Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 102/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-212

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,

Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom

JUDr. Róbertom Madejom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1

písm. a) a v spojení s zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov o súlade

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých a v znení

s , , , a ods. 4 písm. b) a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141

ods. 1, a ods. 4 písm. b) a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s , , , a ods. 4 písm. b) a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30

ods. 4, a a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých a v znení

s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých a v znení zákona

č. s , a 2, , , ,

, a a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s , , a ods. 4 písm. b) a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých a v znení

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

-

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení s , a 3, ,

ods. 1, a a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

s , , ,

ods. 1, a ,

- druhej vety o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

a 2, a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- prvého bodu o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

, a ods. 4 písm. f) a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých s , a 3,

ods. 1, , a a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých s , a 3,

ods. 1, , a a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

s , , ,

ods. 1, a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- čl. I bodu 45 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 1, , , a Slovenskej

republiky

a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým

námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie

konania podľa a

a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých ,

- § 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 ) a čl. I

bodu 45 , ktorým sa vypúšťa šiesta časť

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov,

- § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14

o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. V body 2, 5 až 9 ),

- , a o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých (čl. VII bod 2

) a čl. VII bodov 28 a 29 ,

- druhého bodu o registri trestov

a o zmene a doplnení niektorých (čl. VIII zákona

č. ),

- a o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých (čl. IX

Z. z.),

a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí

č. ),

ako aj o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým

námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie

konania podľa a

a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade

- § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako

prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe

súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. I body 4 a 20 ) s

prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a

ods. 2 ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ), o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení

niektorých (čl. V bod 10 )

a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

(čl. VII bod 14 ) s

ods. 3 a 4 a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992

Zb.),

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ) a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých (čl. VII bod 15 )

s , a v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. ),

- až 3 o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ) v spojení s o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých (čl. I bod 1

) a a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých (čl. VII body 12 a 13 zákona

č. ) s prvou vetou, , a a ods. 4

písm. a) a b) ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I body 27 a 29 zákona

č. ) s , a

a čl. IV s ,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) v spojení s o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých (čl. I bod 2

) s prvou vetou, , a

,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) s prvou vetou, a Slovenskej

republiky,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých (čl. I bod 47 )

a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. VII bod 33 ) s prvou

vetou, a a ods. 4 písm. a) a b) ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) s prvou vetou ods. 1 a ,

- až 7 o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých (čl. VII body 16 až 18 zákona

č. ) s prvou vetou, a Slovenskej

republiky,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

(čl. VII bod 26 ) s

ods. 1 prvou vetou a ,

za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako

vedľajšieho účastníka, takto

rozhodol:

I.

1. Ustanovenia druhej a tretej vety o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

n i e s ú v súlade s .

2. Ustanovenia druhej a tretej vety o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade

s , a .

3. Ustanovenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1

ods. 1 .

II. Návrh na vyslovenie

- nesúladu prvej vety, až 5 a o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1, , a a ods. 4 písm. a) ,

- nesúladu až 7 o sudcoch a prísediacich a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19

ods. 2 a 3 a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

- nesúladu a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

,

- nesúladu o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s , a

Slovenskej republiky a

- nesúladu o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s a Slovenskej

republiky

z a m i e t a .

III. Konanie o návrhu vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „toho istého stupňa

a len na voľné miesto sudcu“ v o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

s , , a ods. 4 písm. b) a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci

namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu

na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“

v o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

a ods. 4 písm. b), , a a ods. 2 Slovenskej

republiky z a s t a v u j e .

IV. Vo zvyšnej časti návrhu 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrhom

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ešte pred tým, ako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

pristúpi k samotnému odôvodneniu nálezu, považuje za potrebné oboznámiť so štruktúrou

odôvodnenia nálezu (hoc tradičnou), a to vzhľadom na kompletnosť návrhov i napadnutej

právnej úpravy. Ústavný súd rozdelil odôvodnenie rozhodnutia do siedmich častí. V prvej

časti sumarizuje základnú skutkovú situáciu týkajúcu sa doručenia návrhov a ich petitov.

Druhú časť rozhodnutia tvorí rekapitulácia odôvodnenia návrhu skupiny poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“)

štruktúrovaná do bodov podľa namietaných inštitútov, resp. oblastí napadnutej právnej

úpravy. Tretia časť nálezu pozostáva z rekapitulácie odôvodnenia návrhu generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“).

Štvrtá časť rozhodnutia obsahuje sumarizáciu vyjadrenia Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“) ako účastníka konania (časť IV.A), vlády Slovenskej

republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania (časť IV.B), prvého

námestníka generálneho prokurátora (časť IV.C), Združenia sudcov Slovenska (ďalej aj

„združenie sudcov“) (časť IV.D) a Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna

rada“) (časť IV.E). V piatej časti odôvodnenia ústavný súd cituje alebo parafrázuje časti

právnych predpisov a medzinárodných zmlúv, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, vrátane

relevantných častí napadnutej právnej úpravy či právnej úpravy, ktorá bola napadnutými

predpismi zrušená. V šiestej (nosnej) časti odôvodnenia najprv ústavný súd formuluje

kľúčové východiská tohto rozhodnutia a následne odôvodňuje svoje rozhodnutie, rozdeliac

napadnutú právnu úpravu do jednotlivých častí podľa napadnutých inštitútov, obdobne ako

v druhej a tretej časti rozhodnutia pri rekapitulácii návrhov. V rámci rekapitulácie návrhov

ústavný súd pre prehľadnosť nie vždy uvádza všetky napadnuté ustanovenia právnych

predpisov. Dôsledne tak však robí v šiestej časti odôvodnenia. Za výpočtom napadnutých

ustanovení právnych predpisov a tých ustanovení a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), s ktorými majú byť podľa navrhovateľov

v nesúlade, sa tak v šiestej časti odôvodnenia uvádza titulok každej jednotlivej časti totožný

alebo obdobný titulku z rekapitulácie návrhov (VI.A až VI.S). V siedmej časti rozhodnutia

sú uvedené účinky tohto rozhodnutia a poučenie o možnosti podania opravného prostriedku

proti tomuto rozhodnutiu.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 12. apríla 2011 doručený návrh skupiny

37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom

Madejom, na začatie konania podľa a

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „“) o súlade

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o sudcoch a prísediacich“ alebo „

Z. z.“) v znení a v znení s ,

ods. 2, , a ods. 4 písm. b) a

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141

ods. 1, a ods. 4 písm. b) a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s , , , a ods. 4 písm. b) a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30

ods. 4, a a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých a v znení

s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých a v znení zákona

č. s , a 2, , , ,

, a a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s , , a ods. 4 písm. b) a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých a v znení

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých a v znení

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

,

-

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení s , a 3, ,

ods. 1, a a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej aj „zákon o súdoch“ alebo „“) v znení zákona

č. s , , , ,

a ,

- druhej vety o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

a 2, a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- prvého bodu o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

, a ods. 4 písm. f) a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých s , a 3,

ods. 1, , a a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých s , a 3,

ods. 1, , a a s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

s , , ,

ods. 1, a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- čl. I bodu 45 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon

č. “), s , , , ,

a .

Dňa 21. júna 2011 bol ústavnému súdu doručený návrh na zmenu pôvodne podaného

návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti, pričom navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd

posúdil okrem už uvedeného konvolútu právnych noriem aj súlad ustanovenia čl. I bodu 45

, ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3,

, a .

Ústavný súd pripustil zmenu návrhu uznesením č. k. -88

z 5. októbra 2011.

Ústavnému súdu bol 9. augusta 2011 doručený návrh generálneho prokurátora

Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora

Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých ,

- § 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 ) a čl. I

bodu 45 , ktorým sa vypúšťa šiesta časť

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov,

- § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14

o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej aj „zákon o Justičnej akadémii“ alebo „zákon

č. “) (čl. V body 2, 5 až 9 ),

- , a o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých (čl. VII bod 2

) a čl. VII bodov 28 a 29 ,

- druhého bodu o registri trestov

a o zmene a doplnení niektorých (čl. VIII zákona

č. ),

- a o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej aj „

Z. z.“) (čl. IX ),

a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí

č. ).

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 9. augusta 2011 doručený ďalší návrh

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu

- § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako

prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe

súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. I body 4 a 20 ) s

prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a

ods. 2 ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ), o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení

niektorých (čl. V bod 10 )

a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. VII bod 14 ) s a 4

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992

Zb.),

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ) a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých (čl. VII bod 15 )

s , a v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. ),

- až 3 o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 16 zákona

č. ) v spojení s o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých (čl. I bod 1

) a a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých (čl. VII body 12 a 13 zákona

č. ) s prvou vetou, , a a ods. 4

písm. a) a b) ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I body 27 a 29 zákona

č. ) s , a

a čl. IV s ,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) v spojení s o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých (čl. I bod 2

) s prvou vetou, , a

,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) s prvou vetou, a Slovenskej

republiky,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých (čl. I bod 47 )

a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (čl. VII bod 33 ) s prvou

vetou, a a ods. 4 písm. a) a b) ,

- a o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých (čl. I bod 47 zákona

č. ) s prvou vetou ods. 1 a ,

- až 7 o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých (čl. VII body 16 až 18 zákona

č. ) s prvou vetou, a Slovenskej

republiky,

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

(čl. VII bod 26 ) s

ods. 1 prvou vetou a .

Ústavný súd uznesením č. k. -88 z 5. októbra 2011 prijal návrhy

navrhovateľov na ďalšie konanie a spojil ich na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn.

.

Navrhovatelia tak v časti pôvodne vymedzeného predmetu konania, ako aj v časti

navrhnutej zmeny žiadali, aby ústavný súd rozhodol aj o ich návrhu podanom podľa čl. 125

ods. 2 na pozastavenie účinnosti niektorých, v návrhu bližšie určených napadnutých

zákonných ustanovení. Ústavný súd však návrhu navrhovateľov na pozastavenie účinnosti

označených ustanovení nevyhovel.

II.

Navrhovatelia – skupina poslancov – vo svojej argumentácii poukázali v súvislosti

s odôvodnením namietaného nesúladu ustanovení týkajúcich sa statusu sudcu, justičného

čakateľa, správy a samosprávy súdnictva najmä na zásah do ústavného princípu

nezávislosti súdnictva. Podľa navrhovateľov je základná otázka, ktorú je potrebné

zodpovedať, tá, či napadnuté ustanovenia posilňujú dosiahnutý stupeň systémových prvkov

nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak, nezávislosť a samostatnosť súdnej

moci znižujú alebo ju úplne odstraňujú.

Ako už ústavný súd uviedol v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia, z dôvodu

prehľadnosti pristúpil k rozčleneniu komplexného a obsahovo širokého návrhu na viacero

častí, a to podľa povahy regulácie napadnutých právnych noriem.

A. Pridelenie sudcu

Navrhovatelia uvádzajú, že právna úprava pridelenia sudcu, teda § 11 zákona

č. , je v rozpore s a dohovorom z viacerých dôvodov, a to preto, že

(i) bezdôvodne ako podmienka pridelenia sudcu na konkrétny súd absentuje jeho predošlý

súhlas s pridelením, (ii) nerešpektuje zákonom založené právo justičného čakateľa obsadiť

voľné miesto sudcu a (iii) umožňuje na súd vyššieho stupňa prideliť sudcu, ktorý sudcovské

povolanie predtým nevykonával. Prvý dôvod nekompatibility právnej úpravy odôvodňujú

tým, že pri realizácii § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich môže dôjsť k situácii,

keď nebude rešpektované, že sudca uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd, keďže

bude môcť byť pridelený na súd odlišný. Jeho prípadný nesúhlas nebude braný do úvahy.

Predošlá právna úprava vznik takejto situácie podľa navrhovateľov neumožňovala.

Možnosť prideliť na súd vyššieho stupňa osobu bez predošlej skúsenosti s výkonom

sudcovského povolania (§ 11 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch a prísediacich) je podľa

navrhovateľov s nesúladná preto, že takáto osoba neabsolvovala žiadnu prípravnú

prax na pozíciu sudcu, pričom však povolanie sudcu je náročné a vyžaduje aj praktickú

prípravu na výkon samotnej funkcie. Navrhovatelia poukazujú na to, že každý statusový

zákon klasických právnických povolaní (napr. advokát, exekútor, notár) ukladá povinnosť

prípravnej praxe a daná príprava sa považuje za jednu z podmienok prihlásenia sa

do výberového konania. Započítanie inej právnickej praxe je len výnimočné, čo sa týka

rozsahu obmedzené a ponechané na rozhodnutie samosprávneho orgánu. Podľa

navrhovateľov je tak napadnutá právna úprava „v rozpore s kariérnym postupom sudcov,

pokiaľ občan, ktorý uspel vo výberovom konaní na miesto sudcu krajského súdu

neabsolvoval prvostupňovú agendu na súde okresnom“. Navrhovatelia argumentovali aj

Magnou Chartou sudcov, podľa ktorej je počiatočné i celoživotné vzdelávanie sudcov ich

povinnosťou i právom, má byť pod dohľadom súdnej moci a zabezpečuje nezávislosť

sudcov a kvalitu a efektívnosť súdneho systému, či „bodmi 56,57 odporúčania Výboru

ministrov zo 17.11.2010“. Navrhovatelia sa teda domnievajú, že z uvedeného „jasne

vyplýva, že sudca by mal začať vykonávať svoju funkciu na okresnom súde“. Napadnutá

právna úprava tak vytvára reálnu hrozbu zhoršenia rozhodovacej činnosti súdov.

B. Dočasné pridelenie sudcu

Nesúlad zrušenia možnosti dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa

s a dohovorom identifikujú navrhovatelia v tom, že (i) jednoznačne vylučuje

možnosť zodpovedného a objektívneho posúdenia existencie predpokladov potrebných

u sudcu na jeho kariérny postup, (ii) inštitút dočasného pridelenia sudcu má tradíciu

a osvedčil sa pri zabezpečovaní kvality personálneho substrátu súdnej moci a (iii)

nerešpektuje odporúčania medzinárodných štandardov. Navrhovatelia konštatujú, že

kariérny postup sudcov je upravený v dokumentoch ako Európska charta štatútu sudcov –

bod 4 či Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy – princíp I bod 2 písm. c)

i princíp III bod 1 písm. c). V spomenutom odporúčaní sa vychádza zo zásady, že výber

a postup sudcov má umožniť uplatniť sa schopným sudcom. Rozhodnutie o kariérnom

postupe sa má zakladať výlučne na kvalitách a výsledkoch dosiahnutých sudcom pri výkone

funkcie, ktoré sú zistené pomocou objektívnych hodnotení vykonaných jedným alebo

niekoľkými sudcami a prediskutovaných s dotknutým sudcom. Navrhovatelia sa

pravdepodobne domnievajú, že po zrušení inštitútu dočasného pridelenia sudcu takýto

postup možný nie je alebo je výrazne sťažený.

Navrhovatelia tiež namietajú nesúlad § 151p zákona o sudcoch a prísediacich

s a dohovorom, ktorý ruší dočasné pridelenia sudcov podľa doterajších právnych

predpisov, a to k 1. máju 2011. Návrh odôvodňujú praktickými dôsledkami tohto

ustanovenia, ktorými sú podľa nich jednak zánik prípravy sudcov na budúce pôsobenie

na súdoch vyššieho stupňa ako súčasti podmienok ich doterajšieho kariérneho postupu

a jednak nutnosť organizačných zmien v rámci rozdelenia súdnej agendy v dôsledku

odchodu sudcov a taktiež zníženie počtu sudcov na niektorých súdoch. Dané má podľa

navrhovateľov zhoršiť plynulosť vybavovania súdnej agendy. Napadnuté ustanovenie je

podľa navrhovateľov taktiež rekroaktívne, a tak ústavne neprípustné a narušujúce princíp

deľby moci. Navrhovatelia tvrdia, že zákonodarca spätne zrušil platné a účinné rozhodnutia

Súdnej rady Slovenskej republiky o dočasnom pridelení. Zároveň konštatujú, že

prideľovanie sudcov patrí v zmysle výlučne Súdnej rade.

C. Preloženie sudcu na iný súd

Navrhovatelia tvrdia, že odstránenie vekového cenzu v napadnutom ustanovení § 14

ods. 2 pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je

nesystémovým prvkom, ktorý povedie k zhoršeniu kvality justície. Podmienka dĺžky praxe

10, resp. 15 rokov v právnickom povolaní pre prihlásenie sa do výberového konania na súd

vyššieho stupňa je podľa nich nedostatočná. Taktiež opätovne poukazujú na to, že kvalitu

justície zvyšuje, ak sa voľné miesta obsadzujú v súlade so zásadami kariérneho postupu

sudcov. Napadnutou úpravou sa tak z uvedených dôvodov mal okrem a dohovoru

porušiť aj princíp III bod 1 písm. c) Odporúčania Rady Európy R 94 (12), konkrétne

„potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje

schopným sudcom uplatniť sa“.

D. Právne postavenie justičných čakateľov

Navrhovatelia konštatujú, že podľa doterajšej právnej úpravy sa voľné miesto sudcu

na okresnom súde obsadzovalo bez výberového konania justičným čakateľom, ktorému

skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňal predpoklady na vymenovanie

za sudcu. Podľa navrhovateľov je zrušenie inštitútu justičného čakateľa v rozpore s

z dôvodov, že (i) zákonný nárok justičných čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu

sa im odníma a (ii) doterajším justičným čakateľom sa bezdôvodne, účelovo a duplicitne

zavádza povinnosť absolvovania ďalšieho výberového konania na obsadenie voľného

miesta sudcu (oni už však výberové konanie absolvovali pri uchádzaní sa o funkciu

justičného čakateľa), (iii) proti vôli justičných čakateľov sa z nich stávajú vyšší súdni

úradníci, a tak (iv) dochádza k nerešpektovaniu bodu 2 Európskej charty o zákone pre

sudcov, ktorá uvádza, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré

požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť

vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu, pričom má byť zabezpečená príprava vybraných

kandidátov vzdelávaním financovaným štátom. Odňatie zákonného nároku justičných

čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu považujú navrhovatelia za retroaktívne, a tak

nesúladné s princípom právnej istoty. Spätné pôsobenie práva totiž môže byť pre právne

subjekty len priaznivé a nikdy nie nepriaznivé. Stret novej a starej právnej úpravy tak bol

vyriešený spôsobom nekompatibilným s . Podľa navrhovateľov sa tiež vytvárajú dve

skupiny vyšších súdnych úradníkov, a to tých, ktorí absolvovali výberové konanie na post

vyššieho súdneho úradníka, a tých, ktorí absolvovali výberové konanie na funkciu

justičného čakateľa.

Navrhovatelia teda sumarizujú, že a zákona a čl. I

bod 45 , ktorým sa mení zákon o sudcoch a prísediacich tak, že

vypúšťa z právneho poriadku inštitút justičného čakateľa, nerešpektuje princíp právneho

štátu, zasahuje do legálne nadobudnutých práv, je pravo retroaktívny, porušuje základné

práva, a tak porušuje aj , ktorým je limitovaný aj výkon zákonodarnej

moci Národnou radou Slovenskej republiky.

E. Výberové konanie na funkciu sudcu

Po popise právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu, v zmysle ktorej má,

slovami navrhovateľov, vo výberovej komisii zastúpenie výkonná moc dvoma členmi

[nominácia ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „minister

spravodlivosti“ alebo „minister“)], zákonodarná moc jedným členom (nominácia národnou

radou) a súdna moc dvoma členmi (nominácia Súdnou radou a sudcovskou radou),

navrhovatelia konštatujú, že väčšinu vo výberových komisiách majú členovia menovaní

politickými reprezentantmi. Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava

Z. z. preto významne zasahuje (i) do nezávislosti súdnej moci aj s prihliadnutím na to, že

pôjde o predstaviteľov volených a menovaných výlučne politicky, (ii) do princípu deľby

moci a (iii) legitimity súdnej moci. Tvrdia, že potreba prevahy zástupcov sudcovskej

samosprávy vo výberových komisiách je výslovne predpokladaná

(daný odsek znie: „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov

podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.“, pozn.). Navrhovatelia taktiež uvádzajú, že

napadnutá právna úprava nerešpektuje judikatúru ústavného súdu (napr. ,

). Keďže v prvom štádiu kreačného procesu funkcie sudcu, teda vo výberovom

konaní, si výkonná moc a zákonodarná moc dokáže vybrať kandidáta na úkor súdnej moci,

dochádza podľa navrhovateľov k zásahu do „zásadnej kompetencie súdnej rady,

predovšetkým do samosprávy súdnictva...“. To, že druhé štádium kreácie (prerokovanie

kandidáta na sudcu Súdnou radou) je plne v dispozícii Súdnej rady, danú prevahu výkonnej

moci a zákonodarnej moci nesanuje. Dôvodovú správu k novele ústavným zákonom

č. vykladajú navrhovatelia tak, že ústavodarca ňou chcel preniesť

zodpovednosť za výber a služobný postup sudcov na Súdnu radu a orgány sudcovskej

samosprávy. Takýto úmysel ústavodarcu nemal byť napadnutou právnou úpravou

rešpektovaný. Podobne, ak mala byť Súdna rada zriadená ako orgán legitimity súdnej moci,

mala by mať podľa navrhovateľov reálny vplyv na výber sudcov, ich prideľovanie

a prekladanie. Účasť jediného zástupcu Súdnej rady vo výberovej komisii považujú

navrhovatelia za symbolickú. Taktiež k porušeniu princípu deľby moci uvádzajú, že novou

právnou úpravou dochádza k neprípustnému prepojeniu výberovej komisie na výkonnú moc

a zákonodarnú moc. Navrhovatelia taktiež konštatujú, že takýto systém kreácie sudcov je

v príkrom rozpore s požiadavkou Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej

podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravenou

v princípe I bode 2 písm. c). V zmysle Odporúčania Výboru ministrov (podľa bodov 44, 47)

orgán, ktorý rozhoduje o výbere a kariérnom postupe sudcov, musí byť nezávislý

od výkonnej a zákonodarnej moci. Najmenej polovica členov tohto orgánu musí byť tvorená

sudcami, ktorí sú volení ich kolegami. V prípadoch, kde národné právne predpisy

ustanovujú, že hlava štátu, vláda alebo legislatívna moc rozhodujú pri výbere a kariérnom

postupe sudcov, tieto musia rešpektovať odporúčania, resp. stanoviská nezávislého

a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami. Ďalej poukazujú na

závery tzv. Benátskej komisie či na Európsku chartu štatútu sudcov a domnievajú sa, že ak

ústavný súd v minulosti poukázal na tieto štandardy, tieto štandardy musia byť

rešpektované, inak dochádza k porušeniu a dohovoru.

Keďže vyššie zvolený kreačný postup je uplatnený aj v rámci obsadzovania miesta sudcu

súdu vyššieho stupňa, navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutej právnej úpravy aj v tejto

časti a navyše konštatujú nesúlad „s medzinárodnými odporúčaniami, ktoré upravujú

otázku kariérneho postupu sudcov“. V závere argumentácie k tomuto bodu uvádzajú, že

neupravuje pôsobnosť zákonodarnej moci a výkonnej moci rozhodovať o statuse

sudcu, a tak je ústavne neprípustné, aby mali tieto moci väčšinu vo výberovej komisii na

funkciu sudcu.

Navrhovatelia napádajú aj prechodné ustanovenie zákona o sudcoch a prísediacich,

konkrétne § 151r, keď konštatujú, že vyššie poskytnuté argumenty sa v prechodnom období

ešte zostrujú, pretože v situácii, ak členovia výberových komisií za národnú radu a Súdnu

radu nebudú zvolení/vymenovaní do 31. júla 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti.

Výkonná moc tak podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.

F. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu

Pri odôvodňovaní nesúladu právnej úpravy výberového konania na funkciu predsedu

súdu (§ 37 ods. 5 zákona o súdoch) používajú navrhovatelia obdobnú argumentáciu ako

v predošlom bode. Predovšetkým konštatujú, že prevaha členov komisie nominovaných

výkonnou mocou opätovne stavia zástupcov sudcovskej samosprávy do úlohy poradného

orgánu. Podľa navrhovateľov však v požaduje rozhodujúci vplyv

orgánov sudcovskej samosprávy i pri kreácii predsedov súdov. Výkon funkcie predsedu

súdu považujú s ohľadom na jeho kompetencie za zásadne vplývajúci na výkon súdnictva.

Podľa navrhovateľov sa však pri danom zložení výberovej komisie budú presadzovať

záujmy výkonnej moci. V riziku politického ovplyvňovania súdnej moci tak vidia aj riziko

porušenia . Navrhovatelia následne identifikujú podľa ich názoru

„prirodzené pravidlo pri výbere osoby predsedu súdu“, ktoré určuje, že predseda je primus

inter partes. Dodržanie toho „prirodzeného pravidla“ možno podľa nich reálne zabezpečiť

len akceptovaním vôle zástupcov sudcovského zboru.

Navrhovatelia napádajú aj prechodné ustanovenie zákona o súdoch, konkrétne

§ 101c, keď konštatujú, že vyššie poskytnuté argumenty sa v prechodnom období ešte

zostrujú, pretože v situácii, ak členovia výberových komisií za Súdnu radu nebudú

vymenovaní do 30. júna 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti. Výkonná moc tak

podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.

F. Zánik funkcie predsedu súdu odvolaním

Navrhovatelia ďalej konštatujú nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona o sudcoch,

ktorý zavádza možnosť ministrovi spravodlivosti odvolať predsedu súdu bez podmienky

predchádzajúceho prerokovania so Súdnou radou Slovenskej republiky, s

a dohovorom. Navrhovatelia odôvodňujú nesúlad tým, že dochádza (i) k obmedzeniu

samosprávnych funkcií v súdnictve, (ii) k zvýšeniu rizika svojvôle ministra pri zasahovaní

do súdnictva prostredníctvom politických nominácií a odvolávania funkcionárov a (iii)

k výraznému obmedzeniu kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky. Odňatie

opravného prostriedku proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu

z funkcie a vylúčenie súdneho prieskumu tohto rozhodnutia je podľa nich nesúladné

s z toho dôvodu, že „v právnom štáte je neprípustné, pokiaľ osoba bola ustanovená

do funkcie zákonom ustanoveným spôsobom, aby sa o jej právach a povinnostiach

rozhodovalo individuálnym správnym aktom, ktorého zákonnosť nemožno preskúmať

v rámci riadnych opravných prostriedkov, navyše, aby sa zákonnou úpravou vylúčila

možnosť preskúmať zákonnosť takéhoto rozhodnutia súdom“. Následne navrhovatelia

argumentujú účinkom napadnutej právnej úpravy, keďže „vyvoláva hrozbu vzniku

neodôvodneného a zákonom stanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu

k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu ( )“. Navyše takáto

právna úprava podľa nich popiera individuálne právo predsedu súdu ako fyzickej osoby

domáhať sa práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde

a práva na prieskum správneho rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd (čl. 46

ods. 1 a 2 ). Následne navrhovatelia uvádzajú, že podľa prvej vety

je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát a že základom interpretácie

a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho, a nie formálneho právneho štátu.

Zároveň konštatujú, že materiálny právny štát je postavený na princípe všeobecnej

záväznosti práva a že Slovenská republika by sa mala riadiť princípmi dobrej správy.

G. Ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním na voľné

miesto sudcu a v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu

Navrhovatelia konštatujú, že ustanoveniami § 28 ods. 6 a 7 a § 31 ods. 1 písm. c)

zákona o sudcoch a prísediacich sa zavádza princíp zverejňovania zoznamu blízkych osôb

sudcov alebo uchádzačov o funkciu sudcu, prípadne povinnosť zverejnenia iných údajov

a dokumentov (§ 28 ods. 6). Blízke osoby tak bude musieť pred výberovým konaním

oznámiť uchádzač vo výberovom konaní na funkciu sudcu a rovnako bude musieť zoznam

blízkych osôb každoročne k 31. marcu uvádzať sudca vo svojom písomnom vyhlásení

sudcu. Navrhovatelia vidia nesúlad týchto ustanovení s a dohovorom z dôvodov, že

(i) povinnosť predkladať zoznam blízkych osôb u uchádzačov o funkciu sudcu spôsobí

nerovnaké zaobchádzanie pri výbere kandidátov, keďže vytvára zákonný priestor

na pozitívne alebo negatívne posúdenie deklarovaných skutočností, (ii) „nie je správne

vyriešená otázka charakteristiky blízkej osoby“, keďže právna úprava blízkej osoby

v môže v budúcnosti pripúšťať rôzny výklad, (iii) deklarovaním

blízkych osôb sa porušuje princíp sudcovskej nezávislosti, keďže sa zvyšuje riziko vzniku

nátlakov na sudcov cez ich blízke osoby, (iv) povinnosťou deklarovať rodinné či nerodinné

vzťahy u sudcov a uchádzačov o funkciu sudcu sa porušuje právo na ochranu osobných

údajov a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným

zneužívaním údajov o svojej osobe a (v) zverejňovanie všetkých žiadostí o zaradenie

do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných listov

na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo

spravodlivosti“ alebo „ministerstvo“) je neoprávneným zverejňovaním údajov o osobe

uchádzača.

H. Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií

Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie

predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§151q zákona sudcoch a prísediacich), a to

dňom 1. novembra 2011, je neprípustným zasahovaním zákonodarcu do rozhodnutí

samosprávnych orgánov, do práv, ktoré boli legálne nadobudnuté v minulosti, do práva

na nerušený výkon funkcie, je retroaktívna, ide o neoprávnený zásah do nerušeného výkonu

funkcie, a tak neústavný zásah do nezávislosti súdnej moci.

I. Zverejňovanie rozhodnutí

Navrhovatelia napádajú aj právnu úpravu povinného zverejňovania a sprístupňovania

súdnych rozhodnutí (§ 82a ods. 2 a 5 zákona o súdoch a § 36a ods. 3 zákona o ústavnom

súde). Konštatujú, že zo správy Benátskej komisie vyplýva potreba vážiť ochranu súdneho

konania a na druhej strane slobodu tlače a diskusiu vo veciach verejného záujmu. Dané

považujú za naplnené ustanovením (ďalej aj

„OSP“) a v podmienkach Ústavného súdu Slovenskej republiky v spojení s § 31a zákona

o ústavnom súde, ktorý umožňuje tieto záujmy vážiť v individuálnom prípade. Podľa názoru

navrhovateľov povinnosť plošného zverejňovania procesných rozhodnutí a sprístupňovania

rozhodnutí v zmysle napadnutých ustanovení, a to najmä v režime

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, preto (i) spôsobí roztrieštenie právnej

úpravy k informáciám o veciach, v ktorých súd ešte nerozhodol právoplatne, (ii) stav

právnej neistoty a (iii) zásah do základných práv a slobôd, najmä do práva na ochranu

súkromia, keďže účastníci konania budú napriek anonymizácii často identifikovateľní.

Taktiež namietajú, že napadnutá právna úprava je podľa nich nepriamou novelou zákona

o slobode informácií, čo je porušením Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.

Navrhovatelia tak konštatujú nesúlad s a dohovorom.

J. Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky

Navrhovatelia napádajú § 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch, v zmysle

ktorého počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov určuje ministerstvo

spravodlivosti po prerokovaní s predsedami súdov a vláda schvaľuje limity počtov

zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva spravodlivosti. Navrhovatelia konštatujú,

že na určovaní počtu sudcov sa tak nepodieľa Súdna rada, čo podľa ich názoru vylučuje,

aby bolo súdnictvo nezávislé. Navyše, zákon podľa navrhovateľov obmedzil úlohu Súdnej

rady pri tvorbe rozpočtu súdnictva, keď Súdna rada už len dáva stanovisko k limitu

ustanoveného vládou, a nie samostatné stanovisko, ktoré sa malo priložiť k návrhu štátneho

rozpočtu pri predkladaní národnej rade. To podľa nich vylučuje priamu komunikáciu medzi

samosprávou súdnej moci so zákonodarnou mocou a výkonnou mocou v danej otázke. Dané

podľa navrhovateľov spôsobuje aj porušenie a ods. 4 písm. f) , keďže podľa

„[d]o pôsobnosti Súdnej rady SR patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov pri

zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu“. Navrhovatelia v tomto kontexte tiež tvrdia, že

napadnutá právna úprava nezohľadňuje zámer ústavodarcu z dôvodovej správy novely

ústavným , ktorá predpokladala existenciu osobitnej

rozpočtovej kapitoly pre súdy, ktorú by mala tvoriť rozpočtová kapitola pre Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), a to na základe medzinárodných štandardov.

Odopretie účasti Súdnej rady na tvorbe rozpočtu súdnictva a najmä rozpočtu najvyššieho

súdu považujú navrhovatelia za narušenie nezávislosti súdnej moci, keďže sa domnievajú,

že rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. svedčí o tom, že rozhodné slovo pri

tvorbe rozpočtu súdnictva nemôže mať národná rada a vláda.

III.

Navrhovateľ – generálny prokurátor Slovenskej republiky, zastúpený prvým

námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým,

odôvodnil svoj návrh najmä takto:

A. Postavenie justičných čakateľov

Po popise napadnutej právnej úpravy navrhovateľ konštatuje, že touto úpravou

priamo zákonom došlo buď k transformácii (možnosť voľby justičných čakateľov

transformovať sa na vyšších súdnych úradníkov), alebo k zániku právnych vzťahov

justičných čakateľov, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy.

Takáto právna úprava je podľa jeho názoru v rozpore s , keďže (i) odporuje

základným princípom právneho štátu, (ii) je zmätočná a (iii) je vecne nesprávna. Tvrdí, že

napadnutá právna úprava umožnila, aby sa prípadne priamo zo zákona 1. mája 2011 stali

vyššími súdnymi úradníkmi aj tí justiční čakatelia, pre ktorých 30. apríl 2011 – t. j. deň pred

nadobudnutím účinnosti zákona – bol posledným dňom ich štátnej služby, napríklad

z dôvodu skončenia ich štátnozamestnaneckého pomeru dohodou alebo výpoveďou alebo

z dôvodu zániku ich štátnozamestnaneckého pomeru smrťou, prípadne aby sa sudcovia

vymenovaní do funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky k 1. máju 2011 stali

priamo zo zákona 1. mája 2011 vyššími súdnymi úradníkmi. Navrhovateľ zároveň

konštatuje, že neskúmal, či takýto prípad 1. mája 2011 nastal, a ani to nepovažuje za

rozhodujúce, keďže zákonodarca nemohol pri prijímaní napadnutej úpravy predpokladať, že

sa tak nestane. Okrem toho podľa navrhovateľa v čase od 1. mája 2011 do 15. mája 2011

mohol požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa ten vyšší

súdny úradník, ktorý sa stal vyšším súdnym úradníkom 1. mája 2011 na základe § 151u

ods. 1 Inými slovami, ten,

kto už nebol v štátnozamestnaneckom pomere justičného čakateľa, mal možnosť požiadať

o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa. Ten, kto by tak urobil,

od podania žiadosti by stratil status vyššieho súdneho úradníka so spätnými účinkami. Teda,

od 1. mája 2011 by sa znovu stal justičným čakateľom, a to až do 31. mája 2011, kedy

podľa by

zanikol jeho štátnozamestnanecký pomer justičného čakateľa. Podľa navrhovateľa tak

nastala situácia, že justiční čakatelia proti svojej vôli pristúpili k podaniu žiadosti

o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Vyplatenie odstupného v zmysle § 151u

ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich im „však nemôže nahradiť úsilie a stratu času

venovaného odbornej príprave na výkon funkcie sudcu, zmarenie kariérneho postupu v

inom právnickom povolaní a zmarenie možnosti dosiahnuť podstatne výhodnejšie zárobkové

možnosti (platové zaradenie justičných čakateľov bolo najnižšie možné vo vzťahu

k dosiahnutému vzdelaniu)“.

Za podstatnú časť svojej argumentácie však navrhovateľ považuje to, že napadnutá

právna úprava porušuje princíp deľby moci a ústavnej rovnováhy, princíp nezávislosti

súdnej moci, zákaz retroaktivity, princíp právnej istoty a ochrany oprávnenej dôvery

v právny poriadok, ako aj ústavné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne

konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Považuje

totiž za nepochybné, že právne postavenie justičných čakateľov do prijatia napadnutej

právnej úpravy a vyšších súdnych úradníkov na strane druhej zakotvila ich odlišný právny

status, a to vzhľadom na ich právne postavenie, práva a povinnosti vyšších súdnych

úradníkov a najmä ich pracovnú náplň, a tak im ako vyšším súdnym úradníkom už

napadnutá právna úprava neumožní riadnu prípravu na výkon funkcie sudcu. Následne

navrhovateľ podrobnejšie porovnal právnu úpravu postavenia vyššieho súdneho úradníka na

jednej strane a justičného čakateľa na strane druhej. Poukazujúc aj na to, že vyšší súdny

úradník, ktorý neúspešne vykonal justičnú skúšku, a to aj opakovane, ostáva vyšším súdnym

úradníkom, dospel navrhovateľ k záveru, že vyšší súdny úradník „bol a aj je povolaním

súdny úradník“. Pri inštitúte justičného čakateľa je však situácia odlišná. Justičný čakateľ

nie je súdnym úradníkom, ale pripravuje sa na výkon funkcie sudcu a v tom zmysle bol aj

rozsah úkonov, ktoré vykonával, širší v porovnaní s vyšším súdnym úradníkom. Ak justičný

čakateľ neprospel ani pri opakovanej justičnej skúške, zákon predpokladal jeho odvolanie

z funkcie. Justičný čakateľ, ktorý zložil justičnú skúšku, mal právo obsadiť voľné miesto

sudcu. V zmysle napadnutej právnej úpravy sa však o funkciu sudcu bude musieť uchádzať

vo výberovom konaní, pričom navrhovateľ tiež tvrdí, že napadnutá právna úprava nedáva

záruky objektívneho a nestranného výberového konania.

Navrhovateľ tiež uvádza, že napadnuté ustanovenie § 151u zákona o sudcoch

a prísediacich v znení je podľa jeho názoru bez akýchkoľvek

pochybností retroaktívne, a to pravo retroaktívne, keďže ustanovilo neprípustné spätné

účinky novej právnej úpravy – zmenu a zánik doterajšieho právneho postavenia justičných

čakateľov, ich práv a povinností. A to dokonca právne nevykonateľným spôsobom.

S účinnosťou od 1. mája 2011 mal totiž byť zmenený právny status justičných čakateľov,

a to so spätnými účinkami od 1. januára 2011. Právo požiadať o skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru, počnúc 1. májom 2011, mali priznané zákonom tí, ktorí

so zmenou svojho právneho statusu nesúhlasili. O skončenie štátnozamestnaneckého

pomeru však mohli požiadať len do 15. januára 2011, t. j. v lehote, ktorá uplynula predtým,

než zákon nadobudol nielen účinnosť, ale aj platnosť. Prvým májom 2011 mal skončiť

štátnozamestnanecký pomer tým justičným čakateľom, ktorí by požiadali o jeho skončenie.

Ak by nedošlo k zmene tejto právnej úpravy, ich štátnozamestnanecký pomer by skončil

k 31. januáru 2011, teda pred nadobudnutím platnosti i účinnosti novej právnej úpravy.

Napriek tomu, že táto právna úprava, ktorú navrhovateľ označuje ako nezmyselnú, bola

nahradená s účinnosťou od 1. mája 2011 , považuje navrhovateľ

za potrebné sa ňou zaoberať, a to s ohľadom na ustanovenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom

súde, ktorý ustanovuje, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov

na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi

zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis

v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Za pravo retroaktívne považuje navrhovateľ aj ustanovenie § 151u zákona o sudcoch

a prísediacich v znení novely č. , keďže mení doterajší právny status

justičných čakateľov a ich práva a povinnosti. Ide tak o zmenu, ktorá je (i) v právnom štáte

neprípustná, (ii) porušujúca princíp právnej istoty a ochrany oprávnenej dôvery v právny

poriadok, pretože dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých

skutkových a právnych stavov, (iii) porušujúca princíp proporcionality, (iv) porušujúca

zákaz svojvôle a (v) úctu k právam a slobodám človeka. Justiční čakatelia totiž získali svoj

právny status v súlade s právnym poriadkom pred nadobudnutím účinnosti novej právnej

úpravy a tento ich právny status sa proti ich vôli kvalitatívne podstatným spôsobom zmenil

alebo zanikol v dôsledku napadnutej právnej úpravy. Justiční čakatelia túto zmenu nemohli

predvídať. Zároveň navrhovateľ tvrdí, že „Miera odlišnosti pri porovnaní doterajšej

a platnej právnej úpravy v právnom riešení zákonodarcu má znaky ľubovôle. Zmenou

doterajšieho právneho statusu justičných čakateľov zákonodarca prekročil rámec legitímnej

úvahy danej cieľom schválenej právnej úpravy.“. Navrhovateľ navrhol aj vyslovenie

nesúladu ustanovení právnych predpisov, ktoré súvisia s vypustením inštitútu justičných

čakateľov z právneho poriadku Slovenskej republiky.

B. Výberové konanie na funkciu sudcu

K napadnutiu právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu (§ 29 ods. 1 až 3

zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich)

navrhovateľ uvádza, že táto vytvára značný priestor na vážne pochybnosti o objektívnosti

a nestrannosti rozhodovania výberovej komisie. Navrhovateľ konštatuje, že na jednej strane

uchádzač o funkciu sudcu nemusí mať žiadnu prax na súde a zároveň štyria z piatich členov

výberovej komisie nemusia byť sudcami, nemusia mať ani len právnické vzdelanie, nemusia

mať ani len vysokoškolské vzdelanie, stačí, ak pôsobia v sektore vysokých škôl alebo

v neziskovom sektore. Keďže väčšina členov výberovej komisie je menovaná z databáz

tvorených národnou radou a ministrom spravodlivosti (traja z piatich členov) a komisia

rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých svojich členov, potom podľa

navrhovateľa o tom, kto sa stane sudcom, rozhodne v konečnom dôsledku politická moc.

Rovnako politická moc bude rozhodovať aj o tom, kto sa stane predsedom senátu súdu

vyššieho stupňa. Podľa navrhovateľa sa tak nerešpektuje (i) Odporúčanie Výboru ministrov

členským štátom k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté

Výborom ministrov 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov, ktoré

zdôrazňuje, že nezávislosť sudcov je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu, že je

nevyhnutná pre fungovanie súdneho systému a že nezávislosťou jednotlivých sudcov je

zabezpečená nezávislosť súdnictva ako celku, (ii) Odporúčanie Odp (94)12 Výboru

ministrov členským štátom k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré

odporúča, aby vlády členských štátov prijali opatrenia, ktoré zabezpečia, aby sa ustanovenia

obsiahnuté v dodatku k tomuto odporúčaniu [dodatok k Odporúčaniu CM/Odp (2010)12]

aplikovali v právnych predpisoch, či (iii) konštatovanie zo Správy o nezávislosti justičného

systému v časti I – Nezávislosť sudcov Benátskej komisie, ktorú schválila na svojom

82. plenárnom zasadnutí v Benátkach v dňoch 12. a 13. marca 2010, uvedené v bode 30:

„... fungovanie súdnej rady by nemalo umožniť žiadne ústupky parlamentným väčšinám

a tlakom zo strany exekutívy a nemalo by podliehať rozhodnutiam politických strán, aby

mohla rada chrániť hodnoty a základné princípy justície.“

Navrhovateľ ďalej konštatuje, že právna úprava výberového konania na funkciu

sudcu je nerozlučne spojená s ustanovením zákona o súdoch o pridelení sudcu (§ 11 ods. 1),

podľa ktorej je na súd sudca pridelený rozhodnutím Súdnej rady na základe výsledkov

výberového konania, ktorými je Súdna rada viazaná. Navrhovateľ preto tvrdí, že

zákonodarca v podstate dosiahol stav, keď o pridelení sudcu Súdna rada v podstate

nerozhoduje. Tým mal zákonodarca podľa navrhovateľa porušiť čl. 141a ods. 4 písm. b)

, ktorý túto právomoc zveruje práve Súdnej rade. Navrhovateľ tiež tvrdí, že

„neexistuje žiaden rozumný dôvod na to, aby Súdna rada bola povinná prideliť sudcov

na výkon funkcie na určitý súd na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi

predseda výberovej komisie“. Z daných dôvodov navrhovateľ identifikuje nesúlad

napadnutej právnej úpravy so základnými princípmi demokratického a právneho štátu,

princípom deľby moci, princípom nezávislosti súdnej moci a princípom ústavnosti, a tým aj

s prvou vetou, a a ods. 4 písm. a) a b) .

Generálny prokurátor v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 151r zákona o sudcoch

a prísediacich, v zmysle ktorého má minister spravodlivosti právomoc menovať kandidátov

na členov výberových komisií na funkciu sudcu a funkciu predsedu senátu súdu, ak tak

do 31. júla 2011 neučiní Súdna rada alebo národná rada. Navrhovateľ toto ustanovenie

vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov

výberových komisií na funkciu sudcu i na funkciu predsedu senátu súdu. Zároveň tvrdí, že

cieľ takejto úpravy nie je legitímny a smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou.

Umožňuje, aby v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto bude

alebo nebude sudcom a kto sa stane predsedom senátu. Výberové konanie tak nedáva

záruku nestrannosti a objektívnosti a je tak neprípustným zásahom výkonnej moci do moci

súdnej.

C. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu

Paragraf 37 zákona o súdoch upravuje výberové konanie na funkciu predsedu súdu

a v rámci neho v odsekoch 5 až 7 aj kreovanie a hlasovanie výberových komisií

na obsadenie tejto funkcie s výnimkou obsadzovania funkcie predsedu najvyššieho súdu.

Navrhovateľ túto právnu úpravu vykladá tak, že z nej vyplýva, že „výberové komisie, ktoré

uskutočňujú výberové konanie na funkciu predsedu súdu, sú päťčlenné. Jedného člena bude

voliť Súdna rada Slovenskej republiky, jedného sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia

predsedu súdu obsadzuje a troch minister spravodlivosti.“. Rovnako ako pri namietaní

právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu v predošlom bode konštatuje, že

štyria z piatich členov výberovej komisie nemusia byť sudcami, nemusia mať ani len

právnické vzdelanie, nemusia mať ani len vysokoškolské vzdelanie, stačí, ak pôsobia

v sektore vysokých škôl alebo v neziskovom sektore. A ak niektorí z nich predsa len budú

mať právnické vzdelanie, nemusia mať žiadne skúsenosti s prácou v justícii. To podľa

navrhovateľa znamená, že v konečnom dôsledku predsedami všetkých okresných súdov,

predsedami všetkých krajských súdov a predsedom Špecializovaného trestného súdu

v Slovenskej republike sa môžu stať iba tí sudcovia, o ktorých rozhodne výkonná moc. Túto

právnu úpravu preto navrhovateľ považuje za nesúladnú s princípom deľby moci

a princípom nezávislosti súdnej moci, a tým porušujúcu a .

Navrhovateľ v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 101c zákona o súdoch, v zmysle

ktorého má minister spravodlivosti (obdobne ako podľa § 151r zákona o sudcoch

a prísediacich) právomoc menovať kandidátov na členov výberových komisií na funkciu

predsedu súdu, ak tak do 30. júna 2011 neučiní Súdna rada. Navrhovateľ toto ustanovenie

vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov

výberových komisií na funkciu predsedu súdu. Zároveň obdobne ako pri odôvodnení

návrhu nesúladu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich tvrdí, že cieľ takejto úpravy nie je

legitímny a smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou. Umožňuje, aby

v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto sa stane predsedom

súdu. Výberové konanie tak nedáva záruku nestrannosti a objektívnosti a je tak

neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej.

D. Stáž sudcov

Navrhovateľ napadol ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení

„v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej

činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, § 13 ods. 2 a § 35 ods. 2 zákona

o sudcoch a prísediacich pre ich nesúlad s . Navrhovateľ sa domnieva, že namietaná

právna úprava (i) „vytvára priestor pre výraznú nerovnosť v odmeňovaní za výkon tej istej

činnosti“, (ii) „devalvuje jednu zo základných demokratických hodnôt, ktorou je nezávislosť

súdov a sudcov“, (iii) je nezrozumiteľná a zmätočná, a (iv) nie je preto v súlade

so základnými princípmi právneho štátu. Navrhovateľ totiž konštatuje, že s pojmom „výkon

funkcie sudcu“ zákon o sudcoch a prísediacich spája rôzne právne nároky, napríklad právo

na funkčný plat sudcu, právo na ďalší plat za mesiac máj a mesiac november, právo

na mesačné paušálne náhrady nákladov spojených s výkonom funkcie, právo na započítanie

doby stáže do praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa, či ďalšie

právne nároky súvisiace s výkonom funkcie sudcu alebo so skončením výkonu funkcie

sudcu. Sudca vykonávajúci stáž má popri týchto nárokoch aj nárok na náhradu zvýšených

výdavkov. To podľa navrhovateľa znamená, že minister spravodlivosti sa môže dohodnúť

so sudcom, že počas určitej doby, najviac však počas jedného roka v období piatich rokov,

nemusí vykonávať súdnictvo – funkciu sudcu. Namiesto toho môže pracovať v niektorej

z inštitúcií, na ktorú sa vzťahuje v znení zákona

č. Napríklad môže učiť na právnickej fakulte vysokej školy, pôsobiť ako

poradca na Ústavnom súde Slovenskej republiky, vykonávať riadiacu funkciu alebo inú

funkciu na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky alebo byť na odbornom

študijnom pobyte v tuzemskej alebo zahraničnej súdnej inštitúcii. Výkon takejto činnosti

označuje zákonodarca ako stáž sudcu. Počas stáže sudca síce nemôže vykonávať funkciu

sudcu, ale má právo na to, aby za obdobie, počas ktorého je na stáži, poberal plat sudcu

a aby mal rovnaké nároky ako tí sudcovia, ktorí reálne vykonávajú funkciu sudcu, teda

súdnictvo. Popri tom ešte podľa navrhovateľa môže sudca na stáži mať aj iné príjmy

za činnosť vykonávanú počas stáže. Nerovnosť v odmeňovaní identifikuje navrhovateľ

jednak v tom, že platové pomery pedagógov sú výrazne rozdielne v porovnaní so sudcami,

ktorí vykonávajú alebo budú vykonávať namiesto súdnictva pedagogickú činnosť vo forme

stáže na právnickej fakulte. Tiež je podľa navrhovateľa nerovnosť zakotvená

aj v odmeňovaní samotných sudcov – sudcov vykonávajúcich súdnictvo na jednej strane

a na strane druhej sudcov vykonávajúcich inú činnosť než súdnictvo počas stáže.

Odmeňovanie sudcov počas stáže je dokonca priaznivejšie ako odmeňovanie sudcov

vykonávajúcich súdnictvo, hoci sudcom na stáži nehrozí zodpovednosť za prieťahy

v súdnom konaní a spravidla ani zodpovednosť v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov.

Ohrozenie nezávislosti súdnej moci a princípu deľby moci identifikuje navrhovateľ

v tom, že v niektorých prípadoch sa sudcovia počas stáže na ministerstve spravodlivosti

podieľajú na účasti výkonnej moci na správe súdov. Počas stáže na ministerstve

spravodlivosti sú priamo zapojení do vzťahov vertikálnej subordinácie a vznikajú

pretrvávajúce väzby medzi sudcami a ministrom spravodlivosti.

Paragraf 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona

č. je podľa navrhovateľa nezrozumiteľný a zmätočný, lebo umožňuje, aby

sudca vykonával stáž na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré je

ústredným orgánom štátnej správy pre súdy, a to „ako prípravu na vykonávanie riadiacej

a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, t. j. aby vykonával stáž

ako prípravu na výkon niektorej z riadiacich funkcií na ministerstve. Podľa navrhovateľa

však nemožno pripustiť taký výklad , podľa ktorého výkon funkcie predsedu či

podpredsedu súdu je výkonom „riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci

v štátnej správe súdov“. V takom prípade neexistuje podľa navrhovateľa dôvod, pre ktorý

by sa mal sudca počas výkonu mandátu pripravovať na výkon riadiacej funkcie

na ministerstve. Okrem toho navrhovateľ uvádza, že výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný

s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným

pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom

v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú

činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného

majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej

rade Slovenskej republiky (a ods. 2 druhá veta ). Navrhovateľ tiež poukazuje

aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. a rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky, konkrétne na „nález , nález “, ktoré majú

podporiť jeho závery. Pripomína, že sudca na stáži na Ministerstve spravodlivosti

Slovenskej republiky sa podľa pokynov ministra spravodlivosti, štátneho tajomníka,

vedúceho úradu a ďalších nadriadených štátnych zamestnancov môže podieľať napríklad na

rozhodovaní v statusových veciach sudcov, pripravovať odvolania ministra spravodlivosti v

konaniach, v ktorých je účastníkom konania, písať dovolania ministra spravodlivosti proti

právoplatným rozhodnutiam súdov vydaným v trestnom konaní, podieľať sa na legislatívnej

činnosti atď. Uvedené sa podľa navrhovateľa v plnom rozsahu vzťahuje aj na stáž

vykonávanú v „tuzemskej súdnej inštitúcii“ podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35

ods. 2 , keďže ak s tým

sudca súhlasí, môže vykonávať stáž v inštitúciách uvedených v § 35 ods. 2 počas

vzdelávania, prehlbovania alebo zvyšovania kvalifikácie [§ 13 ods. 1 písm. d)]. O stáži

sudcu rozhoduje minister po prerokovaní s predsedom súdu, na ktorom sudca pôsobí,

a s inštitúciou, v ktorej má sudca vykonávať stáž.

Právna úprava, ktorá umožňuje vzdelávanie sudcov pobytmi na tuzemských

a zahraničných vzdelávacích inštitúciách (§ 35 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich), je

podľa navrhovateľa v rozpore s , keďže umožňuje ministrovi spravodlivosti negovať

oprávnenie Súdnej rady Slovenskej republiky rozhodovať o preložení sudcov, ktoré jej

priznáva a ods. 4 písm. b) . Poukazuje na situáciu, ktorá sa v minulosti stala,

a to, že ministerka spravodlivosti „obišla“ rozhodnutie Súdnej rady, ktorá plne

neakceptovala výsledky výberového konania na súd vyššieho stupňa, keď „neúspešných“

sudcov na tento súd zaradila na výkon stáže podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35

ods. 2 druhou vetou

Sudcovia zároveň počas stáže nemôžu vykonávať súdnictvo. Navrhovateľ v kontexte

uvedeného zdôrazňuje, že s účinnosťou od 1. mája

zrušil možnosť dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho stupňa (čl. I bod 2 § 12 ods. 1

), t. j. zabránil tomu, aby sudca mohol získavať odborné skúsenosti

priamo podieľaním sa na rozhodovacej činnosti v senátoch na súdoch vyššieho stupňa.

V demokratickom a právnom štáte nemožno podľa jeho názoru priznať výkonnej moci také

oprávnenia, ktoré jej umožnia obchádzať ústavné právomoci Súdnej rady Slovenskej

republiky. Z tohto dôvodu namieta súlad napadnutej právnej úpravy aj s čl. 141a ods. 4

písm. b) . Navrhovateľ navyše uvádza, že „vo verejnosti sa vytvára výrazne

negatívny obraz o súdnictve a silnie tlak na sudcov podporovaný kampaňou v médiách,

ktorý spochybňuje ich rozhodovaciu činnosť, ich odbornosť, morálku a útočí na záruky ich

nezávislosti. Takáto situácia vážne podkopáva dôveru verejnosti v súdnictvo a môže vyústiť

v stratu ochoty rešpektovať rozhodnutia súdov.“. Preto „považujem za dôležité veľmi citlivo

reagovať na každú právnu úpravu, ktorá spochybňuje nezávislosť súdnej moci v Slovenskej

republike“. Pri výklade pojmu „nezávislosť súdnej moci“ poukazuje aj na už v tomto

rozhodnutí čiastočne parafrázované Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom

k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov

17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov. Napadnutá právna úprava

sa však podľa jeho názoru odporúčaniu prieči, pretože vytvára značný priestor

na spochybnenie vonkajšej i vnútornej nezávislosti sudcov.

E. Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške, písomné

vyhlásenie sudcu a kandidáta na sudcu a ochrana osobných údajov

Navrhovateľ považuje za nesúladné s a dohovorom aj ustanovenia

ods. 5 a 6 zákona o sudcoch a prísediacich, § 37 ods. 10 zákona o súdoch a § 14a zákona

o Justičnej akadémii, ktoré upravujú možnosť prítomnosti verejnosti na výberových

konaniach na funkciu sudcu a funkciu predsedu súdu, zverejňovanie údajov o uchádzačoch

o tieto funkcie a prítomnosť verejnosti na odbornej justičnej skúške. Túto právnu úpravu

považuje za neprimeraný, nedôvodný a neprípustný zásah do ústavných práv garantovaných

, ktorý garantuje každému právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe. Tento podľa jeho názoru nerešpektuje ústavné limity prípustného obmedzenia

základných práv a slobôd podľa a nedbá na podstatu a zmysel práv.

Taktiež obmedzenie neplatí rovnako pre všetky prípady a nepoužíva sa na ustanovený cieľ.

Podľa jeho názoru „[l]aická verejnosť nedokáže posúdiť, či uchádzači o funkciu sudcu majú

schopnosti a odborné znalosti potrebné na výkon funkcie sudcu, ani či majú zdravotné

fyzické a psychické predpoklady na výkon funkcie sudcu“. Napadnutá právna úprava tak

nemá zmysel a jej deklarovaný cieľ, ktorým je transparentnosť výberových konaní, ňou

dosiahnuť nemožno. Obdobné platí pre účasť verejnosti na výberovom konaní na predsedu

súdu a účasť verejnosti na odbornej justičnej skúške. Nasledovná argumentácia sa teda

mutatis mutandis vzťahuje aj na tieto výberové konania a na odbornú justičnú skúšku.

Overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti uchádzačov o funkciu sudcu pred

verejnosťou na verejnom výberovom konaní preto navrhovateľ považuje za neprípustný

zásah do práv chránených . Obdobne považuje zverejňovanie všetkých žiadostí

uchádzačov o zaradenie do výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, ich

profesijných životopisov a motivačných listov na internete za zverejnenie osobných údajov

uchádzačov o funkciu sudcu, t. j. dátumu narodenia, trvalého pobytu, údajov o zdravotnom

stave a ďalších údajov.

Navrhovateľ ďalej dôvodí tým, že právna úprava možnosti vznesenia odôvodnených

výhrad voči uchádzačom zo strany verejnosti (aj anonymne) „hraničí s pranierovaním

uchádzačov o funkciu sudcu. Pritom nič nerieši. Názory laickej verejnosti na to, kto by mal

byť alebo nemal byť sudcom, nie sú a ani nemôžu byť objektívne. Laická verejnosť môže

vyjadriť iba svoju sympatiu alebo nesympatiu ku konkrétnym uchádzačov - splnenie

zákonných predpokladov musí overiť výberová komisia.“. Chýba jej tak zmysel a účel.

Keďže výberová komisia sa má výhradami zaoberať a výberová komisia môže, ale aj

nemusí požadovať vysvetlenie od dotknutých osôb, nemožno vylúčiť, že výberová komisia

bude pri svojom rozhodovaní ovplyvnená práve týmito výhradami. Výberová komisia tiež

podľa jeho názoru nemá prakticky možnosť overiť si pravdivosť týchto výhrad. V prípade,

že sa výberová komisia rozhodne zaoberať vznesenými výhradami a požiada dotknuté

osoby o ich vyjadrenie, tento postup bude podľa navrhovateľa zrejme súčasťou výberového

konania, ktoré už bude verejné. Uchádzač o funkciu sudcu tak bude musieť verejne

reagovať na výhrady, ktoré môžu byť nepravdivé, osočujúce či hanlivé. Navrhovateľ

zastáva názor, že také konanie môže predstavovať neprípustný a neodôvodnený zásah

do práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované tak čl. 19 ods. 1

, ako aj dohovoru. Keďže je na diskrécii výberovej komisie, ako sa

v jednotlivých prípadoch bude zaoberať výhradami, zákonodarca mal týmto podľa názoru

generálneho prokurátora ustanoviť nerovnané podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu.

Navrhovateľ tiež považuje za dôležité, že uchádzač o funkciu sudcu, nie je verejne činnou

osobou. Navrhovateľ sa taktiež domnieva, že napadnuté ustanovenia (možnosť vznesenia

výhrad voči kandidátom) nerešpektujú ani požiadavku legitimity, legality a proporcionality,

a to z dôvodov obdobných ako ustanovenia o verejnosti výberových konaní. Vzhľadom

na možnosť vzniesť dôvodné výhrady voči kandidátom na funkciu predsedu súdu

navrhovateľ ešte dodáva, že pokiaľ sa o takúto funkciu uchádza sudca, možno očakávať

cielené útoky tých účastníkov konania, ktorí v súdnom spore neboli úspešní. Takáto právna

úprava tak môže vystaviť uchádzačov o funkciu predsedu súdu hanobeniu, pranierovaniu

a perzekúcii.

K možnosti účasti verejnosti na odbornej justičnej skúške ešte navrhovateľ dodáva,

že nová právna úprava vytvorila nerovnosť medzi tými, ktorí od nadobudnutia účinnosti

tohto zákona budú skladať odbornú justičnú skúšku, a tými, ktorí budú skladať advokátsku

skúšku alebo notársku skúšku, ktoré sa na účely vymenovania do funkcie sudcu považujú

za odbornú justičnú skúšku. Tieto však nie sú verejné. Prítomnosť verejnosti ďalej podľa

generálneho prokurátora môže pôsobiť rušivo a „nemožno vylúčiť ani cielenú kampaň proti

skúšanému s rušivými momentmi. A nielen to, následne môžu byť menovite znevažovaní

niektorí vyšší súdni úradníci a právni čakatelia prokuratúry. Anonymnej verejnosti nič

nebráni verejne a s neznalosťou veci posudzovať priebeh konania skúšky, posudzovať

úroveň jednotlivých skúšaných, aj urážlivým spôsobom, a tým narušiť ich vážnosť v rodine,

v súkromí, v zamestnaní.“.

K zverejňovaniu zoznamu blízkych osôb podľa § 28 ods. 7 zákona o sudcoch

a prísediacich a § 37 ods. 11 zákona o súdoch (teda povinnosti spolu so žiadosťou

o zaradenie do výberového konania predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uchádzač

uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú sudcami, zamestnancami súdov, ministerstva

vrátane rozpočtových alebo príspevkových organizácií v pôsobnosti ministerstva alebo

členmi výberovej komisie) navrhovateľ uvádza, že takáto právna úprava reálne umožňuje,

hoci priamo neustanovuje, obmedzenie prístupu k verejným funkciám za rovnakých

podmienok či poškodenie, alebo znevýhodnenie uchádzačov o funkciu sudcu alebo funkciu

predsedu súdu, ak majú v justícii alebo na ministerstve príbuzných alebo iné blízke osoby,

a to bez ohľadu na to, či udržiavajú vzájomné vzťahy a či ich vzťahy sú alebo nie sú

priateľské. Následne tak právna úprava umožňuje porušenie základného práva podľa čl. 30

ods. 4 a . Táto právna úprava podľa navrhovateľa tiež

nezabezpečí deklarovaný cieľ – transparentnosť výberového konania. Navrhovateľ zároveň

zverejňovanie osobných údajov blízkych osôb uchádzačov o funkciu sudcu a funkciu

predsedu súdu na internete, a to aj bez ich súhlasu, bez ich vedomia, a dokonca aj proti ich

vôli považuje za nezlučiteľné so základnými ľudskými právami a slobodami garantovanými

a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

F. Odmeňovanie sudcov a prokurátorov

Nesúlad zákona o sudcoch a prísediacich, čl. I bodu 29

Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenie § 79 zo zákona o sudcoch a prísediacich, a čl. IV

s navrhovateľ odôvodnil (i) zmätočnosťou napadnutej

právnej úpravy, (ii) jej vecnou nesprávnosťou, (iii) neakceptovateľnosťou v súčasných

podmienkach a tým, že (iv) vykazuje znaky porušenia ústavného zákazu nútenej práce. Prvé

dva dôvody sa týkajú § 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý ustanovil, že

„[f]unkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý

podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom

stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci

mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd.

Zastupujúci sudca sudcu podľa predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak

nastane okolnosť, pre ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú

vec náhodným výberom.“. Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením dôvodovej správy, v ktorej sa

uvádza, že touto právnou úpravou sa precizuje doterajšia úprava priznávania príplatku pri

rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného

súdu tak, že sa nárok na príplatok odvíja od reálneho výkonu rozhodovania o spomenutých

opravných prostriedkoch. Navrhovateľ naopak tvrdí, že úprava je zmätočná a nesprávna,

keďže v zmysle zákona v predmetnej veci (opravné prostriedky) súdy rozhodujú zásadne

v senátoch, nikdy nerozhoduje samosudca. Preto ani príplatok nemôže patriť sudcovi.

Sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v napadnutom ustanovení teda

podľa navrhovateľa nie je len sudca spravodajca, resp. poverený sudca podľa čl. 39 ods. 1

rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale každý zákonný sudca

v tejto veci určený ako člen konkrétneho senátu rozvrhom práce na príslušný rok.

Navrhovateľ tiež uvádza, že ustanovenie § 51 zákona o súdoch vo vzťahu k Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky ustanovuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce

jednotlivým senátom, nie jednotlivým sudcom. Z daného podľa navrhovateľa „jednoznačne

vyplýva, že dikcia predmetného ustanovenia sa mala zásadne týkať senátu“.

Za nezrozumiteľné považuje navrhovateľ aj určenie obdobia „pridelenia“ takej veci, čo má

zakladať nárok na príplatok. Generálny prokurátor tvrdí, že obdobie na pridelenie príplatku

bolo potrebné ohraničiť na celé konanie vo veci. Podľa neho „[m]esiacom, v ktorom má

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pridelenú vec, v ktorej konal v prvom stupni

Špecializovaný trestný súd, je teda mesiac, resp. mesiace, v ktorých skutočne prebieha

v takej veci konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky“. Navrhovateľ preto

uvádza, že obmedzenie nároku na príplatok len na jeden (prvý) mesiac konania pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemá z hľadiska vecnej podstaty tohto nároku

legálne opodstatnenie. Namietaná právna úprava tak podľa jeho názoru nerešpektuje čl. 1

ods. 1 , je mätúca, nepredvídateľná a znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov.

Zrušenie právnej úpravy prideľovania odmeny sudcom a prokurátorom za inú ako

rozhodovaciu činnosť (čl. I bod 29 a čl. IV )

je podľa navrhovateľa pri súčasných platových pomeroch sudcov neakceptovateľné, keďže

vytvára priestor, aby sudcovia vykonávali činnosti v prospech súdnictva bezodplatne, čo

obsahovo podľa neho naznačuje nútenú prácu, ktorá nie je povolená (napríklad člen

komisie na prieskum rozhodovacej činnosti, plynulosti a dôstojnosti vedenia súdneho

konania pre účely hodnotenia sudcu, povinnosť sudcu prispievať svojich skúsenosťami

a schopnosťami pri odbornej príprave funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov

súdov, vypracovanie stanovísk v rámci legislatívneho procesu atď.). Uvedené sa podľa

navrhovateľa týka aj prokurátorov.

G. Skončenie dočasného pridelenia sudcu

Inštitút dočasného pridelenia sudcu aj na súd vyššieho stupňa bol podľa navrhovateľa

vhodný v rámci prípravy na výkon povolania na súde vyššieho stupňa. Zákonodarca však

v novelizovanom znení § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich zrušil možnosť

dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa a ponechal len možnosť pridelenia

sudcu na súd toho istého stupňa, na akom funkciu sudcu vykonáva. Napadnutým

prechodným ustanovením (§ 151p zákona o sudcoch a prísediacich) navyše ustanovil

skončenie dočasného pridelenia sudcov, ktorí boli dočasne pridelení na súd vyššieho stupňa,

a to k 1. máju 2011. O dočasnom pridelení sudcu rozhodovala a rozhoduje Súdna rada.

Generálny prokurátor identifikuje nesúlad prechodného ustanovenia, konkrétne § 151p

zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich

s v tom, že zákonodarca (i) priamo zákonom zasiahol do existujúcich právnych

vzťahov, ktoré majú zmluvný charakter, (ii) zasiahol aj do už vydaných rozhodnutí Súdnej

rady Slovenskej republiky, konkrétne do rozhodnutí o dočasnom pridelení sudcu na súd

vyššieho stupňa vydaných pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy, a (iii) bez

akýchkoľvek relevantných dôvodov sa rozhodol pre iný model prípravy na povolanie sudcu,

a to aj mimo kariérneho postupu. Preto podľa názoru navrhovateľa zákonodarca porušil

základné princípy demokratického a právneho štátu, princíp deľby moci, princíp

nezávislosti súdnej moci, princíp ústavnosti, právo na súdnu a inú právnu ochranu a zákaz

retroaktivity a prekročil svoje ústavné oprávnenie ustanoviť podmienky dočasného

pridelenia sudcu ( ).

H. Zánik funkcie predsedov grémií a kolégií

Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie

predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§ 151q zákona sudcoch a prísediacich), a to

dňom 1. novembra 2011, porušuje zákaz retroaktivity, princíp deľby moci, princíp

nezávislosti súdnej moci i princíp ústavnosti a práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Konštatuje, že fakt dočasnosti funkcie predsedu grémia alebo predsedu kolégia, ktorí

sú volení sudcami, neoprávňuje národnú radu zákonom do tejto funkcie zasiahnuť, a tak

zasiahnuť do právnych vzťahov, ktoré vznikli pred prijatím napadnutej právnej úpravy.

Podľa názoru navrhovateľa to odporuje aj zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia

funkcie predsedu grémia a predsedu kolégia.

I. Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho

konania namiesto Súdnej rady

Podľa § 151s zákona o sudcoch a prísediacich v disciplinárnom konaní začatom

na návrh Súdnej rady, ktoré nie je právoplatne skončené k 30. aprílu 2011, sa stáva

účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister. Paragraf 151t

zákona o sudcoch a prísediacich následne uvádza, že ak o návrhu na zrušenie rozhodnutia

ministra alebo Súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu vydaného pred

1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov účinných do 30. apríla 2011, rozhodne

o ňom v prebiehajúcom disciplinárnom konaní disciplinárny súd, ktorý rozhodne aj

o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia podanom po 30. apríli 2011. Disciplinárny súd

rozhodne o návrhu do 31. mája 2011 a svoje rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1

zákona o sudcoch a prísediacich. Navrhovateľ napáda súlad uvedenej právnej úpravy

a konštatuje, že táto úprava nadväzuje na to, že Súdnej rade bola odňatá právomoc iniciovať

disciplinárne konanie proti sudcovi. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutá právna úprava je (i)

v právnom štáte neprípustná a (ii) porušujúca zákaz retroaktivity, princíp deľby moci

a princíp nezávislosti súdnej moci. Návrh odôvodňuje tým, že takáto právna úprava „zvádza

k výkladu, že jej jediným cieľom je, aby minister spravodlivosti uplatnením získaných

dispozičných oprávnení mohol zasiahnuť do činnosti disciplinárneho súdu v konaniach,

ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti namietanej právnej úpravy“.

J. Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať

zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia

Navrhovateľ namietol aj neústavnosť § 72 ods. 2 zákona o súdoch a taktiež jeho

nesúlad s dohovorom. Podľa tohto ustanovenia je ministerstvo spravodlivosti na účely

plnenia svojich určených zákonných úloh oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať

si súdny spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady,

informácie alebo vyjadrenia. Navrhovateľ tvrdí nesúlad tohto ustanovenia s princípom

deľby moci a nezávislosti súdnej moci. Uvádza, že ministerstvo spravodlivosti i samotný

minister získavajú prístup k neukončeným veciam, hodnotia konanie a rozhodovanie súdov

a verejne vyslovujú svoje právne názory, čím ovplyvňujú verejnú mienku a vytvárajú tlak na

sudcov. Zákonodarca musí podľa generálneho prokurátora starostlivo vážiť každú právnu

úpravu, ktorá ohrozuje alebo môže ohroziť alebo spochybniť vonkajšiu alebo vnútornú

nezávislosť súdnej moci. Navrhovateľ poukazuje aj jedno zo stanovísk Benátskej komisie,

ktoré cituje Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy – princíp I bod 2

písm. c) (navrhovateľ mal zrejme na mysli samotné odporúčanie, pozn.): „V rozhodovacom

procese by sudcovia mali byť nezávislí a mali by konať bez akýchkoľvek obmedzení,

nevhodného vplyvu, úplatkov, nátlaku, hrozieb alebo zasahovania, priameho alebo

nepriameho, z akéhokoľvek dôvodu alebo zo strany akejkoľvek osoby. Zákon by mal

ustanoviť postihy voči osobám, ktoré sa snažia ovplyvniť sudcov ktorýmkoľvek z uvedených

spôsobov. Sudcovia by mali mať úplnú slobodu, aby mohli rozhodovať nestranne,

na základe svojho vedomia a svedomia a vlastného posúdenia skutočnosti a na základe

platných zákonných noriem. Sudcovia by nemali byť povinní podávať správy o svojich

konaniach nikomu mimo rámca súdnictva.“ Generálny prokurátor si predmetnú časť

odporúčania vykladá tak, že spisy sudcu by nemal posudzovať nikto mimo súdnej moci.

IV.

Ústavný súd podľa predbežne prerokoval návrh

navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti

ustanovené v a , ako aj procesné podmienky,

za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o návrhu. Na základe týchto

skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -65 z 5. októbra 2011

o prijatí návrhu na ďalšie konanie ( a ).

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu

a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky,

aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Účastníci

konania na verejnom prerokovaní veci netrvali.

A. Vyjadrenie národnej rady

Na výzvu ústavného súdu sa k návrhom vyjadril predseda národnej rady. Stanovisko

bolo ústavnému súdu doručené 17. februára 2012.

V stanovisku národná rada, reagujúc na postavenie justičných čakateľov, poukázala

na to, že zákonodarca schválil novú koncepciu výberu kandidátov na funkciu sudcu

na základe argumentov predkladateľa zákona, že doterajší spôsob výberu justičných

čakateľov bol jedným z príčin vzniku vysokej nedôvery verejnosti v súdny systém.

Nezávislé súdnictvo je podľa národnej rady jedným z pilierov právneho štátu a jedným

z nástrojov vytvárania nezávislého súdnictva je požiadavka transparentnosti výberu

uchádzačov. Národná rada uznáva, že právne postavenie justičného čakateľa bolo iné ako

právne postavenie vyššieho súdneho úradníka, i tak však podľa nej platná právna úprava

poskytuje dostatočný priestor na to, aby sa aj vyšší súdni úradníci mohli riadne pripraviť

na výkon funkcie. Vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu

a vykonáva úkony v občianskom súdnom konaní aj v trestnom konaní, ktoré možno

považovať za prípravu na výkon funkcie sudcu. Národná rada ďalej konštatuje, že

zákonodarca má právo rozhodnúť, akú koncepciu zákonnej úpravy výberu kandidátov

na funkciu sudcu prijme. Uvádza, že vzhľadom na súčasnú situáciu v justícii akceptovala

požiadavku predkladateľa zákona o nevyhnutnosti transparentného výberu uchádzačov

s možnosťou verejnej kontroly, a tvrdí, že rešpektovala pritom limity ústavnosti a podporila

nezávislé fungovanie súdnictva. Nestotožňuje sa s názorom, že prechodné ustanovenie

o transformácii funkcie justičného čakateľa alebo o zániku tejto funkcie (§ 151u zákona

o sudcoch a prísediacich) je retroaktivitou pravou. Poukazuje na rozhodnutie ústavného súd

č. k. -51 a vychádza z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou

súčasťou takmer každej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod

z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového právneho režimu s tým,

že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť

pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne

vzťahy. Spätné pôsobenie intertemporálnych ustanovení do minulosti nemožno celkom

vylúčiť. Národná rada tiež pripomína, že ústavný súd vyslovil, že zákonodarca môže

výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych

stavov, pričom musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže

vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech

slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (). Ďalej tvrdí, že

parlament musí mať možnosť prijímať zmeny v právnej úprave, ktoré reagujú na zmenu

situácie, pričom legitímnym cieľom novej právnej úpravy je predovšetkým zabezpečenie

transparentnosti výberových konaní. Je totiž vo verejnom záujme, aby do funkcie sudcov

boli vybraní takí uchádzači, ktorí v otvorených výberových konaniach pod kontrolou

verejnosti preukážu, že spĺňajú všetky zákonom ustanovené predpoklady na výkon funkcie

sudcu. Národná rada tak § 151u zákona o sudcoch a prísediacich považuje za nepravo

retroaktívny a dodržujúci ústavné limity.

Predseda národnej rady ďalej k argumentom navrhovateľov uvedeným vo vzťahu

k právnej úprave pridelenia sudcu a preloženia sudcu uvádza, že zákonodarca prijal

koncepciu zákonnej úpravy v tom zmysle, že voľné miesta sudcov na všetkých stupňoch sa

budú obsadzovať výlučne výberovým konaním. Zároveň sa upustilo aj od podmienky

vekového cenzu, pretože za rozhodujúce kritérium sa bude považovať odborná a morálna

spôsobilosť uchádzača o funkciu sudcu. Podľa názoru národnej rady navrhovatelia

nepreukázali, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s nimi citovanými článkami ,

a rovnako nepreukázali rozpor právnej úpravy, ktorou sa obmedzujú podmienky dočasného

pridelenia sudcu. V súvislosti so zrušením možnosti dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho

stupňa národná rada ďalej konštatuje, že sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov.

Pripustenie možnosti, aby sa na výberovom konaní na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca,

ktorý bol predtým dočasne pridelený na tento súd, môže predstavovať podľa národnej rady

prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov na funkciu na súde vyššieho stupňa.

Národná rada uvádza, že sa ako zákonodarca stotožnila s argumentom predkladateľa

zákona, že nedostatkom doterajšej úpravy bola skutočnosť, že sudca, ktorý bol dočasne

pridelený napríklad z okresného súdu na krajský súd, bol zákonným sudcom bez toho, aby

bola overená jeho odborná spôsobilosť na vykonávanie funkcie na súde vyššieho stupňa.

K prechodnému ustanoveniu, ktoré normuje ukončenie dočasného pridelenia sudcu na súd

vyššieho stupňa, ktoré bolo založené pred účinnosťou napadnutej právnej úpravy, národná

rada uvádza, že s argumentmi navrhovateľov o jeho rozpore s nesúhlasí. Na jednej

strane národná rada tvrdí, že inštitút dočasného pridelenia nemal zmluvný charakter, ako

to uvádza navrhovateľ, a na strane druhej odmieta aj tvrdenie navrhovateľov o neprípustnej

retroaktivite prechodného ustanovenia. Národná rada uvádza argumenty obdobné jej už

uvedeným argumentom k namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 151u zákona

o sudcoch a prísediacich a dospieva k rovnakému záveru o tom, že ustanovenie je len

nepravo retroaktívne a neporušuje žiadne ustanovenie . Ďalej národná rada uvádza,

že sa sama ako zákonodarca pri schvaľovaní zákona stotožnila s argumentmi predkladateľa

zákona v tom, že účelom dočasného pridelenia sudcu je „zabezpečenie riadneho chodu

súdnictva“, a nie obchádzanie kariérneho postupu sudcu na súd vyššieho stupňa.

Pripustenie možnosti, aby sa výberového konania na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca,

ktorý bol predtým (aj niekoľko rokov) dočasne pridelený na tento súd, môže znamenať

prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa.

Národná rada uviedla, že sudcovia mohli na súde vyššieho stupňa pôsobiť pri dočasnom

pridelení bez toho, aby ich odborná spôsobilosť vykonávať funkciu na súde vyššieho stupňa

bola overená vo výberovom konaní. Preto národná rada považovala za potrebné, aby

kandidát absolvoval transparentné výberové konanie, kde sa preukáže, či spĺňa podmienky

na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.

K problematike stáže sudcov národná rada uvádza, že napadnutú právnu úpravu

nepovažuje za rozpornú s . Cieľom vykonávania stáže vo všetkých subjektoch

obsiahnutých v § 13 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa stanoviska národnej

rady zvýšiť odborný rast sudcu a získanie nových skúseností, nie bezprostredný výkon

štátnej moci. Inštitút stáže na tuzemskej alebo zahraničnej vzdelávacej inštitúcii zas podľa

názoru národnej rady nemožno porovnávať s inštitútom dočasného pridelenia alebo

preloženia sudcov, pretože zákon výslovne ustanovuje, že počas trvania študijného pobytu

v tuzemských a zahraničných inštitúciách sudca nesmie rozhodovať o veciach patriacich

do vecnej pôsobnosti súdov. Z tohto dôvodu neakceptuje národná rada názor navrhovateľa,

že ide o obchádzanie právomoci Súdnej rady. Z uvedených dôvodov odmieta nesúlad

predmetných ustanovení s citovanými ustanoveniami .

K napadnutiu právnej úpravy verejnosti výberových konaní a verejnosti justičnej

skúšky a k písomnému vyhláseniu sudcu a kandidáta na sudcu, ktorá obsahuje podmienky

výberového konania na funkciu sudcu a povinnosti predsedu súdu vyplývajúce z verejného

výberového konania, národná rada uvádza, že čl. 8 dohovoru sa vzťahuje na ochranu

súkromného a rodinného života, najmä právo žiť podľa vlastnej predstavy, teda nezávisle

od názoru verejnosti. Podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Brugemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko z 12. 7. 1977 sa nárok

na rešpektovanie súkromného života automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej

miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom. S ohľadom

na význam a charakter sudcovskej funkcie, ktorá je celoživotným povolaním, je podľa

národnej rady opodstatnené, aby výber na túto funkciu v čo najväčšej možnej miere

zabezpečil výber takých kandidátov, ktorí najlepšie zodpovedajú zákonom určeným

kritériám. Pripomína, že aj v umožňuje zákonom ustanoviť podmienky

a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností. Transparentnosť výberových konaní

na funkciu sudcu je jednou z nevyhnutných podmienok pre riadne fungovanie súdnictva

a garanciu nezávislosti súdnej moci, preto z toho aspektu považuje národná rada za únosné,

že uchádzači musia „strpieť“ aj určitý zásah do svojich práv. Zverejňovanie životopisov

a motivačných listov nepovažuje za porušovanie základných práv zakotvených v čl. 19

. Transparentnosť výberových konaní je podľa národnej rady nástrojom, ktorým by sa

mali eliminovať negatívne javy, ktoré vznikali pri výbere kandidátov. Zákonodarca sa tak

stotožnil s takou koncepciou výberového konania, ktorá predpokladá účasť verejnosti

vo všetkých fázach výberového konania, od jeho vyhlásenia až po konečné rozhodnutie.

Úlohou „laickej verejnosti“ nie je podľa stanoviska národnej rady v zmysle zákona

posudzovať, či uchádzači spĺňajú odborné predpoklady na výkon funkcie, ale má plniť

kontrolnú funkciu. Práve v tom je podľa národnej rady garancia toho, že prípadné

neodôvodnené zásahy do výberového konania budú eliminované. Takýto postup pokladá

za legitímny. Národná rada ďalej pripomína, že overovanie zdravotného stavu a psychickej

vyrovnanosti boli kritériá, ktoré sa uplatňovali aj pred účinnosťou novely. Aj keď právna

úprava neobsahuje konkrétny postup na aplikáciu, je národná rada toho názoru, že komisia

zvolí vhodný postup, aby uchádzači s ohľadom na verejné výberové konanie neutrpeli

žiadnu „ujmu“ na svojich právach. K návrhu navrhovateľov týkajúcemu sa vznášania

námietok vo výberových konaniach voči uchádzačom národná rada konštatuje, že v

prípade, ak by v priebehu tohto procesu boli porušené práva uchádzača, má možnosť tak

ako každý iný občan domáhať sa nápravy na súde. Navrhovateľom identifikovanú nerovnosť

medzi tými uchádzačmi, ktorí od nadobudnutia účinnosti tohto zákona budú skladať

odbornú justičnú skúšku „verejne“, a tými, ktorí sa budú uchádzať o funkciu sudcu z radov

advokátov alebo notárov, pretože advokátska a notárska skúška sa i naďalej považujú

za odbornú justičnú skúšku, národná rada nevidí, pretože výberové konanie na funkciu

sudcu je pre všetkých uchádzačov rovnaké. Národná rada teda nepovažuje predmetné

napadnuté ustanovenia právnych predpisov za rozporné s . K predkladaniu zoznamu

blízkych osôb kandidátmi na funkciu sudcu a predsedu súdu národná rada uvádza, že túto

povinnosť nepovažuje za nezlučiteľnú so základnými ľudskými právami. Odkazuje na svoju

už uvedenú argumentáciu a poukazuje na to, že povinnosť uvádzať niektoré údaje o blízkych

osobách mali sudcovia aj dosiaľ (napr. deklarácia majetkových pomerov blízkych osôb

v majetkovom priznaní). Okrem toho podľa národnej rady povinnosť zverejniť zoznam

blízkych osôb ešte neznamená, že takýto uchádzač bude diskriminovaný vo výberovom

konaní. Z tohto aspektu nepovažuje túto úpravu za rozpornú so základnými ľudskými

právami a slobodami. Národná rada tiež argumentuje tým, že «podľa kapitoly II b. 19

odporúčania Rady Európy 2010 sú súdne konania vedené vo verejnom záujme, preto zásah

do „súkromného a rodinného života“ akým je zverejnenie zoznamu sudcovi blízkych osôb

vzhľadom na verejný záujem vedenia súdnych konaní, by mal sudca strpieť».

K námietkam navrhovateľov týkajúcim sa výberového konania na funkciu sudcu

s ohľadom na kreovanie výberových komisií národná rada považuje za zrejmé, že napadnutá

právna úprava nie je v rozpore s jednak z dôvodu, že neurčuje, aký podiel

na riadení a správe súdov majú mať orgány sudcovskej samosprávy. Rovnako nesúhlasí

s názorom navrhovateľov o porušení princípu nezávislosti súdnictva. Z platnej právnej

úpravy § 29 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich totiž podľa názoru národnej rady

vyplýva, že za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len

osobu, ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena

výberovej komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28 ods. 4 zákona

o sudcoch a prísediacich a ktorá pôsobí najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore

alebo vykonáva právnické povolanie. To národná rada považuje za kľúčové. Rovnako to

platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou. Na argument

navrhovateľov o tom, že právna úprava umožňuje, aby štyria z piatich členov výberovej

komisie neboli sudcami a nemali ani vysokoškolské vzdelanie, národná rada uvádza repliku

tým, že rovnako možno konštatovať, že právna úprava umožňuje, aby aj všetci piati

členovia boli z radov sudcov. Konštatuje tak, že z tohto pohľadu odmieta argumenty

navrhovateľov, že v konečnom dôsledku o tom, kto bude sudcom, rozhodne politická moc.

Na argument navrhovateľov, podľa ktorých Súdna rada už nie je oprávnená

rozhodovať ani o pridelení sudcov na jednotlivé súdy, čo jej priznáva čl. 141a ods. 4

písm. b) , pretože je viazaná výsledkami výberového konania, národná rada

odpovedá, že podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich sa každé voľné miesto

sudcu určené ministrom obsadzuje na základe výberového konania, ak sa neobsadzuje

preložením sudcu na súd toho istého stupňa. Takýto postup je podľa nej legitímny, pretože

aj počet sudcov je determinovaný prostriedkami štátneho rozpočtu, ktorým je viazaný aj

minister. Z tohto hľadiska nie je reálne možné, aby o počte sudcov na jednotlivých súdoch

rozhodovala Súdna rada. Okrem toho úlohou Súdnej rady je zabezpečiť legitimitu

sudcovskej moci. Súčasťou legitimity sudcov však podľa stanoviska národnej rady nie je

určovanie počtu sudcov, to patrí do výkonu správy súdnictva. Národná rada ešte uvádza, že

výberové konanie sa vyhlasuje na konkrétny súd, a tým je vlastne „vyriešený“ aj súhlas

kandidáta s pridelením na konkrétny súd.

K argumentom navrhovateľov založeným na námietkach k § 151r zákona o sudcoch

a prísediacich, podľa ktorého prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa

zvolia alebo vymenujú najneskôr do 31. júla 2011, ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011

zvolení, vymenuje ich minister, národná rada uvádza, že napadnuté ustanovenie

jednoznačne ustanovuje, že právomoc ministra vymenovať členov výberovej komisie

existuje len vtedy, ak si príslušné subjekty – národná rada a Súdna rada – nesplnia zákonnú

povinnosť a do termínu určeného zákonom nezvolia svojich kandidátov. Účelom tejto

právnej konštrukcie je podľa stanoviska národnej rady zabezpečiť databázu kandidátov.

Národná rada tak nenachádza žiadnu súvislosť s navrhovateľmi uvedenými článkami

, s ktorými majú byť predmetné ustanovenia v nesúlade, a preto nesúhlasí

s argumentom navrhovateľov, že takýto postup smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou

mocou.

Národná rada v stanovisku k námietkam navrhovateľov proti právnej úprave

výberového konania na funkciu predsedu súdu konštatuje, že s nimi nesúhlasí. To, že

výkonná moc deleguje do výberovej komisie členov, ešte podľa nej neznamená, že výkonná

moc aj rozhoduje. Národná rada položila otázku, či navrhovatelia tvrdia, že ak minister

vymenuje do komisie len sudcov, aj v tomto prípade bude rozhodovať výkonná moc.

Verejnosť výberového konania podľa názoru národnej rady zabezpečuje, že každý sa môže

presvedčiť o objektívnosti postupu. Z tohto aspektu nepovažuje národná rada predmetné

ustanovenia za rozporné s princípom deľby moci ani s princípom nezávislosti súdnej moci.

Na argumenty navrhovateľov založené na námietkach k § 101c zákona o súdoch, podľa

ktorého minister spravodlivosti menuje kandidátov na členov výberových komisií na funkciu

predsedu súdu, ak ich nemenujú oprávnené subjekty, odpovedá národná rada rovnako ako

na namietaný nesúlad § 151r zákona o sudcoch a prísediacich z predošlého odseku tohto

rozhodnutia. Dospieva tak k rovnakým záverom.

K právnej úprave zániku funkcií predsedov grémií a predsedov kolégií na základe

prechodného ustanovenia (§ 151q zákona o sudcoch a prísediacich) sa národná rada

prostredníctvom predsedu vyjadrila tak, že napadnutá právna úprava vyplývala z toho, že

zákon ustanovil nový systém kreovania funkcií predsedu grémia a predsedu kolégia. Preto

bolo potrebné v prechodnom ustanovení upraviť spôsob zániku doteraz vymenovaných

predsedov grémií a predsedov kolégií. Podľa národnej rady ide o rovnaký mechanizmus

ukončenia funkčného obdobia z dôvodov zmeny spôsobu kreovania funkcie a súčasného

zavedenia dĺžky funkčného obdobia, aký bol už právnou úpravou osvedčený v súvislosti

s prijatím zákona o súdoch (§ 93 a § 94 zákona o súdoch). Opätovne národná rada uviedla,

že zákonodarný orgán musí mať možnosť realizovať zmeny právnej úpravy, ktoré vyplývajú

z reálnych požiadaviek na fungovanie justičných orgánov, a mutatis mutandis

argumentovala rovnako ako v iných častiach stanoviska týkajúcich sa prechodných

ustanovení. Dospela tak k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s .

K námietkam generálneho prokurátora týkajúcim sa oprávnenia ministra

spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania namiesto Súdnej rady

(§ 151s zákona o sudcoch a prísediacich) národná rada konštatuje, že podľa novej právnej

úpravy Súdna rada ako účastník konania stráca svoju aktívnu legitimáciu na podanie

návrhu, ako i na vedenie disciplinárneho konania. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné

vyriešiť kolíziu novej právnej úpravy s doteraz neskončenými disciplinárnymi konaniami.

Skutočnosť, že sa účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister, neznamená podľa

národnej rady porušenie princípov, ktoré generálny prokurátor uvádza v podaní. Okrem

toho národná rada poukazuje na to, že v disciplinárnom konaní rozhoduje disciplinárny

senát, nie minister spravodlivosti. Medzi ministrom a disciplinárnym senátom nie je žiadne

„bezprostredné puto“, ktoré by mohlo ohroziť nezávislosť disciplinárneho konania.

Minister spravodlivosti tak podľa názoru národnej rady nemá žiadne oprávnenie zasahovať

do činnosti disciplinárnych senátov. K zákazu retroaktivity platí podľa stanoviska to isté, čo

národná rada uvidela pri zdôvodňovaní iných inštitútov v stanovisku.

K právnej úprave zverejňovania súdnych rozhodnutí všeobecných súdov

a ústavného súdu argumentuje národná rada tak, že účelom zverejňovania súdnych

rozhodnutí je transparentnosť a umožnenie kontroly zo strany verejnosti. Vzhľadom na to,

že rozhodnutia obsahujú aj údaje, ktoré nie je vhodné zverejňovať, zákon výslovne

ustanovuje, že je potrebné robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.

S ohľadom na platnú právnu úpravu je podľa národnej rady zrejmé, že pri aplikácii

napadnutých ustanovení sa postupuje v súlade s § 8 až § 12 zákona o slobode informácií

a z rozhodnutí sa vylúčia informácie chránené zákonom, napr. osobné údaje, obchodné

tajomstvo a pod. Z tohto pohľadu podľa jej názoru právna úprava obsahuje dostatočné

garancie na to, aby nedošlo k porušeniu práv účastníkov konania a iných osôb. Národná

rada sa nestotožňuje ani s názorom, že ide o nepriamu novelu zákona o slobode informácií.

Vzhľadom na špecifickú úpravu je podľa názoru národnej rady vhodné, aby konkrétny

inštitút zverejňovania a sprístupňovania súdnych rozhodnutí bol upravený priamo v zákone

o súdoch, resp. v . Národná rada poukazuje aj na bod 19

Odporúčania Rady Európy 2010, podľa ktorého sú súdne konania vedené vo verejnom

záujme, pričom rozsudky musia byť odôvodnené a vyhlásené verejne (bod 15 Odporúčania

Rady Európy 2010). Povinnosť zverejňovať súdne rozhodnutia súvisí podľa národnej rady

tiež s efektívnosťou, t. j. vydávanie kvalitných rozhodnutí v primeranej lehote pri zachovaní

spravodlivého posúdenia jednotlivých prípadov (bod 30 Odporúčania Rady Európy 2010).

Národná rada odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej

musí byť spravodlivosť nielen vykonaná, ale musí byť takisto vidieť, že je vykonávaná

(Campbell a Fell v. Spojené kráľovstvo z 28. 6. 1984). Zverejňovanie súdneho rozhodnutia

možno považovať za súčasť vykonávania spravodlivosti.

Na namietaný nesúlad právnej úpravy zániku funkcie predsedu súdu odvolaním

(§ 38 ods. 5 zákona o súdoch) národná rada replikuje tým, že rozhodnutie zákonodarcu

zveriť ministrovi spravodlivosti právomoc odvolať predsedu súdu je determinované tým, že

minister má ústavnú zodpovednosť za riadny chod súdnictva. To znamená, že každý

nesprávny postup ministra spravodlivosti môže viesť aj k odvolaniu z funkcie. Úlohou

Súdnej rady je podľa názoru národnej rady zabezpečenie legitimity sudcovskej moci, ale nie

zabezpečenie riadneho chodu súdnictva. V prípade výkonu funkcie predsedu súdu tak ide

o výkon správy súdnictva, preto aj táto funkcia nepožíva takú zákonnú ochranu ako výkon

funkcie sudcu. Národná rada preto nepovažuje napadnuté ustanovenie za nesúladné

s .

K argumentom navrhovateľa založeným na námietkach k § 71 ods. 1 písm. a)

prvému bodu zákona o súdoch, kde sa ustanovuje, že ministerstvo v rámci vládou

schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva určuje

po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta

sudcov (ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky), predseda národnej rady

uvádza, že citovaná právna úprava sa nedotkla kompetencie Súdnej rady vyjadrovať sa

o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Deľba

výkonu verejnej moci podľa národnej rady nie je samoúčelná a nemá slúžiť len na oddelenie

výkonu verejných mocí, ale aj na to, aby sa tieto verejné moci riadne a efektívne

vykonávali. Na to slúžia aj zákonné inštitúty, ktorými sa zabezpečuje správa súdov.

však ponecháva na zákonodarcu, aby schválil optimálny model správy súdov, ktorý by

zabezpečoval ich riadny chod a zároveň nestranné, včasné, zákonné a spravodlivé

rozhodovanie súdov. Národná rada tak konštatuje, že predpokladá, že správa súdov

je súčasťou verejnej správy, ktorú vykonávajú predovšetkým orgány štátnej správy.

Napadnutá kompetencia ministerstva spravodlivosti vyplýva z toho, že je ústredným

orgánom štátnej správy pre súdy a minister spravodlivosti má ústavnú zodpovednosť voči

národnej rade aj za to, ako je zabezpečené fungovanie výkonu súdnej moci v Slovenskej

republike. Je tak podľa stanoviska národnej rady len prirodzené, že v zmysle zákona

po prerokovaní s predsedami súdov určuje aj počty sudcov. Nie je zrejmé, prečo by toto

oprávnenie ministerstva malo byť v rozpore s . V stanovisku národná rada

pripomína, že podľa bodu 44 Odporúčania Rady Európy 2010 rozhodnutia týkajúce výberu

a kariérneho postupu sudcov musia byť založené na objektívnych kritériách vopred

stanovených zákonom alebo príslušnými orgánmi. Napadnutú právnu úpravu stanovisko

národnej rady hodnotí za objektívne kritérium vopred stanovené zákonom.

Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať

zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia v zmysle § 72 ods. 2 zákona

o súdoch považuje národná rada za súladné s . Podľa jej názoru má sudca zákonnú

povinnosť rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe

skutočností zistených v súlade so zákonom. Z tohto aspektu považuje argumenty

navrhovateľa za neakceptovateľné, keďže sudca nemôže podliehať žiadnym tlakom a pokiaľ

rozhoduje v týchto intenciách, nehrozí mu žiadny disciplinárny postih. Národná rada

konštatuje, že v prípade, ak by došlo k porušeniu práva, má sudca tak ako každý iný občan

možnosť domáhať svojich práv súdnou cestou. Okrem toho sudca ako ústavný činiteľ má

v zákone zabezpečené primerané garancie na ochranu svojej osoby. Taktiež národná rada

poukazuje na to, že štátni zamestnanci ministerstva, ktorí majú právo nahliadať do súdnych

spisov, majú zákonom ustanovené povinnosti pri výkone tejto činnosti (§ 60 ods. 1 zákona

č. – napr. povinnosť dodržiavať ústavu, zachovávať mlčanlivosť atď.) a tieto

sú podľa názoru národnej rady dostatočnou zárukou toho, aby sa obavy navrhovateľa

nenaplnili. Ak povinnosti štátni zamestnanci nedodržia, zákon za takéto konanie ustanovuje

sankcie.

Predseda národnej rady sa vyjadril taktiež k § 69 ods. 4 zákona o sudcoch

a prísediacich (odmeňovanie sudcov), kde sa ustanovuje, za akých podmienok patrí

sudcovi najvyššieho súdu príplatok, ak podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných

prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd.

Národná rad toto ustanovenie považuje za súladné s .

V závere svojho stanoviska predseda národnej rady navrhol, aby ústavný súd

nekonštatoval nesúlad napadnutých ustanovení právnych predpisov s .

Okrem stanoviska k návrhu predložil predseda národnej rady ústavnému súdu návrh

príslušných noviel (tlač 107, tlač 202, tlač 248 a tlač 267) vrátane rozhodnutí prezidenta

Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) o vrátení zákonov, dôvodových správ

a záznamu z rokovania schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky pojednávajúcich

o predmetných návrhoch.

B. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

Za vedľajšieho účastníka – vládu Slovenskej republiky – na výzvu predložilo

v zmysle stanovisko k návrhu Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky.

K argumentácii týkajúcej sa zmeny inštitútu pridelenia sudcu napadnutou právnou

úpravou vláda uviedla, že nová zákonná úprava neruší predchádzajúci súhlas sudcu

s pridelením na konkrétny súd. Došlo iba k presunu tejto právnej úpravy v systematike

zákona o sudcoch a prísediacich z § 11 do § 5 ods. 1 písm. h). V zmysle právnej úpravy

považuje vláda za vylúčené, aby sudca, ktorý uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd,

bol pridelený na súd iný, keďže voľné miesto sudcu sa obsadzuje výberovým konaním

na konkrétny súd a bez výberového konania voľné miesto sudcu možno obsadiť jedine

preložením sudcu na súd toho istého stupňa. K § 11 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch

a prísediacich argumentuje vláda tak, že ani právna úprava účinná pred 1. májom 2011

nevylučovala možnosť obsadiť voľné miesto sudcu na súde vyššieho stupňa mimo

kariérneho postupu sudcov. Táto právna úprava však nebola nikdy spochybnená a nie je

spochybnená ani v návrhu navrhovateľov. Vláda dáva do pozornosti aj to, že v zmysle § 27g

zákona o sudcoch a prísediacich v spojitosti s § 28 ods. 4 tohto zákona je zrejmé, že sudca,

ktorý je hodnotený výrokom „výborný“, je priamo zo zákona zvýhodnený oproti iným

sudcom, ktorí nie sú hodnotení týmto spôsobom (t. j. výrok hodnotenia je „dobrý“ alebo

„nevyhovujúci“), a rovnako je zvýhodnený v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí nie sú

sudcami. Takto hodnotený sudca sa totiž v prípade výberového konania na súde vyššieho

stupňa podrobuje tomuto výberovému konaniu len v rozsahu prekladu z cudzieho jazyka,

psychologického posúdenia a ústnej časti, to znamená, že nemusí absolvovať písomný test

a vypracovanie písomných rozhodnutí a získava vo výberovom konaní automaticky najvyšší

dosiahnutý počet bodov z písomnej časti a písomného vyhotovenia rozhodnutí. Takýto

mechanizmus podľa vlády plne korešponduje zo zásadami vyplývajúcimi z bodu 8 Magny

Charty sudcov a rovnako aj bodov 56 a 57 Odporúčania Výboru ministrov zo 17. októbra

2010, keďže tento mechanizmus zohľadňuje a prináša benefity pre sudcov, ktorí

zodpovedne pristupujú k svojmu vzdelávaniu a celkovo k svojej práci, keďže zákon zavádza

pozitívnu motiváciu pre týchto sudcov, a to v tom význame, že ich kariérny rast je práve

podmieňovaný ich pozitívnym hodnotením, ktoré je ovplyvňované reálnym plnením ich

povinnosti celoživotného vzdelávania sa.

Rovnako sa vláda nestotožňuje s argumentáciou, že vstup do sudcovského stavu

„zvonku“, t. j. obsadenie voľného miesta sudcu na súde vyššieho stupňa osobou, ktorá

predtým nevykonávala funkciu sudcu, môže reálne zhoršiť kvalitu rozhodovacej činnosti

súdov či spôsobiť prieťahy v konaní. Táto argumentácia podľa nej neobstojí, keďže ani len

hypoteticky nemožno predpokladať, že osoba „nesudcu“ automaticky spôsobí prieťahy

v konaní alebo zhorší kvalitu rozhodovacej činnosti súdov. Niet žiadnej záruky, že sudca,

ktorý je preložený na súd vyššieho stupňa, prieťahy nespôsobí. Z definície účelu výberového

konania (§ 28 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) vláda vyvodzuje, že výberové

konanie je inštitútom, ktorého cieľom je vybrať z množiny uchádzačov toho najlepšieho

uchádzača. Osobitne sa pritom zohľadňuje (na strane výberovej komisie) aj stupeň súdu, na

ktorom sa obsadzuje voľné miesto sudcu. To znamená, že je úlohou výberovej komisie

vybrať uchádzača, ktorý spĺňa predpoklady na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho

stupňa.

Argumentácia navrhovateľov, ktorou poukazujú na zamedzenie kariérneho rastu

sudcu zrušením inštitútu dočasného pridelenia na súd vyššieho stupňa (§ 12 ods. 1

a ), je podľa vlády účelová a opätovne sa zakladá na

neuvedomení si základných súvislostí vyplývajúcich zo zákonnej úpravy. Inštitút dočasného

pridelenia sudcu totiž podľa vlády nie je určený na kariérny rast sudcov, aj keď jeho

praktické využívanie, žiaľ, negovalo uplatňovanie zásady, že voľné miesto sudcu na súde

vyššieho stupňa sa obsadzuje na základe výberového konania. Vláda tak ďalej poukazovala

na negatívny efekt predošlej právnej úpravy. V zmysle stanoviska vlády sudca, ktorý bol

Súdnou radou dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa, kde súčasne vykonával funkciu

sudcu, automaticky získaval vo výberovom konaní na obsadenie voľného miesta sudcu

na tomto súde vyššieho stupňa nenáležitú výhodu v porovnaní s inými sudcami, ktorí sa

prihlásili do výberového konania. Vláda poukazuje aj na to, že dočasné pridelenie sudcu nie

je právne nárokovateľné. Z povahy veci je tak podľa vyjadrenia vlády zrejmé, že v minulosti

bolo objektívne nemožné vytvoriť pre všetkých sudcov rovnaké podmienky vo výberovom

konaní na súd vyššieho stupňa, keďže je objektívne nemožné ich v rovnakom čase dočasne

prideliť na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa. Argumentácia navrhovateľov podľa

vlády opomína aj dôležitý fakt, že využitím inštitútu dočasného pridelenia výkonu funkcie

sudcu na súde vyššieho stupňa sa v minulosti ujímala výkonu funkcie osoba, ktorá neprešla

riadnym výberovým konaním, a teda nesplnila základný zákonný predpoklad na riadny

výkon funkcie sudcu – neprešla úspešne výberovým konaním a nebola na súd vyššieho

stupňa ani preložená v súlade s a ods. 1 písm. b) . Dôsledkom tohto postupu

vznikala dôvodná pochybnosť o legitimite tohto sudcu rozhodovať vo veciach, ktoré patria

do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa, a aj o princípe zákonného sudcu. Vláda poukázala aj

na dôvodovú správu k napadnutému ustanoveniu, v ktorej sa uvádzajú fakticky rovnaké

dôvody zmeny právnej úpravy, teda prijatia napadnutej právnej úpravy, aké sama uvádza

vo vyjadrení.

Vláda nesúhlasí s tým, že možnosti sudcu súdu nižšieho stupňa získavať skúsenosti

a odborné znalosti z činnosti súdu vyššieho stupňa neboli zákonom napadnutou právnou

úpravou obmedzené. Možnosť získania potrebných skúseností vidí v novom znení § 35

ods. 2 druhej vety zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sa vzdelávanie sudcov

vykonáva aj odbornými študijnými pobytmi v tuzemských a zahraničných súdnych

inštitúciách, ktoré môžu trvať najviac jeden rok a počas ich trvania sudca nesmie

rozhodovať o veciach patriacich do vecnej pôsobnosti súdov (nesúlad tohto ustanovenia

s napáda aj navrhovateľ, pozn.). Podľa vlády je „teda viac ako zrejmé, že sudca

môže pôsobiť v rámci vzdelávania na súde vyššieho stupňa, avšak bez možnosti rozhodovať

o veciach patriacich do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa. To znamená, že sa môže napr.

zúčastňovať pojednávaní, pripravovať svojim kolegom podklady rozhodnutí, vykonávať

právu analýzu prípadu a pod., t.j. osvojovať si zručnosti a odborné vedomosti potrebné pre

výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.“. Vzhľadom na uvedené vláda konštatuje, že

je logické, že zákonodarca pristúpil v prechodnom ustanovení k ukončeniu dočasných

pridelení sudcov na súd vyššieho stupňa. V tomto kontexte je podľa nej neprípustné,

aby z dôvodu ochrany práva na zákonného sudcu došlo po zmene právnej úpravy

k udržiavaniu stavu, ktorého súlad s je viac ako sporný.

K napadnutej právnej úprave týkajúcej sa stáže sudcu argumentuje vláda poukazom

na cieľ zmeny právnej úpravy do napadnutej formy z dôvodovej správy k napadnutému

ustanoveniu. Poukazuje predovšetkým na to, že cieľom úpravy bolo zamedziť prelínaniu

výkonnej a súdnej moci a podľa napadnutej právnej úpravy už sudca nemôže v rámci stáže

bezprostredne vykonávať štátnu moc. Na tento účel je určený inštitút prerušenia výkonu

funkcie sudcu (a ). Napadnutou právnou úpravou sa navyše skrátili doby stáží,

zvýraznil sa tým dočasný charakter stáže a zamedzilo sa výkonu iných riadiacich funkcií,

napr. na úrovni ústrednej štátnej správy bez súčasného prerušenia výkonu funkcie sudcu.

Námietka, podľa ktorej stáž sudcu na ministerstve devalvuje jednu zo základných

demokratických hodnôt, a to nezávislosť súdov a sudcov, nemôže v zmysle vyjadrenia

vlády obstáť, keďže potom by nielen stáž vykonávaná na účely prípravy na vykonávanie

riadiacej a organizačnej činnosti v štátnej správe súdov, ale aj funkcia predsedu

a podpredsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdov zasahovala do nezávislosti súdov

a sudcov. Argumentácia platovými pomermi sa tiež podľa vlády míňa účinku, keďže ak by

potom platilo, že predsedovia/podpredsedovia súdov, ktorí počas výkonu svojej funkcie

predsedu/podpredsedu súdu majú pozastavený nápad vecí, sú zvýhodnení oproti sudcom

vykonávajúcim súdnictvo, a nie riadenie a správu súdu.

K preloženiu sudcu vláda uvádza, že vek nemožno považovať za rozhodujúce

kritérium posúdenia spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu na súde vyššieho stupňa. Podľa

vlády neplatí priama úmera, že čím je sudca starší, tým viac disponuje predpokladmi

na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa. Samotný vek sám osebe nevypovedá

o odbornej spôsobilosti sudcu vykonávať funkciu sudcu na súde vyššieho stupňa.

Rozhodujúca je odborná a morálna spôsobilosť uchádzača o funkciu sudcu, a tú môže

preukázať aj svojou doterajšou právnickou praxou. Vláda uzatvára argumentáciu

konštatovaním, že požiadavka odbornej spôsobilosti pre postup na súd vyššieho stupňa, t. j.

preukázateľná dĺžka právnickej praxe, je plne legitímna a zodpovedá .

Vláda vo svojom vyjadrení v časti výberových konaní na sudcov poukazuje opätovne

na dôvodovú správu k napadnutým ustanoveniam (§ 29 a § 151r zákona o sudcoch a

prísediacich). Podľa nej je účelom novely zákona o sudcoch a prísediacich vytvorenie

legislatívnych podmienok na zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania nezávislého

súdnictva v Slovenskej republike aj transparentným a verejnosti otvoreným výberom sudcov

a predsedov súdov. Otvorenosť verejnosti mala spočívať napríklad v možnosti uchádzať sa

o funkciu sudcu a v možnosti verejnej občianskej kontroly výberu nových sudcov. Rovnako

malo ísť aj o vyváženie podielu zložiek štátnej moci pri obsadzovaní voľného miesta sudcu.

Vláda ďalej poukazuje na dôvodovú správu k novele č. , podľa ktorej sa

novelou vytvorili predpoklady na to, aby sa na riadení a správe súdov podieľali aj orgány

sudcovskej samosprávy. Vláda konštatuje, že existenciu sudcovskej samosprávy

predpokladá sama v , avšak rozsah, v akom sa sudcovská samospráva

podieľa na riadení a správe súdov, má v zmysle ústavného splnomocnenia ustanoviť zákon.

Z hľadiska gramatického výkladu tohto článku možno podľa vlády dospieť k záveru,

že cieľom ústavodarcu nebolo definovať orgány sudcovskej samosprávy pri riadení a správe

súdov ako orgány, ktoré majú rozhodujúci vplyv na riadenie a správu súdov. Dané podľa

vlády vplýva zo slovného spojenia „podieľať sa“. Totiž pojem „podieľať sa“ je z hľadiska

významu jednoznačný – podieľať sa na nejakej činnosti znamená byť účastný tejto činnosti,

avšak bez možnosti mať rozhodujúce postavenie. Ak by bolo zámerom ústavodarného

orgánu definovať orgány sudcovskej samosprávy ako tie rozhodujúce, tak by podľa názoru

vlády ústavodarca výslovne v texte takéto ich postavenie zadefinoval. Z hľadiska

naplnenia ústavného splnomocnenia je preto dôležité skúmať, aký je zákonný rozsah,

v ktorom sa orgány sudcovskej samosprávy podieľajú na riadení a správe súdov. Vláda ešte

raz zdôrazňuje, že právo sudcovskej samosprávy vyplývajúce z

je potrebné vnímať v kontexte zákonnej úpravy, a to komplexne s prihliadnutím na všetky jej

kompetencie priznané zákonom, keďže len takýto komplexný pohľad na vec vytvára úplnú

predstavu o naplnení požiadavky vyplývajúcej z . Vláda tak následne cituje znenie

platnej a účinnej právnej úpravy, ktorej niektoré časti sú navrhovateľmi napadnuté.

Konkrétne vláda cituje znenie § 15 ods. 1, § 24 ods. 5, § 24 ods. 8, § 30, § 27c písm. f),

§ 27d ods. 1 a 2, § 27e ods. 5, § 29 ods. 1, § 34 ods. 3, § 37 ods. 3, § 41 ods. 1 a 3, § 75,

§ 114 ods. 1, § 119a ods. 1 písm. a), § 119a ods. 2 prvej vety, § 119a ods. 3 prvej vety

a § 120 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. Vláda cituje aj znenie § 4 ods. 4,

§ 10 ods. 4, § 11 ods. 2 písm. a), § 12 ods. 3, § 17 ods. 1, § 17 ods. 3, § 20 ods. 3, § 27

ods. 2 písm. a) a o Súdnej rade Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o Súdnej rade“) a znenie § 11 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii. Rovnako vláda cituje

ustanovenia zákona o súdoch, konkrétne § 12 ods. 4 a 5, § 20 ods. 3, § 33 ods. 3, § 37 ods.

5 druhú vetu, § 38 ods. 3 písm. b), § 45 ods. 7, § 48 ods. 2, § 51a ods. 1 písm. b), § 52 ods.

3, 4 a 5, § 57 ods. 4, § 69 ods. 3 a § 84 ods. 2 a ods. 4 druhú vetu. Vláda konštatuje, že

z uvedených ustanovení zákonov je zrejmé, že rozsah, v akom sa sudcovská samospráva

podieľa na riadení a správe súdov, nie je zanedbateľný. Sudcovská samospráva má totiž

svoje nezastupiteľné miesto, keďže disponuje kreačnými právomocami (predsedovia

senátov, výberové komisie, disciplinárne senáty, tzv. prieskumná komisia pri hodnotení

sudcov, volebné komisie, revízne oddelenie), konzultačnými právomocami (prerušenie

výkonu funkcie sudcu, zvyšovanie kvalifikácie sudcu, práca v domácom prostredí, priznanie

osobného príplatku, konanie o náhrade škody, preradenie sudcu na inú agendu, rozvrh

práce, rozpočet súdov), rozhodovacími právomocami (hodnotenie sudcu, vedenie volebných

zoznamov, vyhlasovanie volieb a iné úkony pri voľbe členov Súdnej rady sudcami,

zvolávanie pléna súdu, vybavovanie podnetov, rozhodovanie ako odvolací orgán)

a návrhovými právomocami (návrh na začatie disciplinárneho konania, návrh kandidáta na

člena Súdnej rady, návrh na odvolanie člena Súdnej rady, návrh kandidáta na predsedu

najvyššieho súdu, návrh na odvolanie predsedu súdu, návrh na členov pedagogického zboru

Justičnej akadémie).

Vláda ďalej argumentuje tým, že vo vzťahu k zloženiu výberovej komisie na funkciu

sudcu volí zákonodarca vyvážený model kreovania výberovej komisie, kde má zastúpenie

každá zložka štátnej moci, podobne ako v prípade disciplinárnych senátov, pričom ani jedna

zo zložiek štátnej moci, ktorá sa podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá sama osebe

rozhodujúci hlas. Dané podľa názoru vlády v plnom rozsahu zodpovedá trojdeleniu moci

v štáte. Zároveň je vecou a zodpovednosťou toho-ktorého subjektu oprávneného ustanoviť

člena výberovej komisie, aby zvolil či vymenoval takú osobu, ktorá bude spôsobilá zastávať

funkciu člena výberovej komisie a ktorá dokáže relevantným spôsobom posúdiť spôsobilosť

uchádzača vykonávať funkciu sudcu.

Za nemenej dôležitý moment novej právnej úpravy považuje vláda fakt, že nijakým

spôsobom nedochádza k obmedzeniu Súdnej rady pri realizácii jej pôsobnosti podľa

a ods. 4 písm. b) , t. j. rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Je vo výlučnej rozhodovacej právomoci Súdnej rady určiť, či podá, alebo nepodá návrh

prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie úspešného uchádzača do funkcie sudcu.

Podľa stanoviska vlády je tento fakt dôležitý najmä z hľadiska posudzovania súladu právnej

úpravy s medzinárodnými dokumentmi, ktoré uvádzajú navrhovatelia. Za mylný považuje

vláda argument, že národná rada sa nemôže podieľať na kreovaní výberových komisií, lebo

jej túto právomoc výslovne nepriznáva. Takýto výklad považuje

za tendenčný, účelový a absurdný. Z dikcie úvodnej vety , v ktorom sa

ustanovujú právomoci národnej rady, je podľa vlády zrejmé, že výpočet tam uvedených

kompetencií (pôsobnosti) národnej rady je exemplifikatívny. Vláda v tomto kontexte

poukazuje na dikciu : „Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí

najmä:“ Pôsobnosť národnej rady tak možno vymedziť aj zákonom.

Spôsob kreovania výberových komisií na princípe, že žiadna zo zložiek, ktorá sa

podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá absolútnu a ani len relatívnu väčšinu, resp. že

zastúpenie všetkých zložiek je paritné, je podľa vlády „práveže zárukou nestranného

rozhodovania, ktoré nie je ovplyvnené falošnou kolegialitou“.

K prechodnému ustanoveniu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich vláda poukazuje

na dôvodovú správu k danému ustanoveniu. Cieľom je podľa dôvodovej správy «uviesť

do praxe novú právnu úpravu vytvárania databázy kandidátov na členov výberovej komisie

pre obsadenie voľného miesta sudcu. Do dvoch mesiacov od účinnosti novej právnej úpravy

sa teda požaduje, aby boli zvolení a vymenovaní kandidáti. Ak Národná rada Slovenskej

republiky alebo Súdna rada Slovenskej republiky nezvolia „vlastných“ kandidátov,

vymenuje ich minister spravodlivosti. Účelom tejto právnej konštrukcie je snaha o

naplnenie požiadavky na ustanovenie kandidátov.». Z obsahového hľadiska považuje vláda

túto právnu úpravu za legitímnu a jej cieľom je zabezpečiť reálny výkon ustanovení zákona.

V právnom poriadku tak nejde o ojedinelú právnu úpravu. Vláda tak v stanovisku odkazuje

na obdobnú úpravu v § 16 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii, § 28 zákona o Súdnej rade,

o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Na argumenty navrhovateľov odôvodňujúce námietky voči právnej úprave

výberového konania na funkciu predsedu súdu (§ 37 ods. 5 a § 101c zákona o súdoch)

a voči právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním ministrom spravodlivosti

(§ 38 ods. 3 až 7 zákona o súdoch) replikovala vláda obdobne ako na námietky voči

výberovým komisiám na funkciu sudcu. Navyše dodala, že koncept zvolený v napadnutej

právnej úprave zodpovedá postaveniu ministra spravodlivosti ako člena vlády

zodpovedného za výkon štátnej správy súdov, resp. člena vlády zodpovedného tak

vo faktickej, ako aj politickej rovine za chod súdnictva. V tejto rovine je preto potrebné

vnímať aj právnu úpravu výberového konania na funkciu predsedu súdu a právnu úpravu

zániku funkcie predsedu súdu odvolaním. Vláda tiež poukázala na rozhodovaciu činnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu pri posudzovaní možností

prieskumu právneho aktu, ktorým je rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní

predsedu súdu. Pre rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je podľa

nej príznačné, že je v tejto otázke nejednotná, keďže existujú právoplatné rozhodnutia, ktoré

vylučujú prieskum rozhodnutia ministra spravodlivosti na základe opravného prostriedku

(rozkladu), ale súčasne existuje jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré túto možnosť výslovne

pripúšťa. Rovnako nejednotná je rozhodovacia činnosť samotného ústavného súdu.

V stanovisku sa ďalej konštatuje, že ministerka spravodlivosti využila zákonné oprávnenie

podľa § 23 ods. 3 zákona o súdoch a dala návrh na zjednotenie výkladu zákonov, pričom

však do dňa vypracovania predloženého stanoviska vlády o návrhu na zjednotenie právnych

predpisov rozhodnuté nebolo. Podľa vlády tak napadnutá právna úprava bola prijatá aj

v záujme zamedzenia takýchto výkladových nezrovnalostí, keď jednoznačným spôsobom

ustanovila, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu nie je preskúmateľné na základe

opravných prostriedkov správneho konania a nie je preskúmateľné ani súdom. Súčasne však

vláda uvádza, že toto rozhodnutie je podľa nej preskúmateľné ústavným súdom, a to podľa

.

K problematike ochrany osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením

sudcu a uchádzača o funkciu sudcu vláda uvádza, že právo na rešpektovanie súkromného

života, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na ochranu osobných údajov, nemá

absolútnu povahu. Nevylučuje teda zásahy orgánov štátu. Vláda tu poukazuje na to, že aj

generálny predpis v oblasti ochrany osobných údajov, ktorým je

o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

osobných údajov“), v § 7 ods. 3 umožňuje spracúvanie osobných údajov dotknutej osoby

bez jej súhlasu, ak osobitný zákon ustanovuje zoznam osobných údajov, účel ich

spracúvania, okruh dotknutých osôb, prípadne aj možnosť – za splnenia podmienok

uvedených v predmetnom ustanovení – spracúvané osobné údaje z informačného systému

poskytnúť, sprístupniť alebo zverejniť. Právnym základom spracúvania a zverejňovania

osobných údajov uchádzača o funkciu sudcu (vrátane ich zverejňovania) je v tomto prípade

zákon o sudcoch a prísediacich. Spracúvaním osobných údajov je podľa stanoviska vlády

potrebné vo všeobecností rozumieť vykonávanie akýchkoľvek operácií alebo súboru

operácií s osobnými údajmi, napr. ich získavanie, zhromažďovanie, zaznamenávanie,

usporadúvanie, prepracúvanie alebo zmenu, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie,

kombinovanie, premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, likvidáciu, ich prenos,

poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie. Vláda tu odkazuje na § 4 ods. 1 písm. a)

zákona o ochrane osobných údajov.

Účelom zverejňovania údajov podľa § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich

je podľa vyjadrenia vlády zabezpečenie transparentného a verejnosťou kontrolovateľného

výberu budúcich sudcov. Vláda konštatuje, že požiadavka, aby sa výberové konanie

uskutočnilo transparentným spôsobom, je legitímna. Rovnako je legitímna požiadavka, aby

sa výberové konanie uskutočnilo v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Povinnosť

vykonať výberové konanie v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania je výslovne

upravená zákonom a je pre výberovú komisiu bez ďalších pochybností záväzná. Na tejto

skutočnosti nemení podľa vlády nič ani fakt, že podľa § 28 ods. 6 zákona o sudcoch

a prísediacich sa komisii predkladajú odôvodnené výhrady vznesené inými osobami. Ako

uvádza vláda, obdobný účel sleduje aj právna úprava obsiahnutá v § 31 ods. 1 písm. c)

zákona o sudcoch a prísediacich.

K namietanému nesúladu právnej úpravy účasti verejnosti na výberovom konaní

a pri skladaní odbornej justičnej skúšky vláda vo svojom stanovisku uvádza, že

napadnutá právna úprava nie je v rozpore s , konkrétne s , keďže

nezasahuje ani do ľudskej dôstojnosti, ani do osobnej cti, ani dobrej povesti a nie je ani

v rozpore s ochranou mena, nezasahuje do súkromného a rodinného života a nedochádza pri

jej uplatňovaní k neoprávnenému zhromažďovaniu, zverejňovaniu ani inému zneužívaniu

údajov o osobe kandidáta alebo skúšaného. Podľa vlády si nemožno ani dosť dobre

predstaviť situáciu, pri ktorej účasť verejnosti na výberovom konaní na sudcu, resp. pri

justičnej skúške, môže zasiahnuť do súkromného a rodinného života skúšanej osoby. Vláda

konštatuje, že potom by analogicky mohlo platiť, že účasť verejnosti na súdnych

pojednávaniach je zásahom do súkromného a rodinného života sudcu, čo je, samozrejme,

absurdné. Podobne však v zmysle vyjadrenia vlády vyznieva aj argumentácia o neústavnosti

napadnutých ustanovení. Ďalej vláda uvádza, že osoba zaujímajúca sa o funkciu sudcu

vystupuje zo svojho súkromia, zaujíma sa o verejnú funkciu, z tohto pohľadu je prítomnosť

verejnosti na takomto výberovom konaní úplne pochopiteľná a legitímna. Podobne je to aj

s verejnosťou odbornej justičnej skúšky. Podľa vlády navrhovateľove všeobecné úvahy

o tom, že „laická verejnosť nedokáže posúdiť či uchádzači o funkciu sudcu majú schopnosti

a odborné znalosti potrebné na výkon funkcie sudcu“, či podľa ktorých „anonymnej

verejnosti nič nebráni verejne a s neznalosťou veci posudzovať priebeh konania skúšky,

posudzovať úroveň jednotlivých skúšaných, aj urážlivým spôsobom, a tým narušiť ich

vážnosť v rodine, v súkromí, v zamestnaní“, nie sú na mieste. Účelom verejných výberových

konaní a verejnosti odbornej justičnej skúšky je zabezpečiť kontrolu procesu

výberu/priebehu skúšky zo strany verejnosti.

Na argumenty generálneho prokurátora k nesúladu právnej úpravy platových

pomerov sudcov s reagovala vláda vo svojom vyjadrení poukazom na dôvodovú

správu k napadnutému ustanoveniu (§ 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne

ako generálny prokurátor (pozri bod III.F tohto nálezu, pozn.). Potrebu právnej úpravy

bližšie vysvetľuje aj tak, že reaguje na skúsenosti z praxe, keď sudcom najvyššieho súdu

v minulosti patril tento príspevok bez ohľadu na to, či skutočne rozhodovali o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu.

Vypustenie právnej úpravy odmeny (pôvodný § 79 zákona o sudcoch a prísediacich)

odôvodňuje opätovne odkazom na časť dôvodovej správy k danému ustanoveniu. V zmysle

dôvodovej správy inštitút odmeny podľa daného paragrafu vytváral priestor na vnútornú

korupciu na súdoch. Rovnako nerešpektoval princíp, že sudca je odmeňovaný

za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom, a nie spôsobom závislým

od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny. Vláda poukázala aj

na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. „výkon nezávislej rozhodovacej

činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou)

z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu

prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva

rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako

predstaviteľovi výkonnej moci“. Vo všeobecnosti tak platí, že sudca by mal byť

odmeňovaný len svojím funkčným platom. Preto sa podľa vyjadrenia vlády upúšťa

aj od udeľovania odmien pri dosiahnutí 50. roku veku. Podľa vlády tiež neexistujú iní

ústavní činitelia, ktorí by mali nárok na takýto typ odmeny z dôvodu dosiahnutia určitého

veku. Keďže zrušená právna úprava poskytovala možnosť, ale nie povinnosť poskytnutia

odmeny sudcovi zo strany predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu, existoval

podľa vlády priestor na prípadné nepriame ovplyvňovanie konania a rozhodovania sudcov

predsedom súdu. Poskytnutie odmeny sudcovi bolo fakultatívne, záviselo od úvahy

predsedu súdu, na odmenu nebol právny nárok, preto v dôsledku zrušenia tejto právnej

úpravy nemožno podľa stanoviska vlády vôbec hovoriť o zásahu do princípu právnej istoty

a do princípu nezávislosti súdnej moci.

K argumentom navrhovateľov týkajúcim sa prechodného ustanovenia (§ 151q zákona

o sudcoch a prísediacich) o zániku funkcií predsedov grémií a kolégií k 1. novembru

2011 vláda v stanovisku konštatovala, že funkcia predsedu grémia a predsedu kolégia je tzv.

vyššou sudcovskou funkciou. Základnou úlohou grémia okresného súdu a kolégia krajského

súdu je spolupodieľať sa na zabezpečovaní potrebnej odbornej úrovne sudcov tvoriacich

toto grémium, resp. kolégium, s prihliadnutím na ich prevažujúci obsah rozhodovacej

činnosti. Kolégiá a grémiá sudcov na súdoch sa zaoberajú predovšetkým záležitosťami

súvisiacimi s rozhodovacou činnosťou, t. j. odbornou činnosťou. Grémium ani kolégium nie

je orgánom samosprávy súdov. Argumentáciu navrhovateľov, že v prípade tejto úpravy ide

o neprípustný zásah do rozhodnutí samosprávnych orgánov, považuje preto vláda

za scestnú, keďže podľa pôvodnej právnej úpravy účinnej do 1. mája 2011 sa funkcia

predsedu grémia a predsedu kolégia obsadzovala vymenovaním, pričom orgánom, ktorý

predsedov grémií, resp. predsedov kolégií, vymenúval a súčasne odvolával, bol predseda

súdu. Predseda súdu však podľa vlády nie je orgánom samosprávy súdov. Vláda v tomto

kontexte odkazuje na § 46 a § 48 zákona o súdoch a tiež na § 33 ods. 2 a § 36 zákona

o súdoch. Novelou teda podľa názoru vlády došlo

k výraznému posilneniu samosprávnych prvkov v systéme organizácie a riadenia súdov pri

výkone súdnictva, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k novele, ktorá uvádza, že je žiaduce,

aby predsedovia grémií a kolégií boli prirodzenými autoritami, a preto si ich majú voliť

samotní sudcovia. Princíp voľby je podľa vlády transparentným spôsobom obsadenia určitej

funkcie v rámci kolektívneho orgánu, ktorým je grémium a kolégium, najmä ak sa ním má

nahradiť vymenovanie predsedom súdu, ktorý je súčasne predstaviteľom výkonnej moci.

Zmena právnej úpravy novelou č. tak skôr oddeľuje správu súdu od výkonu

súdnictva. Vláda sa tak nestotožňuje s tvrdeniami z návrhov a považuje napadnuté

ustanovenie za legitímny krok zákonodarcu, keď v prechodnom ustanovení v záujme

oddelenia výkonu súdnictva od správy súdov založil požiadavku na skončenie funkčných

období predsedov grémií a predsedov kolégií vymenovaných predstaviteľmi správy súdov –

predsedami súdov, ktorých menovanie a odvolanie je zas v priamej pôsobnosti ministra

spravodlivosti. Týmto krokom sa teda podľa vlády vytvárajú predpoklady na prehĺbenie

sudcovskej nezávislosti rovnako aj nezávislosti súdov.

K argumentom navrhovateľa založeným na námietkach k otázke právnej úpravy

oprávnenia ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania

namiesto Súdnej rady vláda uvádza, že z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu

vyplýva, že podľa právneho stavu platného pred prijatím napadnutej právnej úpravy Súdna

rada vytvárala disciplinárne senáty, pričom mala súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne

konanie proti sudcovi a aj oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu

funkcie sudcu. Spojenie postavenia Súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne

senáty, teda je de facto sudcom a ako žalobcu, je v právnom štáte podľa dôvodovej správy

neprípustné. Rovnako je podľa dôvodovej správy neprípustné, aby Súdna rada mohla

iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného

pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania.

Z uvedených dôvodov sa preto napadnutou právnou úpravou navrhlo odňať Súdnej rade

oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom. S takouto

úpravou súviselo aj prechodné ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré

upravilo stret starej a novej právnej úpravy v rámci prebiehajúcich disciplinárnych konaní

iniciovaných Súdnou radou. Dôvodová správa ďalej konštatovala, že z dôvodu, že Súdna

rada ako účastník konania stráca svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu, a teda

aj na vedenie samotného disciplinárneho konania, odo dňa účinnosti novej právnej úpravy

nebudú splnené procesné podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní, a teda ani

na rozhodnutie vo veci samej. Preto sa v prechodných ustanoveniach navrhlo, aby sa

účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister spravodlivosti. Vláda sa s obsahom

dôvodov správy stotožňuje a dodáva, že v prípade neprijatia napadnutej právnej úpravy by

pretrvávala situácia, keď, analogicky vzaté, prokurátor nielen podáva obžalobu na súd, ale

zároveň aj volí a odvoláva sudcov, ktorí majú rozhodovať o ním podanej obžalobe.

K právnej úprave zverejňovania súdnych rozhodnutí všeobecných súdov

a ústavného súdu ( zákona o sudcoch a ) vláda

vo svojom vyjadrení uviedla, že v zmysle dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam

bolo jej účelom vytvorenie „legislatívnych podmienok pre zlepšenie reálneho

inštitucionálneho fungovania nezávislého súdnictva v Slovenskej republike“ a ako jeden

z nástrojov posilňujúci aj prehľadnosť a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí bol použitý

inštitút zverejňovania súdnych rozhodnutí. Prehľadnosť a predvídateľnosť rozhodovacej

činnosti súdov je zas podľa vlády predpokladom spravodlivého rozhodovania súdov,

ktorého faktická a právna existencia prispieva k posilňovaniu práva každého

na prerokovanie jeho veci pred nestranným a nezávislým súdom ako právom každého.

Verejná kontrola súdov v podobe verejnej diskusie o súdnych rozhodnutiach a ich prípadná

kritika odbornou i širokou verejnosťou je podľa stanoviska vlády jedinou možnosťou, ako

môžu dostať súdy a sudcovia spätnú väzbu zo strany verejnosti, ktorá je vlastne

„zákazníkom súdnictva“, a ako môžu občania „strážiť strážcov“. Takáto verejná diskusia je

však možná len v situácii, ak sú rozhodnutia súdov verejnosti prístupné. Vláda poukazuje na

nález ústavného súdu sp. zn. , v ktorom sa okrem iného konštatuje, že k rozvoju

demokracie v činnosti súdov prispieva kontrola rozhodovacej činnosti súdov verejnosťou.

Vláda poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ,

v ktorom uviedol, že „[l]egitimním cílem veřejné diskuse je veřejná kontrolovatelnost

konání spravedlnosti, souzení za bílého dne, nikoli v temnu neveřejného soudního řízení.

Naopak souzení nedostatečně veřejné je ůsobilé snížit autoritu soudní moci, neboť může

generovat podezření veřejnosti, že je co skrývat (ve smyslu konání nespravedlnosti).“.

Z povahy veci tak podľa vlády vyplýva, že s inštitútom zverejňovania a sprístupňovania

súdnych rozhodnutí bezprostredne súvisí právo na súkromie a právo na ochranu osobných

údajov. Vláda však v stanovisku konštatuje, že kolízia dvoch ústavných princípov nie je

v právnom poriadku Slovenskej republiky ničím novým alebo výnimočným. Jej riešenie

spočíva buď vo vyváženom prístupe zákonodarcu alebo v prístupe, na základe ktorého dôjde

k uprednostneniu jedného z princípov za súčasného vytvorenia zákonných záruk pre

udržanie možného zásahu len v nevyhnutnej miere. Z pohľadu napadnutej právnej úpravy je

tak podľa vlády namieste skúmať, ako zákonodarca rieši kolíziu týchto dvoch princípov.

Podľa vlády aj v prípade zverejňovania, aj v prípade sprístupňovania súdnych rozhodnutí

zákon vytvára záruky pre to, aby možný zásah bol minimálny a súčasne proporcionálny

účelu, ktorý sa sleduje zverejňovaním súdnych rozhodnutí. Vláda sumarizuje, že podľa

sú súdy povinné zverejňovať

právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia

o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho

orgánu, a to do 15 pracovných dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho právoplatnosti, lehota na zverejnenie

rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia rozhodnutia. Pozitívny výpočet rozhodnutí,

ktoré súdy zverejňujú, vyplýva z prvej a druhej vety § 82a ods. 2 citovaného zákona, pričom

platí, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia,

ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané

počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho

stupňa, a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Negatívne vymedzenie zverejňovaných

súdnych rozhodnutí vyplýva z § 82a ods. 2 tretej vety zákona o súdoch, pričom platí, že sa

nezverejňujú súdne rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená

z pojednávania pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť. Ak teda v konaní dôjde

k vylúčeniu verejnosti aspoň z časti konania, rozhodnutie sa nebude zverejňovať. Inštitút

vylúčenia verejnosti z pojednávania je v zmysle stanoviska procesným nástrojom pre

zabezpečenie ochrany súkromia účastníkov konania, pričom však chráni aj iné právom

chránené záujmy. Je preto podľa vlády logické, že zákon tak vytvára prvú záruku ochrany

osobných údajov, resp. práva na súkromie vo všeobecnosti. Z praxe súdov je podľa vlády

zrejmé, že vylúčenie verejnosti je využívané práve v tých najcitlivejších prípadoch –

výsluchy obetí trestných činov, maloletých a podobne. Platí teda, že o tom, či sa

rozhodnutie zverejní nepriamo, rozhoduje samotný súd podľa toho, ako sám citlivo vníma

uplatňovanie procesných inštitútov určených na ochranu práva a právom chránených

záujmov účastníkov konania či strán v konaní. Vláda upozorňuje aj na to, že v zmysle § 82a

ods. 3 zákona o súdoch dochádza pred zverejnením rozhodnutia k anonymizovaniu

rozhodnutia, čím sa zabezpečí ochrana práv a právom chránených záujmov. Rozsah

a spôsob vykonania anonymizovania súdnych rozhodnutí zas vyplýva z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o zverejňovaní súdnych

rozhodnutí. Podľa stanoviska vlády vyhláška taxatívne vymenúva údaje, ktoré sa musia

anonymizovať, pričom ostané údaje anonymizácii nepodliehajú. Za ďalšiu záruku ochrany

práv a oprávnených záujmov považuje vláda § 5 ods. 3 vyhlášky: „Iné údaje o fyzickej

osobe, ako sú uvedené v odseku 1, možno anonymizovať, len ak ide o údaje súkromnej

povahy a len na písomný pokyn sudcu alebo súdneho úradníka, ktorý rozhodnutie vydal; je

pritom potrebné dbať na to, aby obsah rozhodnutia zostal zrozumiteľný.“ Dané umožňuje

sudcovi alebo súdnemu úradníkovi zohľadniť podmienky konkrétneho prípadu. Na ďalšiu

argumentáciu o protiústavnosti právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí, ktorá poukazuje

na to, že napadnutá právna úprava umožňuje identifikáciu účastníkov konania, a tak

zasahuje do ich práva na súkromie, vláda odpovedá poukazom na dôvodovú správu. Podľa

dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam nemožno vylúčiť, že pri istej námahe môže

dôjsť k identifikácii účastníkov konania, aj keď bude rozhodnutie anonymizované. To však

bolo v zmysle dôvodovej správy možné aj podľa pôvodnej úpravy, keďže súdne

pojednávania sú v zásade verejné a vyhlasovanie rozsudku je verejné vždy.

Vo vzťahu k sprístupňovaniu súdnych rozhodnutí si podľa vlády navrhovatelia

zamieňajú dva právne inštitúty majúce základ v ústave. Na jednej strane je to právo

na prístup k súdnemu spisu a na strane druhej právo na informácie. Právo na prístup

k súdnemu spisu vo svojej veci je súčasťou práva každého na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom za podmienok

ustanovených zákonom a právo na prístup k informáciám je garantované v čl. 26 ods. 1

. Filozofia zákona o slobode informácií podľa vlády upravuje úplne odlišnú kategóriu

spoločenských vzťahov ako , resp. , ktorý

navrhovatelia vo svojom návrhu opomínajú. Vláda vysvetľuje, že zákon o slobode

informácií reguluje práva a povinnosti štátu k fyzickými osobám a právnickým osobám

vo všeobecnosti, pričom procesné kódexy regulujú vzťahy súdu a účastníkov občianskeho

súdneho konania a strán v trestnom konaní. Preto ich porovnávanie navrhovateľmi je podľa

vlády dôsledkom nepochopenia základného rozdielu týchto zákonných úprav.

Vláda sa nestotožňuje ani s argumentáciou navrhovateľov o nepriamej novelizácii

zákona o slobode informácií. Argumentuje obdobne ako národná rada, keď podrobne

vysvetľuje, prečo je zákon o súdoch „osobitným predpisom“ podľa § 11 ods. 1 písm. d)

zákona o slobode informácií (legislatívny odkaz aj na zákon o súdoch v poznámke pod

čiarou k slovám zákona „podľa osobitného predpisu“). Z uvedeného teda podľa vlády

vyplýva jasná a zrozumiteľná väzba medzi zákonom o slobode informácií a zákonom

o súdoch. Argumentácia navrhovateľov preto podľa vlády neobstojí. Rovnako ako pri

zverejňovaní rozhodnutí sú aj pri ich sprístupňovaní podľa vlády vytvorené zákonné záruky

ochrany osobných údajov a práva na súkromie – § 82a ods. 5 zákona o súdoch realizovaný

podľa zákona o slobode informácií.

Vláda sa vo svojom stanovisku vyjadrila aj k napadnutej právnej úprave ďalších

kompetencií Súdnej rady [§ 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch]. K postaveniu

Súdnej rady v procese tvorby rozpočtu súdnictva poukázala na ústavné zakotvenie inštitútu

štátneho rozpočtu a citovala znenie čl. 58 ods. 1 a 2, čl. 86 písm. g), čl. 119 písm. e), čl. 131

ods. 1 a a ods. 4 písm. f) . Podľa ústavný súd v pléne „rozhoduje“

o návrhu rozpočtu ústavného súdu a Súdnej rade zas patrí právomoc „vyjadrovať sa

o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu“.

Z citovaných článkov podľa vlády vyplývajú základné ústavné rámce rozpočtového

hospodárenia Slovenskej republiky. teda upravuje základné aspekty hospodárenia

(čl. 58 ods. 1), proces schvaľovania rozpočtu [čl. 58 ods. 2 v spojitosti s čl. 86 písm. g),

čl. 119 písm. e)], kontrolu hospodárenia [čl. 60 ods. 1 písm. a)] a v dvoch prípadoch otázku

participácie na tvorbe návrhu štátneho rozpočtu [čl. 131 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. f)].

Z takto koncipovanej ústavnej úpravy je podľa vlády zrejmé, že vo formálnej rovine

plne rešpektuje medzinárodné odporúčania, ktoré citujú navrhovatelia vo svojom návrhu,

keďže jedine v prípade súdnej moci výslovne upravuje jej participáciu na tvorbe štátneho

rozpočtu priamo v texte . Podľa textu je úloha Súdnej rady vo fáze prípravy

návrhu štátneho rozpočtu konzultatívna. Konkretizácia tohto oprávnenia Súdnej rady má

svoje vyjadrenie v § 86 zákona o súdoch, podľa ktorého „Ministerstvo a najvyšší súd

predkladajú súdnej rade východiská pre tvorbu rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu

súdnictva tak, aby súdna rada mohla v zákonom ustanovenej lehote zaujať k východiskám

a k návrhu rozpočtu súdnictva stanovisko. Stanovisko súdnej rady je súčasťou návrhu

štátneho rozpočtu, ktorý vláda predkladá Národnej rade Slovenskej republiky.“. Vláda

ďalej konštatuje, že Súdna rada nie je správcom rozpočtovej kapitoly súdov a toto

postavenie jej nepriznáva ani , ani iné zákony. Pôsobnosť, ktorú mala Súdna rada

podľa pôvodného znenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch, bola podľa

názoru vlády tzv. zákonnou kompetenciou Súdnej rady, bez reálnej opory v texte .

K pôsobnosti ministerstva spravodlivosti určovať voľné miesta sudcov vláda uvádza,

že je to oprávnenie, ktoré „mu vyplýva z povahy veci, keďže je správcom rozpočtovej

kapitoly súdov, ktorá je súčasťou rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti“.

Participácia súdnej moci na použití schválených rozpočtových prostriedkov je vyjadrená

povinnosťou ministra prerokovať určenie voľných miest sudcov s predsedami súdov. Vláda

ďalej konštatuje, že pri porovnaní pôvodnej právnej úpravy § 71 ods. 1 písm. a) prvého

bodu zákona o súdoch (t. j. do 1. mája 2011) a novej právnej úpravy je zrejmé, že účasť

súdnej moci na určovaní voľných miest sudcov je v úplne inej kvalitatívnej rovine, keďže

pre ministra spravodlivosti je určujúci názor predsedov súdov, teda funkcionárov súdov,

ktorí majú rozhodne lepšiu predstavu o potrebe voľných miest na súdoch ako Súdna rada.

Vláda uzatvára argumentáciu v tomto bode konštatovaním, že určovanie voľných miest

sudcov sa tak namiesto centralizovaného modelu zmenilo na decentralizovaný model.

K oprávneniu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať

zo súdnych spisov akékoľvek podklady, informácie a vyjadrenia vláda uvádza, že

námietka navrhovateľa „je úplne absurdná“. Napadnutá právna úprava podľa vlády len

precizuje doteraz platné znenie právnej úpravy, ktoré sa týka oprávnení ministerstva

spravodlivosti pri výkone svojej pôsobnosti v rámci správy súdov podľa § 72 zákona

o súdoch. Aj do prijatia napadnutej právnej úpravy mohlo ministerstvo v súvislosti

s výkonom pôsobnosti ministra spravodlivosti alebo ministerstva podľa zákona o súdoch

alebo podľa osobitného zákona (§ 120 a nasl. zákona o sudcoch a prísediacich) vykonávať

previerky súdnych spisov a na tento účel aj nahliadať do súdnych spisov a vyžiadať si súdny

spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie ( sa do tohto

ustanovenia doplnila možnosť vyžadovať aj iné podklady, informácie alebo vyjadrenia).

Podľa vlády je zložité predstaviť si, ako by bez danej právomoci mohol minister

spravodlivosti vykonávať svoje iné právomoci, napríklad prešetriť podozrenie

zo zbytočných prieťahov v súdnom konaní na účely prípadného podania návrhu na začatie

disciplinárneho konania proti sudcovi. Pri realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti

podľa ustanovenia § 72 zákona o súdoch v zmysle vyjadrenia vlády nedochádza k zásahom

do nezávislosti súdov a sudcov, ale iba k realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti

ako ústredného orgánu štátnej správy pre justíciu a k realizácii oprávnení ministra

spravodlivosti. To podľa vlády potvrdzuje aj nález ústavného súdu sp. zn. ,

ktorého relevantná časť znie: „Pri hodnotení ústavnosti návrhového oprávnenia ministra

spravodlivosti nemožno obísť ani účel, pre ktorý mu zákon o sudcoch a prísediacich také

oprávnenie priznal. Vo všeobecnosti to súvisí s tým, že podľa § 13 ods. 1 zákona

č. ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy.

Obsah pojmu štátna správa súdov zahŕňa okrem iného aj dohľad na plynulosťou,

hospodárnosťou a sčasti (v trestnom konaní súdnom) aj zákonnosťou konania pred súdmi.

Potvrdzuje to aj , podľa ktorého úlohou riadenia a správy súdov je

vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti

personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon

súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom (§ 32). Podľa § 34 ods. 1 tohto

zákona ministerstvo spravodlivosti vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej

správy pre súdy. Tento dohľad by sa bez návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti na

podanie návrhu na disciplinárne konanie sudcu stal iluzórny a zistenia dohľadu

ministerstva spravodlivosti by museli byť postupované inému orgánu, aby ten z nich mohol

vyvodzovať zákonné dôsledky vrátane podania návrhu na disciplinárne konanie.“

Napokon k problematike právneho postavenia justičných čakateľov vláda uvádza,

že je zrejmé, že obsadenie voľného miesta sudcu sa v zmysle realizuje jednak podľa

úpravy v samotnej ústave, ale aj podľa zákonnej úpravy, ktorá je vydaná na základe

ústavného splnomocnenia ( ). Vláda najprv argumentuje zákonnou úpravou,

ktorá bola napadnutou právnou úpravou zrušená, t. j. predošlou právnou úpravou. Dospieva

k záveru, že o tom, kto sa stane sudcom z pozície justičného čakateľa, rozhodovali výlučne

orgány výkonnej moci, a to minister spravodlivosti a predseda krajského súdu. Toto

tvrdenie odôvodňuje tak, že do prijatia napadnutej právnej úpravy bolo možné obsadiť

voľné miesto sudcu dvojakým spôsobom, a to (i) bez výberového konania justičným

čakateľom alebo (ii) výberovým konaním, ak voľné miesto sudcu nebolo možné obsadiť

justičným čakateľom. V predošlej právnej úprave však podľa vlády absentovali jednoznačné

kritériá na určenie justičného čakateľa, ktorý obsadí voľné miesto sudcu na okresnom súde

v prípadoch, keď na tom istom okresnom súde vykonáva stálu štátnu službu viac justičných

čakateľov. Prekonanie tohto nedostatku bolo v zmysle stanoviska vlády na absolútnej

svojvôli či arbitrárnom rozhodnutí ministra spravodlivosti, ktorý podľa pôvodnej právnej

úpravy vo všetkých prípadoch podával Súdnej rade Slovenskej republiky návrh

na pridelenie sudcu. V tejto súvislosti vláda tiež poukazuje na fakt, že pokiaľ nedošlo

k určeniu voľného miesta sudcu, justičný čakateľ nemal možnosť stať sa sudcom. Voľné

miesta sudcov zároveň určuje a aj podľa predošlej právnej úpravy určoval minister

spravodlivosti. Vláda poukazuje na to, že podľa predošlej právnej úpravy justičný čakateľ

vykonáva prípravnú prax na okresnom súde alebo krajskom súde. Aj v tomto aspekte

považuje vláda predošlú právnu úpravu za zjavne vnútorne rozpornú, keďže časti justičných

čakateľov, a to tým, ktorí vykonávali prípravnú prax na krajskom súde, neumožňovala

prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok ako tým čakateľom, ktorí vykonávajú

svoju štátnu službu na okresných súdoch. Zákonnú podmienku vymenovania za sudcu

a pridelenia na okresný súd nemohli podľa vlády splniť čakatelia, ktorí vykonávali

prípravnú prax na krajskom súde, keďže zákon ustanovoval, že majú byť pridelení na voľné

miesto sudcu na súde, na ktorom prax vykonávali, a zároveň sa voľné miesta sudcov

obsadzovali justičnými čakateľmi podľa zákona iba na okresných súdoch. Vláda konštatuje,

že to, či sa takýto justičný čakateľ stal sudcom, bolo v konečnom dôsledku závislé od

rozhodnutia vedúceho služobného úradu, ktorým bol v tom čase pre všetkých justičných

čakateľov krajský súd.

Predošlú právnu úpravu, ktorá teda umožňovala, aby o tom, kto sa stane sudcom,

rozhodol minister spravodlivosti a predsedovia krajských súdov, hodnotí vláda ako

rozpornú s požiadavkami nevyhnutnej participácie súdnej moci na všetkých častiach

mechanizmu obsadzovania voľného miesta sudcu, resp. vzniku funkcie sudcu (výberové

konanie, prerokúvanie návrhu úspešného kandidáta výberového konania a rozhodnutie

o ňom na zasadnutí Súdnej rady a následne menovanie kandidáta prezidentom). Vláda tiež

v stanovisku dospela k záveru, že «v dôsledku nedostatočnej zákonnej úpravy je obsah

„legitímnych očakávaní“ justičných čakateľov v priamej úmere s pravidlami samotného

výberu spomedzi viacerých justičných čakateľov. Je teda zrejmé, že nie každý justičný

čakateľ sa bezpodmienečne mohol stať sudcom - uvedené by platilo len v prípade, ak by bol

počet voľných miest sudcov rovný alebo vyšší počtu miest justičných čakateľov.». Vzhľadom

na to, že minister nebol v prípade návrhov na pridelenie sudcu viazaný žiadnymi zákonnými

pravidlami, tiež podľa vlády nie je možné konštatovať prístup každého justičného čakateľa

k funkcii sudcu. A už vôbec nie v prípade, ak na okresnom súde pôsobilo viacero justičných

čakateľov.

Navrhovatelia podľa vlády taktiež opomenuli dôležitý fakt, a to ten, že obsadenie

voľného miesta sudcu je podľa závislé od rozhodnutia Súdnej rady a jej návrhu

prezidentovi na vymenovanie čakateľa za sudcu. Súdna rada nebola viazaná návrhom

ministra, keďže o návrhu musela rozhodnúť, čo znamená, že čakateľa nemusela

prezidentovi navrhnúť na vymenovanie za sudcu. Rovnako prezident nebol viazaný

návrhom Súdnej rady na vymenovanie justičného čakateľa za sudcu. Aj z týchto dôvodov

nie je v zmysle stanoviska vlády namieste hovoriť o legitímnych očakávaniach justičných

čakateľov.

Vláda v stanovisku ešte opätovne sumarizovala, že na to, aby sa justičný čakateľ stal

sudcom, museli nastať viaceré právne skutočnosti, a to (i) určenie voľného miesta sudcu

ministrom spravodlivosti, ktoré i ak na súde vzniklo, minister spravodlivosti ho mohol

presunúť na iný súd, prípadne ho zrušiť, (ii) justičný čakateľ musel spĺňať zákonné

podmienky na obsadenie voľného miesta, (iii) podanie návrhu podľa § 11 ods. 1 písm. a)

zákona o sudcoch a prísediacich, pričom aj keby bolo vytvorené voľné miesto sudcu

a justičný čakateľ by spĺňal zákonné podmienky, minister spravodlivosti nemusel podať

Súdnej rade návrh na jeho pridelenie ako sudcu, (iv) prerokovanie návrhu ministra

spravodlivosti na pridelenie justičného čakateľa ako sudcu na súd nezakladá automaticky

právny nárok na odhlasovanie tohto návrhu v Súdnej rade Slovenskej republiky

a (v) vymenovanie justičného čakateľa za sudcu podľa , keďže

prezident má právomoc rozhodnúť o návrhu Súdnej rady aj negatívnym spôsobom. Vláda

konštatuje, že ani v jednom z predošlých „štádií“ niet právneho nároku justičného čakateľa

na pozitívne rozhodnutie oprávnených orgánov.

Vláda opätovne poukazuje na dôvodovú správu k , podľa

ktorej je jedným z prostriedkov zlepšenia reálneho inštitucionálneho fungovania

nezávislého súdnictva v Slovenskej republike aj transparentnosť výberu sudcov, pričom

voľné miesta sudcov sa budú obsadzovať výlučne výberovým konaním. A to nielen

na okresných súdoch, kde mohli byť doteraz obsadzované justičným čakateľom bez

výberového konania, ale aj na všetkých súdoch vyššieho stupňa. Podľa dôvodovej správy sa

spôsob obsadzovania voľných miest justičnými čakateľmi a jeho praktická realizácia stali

za necelé dva roky účinnosti predošlej právnej úpravy jednou z príčin vytvorenia vysokej

nedôvery verejnosti v súdny systém. Dôvodová správa tak konštatuje, že zavedenie

výberových konaní, ktoré musia byť transparentné a otvorené pre všetkých uchádzačov,

ktorí spĺňajú zákonom ustanovené kritériá, je preto plne legitímnou požiadavkou pri

obsadzovaní voľných miest sudcov. Z dôvodu zmeny spôsobu obsadzovania voľných miest

sudcov bolo preto podľa dôvodovej správy potrebné vykonať zmeny aj v právnej úprave

justičných čakateľov. Ak sa má totiž obsadenie voľného miesta sudcu uskutočňovať

výberovým konaním, je neprípustné, aby uchádzači nemali vytvorené rovnaké podmienky,

resp. aby ich časť bola zvýhodňovaná v porovnaní s ostanými uchádzačmi prípravou

na výkon funkcie sudcu.

Vláda preto zastáva názor, že zavedenie otvoreného výberového konania ako

podmienky na obsadenie voľného miesta sudcu je legitímnou požiadavkou. Tohto

výberového konania sa môže zúčastniť každý, kto spĺňa predpoklady na vymenovanie

za sudcu podľa zákona o sudcoch a prísediacich, teda sa ho môže zúčastniť aj justičný

čakateľ. Vláda považuje tvrdenie navrhovateľov, že justičný čakateľ už výberové konanie

absolvoval, a preto niet dôvodu, aby vykonával ďalšie výberové konanie, za zavádzajúce.

Podľa stanoviska vlády je účel výberového konania na funkciu justičného čakateľa iný ako

účel výberového konania na funkciu sudcu. Účelom výberového konania na funkciu

justičného čakateľa je totiž podľa vlády „len“ overenie predpokladov na výkon štátnej

služby. Účelom výberového konania na funkciu sudcu je však overenie predpokladov

na výkon funkcie sudcu.

Vláda tiež konštatuje, že zákon nezasahuje do existujúcich právnych, služobných

vzťahov vo význame zániku existujúcich právnych vzťahov, keďže to, či justičnému

čakateľovi zanikne štátnozamestnanecký vzťah, je plne v jeho dispozícii.

Na záver svojho stanoviska vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, navrhla,

aby ústavný súd návrhom navrhovateľov na začatie konania nevyhovel.

C. Vyjadrenie prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej

republiky

Podpredseda ústavného súdu vzhľadom na predmet abstraktnej kontroly ústavnosti

požiadal o zaujatie stanoviska prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej

republiky. Prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa k návrhu

skupiny poslancov vyjadril listom z 11. januára 2012, ktorý bol ústavnému súdu doručený

23. januára 2012, pričom zaujal toto stanovisko: „... podporujem tvrdenia skupiny

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedené v návrhu na začatie konania...“

D. Vyjadrenie Združenia sudcov Slovenska

Na výzvu ústavného súdu predložilo svoje vyjadrenie aj Združenie sudcov Slovenska,

a to podaním z 19. decembra 2012.

V rámci problematiky výberového konania na funkciu sudcu a na funkciu

predsedu súdu združenie sudcov poukazuje na predošlú právnu úpravu spôsobu výberu

sudcov. Konštatuje, že ak sa voľné miesto obsadzovalo výberovým konaním, uskutočňovala

ho päťčlenná výberová komisia zložená z troch členov volených sudcovskou a Súdnou

radou, jedného menovaného ministrom a piatym členom bol predseda súdu, pre ktorý bolo

určené voľné miesto sudcu, alebo ním poverený sudca. Obdobne bola kreovaná výberová

komisia pre výberové konania na predsedu senátu či pri postupe sudcu na súd vyššieho

stupňa. Novú, t. j. napadnutú, právnu úpravu považuje za závažné obmedzenie kompetencií

Súdnej rady, ktorá doteraz ad hoc priamo nominovala do každej výberovej komisie svojho

zástupcu. Združenie sudcov sa domnieva, že takáto právna úprava absolútne popiera zásady

nezávislosti jednotlivých sudcov a súdnej moci ako celku a je v priamom rozpore s čl. 46

Odporúčania M/Rec(2010)12, keďže je zrejmé, že väčšina členov výberových komisií

nebude volená sudcami ani orgánmi sudcovskej samosprávy, ale naopak, nominovaná

exekutívou. Navyše, podľa združenia sudcov nikde v zákone nie je určené, na aké obdobie

je vytvorená databáza kandidátov na členov výberových komisií.

K problematike právneho postavenia justičných čakateľov združenie sudcov

uvádza, že zrušenie inštitútu justičných čakateľov považuje na jednej strane za neústavné

a na druhej strane odporujúce historickým tradíciami. K rozporu s historickými tradíciami

združenie sudcov uvádza, že inštitút justičného čakateľa sa osvedčil a jeho opodstatnenosť

„je nepochybne preukázaná osvedčenou takmer 100 (sto) ročnou praxou (od roku 1918),

ktorou sa zabezpečila náležitá príprava na výkon funkcie sudcu, v dôsledku čoho sa

vytvorili reálne predpoklady na zabezpečenie ústavného práva pre občana na spravodlivé a

včasné rozhodovanie odborne a morálne spôsobilým sudcom“. Neústavnosť napadnutej

právnej úpravy zas odôvodňuje združenie sudcov tak, že (i) nebol rešpektovaný záväzný

zámer ústavodarcu a (ii) obsah medzinárodných štandardov týkajúcich sa súdnictva

o nevyhnutnosti dlhodobej odbornej prípravy justičného čakateľa. Dané je podľa združenia

sudcov v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné. Dôležitosť rešpektovania , čo

sa týka limitácie národnej rady pri prijímaní zákonov v právnom štáte, odôvodňuje

združenie sudcov aj citáciou častí rozhodnutí ústavného súdu (, ,

). Združenie sudcov poukazuje aj na ústavné limity obmedzovania základných

práv a slobôd v , podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv

a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel a zároveň sa obmedzenie môže použiť len

na ustanovený cieľ. Združenie sudcoch uvádza, že medzi základné práva a slobody patria aj

hospodárske, sociálne a kultúrne práva, t. j. aj právo na slobodnú voľbu povolania a právo

na prípravu na slobodne zvolené povolanie ( ). Združenie sudcov tiež

odkazuje na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého zákonodarca môže v zmysle

ustanoviť podmienky a obmedzenia pre výkon práva podľa

, pričom pri ich ustanovení musí rešpektovať všeobecné ústavné princípy a iné

ústavné normy (). Združenie sudcov tiež odkazuje na princíp proporcionality

vymedzený aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, napríklad v rozhodnutí sp. zn.

. Následne združenie sudcov odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, podľa ktorého je za diskriminačnú úpravu „možné považovať takú úpravu,

ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup

zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom, a tým, že tento

cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením“. Zrušenie inštitútu

justičného čakateľa, ktorého jediným účelom je príprava na výkon funkcie sudcu, je podľa

názoru združenia sudcov nepochybne zásahom do garantovaného práva na prípravu

na výkon povolania, keďže podľa združenia sudcov je príprava na výkon funkcie sudcu, t. j.

povolania v zmysle , upravená ako základne právo. Združenie sudcov sa

zároveň domnieva, že napadnutou právnou úpravou došlo k diskriminácii „pri príprave na

sudcovské povolanie oproti iným právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú

prípravu na výkon povolania (zárobkovej činnosti) a ich činnosť súvisí odborne najbližšie

s činnosťou sudcu. Ide o činnosť (povolanie) advokáta, funkciu prokurátora, notára

a exekútora. Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní sú povinné absolvovať

prípravnú prax a následne preukázať spôsobilosť na výkon uvedenej činnosti (povolania,

funkcie).“. Podľa združenia sudcov tiež napadnutá právna úprava nerešpektuje viaceré

nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa

princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu

retroaktívneho pôsobenia práva, ochrany nadobudnutých práv a rad ďalších princípov

materiálneho právneho štátu, neodmysliteľne patrí k imanentným znakom právneho štátu.

Združenie sudcov tiež konštatuje, že ústavný súd vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne

uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových právnych stavov, pričom v takom

prípade musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať

alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby

právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (). Združenie sudcov toto rozhodnutie

vykladá tak, že nepravú retroaktivitu ústavný súd nepovažuje za štandardný vstup do

existujúcich právnych stavov. Združenie sudcov k tejto problematike ešte uvádza, že „[n]a

osobu justičného čakateľa sa teda vzťahuje garantované právo v zmysle

ods. 1 a zároveň , ) medzinárodného paktu

(Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, pozn.). Zrušenie inštitútu

justičného čakateľa je odňatím základného práva garantovaného v zmysle

ods. 1 (iné osoby majú zabezpečenú odbornú prípravu na výkon právnického

povolania), porušením pri prístupe k verejnej funkcii sudcu za

rovnakých podmienok a nerešpektovaním , 4 najmä o nezrušiteľnosti

základného práva a slobody a zákaze spôsobovať ujmu pre uplatňovanie základných práv.“.

K verejnosti výberových konaní a verejnosti odbornej justičnej skúšky

a k písomnému vyhláseniu sudcu a kandidáta na sudcu združenie sudcov uvádza, že

uverejňovanie životopisov a zoznamov blízkych osôb kandidátov na funkciu sudcu považuje

za neprípustný zásah do súkromia uchádzačov a ich blízkych a rovnako potom za možnú

diskrimináciu uchádzačov a ovplyvňovanie členov výberových komisií či už v pozitívnom,

alebo v negatívnom zmysle. Účasť verejnosti na výberovom konaní, ako aj na odbornej

justičnej skúške považuje združenie sudcov za nevhodnú až rušivú a pri zložení komisie, ako

aj podrobných záznamoch, ktoré sa vedú o priebehu výberového konania a justičnej skúšky,

považuje účasť verejnosti za zbytočnú, keďže nemôže žiadnym spôsobom zabezpečiť

zvýšenie úrovne výberových konaní a justičných skúšok. Združenie sudcov konštatuje, že

právo na súkromie podľa a podľa dohovoru možno obmedziť, iba ak je to v súlade so

zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme bezpečnosti predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd

iných. Združenie sudcov uvádza, že „[p]odľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva, pri výklade čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čo je záväzné pre náš štát, zabezpečuje sa rešpekt

(chráni sa) voči súkromiu aj v oblasti zhromažďovania a uschovávania informácií osobnej

povahy, medzi ktoré jednoznačne patria aj informácie o zdravotnom stave osoby“.

Združenie sudcov ďalej odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, podľa ktorých je potrebné

základné práva a slobody podľa vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, a preto treba

prihliadať aj na judikatúru týkajúcu sa dohovoru. Združenie sudcov konštatuje aj to, že

z ďalšej judikatúry ústavného súdu vplýva, že ústavná ochrana súkromia podľa čl. 16 ods. 1

sa spája s nedotknuteľnosťou osoby, z čoho vyplýva, že predmetom ochrany je celá

oblasť spoločenských vzťahov medzi lekárom a pacientom. Je preto podľa združenia

neprípustné, aby verejnosť bola oboznamovaná so závermi psychologického posúdenia

uchádzača. Keďže psychologické posúdenie je súčasťou výberového konania ako

oprávnenej podmienky na zistenie osobnostných predpokladov, oboznamovať sa s týmto

údajom majú podľa názoru združenia sudcov len členovia výberovej komisie a následne

Súdna rada, ktorá musí podľa vyjadrenia združenia sudcov mať zachovaný zásadný vplyv

v otázke vzniku funkcie sudcu, t. j. legitimity sudcovskej moci. Združenie sudcov tiež uvádza,

že ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí

sa konania, ktoré je v rozpore s .

Združenie sudcov vo vyjadrení reaguje aj na oblasť výchovy a vzdelávania sudcov.

Nová právna úprava podľa neho okrem zrušenia inštitútu justičného čakateľa „zasahuje

úplne nesystémovo a chaoticky aj do organizácie vzdelávania sudcov a to tak na počiatku

ich kariéry, ako aj pri prehlbovaní a zvyšovaní ich kvalifikácie“. Združenie sudcov uvádza,

že Justičná akadémia zriadená v roku 2004 dosahovala na poli vzdelávania vynikajúce

výsledky. Justičná akadémia mala byť takmer kompatibilná s Odporúčaním

CM/Rec(2010)12 a spĺňala nároky, ktoré na vzdelávanie sudcov kladie dnešná doba a ktoré

sformuloval CCJE v Opinion N°4. V novelách sa však vzdelávanie sudcov zveruje presne

neurčeným tuzemským a zahraničným vzdelávacím inštitúciám a exkluzivita akadémie

v tejto oblasti zanikla. Týmto spôsobom sa výchova a vzdelávanie sudcov dostáva absolútne

mimo kontrolu súdnej moci a štátu, ktorý je v konečnom dôsledku povinný zabezpečiť

jednotné a systematické vzdelávanie a výchovu sudcov. Podľa združenia sudcov je tým

ohrozená nezávislosť sudcov.

Združenie sudcov sa vyjadrilo aj k odmeňovaniu sudcov. Konštatovalo, že zrušením

odmien poklesol plat sudcu od 1. januára 2011 o viac ako jednu šestinu. Poukázalo na to,

že podľa platnej právnej úpravy sa plat sudcu odvíja od základného platu poslanca

parlamentu, čo je podľa neho v rozpore s „Európskou chartou o štatúte sudcov,

Odporúčaním CM/Rec(2010)12, čl. 53 až 55, ako aj Opinion CCJE N°1, keďže neochraňuje

platy sudcov pred ich znižovaním a už vôbec nezabezpečuje ich nárast v súvislosti

s nárastom životných nákladov“. Ďalej združenie sudcov tvrdí, že „[v]ýška platov sudcov je

častou témou politických strán v boji o priazeň voličov a zostáva len otázkou politickej vôle,

či bude táto úprava zneužitá v neprospech sudcov alebo nie. Uvedené je popretím

materiálnej garancie nezávislosti súdnictva.“.

Celkovo združenie sudcov k napadnutým ustanoveniam právnych predpisov uvádza,

že ostané novely, ktorými bola zavedená napadnutá právna úprava, sú «v priamom rozpore

s Recommendation CM/Rec(2010)12 of the Committee of Ministers to member states on

judges: independence, efficiency and responsibilities, ENCJ Resolution of Budapest on Self-

Governance for the Judiciary: Balancing Independence and Accountability - May 2008,

European Charter on Štatúte for Judges, CCJE (2010)3 Magna Carta of Judges

(fundamental principles), CCJE Opinion n° 1 (2001) on standards concerning the

independence of the judiciary and the irremovability of judges, Opinion n° 4 (2003) on

training for judges Opinion n°10 (2007) on „Council for the Judiciary in the service of

society“, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi a ich účinnosťou došlo k vážnym

zásahom do nezávislosti sudcov a súdnej moci na Slovensku.».

Združenie sudcov taktiež vo vyjadrení informovalo o dianí na pôde Európskej

asociácie sudcov. Uviedlo, že po prerokovaní jeho žiadosti Európskou asociáciou sudcov

bola zriadená špeciálna komisia Európskej asociácie sudcov, ktorá preskúmala situáciu na

Slovensku, platnú posudzovanú právnu úpravu, kontaktovala zástupcov štátnych orgánov,

najmä ministerku spravodlivosti, a na rokovaní 4. septembra 2011 bola schválená rezolúcia.

Európska asociácia sudcov v nej pripomína, že európske inštitúcie za mnohé roky vytvorili

základné pravidlá na účel ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorými sú

hlavne Odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom o sudcoch:

nezávislosť efektivita a zodpovednosť, CCJE stanovisko číslo 1 (2001) o štandardoch

týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci a nepreložiteľnosti sudcov, CCJE stanovisko číslo 3

(2002) o princípoch a pravidlách ovládajúcich profesionálne správanie sudcov najmä etiku,

nezlučiteľné správanie a nestrannosť, CCJE stanovisko číslo 10 (2007) „Súdna rada

v službách spoločnosti“, ako aj ostatné medzinárodné dokumenty, CCJE (2010) 3 Magna

Carta sudcov (základné princípy), Európska charta o štatúte sudcov, Rezolúcia ENCJ prijatá

v Budapešti v máji 2008 o samospráve súdnej moci: Vyvážená nezávislosť a zodpovednosť.

Združenie sudcov vo vyjadrení tiež uvádza, že Európska asociácia sudcov tiež zdôraznila,

že tieto štandardy nemôžu byť chápané ako výhoda pre sudcov alebo ich korporatívne

záujmy, ale ako hlavné prostriedky na zabezpečenie nevyhnutnej nezávislosti súdnej moci

v demokratickej spoločnosti, a podčiarkla, že nezávislosť musí byť sprevádzaná

zodpovednosťou. Žiadna z ostatných mocí v štáte sa však nemôže pod zámienkou

zodpovednosti snažiť o získanie neprimeraného vplyvu na súdnu moc. Transparentnosť

konaní a riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí sú prostriedky garantujúce zvýšenie

dôvery v súdnu moc. Združenie sudcov tvrdí, že Európska asociácia sudcov v rezolúcii tiež

vyjadrila vážne obavy, že viacero z predmetných noviel vedie k zvýšeniu celkového vplyvu

vlády na súdnu moc. Podľa stanoviska združenia sudcov bolo napriek tomu v rezolúcii

konštatované aj to, že „konečné rozhodnutie o výbere kandidáta na menovanie (za sudcu) je

v kompetencii súdnej rady, výberová komisia stále zohráva rozhodujúcu úlohu, čo znamená,

že relevantné ustanovenia medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zloženia súdnej rady

sú rovnako aplikovateľné na tieto komisie. V tejto súvislosti je evidentné, že navrhované

zmeny v zložení súdnej rady (výberovej komisie), ktorej polovicu členov menuje minister je

krok nesprávnym smerom a proti súčasným tendenciám všetkých medzinárodných

štandardov.“. Európska asociácia sudcov podľa slov združenia sudcov odkazuje na § 18

a § 42 Stanoviska CC JE No 10 (2007) a čl. 5 a čl. 13 Magny Carty sudcov (základné

princípy), podľa ktorých tieto rady majú pozostávať z podstatnej väčšiny sudcov, ktorí sú

volení ich kolegami. Článok 46 Odporúčania CM/Rec (2010) 12 taktiež podľa neho

požaduje, aby najmenej polovica členov bola tvorená sudcami vybranými spomedzi

kolegov.

E. Vyjadrenie Súdnej rady Slovenskej republiky

Súdna rada sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila aj podaním z 19. decembra 2012.

K právnemu postaveniu justičných čakateľov Súdna rada uviedla, že nepovažuje za

pravdivé tvrdenie z dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave v tom zmysle, že

k obsadzovaniu voľných miest sudcov justičnými čakateľmi dochádzalo bez výberového

konania. Justiční čakatelia totiž boli prijatí na miesto justičných čakateľov po absolvovaní

výberového konania. Súdna rada tiež nesúhlasí s tvrdením dôvodovej správy o potrebe

zrušiť inštitút justičného čakateľa s cieľom zabezpečenia rovného prístupu k funkcii sudcu.

Taká argumentácia je podľa nej neakceptovateľná pre rozpor so zámerom ústavodarcu

z dôvodovej správy k novele ústavným Súdna rada uvádza,

že „[v] materiálnom právnom štáte platí zásada, že pri tvorbe zákona má zákonodarca

dané ústavné limity. Nie je preto oprávnený (nie je to dovolené) v rozpore so zámerom

sledovaným ústavodarcom schvaľovať zákony“. Podľa Súdnej rady je z pravidiel

historického výkladu nepochybné, že účel, ktorý zákonodarca sleduje, je vyjadrený

v dôvodovej správe. Dôvodová správa k už uvedenej novele v relevantnej časti

konštatuje, že predpoklady výberu vhodných uchádzačov na funkciu sudcu sa podrobnejšie

upravia zákonom, a to na báze predchádzajúcej dlhodobejšej odbornej prípravy. Dôvodová

správa k novele tiež odkázala na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN 40/32

z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, Odporúčanie Rady Európy No R (94)

12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 a na Európsku

chartu o statuse sudcu prijatú v Štrasburgu 8. – 10. júla 1998. Súdna rada ďalej tvrdí, že

Európska charta o statuse sudcu tiež okrem iného požaduje, aby sa vybraní kandidáti

na funkciu sudcu mohli pripraviť na účinné plnenie sudcovských povinností

prostredníctvom primeraného vzdelávania, ktorého náklady znáša štát. Súdna rada sa

domnieva, že s cieľom zaručiť schopnosť kandidáta vykonávať povinnosti sudcu musia

pravidlá pre výber a prijímanie sudcov obsahovať požiadavky týkajúce sa kvalifikácie

a predchádzajúcej praxe. „Abstraktné“ overovanie schopností pre výkon sudcovskej funkcie

nie je podľa nej postačujúce, keďže povaha sudcovskej funkcie vyžaduje vstup sudcu

do zložitých situácií, ktoré kladú veľmi náročné požiadavky z hľadiska rešpektovania

ľudskej dôstojnosti. Preto je podľa vyjadrenia Súdnej rady potrebné kandidátov vybraných

na vykonávanie sudcovskej funkcie pripraviť na ich úlohu prostredníctvom primeraného

vzdelávania, ktoré musí financovať štát. Je teda nesporné, ako tvrdí Súdna rada, že (i)

ústavodarca výslovne vyžaduje nevyhnutnosť predchádzajúcej dlhodobejšej odbornej

prípravy uchádzača o funkciu sudcu a (ii) v súlade s medzinárodnými dokumentmi je

nevyhnutné justičných čakateľov pripraviť na ich úlohu pri výkone súdnictva primerane

vzdelávaním a predchádzajúcou praxou. Iným spôsobom nie je tento cieľ možné splniť.

Opodstatnenosť inštitútu justičného čakateľa je tiež podľa Súdnej rady nepochybne

preukázaná osvedčenou takmer storočnou praxou.

Súdna rada považuje za vecne neakceptovateľné tvrdenie o zvýhodnení justičných

čakateľov, keďže v zmysle už uvedeného je príprava na funkciu sudcu požadovaná.

Dospieva tiež k záveru, že zrušenie inštitútu právnych čakateľov porušuje právo

na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Pri zákonnej úprave podmienok slobodnej

voľby povolania je podľa nej neakceptovateľné akýmkoľvek spôsobom obmedzovať

garantované právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie, a to už vôbec nie

vtedy, keď predpis nižšej právnej sily, teda zákon, odporuje predpisu vyššej právnej sily –

ústave. To podľa Súdnej rady vyplýva aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Poukazuje pritom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

. Súdna rada uvádza, že napadnutá právna úprava, ktorá zrušila inštitút

justičného čakateľa, „v celom rozsahu zlikvidovala (poprela) garantované právo

každého právnika (občana Slovenskej republiky) na prípravu ním zvoleného povolania

(funkciu sudcu, ktorá je vykonávaná ako povolanie)“. Toto právo občana podľa nej však

zároveň nezakladá nárok na vykonávanie funkcie alebo povolania, pre ktoré zákon

ustanovuje osobitnú podmienku, ak ju občan nespĺňa. Určenie podmienok pre výkon

určitého povolania nie je podľa Súdnej rady, ktorá odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. , diskriminačné, ak zodpovedá až 4 . Súdna

rada obdobne ako združenie sudcov s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

poukazuje na potrebu dodržiavania princípu proporcionality pri obmedzovaní

ústavných práv. Z tohto nálezu podľa nej vyplýva aj to, že právna norma musí smerovať

k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného

práva alebo slobody. Podľa názoru Súdnej rady napadnutá právna úprava nespĺňa

požiadavku vhodnosti a nevyhnutnosti, keďže „[z]ámer zákonodarcu o zabezpečení

odstránenia zvýhodňovania justičných čakateľov (na základe predchádzajúce odbornej

prípravy) v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o funkciu sudcu je obsahovo svojvoľným

obmedzením základného práva každého právnika slobodne si zvoliť povolanie sudcu

a pripraviť sa na uvedené povolanie, ak má súčasne neobmedzené právo zvoliť si slobodne

akékoľvek iné právnické povolanie, ktoré si vyžaduje úplné právnické vzdelanie

(II. stupňa)“. V ďalšej argumentácii Súdna rada poukazuje na to, že negatívne dôsledky

napadnutej právnej úpravy výrazne presahujú tvrdené pozitíva, keďže sa vylúči možnosť

účasti vo výberovom konaní kvalitne pripravených právnikov prípravnou praxou v justícii.

Nie je teda podľa nej splnené ani kritérium primeranosti právnej úpravy ako kritérium testu

proporcionality.

Zrušenie inštitútu justičného čakateľa tiež Súdna rada považuje za diskriminačné.

Uvádza, že ide o diskrimináciu pri príprave na sudcovské povolanie oproti iným

právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú prípravu na výkon povolania, a ich

činnosť súvisí odborne najbližšie s činnosťou sudcu (advokát, prokurátor, notár a exekútor).

Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní, sú povinné absolvovať prípravnú prax

a následne preukázať spôsobilosť na výkon uvedenej činnosti. „Likvidáciou justičných

čakateľov“, ako sa domnieva Súdna rada, „sa diskriminujú osoby, ktoré sa pripravovali

na výkon funkcie sudcu v rámci prípravnej praxe, keďže odchylným spôsobom sa

u justičných čakateľov riešila analogická situácia na prípravu povolania (na ktoré sa

vyžaduje právnické vzdelanie) oproti iným povolaniam, ktoré si vyžadujú získanie

uvedeného vzdelania“. Podľa Súdnej rady sa tiež likviduje reálna možnosť kvalitnej

prípravy uchádzačov o funkciu sudcu. Podľa Súdnej rady je zároveň zrejmé, že len sudca

je spôsobilý náležite pripraviť uchádzača na výkon sudcovského povolania. Iné právnické

profesie nie sú kvalifikované ani povinné zabezpečiť požadovanú odbornú prípravu

na výkon povolania sudcu. Zrušením inštitútu justičného čakateľa tak dochádza

k zvýhodňovaniu ostatných uchádzačov (nie justičných čakateľov), keďže sa ostatným

garantuje príprava na výkon nimi zvoleného povolania pod dohľadom osoby, ktorá už

vykonáva predmetné povolanie. Súdna rada si myslí, že napadnutá právna úprava

neumožňuje sudcom odborne pripravovať uchádzačov na funkciu sudcu, a považuje to

za absurdné. Podľa Súdnej rady tým dokonca dochádza k diskriminácii sudcov v porovnaní

s inými právnickými povolaniami, ktoré pripravovať uchádzačov môžu.

Súdna rada ďalej tvrdí, že napadnutá právna úprava je retroaktívna, a teda rozporná

s princípom materiálneho právneho štátu. Toto tvrdenie odôvodňuje z väčšej časti obdobne

ako združenie sudcov, preto ústavný súd v tejto časti sumarizácie argumentácie Súdnej rady

odkazuje na časť IV.D tohto nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov. Navyše

Súdna rada tvrdí, že keďže účelom inštitútu justičného čakateľa bola príprava na sudcovské

povolanie, potom „[p]ri výklade zrušených ustanovení zákona o justičných čakateľoch,

postupom podľa (nevyhnutnosť vychádzať z účelu a zmyslu zákona, ako

to vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu – , , je

nepochybne, že všetkým justičným čakateľom vzniklo právo (nadobudli právo) v procese

prístupu k funkcii sudcu, zúčastniť sa justičnej skúšky, ak splnili všetky predpísané

podmienky prípravnej praxe“. To má podľa Súdnej rady znamenať, že justiční čakatelia

nadobudli aj právo na právo stať sa sudcom bez absolvovania výberového konania.

Iný výklad by nebol podľa Súdnej rady v súlade s a pripúšťal by svojvôľu výkonnej

moci pri uchádzaní sa o ústavnú funkciu predstaviteľa súdnej moci. Negatívne rozhodnutie

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o účasti čakateľa na justičnej skúške

po splnení stanovených podmienok prípravnej praxe by bolo svojvoľným rozhodnutím, lebo

by sa ním zásadne poprel účel a význam zákonnej úpravy prípravnej praxe justičného

čakateľa. Súdna rada tak považuje zrušenie inštitútu justičného čakateľa za pravo

retroaktívne. Zákonodarca totiž zvoleným postupom neuznal práva, ktoré sa ako právne

skutočnosti uznali na základe predchádzajúceho zákona. I ak by sa právne zmeny zavedené

napadnutou právnou úpravou považovali iba za nepravú retroaktivitu, Súdna rada tvrdí, že

nie sú preukázané závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať prelomenie

zásady zákazu spätnej pôsobnosti. A keďže podľa Súdnej rady justiční čakatelia nadobudli

právo stať sa sudcom bez absolvovania výberového konania, ako už bolo uvedené, nazdáva

sa, že nahradenie uvedeného práva zavedením povinnosti účasti vo výberovom konaní

na funkciu sudcu je „znehodnocujúci zásah, ktorý jednoznačne smeruje k výraznému

(zásadnému) zhoršeniu právneho postavenia čakateľa“. Týmto postupom zákonodarcu tak

malo dôjsť k porušeniu právnej istoty, a tým aj ochrany oprávnenej dôvery občanov

v právny poriadok.

V tejto súvislosti považovala Súdna rada tiež za potrebné pripomenúť, že súdni

úradníci sa nepripravujú na výkon povolania sudcu, a teda odstránenie inštitútu justičného

čakateľa reálne bráni garantovanej príprave na náležitý výkon sudcovského

povolania prípravnou praxou v rámci justície.

K právnej úprave verejnosti výberových konaní na funkciu sudcu a úprave

písomného vyhlásenia kandidáta na sudcu Súdna rada uvádza, že ustanovenia

o informovaní verejnosti týkajúce sa zdravotnej spôsobilosti uchádzača (závery

psychologického posúdenia uchádzača) a rodinného pôvodu (rodu) uchádzača vo vzťahu

k rodinným príslušníkom, ktorí sú sudcami alebo pracovníkmi rezortu justície, sú

neakceptovateľné. K informáciám o zdravotnej spôsobilosti uchádzača o funkciu a k ich

sprístupneniu verejnosťou výberových konaní predkladá Súdna rada obdobné argumenty

a totožné závery ako združenie sudcov. Ústavný súd preto odkazuje na časť IV.D tohto

nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov.

K otázke informovania o pôvode uchádzača o funkciu Súdna rada konštatuje, že

„[z]ákonná úprava výberového konania na funkciu sudcu musí dôsledne rešpektovať

ústavnú ochranu súkromia a tým vylúčiť akúkoľvek diskrimináciu uchádzača pre rodinný

pôvod, čím sa zabezpečí aj požadovaná rovnosť príležitostí uchádzať sa o ústavnú

funkciu. Nie je preto prípustné poskytovanie akejkoľvek informácie verejnosti o týchto

osobných údajoch uchádzača.“. V tomto kontexte poukazuje na ústavný zákaz

diskriminácie podľa a , na Dohovor medzinárodnej organizácie

práce č. 111 o diskriminácii v povolaní uverejnený v Zbierke ,

medzinárodné odporúčania, ktoré ústavodarca výslovne akceptoval pri novele v roku

2001, ktoré zakazujú akúkoľvek diskrimináciu pri prístupe k funkcii sudcu pre pôvod

uchádzača, na bod 2.1 Európskej charty o statuse sudcu, ktorá vylučuje zamietnutie

kandidáta aj z dôvodu etnického alebo sociálneho pôvodu, a bod 45 Odporúčania CM/Rec

(2010) 12 Výboru ministrov zakazujúci diskrimináciu uchádzačov o funkciu sudcu aj

z dôvodu pôvodu alebo iného dôvodu. Podľa Súdnej rady je teda zakázané, aby bol pôvod

uchádzača o funkciu sudcu dôvodom na pozitívnu alebo negatívnu diskrimináciu. Súdna

rada tiež poukazuje na to, že takýto uchádzač ešte nie je verejným činiteľom, preto má

v celom rozsahu právo zaručené na ochranu svojho súkromia a nedotknuteľnosť

osoby, pričom zároveň z čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva nevyhnutnosť rešpektovania

súkromia aj v oblasti zhromažďovania a uschovávania informácií osobnej povahy,

intímneho života aj rodinných vzťahov. Obdobné vyplýva aj z čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1

. Podľa Súdnej rady ďalej platí, že oprávnene zhromažďované údaje musí orgán

verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené pred neoprávneným prístupom iných orgánov

verejnej moci aj pred fyzickými a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci

zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí sa konania, ktoré je

v rozpore s .

Vo svojej argumentácii k výberovým konaniam na funkciu predsedu súdu Súdna

rada poukazuje na to, že podľa jej názoru sa má v zmysle na riadení

a správe súdov zásadným spôsobom podieľať sudcovská samospráva. Pri zachovaní

nezávislosti súdnej moci je podľa nej žiaduce, aby predseda súdu nebol v absolútnej

závislosti od ministra spravodlivosti. Napadnutá právna úprava výberového konania

na predsedu súdu tak podľa Súdnej rady vylučuje predpokladaný rozhodujúci vplyv

orgánu sudcovskej samosprávy, ako aj Súdnej rady na správe a samospráve súdnictva.

Nerešpektuje sa totiž zámer ústavodarcu z bodu 82 dôvodovej správy k novele

ústavným o výraznej miere podieľania sa orgánov sudcovskej

samosprávy na riešení všetkých dôležitých otázok súdnictva, keďže závislosť na mienke

výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je takmer úplná. Zníženie počtu

zástupcov sudcovskej samosprávy vo výberových konaniach na predsedov súdov

na jedného člena výberovej komisie sudcovskú radu podľa Súdnej rady stavia iba do pozície

poradného orgánu. Až traja členovia výberovej komisie z piatich členov sú nominovaní

výkonnou mocou, a tak samostatne i proti vôli zástupcov súdnej moci sú oprávnení

rozhodovať o výbere kandidáta na predsedu súdu. Súdna rada sa domnieva, že vzhľadom na

rozsah kompetencií predsedov súdov a na spôsob ich kreácie sa budú v praxi presadzovať

účinne len záujmy výkonnej moci. Existuje tak výrazné riziko politického ovplyvňovania

súdnej moci, čo je v zmysle neprípustné. Rovnako ako navrhovatelia –

skupina poslancov národnej rady, aj Súdna rada poukazuje na „prirodzené pravidlo pri

výbere osoby predsedu súdu“, ktoré určuje, že predseda je primus inter partes, ktoré

napadnutá právna úprava nerešpektuje. Princíp neprípustnosti akejkoľvek politizácie súdnej

moci identifikuje Súdna rada aj v ústavnom zákaze výkonu ústavnej funkcie sudcu

s členstvom v politickej strane alebo v politickom hnutí (a ). Z napadnutej

právnej úpravy podľa nej vyplýva, že vďaka prepojeniu ministra spravodlivosti, ktorý je

zodpovedný národnej rade a svojim politickým partnerom, s predsedami súdov dôjde

k nerešpektovaniu ústavného zákazu nadriadeného postavenia predstaviteľa výkonnej moci

pri riadení a správe súdov. Okrem obmedzenia kompetencie sudcovských rád pôsobiť pri

rozhodovaní o zásadných otázkach súdnictva sa podľa Súdnej rady obmedzuje jej vlastná

totožná ústavná právomoc. Spôsob tvorby výberovej komisie na funkciu predsedu súdu tak

vylučuje deľbu moci a zakladá neprípustnú prevahu výkonnej moci.

Úmysel ústavodarcu pri určení úloh orgánom samosprávy súdov novelou

z roku 2001 je podľa Súdnej rady zrejmý z dôvodovej správy k danej novele. Cieľom

novely bolo totiž podľa dôvodovej správy okrem iného odstránenie opodstatnene

vytýkaného nedostatku zabezpečenia nezávislosti súdnictva kvôli absencii samosprávy

súdnictva a jej závislosti od výkonnej moci. Preto sa okrem zakotvenia Súdnej rady

vytvorili podmienky pre podieľanie sa orgánov sudcovskej samosprávy účinným spôsobom

na riadení a správe súdnictva. Výber osoby predsedu súdu preto podľa názoru Súdnej rady

nemôže byť vo výlučnej kompetencii ministra spravodlivosti spôsobom, akým to ustanovila

napadnutá právna úprava. Podľa napadnutej právnej úpravy majú totiž orgány sudcovskej

samosprávy fakticky len poradný hlas.

K napadnutej právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním Súdna

rada uvádza, že aj Expertná misia Európskej komisie z novembra 1997 konštatovala

skutočnosť, že absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov

a podpredsedov súdov dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez

predsedov súdov. Vypustením podmienky prerokovania odvolania predsedu súdu so

Súdnou radou došlo podľa nej k obmedzeniu samosprávnych funkcií v súdnictve, zvýšeniu

rizika svojvôle ministra pri zasahovaní do súdnictva prostredníctvom politických nominácií.

Navyše bola napadnutou právnou úpravou odňatá možnosť prieskumu rozhodnutia ministra

spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu. V právnom štáte je však podľa Súdnej rady

neprípustné, aby sa o právach a povinnostiach osoby ustanovenej do funkcie zákonným

spôsobom rozhodovalo individuálnym správnym aktom, ktorého zákonnosť nemožno

preskúmať v rámci riadnych opravných prostriedkov. Vytvára sa tak hrozba vzniku

neodôvodneného a zákonom ustanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu

k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu podľa a popiera sa

individuálne právo predsedu súdu ako fyzickej osoby domáhať sa práva zákonom

ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde podľa a 2 .

V.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení

a v znení zákona

č. , a zákona

o súdoch v znení , ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami

, ďalej z dôvodovej správy k vládnemu návrhu už označených zákonov, ako aj

z uznávanej právnej doktríny a odborných literárnych prameňov, pričom sa opieral aj

o svoju doterajšiu judikatúru.

Článok 1 ods. 1 prvá veta znie: Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Článok 2 ods. 2 znie: Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 12 ods. 1 znie: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Článok 12 ods. 2 znie: Základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Článok 12 ods. 4 znie: Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Článok 13 ods. 3 znie: Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Článok 13 ods. 4 znie: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Článok 19 ods. 1 znie: Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Článok 19 ods. 2 znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Článok 19 ods. 3 znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Článok 20 ods. 1 znie: Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Článok 30 ods. 4 znie: Občania majú za rovnakých podmienok prístup

k voleným a iným verejným funkciám.

Článok 46 ods. 1 znie: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ods. 2 znie: Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 141 ods. 1 znie: V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

Článok 141a ods. 1 písm. a) znie: Predsedom Súdnej rady Slovenskej

republiky je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jej ďalšími členmi sú ôsmi

sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky.

Článok 141a ods. 4 písm. b) znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej

republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Článok 141a ods. 4 písm. f) znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej

republiky patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní

návrhu štátneho rozpočtu.

Článok 143 ods. 3 znie: V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení

a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.

Článok 144 ods. 1 znie: Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Článok 6 ods. 1 dohovoru znie: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom

na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Článok 8 dohovoru znie: (1) Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. (2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto

práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Článok 14 dohovoru znie: Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pridelenie sudcu

Napadnuté ustanovenie § 11 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(1) Sudcu prideľuje na výkon funkcie na určitý súd súdna rada na základe

výsledkov výberového konania, ktoré jej oznamuje predseda výberovej komisie.

(2) Na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) možno

prideliť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.

(3) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno prideliť len sudcu, ktorý

vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov.

(4) Pridelenie sudcu na výkon funkcie na určitý súd sa uskutoční dňom

vymenovania. Pridelenie sudcu oznámi súdna rada ministrovi do troch dní od jeho

pridelenia.

Dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného pridelenia

Napadnuté ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(1) Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom

dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd toho istého stupňa a len na voľné miesto

sudcu. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem výkonu funkcie predsedu

disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho senátu.

Napadnuté ustanovenie § 151p zákona o sudcoch a prísediacich znie:

Ak bol sudca dočasne pridelený podľa predpisov účinných do 1. mája 2011 na výkon

funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa, toto dočasné pridelenie sudcu sa skončí k 1. máju

2011.

Preloženie sudcu na iný súd

Napadnuté ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(2) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno preložiť len sudcu, ktorý

vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov. Na najvyšší súd možno preložiť len

sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.

Obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniami

Napadnuté ustanovenie § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(1) Každé voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného predpisu sa

obsadzuje na základe výberového konania, ak sa neobsadzuje preložením sudcu na istého

stupňa podľa §14 ods. 1.

(2) Výberového konania sa môže zúčastniť ten, kto spĺňa predpoklady

na vymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. b) až f) a odseku 2 a najneskôr v posledný

deň výberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov.

Právne postavenie justičných čakateľov

Napadnuté ustanovenie § 151u ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(1) Justičný čakateľ, ktorý vykonáva k 30. aprílu 2011 štátnu službu od 1. mája

2011 je vyšším súdnym úradníkom toho súdu, na ktorom k 30. aprílu 2011 vykonáva

prípravnú prax alebo na ktorom sa ďalej odborne pripravuje na výkon funkcie sudcu

po skončení prípravnej praxe; to neplatí, ak požiada najneskôr do 15. mája 2011

o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

(2) Ak justičný čakateľ požiada podľa odseku 1 o skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru, tento sa skončí k 31. máju 2011; justičný čakateľ má

v tomto prípade nárok na odstupné ako štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecký

pomer sa skončil dohodou z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.

Výberové konanie na funkciu sudcu

Napadnuté ustanovenia § 29 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(1) Výberové konanie podľa § 28 ods. 1 uskutočňuje päťčlenná výberová komisia.

Členov výberovej komisie vymenuje predseda súdu z databázy kandidátov na členov

výberovej komisie vždy po vyhlásení výberového konania, a to tak, aby jeden člen bol

z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených súdnou radou

a dvaja členovia z kandidátov vymenovaných ministrom. Jedného člena výberovej komisie

zvolí na žiadosť predsedu súdu sudcovská rada súdu, na ktorom sa voľné miesto obsadzuje.

(2) Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie

národná rada a súdna rada volia aspoň po dvoch kandidátoch a minister vymenúva aspoň

štyroch kandidátov; databáza sa zverejňuje na webovom sídle národnej rady, súdnej rady

a ministerstva.

(3) Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len

osobu, ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena

výberovej komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28 ods. 4 a ktorá pôsobí

najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; to

platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.

(4) Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba predsedu výberovej komisie.

Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní zúčastnia aspoň štyria jej

členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej

členov.

(5) Počet členov a zloženie výberovej komisie pre výberové konanie podľa § 28

7b)

ods. 9 ustanovia zásady na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie.

Napadnuté ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich znie:

Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa zvolia alebo vymenujú

najneskôr do 31. júla 2011; ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011 zvolení, vymenuje ich

minister.

Výberové konanie na funkciu predsedu súdu

Napadnuté ustanovenie § 37 ods. 5 zákona o súdoch znie:

(5) Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia. Členov výberovej

komisie vymenuje minister z databázy kandidátov na členov výberovej komisie vždy

po vyhlásení výberového konania, a to tak, aby jeden člen bol z kandidátov zvolených

súdnou radou a traja členovia z kandidátov vymenovaných ministrom. Jedného člena

výberovej komisie zvolí na žiadosť ministra sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia

predsedu obsadzuje. Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie

súdna rada volí aspoň dvoch kandidátov a minister vymenúva aspoň šiestich kandidátov;

databáza sa zverejňuje na webovom sídle súdnej rady a ministerstva.

Napadnuté ustanovenie § 101c zákona o súdoch znie:

Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 37 sa zvolia alebo vymenujú

najneskôr do 30. júna 2011; ak nie sú najneskôr do 30. júna 2011 zvolení, vymenuje ich

minister.

Zánik funkcie predsedu súdu odvolaním

Paragraf 38 ods. 3 až 7 (čl. VII body

16 až 18 ) znie:

(3) Odvolanie predsedu súdu môže ministrovi navrhnúť

a) súdna rada,

b) sudcovská rada príslušného súdu,

c) predseda súdu vyššieho stupňa.

(4) Návrhom podľa odseku 3 minister nie je viazaný; rozhodne o ňom do 60 dní

odo dňa jeho doručenia.

(5) Predsedu súdu odvoláva minister. Na konanie a rozhodovanie o odvolaní

predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní. Proti rozhodnutiu

o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné

súdom.

(6) Výkon funkcie predsedu súdu v prípade odvolania zaniká dňom nasledujúcim

po dni, keď mu bolo doručené rozhodnutie ministra o odvolaní z funkcie, ak nie je

v rozhodnutí určený neskorší deň.

(7) Ak funkcia podpredsedu súdu nie je obsadená, minister poverí niektorého

zo sudcov príslušného súdu, aby do vymenovania nového predsedu súdu plnil úlohy podľa

§ 35.

Ochrana osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu

a uchádzača o funkciu sudcu

Napadnuté ustanovenie § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

(6) Predseda súdu je povinný zabezpečiť zverejnenie všetkých žiadostí

o zaradenie do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných

listov na webovom sídle ministerstva, a to aspoň 30 dní pred konaním výberového konania.

Do 20 dní od zverejnenia žiadostí podľa predchádzajúcej vety môže každý vzniesť

odôvodené výhrady voči uchádzačom; ministerstvo ich spolu so žiadosťami predloží

výberovej komisii. Výberová komisia môže požadovať vyjadrenie od dotknutých osôb,

ktorých sa týka vznesená výhrada. Predseda súdu ďalej na webovom sídle ministerstva

zabezpečí zverejnenie termínu a miesta výberového konania a zoznamu členov výberovej

komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním.

(7) Uchádzač je povinný spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania

7a)

predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú

sudcami, zamestnancami súdov, ministerstva vrátane rozpočtových alebo príspevkových

organizácií v pôsobnosti ministerstva alebo členmi výberovej komisie, a to v rozsahu meno,

priezvisko, funkčné zaradenie a označenie inštitúcie. Vyhlásenie sa zverejní spolu

so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.

Podľa napadnutého ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich

je sudca povinný do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie sudcu a počas jej výkonu každoročne

do 31. marca predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam blízkych osôb, ktoré

sú sudcami, zamestnancami súdov alebo ministerstva vrátane rozpočtových alebo

príspevkových organizácií v pôsobnosti ministerstva, a to v rozsahu meno, priezvisko,

funkčné zaradenie a označenie inštitúcie. Toto ustanovenie pre slovách „blízka osoba“

odkazuje na .

Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií

Napadnuté ustanovenie § 151q zákona o sudcoch a prísediacich znie:

Predsedovia grémií a predsedovia kolégií ustanovení do funkcie pred 1. májom 2011

zostávajú v tejto funkcii aj po 1. máji 2011; ich funkcia zanikne 1. novembra 2011, ak k jej

zániku nedôjde skôr.

Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky

Napadnuté ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch znie:

1. v rámci vládou schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole

ministerstva určuje po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov

a voľné miesta sudcov.

Zverejňovanie rozhodnutí

Napadnuté ustanovenie znie:

(3) Ústavný súd sprístupňuje verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného 8a) zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci

samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.

Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 2 zákona o súdoch znie:

(2) Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia,

ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané

počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho

stupňa a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Nezverejňujú sa súdne rozhodnutia

vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé pojednávanie

alebo pre jeho časť. Najvyšší súd zverejňuje aj právoplatné rozhodnutia disciplinárnych

senátov do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti.

Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 5 zákona o súdoch znie:

Súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky

súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú

rozhodnutiami vo veci samej. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom

chránených záujmov. Pri slovách „žiadosti podľa osobitného zákona“ sa uvádza odkaz

na zákon o slobode informácií. Pre druhú vetu tohto odseku je ustanovený odkaz na § 8

až § 12 zákona o slobode informácií.

Nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľa

Napadnuté ustanovenie § 30 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

Sudca je povinný prehlbovať si svoje odborné vedomosti a využívať ponúknuté

možnosti na vzdelávanie organizované Justičnou akadémiou. Sudca je povinný prispievať

svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov, funkčne

mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov, ak tomu nebráni plnenie jeho povinností

pri výkone súdnictva.

Napadnuté ustanovenie § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu zákona o sudcoch

a prísediacich ustanovuje, že sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom

príplatok za vedenie justičného čakateľa.

Napadnuté ustanovenie § 73 zákona o sudcoch a prísediacich znie:

Sudcovi, ktorý vykonáva činnosť školiteľa justičného čakateľa podľa § 149a ods. 5,

patrí osobitný príplatok vo výške 30 eur mesačne.

Napadnuté ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii znie:

Akadémia zabezpečuje, organizuje a vykonáva aj odbornú prípravu vyššieho

súdneho úradníka a asistenta prokurátora zameranú na vykonanie justičnej skúšky.

Podľa § 11 ods. 8 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

úlohy pedagogického zboru podľa odseku 1 (vzdelávanie

na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia)

mohol vykonávať aj justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry počas svojej prípravnej

praxe a vyšší súdny úradník počas výkonu štátnej služby. Táto právna úprava bola zrušená

(čl. V bod 6 ).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

návrh na vykonanie odbornej justičnej skúšky justičným čakateľom

predkladal akadémii minister. K návrhu priložil aj záverečné hodnotenie justičného čakateľa

vypracované predsedom príslušného krajského súdu. Táto právna úprava bola zrušená

(čl. V bod 6 ).

Podľa § 12 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

cieľom skúšky bolo overiť, či má justičný čakateľ alebo právny

čakateľ prokuratúry potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol

zastávať funkciu sudcu alebo funkciu prokurátora. Táto právna úprava bola vo vzťahu

k justičným čakateľom zrušená (čl. V bod 6

Z. z.).

Podľa § 12 ods. 5 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

skúška justičného čakateľa a skúška právneho čakateľa prokuratúry

mala písomnú a ústnu časť. Písomná časť sa skladala z odborného testu, z vyhotovenia

rozhodnutí v trestnej a v inej než trestnej veci. Písomnou časťou skúšky sa overovala

spôsobilosť justičného čakateľa a právneho čakateľa prokuratúry samostatne vykonávať

procesné úkony a postupy vyplývajúce z funkcie, na ktorú sa pripravoval. Na ústnej skúške

mal justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry preukázať vedomosti z ústavného práva,

z organizácie a pôsobnosti súdov a prokuratúry, z trestného práva, z medzinárodného práva,

z občianskeho práva, z rodinného práva, z obchodného práva, z finančného práva,

zo správneho práva, z pracovného práva a z práva Európskej únie a Európskych

spoločenstiev. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom

č. (čl. V bod 7 ).

Podľa § 12 ods. 6 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

na prípravu a vykonanie skúšky poskytoval služobný úrad

justičnému čakateľovi a právnemu čakateľovi prokuratúry služobné voľno s náhradou platu

v trvaní štyroch týždňov. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená

(čl. V bod 6 ).

Podľa § 13 ods. 1 prvej vety zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia

účinnosti skúšku vykonal justičný čakateľ a právny čakateľ

prokuratúry pred skúšobnou komisiou zloženou z piatich členov. Táto právna úprava bola

vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená (čl. V bod 8 zákona

č. ).

Podľa § 14 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

ak justičný čakateľ alebo právny čakateľ prokuratúry úspešne

vykonal skúšku, akadémia vystavila osvedčenie o jej vykonaní, ktoré justičnému čakateľovi

riaditeľ odovzdal v prítomnosti ministra, a ak išlo o právneho čakateľa prokuratúry, aj

v prítomnosti generálneho prokurátora. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným

čakateľom zrušená (čl. V bod 9 ).

Podľa § 14 ods. 2 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

ak justičný čakateľ pri skúške neprospel, minister mu povolil

vykonať opravnú skúšku na základe jeho písomnej žiadosti; generálny prokurátor povolil

vykonať opravnú skúšku právnemu čakateľovi prokuratúry na základe jeho písomnej

žiadosti. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom

č. (čl. V bod 9 ).

Podľa § 14 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

opravnú skúšku mohol justičný čakateľ alebo právny čakateľ

prokuratúry vykonať najskôr po troch mesiacoch a najneskôr do šiestich mesiacov

od konania skúšky. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená

(čl. V bod 9 ).

Podľa § 14 ods. 4 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti

ak justičný čakateľ alebo právny čakateľ prokuratúry neprospel ani

pri opravnej skúške, predseda krajského súdu alebo generálny prokurátor ho z funkcie

odvolal podľa osobitného predpisu. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným

čakateľom zrušená (čl. V bod 9 ).

Podľa § 11 ods. 2 zákona súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona

č. sa na výkone súdnictva podieľali aj justiční čakatelia, súdni úradníci

a zamestnanci súdu, ktorí plnili úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1). Táto právna

úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená (čl. VII

bod 2 ).

Podľa § 15 ods. 6 zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona

č. sa na rokovaní grémia mohli zúčastniť aj členovia iných grémií príslušného

okresného súdu, justiční čakatelia, ako aj vyšší súdni úradníci poverení konaním

a rozhodovaním alebo vykonávaním iných úkonov súdu podľa osobitného zákona;

hlasovacie právo nemali. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená

(čl. VII bod 2 ).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona

č. ak predseda súdu zistil, že došlo k porušeniu zásad sudcovskej etiky, zásad

dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania, bol povinný prerokovať zistené

nedostatky s dotknutým sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom súdu, ktorý plnil

úlohy pri výkone súdnictva, a podľa potreby uložiť opatrenia v jeho pôsobnosti vedúce

k náprave zistených nedostatkov a k odstráneniu ich príčin. Sudcovia v rozsahu svojich

povinností podľa osobitných predpisov, justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci

súdu boli povinní postupovať v súlade s opatreniami predsedu súdu uloženými podľa

prechádzajúcej vety. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená

(čl. VII bod 2 ).

Podľa § 74 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti

predseda okresného súdu okrem výkonu činností uvedených

v odseku 1 vykonával správu okresného súdu aj tým, že dohliadal na prípravnú službu

justičných čakateľov počas jej výkonu na okresnom súde. Táto právna úprava bola zrušená

(čl. VII bod 28 ).

Podľa § 74 ods. 3 písm. c) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti

predseda krajského súdu okrem výkonu činností uvedených

v odseku 1 vykonával správu krajského súdu aj tým, že riadil a kontroloval prípravnú službu

justičných čakateľov v obvode krajského súdu a jej výkon. Táto právna úprava bola zrušená

(čl. VII bod 29 ).

Podľa § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona o registri trestov v znení

do nadobudnutia účinnosti pre potreby preukázania bezúhonnosti

alebo spoľahlivosti, ak to ustanovoval osobitný zákon, sa odpis registra trestov vydával

orgánu vykonávajúcemu prijímacie alebo výberové konanie na funkciu alebo orgánu, ktorý

navrhoval odvolanie z funkcie justičného čakateľa alebo sudcu. Táto právna úprava bola

vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená (čl. VIII zákona

č. ).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení do nadobudnutia účinnosti

tento zákon sa vzťahoval aj na právne vzťahy justičných čakateľov

a súdnych úradníkov, ak osobitný predpis neustanovoval inak (s odkazom na § 149a

až ). Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným

čakateľom zrušená (čl. IX bod 1 ).

Podľa § 9 ods. 3 zákona o štátnej službe v znení do nadobudnutia účinnosti zákona

č. bol služobným úradom justičného čakateľa na okresnom súde krajský súd.

Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená

Z. z. (čl. IX bod 3 ).

Stáž sudcov

Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudoch a prísediacich môže sudca, ak s tým

súhlasí, vykonávať stáž v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie

riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov, v Kancelárii

Súdnej rady Slovenskej republiky alebo ako člen pracovnej skupiny.

Podľa § 13 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich sudca počas stáže s výnimkou stáže

ako súdny poradca ústavného súd, nemôže vykonávať funkciu sudcu. Stáž sudcu sa však

podľa druhej vety odseku považuje za výkon funkcie sudcu.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich vzdelávanie sudcov zabezpečujú

tuzemské a zahraničné vzdelávacie inštitúcie. Vzdelávanie sudcov sa vykonáva aj

odbornými študijnými pobytmi v tuzemských a zahraničných súdnych inštitúciách, ktoré

môžu trvať najviac jeden rok; počas ich trvania sudca nesmie rozhodovať o veciach

patriacich do vecnej pôsobnosti súdov.

Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške

Podľa napadnutého § 28 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona

č. je výberové konanie verejné okrem hlasovania výberovej komisie.

Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý ho

vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom

konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda

súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah

predpokladaného záujmu i možnosti.

Napadnutý § 37 ods. 10 zákona o súdoch znie:

Ministerstvo zverejní na svojom webovom sídle aspoň 30 dní pred výberovým

konaním všetky žiadosti o zaradenie do výberového konania, profesijné životopisy

uchádzačov a ich motivačné listy. Do 20 dní od zverejnenia žiadostí podľa prvej vety môže

každý vzniesť odôvodnené výhrady voči uchádzačom; ministerstvo ich spolu so žiadosťami

predloží výberovej komisii. Výberová komisia môže požadovať vyjadrenie od dotknutých

osôb, ktorých sa týka vznesená výhrada. Ministerstvo na svojom webovom sídle ďalej

zverejní termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň

15 dní pred jeho konaním.

V zmysle napadnutého § 14a zákona o Justičnej akadémii je odborná justičná skúška

verejná a Justičná akadémia zverejní na účel informovania verejnosti na svojom webovom

sídle aspoň 30 dní pred konaním skúšky termín a miesto jej konania. Riaditeľ akadémie je

povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na skúške, pričom ak možno očakávať, že

verejnosť prejaví o účasť väčší záujem, riaditeľ je povinný uskutočniť skúšku vo vhodnej

miestnosti.

Ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi

o funkciu predsedu súdu

Napadnutý § 37 ods. 11 zákona o súdoch znie:

Uchádzač je povinný spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania

predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú členmi

výberovej komisie, a to v rozsahu meno a priezvisko. Vyhlásenie sa zverejní spolu

so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.

Kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu

Napadnutý § 37 ods. 6 zákona o súdoch znie:

Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu,

ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena výberovej

komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa odseku 4 a ktorá pôsobí najmä

v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; a to platí

aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.

Odmeňovanie sudcov

(čl. I bod 27 zákona

č. ) v ustanovuje: „Funkčný príplatok za výkon funkcie podľa

odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných

prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za

predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej

konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa

predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú

v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.“

(čl. I bod 29) bol bez náhrady vypustený zo zákona

o sudcoch a prísediacich, ktorý znel takto:

(1) Sudcovi možno priznať odmenu

a) pri dosiahnutí veku 50 rokov,

b) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri včasnom, riadnom a plynulom

prejednávaní a vybavovaní pridelených vecí vrátane výsledkov dosiahnutých počas

dočasného pridelenia,

c) za splnenie osobitne významnej úlohy nad rozsah povinností vyplývajúcich mu

z § 30,

d) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností

orgánu riadenia a správy súdov,

e) za splnenie mimoriadnej úlohy alebo osobitne významnej úlohy pri výkone stáže

podľa § 13.

(2) Kritériá na priznávanie odmien podľa odseku 1 písm. b) a c) prijme sudcovská

rada vždy na začiatku rozpočtového obdobia a zverejní ich.

(3) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a), b) alebo c) rozhodne predseda

súdu na návrh sudcovskej rady alebo aj bez takéhoto návrhu po predchádzajúcom

prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu

v sudcovskej rade odôvodní.

(4) O priznaní odmeny podľa odseku 3 predsedovi okresného súdu rozhodne

predseda príslušného krajského súdu a o priznaní odmeny podľa odseku 3 predsedovi

krajského súdu rozhodne minister.

(5) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. d) rozhodne minister. O priznaní

odmeny podľa odseku 1 písm. e) rozhodne orgán, ktorý rozhodol o stáži sudcu.

Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania

namiesto Súdnej rady

Podľa § 151s zákona o sudcoch a prísediacich v disciplinárnom konaní začatom

na návrh súdnej rady, ktoré nie je právoplatne skončené k 30. aprílu 2011, sa stáva

účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister.

Podľa ak

o návrhu na zrušenie rozhodnutia ministra alebo súdnej rady o dočasnom pozastavení

výkonu funkcie sudcu vydaného pred 1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov

účinných do 30. apríla 2011, rozhodne o ňom v prebiehajúcom disciplinárnom konaní

disciplinárny senát, ktorý rozhodne aj o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia, podanom

po 30. apríli 2011; disciplinárny senát rozhodne o návrhu do 31. mája 2011 a svoje

rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1.

Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať

zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia

Napadnutý (čl. VII

bod 26 ) znie: Na účel plnenia úloh podľa odseku 1 písm. b) až e) je

ministerstvo oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si súdny spis, robiť si z neho

odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady, informácie alebo vyjadrenia;

ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.

VI.

S ohľadom na predmet napadnutej právnej úpravy a jej koncepčnosť ústavný súd ešte

pred tým, ako pristúpi k posudzovaniu súladu napadnutej právnej úpravy s

a dohovorom, považuje za potrebné aspoň rámcovo (mimo relevantnej ústavnej a právnej

úpravy) identifikovať východiská tohto rozhodnutia.

Kľúčové východiská ústavného súdu pri posudzovaní súladu napadnutej právnej

úpravy s

Súdy, sudcovia a súdni funkcionári neexistujú vo vákuu, ale v istom časopriestore,

v istom systéme, v istej spoločnosti. Súdnictvo za ostatných 20 rokov prešlo vývojom,

rovnako vývojom prešla právna úprava postavenia sudcov, ich kreácie, ich samosprávy

a vzťahu sudcovskej samosprávy k štátnej správe súdnictva. Po tom, ako sa súdnictvo

transformovalo v kontexte základných požiadaviek demokratického a právneho štátu

v deväťdesiatych rokoch minulého storočia po zmene spoločenského zriadenia, nasledoval

ďalší vývoj a ďalšie zmeny. Kreácia sudcov bola, zjednodušene povedané, prenesená

zo zákonodarnej moci a výkonnej moci (menovanie sudcu prezidentom republiky) na orgán

samosprávy a štátnej správy súdnictva, Súdnu radu Slovenskej republiky, so zachovaním

menovania prezidentom republiky. Bola tak posilnená kreačná nezávislosť súdnej moci.

Rovnako boli posilnené iné mechanizmy nezávislosti súdnej moci – zmena kreácie

disciplinárnych senátov, zmena tvorby rozpočtu súdnictva atď. Právna úprava, ktorej súlad

s napadli navrhovatelia, je rovnako ako už uvedené zmeny výsledkom

normotvornej činnosti zákonodarcu, ktorý reagoval na ním identifikovanú spoločenskú

potrebu. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať existenciu alebo neexistenciu takejto

spoločenskej potreby, ale len to, či je výsledok činnosti zákonodarcu kompatibilný

s ústavnými štandardmi.

Ešte stále sa však nachádzame v podmienkach tranzitívnej, resp. post-tranzitívnej

demokracie, keďže ešte stále budujeme a prestavujeme inštitucionálny systém verejnej

moci, a tak ešte stále hľadáme okrem iného aj akúsi ideálnu „tvár“ súdnictva v právnom

štáte. Rovnakým procesom prechádzajú aj okolité (aj vzdialenejšie) posttotalitné krajiny

[pozri napríklad PŘÍBÁŇ, J. – ROBERTS, P. – YOUNG, J. (eds.): Systems of Justice in

Transition. Central European Experiences since 1989. Aldershot: Ashgate Publishing, 2003

ISBN 0-7546-2317-3.]. Je úlohou zákonodarnej moci normatívne vytvoriť a nastaviť

inštitucionálnu štruktúru, v ktorej bude verejná moc vykonávaná. Úlohou exekutívy je

okrem iného vykonať právnu úpravu, ktorá inštitucionálnu štruktúru upravuje. Práve

v časoch spoločenskej zmeny, prechodu k demokracii, sú z ústavného hľadiska

tolerovateľné aj hlbšie, akoby revolučnejšie zásahy zákonodarnej a výkonnej moci (aj)

do moci súdnej. Samozrejme, čas na revolučné zmeny pri novo rodiacej sa

konštitucionalistike – v čase krátko po premene systému – už uplynul v deväťdesiatych

rokoch minulého storočia (porovnaj aj KOSAŘ, D. Judicial Accountability and Democratic

Transition: Visegrad story. VIII World Congress of Constitutional Law, Mexico, 2010, s. 5,

dostupné na http://www.juridicas.unam.mx/wccl/ponencias/16/288.pdf.). I tak je však v čase

post-tranzitívnej demokracie potrebné uznať, že zákonodarca ešte stále hľadá (podľa jeho

názoru) legislatívne optimálnu podobu orgánov verejnej moci tak, že reaguje na ním

identifikované nedostatky tej predošlej [porovnaj aj KÜHN, Z. Judicial Independence in

Central-Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly,

Vol 1, No 1, (2011) s. 31 – 42, kde autor okrem iného konštatuje, že prenechanie kreácie

súdnej moci len tejto moci samej, teda výrazná autonómia súdnej moci v kreačnom procese,

je v Európe výnimočná a že konečná zodpovednosť, ktorá spočíva aj v rozhodnutí, kto je

ideálnym sudcom, ako bude finálne vyzerať rozpočet súdov, musí spočívať v rukách

zákonodarnej a výkonnej moci].

Je teda možné z povahy veci predpokladať častejšie konceptuálne a koncepčné

zmeny právnej úpravy. Ústavný súd sa v takomto období musí istým spôsobom viac

kontrolovať v rámci svojho sebaobmedzenia a limitácie zasahovania do právomoci

zákonodarcu ako negatívny zákonodarca (o to viac ako prípadný pozitívny zákonodarca).

To neznamená, že ústavný súd rezignuje na svoju úlohu ochrancu ústavnosti, ale len to, že

je v istom zmysle opatrnejší. Zároveň však ústavný súd musí ostať veľmi pozorný

vzhľadom na prirodzené snahy jednotlivých zložiek moci koncentrovať moc vo svojich

rukách.

Rovnako je vzhľadom na predmet právnej úpravy – regulácia vzťahov v rámci súdnej

moci a regulácia vzťahov súdnej moci a iných zložiek moci – vhodné poukázať na to, že

hoci sudcovia ústavného súdu sami patria do súdnej moci a ako odborníci majú istú

subjektívnu predstavu o tom, aká právna úprava je alebo by bola dobrá, ich úlohou nie je

presadzovať svoje idey optimálnej právnej regulácie súdnej moci, ale opätovne iba skúmať

súlad zákonodarcom schválenej zákonnej úpravy s . S tým súvisí aj rozsah

prieskumnej právomoci ústavného súdu.

K rozsahu prieskumnej právomoci ústavného súdu

Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti nerozhoduje o tom, ako má takpovediac

„vyzerať“ právna úprava súdnej moci z pohľadu toho, čo je dobré, to je úlohou

zákonodarcu, ale o tom, či daná právna úprava vyhovuje ústavným štandardom – rozhoduje

teda o tom, čo je správne (pozri PROCHÁZKA, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum.

Bratislava : Kalligram, 2005. ISBN 8071497886). Hoci nemožno poprieť, že ústavný súd sa

rovnako ako iné moderné ústavné súdy predsa len istým spôsobom nachádza na pomedzí

rozvažovania správneho a rozvažovania dobrého, ústavný súd nemá právomoc odpovedať

na koncepčné otázky, ale len na otázky právne. Táto modalita sebaobmedzenia ústavného

prieskumu vychádza z princípu deľby moci. Koncepčné otázky sú otázkami, na ktoré sa

právnou úvahou nedá nájsť jasná odpoveď. Na takéto otázky sa hľadá odpoveď úvahou

politickou, pričom možno predpokladať viacero odpovedí, čo vyplýva z plurality

politických názorov, ideí a ideológií. Pri právnych otázkach existujú právne kritériá

na rozhodnutie otázky a hoci je niekedy možné aj použitím týchto kritérií získať viacero

odpovedí na právnu otázku (contra Ronald Dworkin a jeho teória jedinej správnej

odpovede), a to napríklad kvôli rôznym záverom, ku ktorým vedie použitie rôznych právno-

interpretačných techník, úvahy smerujúce k odpovedi sú vždy právne a sledujú právne

identifikovateľné kritériá. Samozrejme, keďže ústavný súd stojí na pomedzí práva

a politiky, jeho úlohou je aj chrániť hodnoty a spájajú sa v ňom prvky vôle a racionality,

striktnú a jasnú deliacu líniu medzi právnymi a vecnými, takmer politickými otázkami nájsť

nemožno (rámcovo porovnaj TOMOSZEK, M. Aplikace doktríny politických otázek

Ústavní soudem ČR. Právnická fakulta Univerzita Palackého v Olomouci, Olomoucké

debaty mladých právníku – zborník, 2/2009, s. 108 – 113. dostupné

na http://www.ceeol.com/aspx/getdocument.aspx?logid=5&id=bb714a3e-7dff-46fa-87fc-

00c3a8491c0a; ĽALÍK, T. Politika a aktivizmus na ústavnom súde. Justičná revue, 63,

2011, č. 5, s. 691 – 703; BLAHOŽ, J. Soudní kontrola ústavnosti. Codex, 2001, s. 303 –

304. ISBN 80-86395-09-X; FRANCK, T. M. Political Questions/Judicial Answers: does the

rule of law apply to foreign affairs? Princeton, New Jersey: Princeton University Press,

1992. ISBN 0-691-09241-9). Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie

je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy ( – zásada trikrát

a dosť, bod 8; – ústavnosť tajnej voľby, bod 28). Uvedené sebaobmedzenie

je zároveň istou bariérou proti judicializácii politiky.

Tento druh sebaobmedzenia (relevantne aj vzhľadom na obsahu rozhodnutia)

využíva aj Ústavný súd Českej republiky, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn.

pri vymedzení rozsahu svojej právomoci konštatuje: „Vo všeobecnosti Ústavný súd

predostiela, že v rámci svojho postavenia sa mohol zaoberať len napadnutými

ustanoveniami zákona a súdoch a sudcoch..., nie množinou všetkých právnych riešení

postavenia sudcov a súdnych funkcionárov na jednej strane a orgánov moci zákonodarnej či

najmä výkonnej (prezident republiky, vláda, ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo

financií) na strane druhej. Úloha ústavného súdu spočíva v posúdení napadnutých

ustanovení, nie v rozvíjaní úvah de lege ferenda a v hľadaní vhodných legislatívnych riešení

tam, kde k tomu zákonodarcovi dáva ústavný poriadok priestor. Teda, ak sú možné iné

riešenia na báze sudcovskej samosprávy, avšak také riešenia nepožaduje, nie je

možné z tohto pohľadu hodnotiť napadnutú zákonnú úpravu, ani ju preto napádať.“

V časti návrhov, kde argumentácia navrhovateľov je uchádzaním sa o iný model

inštitúcií a inštitútov (napr. o iný model súdnictva a jeho autonómie, o iný model

priznávania príplatku pre sudcov najvyššieho súdu, ap.), napr. z dôvodu jeho väčšej

vhodnosti, spravodlivosti atď., nemá ústavný súd právomoc rozhodnúť a nebude tak takúto

argumentáciu navrhovateľov posudzovať.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval existenciu princípu ústavno-konformného

výkladu. Rovnako konštatoval, že v prípade, ak je možné podústavný právny predpis, resp.

jeho ustanovenia, interpretovať v súlade s , hoci aj s nesúladná interpretácia

je možná, ústavný súd (v zásade) nevysloví nesúlad tohto predpisu alebo jeho relevantných

ustanovení s (napr. , , porovnaj aj MELZER, F.

Metodologie nalézání práva. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 174. ISBN 978-80-7400-149-9).

Táto doktrína sa vzťahuje aj na tento prípad.

V dôvodovej správe k , ktorý novelizoval/zaviedol napadnutú

právnu úpravu, sa uvádza: „Je všeobecne známym faktom, že súčasná situácia v justícii,

nízka úroveň vymožiteľnosti práva, stav korupcie a klientelizmu, ako aj spôsob a metódy

riadenia správy súdov vytvorili na Slovensku atmosféru všeobecnej nedôvery voči súdom,

sudcom a právnemu štátu. Tento fakt, je súčasne východiskovou myšlienkou, ktorá

ovplyvňuje znenie navrhované zákona. Účelom tohto zákona je vytvoriť legislatívne

podmienky pre zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania nezávislého súdnictva

v Slovenskej republike. Nezávislé súdnictvo je jedným z pilierov právneho štátu. Nástrojmi

vytvárania nezávislého súdnictva, ktoré používa tento zákon, sú transparentnosť výberu

sudcov ako aj predsedov súdov prostredníctvom možnosti verejnej kontroly procesu ich

výberu, prehľadnosť a predvídateľnosť rozhodovacej činnosti súdov prostredníctvom

zverejňovania súdnych rozhodnutí ako aj zavedenie inštitútu odlišného stanoviska sudcov

senátu, skvalitnenie možnosti lepšej špecializácie sudcov cez zamedzenie nepredvídateľného

preradenia sudcu do inej agendy bez jeho súhlasu a v neposlednom rade vytvorenie

prekážok pre obchádzanie náhodného pridelenia zákonného sudcu. Nezávislosť

a nestrannosť výkonu funkcie sudcu je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje vzniku situácie,

kedy sa sudca po výkone funkcie vo výkonnej alebo zákonodarnej moci priamo vracia

do výkonu funkcie v správe súdnej moci na pozíciu predsedu či podpredsedu súdu. Účelom

zákona je tak posilniť nezávislosť súdnictva a prostredníctvom legislatívy pôsobiť

na zlepšenie podmienok pre nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. ...

Jedným zo základných cieľov navrhovaného zákona je otvorenie justície vo vzťahu

k verejnej kontrole. Verejná občianska kontrola je legitímnym a efektívnym nástrojom

kontroly štátnej moci. Tento zámer sa v navrhovanej právnej úprave prejavuje zmenou

viacerých právnych inštitútov...“

Navrhovateľom napadnuté ustanovenia právnych predpisov sú teda výsledkom

normotvornej aktivity zákonodarcu, ktorá má koncepčný charakter (v zmysle rozsahu

a hĺbky, nie v zmysle pozitívneho alebo negatívneho hodnotenia). Pri koncepčnom

modelovaní inštitútov a inštitúcií prostredníctvom práva má zákonodarca, ako už bolo

naznačené, relatívne širší priestor voľnej úvahy. Ústavný súd posudzuje len to, či

zákonodarca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ustanoveným spôsobom

nezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny

štandard balansu v rámci deľby moci.

Je tiež potrebné uviesť, že navrhovateľ spochybnil napadnutú právnu úpravu uvedenú

v úvode tohto nálezu – v jeho ponímaní – ústavne významným konfliktom s čl. 6 ods. 1

dohovoru. Na tomto mieste musí ústavný súd konštatovať, že subsumovanie napadnutej

právnej úpravy pod čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je správne. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

je možné aplikovať v oblasti verejného práva tam, kde predmetom je spor o práva a záväzky

občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, resp. tam, kde súvisia

s definíciou „občianskeho práva a záväzku“, ako i tam, kde pôjde o skúmanie oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia. V okolnostiach navrhovateľom vznesených námietok

ústavný súd neidentifikoval súvis medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietanými

ustanoveniami.

Princíp deľby moci a nezávislosť súdnej moci

Ústavný súd tiež považuje za potrebné aspoň rámcovo pripomenúť východiskové

konštatovania týkajúce sa princípu deľby moci a nezávislosti súdnej moci, ktoré vyjadril už

vo svojich predošlých rozhodnutiach. Totiž ak by malo niektoré z oprávnení orgánov

výkonnej moci, prípadne zákonodarnej moci reálny vplyv na nezávislé rozhodovanie súdov

a sudcov, potom je nespochybniteľné, že takéto oprávnenie vybočuje zo systému dovolenej

vzájomnej kontroly a rovnováhy, lebo účelom tohto systému nemôže byť narušenie podstaty

výkonu súdnej moci, ktorým je nezávislé rozhodovanie v ústavne vymedzenom rozsahu.

Pri skúmaní ústavnosti napadnutých ustanovení je nevyhnutné vziať do úvahy, že súdna

moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane od iných zložiek štátnej moci

a od nevyhnutnosti spoločenskej kontroly. Taký stav by viedol k vytvoreniu do seba

uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontroly a vlastnej obnovy bez

možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami, či v tomto systéme nedochádza

k prejavom disfunkcie (porovnaj rozhodnutie , obdobne ).

Princíp nezávislosti súdnej moci nie je neproblematický. Zdá sa, že v rôznych

krajinách sú akcentované rôzne jeho aspekty, ktoré ústia do rozličných modelov sudcovskej

nezávislosti (ako už ústavný súd naznačil). Je však potrebné vyhnúť sa tomu, aby sa

argument nezávislosti súdnej moci, slovami D. Smilova, stal pohodlným rétorickým

nástrojom na ospravedlnenie pozícií, ktoré nie sú veľmi kompatibilné [SMILOV, D. EU

Enlargement and the Constitutional Principle of Judicial Independence. In SADURSKI, W.,

CZARNOTA, A., KRYGIER, M. (eds.): Spreading Democracy and the Rule of Law? The

Impact of EU Enlargement on the Rule of Law, Democracy and Constitutionalism in Post-

Communist Legal Orders. Springer: Dordrecht, 2006, s. 314. ISBN 1-4020-3841-0].

Ústavný súd z dôvodu prehľadnosti, ako už konštatoval, rozdelil odôvodnenie

rozhodnutia na jednotlivé časti, a to podľa predmetu napadnutej právnej úpravy.

A. K namietanému nesúladu ustanovenia

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. a v znení s , ,

ods. 1, a ods. 4 písm. b) a a dohovoru

(pridelenie sudcu)

Navrhovateľ namietal nesúlad právnej úpravy pridelenia sudcu kvôli

neodôvodnenosti odňatia možnosti súhlasu kandidáta na sudcu s pridelením a z dôvodu

faktického zrušenia existujúceho súhlasu s pridelením. Navrhovateľ taktiež tvrdil, že právna

úprava, v zmysle ktorej sa sudcom krajského súdu môže stať aj osoba bez praxe v súdnej

moci, je v rozpore s kariérnym postupom sudcu a bude viesť k zhoršeniu kvality výkonu

súdnictva.

Ústavný súd sa s konštatovaniami navrhovateľa nemôže stotožniť, stotožňuje sa

s argumentáciou vedľajšieho účastníka – vlády Slovenskej republiky.

Totiž v zmysle právnej úpravy [§ 5 ods. 1 písm. h), § 12 ods. 1 prvá veta a § 14

ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich] nie je uchádzačovi o funkciu sudcu odňatá možnosť

vysloviť súhlas, práve naopak, (predošlý) písomný súhlas s pridelením na výkon funkcie

na konkrétny súd sa vyžaduje. Bez písomného súhlasu nemožno uchádzača o výkon funkcie

sudcu ani za sudcu vymenovať, ani ho na výkon funkcie na konkrétny súd prideliť.

Z ústavného hľadiska legitímnou výnimkou je postup podľa ustanovenia § 28 ods. 1

v spojení s ustanovením

§ 14 ods. 1 prvej vety in fine citovaného zákona, keď Súdna rada môže preložiť sudcu

na iný súd na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. V prípade uvedenej výnimky

však ide o ústavne konformnú právnu úpravu, pretože táto je konštruovaná s úmyslom

vytvárať sankčné pôsobenie na sudcu, ktorý sa dopustil disciplinárneho previnenia,

priestupku alebo iného porušenia zákona.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu zákona o sudcoch a prísediacich s

ústavný súd uvádza, že prideliť na výkon funkcie sudcu osobu mimo súdnej moci bolo

po splnení podmienok možné už pred prijatím novely zákona o sudcoch a prísediacich

Model súdnictva, v ktorom sa voľné miesta sudcov obsadzujú aj

mimo kariérneho postupu sudcov, je jedným z možných modelov. Zákonodarca takýto

model zvolil a jeho voľba je z ústavného hľadiska krytá mierou úvahy, ktorú zákonodarca

má. totiž ako podmienku vymenovania a pridelenia na výkon funkcie na súde

neustanovuje predošlé pôsobenie v súdnej moci. Tu možno napokon poukázať aj na Správu

o nezávislosti súdneho systému, ktorá bola prijatá Benátskou komisiou na jej 82. zasadnutí,

kde sa v bode 26 konštatuje, že „[h]oci súdnictvo nemá charakter zastupiteľských

(orgánov), malo by byť otvorené a prístup doň by mal byť umožnený všetkým

kvalifikovaným osobám zo všetkých oblastí spoločnosti“.

taktiež mlčí o tom, ako obsadzovať voľné miesta sudcov na súdoch vyššieho

stupňa, a necháva túto úpravu na zákonodarcu (čl. 145 ods. 2). Zákonodarca svoje právo

realizoval navrhovateľom napadnutou právnou úpravou, pričom v nej „kariérnych“ sudcov

predsa len istým spôsobom favorizoval v prípade, ak ich práca je hodnotená stupňom

výborný (uchádzač sa zúčastňuje iba istého úseku písomnej časti výberového konania a je

mu pridelený najvyšší možný počet bodov za časť, ktorej sa nezúčastňuje).

Ústavný súd nie je povolaný hodnotiť výhody a nevýhody takéhoto modelu

obsadzovania miest sudcov, preto uzatvára, že úprava, ktorú zákonodarca zvolil, ostala

v medziach jeho ústavného splnomocnenia.

Taktiež z návrhu navrhovateľa nebolo jednoznačne určiteľné, s akým princípom

právneho štátu by malo byť ustanovenie v nesúlade. Keďže

navrhovateľ nekonkretizoval rozpor s individuálne určeným princípom právneho štátu,

ústavný súd nemohol v rámci výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti prekročiť už uvedené

právne závery.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu ustanovenia s

ods. 2 ústavný súd uvádza, že prijatím napadnutého ustanovenia zákonodarca

nekonštituoval ústavný rozpor a neprekročil tak svoje ústavné právomoci, preto nedošlo ani

k porušeniu a . Rovnako na prideľovanie sudcov existuje

explicitný ústavný základ, ktorý je procesne upravený v zákone o sudcoch a prísediacich

a aj tohto dôvodu nemožno vysloviť nesúlad § 11 zákona o sudcoch a prísediacich s čl. 2

ods. 2 .

Právna úprava pridelenia sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky alebo

na krajský súd a Špecializovaný trestný súd neobsahuje žiadne také protiústavné prvky,

ktoré by umožňovali ústavnému súdu konštruovať záver o jej zásahu do nezávislosti

a nestrannosti súdu ( ).

Po tom, čo ústavný súd vzal do úvahy aj obsah a ods. 4 písm. b) ,

uzatvára, že napadnuté ustanovenie nie je rozporné s .

Namietaná právna úprava ustanovenia žiadnym ústavne

relevantným spôsobom neovplyvňuje nezávislosť súdov a ich viazanosť zákonmi (čl. 144

ods. 1 ).

B. K namietanému nesúladu ustanovenia

v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141

ods. 1, a ods. 4 písm. b) a a dohovoru a nesúladu

s , , a ods. 4 písm. b)

a a dohovoru

(dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného pridelenia)

Navrhovateľ sa domáhal vyslovenia nesúladu § 12 ods. 1 zákona o sudcoch

a prísediacich v znení v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné

miesto sudcu“.

Z. z. a tak, že v súčasnosti platná a účinná úprava

zákona o sudoch a prísediacich znie:

„Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne

prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené

okrem výkonu funkcie predsedu disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho

senátu.“

Keďže právna úprava, ktorej nesúlad s navrhovateľ namietal, už nie je

súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ústavný súd v zmysle § 41a ods. 4

konanie o súlade zákona o sudcoch a prísediacich

v znení v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto

sudcu“ s , , a ods. 4 písm. b) a a

ods. 1 dohovoru zastavil.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal vyslovenia nesúladu § 151p zákona o sudcoch

a prísediacich s , , a ods. 4 písm. b) a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhovateľ argumentuje ústavne neprípustnou retroaktivitou

právnej úpravy, ktorá má byť tiež v rozpore s princípom deľby moci, keď sa ruší

rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení sudcu, a to k 1. máju 2011. Navrhovateľ

poukazuje na , v ktorom sa podľa neho konštituuje právom

(iba) Súdnej rady rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Národná rada a vláda sa

s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby

moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje

tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné

ustanovenie) je nepravo retroaktívna, keď právna úprava ustanovuje ukončenie právom

v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. mája 2011. Ústavný súd za rozhodné pri

posúdení toho, či nepravá rektroaktivita napadnutej právnej úpravy ústi do nesúladu

s , považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako

sudcu a nezasahuje tak do legitímnych očakávaní sudcu v jadre jeho funkcie, (ii) je

naviazaná na zrušenie inštitútu dočasného pridelenia zákonodarcom ako jeho

intertemporálne ustanovenie, (iii) bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý bol

na súd vyššieho stupňa pridelený, a (iv) je potrebné vziať do úvahy východiská, ktoré

ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre nedomnieva, že

nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity. Ústavný súd

taktiež nevie identifikovať relevantnú spojitosť medzi napadnutou právnou úpravou

a princípom nezávislosti súdnej moci, ktorý navrhovateľ namieta. Dočasné pridelenie sudcu

na súd vyššieho stupňa je viac-menej organizačno-optimalizačným aktom, ktorý nemá

ústavný rozmer.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že § 151p zákona o sudcoch

a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b)

a a dohovoru.

C. K namietanému nesúladu ustanovenia

s , , , a ods. 4 písm. b) a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(preloženie sudcu na iný súd)

Návrh navrhovateľa je v tejto časti právnej úpravy založený na konštatovaní

nevhodnosti a nesystémovosti zákonodarcom vytvoreného modelu výberových konaní

a s ním spojenej možnosti preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa v prípade úspešného

absolvovania výberového konania či možnosti obsadenia voľného miesta na súde vyššieho

stupňa tzv. nesudcom.

S odkazom na východiská uvedené v rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že

zákonodarca využil svoju právomoc rozhodnúť o koncepčných otázkach kreácie sudcov.

Ústavný súd nemá právomoc posudzovať vhodnosť riešenia zvoleného zákonodarcom ani

presadzovať inú koncepciu.

Ústavný súd nezistil žiadny ústavnoprávne relevantný presah či konflikt napadnutej

právnej úpravy, a preto rozhodol, že § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich nie je

v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1

a dohovoru.

D. K namietanému nesúladu ustanovenia a

s , , , , a

(obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniami)

a ustanovenia a s ,

ods. 1, , , a ,

ako aj ustanovenia čl. I bodu 45 , ktorým sa mení

a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1

a

(právne postavenie justičných čakateľov)

Z dôvodu, že tvrdenia navrhovateľa o ústavnej nekonformite obsadzovania voľných

miest sudcov výberovým konaním a preložením sudcu tak, ako sú zakotvené v § 28 ods. 1

a 2 zákona o sudcoch a prísediacich, súvisia s tvrdeniami navrhovateľa o nesúlade právnej

úpravy derogujúcej inštitút justičných čakateľov a normujúcej postavenie osôb, ktoré túto

funkciu vykonávali, ústavný súd preskúmal konformitu týchto právnych úprav spolu

v jednej časti svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich

odníma justičným čakateľom nárok obsadiť voľné miesto sudcu a zavádza povinnosť

absolvovať výberové konanie aj justičným čakateľom, čím neodôvodnene duplikuje

výberové konanie, keďže justiční čakatelia už výberovým konaním na funkciu justičného

čakateľa prešli a majú tak nárok obsadiť voľné miesto sudcu. Národná rada a vláda sa

s tvrdeniami navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd na tomto mieste odkazuje na východiská, ktoré už v tomto rozhodnutí

vymedzil. K posudzovanému problému obsadzovania voľných miest sudcov (s ktorým

organicky súvisí aj otázka odbornej a inej prípravy uchádzačov na sudcovskú funkciu)

ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho výber patrí v zásade do výhradnej sféry

zákonodarcu a ústavný súd je do nej oprávnený vstupovať len výnimočne, ak nie je zvolené

riešenie zlučiteľné s ústavnými princípmi či v ústave vymedzenými limitmi výkonu verejnej

moci. Model, ktorý zvolil zákonodarca, teda obsadzovanie voľných miest sudcov

výberovým konaním a preložením sudcu na súd toho istého stupňa, je jedným

zo štandardných možných modelov a vo svojej podstate sám osebe nevyvoláva žiadne

ústavné otázniky. Ústavný súd nemá právomoc hodnotiť vhodnosť alebo nevhodnosť

zavedenia takéhoto modelu.

S ohľadom na namietaný nesúlad právnej úpravy s ústavný súd

nad rámec uvedeného uvádza, že zákonodarca vo zvolenom modeli ustanovil rovnaké

podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu (právna úprava predpokladov na vymenovanie

sudcu, absolvovanie výberového konania atď.) v rámci výberového konania. Zároveň pre

osoby ustanovil možnosť obsadenia voľného miesta sudcu preložením sudcu na súd toho

istého stupňa ako prostriedok optimalizácie výkonu súdnictva, pričom u osôb, ktoré sú

sudcami, už boli overené predpoklady na ich výkon funkcie sudcu, čo ústavný súd akceptuje

ako relevantne odlišujúce kritérium (opak by bol absurdný).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch

a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 (keďže ani z návrhu nemožno vyvodiť nesúlad

právnej úpravy s takým princípom právneho štátu, aký navrhovateľ namieta), čl. 12 ods. 1,

, , a .

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1

a 2 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s a , bol tento návrh

navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1

a 2 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov s a bol podľa

ods. 1 a z procesných dôvodov zamietnutý

(bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 ,

ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1

a , ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno

považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné, pričom konkrétne dôvody

ústavný súd uvádza v časti „L“ tohto rozhodnutia.

E. K namietanému nesúladu ustanovenia s

ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1

a dohovoru a ustanovenia s

ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3

a a dohovoru

(výberové konanie na funkciu sudcu)

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil nesúlad právnej úpravy zakotvujúcej

výberové konanie na funkciu sudcu v časti mechanizmu, ktorým je kreovaná výberová

komisia pre výberové konanie na funkciu sudcu. Navrhovateľ poukazuje na to, že dvaja

členovia komisie sú kreačne závislí od ministra spravodlivosti, teda od výkonnej moci,

a jeden člen je kreačne závislý od zákonodarnej moci. Nastáva tak podľa navrhovateľov

situácia, ktorá je v rozpore s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnej moci,

keďže väčšinu vo výberových komisiách majú členovia nominovaní politickými

reprezentantmi. Navrhovateľ poukázal na medzinárodné štandardy, napr. na Odporúčanie

(94) 12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov. Národná rada ani

vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili. Národná rada konštatovala, že zákonodarca

využil svoju právomoc koncipovať právnu úpravu v súlade s ústavnými limitmi a poukázal

na zákonné kritériá pre osobu kandidáta na člena výberovej komisie, pričom pripomenul, že

zákonná úprava umožňuje aj také zloženie výberovej komisie, kde všetkými členmi sú

sudcovia. Vláda vo svojom vyjadrení poukázala na to, že zvolená koncepcia kreácie sudcov

nedáva rozhodujúce slovo ani jednej zložke moci a zodpovedá tak princípu deľby moci.

Ústavný súd konštatuje, že s argumentáciou navrhovateľa sa možno do istej miery

stotožniť. V nadväznosti na tento predbežný záver ústavný súd považuje za potrebné

poukázať najmä na nasledovné:

V právnych poriadkoch okolitých krajín možno nájsť viacero modelov kreovania

súdnej moci, ktoré variujú od výrazného vplyvu (dominancie, resp. takmer autonómie)

výkonnej moci (napr. Česká republika, Rakúsko) po výrazný vplyv (takmer autonómiu)

súdnej moci [napr. Maďarsko (porovnaj KÜHN, Z. Judicial Independence in Central-

Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly, Vol 1,

No 1, (2011) s. 31 – 42)].

Zákonodarca v Slovenskej republike v napadnutej právnej úprave koncipoval model

spolupráce zástupcov viacerých zložiek moci pri kreácii sudcovskej funkcie. Na kreačnom

procese sa v zmysle napadnutej právnej úpravy podieľa

- národná rada – reprezentujúca zákonodarnú moc, prostredníctvom voľby

kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy kandidátov na členov

výberových komisií v zmysle ) a prostredníctvom

jedného svojho zástupcu v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29 ods. 1 druhá veta

),

- minister spravodlivosti ako predstaviteľ výkonnej moci prostredníctvom

vymenúvania kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy

kandidátov na členov výberových komisií v zmysle )

a prostredníctvom dvoch svojich zástupcov v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29

ods. 1 druhá veta ),

- sudcovská rada príslušného súdu ako orgán sudcovskej samosprávy

prostredníctvom voľby jedného člena výberovej komisie (§ 29 ods. 1 tretia veta zákona

č. ), ktorý sa zvolením stáva členom tejto komisie,

- predseda príslušného súdu (súdu, na ktorom sa má obsadiť voľné miesto sudcu)

ako predstaviteľ štátnej správy súdov prostredníctvom vymenovania výberovej komisie

z databázy kandidátov za členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona

č. a zástupcu navrhnutého mu sudcovskou radou,

- Súdna rada ako osobitný ústavný orgán zabezpečujúci (okrem iného) sudcovskú

legitimitu (zložený minimálne z jednej polovice zo sudcov) prostredníctvom

a) voľby kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy

kandidátov na členov výberových komisií v zmysle ),

b) jedného svojho zástupcu vo (každej päťčlennej) výberovej komisii,

c) podávaním návrhu na vymenovanie kandidáta na sudcu (na základe výsledkov

výberového konania) prezidentovi,

- prezident Slovenskej republiky, ktorý završuje kreačný proces vymenovaním

kandidáta na sudcu do funkcie sudcu na základe návrhu Súdnej rady.

Posudzovaná právna úprava je tak založená na spolupráci všetkých troch mocí

v štáte, čo ústavný súd z hľadiska rešpektu k ústavnému princípu deľby moci oceňuje,

pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyslovený v jeho doterajšej

judikatúre (), podľa ktorého „Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci

nemožno totiž vykladať tak, že by iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným

poslaním a funkciami reálne možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva,

prirodzene za predpokladu, že tým nie je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej

moci spočívajúci v nezávislosti sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu

nezávislosti súdnej moci... založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa súdnictva môžu

rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii súdnej moci, jej

nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného princípu deľby moci,

z ktorého vychádzajú všetkých moderných demokratických a právnych štátov.“.

Navrhovateľ napadnutej úprave vytýka predovšetkým prílišnú ingerenciu

zákonodarnej a výkonnej moci v tomto procese (ktorú považuje za neprípustný zásah

do nezávislosti súdnej moci, ktorý je v rozpore s princípom deľby moci), keď

z medzinárodných dokumentov odporúčacieho charakteru vyvodzuje požiadavku

nezávislosti orgánu, ktorý rozhoduje o výbere sudcov, od výkonnej moci a zákonodarnej

moci, a to tak, že najmenej polovica členov výberového orgánu musí byť tvorená sudcami

alebo musí byť volená sudcami. V zmysle odporúčania, na ktoré odkazuje navrhovateľ, je

pre prípad, že alebo iný právny predpis ustanovujú opak, potrebné, aby bolo pri

kreácii osôb do funkcie sudcov rešpektované odporúčanie alebo stanovisko nezávislého

a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami [Odporúčanie (94)

12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov, body 44, 47, obdobne

odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov o sudcoch].

Za takýto orgán – orgán, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami – možno

považovať Súdnu radu, ktorá je najmenej z jednej polovice tvorená sudcami (pozri čl. 141a

ods. 1 ), pričom bez jej návrhu nemôže prezident vymenovať žiadnu osobu do funkcie

sudcu (ak Súdna rada návrh prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu nedá,

kandidát nebude môcť byť prezidentom vôbec vymenovaný). Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že Súdna rada nie je len akýmsi

poslíčkom návrhu od výberovej komisie k prezidentovi. Súdna rada má pri podávaní návrhu

prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu diskréciu, ktorá je limitovaná

ústavnými právami uchádzačov o funkciu sudcu a zákazom svojvôle, zákazom arbitrárnosti

(porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ).

Napriek uvedenému napadnutá právna úprava, resp. jej časť (§ 29 ods. 1 druhá

a tretia veta ), nie je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľná. Aj pri rešpektovaní nezastupiteľnej úlohy Súdnej rady

pri kreovaní sudcov totiž nemožno prehliadnuť, že Súdna rada môže podať prezidentovi

návrh len na takého kandidáta na funkciu sudcu, ktorý „obstál“ vo výberovom konaní, t. j.

len toho, ktorého jej odporučila výberová komisia. Z uvedeného vyplýva, že de facto je to

práve výberová komisia, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní výber kandidáta na funkciu

sudcu, pričom z jej zákonom predpísaného zloženia je zjavné, že v každej výberovej komisii

budú mať „prevahu“ zástupcovia, ktorí vzišli z politických zložiek moci (členovia

výberovej komisie vymenovaní z kandidátov zvolených národnou radou, resp. vymenovaní

ministrom spravodlivosti). Napadnutá úprava teda zabezpečuje politickým zložkám moci

rozhodujúci vplyv na zloženie výberových komisií, čo môže viesť k neprimeranej politizácii

výberu kandidátov na funkciu sudca a predstavuje v konečnom dôsledku neakceptovateľný

zásah do ústavného princípu deľby moci vyvoditeľného z .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia druhej a tretej vety

nie sú v súlade s .

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej

vety, ods. 2 až 5 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4

a a ods. 4 písm. a) , bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov

zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej

vety, ods. 2 až 5 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4

a a ods. 4 písm. a) bol podľa a zákona

o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval nesúlad aj § 151r zákona

o sudcoch a prísediacich, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej

moci, keďže napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje v prípade, ak do 31. júla 2011 nie

sú (neboli) zvolení kandidáti na členov výberových komisií za národnú radu a Súdnu radu,

aby týchto menoval minister spravodlivosti. Navrhovateľ konštatuje porušenie princípu

deľby moci a nezávislosti súdnej moci.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151r zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , , a a ods. 4 písm. a)

bol podľa a z procesných dôvodov

zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

F. K namietanému nesúladu ustanovenia

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

s , , , , a

a ustanovenia s , , ,

, a a dohovoru

(výberové konanie na funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ odôvodňuje nesúlad kreácie výberovej komisie a výberového konania

na funkciu predsedu súdov prílišnou ingerenciou výkonnej moci do výberového procesu.

Táto skutočnosť podľa jeho názoru vedie k možnosti zasahovania výkonnej moci do výkonu

súdnictva. Navrhovateľ sa domnieva, že je potrebné rešpektovať „prirodzené“ pravidlo, že

predseda je prvým medzi rovnými, ktoré sa nebude rešpektovať v prípade, ak sudcom

na súde bude predseda zvolený v rozpore s ich vôľou. To podľa navrhovateľa ústi

do nekonformity napadnutej právnej úpravy s princípom deľby moci a nezávislosti súdnej

moci. Národná rada a vláda sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožnili.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , a , bol tento návrh

ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , a bol podľa

ods. 1 a z procesných dôvodov zamietnutý

(bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s , a , ústavný súd, vychádzajúc

z východísk tohto rozhodnutia, ako aj z ďalej uvedených dôvodov, rozhodol tak, že návrhu

navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia

s . v priznáva každému právo

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že

bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd. Každý bez ohľadu na štátne občianstvo má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené právo napĺňa aplikačný aspekt

legality v právnom štáte, kde každý je povinný dodržiavať právo a každý, aj štát, bude

postihnutý zákonom stanovenou sankciou, ak právo poruší. Napadnutá právna úprava

nemôže z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať do práva na súdnu ochranu.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia

s . Úprava výberového konania na funkciu predsedu súdu zavedená

so zámerom kreovať osobu poverenú v prostredí súdu správou súdu ústavnoprávne nesúvisí

s nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia

s . Ústavný súd nevidí priestor na konštatovanie nesúladu ustanovenia

s , pretože účasť sudcovskej

samosprávy je zaručená.

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval nesúlad aj § 101c zákona

o súdoch, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej moci, keďže

napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje, v prípade ak do 31. júna 2011 nie sú (neboli)

zvolení kandidáti na členov výberových komisií za Súdnu radu, aby ich menoval minister

spravodlivosti. Navrhovateľ konštatuje porušenie princípu deľby moci a nezávislosti súdnej

moci.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s a , bol tento návrh navrhovateľa ústavným súdom

z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s a bol podľa a

z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 101c zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s , , a , ústavný súd

rozhodol tak, že návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení

nevyhovel.

G. K namietanému nesúladu ustanovenia až 7

Z. z. s , , a 2, a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

(zánik funkcie predsedu súdu odvolaním)

§ 38

Zánik funkcie predsedu súdu

(5) Predsedu súdu odvoláva minister. Na konanie a rozhodovanie o odvolaní

predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní. Proti rozhodnutiu

o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné

súdom.

Skupina poslancov národnej rady namietla nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona

č. s a , ktoré ustanovuje, že predsedu súdu

odvoláva minister spravodlivosti (prvá veta), pričom z textu jeho druhej a tretej vety

de facto vyplýva, že minister nie je pri tomto odvolávaní v podstate ničím viazaný, keďže

na jeho rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom

konaní, nie sú proti nemu prípustné (žiadne) opravné prostriedky a nie je ani preskúmateľné

súdom (druhá a tretia veta). Generálny prokurátor namietol nesúlad nielen § 38 ods. 5, ale aj

citovaný a , resp. ods. 6 a s označenými článkami

.

Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu ustanovenú v prvej vete

ústavný súd nespochybňuje, a to jednak preto, že

minister spravodlivosti predsedu súdu vymenúva (§ 36), a tiež (a hlavne) preto, že predseda

súdu je orgánom štátnej správy príslušného súdu, ktorého primárnou zákonnou povinnosťou

je zabezpečovať riadenie a správu súdu (§ 35 ods. 1), pričom ústredným orgánom štátnej

správy súdov je ministerstvo spravodlivosti (§ 34 ods. 1), na ktorého čele je minister

spravodlivosti; predsedovia súdov teda v prvom rade zodpovedajú za plnenie úloh pri

riadení a správe súdu ministrovi spravodlivosti.

Na druhej strane ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, že

ustanovenia druhej a tretej vety neobsahujú žiadne

záruky pred svojvôľou ministra spravodlivosti pri výkone svojej právomoci odvolávať

predsedu súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňuje, že je

nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu ustanoviť primerané právne garancie, ktoré sú

spôsobilé zabrániť prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci, keďže zákaz svojvôle tvorí

integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z .

Na podporu svojho záveru vyjadreného vo výrokovej časti tohto nálezu o nesúlade

druhej a tretej vety nielen s , ale aj

s a ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej zreteľne formuloval svoj postoj k otázke preskúmateľnosti rozhodnutia

ministra spravodlivosti v správnom súdnictve, keď v prvom rade zdôraznil, že takéto

rozhodnutie ministra spravodlivosti je rozhodnutím správneho orgánu, ktoré sa dotýka

subjektívnych práv osoby, ktorá je z funkcie predsedu súdu odvolávaná, a preto je

preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom; ústavný

súd svoj záver založil na tejto argumentácii:

«Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu

v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv.

Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem,

pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.

Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho

práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.

V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje

ako správny orgán, pretože pri výkone svojej právomoci zasahuje do verejných

subjektívnych práv konkrétnych osôb.

... vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné

konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na

jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten

odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.

Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.

... princíp nadriadenosti a podriadenosti v oblasti správy súdov pri odvolávaní

predsedov súdov nie je možné aplikovať.

... rozhodnutie ministra spravodlivosti je spôsobilé ukrátiť sťažovateľa na jeho

verejných subjektívnych právach» (, m. m. , ,

, , ).

V súvislosti s citovaným ústavný súd sumarizujúco vo svojej doterajšej judikatúre

uviedol, že „... rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu

všeobecného súdu predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán

s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto

rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je

činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité

minimálne z hľadiska dôvodov, ktoré ministra spravodlivosti v danom prípade viedli

k uplatneniu jeho mocenskej právomoci.“. Ústavný súd zároveň citovanú argumentáciu

podčiarkol aj požiadavkou vyváženosti ústavnej a zákonnej právnej úpravy, „keď poukázal

na skutočnosť, že ak v zmysle možno predsedu najvyššieho súdu pred uplynutím

funkčného obdobia odvolať z funkcie len z dôvodov, pre ktoré ho možno odvolať z funkcie

sudcu ( v spojení s ), tak potom vo vzťahu k odvolávaniu

z funkcie predsedov ostatných všeobecných súdov pred uplynutím ich funkčného obdobia

musí byť v podmienkach právneho štátu minimálne garantované to, aby sa rozhodnutie

ministra spravodlivosti o ich odvolaní z funkcie opieralo o niektorý z konkrétnych dôvodov

uvedených v § 42 zákona o súdoch. Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno

zaručiť vnútornú konzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedov všeobecných súdov

z ich funkcií a zároveň aj limitovať zásahy výkonnej moci do sféry súdnej moci, čo

zodpovedá ústavnému princípu deľby moci vyplývajúcemu jednak z generálneho princípu

právneho štátu vyjadreného v , ako aj z vnútornej konštrukcie “

().

Generálny prokurátor namietol nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3, 4, 6 a 7 zákona

č. v znení (čl. VII body 16 až 18

Z. z.) s prvou vetou, a . Ústavný súd konštatuje, že

označené ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov

za nesúladné.

H. K namietanému nesúladu ustanovenia a

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30

ods. 4, a a a dohovoru

(ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním)

a k namietanému nesúladu ustanovenia

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4,

a a a dohovoru

(ochrana osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu

a uchádzača o funkciu sudcu)

Navrhovateľ namietol nesúlad právnej úpravy týkajúcej sa údajov poskytovaných

v súvislosti s výberovým konaním z dôvodu vágnosti, diskriminácie, nevhodnosti,

neproporcionálnosti a zásahu do práva na súkromie. Navrhovateľ taktiež konštatuje, že

zákonodarcom zvolený prostriedok transparentnosti k nej nepovedie, keďže okrem iného

laická verejnosť nie je spôsobilá posúdiť uchádzačov o funkciu. Národná rada a vláda sa

s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1

a dohovoru, bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov

zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1

a dohovoru bol podľa a

z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovení § 28 ods. 6 a 7 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , 2 a 4, , a

a s čl. 14 dohovoru, ústavný súd z ďalej uvedených dôvodov rozhodol tak, že návrhu

navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.

Navrhovateľ namietol aj nesúlad ustanovenia a

s , 2 a 4 a s dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať za nesúladné s ústavným princípom rovnosti, pretože

rovnosť občanov a rovnaké zaobchádzanie na úrovni procesu obsadzovania miesta sudcu,

platí rovnako pre všetkých kandidátov, a to práve vo vzťahu k zverejňovaniu osobných

údajov. Ak by sa uchádzač domnieval, že s ním výberová komisia alebo Súdna rada

zaobchádzala odlišne z dôvodu rodinnej príslušnosti, má k dispozícii žalobu podľa zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov. Ústavno-konformný výklad a aplikácia napadnutej právnej úpravy je

nielen možná, ale zákon ju ustanovovaním rovných podmienok výberového priam ponúka.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia a

s . Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať

za nesúladné, pretože zavedené obmedzenia v prístupe do funkcie platia rovnako

pre všetkých účastníkov výberového konania, ako už bolo uvedené.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia a

s a . Úprava materiálnej a formálnej stránky

zverejňovania údajov o osobe kandidáta na miesto sudcu ústavnoprávne nesúvisí

s nezávislosťou súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

V prípade namietaného nesúladu ustanovenia

Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4,

a a a dohovoru ústavný súd konštatuje, že

nenachádza žiadne ústavne relevantné konflikty, ktoré by mu umožňovali konštatovať

ústavnú nesúladnosť namietaného ustanovenia, pričom pre problémovú blízkosť

s analyzovaným súladom ustanovenia a poukazuje

na už vyslovené dôvody. Je potrebné dodať, že v prípade namietania súladu s čl. 1 ods. 1

nie je dosť dobre možné s určitosťou usudzovať, ktorý princíp či zásada právneho

štátu by mali byť namietanou zákonnou úpravou porušené.

V tomto prípade, keďže ide iba o odovzdanie údajov o blízkych osobách Súdnej rade

Slovenskej republiky, ktorá je najvyšším orgánom súdnej moci, nemôže ísť o porušenie

práva na ochranu údajov o osobe, pretože Súdna rada Slovenskej republiky je zodpovedná

za chod súdnictva, ako aj za jeho transparentnosť. Nezávislosť sudcu ipso facto nemôže byť

ohrozená Súdnou radou Slovenskej republiky.

I. K namietanému nesúladu ustanovenia

s , , a ods. 4 písm. b) a a

dohovoru

(trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií)

Navrhovateľ sa taktiež domáhal vyslovenia nesúladu § 151q zákona o sudcoch

a prísediacich s , , a ods. 4 písm. b) a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhovateľ argumentuje ústavne neprípustnou retroaktivitou

právnej úpravy, ktorá má byť tiež v rozpore s princípom deľby moci, keď sa ruší

rozhodnutie sudcovskej samosprávy, ktorým boli určení predsedovia grémií a kolégií.

Národná rada a vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby

moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje

tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné

ustanovenie) je nepravo retroaktívna, keď právna úprava ustanovuje zánik funkcie –

v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. novembra 2011. Ústavný súd za rozhodné pri

posúdení toho, či nepravá rektroaktivita napadnutej právnej úpravy ústi do nesúladu

s , považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako

sudcu, ale ide o sudcovskú samosprávnu funkciu, (ii) nie je naviazaná na zrušenie inštitútu

predsedov grémií a kolégií, (iii) bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý

pôsobil ako predseda gŕemia a kolégia, (iv) je potrebné vziať do úvahy východiská, ktoré

ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre domnieva, že

nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity.

Zároveň však nedošlo ústavne relevantným spôsobom k zásahu do nezávislosti

súdnej moci.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že § 151q zákona o sudcoch

a prísediacich nie je v súlade s .

J. K namietanému nesúladu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu

zákona o súdoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144

ods. 1 a dohovoru

(ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky)

Ústavný súd na tomto mieste vzhľadom na charakter napadnutej právnej úpravy,

dôvod a argumenty, pre ktoré ju napáda navrhovateľ, opätovne poukazuje na východiská

tohto rozhodnutia.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona

č. s a . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné,

pretože s poukazom na existujúcu formu vlády nemožno z ústavného hľadiska nič namietať

proti tvrdeniu, že určovanie počtu sudcov a zamestnancov súdov má byť ponechané

na rozhodnutie orgánov výkonnej moci. Ide o deľbu moci medzi výkonnú moc, ktorá určuje

počty sudcov, zamestnancov a voľné miesta sudcov, a súdnu moc, ktorá dané miesta

obsadzuje.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona

č. s a . Definícia výkonu správy súdov

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ústavnoprávne nesúvisí s nezávislosťou

súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona

č. s a ods. 4 písm. f) . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné,

pretože nesúvisí s otázkou vyjadrovania sa k návrhom rozpočtu súdov.

Ústavný súd nemohol relevantne z hľadiska výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti

určiť súvis medzi ustanovením prvého bodu

a čl. 8 dohovoru.

K. K namietanému nesúladu ustanovenia § 36a ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a s dohovoru a ustanovenia s

ods. 1, a 3, , , a

a s dohovoru, ako aj ustanovenia s

ods. 1, a 3, , , a

a s čl. 8 dohovoru

(zverejňovanie rozhodnutí)

Navrhovatelia tvrdia, že povinnosť uverejňovať všetky rozhodnutia z jedného

konania po ukončenom konaní a povinnosť poskytnúť v režime zákona o slobode informácií

na žiadosť neprávoplatné meritórne a procesné rozhodnutia je v nesúlade s nezávislosťou

súdov, s právom na súkromie a s právom na ochranu osobných údajov.

Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore

demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge, A Philosophical Inquiry,

Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti čerpajú

svoju legitimitu. Súdnictvo vrátane súdu ústavného teda čerpá svoju legitimitu z povesti (nie

populizmu), ktorej sa teší vo verejnosti. Sprístupňovanie súdnych rozhodnutí má

podporovať poznávanie rozhodovania súdov, a tak aj ich povesť a legitimitu

(, ). Expertný komponent legitimity sa rozvíja pomocou

poznávania rozhodnutí v justícii a akadémii.

Možno konštatovať, že ústavný súd vytvoril pomerne silnú tradíciu transparentného

rozhodovania jednak rozhodovacou činnosťou, ale aj vo vlastnej súdnej správe. Už v náleze

sp. zn. uviedol, že neobsahuje zákaz rozširovania informácií o činnosti

orgánov Slovenskej republiky ani o činnosti orgánov súdnej moci. Každý občan má ústavné

právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých

štátnych orgánov Slovenskej republiky. Predseda senátu v konaní podľa Občianskeho

súdneho poriadku nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby prítomné v súdnej sieni si

môžu vyhotovovať písomne poznámky, robiť stenografický záznam priebehu pojednávania

alebo nahrávať jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom. Na tento nález nadviazali ďalšie

rozhodnutia (, , ). Ústavný súd svojou praxou

internetového zverejňovania všetkých finálnych rozhodnutí predbehol zákonnú úpravu,

ktorá to nariaďuje (novela Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu

uverejnená pod č. a účinná od 14. mája 2005). Ďalším príkladom

z judikatúry môže byť aj rozhodnutie sp. zn. týkajúce sa platov verejných

činiteľov. Slovenská republika pomerne skoro zaviedla aj bezplatný internetový systém

právnych informácií JASPI.

Navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia ukladajú zverejňovať aj

neprávoplatné texty. Ak sa rozlišuje zverejňovanie a sprístupňovanie, tak uvedené tvrdenie

nie je pravdivé.

Ústavný súd považuje za dôležité pre posúdenie ustanovenia § 82a ods. 2 zákona

o súdoch , že navrhovatelia nespochybnili všeobecnejšiu normu v odseku 1, ktorá umožňuje

uverejňovanie anonymizovaných rozhodnutí súdov v takpovediac ukončených konaniach

(Súdy sú povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými

sa končí konanie, rozhodnutia o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade

vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to do 15 pracovných dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho

právoplatnosti, lehota na zverejnenie rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia

rozhodnutia.).

Cieľom právnej úpravy je posilnenie nezávislosti súdnictva jeho transparentnosťou.

Aktéri právneho života vedia, že pochopiť mnohé rozhodnutia možno len s poznaním

rozhodnutí predchádzajúcich. Tradícia sudcovského štýlu v strednej Európe je vývojom

nastavená tak, že vzhľadom na rekapituláciu veci často zúženú ledva na predmet konania,

vzhľadom na lakonickosť rekapitulácií a vôbec na nenaratívnosť rozhodnutí je im niekedy

veľmi ťažko porozumieť (porov. Bobek, M. O odůvodňování soudních rozhodnutí.

In: Právní rozhledy 6/2010, s. 204 a nasl.; Kühn, Z. Aplikace práva v složitých případech –

k úloze právních principů v judikatuře. Praha : Karolinum, 2002, s. 346 a nasl.; Kühn, Z.

Aplikace práva soudcem v éře středoevropského komunismu a transformace. Analýza příčin

postkomunistické právní krize. Praha : C. H. Beck, 2005). Napadnuté ustanovenie je tak

významným pomocníkom nielen pre bádanie právnickej akadémie, ale aj pre súdy samotné.

Účelom napadnutého ustanovenia je urobiť zverejňovanie súdnych rozhodnutí, tak ako je

nastavené v odseku 1, zmysluplnejším. Z tohto pohľadu nemôže dané ustanovenie

ohrozovať nezávislosť súdnictva, ba naopak, ju posilňuje. Navrhovatelia možno podceňujú

sudcov nižších súdov, ktorým, naopak, môže imponovať, že ich rozhodnutie možno

porovnať a vnímať spolu s rozhodnutiami nadriadených súdov. Ochrana súkromia

a osobných údajov je rovnako ako je to v odseku 1 zabezpečená anonymizáciou údajov,

a z tohto dôvodu nie je nutné úpravu testovať testom proporcionality. Ústavný súd už sám

využil zverejňovanie rozhodnutí pre kultiváciu svojej argumentácie [„Ústavný súd v tejto

súvislosti vychádza z vlastných poznatkov o rozhodovacej praxi súdov, ktoré získal nielen

z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. , , ,

), ale i zoznámením sa s približne 50 rozhodnutiami okresných súdov

a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011 do marca 2012, ktoré sú verejne

prístupné na webových stránkach ministerstva.“; porov. body 52 a 53 nálezu sp. zn.

]. Ústavný súd taktiež vníma vzájomnú previazanosť jednotlivých

rozhodnutí a na svojom webovom sídle uverejňuje pri konaniach o súlade aj uznesenia

o prijatí a tiež uverejňuje aj procesné rozhodnutia a (ne)vylúčení sudcov.

Navrhovatelia vo svojej argumentácii vo vzťahu k § 82a ods. 5 a § 36a zákona

o ústavnom súde namietajú hlavne to, že umožňuje poskytnúť neprávoplatné rozhodnutia.

Navrhovatelia argumentujú, že verejnosť a transparentnosť súdneho konania je dostatočne

zabezpečená ustanovením , kde ostáva v diskrécii predsedu senátu vyvážiť

ústavné hodnoty pri sprístupňovaní spisu. Ústavný súd aj na tomto mieste považuje

za dôležité pre posúdenie, že navrhovatelia nespochybnili všeobecnejšiu normu, ktorá

umožňuje poskytovať právoplatné súdne rozhodnutia. Právna úprava taktiež obsahuje

ochranu práv a právom chránených záujmov explicitným odkazom pod čiarou na štandardy

zákona o slobode informácií.

Ústavný súd sa teda zameral na otázku sprístupňovania neprávoplatných rozhodnutí

v režime zákona o slobode informácií. Ústavný súd považuje za východisko čl. 26 ods. 5

, podľa ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom

poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, pričom podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon. Právo na poskytovanie informácií tak vyvažuje zákonodarca

s inými ústavnými princípmi. Je potrebné rozlišovať medzi verejnou diskusiou

o neprávoplatných rozhodnutiach a ich samotným sprístupnením. Pri samotnom

sprístupnení možno ťažko hovoriť o možnosti narušenia súdnej nezávislosti. Ústavný súd

taktiež nevidí zásadný rozdiel medzi poskytovaním právoplatných a neprávoplatných

rozhodnutí. Právoplatnosť je zákonným kompromisom medzi princípom právnej istoty

na jednej strane a vecnou správnosťou na strane druhej. Naše platné právo so silnými

tranzitívnymi prvkami dáva veľký dôraz na procesnú čistotu rozhodnutí, zjednocovanie

judikatúry a ústavnú súladnosť. Z tohto dôvodu je pomerne veľa možností zmeny

právoplatného rozhodnutia, a preto je prvok právoplatnosti – nezmeniteľnosť – silne

oslabený. Skutočná „právoplatnosť“ nastáva, až keď prejdú lehoty na napadnutie

„právoplatného rozhodnutia“, resp. až kým nerozhodnú o veci vrcholné súdy, čo často trvá

roky (iný je, samozrejme, zmysel právoplatnosti pri obnove konania, iudicium rescindens).

Neprávoplatné rozhodnutie – tak ako aj právoplatné – je verejne vyhlasované, a z tohto

dôvodu nie je dôvod ho tabuizovať. Možno tiež doplniť, že český ústavný súd v náleze

sp. zn. rozhodol, že zákaz neposkytovať právoplatné rozsudky je v rozpore

so slobodou informácií, pretože takéto zákonné obmedzenie nie je nevyhnutné. Zaujímavý

je disent predsedu českého ústavného súdu, podľa ktorého je ústavne súladná tak

zakazujúca, ako aj povoľujúca právna úprava. Akadémia sa prikláňa k uverejňovaniu

rozhodnutí (porov. Bobek, M. Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí. In: Právní

rozhledy 11/2010, s. 396; Kosař, D. Publikace rozhodnutí nižších soudů aneb Ústavní soud

zrušil část zákona o svobodném přístupu k informacím II. In: Jiné právo, 10. apríla 2010).

Navrhovatelia uvádzajú, že úprava v (Niekomu inému než

účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým

nemôžu byť dotknuté.) s diskréciou predsedu senátu je postačujúca. Podľa ústavného súdu sú

však účely daných noriem rozdielne. Účelom § 82a zákona o súdoch, ako už bolo uvedené,

je zabezpečenie transparentnosti súdneho rozhodovania v 21. storočí. Účelom § 44 ods. 2

je poskytnúť konkrétnym osobám možnosť získať informácie v konaní, v ktorom síce

nie sú účastníkmi, ale ku ktorému majú určitý vzťah, resp. na ktorom majú právny záujem.

Inak povedané, len záujem verejnosti na verejnej kontrole súdnictva by na povolenie

nahliadnutia do spisu nemusel stačiť.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že napadnuté normy nepredstavujú žiaden problém

z hľadiska právnej istoty. Právna istota žiadateľov o informácie nie je nijako dotknutá

a lokalizovanie noriem do sudcovského organizačného zákona je rozumné.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 36a ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

č. nie je v nesúlade s , a 3, , ,

a a s dohovoru. Rovnako ustanovenia

a § 82a ods. 5 zákona o sudcoch nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22

ods. 1, , a a s dohovoru.

L. K namietanému nesúladu ustanovenia § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b)

tretieho bodu a o sudcoch a prísediacich v znení zákona

č. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 ) a čl. I bodu 45

, ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona o sudcoch

a prísediacich,

a

ustanovenia § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety

a o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých

(čl. V body 2, 5 až 9 ),

ustanovenia , a

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

(čl. VII bod 2 a čl. VII body 28 a 29 ),

ustanovenia druhého bodu o registri

trestov a o zmene a doplnení niektorých

(čl. VIII ),

ako aj

ustanovenia a o štátnej službe

a o zmene a doplnení niektorých (čl. IX zákona

č. )

(nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľa)

Ústavný súd zvolil separátnu analýzu už označených ustanovení prostredníctvom

samostatnej časti pre ich jednotiaci význam (ustanovenia súvisia len s vypustením právnej

úpravy, ktorá sa dotýkala postavenia justičných čakateľov), ako aj z dôvodu, že všetky tu

označené ustanovenia boli napadnuté výlučne návrhom generálneho prokurátora Slovenskej

republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Z pohľadu abstraktnej kontroly ústavnosti normatívnych ustanovení, ktoré viedli

k eliminácii inštitútu justičného čakateľa, je kľúčové zaoberať sa kontrolou čl. I bodu 45

, ktorým sa vypustila šiesta časť o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Bez zodpovedania otázky

o nesúlade tohto ustanovenia, ktorú nastolil navrhovateľ vo svojom návrhu, nie je

racionálne zaoberať sa konvolútom ostatných už označených ustanovení, a to preto, že tieto

ustanovenia boli z právneho poriadku odstránené z dôvodu odstránenia samotného inštitútu

justičného čakateľa.

Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I bodu 45 , ktorým sa

vypustila šiesta časť o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, s prvou vetou . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné

s .

Vypustenie inštitútu justičných čakateľov neporušuje princípy právneho štátu,

príprava na miesto sudcu je vecou zákonodarcu, pokiaľ je legitímna. V danom prípade

možno za dôvod eliminácie inštitútu identifikovať zrušenie nerovnakého prístupu k funkcii

sudcu, pretože justiční čakatelia nemuseli prejsť rovnakým výberovým konaním

(s rovnakými podmienkami) ako ostatní kandidáti na miesto sudcu. Z ostatných hľadísk

mali justiční čakatelia tak či tak oprávnenia vykonávať len také úkony, ktoré mal a má vyšší

súdny úradník. Normatívne upravenou transformáciu sa však z justičných čakateľov stali

vyšší súdni úradníci.

V podstate uvedenej argumentácie možno hľadať aj dôvod ospravedlňujúci nepravú

retroaktivitu, ktorá sprevádza elimináciu inštitútu justičného čakateľa. Totiž nespochybnilo

sa to, že justiční čakatelia boli justičnými čakateľmi, avšak ani žiadne nároky, ktoré im

vznikli, neboli spochybnené (nevznikli im žiadne – neuplynula doba 3 rokov na to, aby bola

splnená podmienka kvalifikovanej odbornej praxe). Právnou úpravou sa zasahuje do ich

nadobudnutého práva byť justičným čakateľom, ale tento zásah sa kompenzuje možnosťou

premeny bez povinnosti úkonu na pomer vyššieho súdneho úradníka s rovnakými

oprávneniami. Preto nemožno tvrdiť, že by došlo k porušeniu princípu ochrany

nadobudnutých práv ani k pravej retroaktivite. Ak by zákon nebol zmenený, tak by mal

justičný čakateľ nárok len na tie oprávnenia ako vyšší súdny úradník, a to aj po 3 rokoch

prípravnej praxe. V podstate nie je jasné, či, ak by úprava justičných čakateľov platila ďalej,

by vôbec bol minister spravodlivosti povinný konkrétneho justičného čakateľa navrhnúť

Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na konkrétny okresný súd, ak by mal vždy

k dispozícii na výber viac justičných čakateľov (tak by sa mohlo stať, že k návrhu ministra

Súdnej rade by nikdy nemuselo dôjsť). Teda je zrejmé, že justičný čakateľ nemohol mať

legitímne očakávanie, že jeho „právo“ sa v dohľadnej dobe naplní – v podstate sa stal

objektom práva, ktorý čaká na neurčitý moment, kedy bude vybratý ministrom (nikdy

k nemu nemusí dôjsť z objektívnych dôvodov – minister vyberie iného justičného čakateľa).

Zákon teda nedával konkrétnemu justičnému čakateľovi prísľub jeho vymenovania

za sudcu. Vždy ide len o proces prístupu k verejnej funkcii podľa , ktorý

však v prípade justičných čakateľov nespĺňa podmienku „za rovnakých podmienok“. Pokiaľ

ide o ochranu legitímnych očakávaní, že justičný čakateľ očakával, že bude prednostne

zaradený na program Súdnej rady Slovenskej republiky po tom, čo absolvuje podmienky

dané zákonom, možno to síce vnímať ako vzdialené očakávanie, avšak zhoršenie postavenia

justičných čakateľov nastalo v oblasti verejného práva, kde je miera úvahy zákonodarcu pre

zmeny oveľa širšia ako v súkromnoprávnej oblasti. Navyše, samotný inštitút justičného

čakateľa sa zaviedol len nedávno (od 1. januára 2009) ako úprava vylučujúca tento inštitút

z pôsobnosti výberového konania na miesto sudcu, pričom sa len „živili“ „legitímne“

očakávania na získanie miesta sudcu, ktoré však boli v rozpore s princípom čl. 30 ods. 4

(ten požadoval rovnaké podmienky v procese prístupu k verejným funkciám).

Problém treba vidieť aj z opačnej strany – legitímne očakávanie verejného záujmu

na transparentnosti kreovania funkcie sudcu, čo je vlastne prevládajúci verejný záujem,

ktorým možno odôvodniť zásah do zákonodarstva. Justiční čakatelia nemali prísľub zákona,

že sa stanú sudcami, totiž, ak to zákon uvádzal, v tomto bol protiústavný, pretože ak zákon

č. v uvádzal, že voľné miesto sudcu na okresnom súde sa

obsadzuje justičným čakateľom, toto sa nedalo zabezpečiť práve preto, že Súdna rada

Slovenskej republiky takúto povinnosť nemá.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 ,

ktorým sa vypustila šiesta časť o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné.

Dôvodom je tvrdenie, že ak zákon zmení zavedenú právnu úpravu, tak táto úprava

nemôže byť v rozpore s , ak je vydaná na základe

a v medziach , čo v danom prípade je, keďže danú

problematiku osobitne neupravuje a zrušením inštitútu

justičného čakateľa žiadne princípy právneho štátu neboli porušené. Zrušením inštitútu

justičných čakateľov sa realizoval legitímny záujem na transparentnosti procesu získavania

funkcie sudcu. K zrušeniu došlo preto, aby sa nemohli justiční čakatelia vyhnúť

výberovému konaniu na miesto sudcu. Možno konštatovať, že ak by sa len odňala táto

výhoda bez zrušenia inštitútu, došlo by k premene na inštitút, ktorý by bol takmer identický

s inštitútom vyššieho súdneho úradníka.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 ,

ktorým sa vypustila šiesta časť o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné.

Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 46

ods. 1 . V danej veci nejde o občianske práva, pretože justičný čakateľ pôsobí ako

držiteľ verejnej moci (všeobecného záujmu). Nie je tu nízky stupeň zodpovednosti

za ochranu všeobecných záujmov štátu, pretože justičný čakateľ mohol priamo rozhodovať

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 ,

ktorým sa vypustila šiesta časť o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné.

Nezávislosť súdnictva nie je zrušením inštitútu justičných čakateľov ohrozená, aj

keď ide o zásah do procesu kreovania miesta sudcu, ale vplyv súdnej moci na výber sudcu

nijako nie je zmenený, pretože Súdna rada má stále ústavné oprávnenie rozhodovať o tom,

koho navrhne za sudcu. Totiž ani pred zrušením inštitútu justičných čakateľov nemala

povinnosť justičných čakateľov navrhnúť za kandidátov na sudcu prezidentovi Slovenskej

republiky.

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 ,

ktorým sa vypustila šiesta časť o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, s . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku za nesúladné.

Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 144

ods. 1 . To, že sudca je (má byť) pri výkone funkcie nezávislý a musí byť pri svojom

rozhodovaní viazaný len právom (formami definovanými ), nemá súvis so zrušením

inštitútu justičných čakateľov.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky citovaný prípad Bigaeva c. Grécko z 28. 5. 2009 sa týka zabránenia prístupu

ku skúškam v advokátskej komore rozhodnutím komory, a nemá teda priamu paralelu

so zákonnou premenou inštitútu justičného čakateľa na vyššieho súdneho úradníka.

Už uvedená argumentácia nespochybňuje už ústavným súdom vyslovené tvrdenie, že

samotné zloženie výberových komisií je protiústavné, keďže Súdna rada Slovenskej

republiky nemôže zásadne ovplyvniť výber kandidátov na výberovom konaní, o ktorých

následne sama rozhoduje. Samotné zloženie výberovej komisie nezodpovedá zloženiu

Súdnej rady, keďže v ňom prevažuje nežiaduci vplyv „politických“ zložiek – zákonodarnej

a výkonnej moci. Súdna rada síce nevykonáva súdnu moc, ale vykonáva správu súdnej moci

().

Keďže ústavný súd konštatoval súlad čl. I bodu 45 , ktorým sa

vypúšťa šiesta časť , s ustanovením prvej vety,

ods. 2, , a a dohovoru, nezaoberal

sa ďalej konvolútom ostatných označených ustanovení, a to preto, že tieto ustanovenia boli

z právneho poriadku odstránené z dôvodu (ústavného) odstránenia samotného inštitútu

justičného čakateľa.

M. K namietanému nesúladu ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako

prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej

správe súdov,“

a

ustanovenia druhej vety o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ako aj

ustanovenia druhej vety o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

v slovnom spojení „tuzemských a“

s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1,

a a ods. 2

(stáž sudcov)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení

„v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej

činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“, ustanovenia § 13 ods. 2 druhej vety

a ustanovenia § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“ zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b),

, a a ods. 2 . Ústavný súd konštatuje, že označené

ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné.

Právna úprava § 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich v slovnom

spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej

a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“ bola v relevantnom

rozsahu zrušená , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Keďže právna úprava, ktorej nesúlad s

navrhovateľ namietal, už nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ústavný

súd v zmysle konanie o súlade

s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144

ods. 1 a a ods. 2 zastavil.

Ústavný súd s ohľadom na vymedzené východiská nevidí spojitosť medzi

ustanovením zákona o sudcoch a prísediacich a namietanými článkami .

Je totiž na diskrécii zákonodarcu, ako pluralitne normuje zdroje vzdelávania sudcov,

a rovnako je v diskrécii zákonodarcu určiť nemožnosť výkonu sudcovskej funkcie počas

stáže s cieľom, aby stáž plnila svoju funkciu, a „započítať“ výkon stáže do výkonu

sudcovskej funkcie. Daná úprava nie je zjavne neracionálna.

Ústavný súd preto rozhodol, že § 13 ods. 2 druhá veta zákona o sudcoch

a prísediacich a § 35 ods. 2 druhá veta zákona o sudcoch a prísediacich v slovnom spojení

„tuzemských a“ nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4

písm. b), , a a ods. 2 .

N. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch

a prísediacich v znení (čl. I bod 16 )

a ustanovenia § 14a zákona o Justičnej akadémii, ako aj ustanovenia § 37 ods. 10

zákona o súdoch s a 4 a a dohovoru

(účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch

a prísediacich v znení , ustanovenia zákona o Justičnej

akadémii v znení a ustanovenia zákona o súdoch

v znení s a 4 a a dohovoru.

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 28 ods. 5 zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s a a dohovoru, bol tento návrh

ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.

Podľa druhej vety sa plénum ústavného súdu uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa

ods. 2 ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je

na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája

2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní

o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov

všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 5

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s a a dohovoru bol podľa

a z procesných dôvodov zamietnutý

(bod II výrokovej časti nálezu).

Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 14a zákona

č. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

a ustanovenia o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých s a 4

a a dohovoru, ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia nemožno

považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné.

Ústavný súd k danej problematike v okolnostiach prípadu uvádza, že verejnosť

skúmania odborných znalostí v prípade uchádzania sa o výkon verejnej funkcie nemôže byť

ipso facto protiústavná, pretože ide o znalosti, ktorými má uchádzač disponovať pre

kvalitný výkon verejnej funkcie, teda nejde o rozpor s . Tým sa problém

líši od advokáta a notára, ktorí sa nepovažujú za orgány verejnej moci, keďže prevažná časť

ich činnosti má súkromnoprávny charakter. Nie je preto dané ani porušenie čl. 13 ods. 3

v prípade realizácie procesu justičných skúšok.

V danom prípade nejde o rozpor s dohovoru a . Ide totiž o prípady

verejnosti justičnej skúšky, a preto je zverejnenie motivačného listu a životopisu plne

legitímne a v súlade s týmito článkami (právo verejnosti na kontrolu kreovania

funkcionárov súdnej moci, kde je navyše silný vplyv exekutívy).

O. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 11 zákona o súdoch

v znení s , a v spojení

s a dohovoru

(ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi

o funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 11 zákona o súdoch v znení

s , a v spojení s

a dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno

považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné.

Napadnutá právna úprava legalizuje zverejnenie údajov o blízkej osobe, ktorá je

členom výberovej komisie na miesto predsedu súdu, v rozsahu meno a priezvisko, čo

nemožno považovať za nelegitímne, ale práve naopak, aj s ohľadom na už uvedené ide

o prvok, ktorý je potrebné považovať za žiaduci pre zvýšenie objektivity rozhodovacej

činnosti výberovej komisie. Preto nemôže nastať rozpor s (zásah

do práv rešpektuje podstatu a zmysel práva na súkromie zverejnenej blízkej osoby,

zverejňuje sa len meno a priezvisko a súvis blízkeho vzťahu s osobou uchádzajúcou sa

o miesto sudcu).

Článok 19 ods. 3 a dohovoru nie sú napadnutou právnou úpravou

porušené, pretože zásah do súkromia je odôvodnený ochranou transparentnosti výberového

procesu. O porušenie v spojení s by mohlo ísť len vtedy, ak

by v dôsledku zverejnenia blízkych osôb ako členov komisie malo dôjsť k znevýhodneniu

uchádzačov. Zákon však túto situáciu nijako nerieši z hľadiska následku zverejnenia blízkej

osoby uchádzača, ktorá je zároveň členom výberovej komisie na funkciu predsedu súdu.

P. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch v znení

s prvou vetou, , a a

ods. 4 písm. a) a b)

(kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch v znení

s prvou vetou, , a a

ods. 4 písm. a) a b) . Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno

považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné.

Vo vzťahu k napadnutej právnej úprave je nutné uzavrieť, že to, že žiaden člen

výberovej komisie na funkciu predsedu súdu nemusí byť právnikom (mať právnické

vzdelanie), samo osebe nemožno považovať za protiústavné. Napadnutá právna úprava nie

je v rozpore s , pretože neporušuje žiaden princíp právneho štátu, ani

s , pretože nezasahuje do nezávislosti súdov, a ani s

písm. a) a b) , pretože Súdna rada Slovenskej republiky nemusí schváliť žiaden návrh

výberovej komisie.

Napadnutá právna úprava nie je v rozpore ani s , pretože

sudcovská rada súdu obsadzuje jedno miesto člena výberovej komisie postupom podľa

ustanovenia § 37 ods. 5 zákona o súdoch, a nie postupom podľa ustanovenia § 37 ods. 6

zákona o súdoch.

Q. K namietanému nesúladu ustanovenia § 69 ods. 4 zákona o sudcoch

a prísediacich v znení a čl. I bodu 29 ,

ktorým sa vypúšťa ustanovenia zo , s ,

ods. 1 a , ako aj čl. IV s

(odmeňovanie sudcov)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 69 ods. 4 zákona o sudcoch

a prísediacich z dôvodu zmätočnosti napadnutej právnej úpravy s poukazom na to, že

zákonným sudcom nie je v prípade najvyššieho súdu samosudca, ale senát. Navrhovateľ

konštatuje, že slovné spojenie právnej úpravy „patrí sudcovi“, ktorý mal v predchádzajúcom

mesiaci „pridelenú najmenej jednu vec“, neumožňuje určiť sudcu, ktorému bola vec

pridelená, keďže v zmysle rozvrhu práce sú veci prideľované zásadne jednotlivým senátom

najvyššieho súdu. Navrhovateľ za nezrozumiteľné považuje aj určenie obdobia pridelenia

veci, keďže sa domnieva, že vec má senát pridelenú v období od jej nápadu do rozhodnutia

veci. Viazanosť nároku na príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu len na prvý mesiac konania vo veci pred

súdom podľa jeho názoru nemá „legislatívne opodstatnenie“. Právna úprava taktiež podľa

neho znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov a je nepredvídateľná.

Vláda ako vedľajší účastník konania argumentovala tým, že právna úprava reagovala

na situáciu, keď bol funkčný príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu priznaný aj sudcom najvyššieho súdu, ktorí

o nich nerozhodovali.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľ sa v podstate svojho návrhu

uchádza o presadenie iného modelu priznania už identifikovaného funkčného príplatku.

Zároveň navrhovateľ, konštatujúc zmätočnosť úpravy, túto úpravu istým spôsobom vykladá,

a to tak, že identifikuje inštitút sudcu spravodajcu, resp. povereného sudcu, podľa čl. 39

rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol vyhlásený

v Zbierke , hoci následne konštatuje, že

takýto sudca nie je sudcom, ktorému bola vec pridelená podľa napadnutej právnej úpravy.

Podľa čl. 39 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu «[s]udca, ktorému bola vec v senáte

pridelená (ďalej len „poverený sudca“), pripraví návrh rozhodnutia a po vynesení

rozhodnutia senátu ho písomne vyhotoví, ak predseda senátu nerozhodne inak». Ústavný

súd teda konštatuje, že hoci zákonodarca v legislatívnom odkaze k napadnutému

ustanoveniu neodkázal na rokovací poriadok najvyššieho súdu, v skutočnosti nie je

problematické určiť význam slovného spojenia „patrí sudcovi“, ktorý mal

v predchádzajúcom mesiaci „pridelenú najmenej jednu vec“. Takýmto sudcom je

v súčasnosti, úplne neproblematicky, poverený sudca. Rovnako neproblematické je potom

určenie mesiaca, v ktorom bola poverenému sudcovi vec pridelená. Napadnutú právnu

úpravu preto ústavný súd nepovažuje za zmätočnú a nepredvídateľnú.

K námietke navrhovateľa, v ktorej vo svojej podstate odkazuje na nevhodnosť

mechanizmu priznania príplatku vždy pri pridelení veci (v mesiaci, keď mu bola vec

pridelená), ústavný súd konštatuje, že určenie mechanizmu priznania príplatku za výkon

istej činnosti patrí do právomoci zákonodarcu, pričom ústavný súd má právomoc skúmať

len kompatibilitu tohto mechanizmu (modelu) s . Ústavný súd poukazuje

na východiská tohto rozhodnutia uvedené v úvode tejto časti rozhodnutia. Zákonodarca sa

rozhodol precizovať právnu úpravu tak, aby príplatok za rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu patril sudcom, ktorým

vec napadne ako povereným sudcom. Funkčný príplatok tak bude opakovane

(pravdepodobne každý mesiac) priznaný tým sudcom, ktorým priebežne ako povereným

sudcom budú veci už vymedzeného typu napadať. Tento model nepovažuje ústavný súd

za neracionálny alebo arbitrárny.

Vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa o zásahu zákonodarcu do už dosiahnutých

platových pomerov sudcov (bližšie navrhovateľ neargumentuje) ústavný súd uvádza, že

sudcom, ktorí rozhodovali o už identifikovaných typoch vecí pred účinnosťou právnej

úpravy, do platových pomerov právna úprava nezasiahla.

Zachovanie dosiahnutých platových pomerov sudcov samo osebe nie je hodnotou

a nemá ani ústavný rozmer. Ak má nadobudnúť ústavný rozmer, navrhovateľ by musel

argumentačne naviazať platové pomery sudcov na princíp nezávislosti súdnej moci či

princíp právnej istoty. Už v minulosti ústavný súd konštatoval, že hoci platové pomery sú

súčasťou garancií nezávislosti súdnictva, neznamená to, že nemôžu byť modifikované za

istých podmienok ( a ). Medzi platové pomery sudcov patrí

nepochybne aj funkčný príplatok za funkciu. Plat sudcu by mal byť stabilnou

a nemanipulovateľnou veličinou a sudcovi nemožno odopierať ďalšie zákonom garantované

platové zabezpečenie, napr. zákonom ustanovenú zložku platu, bez legitímnych a ústavne

akceptovateľných dôvodov. Z princípu nezávislosti súdnej moci a zo zásady právnej istoty

v modalite legitímnych očakávaní však nevyplýva, že sudcovi, nech bude vykonávať

súdnictvo na akomkoľvek súde, na akejkoľvek funkčnej pozícii atď., jeho platové pomery

ostanú trvalo zachované (trvalo rovnaké, prípadne sa budú iba zvyšovať). Ak by bolo

možné formulovať nejaké očakávanie sudcu najvyššieho súdu, ktorý poberal príplatok

za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného

súdu, bolo by to očakávanie, že kým bude vykonávať funkciu, na ktorú je naviazaný

príplatok, bude mu tento príplatok v zákonnej výške priznávaný. Takéto očakávanie však

nebolo nijako napadnutou zákonnou úpravou sklamané.

Rovnako ústavný súd nevidí ústavne relevantnú spojitosť medzi

určením/precizovaním kritérií na priznanie príplatku za rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu a princípom nezávislosti

súdnej moci v modalite ich materiálneho zabezpečenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že § 69 ods. 4 zákona o sudcoch

a prísediacich v znení nie je v rozpore s ,

a .

Vzhľadom na zrušenie inštitútu odmien sudcov a prokurátorov za inú ako

rozhodovaciu činnosť navrhovateľ uviedol, že je „pri súčasných platových pomeroch“

neakceptovateľná, keď vytvára priestor na bezodplatný výkon činnosti v prospech súdnictva

a prokuratúry, čo „obsahovo naznačuje nútenú prácu“. Zákonodarca (v dôvodovej správe

k ) odôvodnil zrušenie inštitútu odmeny tým, že táto „vytvára

priestor na vnútornú korupciu na súdoch“, pričom podľa neho vo všeobecnosti by sudca

mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom za výkon sudcovskej funkcie. Zrušenie

inštitútu odmien je v dôvodovej správe podporené aj odkazom na rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. , v zmysle ktorého „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti

principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t. j. odmenou) z dôvodu,

že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu

prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou...“.

Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate nenárokovateľná.

Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa

fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto

otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s kompatibilné“, a preto ústavný

súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani

nevystupuje právo, ktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu, a tak pravý test

proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže

ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže

sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle relevantných statusových

zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že

výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie na nadpriemernej úrovni alebo

nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú prácu, sa falzifikuje už len

poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje

zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu

nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne.

Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality

a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby

bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny

a nelegitímny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že čl. I bod 29

Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenia zo , nie je v nesúlade

s , a a čl. IV nie je

v nesúlade s .

R. K namietanému nesúladu ustanovenia § 151s zákona o sudcoch

a prísediacich v znení a ustanovenia zákona o sudcoch

a prísediacich v znení s prvou vetou a

(oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania

namiesto Súdnej rady)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 151s zákona o sudcoch a prísediacich

v znení a ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich

v znení s prvou vetou, ,

a a ods. 4 písm. a) a b) . Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia

nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov za nesúladné.

V prípade danej právnej úpravy bolo vecou zákonodarcu, keďže Súdna rada

Slovenskej republiky stratila oprávnenie podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania

a rozhodovať o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ako aj o zrušení pozastavenia výkonu

funkcie sudcu, ako vyrieši začaté disciplinárne konania na návrh Súdnej rady. Ak nezvolil

koncepciu, podľa ktorej by sa na disciplinárne konanie začaté pred legislatívnou zmenou

použili doterajšie predpisy, prípadne že Súdna rada Slovenskej republiky by rozhodovala

o zrušení pozastavenia podľa doterajších predpisov, potom ťažko očakávať, že ponechá

Súdnu radu v pozícii účastníka konania alebo v pozícii rozhodovacieho orgánu. Postavenie

navrhovateľa je zásadnou otázkou disciplinárneho konania. Súdna rada Slovenskej

republiky stráca postavenie navrhovateľa, a tým aj účastníka. Preto nemôže nastať rozpor

s (proces sa spravuje zásadne procesným právom platným a účinným

v čase rozhodovania, opak je skôr výnimkou) a s , ktorý sa týka

nezávislosti súdov, ale nie postavenia Súdnej rady Slovenskej republiky.

S. K namietanému nesúladu ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení

s prvou vetou a

(oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať

zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia)

Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení

s prvou vetou a . Ústavný súd

konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov

za nesúladné.

Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vytvorené namietanou

právnou úpravou je práve jedným z prejavov deľby moci, takže nemôže byť v rozpore

s princípom deľby moci podľa . Právna úprava neprimerane nezasahuje

do rozhodovacej činnosti súdov, teda do ich nezávislosti podľa . Súdny

spis ako taký musí zostať na súde a pri zaobchádzaní s ním súd môže urobiť vhodné

opatrenia na ochranu údajov. Tieto záruky nie sú spochybnené.

Aj ministerstvo spravodlivosti musí mať efektívny prostriedok ako vykonávať moc,

ktorá mu bola zverená (porovnaj aj možnosť podávať dovolanie, v rámci ktorého poverení

zamestnanci ministerstva získavajú prístup k spisu).

Ústavný súd preto rozhodol, že § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení zákona

č. nie je v nesúlade s prvou vetou a .

T. Konanie o návrhu vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „toho

istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ v o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

s , , a ods. 4 písm. b) a Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci

namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu

na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“

v o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých s , ,

a ods. 4 písm. b), , a a ods. 2 Slovenskej

republiky zastavuje.

U. Vo zvyšnej časti návrhu navrhovateľa nevyhovuje.

VII.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v je nesúlad, strácajú príslušné

predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne

predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu

uviesť ich do súladu s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami

vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1

písm. b) a c) , aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v

písm. d) , aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy,

ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia

rozhodnutia.

Podľa k tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné

stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014