Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 3/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 26. mája 2010

v pléne zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 35 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom JUDr. J. V., B., na začatie

konania o súlade o vysokých školách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl.

20 ods. 1 a 4 a a 2 a s Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o súlade § 89 ods. 5

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov s , a s a 2

Slovenskej republiky takto

rozhodol:

1. Ustanovenie tretej a štvrtej vety o vysokých

školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e

v súlade s a 2 v spojení s .

2. Ustanovenie o vysokých školách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 12

ods. 1, a a 2 .

3. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. novembra

2007 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., na začatie konania o súlade § 55 ods.

7 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s , ods.

4, a 4 a s a 2 (ďalej len „“) a s

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade s

ods. 1, a a 2 .

Navrhovateľ svoj návrh okrem iného odôvodňuje takto:

«Právom na vzdelanie sa umožňuje vzdelávať sa na všetkých stupňoch škôl od

základných až po vysoké. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa zaručuje v zmysle

SR vo vzťahu k občanom podľa ich schopností a možností spoločnosti.

Základným cieľom a 2 SR je ochrana fyzických a právnických

osôb proti diskriminácii zo strany verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti

vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej

priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu

a iné ústavne stanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj

nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť

v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú

charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby.

... Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých

prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa

toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko pre materiálny prístup

k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať

tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri

navzájom prekrývajúce sa prístupy.

Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo

nerovnakým zaobchádzaním, najmä z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska

rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu k vzdelávaniu,

tovarom alebo službám.

Po druhé, rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže

dosiahnuť, ak osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok

a východísk. Preto rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú

podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie

takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie

znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.

Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť

a rôznorodosť, ktoré vysvetľujú ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú

napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to,

prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.

Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi

ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu a preto si zaslúžia rovnakú

starostlivosť a rešpekt. ...

IV a. Námietky v súvislosti s porušením slobody podnikania

... Z porovnania postavenia vysokých škôl vyplýva výrazný rozdiel v ich postavení na

trhu vysokých škôl. Pokiaľ verejné vysoké školy a štátne vysoké školy sa zriaďujú zákonom

a sú financované predovšetkým z prostriedkov štátu, tak povolenie na výkon činnosti

u súkromných vysokých škôl vydáva vláda SR a tieto si sami zabezpečujú financovanie na

svoju činnosť a to predovšetkým z príspevkov od študentov. Z hľadiska charakteru

súkromnej školy a spôsobu jej financovania sa môže táto na trhu práce presadiť len vtedy,

ak sa bude správať hospodárne a bude vyvíjať snahu dosiahnuť zisk za účelom svojho

rozvoja. Aj keď v nie je definované, že súkromná vysoká škola pri

svojom pôsobení vykonáva podnikateľskú činnosť a má postavenie podnikateľa podľa

(ďalej aj „“), jej činnosť sa najviac

podobá postaveniu podnikateľa so znakmi podnikania v zmysle . Ak má

totiž súkromná vysoká škola obstať v konkurenčnom prostredí s ostatnými vysokými školami

tak, aby vytvárala určitý zisk na financovanie budúcich hodnôt na rozvoj vysokej školy.

Naopak verejné vysoké školy a štátne vysoké školy sú viazané v oblasti financovania

predovšetkým na štátne zdroje, a preto ich postavenie s porovnaním so súkromnými

vysokými školami je značne odlišné. Naopak, zdrojom súkromných vysokých škôl sú

predovšetkým príspevky od študentov. Z uvedeného vyplýva, že výkon činnosti súkromných

vysokých škôl spadá tiež pod ochranu základného práva na slobodu podnikania, ktoré

v zmysle SR chráni aj uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti než je

samotné podnikanie.

... Limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme výrazne zasahuje do

autonómie súkromnej vysokej školy, pretože sa výrazne obmedzuje zdroj financovania

(príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto

obmedzenie však nie je postavené na žiadnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo

legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.

Vzhľadom na to, že zdroje financovania si súkromné vysoké školy zabezpečujú

vlastnými prostriedkami sami v rámci výkonu svojej činnosti, a to najmä príspevkami

študentov, citovaná časť ustanovenia nad ústavne

akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.

IV b. Námietky v súvislosti so zásahom do práva na pokojné užívanie majetku

Ako bolo vyššie uvedené súkromná vysoká škola je právnická osoba. Každá

právnická osoba v rámci výkonu vlastníckeho práva má právo majetok držať, užívať,

požívať a nakladať tak, aby nelegitímnym spôsobom nezasahovala do práv iných. V rámci

výkonu vlastníckeho práva môže každý aj slobodne nadobúdať majetok. Sloboda

nadobudnutia majetku spočíva v práve každého rozhodnúť sa, či majetok na základe

zákonom stanovených možností nadobudne alebo nie. Novela – ,

ktorou sa mení a dopĺňa , obmedzila súkromné vysoké školy v počte

prijímaných študentov na externé štúdium, čím ich zároveň obmedzila aj v možnosti príjmu,

ktorý môžu nadobudnúť. V tejto súvislosti je potrebné subsumovať aj príspevky od študentov

ako majetok súkromnej vysokej školy, ktorý spadá pod ústavnoprávnu ochranu. Každý

študent súkromnej vysokej školy totiž platí aj poplatok za štúdium, a teda pri limitovaní

počtu externých študentov sa zasahuje do rozsahu majetku, ktorý môže súkromná vysoká

škola nadobudnúť.

Z uvedeného vyplýva, že limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme

výrazne zasahuje aj do práva vlastniť majetok u súkromnej vysokej školy, pretože sa

výrazne obmedzuje právo nadobúdať majetok, a to príspevky od študentov ako hlavný zdroj

financovania, čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto obmedzenie

však nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu, čo by odôvodňovalo

legitímny zásah do základného práva vlastniť majetok.

IV c. Námietky v súvislosti s prístupom na vzdelanie

... V zmysle novely – , ktorou sa mení a dopĺňa zákon

č. sa umožňuje spoplatnenie štúdia v externej forme na verejných vysokých

školách, a to v závislosti od limít súm finančných prostriedkov určených Ministerstvom

školstva SR podľa počtu študentov, kvality, ekonomickej náročnosti študijných programov.

Na základe uvedených limít verejná vysoká škola určí bezplatné študijné programy

a spoplatnené študijné programy. V externej forme štúdia sa teda paralelne vytvárajú dve

skupiny študentov, a to „platiaci“ a „neplatiaci“. Navrhovateľ zastáva názor, že vytvorenie

dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“) vytvára nerovnosť

medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.

Z hľadiska vyššie uvedených ústavných princípov rovnosť podľa formálneho princípu

sa chápe tak, že v rovnakých prípadoch sa má so všetkými osobami zaobchádzať rovnako

a rozdielnych veciach sa zaobchádzanie rozlišuje. V danej veci ide o druhovo rovnakých

študentov tej istej vysokej školy, tej istej formy štúdia (externá forma), pričom jediným

kritériom na spoplatnenie je limit súm financií určených Ministerstvom školstva SR

a rozhodnutie vysokej školy, ktoré študijné programy spoplatní. Pri zavedení takéhoto

kritéria vytvárajúceho nerovnosť je potrebné skúmať, či má takto vytvorená nerovnosť svoj

legitímny cieľ, t. j. najmä aký výsledok prinesie uvedené opatrenie, a či je potrebné rovnosť

v príležitostiach obmedzením vyrovnávať z hľadiska legitímneho cieľa. Je síce vecou štátu,

aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej

výhod ako druhej, avšak ani tu nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR,

sp. zn.: ).

... Výsledkom takejto legislatívnej úpravy sú totiž dva typy študijných programov

v externej forme, a to len výsostne z hľadiska, či sú alebo nie sú spoplatnené. Dve kategórie

študentov sa teda vytvoria len na základe úradníckeho rozhodnutia na Ministerstve školstva

SR, či pre určité študijné programy budú poskytnuté finančné prostriedky, alebo nebudú.

V takejto zákonnej úprave nie je žiadny legitímny cieľ, ktorý by opodstatňoval na tej istej

vysokej škole pri tej istej forme štúdia (externá) zaviesť dve kategórie študentov. Uvedený

záver umocňuje aj skutočnosť, že takéto „dvojkategorizovanie“ študentov sa zavádza len pri

externej forme štúdia, pričom denná forma štúdia ostáva nedotknutá.

... Takéto vytvorenie nerovnosti v externej forme nemá ani opodstatnenie z hľadiska

vyrovnávania príležitostí pre určitú skupinu znevýhodnených ľudí, ktorej po zavedení

„nerovnosti“ by sa mali vyrovnať príležitosti z hľadiska prístupu na právo na vzdelanie.

V situácii pred prijatím novely... totiž neexistovala žiadna druhovo určená skupina ľudí,

ktorá bola v možnosti uchádzať sa o právo na vzdelanie vo vzťahu k inej druhovo určenej

skupine ľudí znevýhodnená, resp. diskriminovaná. To znamená, že nie je dôvod, aby pri

zavedení takéhoto opatrenia sa pri vytvorení „dvojkategorizácie“ študentov vyrovnávali

podmienky, za ktorých sa druhovo určené znevýhodnené osoby chcú presadiť v existujúcich

príležitostiach.»

Na tomto základe navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenie o vysokých školách v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35

ods. 1 a 2 a s Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenie o vysokých školách v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s , a s a 2

Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní 6. februára 2008 prijal návrh na ďalšie

konanie.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval Národnú radu Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky, zastúpenú

podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „minister spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k verejnému pojednávaniu vyzval

ústavný súd aj navrhovateľa.

Národná rada na výzvu ústavného súdu oznámila, že na ústnom pojednávaní netrvá,

a vo svojom stanovisku uviedla:

«... Čl. 35 ods. 1 zahŕňa právo každého na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa súkromná vysoká škola je právnická

osoba so sídlom na území Slovenskej republiky alebo v členskom štáte, ktorej vláda

Slovenskej republiky udelila na výkon takejto činnosti súhlas. neobsahuje všeobecné

ustanovenie o primeranom zaručení základných práv a slobôd právnickým osobám.

Ustanovenie nemôže byť v rozpore s

, keďže ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v konaní č.

(v uvedenom konaní nevyhovel namietanému nesúladu § 24 ods. 9 písm. a) až d) zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby s ,

pretože čl. 35 ods. 1 sa nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb) rozhodol, že

právo podnikať sa podľa zaručuje len fyzickým osobám. Tento postoj odôvodnil tým,

že zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im výslovne priznáva.

Právnickým osobám okrem toho poskytuje nepriamu ochranu cez ústavné princípy

a určené povinnosti štátnych orgánov, ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým

osobám. V nadväznosti na uvedené nemožno hovoriť ani o nesúlade § 55 ods. 7 zákona

č. s ustanovením , keďže toto ustanovenie bezprostredne

nadväzuje na predchádzajúci odsek.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Citovaným ustanovením sa

vlastníkovi priznáva ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym

poriadkom. Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky (). Budúce

príspevky od „nádejných“ študentov (poplatok za štúdium) nemožno podľa nášho názoru

ešte považovať za majetok, ktorý spadá pod ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1

. V nadväznosti na uvedené súčasne nemožno súhlasiť ani s názorom, že by

ustanovením došlo k vyvlastneniu alebo k nútenému

obmedzeniu vlastníckeho práva.

Namietnutý nesúlad s a

by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade

s alebo s a 4 , pretože a obsahuje

iba všeobecné ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.

v zaručuje občanom právo na bezplatné vzdelanie na základných

a stredných školách. Právo na vzdelanie na vysokých školách sa priznáva v rozdielnom

režime. podmieňuje bezplatnosť vzdelania na vysokých školách schopnosťami

občana a možnosťami spoločnosti. Čl. 42 je jednou z ústavných noriem, ktoré garantujú

základné práva v spojení s , čo znamená, že všetkých základných práv,

ktoré sa priznávajú v , sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia č. 42 . Jedným z týchto

Podľa § 89 ods. 5 tohto zákona ministerstvo školstva určí podľa počtu študentov, kvality,

ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti

absolventov v praxi limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy počnúc

prvým rokom štúdia na zabezpečenie štúdia v študijných programoch v externej forme ktoré

určí vláda nariadením. Verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške

určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roku, ktoré študijné programy bude

zabezpečovať bezplatne („bezplatný študijný program v externej forme“) a predpokladaný

počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roka, tak, že

zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov podľa odseku 4.

V ďalších rokoch štúdia budú študenti zapísaní na bezplatných študijných programoch

v externej forme štúdia zohľadnení v počte študentov podľa odseku 4. Pokiaľ vysoká škola

prijíma nad možnosti štátu alebo právnických osôb, s ktorými vysoká škola uzatvorila

zmluvu, prijímanie ďalších študentov môže spoplatniť s oznámením pred začatím

akademického roka. Citovaným ustanovením sa teda zabezpečuje, aby verejná vysoká škola

poskytovala v rámci možností spoločnosti bezplatné štúdium aj v externej forme. Vzhľadom

na to, že ustanovenie podmieňuje právo na bezplatné vzdelanie na

vysokej škole možnosťami spoločnosti, nestotožňujem sa s názorom navrhovateľa, podľa

ktorého vytvorením dvoch kategórií študentov v externej forme („platiaci“ a „neplatiaci“)

sa vytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska prístupu práva na vzdelanie.

Namietnutý nesúlad s a

by prichádzal do úvahy, iba ak by citované ustanovenie zákona nebolo v súlade

s a 2 , pretože a obsahujú iba všeobecné

ustanovenia ochrany základných práv a slobôd.»

Okrem toho národná rada zaslala ústavnému súdu návrh zákona vrátane dôvodovej

správy, ako aj záznam z rokovania z rozpravy k napadnutému zákonu.

Ministerstvo spravodlivosti netrvalo na ústnom pojednávaní a v stanovisku uviedlo:

«1. K nesúladu s , ,

a 4, a 2 a Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

Navrhovateľ namietol, že . ... je po prvé v rozpore

s právom na slobodu podnikania aj v kontexte s rovnosťou a po druhé v rozpore s právom

na pokojné užívanie majetku.

1.1. Prvú námietku rozpornosti ustanovenia

podal navrhovateľ najprv v kontexte s obsahom základného práva na slobodu podnikania

v kontexte s rovnosťou, keď uviedol, že „Právo podnikať a právo uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť je základom hospodárskeho správania ľudí v trhovom hospodárstve.

Podľa SR je možné uvedené ekonomické právo obmedziť iba zákonom.

Právo na slobodu podnikania je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej

činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe. Prostredníctvom práva na

podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť tam, kde existuje

ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou

takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej

hospodárskej činnosti (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.: ).

Právo podnikať v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca. Zároveň

sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku trhového

hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej

ekonomiky zaručenej SR (obdobne Nález ÚS SR ).

Fundamentálnym prvkom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže

je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov

hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou zaručeného práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné

uplatnenie práva podľa SR (obdobne Nález ÚS SR ).

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel

a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu výkonu podnikania

možno preto obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu

pripúšťa za účelnú. Ochrana základných práv sa preto obmedzuje na odmietnutie

protiústavných nadmerne zaťažujúcich práv. Slobodu podnikania možno obmedziť iba

vtedy, ak to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých hodnôt. Ak sa do slobody

podnikania zasahuje je potrebné stanoviť subjektívne a objektívne predpoklady tohto

zasahovania. Cieľom základného práva na slobodu podnikania je umožniť subjektom

zúčastňujúcim sa na podnikaní primerané podmienky, pričom obmedzenia by mali mať

rozumný charakter (obdobne Nález ÚS SR ).“

Následne navrhovateľ uviedol základné námietky v súvislosti s porušením slobody

podnikania: „... Citované zákonné ustanovenie teda obmedzuje aj súkromné vysoké školy

v počte študentov, ktorých môžu prijať na externú formu štúdia. Aj keď samotná SR

pripúšťa stanovenie podmienok a obmedzení pri výkone podnikania a iných činností

v zmysle SR, je potrebné zdôrazniť, že v zmysle SR

pri obmedzovaní základného práva na slobodu podnikania sa musí dabať na podstatu

a zmysel práv a príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (obdobne

, ). Navrhovateľ zastáva názor, že limitovanie počtu uchádzačov

v externej forme štúdia značným spôsobom zasahuje do práva na slobodu podnikania pri

súkromných vysokých školách, pretože uvedené obmedzenie nemá legitímny cieľ. Účel

zákona je možné vyvodiť predovšetkým z dôvodovej správy. Pokiaľ sa v dôvodovej správe

uvádza, že obmedzenie pri počtoch externistov sa zavádza vzhľadom na to, že vysokým

školám sa umožňuje požadovať školné, je toto zdôvodnenie absolútne nepoužiteľné

a v rozpore so skutkovým stavom pre jeho aplikáciu na súkromné vysoké školy. Súkromné

vysoké školy totiž už od prijatia Z, z. mohli vyberať poplatky za štúdium

(t. j. nie od účinnosti novely — tak ako sa to javí z textu

v dôvodovej správe). Nakoniec základná filozofia ohľadom existencie súkromných vysokých

škôl je postavená na tom, že hlavným zdrojom príjmu sú zdroje od študentov. Z toho dôvodu

nemožno akceptovať túto argumentáciu zákonodarcu, pretože nie je postavená na

pravdivých údajoch vo vzťahu k súkromným vysokým školám.

Navrhovateľ nesúhlasí ani s konštatáciou v dôvodovej správe, že obmedzenie sa

zavádza aj z dôvodu, že súčasťou štúdia je aj účasť na živote akademickej obci, čo je

v prípade externej formy možné len v obmedzenom rozsahu. V zmysle § 3 zákona

č. tvoria všetci študenti akademickú obec vysokej školy. V ustanovení

Z. z sú upravené práva a povinnosti študentov, pričom zákon

nediferencuje medzi právami a povinnosťami študentov v dennej forme štúdia a externej

forme štúdia. umožňuje každému študentovi vysokej školy (bez

ohľadu na denného resp. externého študenta) zúčastňovať sa na akademickom živote

vysokej školy pri výkone svojich práv a povinností. je postavený na

rovnocennom prístupe ku všetkým študentom. Delenie študentov medzi „denných“

a „externých“ je výsostne kritériom pre formu štúdia, v žiadnom prípade však nemá vplyv

na ich rozsah práv a povinností, resp, možnosti zúčastňovať sa akademického života. Denní

aj externí študenti sú z hľadiska rozsahu práv a povinností tá istá skupina študentov,

rozlišujúci je len spôsob štúdia. Aj z toho pohľadu je tvrdenie v dôvodovej správe

nepravdivé a zavádzajúce a obsahuje v sebe len subjektívny pohľad.

Limitácia počtu uchádzačov o štúdium v externej forme výrazne zasahuje do

autonómie súkromnej vysokej Školy, pretože sa výrazne obmedzuje zdroj financovania

(príspevky od študentov), čo má zreteľný vplyv na chod súkromnej vysokej školy. Takéto

obmedzenie však nie je postavené na žiadnom rozumnom objektívnom kritériu, čo by

odôvodňovalo legitímny zásah do základného práva na slobodu podnikania.

Vzhľadom na to, že zdroje financovania si súkromné vysoké školy zabezpečujú

vlastnými prostriedkami sami v rámci výkonu svojej činnosti, a to najmä príspevkami

študentov, citovaná časť ustanovenia nad ústavne

akceptovateľný rámec zasiahla do základného práva na slobodu podnikania.“

K námietkam uvádzaným navrhovateľom je potrebné uviesť, že predmetné

obmedzenie sa vzťahuje na vysoké školy, súkromné vysoké školy a na štátne vysoké školy,

ktoré nie sú odbornými vysokými školami. V súčasnosti všetkých desať súkromných

vysokých škôl je neuniverzitného typu, teda odbornou vysokou školou, čím sa na nich

predmetné ustanovenie nevzťahuje. V prípade, že budú chcieť profitovať najmä z výberu

školného od študentov, nič im nebráni, aby aj naďalej poskytovali vysokoškolské

vzdelávanie ako odborná vysoká škola a teda môžu prijímať neobmedzený počet študentov

do internej formy ako aj do externej formy štúdia. To znamená, že v takomto prípade § 55

ods. 7 nezasiahne do žiadneho práva súkromnej vysokej školy.

Novela vysokoškolského zákona však do budúcnosti, a teda nie retroaktívne, zavádza

nové kritériá zaraďovania vysokých škôl v záujme zvýšenia kvalitatívnej úrovne vysokých

škôl. V prípade, že súkromné vysoké školy budú mať záujem, ale aj predpoklady na to, aby

sa dostali do pozície univerzít a vysokých škôl musia sa podrobiť aj týmto novým kritériám.

Podľa vysoké školy prechádzajú každých šesť rokov

komplexnou akreditáciou (§ 84 zákona), čo je proces, v ktorom sa aj na novo posudzuje ich

právo na poskytovanie študijných programov.

Podľa sa začlenenie vysokých škôl podľa

zákona vykoná na základe komplexnej akreditácie do 1. septembra 2009. Podľa § 2 ods. 15

odborné vysoké školy poskytujú vysokoškolské vzdelanie

v študijných programoch prvého stupňa a vykonávajú najmä aplikovaný výskum.

V súčasnosti majú viaceré vysoké školy priznané právo poskytovať aj študijné

programy v druhom stupni vysokoškolského vzdelávania. Ak sa potvrdí ich začlenenie medzi

odborné vysoké školy, nebude im toto právo po komplexnej akreditácii predĺžené a tieto

študijné programy nebudú môcť poskytovať. Je žiaduce, aby sa pri poskytovaní

vysokoškolského vzdelania druhého a tretieho stupňa vychádzalo z výsledkov vo vede, a to

aj vytvorených vedeckou činnosťou na vysokej škole. Ak bude potvrdené začlenenie vysokej

školy medzi odborné vysoké školy, znamená to, že úroveň jej vedeckej činnosti nie je

postačujúca, resp. je podpriemerná, čím nie je prijateľné, aby poskytovala vysokoškolské

vzdelanie druhého alebo tretieho stupňa.

Okrem toho poukazujeme na skutočnosť, že ako súkromná vysoká škola môže pôsobiť

právnická osoba, ktorá bola založená alebo zriadená na vzdelávanie a výskum (§ 47 ods. 1

), na základe štátneho súhlasu, ktorý udeľuje vláda Slovenskej

republiky, a za podmienok určených zákonom. Podľa zriaďovať iné ako

štátne školy a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom. Podmienky

poskytovania vysokoškolského vzdelávania súkromnými vysokými školami tak má určiť

zákon, ktorý medzi budúce podmienky splnenia týchto kritérií zaviedol aj koreláciu počtu

denných a externých študentov, pričom vôbec neobmedzil ich celkový počet a tak súkromná

vysoká škola, ktorá bude v budúcnosti pôsobiť ako vysoká škola bude môcť mať

v absolútnych číslach nielen rovnaký počet študentov, ale aj celkovo vyšší počet študentov.

Navyše predmetné obmedzenie na prijímanie študentov neobmedzuje právnické osoby

pôsobiace ako súkromné vysoké školy v ich iných aktivitách (poskytovanie ďalšieho

vzdelávania, uskutočňovanie výskumu a pod.).

Úpravou podmienok pre zaradenie súkromných vysokých škôl v budúcnosti

zákonodarca nezasiahol do ich práva chráneného čl. 35 ods. 1 tým, že by na výkon ich

činnosti ustanovil „objektívne nesplniteľné podmienky“ (porovnaj rozhodnutia č. PL. ÚS

37/99, ). Táto úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. inú zárobkovú

činnosť ani z toho dôvodu, že by znevýhodnila súkromné vysoké školy oproti verejným

vysokým školám. Predmetné obmedzenie sa totiž rovnako vzťahuje tak na súkromné vysoké

školy ako aj na verejné vysoké školy a z tohto .pohľadu nová právna úprava nič nezmenila

na výkone tohto práva v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.

Z uvedených dôvodov preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

zamietol predložený návrh na vyhlásenie protiústavnosti

Z. z. z dôvodu, že je v rozpore s , a a 2 .

1. 2. Druhou námietkou rozpornosti ustanovenia

s právom na pokojné užívanie majetku navrhovateľ odôvodnil tak, že najprv vymedzil obsah

základného práva na pokojné užívanie majetku. Podľa navrhovateľa „vlastnícke právo ako

najdôležitejší vecnoprávny inštitút vyjadruje neobmedzené a priame panstvo nad vecou

toho, kto, vec vlastní (vlastník). Zákonný obsah vlastníckeho práva v tomto smere upravuje

vo všeobecnosti a podľa neho je vlastník oprávnený predmet svojho

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Je právom absolútnym,

pôsobí voči všetkým a je spojené s povinnosťou ostatných subjektov nerušiť vlastníka

vo výkone jeho práva k veci.

Na druhej strane ani vlastník nemôže vykonávať svoje právo neobmedzene.

v čl. 20 ods. 3 ustanovuje, že vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo

v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom; výkon vlastníckeho práva

nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad

mieru ustanovenú zákonom. Podľa tohto ustanovenia je vlastník povinný pri výkone svojho

práva aktívne sa chovať tak, aby rešpektoval (nezneužil) práva iných v súlade so

všeobecnými záujmami chránenými zákonom a nepoškodzoval ľudské zdravie, prírodu,

kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Mierou zásahu do vlastníckeho práva sa určuje aj pasívne správanie sa vlastníka

veci, spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu

do vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva, a podľa

ju musí ustanoviť zákon ( druhá veta ). Z toho vyplýva, že právne

dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr.

dohodou o nájme k zastavenému pozemku, dohodou o zriadení vecného bremena na

pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútene (napr. rozhodnutím štátneho

orgánu o vyvlastnení pozemku v prospech vlastníka stavby alebo o zriadení vecného

bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby) upravujú zákony (obdobne Nález ÚS SR,

sp. zn.; )“.

S týmto vymedzením obsahu práva na pokojné užívanie majetku možno súhlasiť.

Nemožno však súhlasiť s námietkami vyslovenými navrhovateľom v súvislosti so zásahom

do práva na pokojné užívanie majetku.

Navrhovateľ predovšetkým nevzal do úvahy, že negarantuje právo na zisk,

resp. „možnosť príjmu“ či „úspechu vo svojej činnosti“, čo je obsahom konštantnej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia č. ,

).

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nijako neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do

práva na pokojné užívanie majetku chráneného čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru

nemožno teda viesť ani proti argumentáciu, či očakávaný príjem bez regulovaného pomeru

prijatých externých a interných študentov je alebo nie je „legitímnym očakávaním“, ktoré

by mohlo spadať pod kontrolný mechanizmus Dohovoru. Vzhľadom na to, že navrhovateľ

neodôvodnil, čím malo dôjsť k zásahu do pokojného užívania majetku navrhujeme, aby túto

časť návrhu Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol ako zjavne neodôvodnenú.

Nad rámec tejto skutočnosti môžeme reagovať aj na názor navrhovateľa, že údajne

obmedzenie práva na pokojné užívanie majetku „nie je postavené na žiadnom rozumnom

objektívnom kritériu“.

Ako bolo uvedené v dôvodovej správe k novele zákona, v prípade verejných

a štátnych vysokých škôl má obmedzenie prijímania na externú formu štúdia zabezpečiť,

aby verejné vysoké školy neprijímali uchádzačov o štúdium na externú formu štúdia na úkor

dennej formy štúdia, keď zákon umožňuje týmto vysokým školám za podmienok určených

zákonom, požadovať školné od študentov v externej forme štúdia. Ďalším dôvodom, ktorý

platí aj v prípade súkromných vysokých škôl, je skutočnosť, že externú formu štúdia

charakterizuje prevažne samostatné štúdium a konzultácie (§ 60 ods. 3 zákona). Aj keď to

zákon neustanovuje priamo, externá forma štúdia je určená najmä pre občanov, ktorí

pracujú v predmetnej oblasti a v podstate potrebujú formalizovať alebo rozšíriť svoje

teoretické vedomosti a praktické zručnosti (v minulosti to bolo upravené napríklad § 2

ods. 1 vyhlášky MŠ SSR č. , v súčasnosti je to upravené priamo v zákone len

pre štúdium v zdravotníckych študijných odboroch - § 57 ods. 6 zákona). V súčasnosti

právne predpisy priamo neupravujú externú formu štúdia ako štúdium popri zamestnaní,

resp. ako doplňujúcu možnosť získať vysokoškolské vzdelanie.

V nadväznosti na poslanie vysokých škôl a jeho napĺňanie upozorňujeme, že

vzdelávanie je komplexný proces, v ktorom si študent neosvojuje iba teoretické vedomosti,

ale rozvíja aj svoje zručnosti a schopnosti. Ide o schopnosť naučiť sa celoživotné sa

vzdelávať, ďalej schopnosť komunikovať v odbornej téme, rozvinúť si manažérske

schopnosti a naučiť sa riadiť kolektív. Len prostredníctvom pôsobenia všetkých týchto

faktorov môže vysoká škola plnohodnotne zabezpečovať napĺňanie svojho poslania podľa

Z vyššie uvedeného vyplýva, že študent v externej forme štúdia sa nemá možnosť

plnohodnotne podieľať na vysokoškolskom vzdelávaní, resp. využívať všetky vzdelávacie

cesty, keďže ako bolo uvedené, externú formu štúdia charakterizuje najmä samoštúdium

a konzultácie. Veľký počet študentov v externej forme štúdia v rámci vysokej školy ohrozuje,

resp. neumožňuje napĺňanie poslania vysokej školy tak, ako to vyžaduje zákon o vysokých

školách.

Uvedené v súčasnosti nepovažujeme za prekážku v prípade odborných vysokých škôl,

ktoré poskytujú bakalárske študijné programy, ktoré podľa

Z. z. sú najmä bakalárske študijné programy, ktoré sa zameriavajú na využitie súčasných

poznatkov vedy alebo umenia a zvládnutie ich použitia, vrátane praktických schopností

a zručností potrebných na výkon povolania. To znamená, že v tomto prípade je

špecifikovaný cieľ vzdelávania ako príprava na výkon povolania a nie zabezpečenie

v pokračovaní štúdia vo vyššom stupni vysokoškolského štúdia, či rozvoj osobnosti študenta

ako takej.

2. K nesúladu s ,

a a 2 .

Základným cieľom a 2 SR je ochrana fyzických a právnických

osôb proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Diskriminácia je vo všeobecnosti

vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej

priaznivé než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu

a iné ústavne stanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj

nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť

v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na nejakú

charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby (rasa, etnická príslušnosť, vek a pod.).

Vo všeobecnosti sa princíp rovnosti chápe ako právo na to, aby sa v rovnakých

prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa

toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko pre materiálny prístup

k rovnosti spočíva v tom, že v nerovnakých prípadoch je potrebné s osobami zaobchádzať

tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch je potrebné vážiť tri

navzájom prekrývajúce sa prístupy.

Po prvé, je potrebné vziať do úvahy výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo

nerovnakým zaobchádzaním, najmä z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska

rozdeľovania, prístupu k pracovným príležitostiam, spravodlivému prístupu ku vzdelávaniu,

tovarom alebo službám.

Po druhé, rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže

dosiahnuť, ak osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok

a východísk. Preto rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú

podmienky, za ktorých sa osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie

takýchto podmienok vyžaduje škálu špeciálnych pozitívnych opatrení na kompenzovanie

znevýhodnení alebo odstránení vytvorených bariér.

Po tretie, rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť

a rôznorodosť, ktoré vysvetľujú ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú

napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom a zároveň objasňujú aj to,

prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu.

Vychádzajúc z materiálneho chápania rovnosti nie je dôležité, aké rozdiely medzi

ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto si zaslúžia rovnakú

starostlivosť a rešpekt. Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómie

a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej

diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (obdobne Nález

ÚS SR, sp. zn.: ).

Článok 12 ods. 2 SR má všeobecný charakter, a nie charakter základného

práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd uvedených v Ústave SR (obdobne Nález ÚS SR, sp. zn.:

). Aj Ústavný súd ČSFR judikoval, že je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia

svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako druhej, avšak ani tu

nesmie postupovať svojvoľne (obdobne Nález ÚS ČSFR, sp. zn.: PL. 22/92).

... Pri posudzovaní tohto návrhu je potrebné predovšetkým vychádzať zo skutočnosti,

že pri posudzovaní rovnosti alebo nerovnosti v súvislosti s konkrétnym ľudským právom sa

vychádza z obsahu tohto ľudského práva a jeho ústavného zakotvenia. V tomto prípade ide

o ľudské právo tzv. druhej generácie, ktorého rozsah sa v zmysle článku 51

determinuje zákonnou úpravou. Zákonná úprava pritom nesmie porušiť dva výslovné

ústavné limity, a to

- garanciu bezplatnosti vzdelania na základných a stredných školách,

- možnosť spoplatnenia vysokoškolského štúdia z pohľadu záujmov a možností

spoločnosti.

V danom prípade sa teda uplatní druhé kritérium, ktoré ponecháva pre zákonodarcu

široký priestor pre voľnú úvahu na to, v akom rozsahu spoplatní štúdium na vysokej škole,

resp. vice verša v akom rozsahu umožní bezplatné vysokoškolské vzdelávanie. Štát môže

voľne rozhodnúť o tom, či je aktuálny spoločenský dopyt po absolventoch technických

univerzít alebo lekárskych fakúlt. Je tomu tak obdobne aj pri iných právach druhej

generácie a najcitlivejšie sa to prejavuje pri ochrane práva na zdravie, kde sa môžu tiež

v zmysle platnej právnej úpravy dostať do nerovnoprávneho postavenia pacienti vzhľadom

na rozsah (z hľadiska finančných prostriedkov z verejných zdrojov) poskytovanej

bezplatnej, resp. platenej zdravotníckej starostlivosti, pričom pacient s jednou chorobou má

nárok napríklad na úhradu zo zdravotného poistenia vo výške pár korún a druhý vo výške

niekoľkých miliónov a obidvaja sú liečení v tej istej nemocnici. Môže sa táto nerovnosť

v prístupe k množstvu finančných prostriedkov zdať nespravodlivá? A môže táto

nespravodlivosť byť chápaná automaticky ako protiústavná?

V prípade práva na vzdelanie zákonodarca presne určil kritériá, ktoré budú

rozhodovať o množstve pridelených prostriedkov z verejných zdrojov, a to

- počet študentov zaujímajúcich sa o predmetné štúdium,

- ekonomickú náročnosť uskutočňovaných študijných programov,

- uplatniteľnosť absolventov v praxi.

Pochopiteľne, že sa dá legitímne diskutovať o vhodnosti či efektívnosti predmetných

kritérií, ale ani jedno z nich, či už samostatne alebo v kombinácii s inými nevyvoláva žiadne

pochybnosti z hľadiska ich ústavnosti. Práve tieto kritériá sú zákonnými limitmi, ktoré

výkonná moc musí rešpektovať. Vzhľadom na to, že ide o pohyblivé kritériá, ktoré sa môžu

v praxi pomerne rýchlo meniť, tak ich faktické uplatňovanie orgánom štátnej správy

kontrolovaným parlamentom je plne v súlade s .

nielenže nevylučuje, ale v parlamentnej forme vlády priamo vyžaduje

úradnícke rozhodovanie v takom jeho chápaní, ktoré garantuje odbornosť rozhodovania

(v štátoch s komunistickou ideológiou pochopiteľne „úradnícke“ rozhodovanie malo

pejoratívny nádych. Úradnícke rozhodovanie ako odborné a kvalifikované rozhodovanie je

navyše v demokratickom a právnom štáte garantované dostatočným počtom právnych

záruk, ktoré zabezpečujú jeho ústavnosť. A priori hovoriť o „úradníckom rozhodovaní“ ako

o protiústavnom by bolo v rozpore s deľbou výkonu verejnej moci a samotné takéto tvrdenie

vyvoláva pochybnosti o jeho ústavnosti aj keď je pochopiteľne plne legitímne.

Rozhodnutie zákonodarcu o kategorizácii vysokoškolských študentov z hľadiska

rozsahu ich práva na bezplatné vzdelávanie z pohľadu študijného programu, ktorý si môžu

dobrovoľne vybrať a týmto rozhodnutím akceptovať rozsah svojho nároku voči štátu je

v zhode s namietanými článkami a preto navrhujeme, aby ústavný súd ústavný

podnet zamietol.»

Ústavnému súdu bolo 24. júna 2009 doručené doplnenie návrhu navrhovateľa, a to

návrh na pozastavenie účinnosti Ústavný súd

preskúmal návrh na pozastavenie účinnosti a dospel

k záveru, že nie sú splnené podmienky uvedené v a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), pokiaľ ide o argumenty navrhovateľa, a preto jeho návrhu uznesením

č. k. -62 z 30. septembra 2009 nevyhovel.

II.

Právne východiská

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 2 zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých

povolaní alebo činností.

Podľa každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je

povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.

Podľa občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných

školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností spoločnosti aj na

vysokých školách.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa na štúdium v jednom akademickom roku

môže vysoká škola prijať na externú formu štúdia najviac taký počet uchádzačov o štúdium,

aký prijme v príslušnom akademickom roku na dennú formu štúdia; v počte uchádzačov

o štúdium prijatých na externú formu štúdia sa nezohľadňujú uchádzači o štúdium, ktorí

v čase podania prihlášky na štúdium vykonávajú prácu vo verejnom záujme podľa

osobitného predpisu alebo sú v štátnozamestnaneckom pomere alebo v služobnom pomere

podľa osobitných predpisov. Toto obmedzenie sa nevzťahuje na odborné vysoké školy.

Podľa ministerstvo určí podľa počtu študentov,

kvality, ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti

absolventov v praxi limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké

školy, počnúc prvým rokom štúdia na zabezpečenie štúdia v študijných programoch

v externej forme, ktoré určí vláda nariadením. Verejná vysoká škola v rámci určeného

limitu a v jeho plnej výške určí v termíne do 31. októbra príslušného kalendárneho roka,

ktoré študijné programy bude zabezpečovať bezplatne (ďalej len „bezplatný študijný

program v externej forme“) a predpokladaný počet študentov, ktorí sa zapíšu na štúdium od

príslušného akademického roka, tak, že zohľadní ekonomickú náročnosť uskutočňovaných

študijných programov podľa odseku 4. V ďalších rokoch štúdia budú študenti zapísaní na

bezplatných študijných programoch v externej forme zohľadnení v počte študentov podľa

odseku 4. Pokiaľ vysoká škola prijíma na štúdium nad možnosti štátu alebo právnických

osôb, s ktorými vysoká škola uzatvorila zmluvu, prijímanie ďalších študentov môže

spoplatniť s oznámením pred začatím akademického roka. Právnické osoby môžu uzatvárať

zmluvy s vysokými školami na študijné programy v externej forme štúdia na predpokladaný

počet študentov a študijné programy. Fyzické osoby a právnické osoby môžu uzatvárať

so študentmi zmluvy o úhrade nákladov spojených so štúdiom súčasne so zmluvami

o budúcom pracovnom pomere.

III.

Analýza a závery

1. K namietanému nesúladu s ,

, a 4 a a 2 a dodatkového protokolu

Hlavným argumentom navrhovateľa na vyslovenie namietaného nesúladu § 55 ods. 7

s a 2 je skutočnosť, že toto ustanovenie

obmedzuje súkromné vysoké školy pri prijímaní počtu študentov na externú formu štúdia,

A zasahuje tak do slobody ich podnikania, resp. uskutočňovania inej zárobkovej činnosti,

t. j. do autonómie vysokej školy, pretože sa týmto obmedzením výrazne obmedzuje zdroj

financovania súkromnej školy (podľa súkromná vysoká

škola si sama zabezpečuje finančné prostriedky na svoju vzdelávaciu a ďalšiu činnosť, aj

keď umožňuje poskytnúť súkromným vysokým školám podľa

ods. 2 a 3 cit. zákona účelovo určené dotácie na základe ich žiadosti). Obmedzenie počtu

uchádzačov o externé štúdium na súkromnej vysokej škole podľa navrhovateľa potom

znamená aj obmedzenie jej príjmu, ktorý možno nadobudnúť (právo slobodne nadobúdať

majetok), čím namietané ustanovenie neprípustným spôsobom zasahuje aj do základných

práv a práv garantovaných v a 4 , resp. v dodatkového protokolu.

Práva a slobody, ktoré sú obsahom druhej hlavy piateho oddielu , sú zaručené

v limitoch ustanovených v , podľa ktorého domáhať sa práv uvedených

v , 36, 37 ods. 4, až a až tejto možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zo vzájomnej spojitosti druhej hlavy piateho

oddielu a vyplýva, že základné právo alebo slobodu priznanú v tomto oddiele

možno uplatniť len v rozsahu ustanovenom zákonom. Znamená to, že zákonodarca

má priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok

bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave piatom oddiele ,

t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony ustanovujúce podmienky

uplatnenia práv uvedených v .

Slovenská republika dosiaľ prijala celý rad zákonov, ktorými sa ustanovujú

podmienky uplatnenia práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť zaručuje každému.

Ústavný súd v súvislosti s konaním o tomto návrhu pripomína, že vo svojej predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor (), podľa ktorého zaručuje

právnickým osobám len tie práva, ktoré im vyslovene priznáva.

Právo podnikať sa popri základných zákonoch [ - Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „);

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov]

vymedzuje aj v osobitných zákonoch, medzi ktoré patrí

Podľa podnikaním sa rozumie sústavná činnosť

vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za

účelom dosiahnutia zisku.

Podnikateľom podľa je

a) osoba zapísaná v obchodnom registri,

b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,

c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa

osobitných predpisov,

d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do

evidencie podľa osobitného predpisu.

V tejto súvislosti práve (v tej istej novelizácii, ktorej súčasť

tvorí aj napadnuté ustanovenie § 55 ods. 7 cit. zákona) ako osobitný právny predpis

v zmysle výslovne ustanovil, že verejná vysoká

škola môže vykonávať podnikateľskú činnosť, a bližšie upravil v § 18 aj rámec

podnikateľskej činnosti verejnej vysokej školy. Verejná vysoká škola tak môže vykonávať

v súlade s za úhradu „podnikateľskú“ činnosť

nadväzujúcu na jej vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, liečebno-preventívnu, umeleckú

alebo ďalšiu tvorivú činnosť alebo činnosť slúžiacu na účinnejšie využitie ľudských zdrojov

a majetku. Podnikateľská činnosť pritom nesmie ohroziť kvalitu, rozsah a dostupnosť

činností napĺňajúcich poslanie verejnej vysokej školy; náklady na podnikateľskú činnosť

musia byť kryté výnosmi z nej.

explicitne neupravuje oprávnenie súkromných vysokých

škôl uskutočňovať podnikateľskú činnosť. Súkromná vysoká škola si podľa § 91 ods. 1

v spojení s zabezpečuje finančné prostriedky

na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo vedeckú a ďalšiu tvorivú činnosť sama,

bez ďalšej identifikácie zabezpečenia týchto zdrojov. Spôsob získania zdrojov, rozsah,

obsah a ich použitie závisí od právnej formy jednotlivej súkromnej vysokej školy (§ 47

ods. 2 ). Je však nespochybniteľné, že súkromná vysoká škola je

právnickou osobou, ktorá vykonáva činnosti verejnoprávneho charakteru (súhlas na jej

pôsobenie udeľuje podľa vláda a ako subjekt

súkromného práva môže vykonávať aj podnikateľskú činnosť).

Samotná vzdelávacia, výskumná, vývojová alebo umelecká a ďalšia tvorivá činnosť,

ktorá charakterizuje poslanie vysokých škôl, nepredstavuje podnikateľskú činnosť, resp. táto

činnosť sama osebe nespadá do rámca podnikateľskej činnosti. Napriek tomu však verejná

vysoká škola môže podnikať (pozri zákonnú úpravu podnikania vo vzťahu k verejnej

vysokej škole) tým, že vykonáva činnosť za úhradu, ktorá nadväzuje na jej vzdelávaciu,

resp. ďalšiu tvorivú činnosť. Do rámca podnikateľskej činnosti je pritom zahrnutá aj činnosť

slúžiaca na účinnejšie využitie ľudských zdrojov a majetku vysokej školy.

Súkromná vysoká škola využíva svoj majetok na zabezpečenie činností vysokej

školy. Jej podnikateľská činnosť je determinovaná jej právnou formou. Prevažujúcou

právnou formou súkromných vysokých škôl je právna forma neziskovej organizácie

založená podľa o neziskových organizáciách poskytujúcich

všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, nezisková organizácia, ktorá

poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov za

rovnakých podmienok a jej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov

ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne

prospešných služieb, medzi ktoré citovaný zákon zahŕňa aj vzdelávanie. Majetok neziskovej

organizácie tvoria aj príjmy z podnikateľskej činnosti (po zdanení).

Do rozsahu samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy podľa § 6 ods. 1 zákona

č. patrí okrem iného aj určovanie počtu prijímaných uchádzačov o štúdium,

určovanie podmienok prijatia na štúdium a rozhodovanie v prijímacom konaní [(písmeno

b)], utváranie a uskutočňovanie študijných programov [(písmeno c)], určovanie výšky

príspevku študentov na úhradu časti nákladov na štúdium a poplatkov spojených so štúdiom

podľa [(písmeno f)]. Súkromné vysoké školy nemajú

vymedzený rozsah samosprávnej pôsobnosti. Táto je upravená len v rámci všeobecného

vymedzenia pôsobnosti jednotlivých orgánov akademickej samosprávy súkromnej vysokej

školy. Pôsobnosť akademického senátu a rektora verejnej vysokej školy a pôsobnosť

akademického senátu a rektora súkromnej vysokej školy nie sú rovnaké (na rozdiel od

pôsobnosti vedeckej rady a disciplinárnej komisie).

Limitácia počtu uchádzačov v externej forme štúdia počtom uchádzačov o dennú

formu štúdia upravená v sa týka oboch typov vysokých

škôl, tak verejných, ako aj súkromných.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či úprava obsiahnutá v § 55 ods. 7 zákona

č. zasahuje do autonómie súkromnej vysokej školy (a či súčasne obmedzuje

aj zdroj jej financovania - príspevky od študentov) nad prijateľný rámec, a to

konkrétne do jej základného práva podnikať podľa , či limitovanie počtu

študentov nejde nad rámec povolených obmedzení ustanovených v , a či

vzhľadom na obmedzenie príjmov súkromnej vysokej školy z dôvodu limitovania počtu

študentov v externej forme štúdia zákonodarca nezvolil úpravu, ktorá je v rozpore aj s čl. 20

ods. 1 a 4 .

Národná rada na rozdiel od navrhovateľa nepovažuje

Z. z. za nesúladný s s poukazom na to, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že sa

nevzťahuje na právne postavenie právnických osôb a právo podnikať podľa sa

zaručuje len fyzickým osobám. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že judikatúra

ústavného súdu sa od národnou radou uvedeného nálezu sp. zn. ako svojho

argumentu už posunula ďalej. Ústavný súd v náleze sp. zn. k namietanému

nesúladu , a o liekoch

a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13

ods. 3 a 4 uviedol, že považuje za neústavné, aby podľa už uvedených ustanovení by

držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosť, ktorý nebude fyzickou osobou,

t. j. bude právnickou osobou, bol povinný zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti

v lehote do 12 mesiacov. Konštatoval, že v posudzovanom prípade zákonné obmedzenie

základných práv a slobôd konkrétne sa viažuce k právu podnikať zaručenému v čl. 35 ods. 1

neplatia rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je

podľa jeho názoru v nesúlade s .

Ústavný súd nespochybňuje stanovisko vlády k otázke súladu § 55 ods. 7 zákona

č. s označenými článkami – analýzu členenia vysokých škôl, pri

ktorej vláda dospieva k záveru, že v súčasnosti všetkých desať súkromných vysokých škôl

je neuniverzitného typu, teda odbornými vysokými školami, čím sa na nich predmetné

ustanovenie nevzťahuje, s odvolaním sa aj na výsledky akreditácie. Tento argument podľa

názoru ústavného súdu nemožno použiť na odôvodnenie ústavnosti napadnutého

ustanovenia. Navyše, práve pravidelne opakovaný proces akreditácie vysokých škôl môže

zmeniť štruktúru a charakter vysokých škôl, čo podporuje názor ústavného súdu, že práve

preto je potrebné podrobiť testu ústavnosti, aj keď, ako

sa uvádza v stanovisku vlády, t. č. výsledok testu ústavnosti nenájde reálne uplatnenie.

Ústavný súd nespochybňuje ani právny názor vlády, že súkromné vysoké školy

pôsobia na základe „štátneho“ súhlasu za podmienok ustanovených zákonom. Nezdieľa

však názor vlády, že do tohto udeleného oprávnenia patrí aj oprávnenie zákonodarcu

ustanoviť limity počtu externých študentov, bez ohľadu na to, či obmedzil, alebo

neobmedzil celkový počet študentov. Podľa názoru ústavného súdu je preto dôvodné

z ústavného hľadiska posúdiť najmä ústavnú prijateľnosť právneho riešenia so zreteľom na

a a 2 .

Podľa názoru ústavného súdu súkromné vysoké školy síce pôsobia na základe

udeleného povolenia štátu za zákonom ustanovených podmienok ako právnické osoby

súkromného práva, ktorých predmet činnosti (podnikania) je vo verejnom záujme, a teda

mohol by sa na ne vzťahovať a uplatniť v súvislosti s ich činnosťou podľa čl. 35 ods. 1

v určitých opodstatnených otázkach aj , ako aj .

V danom prípade to znamená umožniť – rešpektovať na jednej strane zákonom

ustanovené podmienky zriaďovania a realizácie výučby súkromnými vysokými školami, na

druhej strane nevytvárať obmedzenia a neklásť limity, ktoré nemajú svoje opodstatnenie

a zmysel a neobstoja ani pri teste ústavnosti. Na prvý pohľad sa naozaj zdá, čo tvrdí vláda,

že právna úprava nezasiahla do práva na podnikanie, resp. do práva na uskutočňovanie inej

zárobkovej činnosti, a to z toho dôvodu, že by znevýhodňovala súkromné vysoké školy

oproti verejným vysokým školám. Túto argumentáciu „oprela“ o rovnaké kvantitatívne

limity študentov externého štúdia aj verejných vysokých škôl, aj súkromných vysokých

škôl. Tieto sa vzťahujú rovnako tak na súkromné vysoké školy, ako aj na verejné vysoké

školy, avšak bez toho, aby sa skúmali podmienky finančného zabezpečenia činnosti

jednotlivých typov vysokých škôl. Kým financovanie štátnych vysokých škôl sa spravuje

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, financovanie súkromných vysokých škôl

sa realizuje celkom iným spôsobom (súkromné vysoké školy si zabezpečujú finančné

prostriedky na svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú alebo umeleckú a ďalšiu tvorivú

činnosť samy, hoci zákon umožňuje, ale neprikazuje štátu poskytnúť súkromnej vysokej

škole – ministerstvu so súhlasom vlády – dotácie na uskutočňovanie akreditovaných

študijných programov a pod., účelové prostriedky prideľované osobitným spôsobom

a dotácie na sociálne programy študentov).

Napriek ustanoveniu rovnakých pravidiel určovania počtu prijímaných študentov na

externé štúdium podľa napadnutého (na dennú formu

štúdia nie sú ustanovené žiadne limity) ústavný súd posudzoval, či má takáto úprava

opodstatnenie. Ak zákon neustanovuje žiadne limity (alebo spôsob ich určovania)

prijímania uchádzačov na denné štúdium alebo na štúdium vôbec, nemá význam, aby zákon

„obmedzoval“ počet študentov v externej forme štúdia vo všeobecnosti. Situácia sa môže

zmeniť, ak sa súčasťou tohto posudzovania stane ďalší rozmer, a to rozmer ekonomicko-

finančný.

V prvom rade nerovnaký systém financovania vytvára priestor pre „nerovnaké“

riešenie tejto situácie, ktorá vzhľadom na nerovnaký systém financovania v „neprospech“

súkromných vysokých škôl a požiadavku rešpektovať súkromný charakter súkromnej

vysokej školy pri určovaní počtu ňou prijímaných študentov či už na štúdium denného

študijného programu, alebo na externú formu štúdia, t. j. v súlade s , t. j.

zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. V danom prípade tak nie je, a preto je ústavný súd

toho názoru, že rovnaký spôsob prijímania na štúdium na štátnych vysokých školách a na

súkromných vysokých školách práve vzhľadom na rozdielny systém ich financovania

znevýhodňuje súkromnú vysokú školu oproti štátnym vysokým školám. Tak ako uvádza

navrhovateľ, aj podľa názoru ústavného súdu limitácia počtu uchádzačov na štúdium

v externej forme výrazne zasahuje do existencie súkromnej vysokej školy, pretože

obmedzuje zdroj ich financovania (príspevky od študentov), čo má vplyv na chod

súkromných vysokých škôl, pričom takéto obmedzenie „nie je postavené na žiadnom

objektívnom kritériu“, čo by odôvodňovalo legislatívny zásah do základného práva na

slobodu podnikania, resp. na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti. Ústavný súd preto

vyhovel návrhu navrhovateľa a rozhodol, že nad

ústavne akceptovateľný rámec zasahuje do základného práva na slobodu podnikania, čo je

podľa názoru ústavného súdu v nesúlade s a 2 v spojení s .

Navrhovatelia namietajú aj skutočnosť, že uvedeným spôsobom (ustanovením

obmedzenia počtu prijatých študentov externého štúdia v

Z. z.) dochádza aj k porušeniu práva súkromnej vysokej školy vlastniť majetok a s ním

nakladať podľa a 4 a dodatkového protokolu. Ústavný súd zastáva

názor, že v okolnostiach danej právnej úpravy toto obmedzenie vo vzťahu k jednému

zo zdrojov financovania a tvorby majetku a k slobode jeho nadobúdania na strane

súkromnej vysokej školy, k legitímnej nádeji nadobudnutia (príspevky od študentov) možno

považovať za zásah, ale nie za zásah takej intenzity, ktorý by mal za následok porušenie

a 4 v spojení s , ako aj porušenie dodatkového

protokolu. Argument navrhovateľa o „obmedzení/strate“ príjmu súkromnej vysokej školy

odvolávajúc sa na ustanovenie limitov pre uchádzačov externého štúdia totiž neobstojí,

pretože absencia ustanovenia limitov pre uchádzačov denného štúdia bez obmedzenia

umožňuje súkromnej vysokej škole prijímať uchádzačov o dané štúdium do dennej formy,

ktorá je rovnocenná s externou formou štúdia (§ 60 ods. 1 zákona č. 131/ 2002 Z. z.).

Ústavný súd nemal dôvod na to, aby v súvislosti s posudzovaním ústavnosti § 55

ods. 7 vyslovil nesúlad tretej a štvrtej vety tohto napadnutého

ustanovenia s , pretože toto ustanovenie sa týka garantovania

slobody, rovnosti v dôstojnosti i v právach ľudí a netýka sa právnických osôb.

2. K namietanému nesúladu s ,

a a 2

Vo vzťahu k navrhovateľ namieta, že toto

ustanovenie zavádza na tej istej verejnej vysokej škole dva typy študijných programov

v rámci externej formy štúdia (spoplatnené a nespoplatnené), čím vytvára nerovnosť (zásah

do a ) medzi študentmi z hľadiska ich prístupu

k základnému právu na vzdelanie garantovanému v a 2 .

Navrhovateľ namieta nesúlad s označenými

článkami z dôvodu, že zavádza rozdelenie študentov externého štúdia na verejných

vysokých školách na základe spoplatnenia externého štúdia v závislosti od limitov súm

finančných prostriedkov určených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) pre jednotlivé vysoké školy, a to podľa počtu študentov, kvality,

ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosti

absolventov v praxi. Namieta založenie nerovnosti medzi inak rovnako postavenými

študentmi toho istého študijného programu, ale inej formy štúdia, pričom jediným kritériom

na jeho spoplatnenie je pridelený limit súm financií určených ministerstvom, hoci ide

o študentov tej istej školy a toho istého študijného programu, iba o inú formu štúdia.

Základom pre spoplatnenie štúdia na vysokých školách v závislosti od možnosti

spoločnosti je začlenený do druhej hlavy piateho oddielu , do

časti upravujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne práva; treba ho však aplikovať v spojení

s (zákon upraví bližšie podmienky uplatnenia práv garantovaných

okrem iného aj v a 2 .)

V je zakotvený všeobecný princíp rovnosti. Rovnosť ako

ústavnoprávna kategória nie je absolútna, ale relatívna a nemožno ju chápať mechanicky

a rovnostársky. Takýto právny názor vyslovil už Ústavný súd Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn. PL. ÚS

22/92. Z takého východiska vyplýva požiadavka na odstránenie iba neodôvodnených

rozdielov. Osobitné normy môžu pre určité odbory ustanoviť zvláštne kritériá rovnosti,

ktoré zo všeobecného princípu nevyplývajú (legitímny a ústavne akceptovateľný základ pre

nerovnosť pokiaľ ide o právne postavenie k základným právam alebo slobodám), pretože

aplikácii zásady rovnosti nie sú ustanovené také presné medze, aby vylučovali akékoľvek

uváženie tých, ktorí ich aplikujú. Každé rozhodnutie je potrebné podložiť objektívnymi

a racionálnymi dôvodmi. Je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia svojich funkcií alebo

z iných dôvodov poskytol určitej skupine menej výhod ako inej. Ani tu však nesmie

postupovať ľubovoľne. Pokiaľ zákon určuje prospech jednej skupiny, a zároveň tým

ustanoví neúmerné povinnosti inej skupine, môže sa tak stať iba s odvolaním sa na verejné

hodnoty.

Ústavný súd vo veci sp. zn. konštatoval, že „zákonná úprava, ktorá

zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá

porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto

zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením

musí byť vzťah primeranosti.“ V tomto rozhodnutí ústavný súd tiež konštatoval, že

„v oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv sú zásahy

zvýhodnenia vo vyššie uvedených hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale

niekedy aj nevyhnutné, aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami

ľudí. Potvrdzuje to aj samotná , ktorá pri niektorých základných právach priamo

predpokladá zvýhodnenie niektorých skupín fyzických osôb (žien, mladistvých, zdravotne

postihnutých) a takto tomu zvýhodneniu dáva právny základ.“ Ďalej uviedol, že

„zvýhodnenie určitej skupiny fyzických osôb formou osobitnej právnej úpravy oproti iným

fyzickým osobám z dôvodu ich špecifických často znevýhodňujúcich vlastností nie je

diskrimináciou ostatných fyzických osôb, ale naopak, zabezpečením ústavného princípu

obsiahnutého v “.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor, že podľa čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nie každé rozdielne

zaobchádzanie je diskriminačné: «rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii

objektívneho a rozumného odôvodnenia, t. j. ak nesleduje „legitímny účel“ a nie je tu vzťah

rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom» (napr.

Darby v. Švédsko, A 187, č. 11581/85; Fredin v Švédsko, A 192, č. 12033/86 z 18. februára

1991; Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (II), A 217, č. 13166/87 z 26. novembra 1991).

Základné právo na vzdelanie už svojou povahou nabáda k právnej úprave zo strany

štátu, ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu tohto práva ani sa dotknúť iných práv

zakotvených a dohovorom. Základné právo na vzdelanie platí rovnako pre

študentov verejných vysokých škôl, štátnych vysokých škôl i súkromných vysokých škôl.

Z rovnakého práva na vzdelanie sa odvíja povinnosť štátu materiálnou podporou vytvárať

rovnosť šancí, ktorá z vysokoškolského vzdelania nerobí „privilégium“ (podľa čl. 42 ods. 2

občania majú právo na bezplatné vzdelanie aj na vysokých školách, hoci

„podmienené“ a v limitoch ustanovených v súlade s zákonom). Štát

pripúšťa podporu vysokoškolského vzdelávacieho systému, ktorý predpokladá rozvoj

rôznych duchovných záujmov; aj pri vytváraní rozdielov v jeho rámci musí byť rozhodujúce

„neprivilegované“ hodnotenie.

Záväzné predpisy regulujúce danú oblasť musia na jednej strane umožniť štátu dostať

globálnu zodpovednosť za poskytovanú verejnú službu – vzdelanie, na druhej strane by ale

nemali nadbytočne obmedzovať možnosť prispôsobiť vzdelávaciu ponuku miestnym

podmienkam a individuálnym potrebám tých, ktorým má slúžiť. Úlohou zákonodarcu je tak

zaistiť také plošne platné pravidlá pre poskytovanie verejnej vzdelávacej služby, ktorá

okrem iného zaistí účinnú garanciu práv a povinností pri poskytovaní vzdelávania,

kompatibilitu cieľa, obsahu a úrovne poskytovaného vzdelávania vrátane rovnosti podpory

z prostriedkov verejných rozpočtov.

Vysokoškolské vzdelávanie sa realizuje prostredníctvom študijných programov, ktoré

sa definujú ako súbor vzdelávacích činností, najmä

prednáška, seminár, cvičenie, dizertačná práca, diplomová práca, projektová práca,

laboratórne práce, stáž, exkurzia, odborná prax (jednotky študijného programu) a je ako

súbor pravidiel zostavený tak, že úspešné absolvovanie týchto vzdelávacích činností pri

zachovaní uvedených pravidiel umožňuje získať vysokoškolské vzdelanie. Študijný

program bližšie určuje aj forma štúdia.

Študijný program podľa sa môže uskutočňovať

v dennej forme štúdia alebo v externej forme štúdia. Podľa

Z. z. sa študijný program môže uskutočňovať prezenčnou metódou, dištančnou metódou

alebo kombinovanou metódou. Zákon pritom neprivileguje a nerobí rozdiely medzi

jednotlivými formami a metódami štúdia.

Napadnutý umožňuje zaviesť na tej istej verejnej

vysokej škole dva typy „študijných programov“ v rámci externej formy štúdia (bezplatné

a spoplatnené), čím podľa navrhovateľa vytvára nerovnosť (zásah vo vzťahu k čl. 12 ods. 1

a ) medzi študentmi z hľadiska ich dvojakého prístupu k právu na

vzdelanie.

Právnu úpravu nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu za rozpornú

s a len na základe argumentu, že ide o novú právnu úpravu

odlišnú od predchádzajúcej právnej úpravy, a od tejto skutočnosti odvodiť porušenie

princípu rovnosti a zavedenie obmedzení základných práv.

Nerovnosť v sociálnych vzťahoch, ak sa má dotknúť základných práv alebo slobôd,

musí dosiahnuť intenzitu, ktorá spochybňuje aspoň v určitom smere už samotnú podstatu

rovnosti. Taký stav vzniká spravidla vtedy, ak je s porušením rovnosti späté aj porušenie

iného základného práva, napr. práva na vzdelanie podľa a 2 .

Článok 42 ods. 2 zakladá právo na bezplatné vzdelanie aj na vysokých

školách. Podmieňuje ho však na jednej strane schopnosťami občana, na druhej strane

možnosťami spoločnosti (predovšetkým ekonomickými). Z tejto úpravy však z neho

nemožno odvodiť ústavnú záruku ani existenciu základného (ústavného) práva na

všeobecne garantované bez(od)platné vysokoškolské štúdium, a to ani na verejných

vysokých školách. Zo znenia napadnutého vyplýva, že

verejná vysoká škola, ktorá má možnosť zabezpečovať študijný program externého štúdia

(potom, ako vláda určí tieto študijné programy nariadením), môže zaviesť poplatky za určitý

študijný program (v rámci určenia limitov finančných prostriedkov ministerstvom), na

druhej strane ich však zaviesť nemusí (otázka je, či sa vysoké školy takto nedostávajú pod

ekonomický tlak zaviesť poplatky v každom prípade).

Národná rada zastáva názor, že prioritne je potrebné posúdiť napadnuté ustanovenie

z hľadiska jeho súladu s a 2 a až následne s a

, pretože tieto články obsahujú iba všeobecné ustanovenia ochrany základných

práv a slobôd a namietaný nesúlad by prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by § 89 ods. 5

nebol v súlade s a 2 . Možnosť spoplatnenia

niektorých študijných programov v externej forme štúdia so zohľadnením už uvedeného

predpokladaného počtu študentov a ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných

programov viedla národnú radu k záveru, že vytvorením dvoch kategórií študentov

v externej forme štúdia sa nevytvára nerovnosť medzi študentmi z hľadiska ich prístupu

ku vzdelaniu.

Podobný názor vyslovila aj vláda pri skúmaní otázky, či napadnutá úprava

o možnosti spoplatnenia vysokoškolského štúdia v

prekročila ústavné limity a možnosti z pohľadu záujmov a možnosti spoločnosti uvedené

v , konštatujúc, že toto kritérium ponecháva zákonodarcovi široký

priestor pre voľnú úvahu (uváženie) na ustanovenie rozsahu spoplatnenia štúdia na vysokej

škole. Ak majú byť kritériom ekonomické možnosti, treba dať odpoveď na otázku, či

vzniknutá nerovnosť v dôsledku spoplatnenia podľa množstva finančných prostriedkov

môže byť nespravodlivá a či aj automaticky protiústavná. Vláda sa priklonila k záveru, že

takýto prístup považuje za plne legitímny, a akceptuje, ak sa rozhodnutie zákonodarcu

o kategorizácii vysokoškolského štúdia z hľadiska rozsahu práva na bezplatné vzdelávanie

podľa formy realizácie študijných programov rieši v rámci . V zásade sa

každý študent môže dobrovoľne rozhodnúť o type svojho štúdia, a týmto vlastne akceptuje

rozsah svojho nároku na jeho bezplatnosť voči štátu.

Ústavný súd nie je v názorovom rozpore s východiskami národnej rady ani vlády na

zavedenie kategorizácie študentov verejných vysokých škôl z hľadiska spoplatnenia ich

štúdia, čo sa týka zohľadnenia možností spoločnosti zabezpečiť vysokoškolské štúdium aj

bezplatne.

Ústavný súd berie na vedomie, že určenie kritérií, ktoré budú rozhodovať o pridelení

prostriedkov z verejných zdrojov, je (môže byť) limitované počtom záujemcov

a ekonomickou náročnosťou uskutočňovaných študijných programov a uplatniteľnosťou

študentov v praxi.

Ústavný súd akceptuje, že ekonomické možnosti a záujem spoločnosti musí

deklarovať príslušný orgán verejnej moci. V danom prípade vláda pod označením

„úradnícke rozhodovanie“ tým, že mu dala prívlastok „odborné a kvalifikované“, zastáva

názor, že deklarovanie (ekonomických) možností vládou možno zaradiť do kategórie

rozhodnutí akceptovateľných subjektov, a vylúčila tým „byrokratické prístupy“ pri

rozhodovaní o tejto otázke, ktorá má podľa názoru ústavného súdu bezpochyby svoj ústavný

rozmer.

Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu akceptovanie už uvedených skutočností

nepostačuje na vyslovenie záveru o tom, či napadnutý

je v súlade s označenými článkami . Ústavný súd vychádza pritom z možnosti

spoplatnenia vysokoškolského štúdia, pre ktorý je vytvorený právny priestor v čl. 42 ods. 2

. Akceptuje skutočnosť, že zákonodarca má poskytnutú pomerne širokú voľnú úvahu

(uváženie) pri riešení tejto otázky (ktorá má inak svoje opodstatnenie). Úlohou ústavného

súdu je však posúdiť, či zákonodarca neprekročil limity ustanovené v tomto článku .

Ústavný súd pritom vychádza zo skutočnosti, že tieto limity môže aktuálne a reálne

ustanoviť iba orgán verejnej moci.

Ústavný súd preto podrobil testu proporcionality spoplatnenie vysokoškolského

štúdia spôsobom ustanoveným v pri posúdení jeho

súladu s označenými článkami .

Pri posudzovaní napadnutého ustanovenia zákona ústavný súd považuje za

rozhodujúce vziať do úvahy skutočnosť, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na verejné

vysoké školy financované predovšetkým zo štátneho rozpočtu a že sa spoplatnenie štúdia

realizuje spôsobom ustanoveným zákonom.

Okrem toho pri svojom rozhodovaní považuje za relevantné ďalej tieto skutočnosti:

- spoplatnenie vysokoškolského štúdia umožňuje ,

- spoplatnenie vysokoškolského štúdia zakotveného v napadnutom § 89 ods. 5

sa týka len verejných vysokých škôl, a to iba niektorých študijných

programov externého štúdia,

- limity súm finančných prostriedkov na zabezpečenie štúdia v študijných

programoch v externej forme určuje vláda nariadením,

- limity súm finančných prostriedkov pre jednotlivé vysoké školy určuje ministerstvo

podľa počtu študentov, kvality a ekonomickej náročnosti uskutočňovaných študijných

programov a uplatniteľnosti absolventov v praxi,

- určenie týchto limitov na externú formu štúdia sa realizuje s časovým predstihom

(do 31. októbra príslušného kalendárneho roka), t. j. tak, aby uchádzač o štúdium mal

možnosť rozhodnúť sa pre študijný program v externej forme štúdia na verejnej vysokej

škole už pred začatím akademického roku.

Tieto skutočnosti boli východiskami ústavného súdu pri posudzovaní napadnutého

s v spojení s a s

a so zohľadnením .

Zákonodarca „splnomocnil“ ministerstvo, aby vyčlenilo limity súm finančných

prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy v študijných programoch v externej forme

podľa príslušného nariadenia vlády. Takýto prístup podľa názoru ústavného súdu

korešponduje s .

Ústavný súd akceptuje aj skutočnosť, že ministerstvo určí limity súm finančných

prostriedkov pre verejné vysoké školy do 31. októbra príslušného kalendárneho roku.

Ústavný súd nevidí v tejto ingerencii ministerstva ako orgánu verejnej správy v tomto smere

dôvod, ktorý by sám osebe zakladal protiústavnosť ,

pretože tento postup má svoj zákonný podklad a umožňuje ho aj .

Až verejná vysoká škola v rámci určeného limitu a v jeho plnej výške na základe

napadnutého ustanovenia však má určiť, ktoré študijné programy bude v externej forme

zabezpečovať bezplatne a ktoré spoplatní, a má určiť aj predpokladaný počet študentov,

ktorí sa zapíšu na štúdium od príslušného akademického roku, čím sa fakticky pripúšťa

možnosť spoplatnenia štúdia v externej forme na verejných vysokých školách v niektorých

študijných programoch a vytvára sa nerovnosť v súvislosti s právom na vzdelanie. Úlohou

ústavného súdu bolo zaujať stanovisko k tomu, či táto nerovnosť nie je v nesúlade s čl. 42

ods. 1 a 2 , resp. či a 2 takúto diferenciáciu umožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu zákonodarca síce vychádzal z argumentu a contrario

vo vzťahu k prípustnosti bezplatného vzdelania podľa možností spoločnosti v uvedenom

, avšak nevyužil ústavne deklarované a možné rozlišovacie kritérium

(vzdelanie za úhradu) vzťahujúce sa na prístup k právu na vzdelanie ( )

na vytvorenie jednej odôvodnene druhovo určenej skupiny – študentov verejnej vysokej

školy v externej forme štúdia ( ), ale bez primeraných dôvodov túto

druhovo jednoznačne určenú skupinu fakticky rozdelil a jednu skupinu znerovnoprávnil

vytvorením priestoru pre „bezplatný študijný program v externej forme“, čím podľa názoru

ústavného súdu netransparentným spôsobom „zdeformoval“ osobitný princíp rovnosti.

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú žiadne zásadné špecifické vlastnosti

charakterizujúce jednu vytvorenú skupinu študijných programov na to, aby mohli založiť

dané zvýhodňujúce/znevýhodňujúce odlišnosti študentov tejto skupiny v porovnaní s inými

študijnými programami (ktoré sa pri dennom štúdiu nezohľadňujú). Zákonodarca touto

právnou úpravou smerujúcou výlučne do oblasti študijných programov externého štúdia už

na prvý pohľad znerovnoprávňuje denné štúdium a externé štúdium (nerovnaké

zaobchádzanie s občanom z hľadiska jeho prístupu ku vzdelaniu, hoci ide svojou povahou

o rovnocenné formy štúdia), pričom v druhom rade pristupuje ešte aj k diferenciácii

študijných programov v externom štúdiu.

Ústavnosť právnej úpravy končí tam, kde rovnaké alebo nerovnaké zaobchádzanie

s upravovanými vecnými stavmi nie je zlučiteľné s hľadiskom, ktoré vychádza z myšlienky

spravodlivosti, tam, kde chýba jasný, zreteľný dôvod či už pre rovnaké zaobchádzanie,

alebo pre nerovnaké zaobchádzanie. Ďalšie diferencovanie v rámci druhovo určenej skupiny

študentov externého štúdia vo vzťahu k prístupu k právu na vzdelanie už nie je realizáciou

ústavne prípustného výberového kritéria „bezplatné vzdelanie podľa možností spoločnosti –

vzdelávanie za úhradu“, ale porušením princípu rovnosti a rovnakého zaobchádzania.

Uvedenú podmienenosť vychádzajúcu z možno realizovať na inej

úrovni rozlíšenia, vo vzťahu k jednej z dvoch zákonom ustanovených foriem štúdia:

denného alebo externého. Druhovo určená skupina študentov ako celok (t. j. aj skupina

označená ako študenti externého štúdia verejnej vysokej školy) vo vzťahu k právu na

vzdelanie má mať možnosť bezplatného vzdelania alebo odplatného vzdelania, nemožno ju

však podľa názoru ústavného súdu už podrobovať ďalšej vnútornej diferenciácii bez rizika

zvýhodnenia, resp. znevýhodnenia (diskriminácie) jednej z takto vytvorených skupín

študentov.

Vytvorenie dvoch kategórií (skupín) študentov v rámci študijných programov

v externej forme je preto neopodstatnené, nie je dostatočne odôvodnené vecnými

argumentmi, nevychádza zo zákonnej úpravy práva na vzdelanie realizovanej, ale realizuje

sa na podzákonnej úrovni ( a ), keď študijné programy

v externej forme určuje vláda nariadením, ministerstvo určí limity súm finančných

prostriedkov pre jednotlivé verejné vysoké školy, a až verejná vysoká škola v rámci

určeného limitu a síce v jeho plnej výške určí, ktoré študijné programy bude zabezpečovať

bezplatne (bezplatný študijný program v externej forme). Neodôvodnenosť a nedostatočná

vecnosť argumentácie, ktorú si vyžaduje zaručené právo na vzdelanie a princíp

rovnosti, spočíva v tom, že „možnosti spoločnosti“ sa v paušálne

stotožňujú s kritériom hodnotenia uskutočňovaných študijných programov z hľadiska nielen

ich ekonomickej náročnosti, ale aj kvality, počtu študentov, uplatniteľnosti absolventov

v praxi nezohľadňujúc hodnotu „rovnosti“ rozmanitých študijných programov z pohľadu

ústavného kritéria zakotveného v .

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že § 89 ods. 5 zákona

č. nie je v súlade s a v spojení s a 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2010