Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)PL. ÚS 14/98
PDF · 382.23 KB
No categories available
PL. ÚS 14/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana Čiča a
zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Ľubomíra Dobríka, JUDr. Jána Klučku, JUDr.
Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí
22. júna 1999 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky za účasti
Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 152 v spojení s čl. 125
písm. a) a podľa čl. 125 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny
poriadok) s čl. 11, s čl. 12 ods. 1, s čl. 13 ods. 3 a 4, s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č. 209/1992 Zb. a takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku n i e j e v súlade
s ustanovením čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.
Podľa čl. 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením § 76
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov stráca ustanovenie § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky účinnosť a po deväťdesiatich dňoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky platnosť.
2. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. februára
1998 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) na začatie konania o súlade § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor", resp. "Dohovor“)
v spojení s čl. 11 a čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, 4, čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Svoj návrh generálny prokurátor zdôvodňuje tým, že „bývalé Federálne
zhromaždenie ČSFR zákonom č. 519/1991 Zb. zásadným spôsobom novelizovalo zák. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Touto novelou bolo okrem iného v druhej hlave
piatej časti upravené konanie a rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych
orgánov.
Touto novelou bolo zároveň prijaté aj ustanovenie § 250f/OSP, v zmysle ktorého
v jednoduchých prípadoch, najmä ak je nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne
zisteného skutkového stavu, a ak ide len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez
pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom. Rovnako postupuje, ak je napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.
Na základe citovaného ustanovenia OSP dochádza v súdnej praxi k rozhodovaniu
správnych senátov bez nariadenia pojednávania, čím došlo k prelomeniu zásady
bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho procesu. Tento postup je však v rozpore
s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a s článkom 48 ods. 2 ústavy.
Podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí
byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo
časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Podľa článku 11 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a
slobôd.
Podľa článku 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa článku 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa článku 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa článku 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa článku 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa článku 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa § 250f OSP, v zmysle ktorého v jednoduchých prípadoch, najmä ak je
nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide
len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom.
Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo pre nedostatok dôvodov.
Ustanovenie § 250f OSP upravuje možnosť pre správny súd rozhodnúť o žalobe bez
pojednávania. Týmto však dochádza k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania,
ktorá nie je iba v záujme jeho účastníkov, ale je v záujme celej verejnosti, pretože je jedným
z rozhodujúcich momentov pre nastolenie dôvery vo výkon spravodlivosti. Každý sa môže
obrátiť na nezávislý a nestranný súd a uplatňovať si takto svoje práva, čo sa deje zásadne
verejne. Toto právo patrí medzi základné a neodňateľné ľudské práva.
Ďalším dôvodom, pre ktorý je § 250f OSP protiústavný a rozporný s Európskym
dohovorom, je skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republike je koncipované ako
jednoinštančné konanie bez možnosti riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.
Správne senáty súdov sú teda prvým, ale zároveň aj posledným nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, na ktorom si účastník správneho konania môže
uplatňovať právo na súdnu ochranu tak, ako to má na mysli článok 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru a článok 48 ods. 2 ústavy.
Pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v § 250f OSP sa v praxi slovenských súdov
vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate
vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania.
Týmto dochádza k tomu, že účastníci konania nie sú súdom riadne vypočutí
a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom
13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2 ústavy.
Takto je spochybňovaná aj zásada spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má
byť účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, čo je potom aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 a 2 ústavy.
V rámci tohto princípu je potrebné chápať aj ako povinnosť štátu umožniť
účastníkovi konania osobný prístup na súd, jeho následné vypočutie a prejednanie veci
v jeho prítomnosti.
Ustanovenie § 250f OSP teda znemožňuje účastníkom konania riadne si uplatniť
svoje práva na spravodlivý súdny proces a je v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru,
s článkom 46 ods. 1 a 2, s článkom 48 ods. 2, ale aj inými spomenutými ustanoveniami
Správne súdy, ako vyplýva z § 250f OSP, sa nemôžu obmedziť len na preskúmavanie
zákonnosti správneho rozhodnutia, ale majú posúdiť, či zistenie skutkového stavu je
postačujúce pre posúdenie veci, a či nie je v rozpore s obsahom spisu. Ak správny súd dôjde
k záveru, že tomu tak nie je, mal by rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušiť a vec mu
vrátiť na nové konanie. Je nesporné, že pri hodnotení týchto skutočností majú dôležitú
úlohu účastníci konania, a preto ich účasť na konaní vedenom pred správnym senátom je tak
isto potrebná ako pri konaní ktoréhokoľvek iného všeobecného súdu.
Tu je možné poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994
vo veci Fredin (A-280), kde súd aj napriek námietke štátu, že najvyšší správny súd môže
rozhodnutie len anulovať, nemôže ho však nahradiť iným rozhodnutím, a teda môže vec
rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, uviedol, že ak je najvyšší
správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné
prejednanie veci porušením článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Súd tiež v rozhodnutí
skonštatoval, že posudzovanie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo
prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.
S problematikou plnenia článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru má už svoje
skúsenosti aj Slovenská republika, pretože Európska komisia pre ľudské práva napr.
rozhodla vo veci prípustnosti sťažnosti č. 26384/95 podanej Máriou Šamkovou proti
Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila
túto sťažnosť za prípustnú z dôvodu, že:
a) súd vydal nespravodlivé rozhodnutie z dôvodu chybného výkladu zákona,
b) vo veci sa neuskutočnilo verejné pojednávanie,
c) v konaní boli zbytočné prieťahy.
Aj z týchto rozhodnutí je zrejmé, že neverejné konanie v správnom súdnictve, pri
absencii opravného prostriedku proti vydanému rozhodnutiu, nie je možné považovať za
rešpektovanie zásad spravodlivého súdneho procesu, tak ako sú uvedené v článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru, a zbavuje účastníkov konania bežných procesných prostriedkov
zameraných napr. na úplnosť dokazovania, možnosť namietať zaujatosť senátu, prípadne
jeho jednotlivých členov atď“.
Z vyššie uvedených dôvodov preto generálny prokurátor navrhuje vydať nález v tomto
znení:
„ustanovenie § 250f OSP nie je v súlade s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
v spojení s článkom 11, článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 3 a 4, článkom 46 ods. 1 a 2,
článkom 48 ods. 2 ústavy“.
Na výzvu predsedu ústavného súdu generálny prokurátor listom zo 17. júna 1998
oznámil, že súhlasí s tým, aby v prejednávanej veci ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania. Súhlas s upustením od ústneho pojednávania dal ústavnému súdu aj nový
generálny prokurátor Milan Hanzel, a to listom z 9. februára 1999 č. VI Gc 3102/98.
2. Na základe výzvy predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky o zaujatie
stanoviska k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o
súlade § 250f Občianskeho súdneho poriadku s článkom 6 ods. 1 Dohovoru v spojení
s označenými článkami ústavy predseda Národnej rady Slovenskej republiky oznámil listom
z 30. apríla 1998, že sa stotožňuje s návrhom generálneho prokurátora. Uviedol, že
pripravovaný návrh nového Občianskeho súdneho poriadku neuvažuje o znení, podľa
ktorého by súd mohol rozhodnúť o žalobe bez pojednávania.
Konanie vo veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nebolo ukončené počas
funkčného obdobia predchádzajúcej Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda
ústavného súdu preto opätovne vyzval predsedu novozvolenej Národnej rady Slovenskej
republiky o zaujatie stanoviska. Listom z 28. januára 1999 tento oznámil, že vo veci PL. ÚS
14/98 zotrváva na pôvodnom stanovisku z 30. apríla 1998 (vyhovieť návrhu generálneho
prokurátora v plnom rozsahu), že netrvá na ústnom pojednávaní a neurčuje zástupcu
Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie.
3. Predseda ústavného súdu vyzval na zaujatie stanoviska podľa § 39 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z. (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z.z.“) aj predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“). Ten listom
zo 7. mája 1998 zaslal ústavnému súdu stanovisko v prejednávanej veci vedenej pod sp.zn.
PL. ÚS 14/98, v ktorom uvádza:
„V správnom súdnictve (konanie v súčasnosti upravené len v V. časti OSP) ide
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, tj. o určitý spôsob súdnej kontroly
zákonnosti rozhodovania verejnej správy. Sú to rozhodnutia, v ktorých už uplatnili svoju
zákonom danú kompetenciu orgány správy I. a II. stupňa, a súdy tieto rozhodnutia iba
preskúmavajú (čl. 46 ods. 2 Ústavy), a to v rozsahu podanej žaloby. Ide teda o osobitný
druh konania, odlišný od konania v sporoch o právo podľa časti III. OSP. Tento druh
konania má svoje osobitosti najmä v tom, že platí kasačný princíp, dokazovanie sa
nevykonáva, resp. sa vykonáva len výnimočne, čo vyplýva aj z toho, že pre súd je podľa
zákona (§ 250i ods. 1 OSP) rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania žalobou
napadnutého rozhodnutia. Ustanovenia iných častí OSP sa použijú len v rozsahu
Ustanovenie § 250f treba vykladať v kontexte aj s ďalšími ustanoveniami, najmä 2.
hlavy V. časti OSP, tj. v súlade so základnými zásadami, ktoré sú vlastné správnemu
súdnictvu a odlišujú ho od ostatnej agendy všeobecného súdnictva (tak ako je vyjadrené
najmä v III. a IV. časti OSP).
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy,
pričom ide o rozhodnutia rôzneho druhu a obsahu. Len zo skutočnosti, že súdy
preskúmavajú tieto rozhodnutia v konaní, ktorého právna úprava bola zaradená do
Občianskeho súdneho poriadku, neznamená, že všetky veci, ktorými sa správne senáty
súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má na mysli čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru.
Základným kritériom pre aplikáciu Dohovoru je to, aby predmetom konania
a rozhodnutia súdu boli občianske práva (nároky) alebo záväzky toho, kto sa na súd obrátil,
alebo oprávnenosť akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Kvalita procesu podľa čl. 6
Dohovoru musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná, a aj bez ohľadu na
odvetvia práva, ktorým je rozhodnutie upravené, bez ohľadu na príslušnosť orgánov, ktoré
rozhodli, k odvetviu štátnej správy. Konštrukcia procesných vzťahov je teda určená
významom práv, o ktorých má byť rozhodnuté alebo ktorých sa môže rozhodnutie dotknúť.
(pozri Dušan Hendrych a kol.: Správní právo – Obecná část 2. vydanie, C. H. Beck, bod 470
a nasl.). Ak sa však preskúmavané rozhodnutie netýka občianskych práv alebo záväzkov
alebo nejde o posúdenie oprávnenosti trestného obvinenia, nie je namieste vyžadovanie
dodržiavania čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru.
S poukazom na judikatúru ESĽP a KĽP (pozri JUDr. Ing. Jan Čapek, CSc., Evropský
soud a Evropská komise pro lidská práva – Přehled judikatúry a nejzávažnějších případů –
LINDE Praha, a. s. 1995, str. 44 a nasl.) možno konštatovať, že požiadavka dodržiavania čl.
6 ods. 1 Dohovoru – pokiaľ ide o verejnosť konania a účasť na prerokovaní veci – je
v každom z uvádzaných prípadov viazaná na veci, kde ide v skutočnosti o civilnoprávne
nároky, bez ohľadu na to, kto o nich rozhodol. Tak je to aj v prípade Fredin c/a Švédsko –
ktorým generálny prokurátor argumentuje dôvodnosť svojho návrhu.
V správnom súdnictve súdy SR preskúmavajú celý rad rozhodnutí orgánov verejnej
správy, o ktorých nie je možné tvrdiť, že sa nimi rozhodlo o občianskych právach a
záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia. Skutočnosť, že samotný pojem
„občianske práva a záväzky“ doposiaľ nie je jednoznačne nikde definovaný a aj judikatúra
ho len postupne definuje v jednotlivých konkrétnych prípadoch, pričom sa chápe v podstate
ako „práva a záväzky súkromnej povahy“, nasvedčuje tomu, že vyslovenie rozporu § 250f
OSP s čl. 6 Dohovoru by zasiahlo aj do právnej úpravy prerokúvania a rozhodovania takých
vecí, ohľadom ktorých Dohovor neposkytuje takú procesnú ochranu, akú poskytuje práve
len vo veciach občianskych práv a záväzkov.
V praxi najvyššieho súdu sa vyskytujú prípady rozhodovania o zákonnosti takých
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré z hľadiska predmetu nie sú rozhodnutiami o
občianskych právach a záväzkoch v zmysle doterajšej judikatúry ESĽP, keďže sú výslovne
rozhodnutiami o verejných subjektívnych právach a povinnostiach. Takými sú napr.
rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, rozhodnutia vydané Radou SR pre rozhlasové a
televízne vysielanie, viaceré druhy rozhodnutí v daňovej a colnej agende, licenčnej agende.
Nie je vylúčené, že aj niektoré rozhodnutia v agende verejných a štátnych zamestnancov
nebude možné ponímať ako rozhodnutia o súkromných právach (pozri vec Sunday Timex –
A – 307, str. 48 uvádzanej publikácie)".
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR generálny prokurátor sa v podanom návrhu
nevenoval dostatočne práve tej časti ustanovenia čl. 6 Dohovoru, ktorá sa odvoláva na
znenie prvej časti prvej vety čl. 6 ods. 1. Táto stanovuje požiadavky na spravodlivý proces,
avšak nemožno ju posudzovať oddelene od tej časti prvej vety ods. 1 čl. 6, ktorá vymedzuje
okruh prípadov, na ktoré sa čl. 6 Dohovoru vzťahuje.
Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku ďalej uvádza:
"Vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 – ktorý považujeme z hľadiska činnosti správnych senátov
za relevantný, uvádzame, že napadnuté procesné ustanovenie nie je v rozpore s uvedeným
článkom ústavy, lebo sa nedotýka práva účastníka požiadať súd o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy a súd na základe podaného návrhu (žaloby) o
zákonnosti napadnutého rozhodnutia rozhodne rozsudkom.
Citované ustanovenie sa neprieči ani čl. 48 ods. 2 Ústavy. Práve naopak, smeruje
k tomu, aby sa vec prerokovala zásadne verejne a bez zbytočných prieťahov. Samotný čl. 48
ods. 2 však predpokladá, že verejné prerokovanie veci nemá charakter absolútny, lebo
dovoľuje, aby sa vo výnimočných prípadoch vymedzených v zákone konalo na súde bez
účasti verejnosti, pod ktorým treba rozumieť aj rozhodnutie bez pojednávania. Z povahy
veci je potom aj vylúčená možnosť účasti na pojednávaní. Takýto postup je vyjadrený
samotným § 250f OSP, z ktorého vyplýva, že podľa zákona tak môže urobiť súd
v správnom súdnictve len v stanovených prípadoch. Nemá teda povinnosť rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania.
Posúdenie, či ide o jednoduchý prípad, ponecháva zákon súdu, ktorý sám môže
uvážiť, podľa konkrétnych okolností prípadu (o.i. aj so zreteľom na charakter právnych
vzťahov), že pojednávanie nenariadi a rozhodne bez účasti verejnosti. Je potom na
rozhodnutí senátu, aby uvedené ustanovenie aplikoval v súlade s čl. 6 Dohovoru, tj. vo
veciach občianskych práv a záväzkov.
Bude však na jeho rozhodnutí aj to, či ho bude aplikovať aj v iných prípadoch, než sú
veci uvedené v Dohovore, čo by pri vyslovení neústavnosti § 250f OSP znamenalo, že
verejné pojednávanie musí byť vždy, aj pokiaľ sa prerokúvanie veci týka iných práv, než sú
uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
To by však súčasne viedlo k záveru, že v rozpore s Ústavou je každé procesné
ustanovenie, ktoré umožňuje na súde akékoľvek neverejné konanie.
Právo rozhodovať bez pojednávania aj podľa citovaného § 250f OSP bolo
nepochybne prelomením zásady bezprostrednosti a ústnosti, ktorá sa však uplatňuje aj
v niektorých iných prípadoch súdneho rozhodovania, ktoré súd vykonáva podľa OSP (napr.
§ 115 o všeobecnom práve súdu rozhodnúť vo vymedzených prípadoch o tom, že
v konkrétnej veci nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, § 175j, podľa ktorého netreba
nariaďovať pojednávanie na prerokovanie dedičstva vo vymedzených prípadoch, § 189 o
práve súdu rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov vhodnosti v konaní o spôsobilosti na
právne úkony, § 214 ods. 2 o možnosti rozhodnúť bez povinnosti nariadiť pojednávanie
v odvolacom konaní, § 243a o nariadení pojednávania vo veciach dovolacích, § 253 ods. 2
v časti o nariadení výkonu rozhodnutia), okrem toho ide o celý rad rozhodnutí v trestných
veciach.
Ak generálny prokurátor argumentuje prípadom Fredin c/a Švédsko, ako už bolo
vyššie uvedené, problém jednoinštančnosti a rozhodovanie bez nariadenia pojednávania
podľa nášho názoru bezprostredne a so všeobecnou platnosťou nesúvisia.
Pre úplnosť poznamenávame, že na názory vyslovené v súčasnosti Ústavným súdom
o aplikácii § 250f OSP súdna prax už reaguje citlivejším posudzovaním podľa predmetu
konania v konkrétnej veci v záujme dodržiavania ústavnej zásady verejnosti súdneho
konania zakotvenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy“.
4. Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 28. mája 1998 predbežne
prerokovalo návrh generálneho prokurátora, ktorý spĺňal všetky náležitosti § 20 a § 37 ods.
2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z.z."), a preto tento návrh prijalo na ďalšie konanie.
Účastníci konania súhlasili s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho
pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z.), preto ústavný súd vec prejednal
a rozhodol o nej na neverejnom zasadnutí, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
nálezu.
II.
1. Plénum ústavného súdu po vyhodnotení vyššie uvedených stanovísk účastníkov
konania, vyjadrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s prihliadnutím na
platnú právnu úpravu dospelo k záveru, že návrh generálneho prokurátora je v podstatnej
časti dôvodný. Neústavnosť napadnutého ustanovenia § 250f OSP pritom podľa právneho
názoru ústavného súdu nevyplýva len z rozboru napadnutého ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, ale najmä z podstaty súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva v
Slovenskej republike.
Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zavedenej
zákonom č. 519/1991 Zb. Ide o zákonnú realizáciu čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd zavedenú do nášho právneho poriadku ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (ďalej len
„Listina“). Podľa platnej ústavy ide o realizáciu čl. 46 ods. 2 ústavy, a to predovšetkým v
druhej hlave piatej časti pod názvom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
správnych orgánov“, ktorej súčasťou je aj napadnuté ustanovenie § 250f OSP.
Vyššie uvedenou novelou OSP došlo k rozšíreniu právomoci súdov vo veciach
kontroly zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v oblasti ochrany subjektívnych práv
fyzických a právnických osôb.
Zmyslom tohto právneho inštitútu (v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy) je umožniť
každému, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu, aby sa
obrátil na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolal tak konanie, v ktorom správny orgán bude
účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podával.
Typy správnych procesov zodpovedajú určitej schéme vzťahov správy voči
spravovaným. Kompetencia v prípadoch výkonu správy je daná správnemu orgánu, ktorý
rozhoduje autoritatívne, pričom je stranou i sudcom vo veci. Tento proces prebieha v rámci
orgánov verejnej správe zásadne v dvoch inštanciách. Nápravu môže uskutočniť nadriadený
správny orgán, ktorého rozhodnutím je vec skončená. V oboch inštanciách je konanie
v zásade neverejné, prevláda zásada písomnosti, predmetom konania sú otázky skutkové
i právne. Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je spomínanou
realizáciou čl. 36 ods. 2 Listiny a čl. 46 ods. 2 ústavy.
Konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je vo svojej podstate
koncipované ako jednoinštančné konanie, bez možnosti podania riadnych či mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom konania. Správne senáty všeobecných súdov sú teda
prvým, ale tiež aj posledným súdom, u ktorého je realizované právo na súdnu ochranu.
Takto chápaná jednoinštančnosť konania o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov
sa nenarušila vo svojej podstate ani zákonom č. 169/1998 Z.z., ktorým sa zaviedla
možnosť, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok proti rozhodnutiu súdu v tomto konaní (podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku). K tomuto záveru možno dospieť na základe analýzy
objektívnych a subjektívnych podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ako aj zo
samotného charakteru konania o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku (štvrtá hlava
štvrtej časti OSP, § 243e až § 243j).
Pokiaľ platná právna úprava, konkrétne ustanovenie § 250f OSP umožňuje pri tejto
organizácii správneho súdnictva nenariadiť pojednávanie vo veci, pričom záleží len na
úvahe súdu, a názor účastníkov na potrebnosť či nutnosť ich vypočutia je právne
bezvýznamný, potom možno súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že v tomto
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku došlo k prelomeniu zásady bezprostrednosti a
ústnosti občianskeho súdneho konania a že uvedený postup je v rozpore tak s čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Na tomto právnom názore ústavného súdu nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v
rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú iba zákonnosť rozhodnutí a sú viazané
skutkovým stavom tak, ako bol zistený správnymi orgánmi. V správnom súdnictve
nemožno odhliadnuť od skutkových zistení, resp. nemožno sa obmedziť len na skúmanie
zákonnosti rozhodnutí bez toho, aby sa súd zaoberal tiež otázkami skutkovými. To okrem
iného vyplýva aj z ustanovenia § 250j ods. 2 OSP, ktorý ukladá súdu posúdiť, či zistenie
skutkového stavu je postačujúce k posúdeniu veci a či zistenie skutkového stavu, z ktorého
vychádzalo rozhodnutie správneho orgánu, nie je v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ tomu
tak nie je, je súd povinný napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Pri takomto hodnotení a zisťovaní môže byť priama
účasť sporných strán iba na prospech veci. V tomto smere sa možno odvolať na rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A-280), na ktorý poukazuje
aj generálny prokurátor. Súd napriek námietke štátu, že Najvyšší správny súd môže
rozhodnutie iba anulovať, nemôže ho však nahradiť iným, a teda môže vec rozhodnúť len na
základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa, jasne uviedol, že ak je Najvyšší správny súd
prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci rozhodoval, je neverejné prejednanie
veci porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd tiež konštatoval, že posúdenie právnych otázok
nie je možné bez toho, aby bolo prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.
2. Generálny prokurátor namietal nesúlad § 250f OSP s článkom 6 ods. 1 Dohovoru
v spojení s čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Tento nesúlad generálny prokurátor odôvodňuje tým, že ustanovenie § 250f OSP
upravuje možnosť, aby súd rozhodol o žalobe bez pojednávania, čím dochádza
k porušovaniu zásady verejnosti súdneho konania.
Ďalším dôvodom protiústavnosti a nesúladu s Dohovorom je podľa generálneho
prokurátora skutočnosť, že správne súdnictvo v Slovenskej republiky je koncipované ako
jednoinštančné, bez možnosti opravných prostriedkov (rozpor s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru). V tejto súvislosti možno uviesť, že oproti právnemu stavu, kedy
prokurátor podal posudzovaný návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, došlo
k zmene právnej úpravy a to zákonom č. 169/1998 Z.z.. Tento zákon zaviedol ďalší
mimoriadny opravný prostriedok „mimoriadne dovolanie“. Došlo k novelizácii aj § 250j
ods. 4 OSP. V zmysle tohto ustanovenia „proti rozhodnutiu súdu (rozumej v konaní o
žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je prípustný opravný prostriedok
s výnimkou mimoriadneho dovolania“.
Generálny prokurátor tvrdil, že pojem „jednoduchý prípad“ uvedený v ustanovení §
250f OSP umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor
účastníkov, čo spôsobuje, že účastníci nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť
k vykonaným dôkazom, čo je v rozpore s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa generálneho prokurátora by takto bola spochybňovaná zásada spravodlivosti súdneho
konania zakotvená v ustanovení čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Ustanovenie § 250f OSP podľa generálneho prokurátora znemožňuje účastníkom
konania riadne si uplatniť svoje práva na spravodlivý súdny proces, a preto je v rozpore s čl.
6 ods. 1 Dohovoru, s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 48 ods. 2, ako aj s ostatnými vyššie uvedenými
článkami ústavy.
a) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa ustanovenia § 250f OSP: „V jednoduchých prípadoch, najmä ak je
nepochybné, že správny orgán vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, a ak ide
len o posúdenie právnej otázky, môže súd bez pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom.
Rovnako postupuje, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo pre nedostatok dôvodov“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy "Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom".
Podľa názoru generálneho prokurátora pojem „jednoduchý prípad“ sa v praxi
slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia uvedeného ustanovenia umožňuje
súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu na názor účastníkov konania.
S názorom generálneho prokurátora možno súhlasiť v tom zmysle, že posúdenie
„jednoduchosti prípadu“ spočíva na voľnej úvahe súdu.
V súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci ústava v ustanovení čl. 48 ods. 2
druhá veta umožňuje vylúčenie verejnosti len v prípadoch stanovených zákonom. V zmysle
ustanovenia § 116 ods. 1 OSP je pojednávanie verejné s výnimkou pojednávaní
vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi. Podľa ustanovenia § 116 ods. 3 OSP
možno verejnosť vylúčiť pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť len v prípade, keby
verejné prejednanie veci ohrozilo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo,
dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť. Súd však môže v takom prípade
povoliť jednotlivým občanom, aby boli na pojednávaní prítomní, ale musí ich poučiť o
trestných následkoch porušenia tajomstva.
Na druhej strane, hoci ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy umožňuje v určitých
prípadoch vylúčenie verejnosti, nijakú výnimku nepripúšťa v tej časti, kde sa ustanovuje
právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania. V tomto smere možno
považovať ústavný text za celkom jasný a jednoznačný. Nič na tom nemení ani skutočnosť,
že Občiansky súdny poriadok umožňuje v niektorých prípadoch rozhodnúť aj bez
pojednávania. Máme na mysli najmä ustanovenie § 172 a § 175 OSP, ktoré umožňujú súdu
rozhodnúť v tam výslovne vymedzených prípadoch bez nariadenia pojednávania. Vydanie
takýchto rozhodnutí však neznamená, že účastníkovi je odopierané právo na prejednanie
veci pred súdom v jeho prítomnosti v rámci (verejného) pojednávania. Účastník môže toto
právo dosiahnuť prejavom svojej vôle podľa zákona, t.j. podaním odporu proti platobnému
rozkazu, resp. námietok proti zmenkovému, či šekovému platobnému rozkazu. Z
ustanovenia § 174 ods. 2 OSP totiž vyplýva, že ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor
s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a predseda
senátu nariadi pojednávanie. Obdobne v zmysle ustanovenia § 175 ods. 3 OSP ak odporca
podá včas námietky, predseda senátu nariadi na ich prejednanie pojednávanie. V prípade
použitia ustanovenia § 250f OSP účastník takúto možnosť nemá.
Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo
vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy to
neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie ústavy neposkytuje
zákonodarcovi priestor k obmedzeniu v ňom obsiahnutých práv a ani čl. 51 ústavy
nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t.j. realizovateľnosti priamo ex constitutione.
Možnosť súdu nenariadiť pojednávanie podľa § 250f OSP je prelomením
(porušením) práva každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci. Pri možnosti rôznych
interpretácii tohto ustanovenia však môže dôjsť aj k odňatiu práva na vyjadrenie sa k
vykonaným dôkazom, ako aj narušením zásady verejnosti súdneho konania. Ústavný súd
preto uzavrel, že ustanovenie § 250f OSP nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež skúmal, či v rozpore s citovaným článkom ústavy
je aj druhá veta § 250f OSP, podľa ktorej možno o žalobe rozhodnúť bez pojednávania aj
vtedy, ak je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov. Prax súdov ukázala, že súdy aj v prípadoch, keď konštatujú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia administratívneho orgánu, zaujímajú stanoviská aj v merite
veci podľa obsahu administratívneho spisu.
S prihliadnutím na takúto prax všeobecných súdov, ako aj na predchádzajúce závery
týkajúce sa verejnosti konania dospelo plénum ústavného súdu k záveru, že čl. 48 ods. 2
ústavy treba aplikovať v jeho doslovnom znení. V tomto zmysle je potom podľa názoru
ústavného súdu aj druhá veta ustanovenia § 250f OSP v rozpore s citovaným ustanovením
b) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 46 ods. 1, 2 ústavy
Podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy: „Každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy „ Kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovení inak. Z právomocí súdu však
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.
Generálny prokurátor videl porušenie čl. 46 ústavy v tom, že napadnuté ustanovenie
§ 250f OSP spochybňuje zásadu spravodlivosti súdneho konania, v rámci ktorej má byť
účastníkom umožnené domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde (strana 5. ods. 4 návrhu).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ústavy o spravodlivosti súdneho
konania nehovorí. V tomto smere je daný dosť podstatný rozdiel medzi znením čl. 46 ústavy
a znením čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 250f OSP sa nedotýka práva domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde ani práva na
súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. V tejto časti ústavný
súd návrh generálneho prokurátora nepovažoval za dôvodný, a preto mu nevyhovel.
c) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy
Podľa názoru generálneho prokurátora pojem "jednoduchý prípad" uvedený
v ustanovení § 250f OSP sa v praxi slovenských súdov vykladá skôr extenzívne. Formulácia
uvedeného ustanovenia umožňuje súdu v podstate vždy pojednávanie nenariadiť bez ohľadu
na názor účastníkov konania. Tým dochádza podľa názoru generálneho prokurátora k tomu,
že "účastníci konania nie sú súdom riadne vypočutí a nemôžu sa vyjadriť k vykonaným
dôkazom, čo je v rozpore s článkom 12 ods. 1, článkom 13 ods. 4 a článkom 48 ods. 2
ústavy".
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné".
V súvislosti s posudzovaním súladu ustanovenia § 250f OSP s čl. 12 ods. 1 ústavy
možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku stanovuje pre
subjekty - účastníkov konania dva rôzne režimy, ktoré možno zahrnúť pod jeho osobný
rozsah. Jedna skupina subjektov - účastníkov sporu má právo na to, aby jej vec bola súdom
prejednaná na pojednávaní, t.j. verejne a v ich prítomnosti. Druhá skupina subjektov -
účastníkov sporu takéto právo nemá. Nejde samozrejme o nerovnosť medzi účastníkmi
jedného konania, ale o nerovnosť v rôznych súdnych sporoch, pričom toto nerovnaké
postavenie vyplýva z toho, či tá ktorá vec je považovaná všeobecným súdom za skutkovo
jednoznačnú, v ktorej ide len o posúdenie právnej otázky, alebo za vec skutkovo nejasnú.
Podľa právneho názoru ústavného súdu má porušenie zásady rovnosti v právach charakter
porušenia základného ústavného práva iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj
iného základného práva. V tomto prípade ústavný súd konštatoval, že ustanovenie § 250f
OSP je porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, teda ide o porušenie ďalšieho základného práva
vyplývajúceho z ústavy, preto súčasne možno konštatovať aj porušenie zásady rovnosti
v právach vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy: "Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky".
V danom prípade za ustanovené podmienky treba považovať v ustanovení § 250f
OSP vymedzené definície prípadov, ktoré majú byť súdom prejednávané na pojednávaní, o
ktorých možno rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Možno konštatovať, že pre
všetky prípady spĺňajúce zákonom stanovené podmienky sa zriaďuje rovnaký právny režim.
Z hľadiska tohto ústavného článku je problematické skôr to, že dikcia použitá v ustanovení
§ 250f OSP nie je z praktického hľadiská jasná a postup podľa nej predvídateľný. V
konečnom dôsledku to totiž dokazuje aj súdna prax, kde sa množia prípady rozhodovania
súdu bez nariadenia pojednávania vo veci. Tento postup všeobecný súd často ponecháva
bez zdôvodnenia.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ".
Podstatou a zmyslom základného ústavného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2
ústavy je dosiahnuť nápravu v prípadoch, keď bol niekto ukrátený na svojich právach,
vrátane prípadov, keď k porušeniu práv došlo rozhodnutím orgánu verejnej správy. Osobná
prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom úspešného
uplatnenia práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany. Porušenie tohto práva
nemusí často zo spisového materiálu vôbec vyplývať.
Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu ústavný súd uzavrel, že ustanovenie
§ 250f OSP nie je v súlade s čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.
d) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 11 ústavy
Podľa čl. 11 ústavy: "Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a
slobôd".
Citovaný článok ústavy predpokladá existenciu situácie (vzťahu) medzinárodnej
zmluvnej úpravy (na úrovni medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a slobodách)
a vnútroštátneho zákona tak, do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je
"inkorporovaná" platná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje ľudské právo alebo základnú
slobodu podrobnejšie, resp. vo väčšom rozsahu ako príslušná zákonná úprava tohto práva
alebo slobody. Článok 11 ústavy však nezrušuje príslušnú zákonnú úpravu Slovenskej
republiky, ale v prípade existencie medzinárodnej zmluvy spĺňajúcej podmienky uplatnenia
článku 11 ústavy stanovuje jej "prednosť" pred zákonom. V citovanom článku ústavy preto
nejde o všeobecnú, ale podmienečnú prioritu uplatnenia zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách pred zákonmi Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie čl. 11
ústavy je potrebné chápať ako generálny príkaz ústavnej normy všetkým štátnym orgánom
Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej či inej činnosti stretávajú s nutnosťou
rešpektovať a presadzovať ochranu ľudských práv alebo základných slobôd, ktoré sú
predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy aj vnútroštátneho zákona. Prednostná aplikácia
výlučne zákonnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody aj vtedy, ak sú splnené
podmienky článku 11 ústavy, znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom
obsiahnutej.
Podľa názoru ústavného súdu Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol oznámený pod č. 209/1992 Zb. spĺňa kritériá
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, na ktoré poukazuje
Ak by v konkrétnom prípade išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá nenapĺňa znaky
medzinárodnej zmluvy v intenciách článku 11 ústavy, pričom vo svojich ustanoveniach by
priznávala väčší rozsah práv a slobôd než vnútroštátny právny predpis, na túto zmluvu by sa
nevzťahoval režim článku 11 ústavy.
Platný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje priamo súdom, prípadne
iným štátnym orgánom Slovenskej republiky, aby v takejto situácii samotné rozhodli, že
zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore s platnou medzinárodnou
zmluvou. Takúto právomoc má však ústavný súd, ktorý podľa čl. 125 písm. e) ústavy
rozhoduje tiež o súlade: "všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými
zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov". K podaniu
návrhu na začatie konania o súlade všeobecne záväzného právneho predpisu s
medzinárodnou zmluvou je oprávnený iba obmedzený okruh subjektov uvedených v čl. 130
ods. 1 písm. a) až e) ústavy, t.j. najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, prezident, generálny prokurátor, vláda Slovenskej republiky a súd. V prospech
tohto záveru svedčí aj skutočnosť, že podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri
rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Sudca všeobecného súdu, ktorý by dospel
v prejednávanej veci k záveru, že medzinárodná zmluva zabezpečuje väčší rozsah
základných práv a slobôd, by nemohol vzhľadom na ustanovenie čl. 144 ods. 1 ústavy
postupovať tak, že by nebral do úvahy zákonnú úpravu a rozhodol by podľa medzinárodnej
zmluvy (teda sám by skúmal súlad zákona s medzinárodnou zmluvou). Sudca všeobecného
súdu v takomto prípade na základe čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy musí požiadať o
preskúmanie súladu podľa čl. 125 ústavy ústavný súd.
Pri posudzovaní návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 250f OSP
s čl. 11 ústavy vzal ústavný súd do úvahy už skôr vyslovený právny názor vo veci PL. ÚS
8/96, podľa ktorého "... je ustanovenie čl. 11 ústavy potrebné predovšetkým chápať ako
všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky,
ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako
aj konkrétne uplatňovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv a základných slobôd,
ktoré tvoria predmet tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej (zákonnej) úpravy.
Aplikácia vnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody
príslušným orgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia čl. 11 ústavy, preto
znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného vyplýva, že čl.
11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej právnej
úpravy ľudského práva alebo základnej slobody. Pre proces ich praktického uplatňovania
stanovuje "podmienečnú prioritu" medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách. K porušeniu čl. 11 ústavy môže dôjsť len konaním (postupom) takého orgánu
štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či inej činnosti uplatňuje (aplikuje) príslušnú
vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý
takúto vnútroštátnu právnu úpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán). Ústavný súd
preto podotýka, že čl. 11 ústavy "ráta" s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky
ako orgánu zákonodarného, oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce
ľudské práva a základné slobody. Tým sa však jeho vzťah k čl. 11 ústavy vyčerpáva,
pretože Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý aj prakticky
uplatňuje (aplikuje) buď zákony, alebo medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách. Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom štátu,
ktorý sa v rámci svojich ústavou vymedzených právomocí zaoberá aj uplatňovaním
vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských práv alebo základných slobôd (v
procese ktorého by mohla "pochybiť" pri výbere adekvátnej právnej základne), preto
neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11 ústavy výlučne v dôsledku jej
zákonodarnej činnosti". (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
1997, Košice 1998, s. 256 a n.)
Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie
nesúladu ustanovenia § 250f OSP s čl. 11 ústavy (a to ani v spojení s ustanovením čl. 6 ods.
1 Dohovoru) nevyhovel.
e) namietaný nesúlad § 250f OSP s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Pre správne posúdenie návrhu generálneho prokurátora na skúmanie súladu § 250f
OSP s čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné venovať pozornosť otázke, či možno aplikovať čl.
6 ods. 1 Dohovoru na obsah ustanovenia § 250f OSP.
V stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k návrhu generálneho
prokurátora sa uvádza: „Len zo skutočnosti, že súdy preskúmavajú tieto rozhodnutia
v konaní, ktorého právna úprava bola zaradená do Občianskeho súdneho poriadku,
neznamená, že všetky veci, ktorými sa správne senáty súdov zaoberajú, sú vecami, ktoré má
na mysli čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že ak sa
preskúmavané rozhodnutie „netýka občianskych práv alebo záväzkov, alebo nejde o
posúdenie oprávnenosti trestného obvinenia, nie je namieste vyžadovanie dodržiavania čl. 6
ods. 1 vety prvej Dohovoru“.
Z dikcie ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru vyplýva, že právo každého na
to „… aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, sa viaže na skutočnosť, aby sa
rozhodovalo „… o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“. Potom je namieste otázka, či
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktorého súčasťou je aj
ustanovenie § 250f OSP, je rozhodovaním o občianskych právach alebo záväzkoch
fyzických alebo právnických osôb.
V dôvodovej správe k zákonu č. 519/1991 Zb., ktorým bolo do Občianskeho súdneho
poriadku zavedené správne súdnictvo, sa uvádza, že nová úprava súvisí s rozšírením
právomoci súdov tak, aby táto bola v súlade s čl. 36 ods. 2 Listiny.
V uvedenom článku Listiny sa uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny“.
V podstate identické ustanovenie obsahuje čl. 46 ods. 2 ústavy.
Podstatou správneho súdnictva je teda ochrana práv fyzických a právnických osôb, o
ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa
každá osoba, ktorá sa cíti poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí orgánov štátnej
správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 OSP).
Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovenia tejto hlavy (t.j.
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 250 ods. 2 OSP je žalobcom fyzická alebo právnická osoba,
ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Z uvedených ustanovení ústavy a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že
v správnom súdnictve ide o prípady, kedy správny orgán rozhoduje o subjektívnych právach
a povinnostiach súkromnoprávneho charakteru (napríklad o vyvlastnení, povinnosti
nahradiť škodu), čo organicky do prieskumu v správnom súdnictve v minulosti nepatrilo.
Náprava vád bola zabezpečovaná v konaní pred civilným súdom s plnou jurisdikciou.
Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom
Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 6
Dohovoru.
Osobitný režim čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž vyžaduje od vnútroštátneho zákonodarcu,
aby tam, kde správny orgán rozhoduje o súkromnom práve či záväzku (ale tiež o obvinení
napríklad z priestupku), bola zabezpečená jedna inštancia, ktorá je buď súdom, alebo iným
nestranným, nezávislým a podľa zákona zriadeným orgánom, ktorá prejedná vec v plnej
jurisdikcii, t.j. v otázkach právnych i skutkových (Správa Európskej komisie pre ľudské
práva zo dňa 7.5.1986, séria B, s. 122).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu, ktoré samo
osebe nezodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho
orgánu s plnou jurisdikciou (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Le
Compte z r. 1983 A – 58).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodovanie správnych orgánov o právach
podľa Správneho poriadku i zákonom ustanovený postup v druhej hlave piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku s názvom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
správnych orgánov“, ktorej súčasťou je aj ustanovenie § 250f OSP, môže v niektorých
prípadoch nepochybne podliehať osobitnému režimu upravenému v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a
v niektorých prípadoch tak byť nemusí. V tomto smere možno akceptovať argumentáciu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže ustanovenie § 250f OSP nerozlišuje
prejednávané prípady na také, ktoré podliehajú režimu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a na také,
ktoré mu nepodliehajú, nezostáva než konštatovať, že je potrebné skúmať súlad týchto
ustanovení.
V zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok
musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,
alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých
alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za
úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
Ústavný súd už vyslovil názor, že pri preskúmavaní otázky, či v Slovenskej republike
namietnuté porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru je opodstatnené, postupuje v súlade s kritériami
ustanovenými orgánmi Rady Európy pri aplikácii tohto článku v ich rozhodovacej činnosti
(nález ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 26/95, zverejnený pod č. 7/95 ZNaU).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne potvrdzuje, že cieľom
Dohovoru je zabrániť zužovaniu a oslabovaniu ochrany poskytovanej článkom 6 Dohovoru.
Verejnosť konania chráni účastníkov pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole
verejnosti a je tiež jedným z prostriedkov pre vytvorenie a zachovanie dôvery k súdom
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pretto z roku 1983, A 71).
Generálny prokurátor poukazuje aj na rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské
práva vo veci prípustnosti sťažnosti č. 26384/95 podanej Máriou Šamkovou proti
Slovenskej republike zo dňa 22. júna 1996. Európska komisia pre ľudské práva vyhlásila
túto sťažnosť za prípustnú okrem iného aj z dôvodu, že vo veci sa neuskutočnilo verejné
pojednávanie. Generálny prokurátor tiež poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z roku 1994 vo veci Fredin (A.280), kde súd aj napriek námietke štátu, že
najvyšší správny súd môže rozhodnutie len anulovať, nemôže ho však nahradiť iným
rozhodnutím, a teda môže vec rozhodnúť len na základe spisov a bez vypočutia sťažovateľa,
uviedol, že ak je najvyšší správny súd prvým a jediným súdnym tribunálom, ktorý vo veci
rozhodoval, je neverejné prejednanie veci porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd tiež
v rozhodnutí konštatoval, že posudzovanie právnych otázok nie je možné bez toho, aby bolo
prihliadnuté k relevantným otázkam skutkovým.
Okrem judikátov, na ktoré sa odvoláva generálny prokurátor, možno poukázať aj na
skorší rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99),
podľa ktorého verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní
o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru umožňujúce vylúčenie
verejnosti.
V súvislosti s uvedenou judikatúrou Európskeho súdu a Európskej komisie pre
ľudské práva je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovanie v prvej a poslednej inštancii
v konaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, sa situácia na Slovensku
zmenila prijatím novely Občianskeho súdneho poriadku, t.j. zákona č. 169/1998 Z.z., ktorá
zaviedla inštitút mimoriadneho dovolania. S účinnosťou od 1. júla 1998 je v konaní o
žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov prípustné mimoriadne dovolanie (§ 250j
ods. 4 OSP). Treba však zdôrazniť, že tento mimoriadny opravný prostriedok nie je zverený
do rúk účastníkom konania, ale generálnemu prokurátorovi, ktorý ho môže uplatniť aj na
základe podnetu účastníka konania.
Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru zakotvuje právo na verejné prerokovanie veci
(popri už spomínaných článkoch 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny).
V uvedenom článku sú zároveň uvedené aj dôvody, pre ktoré možno verejnosť vylúčiť buď
po dobu celého, alebo časti procesu. Sú to tieto dôvody:
- v záujme mravnosti, v záujme verejného poriadku alebo
- v záujme národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo
- keď si to vyžadujú záujmy maloletých alebo
- ochrana súkromného života účastníka alebo
- v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na
osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Možnosť rozhodnúť bez pojednávania z dôvodov uvedených v ustanovení § 250f
OSP nespĺňa podľa názoru ústavného súdu dôvody vylúčenia verejnosti uvedené v čl. 6 ods.
1 druhá veta Dohovoru. V tomto smere možno preto považovať návrh generálneho
prokurátora za dôvodný.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie §
250f OSP nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
3. V súvislosti s účinkami nálezu ústavného súdu o vyslovenie nesúladu ustanovenia §
250f OSP s označenými článkami ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné uviesť, že
napadnuté ustanovenie § 250f OSP bolo zavedené do Občianskeho súdneho poriadku
zákonom bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR a pri skúmaní jeho súladu
s napadnutými článkami ústavy treba brať do úvahy znenie čl. 152 ústavy.
Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy: "Ústavné zákony, zákon a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave.
Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky".
Podľa čl. 152 ods. 2 ústavy: "Neplatnosť zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike vzniká
deväťdesiatym dňom po uverejnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich
neplatnosti spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákona".
Podľa čl. 152 ods. 3 ústavy: "O neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný
súd Slovenskej republiky podľa návrhu osôb uvedených v čl. 130".
Z uvedenej citácie je zrejmé, že pri skúmaní súladu ustanovenia § 250f OSP
s označenými článkami ústavy ide o konanie o neplatnosti zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.
Na toto konanie sa primerane použijú ustanovenia tretej časti druhej hlavy prvého oddielu
zákona č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov (§ 76 ods. 2 cit. zákona), t.j. konania o
súlade právnych predpisov.
Naproti tomu vo vzťahu medzi § 250f OSP a Dohovorom ide o konanie o nesúlade
právnych predpisov v zmysle čl. 125 písm. e) ústavy. Praktický rozdiel medzi oboma
konaniami je v následkoch, keď v prípade konania o neplatnosť sa stáva napadnuté
ustanovenie neplatným 90 dní po zverejnení nálezu (§ 76 ods. 1 cit. zákona) a v prípade
konania o nesúlade po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nesúladu (čl. 132 ods. 1 ústavy),
pričom v druhom prípade ústavný súd ukladá orgánu, ktorý napadnutý právny predpis, resp.
ustanovenie prijal, aby ho do šiestich mesiacov dal do súladu s nálezom ústavného súdu.
V konaní, v ktorom sa namieta aj neplatnosť aj nesúlad, nie je možné rozhodnúť
dvojakým spôsobom a nemôžu ani nastať dvojaké následky. Možno vysloviť záver, že
ústava v čl. 152 ods. 2 dáva jasne prioritu kratšej 90-dňovej lehote v prípadoch právnych
predpisov vydaných v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Takéto predpisy,
samozrejme ak sú v rozpore s ústavou, majú byť z právneho poriadku vyradené v skrátenej
lehote. Možno tu teda uplatniť aj ďalší záver, že v danom prípade má prednosť neplatnosť
zákona vydaného v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike pred nesúladom zákona
s medzinárodnou zmluvou. Opačný výklad by bol zrejme v rozpore so zreteľne prejavenou
vôľou ústavodarcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 1999