Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Občianskeho združenia Ži a nechaj žiť, so sídlom Mlynské nivy

41, Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, Bratislava, vo

veci porušenia základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa a 2

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -21 z 27. júna 2002

a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -21 z 27. júna 2002

p o r u š i l základné právo Občianskeho združenia Ži a nechaj žiť na pokojné

zhromažďovanie zaručené v a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -21 z 27. júna 2002

z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Občianskemu združeniu Ži a nechaj žiť n e p r i z n á v a primerané finančné

zadosťučinenie.

4. Občianskemu združeniu Ži a nechaj žiť p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 15 080 Sk (slovom pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún), ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. T. K., do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 5. novembra 2003 č. k. -19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Občianskeho združenia Ži a nechaj žiť, so

sídlom Mlynské nivy 41, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.

T. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva na pokojné

zhromažďovanie podľa a 2 (ďalej len „“)

a čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 24 S

297/01-21 z 27. júna 2002.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 21. júna 2001 v čase od 16.30 h do

18.00 h sa z jeho iniciatívy uskutočnilo v Bratislave riadne oznámené zhromaždenie

(pouličný sprievod), ktorého účelom bolo formou hromadného prejazdu cyklistov po

vybraných komunikáciách hlavného mesta Slovenskej republiky poukázať na potrebu

komplexného podporovania verejnej dopravy a systematickejšieho riešenia dopravnej

situácie v meste. Súčasťou tohto zhromaždenia happeningového charakteru bola aj

neplánovaná cca päťminútová blokáda križovatky na Šafárikovom námestí, v rámci ktorej si

účastníci pouličného sprievodu pripomenuli symbolickou minútou ticha všetky obete

automobilizmu na Slovensku.

2. 1. Sťažovateľ ďalej uviedol, že po uvedenom pouličnom sprievode na základe

podnetu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČTS-P: ORP-892/SMz-01-I

bolo mu doručené oznámenie primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

(ďalej len „primátor“) zo 16. júla 2001 o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty

vo výške 30 000 Sk podľa bodu 1 o pozemných

komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) za

to, že sťažovateľ 21. júna 2001 „bez povolenia príslušného cestného správneho orgánu“

užíval „iným než zvyčajným spôsobom“ viaceré komunikácie, čím malo dôjsť

k znemožneniu cestnej premávky a k ohrozeniu jej bezpečnosti a plynulosti.

2. 2. Dňa 17. augusta 2001 bolo vydané rozhodnutie primátora č. j. OD

26750/2666/01/Me, ktorým uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 30 000 Sk za užívanie

miestnych komunikácií I. a II. triedy iným než zvyčajným spôsobom bez povolenia

cestného správneho orgánu. Proti uvedenému rozhodnutiu primátora podal sťažovateľ

v zákonnej lehote odvolanie.

2. 3. Okresný úrad Bratislava I, odbor dopravy a cestného hospodárstva (ďalej aj

„okresný úrad“), ako príslušný odvolací orgán 8. októbra 2001 vydal rozhodnutie č. j.

200/15159-1/2001-20K, ktorým bolo vyššie uvedené rozhodnutie primátora o uložení

pokuty potvrdené.

2. 4. Dňa 10. decembra 2001 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu

na preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia okresného úradu. V žalobe sťažovateľ

namietal nezákonnosť a tiež protiústavnosť rozhodnutia okresného úradu i rozhodnutia

primátora a domáhal sa zrušenia oboch týchto rozhodnutí a vrátenia veci na ďalšie

administratívne konanie.

2. 5. Dňa 27. júna 2002 bol Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok č. k. 24 S

297/01-21, ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

okresného úradu zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

jeho práva na pokojné a nepodmieňované zhromažďovanie garantované a

čl. 11 dohovoru. Krajský súd napadnutým rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa namiesto

toho, aby zrušil rozhodnutia napadnutých správnych orgánov, potvrdil správnosť ich

postupu, čím konal v rozpore s in fine a a tiež v rozpore

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, pretože „vzťah ústavnosti a zákonnosti je

hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade“.

Svoje rozhodnutie krajský súd podľa názoru sťažovateľa odôvodnil takými skutkovými

a právnymi závermi, ktoré boli arbitrárne a mali za následok porušenie základného práva

sťažovateľa na pokojné zhromaždenie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa , sťažovateľ

poukázal na to, že právo na pokojné zhromažďovanie patrí medzi základné práva a slobody,

ktoré nesmie byť podmieňované povolením orgánu verejnej správy. Krajský súd tým, že vo

svojom rozhodnutí ignoroval ústavný (a zákonný) princíp zákazu podmieňovania

zhromaždenia povoľovacím režimom, porušil podľa názoru sťažovateľa jeho právo

zakotvené vo vyššie uvedenom článku . Pokuta uložená v rámci správneho konania

podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona za to, že počas zhromaždenia sťažovateľ

užíval miestne komunikácie I. a II. triedy „iným než zvyčajným spôsobom bez povolenia

cestného správneho orgánu“, je neodôvodnená aj z toho dôvodu, že sťažovateľ svojím

konaním nenaplnil skutkovú podstatu „dvojzložkého“ správneho deliktu uvedeného v § 22a

písm. a) bode 1 cestného zákona. Menovite nemohol porušiť povinnosť na zaobstaranie

osobitného povolenia na zvláštne užívanie miestnej komunikácie vzhľadom na ústavnú

garanciu princípu zákazu podmieňovania realizácie zhromažďovacieho práva povoľovacím

režimom. Povolenie na zvláštne užívanie miestnej komunikácie sa podľa sťažovateľa

zvyčajne vyžaduje napr. pri organizovaní športových a iných podujatí a pri preprave

neštandardných nákladov, a nie pri realizácii zhromaždovacieho práva, resp. pri reakcii na

aktuálnu spoločenskú udalosť. Inštitút povolenia na zvláštne užívanie miestnej komunikácie

je podľa jeho názoru v priamom rozpore s účelom práva na pokojné zhromaždovanie.

2. 6. Z uvedených skutočností sťažovateľ vyvodil nasledovný záver:

„Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -21 zo dňa 27. júna

2002 predstavuje vzhľadom na vyššie uvedené zásah do samotnej podstaty ústavného práva

sťažovateľa pokojne sa zhromažďovať bez povolenia orgánu verejnej správy, nakoľko

zamietnutím správnej žaloby sťažovateľa bola súdom de facto potvrdená možnosť

administratívnych orgánov obmedzovať základné práva nad rámec stanovený .

V dôsledku potvrdenia zákonnosti uloženia pokuty v predchádzajúcom konaní má tento

rozsudok pro futuro výrazne odstrašujúci charakter a je objektívne spôsobilý vyvolať

u sťažovateľa, ale i kohokoľvek iného obavu z budúcej realizácie zhromažďovacieho práva.

Navyše zásah súdu (rovnako ako predtým zásah administratívnych orgánov) do podstaty

tohto základného práva bol uskutočňovaný bez splnenia dvoch materiálnych podmienok,

ktoré sú podľa nevyhnutné na akékoľvek obmedzenie zhromažďovacieho

práva.“

2. 7. Vyššie uvedené argumenty sťažovateľ použil v podstate aj na zdôvodnenie

tvrdeného rozporu rozhodnutia krajského súdu s čl. 11 dohovoru.

2. 8. Vzhľadom na „existenčnú neistotu a veľkú mieru psychickej záťaže, ktorú

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vyvolalo“ u jeho zástupcov, sťažovateľ žiadal

priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

2. 9. Sťažovateľ sa domáhal aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

2. 10. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -21 zo dňa 27. júna

2002 bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2

a a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -21 zo dňa 27. júna

2002 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho

zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,– Sk“ .

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Š., listom z 19. decembra

2003 sp. zn. Spr. 3816/03 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému

vyjadreniu krajského súdu z 22. januára 2004.

3. 1. Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila nasledovne :

„Pokiaľ (...) žiadate vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave ku všetkým

skutočnostiam a tvrdeniam uvedeným v sťažnosti, v tomto smere si Vám dovoľujem

nevyhovieť, nakoľko podstatou sťažnosti je napadnutie správnosti súdneho rozhodnutia po

stránke hmotnoprávnej. Ide teda o samotnú rozhodovaciu činnosť súdu – myšlienkovú

činnosť sudcov a ich úvahy opierajúce sa formálne o určité myšlienkové (logické) pravidlá

a vecne o ich všeobecné skúsenosti získané ich vzdelaním, výchovou a životnou praxou.

Z tohto dôvodu máme za to, že Krajský súd v Bratislave ako žalovaná strana nemá

oprávnenie sa meritórne k sťažnosti vyjadriť. Správnosť rozhodnutia z hľadiska porušenia

môže podľa nášho názoru posúdiť len Ústavný súd Slovenskej

republiky“.

3. 2. Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu zaujal

nasledovné stanovisko:

„K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti prijatej Ústavným súdom

Slovenskej republiky a vedenej ako č. k. sa po právnej stránke nemožno

vyjadriť.

Máme však za to, že musí byť daná kompetencia Krajského súdu v Bratislave

konajúceho prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu – predsedu súdu, posúdiť

rozhodnutie tohto súdu ako súladné alebo rozporné s . Ak

nemôže byť v zmysle čl. 46 ods. 2 z právomoci súdov vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd musia byť tieto súdy schopné sa k veci ako účastníci

konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky aj meritórne vyjadriť. Každopádne ide

o právo sa vyjadriť, nie o zákonom danú povinnosť a s prihliadnutím k tejto skutočnosti je

potrebné asi posudzovať aj vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave“.

Sťažovateľ si vo svojom stanovisku vyčíslil aj trovy právneho zastúpenia v sume

15 084,40 Sk za tri úkony právnej služby, z ktorých dva úkony boli vykonané v roku 2002

a jeden úkon v roku 2004, pričom uviedol, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Uvedené trovy navrhol vyplatiť na účet svojho právneho zástupcu.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj z vyjadrení účastníkov

konania ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Na Miestnom úrade Bratislava - Staré mesto bolo 18. júna 2001 zaevidované

oznámenie sťažovateľa o zvolaní verejného zhromaždenia na 21. jún 2001 od 16.30 h do

18.00 h, účelom ktorého bola „osvetová akcia, podpora verejnej dopravy“. Na tlačive

„Oznámenie o zvolaní verejného zhromaždenia v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. o zhromažďovacom práve z 27. marca 1990“ bolo v bode dva za miesto

zhromaždenia označené „Hodžovo námestie“, pričom ďalší odsek tohto bodu tlačiva,

v ktorom malo byť uvedené „východiskové miesto, cesta a miesto ukončenia“, zostal

nevyplnený. Predpokladaný počet účastníkov zhromaždenia mal byť „cca 150 ľudí“ a počet

usporiadateľov mal byť „4 (biele pásky na rukách)“.

2. Dňa 12. júla 2001 bol Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

doručený podnet Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I vo veci porušenia

cestného zákona sťažovateľom v súvislosti s uskutočneným zhromaždením 21. júna 2001.

3. Dňa 17. augusta 2001 bolo vydané rozhodnutie primátora č. j. OD

26750/2666/01/Me, ktorým uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 30 000 Sk «za užívanie

miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo námestie II. tr., Štefánikova ulica I. tr., Krížna

ulica I. tr., Špitálska ulica II. tr., Štúrova ulica II. tr., Šafárikovo námestie I. tr.,

Dostojevského rad I. tr., Landererova ulica II. tr., Košická ulica II. tr., - iným než

zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie „Ži a nechaj žiť“ spojenej

s presunom cca 100 až 150 cyklistov po týchto komunikáciách dňa 21. 06. 2001 bez

povolenia cestného správneho orgánu.»

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia medzi inými vyplýva, že: „V súlade so zákonom

č. o zhromažďovacom práve bola predmetná osvetová akcia oznámená

Miestnemu úradu Bratislava Staré Mesto, ale táto sa mala uskutočniť na Hodžovom

námestí dňa 21. 06. 2001 v čase od 16.30 do 18.00 hod. Účastníci tejto osvetovej akcie však

z Hodžovho námestia pokračovali v akcii po vyššie uvedených komunikáciách. (...) V čase

od 17.45 do 17.50 hod. bola účastníkmi akcie blokovaná križovatka Šafárikovo námestie,

kde si účastníci sadli na vozovku.(...)

Hlavné mesto ani netvrdí, že na zhromaždenie je potrebné povolenie orgánu štátnej

správy a svojím konaním ani otázku takéhoto povolenia nerieši. Hlavné mesto sa vo svojom

konaní zaoberá absenciou povolenia na zvláštne užívanie pozemných komunikácií pre toto

zhromaždenie, ktoré vyžaduje o pozemných komunikáciách (cestný

zákon) v znení neskorších predpisov v § 8 ods. 1. Hlavné mesto začalo konanie z dôvodu

porušenia tohto ustanovenia cestného zákona.(...)

Cestný správny orgán (...) na základe toho, že občianske združenie je podľa § 2

ods. 3 o združovaní občanov právnickou osobou a na základe

zisteného skutkového i právneho stavu rozhodol o uložení pokuty vo výške 30 000,- Sk

s prihliadnutím na závažnosť, čas trvania a charakter nepovoleného zvláštneho užívania

miestnych komunikácií.“

4. Na odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu primátora Okresný úrad

Bratislava I, odbor dopravy a cestného hospodárstva ako príslušný odvolací orgán

8. októbra 2001 vydal rozhodnutie č. j. 200/15159-1/2001-20K, ktorým bolo uvedené

rozhodnutie primátora o uložení pokuty potvrdené.

5. Dňa 10. decembra 2001 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu o

preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia okresného úradu. V žalobe sťažovateľ

namietal nezákonnosť a tiež protiústavnosť rozhodnutia okresného úradu i rozhodnutia

primátora a domáhal sa zrušenia oboch týchto rozhodnutí a vrátenia veci na ďalšie

administratívne konanie.

6. Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný súd na konanie preskúmal

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a jemu predchádzajúce konanie a po nariadení

pojednávania 27. júna 2002 rozsudkom č. k. -21 dospel k záveru, že „žalobu je

potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom“, a to – ako to

vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu - z nasledovných podstatných dôvodov:

„Z podkladov spisu správneho orgánu vyplýva, že predmetom konania bolo posúdiť

zákonnosť rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi ako právnickej osobe podľa ust. § 22a

písm. a) bod 1 cestného zákona uložená pokuta za správny delikt vo výške 30.000,– Sk. (...)

Zo spisu správneho orgánu je zrejmé, že na Miestnom úrade Bratislava – Staré

Mesto bolo dňa 18. 6. 201 zaevidované oznámenie o zvolaní verejného zhromaždenia

v zmysle príslušných ust. o zhromažďovacom práve, ktorým žalobca

v zastúpení M. K. oznámil, že dňa 21. 6. 2001 sa bude konať zhromaždenie v čase od 16.30

do 18.00 hod., pričom ako miesto konania zhromaždenia uviedol Hodžovo námestie s tým,

že predpokladaný počet účastníkov tejto osvetovej akcie je 150 ľudí.

Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I pod ČTS-P: ORP-892/SMz-01-I z 3. 7. 2001

zaslalo Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava vo veci porušenia cestného zákona podnet

na riešenie M. K. a L. Ď. podľa § 22a písm. a) bod 1 cestného zákona, nakoľko menovaní

ako organizátorka a spoluorganizátor zorganizovali bez povolenia cestného správneho

orgánu osvetovú akciu „Ži a nechaj žiť“ dňa 21. 6. 2001 na pozemných komunikáciách

Starého mesta v Bratislave. V odôvodnení podnetu sa uvádza, že príslušníkmi PZ bolo

zistené, že uvedená akcia bola oznámená a povolená len na Hodžovom námestí, pričom

účastníci dávali svojím konaním najavo pokračovanie akcie aj na iných miestach, resp. že

sa s bicyklami vyberú cez Staré mesto. Organizátorka na upozornenia príslušníkov PZ

nereagovala. Sprievod asi 100 až 150 cyklistov sa v čase o 17.15 hod. pohol z Hodžovho

námestia na Štefánikovu ul., ďalej na Šancovú, Krížnu, Špitálsku, Štúrovu, Šafárikovo

námestie, Dostojevského rad, Landererovu ul. a skončil akciu v čase o 18.00 hod. na

Košickej ul. pred budovou školy. Počas presunu účastníci sprievodu opakovane obsadzovali

obidva jazdné pruhy, pričom došlo k obmedzovaniu dopravy na uvedených komunikáciách,

premávka bola presmerovaná a usmerňovaná príslušníkmi ODI OR PR v Bratislave I.

Účastníci boli viackrát upozorňovaní, aby plnili pokyny príslušníkov PZ, pričom tieto

nerešpektovali. V čase od 14.45 hod (správne od 17.45 h) do 17.50 hod. bola účastníkmi

akcie blokovaná križovatka Šafárikovo námestie, kde si účastníci sadli na vozovku.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti boli v predmetnej veci vydané rozhodnutia

o uložení pokuty žalobcovi. Voči žalobcovi bolo postupované podľa cit. zák. ust. § 22a

písm. a) bod 1 cestného zákona a to z dôvodu užívania miestnych komunikácií I. a II. triedy

v rozpore s cestným zákonom, t. j. iný, než zvyčajným spôsobom bez povolenia cestného

správneho orgánu. V predmetnej veci nesporne došlo k naplneniu skutkovej podstaty

správneho deliktu. Nakoľko zhromaždenie bolo zorganizované právnickou osobou, je podľa

názoru súdu v danej veci individuálny postih účastníkov zhromaždenia vylúčený. Takýto

postih by bol možný len v prípade, že po oficiálnom ukončení zhromaždenia by jeho

účastníci pokračovali v akcii samostatne.

Treba jednoznačne konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané z dôvodu

nepovolenia zhromaždenia a zhromažďovacie právo nebolo v danom prípade žiadnym

spôsobom dotknuté.

Čo sa týka námietok žalobcu uvedených v žalobe, krajský súd nezistil pochybenia

majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súd nezistil v rozsahu tvrdení žalobcu žiadne

skutočnosti svedčiace o ukrátení práv žalobcu tým, že mu bola uložená pokuta za správny

delikt. Výška pokuty podľa názoru súdu bola určená v súlade s ust. § 22b ods. 1 cestného

zákona, nakoľko bola zohľadnená závažnosť, dĺžka a rozsah trvania protiprávneho konania.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so

zákonom a preto podľa ust. žalobu zamietol“.

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

1. 1. Podľa právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia podmienky výkonu tohto práva

ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného

poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie

podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.

1. 2. Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného

zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými vrátane práva zakladať na obranu

svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dohovoru výkon týchto práv môže podliehať

len takým obmedzeniam, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na predchádzanie

nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky alebo ochranu práv a slobôd

iných. Tento článok nebráni zavedeniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv

príslušníkmi ozbrojených síl, polície a úradníkmi štátnej správy.

1. 3. Podľa o zhromažďovacom práve v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zhromažďovacom práve“) výkon tohto práva slúži

občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu

informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí

vyjadrením postojov a stanovísk.

Podľa § 1 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve za zhromaždenie sa podľa tohto

zákona považujú aj pouličné sprievody a manifestácie.

Podľa § 1 ods. 4 zákona o zhromažďovacom práve na zhromaždenie nie je potrebné

predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Podľa § 3 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenie môže zvolať občan starší

ako 18 rokov alebo právnická osoba alebo skupina osôb.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenia sa musia

oznamovať obci (§ 16) s výnimkou:

a) zhromaždení usporadúvaných právnickými osobami prístupných len ich členom

alebo pracovníkom a menovite pozvaným hosťom;

b) zhromaždení usporadúvaných cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami

v kostole alebo v inej modlitebni, procesií, pútí a iných sprievodov a zhromaždení

slúžiacich na prejavy náboženského vyznania;

c) zhromaždení konaných v obydliach občanov;

d) zhromaždení menovite pozvaných osôb v uzavretých priestoroch.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o zhromažďovacom práve zvolávateľ je povinný

zhromaždenie písomne oznámiť obci tak, aby obec oznámenie dostala aspoň 5 dní vopred.

Obec môže v odôvodnených prípadoch prijať oznámenie aj v kratšej lehote. Za právnickú

osobu predloží oznámenie ten, kto je v tejto veci splnomocnený konať v jej mene.

Oznámenie sa môže predložiť aj osobne v pracovný deň v dobe medzi ôsmou a pätnástou

hodinou. Obec vytvorí podmienky, aby sa oznámenia mohli riadne prijímať.

Podľa § 8 zákona o zhromažďovacom práve obec môže s ohľadom na miestne

podmienky alebo na verejný poriadok navrhnúť zvolávateľovi, aby sa zhromaždenie konalo

na inom mieste alebo v iný čas.

Podľa § 9 zákona o zhromažďovacom práve obec môže zvolávateľovi uložiť, aby

zhromaždenie konané vo večerných hodinách bolo ukončené tak, aby nedošlo

k neprimeranému rušeniu nočného pokoja.

Podľa § 10 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve obec môže zhromaždenie

zakázať, ak sa má konať v mieste, kde by potrebné obmedzenie dopravy a zásobovania

bolo v závažnom rozpore so záujmom obyvateľstva, ak možno bez neprimeraných ťažkostí

konať zhromaždenie inde bez toho, že by sa tým maril oznámený účel zhromaždenia.

Podľa § 12 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenie, ktoré sa koná bez

toho, že bolo oznámené podľa § 5, bude spôsobom uvedeným v odseku 1 rozpustené, ak

nastali okolnosti, ktoré by odôvodnili jeho zákaz podľa § 10 ods. 1 až 3. To platí aj pre

zhromaždenia, ktoré neboli zvolané. Zodpovednosť zvolávateľov za priestupok nie je

dotknutá, aj keď zhromaždenie nebolo rozpustené.

Podľa § 12 ods. 5 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenie, ktoré bolo

oznámené a nebolo zakázané, môže byť spôsobom uvedeným v odseku 1 rozpustené, ak sa

podstatne odchýlilo od oznámeného účelu takým spôsobom, že v priebehu zhromaždenia

nastali okolnosti, ktoré by odôvodnili jeho zákaz podľa § 10 ods. 1.

Podľa § 14 zákona o zhromažďovacom práve, ktorý ustanovuje priestupok proti

zhromažďovaciemu právu, tomu, kto zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie bez toho, že

by splnil oznamovaciu povinnosť, alebo usporadúva zhromaždenie, ktoré bolo zakázané,

alebo závažne poruší inú povinnosť zvolávateľa podľa tohto zákona, môže byť uložená

pokuta do výšky 1 000 Sk.

1. 4. Podľa § 8 ods. 1 cestného zákona, na užívanie diaľnic, ciest a miestnych

komunikácií iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, než na ktoré sú určené

(ďalej len „zvláštne užívanie“), je potrebné povolenie cestného správneho orgánu,

s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 6, 7 a 9, vydané po dohode s dopravným

inšpektorátom. Cestný správny orgán môže v povolení určiť podmienky na zvláštne

užívanie a pre ich nesplnenie môže udelené povolenie zrušiť. Zvláštne užívanie sa povoľuje

na dobu určitú, ak u užívateľa trvajú dôvody, pre ktoré bolo povolenie udelené. Pri zmene

užívateľa, podmienok užívania a podobne je potrebné požiadať o nové povolenie, prípadne

o zmenu povolenia. Povolenie nie je potrebné na vozidlá ozbrojených síl, ozbrojených

bezpečnostných zborov a na presun poľnohospodárskych strojov a zariadení pri

poľnohospodárskych prácach v rámci obhospodarovaného územia.

Podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona cestný správny orgán a obec v rozsahu

svojej pôsobnosti uložia pokutu do 1 000 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe

oprávnenej na podnikanie podľa osobitných predpisov, ak bez povolenia cestného

správneho orgánu alebo v rozpore s vydaným povolením užíva diaľnicu, cestu alebo

miestnu komunikáciu iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú

určené, s výnimkou nadmerných a nadrozmerných prepráv (zvláštne užívanie).

2. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom (t. j.

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -21 z 27. júna 2002) došlo

k porušeniu jeho základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2

a a 2 dohovoru.

3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodnutím všeobecného súdu alebo

jeho postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, môže byť porušené každé základné právo,

ktoré je zaručené v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach

a základných slobodách, teda tak materiálne, ako aj procesné základné právo. Takto

ústavný súd napríklad už vyslovil, že všeobecný súd svojím postupom a právoplatným

rozhodnutím porušil nielen právo na súdnu ochranu (ako základné procesné právo) zaručené

v , ale aj právo vlastniť majetok a právo pokojne užívať svoj majetok

(ako základné materiálne práva) zaručené v , resp. v Dodatkového

protokolu k dohovoru (pozri nález z 20. decembra 2001 sp. zn. a nález z 15. júla

2003 sp. zn. ). V iných rozhodnutiach zase konštatoval, že všeobecný súd svojím

právoplatným rozhodnutím porušil právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života a právo na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti

obydlia, ktoré ako základné materiálne práva sú zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3

(pozri nález z 10. júla 2001 sp. zn. ), resp. konštatoval, že všeobecný súd

svojím postupom, t. j. tým, že neprijal opatrenia zamerané na ochranu maloletých detí pred

zlým zaobchádzaním s nimi, porušil ich základné (materiálne) práva na ochranu proti

neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa a na ochranu proti

zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa a 3 (pozri nález z 9. júla

2003 sp. zn. ).

Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry tykajúcej sa jeho

právomoci v zmysle cit. . V zmysle tohto článku je ústavná ochrana

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a ). Úloha ústavného súdu, ktorý zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, , , ).

Inými slovami, ústavný súd má právomoc konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach garantovaných základných práv a slobôd alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou vždy vtedy, keď je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo keď účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so

súvisiacou ústavnou úpravou základných práv a slobôd alebo s ich úpravou v príslušnej

medzinárodnej zmluve. Je pritom celkom bez právneho významu, či takéto nezlúčiteľné

účinky vyvoláva postup všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutie, a či sú nimi dotknuté

materiálne alebo procesné základné práva a slobody. Pri takomto uplatňovaní svojej

právomoci môže ústavný súd na jednej strane dôsledne plniť svoju nezastupiteľnú úlohu

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle a na druhej strane

vylúčiť akúkoľvek možnosť zamieňania jeho úlohy s úlohou všeobecného súdu tretej,

prípadne štvrtej inštancie.

V rozsahu tejto svojej právomoci ústavný súd aj v danej veci preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia materiálneho základného práva

podľa označených článkov a dohovoru.

4. Zhromažďovacie právo podľa , resp. podľa dohovoru nie je

právom absolútnym; môže byť ústavne konformným spôsobom obmedzené. Z hľadiska

týchto článkov a dohovoru, ktorých ochrany sa dovolal sťažovateľ, bolo potrebné

predovšetkým posúdiť, či rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba

podaná proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým mu bola uložená pokuta na základe

skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozhodnutí, možno považovať za zasahovanie

(obmedzenie) do základného práva sťažovateľa pokojne sa zhromažďovať, ktoré mu tieto

články zaručujú, a v kladnom prípade, či je možné toto obmedzenie (zasahovanie) tak

z ústavného hľadiska, ako aj z hľadiska dohovoru ospravedlniť, alebo ho treba považovať za

porušenie základného práva sťažovateľa.

V zmysle pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený

cieľ. Z citovanéh a dohovoru a príslušnej judikatúry ústavného súdu

(napr. , ) alebo Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“

(napr. Ezelin v. Francúzsko, rozsudok z 26. apríla 1991)] ďalej vyplýva, že ospravedlniť

zasahovanie (obmedzenie) do základného práva pokojne sa zhromažďovať možno len

vtedy, ak obmedzenie bolo ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného

cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane

(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (t. j.

obmedzenie je v súlade so zásadou proporcionality).

4. 1. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ bol postihnutý pokutou

správneho orgánu v súvislosti so zhromaždením, ktorého bol zvolávateľ (pozri § 3 zákona

o zhromažďovacom práve). Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že vzhľadom na

podstatu práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta (pozri aj ), a okolnosti

danej veci je potrebné sťažovateľa bez ohľadu na to, že je právnickou osobou, považovať za

subjekt zhromažďovacieho práva v zmysle citovaného a dohovoru.

4. 2. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol uskutočniť zvolané zhromaždenie

vrátane pouličného sprievodu v súlade s účelom, ktorý sledoval, a až následne bol

potrestaný napadnutou pokutou. Táto okolnosť však pre posúdenie, či došlo k zasahovaniu

(obmedzeniu) do základného práva sťažovateľa na pokojné zhromaždenie, bola právne

bezvýznamná, pretože podľa názoru ústavného súdu za obmedzenie tohto základného práva

treba považovať opatrenia orgánov verejnej moci, ktoré sú prijímané nielen pred

uskutočnením zhromaždenia alebo v jeho priebehu, ale aj po jeho skončení. Krajský súd

teda tým, že svojím rozsudkom „potvrdil“ opodstatnenosť sankcie, ktorou bol sťažovateľ

postihnutý príslušným správnym orgánom v priamej súvislosti s uskutočnením

zhromaždenia, ktorého bol zvolávateľ, obmedzil právo sťažovateľa na pokojné

zhromažďovanie v zmysle citovaných článkov a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené mal ústavný súd preukázanú ústavne relevantnú súvislosť

medzi namietanými skutočnosťami a označeným základným právom sťažovateľa.

4. 3. pojem „pokojne sa zhromažďovať“ bližšie nedefinuje. Zo zákona

o zhromažďovacom práve vyplýva, že výkon tohto práva slúži občanom predovšetkým na

využívanie slobody prejavu, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení

verejných a iných spoločenských záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk; za

zhromaždenie sa považujú aj pouličné sprievody a manifestácie (pozri citovaný § 1 ods. 2

a 3 zákona o zhromažďovacom práve). Právo pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ods. 1

je teda úzko spojené s právom na slobodu prejavu a s právom na informácie podľa

. Ďalším definičným znakom výkonu tohto základného práva je

imperatív, že priebeh zhromaždenia bude „pokojný“. Na základe uvedeného možno

konštatovať, že sloboda zhromažďovania a právo prostredníctvom nej vyjadriť názory patrí

k prvoradým hodnotám demokratickej spoločnosti.

Obdobný obsah tohto práva vyplýva aj z dohovoru a príslušnej judikatúry ESĽP.

Aj podľa ESĽP je výkon zhromažďovacieho práva podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru osobitným

výkonom práva na slobodu prejavu (pozri napr. citovaný rozsudok Ezelin) a v tomto spojení

jedným zo základov demokratickej spoločnosti.

Na rozdiel od dohovoru však z explicitne vyplýva (ako ďalší definičný znak

tohto základného práva) zákaz podmieňovať zhromaždenie „povolením“ orgánu verejnej

správy. Zákon o zhromažďovacom práve k tomu uvádza, že na zhromaždenie nie je

potrebné „predchádzajúce povolenie“ štátneho orgánu. Zhromaždenia však môžu podliehať

oznamovacej povinnosti zvolávateľa (pozri aj § 4 a 5 zákona o zhromažďovacom práve).

4. 4. Ústavný súd sa ďalej pri skúmaní podstaty sťažnosti sústredil na postupné

zodpovedanie týchto troch základných otázok (pozri bod 4):

a) či obmedzenie zhromažďovacieho práva sťažovateľa, ku ktorému došlo

napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo založené na zákone,

b) či bolo dostatočne odôvodnené sledovaným cieľom a

c) či bolo skutočne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa.

4. 5. V súvislosti s ústavnou požiadavkou „zákonnosti“ obmedzenia základných práv

a slobôd ústavný súd konštatuje, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd

považoval rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty sťažovateľovi za „v súlade so

zákonom“. Je evidentné, že pod „zákonom“ mal na mysli „cestný zákon“, in concreto jeho

ustanovenie „§ 22a písm. a) bod 1“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi skutočne bola uložená pokuta vo výške

30 000 Sk podľa tohto ustanovenia cestného zákona. Krajský súd v napadnutom rozsudku

k tomu uviedol, že podľa tohto ustanovenia cestného zákona bolo voči sťažovateľovi

„postupované (...) z dôvodu užívania miestnych komunikácií I. a II. triedy v rozpore

s cestným zákonom, t. j. iným, než zvyčajným spôsobom bez povolenia cestného správneho

orgánu. V predmetnej veci nesporne došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho

deliktu (... )“.

Podľa názoru ústavného súdu však na ospravedlnenie zisteného obmedzenia -

zasahovania do zhromažďovacieho práva sťažovateľa nebolo možné v okolnostiach danej

veci použiť cestný zákon (jeho ustanovenie § 22a písm. a) bod 1), ale zákon

o zhromažďovacom práve.

Odhliadnuc od podstatne odlišného účelu oboch dotknutých zákonov, zákon

o zhromažďovacom práve obsahuje osobitné ustanovenia o uložení pokuty za závažné

porušenie povinnosti zvolávateľa podľa tohto zákona (pozri citovaný § 14 ods. 1). V tomto

rozsahu ho treba preto vo vzťahu k cestnému zákonu považovať za lex specialis, a teda za

príslušný zákonný podklad na obmedzenie slobody zhromažďovania. Za takýto zákon vo

vzťahu k cestnému zákonu ho však treba považovať aj z ďalších dôvodov.

Už bolo konštatované, že definičným znakom zhromažďovacieho práva podľa

je zákaz podmieňovať zhromaždenie „povolením“ orgánu verejnej správy. Sťažovateľovi

však bola uložená pokuta podľa citovaného § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona za

užívanie miestnej komunikácie iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely práve

z dôvodu, že sa tak stalo „bez povolenia cestného správneho orgánu“. Tvrdenie krajského

súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „napadnuté rozhodnutie nebolo vydané

z dôvodu nepovolenia zhromaždenia a zhromažďovacie právo nebolo v danom prípade

žiadnym spôsobom dotknuté“, je vzhľadom na túto podmienku postihu podľa cestného

zákona prinajmenej nejasné. Už bolo uvedené, že napadnutý rozsudok krajského súdu s jeho

právnym záverom „o zákonnosti uloženej pokuty“ sťažovateľovi nemožno považovať za

taký, ktorým nebolo zhromažďovacie právo „dotknuté“ (pozri bod 4. 2.). Nemožno ho ani

považovať za taký, aby bolo opodstatnené tvrdenie krajského súdu, že rozhodnutie o pokute

„nebolo vydané z dôvodu nepovolenia zhromaždenia“.

Porušenie cestného zákona sťažovateľom bolo podľa krajského súdu (a pred ním

správneho orgánu) založené na užívaní «(...) miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo

námestie II. tr., Štefánikova ulica I. tr., Krížna ulica I. tr., Špitálska ulica II. tr., Štúrova

ulica II. tr., Šafárikovo námestie I. tr., Dostojevského rad I. tr., Landererova ulica II. tr.,

Košická ulica II. tr., - iným než zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie

„Ži a nechaj žiť“ spojenej s presunom cca 100 až 150 cyklistov po týchto komunikáciách

dňa 21. 06. 2001 bez povolenia cestného správneho orgánu (...)», teda na takom užívaní

miestnych komunikácií, s ktorým pri výkone zhromažďovacieho práva výslovne počíta

zákon o zhromažďovacom práve.

Z tohto zákona vyplýva, že zvolávateľ je okrem iného povinný v oznámení o zvolaní

zhromaždenia obci uviesť „účel zhromaždenia, deň a miesto jeho konania a čas začatia; ak

ide o zhromaždenie na verejnom priestranstve, aj predpokladaný čas jeho ukončenia; (...) ak

má ísť o pouličný sprievod, východiskové miesto, cestu a miesto ukončenia (...)“ [§ 5 ods. 2

písm. a) a d) zákona o zhromažďovacom práve]. Pod „verejným priestranstvom“ sa pritom

na účely zákona o zhromažďovacom práve rozumejú „pozemné komunikácie (...) ako

námestia, triedy a ulice (...)“ (§ 18 zákona o zhromažďovacom práve), teda aj také

komunikácie, na ktoré sa inak vzťahuje cestný zákon so sankciou za užívanie „bez

povolenia“ alebo „v rozpore s vydaným povolením“ [§ 8, § 22a písm. a) a § 22c ods. 1

písm. a) cestného zákona]. Podľa zákona o zhromažďovacom práve je zvolávateľ okrem

iného povinný „riadiť priebeh zhromaždenia tak, aby sa podstatne neodchyľovalo od účelu

zhromaždenia uvedeného v oznámení“ [§ 6 ods. 5 písm. c) cit. zákona].

V danej veci je zrejmé, že tak správny orgán, ako aj krajský súd, vychádzali z toho,

že sťažovateľ sa v rámci výkonu svojho zhromažďovacieho práva v rozpore so svojimi

povinnosťami zvolávateľa odchýlil od účelu zhromaždenia uvedeného vo svojom oznámení

tým, že „užil“ v rozhodnutí o pokute označené „miestne komunikácie I. a II. triedy“.

Vzhľadom na povahu porušenia povinností, ktoré bolo sťažovateľovi správnym orgánom

vytknuté, mohol sťažovateľ „porušiť“ len svoje povinnosti zvolávateľa zhromaždenia, ktoré

mu vyplývajú zo zákona o zhromažďovacom práve, a nie z cestného zákona. Ak by tomu

bolo totiž inak, teda tak, ako to tvrdil krajský súd, cestný zákon by bol zrejme v rozpore

s z dôvodu, že na všetky „pouličné sprievody a manifestácie“, ktoré inak zákon

o zhromažďovacom práve považuje za „chránené“ zhromaždenia, by bolo potrebné uplatniť

ustanovenie o predchádzajúcom „povolení cestného správneho orgánu“, resp. „obce“ (§ 8

cestného zákona), pretože užívanie miestnych komunikácií, ku ktorému pri takýchto

zhromaždeniach nevyhnutne dochádza, je nepochybne ich užívaním „iným spôsobom než

zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú určené“, čo je užívanie, ktoré cestný zákon

podmieňuje pod hrozbou uloženia sankcie uvedeným udelením povolenia.

Vzhľadom na tieto dôvody nemohli byť označené porušenia povinností sťažovateľa

ako zvolávateľa zhromaždenia postihnuté podľa cestného zákona, ale podľa zákona

o zhromažďovacom práve. Ústavný súd už uviedol, že a dohovor vrátane príslušnej

judikatúry predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice

pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej

hlave , a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu

prekročiť (mutatis mutandis ). Krajský súd takto nepostupoval, jeho právny

záver, ktorý ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedol k napadnutému rozsudku, je

zjavne neodôvodnený a účinky takejto interpretácie a aplikácie sú zjavne nezlúčiteľné

s a dohovoru. Obmedzenie slobody zhromažďovania sťažovateľa, ku

ktorému došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, nebolo v dôsledku toho založené na

zákone.

Pretože každé obmedzenie základného práva pokojne sa zhromažďovať v zmysle

a dohovoru sa musí opierať o „zákon“, a pretože v prípade napadnutého

rozsudku krajského súdu tomu tak nebolo, je tento nedostatok napadnutého rozsudku sám

osebe dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd na jeho základe konštatoval, že krajský

súd týmto svojím rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa zaručené označenými

článkami a dohovoru.

4. 6. Nad rámec uvedeného konštatovania a vzhľadom na tvrdenie krajského súdu, že

„Výška pokuty (...) bola určená v súlade s ust. § 22b ods. 1 cestného zákona, nakoľko bola

zohľadnená závažnosť, dĺžka a rozsah trvania protiprávneho konania“, ústavný súd

konštatuje, že v tej časti výroku predmetného rozhodnutia primátora, ktorou sa uložila

pokuta sťažovateľovi aj «za užívanie miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo námestie

II. tr., (...) iným než zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie „Ži

a nechaj žiť“ (...) dňa 21. 06.2001 bez povolenia cestného správneho orgánu (...)», je toto

rozhodnutie v rozpore s právom sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28

ods. 1 a 2 a a 2 dohovoru, pretože na Hodžovo námestie v Bratislave

bolo predmetné zhromaždenie 21. jún 2001 v čase od 16.30 h do 18.00 h Miestnemu úradu

Bratislava Staré Mesto nepochybne riadne a včas oznámené v súlade so zákonom

o zhromažďovacom práve. Krajský súd v napadnutom rozsudku na prípad Hodžovho

námestia osobitne nereagoval, ale potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty

sťažovateľovi evidentne aj vo vzťahu k riadne oznámenému zhromaždeniu sťažovateľa.

Pokiaľ ide o pouličný sprievod organizovaný sťažovateľom 21. júna 2001

v Bratislave po Štefánikovej ulici, Krížnej ulici, Špitálskej ulici, Štúrovej ulici,

Šafárikovom námestí, Dostojevského rade, Landererovej ulici a po Košickej ulici, je

pravdou, že toto zhromaždenie v zmysle § 5 zákona o zhromažďovacom práve oznámené

nebolo. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu a súvisiacich rozhodnutí a príloh však

nevyplýva, že by predmetný pouličný sprievod organizovaný sťažovateľom v označených

uliciach Bratislavy 21. júna 2001 bol Miestnym úradom Bratislava Staré Mesto podľa

ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve rozpustený. Ústavný súd má

vážnu pochybnosť, či sankciu uloženú podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona vo

výške 30 000 Sk rozhodnutím primátora sťažovateľovi «za užívanie miestnych komunikácií

I. a II. tr. – (...), Štefánikova ulica I. tr., Krížna ulica I. tr., Špitálska ulica II. tr., Štúrova

ulica II. tr., Šafárikovo námestie I. tr., Dostojevského rad I. tr., Landererova ulica II. tr.,

Košická ulica II. tr., - iným než zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie

„Ži a nechaj žiť“ spojenej s presunom cca 100 až 150 cyklistov po týchto komunikáciách

dňa 21. 06. 2001 bez povolenia cestného správneho orgánu», je možné vzhľadom na

okolnosti veci považovať za nevyhnutné a primerané pre dosiahnutie sledovaného

legitímneho cieľa. V danej veci nikto nespochybnil, že išlo o pokojné zhromaždenie,

ktorého účelom bolo formou hromadného prejazdu cyklistov po vybraných komunikáciách

hlavného mesta Slovenskej republiky poukázať na potrebu komplexného podporovania

verejnej dopravy a systematickejšieho riešenia dopravnej situácie v meste a pripomenúť si

symbolickou minútou ticha všetky obete automobilizmu na Slovensku. Podľa názoru

ústavného súdu dôvody, ktoré boli uvedené správnym orgánom pri uložení pokuty,

nemožno prima facie považovať vzhľadom na význam slobody zhromažďovania za

relevantné a dostatočné na to, aby odôvodnili potrebu sankcionovať zvolávateľa uvedeným

spôsobom za nesplnenie označených povinností podľa zákona o zhromažďovacom práve.

Okrem toho, uloženie pokuty na základe cestného zákona vo výške 30 000 Sk sa javí

byť prinajmenej neprimerané už aj vzhľadom na to, že ustanovenie § 14 ods. 1 zákona

o zhromažďovacom práve pripúšťa uloženie pokuty tomu, kto zvoláva alebo usporadúva

zhromaždenie bez toho, že by splnil oznamovaciu povinnosť, alebo usporadúva

zhromaždenie, ktoré bolo zakázané, alebo závažne poruší inú povinnosť zvolávateľa podľa

tohto zákona, do výšky 1 000 Sk.

Vzhľadom na uvedené by podľa názoru ústavného súdu bolo zrejmé porušené

základné právo sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie podľa a

dohovoru aj v časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá sa týka „neoznámeného

zhromaždenia“ sťažovateľa konaného 21. júna 2001.

4. 7. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 4. 1. až 4. 5. tohto nálezu ústavný

súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci svojimi účinkami za

nezlúčiteľné s a dohovorom, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto

nálezu.

5. V zmysle ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd s ohľadom na uvedené zvláštne okolnosti danej veci (pozri bod 2. 1. až

2. 5. nálezu) dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku

a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené

v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti

na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný

zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je

viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

6. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie vo výške

10 000 Sk, ktorú odôvodnil tým, že pokuta uložená v rozpore s a cestným zákonom

mala likvidačný charakter, pretože presahovala finančné možnosti dobrovoľného združenia,

zástupcovia sťažovateľa v čase podania ústavnej sťažnosti boli už vyše roka a pol v neistote

a pod veľkým psychickým tlakom, na vymoženie pokuty bola nariadená exekúcia spojená

so zákazom nakladať s majetkom, trovy exekúcie presiahli 50 000 Sk, sťažením možnosti

získať granty od donorov a obmedzením možnosti napĺňať ciele združenia.

Vzhľadom na okolnosti danej veci však ústavný súd dospel k názoru, že zvláštne

okolnosti posudzovanej veci, závery ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa zaručené

v a v dohovoru predstavujú samé osebe primerané spravodlivé

zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 15 080 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom

Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,

podanie sťažnosti z 27. decembra 2002 a písomné stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

z 22. januára 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk

a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk, a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný

v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk [§ 13 ods. 8 a § 19

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„vyhláška“)]. Ústavný súd k výslednej sume, teda k sume 12 670 Sk pripočítal daň

z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 2 407,30 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Takto priznaná

suma celkom činí zaokrúhlene (§ 25 vyhlášky) sumu 15 080 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2004