Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (248)PL. ÚS 109/2011
PDF · 619.75 KB
No categories available
PL. ÚS 109/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,
Jána Lubyho, Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa a Rudolfa Tkáčika o návrhu
Krajského súdu v Prešove, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. E. Š., na vyslovenie
nesúladu položky 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Položka 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Zhrnutie návrhu na začatie konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. novembra
2010 doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský
súd“) na vyslovenie nesúladu položky 13 písm. b) tvoriacej časť I prílohy Poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní [Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej
aj „sadzobník“ alebo aj „napadnutá položka“ alebo aj „napadnuté ustanovenie“)] zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“).
2. V konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 60/2010 rozhoduje navrhovateľ o odvolaní
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.
6 Er 256/2008-154 z 25. januára 2010, ktorým mu bolo na základe napadnutej položky
uložené zaplatiť poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii v sume 16 596,50 €.
Z návrhu vyplýva, že okresný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedený poplatok bol
ustanovený v súlade s položkou 13 písm. b) sadzobníka, a preto by mal uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdiť. Keďže však dospel k záveru, že napadnutá položka nie je v súlade
s niektorými ustanoveniami ústavy a dohovoru, podal predmetný návrh a uviedol k nemu
ďalej uvedené dôvody.
I.A
Neurčitosť napadnutej položky v dôsledku nevymedzenia poplatníka súdneho
poplatku
3. Navrhovateľ sa domnieva, že z platnej právnej úpravy zákona o súdnych
poplatkoch nie je zrejmé, kto je poplatníkom poplatku za konanie súdu o námietkach proti
exekúcii podľa položky 13 písm. b) sadzobníka. Zákon o súdnych poplatkoch ustanovuje
vo svojom § 2 ods. 1, kto je poplatníkom súdneho poplatku. Vzhľadom na to, že písm. b)
až písm. e) tohto ustanovenia sa exekúcie zjavne netýkajú a písm. f) označuje poplatníka len
v prípade konania o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, prichádza v prípade
napadnutej položky do úvahy len písm. a) predmetného ustanovenia, ktoré za poplatníka
označuje navrhovateľa. Toto ustanovenie však dopadá len na prípady, v ktorých ide
o „poplatok z návrhu“, kým napadnutá položka ustanovuje „poplatok za konanie“ (porov.
§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). Podľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona o súdnych
poplatkoch vzniká poplatková povinnosť vo všetkých prípadoch neuvedených v písm. a)
až písm. g) právoplatným uznesením súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť súdny poplatok
uložila, čo v spojení s § 1 ods. 1 a § 12 tohto zákona znamená, že sa o tejto povinnosti musí
rozhodnúť vždy, keď tu existuje spôsobilý poplatkový úkon a rozhodlo sa vo veci samej.
Tak je to aj v prípade predmetného súdneho poplatku podľa napadnutej položky, ktorého
zaplatenie musí súd uložiť v súvislosti s rozhodnutím o námietkach proti exekúcii.
Vzhľadom na absenciu vymedzenia osoby poplatníka v § 2 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch však nie je zrejmé, komu má byť táto povinnosť uložená.
4. Možnosť, aby súd vydal uznesenie o súdnom poplatku, v ktorom neuvedie
žiadneho poplatníka, označuje navrhovateľ za absurdnú. Riešenie by preto mohol
predstavovať výklad zachovávajúci zmysel súdneho poplatku, ktorým je zaťažiť toho, kto
poplatkový úkon vyvoláva alebo z neho má prospech, aspoň čiastočnou úhradou nákladov,
ktoré v tejto súvislosti vznikli. Zákon však neurčuje, kto je poplatníkom tohto poplatku, ani
spôsob, na základe ktorého by ho súd mohol určiť. Na základe § 2 ods. 1 písm. a) zákona
o súdnych poplatkoch per analogiam by síce bolo možné dospieť k záveru, že poplatníkom
je podávateľ námietok, teda povinný, čo napokon zodpovedá i bežnej súdnej praxi, tento
záver je však pre bežného adresáta napadnutého ustanovenia v spojení s § 1 ods. 1 tohto
zákona absolútne nepredvídateľný. Z hľadiska prípadného ďalšieho prieskumu inštančne
vyšších súdov ho navyše možno označiť za arbitrárny, pretože rovnakými postupmi by bolo
možné dospieť i k iným záverom. Napr. analogickým výkladom § 2 ods. 2 a 4 zákona
o súdnych poplatkoch by bolo možné za poplatníka predmetného poplatku určiť toho
účastníka, ktorý bol v konaní o námietkach proti exekúcii neúspešný. Napadnutú položku
tak možno vyložiť diametrálne odlišným spôsobom. Z toho plynúca neistota pre účastníkov
konania je pritom natoľko zásadná, že ju nemožno prekonať výkladom uvedených
predpisov. Napadnuté ustanovenie je preto podľa navrhovateľa v rozpore so zásadou
právneho štátu vyjadrenou v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorá vyžaduje presnosť a jednoznačnosť
právnych noriem (porov. PL. ÚS 15/98, tiež nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky sp. zn. Pl. ÚS 5/92) a predvídateľnosť ich obsahu. Rovnaké závery
možno vztiahnuť i na súdny poplatok podľa položky 9a sadzobníka, ktorá sa však
prerokúvanej veci netýka.
I.B
Neprimerané obmedzenie práva povinného na prístup k súdu
5. Navrhovateľ vo svojej ďalšej argumentácii namieta nesúlad napadnutého
ustanovenia so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13
ods. 4 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za jeden
z cieľov obmedzenia tohto práva považuje riešenie konfliktu dvoch základných práv,
prípadne konfliktu medzi navzájom protistojacimi základnými právami viacerých osôb.
Za typický príklad pritom označuje i základné právo na súdnu ochranu v klasickom
sporovom konaní, ktoré svedčí obom proti sebe stojacim stranám. Keďže jeho obsahom je
i právo na to, aby súd rozhodol podľa platnej a účinnej normy, je prirodzené, že reálnym
výsledkom činnosti súdu je zo subjektívneho hľadiska priznanie práva jednému
a odmietnutie priznania práva druhému účastníkovi. Tento protichodný záujem oboch strán
a praktické ťažkosti s tým spojené, najmä záťaž pre súdnu sústavu, odôvodňujú vytváranie
určitých prekážok pri výkone tohto práva, aby jeho zabezpečenie štátom bolo možné
v rozumných medziach a tiež v primeraných lehotách. Jednou z nich sú súdne poplatky,
ktoré v zásade možno považovať za akceptovateľnú prekážku prístupu k súdu i z hľadiska
čl. 6 ods. 1 dohovoru [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) z 13. júla 1995 vo veci sťažnosti č. 18139/91 – Tolstoy-Miloslavsky proti
Spojenému kráľovstvu], hoci ich konkrétna výška a fáza konania, v ktorej sa majú zaplatiť,
môžu predstavovať jeho porušenie.
6. V prípade exekúcie platí, že z hľadiska zásahov do ústavou chránených
základných práv ide o najexponovanejšiu časť civilného procesu, keďže akékoľvek
pochybenie sa podľa okolností môže prejaviť v neoprávnenom zásahu do základného práva
na súkromie v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy či na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ústavy.
Obmedzenie práva na súdnu ochranu na strane povinného preto zo strany zákonodarcu
vyžaduje citlivý prístup, čo platí obzvlášť v situácii, keď o tom, či sa exekúcia začne,
rozhoduje súd v zmysle zásady prísnej formálnej legality exekučného konania len
na základe tvrdení a dôkazov oprávneného, t. j. navrhovateľa exekúcie. Námietky
povinného podľa § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) predstavujú
prvý úkon exekučného konania, ktorým sa povinný môže proti exekúcii brániť, pričom
nemožno vylúčiť, že v okamžiku, kedy ich povinný bude môcť podať, už voči nemu budú
vykonávané zabezpečovacie úkony. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ tvrdí, že zaťaženie
námietok proti exekúcii súdnym poplatkom je závažným zásahom do základného práva na
súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý je podľa jeho názoru, ako uvádza vo svojej
ďalšej argumentácii, neprimeraný z hľadiska testu primeranosti.
7. Navrhovateľ nepovažuje za zrejmý ani účel predmetného súdneho poplatku.
Predovšetkým mu nie je známy žiaden dôvod, na základe ktorého by konanie o námietkach
malo byť natoľko odlišné od konania o udelenie poverenia exekútorovi, aby bolo zaťažené
súdnym poplatkom vo výške 6 % zo sumy vymáhaného nároku. Konanie o zastavenie
exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré môže slúžiť rovnakému účelu, pritom nie
je spoplatnené vôbec, hoci jediný podstatný rozdiel medzi nimi je, že nemá odkladné
účinky. Z uvedených dôvodov sa navrhovateľovi javí, že cieľom súdneho poplatku nie je
vytváranie rozumnej rovnováhy medzi uplatňovaním základných práv jedného alebo
druhého účastníka exekučného konania, ale odrádzanie povinného od podania námietok,
a tým zabezpečenie „efektívnosti“ exekúcie. Efektívnosť a legalita výkonu štátnej moci
však v právnom štáte podľa navrhovateľa vždy boli vo vzájomnom rozpore. Legalita bráni
efektívnosti, pretože umožňuje každému z účastníkov brániť sa proti rozhodnutiu vo svoj
prospech, a tým odďaľovať nastúpenie jeho účinkov, ktoré by však v prípade jeho
nesprávnosti mohli znamenať nezákonný zásah do jeho práv. Uprednostnenie efektívnosti,
t. j. rýchly a dôsledný postup naopak vytvára stav, ktorého náprava môže byť v skutočnosti
nemožná alebo ťažká. V nadväznosti na to nemožno podľa názoru navrhovateľa v právnom
štáte priznať jednému ústavne chránenému záujmu, konkrétne záujmu na efektívnom
vymožení nároku, absolútnu prednosť pred iným ústavne chráneným záujmom, ktorým je
právna ochrana povinného pred nezákonnou exekúciou. Zákonodarca musí nájsť medzi
týmito požiadavkami rovnováhu.
8. Konštrukcia súdneho poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii vychádza
z pohľadu navrhovateľa mlčky z predpokladu, že väčšina dlžníkov bezdôvodne platiť
nechce, i keď má z čoho. Pre tento predpoklad neexistujú žiadne relevantné podporujúce
zistenia, ktoré by bolo možné nájsť v dostupných parlamentných materiáloch
k Exekučnému poriadku či jeho neskorším novelizáciám. I keby ho teoreticky bolo možné
uznať za pravdivý v dobe prijatia Exekučného poriadku v roku 1995, keď dochádzalo
k výraznejšiemu rozvoju súkromného podnikania, na ktorý nebolo pripravené ani
ekonomické a právne prostredie, ani štátne orgány, po viac než 15 rokoch „efektívnej“
činnosti exekútorov nie je takýto predpoklad namieste. Navrhovateľ považuje odradenie
povinného od podania námietok za cieľ sám osebe bez väzby na iný sledovaný cieľ a účel,
v dôsledku čoho je podľa neho ustanovenie predmetného poplatku neprimeraným
a samoúčelným obmedzením prístupu povinného k súdu.
I.C
Porušenie princípu rovnosti zbraní
9. Podľa názoru navrhovateľa možno medzi oblasti súdneho konania, v ktorých musí
byť zabezpečená rovnosť účastníkov (rovnosť zbraní) v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, zaradiť i oblasť súdnych poplatkov. V zásade by tak mali byť s typovo
podobnými procesnými úkonmi účastníkov určitého súdneho konania spojené rovnaké
povinnosti i pokiaľ ide o poplatkové otázky, pričom ich prípadný rozdiel by mal byť
rozumne a ústavne konformne odôvodniteľný (čl. 12 ods. 2 ústavy per analogiam).
10. V exekučnom konaní sú účastníkmi oprávnený a povinný. Podľa § 2 ods. 1
písm. f) zákona o súdnych poplatkoch je oprávnený poplatníkom súdneho poplatku
za udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, ktorý podľa položky 13 písm. a) sadzobníka
predstavuje sumu 16,50 €. Naproti tomu je povinný– hoci, ako už bolo vyložené, je zákon
v tomto smere absolútne neurčitý – zaťažovaný poplatkom za konanie o námietkach podľa
písm. b) rovnakej položky, ktorého výška je 6 % vymáhaného nároku, najmenej 66 €,
najviac 16 596,50 €. Z uvedeného vyplýva, že kým oprávnený je zaťažený v exekúcii len
16,50 € poplatkom, povinný je zaťažený poplatkom, ktorého spodná hranica je štyrikrát
a horná hranica 1000-krát vyššia ako poplatok oprávneného. Takýto hrubý a nápadný
nepomer medzi poplatkami za obsahovo podobný procesný úkon (návrh na vykonanie
exekúcie – námietky ako obrana proti exekúcii) podľa názoru krajského súdu prima facie
odporuje princípu rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
11. Táto situácia je navyše raritná v celom našom procesnom práve, pretože zákon
o súdnych poplatkoch je v zásade postavený na myšlienke, že poplatok znáša ten, kto
činnosť súdu žiada alebo kto z nej má prospech. Je nesporné, že z exekúcie vykonávanej
síce exekútorom, ale na základe poverenia súdu má prospech oprávnený, ktorý navyše
aj činnosť súdu v exekúcii ako prvý požaduje. Námietky povinného len reagujú na procesný
úkon oprávneného. V občianskom súdnom konaní je poplatková povinnosť zásadne
postavená na rovnakom všeobecnom princípe, keď poplatníkom je zásadne žalobca
(navrhovateľ) podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch. Žalovaný (odporca)
je v zásade poplatníkom len v prípade podania odporu proti platobnému rozkazu [resp.
námietok proti zmenkovému (šekovému) platobnému rozkazu], ktorý je kvalifikovanou
obranou, čo je právna úprava, o ústavnosti ktorej má navrhovateľ tiež pochybnosti, a potom
v prípade neúspechu v konaní, prípadne vtedy, ak je žalobca (navrhovateľ) od poplatkov
oslobodený. V prípade, že je poplatok v niektorých osobitných položkách ustanovený
za konanie, sú poplatníkmi spravidla všetci účastníci v určitých pomeroch (napr. pri
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Uvedená zásadná nerovnosť
umocnená i výškou poplatku za konanie o námietkach nebola zákonodarcom vysvetlená
a nenachádza podľa názoru navrhovateľa žiadne ústavne prijateľné odôvodnenie. Z týchto
dôvodov je napadnutá položka podľa krajského súdu v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy i s čl. 6
ods. 1 dohovoru.
II.
Priebeh konania
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna
2. novembra 2011 a uznesením č. k. PL. ÚS 109/2011-8 ho prijal na ďalšie konanie.
13. Ešte predtým, než ústavný súd prikročil k jeho meritórnemu prerokovaniu,
si podľa § 39 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal
stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“).
14. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
so súhlasom účastníkov a vedľajšieho účastníka, že od neho upustí.
III.
Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
15. Národná rada Slovenskej republiky, ktorá sa k návrhu vyjadrila prostredníctvom
jej predsedu listom z 13. decembra 2011, sa nestotožnila s námietkou neurčitosti
napadnutého ustanovenia. Zastáva totiž názor, že napriek absencii výslovného vyjadrenia
adresáta predmetnej poplatkovej povinnosti možno túto osobu dostatočne presne
a nearbitrárne vyvodiť z účelu zákona a celkového kontextu právnej úpravy, ako to napokon
od 1. januára 2001, keď nadobudol účinnosť „zákon doplňujúci napadnutú položku
do prílohy Exekučného poriadku“, robia ústavne konformne okresné súdy. S absenciou
výslovnej formulácie adresáta právnej normy, ktorá nevyvoláva rozumné pochybnosti
o tom, kto ním je, sa napokon možno v právnom poriadku bežne stretnúť. Ako príklad
národná rada uvádza § 5 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995
Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa „poplatok
vypočíta...“, § 5 ods. 1 zákona č. 522/2008 Z. z. o vyznamenaniach Slovenskej republiky
v znení zákona č. 115/2011 Z. z., podľa ktorého „Rad Ľudovíta Štúra sa udeľuje občanom
Slovenskej republiky...“ a pod. V týchto prípadoch pritom možno prostredníctvom
posúdenia príslušného ustanovenia v kontexte s ostatnými ustanoveniami uvedených
právnych predpisov dostatočne spoľahlivo ustáliť, kto je nositeľom práv alebo povinností.
K tomu napokon došlo i v tomto prípade, keď okresné súdy podľa ustáleného postupu
považujú za adresáta poplatkovej povinnosti povinného, ktorý uplatňuje námietku proti
exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku.
16. Pokiaľ ide o otázku primeranosti zásahu do právnej integrity povinného, národná
rada upozorňuje, že účelom exekučného konania a jeho cieľom je uspokojiť pohľadávku
oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
prípadne vyplýva z notárskej exekučnej zápisnice alebo iných zákonom ustanovených
vykonateľných dohôd. Oprávnený je zaťažený povinnosťou urobiť prísne formalizovaný
a kvalifikovaný právny úkon, a to podať riadny a úplný návrh na vykonanie exekúcie.
Jednou z jeho obligatórnych náležitostí je pritom tvrdenie, že povinný dobrovoľne nesplnil
povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím, ktoré treba doplniť rovnopisom
rozhodnutia (či iným zákonom uznaným exekučným titulom) opatreným potvrdením o jeho
vykonateľnosti. Podľa stanoviska národnej rady ak žalobca úspešne unesie dôkazné
bremeno a bremeno tvrdenia o existencii svojho právneho nároku, ktoré naproti tomu nie je
povinný niesť žalovaný, je len pochopiteľné, že námietky, ktoré majú suspenzívny účinok,
a teda môžu oddialiť realizáciu právoplatne priznaného a v lehote určenej orgánom verejnej
moci nesplneného právneho nároku žalobcu, sú zaťažené príslušnou výškou poplatkovej
povinnosti. Exekučný poriadok vychádza z predpokladu dobrovoľného nesplnenia
vymáhanej povinnosti na plnenie, ktoré sa preto nedokazuje. Exekútor nie je povinný ani
oprávnený ho skúmať pri upovedomení o začatí exekúcie, prípadne ani pri vydávaní
exekučného príkazu. Ak totiž došlo k dobrovoľnému splneniu, je to zákonný dôvod
na úspešné uplatnenie námietok podľa § 50 Exekučného poriadku vedúcich k zastaveniu
exekúcie.
17. Národná rada poukázala aj na to, že je potrebné dôsledne odlišovať exekučné
konanie od konania, ktoré tomuto konaniu predchádza. V priebehu občianskeho súdneho
konania, ktorého výsledkom sú individuálne právne akty, má každá strana sporu možnosť
uplatniť na súde všetky dôkazy, ktoré sú jej dostupné, aby vyvrátila tvrdenia protistrany.
Na základe vykonaného dokazovania následne prvostupňový súd rozhodne, ktorej zo strán
prizná procesný úspech. Každá zo strán sporu má možnosť využiť riadne a poprípade
aj mimoriadne opravné prostriedky, ak sa domnieva, že jej práva boli v konaní pred súdom
nižšieho stupňa porušené. Výsledkom tohto celého procesu zahŕňajúceho dokazovanie
v podobe výsluchu svedkov a listinných dôkazov, prípadne iných dôkazov, ako aj využitia
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, je právoplatné rozhodnutie súdu
priznávajúce nárok žalobcovi (navrhovateľovi), ak je tento úspešný pri preukazovaní jeho
existencie. Žalovaný má teda dostatok procesných možností a prostriedkov na preukázanie,
že žalobca nárok voči žalovanému nemá, poprípade „že ho má v nižšej miere“.
V právoplatnom rozhodnutí súd spravidla ustanoví paričnú lehotu, do uplynutia ktorej je
neúspešný žalovaný povinný uspokojiť právny nárok procesne úspešného žalobcu. Ak sa
tak nestane a žalovaný je v omeškaní s plnením povinnosti, ktorá mu bola uložená
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, má oprávnený právo obrátiť sa na súdneho
exekútora.
18. V prípade exekučného konania ide podľa národnej rady o odlišnú situáciu,
pretože na rozdiel od súdneho konania, u ktorého nie je existencia žalobcovho nároku istá,
je pri začiatku exekučného konania evidentné z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
súdu (resp. iného exekučného titulu), že právny nárok oprávneného existuje. Napokon
žalovaný (procesne neúspešný) má možnosť plniť dobrovoľne v paričnej lehote, pričom
ak tak neurobí, dostáva sa do omeškania, čím vzniká nielen škoda oprávnenému, ale
zároveň zo strany povinného dochádza aj k nerešpektovaniu právoplatného rozhodnutia
súdu ako orgánu verejnej moci. Až potom, ako povinný túto povinnosť nesplní
v predmetnej lehote, nastupuje možnosť žalobcu domôcť sa svojho práva prostredníctvom
súdneho exekútora a núteného výkonu právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré je
exekučným titulom.
19. Exekučný poriadok umožňuje povinnému uplatniť námietky v konaní o nútenom
výkone rozhodnutia, ktoré majú suspenzívny účinok, čo má vplyv na vymožiteľnosť práva
priznaného právoplatným rozhodnutím súdu a dobrovoľne nesplneného povinným. Uvedené
námietky tak majú svoje opodstatnenie, ak napríklad povinný splní svoj peňažný záväzok,
na ktorý ho súd právoplatne zaviazal, po uplynutí paričnej lehoty, pričom medzi jej
uplynutím a oneskoreným plnením povinného sa oprávnený obráti na exekútora. V takom
prípade je namieste, aby povinný uplatnil námietku s tým, že už svoj záväzok splnil. Keďže
ho však nesplnil včas, je táto námietka spoplatnená príslušným poplatkom. Ak by povinný
plnil riadne a včas, vyhol by sa potrebe platiť poplatok z uplatnenia námietky. Z tohto
pohľadu má poplatok stimulovať a motivovať povinného k riadnemu plneniu povinností
uložených mu právoplatným rozhodnutím súdu a možno o ňom uvažovať ako o forme
určitej sankcie, ktorá však podľa presvedčenia národnej rady nastupuje subsidiárne ako
právny následok nesplnenia už uvedenej právnej povinnosti plniť riadne a včas priznaný
právny nárok oprávneného.
20. Výška poplatku je zásadne vymedzená sadzbou 6 % z vymáhaného nároku, a to
s ustanovením dolnej hranice 66 € a hornej hranice 16 596,50 €. Navrhovateľ namieta hornú
hranicu poplatku, k čomu národná rada poznamenáva, že ide o limitáciu poplatkovej
povinnosti, a to práve preto, že ustanovenie hornej a dolnej hranice je vlastne výnimkou
z pravidla, podľa ktorého sa ustanovuje výška poplatku 6 % z vymáhaného nároku. Ak by
bol vymáhaný nárok, čo nie je v obchodnoprávnych veciach vylúčené, v hodnote napríklad
1 milióna alebo až 10 miliónov eur, pričom mnohé právne predpisy umožňujú uložiť
aj vyššiu pokutu, alebo ak by sa na takejto sume dohodli zmluvné strany v rámci zmluvného
plnenia, tak potom z 1 milióna eur je 6 % poplatok 60 000 € a pri vymáhanom nároku
10 miliónov eur by bol až 600 000 €. Zákon v tomto prípade intervenuje a limituje poplatok
hornou hranicou 16 596,50 €, čo je v prvom prípade len 1,65965 % z vymáhaného nároku,
v druhom z neho predstavuje horná hranica poplatku len 0,165965 %.
21. Tým, samozrejme, vzniká otázka, či toto obmedzenie nie je protiústavné
pre neprimeranú ochranu tých, ktorí sú povinní platiť vo väčšom rozsahu, ako tých, ktorí sú
povinní platiť v menšom rozsahu. Mohlo by sa namietať, že v skutočnosti nie je napadnuté
ustanovenie protiústavné z dôvodu neprimeranosti výšky poplatku, ktorá má odradiť
povinného od uplatnenia námietok, ale z presne opačného dôvodu, keďže „veľkí dlžníci“
v skutočnosti platia menej ako tí „malí“. K tomu treba vziať do úvahy i ustanovenie dolnej
hranice, hoci jej ústavnosť navrhovateľ nenamieta. Povinnosť povinného zaplatiť poplatok
66 € vzniká i vtedy, ak je hodnota vymáhaného nároku triviálna, napríklad 100 €. V takom
prípade by bola osoba povinného pri neexistencii dolnej hranice povinná zaplatiť len
poplatok 6 €, pričom v dôsledku dolnej hranice musí zaplatiť poplatok 66 €, čo je 66 %
z vymáhaného nároku. Dolnú hranicu pritom navrhovateľ vôbec nespochybňuje.
22. Poplatok za uplatnenie námietok pri výkone exekúcie nemá podľa národnej rady
odradiť povinného od ich uplatnenia, má ho ale motivovať, aby plnil v paričnej lehote
uvedenej v právoplatnom rozhodnutí súdu. Exekúcia totiž prichádza do úvahy v zásade
vtedy, ak k takémuto dobrovoľnému podvoleniu sa právoplatnému rozhodnutiu súdu
nedochádza zo strany povinného. Toto ustanovenie tak má slúžiť na zabezpečenie možnosti
oprávneného domôcť sa svojho práva. Národná rada sa domnieva, že ustanovenie hornej
hranice nie je protiústavné a je v medziach jej zákonodarnej právomoci.
23. Vo vzťahu ku vzájomnému pomeru poplatku zo žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi podľa položky 13 písm. a) sadzobníka v sume 16,50 € a hornej
hranice poplatku za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume 16 596,50 € považuje
národná rada za potrebné opätovne uviesť, že je podstatný rozdiel medzi oboma
poplatkovými povinnosťami. Prvý zo zmienených poplatkov je poplatok z úkonu, ktorým sa
oprávnený domáha núteného výkonu svojho práva, ktoré mu bolo právoplatným
vykonateľným rozsudkom priznané, ale ktoré nebolo zo strany povinného ani v paričnej
lehote riadne a včas uspokojené. Hodnota tohto poplatku sa odvíja od požiadavky, aby sa
oprávnený na exekútora neobracal predčasne a unáhlene v čase, keď sa ešte povinný
nedostal do omeškania. Povinný má naopak povinnosť zaplatiť poplatok najviac do výšky
16 596,50 € práve z dôvodu, aby uplatnil námietky, len ak sú dané dostatočné dôvody
demonštratívne vymenované v exekučnom poriadku a nielen preto, že môže mať prospech
z ich suspenzívneho účinku na priebeh exekučného konania. Ide o zákonodarcom danú
možnosť korigovať priebeh exekúcie so zmenami, ktoré by zásadne ovplyvnili začatie
exekučného konania. Táto skutočnosť však stále nemení nič na tom, že oprávnený sa
prostredníctvom exekučného konania domáha uspokojenia svojho právoplatným rozsudkom
priznaného právneho nároku, ktorý nebol riadne a včas uspokojený povinným, aj keď tento
bol na takéto plnenie zaviazaný perfektným mocenským aktom orgánu verejnej moci.
Predmetný poplatok tak poskytuje zvýšenú ochranu uplatneniu takto priznaného práva.
Nejde pritom o jediný jej prostriedok, k čomu postačuje poukázať napr. na (až) desaťročnú
premlčaciu lehotu podľa § 110 Občianskeho zákonníka v prípadoch, keď sa právo priznalo
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.
24. Národná rada na základe týchto všetkých dôvodov navrhuje nevyhovieť návrhu
na vyslovenie nesúladu napadnutej položky s ústavou.
IV.
Stanovisko vlády Slovenskej republiky
25. Vláda Slovenskej republiky sa v zmysle § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vyjadrila k návrhu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“), a to listom ministerky spravodlivosti z 13. decembra 2011.
26. K namietanému nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy vláda uviedla, že v prípade
napadnutej položky možno pri určení osoby poplatníka vychádzať z § 2 ods. 1 písm. a)
zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je poplatníkom navrhovateľ poplatkového
úkonu. Hoci v predmetnom ustanovení je upravený poplatok z návrhu, a nie z konania, je
potrebné prihliadnuť tiež na účel a zmysel tohto súdneho poplatku. Nie je namieste prísne
formálne stotožňovať návrh na uskutočnenie poplatkového úkonu s návrhom na začatie
konania podľa procesných predpisov upravujúcich občianske súdne konanie. Je potrebné
sledovať zmysel tohto ustanovenia a pri jeho výklade použiť teleologický výklad, a nie
výklad prísne gramatický, o čo sa snaží navrhovateľ. Tomuto názoru zodpovedá aj súdna
prax, ktorá ustálila, že poplatníkom v tomto prípade je navrhovateľ poplatkového úkonu,
t. j. povinný, ktorý vzniesol námietky proti exekúcii, preto sa nemožno stotožniť s mienkou
navrhovateľa, že ide o takú závažnú nepresnosť právnej úpravy, ktorá spôsobuje jej nesúlad
27. Napriek uvedenému je potrebné poznamenať, že ministerstvo malo v súvislosti
s pripravovanou novelou Exekučného poriadku v úmysle riešiť aj nejednoznačnosť tejto
normy. Úmyslom predkladateľa bolo zapracovať do návrhu zákona samostatný novelizačný
článok, ktorým by sa menil a dopĺňal zákon o súdnych poplatkoch, a v jednom
z novelizačných bodov pripraviť nové znenie jeho § 2 ods. 1 písm. f), ktoré by
za poplatníkov v exekučnom konaní označilo oboch účastníkov tohto konania. V dôsledku
skrátenia volebného obdobia národnej rady však nebolo možné včas ukončiť legislatívny
proces.
28. Vláda nesúhlasí ani s námietkou neprimeranosti predmetného poplatku. Účel
súdnych poplatkov je široký a z fiškálneho hľadiska sú súdne poplatky významným
príjmom štátneho rozpočtu, ktorého zmyslom je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Súdne poplatky majú okrem iného
zabrániť neodôvodneným a zbytočným súdnym sporom prenesením zodpovednosti
na navrhovateľa úkonu alebo konania v zmysle znášania rizika, že mu v prípade neúspechu
súdny poplatok nebude vrátený s úmyslom motivovať navrhovateľa k uváženiu, či bude
zaťažovať súdny systém podávaním nedôvodných a neúčelných návrhov.
29. Obmedzenie práva obrátiť sa na súd formou súdnych poplatkov je podľa názoru
vlády prípustné a akceptovateľné, pričom toto obmedzenie nemôže spôsobovať marenie
zmyslu a účelu práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Aby inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu ochranu,
vymedzuje zákon o súdnych poplatkoch v § 4 prípady zákonného vecného a osobného
oslobodenia od poplatkov a Občiansky súdny poriadok v § 138 upravuje možnosť
individuálneho oslobodenia od poplatkov.
30. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že jediným cieľom predmetného
súdneho poplatku je odradiť povinného od podania námietok. Procesná obrana
v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia, sa vyvinula z tzv. incidenčného
sporu, t. j. sporu o zrušenie (zastavenie) exekúcie. Išlo o spor týkajúci sa ďalšej existencie
práva, ktoré bolo vo vyhľadávacom konaní priznané rozhodnutím súdu. V takomto spore
bolo úlohou odporcu (povinného) preukázať okolnosti, z ktorých podľa jeho tvrdenia
vyplýval dôvod zániku práva priznaného exekučným titulom, teda odporca znášal dôkazné
bremeno. Neskôr zákonodarca zjednodušil obranu povinného do tej miery, že povinný sa
nemusel brániť proti exekúcii samostatnou žalobou, ale námietkami podanými priamo
v exekučnom konaní.
31. Za opodstatnený napokon vláda nepovažuje ani namietaný nesúlad napadnutej
položky s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zakotvuje zásadu rovnosti
i v súdnom konaní. Výška súdneho poplatku za námietky proti exekúcii sa odvíja od výšky
súdneho poplatku za začatie konania, ak nie je poplatková povinnosť uložená podľa
osobitnej sadzby, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že zmeny v sadzbách týchto poplatkov boli
uskutočnené simultánne [sadzba oboch súdnych poplatkov z 5 % na 6 % bola zvýšená
zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 621/2005 Z. z.“)]. Súdny poplatok za konanie
súdu o námietkach proti exekúcii vychádza z určenia súdneho poplatku za návrh na začatie
konania a argumentácia o tom, že vytvára nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
oprávneného a povinného, sa nemôže presadiť ako adekvátna.
V.
Vlastný prieskum
32. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
33. V súlade s týmto ustanovením pristúpil ústavný súd potom, ako sa oboznámil
s argumentáciou navrhovateľa a vyjadreniami účastníkov konania, k meritórnemu
posúdeniu návrhu a v rozsahu uplatnených námietok preskúmal súlad napadnutého
ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V.A
Znenie a kontext napadnutého ustanovenia
34. Položka 13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorej protiústavnosť
navrhovateľ navrhuje vysloviť, znie:
„Za konanie súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 6 % z vymáhaného nároku,
najmenej 66 eur, najviac 16 596,50 eura.“
35. Uvedený poplatok sa stal po prvýkrát súčasťou Sadzobníka súdnych poplatkov
na základe novelizácie uskutočnenej zákonom č. 457/2000 Z. z. (porov. parlamentná tlač
č. 795 a č. 849, Národná rada Slovenskej republiky, 2. volebné obdobie, 1998 – 2002)
s účinnosťou od 1. januára 2001, a to ako jeho položka 13 písm. f), pričom jeho výška bola
ustanovená na 5 % z vymáhaného nároku, najmenej 500 Sk, najviac 200 000 Sk. K zvýšeniu
predmetnej sadzby na súčasnú úroveň 6 % z vymáhaného nároku, ako aj dolnej hranice jeho
výšky na 2 000 Sk došlo s účinnosťou od 1. januára 2006 na základe zákona č. 621/2005
Z. z. (porov. parlamentná tlač č. 1345, Národná rada Slovenskej republiky, 3. volebné
obdobie, 2002 – 2006), ktorý novým spôsobom vymedzil položku 13 sadzobníka
v súvislosti s obmedzením možnosti súdneho výkonu rozhodnutia v dôsledku zákona
č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetný
poplatok bol pôvodne označený ako položka 13 písm. c), od nadobudnutia účinnosti zmeny
zákona o súdnych poplatkoch 1. augusta 2007 uskutočnenej zákonom č. 24/2007 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa táto položka označuje ako
písm. b). Posledná zmena, ktorá sa dotkla vymedzenia predmetnej položky, bola
uskutočnená zákonom č. 465/2008 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú zákony v pôsobnosti
Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny euro
v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov. Na jej základe bola hranica najnižšej
i najvyššej výšky poplatku vymedzená v novej mene spôsobom, ako je uvedené v citácii
napadnutej položky.
36. Hoci sa navrhovateľ domáha vyslovenia nesúladu len v prípade napadnutej
položky, jej ústavnoprávne posúdenie musí reflektovať právnu úpravu ňou ustanoveného
poplatku ako celku vrátane ďalších relevantných ustanovení, ktoré túto povinnosť
konkretizujú. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že samotná položka vymedzuje len
objekt a sadzbu poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii. Jeho objektom je súdne
konanie o námietkach proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku, sadzba je určená
na 6 % za súčasného ustanovenia minimálnej a maximálnej výšky poplatku, ktorý doplňuje
§ 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ ide o ostatné náležitosti, zákon o súdnych
poplatkoch výslovne neustanovuje poplatníka tohto konkrétneho poplatku, a rovnako tak
neustanovuje všeobecné pravidlo, na základe ktorého by ho bolo možné určiť. Základ
poplatku sa určí podľa § 7 zákona o súdnych poplatkoch. Na predmetný súdny poplatok sa
vzťahuje § 5 ods. 1 písm. h) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého v prípadoch,
na ktoré sa nevzťahuje písm. a) až písm. g), vzniká poplatková povinnosť nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti
s rozhodnutím vo veci samej. Poplatok je v zmysle § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch
splatný do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila
povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier.
V.B
Predmet a východiská ústavnoprávneho prieskumu
37. Je namieste zhrnúť, že navrhovateľ navrhuje vysloviť nesúlad napadnutej
položky pre neurčitosť vymedzeného súdneho poplatku, pretože zákon neustanovuje, kto je
jeho poplatníkom. Ďalej namieta neprípustné obmedzenie práva povinného na prístup
k súdu, keďže podanie námietok proti exekúcii je jeho prvou možnosťou vyjadriť sa
k samotnému návrhu na jej začatie. Domnieva sa, že neexistuje rozumný dôvod na jeho
ustanovenie v danej výške, pokiaľ iný súvisiaci poplatok, konkrétne poplatok zo žiadosti
o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, je ustanovený pevnou sadzbou („len“) 16,50 €
a s návrhom na zastavenie exekučného konania dokonca žiadna poplatková povinnosť
spojená nie je.
38. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky majúce charakter
verejnoprávnej povinnosti peňažnej platby štátu (daňová a poplatková povinnosť)
predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok. Rozlišovanie daní
a poplatkov má v našom práve dlhodobú tradíciu a vychádza z neho i platný čl. 59 ústavy.
V oboch prípadoch platí, že prostredníctvom týchto povinností sú zabezpečované príjmy
štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym
spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým
zmyslom daní je zhromažďovanie finančných prostriedkov na zabezpečovanie rôznych
typov verejných statkov bez toho, aby mu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade
poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného
verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič na tom, že vo vzťahu
k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade
rovnaké ústavnoprávne požiadavky.
39. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom
alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného
právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok
a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti pritom
nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto
povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka dane alebo
poplatku. Samotný už uvedený základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto
smere žiadnym spôsobom neobmedzuje.
40. Jeho úvaha ale nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť
z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov.
Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy,
vyplýva požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito
(I. ÚS 464/2010, bod 32; porovnaj tiež PL. ÚS 19/09, bod 79). Pri ich ustanovení musí byť
tiež rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri
odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ústavy. Okrem
iného by tak vo všeobecnosti mali tieto povinnosti dopadať rovnomerne na všetky skupiny
obyvateľstva. V neposlednom rade nesmie mať daňová alebo poplatková povinnosť
na poplatníka taký „deštruktívny“ účinok, ktorý by fakticky vylúčil alebo zruinoval jeho
majetkovú podstatu.
41. V prípade súdnych poplatkov je vedľa uvedených všeobecných východísk nutné
zdôrazniť i niektoré špecifiká, ktoré majú relevanciu na posúdenie napadnutého ustanovenia
a premietajú sa tak do zvolenej metodiky ústavnoprávneho prieskumu. Už bolo uvedené, že
definičným znakom poplatku je určité protiplnenie, ktoré v prípade súdnych poplatkov
predstavuje buď jednotlivý úkon, alebo konanie súdov (§ 1 zákona o súdnych poplatkoch).
Tým však nie je dotknuté len vlastnícke právo poplatníka, k čomu dochádza z povahy veci
pri akejkoľvek dani alebo poplatku, ale i jeho právo na súdnu ochranu. Podmienenie
súdneho konania zaplatením poplatku totiž vždy predstavuje obmedzenie prístupu k súdu,
čo platí i pre jeho dodatočné vymeranie. V tomto prípade síce nezaplatenie súdneho
poplatku nebráni meritórnemu preskúmaniu návrhu, samotný vznik poplatkovej povinnosti
sa však významným spôsobom premieta do úvahy jednotlivca, či má uskutočniť určitý
procesný úkon. Zároveň má priame dopady na jeho majetok.
42. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 176/03, I. ÚS 45/09, I. ÚS 464/2010, porovnaj tiež napr.
rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl., rozsudok
ESĽP z 19. júna 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, § 54).
Skutočnosť, že realizácia tohto základného práva môže podliehať obmedzeniam, vyplýva už
z jeho povahy. Jeho realizácia totiž vyžaduje vytvorenie účinného systému súdnej ochrany
práv jednotlivca zo strany štátu, ktorého schopnosť plniť svoju funkciu bude vždy
prinajmenšom fakticky limitovaná. Ani jedno z uvedených ustanovení navyše nezaručuje
právo na bezplatné súdne konanie (PL. ÚS 38/99).
43. V tomto smere predstavujú súdne poplatky všeobecne akceptovateľný zásah,
pričom z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci
nie výlučné ciele. Prvý je fiškálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov,
ktoré na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je
zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho
plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porov. rozsudok ESĽP
z 12. júla 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57). Aby však
konkrétna poplatková povinnosť obstála ako prípustný zásah do základného práva na súdnu
ochranu, musí nielen sledovať legitímny cieľ, ale tiež rešpektovať ústavou predpokladané
medze vyplývajúce z princípu proporcionality. Konkrétne opatrenie obmedzujúce právo
jednotlivca na prístup k súdu musí byť primerané svojmu účelu (mutatis mutandis
PL. ÚS 56/07, porovnaj ďalej napr. rozsudky ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému
kráľovstvu, § 59, Kreuz proti Poľsku, § 66; rozsudok ESĽP z 10. januára 2006 vo veci
sťažnosti č. 48140/99 – Teltronic-CATV proti Poľsku, § 63). V tejto súvislosti treba
pripomenúť, že Európsky súd pre ľudské práva podrobuje obmedzenia práva na prístup
k súdu sledujúce len fiškálny účel a nemajúce vzťah k predmetu súdneho konania alebo
šanci účastníka na úspech mimoriadne prísnemu hodnoteniu z hľadiska záujmov
spravodlivosti (napr. rozsudok z 26. júla 2005 vo veci sťažnosti č. 39199/98 – Podbielski
a PPU Polpure proti Poľsku, § 65).
44. Medzi materiálne obmedzenia vo vzťahu k súdnym poplatkom treba v súlade
s čl. 13 ods. 4 ústavy považovať i povinnosť dbať na ich podstatu a zmysel. Aplikované
obmedzenia nesmú jednotlivcovi zužovať prístup k súdu takým spôsobom alebo v takej
miere, že bude narušená samotná podstata tohto základného práva (PL. ÚS 56/07, rozsudok
ESĽP vo veci Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 59).
V.C
Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy
45. Ústavný súd dospel k záveru, že zákonodarca pri ustanovení poplatku za konanie
o námietkach proti exekúcii neustanovil dostatočne určito všetky jeho prvky. Zákon
o súdnych poplatkoch totiž v prípade povinnosti zaplatiť tento poplatok neurčuje jej subjekt
(t. j. adresáta predmetnej právnej normy), teda osobu poplatníka. Jeho osobu pritom
nemožno jednoznačne vyvodiť ani žiadnou z prípustných výkladových metód vrátane
metódy teleologického výkladu, ktorá by vychádzala z účelu napadnutého právneho
predpisu.
46. Určenie osoby poplatníka je nevyhnutnou náležitosťou ustanovenia poplatkovej
povinnosti, čo je dané už tým, že v opačnom prípade by ju nemal kto splniť. Je nepochybné,
že účelom predmetného súdneho poplatku bolo zamedziť podávaniu neodôvodnených
námietok proti exekúcii. Z tejto skutočnosti však ešte nemožno vyvodzovať záver o tom, že
poplatníkom je povinný, ktorý námietky podáva. Použitie § 2 ods. 1 písm. a) zákona
o súdnych poplatkoch totiž vylučuje jeho vlastné znenie, podľa ktorého je poplatníkom
navrhovateľ poplatkového úkonu v prípade, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok
z návrhu (III. ÚS 201/2010). Takýto charakter by síce bolo možné priznať samotným
námietkam, napadnuté ustanovenie však výslovne ustanovuje, že ide o poplatok za konanie,
a teda nie za úkon, na základe ktorého sa toto konanie začína. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že zákon o súdnych poplatkoch vo svojom § 1 ods. 1 zásadne rozlišuje medzi
poplatkami za konanie ako celok a poplatkami len za určitý úkon, a toto delenie sa premieta
do celej sústavy ním ustanovenej štruktúry súdnych poplatkov. Neexistuje pritom žiaden
zrozumiteľný dôvod, pre ktorý by zákonodarca vymedzil predmetný poplatok týmto
spôsobom, pokiaľ by sledoval úmysel uložiť jeho zaplatenie vždy podávateľovi námietok.
47. Vzhľadom na to, že v danom prípade niet pochybností o tom, že ide o poplatok
za konanie, je potrebné nevymedzenie subjektu poplatkovej povinnosti charakterizovať ako
medzeru v zákone z nedostatku právnej regulácie. Ústavný súd podotýka, že o medzeru
v zákone ide vtedy, ak zákon neobsahuje úpravu, ktorú by na základe účelu normy, v súlade
s východiskovými cieľmi zákonodarcu alebo v zmysle všeobecnej súvislosti zákona mal
zahŕňať. Jej vznik v tomto prípade zrejme súvisí so snahou zákonodarcu zjednodušiť
procesnú obranu povinného v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia. Ten sa
totiž pôvodne mohol proti exekúcii brániť podaním žaloby. Od tejto možnosti ale
zákonodarca následne upustil a upravil právo povinného brániť sa proti konaniu vznesením
námietok proti exekúcii priamo v exekučnom konaní.
48. Výkladu, ku ktorému sa vo svojich vyjadreniach priklonili ostatní účastníci
konania, a to vychádzajúc z účelu predmetného poplatku, bráni predovšetkým skutočnosť,
že tento účel možno dosiahnuť i pri odlišnom vymedzení osoby poplatníka. Nepochybne by
to tak bolo napr. v prípade, ak by bol poplatníkom ten účastník, ktorý v konaní
o námietkach nemal úspech. Pokiaľ by totiž zákonodarca vymedzil predmetný poplatok tým
spôsobom, že k jeho plateniu dochádza až po rozhodnutí o týchto námietkach, a jeho
účelom malo byť predovšetkým premietnutie sa do úvahy povinného, či námietky
(po zvážení svojich šancí na úspech) podá alebo nie, potom je opodstatnené, aby namiesto
povinného, ktorý bol so svojimi námietkami úspešný, tento poplatok platil navrhovateľ
exekúcie. Tým by bol nakoniec naplnený i účel poplatku spočívajúci v náhrade výdavkov
štátu. Je teda zrejmé, že napadnutá právna úprava môže byť doplnená viacerými spôsobmi
bez toho, aby tým bol znemožnený ňou sledovaný účel. Nejde pritom o triviálnu situáciu,
keď by absenciu slovného vyjadrenia adresáta v určitom ustanovení bolo možné nahradiť
bez akýchkoľvek pochybností systematickým výkladom, teda jeho vyvodením z iného
súvisiaceho ustanovenia, ako vo svojom vyjadrení poukazom na niektoré iné ustanovenia
naznačovala národná rada.
49. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania daní a poplatkov zásadný význam.
Ich ustanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu do vlastníckeho práva
poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu, ktorý je natoľko
všeobecný, že je ním možné odôvodniť povinnosť platiť daň či poplatok u rôznych
subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že ich náležitosti nemožno vyvodiť, ale len
určiť, je len ťažko predstaviteľné, aby o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by
totiž rozhodovať na základe uváženia, ktorého hlavným kritériom by bola účelnosť
z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom
vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej matérie ho výslovne vylučuje aj čl. 59 ods. 2
ústavy, podľa ktorého je národná rada jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť
zákonom dane a poplatky. Len prostredníctvom jej rozhodnutia tak môže byť legitimovaná
určitá daňová alebo poplatková povinnosť, pričom táto požiadavka sa vzťahuje i na všetky
jej jednotlivé prvky, určenie poplatníka nevynímajúc. Zákon zároveň poskytuje ochranu
dotknutému jednotlivcovi, pretože ten môže na jeho základe tento zásah predvídať a súčasne
sa môže domáhať ochrany v prípade, ak by jemu ustanovená povinnosť bola v rozpore
so zákonom.
50. Uvedené neznamená, že by bolo v prípade súdnych poplatkov vylúčené
akékoľvek uváženie. Jeho medze, ktorými treba rozumieť predovšetkým účel a rozhodujúce
kritéria na jeho uplatnenie, však musia byť dostatočne určité, aby vylúčili svojvôľu,
a prostredníctvom odôvodnenia umožňovali jeho kontrolu. Ako príklad je možné uviesť
posúdenie otázky, či sú v konkrétnom prípade dané podmienky na úplné alebo čiastočné
oslobodenie účastníka konania od súdnych poplatkov so zreteľom na jeho pomery.
V takomto prípade je uváženie sudcu plne opodstatnené. Nejde totiž viac o nahrádzanie
národnej rady pri vlastnom rozhodnutí o účelnosti ustanovenia poplatku niektorému
z účastníkov, ale o hľadanie spravodlivej rovnováhy, aby daná poplatková povinnosť
neznamenala vylúčenie možnosti účastníka konania účinne brániť svoje práva.
Z porovnateľných dôvodov, teda so zreteľom na nevyhnutnosť vyvažovania proti sebe
stojacich záujmov účastníkov možno považovať za ústavne akceptovateľnú právomoc súdu
rozhodnúť podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch o tom, či poplatok
za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatia obaja účastníci alebo
len jeden z nich.
51. Absencia zákonného vymedzenia poplatníka viedla súdy k vlastnému
vysporiadaniu sa s otázkou, proti komu vlastne poplatková povinnosť smeruje, pričom
aj účastníci konania vo svojich vyjadreniach stručne konštatovali existenciu ustáleného
prístupu súdov, podľa ktorého je v prípade podania námietok proti exekúcii poplatníkom
povinný. Ústavný súd však zastáva názor, že predmetnú medzeru v zákone nemožno
odstrániť tým, že sa súdna judikatúra prikloní k jednej z viacerých možností, ktoré
so zreteľom na jeho účel prichádzajú do úvahy. Z pohľadu povinného v exekučnom konaní
by totiž nedošlo k ustanoveniu jeho poplatkovej povinnosti zákonom alebo na základe
zákona, ale naopak, mimo (hoci neúplný) zákonný rámec [porovnaj PL. ÚS 19/09, bod 69
ods. 3], ktorý o osobe poplatníka mlčí. Takéto ustanovenie právnej povinnosti by bolo
v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy, a tým i s čl. 20 ods. 1 ústavy.
52. Právna úprava, ktorá ustanoví poplatkovú povinnosť bez toho, aby určila, kto je
jej adresátom, nemá žiadne rozumné opodstatnenie a svojou existenciou naopak vytvára
priestor na postup štátnych orgánov vybočujúci z medzí zákona. V prípade predmetnej
poplatkovej povinnosti sa tento nedostatok premieta i do pretrvávajúcich výkladových
problémov, ktoré neumožňujú prijať záver o existencii jednotného súdneho výkladu
napadnutej položky. Ústavný súd v tejto súvislosti vychádza z vlastných poznatkov
o rozhodovacej praxi súdov, ktoré získal nielen z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr.
III. ÚS 1/04, IV. ÚS 341/04, I. ÚS 357/08, II. ÚS 370/09), ale i zoznámením sa s približne
50 rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011
do marca 2012, ktoré sú verejne prístupné na webových stránkach ministerstva
˂http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudne-rozhodnutia/Sudne-rozhodnutia.aspx ˃.
53. Ich vyhodnotenie má len orientačný charakter, pretože ich výber bol obmedzený
na vyhľadané sprístupnené rozhodnutia, ktorými bolo buď priamo rozhodované
o povinnosti uhradiť tento poplatok alebo ktorých predmet s touto povinnosťou úzko súvisel
(napr. uznesenia, ktorými bolo zastavené konanie o námietkach proti exekúcii v dôsledku
nezaplatenia poplatku), a teda nebol vytvorený na základe žiadnej inej
(a reprezentatívnejšej) metodiky výberu. Z ich obsahu je však zrejmé, že i po uplynutí viac
než desiatich rokov od zavedenia tohto poplatku existuje v judikatúre súdov odlišný výklad,
pokiaľ ide o samotnú povahu poplatku, teda či ide o poplatok za podanie námietok alebo
za konanie o nich. Prevažná väčšina rozhodnutí vychádzala z predpokladu, že poplatníkom
je vždy povinný, z čoho niektorí sudcovia vyvodili záver o vzniku poplatkovej povinnosti
podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkov už podaním návrhu (napr. uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 544/2011 z 31. októbra 2011, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoE 21/2012 zo 14. marca 2012, uznesenie Okresného
súdu Trnava sp. zn. 22 Er 134/2010 z 29. októbra 2011, uznesenie Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 7 Er 1464/2011 zo 7. februára 2012; v prípade uznesenia
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 Er 53/2009 z 15. novembra 2011 bol povinný
vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku po podaní námietok, keďže však tento poplatok
nezaplatil, bola mu predmetná povinnosť uložená dodatočne po rozhodnutí vo veci samej),
čím tento poplatok fakticky interpretovali ako poplatok za tento úkon. Iné súdy, naopak,
vychádzali dôsledne z toho, že ide o poplatok za konanie, a vznik poplatkovej povinnosti
spájali s rozhodnutím súdu v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) zákona o súdnych poplatkoch.
Za poplatníka pritom v podstate vždy určili povinného, a to bez ohľadu na to, či bol
so svojimi námietkami úspešný alebo nie (napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 16 CoE 225/2011 z 25. októbra 2011, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoE 55/2011 z 29. februára 2012, uznesenie Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 4 Er 1656/2010 z 12. decembra 2011; uznesením Okresného súdu Žilina
sp. zn. 20 Er 3843/2010 zo 7. novembra 2011 bola táto povinnosť s poukazom na účel
poplatku uložená oprávnenému). Táto ambivalentnosť súdnej praxe svedčí o tom, že
zodpovedanie otázky, aký účel sledoval zákonodarca zavedením tohto súdneho poplatku
práve týmto spôsobom, zďaleka nie je jednoduché či bezproblémové. Vo svojich
dôsledkoch sa ale prenáša na fyzické osoby a právnické osoby v podobe rozdielneho
zaobchádzania, keď v závislosti na prístupe jednotlivých súdov musia niektorí povinní
zaplatiť poplatok po podaní návrhu, pričom jeho nezaplatenie má (po neúspešnej výzve)
za následok zastavenie konania, a niektorí až po rozhodnutí o námietkach, a to pod hrozbou
vymáhania bez ohľadu na to, či k začatiu konania o nich nedošlo len v dôsledku pochybenia
povinného (napr. ak jeho podanie bolo vlastne návrhom na zastavenie konania alebo len
vyjadrením k zaslanému upovedomeniu o začatí exekúcie).
54. Všetky tieto skutočnosti tak odôvodňujú záver, že položka 13 písm. b)
Sadzobníka súdnych poplatkov nespĺňa ústavou ustanovené požiadavky určitosti
a predvídateľnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom uloženia poplatkovej povinnosti,
pričom tieto nedostatky nemožno so zreteľom na čl. 59 ods. 2 ústavy odstrániť ani ustálenou
súdnou praxou. Napadnutá položka preto podľa ústavného súdu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1
V.D
Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
55. Uvedený záver o neurčitosti napadnutej položky sa premieta i do rozsahu,
v akom mohol ústavný súd preskúmavať jej ústavnosť z hľadiska ďalších krajským súdom
uplatnených námietok. Tie vychádzali z predpokladu, že poplatníkom predmetného
poplatku je vždy povinný, ktorý však nemá oporu v zákonnej úprave a nemožno ho
považovať za súčasť preskúmavanej právnej normy. Napriek tomu nestráca ich prieskum
opodstatnenie, pokiaľ sa týka širšej otázky, či konanie o námietkach proti exekúcii vôbec
(a prípadne za akých podmienok) môže byť predmetom súdneho poplatku, a to so zreteľom
na to, že sa podstatným spôsobom dotýka práva povinného na súdnu ochranu. Práve v tejto
súvislosti nakoniec namietal nesúlad napadnutej položky s čl. 46 ods. 1 ústavy
i navrhovateľ.
56. Ústavný súd v minulosti opakovane uviedol, že nútený výkon súdnych a iných
rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, PL. ÚS 56/07). Obsahom týchto ustanovení je povinnosť štátu,
aby v rámci súdnej alebo inej právnej ochrany umožnil účinný spôsob výkonu súdnych
rozhodnutí a súčasne zabezpečil, že v príslušnom type konania budú ústavou zaručené práva
jeho účastníkov. Samotné exekučné konanie (a náklady s ním spojené) nemožno ponímať
vo vzťahu k povinnému ako sankciu, ktorú musí strpieť bez ohľadu na to, či pred jeho
začatím splnil svoj záväzok alebo nie. Jeho priebeh nemôže byť založený na existencii
nevyvrátiteľnej domnienky trvania práva, v prospech ktorého svedčí príslušný exekučný
titul. Naopak, povinný musí mať vždy účinnú možnosť preukázať, že splnil svoj záväzok
ešte predtým, než došlo k jeho začatiu. Jedným z jeho procesných práv preto vždy musí byť
právo vyjadriť sa k návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj predkladať dôkazy v prospech
svojich tvrdení. Len v takomto prípade môže toto konanie obstáť z hľadiska uvedených
ústavných ustanovení.
57. Konanie o námietkach proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku je
integrálnou súčasťou exekučného konania a z hľadiska ústavných záruk procesných práv
účastníkov konania ho nemožno posudzovať izolovane. Až prostredníctvom námietok sa
môže povinný prvýkrát vyjadriť k návrhu na vykonanie exekúcie a procesne relevantným
spôsobom spochybniť jeho dôvodnosť. Po vzniku exekučného titulu totiž, ako to predvída
ods. 1 uvedeného ustanovenia, mohli nastať okolnosti, ktoré buď spôsobili zánik
vymáhaného nároku (typicky napríklad zaplatenie dlhu), alebo bránia jeho vymáhateľnosti,
prípadne sú dané iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Vyhovenie námietkam
v zmysle § 50 ods. 5 prvej vety Exekučného poriadku je navyše obligatórnym dôvodom
zastavenia exekučného konania.
58. Ustanovenie čl. 59 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
nevylučuje, aby predmetom poplatkovej povinnosti bol určitý úkon účastníka súdneho
konania, alebo dokonca len časť súdneho konania. V prípade konania o námietkach proti
exekúcii je však nevyhnutné reflektovať jeho súvislosť s exekučným konaním ako celkom
a s možnosťou jeho účastníkov uplatňovať v jeho rámci svoje ústavou garantované práva.
Odhliadnuc od fiškálneho účelu tohto poplatku, ktorý je prítomný vždy, je možné
identifikovať jeho regulačnú funkciu, ktorá má obmedziť bezdôvodné uplatňovanie
námietok, a tým zvýšiť efektívnosť exekučného konania, pokiaľ ide o jeho dĺžku.
Vo všeobecnosti je pritom nepochybne možné označiť za legitímne, ak sa výška poplatku
za konanie či všeobecne trovy konania odvíjajú od jeho priebehu, teda i od toho, či boli
v rámci neho uplatnené určité procesné prostriedky, ak je s nimi spojené začatie čiastkového
konania pred súdom, ktoré by inak nebolo nevyhnutné. Na druhej strane však nemožno
opomenúť, že námietky proti exekúcii sú jediným prostriedkom, ktorý má povinný na účel
ochrany svojich práv v exekučnom konaní po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, pokiaľ
nastala jedna zo situácií uvedených v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Inými slovami, sú
jediným prostriedkom, ktorým je zabezpečované jeho právo vyjadriť sa k predmetu
exekučného konania, teda konania, ktoré sám neinicioval a v ktorom je rozhodované o jeho
právach a povinnostiach.
59. Ústavný súd zastáva názor, že na rozdiel od podania návrhu, ktorým sa začína
určité súdne konanie, nemôže byť samotná možnosť účastníka vyjadriť sa k jeho predmetu
podmienená zaplatením súdneho poplatku ani touto formou dodatočne sankcionovaná.
Námietky proti exekúcii navyše predstavujú jediný procesne relevantný spôsob vyjadrenia
sa k návrhu, na základe ktorého môže byť voči povinnému nariadená exekúcia, ktorá je
z povahy veci zásahom do jeho základných práv a slobôd. Už táto skutočnosť vylučuje, aby
bola poplatková povinnosť vždy spojená len s ich uplatnením, nemajúc väzbu na konanie
ako celok (napríklad so zreteľom na úspech vo veci). Nie je pritom podstatné, či k naplneniu
základného práva dochádza „iba“ formou vyjadrenia sa v určitom prebiehajúcom konaní
alebo formou podania opravného prostriedku, na ktorý nadväzuje určité ucelené čiastkové
súdne konanie, ako to je v danej veci. Z hľadiska práv dotknutého účastníka totiž medzi
oboma formami nie je žiaden významný obsahový rozdiel.
60. Zákonodarca môže súdny poplatok stále širokým spôsobom ustanoviť tak, aby
reflektoval skutočnosť, že v dôsledku námietok musí vo veci rozhodovať súd, a nie
exekútor, tento poplatok ale nemôže mať fakticky povahu poplatku za vyjadrenie sa k veci
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože by zasahoval do samotnej podstaty týmto článkom
zaručeného práva, aby sa každý vo svojej veci „mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom“. Tým by sa dostal tiež do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý takto intenzívny
zásah do základných práv vylučuje. Práve takýto účinok by mal tento poplatok i v prípade,
že by bol ustanovený za konanie (a nie za úkon), pokiaľ by jeho výlučným poplatníkom bol
práve podávateľ námietok.
61. Treba zdôrazniť, že napadnutá položka neustanovuje osobu poplatníka a jeho
určenie tak fakticky ponecháva súdom, čo je, ako už bolo uvedené, v rozpore s čl. 1 ods. 1
ústavy. Svojou neurčitosťou ale vytvorila priestor na prevažujúcu prax súdov, ktoré napriek
tomu, že sa rozchádzali v samotnom hodnotení povahy poplatku, teda či ide o poplatok
za úkon alebo za konanie, ustanovovali predmetnú poplatkovú povinnosť výlučne
podávateľovi námietok. Vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy nemožno predmetný nedostatok
právnej úpravy odstrániť ani formou ústavne konformného výkladu, pretože súdy by i tak
museli na základe vlastnej úvahy o účelnosti ustanoviť pravidlo, podľa ktorého bude osoba
poplatníka určená. K takémuto ustanoveniu je však oprávnený len zákonodarca.
62. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver, že napadnutá položka umožňuje
neprípustným spôsobom obmedziť právo účastníka konania vyjadriť sa k prerokúvanej veci,
hoci je rozhodované o jeho právach a povinnostiach. Je preto v rozpore s čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.E
Ďalšie námietky
63. Pokiaľ ide o posúdenie navrhovateľom namietaného nesúladu napadnutej
položky z hľadiska výšky poplatku so zásadou rovnosti zbraní v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy,
touto námietkou sa už ústavný súd nezaoberal. Výšku poplatku by totiž musel posudzovať
s ohľadom na osobu jeho poplatníka, ktorú zákon neustanovuje. Priestor na vyjadrenie sa
k tejto otázke ale nemôže vytvoriť ani poukaz na doterajšiu prevažujúcu súdnu prax. Tá síce
za poplatníka považovala povinného, ako však už bolo uvedené, takýto stav taktiež nebol
v súlade s ústavou. Keďže za týchto okolností sa stala uvedená námietka bezpredmetnou,
ústavný súd rozhodol o tejto časti návrhu tak, že jej nevyhovel.
V.
Záver
64. Vychádzajúc zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd v závere konštatuje, že
položka 13 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1,
čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 125 ods. 3
ústavy a § 41a zákona o ústavnom súde tak toto ustanovenie stráca účinnosť dňom
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka
zákonov“). Národná rada je povinná uviesť toto ustanovenie do súladu s ústavou,
ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom
ustanoveným zákonom. Ak tak neurobí, stratí toto ustanovenie platnosť po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
65. Ústavný súd zdôrazňuje, že tento nález nezakladá nárok na vrátenie alebo
náhradu zaplatených súdnych poplatkov podľa napadnutej položky. Všetky právoplatné
rozhodnutia, ktorými bola predmetná poplatková povinnosť stanovená, zostávajú v zmysle
§ 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde nedotknuté. Tým, samozrejme, nie je vylúčená
možnosť domáhať sa ich zrušenia zákonom ustanovenými procesnými prostriedkami.
Povinnosti zaplatiť tento poplatok, ktoré neboli splnené, však po vyhlásení tohto nálezu
v Zbierke zákonov nemožno nútene vymáhať.
66. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka (týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012