Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 303/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť C. P. – samostatne hospodáriaceho roľníka, B.,

zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 4 a Listiny základných práv

a slobôd v spojení s a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta 2008, za

účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo C. P. – samostatne hospodáriaceho roľníka, podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta

2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. augusta 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť C. P. – samostatne

hospodáriacemu roľníkovi, trovy konania v sume 265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur

a deväťdesiatdva centov (8 011,11 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2008 doručená sťažnosť C. P. – samostatne hospodáriaceho roľníka, B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 (ďalej len „“) a

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 22. februára 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. augusta 2008.

V podaniach doručených ústavnému súdu 15. januára 2009, 23. januára 2009

a 28. januára 2009 sťažovateľ rozšíril svoju argumentáciu na podporu ním predložených

návrhov.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca

domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. proti obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“),

a obchodnej spoločnosti L., a. s., L. (ďalej „žalovaná v 2. rade“ alebo „žalovaná“),

zaplatenia peňažnej sumy 3 866,64 € (116 486,40 Sk) s príslušenstvom. Z dôvodu

vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej v 1. rade sťažovateľ zobral proti nej žalobu späť

a okresný súd uznesením z 3. novembra 2005 konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2006 zaviazal žalovanú

v 2. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 827,76 € (115 315 Sk) s príslušenstvom a vo zvyšku

žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že písomné vyhotovenie prvostupňového rozsudku bolo

doručené obom sporovým stranám takto:

„- sťažovateľ (žalobca), p. C. P., zastúpený advokátom JUDr. J. F., prevzal rozsudok

v pondelok dňa 29. 5. 2006 (doručenka sa nachádza v súdnom spise).

- žalovaná firma L., zastúpená advokátkou p. JUDr. I. B., prevzala rozsudok v piatok

dňa 26. 5. 2006 (doručenka sa nachádza v súdnom spise).“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «pätnásťdňová odvolacia lehota (v zmysle § 204 ods. 1

a obsiahnutá v poučení cit. rozsudku) pre žalovanú stranu uplynula 10. 6. 2006 (čo je

sobota). Preto žalovaný v zmysle mal poslednú možnosť podať riadny opravný

prostriedok dňa 12. 6. 2006 (teda v pondelok – najbližší pracovný deň). Nestalo sa tak.

Žalovaná strana odvolanie v uvedenej lehote nepodala. Prvostupňový súd následne správne

vyznačil právoplatnosť tangovaného rozsudku dňom 14. 6. 2006, lebo pre žalobcu uplynula

15-dňová lehota skončením dňa 13. 6. 2006 (v utorok). Prvým najbližším spoločným dňom

pre obe sporové strany, v ktorom už nebolo prípustné ani možné podať riadny opravný

prostriedok je deň 14. 6. 2005 (čo je streda). Prvostupňový súd – v sú1ade s § 62 a § 63

Spravovacieho poriadku (vydaného ako vyhl. č. ) – ešte počkal na možné

doručenie pošty a rozsudok dňa 19. 6. 2006 (teda v pondelok) opatril doložkou

právoplatnosti a vykonateľnosti. Tu k žiadnej procesnej chybe neprišlo. Prvostupňový súd

postupoval správne. Dokonca súd dňa 20. 6. 2006 vydal pokyn o založení súdneho spisu do

archívu. Tým bola daná vec právoplatne skončená a tak to bolo aj v súdnom spise

vyznačené.

Dňa 20. 6. 2006 administratívna pracovníčka OS Bratislava III urobila tzv. úradný

záznam – hoci písomnosť takéhoto druhu ani platný ani cit. Spravovací poriadok

nepozná – a teda jeho právna validita je nulová. Obsahom je informácia JUDr. I. B.,

advokátky podľa plnej moci zastupujúcej žalovaného (L.), že ona má od 11. 5. 2006

vypovedanú plnú moc od žalovaného (firmy L.). Musíme sa tu zastaviť aj pri terminológii,

lebo je relatívne významná. Advokátka JUDr. I. B. jasne hovorí o výpovedi plnej moci sine

, a to ku dňu 11. 5. 2006. Uvedená

pracovníčka OS Bratislava III, ale najmä involvovaná advokátka postupovala v zmysle § 42

ods. 1 – právne relevantné podanie urobila advokátka dňa 23. 6. 2006. Oznámila

súdu, že:

- sa dohodla so svojim mandantom (v predmetom kontexte žalovanou firmou L.) na

skončení splnomocnenia, a to k 11. 5. 2006. Nehovorí teda o žiadnej výpovedi plnej moci v

zmysle , ani o odvolaní plnej moci v zmysle §

33b ods. 1 písm. b) , ale o akejsi sui generis „dohode o ukončení

splnomocenstva“. Advokátka pripojila písomnú dohodu z 11. 5. 2006, ktorá ale termínuje

údajné skončenie jej splnomocnenia k 1. 5. 2006. Musíme uviesť, že JUDr. I. B. a firma L.

sa mohli platne dohodnúť na skončení zmluvy (dohody) o poskytovaní právnych služieb.

Splnomocnenie advokátky JUDr. I. B. na zastupovanie L. v predmetnej veci je však

samostatný vzťah advokáta a klienta, ktorý nezaniká automaticky spolu s dohodou

o skončení platnosti zmluvy o poskytovaní advokátskych právnych služieb. Občiansky

zákonník upravuje zánik plnomocenstva v § 33b ods. 1 a samozrejme dohodu ako spôsob

zániku plnej moci zákon nepozná. Udelenie plnej moci je plne v moci toho, kto sa rozhodol

nechať sa zastupovať a na skončení splnomocnenia sa s nikým nemusí dohodnúť, on prosto

a jednoducho plnú moc odvolá. Trochu sťaženú pozíciu má advokát. Zákon o advokácii ho

totiž viaže: kým mandant nemusí vôbec vysvetľovať prečo sa rozhodol odvolať plnú moc,

advokát má dané zákonné limity pre vypovedanie plnej moci. Oznámenie o skončení plnej

moci, ktoré teda JUDr. I. B. adresovala Okresnému súdu Bratislava III dňa 22. 6. 2006 (a

ktoré bolo doručené na OS BA III dňa 23. 6. 2006) je právne irelevantné, nie je totiž isté či

prišlo aj k odvolaniu plnej moci. Opakujeme, že ukončenie zmluvy o právnej pomoci nie je

bezpodmienečne viazané na ukončenie splnomocnenia.

- Advokátka JUDr. I. B. sa súčasne vo svojom liste snažila súdu vysvetliť, že

rozsudok OS Bratislava III č. z 18. 4. 2006 ona síce dostala doručený dňa

26. 5. 2006, ale jej mandant – firma L. – napriek jej akejsi inej dohode s touto firmou –

súdu neoznámil túto skutočnosť (teda skončenie splnomocnenia). Otázkou na tomto mieste

je, ako JUDr. I. B. vedela či sa takáto písomnosť (skončenie splnomocnenia zo strany firmy

L.) v súdnom spise nachádza alebo nenachádza a čo ju viedlo, s takým výrazným odstupom

času, k náhlej aktivite a komunikácii so súdom. Otázkou zostáva aj, čo urobila JUDr. I. B. s

rovnopisom rozsudku, jej doručeným dňa 26. 5. 2006.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že «podľa § 33b ods. 6 Občianskeho

zákonníka – ak splnomocnenec (advokát) vypovie plnomocenstvo (tak ako sa to podľa

tvrdenia JUDr. I. B. malo údajne stať 11. 5. 2006) – podčiarkujeme že advokát plnú moc

vypovedá, klient plnú moc odvoláva – je splnomocnenec (advokát) povinný urobiť ešte

všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ (jeho mandant) alebo jeho právny nástupca

neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako

keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho

právni nástupcovia. Aj podľa § 22 ods. 5) zákona o advokácii je advokát povinný do 15 dní

od doručenia oznámenia klientovi (splnomocniteľovi, mandantovi) o odstúpení od zmluvy o

poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak

klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto

povinnosti netrvá. Advokátka JUDr. I. B. teda mala voči svojmu klientovi (žalovanej firme

L.) povinnosť kontaktovať sa s ním a zadovážiť si relevantné stanovisko či podať alebo

nepodať odvolanie. Ak by aj advokát (ktorého súd v čase doručenia rozsudku musel

považovať za riadne splnomocneného) z akýchkoľvek dôvodov nepodal odvolanie, nie je to

problém justície ani protistrany, ale len problém vzťahu advokát – klient (splnomocniteľ,

mandant). Ani objektívne dôvody, či prekážky na strane žalovaného, či jeho advokátky (sine

) nemôžu tieto pravidlá bez ďalšieho prelomiť. Naviac podotýkame, že advokátka

JUDr. I. B. bola prítomná na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III dňa 18. 4.

2006 – keď došlo k vyhláseniu rozsudku – a teda musela vedieť, že jej bude súd predmetný

rozsudok (obsahujúci jej už známy – pre jej klienta nepriaznivý – enunciát) doručovať.

Žalovaná firma L. vlastným listom z 22. 6. 2006 (doručeným súdu 23. 6. 2006)

oznámila, že vyššie cit. Dohodou z 11. 5. 2006 ona skončila Zmluvu o poskytovaní právnych

služieb s advokátkou JUDr. I. B. a súčasne svojim zastupovaním splnomocnila advokáta

Doc. JUDr. Ľ. F., CSc. Súdne písomnosti žiadala žalovaná firma L. doručovať už novému

advokátovi.

V pripojenom plnomocenstve pre advokáta Doc. JUDr. Ľ. F., CSc. je ale uvedený

dátum odvolania plnej moci advokátke JUDr. I. B. – 15. 5. 2006. Podčiarkujeme, že

skončenie Zmluvy o poskytovaní právnych služieb s advokátom a odvolanie plnej moci nie

je to isté a samozrejme sa nemusí udiať k tomu istému dňu. Otázkou je ale či vôbec a platne

došlo k zániku plnomocenstva udeleného JUDr. I. B. a či teda mohlo byť platne udelené

plnomocenstvo novému advokátovi Doc. JUDr. Ľ. F., CSc., najmä s ohľadom na znenie §

24 .

Ďalším listom z 27. 6. 2006 (doručeným súdu 30. 6. 2006) firma L.:

- požiadala o doručenie rozsudku OS Bratislava III č. k. z 18. 4. 2006 na

jej adresu (paradoxne a zjavne v ko1ízii s a , lebo údajne

už od 15. 5. 2006 mal plnú moc pre tangované konanie č. pred OS

Bratislava III v rukách advokát Doc. JUDr. Ľ. F., CSc.),

- súčasne oznámila, že plnomocenstvo pre JUDr. I. B. bolo ukončené dohodou k 11.

5. 2006 (sic !), a že o tom mala JUDr. I. B. informovať súd.

Pritom chýba doklad o tom, že by žalovaná firma L. doručila odvolanie

plnomocenstva JUDr. I. B., najmä keď ona sama o tom nevie a ona hovorí o vypovedaní

plnej moci resp. skončení plnej moci „dohodou“. Nedoriešené teda vzhľadom na uvedené

zostalo, k akému dňu a ako malo údajne zaniknúť plnomocenstvo udelené na zastupovanie

JUDr. I. B. (keď advokátka a klient sa vyjadrujú rôzne a dokonca samotné L. menia svoje

vyjadrenia v tejto otázke) a či platne mohlo byť udelené plnomocenstvo Doc. JUDr. Ľ. F.,

CSc.

To všetko môže čosi popisovať a o čomsi hovoriť. Nie je ale prioritne smerodajné, či

firma L. odvolala plnú moc advokátke, alebo či plnú moc vypovedala advokátka, resp. či sa

„dohodli“ na skončení splnomocnenia. Nie je ani prioritne smerodajné, či sa to stalo k 1. 5.

2006, k 11. 5. 2006 alebo k 15. 5. 2006. Prioritne smerodajné nie je ani, či a odkedy mal

nové splnomocnenie iný advokát. Celú situáciu totiž právne relevantne upravuje § 33b ods.

5 a najmä . Odvolanie plnomocenstva účastníkom

(in concreto firmou L.) alebo jeho výpoveď zástupcom (advokátkou) sú voči súdu účinné,

len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili – oznámenie sa udialo 23. 6. 2006 – teda 11

kalendárnych dní po márnom uplynutí odvolacej lehoty pre advokátsky zastúpeného

žalovaného. Na tom nič nemení ďalšie, nadbytočné doručenie tangovaného rozsudku OS

Bratislava III, č. k. zo dňa 18. 4. 2006 firme L. (tak ako sa stalo 12. 7. 2006),

po ktorom žalovaná strana zaslala na OS Bratislava III oneskorené odvolanie (podaním z

20. 7. 2006, doručeným súdu dňa 24. 7. 2006).».

Sťažovateľ v okolnostiach prípadu zdôrazňuje skutočnosť, že „súd ešte dňa 26. 5.

2006 správne – v súlade s a – doručil rozsudok žalovanej

strane (do rúk advokátky JUDr. I. B.) a výlučne toto doručenie je relevantné pre plynutie

odvolacej lehoty“. V tejto súvislosti poukázal aj na judikát najvyššieho súdu č. 67/1995 Jo o

právnych účinkoch opakovaného doručovania už raz riadne a v súlade s právnymi predpismi

doručeného rozhodnutia súdu, ako aj na judikát č. 75/2004 Jo.

Za rozhodujúcu v predmetnej veci sťažovateľ považoval skutočnosť, že „žalovaná

strana – v 15 dňovej lehote, predpísanej a obsiahnutej v poučení rozsudku

– nepodala odvolanie voči cit. rozsudku č. k.: . Prvostupňový súd preto správne

vyznačil dňa 19. 6. 2006 na origináli rozsudku právoplatnosť dňom 14. 6. 2006 (uplynutím

15 dní, rátaných od dňa doručenia rozsudku poslednému z účastníkov, teda od 29. 5. 2006).

Podanie žalovanej strany – ňou označené ako odvolanie – bolo Okresnému súdu

Bratislava III doručené až 24. 7. 2006 – teda jednoznačne oneskorene, po uplynutí

odvolacej lehoty, dokonca až 42 kalendárnych dní po zákonom neprekročiteľne fixovanej

lehote! Krajský súd v Bratislave ale o oneskorene podanom odvolaní žalovanej strany vecne

rozhodoval a dokonca spomenutý právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava III,

č. k.: z 18. 4. 2006 zmenil tak, že žalobu zamietol! To všetko napriek tomu, že

spomenuté fakty jednoznačne vyplývajú zo súdneho spisu a naša procesná strana na

pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave dňa 22. 2. 2007 na problém upozornila, a to

za prítomnosti viacerých ďalších identifikovateľných osôb (ktorí ako verejnosť boli na

pojednávaní prítomní). Krajský súd tak postupoval priamo a hrubo v rozpore s § 103, §

104, , a .“.

Sťažovateľ s poukazom na uvedenú argumentáciu, ako aj tvrdenie, že krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2007, ktorým zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa a žalobu sťažovateľa zamietol, „v rozpore s príslušnými hmotnoprávnymi

i procesnoprávnymi normami výrazne zasiahol do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa“, podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 6. augusta 2008 jeho dovolanie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „dovolací súd sa riadne nevysporiadal s otázkou

právoplatnosti prvostupňového rozsudku v súvislosti s plynutím lehoty na podanie

odvolania ani zákonnou úpravou vzniknutej situácie (zmena advokáta oznámená súdu po

doručení rozsudku a uplynutí odvolacej lehoty). Našu argumentáciu sme pritom podporili

nielen zákonnými ustanoveniami, ale aj platnou judikatúrou. Najvyšší súd SR sa vo svojom

rozhodnutí minimalizoval na strohé konštatovanie, že odvolanie žalovaných L. nebolo

podané oneskorene. Pritom nie je z odôvodnenia rozsudku NS SR zrejmé, ako a na základe

ktorého ustanovenia súd dospel k takémuto záveru. Rozhodnutie NS SR je v tejto časti

neurčité a teda nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „postupom porušovateľa (Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a tiež

k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa súdnej ochrany v zmysle zákona.

Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil ust. čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4

, Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď postupoval v hrubom rozpore

s platným právom a procesnými normami... Porušovatelia svojím postupom porušili aj

právo sťažovateľa priznané ... Ak konanie štátneho

orgánu (v danom prípade Krajského súdu v Bratislave a NS SR) nie je v súlade so zákonom

– teda ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon – dochádza

k porušeniu zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento

nález:

1. Základné právo C. P... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods.1 v spojení s

ods. 4 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 2. 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Cob

329/2006 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 8. 2008 v konaní vedenom pod sp.

zn.: .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave, zo dňa 22. 2. 2007, sp. zn.: a rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 6. 8. 2008, sp. zn.: a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

3. C. P... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je spoločne a nerozdielne povinný Krajský

súd v Bratislave a Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú spoločne a nerozdielne povinní

uhradiť C. P..., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do

troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal od

najvyššieho súdu vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu

sp. zn. KP 8/09 z 9. júla 2009 bolo ústavnému súdu doručené 20. júla 2009.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v ňom okrem iného uviedla:

„Podstatou sťažnosti je nesprávny postup Krajského súdu v Bratislave v odvolacom

konaní, keď vecne prejednal odvolanie žalovaného a rozhodnutie súdu prvého stupňa

zmenil a žalobu zamietol, hoci odvolanie bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty.

Nesprávny postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho vidí

sťažovateľ v tom, že nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu nenapravil ale dovolanie

sťažovateľa zamietol.

Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku otázkou včasnosti podania odvolania

nezaoberal, zrejme preto, že sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu ani na odvolacom

pojednávaní zmeškanie odvolacej lehoty nenamietal. Na námietku sťažovateľa uvedenú

v dovolaní, dovolací súd uviedol, že odvolanie bolo podané včas, keďže v čase doručenia

rozsudku súdu prvého stupňa zástupkyni žalovaného už táto nebola splnomocnená na jeho

zastupovanie. Lehotu na podanie odvolania preto treba počítať až od následného doručenia

rozsudku priamo žalovanému.

I keď mi neprislúcha hodnotiť vecnú správnosť rozhodnutia, musím pripustiť, že

odôvodnenie záveru dovolacieho súdu, že odvolanie bolo podané včas, je neprimerané.

Odôvodnenie sa dostatočne nevyporiadava s ustanovením , podľa

ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné len čo ich účastník

alebo zástupca oznámili. Sporné rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zástupkyni

žalovaného, advokátke JUDr. B. doručené 26. mája 2006. Zástupkyňa až 20. júna 2006,

teda v čase keď už máme uplynula lehota na podanie odvolania a sporné rozhodnutie bolo

právoplatné, súdu telefonicky oznámila, že jej žalovaný vypovedal 11. mája 2006

plnomocenstvo. Písomne to súdu zástupkyňa i žalovaný oznámili až 23. júna 2006. Za tejto

procesnej situácie bolo rozhodnutie žalovanému účinne doručené 26. mája 2006, bez

ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 25. mája 2006 zaniklo.

Ponechávam na úvahu ústavného súdu, či nesprávnym výkladom otázky doručenia

a včasnosti podania odvolania odvolací a dovolací súd zasiahli do základných práv

sťažovateľa spôsobom, ktorý je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.“

Ústavný súd 10. septembra 2009 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 4 a listiny

v spojení s a , ako aj práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008, prijal na ďalšie

konanie uznesením č. k. -28. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise

doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2009 uviedla, že zotrváva na svojom stanovisku

z 9. júla 2009 sp. zn. KP 8/09, ktoré podala ešte pred predbežným prerokovaním predmetnej

sťažnosti senátom ústavného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení zo 6. novembra 2009 doručenom

ústavnému súdu 11. novembra 2009 k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho súdu

z 9. júla 2009 okrem iného uviedla, že „úplne presne a v súlade s platným právom je

konštatované doručenie rozsudku OS BA III č. z 18. 4. 2006. Tento rozsudok

bol účinne doručený k dispozícii žalovaného, teda L., a. s. dňa 26. 5. 2006. Odvolanie táto

firma ale jednoznačne podala po uplynutí odvolacej lehoty.“.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo samotných rozhodnutiach,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti

a pod. ().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane dovolacieho súdu. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis , ). Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie (, , obdobne aj ,

).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd ako dovolací súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a listiny v spojení s a

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, čo

odôvodnil tým, že napriek tomu, že žalovaná podala odvolanie proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 18. apríla 2006 až 24. júla 2006, teda po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty, krajský súd napadnutý rozsudok preskúmal a rozsudkom sp. zn.

z 22. februára 2007 prvostupňové rozhodnutie v napadnutej zaväzujúcej

časti zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanej náhradu

trov prvostupňového i odvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd

postupoval v tomto prípade nesprávne, pretože odvolanie žalovanej mal odmietnuť ako

podané oneskorene. S argumentáciou, že daný postup krajského súdu znamenal porušenie

sťažovateľom označeného základného práva, podal sťažovateľ mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, využitím ktorého sledoval reparáciu spomínaného postupu

krajského súdu. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. zo 6. augusta 2008

„dovolanie p. C. P. zamietol. Rozsudok Krajského súdu č. k.: zo dňa 22. 2.

2007 zostal teda v platnosti, hoci ním bol zmenený právoplatný rozsudok prvostupňového

súdu.“.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd zamietol

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. februára

2007 [ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok tak, že návrh sťažovateľa na zaplatenie

sumy 3 827,76 € (115 315 Sk) s príslušenstvom zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej

legitimácie žalovanej]. Za základnú otázku pre posúdenie správnosti rozhodnutia

napadnutého dovolaním najvyšší súd považoval „posúdenie obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej

zmluve, na základe ktorého navrhovateľ nárok voči odporcovi uplatnil v tom zmysle, či

odporcovi na základe dodatku č. 4 vznikla povinnosť sumu 115 315,- Sk, predstavujúcu

kúpnu cenu za dodávku surového kravského mlieka dodaného navrhovateľom spoločnosti

S., a. s. zaplatiť. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že podľa

obsahu dodatku č. 4, odporca k dlhu S., a. s. (odberateľa surového kravského mlieka) podľa

pristúpil, na základe čoho mu vznikla voči

navrhovateľovi povinnosť dlh za spoločnosť S., a. s. zaplatiť. Dovolací súd sa stotožnil s

posúdením obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, že týmto odporca mal v úmysle za

predpokladu, že navrhovateľ sa v budúcnosti stane dodávateľom kravského surového mlieka

priamo pre odporcu, uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej by

pohľadávku navrhovateľa, ktorú mal voči spoločnosti S., a. s. zaplatil. Povinnosť pre

odporcu zaplatiť spornú pohľadávku navrhovateľa však z dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve

jednoznačne nevznikla. Z obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve nevyplýva, že odporca

pristúpil k dlhu spoločnosti S., a. s. podľa ustanovenia ,

ako sa domnieval dovolateľ. Z predložených dôkazov nie je sporné, že k uzavretiu zmluvy o

postúpení pohľadávky, na základe ktorej by odporcovi vznikla povinnosť záväzok zaplatiť

sumu 115 315,- Sk, nedošlo. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol

správne, keď návrh ako nedôvodný z titulu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol.“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd okrem iného zaoberal aj

prípustnosťou podaného dovolania v tejto veci v nadväznosti na zásadnú argumentáciu

sťažovateľa obsiahnutú v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným argumentom, že „v konaní došlo k vade

uvedenej v , teda v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo“,

najvyšší súd dospel k záveru, že „dovolanie nie je prípustné ani voči ustanoveniu § 237

písmeno d) “, dôvodiac tým, že „vo veci nebolo predtým právoplatne rozhodnuté

a odvolací súd nepochybil, keď odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu neodmietol ako

oneskorene podané. Fakt, že právna zástupkyňa odporcu v čase doručenia prvostupňového

rozhodnutia už nebola odporcom splnomocnená, sporný nie je, a preto keď lehota na

podanie odvolania bola posudzovaná od dátumu doručenia prvostupňového rozsudku

priamo odporcovi, bola posudzovaná správne a išlo o podanie odvolania v zákonom

stanovenej lehote.“.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu pochybenie pri hodnotení skutkového stavu

a nadväzne na to právny záver, ku ktorému dospel. V súvislosti s tým poukazuje na to, že

„dovolací súd sa riadne nevysporiadal s otázkou právoplatnosti prvostupňového rozsudku

v súvislosti s plynutím lehoty na podanie odvolania ani zákonnou úpravou vzniknutej

situácie (zmena advokáta oznámená súdu až po doručení rozsudku a uplynutí odvolacej

lehoty)“. Vzhľadom na to označuje sťažovateľ argumentáciu najvyššieho súdu v tejto časti

ako „neurčitú a teda nepreskúmateľnú“.

V predmetnej veci je z obsahu súvisiaceho súdneho spisu zrejmé, že rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 18. apríla 2006 bol právnej zástupkyni žalovanej

JUDr. I. B. doručený 26. mája 2006. V zákonnej 15-dňovej lehote právna zástupkyňa

žalovanej odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu nepodala. Až 20. júna 2006

telefonicky a následne prípisom z 22. júna 2006 doručeným okresnému súdu 23. júna 2006

oznámila ukončenie plnej moci udelenej jej žalovanou, a to k 11. máju 2006. Súčasne

požiadala okresný súd o doručenie predmetného rozsudku okresného súdu priamo

žalovanej. O doručenie prvostupňového rozsudku rovnako požiadala aj žalovaná, a to

prípisom z 27. júna 2006 doručeným okresnému súdu 30. júna 2006. Na základe uvedeného

okresný súd doručoval rozsudok priamo žalovanej, ktorá ho prevzala 12. júla 2006 a 24. júla

2006 podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2006 (prostredníctvom

nového právneho zástupcu doc. JUDr. Ľ. F., CSc., na základe plnej moci z 15. mája 2006).

Podľa ak splnomocnenec vypovie

plnomocenstvo (tak ako sa to v okolnostiach daného prípadu podľa tvrdenia JUDr. B. malo

údajne stať 11. mája 2006), je splnomocnenec (advokát) povinný urobiť ešte všetko, čo

neznesie odklad, aby splnomocniteľ (jeho mandant) alebo jeho právny nástupca neutrpel

ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby

zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni

nástupcovia.

Aj podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov je advokát povinný do 15 dní od doručenia oznámenia klientovi

(splnomocniteľovi, mandantovi) o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb

v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To

neplatí, ak klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.

Podľa (ďalej aj „OSP“) odvolanie

plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu

ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im

ich oznámil súd.

Podľa aplikovateľnej judikatúry najvyššieho súdu „opakované doručenie už raz

riadne a v súlade s právnymi predpismi doručeného rozsudku je nadbytočným úkonom, bez

právneho významu; nemožno s ním preto spájať právne účinky doručenia rozsudku. To

znamená, že po ďalšom doručení toho istého rozsudku účastníkovi nezačne plynúť nová

lehota na odvolanie a včasnosť odvolania treba skúmať len z hľadiska dodržania lehoty,

ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po prvom doručení rozsudku.“ (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 1994).

V danom prípade odvolávanie sa najvyššieho súdu na skutočnosť (ktorú považoval

za nespornú), že právna zástupkyňa žalovanej v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia

už nebola žalovanou splnomocnená, nemôže postačovať na prijatie záveru (preukázaného

mimo rozumných pochybností), že lehota na podanie odvolania bola správne posudzovaná

od dátumu doručenia prvostupňového rozsudku priamo žalovanej a táto podala odvolanie

v zákonom ustanovenej lehote.

Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľa, ktorú uplatnil aj

v dovolacom konaní, ako aj dotknutej časti spisovej dokumentácie dospel k záveru, že

najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne

nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov

neprihliadol na ustanovenie , podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď

plnomocenstva sú voči súdu účinné, len čo ich účastník alebo zástupca oznámili. Sporné

rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zástupkyni žalovanej, advokátke JUDr. B., doručené

26. mája 2006. Právna zástupkyňa až 20. júna 2006, teda v čase, keď už márne uplynula

lehota na podanie odvolania a sporné rozhodnutie bolo právoplatné, súdu telefonicky

oznámila, že jej žalovaná vypovedala 11. mája 2006 plnomocenstvo. Písomne to súdu

zástupkyňa i žalovaná oznámili až 23. júna 2006. Za tejto procesnej situácie možno podľa

názoru ústavného súdu považovať rozsudok okresného súdu za riadne a účinne doručený

žalovanej 26. mája 2006 bez ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 11. mája 2006

zaniklo.

Za daných okolností považoval ústavný súd výklad uplatnený v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vo vzťahu k otázke právnych účinkov

doručenia rozsudku súdu prvého stupňa a nadväzujúceho hodnotenia včasnosti podania

odvolania za ústavne neakceptovateľný a neudržateľný. Na tomto základe ústavný súd

rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa a 4 a listiny, ako aj jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny v spojení s a , ústavný súd

odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. alebo )

k tomu uvádza, že tieto články majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie týchto

článkov vo výrokovej časti tohto nálezu. Vzhľadom na uvedené v tejto časti

sťažnosti nevyhovel. Rovnako ústavný súd nevyhovel sťažnosti aj v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie , s poukazom na skutočnosť, že toto ustanovenie

nemá bezprostredný vzťah k ústavne neakceptovateľnej interpretácii príslušných

ustanovení , ktorá spôsobila zásah do garantovaného

základného práva na súdnu ochranu.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a listiny, ako aj

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127

ods. 2 a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu jej opätovného

prerokovania a rozhodnutia v dovolacom konaní (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu ( ).

Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 659,70 €

(50 000 Sk) z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu a vyplýva, že toto zadosťučinenie

sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného

zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu

porušeného základného práva iným a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy,

ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.

Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej sa touto

sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačujú

v tomto konaní vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne názory ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. J. F. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd

vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa ich vyčíslil sumou 223,46 €

[vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € (úkony právnej služby boli vykonané v

roku 2008)], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát po 105,42 € a 2-krát po 6,31 €

za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže právna zástupkyňa

sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd

rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 42,46 €, t. j.

priznal úhradu trov konania v celkovej sume 265,92 €.

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009