Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 370/09
PDF · 166 KB
No categories available
II. ÚS 370/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti U., a. s., B., právne zastúpenej advokátom
JUDr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla
2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti U., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009
doručená sťažnosť spoločnosti U., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005
z 28. apríla 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16
CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k.
3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 uložil sťažovateľke ako povinnej zaplatiť
na účet okresného súdu súdny poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii v sume
63 948 Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia.
Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd ju predmetným uznesením poškodil
z dôvodu, že jeho rozhodnutie bolo vydané v dôsledku predchádzajúcich nezákonných
rozhodnutí okresného súdu č. k. 25 Cb 48/02-21 z 12. mája 2003 a krajského súdu č. k.
14 Cob 128/03-34 z 29. októbra 2003.
Uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009, ktorým
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je podľa sťažovateľky neoprávnené, bezdôvodné
a nepodložené právnym poriadkom a právnymi princípmi, na ktorých je právny poriadok
založený, a to „v dôsledku spoplatňovania sťažovateľa za iniciovanie odstránenia vád
konania, ktoré spôsobil všeobecný súd a mal ich odstrániť ex offo“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
vyslovil porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 20
ods. 1, 3 a 4 ústavy a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 621/2005-97,
Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111
z 23. júna 2009 a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13
ods. 4 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 621/2005-97,
Ex 139/2005 z 28. apríla 2008 a uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111
z 23. júna 2009.
1. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a označených
základných práv a práv uznesením okresného súdu
Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie označených článkov ústavy a označených základných práv a práv
uznesením okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
uznesením z 28. apríla 2008, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval
v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009).
Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 28. apríla 2008 vedené pod č. k.
3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a označených
základných práv a práv uznesením krajského súdu
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie označených článkov ústavy a označených základných práv a práv uznesením
krajského súdu č. k. 16 CoE 160/2008-111 z 23. júna 2009, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3 Er 621/2005-97, Ex 139/2005 z 28. apríla 2008, je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní obsahu spisu
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16. 8. 2005 prvostupňový súd poveril vykonaním
exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. k.
25 Cb 48/02 zo dňa 30. 7. 2002 na vymoženie sumy 1.065.863,- Sk s príslušenstvom. Proti
upovedomeniu o začatí exekúcie zo dňa 13. 9. 2005 podal v zákonnej lehote povinný
námietky z dôvodu, že voči exekučnému titulu - platobnému rozkazu v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave podal dovolanie, preto je odôvodnený predpoklad, že exekučný
titul bude zrušený. Súd prvého stupňa rozhodol o námietkach povinného uznesením zo dňa
8. 10. 2007 tak, že námietkam vyhovel.
Spoplatňovanie konania súdu o námietkach proti exekúcii vykonávanej podľa zák. č.
233/1995 Z. z. (Ex. por.) je stanovené zákonom č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
s účinnosťou od 1. 1. 2001.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb., súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov
a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa pol. 13 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, za konanie súdu o námietkach
proti exekúcii sa platí poplatok v sadzbe 6 % z vymáhaného nároku.
Z uvedeného je teda zrejmé, že povinnému podaním námietok proti exekúcii vznikla
poplatková povinnosť a stal sa poplatníkom podľa § 2 zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého
ustanovenia poplatníkom je ten, kto je navrhovateľ poplatkového úkonu.
Povinný preto má povinnosť zaplatiť poplatok za konanie súdu o námietkach
a dôvody odvolania sú irelevantné. Jeho zaplatením vzniknú povinnému trovy, o ktorých súd
prvého stupňa rozhodne doplňujúcim uznesením.
Súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom, preto odvolací súd napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2009