Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 322 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (329)I. ÚS 464/2010
PDF · 323.26 KB
No categories available
I. ÚS 464/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka o sťažnosti J. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 261/2009
z 31. marca 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. J. trovy právneho
zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na
účet právnej zástupkyne JUDr. M. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010
doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 261/2009
z 31. marca 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v súdnom spore
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom na
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 157/1998. Okresný
súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 17. marca 2004, proti ktorému sťažovateľ podal
odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
4 Co 358/06 z 28. januára 2008 čiastočne zmenil a vo zvyšku potvrdil prvostupňový
rozsudok. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, v rámci ktorého
sťažovateľ požadoval tiež odložiť vykonateľnosť rozsudku krajského súdu. Okresný súd
uznesením č. k. 24 C 157/98-373 z 15. apríla 2009 dovolacie konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku za dovolanie zastavil. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením
sp. zn. 12 Co 90/2009 z 15. júna 2009 uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti tomuto
rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že ho (dovolanie, pozn.) odmietol.
3. Sťažovateľ namieta, že „najvyšší súd v danej veci... porušil právo sťažovateľa na prístup
k dovolaciemu súdu ohľadne vecného prejednania dovolania voči rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bolo vyporiadané BSM...“. V tejto súvislosti uviedol, že „Uvedený zásah do
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, bol spôsobený najvyšším súdom nesprávnou,
či svojvoľnou /arbitrárnou/ aplikáciou... zákona o súdnych poplatkoch.“. Sťažovateľ
následne podal vlastný – od najvyššieho súdu odlišný – výklad sporných ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení aktuálnom v čase rozhodovania [„v konaní o vysporiadaní BSM,
ako aj v znení ku dňa 28. 3. 2008“, t. j. v čase podania dovolania, pozn. (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“)].
4. Sťažovateľ na základe už uvedeného žiadal ústavný súd, aby vydal nález:
„1. Základné právo J. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom Najvyššieho
súdu SR v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2Cdo 261/2009, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010, sp. Zn. 2 Cdo 261/2009 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. J. J. priznáva náhradu trov konania vo výške 254,88 €, ktorú sumu mu vyplatí
Najvyšší súd SR v lehote do 1 mesiaca od doručenia nálezu, k rukám jeho právneho
zástupcu.“
5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
č. k. I. ÚS 464/2010-16 z 8. decembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie, keďže nezistil
dôvody na jej odmietnutie v rámci jej predbežného prerokovania.
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn.
KP 4/2010-118 z 12. januára 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľa podaním z 28. januára
2011. Najvyšší súd v podstatnom uviedol, že „namietané rozhodnutie... nie je možné
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal
s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“ Právna zástupkyňa
sťažovateľa zotrvala na dôvodoch uvedených v sťažnosti. Obaja účastníci zhodne súhlasili
s upustením od ústneho pojednávania.
II.
Priebeh súdneho konania zistený zo spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 157/1998
7. Sťažovateľ bol odporcom v súdnom spore o vyporiadanie BSM vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 24 C 157/1998. Okresný súd v merite veci rozhodol 17. marca 2004
rozsudkom tak, že „z vecí, ktoré mali účastníci v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov“, prikázal do vlastníctva navrhovateľky ideálnu polovicu rodinného domu
s garážou, dielňou a záhradu „v celkovej hodnote 2.061.500,– Sk“ a do vlastníctva
sťažovateľa jednoručnú uhľovú brúsku a stojanovú vŕtačku „v celkovej hodnote 4.520,–
Sk“. Súčasne uložil navrhovateľke povinnosť „zaplatiť odporcovi na vyrovnanie jeho
podielu sumu 1.012.737,50 Sk“.
8. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 358/06
z 28. januára 2008, ktorým „... napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s opravným uznesením zmeňuje tak, že z vecí patriacich do BSM účastníkov prikazuje do
výlučného vlastníctva navrhovateľky ideálnu polovicu rodinného domu... s vedľajšou
stavbou, plotmi, vonkajšími úpravami a pozemkami... Do výlučného vlastníctva odporcu
prikazuje zámočnícku dielňu... ako aj jednoručnú uhľovú brúsku... a stojanovú vŕtačku...
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi na vyrovnanie jeho podielu z BSM sumu
539.050,45 Sk... V ostatnej časti napadnutý rozsudok potvrdzuje.“.
9. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z 28. marca 2008, ktorým
žiadal rozhodnúť tak, že „NS SR rozsudok odvolacieho súdu zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie“. Súčasne požiadal, „aby súd v zmysle ustanovenia § 243 OSP pred
rozhodnutím o dovolaní“ uznesením odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.
V odôvodnení dovolania, „ktorého prípustnosť vyvodzuje z ust. § 238 ods. 1 OSP – ide
o zmeňujúce rozhodnutie a opodstatnenosť z ust. § 241 ods. 2, písmeno b) a c) OSP“,
sťažovateľ uviedol:
„... Tzv. iné vady konania podľa § 241 ods. 2 písmeno b/ OSP sú spôsobilým
dovolacím dôvodom vtedy, ak mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takou
vadou konania je v prvom rade to, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplné
alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci, alebo je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné a pod. Tento dôvod vidíme v tom, že... dôkaz listinou - vyhlásenie z 3. 5.
1996 - nebol vytvorený v súlade s ust. § 129 ods. 1 OSP... bez toho, že by postupoval podľa
ust. § 213 ods. 2 OSP, a teda mnou predložené dôkazy zopakoval, alebo ich doplnil,
vyhodnocoval ich ako nejednoznačné či nepreukazujúce tvrdenú skutočnosť... odvolací súd
odmietol vykonať dôkaz za všeobecnú cenu delených nehnuteľností, ako základný
predpoklad pre riadne zistenie skutkového stavu veci ohľadne výpočtu sumy pre vyrovnanie
podielov... odvolací súd vôbec nereagoval na naše podstatné námietky v celom odvolacom
konaní, čím zaťažil svoje rozhodnutie jeho nepreskúmateľnosťou... Nesprávne právne
posúdenie veci vidíme v tom, že odvolací súd... ignoroval požiadavku ustálenej súdnej
praxe..., že pri stanovení ceny veci pre účely vysporiadania BSM sa vychádza z ceny veci
v čase tohto vysporiadania - teda v našom prípade bol rozhodujúci rok 2008... aj v tomto
prípade primeranú náhradu treba chápať ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch,
ktorý umožňuje podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci, čiže sa malo
vychádzať zo všeobecnej ceny predmetných nehnuteľností, a nie ceny zistenej znalcom,
ktorá je niekoľkonásobne nižšia... mal vychádzať zo všeobecnej ceny rodinného domu, t. j.
ceny nehnuteľnosti obvyklej v danom mieste a v čase rozhodovania..., ktorá vyjadruje
aktuálnu trhovú hodnotu... pri prikázaní príslušnej časti pozemku, k odporcovi prikázanej
zámočníckej dielni, nezohľadnil potrebu primeranej časti priľahlého pozemku na prípadné
opravy a údržbu zámočníckej dielne s prihliadnutím na prislúchajúcu časť pozemku v rámci
BSM... Všetky tieto chyby poškodili odporcu natoľko, že za tzv. náhradu si nezabezpečí ani
garsónku v B., hoci má opustiť rodinný dom s príslušenstvom, ktorý umožňuje bývanie aj
pre dve plnohodnotné rodiny.“
10. Súdny poplatok za dovolanie uhradil sťažovateľ kolkovými známkami v hodnote
2 000 Sk nalepenými na druhej strane písomného vyhotovenia dovolania.
11. Najvyšší súd listom zo 14. júla 2008 vrátil okresnému súdu súdny spis sp. zn.
24 C 157/1998 „bez vydania rozhodnutia o dovolaní žalovaného, pretože neboli splnené
podmienky na predloženie spisu Najvyššiemu súdu“. V odôvodnení vrátenia spisu najvyšší
súd v podstatnom uviedol:
„Podľa § 7 ods. 7 a 9 zákona č. 71/1992 Zb..., v konaní o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov je základom poplatku cena všetkých vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pri
tom vyporiadavajú. V odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného
v odvolaní. To platí i pre dovolanie...
Doteraz zaplatený súdny poplatok vo výške 4 000 Sk nezodpovedá nároku
žalovaného uplatňovaného v dovolaní...
Vo veciach poplatkov v dovolacom konaní je príslušný okresný súd, ktorý vo veci
konal a tento súd rozhodne aj o úplnom zaplatení súdneho poplatku, prípadne zastavení
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku...
Súd prvého stupňa predloží vec za súčasného odstránenia vyššie uvedených
nedostatkov Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní
žalovaného...“
12. Najvyšší súd listom z 20. januára 2008 (správne malo byť uvedené 2009, pozn.)
opätovne vrátil okresnému súdu predmetný súdny spis „pretože neboli splnené podmienky
na predloženie spisu... Súd prvého stupňa dôsledne nerešpektoval pokyn dovolacieho súdu
z 14. júla 2008... keď nevyzval dovolateľa na doplatenie súdneho poplatku za podané
dovolanie“. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:
„Najvyšší súd... na skutočnosť, že žalovaný zaplatil dosiaľ súdny poplatok v celkovej
sume 4 000,- Sk..., pričom mimoriadnym opravným prostriedkom napáda celý rozsudok
Krajského súdu... Keďže súdny poplatok za dovolanie sa vyrubuje vo výške dvojnásobku
poplatku... určeného podľa sadzobníka súdnych poplatkov (v danom prípade položka 6
písmeno b/ sadzobníka súdnych poplatkov)... úlohou okresného súdu bude vyzvať
dovolateľa na doplatenie súdneho poplatku vo výške, ktorá zodpovedá jeho nároku
uplatňovanému v dovolaní. Ak dovolateľ na výzvu súdu nebude reagovať a nezaplatí súdny
poplatok za dovolanie v plnej výške, súd prvého stupňa rozhodne o zastavení dovolacieho
konania... Až po vykonaní procesného úkonu v naznačenom smere, možno vec opätovne
predložiť Najvyššiemu súdu... na rozhodnutie o dovolaní žalovaného.“
13. Okresný súd listom z 5. marca 2009 vyzval sťažovateľa „aby v lehote 10 dní...
zaplatil... pod následkom zastavenia dovolacieho konania, súdny poplatok za podané
dovolanie, ktorý je 4. 503,- €. ... Ak nebude poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie
zastaví...“.
14. Sťažovateľ (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne) listom z 20. marca 2009
okresnému súdu oznámil:
„... Je nesporné, že poplatková povinnosť dovolateľa v dovolacom konaní
o vyporiadanie BSM vo výške dvojnásobku poplatku stanoveného v sadzobníku... vzniká len
podľa položky 6 písm. a) sadzobníka, t. j. vo výške... 4.000,- Sk, ktorú sme uhradili, a nie
podľa písm. b), ktorá sa vzťahuje na ukončené vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a je splatná až po rozhodnutí vo veci samej... prvotný poplatok
pre začatie dovolacieho konania sme riadne zaplatili - druhá časť je splatná až prípadným
meritórnym, teda nie kasačným rozhodnutím NS SR - takže sme splnili všetky podmienky pre
jeho začatie... Žiadame Okresný súd, aby bezodkladne spis predložil na rozhodnutie NS SR,
v opačnom prípade podáme Ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní... Ak NS SR odmietne
konať, alebo nastane zastavujúce rozhodnutie právoplatné, tiež podáme Ústavnú sťažnosť
pre porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“
15. Okresný súd uznesením č. k. 24 C 157/98-373 z 15. apríla 2009 dovolacie
konanie zastavil (s odvolaním sa na „§ 10 ods. 1 zákona č. 465/2008 Zb. o súdnych
poplatkoch“).
16. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 12. mája 2009 odvolanie,
v ktorom argumentoval v zásade totožným spôsobom ako v liste z 20. marca 2009 (bod 14).
17. Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 90/2009 z 15. júna 2009 odvolaním
napadnuté uznesenie potvrdil. Po oboznámení prvostupňového uznesenia, odvolacích
dôvodov sťažovateľa a citácii ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 7
a ods. 9, § 10 ods. 1, 2 a 3 zákona o súdnych poplatkoch krajský súd svoje rozhodnutie
odôvodnil v podstatnom takto:
„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že dovolateľ svoju poplatkovú povinnosť
v čase podania dovolania v plnom rozsahu nesplnil, preto súd prvého stupňa ho uznesením
zo dňa 5. 3. 2009 vyzval na doplatenie súdneho poplatku za dovolanie a to v intenciách
pokynu Najvyššieho súdu... zo dňa 14. 7. 2008 a... 20. 1. 2009... ktorým bol súd prvého
stupňa viazaný... výzva na doplatenie súdneho poplatku... bola doručená právnej zástupkyni
dovolateľa... 18. 3. 2009, v ktorej ho súd poučil o dôsledkoch jeho nedoplatenia.
Pokiaľ dovolateľ poukazoval na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a pol. 6 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, odvolací súd tu poukazuje na citované ust. § 7 ods. 7/, 9/
cit. zák. v znení platnom ku dňu 28. 3. 2008 (podanie dovolania - vznik poplatkovej
povinnosti), ako aj hore uvedené prípisy Najvyššieho súdu..., ktorými bol súd prvého stupňa
viazaný.
Z obsahu spisu vyplýva, že dovolateľ súdny poplatok za dovolanie v plnom rozsahu
nezaplatil, preto ak súd prvého stupňa zastavil dovolacie konanie pre nedoplatenie súdneho
poplatku, rozhodol správne.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa... potvrdil.“
18. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým žiadal
„napadnuté uznesenie krajského súdu, spolu s uznesením okresného súdu zrušiť ako
nezákonné a ďalej pokračovať v rozhodovaní o našom dovolaní vo veci samej tak, ako sme
to v ňom uviedli“. Sťažovateľ „prípustnosť dovolania vyvodil z ust. § 237 písm. f) OSP
a opodstatnenosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) OSP“. Podstatou jeho obrany bolo
tvrdenie o nesprávnej aplikácii § 10 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zákona
o súdnych poplatkoch v spojení s nesprávnou interpretáciou a následnou aplikáciou
ustanovení položky „Sadzobníka súdnych poplatkov...“, ktorý tvorí prílohu zákona
o súdnych poplatkoch. Podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci mali všeobecné súdy
postupovať podľa položky 6 a) („z návrhu na vysporiadanie BSM je poplatok 66,- Euro“),
a nie podľa položky 6 b) („za vysporiadanie BSM, ak sa konanie skončilo rozsudkom 1 %,
najmenej 66 Euro, najviac 16.596,50 Eura“), lebo „pol. 6/b sadzobníka sa vzťahuje nie na
procesný úkon, ktorým je podanie dovolania, ale za konanie o vysporiadaní BSM“.
Sťažovateľ v dovolaní inter alia uviedol:
„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu OSP alebo iný zákon dáva.
O takúto situáciu ide aj v našej veci... poplatková povinnosť vzniká podaním
dovolania... a jeho výška je dvojnásobok poplatku stanoveného v sadzobníku /6 ods. 2 cit.
zákona/... podľa pol. 6 písm. a/ sadzobníka z návrhu na vysporiadanie BSM sa platí
poplatok vo výške 2000 Sk... pol. 6/b sadzobníka sa vzťahuje nie na procesný úkon, ktorým
je podanie dovolania, ale za konanie o vysporiadaní BSM... uvedená dvojfázovitosť... sa pre
dovolacie konanie prejavuje tak, že z dovolacieho návrhu sa zaplatí poplatok vo výške 4000
Sk a len ak dovolací súd meritorne rozhodne podľa § 243b ods. 2 i. f. OSP, dôjde
k vyrubeniu súdneho poplatku z ceny nároku, ktorý sme v dovolaní spochybnili - teda opäť
nie z celej hodnoty majetku BSM, teda aj tej, ktorá opravným prostriedkom spochybnená
nebola - podobne, ako je tomu aj pri rozhodovaní pred okresným súdom... Z uvedeného
možno vyvodiť, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) je v danej veci naplnený...“
19. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 261/2009 z 31. marca 2010 sťažovateľovo
dovolanie odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd... skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním... Keďže dovolaním napadnuté potvrdzujúce
uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 239 ods. 1. 2
O. s. p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa
citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa... neobmedzil sa Najvyšší súd... len na
skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu,
ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. ...
Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým,
že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou
v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou
v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí... sa Najvyšší súd... osobitne zameral na
otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa. že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola
odňatá možnosť pred nim konať... Odporca v podanom dovolaní namietal, že položka 6
písm. b/ sadzobníka sa vzťahuje nie na procesný úkon, ktorým je podanie dovolania, ale za
konanie o vysporiadaní BSM. Uvedená dvojfázovosť podobne je aj v konkurznom
a vyrovnávacom konaní sa pre dovolacie konanie prejavuje tak, že z dovolacieho návrhu sa
zaplatí poplatok vo výške 4 000.- Sk a len ak dovolací súd meritórne rozhodne... dôjde
k vyrubeniu súdneho poplatku z ceny nároku, ktorý v dovolaní bol spochybnený, teda opäť
nie z celej hodnoty majetku BSM, teda aj tej, ktorá opravným prostriedkom spochybnená
nebola, podobne ako je tomu aj pri rozhodovaní pred okresným súdom. Podľa jeho názoru
dovolací úkon, v danom prípade jeho dovolanie je potrebné posudzovať podľa položky
6 písm. a/ sadzobníka z návrhu na vysporiadanie BSM... Z obsahu dovolania odporcu je
zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súdy
nižších stupňov pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti postupovali v rozpore so
zákonom, v dôsledku čoho došlo nesprávne k zastaveniu konania...
Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie
súdov vo veciach súdnych poplatkov. Aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby
bolo naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo ohrozené
alebo porušené. Zastaviť konanie pre nesplnenie poplatkovej povinnosti, a teda žalobou
uplatnený nárok vecne neprejednať, možno len za splnenia všetkých zákonom ustanovených
podmienok. Ak súd konanie zastaví z dôvodu, že účastník nezaplatí súdny poplatok, hoci
zákonné podmienky na takýto postup nie sú splnené, dochádza tu v podstate k znemožneniu
práva domôcť sa jeho ochrany na súde, a teda k postupu, ktorým súd odníme účastníkovi
možnosť konať pred súdom.
Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci súdy nižších stupňov pri skúmaní
splnenia poplatkovej povinnosti v dovolacom konaní zo strany odporcu postupovali v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom, resp. so zákonom č. 71/1992 Zb. ...
V zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb. ... v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom
vyporiadavajú.
V zmysle § 7 ods. 9 hore citovaného zákona v odvolacom konaní je základom
poplatku cena nároku uplatňovaného v dovolaní. To platí i pre dovolanie.
Teda pre odvolacie a dovolacie konanie platí, že základom je cena nároku
uplatňovaného v odvolaní, či dovolaní (pri dovolaní sa zo základu metodicky vyrúbi
poplatok, akoby šlo o odvolanie, a násobí sa dvoma - § 6 ods. 2). Cena nároku bude
zistiteľná podľa toho, aká časť rozsudku je napadnutá a aký je rozsah prieskumnej
povinnosti dovolacieho súdu. Právna úprava označuje za poplatníka toho, kto podal
dovolanie a základom je cena nároku uplatňovaného v dovolaní. Zostáva preto otvorenou
len otázka, čo je v konaní o vyporiadanie BSM cena nároku uplatňovaného v dovolaní.
Spravidla to bude rozsah vecí a iných aktív, o ktorých dovolateľ tvrdí, že by mali byť
vyporiadané na rozdiel od rozsudku odvolacieho súdu a prikázané jemu, a to z rôznych
dôvodov. Dovolateľ prakticky môže tvrdiť, že vec nepatrí do výlučného vlastníctva jeho
odporcu, ale do BSM, že do BSM patria aj iné veci, ktoré neboli predmetom vyporiadania,
že cena vecí je vyššia a preto mal dostať viac na peňažnom vyrovnaní a pod. Smerodajný
bude rozdiel medzi tým, čo hodnotovo dovolateľ tvrdí, že má dostať a tým, čo dostal podľa
rozsudku odvolacieho súdu. Môže však vzniknúť situácia, že dovolateľ sa domáha iného
rozdelenia veci, a to tak, že veci, ktoré dostal jeho odporca žiada prikázať do svojho
výlučného vlastníctva. So zreteľom na hodnotený princíp všeobecne uplatňovaný pri
percentuálnej sadzbe možno usudzovať, že súdny poplatok v odvolacom resp. dovolacom
konaní sa za konanie vyrubuje v rozsahu, v akom odvolateľ, či dovolateľ žiada pre seba
hodnotovo viac, ako podľa rozsudku súdu prvého stupňa, či odvolacieho súdu dostal. Bude
to takmer vždy, lebo cieľom odvolania, resp. dovolania je spravidla zmena „získanej“
hodnoty v prospech dovolateľa. Skôr teoreticky možno konštruovať prípad, kde účastníci
hodnotovo dostali rovnaké podiely a dovolateľ žiada presne tie veci, či práva, ktoré podľa
rozsudku pripadli jeho odporcovi. Tam by dovolateľ platil súdny poplatok z ceny veci
a práv, ktoré dostal podľa rozsudku jeho odporca.»
III.
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
22. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom konaní
uplatňoval označené ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch:
„Uvedený zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, bol spôsobený
najvyšším súdom nesprávnou, či svojvoľnou... aplikáciou ust. § 7 ods. 8, ods. 10... v spojení
s pol. č. 6 sadzobníka k zákonu o súdnych poplatkoch a nezohľadnením § 2 ods. 1 písm. c/,
§ 5 ods. 1 písm. a/ písmeno h/ a § 6 zákona o súdnych poplatkoch...
Najvyšší súd v danej veci napadnutým konečným uznesením porušil právo
sťažovateľa na prístup k dovolaciemu súdu ohľadne vecného prejednania dovolania voči
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo vyporiadané BSM, ktorý je súčasťou širšieho
komplexu práva na spravodlivý proces, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1
Dohovoru...“
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto
ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa
ustanovení príslušného zákona.
25. Uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo
osebe považovať za rozporné ani s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva – Tolstoy – Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo, 1995, Kreuz v. Poľsko, 2001). Na strane druhej za rozporný s čl. 6
ods. 1 dohovoru je možné považovať postup súdu, na základe ktorého sa účastníkovi
konania odníme právo na súd bez toho, aby boli na to splnené zákonné požiadavky
(„denegatio iustitiae“). Inými slovami, ak všeobecný súd zastaví (ukončí) súdne konanie
z dôvodu, ktorý je ústavne a dokonca i zákonne nekonformný, odníme účastníkovi súdneho
konania právo na súd.
26. Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ustanovení
ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej ochrane zo strany
všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto
ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou
a zmyslom (obdobne napr. II. ÚS 174/04, III. ÚS 209/05). Z tohto hľadiska musí všeobecný
súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred
neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva, jednak spoplatňovaním úkonov
súdneho konania chápaným v zhode s ústavne súladným ukladaním poplatkov (čl. 59 ods. 2
ústavy) a jednak z toho vyplývajúcim rozhodovaním o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, ktorého dôsledky pre účastníka súdneho konania fakticky spočívajú
v odmietnutí zaoberať sa jeho vecou.
27. Vychádzajúc z uvedených zásad napadnuté uznesenie najvyššieho súdu treba
považovať za rozhodnutie, ktoré porušuje označené práva sťažovateľa v dôsledku toho, že
bolo arbitrárne a zjavne neodôvodnené, pretože najvyšší súd (a pred ním okresný a krajský
súd) prekračujúc rozumné medze výkladu právnej normy (zákona o súdnych poplatkoch)
odmietol zaoberať sa vecou sťažovateľa v dôsledku nesplnenia povinnosti sťažovateľa,
ktorá zo zákona ani na základe zákona (čl. 59 ods. 2 ústavy) nevyplýva.
28. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05). Podobne ústavný súd
vyslovil (I. ÚS 24/200), že „otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. Najvyššieho súdu... , a nie do právomoci Ústavného súdu... Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z Ústavy ... alebo Dohovoru... Len výnimočne by otázka splnenia podmienok
konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany Ústavného
súdu ... vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.“.
29. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je/sú obaja
účastníci v konaní o vyporiadanie BSM alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu
(podčiarknuté na zvýraznenie argumentácie, pozn.). Podľa § 5 ods. 1 písm. a) a h)
citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu [písm. a)]... v ostatných
prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť
poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej [písm. h)]. Podľa § 8 ods. 1 a 4
citovaného zákona poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti (odsek 1). Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa
schválil zmier (odsek 4). Podľa položky 6 písm. a) a b), časti I. „Poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní“ zákona o súdnych poplatkoch z návrhu na vyporiadanie
BSM sa platí suma 2 000 Sk (v rozhodnom čase, pozn.) [písm. a)]. Za vyporiadanie BSM
z predmetu konania ak sa konanie skončilo rozsudkom, 3 % a ak sa konanie skončilo
súdnym zmierom, 1 %, najmenej sa platí 2 000 Sk, najviac sa platí 500 000 Sk [písm. b)].
30. Aj podľa právnej teórie [pozri napr. databázu ASPI, komentár k § 2 ods. 1 písm.
c) zákona o súdnych poplatkoch] sa súdny poplatok podľa položky 6 písm. b) sadzobníka
platí „za vysporiadanie samo, t. j. meritórne rozhodnutie súdu o predmete konania“. V rámci
rovnakého zdroja je v súvislosti s § 5 ods. 1. písm. a) konštatované, že „súd môže súdny
poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti...“, a v súvislosti s § 5
ods. 1. písm. h) „v ostatných prípadoch je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na deň
právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti
s rozhodnutím vo veci samej“. Podobne v súvislosti s § 7 ods. 7 (v rozhodnom čase, pozn.)
je uvedené: „poplatková povinnosť vzniká pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov podľa § 5 ods. 1 písm. h) v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej, teda
povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 6 písm. b) sadzobníka nemôže byť
vyslovená skôr, než v rozhodnutí vo veci samej, teda v rozsudku, ktorým sa bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov vyporiadava..., pričom poplatníkmi sú podľa § 2 ods. 1 písm. c)
obaja účastníci, alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu...“
31. Ústavný súd sa so závermi najvyššieho súdu (bod 18), že v danej veci neobstoja
dôvody dovolateľa („z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov pri rozhodovaní o jeho
poplatkovej povinnosti postupovali v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo nesprávne
k zastaveniu konania...“), nestotožňuje, a to preto, že najvyšší súd pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľa (bod 19), ale aj vo svojich predchádzajúcich prípisoch okresnému
súdu (body 11 a 12) dospel k ústavne/zákonne absurdným záverom, ktoré majú za následok
porušenie sťažovateľovho práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, keď splatnosť vzniku poplatkovej povinnosti „za vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov“ prima facie stanovenú [položka 6 b) časť I „Poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní“, Sadzobník súdnych poplatkov zákona o súdnych
poplatkoch a ostatné citované ustanovenia v bode 29] ako povinnosť „ex post“ stanovil ako
povinnosť „ex ante“. Inými slovami, za daného právneho stavu („de lege lata“) platí naďalej
časovo odlišná situácia pre vznik poplatkovej povinnosti „z návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ („ex ante“) a „za vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov“ („ex post“), a to aj v rámci dovolacieho konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že v súvislosti s konaním na dovolacom súde vznikne poplatková povinnosť
„za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ (ako povinnosť „ex post“)
v podstate iba v prípadoch, ak najvyšší (dovolací) súd zmení napadnuté rozhodnutie [§ 243b
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“)]. V ostatných prípadoch (napr. odmietnutia, zamietnutia, zrušenia či
zastavenia) poplatková povinnosť podľa pol. 6 písm. b) časti I. „Poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní“, Sadzobník súdnych poplatkov zákona o súdnych
poplatkoch v súvislosti s dovolacím konaním nevzniká.
32. Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práva
účastníka na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v zákonom (na
základe zákona) jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu; potreba reštriktívneho
výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny poplatok vyplýva už
zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky (čl. 59 ústavy).
33. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v uvedenom prípade musel byť daný
dôvod na nápravu nezákonného rozhodnutia, a teda aj dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
OSP. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so spôsobom, ako najvyšší
súd v prerokovávanej veci vyložil vznik poplatkovej povinnosti „za vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že
záver najvyššieho súdu v uvedenom smere bol zjavným výkladovým vybočením, ktoré
predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)
vychádzajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
34. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde]. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným
poriadkom viedol ústavný súd iba k derogácii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ktorému sa otvára možnosť opätovného meritórneho posúdenia dovolacích námietok
sťažovateľa, pod aspektom dôvodov tohto nálezu a ochrany jeho ústavou zaručených
základných práv (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1
písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov v sume 254,88 € (bod 3 výroku nálezu). Táto požadovaná
suma (bod 4) neprevyšuje zákonné oprávnenie. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia
je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2011