Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)PL. ÚS 6/09
PDF · 663.68 KB
No categories available
PL. ÚS 6/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 6/09-158
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. novembra 2011 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu Okresného súdu Pezinok na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade § 67 ods. 3 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a s čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach takto
rozhodol:
1. Konanie o návrhu Okresného súdu Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia
nesúladu § 67 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 10 ods. 1
a ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z a s t a v u j e .
2. Návrhu Okresného súdu Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu § 47
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. novembra
2008 doručený návrh Okresného súdu Pezinok (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 47
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a s čl. 16 ods. 2 ústavy a o súlade § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 5 ods. 4
dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt o občianskych a politických právach“).
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru
o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave a v zákone
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k. PL. ÚS 6/09-21
z 27. mája 2009 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie.
A. Podstata argumentácie k (pôvodnému) návrhu
2. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
v súvislosti s trestným konaním, ktoré vedie pod sp. zn. 3 T 43/2008 pre zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné. Pokiaľ by došlo k uznaniu viny
obžalovaného v označenom trestnom konaní, musel by mu byť uložený trest v zmysle § 47
ods. 2 Trestného zákona, pričom by sa na daný prípad vzťahoval aj § 67 ods. 3 Trestného
zákona zakazujúci (v znení platnom a účinnom v čase podania návrhu) podmienečné
prepustenie odsúdeného, ktorému bol uložený trest podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona,
z výkonu doživotného trestu odňatia slobody.
Navrhovateľ poukázal na zásadu humánnosti a rešpektovania ľudskej dôstojnosti
obsiahnutú v právnej úprave základných práv a slobôd vrátane čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2
ústavy zakazujúcich neľudské, kruté a ponižujúce zaobchádzanie alebo tresty.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP”) definoval pojmy uvedené v čl. 3
dohovoru tak, že neľudské zaobchádzanie alebo trestanie je konanie spôsobujúce intenzívne
duševné a fyzické utrpenie, pričom pre účely posúdenia porušenia čl. 3 dohovoru je
irelevantná povaha a závažnosť trestného činu, ktorý bol spáchaný a za ktorý sa trest ukladá.
Pojem neľudský (uvedený v čl. 3 dohovoru aj v čl. 16 ods. 2 ústavy) a pojem krutý
(uvedený len v čl. 16 ods. 2 ústavy) sú obsahovo totožné a v súlade s uvedenou definíciou
sa nevzťahujú len na samotné druhy trestov uvedené v Trestnom zákone, ale aj na spôsob
ich ukladania a výkonu. Ani tresty (druhy trestov), ktoré samy osebe nevzbudzujú
pochybnosti o ich súlade s požiadavkami a limitmi vyplývajúcimi z ústavného poriadku, sa
nesmú ukladať alebo vykonávať spôsobom, ktorý by znamenal neľudské, kruté alebo
ponižujúce zaobchádzanie s odsúdeným.
Druh trestu, spôsob jeho ukladania a výkonu nemožno z hľadiska čl. 3 dohovoru
a čl. 16 ods. 2 ústavy oddeľovať, ale je nutné ich posudzovať spoločne. Napríklad v prípade
trestu odňatia slobody na doživotie ukladaného v zmysle § 47 ods. 1 Trestného zákona síce
ide o trest, ktorý je ukladaný na neurčitú dobu, no spôsob jeho ukladania a spôsob jeho
výkonu nevzbudzuje žiadne pochybnosti nasvedčujúce tomu, že by mohlo ísť o trest
z hľadiska ústavy, respektíve z hľadiska dohovoru neprípustný, prípadne problematický.
Trest odňatia slobody na doživotie podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona možno uložiť
páchateľovi iba za spáchanie tých najzávažnejších obzvlášť závažných zločinov (za ktoré
to Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje) po preskúmaní požiadavky účinnej ochrany
spoločnosti, osoby páchateľa a možností jeho nápravy v zmysle podmienok vyplývajúcich
z § 47 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, pričom odsúdeného možno podmienečne
prepustiť po lehote uvedenej v § 67 ods. 2 Trestného zákona.
Naopak, neľudskosť trestu v prípade aplikácie § 47 ods. 2 Trestného zákona vidí
navrhovateľ v spôsobe jeho ukladania (podmienkach na jeho uloženie), keď ho súd musí
obligatórne uložiť len na základe formálneho zistenia predchádzajúcich potrestaní
páchateľa, a to bez možnosti preskúmania okolností týkajúcich sa jeho osoby, možností jeho
nápravy, okolností prejednávaného prípadu, predchádzajúcich odsúdení, ako aj bez
možnosti zohľadnenia času, ktorý uplynul od predchádzajúcich potrestaní, a bez posúdenia,
či uloženie takéhoto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti.
Podľa navrhovateľovho názoru konajúci súd pri aplikácii § 47 ods. 2 Trestného
zákona neukladá trest, ale „zabezpečovacie opatrenie na neurčitú dobu, ktoré má znaky
skôr ochranného opatrenia ako trestu, pretože sa neriadi zásadou úmernosti k spáchanému
činu (ide tu v podstate o tzv. preventívnu detenciu recidivistov, ktorí netrpia žiadnou
duševnou chorobou, či poruchou a ani závislosťou na návykových látkach a ktorým je táto
detencia ukladaná bez ohľadu na závažnosť trestného činu, pre ktorý boli uznaní vinným).
Ide preto zjavne o ukladanie nespravodlivého trestu a tým ide zákonite o trest neľudský
(krutý).“.
Doživotný trest odňatia slobody nemusí súd v zmysle § 47 ods. 2 Trestného zákona
uložiť len vtedy, ak sú splnené podmienky určené § 39 Trestného zákona týkajúce sa
mimoriadneho zníženia trestu. Tieto podmienky sa však týkajú okolností, ktoré nastávajú
celkom výnimočne. Aj v takýchto prípadoch je však súd povinný uložiť páchateľovi trest
odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov bez ohľadu na charakter predchádzajúcich odsúdení
a bez ohľadu na možnosť nápravy páchateľa.
Podľa názoru navrhovateľa musí byť pri ukladaní doživotného trestu odňatia slobody
vždy dokazované, či je, alebo nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom
odňatia slobody na určitú dobu, t. j. do dvadsaťpäť rokov, tak ako to je v § 47 ods. 1
písm. b) Trestného zákona. Keďže § 47 ods. 2 Trestného zákona vyslovene ustanovuje, že
trest odňatia slobody súd uloží aj bez splnenia tejto podmienky, odporuje tým zásade
proporcionality (primeranosti), pretože každá sankcia (tak trest, ako aj ochranné opatrenie)
by mala byť stanovená proporcionálne (primerane) k svoju účelu. Rozhodujúcim kritériom
na uloženie doživotného trestu odňatia slobody nemôže byť len zákonom (§ 47 ods. 2
Trestného zákona) stanovená prezumpcia nenapraviteľnosti páchateľa a jeho predpokladaný
sklon k ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti bez toho, aby sa skúmala konkrétna osobnosť
páchateľa, prognóza jeho budúceho správania atď. Podľa názoru navrhovateľa by zákon
nemal vyslovene upravovať takéto prezumpcie a vylučovať tak akékoľvek dokazovanie
v tomto smere.
Vo vzťahu k § 67 ods. 3 Trestného zákona navrhovateľ uviedol, že čl. 5 ods. 4
dohovoru a judikatúra ESĽP vyžaduje dostatočnú súdnu kontrolu zákonnosti ďalšieho
trvania zbavenia osobnej slobody, či už má formu trestu alebo zabezpečovacieho opatrenia,
ak pozbavenie osobnej slobody nebolo uložené výlučne ako sankcia zodpovedajúca
závažnosti činu, ale z dôvodu nebezpečnosti páchateľa vyplývajúcej z jeho recidívy, t. j.
z dôvodu, ktorý podlieha vývoju a môže sa meniť v priebehu času. V takomto prípade, ak
odpadol dôvod, na základe ktorého bolo odňatie slobody v rozsudku uložené, ďalšie
pokračovanie odňatia slobody sa podľa navrhovateľa stáva z hľadiska dohovoru
„nezákonným“. Ustanovenie § 67 ods. 3 Trestného zákona však vylučuje akúkoľvek, aj
teoretickú možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a znamená
trvalé zbavenie osobnej slobody odsúdeného, odoberajúc mu akúkoľvek nádej na možné
budúce začlenenie sa do spoločnosti po prípadnej náprave.
Navrhovateľ podporil svoje tvrdenia poukázaním na judikatúru ESĽP (rozsudok
ESĽP z 11. apríla 2006 v prípade Léger proti Francúzsku) a tiež na stanovisko Európskeho
výboru pre problémy trestného práva považujúce za neľudské „zavrieť niekoho
na doživotie“ a nenechať mu žiadnu nádej na prepustenie, ako aj na „rezolúciu R (76) 2“
Výboru ministrov Rady Európy odporučajúcu po 8 až 14 rokoch preskúmať možnosť
podmienečného prepustenia a takéto preskúmanie opakovať v pravidelných intervaloch.
K namietanému nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 10 ods. 1 a 3 paktu
o občianskych a politických právach navrhovateľ uviedol, že resocializácia odsúdených je
všeobecne uznávaná ako jeden z prostriedkov na dosiahnutie cieľa výkonu trestu odňatia
slobody a je taktiež výslovne ako právo v pakte o občianskych a politických právach
formulovaná. Podľa navrhovateľa § 67 ods. 3 Trestného zákona toto právo odsúdenému
odníma.
Navrhovateľ právnu úpravu obsiahnutú v namietanom § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3
Trestného zákona kvalifikuje ako prvok tzv. „eliminačnej teórie trestania“, ktorej základom
je rezignácia na možnú resocializáciu odsúdeného a v podstate jediným kritériom trestania
recidivistov sú predchádzajúce odsúdenia.
B. Stanoviská k (pôvodnému) návrhu
Ústavný súd požiadal podľa § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde Národnú radu
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), vládu Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“), predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
o stanovisko k návrhu.
3. Národná rada vo svojom stanovisku z 12. januára 2010 ako protiargument
k tvrdeniu navrhovateľa o tom, že súd aplikujúci § 47 ods. 2 Trestného zákona nemôže
pri ukladaní trestu zohľadniť okolnosti prejednávaného prípadu, okolnosti týkajúce sa osoby
páchateľa a možnosti jeho nápravy v spojení s požiadavkou účinnej ochrany spoločnosti,
uviedla, že tieto premenné zohľadnil už samotný zákonodarca, keď spáchanie niektorého
z kvalifikovaných trestných činov po tom, ako bola tá istá osoba za takúto trestnú činnosť
už dvakrát právoplatne odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody, kvalifikoval ako
dostatočne výpovednú okolnosť na vznik zákonnej prezumpcie absencie možnosti nápravy
páchateľa a potreby účinnej ochrany spoločnosti. Inými slovami, neochota fyzickej osoby
zdržať sa spáchania kvalifikovaného trestného činu napriek tomu, že za podobne závažné
trestné činy už bola v minulosti odsúdená na nepodmienečný trest, podľa názoru
zákonodarcu zakladá prima facie dôvod na ochranu spoločnosti pred možnosťou, že táto
osoba „získa do svojho kriminálneho portfólia“ ďalšie obete.
Národná rada zároveň poukázala na to, že konajúci súd disponuje možnosťou
„uplatniť z napadnutého pravidla výnimku“, a síce aplikovať § 39 ods. 1 Trestného zákona
v situácii, ak vzhľadom na pomery páchateľa dospeje k záveru, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie
ochrany spoločnosti postačuje trest kratšieho trvania.
Národná rada zdôraznila, že „napadnutá úprava predstavuje legitímny výsledok
vyvažovania viacerých ústavných práv, princípov a hodnôt. Vo vzájomnom napätí sa tu
ocitá na jednej strane ochrana života, slobody, zdravia, majetku, dôstojnosti a ďalších práv
potenciálnych obetí trestnej činnosti a na strane druhej právo každého, vrátane páchateľa
trestného činu, na ochranu pred krutým a neľudským zaobchádzaním. Národná rada toto
napätie vyvážila spôsobom, ktorý nijako neindikuje svojvôľu a absenciu rozumného
základu. Naopak, napadnuté ustanovenia poskytujú životu, zdraviu, majetku a ďalším
právom chráneným právam a záujmom ochranu v takom rozsahu, ktorý nespochybňuje a
nezasahuje do samej podstaty práva páchateľa na ochranu pred krutým a neľudským
zaobchádzaním.“.
Fakt, že recidíva pri páchaní trestnej činnosti predstavuje legitímny dôvod
na sprísnenie punitívnej politiky štátu, potvrdzuje svojou rozhodovacou činnosťou aj ESĽP.
Dostupné štatistické údaje potvrdzujú, že približne každý štvrtý násilný trestný čin je
spáchaný recidivistom.
Primeranosť prostriedkov použitých zákonodarcom na dosiahnutie tohto cieľa
preukazuje typová závažnosť trestnej činnosti, ktorej trojnásobné spáchanie je zásadou
„trikrát a dosť“ postihnuté. Zásada sa uplatňuje len vo vzťahu k trestným činom, ktoré majú
kvalifikovanú povahu a ochranu pred nimi považuje zákonodarca za obzvlášť naliehavú.
Predmetná zásada sa neuplatňuje vždy, ak dôjde k opakovanému spáchaniu jedného
z kvalifikovaných trestných činov, ale iba v prípade, ak dôjde k takému jeho spáchaniu, aké
vo svetle rozhodných okolností vyžaduje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Zákonodarca umožňuje výnimku z uplatnenia tejto zásady práve v situácii, ak to
odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, pomery páchateľa či dokonca niektoré ďalšie
okolnosti veci. Zo zákonnej prezumpcie teda sám zákonodarca predpokladá výnimku, ktorá
v sebe obsahuje presne tie požiadavky, ktorých absenciu navrhovateľ národnej rade vyčíta,
t. j. možnosť neuplatniť zásadu v prípade, ak by jej uplatnenie podľa úvahy súdu malo byť
neprimerane prísne.
V tomto kontexte národná rada tvrdí, že ak by mala uspieť navrhovateľa námietka
proti napadnutým ustanoveniam Trestného zákona, musel by preukázať buď to, že
zákonodarca úplne uprednostnil jednu hodnotu či právo pred iným a tieto vlastne vôbec
nevyvažoval, alebo to, že výsledok vyvažovania je svojvoľný a prekračuje ústavné
mantinely regulačnej úvahy zákonodarcu. Navrhovateľ však v časti, v ktorej sa zaoberá
princípom proporcionality, zvažuje výlučne jednu premennú v rovnici a tou je „ochrana
slobody recidivistu“, pričom štruktúra a obsah jeho argumentácie preukazujú, že
od ústavného súdu požaduje, aby voľnú úvahu národnej rady, ktorú táto uplatnila
pri ochrane verejného záujmu, nahradil svojou vlastnou regulačnou úvahou ponechávajúc
bez povšimnutia práve tie prvky ústavnej adjudikácie, na aplikáciu ktorých je ústavný súd
primárne príslušný, t. j. najmä posúdenie, či zákonodarca rešpektoval podstatu a zmysel
práva garantovaného čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy.
Národná rada je toho názoru, že striktným obmedzením zásady „trikrát a dosť“
na kvalifikované trestné činy, sprísnením podmienok na uplatnenie tejto zásady tak, že sa
vyžaduje predchádzajúce opakované uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody,
a vytvorením priestoru na neuplatnenie označenej zásady, ak by jej uplatnenie malo byť
neprimerane prísne, vytvorila všetky predpoklady pre ústavne konformný výklad
napadnutých ustanovení. Napadnutý § 47 ods. 2 Trestného zákona obsahuje výslovne
zakomponovanú povinnosť ústavne konformného výkladu, čo bez ďalšieho preukazuje jeho
zlučiteľnosť s ústavou a dohovorom.
Národná rada taktiež poukázala na judikatúru ESĽP (rozhodnutie o prijateľnosti
sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie
o prijateľnosti sťažnosti z 12. decembra 2002 vo veci Stanford proti Spojenému
kráľovstvu), ktorá podľa jej názoru v posudzovanom prípade vylučuje akúkoľvek možnosť
porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu nedostatku vecnej súvislosti medzi napadnutou
právnou úpravou (§ 47 ods. 2 v spojení s § 67 ods. 3 Trestného zákona) a označeným
ustanovením dohovoru.
V rámci otázky o konformnosti § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 3 dohovoru
národná rada uviedla, že navrhovateľ nesprávne stotožnil absenciu možnosti
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody s absenciou
akejkoľvek vyhliadky na prepustenie. Opierajúc sa opäť o judikatúru ESĽP (rozsudok
z 12. februára 2008 vo veci Kafkaris proti Cypru, ods. 97) vyjadrila názor, že pre naplnenie
požiadaviek plynúcich z čl. 3 dohovoru postačuje existencia možnosti prepustenia páchateľa
na základe rozhodnutia prezidenta o odpustení alebo zmiernení trestu, ktorú ústava
a slovenský trestný kódex upravujú.
V súvislosti s námietkou o nesúlade § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 10 ods. 1 a 3
paktu o občianskych a politických právach národná rada poukázala na svoju predchádzajúcu
argumentáciu o súlade dotknutého ustanovenia Trestného zákona s právom na dôstojné
zaobchádzanie. Zároveň uviedla, že čl. 10 ods. 1 a 3 paktu o občianskych a politických
právach upravujú záväzky zmluvných strán týkajúce sa podmienok výkonu trestu, a nie
podmienok jeho ukladania a spôsobu jeho skončenia, z čoho plynie nedostatok vecnej
súvislosti medzi obsahom označených ustanovení paktu o občianskych a politických
právach a obsahom § 67 ods. 3 Trestného zákona. Označené ustanovenia paktu
o občianskych a politických právach navyše predstavujú programatívne ciele a nemajú
charakter subjektívnych nárokov odsúdených páchateľov trestných činov na resocializáciu.
4. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„vedľajší účastník“) sa vo svojom stanovisku z 28. októbra 2009 stotožnila s návrhom
navrhovateľa, poukážuc predovšetkým na absenciu uplatnenia zásady individualizácie trestu
v režime ukladania trestu podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona. Prezentovala súčasne názor o
zvýraznení nehumánnosti a krutosti systému ukladania trestu podľa citovaného ustanovenia
Trestného zákona v dôsledku nadväzujúcej právnej úpravy obsiahnutej v § 67 ods. 3
5. Na základe poverenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predložil
ústavnému súdu stanovisko z 26. októbra 2009 predseda trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, v ktorom sa s návrhom nestotožnil. V stanovisku poukázal na „legitímne
právo zákonodarcu stanoviť pravidlá pre ukladanie trestov“, ako aj na možnosť
„sudcovského posúdenia“ okolností konkrétneho prípadu prostredníctvom aplikácie § 39
6. V stanovisku z 26. októbra 2009 sa k návrhu vyjadril aj generálny prokurátor.
Uviedol, že pri aplikácii § 47 ods. 2 Trestného zákona nie je umožnené dodržať „zásadu
proporcionality (lex talionis)“ zohľadňujúcu pri ukladaní trestu špecifické okolnosti
týkajúce sa prejednávaného prípadu a osoby páchateľa vrátane možností jeho nápravy.
Nadväzujúci § 67 ods. 3 Trestného zákona pozbavuje súd možnosti preskúmať po určitom
čase dôvodnosť ďalšieho pozbavenia osobnej slobody odsúdeného a „odníma odsúdenému
právo na resocializáciu“ zaručené podľa názoru generálneho prokurátora v čl. 10 ods. 1 a 3
paktu o občianskych a politických právach.
C. Zmena napadnutých ustanovení Trestného zákona a jej odraz v ďalšom
priebehu konania
Národná rada sa 3. decembra 2009 uzniesla na zákone č. 576/2009 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
a o zmene zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „novela Trestného zákona“ alebo „zákon č. 576/2009 Z. z.“), a ktorý nadobudol
účinnosť 1. januára 2010. Novela Trestného zákona sa v čl. I bod 5, 6, 7 a 9 priamo dotkla
posudzovaného § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Trestného zákona.
Osobitne, pokiaľ ide o čl. I bod 6 a 7, došlo k zásadnej zmene relevantnej časti § 47
ods. 2 Trestného zákona, čo sa týka podmienok a pravidiel ukladania trestu v prípadoch,
na ktoré sa vzťahuje zásada „trikrát a dosť“. Zákonodarca na rozdiel od predošlej právnej
úpravy zaviazal súdy povinne skúmať podmienky (inak všeobecne platné) na uloženie trestu
odňatia slobody na doživotie v každom individuálnom prípade uplatnenia uvedenej zásady a
uložiť tento trest, iba ak sú tieto podmienky splnené. V opačnom prípade súd uloží
páchateľovi trest odňatia slobody na 25 rokov a ak tomu bránia okolnosti hodné osobitného
zreteľa, súd uloží trest odňatia slobody s dolnou hranicou 20 rokov.
Druhé z napadnutých ustanovení – § 67 ods. 3 – novela Trestného zákona obsahovo
zmenila do tej miery, že platný právny stav celkom vylučuje akúkoľvek súvislosť zákazu
podmienečného prepustenia páchateľa odsúdeného na doživotie so zásadou „trikrát a dosť“,
teda s aplikáciou § 47 ods. 2 Trestného zákona.
7. Nadväzne na novelizáciu Trestného zákona navrhovateľ podaním doručeným
ústavnému súdu 21. januára 2010 upravil a doplnil svoj pôvodný návrh.
Navrhovateľ uviedol, že prijatím zákona č. 576/2009 Z. z., ktorého čl. I body 5, 6, 7 a
9 sa dotkli znenia § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Trestného zákona, nedošlo k strate platnosti § 47
ods. 2 Trestného zákona ani k takej jeho obsahovej zmene, ktorá by znamenala stratu
súvislosti s rozhodovacou činnosťou navrhovateľa, teda stratu s trestným konaním, v rámci
ktorého navrhovateľ inicioval konanie pred ústavným súdom.
Navrhovateľ upresnil svoju argumentáciu v tom smere, že trest ukladaný v zmysle
§ 47 ods. 2 Trestného zákona v znení zákona č. 576/2009 Z. z. „nemá aj naďalej vôbec
povahu trestu, pretože nie je primárne ukladaný za spáchanie trestného činu, ktorý súd
prejednáva, ale je ukladaný v podstate len ako formálne zabezpečovacie ochranné
opatrenie (detencia) za to, že obžalovaný sa už niekedy v minulosti dopustil trestnej
činnosti“. Podľa názoru navrhovateľa pri aplikácii § 47 ods. 2 Trestného zákona v znení
zákona č. 576/2009 Z. z. tak v zásade aj naďalej nemožno trest ukladať individuálne s
ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, povahu a závažnosť spáchaného trestného činu,
osobu obžalovaného, okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho odsúdenia, možnosti nápravy
obžalovaného ani s ohľadom na čas, ktorý uplynul od predchádzajúcich odsúdení. Tieto
okolnosti môže konajúci súd posudzovať len z toho pohľadu, či nie sú splnené podmienky
na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie.
Mechanizmus ukladania trestu podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona považuje
navrhovateľ za „tzv. exemplárne trestanie spočívajúce v tom, že sa konkrétna prísnosť
trestu neodôvodňuje hľadiskami individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť
prísnymi a krutými trestami uloženými páchateľovi“, čo je prejavom „príliš krutého
trestania“.
Navrhovateľ poukázal aj na to, že § 47 ods. 2 Trestného zákona v rámci taxatívne
určenej skupiny trestných činov, na ktoré sa režim zásady „trikrát a dosť“ vzťahuje,
obsahuje aj také trestné činy, pre ktoré sú v osobitnej časti Trestného zákona ustanovené
rozpätia trestných sadzieb umožňujúce inak uložiť aj podmienečný trest odňatia slobody, čo
svedčí o menšej typovej závažnosti takýchto trestných činov. Dodal, že v zmysle
označeného ustanovenia nemusí konajúci súd uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov, ak
jeho uloženiu bránia okolnosti hodné osobitného zreteľa, nesmie však byť uložený trest
odňatia slobody pod 20 rokov. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa pritom bude podľa
navrhovateľa možné považovať len tie, ktoré sú inak dôvodom na mimoriadne zníženie
trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (§ 39
Trestného zákona) a ktoré nastávajú len celkom výnimočne.
Navrhovateľ uviedol, že nespochybňuje „výsostné právo“ zákonodarcu presne
stanoviť pravidlá na ukladanie sankcií, zdôraznil však nevyhnutnosť rešpektovania
oddelenia moci zákonodarnej od moci súdnej, ktorej má zákonná úprava poskytnúť
dostatočný priestor pre sudcovskú úvahu na účely individuálneho posúdenia každého
prípadu ukladania trestu a zamedzenia tvrdosti hroziacej z príliš rigidnej právnej úpravy.
Navrhovateľ považuje právnu úpravu ukladania trestu zakotvenú v § 47 ods. 2
Trestného zákona za výraz snahy napraviť neúspešnú represiu recidivistov ešte tvrdšou
represiou bez ďalšieho, ktorá však prekračuje prípustnú hranicu primeranosti trestu
a spôsobuje jeho krutosť a neľudskosť.
V tomto podaní napokon navrhovateľ upravil (zúžil) aj petit pôvodného návrhu
v posudzovanej veci tak, že aj naďalej žiada vysloviť nesúlad § 47 ods. 2 Trestného zákona
s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3 dohovoru, avšak návrh týkajúci sa nesúladu § 67 ods. 3
Trestného zákona s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a 3 paktu o občianskych
a politických právach z novo formulovaného petitu vypustil.
8. Národná rada po zmene dotknutých ustanovení novelou Trestného zákona doplnila
svoje stanovisko k návrhu podaním z 10. marca 2010, v ktorom uviedla, že aj
predchádzajúce znenie Trestného zákona umožňovalo súdom pri ukladaní trestu podľa § 47
ods. 2 označeného zákona zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu, pomery páchateľa alebo
iné relevantné okolnosti veci. Po uvedenej novele Trestného zákona je konajúci súd
dokonca zaviazaný preskúmať takéto okolnosti jednotlivých prípadov v rámci povinnosti
vyhodnotiť splnenie podmienok na uloženie doživotného trestu odňatia slobody
(formulovaných § 47 ods. 1 Trestného zákona). Ak tieto podmienky splnené nie sú,
nemožno takýto trest uložiť. Zákonná povinnosť súdu uložiť v takýchto prípadoch trest
odňatia slobody na 25 rokov, resp. trest odňatia slobody v rozmedzí od 20 do 25 rokov, ak
sú splnené okolnosti hodné osobitného zreteľa, je výsledkom legitímnej úvahy zákonodarcu
a nemôže zakladať protiústavnosť z titulu prílišnej prísnosti.
Národná rada zotrvala na svojom predchádzajúcom stanovisku, aby ústavný súd
návrhu na vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3
dohovoru nevyhovel.
Vo vzťahu k zostávajúcej časti návrhu týkajúcej sa namietaného nesúladu § 67 ods. 3
Trestného zákona s ústavným poriadkom Slovenskej republiky navrhla národná rada
konanie zastaviť, odvolávajúc sa na novelu Trestného zákona vykonanú zákonom
č. 576/2009 Z. z., ktorá trest ukladaný podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona vylúčila
„z normatívneho poľa § 67 ods. 3 trestného zákona“ a odstránila tak akúkoľvek jeho vecnú
súvislosť so zásadou „trikrát a dosť“.
9. Vláda v doplňujúcom podaní z 18. marca 2010 reagujúc na novelu Trestného
zákona zotrvala na svojom stanovisku poukazujúc na to, že ani vykonaná zmena
napadnutých ustanovení Trestného zákona neposkytuje súdu pri rozhodovaní o treste
dostatočný priestor na posúdenie individuálnych okolností jednotlivých prípadov.
10. Najvyšší súd zotrval na svojom odmietavom stanovisku k návrhu aj po prijatí
novely Trestného zákona, keď v podaní zo 4. marca 2010 okrem iného uviedol: „Nie je
možné súhlasiť s primárnym tvrdením okresného súdu, že trest ukladaný podľa § 47 ods. 2
Tr. zák. ... nemá aj naďalej povahu trestu ... Recidíva páchateľa ... je v podstate vo všetkých
trestných zákonoch európskych krajín hodnotená minimálne ako priťažujúca okolnosť ...
Pokiaľ štát prijal vo svojej trestnej politike doktrínu ochrany obyvateľov pred páchateľmi,
ktorí opakovane páchajú najmä obzvlášť závažné zločiny namierené proti základným
ľudským právam a slobodám, ukladaním prísnych trestov, ide o legitímne vyjadrenie
základných článkov Ústavy SR v tejto oblasti. Konkrétne ustanovenia Trestného zákona
potom vyjadrujú túto vôľu ... napr. aj v predmetnom § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré ustanovenie
svojou konštrukciou zároveň umožňuje sudcovské hodnotenie naplnenia formálnych znakov
tohto ustanovenia a alternatív prísnejšieho postihu.“
11. Generálny prokurátor po zmene posudzovanej právnej úpravy zavedenej novelou
Trestného zákona svoje pôvodné stanovisko k návrhu zmenil. V podaní z 10. marca 2010
uviedol, že novelizáciou pozmenená právna úprava už poskytuje súdom dostatok priestoru,
aby „v každej prejednávanej trestnej veci pre trestný čin uvedený v § 47 odsek 2 Trestného
zákona voči osobám, ktoré boli už dvakrát právoplatne odsúdené na nepodmienečné tresty
odňatia slobody, mohli v rámci procesu dokazovania objasniť a vyhodnotiť všetky skutkové
okolnosti, s prihliadnutím na ich predchádzajúcu trestnú činnosť. Výsledok takéhoto
postupu súdu sa prejaví v možnostiach uloženia trestu odňatia slobody od 20 (dvadsať)
rokov až na doživotie. Za týchto podmienok uložený trest v zákonnej trestnej sadzbe berúci
na zreteľ osobu páchateľa nie je možné považovať za neľudský, odporujúci ustanoveniu
článku 16 Ústavy Slovenskej republiky.“.
V závere svojho doplňujúceho stanoviska generálny prokurátor uviedol, že „Článok
47 odsek 2 zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov je v súlade s článkom 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 16 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
12. V podaní doručenom ústavnému súdu 24. marca 2011 ministerka spravodlivosti
Slovenskej republiky oznámila: „sťahujem späť stanovisko Vlády Slovenskej republiky ...
k predmetnej veci zo dňa 28. októbra 2009. Zároveň si Vám v prílohe dovoľujem zaslať
aktuálne stanovisko vlády ... k návrhu ...“
Vláda v novom stanovisku navrhla konanie o návrhu zastaviť. V samotnom
stanovisku po krátkej rekapitulácii návrhu navrhovateľa a obsahu relevantnej časti novely
Trestného zákona vláda poukazujúc na § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde uviedla:
„Keďže zákonodarca dňa 3. decembra 2009 prijal zákon č. 576/2009 Z. z., ktorým zmenil
ustanovenia § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v duchu úvah
všeobecného súdu (navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom, pozn.) , úprava § 47 ods.
2 a § 67 ods. 3 zákona č. 300/2005 T. z. Trestný zákon v znení platnom a účinnom do 31.
12. 2009 už nemôže byť predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, pretože všeobecným súdom
označené ustanovenia uvedené v návrhu na začatie konania v znení platnom a účinnom do
31. 12. 2009 stratili novelizáciou označených ustanovení zákonodarcom svoju platnosť a
účinnosť.“
Vláda zároveň oznámila, že v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
13. Navrhovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2011 oznámil, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
14. Podaním z 23. mája 2011 právny zástupca národnej rady ústavnému súdu
oznámil, že trvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci.
15. Za neúčasť na verejnom pojednávaní pléna ústavného súdu konanom
28. septembra 2011 sa ospravedlnil navrhovateľ a vedľajší účastník, prítomný právny
zástupca národnej rady JUDr. R. P. okrem iného uviedol, že „S prihliadnutím
na skutočnosť, že zanikol dôvod pokračovať v konaní vo vzťahu k § 67 ods. 3 Trestného
zákona, s prihliadnutím na to, že aj generálny prokurátor, aj predseda trestného kolégia
najvyššieho súdu spoločne s národnou radou majú za to, že § 47 ods. 2 v znení, ktoré je
platné a účinné v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho súlade s ústavou, mám za to, že
tá vec je relatívne jednoduchá z ústavno-právneho hľadiska. Predmetom tohto konania totiž
nie je to, či to riešenie, ktoré je obsiahnuté v § 47 ods. 2 Trestného zákona je vhodné alebo
dobré, ale je ním otázka či, ako to tvrdí navrhovateľ, predstavuje krutý a neľudský trest.
Máme za to, že v súčasnom znení, kedy uloženie doživotného trestu odňatia slobody je
viazané jednak z toho vecného hľadiska na opakované spáchanie a prinajmenšom tretie
spáchanie jedného z kvalifikovaných trestných činov a zároveň je podmienené tým, že to
vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a neexistuje nádej na nápravu páchateľa iným
trestom, tak máme za to, že je v plnom rozsahu daný priestor na ústavne konformný výklad
tohto ustanovenia a že sú zo strany zákonodarcu splnené všetky predpoklady aj pre ústavne
konformnú aplikáciu tohto ustanovenia ...“, z čoho „vyplýva podľa nášho názoru aj
absencia svojvôle na strane zákonodarnej a v tej súvahe, ktorou sa zákonodarca riadil ...“.
Ďalej uviedol príklad, podľa jeho slov naposledy aplikovanej zásady „trikrát a dosť“
súdmi, v ktorom ide o páchateľa trikrát odsúdeného na nepodmienečný trest odňatia slobody
v období rokov 1982 až 2009 za násilnú trestnú činnosť sexuálneho charakteru páchanú
na deťoch, pričom tieto tresty aj vykonal a nariadenej liečbe sa vyhýbal. V súčasnosti je
súdený za sexuálny delikt spáchaný na svojej dcére mladšej ako štyri roky. Podľa právneho
zástupcu „... toto sú situácie, ktoré opodstatňujú výkon jej regulačnej pôsobnosti spôsobom,
aký sa odráža v § 47 ods. 2, TZ, že ustanoví pravidlá, kedy pri prinajmenšom trojnásobnom,
ale v každom zatiaľ jednom prípade, v ktorom bola tá zásada aplikovaná tých spáchaní
trestných činov predchádzajúcich jej uloženiu toho doživotného trestu odňatia slobody tam
bolo viacej trestných činov než tri. Trikrát spáchanie takéhoto závažného trestného činu
odôvodňuje uloženie doživotného trestu odňatia slobody, ak a vždy, len ak to vyžaduje
účinná ochrana spoločnosti a zároveň neexistuje nádej na nápravu páchateľa. Z tohto
dôvodu zotrvávame na tom vyjadrení a na tom návrhu, aby ústavný súd návrhu nevyhovel
a vyslovil, že napadnuté ustanovenie nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy
a dohovoru.“.
II.
Relevantné články ústavy, dohovoru a ustanovenia Trestného zákona
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Zásady ukladania trestov
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a
len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej
časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy.
Podľa § 34 ods. 5 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo
k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich
účasti na spáchanom trestnom čine,
c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie
páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré
k dokonaniu trestného činu nedošlo.
Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne
alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 8 Trestného zákona ak súd uloží trest odňatia slobody na doživotie,
môže zároveň rozhodnúť, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie
je prípustné, ak páchateľ
a) spáchal dva alebo viac obzvlášť závažných zločinov,
b) naplnil súčasne dve alebo viac okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej
sadzby,
c) spáchal trestný čin ako člen zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, alebo
d) bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 47 ods. 2.
Trest odňatia slobody na doživotie
Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súd
uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len
za podmienok, že
a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a
b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody
na dobu do dvadsaťpäť rokov.
Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona (v znení účinnom do 1. januára 2010) ak súd
odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa
§ 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3
alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2
alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa
§ 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa
§ 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa
§ 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného
dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku
do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa
§ 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, terorizmu podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol
za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom
odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to aj bez splnenia podmienok
uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody
na dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.
Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona (v znení účinnom od 1. januára 2010) ak súd
odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa
§ 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3
alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, obchodovania s deťmi podľa § 180 ods. 2
alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa
§ 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa
§ 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa
§ 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného
dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku
do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa
§ 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo
neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát
potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody
na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1; inak mu uloží trest odňatia
slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd
však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.
(v znení účinnom do 1. januára 2010)
Osoba opätovne odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie alebo osoba
odsúdená na tento trest podľa § 47 ods. 2 nemôže byť podmienečne prepustená.
§ 67 ods. 3 Trestného zákona (v znení účinnom od 1. januára 2010)
Osoba opätovne odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie nemôže byť
podmienečne prepustená.
III.
Posúdenie procesných otázok v súvislosti so zmenou napadnutých ustanovení
novelou Trestného zákona
Ako už bolo uvedené, v priebehu konania pred ústavným súdom došlo s účinnosťou
od 1. januára 2010, t. j. po prijatí návrhu na začatie konania uznesením ústavného súdu
z 27. mája 2009, k zmene napadnutých ustanovení novelou Trestného zákona.
Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy v spojení s § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde je platnosť napadnutého právneho
predpisu nižšieho stupňa právnej sily, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia v čase
rozhodnutia ústavného súdu. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané
právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.
1. Ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona aj napriek zmene v dôsledku
novelizácie vykonanej zákonom č. 576/2009 Z. z. nestratilo z formálneho hľadiska platnosť.
Pokiaľ ide o obsah zmien, ústavný súd už uviedol, že ich považuje za významné. Na druhej
strane je nesporné, že podstata tohto ustanovenia z hľadiska uplatňovania zásady „trikrát
a dosť“ zostala zachovaná. Ústavný súd vzal do úvahy, že navrhovateľ aj po novele
Trestného zákona trvá, aj keď v čiastočne modifikovanej podobe, na dôvodoch tejto časti
návrhu, ako aj opačný názor vlády, ktorá v ostatnom stanovisku navrhla konanie aj o tejto
časti návrhu zastaviť, a priklonil sa k záveru, že predmet konania ani podmienky konania
z hľadiska aplikovateľnosti tohto ustanovenia Trestného zákona v prerušenom súdnom
konaní pred navrhovateľom nezanikli.
Na základe uvedeného ústavný súd riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti
uprednostnil meritórne preskúmanie opodstatnenosti návrhu v tejto časti, v ktorej
navrhovateľ nastolil závažné otázky ústavnosti, a pokračoval v konaní o návrhu
na vyslovenie neústavnosti § 47 ods. 2 Trestného zákona vychádzajúc z jeho znenia
platného a účinného v čase rozhodovania ústavného súdu o veci samej (m. m. PL. ÚS 22/06,
2. Celkom iná situácia nastala v prípade zmeny napadnutého § 67 ods. 3 zavedenej
novelou Trestného zákona. Z textu tohto ustanovenia došlo k vypusteniu odkazu na § 47
ods. 2 Trestného zákona, teda aj vylúčeniu bezprostrednej aplikovateľnosti § 67 ods. 3
Trestného zákona v prípade uloženia trestu podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona, na čo
zhodne poukázali vo svojich stanoviskách národná rada aj vláda.
Navrhovateľ v podaní z 13. januára 2010 doručenom ústavnému súdu 21. januára
2010 upravil formuláciu návrhu rozhodnutia (petitu návrhu) tak, že žiadal výlučne
vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3 dohovoru
a pôvodný návrh týkajúci sa namietaného nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 5
ods. 4 dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a 3 paktu o občianskych a politických právach z návrhu
vypustil. Posúdením tohto podania podľa jeho obsahu ho možno považovať aj za čiastočné
späťvzatie návrhu.
Ústavný súd však v daných okolnostiach za rozhodujúci považoval fakt, že zákaz
podmienečného prepustenia páchateľov odsúdených na doživotný trest odňatia slobody
(ktorý tvoril leitmotív celého pôvodného návrhu v súvislosti so zásadou „trikrát a dosť“ ako
takou) sa § 67 ods. 3 po novele Trestného zákona, t. j. v platnom znení, netýka páchateľov
odsúdených na doživotie podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona. Zároveň tak v tomto rozsahu
došlo k strate akejkoľvek súvislosti medzi touto časťou návrhu a rozhodovacou činnosťou
navrhovateľa v predmetnej trestnej veci, pretože navrhovateľom namietaný dôvod možného
nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona s ústavným poriadkom Slovenskej republiky
odpadol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade s § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde
konanie o návrhu v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona
s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a ods. 3 paktu o občianskych a politických právach
zastavil (bod 1 výroku nálezu).
IV.
A. Rekapitulácia námietok nesúladu a zásadných stanovísk účastníkov konania
a ďalších dotknutých štátnych orgánov
1. Novelou Trestného zákona sa výrazným spôsobom modifikoval inštitút zásady
„trikrát a dosť“, čím došlo pochopiteľne aj k zúženiu argumentačného poľa navrhovateľa
oproti pôvodnému návrhu, s ktorým sa obrátil na ústavný súd.
2. Navrhovateľ reagujúc na zmenu právnej úpravy prezentoval voči nej opakované
alebo modifikované výhrady, ktoré možno zhrnúť do týchto okruhov námietok:
- pojem neľudský (uvedený v čl. 3 dohovoru aj v čl. 16 ods. 2 ústavy) a pojem krutý
(uvedený len v čl. 16 ods. 2 ústavy) sú podľa názoru navrhovateľa obsahovo totožné a
nevzťahujú sa len na tresty ako také (ukladané podľa Trestného zákona), ktoré samy osebe
nemožno považovať za neľudské, kruté alebo ponižujúce, ale vzťahujú sa na celé
„trestanie“, t. j. aj na spôsob ukladania týchto trestov, čo znamená, že ani druhy trestov,
ktoré inak nevzbudzujú pochybnosti o svojej ústavnosti, sa nesmú ukladať spôsobom, ktorý
by ich urobil neľudským, krutým alebo ponižujúcim,
- navrhovateľ vychádza primárne z toho, že trest ukladaný v zmysle § 47 ods. 2
Trestného zákona nemá aj naďalej vôbec povahu trestu, ale je ukladaný v podstate len ako
formálne zabezpečovacie ochranné opatrenie (detencia) za to, že obžalovaný sa už aj
niekedy v minulosti dopustil trestnej činnosti, pričom absentuje individualizácia ukladania
trestu a neriadi sa zásadou úmernosti, proporcionality či primeranosti k spáchanému činu,
- z úvah týkajúcich sa recidívy vyplýva, že navrhovateľ uprednostňuje uplatňovať ju
v zmysle všeobecných pravidiel ustanovených v Trestnom zákone,
- podľa názoru navrhovateľa za „okolnosti hodné osobitného zreteľa“, ktoré
umožňujú súdu uložiť trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona aj pod
hranicu 25 rokov, bude zrejme možné považovať len okolnosti, ktoré sú inak dôvodom
na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu
trestnej sadzby (§ 39 ods. 1 Trestného zákona),
- navrhovateľ koncentruje svoje argumenty do názoru, že trest ukladaný podľa § 47
ods. 2 Trestného zákona v platnom znení je neprimerane prísny (krutý), tým aj
nespravodlivý a ako taký aj neľudský v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru.
3. Národná rada vo svojom vyjadrení z 18. marca 2010 uviedla, že podľa jej názoru
boli splnené predpoklady na nevyhovenie návrhu vo vzťahu k § 47 ods. 2 Trestného zákona
aj pri jeho predchádzajúcom znení, a o to viac sú splnené v situácii, keď sám zákonodarca
umožňuje uloženie doživotného trestu odňatia slobody len pri splnení podmienok, ktoré
preukazujú rozumnú väzbu medzi sledovaným cieľom a zvoleným prostriedkom jeho
realizácie a ktoré teda na strane zákonodarcu presvedčivo dokumentujú absenciu regulačnej
svojvôle. Podľa názoru národnej rady súd smie doživotný trest uložiť práve a len v tom
prípade, ak jeho uloženie vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej
na nápravu páchateľa iným trestom, pričom je to práve a len súd, ktorý je príslušný
na preskúmanie a vyhodnotenie týchto podmienok. Národná rada je presvedčená, že takéto
nastavenie parametrov pri ukladaní trestov v ničom nepredstavuje krutý a neľudský trest, ale
že naopak predstavuje nástroj účinnej ochrany spoločnosti, ochrany jej jednotlivých členov
pred zásahom do ich základných práv a slobôd trestnou činnosťou recidivistov, pri ktorých
absentuje nádej na nápravu trestom nižšej výmery. Národná rada preto zotrváva na svojom
návrhu, aby ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona
s čl. 16 ústavy a s čl. 3 dohovoru nevyhovel.
Ďalej uviedla, že v doplnení svojho návrhu vo vzťahu k § 47 ods. 2 Trestného zákona
navrhovateľ naďalej predkladá argumentáciu, ktorej podstatou je jeho nesúhlas s vecným
riešením, ktoré zvolil zákonodarca. Navrhovateľ nepovažuje takéto riešenie za spravodlivé
a prijateľné a trvá na tom, že najlepšie by princípom spravodlivého trestania zodpovedala
iná právna úprava. Podľa názoru národnej rady je však predmetom tohto konania namietaný
nesúlad § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ústavy a čl. 3 dohovoru, nie vecná polemika
o tom, aké tresty by boli spravodlivejšie, vhodnejšie a lepšie zodpovedajúce predstave
navrhovateľa o spravodlivom trestaní.
Národná rada zároveň navrhuje ústavnému súdu, aby zastavil konanie vo vzťahu
k namietanému nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona.
4. Vláda v ostatnom stanovisku navrhla konanie o celom návrhu zastaviť z dôvodov
straty platnosti napadnutých ustanovení Trestného zákona po jeho novelizácii.
5. Generálny prokurátor zhrnul svoje predchádzajúce argumenty do stanoviska, že
§ 47 ods. 2 Trestného zákona v platnom znení je v súlade s čl. 3 dohovoru a s čl. 16 ods. 2
6. Najvyšší súd rovnako odporučil návrhu ako celku nevyhovieť.
B. Právna úprava trestu odňatia slobody na doživotie (aj) v súvislosti
s trestaním niektorých druhov recidívy a obligatórne trestné sadzby v členských
štátoch Rady Európy
Možnosť uloženia trestu odňatia slobody na doživotie je upravená v trestných
kódexoch týchto členských štátov Rady Európy:
Česká republika, Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Francúzska republika,
Holandské kráľovstvo, Írska republika, Maďarská republika, Nemecká spolková republika,
Talianska republika, Poľská republika, Rakúska spolková republika, Ruská federácia,
Slovenská republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Švajčiarska
konfederácia a Švédske kráľovstvo.
Bez toho, aby ústavný súd považoval za potrebné podrobnejšie sa zaoberať
podmienkami na uloženie tohto trestu v jednotlivých krajinách, ktoré sú značne rôznorodé,
iba stručne konštatuje, že pokiaľ ide o druhy trestných činov, za ktoré sa doživotný trest
odňatia slobody ukladá (obligatórne, ale aj fakultatívne), prevažne ide o trestné činy vraždy
a iné delikty proti životu a zdraviu, genocídu, ale aj o trestné činy spojené s terorizmom.
Pokiaľ ide o obligatórne trestné sadzby v trestnom zákonodarstve, zakotvené ich
majú trestné kódexy viacerých štátov.
Vo Francúzsku osobitná časť Trestného zákonníka je charakteristická tým, že
pri trestnej sadzbe sa neuvádza vo väčšine prípadov rozpätie, ale presná výmera trestu
(aj presná výmera finančného trestu, ak sa ukladá). Za vraždu je tak stanovený trest odňatia
slobody v dĺžke 30 rokov, v prípade akejkoľvek priťažujúcej okolnosti je trestom doživotie.
Doživotím sa trestá tiež genocída a iné zločiny proti ľudskosti.
V Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska sa uplatňuje (v Anglicku
a Walese) širšia škála možností uloženia trestu odňatia slobody na doživotie, opätovne
obligatórnym aj fakultatívnym spôsobom, a to vrátane aplikácie tzv. zásady „dvakrát
a dosť“, keď súd môže tento trest na účel ochrany verejnosti uložiť, ak je splnená
podmienka, že v čase, keď bol trestný čin spáchaný, bol páchateľ už odsúdený za trestný čin
uvedený v prílohe (závažnejšie trestné činy) alebo, aby išlo o trestný čin, kde dolná hranica
trestu odňatia slobody je aspoň 2 roky. (Súčasná vláda pripravuje súdnu reformu, ktorej
súčasťou má byť dôsledný návrat k aplikácii zásady „dvakrát a dosť“ a zavedenie ďalších
obligatórnych trestných sadzieb.)
V Maďarskej republike sa uplatňuje obdoba zásady „trikrát a dosť“ voči
„viacnásobným násilným recidivistom“ za spáchanie násilného trestného činu voči osobe;
horná hranica trestu sa v týchto prípadoch zvyšuje na dvojnásobok a ak po zvýšení
presiahne 20 rokov alebo je možné za tento trestný čin uložiť trest na doživotie, uloží sa
povinne doživotný trest (ako viacnásobný recidivista je definovaný páchateľ, ktorý už bol
za recidívu odsúdený a od vykonania posledného trestu neuplynuli viac ako tri roky).
V Taliansku je obligatórne stanovený trest odňatia slobody za neúmyselné zabitie
v súvislosti s terorizmom na 30 rokov, za smrť obete spôsobenú v tejto súvislosti úmyselne
je stanovený trest na doživotie. V prípade priťažujúcich okolností pri vražde je
obligatórnym trestom doživotie rovnako ako vo Francúzsku.
V Českej republike sa ukladá obligatórne trest prepadnutia veci alebo inej majetkovej
hodnoty, ak sa uloženie tohto trestu pri konkrétnej skutkovej podstate umožňuje a páchateľ
má takúto vec v držbe v rozpore s právnym predpisom.
V Spolkovej republike Nemecko sa v zmysle § 211 Trestného zákonníka vražda
(ktorá je inak kvalifikovaná ako v Slovenskej republike) trestá doživotným odňatím
slobody.
Obdobne obligatórne sa v Rakúskej republike trestá za trestný čin genocídy.
C. Účel trestu v teórii trestného práva hmotného
Podľa § 34 Trestného zákona je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľmi
trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie (tým, že sa
páchateľovi zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že sa
vytvoria podmienky pre výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej
prevencie (tým, že sa iný odradia od páchania trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako
účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov v Ženeve z roku 1955.
Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých
hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.
Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší
a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že „sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako
s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám“
(Hayek, F. A. Právo, zákonodarstvo a slobody. 1. diel – Pravidlá a poriadok. Praha:
Academia 1991, s. 56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka,
jeho dôstojnosti a jeho práv a slobôd vytvára dostatočný priestor pre rozvoj ľudskej
osobnosti a pre fungovanie jedinca v spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať
zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje slobody spoločnosti“. S tým súvisí aj
zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu, ktorá zahrňuje nielen ochranu
páchateľa, jeho resociálizácie či sociálnej integrácie, výkon trestu a ochranných opatrení, ale
aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu
potencionálnych obetí pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj
čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom
č. 175/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon.
Trest realizuje svoje poslanie – ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú
represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializáciu páchateľov
trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď represia
a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to
prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti pred
kriminalitou.
Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby
páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho
spoločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho
výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich
výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby
táto neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu
prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom
kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie
rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.
Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej
prevencie je adekvátnosť trestov spáchaným trestným činom.
Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon
nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov
a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-
výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné
činy vyjadrujúcou hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných
činov.
Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru
represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale
demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa
konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou
odstrašiť verejnosť stanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie
potlačený moment prevencie.
Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných
právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma
nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu.
V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje
odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu
vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa, pretože bolo
spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť
užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané
teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.
Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa
prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie
(výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším jednotlivcom potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestov na ostatných členov spoločnosti).
Vo vzťahu k profilovaným záverom teórie trestu týkajúcim sa otázok optimálnosti
a spravodlivosti trestnej politiky štátu treba však z pohľadu garancií diktovaných
dohovorom pripomenúť jednoznačné stanovisko formulované ESĽP k punitívnej politike
zmluvných strán dohovoru, podľa ktorého majú tieto voľnosť k zmene, predovšetkým
k posilneniu represie pri potláčaní trestnej činnosti bez tohto, aby to spôsobovalo problémy
z pohľadu ustanovení dohovoru (Achour c. Francúzsko, 2006).
D. Právne východiská, ústavné a medzinárodnoprávne limity trestného
zákonodarstva
1. Všeobecne
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým...
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
Podľa čl. 72 ústavy Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným
a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Podľa čl. 86 písm. a) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí
najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa
dodržiavajú.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I. tohto dohovoru.
1.1 Prvou z podmienok ústavnosti zákonov prijímaných národnou radou je
požiadavka, aby zákonodarca dodržal normatívny text ústavy.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „V právnom štáte má
ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom
práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté
alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne boli v súlade
s ustanoveniami ústavy.“.
Ústavný súd k tomu ďalej tiež uviedol, že „Národná rada Slovenskej republiky je
viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný
zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou.“ (PL. ÚS 15/98).
Vychádzajúc z tohto zorného uhla, národná rada sa prijatím napadnutého § 47 ods. 2
Trestného zákona nijako neodchýlila od svojej zvrchovanej právomoci v oblasti trestného
zákonodarstva vyplývajúcej z čl. 49 ústavy v spojení s čl. 72 ústavy a čl. 86 ods. 1 písm. a)
ústavy, čo nakoniec nepopiera ani navrhovateľ.
1.2 Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu sa už
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu veľakrát prejavilo zdôrazňovaním povinnosti (aj)
zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní ústavy aj akceptovaním princípov
materiálneho právneho štátu, okrem iného princípu právnej istoty, spravodlivosti,
proporcionality či primeranosti. V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 16/06 ústavný súd vyslovil, že
„Všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny
poriadok i celý systém fungovania nášho štátu.“.
1.3 Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z čl. 1 ods. 1 ústavy
akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd
v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je
povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými
subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho
právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy,
ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného
vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému
zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného
legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi
koncept materiálneho právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 22/06).
1.4 Pri náčrte právnych východísk nemožno obísť ani otázku pozitívneho aj
negatívneho záväzku zmluvných strán bilaterálnych medzinárodných zmlúv a dohovorov
v oblasti uplatňovania ľudských práv a slobôd, normotvorbu nevynímajúc. Vo svetle
posudzovanej veci ide aj (alebo najmä) o obsah citovaného čl. 1 dohovoru, z ktorého sa dá
odvodiť negatívny záväzok Slovenskej republiky viazanej dohovorom aj pri prijímaní
zákonov rešpektovať zákaz explicitne vyplývajúci z čl. 3 dohovoru.
2. Mantinely trestného zákonodarstva vymedzené ústavou a dohovorom
2.1 Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov.
Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe
konkrétnej trestnej politiky. Ústava, dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva,
predovšetkým medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv, zmluvy, ktorými štáty
prevzali záväzok trestnoprávne postihovať určité konania či opomenutia alebo naopak
záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní či opomenutí, zmluvy týkajúce
sa medzinárodnej (medzištátnej) spolupráce (pomoci) v trestných veciach, a napokon
v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie, vymedzujú priestor a medze, v rámci
ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne
široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym,
kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.
2.2 Ústava, koncepcia dohovoru a judikatúra ESĽP profilujú základné princípy
trestného systému právneho štátu, ktoré možno zaradiť do niekoľkých okruhov týkajúcich
sa vo všeobecnosti podmienok trestnej zodpovednosti, povinnosti kriminalizovať isté druhy
konaní a naopak zákazu kriminalizovať isté druhy konaní, procesných záruk spravodlivého
konania, ako aj ukladania a výkonu sankcií.
2.3 Spoločným dedičstvom politických tradícií a ideálov, duchovných a morálnych
hodnôt, na ktoré odkazuje preambula dohovoru a Štatútu Rady Európy, sú v oblasti
trestného práva princípy zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie
ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami. (bližšie pozri Repík B.: Evropská
úmluva o lidských právech a trestní právo, Praha: Nakladatelství ORAC, s. r. o., 2002, s. 29
a nasl.)
2.4 Princíp zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege) a zákaz spätnej
pôsobnosti Trestného zákona (zákaz retroaktivity) sú ako fundamentálne právne princípy
európskej právnej kultúry dohovorom výslovne zaručené (čl. 7 ods. 1 dohovoru). Ich korelát
v ústave predstavujú čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy. V súlade s konceptom právneho štátu je
ich účelom zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením či
potrestaním.
2.5 Dohovor ponecháva štátom voľnosť pri určení určitého konania alebo
opomenutia za trestný čin, pokiaľ nepredstavuje normálny výkon niektorého z práv ním
chránených (napr. rozsudok ESĽP z 8. júna 1976 vo veci Engel a iní proti Holandsku,
ods. 81). V špecifických prípadoch ESĽP konštatoval porušenie práv zaručených
dohovorom už na základe existencie platnej a účinnej právnej úpravy zakladajúcej
vzhľadom na okolnosti a osobné pomery sťažovateľa reálnu hrozbu jeho trestného postihu
za konanie, ktoré bolo realizovaním práva chráneného dohovorom (napr. rozsudok ESĽP
z 22. októbra 1981 vo veci Dudgeon proti Spojenému kráľovstvu, ods. 40, 41, 48, 60 až 63),
vo väčšine prípadov sa však súdna kontrola realizovaná ESĽP sústreďuje na zlučiteľnosť
aplikácie trestnoprávnej legislatívy (zlučiteľnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti)
príslušnými orgánmi štátu v konkrétne posudzovanej veci s podmienkami prípustnosti
zásahu do práv a slobôd zaručených dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986
vo veci Lingens proti Rakúsku, ods. 39 až 47; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti
z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2).
Z judikatúry ESĽP vyplýva na druhej strane pre zmluvné štáty dohovoru povinnosť
„kriminalizovať“ niektoré druhy konaní. K povinnosti zmluvných štátov nezasahovať
do práv a slobôd garantovaných dohovorom pristupuje ich pozitívny záväzok poskytnúť
uvedeným právam a slobodám ochranu nevyhnutnú na zaistenie ich účinného
rešpektovania. Tento záväzok požaduje predovšetkým prijatie adekvátnych opatrení
na predchádzanie porušovania práv a na uplatnenie sankcií za porušenia, ku ktorým už
došlo. Táto požiadavka sa pritom týka nielen vzťahu orgánov verejnej moci a jednotlivca,
ale aj vzťahov medzi jednotlivcami navzájom. V prípade ochrany základných hodnôt
a aspektov súkromného života (fyzickej a morálnej integrity osoby zahŕňajúcej jej sexuálny
život) môžu byť vyžadované prostriedky trestnoprávneho charakteru (napr. rozsudok ESĽP
z 26. marca 1985 vo veci X a Y proti Holandsku, ods. 23, 27). V prípade ochrany práva
na život (čl. 2 dohovoru) je primárnou povinnosťou zmluvných štátov zaviesť účinnú
trestnú legislatívu spôsobilú chrániť subjekty uvedeného práva, pričom ich pozitívny
záväzok v tejto oblasti siaha ešte ďalej (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci
Osman proti Spojenému kráľovstvu, ods. 115). Aj v súvislosti s aplikáciou čl. 3 dohovoru
ESĽP zdôraznil, že povinnosť uložená zmluvným štátom zaručiť každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v dohovore v zmysle čl. 1 dohovoru, vyžaduje
v spojení s čl. 3 dohovoru prijatie opatrení spôsobilých zabrániť, aby osoby podliehajúce ich
jurisdikcii boli podrobené mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu vrátane prípadov, ak by k takémuto zaobchádzaniu malo dôjsť zo strany súkromných
subjektov (napr. rozsudok ESĽP z 23. septembra 1998 vo veci A proti Spojenému
kráľovstvu, ods. 22 až 24).
2.6 Problematiky trestných sankcií sa týka viacero ustanovení dohovoru a jeho
dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a), čl. 5 ods. 1 písm. a), d), e) a
čl. 7 dohovoru a nepriamo aj ďalšie ustanovenia]. Základný princíp, podobne ako pri
podmienkach trestnej zodpovednosti, predstavuje princíp zákonnosti (nulla poena sine lege)
vyžadujúci ukladanie trestu (trestných sankcií) výlučne na základe zákona a vylučujúci
uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť na základe zákona účinného v čase
spáchania trestného činu.
Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či
stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, alebo inak povedané,
zákonodarcu. Limitujúcim ustanovením v tomto smere je predovšetkým čl. 3 dohovoru
zakazujúci mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo tresty. Obdobnú ochranu
zaručuje ústava aj prostredníctvom čl. 16 ods. 2.
2.7 Imanentnou súčasťou každého trestu je povinnosť dotknutej osoby podrobiť sa
zásahu do svojich práv v súlade s požiadavkami trestného systému za okolností, ktoré majú
okrem iného vyjadrovať aj sociálne odsúdenie spáchaného trestného činu. Preto je
pochopiteľné, že vo väčšine, ak nie vo všetkých prípadoch súdom nariadeného potrestania
môže potrestaný prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či fyzické nepohodlie, ktoré
môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“. Pre účely čl. 3 dohovoru však musí ísť
o zaobchádzanie alebo trest spôsobujúci psychické alebo fyzické utrpenie dosahujúce určitý
stupeň (závažnosť), aby ho bolo možné kvalifikovať ako mučenie alebo neľudské
zaobchádzanie či trest. Podobne aj v prípade ponižujúceho trestu musí pokorenie alebo
poníženie dosiahnuť určitý stupeň a charakter, ktorý je odlišný od prvku poníženia
obsiahnutého v treste vo všeobecnosti (napr. rozsudok ESĽP z 15. marca 1978 vo veci Tyrer
proti Spojenému kráľovstvu, ods. 29, 30).
Na druhej strane ESĽP zdôraznil, že nie je nikdy prípustné uchýliť sa k trestom, ktoré
sú v rozpore s čl. 3 dohovoru, akýkoľvek by mal byť ich odstrašujúci účinok (rozsudok
ESĽP z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, ods. 31). Prípadný
rozpor trestu s čl. 3 dohovoru by nebolo možné ospravedlniť tým, že ho možno pokladať
za efektívny z hľadiska prevencie. Trest nestráca charakter neľudského trestu, prípadne
ponižujúceho trestu iba na základe skutočnosti, že ho v súvislosti s regulovaním zločinnosti
možno pokladať za efektívny zastrašujúci prostriedok alebo že v skutočnosti takým
prostriedkom aj je.
V rozsudku z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu Európsky
súd pre ľudské práva aplikujúc označené princípy vyslovil, že telesný trest uložený
sťažovateľovi mal charakter ponižujúceho trestu v zmysle čl. 3 dohovoru. Súd uviedol, že
jeho hodnotenie bolo svojou povahou relatívne a záviselo na posúdení všetkých okolností
daného prípadu, zároveň však konštatoval, že dohovor je živý nástroj, ktorý sa musí
interpretovať vo svetle súčasných podmienok, poukážuc na vplyv rozvíjajúcich sa
všeobecne akceptovaných štandardov trestnej politiky členských štátov Rady Európy (body
30 a 31 rozsudku). Uvedený prístup ESĽP potvrdil aj v rozsudku zo 7. júla 1989 vo veci
Soering proti Spojenému kráľovstvu v súvislosti s úvahou o zlučiteľnosti trestu smrti a čl. 3
dohovoru (body 100 až 104 rozsudku). Zatiaľ čo otázka prípustnosti trestu smrti je
z hľadiska ústavného poriadku a medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky
jednoznačne vyriešená (čl. 15 ods. 3 ústavy a čl. 1 Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd trest smrti vylučujú), z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vyplýva, že aj aplikácia takých druhov trestov a zabezpečovacích
(ochranných) opatrení, ktoré na jednej strane samy osebe nemožno kvalifikovať ako
neľudské alebo ponižujúce, môže viesť k porušeniu čl. 3 dohovoru, ak by ich spôsob
a okolnosti ukladania alebo vykonávania robil neľudskými či ponižujúcimi.
2.8 Dohovor priamo nezakotvuje požiadavku primeranosti trestu, judikatúra ESĽP
však uplatňuje princíp proporcionality vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej
rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv
jednotlivcov, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch
do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Otázku primeranosti
trestov samotných vo vzťahu k jednotlivým trestným činom ustanoveným trestnou
legislatívou jednotlivých štátov však Európsky súd pre ľudské práva považuje
predovšetkým za doménu ich právomocí. V rámci svojej judikatúry uviedol, že v prípadoch
posudzovania individuálnych sťažností nie je jeho úlohou preskúmavať príslušné právne
predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to možné, na posúdenie
konkrétneho prípadu pre účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované
alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu dohovoru. Zároveň konštatoval, že dohovor
vo všeobecnosti nemôže slúžiť ako základ pre spochybnenie dĺžky trestu právoplatne
uloženého príslušným súdom. Iba vo výnimočných prípadoch by dĺžka trestu mohla
vzbudzovať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s čl. 3 dohovoru (napr. rozhodnutie ESĽP
o prijateľnosti z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2; mutatis
mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk
proti Spojenému kráľovstvu, bod 3; rozsudok ESĽP zo 16. decembra 1999 vo veci V. proti
Spojenému kráľovstvu, ods. 97 až 101; rozsudok ESĽP zo 2. marca 1987 vo veci Weeks
proti Spojenému kráľovstvu, ods. 47).
Ani uloženie trestu odňatia slobody na doživotie dospelému páchateľovi nie je samo
osebe zakázané alebo v rozpore s čl. 3 či akýmkoľvek iným článkom dohovoru, pokiaľ
nezbavuje odsúdeného akejkoľvek nádeje (vyhliadky) na prepustenie, teda ak vnútroštátne
právo poskytuje možnosť podmienečného prepustenia z výkonu takéhoto trestu, prípadne
možnosť jeho preskúmania a následného zmiernenia, odpustenia či ukončenia. Naopak,
uloženie trestu odňatia slobody na doživotie bez akejkoľvek možnosti skoršieho prepustenia
môže viesť k porušeniu čl. 3 dohovoru aj v prípade dospelého páchateľa (napr. rozsudok
ESĽP z 12. februára 2008 vo veci Kafkaris proti Cypru, ods. 95 až 99 a tam citovaná
judikatúra).
2.9 Výbor ministrov Rady Európy v rezolúcii R (76) 2 prezentoval stanovisko, že
pri doživotnom treste by sa po 8 až 14 rokoch mala preskúmať možnosť podmienečného
prepustenia a takáto kontrola by sa potom mala následne opakovať v pravidelných
intervaloch.
Európsky súd pre ľudské práva sa vyjadril aj k otázke inštitútu recidívy, a síce v tom
zmysle, že riešenie otázok týkajúcich sa jej zakotvenia v trestnom zákonodarstve, spôsobu
jej prevedenia a odôvodnenia režimu tohto inštitútu vyplýva z ich právomocí štátov
dohovoru, ktorou disponujú pre účely rozhodovania o svojej trestnoprávnej politike,
ku ktorej sa ESĽP v zásade nemá vyjadrovať. Zmluvné strany dohovoru majú zároveň
voľnosť na zmenu svojej trestnoprávnej politiky, najmä na posilnenie represie vo vzťahu
k trestným činom bez toho, že by to spôsobovalo problémy z pohľadu dohovoru (rozsudok
ESĽP z 29. marca 2006 vo veci Achour proti Francúzku, ods. 44).
2.10 Z hľadiska predmetu tohto konania treba spomenúť aktuálne rozhodnutie ESĽP
(rozhodnutie č. 26621/10 vyhlásené 7. júna 2011) vo veci Maričák proti Slovenskej
republike. Sťažovateľ bol podľa zásady „trikrát a dosť“ odsúdený (okrem iného za lúpež)
na 25-ročný trest odňatia slobody a namietal porušenie čl. 3 dohovoru, a to aj v súvislosti
s predmetným konaním o súlade § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Trestného zákona s ústavou
a dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil jeho sťažnosť za neprijateľnú
a v odôvodnení svojho rozhodnutia opakovane (s odvolaním sa na vec Sawoniuk v. Spojené
kráľovstvo) zdôraznil, že otázka neprimeranosti trestu nespadá pod ustanovenia dohovoru,
a nie je jeho úlohou rozhodnúť o tom, aká je primeraná doba trestu odňatia slobody
v konkrétnom prípade. Zlé zaobchádzanie („ill treatment“) musí v sebe zahrňovať
minimálnu mieru krutosti, ak má spadať pod čl. 3 dohovoru. Zákonné opatrenie spojené
s pozbavením osobnej slobody, ako zdôraznil ESĽP, je často spojené s prvkom utrpenia
alebo poníženia a štát musí v súlade s čl. 3 dohovoru zabezpečiť, aby miera utrpenia
nepresahovala nevyhnutnú mieru. Európsky súd pre ľudské práva tiež zopakoval svoje
predchádzajúce stanoviská o zlučiteľnosti uloženia doživotného trestu odňatia slobody
dospelému páchateľovi s čl. 3 a inými článkami dohovoru, ale naznačil aj aplikovateľnosť
čl. 3 dohovoru, ak je odsúdený pozbavený nádeje na prepustenie (pozri tiež Kafkaris
v. Cyprus alebo Iorgov v. Bulharsko). K odvolávaniu sa sťažovateľa na prebiehajúce
konanie o súlade § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Trestného zákona s dohovorom ESĽP podotkol,
že ústavný súd rozhoduje o situácii (neznížiteľnosť doživotného trestu odňatia slobody),
ktorá sa sťažovateľa netýka.
E. Posúdenie súladnosti napadnutého § 47 ods. 2 Trestného zákona v platnom
znení s ústavou a dohovorom
1. Navrhovateľ svoje námietky (ústavný súd v danom štádiu konania musel sústrediť
svoju pozornosť na tie z nich, ktoré uplatnil v doplnení návrhu po novele Trestného zákona,
pretože, ako to vyplýva z už uvedenej analýzy, väčšia časť pôvodných námietok stratila
vo vzťahu k v súčasnosti platnej právnej úprave akékoľvek opodstatnenie) nesúladu § 47
ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3 dohovoru koncentroval do názoru, že
i keď samotné druhy trestov v napadnutom ustanovení nevzbudzujú pochybnosti o ich
ústavnosti, spôsob ich ukladania spôsobuje krutosť a neľudskosť „trestania“.
V podrobnostiach k tomuto tvrdeniu navrhovateľ argumentuje, že aplikácia § 47
ods. 2 Trestného zákona môže v jednotlivých prípadoch viesť k ukladaniu neprimerane
prísnych trestov, resp. že vo svojej podstate trest uložený podľa § 47 ods. 2 Trestného
zákona ani nemá povahu trestu, pretože sa neukladá primárne za spáchanie trestného činu,
ktorý súd prejednáva, ale ako zabezpečovacie ochranné opatrenie (detencia) za predošlú
trestnú činnosť. Táto úvaha viedla navrhovateľa k tvrdeniu, že napadnutým ustanovením
Trestného zákona zákonodarca narušil rovnováhu medzi individuálnou a generálnou
prevenciou na úkor prvej z nich, v dôsledku čoho dochádza k exemplárnemu trestaniu
prísnymi a krutými trestami.
2. Uvedené dôvody a priori ani nenastoľujú problém (ne)súladnosti napadnutého
ustanovenia Trestného zákona s ústavou, ale bolo by ich možné považovať skôr za kritiku
trestnej politiky štátu, inými slovami, ide skôr o otázky zákonnosti, nie ústavnosti.
Právomoc zákonodarcu v tejto oblasti je totiž v ústave explicitne daná [čl. 49 v spojení
s čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy] a z nej nepochybne vyplýva aj jeho oprávnenie v závislosti
od konkrétnej spoločenskej situácie sprísňovať alebo zmierňovať tresty, určovať pravidlá
ukladania trestov, prípadne pre niektoré prípady ich modifikovať či vytvárať pre ne
výnimky.
3. Základné právo nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu garantuje čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru
každému. Zákazy z neho vyplývajúce sa označujú za absolútne, ktoré nemožno za žiadnych
okolností obmedziť. Ústava, ale ani dohovor neobsahujú vo vzťahu k zákazu zlého
zaobchádzania klauzulu o možnosti a podmienkach ich zákonného obmedzenia (m. m.
II. ÚS 111/08). Absolútny charakter zákazu zlého zaobchádzania opakovane zdôraznil aj
ústavný súd v nálezoch sp. zn. III. ÚS 70/01, I. ÚS 4/02, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06
a sp. zn. II. ÚS 271/07. Ak by sa teda v konaní pred ústavným súdom preukázalo, že
zákonom došlo k jeho porušeniu, ústavný súd by bez skúmania ďalších aspektov pristúpil
k vysloveniu jeho neústavnosti.
V posudzovanej veci však prima facie ani jeden z druhov trestu ukladaných pri
aplikácii § 47 ods. 2 Trestného zákona nemá žiadnu z charakteristík, ktoré by mohli
nasvedčovať takejto úvahe. Možnosť uloženia trestu odňatia slobody na 20 až 25 rokov,
resp. aj doživotný trest je ustanovená vo viacerých ďalších ustanoveniach Trestného zákona
a ústavnosť týchto trestov ako takých nespochybňuje ani navrhovateľ. Na základe toho by
bolo možné priamo formulovať záver, že napadnutý § 47 ods. 2 Trestného zákona nie je
v nesúlade s čl. 16 ods. 2 ústavy ani s čl. 3 dohovoru, inými slovami, prijatím tejto zákonnej
normy zákonodarca neporušil normatívny text ústavy ani dohovoru.
4. Ústavný súd viazaný svojou úlohou pri ochrane ústavnosti, vychádzajúc
z možného ohrozenia základných práv a slobôd a doterajšej svojej judikatúry (pozri bod
IV. D časti), 1.2 a 1.3) sa však nemohol uspokojiť s takýmto konštatovaním, pretože by to
nezodpovedalo materiálnemu chápaniu právneho štátu. V tejto súvislosti už ústavný súd
uviedol, že „Pri formálnom chápaní právneho štátu sa ústavné princípy uplatňujú len
v limitoch ústavného textu interpretovaného a aplikovaného na základe gramatických
a formálno-logických metód identifikujúcich obsah právnych predpisov... Materiálne
chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej
činnosti zdôrazňuje požiadavku materiálneho prístupu k chápaniu právneho štátu.“
(PL. ÚS 3/09).
V konkrétnych okolnostiach bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či vo svetle
námietok a argumentácie navrhovateľa mohlo, či nemohlo v danom prípade dôjsť zo strany
zákonodarcu k nerešpektovaniu základných práv a slobôd všetkých tých (skutočných aj
potenciálnych) páchateľov trestnej činnosti, u ktorých sa má aplikovať § 47 ods. 2
Trestného zákona. Na tento účel bolo potrebné podrobiť napadnutú normu testu ústavnosti
vo vzťahu k relevantným ústavným princípom vyplývajúcim najmä z čl. 1 ods. 1 v spojení
s čl. 13 ods. 4 ústavy, a to i napriek tomu, že navrhovateľ explicitne nenamieta rozpor
označeného ustanovenia Trestného zákona ani s jedným z týchto článkov ústavy. V tejto
súvislosti už totiž ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj
ďalšie ústavné normy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov (napr. čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 až 4 ústavy), sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj súčasťou rozhodovania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (m. m.
5. V danom prípade je na „misky váh“ položená ochrana základných práv a slobôd
páchateľa, u ktorého sa aplikuje § 47 ods. 2 Trestného zákona, na ochranu ktorých
zákonodarca nemôže rezignovať, a ochrana základných práv a slobôd obetí
(i potenciálnych) ním páchanej trestnej činnosti. Inými slovami, je potrebné posúdiť, či
a ako sa zákonodarca zhostil úlohy potrebného vyvažovania ochrany ľudských práv v týchto
dvoch polohách.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu musí zásah do ústavou
garantovaných práv vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu,
zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Podstatu a obsah princípu proporcionality ústavný súd
vymedzil už v náleze sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, v ktorom uviedol: „Tento
princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie
byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov
na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné
a nevyhnutné.
Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom,
a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej
súvislosti – cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.
Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže
rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba
sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný
rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“
Metodiku testu proporcionality v rozhodovacej činnosti ústavného súdu je možné
považovať za ustálenú (pozri PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09).
Obsahom prvého kroku testu proporcionality je posudzovanie príslušnej právnej
normy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska
predovšetkým v kontexte s druhou vetou čl. 13 ods. 4 ústavy). Účel (cieľ) alebo tiež
vhodnosť napadnutej právnej úpravy nie je v nej (tak ako obvykle ani v iných zákonných
normách) explicitne vyjadrený, implicitne však nesporne z nej, najmä však z prvej časti
druhej hlavy Trestného zákona možno vyvodiť, že jej účelom je (i) ustanoviť trest ako
právny následok spáchania trestného činu (§ 31 ods. 1 Trestného zákona), (ii) zabezpečiť
ochranu spoločnosti pred páchateľom (§ 34 ods. 1 Trestného zákona); podrobnosti k účelu
trestu sú uvedené v bode IV.C tohto odôvodnenia.
Takto formulovaný cieľ (účel), resp. vhodnosť napadnutej právnej úpravy považuje
ústavný súd za legitímny.
Na tomto mieste je vhodné poukázať na to, že trestnoprávny inštitút pod obvyklým
názvom „trikrát a dosť“ bol do nášho právneho poriadku zavedený zákonom č. 171/2003
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. septembra 2003
(ďalej len „zákon č. 171/2003 Z. z.“). V dôvodovej správe k zásade „trikrát a dosť“ (k § 43
ods. 1 tejto novely) sa okrem iného uvádza, že «Podľa kriminálnych štatistík existuje
v prevažnej väčšine štátov relatívne malá skupina osôb, ktoré sústavne páchajú násilnú
trestnú činnosť. Táto malá skupina osôb sa však výraznou mierou podieľa na celkovom
množstve násilnej kriminality v štáte. Cieľom inštitútu „trikrát a dosť“ je identifikovať túto
skupinu recidivistov a dlhodobo ju od spoločnosti izolovať. Zabránenie v páchaní ďalšej
trestnej činnosti týchto osôb by totiž malo viesť k výraznému poklesu násilnej kriminality.».
Z dostupných štatistických prehľadov vyplýva, že za posledných 20 rokov násilná
trestná činnosť od roku 1990 (počet prípadov 8 553) v nasledujúcich rokoch pravidelne
stúpala a jej rozsah kulminoval v roku 2002 (15 020 prípadov). Počnúc rokmi 2003 a 2004
(13 724, resp. 13 755 prípadov) tento druh kriminálnej činnosti začal klesať a za rok 2010
bolo zaznamenaných už iba 7 532 prípadov. Tieto fakty sú tiež spôsobilé podporiť uvedený
záver o legitimite primárneho cieľa napadnutej právnej úpravy (ochranu spoločnosti pred
násilnou kriminalitou), aj keď pokles tohto druhu trestnej činnosti nemožno v žiadnom
prípade výlučne a izolovane od iných faktorov spájať iba so zavedením zásady „trikrát
a dosť“ do právneho poriadku.
V rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality (kritérium nevyhnutnosti) treba
posúdiť, či príslušné legislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných
práv bolo v okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie
legitímneho cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či
šetrnejší právny prostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho
štátu nemôže obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa ňou sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný
cieľ najmenej drastickým spôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09). Toto kritérium je
kľúčové na posúdenie návrhu, a to aj (alebo najmä) v intenciách obsahu námietok
a dôvodov navrhovateľa, ktorý výšku trestu (právny prostriedok) v napadnutom ustanovení
§ 47 ods. 2 Trestného zákona považuje za neprimeranú, uplatňovanie zásady „trikrát a dosť“
považuje za exemplárne trestanie a navyše aj za nástroj trestného práva, ktorý navyše
neadekvátne priorizuje generálnu prevenciu na úkor individuálnej prevencie.
Trest ukladaný pri aplikácii § 47 ods. 2 Trestného zákona sa týka výlučne páchateľa,
ktorý už bol (najmenej) dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, t. j.
takýto trest aj vykonal. Je len logické, že pri spáchaní ďalšieho trestného činu rovnakej
alebo obdobnej povahy musí ísť o nepodmienečný trest odňatia slobody, a to pri zníženej
nádeji na nápravu aj trest vo vyššej výmere. Ďalším dôležitým aspektom je, že dispozičná
časť tohto ustanovenia vychádza z toho, že všetky (najmenej) tri trestné činy musia spadať
do kvalifikovanej kategórie typovo zvlášť závažných trestných činov, prevažne násilnej
povahy. Ak má byť naplnená účinná ochrana spoločnosti [ďalšia časť citovaného § 34
ods. 1 Trestného zákona znie: ... že mu (páchateľovi) zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti...], je nevyhnutné v uvedených súvislostiach celkom jednoznačne zdôrazniť
skutočnosť, že ochranu spoločnosti v tomto prípade predstavuje už spomenutý postulát
normotvorby vôbec, t. j. že zákonodarca je povinný dbať na ochranu základných práv
a slobôd každého, teda okrem páchateľa aj jeho potenciálnych obetí, ktorí sú pri uvedených
druhoch trestnej činnosti ohrození na takých základných právach a slobodách či hodnotách,
ako je právo na život, zdravia, osobnej slobody, cti a integrity, ľudskej dôstojnosti, ochrany
majetku a pod.
V neposlednom rade trest ustanovený v § 47 ods. 2 Trestného zákona v platnom
znení, resp. jeho výkon akceptuje aj primeranú mieru individuálnej aj generálnej prevencie,
keďže umožňuje návrat do spoločnosti a zároveň má potenciál odradiť iných od páchania
trestnej činnosti.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie obstojí aj
z hľadiska nevyhnutnosti a primeranosti právnych prostriedkov, ktoré zákonodarca
v napadnutom § 47 ods. 2 Trestného zákona zvolil a v jeho úvahe ako normotvorcu v oblasti
trestného zákonodarstva posilnenú výslovným splnomocnením v ústave [čl. 49, čl. 72
a čl. 86 písm. a) ústavy] nemožno identifikovať svojvôľu.
6. Navrhovateľ dôvodí, že napadnutá zákonná norma ustanovuje pre dotknutých
páchateľov trest neúmerný spáchanému trestnému činu, teda trest nespravodlivý, a to (aj)
v porovnaní s páchateľmi rovnakého trestného činu, u ktorých sa § 47 ods. 2 Trestného
zákona neuplatňuje.
Takto formulovaná námietka poukazuje na porušenie princípu spravodlivosti,
presnejšie na jeho esenciálnu zložku – princíp rovnosti.
V čl. 12 ods. 1 ústavy je zakotvený všeobecný princíp rovnosti. Rovnosť ako
ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky
a rovnostársky. Takýto právny názor vyslovil už Ústavný súd Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. PL. ÚS 38/90 a sp. zn.
PL. ÚS 22/92. Z takého východiska vyplýva požiadavka na odstránenie iba
neodôvodnených rozdielov. Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že
„zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu
označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je
dôvod na takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone
zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah primeranosti.“. Je vecou štátu, aby v záujme
zabezpečenia svojich funkcií alebo z iných dôvodov poskytol určitej skupine menej výhod
ako inej (m. m. PL. ÚS 3/08).
Absencia spravodlivosti prejavená v nerovnosti páchateľov v zmysle namietanom
navrhovateľom nemá svoje opodstatnenie. Ústavný súd bez toho, aby to považoval
za potrebné podrobnejšie odôvodňovať, vychádzajúc z uvedenej judikatúry konštatuje, že
práve opakované páchanie kvalifikovaných trestných činov páchateľov, u ktorých je
potrebné aplikovať § 47 ods. 2 Trestného zákona, je konkrétnym príkladom ich
akceptovateľného znevýhodnenia oproti ostatným páchateľom.
7. Za ústavnoprávny problém, najmä v spojení s čl. 50 ods. 1 ústavy môže byť
považovaná otázka obligatórnosti trestu v napadnutej právnej norme. Podľa názoru
ústavného súdu zásada „trikrát a dosť“ je osobitnou, kvalifikovanou verziou viazaného
uváženia ako najrozšírenejšej formy aplikácie práva súdom. V tomto zmysle nijako
nevybočuje zo systému obligatórnych trestov, aké viaceré už spomenuté členské štáty Rady
Európy (pozri bod IV.B) pri takmer identickej ústavnoprávnej úprave uplatňujú v situáciách
kvalifikovanej recidívy vo vzťahu k závažnej trestnej činnosti. V podmienkach Slovenskej
republiky možno poukázať tiež aj na § 94 ods. 2 (terorizmus) predchádzajúceho Trestného
zákona, podľa ktorého sa páchateľovi povinne ukladal doživotný trest a prepadnutie
majetku, ale aj na § 144 ods. 3 (úkladná vražda) a § 425 ods. 2 (zločin proti ľudskosti),
za ktoré sa podľa platného Trestného zákona ukladá obligatórne trest odňatia slobody na
doživotie.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 171/2003 Z. z. zároveň vyplýva, že cieľom
zákonodarcu nebolo ustanoviť zásadu „trikrát a dosť“ primárne ako nástroj generálnej
prevencie, ale skôr ako nástroj účinnej ochrany spoločnosti pred páchateľmi, pri ktorých sa
v trestnom konaní preukáže absencia nádeje na ich nápravu trestom nižšej výmery. Práve
tým, že uplatnenie tejto zásady sa viaže na kumulatívne splnenie dvoch zákonných
podmienok, priamo vyžadujúcich zohľadnenie špecifík situácie páchateľa vrátane možností
jeho nápravy, zákonodarca v dostatočnom rozsahu umožnil súdom, aby pri aplikácii § 47
ods. 2 Trestného zákona posúdili niektoré individuálne okolnosti prípadu. Tento rozsah sa
ústavnému súdu nejaví ako svojvoľný a neprimeraný významu a legitimite cieľa, ktorý ním
zákonodarca sleduje. Napokon, ak nemá byť v nesúlade s ústavou zákonné zakotvenie
obligatórneho trestu ako také – a ústavný súd ani v komparatívnej analýze, ani v judikatúre
ESĽP pre to nenachádza relevantný dôvod – potom neexistuje ani dôvod, pre ktorý by
obligatórne tresty a priori mali a mohli byť v nesúlade so zákazom krutého a neľudského
zaobchádzania. Zároveň však chce ústavný súd zdôrazniť, že rozhodnutie súdu o vine
a treste je jedným, neoddeliteľným rozhodnutím, nejde o dve samostatné rozhodnutia jedno
o vine a druhé o treste. Navyše, v platnej podobe § 47 ods. 2 Trestného zákona umožňuje
primeranú sudcovskú úvahu aj v časti rozhodovania o treste.
8. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predmetom
abstraktnej kontroly noriem nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti
jednej z viacerých možností zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či
namietaná zákonná úprava nie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným
poriadkom (ústavou, ústavnými zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami), t. j.
predovšetkým so základnými právami a slobodami, ústavnými princípmi či hodnotami.
Nepostačuje konflikt hypotetický alebo iluzórny, ale tento konflikt musí byť reálny. Preto
neprislúcha ústavnému súdu reagovať na odbornou, politickou a laickou verejnosťou
vedenú diskusiu či polemiku o optimálnom riešení určitého legislatívneho opatrenia, ktorú
možno vnímať skôr z pohľadu de lege ferenda (m. m. PL. ÚS 95/2011).
9. Ústavný súd sa k uplatňovaniu zásady ústavne konformného výkladu prihlásil už
v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98, v ktorom uviedol: „Keď právnu normu možno
vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými
dohovormi podľa čl. 11 ústavy (citovaný právny názor formuloval ústavný súd v čase, keď
bol ešte čl. 11 ústavy platný a účinný, pozn.) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje
ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou
určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).“
Z inej rozhodovacej činnosti je tiež zrejmé, že ústavný súd rešpektuje, že zásadu
(doktrínu) ústavne konformného výkladu možno v konaní o súlade právnych predpisov
uplatniť len v prípadoch, keď to povaha preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti
umožňujú (dovoľujú) a keď to je účelné a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj
dostatočne účinné (PL. ÚS 21/08).
V posudzovanom prípade prichádza do úvahy takýto výklad. Súd aplikujúci § 47
ods. 2 Trestného zákona v platnom znení je nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať
a zohľadniť všetky podmienky s tým spojené a až na základe toho pri uznaní viny vymerať
páchateľovi zodpovedajúci trest.
F. Závery ústavného súdu
1. Článok 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho
spáchanie v spojení s čl. 86 písm. a) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady
patrí uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch, zveruje zákonodarcovi
právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým
súvisiacich otázok, akými sú stanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je
zákonodarca limitovaný len ústavou a dohovorom stanoveným zákazom krutého,
neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecnými ústavnými princípmi, akými sú princíp
materiálneho právneho štátu, právna istota, zákaz svojvôle, princíp primeranosti, zákaz
diskriminácie a pod. (PL. ÚS 53/99). Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou
mierou úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich
ukladania. Je tak na úvahe zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia tej-ktorej formy ochrany,
t. j. rozhodnúť, aký stupeň dôraznosti položí na tieto jednotlivé formy – represiu,
individuálnu a generálnu prevenciu. Ústavný súd však v tejto súvislosti už
v predchádzajúcich častiach odôvodnenia dostatočne dôrazne poukázal na to, že ani úvaha
zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.
2. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť dodržanie princípu primeranej rovnováhy
dotknutej legislatívnej úpravy (mechanizmu ukladania trestu podľa tzv. zásady „trikrát
a dosť“) vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom, ktorým je v danom
prípade Trestným zákonom deklarovaný účel trestu – ochrana spoločnosti. Posúdenie
požiadavky primeranosti súvisí s niekoľkým otázkami, a síce: či zákonodarca sleduje
prijatím konkrétnej legislatívy legitímny účel, či prijaté „opatrenie“ je vhodné pre jeho
dosiahnutie a či vzťah medzi účelom a prijatým opatrením je založený na rozumných
a dostatočných dôvodoch.
3. Zákonodarca prijatím predmetnej právnej úpravy reagoval na situácie, keď
páchateľ už dvakrát odsúdený za niektorý z trestných činov uvedených v § 47 ods. 2
Trestného zákona sa opätovne dopustil niektorého z tu vymedzených trestných činov, ktoré
spadajú do kategórie typovo zvlášť závažných, ktorých objektom sú základné práva
a slobody predstavujúce najdôležitejšie hodnoty v demokratickej spoločnosti, ako sú život,
zdravie, osobná sloboda a pod., na dôslednú ochranu ktorých, vrátane u potenciálnych obetí,
nesmie žiadny štát riadiaci sa princípmi materiálneho právneho štátu rezignovať. Navyše,
ide o (kvalifikovanú) recidívu po predchádzajúcom dvojnásobnom odsúdení
na nepodmienečný trest odňatia slobody a následnom potrestaní, čo signalizuje, že
výchovné pôsobenie predchádzajúcich trestov sa minulo účinkom. Ide teda o okolnosti plne
odôvodňujúce zvýšenú mieru ochrany trestno-právnymi nástrojmi.
Zákonodarca zakotvením tzv. zásady „trikrát a dosť“ sledoval legitímny cieľ,
ochranu spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou recidivistov, u ktorých v poradí tretie
spáchanie trestného činu preukazuje ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti,
čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.
4. Ako už bolo uvedené, judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva považuje
otázky trestania za otázky, ktoré sú zásadne v pôsobnosti zmluvných strán dohovoru, a čo sa
týka ukladania trestu odňatia slobody a iných, predovšetkým v pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Za určitých výnimočných okolností však môže dĺžka trestu alebo spôsob jeho
ukladania vzbudzovať pochybnosti vo vzťahu k čl. 3 dohovoru. Princíp primeranosti
(proporcionality) je totiž explicitne alebo implicitne súčasťou ochrany každého práva alebo
slobody, ktoré dohovor zaručuje. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať vecnú
súvislosť námietok navrhovateľa s otázkou neľudského (krutého) trestu odporujúceho čl. 16
ods. 2 a čl. 3 dohovoru.
Navrhovateľ namietal neprimeranosť či neprimeranú prísnosť trestu ukladaného
podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona, z ktorej odvodil aj jeho krutosť a neľudskosť,
z výrazne zúženého pohľadu ako trestu, ktorý sa takým môže javiť pri posudzovaní
konkrétneho (a aktuálne) súdeného skutku páchateľa, a to aj z pohľadu trestu, ktorý by
prichádzal do úvahy, ak by nebolo potrebné aplikovať napadnuté ustanovenie Trestného
zákona.
Zákonodarca nadaný právomocou tvorcu trestnej politiky však musí vychádzať
z objektívnejších kritérií a širších súvislostí. V danom prípade pri rešpektovaní legitímneho
cieľa bol zákonodarca povinný vyvažovať medzi ohrozenými ústavnými právami,
princípmi, hodnotami a právom páchateľa nebyť potrestaný neľudským trestom. Ak sa tejto
úlohy zhostil tak, že (1) podmienil aplikáciu § 47 ods. 2 Trestného zákona taxatívne
stanovenými trestnými činmi, ktoré už vo svojej podstate spôsobujú porušenie
najvýznamnejších práv obetí a ústavných hodnôt vôbec, a (2) na strane páchateľa opätovne
podmienil jeho potrestanie prísnejším trestom len presne vymedzenou recidívou, dostatočne
presvedčivo aproboval aj vhodnosť a dôvodnosť tohto represívneho opatrenia.
5. Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho
recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou
trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou zabránením
páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody.
ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody
je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na druhej strane
ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych foriem reintegrácie
páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002). Jeho rozhodovacia
činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu vyslovovať sa k pomeru
trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov.
6. Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona
nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného
trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví
úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním
vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti
trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností ako
nevyhnutná.
Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu
napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci
primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi
dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné
riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu
medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým
rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.
Nahradenie posúdenia takejto väzby úvahou ústavného súdu o tom najvhodnejšom
alebo najúčelnejšom systéme ukladania trestov by znamenalo vstúpiť do prerogatívov
zákonodarcu a do realizácie jeho výslovnej ústavnej pôsobnosti v situácii, keď pre to
absentujú presvedčivé dôvody vyplývajúce tak z výsledkov ústavného testu proporcionality,
ako aj z bezprostredne súvisiacej judikatúry ESĽP.
Z hľadiska prísnosti trestu, teda primeranosti (v užšom zmysle) zvolených právnych
prostriedkov, najmä v niektorých, i keď vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe skôr
ojedinelých prípadoch, sa posudzovaná zákonná úprava môže javiť na hrane ústavnosti.
Ústavný súd po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú
právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky a súčasne riadiac sa zásadou
sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011) však dospel k záveru,
že obsah § 47 ods. 2 Trestného zákona nezasahuje do uznávaných a v danom prípade
relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä z čl. 1 ods. 1 a ďalších súvisiacich
článkov ústavy do takej miery, aby bolo možné z toho vyvodiť, že tresty z neho vyplývajúce
sú trestami krutými a neľudskými, a teda že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl. 16
ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru.
7. Pri aplikácii ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona ukladá súd trest odňatia
slobody buď na doživotie, na 25 rokov alebo v rozmedzí trestnej sadzby (pod 25 rokov
do 20 rokov). Najmä v prvých dvoch prípadoch ide síce o odklon postupu súdu oproti
obvyklému postupu, ktorý predstavuje pohyb v rozmedzí určených trestných sadzieb,
modifikáciu štandartného postupu však nemožno samu osebe považovať za nekonformnú
s obsahom čl. 16 ods. 2 ústavy alebo čl. 3 dohovoru, pokiaľ zákonodarca dodržal
požiadavku primeranej rovnováhy medzi dvoma hodnotovými pólmi, akými sú v danom
prípade na jednej strane ochrana páchateľa pred trestom krutým a neľudským a na druhej
strane ochrana spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou.
V tejto súvislosti, a to aj s prihliadnutím na špecifikum konania o ústavnej súladnosti
zákonov iniciovaného súdom v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, ktoré spadá
do abstraktnej kontroly ústavnosti s prvkami konkrétnej kontroly, ústavný súd pripomína
svoj viackrát opakovaný názor o význame ústavne konformného výkladu zákonov súdmi.
Navrhovateľ s naznačením neakceptovania zásady deľby moci zákonodarcom (rozpor medzi
tvrdenou „nadmierou“ úvahy zákonodarcu v tejto veci a reštrikciou primerane voľnej úvahy
súdu) prezentoval taký výklad slovného spojenia „okolnosti hodné osobitného zreteľa“,
ktoré umožňujú súdu uložiť trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona aj pod
hranicu 25 rokov (najmenej však 20 rokov), ktorý predpokladá stotožnenie týchto okolností
analogicky s dôvodmi na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom
stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (§ 39 ods. 1 Trestného zákona), a ktoré sa podľa
jeho názoru vyskytujú len výnimočne. Podľa názoru ústavného súdu sú takéto názory
nedôvodné, pretože práve naopak takáto pomerne všeobecná formulácia, keď navyše
v novele Trestného zákona došlo zároveň k vypusteniu odkazu na § 39 ods. 1 a 2 z § 47
ods. 2 Trestného zákona, dáva široký priestor na sudcovskú úvahu, aby v každom
individuálnom prípade dôkladne skúmal a zvážil všetky okolnosti prípadu a uložil
páchateľovi zodpovedajúci trest.
8. Uvedené dôvody sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné na to, aby ústavný
súd návrhu na vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy
a čl. 3 dohovoru nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája, čo sa
týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia, odlišné stanovisko predsedníčky ústavného súdu
Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Milana Ľalíka, a čo sa týka
odôvodnenia rozhodnutia, odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011