Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)PL. ÚS 3/08
PDF · 484.03 KB
No categories available
PL. ÚS 3/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 3/08-68
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 26. mája 2010
v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 35 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., na začatie
konania o súlade § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl.
20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade § 89 ods. 5
zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a s čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 55 ods. 7 tretej a štvrtej vety zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých
školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e
v súlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. novembra
2007 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania o súlade § 55 ods.
7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z. z.“) s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods.
4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.
Navrhovateľ svoj návrh okrem iného odôvodňuje takto:
«Právom na vzdelanie sa umožňuje vzdelávať sa na všetkých stupňoch škôl od
základných až po vysoké. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa zaručuje v zmysle
čl. 42 Ústavy SR vo vzťahu k občanom podľa ich schopností a možností spoločnosti.
Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR je ochrana fyzických a právnických
osôb proti diskriminácii zo strany verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti
vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej
priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu
a iné ústavne stanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj
nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť
v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú
charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby.
... Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých
prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa
toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko pre materiálny prístup
k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať
tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri
navzájom prekrývajúce sa prístupy.
Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo
nerovnakým zaobchádzaním, najmä z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska
rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu k vzdelávaniu,
tovarom alebo službám.
Po druhé, rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže
dosiahnuť, ak osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok
a východísk. Preto rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú
podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie
takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie
znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.
Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť
a rôznorodosť, ktoré vysvetľujú ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú
napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to,
prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.
Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi
ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu a preto si zaslúžia rovnakú
starostlivosť a rešpekt. ...
IV a. Námietky v súvislosti s porušením slobody podnikania
... Z porovnania postavenia vysokých škôl vyplýva výrazný rozdiel v ich postavení na
trhu vysokých škôl. Pokiaľ verejné vysoké školy a štátne vysoké školy sa zriaďujú zákonom
a sú financované predovšetkým z prostriedkov štátu, tak povolenie na výkon činnosti
u súkromných vysokých škôl vydáva vláda SR a tieto si sami zabezpečujú financovanie na
svoju činnosť a to predovšetkým z príspevkov od študentov. Z hľadiska charakteru
súkromnej školy a spôsobu jej financovania sa môže táto na trhu práce presadiť len vtedy,
ak sa bude správať hospodárne a bude vyvíjať snahu dosiahnuť zisk za účelom svojho
rozvoja. Aj keď v zákone č. 131/2002 Z. z. nie je definované, že súkromná vysoká škola pri
svojom pôsobení vykonáva podnikateľskú činnosť a má postavenie podnikateľa podľa
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObchZ“), jej činnosť sa najviac
podobá postaveniu podnikateľa so znakmi podnikania v zmysle § 2 ods. 1 ObchZ. Ak má
totiž súkromná vysoká škola obstať v konkurenčnom prostredí s ostatnými vysokými školami
tak, aby vytvárala určitý zisk na financovanie budúcich hodnôt na rozvoj vysokej školy.
Naopak verejné vysoké školy a štátne vysoké školy sú viazané v oblasti financovania
predovšetkým na štátne zdroje, a preto ich postavenie s porovnaním so súkromnými
vysokými školami je značne odlišné. Naopak, zdrojom súkromných vysokých škôl sú
predovšetkým príspevky od študentov. Z uvedeného vyplýva, že výkon činnosti súkromných
vysokých škôl spadá tiež pod ochranu základného práva na slobodu podnikania, ktoré
v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR chráni aj uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti než je
samotné podnikanie.
... Limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme výrazne zasahuje do
autonómie súkromnej vysokej školy, pretože sa výrazne obmedzuje zdroj financovania
(príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto
obmedzenie však nie je postavené na žiadnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo
legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.
Vzhľadom na to, že zdroje financovania si súkromné vysoké školy zabezpečujú
vlastnými prostriedkami sami v rámci výkonu svojej činnosti, a to najmä príspevkami
študentov, citovaná časť ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad ústavne
akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.
IV b. Námietky v súvislosti so zásahom do práva na pokojné užívanie majetku
Ako bolo vyššie uvedené súkromná vysoká škola je právnická osoba. Každá
právnická osoba v rámci výkonu vlastníckeho práva má právo majetok držať, užívať,
požívať a nakladať tak, aby nelegitímnym spôsobom nezasahovala do práv iných. V rámci
výkonu vlastníckeho práva môže každý aj slobodne nadobúdať majetok. Sloboda
nadobudnutia majetku spočíva v práve každého rozhodnúť sa, či majetok na základe
zákonom stanovených možností nadobudne alebo nie. Novela – zákon č. 363/2007 Z. z.,
ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z., obmedzila súkromné vysoké školy v počte
prijímaných študentov na externé štúdium, čím ich zároveň obmedzila aj v možnosti príjmu,
ktorý môžu nadobudnúť. V tejto súvislosti je potrebné subsumovať aj príspevky od študentov
ako majetok súkromnej vysokej školy, ktorý spadá pod ústavnoprávnu ochranu. Každý
študent súkromnej vysokej školy totiž platí aj poplatok za štúdium, a teda pri limitovaní
počtu externých študentov sa zasahuje do rozsahu majetku, ktorý môže súkromná vysoká
škola nadobudnúť.
Z uvedeného vyplýva, že limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme
výrazne zasahuje aj do práva vlastniť majetok u súkromnej vysokej školy, pretože sa
výrazne obmedzuje právo nadobúdať majetok, a to príspevky od študentov ako hlavný zdroj
financovania, čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto obmedzenie
však nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo
legitímny zásah do základného práva vlastniť majetok.
IV c. Námietky v súvislosti s prístupom na vzdelanie
... V zmysle novely – zákona č. 363/2007 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon
č. 131/2002 Z. z. sa umožňuje spoplatnenie štúdia v externej forme na verejných vysokých
školách, a to v závislosti od limít súm finančných prostriedkov určených Ministerstvom
školstva SR podľa počtu študentov, kvality, ekonomickej náročnosti študijných programov.
Na základe uvedených limít verejná vysoká škola určí bezplatné študijné programy
a spoplatnené študijné programy. V externej forme štúdia sa teda paralelne vytvárajú dve
skupiny študentov, a to „platiaci“ a „neplatiaci“. Navrhovateľ zastáva názor, že vytvorenie
dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“) vytvára nerovnosť
medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.
Z hľadiska vyššie uvedených ústavných princípov rovnosť podľa formálneho princípu
sa chápe tak, že v rovnakých prípadoch sa má so všetkými osobami zaobchádzať rovnako
a rozdielnych veciach sa zaobchádzanie rozlišuje. V danej veci ide o druhovo rovnakých
študentov tej istej vysokej školy, tej istej formy štúdia (externá forma), pričom jediným
kritériom na spoplatnenie je limit súm financií určených Ministerstvom školstva SR
a rozhodnutie vysokej školy, ktoré študijné programy spoplatní. Pri zavedení takéhoto
kritéria vytvárajúceho nerovnosť je potrebné skúmať, či má takto vytvorená nerovnosť svoj
legitímny cieľ, t. j. najmä aký výsledok prinesie uvedené opatrenie, a či je potrebné rovnosť
v príležitostiach obmedzením vyrovnávať z hľadiska legitímneho cieľa. Je síce vecou štátu,
aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej
výhod ako druhej, avšak ani tu nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR,
sp. zn.: PL. ÚS 22/92).
... Výsledkom takejto legislatívnej úpravy sú totiž dva typy študijných programov
v externej forme, a to len výsostne z hľadiska, či sú alebo nie sú spoplatnené. Dve kategórie
študentov sa teda vytvoria len na základe úradníckeho rozhodnutia na Ministerstve školstva
SR, či pre určité študijné programy budú poskytnuté finančné prostriedky, alebo nebudú.
V takejto zákonnej úprave nie je žiadny legitímny cieľ, ktorý by opodstatňoval na tej istej
vysokej škole pri tej istej forme štúdia (externá) zaviesť dve kategórie študentov. Uvedený
záver umocňuje aj skutočnosť, že takéto „dvojkategorizovanie“ študentov sa zavádza len pri
externej forme štúdia, pričom denná forma štúdia ostáva nedotknutá.
... Takéto vytvorenie nerovnosti v externej forme nemá ani opodstatnenie z hľadiska
vyrovnávania príležitostí pre určitú skupinu znevýhodnených ľudí, ktorej po zavedení
„nerovnosti“ by sa mali vyrovnať príležitosti z hľadiska prístupu na právo na vzdelanie.
V situácii pred prijatím novely... totiž neexistovala žiadna druhovo určená skupina ľudí,
ktorá bola v možnosti uchádzať sa o právo na vzdelanie vo vzťahu k inej druhovo určenej
skupine ľudí znevýhodnená, resp. diskriminovaná. To znamená, že nie je dôvod, aby pri
zavedení takéhoto opatrenia sa pri vytvorení „dvojkategorizácie“ študentov vyrovnávali
podmienky, za ktorých sa druhovo určené znevýhodnené osoby chcú presadiť v existujúcich
príležitostiach.»
Na tomto základe navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Ustanovenie § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ustanovenie § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a s čl. 42 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní 6. februára 2008 prijal návrh na ďalšie
konanie.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval Národnú radu Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky, zastúpenú
podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému pojednávaniu vyzval
ústavný súd aj navrhovateľa.
Národná rada na výzvu ústavného súdu oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá,
a vo svojom stanovisku uviedla:
«... Čl. 35 ods. 1 ústavy zahŕňa právo každého na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. súkromná vysoká škola je právnická
osoba so sídlom na území Slovenskej republiky alebo v členskom štáte, ktorej vláda
Slovenskej republiky udelila na výkon takejto činnosti súhlas. Ústava neobsahuje všeobecné
ustanovenie o primeranom zaručení základných práv a slobôd právnickým osobám.
Ustanovenie § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nemôže byť v rozpore s čl. 35 ods. 1
ústavy, keďže ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v konaní č. PL. ÚS 13/97
(v uvedenom konaní nevyhovel namietanému nesúladu § 24 ods. 9 písm. a) až d) zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby s čl. 35 ods. 1 ústavy,
pretože čl. 35 ods. 1 sa nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb) rozhodol, že
právo podnikať sa podľa ústavy zaručuje len fyzickým osobám. Tento postoj odôvodnil tým,
že ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva.
Právnickým osobám okrem toho poskytuje nepriamu ochranu cez ústavné princípy
a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým
osobám. V nadväznosti na uvedené nemožno hovoriť ani o nesúlade § 55 ods. 7 zákona
č. 131/2002 Z. z. s ustanovením čl. 35 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie bezprostredne
nadväzuje na predchádzajúci odsek.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Citovaným ustanovením sa
vlastníkovi priznáva ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym
poriadkom. Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky (II. ÚS 31/04). Budúce
príspevky od „nádejných“ študentov (poplatok za štúdium) nemožno podľa nášho názoru
ešte považovať za majetok, ktorý spadá pod ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. V nadväznosti na uvedené súčasne nemožno súhlasiť ani s názorom, že by
ustanovením § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. došlo k vyvlastneniu alebo k nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva.
Namietnutý nesúlad § 55 ods. 7 zákona č. 131/2003 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4
ústavy by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade
s čl. 35 ods. 1 alebo s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, pretože čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ústavy obsahuje
iba všeobecné ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.
Ústava v čl. 42 ods. 2 zaručuje občanom právo na bezplatné vzdelanie na základných
a stredných školách. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa priznáva v rozdielnom
režime. Ústava podmieňuje bezplatnosť vzdelania na vysokých školách schopnosťami
občana a možnosťami spoločnosti. Čl. 42 je jednou z ústavných noriem, ktoré garantujú
základné práva v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, čo znamená, že všetkých základných práv,
ktoré sa priznávajú v čl. 42 ústavy, sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré
vykonávajú ustanovenia č. 42 ústavy. Jedným z týchto zákonov je aj zákon č. 131/2002 Z. z.
Podľa § 89 ods. 5 tohto zákona ministerstvo školstva určí podľa počtu študentov, kvality,
ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti
absolventov v praxi limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy počnúc
prvým rokom štúdia na zabezpečenie štúdia v študijných programoch v externej forme ktoré
určí vláda nariadením. Verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške
určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roku, ktoré študijné programy bude
zabezpečovať bezplatne („bezplatný študijný program v externej forme“) a predpokladaný
počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roka, tak, že
zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov podľa odseku 4.
V ďalších rokoch štúdia budú študenti zapísaní na bezplatných študijných programoch
v externej forme štúdia zohľadnení v počte študentov podľa odseku 4. Pokiaľ vysoká škola
prijíma nad možnosti štátu alebo právnických osôb, s ktorými vysoká škola uzatvorila
zmluvu, prijímanie ďalších študentov môže spoplatniť s oznámením pred začatím
akademického roka. Citovaným ustanovením sa teda zabezpečuje, aby verejná vysoká škola
poskytovala v rámci možností spoločnosti bezplatné štúdium aj v externej forme. Vzhľadom
na to, že ustanovenie čl. 42 ods. 2 ústavy podmieňuje právo na bezplatné vzdelanie na
vysokej škole možnosťami spoločnosti, nestotožňujem sa s názorom navrhovateľa, podľa
ktorého vytvorením dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“)
sa vytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.
Namietnutý nesúlad § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4
ústavy by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade
s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy, pretože čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ústavy obsahujú iba všeobecné
ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.»
Okrem toho národná rada zaslala ústavnému súdu návrh zákona vrátane dôvodovej
správy, ako aj záznam z rokovania z rozpravy k napadnutému zákonu.
Ministerstvo spravodlivosti netrvalo na ústnom pojednávaní a v stanovisku uviedlo:
«1. K nesúladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4,
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.
Navrhovateľ namietol, že § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002. ... je po prvé v rozpore
s právom na slobodu podnikania aj v kontexte s rovnosťou a po druhé v rozpore s právom
na pokojné užívanie majetku.
1.1. Prvú námietku rozpornosti ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z.
podal navrhovateľ najprv v kontexte s obsahom základného práva na slobodu podnikania
v kontexte s rovnosťou, keď uviedol, že „Právo podnikať a právo uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť je základom hospodárskeho správania ľudí v trhovom hospodárstve.
Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR je možné uvedené ekonomické právo obmedziť iba zákonom.
Právo na slobodu podnikania je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej
činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe. Prostredníctvom práva na
podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam, kde existuje
ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou
takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej
hospodárskej činnosti (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.: PL. ÚS 7/96).
Právo podnikať v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca. Zároveň
sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku trhového
hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej
ekonomiky zaručenej čl. 55 ods. 1 Ústavy SR (obdobne Nález ÚS SR II. ÚS 70/97).
Fundamentálnym prvkom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže
je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov
hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné
uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR (obdobne Nález ÚS SR PL. ÚS 6/96).
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel
a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu výkonu podnikania
možno preto obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu
pripúšťa za účelnú. Ochrana základných práv sa preto obmedzuje na odmietnutie
protiústavných nadmerne zaťažujúcich práv. Slobodu podnikania možno obmedziť iba
vtedy, ak to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých hodnôt. Ak sa do slobody
podnikania zasahuje je potrebné stanoviť subjektívne a objektívne predpoklady tohto
zasahovania. Cieľom základného práva na slobodu podnikania je umožniť subjektom
zúčastňujúcim sa na podnikaní primerané podmienky, pričom obmedzenia by mali mať
rozumný charakter (obdobne Nález ÚS SR PL. ÚS 37/99).“
Následne navrhovateľ uviedol základné námietky v súvislosti s porušením slobody
podnikania: „... Citované zákonné ustanovenie teda obmedzuje aj súkromné vysoké školy
v počte študentov, ktorých môžu prijať na externú formu štúdia. Aj keď samotná Ústava SR
pripúšťa stanovenie podmienok a obmedzení pri výkone podnikania a iných činností
v zmysle čl. 35 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 13 ods. 4 Ústavy SR
pri obmedzovaní základného práva na slobodu podnikania sa musí dabať na podstatu
a zmysel práv a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (obdobne
PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 38/03). Navrhovateľ zastáva názor, že limitovanie počtu uchádzačov
v externej forme štúdia značným spôsobom zasahuje do práva na slobodu podnikania pri
súkromných vysokých školách, pretože uvedené obmedzenie nemá legitímny cieľ. Účel
zákona je možné vyvodiť predovšetkým z dôvodovej správy. Pokiaľ sa v dôvodovej správe
uvádza, že obmedzenie pri počtoch externistov sa zavádza vzhľadom na to, že vysokým
školám sa umožňuje požadovať školné, je toto zdôvodnenie absolútne nepoužiteľné
a v rozpore so skutkovým stavom pre jeho aplikáciu na súkromné vysoké školy. Súkromné
vysoké školy totiž už od prijatia zákona č. 131/2002 Z, z. mohli vyberať poplatky za štúdium
(t. j. nie od účinnosti novely — zákona č. 363/2007 Z. z. tak ako sa to javí z textu
v dôvodovej správe). Nakoniec základná filozofia ohľadom existencie súkromných vysokých
škôl je postavená na tom, že hlavným zdrojom príjmu sú zdroje od študentov. Z toho dôvodu
nemožno akceptovať túto argumentáciu zákonodarcu, pretože nie je postavená na
pravdivých údajoch vo vzťahu k súkromným vysokým školám.
Navrhovateľ nesúhlasí ani s konštatáciou v dôvodovej správe, že obmedzenie sa
zavádza aj z dôvodu, že súčasťou štúdia je aj účasť na živote akademickej obci, čo je
v prípade externej formy možné len v obmedzenom rozsahu. V zmysle § 3 zákona
č. 131/2002 Z. z. tvoria všetci študenti akademickú obec vysokej školy. V ustanovení § 70a
§ 71 zákona č. 131/2002 Z. z sú upravené práva a povinnosti študentov, pričom zákon
nediferencuje medzi právami a povinnosťami študentov v dennej forme štúdia a externej
forme štúdia. Zákon č. 131/2002 Z. z. umožňuje každému študentovi vysokej školy (bez
ohľadu na denného resp. externého študenta) zúčastňovať sa na akademickom živote
vysokej školy pri výkone svojich práv a povinností. Zákon č. 131/2002 Z. z. je postavený na
rovnocennom prístupe ku všetkým študentom. Delenie študentov medzi „denných“
a „externých“ je výsostne kritériom pre formu štúdia, v žiadnom prípade však nemá vplyv
na ich rozsah práv a povinností, resp, možnosti zúčastňovať sa akademického života. Denní
aj externí študenti sú z hľadiska rozsahu práv a povinností tá istá skupina študentov,
rozlišujúci je len spôsob štúdia. Aj z toho pohľadu je tvrdenie v dôvodovej správe
nepravdivé a zavádzajúce a obsahuje v sebe len subjektívny pohľad.
Limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme výrazne zasahuje do
autonómie súkromnej vysokej Školy, pretože sa výrazne obmedzuje zdroj financovania
(príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto
obmedzenie však nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu, čo by
odôvodňovalo legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.
Vzhľadom na to, že zdroje financovania si súkromné vysoké školy zabezpečujú
vlastnými prostriedkami sami v rámci výkonu svojej činnosti, a to najmä príspevkami
študentov, citovaná časť ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad ústavne
akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.“
K námietkam uvádzaným navrhovateľom je potrebné uviesť, že predmetné
obmedzenie sa vzťahuje na vysoké školy, súkromné vysoké školy a na štátne vysoké školy,
ktoré nie sú odbornými vysokými školami. V súčasnosti všetkých desať súkromných
vysokých škôl je neuniverzitného typu, teda odbornou vysokou školou, čím sa na nich
predmetné ustanovenie nevzťahuje. V prípade, že budú chcieť profitovať najmä z výberu
školného od študentov, nič im nebráni, aby aj naďalej poskytovali vysokoškolské
vzdelávanie ako odborná vysoká škola a teda môžu prijímať neobmedzený počet študentov
do internej formy ako aj do externej formy štúdia. To znamená, že v takomto prípade § 55
ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nezasiahne do žiadneho práva súkromnej vysokej školy.
Novela vysokoškolského zákona však do budúcnosti, a teda nie retroaktívne, zavádza
nové kritériá zaraďovania vysokých škôl v záujme zvýšenia kvalitatívnej úrovne vysokých
škôl. V prípade, že súkromné vysoké školy budú mať záujem, ale aj predpoklady na to, aby
sa dostali do pozície univerzít a vysokých škôl musia sa podrobiť aj týmto novým kritériám.
Podľa zákona č. 131/2002 Z. z. vysoké školy prechádzajú každých šesť rokov
komplexnou akreditáciou (§ 84 zákona), čo je proces, v ktorom sa aj na novo posudzuje ich
právo na poskytovanie študijných programov.
Podľa § 113a ods. 15 zákona č. 131/2002 Z. z. sa začlenenie vysokých škôl podľa
zákona vykoná na základe komplexnej akreditácie do 1. septembra 2009. Podľa § 2 ods. 15
zákona č. 131/2002 Z. z. odborné vysoké školy poskytujú vysokoškolské vzdelanie
v študijných programoch prvého stupňa a vykonávajú najmä aplikovaný výskum.
V súčasnosti majú viaceré vysoké školy priznané právo poskytovať aj študijné
programy v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania. Ak sa potvrdí ich začlenenie medzi
odborné vysoké školy, nebude im toto právo po komplexnej akreditácii predĺžené a tieto
študijné programy nebudú môcť poskytovať. Je žiaduce, aby sa pri poskytovaní
vysokoškolského vzdelania druhého a tretieho stupňa vychádzalo z výsledkov vo vede, a to
aj vytvorených vedeckou činnosťou na vysokej škole. Ak bude potvrdené začlenenie vysokej
školy medzi odborné vysoké školy, znamená to, že úroveň jej vedeckej činnosti nie je
postačujúca, resp. je podpriemerná, čím nie je prijateľné, aby poskytovala vysokoškolské
vzdelanie druhého alebo tretieho stupňa.
Okrem toho poukazujeme na skutočnosť, že ako súkromná vysoká škola môže pôsobiť
právnická osoba, ktorá bola založená alebo zriadená na vzdelávanie a výskum (§ 47 ods. 1
zákona č. 131/2002 Z. z.), na základe štátneho súhlasu, ktorý udeľuje vláda Slovenskej
republiky, a za podmienok určených zákonom. Podľa čl. 42 ods. 3 ústavy zriaďovať iné ako
štátne školy a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom. Podmienky
poskytovania vysokoškolského vzdelávania súkromnými vysokými školami tak má určiť
zákon, ktorý medzi budúce podmienky splnenia týchto kritérií zaviedol aj koreláciu počtu
denných a externých študentov, pričom vôbec neobmedzil ich celkový počet a tak súkromná
vysoká škola, ktorá bude v budúcnosti pôsobiť ako vysoká škola bude môcť mať
v absolútnych číslach nielen rovnaký počet študentov, ale aj celkovo vyšší počet študentov.
Navyše predmetné obmedzenie na prijímanie študentov neobmedzuje právnické osoby
pôsobiace ako súkromné vysoké školy v ich iných aktivitách (poskytovanie ďalšieho
vzdelávania, uskutočňovanie výskumu a pod.).
Úpravou podmienok pre zaradenie súkromných vysokých škôl v budúcnosti
zákonodarca nezasiahol do ich práva chráneného čl. 35 ods. 1 tým, že by na výkon ich
činnosti ustanovil „objektívne nesplniteľné podmienky“ (porovnaj rozhodnutia č. PL. ÚS
37/99, PL. ÚS 67/07). Táto úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. inú zárobkovú
činnosť ani z toho dôvodu, že by znevýhodnila súkromné vysoké školy oproti verejným
vysokým školám. Predmetné obmedzenie sa totiž rovnako vzťahuje tak na súkromné vysoké
školy ako aj na verejné vysoké školy a z tohto .pohľadu nová právna úprava nič nezmenila
na výkone tohto práva v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.
Z uvedených dôvodov preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
zamietol predložený návrh na vyhlásenie protiústavnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002
Z. z. z dôvodu, že je v rozpore s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.
1. 2. Druhou námietkou rozpornosti ustanovenia § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z.
s právom na pokojné užívanie majetku navrhovateľ odôvodnil tak, že najprv vymedzil obsah
základného práva na pokojné užívanie majetku. Podľa navrhovateľa „vlastnícke právo ako
najdôležitejší vecnoprávny inštitút vyjadruje neobmedzené a priame panstvo nad vecou
toho, kto, vec vlastní (vlastník). Zákonný obsah vlastníckeho práva v tomto smere upravuje
vo všeobecnosti Občiansky zákonník a podľa neho je vlastník oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Je právom absolútnym,
pôsobí voči všetkým a je spojené s povinnosťou ostatných subjektov nerušiť vlastníka
vo výkone jeho práva k veci.
Na druhej strane ani vlastník nemôže vykonávať svoje právo neobmedzene. Ústava
v čl. 20 ods. 3 ustanovuje, že vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo
v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom; výkon vlastníckeho práva
nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad
mieru ustanovenú zákonom. Podľa tohto ustanovenia je vlastník povinný pri výkone svojho
práva aktívne sa chovať tak, aby rešpektoval (nezneužil) práva iných v súlade so
všeobecnými záujmami chránenými zákonom a nepoškodzoval ľudské zdravie, prírodu,
kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Mierou zásahu do vlastníckeho práva sa určuje aj pasívne správanie sa vlastníka
veci, spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu
do vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva, a podľa
ústavy ju musí ustanoviť zákon (čl. 20 ods. 1 druhá veta ústavy). Z toho vyplýva, že právne
dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr.
dohodou o nájme k zastavenému pozemku, dohodou o zriadení vecného bremena na
pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútene (napr. rozhodnutím štátneho
orgánu o vyvlastnení pozemku v prospech vlastníka stavby alebo o zriadení vecného
bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby) upravujú zákony (obdobne Nález ÚS SR,
sp. zn.; PL. ÚS 37/95)“.
S týmto vymedzením obsahu práva na pokojné užívanie majetku možno súhlasiť.
Nemožno však súhlasiť s námietkami vyslovenými navrhovateľom v súvislosti so zásahom
do práva na pokojné užívanie majetku.
Navrhovateľ predovšetkým nevzal do úvahy, že ústava negarantuje právo na zisk,
resp. „možnosť príjmu“ či „úspechu vo svojej činnosti“, čo je obsahom konštantnej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia č. II. ÚS 70/97,
Vzhľadom na to, že navrhovateľ nijako neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do
práva na pokojné užívanie majetku chráneného čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru
nemožno teda viesť ani proti argumentáciu, či očakávaný príjem bez regulovaného pomeru
prijatých externých a interných študentov je alebo nie je „legitímnym očakávaním“, ktoré
by mohlo spadať pod kontrolný mechanizmus Dohovoru. Vzhľadom na to, že navrhovateľ
neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do pokojného užívania majetku navrhujeme, aby túto
časť návrhu Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol ako zjavne neodôvodnenú.
Nad rámec tejto skutočnosti môžeme reagovať aj na názor navrhovateľa, že údajne
obmedzenie práva na pokojné užívanie majetku „nie je postavené na žiadnom rozumnom
objektívnom kritériu“.
Ako bolo uvedené v dôvodovej správe k novele zákona, v prípade verejných
a štátnych vysokých škôl má obmedzenie prijímania na externú formu štúdia zabezpečiť,
aby verejné vysoké školy neprijímali uchádzačov o štúdium na externú formu štúdia na úkor
dennej formy štúdia, keď zákon umožňuje týmto vysokým školám za podmienok určených
zákonom, požadovať školné od študentov v externej forme štúdia. Ďalším dôvodom, ktorý
platí aj v prípade súkromných vysokých škôl, je skutočnosť, že externú formu štúdia
charakterizuje prevažne samostatné štúdium a konzultácie (§ 60 ods. 3 zákona). Aj keď to
zákon neustanovuje priamo, externá forma štúdia je určená najmä pre občanov, ktorí
pracujú v predmetnej oblasti a v podstate potrebujú formalizovať alebo rozšíriť svoje
teoretické vedomosti a praktické zručnosti (v minulosti to bolo upravené napríklad § 2
ods. 1 vyhlášky MŠ SSR č. 105/1980 Zb., v súčasnosti je to upravené priamo v zákone len
pre štúdium v zdravotníckych študijných odboroch - § 57 ods. 6 zákona). V súčasnosti
právne predpisy priamo neupravujú externú formu štúdia ako štúdium popri zamestnaní,
resp. ako doplňujúcu možnosť získať vysokoškolské vzdelanie.
V nadväznosti na poslanie vysokých škôl a jeho napĺňanie upozorňujeme, že
vzdelávanie je komplexný proces, v ktorom si študent neosvojuje iba teoretické vedomosti,
ale rozvíja aj svoje zručnosti a schopnosti. Ide o schopnosť naučiť sa celoživotné sa
vzdelávať, ďalej schopnosť komunikovať v odbornej téme, rozvinúť si manažérske
schopnosti a naučiť sa riadiť kolektív. Len prostredníctvom pôsobenia všetkých týchto
faktorov môže vysoká škola plnohodnotne zabezpečovať napĺňanie svojho poslania podľa
§ 1 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že študent v externej forme štúdia sa nemá možnosť
plnohodnotne podieľať na vysokoškolskom vzdelávaní, resp. využívať všetky vzdelávacie
cesty, keďže ako bolo uvedené, externú formu štúdia charakterizuje najmä samoštúdium
a konzultácie. Veľký počet študentov v externej forme štúdia v rámci vysokej školy ohrozuje,
resp. neumožňuje napĺňanie poslania vysokej školy tak, ako to vyžaduje zákon o vysokých
školách.
Uvedené v súčasnosti nepovažujeme za prekážku v prípade odborných vysokých škôl,
ktoré poskytujú bakalárske študijné programy, ktoré podľa § 52 ods. 2 zákona č. 131/2002
Z. z. sú najmä bakalárske študijné programy, ktoré sa zameriavajú na využitie súčasných
poznatkov vedy alebo umenia a zvládnutie ich použitia, vrátane praktických schopností
a zručností potrebných na výkon povolania. To znamená, že v tomto prípade je
špecifikovaný cieľ vzdelávania ako príprava na výkon povolania a nie zabezpečenie
v pokračovaní štúdia vo vyššom stupni vysokoškolského štúdia, či rozvoj osobnosti študenta
ako takej.
2. K nesúladu § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4
a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.
Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR je ochrana fyzických a právnických
osôb proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti
vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej
priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu
a iné ústavne stanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj
nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť
v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú
charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby (rasa, etnická príslušnosť, vek a pod.).
Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých
prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa
toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko pre materiálny prístup
k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať
tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri
navzájom prekrývajúce sa prístupy.
Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo
nerovnakým zaobchádzaním, najmä z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska
rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu ku vzdelávaniu,
tovarom alebo službám.
Po druhé, rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže
dosiahnuť, ak osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok
a východísk. Preto rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú
podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie
takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie
znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.
Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť
a rôznorodosť, ktoré vysvetľujú ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú
napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to,
prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.
Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi
ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto si zaslúžia rovnakú
starostlivosť a rešpekt. Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómie
a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej
diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (obdobne Nález
ÚS SR, sp. zn.: PL. ÚS 8/04).
Článok 12 ods. 2 Ústavy SR má všeobecný charakter, a nie charakter základného
práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych
základných práv a slobôd uvedených v Ústave SR (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.:
I. ÚS 17/99). Aj Ústavný súd ČSFR judikoval, že je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia
svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako druhej, avšak ani tu
nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR, sp. zn.: PL. 22/92).
... Pri posudzovaní tohto návrhu je potrebné predovšetkým vychádzať zo skutočnosti,
že pri posudzovaní rovnosti alebo nerovnosti v súvislosti s konkrétnym ľudským právom sa
vychádza z obsahu tohto ľudského práva a jeho ústavného zakotvenia. V tomto prípade ide
o ľudské právo tzv. druhej generácie, ktorého rozsah sa v zmysle článku 51 ústavy
determinuje zákonnou úpravou. Zákonná úprava pritom nesmie porušiť dva výslovné
ústavné limity, a to
- garanciu bezplatnosti vzdelania na základných a stredných školách,
- možnosť spoplatnenia vysokoškolského štúdia z pohľadu záujmov a možností
spoločnosti.
V danom prípade sa teda uplatní druhé kritérium, ktoré ponecháva pre zákonodarcu
široký priestor pre voľnú úvahu na to, v akom rozsahu spoplatní štúdium na vysokej škole,
resp. vice verša v akom rozsahu umožní bezplatné vysokoškolské vzdelávanie. Štát môže
voľne rozhodnúť o tom, či je aktuálny spoločenský dopyt po absolventoch technických
univerzít alebo lekárskych fakúlt. Je tomu tak obdobne aj pri iných právach druhej
generácie a najcitlivejšie sa to prejavuje pri ochrane práva na zdravie, kde sa môžu tiež
v zmysle platnej právnej úpravy dostať do nerovnoprávneho postavenia pacienti vzhľadom
na rozsah (z hľadiska finančných prostriedkov z verejných zdrojov) poskytovanej
bezplatnej, resp. platenej zdravotníckej starostlivosti, pričom pacient s jednou chorobou má
nárok napríklad na úhradu zo zdravotného poistenia vo výške pár korún a druhý vo výške
niekoľkých miliónov a obidvaja sú liečení v tej istej nemocnici. Môže sa táto nerovnosť
v prístupe k množstvu finančných prostriedkov zdať nespravodlivá? A môže táto
nespravodlivosť byť chápaná automaticky ako protiústavná?
V prípade práva na vzdelanie zákonodarca presne určil kritériá, ktoré budú
rozhodovať o množstve pridelených prostriedkov z verejných zdrojov, a to
- počet študentov zaujímajúcich sa o predmetné štúdium,
- ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov,
- uplatniteľnosť absolventov v praxi.
Pochopiteľne, že sa dá legitímne diskutovať o vhodnosti či efektívnosti predmetných
kritérií, ale ani jedno z nich, či už samostatne alebo v kombinácii s inými nevyvoláva žiadne
pochybnosti z hľadiska ich ústavnosti. Práve tieto kritériá sú zákonnými limitmi, ktoré
výkonná moc musí rešpektovať. Vzhľadom na to, že ide o pohyblivé kritériá, ktoré sa môžu
v praxi pomerne rýchlo meniť, tak ich faktické uplatňovanie orgánom štátnej správy
kontrolovaným parlamentom je plne v súlade s ústavou.
Ústava nielenže nevylučuje, ale v parlamentnej forme vlády priamo vyžaduje
úradnícke rozhodovanie v takom jeho chápaní, ktoré garantuje odbornosť rozhodovania
(v štátoch s komunistickou ideológiou pochopiteľne „úradnícke“ rozhodovanie malo
pejoratívny nádych. Úradnícke rozhodovanie ako odborné a kvalifikované rozhodovanie je
navyše v demokratickom a právnom štáte garantované dostatočným počtom právnych
záruk, ktoré zabezpečujú jeho ústavnosť. A priori hovoriť o „úradníckom rozhodovaní“ ako
o protiústavnom by bolo v rozpore s deľbou výkonu verejnej moci a samotné takéto tvrdenie
vyvoláva pochybnosti o jeho ústavnosti aj keď je pochopiteľne plne legitímne.
Rozhodnutie zákonodarcu o kategorizácii vysokoškolských študentov z hľadiska
rozsahu ich práva na bezplatné vzdelávanie z pohľadu študijného programu, ktorý si môžu
dobrovoľne vybrať a týmto rozhodnutím akceptovať rozsah svojho nároku voči štátu je
v zhode s namietanými článkami ústavy a preto navrhujeme, aby ústavný súd ústavný
podnet zamietol.»
Ústavnému súdu bolo 24. júna 2009 doručené doplnenie návrhu navrhovateľa, a to
návrh na pozastavenie účinnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. Ústavný súd
preskúmal návrh na pozastavenie účinnosti § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. a dospel
k záveru, že nie sú splnené podmienky uvedené v čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), pokiaľ ide o argumenty navrhovateľa, a preto jeho návrhu uznesením
č. k. PL. ÚS 3/08-62 z 30. septembra 2009 nevyhovel.
II.
Právne východiská
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 35 ods. 2 zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých
povolaní alebo činností.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je
povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.
Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných
školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností spoločnosti aj na
vysokých školách.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. na štúdium v jednom akademickom roku
môže vysoká škola prijať na externú formu štúdia najviac taký počet uchádzačov o štúdium,
aký prijme v príslušnom akademickom roku na dennú formu štúdia; v počte uchádzačov
o štúdium prijatých na externú formu štúdia sa nezohľadňujú uchádzači o štúdium, ktorí
v čase podania prihlášky na štúdium vykonávajú prácu vo verejnom záujme podľa
osobitného predpisu alebo sú v štátnozamestnaneckom pomere alebo v služobnom pomere
podľa osobitných predpisov. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na odborné vysoké školy.
Podľa § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. ministerstvo určí podľa počtu študentov,
kvality, ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti
absolventov v praxi limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké
školy, počnúc prvým rokom štúdia na zabezpečenie štúdia v študijných programoch
v externej forme, ktoré určí vláda nariadením. Verejná vysoká škola v rámci určeného
limitu a v jeho plnej výške určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roka,
ktoré študijné programy bude zabezpečovať bezplatne (ďalej len „bezplatný študijný
program v externej forme“) a predpokladaný počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od
príslušného akademického roka, tak, že zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných
študijných programov podľa odseku 4. V ďalších rokoch štúdia budú študenti zapísaní na
bezplatných študijných programoch v externej forme zohľadnení v počte študentov podľa
odseku 4. Pokiaľ vysoká škola prijíma na štúdium nad možnosti štátu alebo právnických
osôb, s ktorými vysoká škola uzatvorila zmluvu, prijímanie ďalších študentov môže
spoplatniť s oznámením pred začatím akademického roka. Právnické osoby môžu uzatvárať
zmluvy s vysokými školami na študijné programy v externej forme štúdia na predpokladaný
počet študentov a študijné programy. Fyzické osoby a právnické osoby môžu uzatvárať
so študentmi zmluvy o úhrade nákladov spojených so štúdiom súčasne so zmluvami
o budúcom pracovnom pomere.
III.
Analýza a závery
1. K namietanému nesúladu § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
Hlavným argumentom navrhovateľa na vyslovenie namietaného nesúladu § 55 ods. 7
zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy je skutočnosť, že toto ustanovenie
obmedzuje súkromné vysoké školy pri prijímaní počtu študentov na externú formu štúdia,
A zasahuje tak do slobody ich podnikania, resp. uskutočňovania inej zárobkovej činnosti,
t. j. do autonómie vysokej školy, pretože sa týmto obmedzením výrazne obmedzuje zdroj
financovania súkromnej školy (podľa § 91 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. súkromná vysoká
škola si sama zabezpečuje finančné prostriedky na svoju vzdelávaciu a ďalšiu činnosť, aj
keď zákon č. 131/2002 Z. z. umožňuje poskytnúť súkromným vysokým školám podľa § 91
ods. 2 a 3 cit. zákona účelovo určené dotácie na základe ich žiadosti). Obmedzenie počtu
uchádzačov o externé štúdium na súkromnej vysokej škole podľa navrhovateľa potom
znamená aj obmedzenie jej príjmu, ktorý možno nadobudnúť (právo slobodne nadobúdať
majetok), čím namietané ustanovenie neprípustným spôsobom zasahuje aj do základných
práv a práv garantovaných v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, resp. v čl. 1 dodatkového protokolu.
Práva a slobody, ktoré sú obsahom druhej hlavy piateho oddielu ústavy, sú zaručené
v limitoch ustanovených v čl. 51 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených
v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zo vzájomnej spojitosti druhej hlavy piateho
oddielu a čl. 51 ústavy vyplýva, že základné právo alebo slobodu priznanú v tomto oddiele
ústavy možno uplatniť len v rozsahu ustanovenom zákonom. Znamená to, že zákonodarca
má priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok
bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave piatom oddiele ústavy,
t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony ustanovujúce podmienky
uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ústavy.
Slovenská republika dosiaľ prijala celý rad zákonov, ktorými sa ustanovujú
podmienky uplatnenia práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť ústava zaručuje každému.
Ústavný súd v súvislosti s konaním o tomto návrhu pripomína, že vo svojej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor (PL. ÚS 13/97), podľa ktorého ústava zaručuje
právnickým osobám len tie práva, ktoré im vyslovene priznáva.
Právo podnikať sa popri základných zákonoch [zákon č. 513/1991 Zb. - Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník); zákon č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov]
vymedzuje aj v osobitných zákonoch, medzi ktoré patrí zákon č. 131/2002 Z. z.
Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť
vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za
účelom dosiahnutia zisku.
Podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka je
a) osoba zapísaná v obchodnom registri,
b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,
c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa
osobitných predpisov,
d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do
evidencie podľa osobitného predpisu.
V tejto súvislosti práve zákon č. 131/2002 Z. z. (v tej istej novelizácii, ktorej súčasť
tvorí aj napadnuté ustanovenie § 55 ods. 7 cit. zákona) ako osobitný právny predpis
v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka výslovne ustanovil, že verejná vysoká
škola môže vykonávať podnikateľskú činnosť, a bližšie upravil v § 18 aj rámec
podnikateľskej činnosti verejnej vysokej školy. Verejná vysoká škola tak môže vykonávať
v súlade s § 15 ods. 2 písm. m) zákona č. 131/2002 Z. z. za úhradu „podnikateľskú“ činnosť
nadväzujúcu na jej vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, liečebno-preventívnu, umeleckú
alebo ďalšiu tvorivú činnosť alebo činnosť slúžiacu na účinnejšie využitie ľudských zdrojov
a majetku. Podnikateľská činnosť pritom nesmie ohroziť kvalitu, rozsah a dostupnosť
činností napĺňajúcich poslanie verejnej vysokej školy; náklady na podnikateľskú činnosť
musia byť kryté výnosmi z nej.
Zákon č. 131/2002 Z. z. explicitne neupravuje oprávnenie súkromných vysokých
škôl uskutočňovať podnikateľskú činnosť. Súkromná vysoká škola si podľa § 91 ods. 1
v spojení s § 47 ods. 4 písm. f) zákona č. 131/2002 Z. z. zabezpečuje finančné prostriedky
na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo vedeckú a ďalšiu tvorivú činnosť sama,
bez ďalšej identifikácie zabezpečenia týchto zdrojov. Spôsob získania zdrojov, rozsah,
obsah a ich použitie závisí od právnej formy jednotlivej súkromnej vysokej školy (§ 47
ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. ). Je však nespochybniteľné, že súkromná vysoká škola je
právnickou osobou, ktorá vykonáva činnosti verejnoprávneho charakteru (súhlas na jej
pôsobenie udeľuje podľa § 47 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. vláda a ako subjekt
súkromného práva môže vykonávať aj podnikateľskú činnosť).
Samotná vzdelávacia, výskumná, vývojová alebo umelecká a ďalšia tvorivá činnosť,
ktorá charakterizuje poslanie vysokých škôl, nepredstavuje podnikateľskú činnosť, resp. táto
činnosť sama osebe nespadá do rámca podnikateľskej činnosti. Napriek tomu však verejná
vysoká škola môže podnikať (pozri zákonnú úpravu podnikania vo vzťahu k verejnej
vysokej škole) tým, že vykonáva činnosť za úhradu, ktorá nadväzuje na jej vzdelávaciu,
resp. ďalšiu tvorivú činnosť. Do rámca podnikateľskej činnosti je pritom zahrnutá aj činnosť
slúžiaca na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a majetku vysokej školy.
Súkromná vysoká škola využíva svoj majetok na zabezpečenie činností vysokej
školy. Jej podnikateľská činnosť je determinovaná jej právnou formou. Prevažujúcou
právnou formou súkromných vysokých škôl je právna forma neziskovej organizácie
založená podľa zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich
všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, nezisková organizácia, ktorá
poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov za
rovnakých podmienok a jej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov
ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne
prospešných služieb, medzi ktoré citovaný zákon zahŕňa aj vzdelávanie. Majetok neziskovej
organizácie tvoria aj príjmy z podnikateľskej činnosti (po zdanení).
Do rozsahu samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 131/2002 Z. z. patrí okrem iného aj určovanie počtu prijímaných uchádzačov o štúdium,
určovanie podmienok prijatia na štúdium a rozhodovanie v prijímacom konaní [(písmeno
b)], utváranie a uskutočňovanie študijných programov [(písmeno c)], určovanie výšky
príspevku študentov na úhradu časti nákladov na štúdium a poplatkov spojených so štúdiom
podľa § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. [(písmeno f)]. Súkromné vysoké školy nemajú
vymedzený rozsah samosprávnej pôsobnosti. Táto je upravená len v rámci všeobecného
vymedzenia pôsobnosti jednotlivých orgánov akademickej samosprávy súkromnej vysokej
školy. Pôsobnosť akademického senátu a rektora verejnej vysokej školy a pôsobnosť
akademického senátu a rektora súkromnej vysokej školy nie sú rovnaké (na rozdiel od
pôsobnosti vedeckej rady a disciplinárnej komisie).
Limitácia počtu uchádzačov v externej forme štúdia počtom uchádzačov o dennú
formu štúdia upravená v § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. sa týka oboch typov vysokých
škôl, tak verejných, ako aj súkromných.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či úprava obsiahnutá v § 55 ods. 7 zákona
č. 131/2002 Z. z. zasahuje do autonómie súkromnej vysokej školy (a či súčasne obmedzuje
aj zdroj jej financovania - príspevky od študentov) nad ústavou prijateľný rámec, a to
konkrétne do jej základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, či limitovanie počtu
študentov nejde nad rámec povolených obmedzení ustanovených v čl. 35 ods. 2 ústavy, a či
vzhľadom na obmedzenie príjmov súkromnej vysokej školy z dôvodu limitovania počtu
študentov v externej forme štúdia zákonodarca nezvolil úpravu, ktorá je v rozpore aj s čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy.
Národná rada na rozdiel od navrhovateľa nepovažuje § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002
Z. z. za nesúladný s čl. 35 ods. 1 ústavy s poukazom na to, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 13/97 uviedol, že čl. 35 ods. 1 ústavy sa
nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb a právo podnikať podľa ústavy sa
zaručuje len fyzickým osobám. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra
ústavného súdu sa od národnou radou uvedeného nálezu sp. zn. PL. ÚS 13/97 ako svojho
argumentu už posunula ďalej. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 37/99 k namietanému
nesúladu § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Zb. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy uviedol, že považuje za neústavné, aby podľa už uvedených ustanovení by
držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosť, ktorý nebude fyzickou osobou,
t. j. bude právnickou osobou, bol povinný zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti
v lehote do 12 mesiacov. Konštatoval, že v posudzovanom prípade zákonné obmedzenie
základných práv a slobôd konkrétne sa viažuce k právu podnikať zaručenému v čl. 35 ods. 1
ústavy neplatia rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je
podľa jeho názoru v nesúlade s čl. 13 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nespochybňuje stanovisko vlády k otázke súladu § 55 ods. 7 zákona
č. 131/2002 Z. z. s označenými článkami ústavy – analýzu členenia vysokých škôl, pri
ktorej vláda dospieva k záveru, že v súčasnosti všetkých desať súkromných vysokých škôl
je neuniverzitného typu, teda odbornými vysokými školami, čím sa na nich predmetné
ustanovenie nevzťahuje, s odvolaním sa aj na výsledky akreditácie. Tento argument podľa
názoru ústavného súdu nemožno použiť na odôvodnenie ústavnosti napadnutého
ustanovenia. Navyše, práve pravidelne opakovaný proces akreditácie vysokých škôl môže
zmeniť štruktúru a charakter vysokých škôl, čo podporuje názor ústavného súdu, že práve
preto je potrebné podrobiť § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. testu ústavnosti, aj keď, ako
sa uvádza v stanovisku vlády, t. č. výsledok testu ústavnosti nenájde reálne uplatnenie.
Ústavný súd nespochybňuje ani právny názor vlády, že súkromné vysoké školy
pôsobia na základe „štátneho“ súhlasu za podmienok ustanovených zákonom. Nezdieľa
však názor vlády, že do tohto udeleného oprávnenia patrí aj oprávnenie zákonodarcu
ustanoviť limity počtu externých študentov, bez ohľadu na to, či obmedzil, alebo
neobmedzil celkový počet študentov. Podľa názoru ústavného súdu je preto dôvodné
z ústavného hľadiska posúdiť najmä ústavnú prijateľnosť právneho riešenia so zreteľom na
čl. 13 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu súkromné vysoké školy síce pôsobia na základe
udeleného povolenia štátu za zákonom ustanovených podmienok ako právnické osoby
súkromného práva, ktorých predmet činnosti (podnikania) je vo verejnom záujme, a teda
mohol by sa na ne vzťahovať a uplatniť v súvislosti s ich činnosťou podľa čl. 35 ods. 1
ústavy v určitých opodstatnených otázkach aj čl. 13 ods. 4, ako aj čl. 35 ods. 2 ústavy.
V danom prípade to znamená umožniť – rešpektovať na jednej strane zákonom
ustanovené podmienky zriaďovania a realizácie výučby súkromnými vysokými školami, na
druhej strane nevytvárať obmedzenia a neklásť limity, ktoré nemajú svoje opodstatnenie
a zmysel a neobstoja ani pri teste ústavnosti. Na prvý pohľad sa naozaj zdá, čo tvrdí vláda,
že právna úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. do práva na uskutočňovanie inej
zárobkovej činnosti, a to z toho dôvodu, že by znevýhodňovala súkromné vysoké školy
oproti verejným vysokým školám. Túto argumentáciu „oprela“ o rovnaké kvantitatívne
limity študentov externého štúdia aj verejných vysokých škôl, aj súkromných vysokých
škôl. Tieto sa vzťahujú rovnako tak na súkromné vysoké školy, ako aj na verejné vysoké
školy, avšak bez toho, aby sa skúmali podmienky finančného zabezpečenia činnosti
jednotlivých typov vysokých škôl. Kým financovanie štátnych vysokých škôl sa spravuje
zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, financovanie súkromných vysokých škôl
sa realizuje celkom iným spôsobom (súkromné vysoké školy si zabezpečujú finančné
prostriedky na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo umeleckú a ďalšiu tvorivú
činnosť samy, hoci zákon umožňuje, ale neprikazuje štátu poskytnúť súkromnej vysokej
škole – ministerstvu so súhlasom vlády – dotácie na uskutočňovanie akreditovaných
študijných programov a pod., účelové prostriedky prideľované osobitným spôsobom
a dotácie na sociálne programy študentov).
Napriek ustanoveniu rovnakých pravidiel určovania počtu prijímaných študentov na
externé štúdium podľa napadnutého § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. (na dennú formu
štúdia nie sú ustanovené žiadne limity) ústavný súd posudzoval, či má takáto úprava
opodstatnenie. Ak zákon neustanovuje žiadne limity (alebo spôsob ich určovania)
prijímania uchádzačov na denné štúdium alebo na štúdium vôbec, nemá význam, aby zákon
„obmedzoval“ počet študentov v externej forme štúdia vo všeobecnosti. Situácia sa môže
zmeniť, ak sa súčasťou tohto posudzovania stane ďalší rozmer, a to rozmer ekonomicko-
finančný.
V prvom rade nerovnaký systém financovania vytvára priestor pre „nerovnaké“
riešenie tejto situácie, ktorá vzhľadom na nerovnaký systém financovania v „neprospech“
súkromných vysokých škôl a požiadavku rešpektovať súkromný charakter súkromnej
vysokej školy pri určovaní počtu ňou prijímaných študentov či už na štúdium denného
študijného programu, alebo na externú formu štúdia, t. j. v súlade s čl. 13 ods. 3 ústavy, t. j.
zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V danom prípade tak nie je, a preto je ústavný súd
toho názoru, že rovnaký spôsob prijímania na štúdium na štátnych vysokých školách a na
súkromných vysokých školách práve vzhľadom na rozdielny systém ich financovania
znevýhodňuje súkromnú vysokú školu oproti štátnym vysokým školám. Tak ako uvádza
navrhovateľ, aj podľa názoru ústavného súdu limitácia počtu uchádzačov na štúdium
v externej forme výrazne zasahuje do existencie súkromnej vysokej školy, pretože
obmedzuje zdroj ich financovania (príspevky od študentov), čo má vplyv na chod
súkromných vysokých škôl, pričom takéto obmedzenie „nie je postavené na žiadnom
objektívnom kritériu“, čo by odôvodňovalo legislatívny zásah do základného práva na
slobodu podnikania, resp. na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti. Ústavný súd preto
vyhovel návrhu navrhovateľa a rozhodol, že § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. nad
ústavne akceptovateľný rámec zasahuje do základného práva na slobodu podnikania, čo je
podľa názoru ústavného súdu v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.
Navrhovatelia namietajú aj skutočnosť, že uvedeným spôsobom (ustanovením
obmedzenia počtu prijatých študentov externého štúdia v § 55 ods. 7 zákona č. 131/2002
Z. z.) dochádza aj k porušeniu práva súkromnej vysokej školy vlastniť majetok a s ním
nakladať podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd zastáva
názor, že v okolnostiach danej právnej úpravy toto obmedzenie vo vzťahu k jednému
zo zdrojov financovania a tvorby majetku a k slobode jeho nadobúdania na strane
súkromnej vysokej školy, k legitímnej nádeji nadobudnutia (príspevky od študentov) možno
považovať za zásah, ale nie za zásah takej intenzity, ktorý by mal za následok porušenie
čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 dodatkového
protokolu. Argument navrhovateľa o „obmedzení/strate“ príjmu súkromnej vysokej školy
odvolávajúc sa na ustanovenie limitov pre uchádzačov externého štúdia totiž neobstojí,
pretože absencia ustanovenia limitov pre uchádzačov denného štúdia bez obmedzenia
umožňuje súkromnej vysokej škole prijímať uchádzačov o dané štúdium do dennej formy,
ktorá je rovnocenná s externou formou štúdia (§ 60 ods. 1 zákona č. 131/ 2002 Z. z.).
Ústavný súd nemal dôvod na to, aby v súvislosti s posudzovaním ústavnosti § 55
ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. vyslovil nesúlad tretej a štvrtej vety tohto napadnutého
ustanovenia s čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože toto ustanovenie ústavy sa týka garantovania
slobody, rovnosti v dôstojnosti i v právach ľudí a netýka sa právnických osôb.
2. K namietanému nesúladu § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 4 a čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy
Vo vzťahu k § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. navrhovateľ namieta, že toto
ustanovenie zavádza na tej istej verejnej vysokej škole dva typy študijných programov
v rámci externej formy štúdia (spoplatnené a nespoplatnené), čím vytvára nerovnosť (zásah
do čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy) medzi študentmi z hľadiska ich prístupu
k základnému právu na vzdelanie garantovanému v čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.
Navrhovateľ namieta nesúlad § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s označenými
článkami ústavy z dôvodu, že zavádza rozdelenie študentov externého štúdia na verejných
vysokých školách na základe spoplatnenia externého štúdia v závislosti od limitov súm
finančných prostriedkov určených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) pre jednotlivé vysoké školy, a to podľa počtu študentov, kvality,
ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti
absolventov v praxi. Namieta založenie nerovnosti medzi inak rovnako postavenými
študentmi toho istého študijného programu, ale inej formy štúdia, pričom jediným kritériom
na jeho spoplatnenie je pridelený limit súm financií určených ministerstvom, hoci ide
o študentov tej istej školy a toho istého študijného programu, iba o inú formu štúdia.
Základom pre spoplatnenie štúdia na vysokých školách v závislosti od možnosti
spoločnosti je čl. 42 ods. 2 ústavy začlenený do druhej hlavy piateho oddielu ústavy, do
časti upravujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne práva; treba ho však aplikovať v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy (zákon upraví bližšie podmienky uplatnenia práv garantovaných
okrem iného aj v čl. 41 ods. 1 a 2 ústavy.)
V čl. 12 ods. 1 ústavy je zakotvený všeobecný princíp rovnosti. Rovnosť ako
ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky
a rovnostársky. Takýto právny názor vyslovil už Ústavný súd Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. PL. ÚS 38/90 a sp. zn. PL. ÚS
22/92. Z takého východiska vyplýva požiadavka na odstránenie iba neodôvodnených
rozdielov. Osobitné normy môžu pre určité odbory ustanoviť zvláštne kritériá rovnosti,
ktoré zo všeobecného princípu nevyplývajú (legitímny a ústavne akceptovateľný základ pre
nerovnosť pokiaľ ide o právne postavenie k základným právam alebo slobodám), pretože
aplikácii zásady rovnosti nie sú ustanovené také presné medze, aby vylučovali akékoľvek
uváženie tých, ktorí ich aplikujú. Každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi
a racionálnymi dôvodmi. Je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií alebo
z iných dôvodov poskytol určitej skupine menej výhod ako inej. Ani tu však nesmie
postupovať ľubovoľne. Pokiaľ zákon určuje prospech jednej skupiny, a zároveň tým
ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine, môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné
hodnoty.
Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02 konštatoval, že „zákonná úprava, ktorá
zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá
porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto
zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením
musí byť vzťah primeranosti.“ V tomto rozhodnutí ústavný súd tiež konštatoval, že
„v oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv sú zásahy
zvýhodnenia vo vyššie uvedených hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale
niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami
ľudí. Potvrdzuje to aj samotná ústava, ktorá pri niektorých základných právach priamo
predpokladá zvýhodnenie niektorých skupín fyzických osôb (žien, mladistvých, zdravotne
postihnutých) a takto tomu zvýhodneniu dáva právny základ.“ Ďalej uviedol, že
„zvýhodnenie určitej skupiny fyzických osôb formou osobitnej právnej úpravy oproti iným
fyzickým osobám z dôvodu ich špecifických často znevýhodňujúcich vlastností nie je
diskrimináciou ostatných fyzických osôb, ale naopak, zabezpečením ústavného princípu
obsiahnutého v čl. 12 ods. 2 ústavy“.
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nie každé rozdielne
zaobchádzanie je diskriminačné: «rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii
objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah
rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» (napr.
Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko, A 192, č. 12033/86 z 18. februára
1991; Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (II), A 217, č. 13166/87 z 26. novembra 1991).
Základné právo na vzdelanie už svojou povahou nabáda k právnej úprave zo strany
štátu, ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu tohto práva ani sa dotknúť iných práv
zakotvených ústavou a dohovorom. Základné právo na vzdelanie platí rovnako pre
študentov verejných vysokých škôl, štátnych vysokých škôl i súkromných vysokých škôl.
Z rovnakého práva na vzdelanie sa odvíja povinnosť štátu materiálnou podporou vytvárať
rovnosť šancí, ktorá z vysokoškolského vzdelania nerobí „privilégium“ (podľa čl. 42 ods. 2
ústavy občania majú právo na bezplatné vzdelanie aj na vysokých školách, hoci
„podmienené“ a v limitoch ustanovených v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy zákonom). Štát
pripúšťa podporu vysokoškolského vzdelávacieho systému, ktorý predpokladá rozvoj
rôznych duchovných záujmov; aj pri vytváraní rozdielov v jeho rámci musí byť rozhodujúce
„neprivilegované“ hodnotenie.
Záväzné predpisy regulujúce danú oblasť musia na jednej strane umožniť štátu dostať
globálnu zodpovednosť za poskytovanú verejnú službu – vzdelanie, na druhej strane by ale
nemali nadbytočne obmedzovať možnosť prispôsobiť vzdelávaciu ponuku miestnym
podmienkam a individuálnym potrebám tých, ktorým má slúžiť. Úlohou zákonodarcu je tak
zaistiť také plošne platné pravidlá pre poskytovanie verejnej vzdelávacej služby, ktorá
okrem iného zaistí účinnú garanciu práv a povinností pri poskytovaní vzdelávania,
kompatibilitu cieľa, obsahu a úrovne poskytovaného vzdelávania vrátane rovnosti podpory
z prostriedkov verejných rozpočtov.
Vysokoškolské vzdelávanie sa realizuje prostredníctvom študijných programov, ktoré
sa definujú § 51 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. ako súbor vzdelávacích činností, najmä
prednáška, seminár, cvičenie, dizertačná práca, diplomová práca, projektová práca,
laboratórne práce, stáž, exkurzia, odborná prax (jednotky študijného programu) a je ako
súbor pravidiel zostavený tak, že úspešné absolvovanie týchto vzdelávacích činností pri
zachovaní uvedených pravidiel umožňuje získať vysokoškolské vzdelanie. Študijný
program bližšie určuje aj forma štúdia.
Študijný program podľa § 60 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. sa môže uskutočňovať
v dennej forme štúdia alebo v externej forme štúdia. Podľa § 60 ods. 4 zákona č. 131/2002
Z. z. sa študijný program môže uskutočňovať prezenčnou metódou, dištančnou metódou
alebo kombinovanou metódou. Zákon pritom neprivileguje a nerobí rozdiely medzi
jednotlivými formami a metódami štúdia.
Napadnutý § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. umožňuje zaviesť na tej istej verejnej
vysokej škole dva typy „študijných programov“ v rámci externej formy štúdia (bezplatné
a spoplatnené), čím podľa navrhovateľa vytvára nerovnosť (zásah vo vzťahu k čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 4 ústavy) medzi študentmi z hľadiska ich dvojakého prístupu k právu na
vzdelanie.
Právnu úpravu nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za rozpornú
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy len na základe argumentu, že ide o novú právnu úpravu
odlišnú od predchádzajúcej právnej úpravy, a od tejto skutočnosti odvodiť porušenie
princípu rovnosti a zavedenie obmedzení základných práv.
Nerovnosť v sociálnych vzťahoch, ak sa má dotknúť základných práv alebo slobôd,
musí dosiahnuť intenzitu, ktorá spochybňuje aspoň v určitom smere už samotnú podstatu
rovnosti. Taký stav vzniká spravidla vtedy, ak je s porušením rovnosti späté aj porušenie
iného základného práva, napr. práva na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy.
Článok 42 ods. 2 ústavy zakladá právo na bezplatné vzdelanie aj na vysokých
školách. Podmieňuje ho však na jednej strane schopnosťami občana, na druhej strane
možnosťami spoločnosti (predovšetkým ekonomickými). Z tejto úpravy však z neho
nemožno odvodiť ústavnú záruku ani existenciu základného (ústavného) práva na
všeobecne garantované bez(od)platné vysokoškolské štúdium, a to ani na verejných
vysokých školách. Zo znenia napadnutého § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. vyplýva, že
verejná vysoká škola, ktorá má možnosť zabezpečovať študijný program externého štúdia
(potom, ako vláda určí tieto študijné programy nariadením), môže zaviesť poplatky za určitý
študijný program (v rámci určenia limitov finančných prostriedkov ministerstvom), na
druhej strane ich však zaviesť nemusí (otázka je, či sa vysoké školy takto nedostávajú pod
ekonomický tlak zaviesť poplatky v každom prípade).
Národná rada zastáva názor, že prioritne je potrebné posúdiť napadnuté ustanovenie
z hľadiska jeho súladu s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy a až následne s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4
ústavy, pretože tieto články ústavy obsahujú iba všeobecné ustanovenia ochrany základných
práv a slobôd a namietaný nesúlad by prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by § 89 ods. 5
zákona č. 131/2002 Z. z. nebol v súlade s čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy. Možnosť spoplatnenia
niektorých študijných programov v externej forme štúdia so zohľadnením už uvedeného
predpokladaného počtu študentov a ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných
programov viedla národnú radu k záveru, že vytvorením dvoch kategórií študentov
v externej forme štúdia sa nevytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska ich prístupu
ku vzdelaniu.
Podobný názor vyslovila aj vláda pri skúmaní otázky, či napadnutá úprava
o možnosti spoplatnenia vysokoškolského štúdia v § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z.
prekročila ústavné limity a možnosti z pohľadu záujmov a možnosti spoločnosti uvedené
v čl. 42 ods. 2 ústavy, konštatujúc, že toto kritérium ponecháva zákonodarcovi široký
priestor pre voľnú úvahu (uváženie) na ustanovenie rozsahu spoplatnenia štúdia na vysokej
škole. Ak majú byť kritériom ekonomické možnosti, treba dať odpoveď na otázku, či
vzniknutá nerovnosť v dôsledku spoplatnenia podľa množstva finančných prostriedkov
môže byť nespravodlivá a či aj automaticky protiústavná. Vláda sa priklonila k záveru, že
takýto prístup považuje za plne legitímny, a akceptuje, ak sa rozhodnutie zákonodarcu
o kategorizácii vysokoškolského štúdia z hľadiska rozsahu práva na bezplatné vzdelávanie
podľa formy realizácie študijných programov rieši v rámci čl. 51 ods. 1 ústavy. V zásade sa
každý študent môže dobrovoľne rozhodnúť o type svojho štúdia, a týmto vlastne akceptuje
rozsah svojho nároku na jeho bezplatnosť voči štátu.
Ústavný súd nie je v názorovom rozpore s východiskami národnej rady ani vlády na
zavedenie kategorizácie študentov verejných vysokých škôl z hľadiska spoplatnenia ich
štúdia, čo sa týka zohľadnenia možností spoločnosti zabezpečiť vysokoškolské štúdium aj
bezplatne.
Ústavný súd berie na vedomie, že určenie kritérií, ktoré budú rozhodovať o pridelení
prostriedkov z verejných zdrojov, je (môže byť) limitované počtom záujemcov
a ekonomickou náročnosťou uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosťou
študentov v praxi.
Ústavný súd akceptuje, že ekonomické možnosti a záujem spoločnosti musí
deklarovať príslušný orgán verejnej moci. V danom prípade vláda pod označením
„úradnícke rozhodovanie“ tým, že mu dala prívlastok „odborné a kvalifikované“, zastáva
názor, že deklarovanie (ekonomických) možností vládou možno zaradiť do kategórie
rozhodnutí akceptovateľných subjektov, a vylúčila tým „byrokratické prístupy“ pri
rozhodovaní o tejto otázke, ktorá má podľa názoru ústavného súdu bezpochyby svoj ústavný
rozmer.
Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu akceptovanie už uvedených skutočností
nepostačuje na vyslovenie záveru o tom, či napadnutý § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z.
je v súlade s označenými článkami ústavy. Ústavný súd vychádza pritom z možnosti
spoplatnenia vysokoškolského štúdia, pre ktorý je vytvorený právny priestor v čl. 42 ods. 2
ústavy. Akceptuje skutočnosť, že zákonodarca má poskytnutú pomerne širokú voľnú úvahu
(uváženie) pri riešení tejto otázky (ktorá má inak svoje opodstatnenie). Úlohou ústavného
súdu je však posúdiť, či zákonodarca neprekročil limity ustanovené v tomto článku ústavy.
Ústavný súd pritom vychádza zo skutočnosti, že tieto limity môže aktuálne a reálne
ustanoviť iba orgán verejnej moci.
Ústavný súd preto podrobil testu proporcionality spoplatnenie vysokoškolského
štúdia spôsobom ustanoveným v § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. pri posúdení jeho
súladu s označenými článkami ústavy.
Pri posudzovaní napadnutého ustanovenia zákona ústavný súd považuje za
rozhodujúce vziať do úvahy skutočnosť, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na verejné
vysoké školy financované predovšetkým zo štátneho rozpočtu a že sa spoplatnenie štúdia
realizuje spôsobom ustanoveným zákonom.
Okrem toho pri svojom rozhodovaní považuje za relevantné ďalej tieto skutočnosti:
- spoplatnenie vysokoškolského štúdia umožňuje čl. 42 ods. 2 ústavy,
- spoplatnenie vysokoškolského štúdia zakotveného v napadnutom § 89 ods. 5
zákona č. 131/2002 Z. z. sa týka len verejných vysokých škôl, a to iba niektorých študijných
programov externého štúdia,
- limity súm finančných prostriedkov na zabezpečenie štúdia v študijných
programoch v externej forme určuje vláda nariadením,
- limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy určuje ministerstvo
podľa počtu študentov, kvality a ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných
programov a uplatniteľnosti absolventov v praxi,
- určenie týchto limitov na externú formu štúdia sa realizuje s časovým predstihom
(do 31. októbra príslušného kalendárneho roka), t. j. tak, aby uchádzač o štúdium mal
možnosť rozhodnúť sa pre študijný program v externej forme štúdia na verejnej vysokej
škole už pred začatím akademického roku.
Tieto skutočnosti boli východiskami ústavného súdu pri posudzovaní napadnutého
§ 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. s čl. 42 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a s čl. 13 ods. 4
a so zohľadnením čl. 51 ods. 1 ústavy.
Zákonodarca „splnomocnil“ ministerstvo, aby vyčlenilo limity súm finančných
prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy v študijných programoch v externej forme
podľa príslušného nariadenia vlády. Takýto prístup podľa názoru ústavného súdu
korešponduje s čl. 42 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd akceptuje aj skutočnosť, že ministerstvo určí limity súm finančných
prostriedkov pre verejné vysoké školy do 31. októbra príslušného kalendárneho roku.
Ústavný súd nevidí v tejto ingerencii ministerstva ako orgánu verejnej správy v tomto smere
dôvod, ktorý by sám osebe zakladal protiústavnosť § 89 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z.,
pretože tento postup má svoj zákonný podklad a umožňuje ho aj čl. 51 ods. 1 ústavy.
Až verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške na základe
napadnutého ustanovenia však má určiť, ktoré študijné programy bude v externej forme
zabezpečovať bezplatne a ktoré spoplatní, a má určiť aj predpokladaný počet študentov,
ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roku, čím sa fakticky pripúšťa
možnosť spoplatnenia štúdia v externej forme na verejných vysokých školách v niektorých
študijných programoch a vytvára sa nerovnosť v súvislosti s právom na vzdelanie. Úlohou
ústavného súdu bolo zaujať stanovisko k tomu, či táto nerovnosť nie je v nesúlade s čl. 42
ods. 1 a 2 ústavy, resp. či čl. 42 ods. 1 a 2 ústavy takúto diferenciáciu umožňuje.
Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca síce vychádzal z argumentu a contrario
vo vzťahu k prípustnosti bezplatného vzdelania podľa možností spoločnosti v uvedenom
čl. 42 ods. 2 ústavy, avšak nevyužil ústavne deklarované a možné rozlišovacie kritérium
(vzdelanie za úhradu) vzťahujúce sa na prístup k právu na vzdelanie (čl. 42 ods. 1 ústavy)
na vytvorenie jednej odôvodnene druhovo určenej skupiny – študentov verejnej vysokej
školy v externej forme štúdia (čl. 12 ods. 1 ústavy), ale bez primeraných dôvodov túto
druhovo jednoznačne určenú skupinu fakticky rozdelil a jednu skupinu znerovnoprávnil
vytvorením priestoru pre „bezplatný študijný program v externej forme“, čím podľa názoru
ústavného súdu netransparentným spôsobom „zdeformoval“ osobitný princíp rovnosti.
Podľa názoru ústavného súdu neexistujú žiadne zásadné špecifické vlastnosti
charakterizujúce jednu vytvorenú skupinu študijných programov na to, aby mohli založiť
dané zvýhodňujúce/znevýhodňujúce odlišnosti študentov tejto skupiny v porovnaní s inými
študijnými programami (ktoré sa pri dennom štúdiu nezohľadňujú). Zákonodarca touto
právnou úpravou smerujúcou výlučne do oblasti študijných programov externého štúdia už
na prvý pohľad znerovnoprávňuje denné štúdium a externé štúdium (nerovnaké
zaobchádzanie s občanom z hľadiska jeho prístupu ku vzdelaniu, hoci ide svojou povahou
o rovnocenné formy štúdia), pričom v druhom rade pristupuje ešte aj k diferenciácii
študijných programov v externom štúdiu.
Ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo nerovnaké zaobchádzanie
s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom, ktoré vychádza z myšlienky
spravodlivosti, tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre rovnaké zaobchádzanie,
alebo pre nerovnaké zaobchádzanie. Ďalšie diferencovanie v rámci druhovo určenej skupiny
študentov externého štúdia vo vzťahu k prístupu k právu na vzdelanie už nie je realizáciou
ústavne prípustného výberového kritéria „bezplatné vzdelanie podľa možností spoločnosti –
vzdelávanie za úhradu“, ale porušením princípu rovnosti a rovnakého zaobchádzania.
Uvedenú podmienenosť vychádzajúcu z čl. 42 ods. 2 ústavy možno realizovať na inej
úrovni rozlíšenia, vo vzťahu k jednej z dvoch zákonom ustanovených foriem štúdia:
denného alebo externého. Druhovo určená skupina študentov ako celok (t. j. aj skupina
označená ako študenti externého štúdia verejnej vysokej školy) vo vzťahu k právu na
vzdelanie má mať možnosť bezplatného vzdelania alebo odplatného vzdelania, nemožno ju
však podľa názoru ústavného súdu už podrobovať ďalšej vnútornej diferenciácii bez rizika
zvýhodnenia, resp. znevýhodnenia (diskriminácie) jednej z takto vytvorených skupín
študentov.
Vytvorenie dvoch kategórií (skupín) študentov v rámci študijných programov
v externej forme je preto neopodstatnené, nie je dostatočne odôvodnené vecnými
argumentmi, nevychádza zo zákonnej úpravy práva na vzdelanie realizovanej, ale realizuje
sa na podzákonnej úrovni (čl. 13 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 ústavy), keď študijné programy
v externej forme určuje vláda nariadením, ministerstvo určí limity súm finančných
prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy, a až verejná vysoká škola v rámci
určeného limitu a síce v jeho plnej výške určí, ktoré študijné programy bude zabezpečovať
bezplatne (bezplatný študijný program v externej forme). Neodôvodnenosť a nedostatočná
vecnosť argumentácie, ktorú si vyžaduje ústavou zaručené právo na vzdelanie a princíp
rovnosti, spočíva v tom, že „možnosti spoločnosti“ sa v zákone č. 131/2002 Z. z. paušálne
stotožňujú s kritériom hodnotenia uskutočňovaných študijných programov z hľadiska nielen
ich ekonomickej náročnosti, ale aj kvality, počtu študentov, uplatniteľnosti absolventov
v praxi nezohľadňujúc hodnotu „rovnosti“ rozmanitých študijných programov z pohľadu
ústavného kritéria zakotveného v čl. 42 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že § 89 ods. 5 zákona
č. 131/2002 Z. z. nie je v súlade s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 42 ods. 1 a 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2010