Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 414/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rocca Investments, a. s., Staviteľská 7, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1

postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

súvisiacim s predbežným prerokovaním nároku obchodnej spoločnosti Rocca Investments,

a. s., Staviteľská 7, Bratislava, na náhradu škody a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rocca Investments, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rocca Investments, a. s., Staviteľská 7,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) v spojení s postupom Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) „v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa

zo dňa 13. 10. 2009 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala byť

podľa sťažovateľa spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín pod

sp. zn.: “ (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka podaním

z 13. októbra 2009 požiadala ministerstvo o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, ktorá mala byť podľa jej názoru spôsobená „nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Trenčín pod sp. zn.: “.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... z dôvodu, že porušovateľ č. 1 (ministerstvo, pozn.) od podania žiadosti na

predbežné prerokovanie... teda odo dňa 12. 10. 2009 do podania návrhu na Najvyšší súd

Slovenskej republiky, teda do dňa 20. 09. 2014 na uvedenú žiadosť neodpovedal, sťažovateľ

sa domáhal na príslušnom súde, ktorým bol Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby práve

porušovateľ č. 2 vyslovil povinnosť porušovateľovi č. 1 vo veci konať a rozhodnúť.

Sťažovateľ svoj návrh podaný porušovateľovi č. 2 odôvodnil tým, že v 6-mesačnej zákonnej

lehote porušovateľ č. 1 sťažovateľovi vôbec neodpovedal a tento stav trval aj ku dňu

podania tohto návrhu, a preto sa sťažovateľ domnieval, že nedošlo k zamietnutiu návrhu

a zároveň predpokladal, že porušovateľ č. 1 v dôsledku svojej nečinnosti súhlasil

s náhradou škody. Podľa názoru sťažovateľa zákon č. 514/2013 Z. z. ukladá príslušnému

ministerstvu povinne zaujať stanovisko k predloženej žiadosti, čo sa nestalo a tento stav

považoval za absolútnu nečinnosť. Porušovateľ č. 1 sa ani nesnažil namietať svoju

nepríslušnosť k predmetnému prerokovaniu podanej žiadosti.“

Najvyšší súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu

verejnej správy zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky:

„Dotknuté správny orgány si vôbec nesplnili právnu povinnosť voči účastníkovi

konania - sťažovateľovi, reagovať na jeho podania tak, ako to predpokladá správny

poriadok ( o správnom konaní). Sťažovateľka podala riadne a včas

kasačnú žalobu, ktorú pripájame vo fotokópií, pričom tento žalobný návrhu zo strany vecne

a miestne príslušného sudu nebol riadne prejedaný, nebol zistený skutkový stav vo vzťahu

k žalovanému správnemu orgánu a k jeho rozhodnutiu, pričom dotknutý správny orgán

vo svojom rozhodnutí nepreukázal, že sám niečo zistil a to z dôvodu, že je absolútne

nečinný. Miestne príslušný kasačný súd sa s touto právnou otázkou - absolútnou právnou

nečinnosťou, vôbec nezaoberal a na tomto základe bolo porušené právo sťažovateľky na

spravodlivý proces a sťažovateľke nebolo umožnené, aby mohla súdu predložiť tie dôkazy,

ktoré v danom prípade včas dala k dispozícií súdu, ale súd ju neoboznámil so stanoviskom

žalovanej strany.

Sťažovateľka ďalej namieta, že konanie nie je na súde uskutočnené bez zbytočných

prieťahov, a zároveň nemala doposiaľ možnosť súdu preukázať, že konanie príslušného

kasačného sudu vykazuje znaky nadmerných prieťahov konaní.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa - Rocca Investments, a. s., na súdnu ochranu zaručené

v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa 29. 10. 2015, ktorým Najvyšší súd

Slovenskej republiky zamietol návrh sťažovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy

zo dňa 20. 09. 2014 v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania porušené bolo.

Postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky bolo porušené základné

právo sťažovateľa, podľa a Listiny

základných práv a slobôd, a to nečinnosťou orgánu verejnej správy (Ministerstvom

spravodlivosti SR) v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa zo dňa 13. 10. 2009 o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala byť podľa sťažovateľa spôsobená

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín pod sp. zn.: .

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 29.10.2015a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej

rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd

v Trenčíne povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián

Ševčík... 303,16 eur.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádza z § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov

výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha ( v spojení

s požiadavkami vyplývajúcimi z ), čím zároveň vymedzí

rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie

ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , , ). Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení ,

ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť

jeho argumentácie (, , ).

Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd ustálil, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia a listiny postupom ministerstva

v napadnutom konaní a porušenia a listiny v spojení s

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny postupom ministerstva v napadnutom konaní

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza

z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny postupom ministerstva v napadnutom konaní.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“)

(účinného v čase podania žiadosti o predbežne prerokovanie nároku) ak príslušný orgán

neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti

na súde.

neustanovuje orgánu príslušnému na predbežné

prerokovanie nároku (ministerstvo, pozn.) povinnosť o žiadosti rozhodnúť, a preto,

vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, nekonanie o uplatnenom nároku do

šiestich mesiacov od prijatia žiadosti zakladá právny predpoklad, že návrhu nebolo

vyhovené a poškodenému umožňuje domáhať sa náhrady škody v občianskom súdnom

konaní.

Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a listiny ratione matereae ani

nemôže dôjsť, keďže postup ministerstva je priamo zákonom obmedzený na obdobie

šiestich mesiacov od prijatia žiadosti, ktorých márne uplynutie zakladá dôvod na podanie

žaloby o náhradu škody podľa príslušnému všeobecnému súdu.

Zo sťažnosti ani z jej doplnenia nevyplýva, že by sťažovateľka podala žalobu o náhradu

škody podľa , ktorá vo svojej podstate predstavuje špecifický

právny prostriedok nápravy, ktorý zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd

(vrátane ochrany pred nečinnosťou ministerstva) účinne poskytuje.

Sťažovateľka v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci zvolila na ochranu

svojho základného práva podľa a listiny právny prostriedok

ochrany vyplývajúci z (ďalej aj „OSP“), t. j. podala

žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy (ministerstva), o ktorej bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť najvyšší súd. Bez ohľadu na to, že v danom prípade išlo o nevhodný

právny prostriedok ochrany základného práva podľa a

listiny, skutočnosť, že o ňom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a listiny v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že

k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak

je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a

ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa

v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu

verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania

skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia

v súlade s procesnými predpismi (m. m. , , ,

).

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní

zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu

v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať

„zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(m. m. porovnaj napr. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdení, že „Miestne príslušný kasačný súd sa s touto

právnou otázkou - absolútnou právnou nečinnosťou, vôbec nezaoberal a na tomto základe

bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý proces a sťažovateľke nebolo umožnené,

aby mohla súdu predložiť tie dôkazy, ktoré v danom prípade včas dala k dispozícií súdu, ale

súd ju neoboznámil so stanoviskom žalovanej strany.“.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu pripojeného spisového materiálu súd zistil, že navrhovateľ si dňa

13. októbra 2009 žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku uplatnil u odporcu podľa

§ 15 zákona č. 514 2003 Z. z. pravo na náhradu škody, ktorá mala byť podľa navrhovateľa

spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín pod sp. zn.

vo výške 177 587.47 €.

Z dôvodu, že odporca navrhovateľovi do podania návrhu na súd na uvedenú žiadosť

neodpovedal, navrhovateľ sa domáhal, aby súd vyslovil povinnosť odporcu vo veci konať

a rozhodnúť.

Predovšetkým treba uviesť, že súčasťou práva na súdnu ochranu je okrem iného

právo na konanie bez zbytočných prieťahov, toto právo sa však netýka iba konania na súde,

ale aj v konaní pred inými organmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch Takýmito

právami sú spravidla aj práva, ktorých proces podlieha súdnemu preskúmaniu v zmysle

ustanovení piatej časti . Pod nečinnosťou orgánu verejnej sprav v treba rozumieť

nielen absolútnu nečinnosť, ale aj to, ak orgán verejnej správy koná spôsobom, ktorý

znamená porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na uloženie povinnosti orgánom

verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb

v oblasti verejnej správ v ( ).

neobsahuje žiadne ustanovenia, na základe ktorých by bolo

možné dospieť k záveru, že pri vydaní rozhodnutia podľa tohto zákona má príslušný orgán

rozhodovať o právach alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej

správy. neobsahuje úpravu žiadnej z oblasti verejnej správy, ale

upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, čo je potrebné považovať za osobitný civilnoprávny

postup pri uplatňovaní náhrady škody spôsobenej štátom, resp. obcou alebo vyšším

územným celkom.

Predbežné prerokovanie nároku podľa predchádza a je

jedným z predpokladov úspešného uplatnenia takého nároku na súde.

Z. z. však nestanovuje orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie žiadnu povinnosť

o tejto žiadosti rozhodnúť.

Z ustanovenia (účinného v čase podania žiadosti

o predbežne prerokovanie nároku) vyplýva, že ak príslušný organ neuspokojí nárok na

náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa

poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na sude. Aj

nekonanie o uplatnenom nároku po dobu šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, má

teda za následok právny predpoklad, že návrhu na náhradu škody nebolo vyhovené

a poškodenému umožňuje domáhať sa uspokojenia svojho nároku v občianskoprávnom

konaní. Takýto postup príslušného orgánu (spočívajúci v nekonaní) v danom prípade nie je

v rozpore so žiadnym konkrétnym ustanovením , ktoré by mu

ukladalo vo veci postupovať a rozhodnúť určeným spôsobom

Navrhovateľom citované znenie vety prvej nemá

v danom prípade opodstatnenie, lebo navrhovateľ odkazoval na zákonné ustanovenie

účinné od 01. januára 2013. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná 13.

októbra 2009 a preto sa na daný prípad v znení účinnom od 01.

januára 2013 neaplikuje, aj keď ani novelizované znenie neukladá odporcovi povinnosť o

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku rozhodnúť.

Na základe uvedených skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že postup orgánu rozhodujúceho o žiadosti na náhradu škody podľa

Z. z. nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa a nasl. . Správny súd

preto nie je v takomto konaní príslušný na vydanie rozhodnutia o určení povinnosti orgánu

rozhodujúceho podľa vo veci konať a rozhodnúť podľa

(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy), v dôsledku čoho je tento návrh potrebné

podľa ako neprípustný zamietnuť.

Pre úplnosť treba uviesť, že aj keby sa pripustila možnosť rozhodovania správnych

súdov o návrhu na uloženie povinnosti konať príslušnému orgánu podľa

Z. z., navrhovateľ v danom prípade ani nepreukázal, že by vyčerpal prostriedky, ktorých

použitie umožňuje osobitný predpis (napr. zákon o sťažnostiach), a teda že sa odstránenia

namietanej nečinnosti príslušného orgánu (Ministerstva spravodlivosti SR) domáhal

najskôr mimosúdnymi prostriedkami. Návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa štvrtej hlavy piatej časti nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (§ 250t

ods. 1 druhej vety ).“

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že jej „nebolo umožnené, aby mohla

súdu predložiť tie dôkazy, ktoré v danom prípade včas dala k dispozícií súdu, ale súd ju

neoboznámil so stanoviskom žalovanej strany“, resp. že jej bolo vyjadrenie odporcu

k návrhu zaslané najvyšším súdom „na jej žiadosť až po 6 mesiacoch“, najvyšší súd

v napadnutom uznesení uvádza:

„... konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti

má osobitnú úpravu a neobsahuje povinnosť súdu doručovať vyjadrenie odporcu

navrhovateľovi. V tomto konaní súd podľa o návrhu rozhoduje bez

pojednávania uznesením, a preto je vylúčené použitie ustanovenia , ktoré

upravuje prípravu pojednávania, v rámci ktorej sa doručuje vyjadrenie odporcu

navrhovateľovi...

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že

navrhovateľ neuviedol vo svojom návrhu z 20. septembra 2014 ani v podaní z 31. mája

2015 žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné jeho návrhu na konanie

proti nečinnosti podľa štvrtej hlavy piatej časti vyhovieť.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd

ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo postup orgánu

rozhodujúceho o žiadosti o náhradu škody podľa nemôže byť

predmetom súdneho prieskumu podľa a nasl. , a preto teda správny súd nie je

v takomto konaní príslušný na vydanie rozhodnutia o určení povinnosti orgánu

rozhodujúceho podľa vo veci konať a rozhodnúť podľa

(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení a zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a listiny v spojení s

, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2016