Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a

zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Klučku, JUDr.

Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí

22. júna 1999 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky za účasti

Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 152 v spojení s čl. 125

písm. a) a podľa ) o vyslovenie nesúladu

ustanovenia v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny

poriadok) s , s , s a 4, s a 2, s

Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č. a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie n i e j e v súlade

s ustanovením v spojení s a Slovenskej

republiky a s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č.

Podľa v spojení s ustanovením

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov stráca ustanovenie v

znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky účinnosť a po deväťdesiatich dňoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky platnosť.

2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. februára

1998 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na začatie konania o súlade Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor", resp. "Dohovor“)

v spojení s a , , 4, , 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Svoj návrh generálny prokurátor zdôvodňuje tým, že „bývalé Federálne

zhromaždenie ČSFR zásadným spôsobom novelizovalo zák. č.

. Touto novelou bolo okrem iného v druhej hlave

piatej časti upravené konanie a rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov.

Touto novelou bolo zároveň prijaté aj ustanovenie § 250f/OSP, v zmysle ktorého

v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne

zisteného skutkového stavu, a ak ide len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez

pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom. Rovnako postupuje, ak je napadnuté

rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Na základe citovaného ustanovenia dochádza v súdnej praxi k rozhodovaniu

správnych senátov bez nariadenia pojednávania, čím došlo k prelomeniu zásady

bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho procesu. Tento postup je však v rozpore

s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a s článkom 48 ods. 2 .

Podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí

byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo

časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Podľa článku 11 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a

slobôd.

Podľa článku 12 ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa článku 13 ods. 3 zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa článku 13 ods. 4 pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa článku 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 46 ods. 2 kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa článku 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa , v zmysle ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je

nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide

len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom.

Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo pre nedostatok dôvodov.

Ustanovenie upravuje možnosť pre správny súd rozhodnúť o žalobe bez

pojednávania. Týmto však dochádza k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania,

ktorá nie je iba v záujme jeho účastníkov, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným

z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti. Každý sa môže

obrátiť na nezávislý a nestranný súd a uplatňovať si takto svoje práva, čo sa deje zásadne

verejne. Toto právo patrí medzi základné a neodňateľné ľudské práva.

Ďalším dôvodom, pre ktorý je protiústavný a rozporný s Európskym

dohovorom, je skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republike je koncipované ako

jednoinštančné konanie bez možnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Správne senáty súdov sú teda prvým, ale zároveň aj posledným nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, na ktorom si účastník správneho konania môže

uplatňovať právo na súdnu ochranu tak, ako to má na mysli článok 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru a .

Pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v sa v praxi slovenských súdov

vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate

vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania.

Týmto dochádza k tomu, že účastníci konania nie sú súdom riadne vypočutí

a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom

13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 .

Takto je spochybňovaná aj zásada spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má

byť účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, čo je potom aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 a 2 .

V rámci tohto princípu je potrebné chápať aj ako povinnosť štátu umožniť

účastníkovi konania osobný prístup na súd, jeho následné vypočutie a prejednanie veci

v jeho prítomnosti.

Ustanovenie teda znemožňuje účastníkom konania riadne si uplatniť

svoje práva na spravodlivý súdny proces a je v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru,

s článkom 46 ods. 1 a 2, s článkom 48 ods. 2, ale aj inými spomenutými ustanoveniami

.

Správne súdy, ako vyplýva z , sa nemôžu obmedziť len na preskúmavanie

zákonnosti správneho rozhodnutia, ale majú posúdiť, či zistenie skutkového stavu je

postačujúce pre posúdenie veci, a či nie je v rozpore s obsahom spisu. Ak správny súd dôjde

k záveru, že tomu tak nie je, mal by rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušiť a vec mu

vrátiť na nové konanie. Je nesporné, že pri hodnotení týchto skutočností majú dôležitú

úlohu účastníci konania, a preto ich účasť na konaní vedenom pred správnym senátom je tak

isto potrebná ako pri konaní ktoréhokoľvek iného všeobecného súdu.

Tu je možné poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994

vo veci Fredin (A-280), kde súd aj napriek námietke štátu, že najvyšší správny súd môže

rozhodnutie len anulovať, nemôže ho však nahradiť iným rozhodnutím, a teda môže vec

rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, uviedol, že ak je najvyšší

správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné

prejednanie veci porušením článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Súd tiež v rozhodnutí

skonštatoval, že posudzovanie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo

prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

S problematikou plnenia článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru má už svoje

skúsenosti aj Slovenská republika, pretože Európska komisia pre ľudské práva napr.

rozhodla vo veci prípustnosti sťažnosti č. 26384/95 podanej Máriou Šamkovou proti

Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila

túto sťažnosť za prípustnú z dôvodu, že:

a) súd vydal nespravodlivé rozhodnutie z dôvodu chybného výkladu zákona,

b) vo veci sa neuskutočnilo verejné pojednávanie,

c) v konaní boli zbytočné prieťahy.

Aj z týchto rozhodnutí je zrejmé, že neverejné konanie v správnom súdnictve, pri

absencii opravného prostriedku proti vydanému rozhodnutiu, nie je možné považovať za

rešpektovanie zásad spravodlivého súdneho procesu, tak ako sú uvedené v článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru, a zbavuje účastníkov konania bežných procesných prostriedkov

zameraných napr. na úplnosť dokazovania, možnosť namietať zaujatosť senátu, prípadne

jeho jednotlivých členov atď“.

Z vyššie uvedených dôvodov preto generálny prokurátor navrhuje vydať nález v tomto

znení:

„ustanovenie nie je v súlade s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

v spojení s článkom 11, článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 3 a 4, článkom 46 ods. 1 a 2,

článkom 48 ods. 2 “.

Na výzvu predsedu ústavného súdu generálny prokurátor listom zo 17. júna 1998

oznámil, že súhlasí s tým, aby v prejednávanej veci ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania. Súhlas s upustením od ústneho pojednávania dal ústavnému súdu aj nový

generálny prokurátor Milan Hanzel, a to listom z 9. februára 1999 č. VI Gc 3102/98.

2. Na základe výzvy predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky o zaujatie

stanoviska k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o

súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru v spojení

s označenými článkami predseda Národnej rady Slovenskej republiky oznámil listom

z 30. apríla 1998, že sa stotožňuje s návrhom generálneho prokurátora. Uviedol, že

pripravovaný návrh nového neuvažuje o znení, podľa

ktorého by súd mohol rozhodnúť o žalobe bez pojednávania.

Konanie vo veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nebolo ukončené počas

funkčného obdobia predchádzajúcej Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda

ústavného súdu preto opätovne vyzval predsedu novozvolenej Národnej rady Slovenskej

republiky o zaujatie stanoviska. Listom z 28. januára 1999 tento oznámil, že vo veci PL. ÚS

14/98 zotrváva na pôvodnom stanovisku z 30. apríla 1998 (vyhovieť návrhu generálneho

prokurátora v plnom rozsahu), že netrvá na ústnom pojednávaní a neurčuje zástupcu

Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie.

3. Predseda ústavného súdu vyzval na zaujatie stanoviska podľa § 39 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. (ďalej len „“) aj predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“). Ten listom

zo 7. mája 1998 zaslal ústavnému súdu stanovisko v prejednávanej veci vedenej pod sp.zn.

, v ktorom uvádza:

„V správnom súdnictve (konanie v súčasnosti upravené len v V. časti ) ide

o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, tj. o určitý spôsob súdnej kontroly

zákonnosti rozhodovania verejnej správy. Sú to rozhodnutia, v ktorých už uplatnili svoju

zákonom danú kompetenciu orgány správy I. a II. stupňa, a súdy tieto rozhodnutia iba

preskúmavajú ( ), a to v rozsahu podanej žaloby. Ide teda o osobitný

druh konania, odlišný od konania v sporoch o právo podľa časti III. . Tento druh

konania má svoje osobitosti najmä v tom, že platí kasačný princíp, dokazovanie sa

nevykonáva, resp. sa vykonáva len výnimočne, čo vyplýva aj z toho, že pre súd je podľa

zákona ( ) rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania žalobou

napadnutého rozhodnutia. Ustanovenia iných častí sa použijú len v rozsahu

vymedzenom v .

Ustanovenie § 250f treba vykladať v kontexte aj s ďalšími ustanoveniami, najmä 2.

hlavy V. časti , tj. v súlade so základnými zásadami, ktoré sú vlastné správnemu

súdnictvu a odlišujú ho od ostatnej agendy všeobecného súdnictva (tak ako je vyjadrené

najmä v III. a IV. časti ).

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy,

pričom ide o rozhodnutia rôzneho druhu a obsahu. Len zo skutočnosti, že súdy

preskúmavajú tieto rozhodnutia v konaní, ktorého právna úprava bola zaradená do

, neznamená, že všetky veci, ktorými sa správne senáty

súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má na mysli čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru.

Základným kritériom pre aplikáciu Dohovoru je to, aby predmetom konania

a rozhodnutia súdu boli občianske práva (nároky) alebo záväzky toho, kto sa na súd obrátil,

alebo oprávnenosť akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Kvalita procesu podľa čl. 6

Dohovoru musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná, a aj bez ohľadu na

odvetvia práva, ktorým je rozhodnutie upravené, bez ohľadu na príslušnosť orgánov, ktoré

rozhodli, k odvetviu štátnej správy. Konštrukcia procesných vzťahov je teda určená

významom práv, o ktorých má byť rozhodnuté alebo ktorých sa môže rozhodnutie dotknúť.

(pozri Dušan Hendrych a kol.: Správní právo – Obecná část 2. vydanie, C. H. Beck, bod 470

a nasl.). Ak sa však preskúmavané rozhodnutie netýka občianskych práv alebo záväzkov

alebo nejde o posúdenie oprávnenosti trestného obvinenia, nie je namieste vyžadovanie

dodržiavania čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru.

S poukazom na judikatúru ESĽP a KĽP (pozri JUDr. Ing. Jan Čapek, CSc., Evropský

soud a Evropská komise pro lidská práva – Přehled judikatúry a nejzávažnějších případů –

LINDE Praha, a. s. 1995, str. 44 a nasl.) možno konštatovať, že požiadavka dodržiavania čl.

6 ods. 1 Dohovoru – pokiaľ ide o verejnosť konania a účasť na prerokovaní veci – je

v každom z uvádzaných prípadov viazaná na veci, kde ide v skutočnosti o civilnoprávne

nároky, bez ohľadu na to, kto o nich rozhodol. Tak je to aj v prípade Fredin c/a Švédsko –

ktorým generálny prokurátor argumentuje dôvodnosť svojho návrhu.

V správnom súdnictve súdy SR preskúmavajú celý rad rozhodnutí orgánov verejnej

správy, o ktorých nie je možné tvrdiť, že sa nimi rozhodlo o občianskych právach a

záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia. Skutočnosť, že samotný pojem

„občianske práva a záväzky“ doposiaľ nie je jednoznačne nikde definovaný a aj judikatúra

ho len postupne definuje v jednotlivých konkrétnych prípadoch, pričom sa chápe v podstate

ako „práva a záväzky súkromnej povahy“, nasvedčuje tomu, že vyslovenie rozporu § 250f

s Dohovoru by zasiahlo aj do právnej úpravy prerokúvania a rozhodovania takých

vecí, ohľadom ktorých Dohovor neposkytuje takú procesnú ochranu, akú poskytuje práve

len vo veciach občianskych práv a záväzkov.

V praxi najvyššieho súdu sa vyskytujú prípady rozhodovania o zákonnosti takých

rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré z hľadiska predmetu nie sú rozhodnutiami o

občianskych právach a záväzkoch v zmysle doterajšej judikatúry ESĽP, keďže sú výslovne

rozhodnutiami o verejných subjektívnych právach a povinnostiach. Takými sú napr.

rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, rozhodnutia vydané Radou SR pre rozhlasové a

televízne vysielanie, viaceré druhy rozhodnutí v daňovej a colnej agende, licenčnej agende.

Nie je vylúčené, že aj niektoré rozhodnutia v agende verejných a štátnych zamestnancov

nebude možné ponímať ako rozhodnutia o súkromných právach (pozri vec Sunday Timex –

A – 307, str. 48 uvádzanej publikácie)".

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR generálny prokurátor sa v podanom návrhu

nevenoval dostatočne práve tej časti ustanovenia čl. 6 Dohovoru, ktorá sa odvoláva na

znenie prvej časti prvej vety čl. 6 ods. 1. Táto stanovuje požiadavky na spravodlivý proces,

avšak nemožno ju posudzovať oddelene od tej časti prvej vety ods. 1 čl. 6, ktorá vymedzuje

okruh prípadov, na ktoré sa čl. 6 Dohovoru vzťahuje.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku ďalej uvádza:

"Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 – ktorý považujeme z hľadiska činnosti správnych senátov

za relevantný, uvádzame, že napadnuté procesné ustanovenie nie je v rozpore s uvedeným

článkom , lebo sa nedotýka práva účastníka požiadať súd o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy a súd na základe podaného návrhu (žaloby) o

zákonnosti napadnutého rozhodnutia rozhodne rozsudkom.

Citované ustanovenie sa neprieči ani . Práve naopak, smeruje

k tomu, aby sa vec prerokovala zásadne verejne a bez zbytočných prieťahov. Samotný čl. 48

ods. 2 však predpokladá, že verejné prerokovanie veci nemá charakter absolútny, lebo

dovoľuje, aby sa vo výnimočných prípadoch vymedzených v zákone konalo na súde bez

účasti verejnosti, pod ktorým treba rozumieť aj rozhodnutie bez pojednávania. Z povahy

veci je potom aj vylúčená možnosť účasti na pojednávaní. Takýto postup je vyjadrený

samotným , z ktorého vyplýva, že podľa zákona tak môže urobiť súd

v správnom súdnictve len v stanovených prípadoch. Nemá teda povinnosť rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania.

Posúdenie, či ide o jednoduchý prípad, ponecháva zákon súdu, ktorý sám môže

uvážiť, podľa konkrétnych okolností prípadu (o.i. aj so zreteľom na charakter právnych

vzťahov), že pojednávanie nenariadi a rozhodne bez účasti verejnosti. Je potom na

rozhodnutí senátu, aby uvedené ustanovenie aplikoval v súlade s čl. 6 Dohovoru, tj. vo

veciach občianskych práv a záväzkov.

Bude však na jeho rozhodnutí aj to, či ho bude aplikovať aj v iných prípadoch, než sú

veci uvedené v Dohovore, čo by pri vyslovení neústavnosti znamenalo, že

verejné pojednávanie musí byť vždy, aj pokiaľ sa prerokúvanie veci týka iných práv, než sú

uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

To by však súčasne viedlo k záveru, že v rozpore s je každé procesné

ustanovenie, ktoré umožňuje na súde akékoľvek neverejné konanie.

Právo rozhodovať bez pojednávania aj podľa citovaného bolo

nepochybne prelomením zásady bezprostrednosti a ústnosti, ktorá sa však uplatňuje aj

v niektorých iných prípadoch súdneho rozhodovania, ktoré súd vykonáva podľa (napr.

§ 115 o všeobecnom práve súdu rozhodnúť vo vymedzených prípadoch o tom, že

v konkrétnej veci nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, § 175j, podľa ktorého netreba

nariaďovať pojednávanie na prerokovanie dedičstva vo vymedzených prípadoch, § 189 o

práve súdu rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov vhodnosti v konaní o spôsobilosti na

právne úkony, § 214 ods. 2 o možnosti rozhodnúť bez povinnosti nariadiť pojednávanie

v odvolacom konaní, § 243a o nariadení pojednávania vo veciach dovolacích, § 253 ods. 2

v časti o nariadení výkonu rozhodnutia), okrem toho ide o celý rad rozhodnutí v trestných

veciach.

Ak generálny prokurátor argumentuje prípadom Fredin c/a Švédsko, ako už bolo

vyššie uvedené, problém jednoinštančnosti a rozhodovanie bez nariadenia pojednávania

podľa nášho názoru bezprostredne a so všeobecnou platnosťou nesúvisia.

Pre úplnosť poznamenávame, že na názory vyslovené v súčasnosti Ústavným súdom

o aplikácii súdna prax už reaguje citlivejším posudzovaním podľa predmetu

konania v konkrétnej veci v záujme dodržiavania ústavnej zásady verejnosti súdneho

konania zakotvenej v “.

4. Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 28. mája 1998 predbežne

prerokovalo návrh generálneho prokurátora, ktorý spĺňal všetky náležitosti § 20 a § 37 ods.

2 o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ""), a preto tento návrh prijalo na ďalšie konanie.

Účastníci konania súhlasili s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho

pojednávania ( ), preto ústavný súd vec prejednal

a rozhodol o nej na neverejnom zasadnutí, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu.

II.

1. Plénum ústavného súdu po vyhodnotení vyššie uvedených stanovísk účastníkov

konania, vyjadrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s prihliadnutím na

platnú právnu úpravu dospelo k záveru, že návrh generálneho prokurátora je v podstatnej

časti dôvodný. Neústavnosť napadnutého ustanovenia pritom podľa právneho

názoru ústavného súdu nevyplýva len z rozboru napadnutého ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, ale najmä z podstaty súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva v

Slovenskej republike.

Správne súdnictvo je upravené v piatej časti , zavedenej

Ide o zákonnú realizáciu Listiny základných práv a

slobôd zavedenú do nášho právneho poriadku ústavným (ďalej len

„Listina“). Podľa platnej ide o realizáciu , a to predovšetkým v

druhej hlave piatej časti pod názvom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam

správnych orgánov“, ktorej súčasťou je aj napadnuté ustanovenie .

Vyššie uvedenou novelou došlo k rozšíreniu právomoci súdov vo veciach

kontroly zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v oblasti ochrany subjektívnych práv

fyzických a právnických osôb.

Zmyslom tohto právneho inštitútu (v súlade s ) je umožniť

každému, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, aby sa

obrátil na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolal tak konanie, v ktorom správny orgán bude

účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podával.

Typy správnych procesov zodpovedajú určitej schéme vzťahov správy voči

spravovaným. Kompetencia v prípadoch výkonu správy je daná správnemu orgánu, ktorý

rozhoduje autoritatívne, pričom je stranou i sudcom vo veci. Tento proces prebieha v rámci

orgánov verejnej správe zásadne v dvoch inštanciách. Nápravu môže uskutočniť nadriadený

správny orgán, ktorého rozhodnutím je vec skončená. V oboch inštanciách je konanie

v zásade neverejné, prevláda zásada písomnosti, predmetom konania sú otázky skutkové

i právne. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je spomínanou

realizáciou Listiny a .

Konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je vo svojej podstate

koncipované ako jednoinštančné konanie, bez možnosti podania riadnych či mimoriadnych

opravných prostriedkov účastníkom konania. Správne senáty všeobecných súdov sú teda

prvým, ale tiež aj posledným súdom, u ktorého je realizované právo na súdnu ochranu.

Takto chápaná jednoinštančnosť konania o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov

sa nenarušila vo svojej podstate ani , ktorým sa zaviedla

možnosť, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok proti rozhodnutiu súdu v tomto konaní (podľa druhej hlavy piatej časti

). K tomuto záveru možno dospieť na základe analýzy

objektívnych a subjektívnych podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj zo

samotného charakteru konania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku (štvrtá hlava

štvrtej časti , až ).

Pokiaľ platná právna úprava, konkrétne ustanovenie umožňuje pri tejto

organizácii správneho súdnictva nenariadiť pojednávanie vo veci, pričom záleží len na

úvahe súdu, a názor účastníkov na potrebnosť či nutnosť ich vypočutia je právne

bezvýznamný, potom možno súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že v tomto

ustanovení došlo k prelomeniu zásady bezprostrednosti a

ústnosti občianskeho súdneho konania a že uvedený postup je v rozpore tak s čl. 48 ods. 2

, ako aj s Dohovoru.

Na tomto právnom názore ústavného súdu nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v

rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú iba zákonnosť rozhodnutí a sú viazané

skutkovým stavom tak, ako bol zistený správnymi orgánmi. V správnom súdnictve

nemožno odhliadnuť od skutkových zistení, resp. nemožno sa obmedziť len na skúmanie

zákonnosti rozhodnutí bez toho, aby sa súd zaoberal tiež otázkami skutkovými. To okrem

iného vyplýva aj z ustanovenia , ktorý ukladá súdu posúdiť, či zistenie

skutkového stavu je postačujúce k posúdeniu veci a či zistenie skutkového stavu, z ktorého

vychádzalo rozhodnutie správneho orgánu, nie je v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ tomu

tak nie je, je súd povinný napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Pri takomto hodnotení a zisťovaní môže byť priama

účasť sporných strán iba na prospech veci. V tomto smere sa možno odvolať na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A-280), na ktorý poukazuje

aj generálny prokurátor. Súd napriek námietke štátu, že Najvyšší správny súd môže

rozhodnutie iba anulovať, nemôže ho však nahradiť iným, a teda môže vec rozhodnúť len na

základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, jasne uviedol, že ak je Najvyšší správny súd

prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné prejednanie

veci porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd tiež konštatoval, že posúdenie právnych otázok

nie je možné bez toho, aby bolo prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

2. Generálny prokurátor namietal nesúlad s článkom 6 ods. 1 Dohovoru

v spojení s , , a 4, a 2 a .

Tento nesúlad generálny prokurátor odôvodňuje tým, že ustanovenie

upravuje možnosť, aby súd rozhodol o žalobe bez pojednávania, čím dochádza

k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania.

Ďalším dôvodom protiústavnosti a nesúladu s Dohovorom je podľa generálneho

prokurátora skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republiky je koncipované ako

jednoinštančné, bez možnosti opravných prostriedkov (rozpor s a

ods. 1 Dohovoru). V tejto súvislosti možno uviesť, že oproti právnemu stavu, kedy

prokurátor podal posudzovaný návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, došlo

k zmene právnej úpravy a to . Tento zákon zaviedol ďalší

mimoriadny opravný prostriedok „mimoriadne dovolanie“. Došlo k novelizácii aj § 250j

ods. 4 . V zmysle tohto ustanovenia „proti rozhodnutiu súdu (rozumej v konaní o

žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je prípustný opravný prostriedok

s výnimkou mimoriadneho dovolania“.

Generálny prokurátor tvrdil, že pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v ustanovení §

250f umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor

účastníkov, čo spôsobuje, že účastníci nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť

k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s , a .

Podľa generálneho prokurátora by takto bola spochybňovaná zásada spravodlivosti súdneho

konania zakotvená v ustanovení a 2 .

Ustanovenie podľa generálneho prokurátora znemožňuje účastníkom

konania riadne si uplatniť svoje práva na spravodlivý súdny proces, a preto je v rozpore s čl.

6 ods. 1 Dohovoru, s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 48 ods. 2, ako aj s ostatnými vyššie uvedenými

článkami .

a) namietaný nesúlad s

Podľa ustanovenia : „V jednoduchých prípadoch, najmä ak je

nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide

len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom.

Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo pre nedostatok dôvodov“.

Podľa "Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom".

Podľa názoru generálneho prokurátora pojem „jednoduchý prípad“ sa v praxi

slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje

súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania.

S názorom generálneho prokurátora možno súhlasiť v tom zmysle, že posúdenie

„jednoduchosti prípadu“ spočíva na voľnej úvahe súdu.

V súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci v ustanovení

druhá veta umožňuje vylúčenie verejnosti len v prípadoch stanovených zákonom. V zmysle

ustanovenia je pojednávanie verejné s výnimkou pojednávaní

vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi. Podľa ustanovenia

možno verejnosť vylúčiť pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť len v prípade, keby

verejné prejednanie veci ohrozilo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo,

dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť. Súd však môže v takom prípade

povoliť jednotlivým občanom, aby boli na pojednávaní prítomní, ale musí ich poučiť o

trestných následkoch porušenia tajomstva.

Na druhej strane, hoci ustanovenie umožňuje v určitých

prípadoch vylúčenie verejnosti, nijakú výnimku nepripúšťa v tej časti, kde sa ustanovuje

právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania. V tomto smere možno

považovať ústavný text za celkom jasný a jednoznačný. Nič na tom nemení ani skutočnosť,

že umožňuje v niektorých prípadoch rozhodnúť aj bez

pojednávania. Máme na mysli najmä ustanovenie a , ktoré umožňujú súdu

rozhodnúť v tam výslovne vymedzených prípadoch bez nariadenia pojednávania. Vydanie

takýchto rozhodnutí však neznamená, že účastníkovi je odopierané právo na prejednanie

veci pred súdom v jeho prítomnosti v rámci (verejného) pojednávania. Účastník môže toto

právo dosiahnuť prejavom svojej vôle podľa zákona, t.j. podaním odporu proti platobnému

rozkazu, resp. námietok proti zmenkovému, či šekovému platobnému rozkazu. Z

ustanovenia totiž vyplýva, že ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor

s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a predseda

senátu nariadi pojednávanie. Obdobne v zmysle ustanovenia ak odporca

podá včas námietky, predseda senátu nariadi na ich prejednanie pojednávanie. V prípade

použitia ustanovenia účastník takúto možnosť nemá.

Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo

vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia to

neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie neposkytuje

zákonodarcovi priestor k obmedzeniu v ňom obsiahnutých práv a ani

nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t.j. realizovateľnosti priamo ex constitutione.

Možnosť súdu nenariadiť pojednávanie podľa je prelomením

(porušením) práva každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci. Pri možnosti rôznych

interpretácii tohto ustanovenia však môže dôjsť aj k odňatiu práva na vyjadrenie sa k

vykonaným dôkazom, ako aj narušením zásady verejnosti súdneho konania. Ústavný súd

preto uzavrel, že ustanovenie nie je v súlade s .

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež skúmal, či v rozpore s citovaným článkom

je aj druhá veta , podľa ktorej možno o žalobe rozhodnúť bez pojednávania aj

vtedy, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

nedostatok dôvodov. Prax súdov ukázala, že súdy aj v prípadoch, keď konštatujú

nepreskúmateľnosť rozhodnutia administratívneho orgánu, zaujímajú stanoviská aj v merite

veci podľa obsahu administratívneho spisu.

S prihliadnutím na takúto prax všeobecných súdov, ako aj na predchádzajúce závery

týkajúce sa verejnosti konania dospelo plénum ústavného súdu k záveru, že čl. 48 ods. 2

treba aplikovať v jeho doslovnom znení. V tomto zmysle je potom podľa názoru

ústavného súdu aj druhá veta ustanovenia v rozpore s citovaným ustanovením

.

b) namietaný nesúlad s , 2

Podľa ustanovenia : „Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia „ Kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovení inak. Z právomocí súdu však

nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.

Generálny prokurátor videl porušenie v tom, že napadnuté ustanovenie

spochybňuje zásadu spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má byť

účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde (strana 5. ods. 4 návrhu).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že o spravodlivosti súdneho

konania nehovorí. V tomto smere je daný dosť podstatný rozdiel medzi znením

a znením čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie sa nedotýka práva domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde ani práva na

súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. V tejto časti ústavný

súd návrh generálneho prokurátora nepovažoval za dôvodný, a preto mu nevyhovel.

c) namietaný nesúlad s a a 4

Podľa názoru generálneho prokurátora pojem "jednoduchý prípad" uvedený

v ustanovení sa v praxi slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia

uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu

na názor účastníkov konania. Tým dochádza podľa názoru generálneho prokurátora k tomu,

že "účastníci konania nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným

dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2

".

Podľa "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné".

V súvislosti s posudzovaním súladu ustanovenia s

možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia stanovuje pre

subjekty - účastníkov konania dva rôzne režimy, ktoré možno zahrnúť pod jeho osobný

rozsah. Jedna skupina subjektov - účastníkov sporu má právo na to, aby jej vec bola súdom

prejednaná na pojednávaní, t.j. verejne a v ich prítomnosti. Druhá skupina subjektov -

účastníkov sporu takéto právo nemá. Nejde samozrejme o nerovnosť medzi účastníkmi

jedného konania, ale o nerovnosť v rôznych súdnych sporoch, pričom toto nerovnaké

postavenie vyplýva z toho, či tá ktorá vec je považovaná všeobecným súdom za skutkovo

jednoznačnú, v ktorej ide len o posúdenie právnej otázky, alebo za vec skutkovo nejasnú.

Podľa právneho názoru ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti v právach charakter

porušenia základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj

iného základného práva. V tomto prípade ústavný súd konštatoval, že ustanovenie § 250f

je porušením , teda ide o porušenie ďalšieho základného práva

vyplývajúceho z , preto súčasne možno konštatovať aj porušenie zásady rovnosti

v právach vyplývajúcej z .

Podľa : "Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky".

V danom prípade za ustanovené podmienky treba považovať v ustanovení § 250f

vymedzené definície prípadov, ktoré majú byť súdom prejednávané na pojednávaní, o

ktorých možno rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Možno konštatovať, že pre

všetky prípady spĺňajúce zákonom stanovené podmienky sa zriaďuje rovnaký právny režim.

Z hľadiska tohto ústavného článku je problematické skôr to, že dikcia použitá v ustanovení

nie je z praktického hľadiská jasná a postup podľa nej predvídateľný. V

konečnom dôsledku to totiž dokazuje aj súdna prax, kde sa množia prípady rozhodovania

súdu bez nariadenia pojednávania vo veci. Tento postup všeobecný súd často ponecháva

bez zdôvodnenia.

Podľa : "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ".

Podstatou a zmyslom základného ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2

je dosiahnuť nápravu v prípadoch, keď bol niekto ukrátený na svojich právach,

vrátane prípadov, keď k porušeniu práv došlo rozhodnutím orgánu verejnej správy. Osobná

prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom úspešného

uplatnenia práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany. Porušenie tohto práva

nemusí často zo spisového materiálu vôbec vyplývať.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu ústavný súd uzavrel, že ustanovenie

nie je v súlade s v spojení s a .

d) namietaný nesúlad s

Podľa : "Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a

slobôd".

Citovaný článok predpokladá existenciu situácie (vzťahu) medzinárodnej

zmluvnej úpravy (na úrovni medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a slobodách)

a vnútroštátneho zákona tak, do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je

"inkorporovaná" platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje ľudské právo alebo základnú

slobodu podrobnejšie, resp. vo väčšom rozsahu ako príslušná zákonná úprava tohto práva

alebo slobody. Článok 11 však nezrušuje príslušnú zákonnú úpravu Slovenskej

republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej podmienky uplatnenia

článku 11 stanovuje jej "prednosť" pred zákonom. V citovanom článku preto

nejde o všeobecnú, ale podmienečnú prioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a

základných slobodách pred zákonmi Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie čl. 11

je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy všetkým štátnym orgánom

Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej či inej činnosti stretávajú s nutnosťou

rešpektovať a presadzovať ochranu ľudských práv alebo základných slobôd, ktoré sú

predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy aj vnútroštátneho zákona. Prednostná aplikácia

výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj vtedy, ak sú splnené

podmienky článku 11 , znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom

obsiahnutej.

Podľa názoru ústavného súdu Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol oznámený pod č. spĺňa kritériá

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, na ktoré poukazuje

ustanovenie .

Ak by v konkrétnom prípade išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá nenapĺňa znaky

medzinárodnej zmluvy v intenciách článku 11 , pričom vo svojich ustanoveniach by

priznávala väčší rozsah práv a slobôd než vnútroštátny právny predpis, na túto zmluvu by sa

nevzťahoval režim článku 11 .

Platný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje priamo súdom, prípadne

iným štátnym orgánom Slovenskej republiky, aby v takejto situácii samotné rozhodli, že

zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore s platnou medzinárodnou

zmluvou. Takúto právomoc má však ústavný súd, ktorý podľa )

rozhoduje tiež o súlade: "všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými

zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov". K podaniu

návrhu na začatie konania o súlade všeobecne záväzného právneho predpisu s

medzinárodnou zmluvou je oprávnený iba obmedzený okruh subjektov uvedených v čl. 130

ods. 1 písm. a) až e) , t.j. najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident, generálny prokurátor, vláda Slovenskej republiky a súd. V prospech

tohto záveru svedčí aj skutočnosť, že podľa sú sudcovia pri

rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Sudca všeobecného súdu, ktorý by dospel

v prejednávanej veci k záveru, že medzinárodná zmluva zabezpečuje väčší rozsah

základných práv a slobôd, by nemohol vzhľadom na ustanovenie

postupovať tak, že by nebral do úvahy zákonnú úpravu a rozhodol by podľa medzinárodnej

zmluvy (teda sám by skúmal súlad zákona s medzinárodnou zmluvou). Sudca všeobecného

súdu v takomto prípade na základe musí požiadať o

preskúmanie súladu podľa ústavný súd.

Pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu

s vzal ústavný súd do úvahy už skôr vyslovený právny názor vo veci PL. ÚS

8/96, podľa ktorého "... je ustanovenie potrebné predovšetkým chápať ako

všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky,

ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako

aj konkrétne uplatňovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv a základných slobôd,

ktoré tvoria predmet tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej (zákonnej) úpravy.

Aplikácia vnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody

príslušným orgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia , preto

znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného vyplýva, že čl.

11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej právnej

úpravy ľudského práva alebo základnej slobody. Pre proces ich praktického uplatňovania

stanovuje "podmienečnú prioritu" medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách. K porušeniu môže dôjsť len konaním (postupom) takého orgánu

štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či inej činnosti uplatňuje (aplikuje) príslušnú

vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý

takúto vnútroštátnu právnu úpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán). Ústavný súd

preto podotýka, že "ráta" s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky

ako orgánu zákonodarného, oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce

ľudské práva a základné slobody. Tým sa však jeho vzťah k vyčerpáva,

pretože Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý aj prakticky

uplatňuje (aplikuje) buď zákony, alebo medzinárodné zmluvy o ľudských právach a

základných slobodách. Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom štátu,

ktorý sa v rámci svojich vymedzených právomocí zaoberá aj uplatňovaním

vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských práv alebo základných slobôd (v

procese ktorého by mohla "pochybiť" pri výbere adekvátnej právnej základne), preto

neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť porušenia výlučne v dôsledku jej

zákonodarnej činnosti". (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

1997, Košice 1998, s. 256 a n.)

Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie

nesúladu ustanovenia s (a to ani v spojení s ustanovením ods.

1 Dohovoru) nevyhovel.

e) namietaný nesúlad s Dohovoru

Pre správne posúdenie návrhu generálneho prokurátora na skúmanie súladu § 250f

s Dohovoru je potrebné venovať pozornosť otázke, či možno aplikovať čl.

6 ods. 1 Dohovoru na obsah ustanovenia .

V stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k návrhu generálneho

prokurátora sa uvádza: „Len zo skutočnosti, že súdy preskúmavajú tieto rozhodnutia

v konaní, ktorého právna úprava bola zaradená do ,

neznamená, že všetky veci, ktorými sa správne senáty súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má

na mysli čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že ak sa

preskúmavané rozhodnutie „netýka občianskych práv alebo záväzkov, alebo nejde o

posúdenie oprávnenosti trestného obvinenia, nie je namieste vyžadovanie dodržiavania čl. 6

ods. 1 vety prvej Dohovoru“.

Z dikcie ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru vyplýva, že právo každého na

to „… aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, sa viaže na skutočnosť, aby sa

rozhodovalo „… o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“. Potom je namieste otázka, či

rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktorého súčasťou je aj

ustanovenie , je rozhodovaním o občianskych právach alebo záväzkoch

fyzických alebo právnických osôb.

V dôvodovej správe k , ktorým bolo do Občianskeho súdneho

poriadku zavedené správne súdnictvo, sa uvádza, že nová úprava súvisí s rozšírením

právomoci súdov tak, aby táto bola v súlade s čl. 36 ods. 2 Listiny.

V uvedenom článku Listiny sa uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny“.

V podstate identické ustanovenie obsahuje .

Podstatou správneho súdnictva je teda ochrana práv fyzických a právnických osôb, o

ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak

konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude

účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy ( ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy ( ).

Podľa ustanovenia sa podľa ustanovenia tejto hlavy (t.j.

rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia je žalobcom fyzická alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

Z uvedených ustanovení a vyplýva, že

v správnom súdnictve ide o prípady, kedy správny orgán rozhoduje o subjektívnych právach

a povinnostiach súkromnoprávneho charakteru (napríklad o vyvlastnení, povinnosti

nahradiť škodu), čo organicky do prieskumu v správnom súdnictve v minulosti nepatrilo.

Náprava vád bola zabezpečovaná v konaní pred civilným súdom s plnou jurisdikciou.

Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom

Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 6

Dohovoru.

Osobitný režim čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž vyžaduje od vnútroštátneho zákonodarcu,

aby tam, kde správny orgán rozhoduje o súkromnom práve či záväzku (ale tiež o obvinení

napríklad z priestupku), bola zabezpečená jedna inštancia, ktorá je buď súdom, alebo iným

nestranným, nezávislým a podľa zákona zriadeným orgánom, ktorá prejedná vec v plnej

jurisdikcii, t.j. v otázkach právnych i skutkových (Správa Európskej komisie pre ľudské

práva zo dňa 7.5.1986, séria B, s. 122).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo

osebe nezodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho

orgánu s plnou jurisdikciou (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Le

Compte z r. 1983 A – 58).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodovanie správnych orgánov o právach

podľa Správneho poriadku i zákonom ustanovený postup v druhej hlave piatej časti

s názvom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam

správnych orgánov“, ktorej súčasťou je aj ustanovenie , môže v niektorých

prípadoch nepochybne podliehať osobitnému režimu upravenému v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a

v niektorých prípadoch tak byť nemusí. V tomto smere možno akceptovať argumentáciu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže ustanovenie nerozlišuje

prejednávané prípady na také, ktoré podliehajú režimu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a na také,

ktoré mu nepodliehajú, nezostáva než konštatovať, že je potrebné skúmať súlad týchto

ustanovení.

V zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru má každý právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok

musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,

alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých

alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za

úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd už vyslovil názor, že pri preskúmavaní otázky, či v Slovenskej republike

namietnuté porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru je opodstatnené, postupuje v súlade s kritériami

ustanovenými orgánmi Rady Európy pri aplikácii tohto článku v ich rozhodovacej činnosti

(nález ústavného súdu sp.zn. , zverejnený pod č. 7/95 ZNaU).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom

Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej článkom 6 Dohovoru.

Verejnosť konania chráni účastníkov pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole

verejnosti a je tiež jedným z prostriedkov pre vytvorenie a zachovanie dôvery k súdom

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pretto z roku 1983, A 71).

Generálny prokurátor poukazuje aj na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské

práva vo veci prípustnosti sťažnosti č. 26384/95 podanej Máriou Šamkovou proti

Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila

túto sťažnosť za prípustnú okrem iného aj z dôvodu, že vo veci sa neuskutočnilo verejné

pojednávanie. Generálny prokurátor tiež poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A.280), kde súd aj napriek námietke štátu, že

najvyšší správny súd môže rozhodnutie len anulovať, nemôže ho však nahradiť iným

rozhodnutím, a teda môže vec rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa,

uviedol, že ak je najvyšší správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci

rozhodoval, je neverejné prejednanie veci porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd tiež

v rozhodnutí konštatoval, že posudzovanie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo

prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.

Okrem judikátov, na ktoré sa odvoláva generálny prokurátor, možno poukázať aj na

skorší rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99),

podľa ktorého verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní

o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru umožňujúce vylúčenie

verejnosti.

V súvislosti s uvedenou judikatúrou Európskeho súdu a Európskej komisie pre

ľudské práva je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovanie v prvej a poslednej inštancii

v konaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, sa situácia na Slovensku

zmenila prijatím novely , t.j. , ktorá

zaviedla inštitút mimoriadneho dovolania. S účinnosťou od 1. júla 1998 je v konaní o

žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov prípustné mimoriadne dovolanie (§ 250j

ods. 4 ). Treba však zdôrazniť, že tento mimoriadny opravný prostriedok nie je zverený

do rúk účastníkom konania, ale generálnemu prokurátorovi, ktorý ho môže uplatniť aj na

základe podnetu účastníka konania.

Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru zakotvuje právo na verejné prerokovanie veci

(popri už spomínaných článkoch 48 ods. 2 , ako aj Listiny).

V uvedenom článku sú zároveň uvedené aj dôvody, pre ktoré možno verejnosť vylúčiť buď

po dobu celého, alebo časti procesu. Sú to tieto dôvody:

- v záujme mravnosti, v záujme verejného poriadku alebo

- v záujme národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo

- keď si to vyžadujú záujmy maloletých alebo

- ochrana súkromného života účastníka alebo

- v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na

osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Možnosť rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov uvedených v ustanovení § 250f

nespĺňa podľa názoru ústavného súdu dôvody vylúčenia verejnosti uvedené v ods.

1 druhá veta Dohovoru. V tomto smere možno preto považovať návrh generálneho

prokurátora za dôvodný.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie §

250f nie je v súlade s Dohovoru.

3. V súvislosti s účinkami nálezu ústavného súdu o vyslovenie nesúladu ustanovenia §

250f s označenými článkami a Dohovoru je potrebné uviesť, že

napadnuté ustanovenie bolo zavedené do

zákonom bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR a pri skúmaní jeho súladu

s napadnutými článkami treba brať do úvahy znenie .

Podľa : "Ústavné zákony, zákon a ostatné všeobecne záväzné

právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave.

Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky".

Podľa : "Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike vzniká

deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich

neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákona".

Podľa : "O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný

súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130".

Z uvedenej citácie je zrejmé, že pri skúmaní súladu ustanovenia

s označenými článkami ide o konanie o neplatnosti zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Na toto konanie sa primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy prvého oddielu

v znení neskorších predpisov ( cit. zákona), t.j. konania o

súlade právnych predpisov.

Naproti tomu vo vzťahu medzi a Dohovorom ide o konanie o nesúlade

právnych predpisov v zmysle ) . Praktický rozdiel medzi oboma

konaniami je v následkoch, keď v prípade konania o neplatnosť sa stáva napadnuté

ustanovenie neplatným 90 dní po zverejnení nálezu (§ 76 ods. 1 cit. zákona) a v prípade

konania o nesúlade po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nesúladu ( ),

pričom v druhom prípade ústavný súd ukladá orgánu, ktorý napadnutý právny predpis, resp.

ustanovenie prijal, aby ho do šiestich mesiacov dal do súladu s nálezom ústavného súdu.

V konaní, v ktorom sa namieta aj neplatnosť aj nesúlad, nie je možné rozhodnúť

dvojakým spôsobom a nemôžu ani nastať dvojaké následky. Možno vysloviť záver, že

v dáva jasne prioritu kratšej 90-dňovej lehote v prípadoch právnych

predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Takéto predpisy,

samozrejme ak sú v rozpore s , majú byť z právneho poriadku vyradené v skrátenej

lehote. Možno tu teda uplatniť aj ďalší záver, že v danom prípade má prednosť neplatnosť

zákona vydaného v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike pred nesúladom zákona

s medzinárodnou zmluvou. Opačný výklad by bol zrejme v rozpore so zreteľne prejavenou

vôľou ústavodarcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 1999