Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 13/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí pléna 18. mája 2010

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana

Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

o návrhu skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených

PhDr. Mgr. M. G., PhD., poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie

konania podľa o súlade čl. I

písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby

podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže

poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona č.

o sociálnych službách a o zmene a doplnení o

živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1

v spojení s a Slovenskej

republiky, ako aj s samostatne a s a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty takto

rozhodol:

1. Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d)

v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej

služby podľa písmen a) až c)“ o sociálnych službách a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov n i e s ú v súlade s

v spojení s a .

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla 2009

doručený návrh skupiny 45 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“), zastúpených PhDr. Mgr. M. G., PhD.,

poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „zástupkyňa skupiny

poslancov“), na začatie konania podľa

(ďalej len „ústava“) o súlade čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť

alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3

písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ o sociálnych službách

a o zmene a doplnení (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“) s v spojení s

ods. 4 a , ako aj s samostatne a s a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (ďalej aj „ESCH“).

V návrhu skupiny poslancov sa po citácii príslušných ustanovení zákona o sociálnych

službách okrem iného uvádza:

«... Z uvedeného prehľadu relevantných ustanovení právnej úpravy vyplýva, že okrem

obcí a v obmedzenom rozsahu aj vyšších územných celkov, môžu sociálne služby poskytovať

aj subjekty súkromného práva, napríklad neziskové organizácie, občianske združenia,

obchodné spoločnosti alebo iné korporácie súkromno-právneho charakteru. Tie z týchto

subjektov, ktoré zriadi obec alebo vyšší územný celok, však zákonodarca podraďuje pod

pojem „verejný poskytovateľ“. Na rozdiel od týchto „súkromných“ verejných

poskytovateľov, ktorí sú sociálne služby oprávnení poskytovať za rovnakých podmienok ako

„verejní“ verejní poskytovatelia (t. j. obec a pri sociálnom poradenstve aj vyšší územný

celok), prístup neverejných poskytovateľov k poskytovaniu sociálnych služieb je viazaný na

osobitné zákonné podmienky.

Platí teda, že

(i) predmet činnosti, ktorým je poskytovanie sociálnych služieb, má rovnaký obsah

bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa,

(ii) podmienky, ktoré zákon kladie na výkon tejto činnosti, sú rovnaké bez ohľadu na

právnu povahu poskytovateľa,

(iii) súkromno-právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným

celkom, majú v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov rovnaké

statusové postavenie ako súkromno-právne subjekty, založené inou osobou (môže ísť

napríklad o podnikateľov, prevádzkujúcich viazanú živnosť, ktorou je poskytovanie

sociálnych služieb alebo o neziskové organizácie),

a napriek uvedenému

(iv) sú tieto „iné osoby“ v prístupe k výkonu tej istej podnikateľskej činnosti

bezprostredne znevýhodnené oproti iným podnikateľom, prípadne sú v realizácii svojho

základného poslania bezprostredne znevýhodnené subjekty, ktoré sú výsledkom uplatnenia

iných práv, ako práva podnikať.

Zároveň je z tohto prehľadu právnej úpravy zrejmé, že právu fyzickej osoby na výber

poskytovateľa a poskytnutie sociálnej služby zodpovedá povinnosť obce a vyššieho

územného celku zabezpečiť jednak dostupnosť tejto služby a jednak vôbec realizáciu práva

na výber sociálnej služby. Spôsob, akým obec a vyšší územný celok toto zabezpečujú, je

definovaný práve v a , pričom ide o postup, ktorý obec,

resp. vyšší územný celok musia dodržať a nemajú možnosť ani v konkrétnom prípade

postupovať inak - ide o ustanovenie nepripúšťajúce odchýlky podľa úvahy orgánu jeho

aplikácie. Predmetný postup je v zákone ustanovený ako povinnosť obce, resp. vyššieho

územného celku (i) poskytnúť sociálnu službu alebo (ii) zabezpečiť túto službu

prostredníctvom iného poskytovateľa, pričom (iii) druhý spôsob (zabezpečenie) nastupuje

až v prípade, ak prvý spôsob (poskytnutie) nie je možný.

Pokiaľ ide práve o tento druhý režim, t. j. zabezpečenie poskytnutia namiesto

priameho poskytnutia sociálnej služby, zákon predpisuje obci, resp. vyššiemu územnému

celku povinnosť zabezpečiť sociálnu službu najskôr (i) právnickou osobou nimi zriadenou či

založenou, následne, ak to nie je možné, (ii) iným verejným poskytovateľom a ak ani to nie

je možné, tak (iii) neverejným poskytovateľom. Inými slovami, v rámci skupiny

potenciálnych poskytovateľov má najskôr prednosť poskytovateľ, ktorým je obec, resp. vyšší

územný celok, po nich nasledujú iní verejní poskytovatelia a až ak ani jeden z verejných

poskytovateľov nie je spôsobilý sociálnu službu poskytnúť, prichádza na rad neverejný

poskytovateľ.

Zákonodarca tak priamo ako povinnosť ustanovuje prednostný prístup jedného

podnikateľa pred iným podnikateľom, a to práve a len v závislosti od právnej povahy osoby,

ktorá tohto podnikateľa založila, resp. zriadila. Rovnaké z(ne)výhodnenie sa týka aj

situácie, keď ide o poskytovanie sociálnej služby inými, ako podnikateľskými subjektmi.

Z týchto dôvodov, podrobne rozvedených nižšie, zastávajú navrhovatelia názor, že

napadnuté ustanovenia sú v rozpore s , v spojení s

a ...

Zákon č jednak reguluje obsah sociálnych služieb a podmienky ich

poskytovania, a jednak reguluje aj podmienky, za ktorých môže v oblasti podnikania, ktorou

je poskytovanie sociálnych služieb ako viazanej živnosti, poskytovateľ týchto služieb vstúpiť

na trh a na tomto trhu pôsobiť. Ide o zákon, ktorý vykonáva (aj) a v medziach

ktorého sa možno základného práva na podnikanie domáhať. Obsah základného práva

podľa je neoddeliteľne spojený s účelom tohto práva, ktorým je jednak

zabezpečenie obživy jeho adresátov a tiež zabezpečenie rozvoja trhovej ekonomiky

a hospodárskej súťaže, ktorej základným prvkom je aj rovnosť pravidiel správania na trhu

pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Inými slovami, na to, aby malo základné

právo podľa reálny obsah, musí zabezpečovať v druhovo totožnej situácii

totožné postavenie jednotlivých jeho adresátov a pravidlá pre ich pôsobenie v danej oblasti,

na danom trhu.

Podľa pritom v oblasti poskytovania sociálnych služieb

môžu pôsobiť okrem ústavne zakotvených verejnoprávnych korporácií (obcí a vyšších

územných celkov) aj iní poskytovatelia, pričom niektorí z týchto iných poskytovateľov môžu

poskytovať sociálne služby mimo rámca podnikateľskej činnosti a iní naopak práve v rámci

výkonu viazanej živnosti ako podnikatelia. Týmito podnikateľmi pritom môžu byť tak

(i) osoby založené či zriadené obcou alebo vyšším územným celkom, ako aj (ii) osoby

súkromného práva, pričom postavenie jedných aj druhých je totožné, ak obaja túto činnosť

vykonávajú ako podnikanie. Rozdiel, spočívajúci v osobe zakladateľa týchto podnikateľov,

nemá podľa slovenského právneho poriadku a osobitne úpravy práva obchodných

spoločností, žiadnu relevanciu - inými slovami, či je zakladateľom obchodnej spoločnosti

obec alebo osoba súkromného práva nemá žiaden vplyv na postavenie tejto obchodnej

spoločnosti ako samostatnej entity súkromného práva. Rozdiel v ich postavení zakladajú

práve napadnuté ustanovenia, ktoré jednu skupinu podnikateľov priamo zvýhodňujú pred

inou skupinou v jednom z najzákladnejších aspektov práva na podnikanie podľa čl. 35

- v podmienkach prístupu a pôsobenia na totožnom trhu.

Napadnuté ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť

alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3

písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ sa bezprostredne dotýkajú

základného práva podľa a definujú rozsah, v akom ho v medziach zákonnej

úpravy môžu realizovať podnikatelia, poskytujúci sociálne služby. Tieto ustanovenia na

jednej strane zakotvujú zvýhodnenie podnikateľov, ktorých zakladateľom či zriaďovateľom

je obec alebo vyšší územný celok a na druhej strane znamenajú obmedzenie pre

podnikateľov, ktorých zakladateľmi sú osoby súkromného práva, pričom ide

o znevýhodnenie pri prístupe k základnému právu, ktoré nemá oporu v legitímnom dôvode

verejného záujmu a nesleduje žiadnu naliehavú spoločenskú potrebu. Napadnuté

ustanovenia tiež vo svojich dôsledkoch predstavujú také obmedzenie základného práva

podnikať, ktoré zasahuje do samotnej podstaty tohto základného práva a zbavuje toto právo

jeho reálneho obsahu.

reguluje činnosť poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sú

podnikateľmi, vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť v druhovo totožnom postavení a vo

vzťahu k totožnému predmetu činnosti. Ústavná požiadavka na zachovanie princípu

rovnosti v prístupe k základným právam vyžaduje, aby zákonná regulácia pravidiel ich

pôsobenia v predmetnej oblasti bola rovnaká pre všetkých týchto podnikateľov. Zákon č.

síce ustanovuje niektoré rovnaké pravidlá pre vstup týchto podnikateľov na

trh (registračný princíp a vydanie živnostenského oprávnenia), avšak podmienky výkonu ich

podnikateľskej činnosti upravuje tento zákon odlišne.

ustanovuje ako pendant práva fyzickej osoby - prijímateľa

sociálnej služby (na poskytnutie sociálnej služby a na výber tejto služby vrátane jej formy

a osoby poskytovateľa) povinnosť obci a vyššiemu územnému celku poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytnutie sociálnej služby prijímateľovi. Právo výberu poskytovateľa sociálnej

služby je explicitne limitované s odkazom na ustanovenia § 8 ods. 2 a 3 tohto zákona. Inými

slovami, prijímateľ sociálnej služby realizuje svoje právo na jej poskytnutie a na výber

poskytovateľa prostredníctvom obce a vyššieho územného celku, na ktoré sa primárne

obracia so svojou žiadosťou o poskytnutie sociálnej služby. Obec a vyšší územný celok na

základe takejto žiadosti buď poskytnú sociálnu službu sami, alebo zabezpečia jej

poskytnutie spôsobom, resp. postupom podľa a

Keďže obec a vyšší územný celok sú tými orgánmi verejnej moci, ktoré v konečnom

dôsledku „rozhodujú“, a to tým, že svojim výberom konkrétneho poskytovateľa realizujú

právo prijímateľa na poskytnutie sociálnej služby, je z povahy veci zrejmé, že ich

rozhodnutie, spočívajúce vo výbere konkrétneho poskytovateľa, má okrem prijímateľa

sociálnej služby bezprostredný dopad aj na poskytovateľov tejto služby. Inými slovami, obec

a vyšší územný celok sú tými subjektmi, ktorým zákonodarca zveril oprávnenie, ktorého

realizácia má v praxi bezprostredný dopad na možnosť podnikateľa - poskytovateľa

sociálnych služieb, vykonávať svoj predmet činnosti.

Z ustanovení a vyplýva, ako uvádzame aj v časti

I., že obec a vyšší územný celok sú pri výbere konkrétneho poskytovateľa povinní skôr, než

by mohli pristúpiť k výberu neverejného poskytovateľa, vyčerpať všetky možnosti zabezpečiť

predmetnú službu verejným poskytovateľom. Keďže v skupine verejných poskytovateľov sa

nachádzajú aj podnikatelia, založení obcou či vyšším územným celkom, vytvárajú

predmetné ustanovenia taký právny stav, kedy jedna (znevýhodnená) skupina podnikateľov,

ktorí poskytujú sociálne služby má možnosť vykonávať svoju činnosť v obmedzenom rozsahu

a len vtedy, ak druhá (zvýhodnená) skupina podnikateľov túto činnosť vykonávať nemôže.

Arbitrom, ktorý rozhoduje o tom, kedy ešte nemôže a kedy už môže znevýhodnená skupina

podnikateľov poskytovať svoje služby ich prijímateľom, je pritom práve a len verejná moc,

ktorá pôsobí ako zakladateľ zvýhodnených podnikateľov.

Pri prístupe k základnému právu podľa nesmie byť nikto

znevýhodňovaný z dôvodov podľa . Aplikujúc uvedené na napadnuté

ustanovenia je z dôvodov vyššie uvedených možné konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné,

nerešpektujú princíp rovnosti podľa . Kritérium, ktoré zákonodarca

uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré zakladá predmetnú nerovnosť, nie je zrejmé,

a teda ho z povahy veci nie je možné považovať za kritérium legitímne. Rozlišovanie medzi

dvomi skupinami podnikateľov, vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný

právny status, nemá rozumné opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania

v prístupe k základným právam je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným,

princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú

napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné

s požiadavkou formulovanou v . Požiadavka proporcionality pri

obmedzení základného práva je definovaná najmä existenciou legitímneho cieľa, ktorý

obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho

dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny

cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať

ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc od uvedeného, primeranosť obmedzenia základného práva je ex

constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na

podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska

verejného záujmu v konečnom dôsledku zabezpečenie fungovania trhovej ekonomiky.

Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť

reálne naplnené, je zabezpečenie rovnakých pravidiel fungovania na trhu v druhovo

totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov

stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby

určitá skupina subjektov tohto základného práva (zvýhodnení verejní poskytovatelia

sociálnych služieb) mohla požívať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti

činnosti iná skupina (znevýhodnení neverejní poskytovatelia) mohla byť de facto úplne

vylúčená z poskytovania služieb v tejto oblasti. Takáto zákonná úprava vo svojich

dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb

neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi

možnosťou znevýhodnených neverejných poskytovateľov poskytovať sociálne služby

v režime podľa a ich úplným vylúčením z takéhoto

poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale

je daná výlučne existenciou dostatočného množstva zvýhodnených verejných

poskytovateľov, schopných dané služby poskytovať. Napadnuté ustanovenia vytvárajú

predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu

bolo výlučne pôsobenie inej skupiny podnikateľov na tomto trhu, ktorá je zo zákona

preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú

správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia

sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru,

ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom

zvýhodnenej) konkurencie.

Závery, uvedené v tejto časti, sa mutatis mutandis vzťahujú aj na postavenie tých

neverejných poskytovateľov, ktorí sociálne služby poskytujú na tzv. neziskovej báze, či už

ako, napríklad, občianske združenia alebo ako neziskové organizácie, prípadne dokonca

ako nadácie.

V zmysle o neziskových organizáciách

poskytujúcich všeobecne prospešné služby, nezisková organizácia je právnická osoba

založená podľa tohto zákona, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred

určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok a ktorej zisk sa nesmie použiť

v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom

rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. V zmysle § 5 ods. 1 tohto zákona,

neziskovú organizáciu môže založiť fyzická osoba, právnická osoba alebo štát, ak to

nevylučuje osobitný zákon.

v ďalšom neustanovuje ani nepredpokladá žiadne relevantné

rozdiely medzi neziskovou organizáciou, založenou obcou a neziskovou organizáciou,

založenou súkromnou osobou. Na všetky neziskové organizácie rovnako sa vzťahuje totožný

právny režim pokiaľ ide, napríklad, o obmedzenia pri nakladaní s majetkom, rozpočet,

účtovníctvo, zrušenie súdom a tak podobne.

V skratke,

(i) statusové postavenie neziskových organizácií, poskytujúcich sociálne služby, je

rovnaké bez ohľadu na osobu ich zakladateľa,

(ii) v prístupe k možnosti tieto služby realizovať a za realizáciu týchto služieb získať

finančnú náhradu, je však jedna skupina neziskových organizácií priamo znevýhodnená,

pričom

(iii) toto znevýhodnenie sa neopiera o žiaden legitímny dôvod naliehavého verejného

záujmu.

Tí neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú status obchodnej

spoločnosti, sú v porovnaní s obchodnými spoločnosťami, založenými obcou alebo VÚC,

bez legitímneho dôvodu priamo znevýhodnení vo výkone svojho práva podnikať. Tí

neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí majú status neziskovej organizácie, sú

v porovnaní s neziskovými organizáciami, založenými obcou alebo VÚC, bez legitímneho

dôvodu priamo znevýhodnení, a to v dôsledku právnej povahy zakladateľa, t. j. v dôsledku

príslušnosti ku kategórii, ktorú v pomenúva ako „iné postavenie“,

pričom znevýhodňovanie na základe takéhoto postavenia výslovne zakazuje.

Takáto zákonná úprava preto predstavuje rozpor s , 2 a to tak

samostatne, ako aj v priamej väzbe na . Okrem toho tiež odporuje

ods. 2 Európskej sociálnej charty (vyhlásenej v Zbierke zákonov formou oznámenia

Ministerstva zahraničných vecí SR č. ), v zmysle ktorého sa Slovenská

republika zaväzuje „podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií

pri zriaďovaní alebo udržiavaní sociálnych služieb“. Zákonodarca zaradením tzv.

neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí sa od jednej skupiny tzv. verejných

poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte, na samý koniec reťazca prístupu

k verejným zdrojom, určeným na financovanie základného práva osôb, odkázaných na

sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na poskytovaní sociálnych služieb

nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko priame znevýhodnenie neverejných poskytovateľov v porovnaní s ich

statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom

výklade možné chápať ako podporu ich účasti na zriaďovaní a udržiavaní sociálnych

služieb, zákonodarca napadnutou úpravou porušil záväzok, obsiahnutý v predmetnej

medzinárodnej zmluve.

To isté konštatovanie sa týka záväzku Slovenskej republiky, obsiahnutého v čl. 13

ods. 3 a 4 Európskej sociálnej charty. V zmysle týchto ustanovení sa Slovenská republika

zaväzuje „ustanoviť, aby každý mohol dostať od príslušných verejných alebo súkromných

služieb takú radu alebo osobnú pomoc, ktorú možno požadovať na predchádzanie,

odstránenie alebo zmiernenie núdze jeho osoby alebo rodiny“ (ods. 3) a zároveň „aplikovať

ustanovenia odsekov 1, 2, 3 tohto článku na základe rovnosti vlastných štátnych

príslušníkov so štátnymi príslušníkmi ostatných zmluvných strán, ktorí sa zdržiavajú na ich

území zákonne, v súlade so záväzkami z Európskeho dohovoru o sociálnej a lekárskej

pomoci podpísaného v Paríži 11. decembra 195 (správne má byť uvedené „1953“).“

(ods. 4).

Je zrejmé, že (i) nakoľko štátny príslušník inej zmluvnej strany z povahy veci nemôže

byť iným, ako neverejným poskytovateľom, (ii) nakoľko neverejní poskytovatelia sú priamo

znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom, a (iii) nakoľko toto znevýhodnenie sa týka

možnosti získať úhradu nákladov na sociálne služby a teda možnosti získať pomoc na

odstránenie alebo zmiernenie núdze, napadnutou úpravou zákonodarca porušil predmetný

záväzok. Uvedené platí predovšetkým za predpokladu, že zákaz diskriminácie podľa čl. 13

ods. 4 Európskej sociálnej charty sa nevzťahuje iba na príjemcov sociálnych služieb, ale aj

na ich poskytovateľov. Podľa názoru navrhovateľa je táto výkladová otázka plne

v kompetencii ústavného súdu.»

Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich

návrhu na ďalšie konanie ústavný súd o ňom nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d)

v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej

služby podľa písmen a) až c)“ nie sú v súlade s

v spojení s a a s a 4

a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.»

Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -22 zo 16. septembra 2009 ho prijal na ďalšie konanie. Súčasťou návrhu

skupiny poslancov bol aj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení zákona

o sociálnych službách, ktorému ústavný súd označeným uznesením nevyhovel.

II.

Ďalší priebeh konania

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vyžiadal stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ako

vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu,

či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Stanovisko národnej rady k návrhu podpísané jej predsedom bolo ústavnému súdu

doručené 3. decembra 2009; z jeho obsahu možno vyvodiť, že národná rada odporúča

ústavnému súdu, aby návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V stanovisku národnej rady sa uvádza:

«... Zákon o sociálnych službách upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych

služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb. Na

účely tohto zákona definuje sociálnu službu ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo

ďalšiu činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na taxatívne ustanovené

okruhy pomoci. Ako sa uvádza vo všeobecnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu „Ide

o komplexnú právnu úpravu orientovanú na jednotlivca, rodinu a komunitu fyzických osôb,

ktorí sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, ktorých riešenie alebo riziko ich vzniku

zakladá vhodnosť a účelnosť poskytnutím sociálnej služby. Zákon zaručuje za podmienok

v ňom ustanovených právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu

poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v § 8 ods. 2 a 3. V zákone sa

vytvárajú rovnaké podmienky pre poskytovateľov sociálnych služieb, a to bez ohľadu na to,

či sú to verejní alebo neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, nakoľko aj verejný

poskytovateľ môže poskytovať sociálne služby, len ak je zapísaný do registra poskytovateľov

sociálnych služieb.“.

Gestorom za poskytovanie sociálnych služieb je obec a vyšší územný celok, ktoré

v rozsahu svojej pôsobnosti (§ 81 a 82 zákona) zabezpečujú dostupnosť sociálnej služby pre

fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu službu.

Skupina poslancov namieta obmedzenie práva podnikať v oblasti sociálnych služieb

a nerovnaké zaobchádzanie medzi verejným a neverejným poskytovateľom sociálnej služby.

Priorizácia zabezpečovania poskytovania sociálnych služieb právnickými osobami

zriadenými alebo založenými obcou alebo vyšším územným celkom na tento účel alebo

inými verejnými poskytovateľmi korešponduje s charakterom poskytovaných služieb, t. j.

služieb všeobecného záujmu nehospodárskeho charakteru.

Spôsob poskytovania, zabezpečovania sociálnych služieb v zákone je upravený v § 8,

ods. 2 a 3 alternatívne (tieto ustanovenia v písmenách c) končia vylučovacou spojkou

„alebo“). To znamená, že osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu, obec alebo vyšší

územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti

> poskytne sociálnu službu,

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadila alebo založila na tento účel, alebo

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa sociálnej

služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby

prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento účel, a ak s týmto

fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, súhlasí,

alebo

> zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody obce (vyššieho územného celku) s fyzickou osobou, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ak obec nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je to obec (vyšší územný celok), ktorá poskytuje

alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnych služieb; tomuto argumentu zodpovedá aj

ustanovenie úvodnej vety § 8 „Obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti

zabezpečuje dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sociálnu

službu“. V tejto súvislosti sa upravuje spôsob poskytovania a zabezpečovania tejto služby

v ďalších ustanovenia § 8 a to od povinnosti obce a vyššieho územného celku pri

poskytovaní alebo zabezpečovaní sociálnej služby fyzickej v prípade vážneho ohrozenia

života alebo zdravia, až po zabezpečenie uzatvorenia zmluvy s neverejným poskytovateľom.

Tejto pôsobnosti potom korešponduje alternatívne ustanovenie spôsobu poskytovania

sociálnych služieb. Vo vzťahu k podmienke uvedenej v písmene d) „ak obec (vyšší územný

celok) nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až

c)“ možno konštatovať, že v písmenách a) a b) je teda transponovaná pôsobnosť, ktorá je

územnej samospráve daná zákonom. Ustanovenia písmen c) a d) v spojení s § 80 a § 81

upravujú zabezpečovanie poskytovania sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

a neverejného poskytovateľa sociálnej služby. Z formulácie uvedenej v písmene c) vyplýva,

že na to, aby došlo k zabezpečeniu poskytovania sociálnej služby u iného verejného

poskytovateľa sociálnej služby, možno pristúpiť len, ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby súhlasí. Preto, ak fyzická osoba

nesúhlasí s uplatnením alternatívneho postupu v písmene c) uplatňujúc svoje právo výberu

podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách, zabezpečuje sa poskytovanie sociálnej

služby u neverejného poskytovateľa sociálnej služby.

Finančná podpora neverejného poskytovateľa sociálnej služby poskytujúceho

sociálne služby vo verejnom záujme je upravená v § 75 až 78 zákona o sociálnych službách.

Obec a vyšší územný celok sú povinné za podmienok ustanovených v zákone poskytnúť

finančný príspevok tým neverejným poskytovateľom, ktorí poskytujú sociálne služby bez

tvorby zisku (§ 75 ods. 1 až 5). Neverejný poskytovateľ, ktorý tvorí zisky, má nárok na

poskytnutie finančného príspevku v prípadoch uvedených v § 75 ods. 6.

v ustanovuje právo každého na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť. Toto právo však nie je absolútne, nakoľko jeho limity vymedzuje čl. 35 ods. 2

a .

Čo sa týka rovnosti podmienok podnikania v sociálnych službách medzi uvedenými

subjektmi, tieto je potrebné posudzovať aj v kontexte s ustanovením § 75 až 78 zákona

o sociálnych službách, ktoré upravujú finančnú podporu neverejným poskytovateľom, ak

poskytujú sociálnu službu vo verejnom záujme.

Podľa čl. 14 ods. 2 charty, ktorý upravuje právo na prospech zo sociálnych služieb,

sa zmluvné strany zaviazali podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných

organizácií pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb. Citovaný záväzok sa nejaví

byť nedodržaný, pretože podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych

službách poskytovateľom sociálnej služby je aj iná osoba („neverejný poskytovateľ“) a obec

je povinná poskytovať finančný príspevok na podporu poskytovanej sociálnej služby

neverejnému poskytovateľovi.

Okrem uvedeného, poukazujeme na to, že od 1. júna 2009 vstúpila do platnosti pre

Slovensku republiku aj Európska sociálna charta (revidovaná) č. 163 (oznámenie

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ). Z výkladu

Európskeho výboru pre sociálne práva z 1.septembra 2008 k čl. 14 tejto charty uvádzame,

že odsek 1 upravuje celkovú funkčnosť týchto sociálnych služieb s poukazom na kritéria,

ktoré musia spĺňať, a to efektívnosť, rovnosť prístupu k nim a kvalita ich poskytovania.

Odsek 2 o podpore dobrovoľníckych združení nepredstavuje jednotný model a zmluvné štáty

môžu tento cieľ dosahovať rôznymi spôsobmi, napr. rozvíjaním spoločného fungovania

týchto služieb prostredníctvom verejných orgánov, súkromných firiem alebo jednotlivcov

a dobrovoľníckych združení (mimovládne alebo iné organizácie). Podpora týchto iných

subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc alebo daňové stimuly. Poskytovanie

sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť vhodne koordinované, aby nedostatok

poskytovateľov nebol na ujmu efektívnosti týchto služieb.»

Stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej ministerstvom

spravodlivosti, bolo ústavnému súdu doručené 20. novembra 2009; vláda navrhuje, aby

ústavný súd návrhu skupiny poslancov nálezom nevyhovel.

V stanovisku vlády sa okrem iného uvádza:

«... Navrhovatelia namietajú rozpor ustanovení s

a) článkom 35 ods. 1 , v spojení s článkom 12 ods. 2 a článkom 13

ods. 4 ,

b) článkom 12 ods. 2 samostatne,

c) článkom 13 ods. 2 a 4, článkom 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Ad a) Navrhovatelia vo svojom ústavnom podnete napadli predovšetkým legitímnosť

zákonného zásahu do rovnosti podnikateľských subjektov v oblasti poskytovania určitých

druhov sociálnych služieb. Uviedli, že „pri prístupe k základnému právu podľa článku 35

ods. 1 nesmie byť nikto znevýhodňovaný z dôvodov podľa článku 12 .

Aplikujúc uvedené na napadnuté ustanovenia je z dôvodov vyššie uvedených možné

konštatovať, že tak, ako sú tieto účinné, nerešpektujú princíp rovnosti podľa článku 12

ods. 2 . Kritérium, ktoré zákonodarca uplatnil v napadnutých ustanoveniach a ktoré

zakladá predmetnú nerovnosť, nie je zrejmé, a teda ho z povahy veci nie je možné

považovať za kritérium legitímne. Rozlišovanie medzi dvomi skupinami podnikateľov,

vykonávajúcich totožný predmet činnosti a majúcich totožný právny status, nemá rozumné

opodstatnenie. Presvedčivý racionálny základ rozlišovania v prístupe k základným právam

je pritom nevyhnutnou podmienkou jeho súladu s ústavným princípom rovnosti.

Navrhovatelia zastávajú názor, že okrem porušenia princípu rovnosti predstavujú

napadnuté ustanovenia také obmedzenie základného práva podnikať, ktoré nie je zlučiteľné

s požiadavkou formulovanou v článku 13 ods. 4 . Požiadavka proporcionality pri

obmedzení základného práva je definovaná najmä existenciou legitímneho cieľa, ktorý

obmedzenie sleduje a tiež primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov, zvolených na jeho

dosiahnutie. V prípade napadnutých ustanovení absentuje podľa navrhovateľov legitímny

cieľ, ktorý sa má danou úpravou dosiahnuť a teda z povahy veci nie je možné posudzovať

ani primeranosť a nevyhnutnú mieru zvolených prostriedkov.

Odhliadnuc od uvedeného, primeranosť obmedzenia základného práva je ex

constitutione vylúčená tam, kde ide o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou práva na

podnikanie je z hľadiska súkromného záujmu možnosť zabezpečenia si obživy a z hľadiska

verejného záujmu v konečnom dôsledku zabezpečenie fungovania trhovej ekonomiky.

Základným predpokladom, ktorý je nevyhnutný na to, aby právo na podnikanie mohlo byť

reálne naplnené, je zabezpečenie rovnakých pravidiel fungovania na trhu v druhovo

totožných situáciách. Zásahom do podstaty práva podnikať je preto podľa navrhovateľov

stav, kedy zákon v napadnutých ustanoveniach vytvára systémové predpoklady pre to, aby

určitá skupina subjektov tohto základného práva (zvýhodnení verejní poskytovatelia

sociálnych služieb) mohla používať také postavenie, v dôsledku ktorého by v tej istej oblasti

činnosti iná skupina (znevýhodnení neverejní podnikatelia) mohla byť de facto úplne

vylúčená z poskytovania služieb v tejto oblasti. Takáto zákonná úprava vo svojich

dôsledkoch totiž môže znamenať to isté, ako úplný zákaz poskytovania sociálnych služieb

neverejnými poskytovateľmi.

Odhliadnuc od nerovnosti v prístupe k základnému právu podnikať, hranica medzi

možnosťou znevýhodnených neverejných poskytovateľov poskytovať sociálne služby

v režime podľa a ich úplným vylúčením z takéhoto

poskytovania nie je výsledkom pôsobenia jednotlivých subjektov v tomto segmente trhu, ale

je daná výlučne existenciou dostatočného množstva zvýhodnených verejných

poskytovateľov, schopných dané služby poskytovať. Napadnuté ustanovenia vytvárajú

predpoklad na to, aby dôvodom na faktické vylúčenie určitej skupiny podnikateľov z trhu

bolo výlučne pôsobenie inej skupiny podnikateľov na tomto trhu, ktorá je zo zákona

preferovaná pri prístupe k sociálnym službám. V skratke, bez ohľadu na to, ako sa budú

správať a v akej kvalite, množstve a iných ukazovateľoch budú znevýhodnení poskytovatelia

sociálnych služieb tieto služby poskytovať, ich uplatnenie na trhu závisí výlučne od faktoru,

ktorý nie sú schopní sami ovplyvniť a týmto faktorom je výlučne existencia ich (zákonom

zvýhodnenej) konkurencie.“

K predmetným argumentom je potrebné uviesť, že právo na podnikanie v zmysle

článku 35 ods. 1 nie je absolútne a v náleze č. „Ústavný súd vyslovil právny

názor, že zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva.

Právnickým osobám poskytuje okrem toho nepriamu ochranu cez ústavné princípy

a určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým

osobám. Ústavný súd nevyhovel návrhu v rozsahu namietaného nesúladu § 24 ods. 9

písm. a) až d) zákona s (z dôvodu, že sa zákonom obmedzujú iné

právnické osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť), keďže sa

nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb.“ Predmetný názor si osvojila aj časť

odbornej praxe, napr. DRGONEC, J.: . Komentár. 2. vydanie.

Heuréka, 2007, s. 405. Bez ohľadu na túto skutočnosť je potrebné uviesť, že podnikanie

v oblasti sociálnych služieb je súčasťou ústavného princípu Slovenskej republiky, ktorá

svoje hospodárstvo viaže na „sociálne a ekologicky“ orientovanú trhovú ekonomiku

( ), čím práve v prípade zabezpečenia hodnôt sociálneho štátu

umožňuje určitý legitímny zákonný zásah aj do iných práv hospodárskeho charakteru,

pričom úlohy pri plnení svojej sociálnej funkcie môže štát preniesť aj na orgány územnej

samosprávy. Z tohto uhla pohľadu je potrebné posudzovať aj legitimitu zásahu štátu pri

zabezpečovaní dostupnosti sociálnych služieb.

bol vypracovaný na základe princípov, na ktorých je

budovaná verejná správa v Slovenskej republike.

Reformou verejnej správy prešiel výkon plnenia funkcie štátu v sociálnej oblasti na

obce a vyššie územné celky, ktoré uskutočňujú plnenie tejto funkcie vo svojej samosprávnej

(originálnej) pôsobnosti.

V rámci prechodu pôsobnosti v oblasti poskytovania sociálnych služieb z orgánov

štátu na samosprávu preniesol štát výkon verejnej moci v oblasti sociálnych vecí na

subjekty neštátneho charakteru. ...

Podľa o obecnom zriadení (ďalej len „zákon

č. “) obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so

správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť

upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná

právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa obec pri výkone samosprávy plní

úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je , ktorý ukladá obci povinnosť

uskutočňovať úlohy v oblasti sociálnych služieb v § 80 v samosprávnej (originálnej)

pôsobnosti, pretože tieto úlohy nevykonáva štát a ani žiadna iná právnická osoba alebo

fyzická osoba. Ide okrem iných aj o kogentne ustanovené úlohy v § 80 písm. e) zákona

č. , podľa ktorého obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnej

služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb v nocľahárni, v nízkoprahovom dennom centre, v nízkoprahovom dennom centre pre

deti a rodinu, v zariadení pre seniorov, v zariadení opatrovateľskej služby a v dennom

stacionári, poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie opatrovateľskej služby, prepravnej

služby, odľahčovacej služby a poskytuje základné sociálne poradenstvo.

Podľa obec v rámci svojej samosprávnej

(originálnej) pôsobnosti zriaďuje, zakladá a kontroluje nocľaháreň, nízkoprahové denné

centrum, nízkoprahové denné centrum pre deti a rodinu, zariadenie pre seniorov,

zariadenie opatrovateľskej služby a denný stacionár.

Okrem obligatórneho poskytovania alebo zabezpečenia poskytovania sociálnej

služby obec poskytuje alebo zabezpečuje poskytovanie sociálnych služieb aj fakultatívne.

Rovnako na základe zákona č, o samospráve vyšších územných celkov

(zákon o samosprávnych krajoch) (ďalej len „) vyšší územný celok

plní úlohy v rámci svojej samosprávnej pôsobnosti v oblasti sociálnych služieb.

Podľa vyšší územný celok pri výkone

samosprávy okrem iného zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje rozpočtové a príspevkové

organizácie a iné právnické osoby podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je , ktorý v , a

ukladá kogentne (prikazujúco) vyššiemu územnému celku plniť úlohy v rámci svojej

samosprávnej (originálnej) pôsobnosti, nakoľko ich plnenie nepreniesol štát na vyšší

územný celok ako prenesený výkon štátnej správy.

Ide o tieto úlohy: zabezpečuje poskytovanie sociálnej služby v útulku, v domove na

pol ceste, v zariadení núdzového bývania, v zariadení dočasnej starostlivosti o deti,

v zariadení podporovaného bývania, v rehabilitačnom stredisku, v domove sociálnych

služieb, v špecializovanom zariadení a v integračnom centre, zabezpečuje poskytovanie

tlmočníckej služby, poskytuje základné sociálne poradenstvo, zriaďuje, zakladá a kontroluje

útulok, domov na pol ceste, zariadenie núdzového bývania, zariadenie dočasnej

starostlivosti o deti, zariadenie podporovaného bývania, rehabilitačné stredisko, domov

sociálnych služieb, špecializované zariadenie a integračné centrum.

Rovnako ako obec, vyšší územný celok okrem obligatórnej formy zriaďuje, zakladá

a kontroluje aj iné zariadenia sociálnych služieb fakultatívnou formou.

V rozsahu uvedenej pôsobnosti je fyzická osoba povinná podať žiadosť o uzatvorenie

zmluvy o poskytovaní sociálnej služby na obec alebo vyšší územný celok podľa § 74 ods. 2

a 3

Rozsahu samosprávnej (originálnej) pôsobnosti obce a vyššieho územného celku

zodpovedá a . Inak povedané, súlad s a 81 zákona

č. je zabezpečený postupom podľa a a a zákona

č. , ktorý zodpovedá samosprávnej pôsobnosti obce a vyššieho územného

celku a obligatórnej povahe týchto ustanovení. Zákon teda týmto zabezpečil, že obce

a vyššie územné celky budú pôsobiť pri plnení sociálnej funkcie štátu plnením úloh v oblasti

poskytovania sociálnych služieb.

Zákon umožňuje delegovať kompetencie, ktoré má obec a vyšší územný celok

v originálnej pôsobnosti pri poskytovaní sociálnych služieb na základe zmluvy na inú

právnickú osobu alebo fyzickú osobu, avšak až po splnení podmienky, ktorú zákon

ustanovuje. Touto podmienkou je, že k delegácii na inú právnickú osobu alebo fyzickú

osobu na účely plnenia úloh (poskytovanie sociálnych služieb) môže na základe zmluvy

dôjsť až po tom, keď úlohy uložené zákonom nemôže obec a vyšší územný celok splniť.

Podľa fyzická osoba má za podmienok ustanovených

Z. z. právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania a právo výberu poskytovateľa

sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v a . Týmto

ustanovením sa upravuje postup, ktorý zodpovedá povinnosti obce a vyššieho celku

zabezpečiť dostupnosť sociálnych služieb ( ) a zabezpečiť

právo výberu sociálnej služby ( ).

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 zodpovedá vyváženému obsahu

práv a povinností uložených zákonom, aby bola zabezpečená garancia pri poskytovaní

sociálnych služieb. Úlohu „garanta“ pri poskytovaní sociálnych služieb podľa zákona

č. plní obec a vyšší územný celok.

Ustanovenie podmienok pri realizácii práva výberu poskytovateľa sociálnych služieb

zodpovedá ustanovenému rozsahu pôsobností v a 81 , ktorými

sa má zabezpečiť riadne poskytovanie sociálnych služieb.

Garancia poskytovania sociálnych služieb sa zabezpečuje v

prostredníctvom uloženia povinnosti obci a vyššiemu územnému celku zabezpečiť

dostupnosť sociálnych služieb na základe § 8 ods. 2 a 3, § 74 ods. 2 a 3, § 80 a 81 za

úhradu, ktorá je regulovaná v závislosti od príjmu a majetku fyzickej osoby.

Ustanovenie § 8 ods. 2 a 3 nezaručuje obci a vyššiemu územnému celku výhodu

oproti ostatným poskytovateľom sociálnej služby (neverejným poskytovateľom) v počte

klientov, nakoľko v prípade, ak fyzická osoba nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa

sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 2 a 3 zákona

č. , môže uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom

s ktorýmkoľvek poskytovateľom sociálnej služby (zmluvný princíp predpokladá slobodný

prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto prípade však už obec a vyšší územný celok

negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu.

pomáha realizovať právo výberu poskytovateľa sociálnej

služby v rozsahu pôsobnosti ustanovenej v § 80 a 81, aby nedochádzalo k porušeniu

povinnosti o zabezpečení dostupnosti sociálnych služieb zo strany obce a vyššieho

územného celku.

Predkladatelia návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky sa dotýkajú aj

problematiky nerovného postavenia poskytovateľov sociálnych služieb v tom zmysle, že

obciam a vyšším územným celkom sa umožňuje zakladať právnické osoby na poskytovanie

sociálnych služieb. Domnievajú sa, že týmto sa umožňuje obciam a vyšším územným celkom

zakladať spoločnosti, ktoré by eventuálne mohli vykazovať pri poskytovaní sociálnych

služieb zisk a navyše sa domnievajú, že a im

„zaručuje“ stálu klientelu.

Takáto úvaha nie je presná, pretože nie je úplne v súlade s ustanovením § 72 ods. 2

, podľa ktorého verejný poskytovateľ určuje sumu úhrady za

sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady v súlade so všeobecne záväzným

nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených

nákladov. Toto ustanovenie vylučuje postup podľa ,

ktorý upravuje postup určenia sumy úhrady pri poskytovaní sociálnej služby s cieľom

dosahovať zisk.

Napadnuté ustanovenie citovaného zákona neustanovuje žiadne obmedzenia pre

podnikateľské subjekty. V prípade, že podnikateľský subjekt má záujem poskytovať sociálne

služby, splní podmienky poskytovania sociálnych služieb (napr. povinnosti upravené v § 9),

ako aj podmienky pre začatie vykonávania takejto činnosti upravené v ustanoveniach § 62

a nasl. je ich postavenie rovnaké pre všetkých poskytovateľov.

sociálnych služieb, t.j. pre verejných ako aj neverejných poskytovateľov. Platná právna

úprava v oblasti sociálnych služieb len rozlišuje medzi neverejnými poskytovateľmi, ktorí

poskytujú sociálne služby s cieľom dosiahnuť zisk a tými, ktorí zisk nedosahujú, nakoľko

umožňuje finančne podporovať z verejných zdrojov len tých neverejných poskytovateľov,

ktorí sociálne služby poskytujú na neziskovej báze, čo je z hľadiska účelnosti a efektívnosti

vynakladania verejných zdrojov legitímna podmienka. Obec alebo samosprávny kraj

(verejná moc) nerozhoduje o tom, či podnikateľský subjekt môže alebo nemôže poskytovať

svoje služby. O tom, či budú služby takéhoto podnikateľského subjektu využité, závisí od

klientov, ktorí prejavia o ne záujem.

Ustanovenie a zaručuje pri poskytovaní

sociálnych služieb fyzickej osobe právnu istotu, že v prípade sociálnej udalosti jej bude

zaručená adekvátna sociálna služba a úhrada za sociálnu službu regulovaná v závislosti od

jej príjmu a majetku, čo je úplne v súlade s ústavným princípom sociálneho štátu.

Ad b) Navrhovatelia namietali aj samostatné porušenie ústavného princípu rovnosti

zaručeného v článku 12 ods. 2 , pričom neuvádzajú argumenty nad rámec

namietaného porušenia tohto princípu v spojitosti s článkom 35 ods. 1 . K tomu

navyše treba uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky dávnejšie zaujal stanovisko, že

„ustanovenie článku 12 ods. 2 má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie

charakter konkrétneho základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa

dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených

v ústave“ (rozhodnutie č. ).

Ad c) Navrhovateľ napokon namieta aj rozpor ustanovení

s článkom 13 a 14 Európskej sociálnej charty. Napriek nie celkom jasnému vnútroštátnemu

postaveniu predmetného dokumentu neodporuje ani týmto

požiadavkám revidovanej Európskej sociálnej charty.

Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku

pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty

pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1,2, a 3 článku 13 sa pre

fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona

o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4.

Podporu fyzických osôb, dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní alebo

udržiavaní takýchto služieb Slovenská republika napĺňa rôznymi formami, napr.

poskytovaním dotácií zameraných aj na rozvoj sociálnych služieb na základe Výnosu

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 5. decembra 2007

c. II/1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti MPSVR SR, poskytovaním

finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách,

ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby

poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.»

Národná rada a vláda vo svojich stanoviskách ústavnému súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne verejné pojednávanie. Zástupkyňa skupiny poslancov

ústavnému súdu v podaní doručenom 12. januára 2010 oznámila, že trvá na ústnom

pojednávaní vo veci. Na tomto základe ústavný súd nariadil vo veci ústne verejné

pojednávanie na 18. máj 2010.

Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 18. mája 2010 sa zúčastnila len

zástupkyňa skupiny poslancov. Predseda národnej rady v prípise z 10. mája 2010 ústavnému

súdu oznámil, že zástupca národnej rady sa ústneho verejného pojednávania v predmetnej

veci nezúčastní. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky v prípise z 10. mája 2010

požiadala o ospravedlnenie svojej účasti na ústnom verejnom pojednávaní.

Zástupkyňa skupiny poslancov na ústnom verejnom pojednávaní zopakovala kľúčové

argumenty obsiahnuté v návrhu skupiny poslancov a zdôraznila, že skupina poslancov trvá

na tom, aby ústavný súd rozhodol o nesúlade namietaných ustanovení zákona o sociálnych

službách s v spojení s a , ako aj s

ods. 2 samostatne a s a 4 a Európskej sociálnej charty.

Zároveň poukázala na skutočnosť, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) predložilo v septembri 2009 na rokovanie

vlády návrh novely zákona o sociálnych službách, ktorý obsahoval aj návrh zmien

napadnutých ustanovení § 8 tohto zákona. Tento návrh v predloženej podobe korešpondoval

s názormi formulovanými v návrhu skupiny poslancov. Po zohľadnení pripomienok

Združenia miest a obcí Slovenska bol ale uvedený návrh modifikovaný a v upravenej

podobe predložený v decembri 2009 do národnej rady. V priebehu legislatívneho procesu

však vláda vzala svoj návrh späť, čím znemožnila vyriešiť námietky skupiny poslancov

k označeným ustanoveniam čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách

prostredníctvom jeho novelizácie. Zástupkyňa skupiny poslancov v tejto súvislosti

poukázala tiež na to, že uvedený vládny návrh v pôvodnom znení predloženom do

pripomienkového konania zohľadňoval námietky skupiny poslancov v plnom rozsahu.

III.

Základné právne východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu skupiny

poslancov, ktorým navrhovatelia namietajú nesúlad nimi označených častí ustanovení čl. I

§ 8 ods. 2 písm. d) a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) zákona o sociálnych službách s čl. 35 ods. 1

v spojení s a , ako aj s

samostatne a s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Ešte pred preskúmaním námietok navrhovateľov považoval ústavný súd za potrebné

analyzovať kľúčové ustanovenia zákona o sociálnych službách (relevantnú právnu úpravu),

ako aj svoju doterajšiu judikatúru aplikovateľnú na návrh skupiny poslancov.

III.1 Relevantná právna úprava

Skupina poslancov namieta nesúlad ustanovení čl. I § 8 ods. 2 písm. d) v časti „ak

obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až

c)“ a čl. I § 8 ods. 3 písm. d) v časti „ak vyšší územný celok nemôže poskytnúť alebo

zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c)“ zákona o sociálnych

službách (ďalej aj „namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách“) s príslušnými

ustanoveniami a Európskej sociálnej charty.

V súvislosti s formovaním svojho postoja k námietkam skupiny poslancov ústavný

súd posudzoval namietané ustanovenia zákona o sociálnych službách v širších súvislostiach,

z ktorých možno vyvodiť funkcie a úlohy, ktoré plní tento zákon v právnom poriadku

Slovenskej republiky.

Podľa § 1 zákona o sociálnych službách tento zákon upravuje právne vzťahy pri

poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad

poskytovaním sociálnych služieb.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách sociálna služba je odborná činnosť,

obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na

a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej

situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo

komunity,

b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život

a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,

c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných

potrieb fyzickej osoby,

d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,

e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že jednou z kľúčových funkcií zákona

o sociálnych službách je vytvoriť právny mechanizmus na poskytovanie sociálnych služieb

pre fyzické osoby, ktoré sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii (legálna definícia

pojmu „nepriaznivá sociálna situácia“ je vymedzená v ustanovení § 2 ods. 2 tohto zákona,

pozn.) a ktoré sú v súvislosti so zabezpečovaním základných životných podmienok na

poskytnutie určitých sociálnych služieb odkázané.

Z predmetu právnej regulácie zákona o sociálnych službách zároveň vyplýva, že ide

o zákon, ktorý časťou svojho normatívneho obsahu smeruje aj k vytvoreniu právnych

podmienok na zabezpečenie základného práva podľa , t. j. práva každého

(každej fyzickej osoby), kto je v hmotnej núdzi na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na

zabezpečenie základných životných podmienok. V zmysle sa

základného práva podľa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré

tieto ustanovenia vykonávajú, t. j. zákon o sociálnych službách treba považovať za jeden

z osobitných zákonov, ktorý smeruje (aj) k zabezpečeniu základného práva podľa čl. 39

ods. 2 a ktorého prijatie predpokladá ( v spojení s

). Tento záver možno vyvodiť aj z textu zákona o sociálnych

službách, podľa ktorého fyzická osoba má právo na poskytovanie sociálnej služby, ktorá

svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné

ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu

sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti.

Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať právne postavenie poskytovateľov

sociálnych služieb vymedzené v zákone o sociálnych službách v organickej súvislosti

s právami fyzických osôb, ktoré im v spojení so zárukami vyplývajúcimi z čl. 39 ods. 2

poskytuje tento zákon (v terminológii zákona o sociálnych službách ide o tzv.

„prijímateľa sociálnej služby“; pozri § 3 ods. 2 tohto zákona, pozn.). V tomto kontexte treba

z hľadiska skupinou poslancov namietaných ustanovení zákona o sociálnych službách brať

do úvahy najmä § 6 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého má fyzická osoba za podmienok

ustanovených týmto zákonom právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania

a právo výberu poskytovateľa sociálnej služby v rozsahu ustanovenom v čl. I § 8 ods. 2 a 3.

V kontexte s právami, ktoré zákon o sociálnych službách poskytuje prijímateľom

sociálnych služieb, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého v právnom štáte,

v ktorom sú ako jeho neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené aj také princípy, ako sú

právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo

vyvodiť z prvej vety , sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré

sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu

možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. pozri napr.

, , , , , ).

V aplikácii uvedeného právneho názoru na predmet návrhu skupiny poslancov to znamená,

že bolo a je povinnosťou národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu Slovenskej

republiky ustanoviť prijímateľom sociálnych služieb jednotlivé práva (vrátane práva na

výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej poskytovania) tak, aby ich mohli aj reálne

a bez neodôvodnených obmedzení uplatňovať.

V súvislosti s právom prijímateľov sociálnej služby na výber poskytovateľa sociálnej

služby a formy jej poskytovania má podľa názoru ústavného súdu nezanedbateľný význam

aj ustanovenie § 6 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnych službách, z ktorého vyplýva, že

príslušné fyzické osoby majú aj právo na zabezpečenie dostupnosti informácií v jej

zrozumiteľnej forme o druhu, mieste, cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby,

o úhrade za sociálnu službu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná. Ak má mať toto

právo v mechanizme poskytovania sociálnych služieb ustanoveným zákonom o sociálnych

službách reálny zmysel, tak bolo povinnosťou zákonodarcu upraviť tento mechanizmus

v takej podobe, aby tomuto právu zodpovedali aj ďalšie práva prijímateľov sociálnych

služieb, t. j. najmä už spomínané právo na výber poskytovateľa sociálnej služby a formu jej

poskytovania. V opačnom prípade by totiž mali tieto práva iluzórny charakter, čo sa prieči

právnej regulácii vlastnej konceptu materiálneho právneho štátu.

Na tieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj napriek tomu, že

skupina poslancov nenamieta rozpor označených ustanovení zákona o sociálnych službách

s prvou vetou . V tejto súvislosti ale ústavný súd zdôraznil, že

, ako aj ďalšie ústavné normy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov

(napr. , a až 4 ), sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu (m. m. pozri napr. , ,

, ), t. j. aj súčasťou rozhodovania podľa .

Podľa § 3 ods. 1 zákona o sociálnych službách sú účastníkmi právnych vzťahov

podľa tohto zákona a) prijímateľ sociálnej služby, b) poskytovateľ sociálnej služby,

c) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, d) obec, e) vyšší

územný celok, f) partnerstvo.

Z hľadiska argumentácie skupiny poslancov uvedenej v jej návrhu ústavný súd

považoval za potrebné podrobnejšie analyzovať ustanovenia zákona o sociálnych službách

týkajúce sa poskytovateľov sociálnej služby.

Poskytovateľom právnej služby podľa § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách je za

podmienok ustanovených týmto zákonom obec, právnická osoba zriadená obcou alebo

založená obcou, právnická osoba zriadená vyšším územným celkom alebo založená vyšším

územným celkom (ďalej len „verejný poskytovateľ sociálnej služby“) a iná osoba (ďalej len

„neverejný poskytovateľ sociálnej služby“).

Podľa § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách neverejný poskytovateľ sociálnej

služby môže byť aj a) cudzinec, ktorý je občanom štátu Európskeho hospodárskeho

priestoru a má registrovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podľa osobitného

predpisu, b) fyzická osoba, ktorá je cudzinec a nie je občanom štátu Európskeho

hospodárskeho priestoru, ak má povolenie na prechodný pobyt alebo trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu, c) právnická osoba so sídlom mimo

územia Slovenskej republiky, ktorej organizačná zložka má sídlo na území Slovenskej

republiky.

Citované ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o sociálnych službách nie je založené na

taxatívnom výpočte subjektov, ktoré môžu mať (nadobudnúť) postavenie neverejného

poskytovateľa právnej služby, preto je potrebné na účely tohto konania pred ústavným

súdom doplniť prostredníctvom jeho interpretácie výpočet týchto subjektov o ďalšie

subjekty, ktoré nie sú v tomto ustanovení zákona výslovne uvedené, ktoré ale takéto

postavenie bez akýchkoľvek pochybností môžu mať (nadobudnúť). Na základe

argumentácie a minori ad maius možno z citovaného ustanovenia zákona o sociálnych

službách predovšetkým vyvodiť, že postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby

môžu mať (nadobudnúť) aj občania Slovenskej republiky. Možnosť občanov a iných

fyzických osôb [cudzincov uvedených v § 3 ods. 5 písm. a) a b) zákona o sociálnych

službách] získať oprávnenie na poskytovanie sociálnych služieb možno vyvodiť aj zo

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v prílohe č. 2 do okruhu

tzv. viazaných živností zaraďuje aj poskytovanie sociálnych služieb (bod 24a) a ďalšie

vzdelávanie v oblasti sociálnych služieb (bod 24b).

Z ustanovenia § 3 ods. 5 písm. c) zákona o sociálnych službách možno vyvodiť, že

postavenie neverejného poskytovateľa sociálnej služby môže nadobudnúť v zásade každá

právnická osoba, ktorej organizačná zložka má sídlo na území Slovenskej republiky, t. j.

nielen právnické osoby zriadené podľa (obchodné spoločnosti

a družstvá založené pre účely podnikania), ale aj iné právnické osoby, najmä neziskové

organizácie zriaďované na základe o neziskových organizáciách

poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, ale tiež rôzne

občianske združenia, cirkvi a náboženské spoločnosti, resp. ich organizačné zložky.

Z ďalších ustanovení zákona o sociálnych službách (pozri napr. čl. I § 8 ods. 9 druhú

vetu, § 72 ods. 4 a § 73 ods. 1 atď.) vyplýva, že tento zákon predpokladá poskytovanie

sociálnych služieb neverejnými poskytovateľmi tak na ziskovom základe (t. j. ako

podnikateľskú činnosť), ale aj na neziskovom základe. Z hľadiska námietok uplatnených

v návrhu skupiny poslancov je v súvislosti s poskytovaním sociálnych služieb neverejnými

poskytovateľmi na neziskovom základe žiaduce zdôrazniť, že sociálne služby sú v zásade

poskytované podľa tohto zákona za odplatu, a preto činnosť týchto neverejných

poskytovateľov sociálnej služby možno považovať za inú zárobkovú činnosť chránenú

v režime , t. j. základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť.

Z analyzovaných ustanovení zákona o sociálnych službách týkajúcich sa

poskytovateľov sociálnej služby možno vyvodiť, že zákonodarca ustanovil v tomto zákone

mechanizmus poskytovania sociálnych služieb na konkurenčnom princípe, t. j. na princípe

hospodárskej súťaže, ktorú je Slovenská republika povinná chrániť a podporovať (čl. 55

ods. 2 ). Tento postup zákonodarcu je nesporne správny a ústavný súd ho oceňuje,

a to aj preto, že tento prístup by sa v konečnom dôsledku mohol a mal prejaviť v kvalite

poskytovaných služieb, a teda aj vo vyššej miere naplnenia potrieb a spokojnosti fyzických

osôb, ktoré sú na prijímanie sociálnych služieb odkázané.

Zároveň zo zákonom ustanoveného mechanizmu poskytovania sociálnych služieb

vyplýva aj požiadavka posudzovať ústavnú akceptovateľnosť ním ustanoveného právneho

postavenia jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska záruk vyplývajúcich im

z , t. j. z hľadiska záruk základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť, vrátane ústavne akceptovateľných limitov ich obmedzení, ktoré musia

okrem iného rešpektovať aj zásady vyvoditeľné z a .

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd považoval ďalej za potrebné

aspoň rámcovo poukázať na ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré ustanovujú

podmienky, za akých môžu jednotliví poskytovatelia sociálnej služby poskytovať sociálne

služby, ako aj ustanovenia tohto zákona upravujúce oprávnenia príslušných orgánov

verejnej správy (v danom prípade obcí, vyšších územných celkov a ministerstva) na úseku

kontroly a dohľadu nad činnosťou jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby, a tiež

ustanovenia tohto zákona upravujúce zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby.

Podľa § 62 zákona o sociálnych službách poskytovateľ sociálnej služby uvedený

v § 3 ods. 3 a 5 môže poskytovať sociálne služby len na základe zápisu do registra

poskytovateľov sociálnych služieb (ďalej len „register“), ktorý vedie vyšší územný celok.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o sociálnych službách fyzická osoba, ktorá žiada o zápis do

registra, musí byť spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a bezúhonná, pričom podľa

§ 63 ods. 2 zákona o sociálnych službách za bezúhonnú fyzickú osobu podľa odseku 1 sa na

účely tohto zákona považuje fyzická osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená za úmyselný

trestný čin. Bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako tri

mesiace. Podmienku bezúhonnosti musí spĺňať aj zodpovedný zástupca poskytovateľa

sociálnej služby a fyzická osoba, ktorá je zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby.

Podľa § 63 ods. 3 zákona o sociálnych službách ak žiadosť o zápis do registra podáva

právnická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia štatutárneho orgánu

právnickej osoby zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby, spôsobilá na právne úkony

v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Ak žiadosť o zápis do registra podáva

fyzická osoba, musí byť fyzická osoba, ktorá je na základe poverenia fyzickej osoby, ktorá

žiada o zápis do registra zodpovedná za poskytovanie sociálnej služby spôsobilá na právne

úkony v plnom rozsahu, bezúhonná a odborne spôsobilá. Fyzické osoby uvedené v prvej

vete a druhej vete musia byť pri poskytovaní sociálnych služieb v pracovnoprávnom vzťahu

k poskytovateľovi sociálnej služby; to neplatí, ak je táto fyzická osoba spoločník právnickej

osoby alebo člen právnickej osoby.

Podľa § 63 ods. 4 zákona o sociálnych službách odborná spôsobilosť podľa odseku 3

je splnenie stupňa vzdelania. Splnenie kvalifikačného predpokladu sa posudzuje

a preukazuje dokladmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 63 ods. 6 zákona o sociálnych službách ak žiada o zápis do registra osoba,

ktorá má záujem vykonávať špecializované sociálne poradenstvo alebo sociálnu

rehabilitáciu, podmienkou zápisu do registra je akreditácia na túto odbornú činnosť udelená

ministerstvom.

V ustanoveniach § 64 až § 67 zákon o sociálnych službách okrem iného ustanovuje

náležitosti žiadosti o zápise do registra (najmä § 64 ods. 2 až 5), postup vyššieho územného

celku pri zápise do registra (najmä § 65 ods. 2 až 4), ako aj dôvody, pre ktoré vyšší územný

celok rozhodne o nezapísaní žiadateľa do registra (§ 65 ods. 6), a ďalej tiež výpočet údajov

zapisovaných do registra (§ 66 ods. 1). Z ustanovení § 65 ods. 1 v spojení s § 67 vyplýva, že

oprávnenie poskytovať sociálnu službu vzniká odo dňa zápisu do registra, pričom začatie jej

reálneho poskytovania je viazané aj na splnenie povinnosti uzatvoriť zmluvy

o zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní sociálnej služby alebo

v priamej súvislosti s ňou.

Z § 68 zákona o sociálnych službách vyplýva, že oprávnenie na poskytovanie

sociálnej služby poskytovateľovi sociálnej služby zaniká výmazom z registra, pričom

ústavný súd považuje okrem iného za relevantné to, že v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1

písm. a) vyšší územný celok rozhodne o výmaze z registra aj vtedy, ak poskytovateľ

sociálnej služby prestal spĺňať podmienky ustanovené týmto zákonom na poskytovanie

sociálnej služby. Podľa § 68 ods. 4 zákona o sociálnych službách ak vyšší územný celok

vykonal výmaz z registra podľa odseku 1 písm. b), osoba môže byť zapísaná do registra

najskôr po uplynutí dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o výmaze.

Ústavný súd považuje za relevantné pre posúdenie námietok skupiny poslancov tiež

to, že zákon o sociálnych službách zveruje do pôsobnosti obcí a najmä vyšších územných

celkov významné oprávnenia na úseku kontroly úrovne poskytovaných sociálnych služieb

a kontroly hospodárenia s finančnými príspevkami poskytnutými jednotlivým

poskytovateľom sociálnej služby (pozri ustanovenia § 80 a § 81 tohto zákona), pričom

podľa § 69 tohto zákona ak poskytovateľ sociálnej služby neodstráni v určenej lehote

nedostatky zistené vyšším územným celkom pri kontrole úrovne poskytovania sociálnych

služieb podľa § 81 písm. r) a pri kontrole hospodárenia s finančným príspevkom pri

odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy

a finančným príspevkom na prevádzku podľa § 81 písm. s), vyšší územný celok rozhodne

o zákaze poskytovať sociálnu službu až do doby odstránenia zistených nedostatkov

najdlhšie do dvoch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zákaze. Ak v tejto

lehote poskytovateľ sociálnej služby neodstránil zistené nedostatky, vyšší územný celok

rozhodne o výmaze poskytovateľa sociálnej služby z registra.

Rovnako významné sú aj oprávnenia ministerstva vo sfére dohľadu nad

dodržiavaním zákona o sociálnych službách a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov súvisiacich s poskytovaním sociálnych služieb (§ 98 a § 99 tohto zákona), ktoré

môže v tejto súvislosti ukladať aj pokuty jednotlivým poskytovateľom sociálnej služby

(§ 101 až § 103 tohto zákona).

Na základe uvedených ustanovení zákona o sociálnych službách možno konštatovať,

že tento zákon ustanovuje príslušným orgánom verejnej správy (obciam, vyšším územným

celkom a tiež ministerstvu) účinné právne prostriedky na to, aby oprávnenie poskytovať

sociálne služby získali len takí žiadatelia (poskytovatelia), ktorí spĺňajú zákonom

ustanovené podmienky, a zároveň im poskytuje možnosť permanentnej a účinnej kontroly

jednotlivých poskytovateľov sociálnej služby z hľadiska úrovne poskytovaných služieb, ako

aj dodržiavania pravidiel hospodárenia s finančnými prostriedkami určenými na

poskytovanie týchto služieb, pričom vyššiemu územnému celku v tejto súvislosti zveruje aj

oprávnenie, resp. povinnosť odňať jednotlivým poskytovateľom sociálnej služby ich

oprávnenie poskytovať sociálne služby prostredníctvom výmazu z registra.

Za situácie, keď vznik, trvanie a zánik oprávnenia poskytovať sociálne služby sú

viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok, ktorých verifikácia je zverená do

pôsobnosti príslušných orgánov verejnej správy, sú vytvorené základné predpoklady na to,

aby jednotlivé sociálne služby v zákonom vytvorenom konkurenčnom, t. j. trhovom

prostredí poskytovali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby na zákonom požadovanej

úrovni a pri rešpektovaní pravidiel hospodárenia so zverenými finančnými prostriedkami.

Táto skutočnosť v podmienkach materiálneho právneho štátu zároveň značne obmedzuje

možnosti zákonodarcu upraviť odlišným spôsobom práva a povinnosti (právne postavenie)

jednotlivých skupín právnych subjektov, ktorým zákon o sociálnych službách garantuje

nárok uchádzať sa legitímne o získanie statusu poskytovateľa sociálnej služby a po splnení

zákonom ustanovených podmienok ho aj získať a túto činnosť vykonávať.

Z analýzy zákona o sociálnych službách vyplýva, že najvýraznejšie rozdiely medzi

právnym postavením tzv. verejných poskytovateľov sociálnej služby a medzi právnym

postavením tzv. neverejných poskytovateľov sociálnej služby sú práve v odlišných

možnostiach ich prístupu k poskytovaniu sociálnych služieb z dôvodu regulatívneho

pôsobenia ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 tohto zákona, t. j. tých ustanovení,

ktorých nesúlad s označenými ustanoveniami a Európskej sociálnej charty skupina

poslancov namieta.

Z povahy veci totiž vyplýva, že základným predpokladom reálneho poskytovania

sociálnych služieb po vzniku oprávnenia tieto služby poskytovať (t. j. po registrácii) je, aby

mali jednotliví poskytovatelia sociálnej služby reálne možnosti získať si pre svoju činnosť

„vlastnú klientelu“, t. j. osoby, ktoré sú na poskytovanie sociálnych služieb odkázané. Bez

možnosti reálne získať „vlastnú klientelu“ totiž podnikateľská činnosť, ako aj iná zárobková

činnosť poskytovateľa sociálnej služby stráca svoju podstatu a zmysel. Ak zákon niektorými

svojimi ustanoveniami obmedzuje možnosti prístupu jednotlivých skupín poskytovateľov

sociálnej služby ku „klientom“, tak tieto ustanovenia už z podstaty svojho pôsobenia treba

považovať za ustanovenia obmedzujúce právo týchto skupín poskytovateľov sociálnych

služieb podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, a preto je nutné preskúmať ich

ústavnú akceptovateľnosť.

Za týchto okolností je nezastupiteľnou úlohou ústavného súdu posúdiť na základe

návrhu skupiny poslancov, či obmedzujúce pôsobenie ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8

ods. 3 zákona o sociálnych službách rešpektuje ústavné limity možných obmedzení

základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1

.

III.2 Relevantná judikatúra ústavného súdu

Z už uvedeného vyplýva, že poskytovatelia sociálnej služby môžu poskytovať

sociálne služby buď v rámci svojej podnikateľskej činnosti, alebo ako inú zárobkovú

činnosť. V oboch prípadoch ide o činnosť v režime práv garantovaných .

Ústavný súd preto považoval za potrebné aspoň rámcovo poukázať na svoju doterajšiu

judikatúru k základnému právu podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktorá je

aplikovateľná aj vo veci návrhu skupiny poslancov.

Základné právo podľa ústavodarca zaradil k hospodárskym,

sociálnym a kultúrnym právam, pre úpravu ktorých je charakteristické, že sa ich možno

domáhať len v medziach zákonov, ktoré príslušné ustanovenia vykonávajú (

ods. 1 ). Obsah práv garantovaných prostredníctvom ústavný súd

vymedzoval už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. ,

, , , , , ).

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z citovaného vyplýva,

že prostredníctvom zaručuje tak slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Vo veci vedenej pod sp. zn. sa ústavný súd vyjadril k vzájomnej väzbe

medzi právom podnikať a princípom trhovej ekonomiky vyjadrenom v

(ústavný súd neopomína, že v zmysle tohto ustanovenia ide o princípy sociálne

a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, pozn.), keď vyslovil právny názor, podľa

ktorého „právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti.

Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na

trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže.

Vstup na trh je súčasťou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1

na trhu.“ Citovaný právny názor je nesporne uplatniteľný aj

v posudzovanej veci, keďže zákon o sociálnych službách, ako už bolo uvedené, vytvoril

legislatívne podmienky na poskytovanie sociálnych služieb v konkurenčnom, t. j. trhovom

prostredí.

Práva garantované nie sú absolútne, čo vyplýva nielen zo

skutočnosti, že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( ), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia , t. j.

z , podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia

výkonu určitých povolaní alebo činností. Navyše právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné

práva a slobody v až 4 (m. m. ).

Ústavný súd sa vo svojej judikatúre vyjadril aj k ústavným limitom, ktoré obmedzujú

možnosti zásahov do garantovaných práv a slobôd všeobecne, vrátane zásahov do

práv garantovaných . V tejto súvislosti ústavný súd napr. v náleze sp. zn.

zo 6. februára 2008 uviedol, že pri obmedzovaní, ako aj ustanovovaní

podmienok podnikania a uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musí zákonodarca

rešpektovať ústavné limity, ktoré okrem iného a predovšetkým spočívajú v rešpektovaní

ústavných princípov, a zároveň na inom mieste zdôraznil, že obmedzujúci zásah do

základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom „obmedzenie,

resp. zasahovanie do chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva

podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa , je ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného

cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane

(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“ (m. m.

pozri tiež , , alebo ).

Ústavný súd pripomína aj svoj právny názor vyjadrený vo veci sp. zn. ,

v zmysle ktorého sa prostredníctvom práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

„zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam, kde existuje ekonomická

konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou tejto

poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej

hospodárskej činnosti“. V uvedenom kontexte ústavný súd navyše vo veci vedenej pod

sp. zn. uviedol, že súčasťou ústavných garancií nie je „ani záruka, že

podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti“. V tejto súvislosti ústavný súd aj vzhľadom

na okolnosti posudzovanej veci považoval za potrebné zdôrazniť, že citované právne názory

nemôžu legitimizovať také legislatívne opatrenie, alebo iný obmedzujúci zásah, ktoré

úspech určitej skupiny podnikateľov, resp. osôb uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť

v zákonom vytvorenom konkurenčnom (trhovom) prostredí bez ústavne akceptovateľného

dôvodu (cieľa) neodôvodnene sťažuje alebo dokonca priamo vylučuje v prospech úspechu

inej skupiny podnikateľov alebo skupiny ďalších subjektov uskutočňujúcich inú zárobkovú

činnosť.

IV.

Kľúčové námietky skupiny poslancov a ich analýza

Námietky vyjadrené v návrhu skupiny poslancov smerujú k regulatívnemu pôsobeniu

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách.

Podľa čl. I § 8 ods. 2 zákona o sociálnych službách obec v rozsahu svojej pôsobnosti

fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

a) poskytne sociálnu službu,

b) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadila alebo založila na tento účel,

c) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

sociálnej služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadila alebo založila na tento

účel, a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej

služby, súhlasí, alebo

d) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody obce s fyzickou osobou, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy

o poskytovaní sociálnej služby, ak obec nemôže poskytnúť alebo zabezpečiť

poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Podľa čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách vyšší územný celok v rozsahu

svojej pôsobnosti fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na sociálnu službu

a) poskytne sociálnu službu,

b) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú

zriadil alebo založil na tento účel,

c) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u iného verejného poskytovateľa

sociálnej služby, ak nemôže poskytnúť sociálnu službu ani zabezpečiť poskytovanie

sociálnej služby prostredníctvom právnickej osoby, ktorú zriadil alebo založil na tento účel,

a ak s týmto fyzická osoba, ktorá žiada o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej

služby, súhlasí, alebo

d) zabezpečí poskytovanie sociálnej služby u neverejného poskytovateľa sociálnej

služby na základe dohody vyššieho územného celku s fyzickou osobou, ktorá žiada

o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ak vyšší územný celok nemôže

poskytnúť alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby podľa písmen a) až c).

Podstatu argumentácie skupiny poslancov, ktorou odôvodňujú svoj postoj

k citovaným ustanoveniam zákona o sociálnych službách, možno zhrnúť do týchto bodov:

1. Predmetom činnosti tak verejných poskytovateľov, ako aj neverejných

poskytovateľov sociálnej služby je poskytovanie sociálnych služieb, t. j. predmet ich

činnosti má rovnaký obsah bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

2. Zákonom ustanovené podmienky pre poskytovanie sociálnych služieb sú rovnaké

bez ohľadu na právnu povahu poskytovateľa.

3. Právne subjekty založené, resp. zriadené obcou alebo vyšším územným celkom

(t. j. verejní poskytovatelia sociálnej služby), majú v zmysle príslušných všeobecne

záväzných právnych predpisov rovnaké „statusové“ postavenie ako právne subjekty

založené inými osobami (t. j. neverejní poskytovatelia sociálnej služby).

4. Napriek tomu sú neverejní poskytovatelia sociálnej služby v prístupe k výkonu tej

istej podnikateľskej činnosti, resp. inej zárobkovej činnosti bezprostredne znevýhodnení

oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

5. Znevýhodnenie neverejných poskytovateľov sociálnej služby spočíva v tom, že

podľa mechanizmu uvedeného v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách je povinnosťou obce, resp. vyššieho územného celku poskytnúť alebo zabezpečiť

poskytnutie sociálnej služby pre fyzické osoby, ktoré sú na jej poskytnutie odkázané

v zákonom (záväzne) určenom poradí, v rámci ktorého

a) v prvom poradí poskytne sociálnu službu priamo obec, resp. vyšší územný celok,

b) v druhom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom ňou (ním) zriadenej alebo založenej právnickej osoby,

c) v treťom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom iného verejného poskytovateľa sociálnej služby [za podmienky, že

postup podľa písmena b) nie je možný a príslušná fyzická osoba s tým súhlasí],

d) v štvrtom poradí obec, resp. vyšší územný celok zabezpečí poskytnutie sociálnej

služby prostredníctvom neverejného poskytovateľa sociálnej služby, ale len vtedy, ak to

nemôže zabezpečiť predchádzajúcimi spôsobmi, t. j. podľa písmen a) až c).

6. Znevýhodnenie neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným

poskytovateľom sociálnej služby je založené len na právnej povahe osoby, ktorá subjekt

poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila, t. j. na jej „inom postavení“, čo nemá

rozumné zdôvodnenie a je diskriminujúce, a preto je napadnutá právna úprava podľa názoru

skupiny poslancov v rozpore

a) s v spojení s . ods. 4 a ,

b) s samostatne,

c) čl. 13 ods. 2 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

So závermi skupiny poslancov uvedenými v bodoch 1 až 5, ktoré vychádzajú

z uplatnenia štandardných pravidiel výkladu právnych noriem, nemožno racionálne

polemizovať. Mechanizmus poskytovania, resp. zabezpečovanie poskytovania sociálnych

služieb upravený v čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách aj podľa

názoru ústavného súdu zvýhodňuje pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb

verejných poskytovateľov pred neverejnými poskytovateľmi, keďže podľa zákonom

upraveného postupu je týmto umožnené poskytovať sociálne služby (fyzickým osobám,

ktoré sú na ich poskytovanie odkázané) v zásade len vtedy, ak ich nie je možné poskytnúť

verejnými poskytovateľmi.

Za týchto okolností sa úloha ústavného súdu obmedzila na posúdenie otázky, či je

zákonom o sociálnych službách ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov

sociálnej služby pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb založené na legitímnych

dôvodoch (cieľoch) a či je preto z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné.

Vláda, ako aj národná rada vo svojich stanoviskách vo vzťahu k argumentácii

uvedenej v návrhu skupiny poslancov v zásade zhodne oponujú tým, že úlohy štátu

súvisiace so zabezpečovaním a poskytovaním sociálnych služieb (t. j. vrátane úloh

smerujúcich k zabezpečeniu záväzkov štátu vyplývajúcich zo základného práva fyzických

osôb garantovaného , pozn.) boli prostredníctvom zákona o sociálnych

službách (a ďalších osobitných zákonov) zverené do pôsobnosti obcí a vyšších územných

celkov, ktoré sa takto dostali do postavenia „garanta“ poskytovania sociálnych služieb.

Vláda v tejto súvislosti poukazuje popri príslušných ustanoveniach zákona o sociálnych

službách aj na príslušné ustanovenia o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov a o samospráve vyšších územných celkov

(zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov a zdôrazňuje, že obce

a vyššie územné celky plnia sociálne funkcie v rámci „svojej samosprávnej (originárnej)

pôsobnosti“.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať uvedené tvrdenia vlády a národnej rady,

ktoré v zásade zodpovedajú dikcii príslušných zákonov (pre posúdenie ústavnej relevancie

námietok skupiny poslancov je v zásade bezpredmetné, či možno súhlasiť s tvrdením, že

pôsobnosti zverené zákonom obciam, resp. vyšším územným celkom v sociálnej oblasti

systémovo patria v celom rozsahu do ich samosprávnej pôsobnosti, pozn.), zároveň ale

uvádza, že bez ďalšej argumentácie tieto tvrdenia nie sú spôsobilé odpovedať na kľúčovú

otázku nastolenú návrhom skupiny poslancov, t. j. či samotná skutočnosť, že obce a vyššie

územné celky sú v zmysle zákona o sociálnych službách v postavení „garanta“

poskytovania sociálnych služieb, môže ospravedlniť privilegované postavenie verejných

poskytovateľov sociálnej služby pri prístupe k poskytovaniu sociálnych služieb ako

hlavnému, a nie zriedka jedinému predmetu ich podnikateľskej, resp. inej zárobkovej

činnosti. Ústavný súd poznamenáva, že stanoviská vlády ani národnej rady v tomto smere

žiadnu ďalšiu relevantnú argumentáciu neobsahujú.

Vláda síce vo svojom stanovisku uvádza, že „Zákon umožňuje delegovať

kompetencie, ktoré má obec a vyšší územný celok v originárnej pôsobnosti pri poskytovaní

sociálnych služieb na základe zmluvy na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu...“, t. j. aj

na neverejných poskytovateľov sociálnej služby. Toto tvrdenie podľa názoru ústavného

súdu nezodpovedá dikcii príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách.

Mechanizmus ustanovený v namietaných ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách nemožno považovať za „delegovanie kompetencie“ pri

poskytovaní sociálnych služieb, ale zákonom ustanovené záväzné poradie pri prístupe

k zabezpečovaniu sociálnej služby, v rámci ktorého sú neverejní poskytovatelia sociálnej

služby zjavne znevýhodnení oproti verejným poskytovateľom sociálnej služby.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za relevantné, že zákon

o sociálnych službách nielen zveril obciam a vyšším územným celkom funkciu „garanta“

poskytovania sociálnych služieb, ale zároveň vedome vytvoril pre poskytovanie sociálnych

služieb konkurenčné (trhové) prostredie. Z tohto hľadiska je potom žiaduce, aby právna

úprava zabezpečovala vyvážený vzťah medzi spôsobom zabezpečovania záväzkov

vyplývajúcim štátu, resp. orgánom verejnej moci vo vzťahu k osobám, ktoré sú na

poskytnutie sociálnej služby odkázané, vrátane adresátov základného práva podľa čl. 39

ods. 2 , a uplatnením princípov vyjadrených v (princípy sociálne

a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky a princíp ochrany a podpory hospodárskej

súťaže) v nadväznosti na garancie vyplývajúce zo základného práva upraveného v čl. 35

ods. 1 . V rámci právnej regulácie tohto vzťahu musí mať zákonodarca na zreteli, aby

ním ustanovený mechanizmus slúžil v prvom rade v prospech prijímateľov sociálnej služby,

vrátane adresátov základného práva podľa , t. j. fyzických osôb, ktoré sú

v hmotnej núdzi a ktoré majú právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie

ich základných životných podmienok.

Zákon o sociálnych službách poskytol fyzickým osobám, ktoré sú na poskytnutie

sociálnej služby odkázané (t. j. aj adresátom základného práva podľa ),

právo výberu sociálnej služby a formy jej poskytovania vrátane výberu jej poskytovateľa

(§ 6 ods. 1). Zákon zároveň garantuje osobám odkázaným na poskytnutie sociálnej služby aj

právo na dostupnosť informácií o možnostiach a podmienkach poskytovania sociálnych

služieb [§ 6 ods. 2 písm. b)], čo vytvára základný predpoklad na to, aby tieto osoby mohli

realizovať svoje právo výberu sociálnej služby so znalosťou veci. Prostredníctvom tohto

práva fyzických osôb sa obciam a vyšším územným celkom neodníma postavenie „garanta“

poskytovateľa sociálnych služieb. Obce a vyššie územné celky disponujú totiž podľa

príslušných ustanovení zákona o sociálnych službách účinnými kontrolnými

a rozhodovacími právomocami (vrátane právomoci odňať jednotlivým poskytovateľom

sociálnej služby ich oprávnenie poskytovať sociálne služby), prostredníctvom ktorých môžu

ako „garanti“ poskytovania sociálnych služieb zabezpečiť, aby jednotliví poskytovatelia

sociálnej služby tieto služby poskytovali podľa podmienok ustanovených zákonom, na

zákonom požadovanej úrovni a pri rešpektovaní pravidiel hospodárenia so zverenými

finančnými prostriedkami.

Vláda sa vo svojom stanovisku pokúša obhajovať namietané ustanovenia čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách tvrdením, že toto „nezaručuje obci

a vyššiemu územnému celku výhodu oproti ostatným poskytovateľom sociálnej služby

(neverejným poskytovateľom) v počte klientov, nakoľko v prípade, ak fyzická osoba

nevyužije svoje právo výberu poskytovateľa sociálnych služieb prostredníctvom § 6 ods. 1

v nadväznosti na a , môže uzatvoriť zmluvu

o poskytovaní sociálnej služby voľným výberom s ktorýmkoľvek poskytovateľom sociálnej

služby (zmluvný princíp predpokladá slobodný prejav vôle účastníkov zmluvy). V takomto

prípade však už obec a vyšší územný celok negarantuje fyzickej osobe regulovanú cenu za

poskytnutú sociálnu službu.“.

Citovaná argumentácia vlády podľa názoru ústavného súdu v kontexte námietok

skupiny poslancov a reálneho pôsobenia mechanizmov zákona o sociálnych službách zjavne

neobstojí, resp. je nedostatočná. Právo fyzickej osoby, ktorá je na poskytnutie sociálnej

služby odkázaná, na výber poskytovateľa sociálnej služby je totiž podľa dikcie čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách minimalizované a vyznieva iluzórne.

Fyzická osoba totiž zjavne nemôže realizovať právo výberu podľa § 6 ods. 1 tohto zákona

vtedy, ak jej môže požadovanú sociálnu službu poskytnúť obec, resp. vyšší územný celok

priamo [čl. I § 8 ods. 2 písm. a) a čl. I § 8 ods. 3 písm. a)], alebo ju môže poskytnúť

prostredníctvom právnickej osoby ňou (ním) zriadenej alebo založenej [čl. I § 8 ods. 2

písm. b) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]. Právo na výber sociálnej služby podľa § 6 ods. 1 zákona

o sociálnych službách sa za týchto okolností obmedzuje len na právo fyzickej osoby

odmietnuť obcou, resp. vyšším územným celkom ponúkané poskytnutie sociálnej služby

iným verejným poskytovateľom [čl. I § 8 ods. 2 písm. c) a čl. I § 8 ods. 3 písm. c)]; v tejto

súvislosti ústavný súd pripomína, že zo systematického výkladu príslušných ustanovení

zákona možno vyvodiť, že v tomto prípade pôjde o verejných poskytovateľov sociálnej

služby zriadených alebo založených inými obcami, resp. vyššími územnými celkami, ako na

území ktorých má fyzická osoba odkázaná na sociálnu službu trvalý pobyt.

Argumentácia vlády založená na tom, že obec, resp. vyšší územný celok nemôže

garantovať u neverejných poskytovateľov sociálnej služby dotknutým fyzickým osobám

regulovanú cenu za poskytnutú sociálnu službu, v okolnostiach posudzovanej veci podľa

názoru ústavného súdu tiež neobstojí. Ak má totiž fyzická osoba odkázaná na sociálnu

službu právo na dostupnosť informácií o možných spôsoboch poskytovania tejto služby,

vrátane informácie o výške úhrady za jej poskytnutie [§ 6 ods. 2 písm. b)], tak má možnosť

svoje právo výberu podľa § 6 ods. 1 zákona o sociálnych službách realizovať aj s ohľadom

na informáciu o cene, ktorú bude musieť za poskytnutú sociálnu službu uhradiť, t. j. je na

rozhodnutí fyzickej osoby, či pri svojom výbere uprednostní nižšiu cenu, alebo vyššiu

kvalitu sociálnej služby, o ktorej poskytnutie sa uchádza. Zároveň je nepochybné, že ak

fyzické osoby právo výberu poskytovateľa sociálnej služby uskutočňujú v reálne

fungujúcom konkurenčnom (trhovom) prostredí, tak tento mechanizmus „núti“ jednotlivých

poskytovateľov sociálnej služby k ustanoveniu takej výšky úhrady za poskytovanie

sociálnych služieb, ktorá im reálne umožní získať klientelu nevyhnutnú pre uskutočňovanie

ich podnikateľskej alebo inej zárobkovej činnosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že z mechanizmu upraveného

v ustanoveniach čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nepochybne

vyplýva, že neverejní poskytovatelia sociálnej služby budú môcť pri rešpektovaní zákonom

ustanovených pravidiel reálne poskytovať sociálne služby len tzv. „zbytkovej klientele“, t. j.

tým fyzickým osobám, ktorým nebudú môcť obce, resp. vyššie územné celky poskytnúť

príslušné sociálne služby priamo, alebo prostredníctvom verejných poskytovateľov sociálnej

služby. Podľa názoru ústavného súdu tento mechanizmus nie je založený na žiadnom

legitímnom, a teda ústavne akceptovateľnom dôvode (cieli), pričom tento môže vo svojej

podstate pôsobiť na neverejných poskytovateľov sociálnej služby, ktorých hlavným, a nie

zriedka aj jediným predmetom ich podnikateľskej, resp. inej zárobkovej činnosti je

poskytovanie sociálnej služby, až likvidačne.

Ústavný súd uznáva, že zákonom ustanovené zvýhodnenie verejných poskytovateľov

sociálnej služby pred neverejnými by sa v praxi mohlo prejaviť v pozitívnom pôsobení na

fiskálne záujmy obcí a vyšších územných celkov, ktoré sú zriaďovateľmi, resp.

zakladateľmi verejných poskytovateľov sociálnej služby. Táto skutočnosť však nemôže

ospravedlniť zjavne znevýhodnené postavenie neverejných poskytovateľov sociálnych

služieb pri prístupe k hlavnému predmetu ich činnosti. Účelom zákona o sociálnych

službách nie je a ani nemôže byť uspokojenie, resp. ochrana fiskálnych záujmov obcí

a vyšších územných celkov, ale zabezpečenie dostupnosti a čo najvyššej kvality sociálnych

služieb pre fyzické osoby, ktoré sú na ich poskytovanie odkázané. Naopak, podľa názoru

ústavného súdu môžu ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách vo svojich dôsledkoch negatívne pôsobiť na kvalitu poskytovaných sociálnych

služieb, pretože obmedzujú na minimum konkurenčné prostredie pre poskytovanie

sociálnych služieb vytvorené inými ustanoveniami tohto zákona, vzhľadom na to, že

garantujú prednostný prístup verejných poskytovateľov sociálnej služby k hlavnému

predmetu ich činnosti, a tým minimálne nepriamo obmedzujú ich motiváciu zvyšovať

kvalitu poskytovaných služieb.

Na základe analýzy zákona o sociálnych službách vykonanej v časti III tohto nálezu

možno konštatovať, že jednotliví poskytovatelia sociálnej služby (tak verejní, ako aj

neverejní) uskutočňujú svoju činnosť v režime , a to buď ako

podnikateľskú činnosť, alebo ako inú zárobkovú činnosť, t. j vzťahujú sa na nich záruky

vyplývajúce z tohto ustanovenia , z ktorých vyplýva, že k prípadnému obmedzeniu

ich práv môže dôjsť len v rámci ústavných limitov, ktoré okrem iného a predovšetkým

spočívajú v rešpektovaní ústavných princípov ().

V.

Závery

V.1 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s v spojení s a

Skupina poslancov namieta v prvom rade nesúlad označených častí ustanovení čl. I

a čl. I zákona o sociálnych službách s v spojení

s a .

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podstatou práva na podnikanie, ako aj práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je

slobodný výkon hospodárskej činnosti pre účely dosahovania zisku, resp. obstarania zdrojov

obživy. O slobodnom výkone hospodárskej činnosti nemožno hovoriť vtedy, ak zákon

ustanoví také obmedzujúce podmienky pre jej výkon, ktoré ak už nie znemožňujú, tak aspoň

neodôvodnene sťažujú podnikateľom, resp. osobám uskutočňujúcich inú zárobkovú činnosť

dosahovať zisk, resp. obstarávať si prostredníctvom hospodárskej činnosti základné zdroje

obživy. Zároveň v zmysle zásad vyplývajúcich z akékoľvek obmedzenia

slobody podnikania a slobody uskutočňovania inej zárobkovej činnosti musia sledovať

dosiahnutie legitímne ustanoveného cieľa (cieľov), ktorý je charakteristický pre slobodnú

a demokratickú spoločnosť a je spôsobilý ospravedlniť tieto obmedzujúce zásahy

existenciou naliehavej spoločenskej potreby pri zachovaní primerane (spravodlivo)

vyváženého vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (m. m. napr.

, , , alebo ). Ústavný súd vo svojej

judikatúre v tejto súvislosti pravidelne zdôrazňuje, že dôležitým kritériom na určenie

primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného

a súkromného záujmu (, , , atď.).

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu došlo prostredníctvom skupinou

poslancov označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách k takému neprimeranému obmedzeniu prístupu neverejných poskytovateľov

sociálnej služby k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti (poskytovaniu sociálnych

služieb), ktoré svojimi dôsledkami zasahuje do podstaty ich práva na podnikanie, resp.

práva na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti garantovaného ,

pričom ide o také obmedzenie práva na podnikanie, resp. práva uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť, ktoré nie je ospravedlniteľné žiadnym legitímnym cieľom. Na tomto základe

ústavný súd dospel k záveru, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách nie sú v súlade s v spojení s .

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie má charakter všeobecného ústavného princípu; ide

o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo

svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto

zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým

subjektom práva, k ich právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania

pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané samotnou [pohlavie,

rasu, farbu pleti... (m. m. )]. Z vyplýva subjektívne právo

každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných

(, ). Za diskriminačnú úpravu možno považovať takú právnu

úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto

postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým,

že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (,

). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou

adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma

skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké

zaobchádzanie ().

Pre účely posúdenia, či prostredníctvom označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2

a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách mohlo dôjsť k ústavne neakceptovateľnej

diskriminácii neverejných poskytovateľov sociálnej služby oproti verejným poskytovateľom

sociálnej služby, ústavný súd v kontexte s už vyslovenými predbežnými závermi vykonal

ústavnoprávny test, v rámci ktorého posudzoval:

1) či došlo prostredníctvom namietanej právnej úpravy k reálnemu vyčleneniu určitej

skupiny poskytovateľov sociálnej služby v spojení s výkonom určitého

garantovaného základného práva alebo slobody,

2) či k tomuto vyčleneniu došlo na základe niektorého kvalifikovaného kritéria alebo

podobného neospravedlniteľného dôvodu vymedzeného v ,

3) či ide o také vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje, resp. je na príťaž príslušnej

skupine poskytovateľov sociálnej služby,

4) či ide o také vyčlenenie, ktoré možno ospravedlniť určitým legitímnym (verejným)

záujmom, a ak áno, či ide o také vyčlenenie, ktoré je z hľadiska svojich dôsledkov

nevyhnutné a proporcionálne v záujme dosiahnutia tohto verejného záujmu (pozri obdobný

postup uplatený vo veci sp. zn. ).

Aplikujúc uvedené ústavný súd konštatoval, že v danom prípade prostredníctvom

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách došlo reálne

k vyčleneniu skupiny neverejných poskytovateľov sociálnej služby v súvislosti s výkonom

ich základného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti

garantovaného oproti iným – verejným poskytovateľom sociálnej služby

pri prístupe k hlavnému predmetu ich hospodárskej činnosti, ktorým je poskytovanie

sociálnej služby (bod 1 testu). Základný rozdiel medzi neverejnými a verejnými

poskytovateľmi sociálnej služby spočíva v danom prípade v právnej povahe osoby, ktorá

subjekt poskytujúci sociálnu službu založila, resp. zriadila (obec, resp. vyšší územný celok

ako subjekty verejného práva pri verejných poskytovateľoch sociálnej služby a fyzické

osoby, resp. právnické osoby ako subjekty súkromného práva pri neverejných

poskytovateľoch sociálnej služby), t. j. rozdiel medzi nimi je založený na „inom postavení“,

ktoré predstavuje v zmysle neprípustný diskriminačný dôvod (bod 2

testu). Ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách reálne

znevýhodňujú neverejných poskytovateľov sociálnej služby v prístupe k fyzickým osobám,

ktoré sú na poskytovanie sociálnej služby odkázané, a teda ich znevýhodňujú v prístupe

k hlavnému predmetu ich činnosti, pričom ide o také obmedzenie, ktoré je spôsobilé

spôsobiť im vážnu hospodársku ujmu (bod 3 testu). Toto obmedzenie prístupu neverejných

poskytovateľov sociálnej služby k osobám odkázaným na poskytovanie sociálnych služieb

v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nie je založené na žiadnom legitímnom

verejnom záujme, ktorý by ho mohol ospravedlniť, a preto už nie je potrebné posudzovať

nevyhnutnosť a primeranosť tohto obmedzenia (bod 4 testu).

Na základe uvedeného testu ústavný súd dospel k záveru, že príslušné časti

ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách nie sú v súlade ani

s v spojení s .

V.2 K súladu označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s (samostatne)

Vychádzajúc z textu uvedeného v záhlaví návrhu na začatie konania, ako aj

z odôvodnenia návrhu skupina poslancov tiež navrhovala, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že označené časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych

službách nie sú v súlade s aj samostatne. Ústavný súd sa touto časťou

návrhu skupiny poslancov meritórne zaoberal aj napriek tomu, že nebol explicitne

premietnutý do návrhu na rozhodnutie (petitu).

Posudzujúc túto časť návrhu skupiny poslancov ústavný súd poukázal na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu princípu rovnosti a nediskriminácie

vyjadreného v môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého

konkrétneho základného práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno

dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského

práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr. , ,

). Navyše z argumentácie uvedenej v návrhu skupiny poslancov vyplýva, že

všetky relevantné námietky smerujúce k vysloveniu nesúladu namietanej právnej úpravy

s sú nerozlučne spojené s obmedzujúcim zásahom do základného práva

podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v tejto časti návrhu skupiny poslancov

nevyhovel.

V.3 K súladu označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona

o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty

Skupina poslancov sa domáha tiež vyslovenia nesúladu označených častí ustanovení

čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14

ods. 2 Európskej sociálnej charty.

Podľa ústavný súd rozhoduje aj o súlade zákonov

s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Z oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo zahraničných vecí“) uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

(ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. vyplýva, že národná rada vyslovila

súhlas s Európskou sociálnou chartou svojím uznesením č. 1026 z 27. marca 1998, pričom

predseda vlády ju v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)

ratifikoval 29. mája 1998 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 21. júla 1998 podľa

čl. 35 ods. 3 ESCH. Z textu uvedeného oznámenia ministerstva zahraničných vecí tiež

vyplýva, že Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny urobila výhradu, na základe

ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH.

Z oznámenia ministerstva zahraničných vecí uverejneného v zbierke zákonov pod

č. vyplýva, že 3. mája 1996 bola v Štrasburgu otvorená na podpis Európska

sociálna charta (revidovaná) [ďalej aj „ESCH (revidovaná)“], ktorá bola Slovenskou

republikou podpísaná 18. novembra 1999. Národná rada s ESCH (revidovanou) vyslovila

súhlas uznesením č. 1321 zo 17. februára 2009, pričom zároveň rozhodla, že ide

o medzinárodnú zmluvu podľa , ktorá má prednosť pred zákonmi.

Prezident ESCH (revidovanú) ratifikoval 20. marca 2009 a pre Slovenskú republiku

nadobudla platnosť (stala sa záväznou) 1. júna 2009. Z uvedeného oznámenia ministerstva

zahraničných vecí tiež vyplýva, že pri uložení ratifikačnej listiny urobila výhradu, na

základe ktorej nie je viazaná čl. 13 ods. 4 ESCH (revidovanej). Podľa ustanovení článku B

ESCH (revidovanej) odo dňa nadobudnutia platnosti jej záväzkov pre Slovenskú republiku

sa zodpovedajúce ustanovenia Európskej sociálnej charty (oznámenie č. )

a jej dodatkového protokolu z roku 1988 (oznámenie č. ) prestanú aplikovať

na Slovenskú republiku.

Ústavný súd konštatuje, že Európska sociálna charta (revidovaná) je nepochybne

medzinárodnou zmluvou, ktorej príslušné ustanovenia (s výnimkou tých ustanovení, vo

vzťahu ku ktorým uplatnila Slovenská republika výhradu pri uložení ratifikačnej listiny,

pozn.) majú charakter referenčných noriem v zmysle , t. j.

ústavný súd je oprávnený posudzovať súlad zákonov s ustanoveniami ESCH (revidovanej).

Skupina poslancov namieta nesúlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH.

Ustanovenia čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH boli v rovnakom znení prevzaté do

ustanovení čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej), t. j. z hľadiska návrhu

skupiny poslancov bolo po nadobudnutí platnosti ESCH (revidovanej) pre Slovenskú

republiku relevantné posudzovať súlad označených častí čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 a 4 a s čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej).

Zo skutočnosti, že Slovenská republika pri ukladaní ratifikačných listín uplatnila

výhradu tak k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH, ako aj k ustanoveniu čl. 13 ods. 4 ESCH

(revidovanej), vyplýva, že označené ustanovenia ESCH, resp. ESCH (revidovanej) nie sú

(neboli) pre Slovenskú republiku záväzné, a preto ani nemajú charakter referenčných

noriem v zmysle . Na tomto základe ústavný súd v časti,

ktorou skupina poslancov namieta rozpor označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I

§ 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 4 ESCH, resp. ESCH (revidovanej),

návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V zmysle čl. 13 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu

práva na sociálnu a lekársku pomoc zmluvné strany zaväzujú:

„2. zabezpečiť, aby osoby, ktorým sa takáto pomoc poskytuje, neutrpeli z tohto

dôvodu ujmu na svojich politických alebo sociálnych právach.“

Z textu návrhu skupiny poslancov citovaného v časti I tohto nálezu vyplýva, že vo

vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 13 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej) neuvádza

skupina poslancov žiadnu argumentáciu (v texte sú zrejme omylom citované ustanovenia čl.

13 ods. 3 a 4 ESCH, pričom následná argumentácia sa týka zákazu diskriminácie

vyjadreného v čl. 13 ods. 4 ESCH, pozn.), t. j. v tejto časti trpí návrh skupiny poslancov

nedostatkom odôvodnenia. K tejto časti návrhu sa vo svojom stanovisku výslovne

nevyjadruje ani národná rada. Zo stanoviska vlády je pre túto časť návrhu skupiny

poslancov relevantná najmä takáto argumentácia:

„Cieľom článku 13 je zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálnu a lekársku

pomoc fyzických osôb, ktoré sú na takúto pomoc odkázané a nie pre podnikateľské subjekty

pôsobiace v oblasti sociálnych služieb. Ustanovenia odsekov 1, 2, a 3 článku 13 sa pre

fyzické osoby odkázané na sociálne služby aplikujú v súlade s ustanovením § 3 zákona

o sociálnych službách, ktorý je v súlade s požiadavkou upravenou v článku 13 odsek 4...“

Akceptujúc argumentáciu vlády ústavný súd konštatoval, že ustanovenie čl. 13 ods. 2

ESCH (revidovanej) sa týka záväzkov zmluvných strán, t. j. aj Slovenskej republiky, vo

vzťahu k osobám, ktoré sú odkázané na sociálnu a lekársku pomoc (podľa terminológie

zákona o sociálnych službách na tzv. prijímateľov sociálnych služieb, pozn.), a nie vo

vzťahu k osobám, ktoré sociálnu a lekársku pomoc poskytujú (podľa terminológie zákona

o sociálnych službách na tzv. poskytovateľov sociálnych služieb, pozn.), ktorých sa

prioritne dotýkajú ustanovenia čl. I § 8 ods. 2 a 3 zákona o sociálnych službách. Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými časťami ustanovení čl. I § 8

ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách a čl. 13 ods. 2 Európskej sociálnej

charty (revidovanej) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich

nesúlad, a preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.

V zmysle čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej) sa na zabezpečenie účinného výkonu

práva na sociálne služby zmluvné strany zaväzujú:

„2. podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri

zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb.“

Vo vzťahu k namietanému rozporu označených časti ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I

§ 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej)

skupina poslancov argumentuje:

„Zákonodarca zaradením tzv. neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí

sa od jednej skupiny tzv. verejných poskytovateľov nelíšia v žiadnom relevantnom aspekte,

na samý koniec reťazca prístupu k verejným zdrojom, určeným na financovanie základného

práva osôb, odkázaných na sociálne služby, participáciu neverejných poskytovateľov na

poskytovaní sociálnych služieb nie že podporuje, ale ju bezprostredne ohrozuje.

Nakoľko priame znevýhodnenie neverejných poskytovateľov v porovnaní s ich

statusovo rovnakými náprotivkami, líšiacimi sa len v osobe zakladateľa, nie je pri žiadnom

výklade možné chápať ako podporu ich účasti na zriaďovaní a udržiavaní sociálnych

služieb, zákonodarca napadnutou úpravou porušil záväzok, obsiahnutý v predmetnej

medzinárodnej zmluve.“

Národná rada vo svojom stanovisku vo vzťahu k čl. 14 ods. 2 ESCH poukazuje

najmä na skutočnosť, že podpora účasti jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných

organizácií pri zriaďovaní alebo udržiavaní takýchto služieb sa v zákone o sociálnych

službách prejavuje v tom, že „podľa § 3 ods. 3 v spojení s § 75 ods. 1 zákona o sociálnych

službách... obec je povinná poskytovať finančný príspevok na podporu poskytovanej

sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi“. V ďalšej časti argumentácie národná rada

poukazuje na výklad Európskeho výboru pre sociálne práva z 1. septembra 2008 k čl. 14

ESCH, podľa ktorého „... Odsek 2 o podpore dobrovoľníckych združení nepredstavuje

jednotný model a zmluvné štáty môžu tento cieľ dosahovať rôznymi spôsobmi, napr.

rozvíjaním spoločného fungovania týchto služieb prostredníctvom verejných orgánov,

súkromných firiem alebo jednotlivcov a dobrovoľníckych združení (mimovládne alebo iné

organizácie). Podpora týchto iných subjektov môže mať rôzne formy, či už finančnú pomoc

alebo daňové stimuly. Poskytovanie sociálnych služieb rôznymi subjektmi však musí byť

vhodne koordinované, aby nedostatok poskytovateľov nebol na ujmu efektívnosti týchto

služieb.“.

Rovnako vláda vo svojom stanovisku poukazuje na rôznosť foriem zabezpečovania

záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2 ESCH, resp. ESCH (revidovanej), keď uvádza, že

„Podporu fyzických osôb, dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní alebo

udržiavaní takýchto služieb Slovenská republika napĺňa rôznymi formami, napr.

poskytovaním dotácií zameraných aj na rozvoj sociálnych služieb na základe Výnosu

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 5. decembra 2007

c. II/1 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti MPSVR SR, poskytovaním

finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ale aj zákonom o sociálnych službách,

ktorý v tretej hlave upravuje finančnú podporu neverejných poskytovateľov sociálnej služby

poskytujúcich sociálnu službu vo verejnom záujme.“.

Ústavný súd v zhode s argumentáciou národnej rady a vlády zastáva názor, že otázku

napĺňania záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z čl. 14 ods. 2 ESCH (revidovanej)

„podporovať účasť jednotlivcov a dobrovoľných alebo iných organizácií pri zriaďovaní

alebo udržiavaní takýchto služieb“ (t. j. aj sociálnych služieb, pozn.) treba posudzovať

komplexne. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenia bodu 1 článku I

Európskej sociálnej charty (revidovanej), podľa ktorého

„1. Bez toho, aby boli dotknuté metódy uplatňovania predpokladané v týchto

článkoch, príslušné ustanovenia článkov 1 až 31 II. časti tejto charty sa uplatňujú:

a) zákonmi alebo predpismi,

b) zmluvami medzi zamestnávateľmi alebo organizáciami zamestnávateľov

a organizáciami pracovníkov,

c) kombináciou týchto dvoch metód,

d) inými vhodnými prostriedkami.“.

Za týchto okolností by aj pri rešpektovaní skutočnosti, že označené časti ustanovení

čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3 zákona o sociálnych službách znevýhodňujú neverejných

poskytovateľov sociálnej služby, záver o neplnení záväzkov vyplývajúcich z čl. 14 ods. 2

ESCH (revidovanej) len na základe týchto ustanovení zákona o sociálnych službách

nezodpovedal skutočnosti, pretože v kontexte s jeho ďalšími ustanoveniami nepochybne

možno formulovať záver, že zákon o sociálnych službách ako celok (spolu s ďalšími

právnymi predpismi) prispieva k plneniu záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku

z tohto ustanovenia ESCH (revidovanej). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že

na mnohostrannosť foriem a spôsobov zabezpečovania zmluvných záväzkov vyplývajúcich

z čl. 14 ods. 2 ESCH reflektuje pri interpretácii Európskej sociálnej charty aj Európsky

výbor pre sociálne práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nevyhovel návrhu skupiny poslancov ani

v časti, ktorou namietala rozpor označených častí ustanovení čl. I § 8 ods. 2 a čl. I § 8 ods. 3

zákona o sociálnych službách s čl. 14 ods. 2 Európskej sociálnej charty (revidovanej).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010