Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 673/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti PRATUR, s. r. o., Študentská 2048, Snina, zastúpenej advokátom

JUDr. Dušanom Maruščákom, Námestie SNP 538/1, Stropkov, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 10. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRATUR, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. januára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRATUR, s. r. o.,

Študentská 2048, Snina (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, Námestie SNP 538/1, Stropkov, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa

(ďalej len „žalobca“ alebo aj

„pozemkové spoločenstvo“) domáhalo zaplatenia sumy 7 745 € s príslušenstvom z titulu

dlžného nájomného vyplývajúceho z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom

a sťažovateľkou 22. apríla 2005. V priebehu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

sťažovateľka vzniesla voči žalobcovi vzájomný protinávrh v súlade s § 97

v tom čase platného a účinného (ďalej len „OSP“), ktorým

žiadala, aby okresný súd žalobcu zaviazal zaplatiť z titulu náhrady škody sumu 81 134,13 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -296 zo 14. októbra 2013 sťažovateľke

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 745 € spolu s 0,05 % úrokom z omeškania

denne zo sumy 2 232,57 € od 11. októbra 2006 do zaplatenia, zo sumy 2 323,57 €

od 13. januára 2007 do zaplatenia, zo sumy 2 323,57 € od 29. októbra 2007 do zaplatenia,

zo sumy 774,41 € od 29. októbra 2007 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Označeným rozsudkom okresný súd zároveň zamietol protinávrh sťažovateľky

na zaplatenie sumy 29 429 € s príslušenstvom. Na základe odvolania sťažovateľky bol

rozsudok okresného súdu č. k. -296 zo 14. októbra 2013 napadnutým

rozsudkom krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti odôvodňuje porušenie práv podľa a dohovoru

svojvoľným výkladom práva krajským súdom, ktorý „absolútne neakceptoval námietky

sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu“.

Sťažovateľka argumentuje, že je «nevyhnutné zohľadniť pojmový aparát využívaný

, ktorý na jednej strane pojednáva o „spoločnom

majetku, resp. o spoločnej nehnuteľnosti podielového spoločenstva“ a na strane druhej

o „majetku pozemkového spoločenstva“. Podľa členom

spoločenstva sú všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti. Podľa § 13 ods. 1

majetkom spoločenstva je súhrn majetkových hodnôt, ktoré „... vznikli

v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej nehnuteľnosti“ a ktoré

„... spoločenstvo vlastní a ktoré sú určené na plnenie úloh spoločenstva“. Vzhľadom

na citované, ako aj na ďalšie súvisiace ustanovenia je teda potrebné diferencovať slovné

spojenie „majetok spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od nakladania alebo

od hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento majetok

je vo vlastníctve spoločenstva, avšak „spoločná nehnuteľnosť pozemkového spoločenstva“

ako taká nie je vlastníctvom spoločenstva, ale ostáva vo vlastníctve jednotlivých členov

pozemkového spoločenstva, ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve.».

S prihliadnutím na

o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o pozemkových spoločenstvách“) podľa sťažovateľky pozemkové spoločenstvo iba

„obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci majetok, ktorý však aj naďalej zostáva

v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov“.

Podľa sťažovateľky skutočnosť, že „zákonodarca nemal v úmysle zveriť

pozemkovému spoločenstvu uzatvárať vo vlastnom mene nájomné zmluvy na nájom

spoločnej nehnuteľnosti nakoniec vyplýva aj z ustanovenia

o pozemkových spoločenstvách, ktorý s účinnosťou od 01. 05. 2013 nahradil pôvodný

a z ktorého znenia vyplýva, že iba vlastníci spoločnej nehnuteľnosti

môžu spoločnú nehnuteľnosť alebo jej časť prenajať“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že „vlastníci spoločnej nehnuteľnosti sa združili len

za účelom spoločného hospodárenia na týchto pozemkoch, nie za účelom prenajímania

spoločnej nehnuteľnosti. Prenájom pozemkov, predaj a iné nakladanie je vecou vlastníka

podielu, nie pozemkového spoločenstva a pokiaľ by spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti

chceli zatvoriť nájomnú zmluvu na prenájom lesných pozemkov, museli by ju uzatvoriť

legitímnym postupom. ... založením pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou

nedochádza k prevodu vlastníckeho práva na tento novozaložený subjekt, ale vlastnícke

práva podielových spoluvlastníkov... spoločnej veci zostávajú zachované.“.

Podľa sťažovateľky pozemkové spoločenstvo nebolo vlastníkom „predmetných

nehnuteľností a teda ako nevlastník nebol oprávnený uzatvoriť zmluvu o nájme

nehnuteľností... a nebol ani aktívne vecne legitimovaný na priznanie nároku na zaplatenie

nájomného“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -443... zo dňa 10. septembra 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -443... zo dňa

10. septembra 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 342,19 eur,

ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Dušana Maruščáka... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva na spochybňovaní aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu (pozemkové spoločenstvo, pozn.), ktorá je založená na právnom názore,

že prenájom nehnuteľnosti je „vecou vlastníka podielu, nie pozemkového spoločenstva“.

Podľa sťažovateľky pozemkové spoločenstvo ako nevlastník nebolo oprávnenené uzatvoriť

zmluvu o nájme nehnuteľností z 22. apríla 2005 so sťažovateľkou, a preto nebolo

ani oprávnené domáhať sa v konaní pred všeobecným súdom priznania nároku

vyplývajúceho z tejto zmluvy.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (m. m. , ,

, ).

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Vychádzajúc z uvedených rámcov svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

k sťažovateľkou namietanému nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uvádza:

„V súvislosti so skúmaním aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore, odvolací súd

vychádzal z registra pozemkových spoločenstiev, vedeného Okresným úradom Humenné,

pracovisko Snina, zo dňa 26. 3. 2015 (č. l. 410). V tomto registri je žalobca zapísaný ako:

... s dňom

zápisu 13. 2. 1997, pričom jeho právna forma bola zapísaná: Spoločenstvo podľa zákona

je právnická osoba. Ďalej vychádzal zo zápisnice z výročnej členskej schôdze označeného

spoločenstva zo dňa 21. 2. 2004 (č. l. 418), v ktorej členská schôdza, okrem iného, schválila

aj nájomnú zmluvu o prenájme lesnej hospodárskej činnosti medzi vlastníkom (označeným

žalobcom v návrhu) a prenajímateľom... ktorý je v zmysle výpisu z obchodného registra

žalovaného jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti PRATUR, s. r. o... Zároveň

členská schôdza zastupovaním členov združenia... splnomocnila

ako podpredsedu združenia. K tejto zápisnici je pripojená aj prezenčná listina členov

spoločenstva (č. l. 421-424). Na základe týchto dokladov odvolací súd dospel k záveru,

že v návrhu označený žalobca v čase jeho podania bol aktívne legitimovaným nielen na jeho

podanie, ale aj aktívne legitimovaným na uzavretie zmluvy zo dňa 22. 4. 2005 (č. l. 20

pripojeného spisu).“

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého

vyplýva subjektu  žalobcovi procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného)

je imanentnou súčasťou každého súdneho konania (k tomu pozri napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2010).

Účelom pozemkového spoločenstva je v súlade so zákonom o pozemkových

spoločenstvách racionálne hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné

veci vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej, ku ktorým nepochybne patrí aj uzavretie

nájomnej zmluvy, predmetom ktorej je spoločná nehnuteľnosť (k tomu pozri napr. rozsudok

Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. z 27. júna 2014). Z uvedeného

dôvodu je záver krajského súdu vychádzajúci z výsledkov výročnej členskej schôdze

(všetkých členov pozemkového spoločenstva ako spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti),

ktorá sa konala 21. februára 2004, o tom, že konanie vo vzťahu k pozemkovému

spoločenstvu ako žalobcovi netrpí nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie, ústavne

udržateľný. Z uvedeného zároveň vyplýva, že žalobca bol v konaní pred všeobecným

súdom oprávnený uplatňovať svoj nárok z nájomnej zmluvy uzavretej so sťažovateľkou

22. apríla 2005.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa

osobitne zaoberal námietkou sťažovateľky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

a ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa nestotožnil

s argumentáciou sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Napadnutý rozsudok

podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení zákona o pozemkových spoločenstvách.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným

právom podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016