Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 109/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,

Jána Lubyho, Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa a Rudolfa Tkáčika o návrhu

Krajského súdu v Prešove, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. E. Š., na vyslovenie

nesúladu položky 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom

konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

s , , a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Položka 13 písm. b) v časti I prílohy Poplatky vyberané v občianskom súdnom

konaní (Sadzobníka súdnych poplatkov)

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

n i e j e v súlade s , a

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Zhrnutie návrhu na začatie konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. novembra

2010 doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský

súd“) na vyslovenie nesúladu položky 13 písm. b) tvoriacej časť I prílohy Poplatky

vyberané v občianskom súdnom konaní [Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej

aj „sadzobník“ alebo aj „napadnutá položka“ alebo aj „napadnuté ustanovenie“)] zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s , , a (ďalej

len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“).

2. V konaní vedenom pod sp. zn. rozhoduje navrhovateľ o odvolaní

povinného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-154 z 25. januára 2010, ktorým mu bolo na základe napadnutej položky

uložené zaplatiť poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii v sume 16 596,50 €.

Z návrhu vyplýva, že okresný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedený poplatok bol

ustanovený v súlade s položkou 13 písm. b) sadzobníka, a preto by mal uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdiť. Keďže však dospel k záveru, že napadnutá položka nie je v súlade

s niektorými ustanoveniami a dohovoru, podal predmetný návrh a uviedol k nemu

ďalej uvedené dôvody.

I.A

Neurčitosť napadnutej položky v dôsledku nevymedzenia poplatníka súdneho

poplatku

3. Navrhovateľ sa domnieva, že z platnej právnej úpravy zákona o súdnych

poplatkoch nie je zrejmé, kto je poplatníkom poplatku za konanie súdu o námietkach proti

exekúcii podľa položky 13 písm. b) sadzobníka. ustanovuje

vo svojom § 2 ods. 1, kto je poplatníkom súdneho poplatku. Vzhľadom na to, že písm. b)

až písm. e) tohto ustanovenia sa exekúcie zjavne netýkajú a písm. f) označuje poplatníka len

v prípade konania o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, prichádza v prípade

napadnutej položky do úvahy len písm. a) predmetného ustanovenia, ktoré za poplatníka

označuje navrhovateľa. Toto ustanovenie však dopadá len na prípady, v ktorých ide

o „poplatok z návrhu“, kým napadnutá položka ustanovuje „poplatok za konanie“ (porov.

). Podľa zákona o súdnych

poplatkoch vzniká poplatková povinnosť vo všetkých prípadoch neuvedených v písm. a)

až písm. g) právoplatným uznesením súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť súdny poplatok

uložila, čo v spojení s § 1 ods. 1 a § 12 tohto zákona znamená, že sa o tejto povinnosti musí

rozhodnúť vždy, keď tu existuje spôsobilý poplatkový úkon a rozhodlo sa vo veci samej.

Tak je to aj v prípade predmetného súdneho poplatku podľa napadnutej položky, ktorého

zaplatenie musí súd uložiť v súvislosti s rozhodnutím o námietkach proti exekúcii.

Vzhľadom na absenciu vymedzenia osoby poplatníka v § 2 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch však nie je zrejmé, komu má byť táto povinnosť uložená.

4. Možnosť, aby súd vydal uznesenie o súdnom poplatku, v ktorom neuvedie

žiadneho poplatníka, označuje navrhovateľ za absurdnú. Riešenie by preto mohol

predstavovať výklad zachovávajúci zmysel súdneho poplatku, ktorým je zaťažiť toho, kto

poplatkový úkon vyvoláva alebo z neho má prospech, aspoň čiastočnou úhradou nákladov,

ktoré v tejto súvislosti vznikli. Zákon však neurčuje, kto je poplatníkom tohto poplatku, ani

spôsob, na základe ktorého by ho súd mohol určiť. Na základe § 2 ods. 1 písm. a) zákona

o súdnych poplatkoch per analogiam by síce bolo možné dospieť k záveru, že poplatníkom

je podávateľ námietok, teda povinný, čo napokon zodpovedá i bežnej súdnej praxi, tento

záver je však pre bežného adresáta napadnutého ustanovenia v spojení s § 1 ods. 1 tohto

zákona absolútne nepredvídateľný. Z hľadiska prípadného ďalšieho prieskumu inštančne

vyšších súdov ho navyše možno označiť za arbitrárny, pretože rovnakými postupmi by bolo

možné dospieť i k iným záverom. Napr. analogickým výkladom § 2 ods. 2 a 4 zákona

o súdnych poplatkoch by bolo možné za poplatníka predmetného poplatku určiť toho

účastníka, ktorý bol v konaní o námietkach proti exekúcii neúspešný. Napadnutú položku

tak možno vyložiť diametrálne odlišným spôsobom. Z toho plynúca neistota pre účastníkov

konania je pritom natoľko zásadná, že ju nemožno prekonať výkladom uvedených

predpisov. Napadnuté ustanovenie je preto podľa navrhovateľa v rozpore so zásadou

právneho štátu vyjadrenou v , ktorá vyžaduje presnosť a jednoznačnosť

právnych noriem (porov. , tiež nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky sp. zn. ) a predvídateľnosť ich obsahu. Rovnaké závery

možno vztiahnuť i na súdny poplatok podľa položky 9a sadzobníka, ktorá sa však

prerokúvanej veci netýka.

I.B

Neprimerané obmedzenie práva povinného na prístup k súdu

5. Navrhovateľ vo svojej ďalšej argumentácii namieta nesúlad napadnutého

ustanovenia so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 13

ods. 4 a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Za jeden

z cieľov obmedzenia tohto práva považuje riešenie konfliktu dvoch základných práv,

prípadne konfliktu medzi navzájom protistojacimi základnými právami viacerých osôb.

Za typický príklad pritom označuje i základné právo na súdnu ochranu v klasickom

sporovom konaní, ktoré svedčí obom proti sebe stojacim stranám. Keďže jeho obsahom je

i právo na to, aby súd rozhodol podľa platnej a účinnej normy, je prirodzené, že reálnym

výsledkom činnosti súdu je zo subjektívneho hľadiska priznanie práva jednému

a odmietnutie priznania práva druhému účastníkovi. Tento protichodný záujem oboch strán

a praktické ťažkosti s tým spojené, najmä záťaž pre súdnu sústavu, odôvodňujú vytváranie

určitých prekážok pri výkone tohto práva, aby jeho zabezpečenie štátom bolo možné

v rozumných medziach a tiež v primeraných lehotách. Jednou z nich sú súdne poplatky,

ktoré v zásade možno považovať za akceptovateľnú prekážku prístupu k súdu i z hľadiska

čl. 6 ods. 1 dohovoru [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) z 13. júla 1995 vo veci sťažnosti č. 18139/91 – Tolstoy-Miloslavsky proti

Spojenému kráľovstvu], hoci ich konkrétna výška a fáza konania, v ktorej sa majú zaplatiť,

môžu predstavovať jeho porušenie.

6. V prípade exekúcie platí, že z hľadiska zásahov do chránených

základných práv ide o najexponovanejšiu časť civilného procesu, keďže akékoľvek

pochybenie sa podľa okolností môže prejaviť v neoprávnenom zásahu do základného práva

na súkromie v zmysle či na ochranu majetku v zmysle .

Obmedzenie práva na súdnu ochranu na strane povinného preto zo strany zákonodarcu

vyžaduje citlivý prístup, čo platí obzvlášť v situácii, keď o tom, či sa exekúcia začne,

rozhoduje súd v zmysle zásady prísnej formálnej legality exekučného konania len

na základe tvrdení a dôkazov oprávneného, t. j. navrhovateľa exekúcie. Námietky

povinného podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) predstavujú

prvý úkon exekučného konania, ktorým sa povinný môže proti exekúcii brániť, pričom

nemožno vylúčiť, že v okamžiku, kedy ich povinný bude môcť podať, už voči nemu budú

vykonávané zabezpečovacie úkony. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ tvrdí, že zaťaženie

námietok proti exekúcii súdnym poplatkom je závažným zásahom do základného práva na

súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý je podľa jeho názoru, ako uvádza vo svojej

ďalšej argumentácii, neprimeraný z hľadiska testu primeranosti.

7. Navrhovateľ nepovažuje za zrejmý ani účel predmetného súdneho poplatku.

Predovšetkým mu nie je známy žiaden dôvod, na základe ktorého by konanie o námietkach

malo byť natoľko odlišné od konania o udelenie poverenia exekútorovi, aby bolo zaťažené

súdnym poplatkom vo výške 6 % zo sumy vymáhaného nároku. Konanie o zastavenie

exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktoré môže slúžiť rovnakému účelu, pritom nie

je spoplatnené vôbec, hoci jediný podstatný rozdiel medzi nimi je, že nemá odkladné

účinky. Z uvedených dôvodov sa navrhovateľovi javí, že cieľom súdneho poplatku nie je

vytváranie rozumnej rovnováhy medzi uplatňovaním základných práv jedného alebo

druhého účastníka exekučného konania, ale odrádzanie povinného od podania námietok,

a tým zabezpečenie „efektívnosti“ exekúcie. Efektívnosť a legalita výkonu štátnej moci

však v právnom štáte podľa navrhovateľa vždy boli vo vzájomnom rozpore. Legalita bráni

efektívnosti, pretože umožňuje každému z účastníkov brániť sa proti rozhodnutiu vo svoj

prospech, a tým odďaľovať nastúpenie jeho účinkov, ktoré by však v prípade jeho

nesprávnosti mohli znamenať nezákonný zásah do jeho práv. Uprednostnenie efektívnosti,

t. j. rýchly a dôsledný postup naopak vytvára stav, ktorého náprava môže byť v skutočnosti

nemožná alebo ťažká. V nadväznosti na to nemožno podľa názoru navrhovateľa v právnom

štáte priznať jednému ústavne chránenému záujmu, konkrétne záujmu na efektívnom

vymožení nároku, absolútnu prednosť pred iným ústavne chráneným záujmom, ktorým je

právna ochrana povinného pred nezákonnou exekúciou. Zákonodarca musí nájsť medzi

týmito požiadavkami rovnováhu.

8. Konštrukcia súdneho poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii vychádza

z pohľadu navrhovateľa mlčky z predpokladu, že väčšina dlžníkov bezdôvodne platiť

nechce, i keď má z čoho. Pre tento predpoklad neexistujú žiadne relevantné podporujúce

zistenia, ktoré by bolo možné nájsť v dostupných parlamentných materiáloch

k Exekučnému poriadku či jeho neskorším novelizáciám. I keby ho teoreticky bolo možné

uznať za pravdivý v dobe prijatia Exekučného poriadku v roku 1995, keď dochádzalo

k výraznejšiemu rozvoju súkromného podnikania, na ktorý nebolo pripravené ani

ekonomické a právne prostredie, ani štátne orgány, po viac než 15 rokoch „efektívnej“

činnosti exekútorov nie je takýto predpoklad namieste. Navrhovateľ považuje odradenie

povinného od podania námietok za cieľ sám osebe bez väzby na iný sledovaný cieľ a účel,

v dôsledku čoho je podľa neho ustanovenie predmetného poplatku neprimeraným

a samoúčelným obmedzením prístupu povinného k súdu.

I.C

Porušenie princípu rovnosti zbraní

9. Podľa názoru navrhovateľa možno medzi oblasti súdneho konania, v ktorých musí

byť zabezpečená rovnosť účastníkov (rovnosť zbraní) v zmysle a

ods. 1 dohovoru, zaradiť i oblasť súdnych poplatkov. V zásade by tak mali byť s typovo

podobnými procesnými úkonmi účastníkov určitého súdneho konania spojené rovnaké

povinnosti i pokiaľ ide o poplatkové otázky, pričom ich prípadný rozdiel by mal byť

rozumne a ústavne konformne odôvodniteľný ( per analogiam).

10. V exekučnom konaní sú účastníkmi oprávnený a povinný. Podľa § 2 ods. 1

písm. f) je oprávnený poplatníkom súdneho poplatku

za udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, ktorý podľa položky 13 písm. a) sadzobníka

predstavuje sumu 16,50 €. Naproti tomu je povinný– hoci, ako už bolo vyložené, je zákon

v tomto smere absolútne neurčitý – zaťažovaný poplatkom za konanie o námietkach podľa

písm. b) rovnakej položky, ktorého výška je 6 % vymáhaného nároku, najmenej 66 €,

najviac 16 596,50 €. Z uvedeného vyplýva, že kým oprávnený je zaťažený v exekúcii len

16,50 € poplatkom, povinný je zaťažený poplatkom, ktorého spodná hranica je štyrikrát

a horná hranica 1000-krát vyššia ako poplatok oprávneného. Takýto hrubý a nápadný

nepomer medzi poplatkami za obsahovo podobný procesný úkon (návrh na vykonanie

exekúcie – námietky ako obrana proti exekúcii) podľa názoru krajského súdu prima facie

odporuje princípu rovnosti účastníkov podľa .

11. Táto situácia je navyše raritná v celom našom procesnom práve, pretože zákon

o súdnych poplatkoch je v zásade postavený na myšlienke, že poplatok znáša ten, kto

činnosť súdu žiada alebo kto z nej má prospech. Je nesporné, že z exekúcie vykonávanej

síce exekútorom, ale na základe poverenia súdu má prospech oprávnený, ktorý navyše

aj činnosť súdu v exekúcii ako prvý požaduje. Námietky povinného len reagujú na procesný

úkon oprávneného. V občianskom súdnom konaní je poplatková povinnosť zásadne

postavená na rovnakom všeobecnom princípe, keď poplatníkom je zásadne žalobca

(navrhovateľ) podľa . Žalovaný (odporca)

je v zásade poplatníkom len v prípade podania odporu proti platobnému rozkazu [resp.

námietok proti zmenkovému (šekovému) platobnému rozkazu], ktorý je kvalifikovanou

obranou, čo je právna úprava, o ústavnosti ktorej má navrhovateľ tiež pochybnosti, a potom

v prípade neúspechu v konaní, prípadne vtedy, ak je žalobca (navrhovateľ) od poplatkov

oslobodený. V prípade, že je poplatok v niektorých osobitných položkách ustanovený

za konanie, sú poplatníkmi spravidla všetci účastníci v určitých pomeroch (napr. pri

vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov). Uvedená zásadná nerovnosť

umocnená i výškou poplatku za konanie o námietkach nebola zákonodarcom vysvetlená

a nenachádza podľa názoru navrhovateľa žiadne ústavne prijateľné odôvodnenie. Z týchto

dôvodov je napadnutá položka podľa krajského súdu v rozpore s i s

ods. 1 dohovoru.

II.

Priebeh konania

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna

2. novembra 2011 a uznesením č. k. -8 ho prijal na ďalšie konanie.

13. Ešte predtým, než ústavný súd prikročil k jeho meritórnemu prerokovaniu,

si podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyžiadal

stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vlády

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“).

14. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol podľa

so súhlasom účastníkov a vedľajšieho účastníka, že od neho upustí.

III.

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

15. Národná rada Slovenskej republiky, ktorá sa k návrhu vyjadrila prostredníctvom

jej predsedu listom z 13. decembra 2011, sa nestotožnila s námietkou neurčitosti

napadnutého ustanovenia. Zastáva totiž názor, že napriek absencii výslovného vyjadrenia

adresáta predmetnej poplatkovej povinnosti možno túto osobu dostatočne presne

a nearbitrárne vyvodiť z účelu zákona a celkového kontextu právnej úpravy, ako to napokon

od 1. januára 2001, keď nadobudol účinnosť „zákon doplňujúci napadnutú položku

do prílohy Exekučného poriadku“, robia ústavne konformne okresné súdy. S absenciou

výslovnej formulácie adresáta právnej normy, ktorá nevyvoláva rozumné pochybnosti

o tom, kto ním je, sa napokon možno v právnom poriadku bežne stretnúť. Ako príklad

národná rada uvádza

Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa „poplatok

vypočíta...“, o vyznamenaniach Slovenskej republiky

v znení , podľa ktorého „Rad Ľudovíta Štúra sa udeľuje občanom

Slovenskej republiky...“ a pod. V týchto prípadoch pritom možno prostredníctvom

posúdenia príslušného ustanovenia v kontexte s ostatnými ustanoveniami uvedených

právnych predpisov dostatočne spoľahlivo ustáliť, kto je nositeľom práv alebo povinností.

K tomu napokon došlo i v tomto prípade, keď okresné súdy podľa ustáleného postupu

považujú za adresáta poplatkovej povinnosti povinného, ktorý uplatňuje námietku proti

exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku.

16. Pokiaľ ide o otázku primeranosti zásahu do právnej integrity povinného, národná

rada upozorňuje, že účelom exekučného konania a jeho cieľom je uspokojiť pohľadávku

oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,

prípadne vyplýva z notárskej exekučnej zápisnice alebo iných zákonom ustanovených

vykonateľných dohôd. Oprávnený je zaťažený povinnosťou urobiť prísne formalizovaný

a kvalifikovaný právny úkon, a to podať riadny a úplný návrh na vykonanie exekúcie.

Jednou z jeho obligatórnych náležitostí je pritom tvrdenie, že povinný dobrovoľne nesplnil

povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím, ktoré treba doplniť rovnopisom

rozhodnutia (či iným zákonom uznaným exekučným titulom) opatreným potvrdením o jeho

vykonateľnosti. Podľa stanoviska národnej rady ak žalobca úspešne unesie dôkazné

bremeno a bremeno tvrdenia o existencii svojho právneho nároku, ktoré naproti tomu nie je

povinný niesť žalovaný, je len pochopiteľné, že námietky, ktoré majú suspenzívny účinok,

a teda môžu oddialiť realizáciu právoplatne priznaného a v lehote určenej orgánom verejnej

moci nesplneného právneho nároku žalobcu, sú zaťažené príslušnou výškou poplatkovej

povinnosti. Exekučný poriadok vychádza z predpokladu dobrovoľného nesplnenia

vymáhanej povinnosti na plnenie, ktoré sa preto nedokazuje. Exekútor nie je povinný ani

oprávnený ho skúmať pri upovedomení o začatí exekúcie, prípadne ani pri vydávaní

exekučného príkazu. Ak totiž došlo k dobrovoľnému splneniu, je to zákonný dôvod

na úspešné uplatnenie námietok podľa § 50 Exekučného poriadku vedúcich k zastaveniu

exekúcie.

17. Národná rada poukázala aj na to, že je potrebné dôsledne odlišovať exekučné

konanie od konania, ktoré tomuto konaniu predchádza. V priebehu občianskeho súdneho

konania, ktorého výsledkom sú individuálne právne akty, má každá strana sporu možnosť

uplatniť na súde všetky dôkazy, ktoré sú jej dostupné, aby vyvrátila tvrdenia protistrany.

Na základe vykonaného dokazovania následne prvostupňový súd rozhodne, ktorej zo strán

prizná procesný úspech. Každá zo strán sporu má možnosť využiť riadne a poprípade

aj mimoriadne opravné prostriedky, ak sa domnieva, že jej práva boli v konaní pred súdom

nižšieho stupňa porušené. Výsledkom tohto celého procesu zahŕňajúceho dokazovanie

v podobe výsluchu svedkov a listinných dôkazov, prípadne iných dôkazov, ako aj využitia

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, je právoplatné rozhodnutie súdu

priznávajúce nárok žalobcovi (navrhovateľovi), ak je tento úspešný pri preukazovaní jeho

existencie. Žalovaný má teda dostatok procesných možností a prostriedkov na preukázanie,

že žalobca nárok voči žalovanému nemá, poprípade „že ho má v nižšej miere“.

V právoplatnom rozhodnutí súd spravidla ustanoví paričnú lehotu, do uplynutia ktorej je

neúspešný žalovaný povinný uspokojiť právny nárok procesne úspešného žalobcu. Ak sa

tak nestane a žalovaný je v omeškaní s plnením povinnosti, ktorá mu bola uložená

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, má oprávnený právo obrátiť sa na súdneho

exekútora.

18. V prípade exekučného konania ide podľa národnej rady o odlišnú situáciu,

pretože na rozdiel od súdneho konania, u ktorého nie je existencia žalobcovho nároku istá,

je pri začiatku exekučného konania evidentné z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

súdu (resp. iného exekučného titulu), že právny nárok oprávneného existuje. Napokon

žalovaný (procesne neúspešný) má možnosť plniť dobrovoľne v paričnej lehote, pričom

ak tak neurobí, dostáva sa do omeškania, čím vzniká nielen škoda oprávnenému, ale

zároveň zo strany povinného dochádza aj k nerešpektovaniu právoplatného rozhodnutia

súdu ako orgánu verejnej moci. Až potom, ako povinný túto povinnosť nesplní

v predmetnej lehote, nastupuje možnosť žalobcu domôcť sa svojho práva prostredníctvom

súdneho exekútora a núteného výkonu právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré je

exekučným titulom.

19. Exekučný poriadok umožňuje povinnému uplatniť námietky v konaní o nútenom

výkone rozhodnutia, ktoré majú suspenzívny účinok, čo má vplyv na vymožiteľnosť práva

priznaného právoplatným rozhodnutím súdu a dobrovoľne nesplneného povinným. Uvedené

námietky tak majú svoje opodstatnenie, ak napríklad povinný splní svoj peňažný záväzok,

na ktorý ho súd právoplatne zaviazal, po uplynutí paričnej lehoty, pričom medzi jej

uplynutím a oneskoreným plnením povinného sa oprávnený obráti na exekútora. V takom

prípade je namieste, aby povinný uplatnil námietku s tým, že už svoj záväzok splnil. Keďže

ho však nesplnil včas, je táto námietka spoplatnená príslušným poplatkom. Ak by povinný

plnil riadne a včas, vyhol by sa potrebe platiť poplatok z uplatnenia námietky. Z tohto

pohľadu má poplatok stimulovať a motivovať povinného k riadnemu plneniu povinností

uložených mu právoplatným rozhodnutím súdu a možno o ňom uvažovať ako o forme

určitej sankcie, ktorá však podľa presvedčenia národnej rady nastupuje subsidiárne ako

právny následok nesplnenia už uvedenej právnej povinnosti plniť riadne a včas priznaný

právny nárok oprávneného.

20. Výška poplatku je zásadne vymedzená sadzbou 6 % z vymáhaného nároku, a to

s ustanovením dolnej hranice 66 € a hornej hranice 16 596,50 €. Navrhovateľ namieta hornú

hranicu poplatku, k čomu národná rada poznamenáva, že ide o limitáciu poplatkovej

povinnosti, a to práve preto, že ustanovenie hornej a dolnej hranice je vlastne výnimkou

z pravidla, podľa ktorého sa ustanovuje výška poplatku 6 % z vymáhaného nároku. Ak by

bol vymáhaný nárok, čo nie je v obchodnoprávnych veciach vylúčené, v hodnote napríklad

1 milióna alebo až 10 miliónov eur, pričom mnohé právne predpisy umožňujú uložiť

aj vyššiu pokutu, alebo ak by sa na takejto sume dohodli zmluvné strany v rámci zmluvného

plnenia, tak potom z 1 milióna eur je 6 % poplatok 60 000 € a pri vymáhanom nároku

10 miliónov eur by bol až 600 000 €. Zákon v tomto prípade intervenuje a limituje poplatok

hornou hranicou 16 596,50 €, čo je v prvom prípade len 1,65965 % z vymáhaného nároku,

v druhom z neho predstavuje horná hranica poplatku len 0,165965 %.

21. Tým, samozrejme, vzniká otázka, či toto obmedzenie nie je protiústavné

pre neprimeranú ochranu tých, ktorí sú povinní platiť vo väčšom rozsahu, ako tých, ktorí sú

povinní platiť v menšom rozsahu. Mohlo by sa namietať, že v skutočnosti nie je napadnuté

ustanovenie protiústavné z dôvodu neprimeranosti výšky poplatku, ktorá má odradiť

povinného od uplatnenia námietok, ale z presne opačného dôvodu, keďže „veľkí dlžníci“

v skutočnosti platia menej ako tí „malí“. K tomu treba vziať do úvahy i ustanovenie dolnej

hranice, hoci jej ústavnosť navrhovateľ nenamieta. Povinnosť povinného zaplatiť poplatok

66 € vzniká i vtedy, ak je hodnota vymáhaného nároku triviálna, napríklad 100 €. V takom

prípade by bola osoba povinného pri neexistencii dolnej hranice povinná zaplatiť len

poplatok 6 €, pričom v dôsledku dolnej hranice musí zaplatiť poplatok 66 €, čo je 66 %

z vymáhaného nároku. Dolnú hranicu pritom navrhovateľ vôbec nespochybňuje.

22. Poplatok za uplatnenie námietok pri výkone exekúcie nemá podľa národnej rady

odradiť povinného od ich uplatnenia, má ho ale motivovať, aby plnil v paričnej lehote

uvedenej v právoplatnom rozhodnutí súdu. Exekúcia totiž prichádza do úvahy v zásade

vtedy, ak k takémuto dobrovoľnému podvoleniu sa právoplatnému rozhodnutiu súdu

nedochádza zo strany povinného. Toto ustanovenie tak má slúžiť na zabezpečenie možnosti

oprávneného domôcť sa svojho práva. Národná rada sa domnieva, že ustanovenie hornej

hranice nie je protiústavné a je v medziach jej zákonodarnej právomoci.

23. Vo vzťahu ku vzájomnému pomeru poplatku zo žiadosti o udelenie poverenia

súdnemu exekútorovi podľa položky 13 písm. a) sadzobníka v sume 16,50 € a hornej

hranice poplatku za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume 16 596,50 € považuje

národná rada za potrebné opätovne uviesť, že je podstatný rozdiel medzi oboma

poplatkovými povinnosťami. Prvý zo zmienených poplatkov je poplatok z úkonu, ktorým sa

oprávnený domáha núteného výkonu svojho práva, ktoré mu bolo právoplatným

vykonateľným rozsudkom priznané, ale ktoré nebolo zo strany povinného ani v paričnej

lehote riadne a včas uspokojené. Hodnota tohto poplatku sa odvíja od požiadavky, aby sa

oprávnený na exekútora neobracal predčasne a unáhlene v čase, keď sa ešte povinný

nedostal do omeškania. Povinný má naopak povinnosť zaplatiť poplatok najviac do výšky

16 596,50 € práve z dôvodu, aby uplatnil námietky, len ak sú dané dostatočné dôvody

demonštratívne vymenované v exekučnom poriadku a nielen preto, že môže mať prospech

z ich suspenzívneho účinku na priebeh exekučného konania. Ide o zákonodarcom danú

možnosť korigovať priebeh exekúcie so zmenami, ktoré by zásadne ovplyvnili začatie

exekučného konania. Táto skutočnosť však stále nemení nič na tom, že oprávnený sa

prostredníctvom exekučného konania domáha uspokojenia svojho právoplatným rozsudkom

priznaného právneho nároku, ktorý nebol riadne a včas uspokojený povinným, aj keď tento

bol na takéto plnenie zaviazaný perfektným mocenským aktom orgánu verejnej moci.

Predmetný poplatok tak poskytuje zvýšenú ochranu uplatneniu takto priznaného práva.

Nejde pritom o jediný jej prostriedok, k čomu postačuje poukázať napr. na (až) desaťročnú

premlčaciu lehotu podľa v prípadoch, keď sa právo priznalo

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.

24. Národná rada na základe týchto všetkých dôvodov navrhuje nevyhovieť návrhu

na vyslovenie nesúladu napadnutej položky s .

IV.

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

25. Vláda Slovenskej republiky sa v zmysle

vyjadrila k návrhu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“), a to listom ministerky spravodlivosti z 13. decembra 2011.

26. K namietanému nesúladu s vláda uviedla, že v prípade

napadnutej položky možno pri určení osoby poplatníka vychádzať z § 2 ods. 1 písm. a)

, podľa ktorého je poplatníkom navrhovateľ poplatkového

úkonu. Hoci v predmetnom ustanovení je upravený poplatok z návrhu, a nie z konania, je

potrebné prihliadnuť tiež na účel a zmysel tohto súdneho poplatku. Nie je namieste prísne

formálne stotožňovať návrh na uskutočnenie poplatkového úkonu s návrhom na začatie

konania podľa procesných predpisov upravujúcich občianske súdne konanie. Je potrebné

sledovať zmysel tohto ustanovenia a pri jeho výklade použiť teleologický výklad, a nie

výklad prísne gramatický, o čo sa snaží navrhovateľ. Tomuto názoru zodpovedá aj súdna

prax, ktorá ustálila, že poplatníkom v tomto prípade je navrhovateľ poplatkového úkonu,

t. j. povinný, ktorý vzniesol námietky proti exekúcii, preto sa nemožno stotožniť s mienkou

navrhovateľa, že ide o takú závažnú nepresnosť právnej úpravy, ktorá spôsobuje jej nesúlad

s .

27. Napriek uvedenému je potrebné poznamenať, že ministerstvo malo v súvislosti

s pripravovanou novelou Exekučného poriadku v úmysle riešiť aj nejednoznačnosť tejto

normy. Úmyslom predkladateľa bolo zapracovať do návrhu zákona samostatný novelizačný

článok, ktorým by sa menil a dopĺňal , a v jednom

z novelizačných bodov pripraviť nové znenie jeho § 2 ods. 1 písm. f), ktoré by

za poplatníkov v exekučnom konaní označilo oboch účastníkov tohto konania. V dôsledku

skrátenia volebného obdobia národnej rady však nebolo možné včas ukončiť legislatívny

proces.

28. Vláda nesúhlasí ani s námietkou neprimeranosti predmetného poplatku. Účel

súdnych poplatkov je široký a z fiškálneho hľadiska sú súdne poplatky významným

príjmom štátneho rozpočtu, ktorého zmyslom je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených

so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Súdne poplatky majú okrem iného

zabrániť neodôvodneným a zbytočným súdnym sporom prenesením zodpovednosti

na navrhovateľa úkonu alebo konania v zmysle znášania rizika, že mu v prípade neúspechu

súdny poplatok nebude vrátený s úmyslom motivovať navrhovateľa k uváženiu, či bude

zaťažovať súdny systém podávaním nedôvodných a neúčelných návrhov.

29. Obmedzenie práva obrátiť sa na súd formou súdnych poplatkov je podľa názoru

vlády prípustné a akceptovateľné, pričom toto obmedzenie nemôže spôsobovať marenie

zmyslu a účelu práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Aby inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva na súdnu ochranu,

vymedzuje v prípady zákonného vecného a osobného

oslobodenia od poplatkov a v upravuje možnosť

individuálneho oslobodenia od poplatkov.

30. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že jediným cieľom predmetného

súdneho poplatku je odradiť povinného od podania námietok. Procesná obrana

v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia, sa vyvinula z tzv. incidenčného

sporu, t. j. sporu o zrušenie (zastavenie) exekúcie. Išlo o spor týkajúci sa ďalšej existencie

práva, ktoré bolo vo vyhľadávacom konaní priznané rozhodnutím súdu. V takomto spore

bolo úlohou odporcu (povinného) preukázať okolnosti, z ktorých podľa jeho tvrdenia

vyplýval dôvod zániku práva priznaného exekučným titulom, teda odporca znášal dôkazné

bremeno. Neskôr zákonodarca zjednodušil obranu povinného do tej miery, že povinný sa

nemusel brániť proti exekúcii samostatnou žalobou, ale námietkami podanými priamo

v exekučnom konaní.

31. Za opodstatnený napokon vláda nepovažuje ani namietaný nesúlad napadnutej

položky s a dohovoru, ktorý zakotvuje zásadu rovnosti

i v súdnom konaní. Výška súdneho poplatku za námietky proti exekúcii sa odvíja od výšky

súdneho poplatku za začatie konania, ak nie je poplatková povinnosť uložená podľa

osobitnej sadzby, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že zmeny v sadzbách týchto poplatkov boli

uskutočnené simultánne [sadzba oboch súdnych poplatkov z 5 % na 6 % bola zvýšená

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Súdny poplatok za konanie

súdu o námietkach proti exekúcii vychádza z určenia súdneho poplatku za návrh na začatie

konania a argumentácia o tom, že vytvára nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

oprávneného a povinného, sa nemôže presadiť ako adekvátna.

V.

Vlastný prieskum

32. Podľa rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

33. V súlade s týmto ustanovením pristúpil ústavný súd potom, ako sa oboznámil

s argumentáciou navrhovateľa a vyjadreniami účastníkov konania, k meritórnemu

posúdeniu návrhu a v rozsahu uplatnených námietok preskúmal súlad napadnutého

ustanovenia s , v spojení s a a

ods. 1 dohovoru.

V.A

Znenie a kontext napadnutého ustanovenia

34. Položka 13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorej protiústavnosť

navrhovateľ navrhuje vysloviť, znie:

„Za konanie súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 6 % z vymáhaného nároku,

najmenej 66 eur, najviac 16 596,50 eura.“

35. Uvedený poplatok sa stal po prvýkrát súčasťou Sadzobníka súdnych poplatkov

na základe novelizácie uskutočnenej (porov. parlamentná tlač

č. 795 a č. 849, Národná rada Slovenskej republiky, 2. volebné obdobie, 1998 – 2002)

s účinnosťou od 1. januára 2001, a to ako jeho položka 13 písm. f), pričom jeho výška bola

ustanovená na 5 % z vymáhaného nároku, najmenej 500 Sk, najviac 200 000 Sk. K zvýšeniu

predmetnej sadzby na súčasnú úroveň 6 % z vymáhaného nároku, ako aj dolnej hranice jeho

výšky na 2 000 Sk došlo s účinnosťou od 1. januára 2006 na základe

Z. z. (porov. parlamentná tlač č. 1345, Národná rada Slovenskej republiky, 3. volebné

obdobie, 2002 – 2006), ktorý novým spôsobom vymedzil položku 13 sadzobníka

v súvislosti s obmedzením možnosti súdneho výkonu rozhodnutia v dôsledku zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetný

poplatok bol pôvodne označený ako položka 13 písm. c), od nadobudnutia účinnosti zmeny

1. augusta 2007 uskutočnenej ,

ktorým sa mení a dopĺňa o obchodnom registri a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa táto položka označuje ako

písm. b). Posledná zmena, ktorá sa dotkla vymedzenia predmetnej položky, bola

uskutočnená , ktorým sa menia a dopĺňajú zákony v pôsobnosti

Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny euro

v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov. Na jej základe bola hranica najnižšej

i najvyššej výšky poplatku vymedzená v novej mene spôsobom, ako je uvedené v citácii

napadnutej položky.

36. Hoci sa navrhovateľ domáha vyslovenia nesúladu len v prípade napadnutej

položky, jej ústavnoprávne posúdenie musí reflektovať právnu úpravu ňou ustanoveného

poplatku ako celku vrátane ďalších relevantných ustanovení, ktoré túto povinnosť

konkretizujú. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že samotná položka vymedzuje len

objekt a sadzbu poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii. Jeho objektom je súdne

konanie o námietkach proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku, sadzba je určená

na 6 % za súčasného ustanovenia minimálnej a maximálnej výšky poplatku, ktorý doplňuje

. Pokiaľ ide o ostatné náležitosti, zákon o súdnych

poplatkoch výslovne neustanovuje poplatníka tohto konkrétneho poplatku, a rovnako tak

neustanovuje všeobecné pravidlo, na základe ktorého by ho bolo možné určiť. Základ

poplatku sa určí podľa . Na predmetný súdny poplatok sa

vzťahuje , podľa ktorého v prípadoch,

na ktoré sa nevzťahuje písm. a) až písm. g), vzniká poplatková povinnosť nadobudnutím

právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti

s rozhodnutím vo veci samej. Poplatok je v zmysle

splatný do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila

povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier.

V.B

Predmet a východiská ústavnoprávneho prieskumu

37. Je namieste zhrnúť, že navrhovateľ navrhuje vysloviť nesúlad napadnutej

položky pre neurčitosť vymedzeného súdneho poplatku, pretože zákon neustanovuje, kto je

jeho poplatníkom. Ďalej namieta neprípustné obmedzenie práva povinného na prístup

k súdu, keďže podanie námietok proti exekúcii je jeho prvou možnosťou vyjadriť sa

k samotnému návrhu na jej začatie. Domnieva sa, že neexistuje rozumný dôvod na jeho

ustanovenie v danej výške, pokiaľ iný súvisiaci poplatok, konkrétne poplatok zo žiadosti

o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, je ustanovený pevnou sadzbou („len“) 16,50 €

a s návrhom na zastavenie exekučného konania dokonca žiadna poplatková povinnosť

spojená nie je.

38. Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky majúce charakter

verejnoprávnej povinnosti peňažnej platby štátu (daňová a poplatková povinnosť)

predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok. Rozlišovanie daní

a poplatkov má v našom práve dlhodobú tradíciu a vychádza z neho i platný .

V oboch prípadoch platí, že prostredníctvom týchto povinností sú zabezpečované príjmy

štátneho rozpočtu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby štát mohol efektívnym

spôsobom plniť svoje úlohy. Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým

zmyslom daní je zhromažďovanie finančných prostriedkov na zabezpečovanie rôznych

typov verejných statkov bez toho, aby mu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade

poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného

verejnoprávneho subjektu. Uvedené rozlíšenie však nemení nič na tom, že vo vzťahu

k ustanoveniu daní, poplatkov, odvodov či iných obdobných povinností sa uplatnia v zásade

rovnaké ústavnoprávne požiadavky.

39. K ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle dôjsť len zákonom

alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného

právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok

a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti pritom

nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto

povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka dane alebo

poplatku. Samotný už uvedený základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto

smere žiadnym spôsobom neobmedzuje.

40. Jeho úvaha ale nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť

z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov.

Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v ,

vyplýva požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito

(, bod 32; porovnaj tiež , bod 79). Pri ich ustanovení musí byť

tiež rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri

odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie v zmysle . Okrem

iného by tak vo všeobecnosti mali tieto povinnosti dopadať rovnomerne na všetky skupiny

obyvateľstva. V neposlednom rade nesmie mať daňová alebo poplatková povinnosť

na poplatníka taký „deštruktívny“ účinok, ktorý by fakticky vylúčil alebo zruinoval jeho

majetkovú podstatu.

41. V prípade súdnych poplatkov je vedľa uvedených všeobecných východísk nutné

zdôrazniť i niektoré špecifiká, ktoré majú relevanciu na posúdenie napadnutého ustanovenia

a premietajú sa tak do zvolenej metodiky ústavnoprávneho prieskumu. Už bolo uvedené, že

definičným znakom poplatku je určité protiplnenie, ktoré v prípade súdnych poplatkov

predstavuje buď jednotlivý úkon, alebo konanie súdov ( ).

Tým však nie je dotknuté len vlastnícke právo poplatníka, k čomu dochádza z povahy veci

pri akejkoľvek dani alebo poplatku, ale i jeho právo na súdnu ochranu. Podmienenie

súdneho konania zaplatením poplatku totiž vždy predstavuje obmedzenie prístupu k súdu,

čo platí i pre jeho dodatočné vymeranie. V tomto prípade síce nezaplatenie súdneho

poplatku nebráni meritórnemu preskúmaniu návrhu, samotný vznik poplatkovej povinnosti

sa však významným spôsobom premieta do úvahy jednotlivca, či má uskutočniť určitý

procesný úkon. Zároveň má priame dopady na jeho majetok.

42. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo

osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu v zmysle alebo

čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , , porovnaj tiež napr.

rozsudok ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 61 a nasl., rozsudok

ESĽP z 19. júna 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, § 54).

Skutočnosť, že realizácia tohto základného práva môže podliehať obmedzeniam, vyplýva už

z jeho povahy. Jeho realizácia totiž vyžaduje vytvorenie účinného systému súdnej ochrany

práv jednotlivca zo strany štátu, ktorého schopnosť plniť svoju funkciu bude vždy

prinajmenšom fakticky limitovaná. Ani jedno z uvedených ustanovení navyše nezaručuje

právo na bezplatné súdne konanie ().

43. V tomto smere predstavujú súdne poplatky všeobecne akceptovateľný zásah,

pričom z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci

nie výlučné ciele. Prvý je fiškálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov,

ktoré na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je

zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho

plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porov. rozsudok ESĽP

z 12. júla 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57). Aby však

konkrétna poplatková povinnosť obstála ako prípustný zásah do základného práva na súdnu

ochranu, musí nielen sledovať legitímny cieľ, ale tiež rešpektovať predpokladané

medze vyplývajúce z princípu proporcionality. Konkrétne opatrenie obmedzujúce právo

jednotlivca na prístup k súdu musí byť primerané svojmu účelu (mutatis mutandis

, porovnaj ďalej napr. rozsudky ESĽP Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému

kráľovstvu, § 59, Kreuz proti Poľsku, § 66; rozsudok ESĽP z 10. januára 2006 vo veci

sťažnosti č. 48140/99 – Teltronic-CATV proti Poľsku, § 63). V tejto súvislosti treba

pripomenúť, že Európsky súd pre ľudské práva podrobuje obmedzenia práva na prístup

k súdu sledujúce len fiškálny účel a nemajúce vzťah k predmetu súdneho konania alebo

šanci účastníka na úspech mimoriadne prísnemu hodnoteniu z hľadiska záujmov

spravodlivosti (napr. rozsudok z 26. júla 2005 vo veci sťažnosti č. 39199/98 – Podbielski

a PPU Polpure proti Poľsku, § 65).

44. Medzi materiálne obmedzenia vo vzťahu k súdnym poplatkom treba v súlade

s považovať i povinnosť dbať na ich podstatu a zmysel. Aplikované

obmedzenia nesmú jednotlivcovi zužovať prístup k súdu takým spôsobom alebo v takej

miere, že bude narušená samotná podstata tohto základného práva (, rozsudok

ESĽP vo veci Tolstoy-Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, § 59).

V.C

Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s

45. Ústavný súd dospel k záveru, že zákonodarca pri ustanovení poplatku za konanie

o námietkach proti exekúcii neustanovil dostatočne určito všetky jeho prvky. Zákon

o súdnych poplatkoch totiž v prípade povinnosti zaplatiť tento poplatok neurčuje jej subjekt

(t. j. adresáta predmetnej právnej normy), teda osobu poplatníka. Jeho osobu pritom

nemožno jednoznačne vyvodiť ani žiadnou z prípustných výkladových metód vrátane

metódy teleologického výkladu, ktorá by vychádzala z účelu napadnutého právneho

predpisu.

46. Určenie osoby poplatníka je nevyhnutnou náležitosťou ustanovenia poplatkovej

povinnosti, čo je dané už tým, že v opačnom prípade by ju nemal kto splniť. Je nepochybné,

že účelom predmetného súdneho poplatku bolo zamedziť podávaniu neodôvodnených

námietok proti exekúcii. Z tejto skutočnosti však ešte nemožno vyvodzovať záver o tom, že

poplatníkom je povinný, ktorý námietky podáva. Použitie § 2 ods. 1 písm. a) zákona

o súdnych poplatkoch totiž vylučuje jeho vlastné znenie, podľa ktorého je poplatníkom

navrhovateľ poplatkového úkonu v prípade, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok

z návrhu (). Takýto charakter by síce bolo možné priznať samotným

námietkam, napadnuté ustanovenie však výslovne ustanovuje, že ide o poplatok za konanie,

a teda nie za úkon, na základe ktorého sa toto konanie začína. V tejto súvislosti je potrebné

zdôrazniť, že vo svojom zásadne rozlišuje medzi

poplatkami za konanie ako celok a poplatkami len za určitý úkon, a toto delenie sa premieta

do celej sústavy ním ustanovenej štruktúry súdnych poplatkov. Neexistuje pritom žiaden

zrozumiteľný dôvod, pre ktorý by zákonodarca vymedzil predmetný poplatok týmto

spôsobom, pokiaľ by sledoval úmysel uložiť jeho zaplatenie vždy podávateľovi námietok.

47. Vzhľadom na to, že v danom prípade niet pochybností o tom, že ide o poplatok

za konanie, je potrebné nevymedzenie subjektu poplatkovej povinnosti charakterizovať ako

medzeru v zákone z nedostatku právnej regulácie. Ústavný súd podotýka, že o medzeru

v zákone ide vtedy, ak zákon neobsahuje úpravu, ktorú by na základe účelu normy, v súlade

s východiskovými cieľmi zákonodarcu alebo v zmysle všeobecnej súvislosti zákona mal

zahŕňať. Jej vznik v tomto prípade zrejme súvisí so snahou zákonodarcu zjednodušiť

procesnú obranu povinného v exekučnom konaní, resp. konaní o výkon rozhodnutia. Ten sa

totiž pôvodne mohol proti exekúcii brániť podaním žaloby. Od tejto možnosti ale

zákonodarca následne upustil a upravil právo povinného brániť sa proti konaniu vznesením

námietok proti exekúcii priamo v exekučnom konaní.

48. Výkladu, ku ktorému sa vo svojich vyjadreniach priklonili ostatní účastníci

konania, a to vychádzajúc z účelu predmetného poplatku, bráni predovšetkým skutočnosť,

že tento účel možno dosiahnuť i pri odlišnom vymedzení osoby poplatníka. Nepochybne by

to tak bolo napr. v prípade, ak by bol poplatníkom ten účastník, ktorý v konaní

o námietkach nemal úspech. Pokiaľ by totiž zákonodarca vymedzil predmetný poplatok tým

spôsobom, že k jeho plateniu dochádza až po rozhodnutí o týchto námietkach, a jeho

účelom malo byť predovšetkým premietnutie sa do úvahy povinného, či námietky

(po zvážení svojich šancí na úspech) podá alebo nie, potom je opodstatnené, aby namiesto

povinného, ktorý bol so svojimi námietkami úspešný, tento poplatok platil navrhovateľ

exekúcie. Tým by bol nakoniec naplnený i účel poplatku spočívajúci v náhrade výdavkov

štátu. Je teda zrejmé, že napadnutá právna úprava môže byť doplnená viacerými spôsobmi

bez toho, aby tým bol znemožnený ňou sledovaný účel. Nejde pritom o triviálnu situáciu,

keď by absenciu slovného vyjadrenia adresáta v určitom ustanovení bolo možné nahradiť

bez akýchkoľvek pochybností systematickým výkladom, teda jeho vyvodením z iného

súvisiaceho ustanovenia, ako vo svojom vyjadrení poukazom na niektoré iné ustanovenia

naznačovala národná rada.

49. Požiadavka určitosti má v prípade ukladania daní a poplatkov zásadný význam.

Ich ustanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu do vlastníckeho práva

poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu, ktorý je natoľko

všeobecný, že je ním možné odôvodniť povinnosť platiť daň či poplatok u rôznych

subjektov a v rôznych výškach. Práve z dôvodu, že ich náležitosti nemožno vyvodiť, ale len

určiť, je len ťažko predstaviteľné, aby o nich rozhodoval správny orgán alebo súd. Musel by

totiž rozhodovať na základe uváženia, ktorého hlavným kritériom by bola účelnosť

z hľadiska vlastných preferencií. Takýto druh rozhodovania pritom nielenže nenáleží súdom

vo všeobecnosti, ale v prípade predmetnej matérie ho výslovne vylučuje aj čl. 59 ods. 2

, podľa ktorého je národná rada jediným orgánom oprávneným originárne ustanoviť

zákonom dane a poplatky. Len prostredníctvom jej rozhodnutia tak môže byť legitimovaná

určitá daňová alebo poplatková povinnosť, pričom táto požiadavka sa vzťahuje i na všetky

jej jednotlivé prvky, určenie poplatníka nevynímajúc. Zákon zároveň poskytuje ochranu

dotknutému jednotlivcovi, pretože ten môže na jeho základe tento zásah predvídať a súčasne

sa môže domáhať ochrany v prípade, ak by jemu ustanovená povinnosť bola v rozpore

so zákonom.

50. Uvedené neznamená, že by bolo v prípade súdnych poplatkov vylúčené

akékoľvek uváženie. Jeho medze, ktorými treba rozumieť predovšetkým účel a rozhodujúce

kritéria na jeho uplatnenie, však musia byť dostatočne určité, aby vylúčili svojvôľu,

a prostredníctvom odôvodnenia umožňovali jeho kontrolu. Ako príklad je možné uviesť

posúdenie otázky, či sú v konkrétnom prípade dané podmienky na úplné alebo čiastočné

oslobodenie účastníka konania od súdnych poplatkov so zreteľom na jeho pomery.

V takomto prípade je uváženie sudcu plne opodstatnené. Nejde totiž viac o nahrádzanie

národnej rady pri vlastnom rozhodnutí o účelnosti ustanovenia poplatku niektorému

z účastníkov, ale o hľadanie spravodlivej rovnováhy, aby daná poplatková povinnosť

neznamenala vylúčenie možnosti účastníka konania účinne brániť svoje práva.

Z porovnateľných dôvodov, teda so zreteľom na nevyhnutnosť vyvažovania proti sebe

stojacich záujmov účastníkov možno považovať za ústavne akceptovateľnú právomoc súdu

rozhodnúť podľa o tom, či poplatok

za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatia obaja účastníci alebo

len jeden z nich.

51. Absencia zákonného vymedzenia poplatníka viedla súdy k vlastnému

vysporiadaniu sa s otázkou, proti komu vlastne poplatková povinnosť smeruje, pričom

aj účastníci konania vo svojich vyjadreniach stručne konštatovali existenciu ustáleného

prístupu súdov, podľa ktorého je v prípade podania námietok proti exekúcii poplatníkom

povinný. Ústavný súd však zastáva názor, že predmetnú medzeru v zákone nemožno

odstrániť tým, že sa súdna judikatúra prikloní k jednej z viacerých možností, ktoré

so zreteľom na jeho účel prichádzajú do úvahy. Z pohľadu povinného v exekučnom konaní

by totiž nedošlo k ustanoveniu jeho poplatkovej povinnosti zákonom alebo na základe

zákona, ale naopak, mimo (hoci neúplný) zákonný rámec [porovnaj , bod 69

ods. 3], ktorý o osobe poplatníka mlčí. Takéto ustanovenie právnej povinnosti by bolo

v rozpore s , a tým i s .

52. Právna úprava, ktorá ustanoví poplatkovú povinnosť bez toho, aby určila, kto je

jej adresátom, nemá žiadne rozumné opodstatnenie a svojou existenciou naopak vytvára

priestor na postup štátnych orgánov vybočujúci z medzí zákona. V prípade predmetnej

poplatkovej povinnosti sa tento nedostatok premieta i do pretrvávajúcich výkladových

problémov, ktoré neumožňujú prijať záver o existencii jednotného súdneho výkladu

napadnutej položky. Ústavný súd v tejto súvislosti vychádza z vlastných poznatkov

o rozhodovacej praxi súdov, ktoré získal nielen z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr.

, , , ), ale i zoznámením sa s približne

50 rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011

do marca 2012, ktoré sú verejne prístupné na webových stránkach ministerstva

˂http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudne-rozhodnutia/Sudne-rozhodnutia.aspx ˃.

53. Ich vyhodnotenie má len orientačný charakter, pretože ich výber bol obmedzený

na vyhľadané sprístupnené rozhodnutia, ktorými bolo buď priamo rozhodované

o povinnosti uhradiť tento poplatok alebo ktorých predmet s touto povinnosťou úzko súvisel

(napr. uznesenia, ktorými bolo zastavené konanie o námietkach proti exekúcii v dôsledku

nezaplatenia poplatku), a teda nebol vytvorený na základe žiadnej inej

(a reprezentatívnejšej) metodiky výberu. Z ich obsahu je však zrejmé, že i po uplynutí viac

než desiatich rokov od zavedenia tohto poplatku existuje v judikatúre súdov odlišný výklad,

pokiaľ ide o samotnú povahu poplatku, teda či ide o poplatok za podanie námietok alebo

za konanie o nich. Prevažná väčšina rozhodnutí vychádzala z predpokladu, že poplatníkom

je vždy povinný, z čoho niektorí sudcovia vyvodili záver o vzniku poplatkovej povinnosti

podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkov už podaním návrhu (napr. uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. októbra 2011, uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 14. marca 2012, uznesenie Okresného

súdu Trnava sp. zn. z 29. októbra 2011, uznesenie Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. zo 7. februára 2012; v prípade uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 15. novembra 2011 bol povinný

vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku po podaní námietok, keďže však tento poplatok

nezaplatil, bola mu predmetná povinnosť uložená dodatočne po rozhodnutí vo veci samej),

čím tento poplatok fakticky interpretovali ako poplatok za tento úkon. Iné súdy, naopak,

vychádzali dôsledne z toho, že ide o poplatok za konanie, a vznik poplatkovej povinnosti

spájali s rozhodnutím súdu v zmysle .

Za poplatníka pritom v podstate vždy určili povinného, a to bez ohľadu na to, či bol

so svojimi námietkami úspešný alebo nie (napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 25. októbra 2011, uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 29. februára 2012, uznesenie Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 12. decembra 2011; uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. zo 7. novembra 2011 bola táto povinnosť s poukazom na účel

poplatku uložená oprávnenému). Táto ambivalentnosť súdnej praxe svedčí o tom, že

zodpovedanie otázky, aký účel sledoval zákonodarca zavedením tohto súdneho poplatku

práve týmto spôsobom, zďaleka nie je jednoduché či bezproblémové. Vo svojich

dôsledkoch sa ale prenáša na fyzické osoby a právnické osoby v podobe rozdielneho

zaobchádzania, keď v závislosti na prístupe jednotlivých súdov musia niektorí povinní

zaplatiť poplatok po podaní návrhu, pričom jeho nezaplatenie má (po neúspešnej výzve)

za následok zastavenie konania, a niektorí až po rozhodnutí o námietkach, a to pod hrozbou

vymáhania bez ohľadu na to, či k začatiu konania o nich nedošlo len v dôsledku pochybenia

povinného (napr. ak jeho podanie bolo vlastne návrhom na zastavenie konania alebo len

vyjadrením k zaslanému upovedomeniu o začatí exekúcie).

54. Všetky tieto skutočnosti tak odôvodňujú záver, že položka 13 písm. b)

Sadzobníka súdnych poplatkov nespĺňa ustanovené požiadavky určitosti

a predvídateľnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom uloženia poplatkovej povinnosti,

pričom tieto nedostatky nemožno so zreteľom na odstrániť ani ustálenou

súdnou praxou. Napadnutá položka preto podľa ústavného súdu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1

.

V.D

Posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 46 ods. 1

v spojení s a dohovoru

55. Uvedený záver o neurčitosti napadnutej položky sa premieta i do rozsahu,

v akom mohol ústavný súd preskúmavať jej ústavnosť z hľadiska ďalších krajským súdom

uplatnených námietok. Tie vychádzali z predpokladu, že poplatníkom predmetného

poplatku je vždy povinný, ktorý však nemá oporu v zákonnej úprave a nemožno ho

považovať za súčasť preskúmavanej právnej normy. Napriek tomu nestráca ich prieskum

opodstatnenie, pokiaľ sa týka širšej otázky, či konanie o námietkach proti exekúcii vôbec

(a prípadne za akých podmienok) môže byť predmetom súdneho poplatku, a to so zreteľom

na to, že sa podstatným spôsobom dotýka práva povinného na súdnu ochranu. Práve v tejto

súvislosti nakoniec namietal nesúlad napadnutej položky s

i navrhovateľ.

56. Ústavný súd v minulosti opakovane uviedol, že nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa dohovoru

(, , ). Obsahom týchto ustanovení je povinnosť štátu,

aby v rámci súdnej alebo inej právnej ochrany umožnil účinný spôsob výkonu súdnych

rozhodnutí a súčasne zabezpečil, že v príslušnom type konania budú zaručené práva

jeho účastníkov. Samotné exekučné konanie (a náklady s ním spojené) nemožno ponímať

vo vzťahu k povinnému ako sankciu, ktorú musí strpieť bez ohľadu na to, či pred jeho

začatím splnil svoj záväzok alebo nie. Jeho priebeh nemôže byť založený na existencii

nevyvrátiteľnej domnienky trvania práva, v prospech ktorého svedčí príslušný exekučný

titul. Naopak, povinný musí mať vždy účinnú možnosť preukázať, že splnil svoj záväzok

ešte predtým, než došlo k jeho začatiu. Jedným z jeho procesných práv preto vždy musí byť

právo vyjadriť sa k návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj predkladať dôkazy v prospech

svojich tvrdení. Len v takomto prípade môže toto konanie obstáť z hľadiska uvedených

ústavných ustanovení.

57. Konanie o námietkach proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku je

integrálnou súčasťou exekučného konania a z hľadiska ústavných záruk procesných práv

účastníkov konania ho nemožno posudzovať izolovane. Až prostredníctvom námietok sa

môže povinný prvýkrát vyjadriť k návrhu na vykonanie exekúcie a procesne relevantným

spôsobom spochybniť jeho dôvodnosť. Po vzniku exekučného titulu totiž, ako to predvída

ods. 1 uvedeného ustanovenia, mohli nastať okolnosti, ktoré buď spôsobili zánik

vymáhaného nároku (typicky napríklad zaplatenie dlhu), alebo bránia jeho vymáhateľnosti,

prípadne sú dané iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Vyhovenie námietkam

v zmysle § 50 ods. 5 prvej vety Exekučného poriadku je navyše obligatórnym dôvodom

zastavenia exekučného konania.

58. Ustanovenie v spojení s a dohovoru

nevylučuje, aby predmetom poplatkovej povinnosti bol určitý úkon účastníka súdneho

konania, alebo dokonca len časť súdneho konania. V prípade konania o námietkach proti

exekúcii je však nevyhnutné reflektovať jeho súvislosť s exekučným konaním ako celkom

a s možnosťou jeho účastníkov uplatňovať v jeho rámci svoje garantované práva.

Odhliadnuc od fiškálneho účelu tohto poplatku, ktorý je prítomný vždy, je možné

identifikovať jeho regulačnú funkciu, ktorá má obmedziť bezdôvodné uplatňovanie

námietok, a tým zvýšiť efektívnosť exekučného konania, pokiaľ ide o jeho dĺžku.

Vo všeobecnosti je pritom nepochybne možné označiť za legitímne, ak sa výška poplatku

za konanie či všeobecne trovy konania odvíjajú od jeho priebehu, teda i od toho, či boli

v rámci neho uplatnené určité procesné prostriedky, ak je s nimi spojené začatie čiastkového

konania pred súdom, ktoré by inak nebolo nevyhnutné. Na druhej strane však nemožno

opomenúť, že námietky proti exekúcii sú jediným prostriedkom, ktorý má povinný na účel

ochrany svojich práv v exekučnom konaní po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, pokiaľ

nastala jedna zo situácií uvedených v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Inými slovami, sú

jediným prostriedkom, ktorým je zabezpečované jeho právo vyjadriť sa k predmetu

exekučného konania, teda konania, ktoré sám neinicioval a v ktorom je rozhodované o jeho

právach a povinnostiach.

59. Ústavný súd zastáva názor, že na rozdiel od podania návrhu, ktorým sa začína

určité súdne konanie, nemôže byť samotná možnosť účastníka vyjadriť sa k jeho predmetu

podmienená zaplatením súdneho poplatku ani touto formou dodatočne sankcionovaná.

Námietky proti exekúcii navyše predstavujú jediný procesne relevantný spôsob vyjadrenia

sa k návrhu, na základe ktorého môže byť voči povinnému nariadená exekúcia, ktorá je

z povahy veci zásahom do jeho základných práv a slobôd. Už táto skutočnosť vylučuje, aby

bola poplatková povinnosť vždy spojená len s ich uplatnením, nemajúc väzbu na konanie

ako celok (napríklad so zreteľom na úspech vo veci). Nie je pritom podstatné, či k naplneniu

základného práva dochádza „iba“ formou vyjadrenia sa v určitom prebiehajúcom konaní

alebo formou podania opravného prostriedku, na ktorý nadväzuje určité ucelené čiastkové

súdne konanie, ako to je v danej veci. Z hľadiska práv dotknutého účastníka totiž medzi

oboma formami nie je žiaden významný obsahový rozdiel.

60. Zákonodarca môže súdny poplatok stále širokým spôsobom ustanoviť tak, aby

reflektoval skutočnosť, že v dôsledku námietok musí vo veci rozhodovať súd, a nie

exekútor, tento poplatok ale nemôže mať fakticky povahu poplatku za vyjadrenie sa k veci

v zmysle , pretože by zasahoval do samotnej podstaty týmto článkom

zaručeného práva, aby sa každý vo svojej veci „mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom“. Tým by sa dostal tiež do rozporu s , ktorý takto intenzívny

zásah do základných práv vylučuje. Práve takýto účinok by mal tento poplatok i v prípade,

že by bol ustanovený za konanie (a nie za úkon), pokiaľ by jeho výlučným poplatníkom bol

práve podávateľ námietok.

61. Treba zdôrazniť, že napadnutá položka neustanovuje osobu poplatníka a jeho

určenie tak fakticky ponecháva súdom, čo je, ako už bolo uvedené, v rozpore s čl. 1 ods. 1

. Svojou neurčitosťou ale vytvorila priestor na prevažujúcu prax súdov, ktoré napriek

tomu, že sa rozchádzali v samotnom hodnotení povahy poplatku, teda či ide o poplatok

za úkon alebo za konanie, ustanovovali predmetnú poplatkovú povinnosť výlučne

podávateľovi námietok. Vzhľadom na nemožno predmetný nedostatok

právnej úpravy odstrániť ani formou ústavne konformného výkladu, pretože súdy by i tak

museli na základe vlastnej úvahy o účelnosti ustanoviť pravidlo, podľa ktorého bude osoba

poplatníka určená. K takémuto ustanoveniu je však oprávnený len zákonodarca.

62. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver, že napadnutá položka umožňuje

neprípustným spôsobom obmedziť právo účastníka konania vyjadriť sa k prerokúvanej veci,

hoci je rozhodované o jeho právach a povinnostiach. Je preto v rozpore s čl. 46 ods. 1

v spojení s , ako aj s dohovoru.

V.E

Ďalšie námietky

63. Pokiaľ ide o posúdenie navrhovateľom namietaného nesúladu napadnutej

položky z hľadiska výšky poplatku so zásadou rovnosti zbraní v zmysle ,

touto námietkou sa už ústavný súd nezaoberal. Výšku poplatku by totiž musel posudzovať

s ohľadom na osobu jeho poplatníka, ktorú zákon neustanovuje. Priestor na vyjadrenie sa

k tejto otázke ale nemôže vytvoriť ani poukaz na doterajšiu prevažujúcu súdnu prax. Tá síce

za poplatníka považovala povinného, ako však už bolo uvedené, takýto stav taktiež nebol

v súlade s . Keďže za týchto okolností sa stala uvedená námietka bezpredmetnou,

ústavný súd rozhodol o tejto časti návrhu tak, že jej nevyhovel.

V.

Záver

64. Vychádzajúc zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd v závere konštatuje, že

položka 13 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1,

a a dohovoru. V zmysle

a tak toto ustanovenie stráca účinnosť dňom

vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka

zákonov“). Národná rada je povinná uviesť toto ustanovenie do súladu s ,

ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom

ustanoveným zákonom. Ak tak neurobí, stratí toto ustanovenie platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

65. Ústavný súd zdôrazňuje, že tento nález nezakladá nárok na vrátenie alebo

náhradu zaplatených súdnych poplatkov podľa napadnutej položky. Všetky právoplatné

rozhodnutia, ktorými bola predmetná poplatková povinnosť stanovená, zostávajú v zmysle

nedotknuté. Tým, samozrejme, nie je vylúčená

možnosť domáhať sa ich zrušenia zákonom ustanovenými procesnými prostriedkami.

Povinnosti zaplatiť tento poplatok, ktoré neboli splnené, však po vyhlásení tohto nálezu

v Zbierke zákonov nemožno nútene vymáhať.

66. Podľa sa k uzneseniu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka (týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012