravodlivom trestaní.

Národná rada zároveň navrhuje ústavnému súdu, aby zastavil konanie vo vzťahu

k namietanému nesúladu .

4. Vláda v ostatnom stanovisku navrhla konanie o celom návrhu zastaviť z dôvodov

straty platnosti napadnutých ustanovení po jeho novelizácii.

5. Generálny prokurátor zhrnul svoje predchádzajúce argumenty do stanoviska, že

v platnom znení je v súlade s dohovoru a s

.

6. Najvyšší súd rovnako odporučil návrhu ako celku nevyhovieť.

B. Právna úprava trestu odňatia slobody na doživotie (aj) v súvislosti

s trestaním niektorých druhov recidívy a obligatórne trestné sadzby v členských

štátoch Rady Európy

Možnosť uloženia trestu odňatia slobody na doživotie je upravená v trestných

kódexoch týchto členských štátov Rady Európy:

Česká republika, Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Francúzska republika,

Holandské kráľovstvo, Írska republika, Maďarská republika, Nemecká spolková republika,

Talianska republika, Poľská republika, Rakúska spolková republika, Ruská federácia,

Slovenská republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Švajčiarska

konfederácia a Švédske kráľovstvo.

Bez toho, aby ústavný súd považoval za potrebné podrobnejšie sa zaoberať

podmienkami na uloženie tohto trestu v jednotlivých krajinách, ktoré sú značne rôznorodé,

iba stručne konštatuje, že pokiaľ ide o druhy trestných činov, za ktoré sa doživotný trest

odňatia slobody ukladá (obligatórne, ale aj fakultatívne), prevažne ide o trestné činy vraždy

a iné delikty proti životu a zdraviu, genocídu, ale aj o trestné činy spojené s terorizmom.

Pokiaľ ide o obligatórne trestné sadzby v trestnom zákonodarstve, zakotvené ich

majú trestné kódexy viacerých štátov.

Vo Francúzsku osobitná časť Trestného zákonníka je charakteristická tým, že

pri trestnej sadzbe sa neuvádza vo väčšine prípadov rozpätie, ale presná výmera trestu

(aj presná výmera finančného trestu, ak sa ukladá). Za vraždu je tak stanovený trest odňatia

slobody v dĺžke 30 rokov, v prípade akejkoľvek priťažujúcej okolnosti je trestom doživotie.

Doživotím sa trestá tiež genocída a iné zločiny proti ľudskosti.

V Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska sa uplatňuje (v Anglicku

a Walese) širšia škála možností uloženia trestu odňatia slobody na doživotie, opätovne

obligatórnym aj fakultatívnym spôsobom, a to vrátane aplikácie tzv. zásady „dvakrát

a dosť“, keď súd môže tento trest na účel ochrany verejnosti uložiť, ak je splnená

podmienka, že v čase, keď bol trestný čin spáchaný, bol páchateľ už odsúdený za trestný čin

uvedený v prílohe (závažnejšie trestné činy) alebo, aby išlo o trestný čin, kde dolná hranica

trestu odňatia slobody je aspoň 2 roky. (Súčasná vláda pripravuje súdnu reformu, ktorej

súčasťou má byť dôsledný návrat k aplikácii zásady „dvakrát a dosť“ a zavedenie ďalších

obligatórnych trestných sadzieb.)

V Maďarskej republike sa uplatňuje obdoba zásady „trikrát a dosť“ voči

„viacnásobným násilným recidivistom“ za spáchanie násilného trestného činu voči osobe;

horná hranica trestu sa v týchto prípadoch zvyšuje na dvojnásobok a ak po zvýšení

presiahne 20 rokov alebo je možné za tento trestný čin uložiť trest na doživotie, uloží sa

povinne doživotný trest (ako viacnásobný recidivista je definovaný páchateľ, ktorý už bol

za recidívu odsúdený a od vykonania posledného trestu neuplynuli viac ako tri roky).

V Taliansku je obligatórne stanovený trest odňatia slobody za neúmyselné zabitie

v súvislosti s terorizmom na 30 rokov, za smrť obete spôsobenú v tejto súvislosti úmyselne

je stanovený trest na doživotie. V prípade priťažujúcich okolností pri vražde je

obligatórnym trestom doživotie rovnako ako vo Francúzsku.

V Českej republike sa ukladá obligatórne trest prepadnutia veci alebo inej majetkovej

hodnoty, ak sa uloženie tohto trestu pri konkrétnej skutkovej podstate umožňuje a páchateľ

má takúto vec v držbe v rozpore s právnym predpisom.

V Spolkovej republike Nemecko sa v zmysle § 211 Trestného zákonníka vražda

(ktorá je inak kvalifikovaná ako v Slovenskej republike) trestá doživotným odňatím

slobody.

Obdobne obligatórne sa v Rakúskej republike trestá za trestný čin genocídy.

C. Účel trestu v teórii trestného práva hmotného

Podľa je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľmi

trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie (tým, že sa

páchateľovi zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že sa

vytvoria podmienky pre výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej

prevencie (tým, že sa iný odradia od páchania trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako

účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov v Ženeve z roku 1955.

Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých

hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší

a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné

vyvodiť, že „sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako

s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám“

(Hayek, F. A. Právo, zákonodarstvo a slobody. 1. diel – Pravidlá a poriadok. Praha:

Academia 1991, s. 56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka,

jeho dôstojnosti a jeho práv a slobôd vytvára dostatočný priestor pre rozvoj ľudskej

osobnosti a pre fungovanie jedinca v spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať

zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje slobody spoločnosti“. S tým súvisí aj

zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu, ktorá zahrňuje nielen ochranu

páchateľa, jeho resociálizácie či sociálnej integrácie, výkon trestu a ochranných opatrení, ale

aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu

potencionálnych obetí pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj

a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa .

Trest realizuje svoje poslanie – ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú

represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializáciu páchateľov

trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď represia

a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to

prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti pred

kriminalitou.

Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby

páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho

spoločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho

výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich

výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby

táto neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu

prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom

kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie

rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej

prevencie je adekvátnosť trestov spáchaným trestným činom.

Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom.

nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov

a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-

výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné

činy vyjadrujúcou hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných

činov.

Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru

represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale

demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa

konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou

odstrašiť verejnosť stanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie

potlačený moment prevencie.

Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných

právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma

nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu.

V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje

odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu

vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa, pretože bolo

spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť

užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané

teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.

Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa

prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie

(výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším jednotlivcom potencionálnym

páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie

trestov na ostatných členov spoločnosti).

Vo vzťahu k profilovaným záverom teórie trestu týkajúcim sa otázok optimálnosti

a spravodlivosti trestnej politiky štátu treba však z pohľadu garancií diktovaných

dohovorom pripomenúť jednoznačné stanovisko formulované ESĽP k punitívnej politike

zmluvných strán dohovoru, podľa ktorého majú tieto voľnosť k zmene, predovšetkým

k posilneniu represie pri potláčaní trestnej činnosti bez tohto, aby to spôsobovalo problémy

z pohľadu ustanovení dohovoru (Achour c. Francúzsko, 2006).

D. Právne východiská, ústavné a medzinárodnoprávne limity trestného

zákonodarstva

1. Všeobecne

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým...

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným

a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Podľa ) do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí

najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa

dodržiavajú.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I. tohto dohovoru.

1.1 Prvou z podmienok ústavnosti zákonov prijímaných národnou radou je

požiadavka, aby zákonodarca dodržal normatívny text .

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „V právnom štáte má

povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom

práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté

alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne boli v súlade

s ustanoveniami .“.

Ústavný súd k tomu ďalej tiež uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky je

viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky

( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný

zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný .“ ().

Vychádzajúc z tohto zorného uhla, národná rada sa prijatím napadnutého § 47 ods. 2

nijako neodchýlila od svojej zvrchovanej právomoci v oblasti trestného

zákonodarstva vyplývajúcej z v spojení s a

, čo nakoniec nepopiera ani navrhovateľ.

1.2 Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu sa už

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu veľakrát prejavilo zdôrazňovaním povinnosti (aj)

zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní aj akceptovaním princípov

materiálneho právneho štátu, okrem iného princípu právnej istoty, spravodlivosti,

proporcionality či primeranosti. V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd vyslovil, že

„Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny

poriadok i celý systém fungovania nášho štátu.“.

1.3 Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z

akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd

v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je

povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými

subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. , ). Koncepcia materiálneho

právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy,

ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného

vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému

zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného

legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi

koncept materiálneho právneho štátu (obdobne napr. ).

1.4 Pri náčrte právnych východísk nemožno obísť ani otázku pozitívneho aj

negatívneho záväzku zmluvných strán bilaterálnych medzinárodných zmlúv a dohovorov

v oblasti uplatňovania ľudských práv a slobôd, normotvorbu nevynímajúc. Vo svetle

posudzovanej veci ide aj (alebo najmä) o obsah citovaného čl. 1 dohovoru, z ktorého sa dá

odvodiť negatívny záväzok Slovenskej republiky viazanej dohovorom aj pri prijímaní

zákonov rešpektovať zákaz explicitne vyplývajúci z čl. 3 dohovoru.

2. Mantinely trestného zákonodarstva vymedzené a dohovorom

2.1 Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov.

Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe

konkrétnej trestnej politiky. , dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva,

predovšetkým medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv, zmluvy, ktorými štáty

prevzali záväzok trestnoprávne postihovať určité konania či opomenutia alebo naopak

záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní či opomenutí, zmluvy týkajúce

sa medzinárodnej (medzištátnej) spolupráce (pomoci) v trestných veciach, a napokon

v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie, vymedzujú priestor a medze, v rámci

ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne

široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym,

kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.

2.2 , koncepcia dohovoru a judikatúra ESĽP profilujú základné princípy

trestného systému právneho štátu, ktoré možno zaradiť do niekoľkých okruhov týkajúcich

sa vo všeobecnosti podmienok trestnej zodpovednosti, povinnosti kriminalizovať isté druhy

konaní a naopak zákazu kriminalizovať isté druhy konaní, procesných záruk spravodlivého

konania, ako aj ukladania a výkonu sankcií.

2.3 Spoločným dedičstvom politických tradícií a ideálov, duchovných a morálnych

hodnôt, na ktoré odkazuje preambula dohovoru a Štatútu Rady Európy, sú v oblasti

trestného práva princípy zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie

ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami. (bližšie pozri Repík B.: Evropská

úmluva o lidských právech a trestní právo, Praha: Nakladatelství ORAC, s. r. o., 2002, s. 29

a nasl.)

2.4 Princíp zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege) a zákaz spätnej

pôsobnosti (zákaz retroaktivity) sú ako fundamentálne právne princípy

európskej právnej kultúry dohovorom výslovne zaručené (čl. 7 ods. 1 dohovoru). Ich korelát

v ústave predstavujú a . V súlade s konceptom právneho štátu je

ich účelom zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením či

potrestaním.

2.5 Dohovor ponecháva štátom voľnosť pri určení určitého konania alebo

opomenutia za trestný čin, pokiaľ nepredstavuje normálny výkon niektorého z práv ním

chránených (napr. rozsudok ESĽP z 8. júna 1976 vo veci Engel a iní proti Holandsku,

ods. 81). V špecifických prípadoch ESĽP konštatoval porušenie práv zaručených

dohovorom už na základe existencie platnej a účinnej právnej úpravy zakladajúcej

vzhľadom na okolnosti a osobné pomery sťažovateľa reálnu hrozbu jeho trestného postihu

za konanie, ktoré bolo realizovaním práva chráneného dohovorom (napr. rozsudok ESĽP

z 22. októbra 1981 vo veci Dudgeon proti Spojenému kráľovstvu, ods. 40, 41, 48, 60 až 63),

vo väčšine prípadov sa však súdna kontrola realizovaná ESĽP sústreďuje na zlučiteľnosť

aplikácie trestnoprávnej legislatívy (zlučiteľnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti)

príslušnými orgánmi štátu v konkrétne posudzovanej veci s podmienkami prípustnosti

zásahu do práv a slobôd zaručených dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986

vo veci Lingens proti Rakúsku, ods. 39 až 47; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti

z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2).

Z judikatúry ESĽP vyplýva na druhej strane pre zmluvné štáty dohovoru povinnosť

„kriminalizovať“ niektoré druhy konaní. K povinnosti zmluvných štátov nezasahovať

do práv a slobôd garantovaných dohovorom pristupuje ich pozitívny záväzok poskytnúť

uvedeným právam a slobodám ochranu nevyhnutnú na zaistenie ich účinného

rešpektovania. Tento záväzok požaduje predovšetkým prijatie adekvátnych opatrení

na predchádzanie porušovania práv a na uplatnenie sankcií za porušenia, ku ktorým už

došlo. Táto požiadavka sa pritom týka nielen vzťahu orgánov verejnej moci a jednotlivca,

ale aj vzťahov medzi jednotlivcami navzájom. V prípade ochrany základných hodnôt

a aspektov súkromného života (fyzickej a morálnej integrity osoby zahŕňajúcej jej sexuálny

život) môžu byť vyžadované prostriedky trestnoprávneho charakteru (napr. rozsudok ESĽP

z 26. marca 1985 vo veci X a Y proti Holandsku, ods. 23, 27). V prípade ochrany práva

na život (čl. 2 dohovoru) je primárnou povinnosťou zmluvných štátov zaviesť účinnú

trestnú legislatívu spôsobilú chrániť subjekty uvedeného práva, pričom ich pozitívny

záväzok v tejto oblasti siaha ešte ďalej (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci

Osman proti Spojenému kráľovstvu, ods. 115). Aj v súvislosti s aplikáciou čl. 3 dohovoru

ESĽP zdôraznil, že povinnosť uložená zmluvným štátom zaručiť každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v dohovore v zmysle čl. 1 dohovoru, vyžaduje

v spojení s čl. 3 dohovoru prijatie opatrení spôsobilých zabrániť, aby osoby podliehajúce ich

jurisdikcii boli podrobené mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu vrátane prípadov, ak by k takémuto zaobchádzaniu malo dôjsť zo strany súkromných

subjektov (napr. rozsudok ESĽP z 23. septembra 1998 vo veci A proti Spojenému

kráľovstvu, ods. 22 až 24).

2.6 Problematiky trestných sankcií sa týka viacero ustanovení dohovoru a jeho

dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a), čl. 5 ods. 1 písm. a), d), e) a

čl. 7 dohovoru a nepriamo aj ďalšie ustanovenia]. Základný princíp, podobne ako pri

podmienkach trestnej zodpovednosti, predstavuje princíp zákonnosti (nulla poena sine lege)

vyžadujúci ukladanie trestu (trestných sankcií) výlučne na základe zákona a vylučujúci

uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť na základe zákona účinného v čase

spáchania trestného činu.

Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či

stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, alebo inak povedané,

zákonodarcu. Limitujúcim ustanovením v tomto smere je predovšetkým čl. 3 dohovoru

zakazujúci mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo tresty. Obdobnú ochranu

zaručuje aj prostredníctvom .

2.7 Imanentnou súčasťou každého trestu je povinnosť dotknutej osoby podrobiť sa

zásahu do svojich práv v súlade s požiadavkami trestného systému za okolností, ktoré majú

okrem iného vyjadrovať aj sociálne odsúdenie spáchaného trestného činu. Preto je

pochopiteľné, že vo väčšine, ak nie vo všetkých prípadoch súdom nariadeného potrestania

môže potrestaný prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či fyzické nepohodlie, ktoré

môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“. Pre účely čl. 3 dohovoru však musí ísť

o zaobchádzanie alebo trest spôsobujúci psychické alebo fyzické utrpenie dosahujúce určitý

stupeň (závažnosť), aby ho bolo možné kvalifikovať ako mučenie alebo neľudské

zaobchádzanie či trest. Podobne aj v prípade ponižujúceho trestu musí pokorenie alebo

poníženie dosiahnuť určitý stupeň a charakter, ktorý je odlišný od prvku poníženia

obsiahnutého v treste vo všeobecnosti (napr. rozsudok ESĽP z 15. marca 1978 vo veci Tyrer

proti Spojenému kráľovstvu, ods. 29, 30).

Na druhej strane ESĽP zdôraznil, že nie je nikdy prípustné uchýliť sa k trestom, ktoré

sú v rozpore s čl. 3 dohovoru, akýkoľvek by mal byť ich odstrašujúci účinok (rozsudok

ESĽP z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, ods. 31). Prípadný

rozpor trestu s čl. 3 dohovoru by nebolo možné ospravedlniť tým, že ho možno pokladať

za efektívny z hľadiska prevencie. Trest nestráca charakter neľudského trestu, prípadne

ponižujúceho trestu iba na základe skutočnosti, že ho v súvislosti s regulovaním zločinnosti

možno pokladať za efektívny zastrašujúci prostriedok alebo že v skutočnosti takým

prostriedkom aj je.

V rozsudku z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu Európsky

súd pre ľudské práva aplikujúc označené princípy vyslovil, že telesný trest uložený

sťažovateľovi mal charakter ponižujúceho trestu v zmysle čl. 3 dohovoru. Súd uviedol, že

jeho hodnotenie bolo svojou povahou relatívne a záviselo na posúdení všetkých okolností

daného prípadu, zároveň však konštatoval, že dohovor je živý nástroj, ktorý sa musí

interpretovať vo svetle súčasných podmienok, poukážuc na vplyv rozvíjajúcich sa

všeobecne akceptovaných štandardov trestnej politiky členských štátov Rady Európy (body

30 a 31 rozsudku). Uvedený prístup ESĽP potvrdil aj v rozsudku zo 7. júla 1989 vo veci

Soering proti Spojenému kráľovstvu v súvislosti s úvahou o zlučiteľnosti trestu smrti a čl. 3

dohovoru (body 100 až 104 rozsudku). Zatiaľ čo otázka prípustnosti trestu smrti je

z hľadiska ústavného poriadku a medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky

jednoznačne vyriešená ( a Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd trest smrti vylučujú), z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vyplýva, že aj aplikácia takých druhov trestov a zabezpečovacích

(ochranných) opatrení, ktoré na jednej strane samy osebe nemožno kvalifikovať ako

neľudské alebo ponižujúce, môže viesť k porušeniu čl. 3 dohovoru, ak by ich spôsob

a okolnosti ukladania alebo vykonávania robil neľudskými či ponižujúcimi.

2.8 Dohovor priamo nezakotvuje požiadavku primeranosti trestu, judikatúra ESĽP

však uplatňuje princíp proporcionality vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej

rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv

jednotlivcov, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch

do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Otázku primeranosti

trestov samotných vo vzťahu k jednotlivým trestným činom ustanoveným trestnou

legislatívou jednotlivých štátov však Európsky súd pre ľudské práva považuje

predovšetkým za doménu ich právomocí. V rámci svojej judikatúry uviedol, že v prípadoch

posudzovania individuálnych sťažností nie je jeho úlohou preskúmavať príslušné právne

predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu pre účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu dohovoru. Zároveň konštatoval, že dohovor

vo všeobecnosti nemôže slúžiť ako základ pre spochybnenie dĺžky trestu právoplatne

uloženého príslušným súdom. Iba vo výnimočných prípadoch by dĺžka trestu mohla

vzbudzovať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s čl. 3 dohovoru (napr. rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2; mutatis

mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk

proti Spojenému kráľovstvu, bod 3; rozsudok ESĽP zo 16. decembra 1999 vo veci V. proti

Spojenému kráľovstvu, ods. 97 až 101; rozsudok ESĽP zo 2. marca 1987 vo veci Weeks

proti Spojenému kráľovstvu, ods. 47).

Ani uloženie trestu odňatia slobody na doživotie dospelému páchateľovi nie je samo

osebe zakázané alebo v rozpore s čl. 3 či akýmkoľvek iným článkom dohovoru, pokiaľ

nezbavuje odsúdeného akejkoľvek nádeje (vyhliadky) na prepustenie, teda ak vnútroštátne

právo poskytuje možnosť podmienečného prepustenia z výkonu takéhoto trestu, prípadne

možnosť jeho preskúmania a následného zmiernenia, odpustenia či ukončenia. Naopak,

uloženie trestu odňatia slobody na doživotie bez akejkoľvek možnosti skoršieho prepustenia

môže viesť k porušeniu čl. 3 dohovoru aj v prípade dospelého páchateľa (napr. rozsudok

ESĽP z 12. februára 2008 vo veci Kafkaris proti Cypru, ods. 95 až 99 a tam citovaná

judikatúra).

2.9 Výbor ministrov Rady Európy v rezolúcii R (76) 2 prezentoval stanovisko, že

pri doživotnom treste by sa po 8 až 14 rokoch mala preskúmať možnosť podmienečného

prepustenia a takáto kontrola by sa potom mala následne opakovať v pravidelných

intervaloch.

Európsky súd pre ľudské práva sa vyjadril aj k otázke inštitútu recidívy, a síce v tom

zmysle, že riešenie otázok týkajúcich sa jej zakotvenia v trestnom zákonodarstve, spôsobu

jej prevedenia a odôvodnenia režimu tohto inštitútu vyplýva z ich právomocí štátov

dohovoru, ktorou disponujú pre účely rozhodovania o svojej trestnoprávnej politike,

ku ktorej sa ESĽP v zásade nemá vyjadrovať. Zmluvné strany dohovoru majú zároveň

voľnosť na zmenu svojej trestnoprávnej politiky, najmä na posilnenie represie vo vzťahu

k trestným činom bez toho, že by to spôsobovalo problémy z pohľadu dohovoru (rozsudok

ESĽP z 29. marca 2006 vo veci Achour proti Francúzku, ods. 44).

2.10 Z hľadiska predmetu tohto konania treba spomenúť aktuálne rozhodnutie ESĽP

(rozhodnutie č. 26621/10 vyhlásené 7. júna 2011) vo veci Maričák proti Slovenskej

republike. Sťažovateľ bol podľa zásady „trikrát a dosť“ odsúdený (okrem iného za lúpež)

na 25-ročný trest odňatia slobody a namietal porušenie čl. 3 dohovoru, a to aj v súvislosti

s predmetným konaním o súlade a s

a dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil jeho sťažnosť za neprijateľnú

a v odôvodnení svojho rozhodnutia opakovane (s odvolaním sa na vec Sawoniuk v. Spojené

kráľovstvo) zdôraznil, že otázka neprimeranosti trestu nespadá pod ustanovenia dohovoru,

a nie je jeho úlohou rozhodnúť o tom, aká je primeraná doba trestu odňatia slobody

v konkrétnom prípade. Zlé zaobchádzanie („ill treatment“) musí v sebe zahrňovať

minimálnu mieru krutosti, ak má spadať pod čl. 3 dohovoru. Zákonné opatrenie spojené

s pozbavením osobnej slobody, ako zdôraznil ESĽP, je často spojené s prvkom utrpenia

alebo poníženia a štát musí v súlade s čl. 3 dohovoru zabezpečiť, aby miera utrpenia

nepresahovala nevyhnutnú mieru. Európsky súd pre ľudské práva tiež zopakoval svoje

predchádzajúce stanoviská o zlučiteľnosti uloženia doživotného trestu odňatia slobody

dospelému páchateľovi s čl. 3 a inými článkami dohovoru, ale naznačil aj aplikovateľnosť

čl. 3 dohovoru, ak je odsúdený pozbavený nádeje na prepustenie (pozri tiež Kafkaris

v. Cyprus alebo Iorgov v. Bulharsko). K odvolávaniu sa sťažovateľa na prebiehajúce

konanie o súlade a s dohovorom ESĽP podotkol,

že ústavný súd rozhoduje o situácii (neznížiteľnosť doživotného trestu odňatia slobody),

ktorá sa sťažovateľa netýka.

E. Posúdenie súladnosti napadnutého v platnom

znení s a dohovorom

1. Navrhovateľ svoje námietky (ústavný súd v danom štádiu konania musel sústrediť

svoju pozornosť na tie z nich, ktoré uplatnil v doplnení návrhu po novele ,

pretože, ako to vyplýva z už uvedenej analýzy, väčšia časť pôvodných námietok stratila

vo vzťahu k v súčasnosti platnej právnej úprave akékoľvek opodstatnenie) nesúladu § 47

ods. 2 s a s dohovoru koncentroval do názoru, že

i keď samotné druhy trestov v napadnutom ustanovení nevzbudzujú pochybnosti o ich

ústavnosti, spôsob ich ukladania spôsobuje krutosť a neľudskosť „trestania“.

V podrobnostiach k tomuto tvrdeniu navrhovateľ argumentuje, že aplikácia § 47

ods. 2 môže v jednotlivých prípadoch viesť k ukladaniu neprimerane

prísnych trestov, resp. že vo svojej podstate trest uložený podľa § 47 ods. 2 Trestného

zákona ani nemá povahu trestu, pretože sa neukladá primárne za spáchanie trestného činu,

ktorý súd prejednáva, ale ako zabezpečovacie ochranné opatrenie (detencia) za predošlú

trestnú činnosť. Táto úvaha viedla navrhovateľa k tvrdeniu, že napadnutým ustanovením

zákonodarca narušil rovnováhu medzi individuálnou a generálnou

prevenciou na úkor prvej z nich, v dôsledku čoho dochádza k exemplárnemu trestaniu

prísnymi a krutými trestami.

2. Uvedené dôvody a priori ani nenastoľujú problém (ne)súladnosti napadnutého

ustanovenia s , ale bolo by ich možné považovať skôr za kritiku

trestnej politiky štátu, inými slovami, ide skôr o otázky zákonnosti, nie ústavnosti.

Právomoc zákonodarcu v tejto oblasti je totiž v ústave explicitne daná [čl. 49 v spojení

s a ) ] a z nej nepochybne vyplýva aj jeho oprávnenie v závislosti

od konkrétnej spoločenskej situácie sprísňovať alebo zmierňovať tresty, určovať pravidlá

ukladania trestov, prípadne pre niektoré prípady ich modifikovať či vytvárať pre ne

výnimky.

3. Základné právo nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu garantuje a dohovoru

každému. Zákazy z neho vyplývajúce sa označujú za absolútne, ktoré nemožno za žiadnych

okolností obmedziť. , ale ani dohovor neobsahujú vo vzťahu k zákazu zlého

zaobchádzania klauzulu o možnosti a podmienkach ich zákonného obmedzenia (m. m.

). Absolútny charakter zákazu zlého zaobchádzania opakovane zdôraznil aj

ústavný súd v nálezoch sp. zn. , , ,

a sp. zn. . Ak by sa teda v konaní pred ústavným súdom preukázalo, že

zákonom došlo k jeho porušeniu, ústavný súd by bez skúmania ďalších aspektov pristúpil

k vysloveniu jeho neústavnosti.

V posudzovanej veci však prima facie ani jeden z druhov trestu ukladaných pri

aplikácii nemá žiadnu z charakteristík, ktoré by mohli

nasvedčovať takejto úvahe. Možnosť uloženia trestu odňatia slobody na 20 až 25 rokov,

resp. aj doživotný trest je ustanovená vo viacerých ďalších ustanoveniach

a ústavnosť týchto trestov ako takých nespochybňuje ani navrhovateľ. Na základe toho by

bolo možné priamo formulovať záver, že napadnutý nie je

v nesúlade s ani s dohovoru, inými slovami, prijatím tejto zákonnej

normy zákonodarca neporušil normatívny text ani dohovoru.

4. Ústavný súd viazaný svojou úlohou pri ochrane ústavnosti, vychádzajúc

z možného ohrozenia základných práv a slobôd a doterajšej svojej judikatúry (pozri bod

IV. D časti), 1.2 a 1.3) sa však nemohol uspokojiť s takýmto konštatovaním, pretože by to

nezodpovedalo materiálnemu chápaniu právneho štátu. V tejto súvislosti už ústavný súd

uviedol, že „Pri formálnom chápaní právneho štátu sa ústavné princípy uplatňujú len

v limitoch ústavného textu interpretovaného a aplikovaného na základe gramatických

a formálno-logických metód identifikujúcich obsah právnych predpisov... Materiálne

chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej

činnosti zdôrazňuje požiadavku materiálneho prístupu k chápaniu právneho štátu.“

().

V konkrétnych okolnostiach bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či vo svetle

námietok a argumentácie navrhovateľa mohlo, či nemohlo v danom prípade dôjsť zo strany

zákonodarcu k nerešpektovaniu základných práv a slobôd všetkých tých (skutočných aj

potenciálnych) páchateľov trestnej činnosti, u ktorých sa má aplikovať § 47 ods. 2

. Na tento účel bolo potrebné podrobiť napadnutú normu testu ústavnosti

vo vzťahu k relevantným ústavným princípom vyplývajúcim najmä z čl. 1 ods. 1 v spojení

s , a to i napriek tomu, že navrhovateľ explicitne nenamieta rozpor

označeného ustanovenia ani s jedným z týchto článkov . V tejto

súvislosti už totiž ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že , ako aj

ďalšie ústavné normy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov (napr. čl. 2

ods. 2, a až 4 ), sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj súčasťou rozhodovania podľa (m. m.

).

5. V danom prípade je na „misky váh“ položená ochrana základných práv a slobôd

páchateľa, u ktorého sa aplikuje , na ochranu ktorých

zákonodarca nemôže rezignovať, a ochrana základných práv a slobôd obetí

(i potenciálnych) ním páchanej trestnej činnosti. Inými slovami, je potrebné posúdiť, či

a ako sa zákonodarca zhostil úlohy potrebného vyvažovania ochrany ľudských práv v týchto

dvoch polohách.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do

garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,

zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd

vymedzil už v náleze sp. zn. z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento

princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným

štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie

byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov

na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné

a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom,

a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej

súvislosti – cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže

rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba

sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný

rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“

Metodiku testu proporcionality v rozhodovacej činnosti ústavného súdu je možné

považovať za ustálenú (pozri , ).

Obsahom prvého kroku testu proporcionality je posudzovanie príslušnej právnej

normy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska

predovšetkým v kontexte s druhou vetou ). Účel (cieľ) alebo tiež

vhodnosť napadnutej právnej úpravy nie je v nej (tak ako obvykle ani v iných zákonných

normách) explicitne vyjadrený, implicitne však nesporne z nej, najmä však z prvej časti

druhej hlavy možno vyvodiť, že jej účelom je (i) ustanoviť trest ako

právny následok spáchania trestného činu ( ), (ii) zabezpečiť

ochranu spoločnosti pred páchateľom ( ); podrobnosti k účelu

trestu sú uvedené v bode IV.C tohto odôvodnenia.

Takto formulovaný cieľ (účel), resp. vhodnosť napadnutej právnej úpravy považuje

ústavný súd za legitímny.

Na tomto mieste je vhodné poukázať na to, že trestnoprávny inštitút pod obvyklým

názvom „trikrát a dosť“ bol do nášho právneho poriadku zavedený

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. septembra 2003

(ďalej len „“). V dôvodovej správe k zásade „trikrát a dosť“ (k

ods. 1 tejto novely) sa okrem iného uvádza, že «Podľa kriminálnych štatistík existuje

v prevažnej väčšine štátov relatívne malá skupina osôb, ktoré sústavne páchajú násilnú

trestnú činnosť. Táto malá skupina osôb sa však výraznou mierou podieľa na celkovom

množstve násilnej kriminality v štáte. Cieľom inštitútu „trikrát a dosť“ je identifikovať túto

skupinu recidivistov a dlhodobo ju od spoločnosti izolovať. Zabránenie v páchaní ďalšej

trestnej činnosti týchto osôb by totiž malo viesť k výraznému poklesu násilnej kriminality.».

Z dostupných štatistických prehľadov vyplýva, že za posledných 20 rokov násilná

trestná činnosť od roku 1990 (počet prípadov 8 553) v nasledujúcich rokoch pravidelne

stúpala a jej rozsah kulminoval v roku 2002 (15 020 prípadov). Počnúc rokmi 2003 a 2004

(13 724, resp. 13 755 prípadov) tento druh kriminálnej činnosti začal klesať a za rok 2010

bolo zaznamenaných už iba 7 532 prípadov. Tieto fakty sú tiež spôsobilé podporiť uvedený

záver o legitimite primárneho cieľa napadnutej právnej úpravy (ochranu spoločnosti pred

násilnou kriminalitou), aj keď pokles tohto druhu trestnej činnosti nemožno v žiadnom

prípade výlučne a izolovane od iných faktorov spájať iba so zavedením zásady „trikrát

a dosť“ do právneho poriadku.

V rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality (kritérium nevyhnutnosti) treba

posúdiť, či príslušné legislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie garantovaných

práv bolo v okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie

legitímneho cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či

šetrnejší právny prostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho

štátu nemôže obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné

na dosiahnutie cieľa ňou sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný

cieľ najmenej drastickým spôsobom (m. m. , ). Toto kritérium je

kľúčové na posúdenie návrhu, a to aj (alebo najmä) v intenciách obsahu námietok

a dôvodov navrhovateľa, ktorý výšku trestu (právny prostriedok) v napadnutom ustanovení

považuje za neprimeranú, uplatňovanie zásady „trikrát a dosť“

považuje za exemplárne trestanie a navyše aj za nástroj trestného práva, ktorý navyše

neadekvátne priorizuje generálnu prevenciu na úkor individuálnej prevencie.

Trest ukladaný pri aplikácii sa týka výlučne páchateľa,

ktorý už bol (najmenej) dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, t. j.

takýto trest aj vykonal. Je len logické, že pri spáchaní ďalšieho trestného činu rovnakej

alebo obdobnej povahy musí ísť o nepodmienečný trest odňatia slobody, a to pri zníženej

nádeji na nápravu aj trest vo vyššej výmere. Ďalším dôležitým aspektom je, že dispozičná

časť tohto ustanovenia vychádza z toho, že všetky (najmenej) tri trestné činy musia spadať

do kvalifikovanej kategórie typovo zvlášť závažných trestných činov, prevažne násilnej

povahy. Ak má byť naplnená účinná ochrana spoločnosti [ďalšia časť citovaného § 34

ods. 1 znie: ... že mu (páchateľovi) zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti...], je nevyhnutné v uvedených súvislostiach celkom jednoznačne zdôrazniť

skutočnosť, že ochranu spoločnosti v tomto prípade predstavuje už spomenutý postulát

normotvorby vôbec, t. j. že zákonodarca je povinný dbať na ochranu základných práv

a slobôd každého, teda okrem páchateľa aj jeho potenciálnych obetí, ktorí sú pri uvedených

druhoch trestnej činnosti ohrození na takých základných právach a slobodách či hodnotách,

ako je právo na život, zdravia, osobnej slobody, cti a integrity, ľudskej dôstojnosti, ochrany

majetku a pod.

V neposlednom rade trest ustanovený v v platnom

znení, resp. jeho výkon akceptuje aj primeranú mieru individuálnej aj generálnej prevencie,

keďže umožňuje návrat do spoločnosti a zároveň má potenciál odradiť iných od páchania

trestnej činnosti.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie obstojí aj

z hľadiska nevyhnutnosti a primeranosti právnych prostriedkov, ktoré zákonodarca

v napadnutom zvolil a v jeho úvahe ako normotvorcu v oblasti

trestného zákonodarstva posilnenú výslovným splnomocnením v ústave [čl. 49, čl. 72

a ) ] nemožno identifikovať svojvôľu.

6. Navrhovateľ dôvodí, že napadnutá zákonná norma ustanovuje pre dotknutých

páchateľov trest neúmerný spáchanému trestnému činu, teda trest nespravodlivý, a to (aj)

v porovnaní s páchateľmi rovnakého trestného činu, u ktorých sa § 47 ods. 2 Trestného

zákona neuplatňuje.

Takto formulovaná námietka poukazuje na porušenie princípu spravodlivosti,

presnejšie na jeho esenciálnu zložku – princíp rovnosti.

V je zakotvený všeobecný princíp rovnosti. Rovnosť ako

ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky

a rovnostársky. Takýto právny názor vyslovil už Ústavný súd Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn.

. Z takého východiska vyplýva požiadavka na odstránenie iba

neodôvodnených rozdielov. Ústavný súd vo veci sp. zn. konštatoval, že

„zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu

označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je

dôvod na takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone

zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.“. Je vecou štátu, aby v záujme

zabezpečenia svojich funkcií alebo z iných dôvodov poskytol určitej skupine menej výhod

ako inej (m. m. ).

Absencia spravodlivosti prejavená v nerovnosti páchateľov v zmysle namietanom

navrhovateľom nemá svoje opodstatnenie. Ústavný súd bez toho, aby to považoval

za potrebné podrobnejšie odôvodňovať, vychádzajúc z uvedenej judikatúry konštatuje, že

práve opakované páchanie kvalifikovaných trestných činov páchateľov, u ktorých je

potrebné aplikovať , je konkrétnym príkladom ich

akceptovateľného znevýhodnenia oproti ostatným páchateľom.

7. Za ústavnoprávny problém, najmä v spojení s môže byť

považovaná otázka obligatórnosti trestu v napadnutej právnej norme. Podľa názoru

ústavného súdu zásada „trikrát a dosť“ je osobitnou, kvalifikovanou verziou viazaného

uváženia ako najrozšírenejšej formy aplikácie práva súdom. V tomto zmysle nijako

nevybočuje zo systému obligatórnych trestov, aké viaceré už spomenuté členské štáty Rady

Európy (pozri bod IV.B) pri takmer identickej ústavnoprávnej úprave uplatňujú v situáciách

kvalifikovanej recidívy vo vzťahu k závažnej trestnej činnosti. V podmienkach Slovenskej

republiky možno poukázať tiež aj na § 94 ods. 2 (terorizmus) predchádzajúceho Trestného

zákona, podľa ktorého sa páchateľovi povinne ukladal doživotný trest a prepadnutie

majetku, ale aj na § 144 ods. 3 (úkladná vražda) a § 425 ods. 2 (zločin proti ľudskosti),

za ktoré sa podľa platného ukladá obligatórne trest odňatia slobody na

doživotie.

Z dôvodovej správy k zároveň vyplýva, že cieľom

zákonodarcu nebolo ustanoviť zásadu „trikrát a dosť“ primárne ako nástroj generálnej

prevencie, ale skôr ako nástroj účinnej ochrany spoločnosti pred páchateľmi, pri ktorých sa

v trestnom konaní preukáže absencia nádeje na ich nápravu trestom nižšej výmery. Práve

tým, že uplatnenie tejto zásady sa viaže na kumulatívne splnenie dvoch zákonných

podmienok, priamo vyžadujúcich zohľadnenie špecifík situácie páchateľa vrátane možností

jeho nápravy, zákonodarca v dostatočnom rozsahu umožnil súdom, aby pri aplikácii § 47

ods. 2 posúdili niektoré individuálne okolnosti prípadu. Tento rozsah sa

ústavnému súdu nejaví ako svojvoľný a neprimeraný významu a legitimite cieľa, ktorý ním

zákonodarca sleduje. Napokon, ak nemá byť v nesúlade s zákonné zakotvenie

obligatórneho trestu ako také – a ústavný súd ani v komparatívnej analýze, ani v judikatúre

ESĽP pre to nenachádza relevantný dôvod – potom neexistuje ani dôvod, pre ktorý by

obligatórne tresty a priori mali a mohli byť v nesúlade so zákazom krutého a neľudského

zaobchádzania. Zároveň však chce ústavný súd zdôrazniť, že rozhodnutie súdu o vine

a treste je jedným, neoddeliteľným rozhodnutím, nejde o dve samostatné rozhodnutia jedno

o vine a druhé o treste. Navyše, v platnej podobe umožňuje

primeranú sudcovskú úvahu aj v časti rozhodovania o treste.

8. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predmetom

abstraktnej kontroly noriem nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti

jednej z viacerých možností zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či

namietaná zákonná úprava nie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným

poriadkom (ústavou, ústavnými zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami), t. j.

predovšetkým so základnými právami a slobodami, ústavnými princípmi či hodnotami.

Nepostačuje konflikt hypotetický alebo iluzórny, ale tento konflikt musí byť reálny. Preto

neprislúcha ústavnému súdu reagovať na odbornou, politickou a laickou verejnosťou

vedenú diskusiu či polemiku o optimálnom riešení určitého legislatívneho opatrenia, ktorú

možno vnímať skôr z pohľadu de lege ferenda (m. m. ).

9. Ústavný súd sa k uplatňovaniu zásady ústavne konformného výkladu prihlásil už

v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom uviedol: „Keď právnu normu možno

vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými

dohovormi podľa (citovaný právny názor formuloval ústavný súd v čase, keď

bol ešte platný a účinný, pozn.) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje

ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ( ).“

Z inej rozhodovacej činnosti je tiež zrejmé, že ústavný súd rešpektuje, že zásadu

(doktrínu) ústavne konformného výkladu možno v konaní o súlade právnych predpisov

uplatniť len v prípadoch, keď to povaha preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti

umožňujú (dovoľujú) a keď to je účelné a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj

dostatočne účinné ().

V posudzovanom prípade prichádza do úvahy takýto výklad. Súd aplikujúci § 47

ods. 2 v platnom znení je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať

a zohľadniť všetky podmienky s tým spojené a až na základe toho pri uznaní viny vymerať

páchateľovi zodpovedajúci trest.

F. Závery ústavného súdu

1. Článok 49 , podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie v spojení s ) , podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady

patrí uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch, zveruje zákonodarcovi

právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým

súvisiacich otázok, akými sú stanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je

zákonodarca limitovaný len a dohovorom stanoveným zákazom krutého,

neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecnými ústavnými princípmi, akými sú princíp

materiálneho právneho štátu, právna istota, zákaz svojvôle, princíp primeranosti, zákaz

diskriminácie a pod. (). Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou

mierou úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich

ukladania. Je tak na úvahe zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia tej-ktorej formy ochrany,

t. j. rozhodnúť, aký stupeň dôraznosti položí na tieto jednotlivé formy – represiu,

individuálnu a generálnu prevenciu. Ústavný súd však v tejto súvislosti už

v predchádzajúcich častiach odôvodnenia dostatočne dôrazne poukázal na to, že ani úvaha

zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.

2. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť dodržanie princípu primeranej rovnováhy

dotknutej legislatívnej úpravy (mechanizmu ukladania trestu podľa tzv. zásady „trikrát

a dosť“) vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom, ktorým je v danom

prípade deklarovaný účel trestu – ochrana spoločnosti. Posúdenie

požiadavky primeranosti súvisí s niekoľkým otázkami, a síce: či zákonodarca sleduje

prijatím konkrétnej legislatívy legitímny účel, či prijaté „opatrenie“ je vhodné pre jeho

dosiahnutie a či vzťah medzi účelom a prijatým opatrením je založený na rozumných

a dostatočných dôvodoch.

3. Zákonodarca prijatím predmetnej právnej úpravy reagoval na situácie, keď

páchateľ už dvakrát odsúdený za niektorý z trestných činov uvedených v § 47 ods. 2

sa opätovne dopustil niektorého z tu vymedzených trestných činov, ktoré

spadajú do kategórie typovo zvlášť závažných, ktorých objektom sú základné práva

a slobody predstavujúce najdôležitejšie hodnoty v demokratickej spoločnosti, ako sú život,

zdravie, osobná sloboda a pod., na dôslednú ochranu ktorých, vrátane u potenciálnych obetí,

nesmie žiadny štát riadiaci sa princípmi materiálneho právneho štátu rezignovať. Navyše,

ide o (kvalifikovanú) recidívu po predchádzajúcom dvojnásobnom odsúdení

na nepodmienečný trest odňatia slobody a následnom potrestaní, čo signalizuje, že

výchovné pôsobenie predchádzajúcich trestov sa minulo účinkom. Ide teda o okolnosti plne

odôvodňujúce zvýšenú mieru ochrany trestno-právnymi nástrojmi.

Zákonodarca zakotvením tzv. zásady „trikrát a dosť“ sledoval legitímny cieľ,

ochranu spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou recidivistov, u ktorých v poradí tretie

spáchanie trestného činu preukazuje ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti,

čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.

4. Ako už bolo uvedené, judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva považuje

otázky trestania za otázky, ktoré sú zásadne v pôsobnosti zmluvných strán dohovoru, a čo sa

týka ukladania trestu odňatia slobody a iných, predovšetkým v pôsobnosti vnútroštátnych

súdov. Za určitých výnimočných okolností však môže dĺžka trestu alebo spôsob jeho

ukladania vzbudzovať pochybnosti vo vzťahu k čl. 3 dohovoru. Princíp primeranosti

(proporcionality) je totiž explicitne alebo implicitne súčasťou ochrany každého práva alebo

slobody, ktoré dohovor zaručuje. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať vecnú

súvislosť námietok navrhovateľa s otázkou neľudského (krutého) trestu odporujúceho čl. 16

ods. 2 a čl. 3 dohovoru.

Navrhovateľ namietal neprimeranosť či neprimeranú prísnosť trestu ukladaného

podľa , z ktorej odvodil aj jeho krutosť a neľudskosť,

z výrazne zúženého pohľadu ako trestu, ktorý sa takým môže javiť pri posudzovaní

konkrétneho (a aktuálne) súdeného skutku páchateľa, a to aj z pohľadu trestu, ktorý by

prichádzal do úvahy, ak by nebolo potrebné aplikovať napadnuté ustanovenie Trestného

zákona.

Zákonodarca nadaný právomocou tvorcu trestnej politiky však musí vychádzať

z objektívnejších kritérií a širších súvislostí. V danom prípade pri rešpektovaní legitímneho

cieľa bol zákonodarca povinný vyvažovať medzi ohrozenými ústavnými právami,

princípmi, hodnotami a právom páchateľa nebyť potrestaný neľudským trestom. Ak sa tejto

úlohy zhostil tak, že (1) podmienil aplikáciu taxatívne

stanovenými trestnými činmi, ktoré už vo svojej podstate spôsobujú porušenie

najvýznamnejších práv obetí a ústavných hodnôt vôbec, a (2) na strane páchateľa opätovne

podmienil jeho potrestanie prísnejším trestom len presne vymedzenou recidívou, dostatočne

presvedčivo aproboval aj vhodnosť a dôvodnosť tohto represívneho opatrenia.

5. Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho

recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou

trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou zabránením

páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody.

ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody

je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na druhej strane

ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych foriem reintegrácie

páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002). Jeho rozhodovacia

činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu vyslovovať sa k pomeru

trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov.

6. Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení

nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného

trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví

úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním

vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti

trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností ako

nevyhnutná.

Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu

napadnutého ustanovenia s a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci

primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi

dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné

riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu

medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým

rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.

Nahradenie posúdenia takejto väzby úvahou ústavného súdu o tom najvhodnejšom

alebo najúčelnejšom systéme ukladania trestov by znamenalo vstúpiť do prerogatívov

zákonodarcu a do realizácie jeho výslovnej ústavnej pôsobnosti v situácii, keď pre to

absentujú presvedčivé dôvody vyplývajúce tak z výsledkov ústavného testu proporcionality,

ako aj z bezprostredne súvisiacej judikatúry ESĽP.

Z hľadiska prísnosti trestu, teda primeranosti (v užšom zmysle) zvolených právnych

prostriedkov, najmä v niektorých, i keď vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe skôr

ojedinelých prípadoch, sa posudzovaná zákonná úprava môže javiť na hrane ústavnosti.

Ústavný súd po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú

právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky a súčasne riadiac sa zásadou

sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. , ) však dospel k záveru,

že obsah nezasahuje do uznávaných a v danom prípade

relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä z čl. 1 ods. 1 a ďalších súvisiacich

článkov do takej miery, aby bolo možné z toho vyvodiť, že tresty z neho vyplývajúce

sú trestami krutými a neľudskými, a teda že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl. 16

ods. 2 a dohovoru.

7. Pri aplikácii ustanovení ukladá súd trest odňatia

slobody buď na doživotie, na 25 rokov alebo v rozmedzí trestnej sadzby (pod 25 rokov

do 20 rokov). Najmä v prvých dvoch prípadoch ide síce o odklon postupu súdu oproti

obvyklému postupu, ktorý predstavuje pohyb v rozmedzí určených trestných sadzieb,

modifikáciu štandartného postupu však nemožno samu osebe považovať za nekonformnú

s obsahom alebo dohovoru, pokiaľ zákonodarca dodržal

požiadavku primeranej rovnováhy medzi dvoma hodnotovými pólmi, akými sú v danom

prípade na jednej strane ochrana páchateľa pred trestom krutým a neľudským a na druhej

strane ochrana spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou.

V tejto súvislosti, a to aj s prihliadnutím na špecifikum konania o ústavnej súladnosti

zákonov iniciovaného súdom v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, ktoré spadá

do abstraktnej kontroly ústavnosti s prvkami konkrétnej kontroly, ústavný súd pripomína

svoj viackrát opakovaný názor o význame ústavne konformného výkladu zákonov súdmi.

Navrhovateľ s naznačením neakceptovania zásady deľby moci zákonodarcom (rozpor medzi

tvrdenou „nadmierou“ úvahy zákonodarcu v tejto veci a reštrikciou primerane voľnej úvahy

súdu) prezentoval taký výklad slovného spojenia „okolnosti hodné osobitného zreteľa“,

ktoré umožňujú súdu uložiť trest odňatia slobody podľa aj pod

hranicu 25 rokov (najmenej však 20 rokov), ktorý predpokladá stotožnenie týchto okolností

analogicky s dôvodmi na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom

stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby ( ), a ktoré sa podľa

jeho názoru vyskytujú len výnimočne. Podľa názoru ústavného súdu sú takéto názory

nedôvodné, pretože práve naopak takáto pomerne všeobecná formulácia, keď navyše

v novele došlo zároveň k vypusteniu odkazu na a z

ods. 2 , dáva široký priestor na sudcovskú úvahu, aby v každom

individuálnom prípade dôkladne skúmal a zvážil všetky okolnosti prípadu a uložil

páchateľovi zodpovedajúci trest.

8. Uvedené dôvody sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné na to, aby ústavný

súd návrhu na vyslovenie nesúladu s

a čl. 3 dohovoru nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája, čo sa

týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia, odlišné stanovisko predsedníčky ústavného súdu

Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Milana Ľalíka, a čo sa týka

odôvodnenia rozhodnutia, odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011