Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)PL. ÚS 102/2011
PDF · 2.24 MB
No categories available
PL. ÚS 102/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 102/2011-212
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,
Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom
JUDr. Róbertom Madejom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov o súlade
- § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30
ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 29 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona
č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1,
čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 151p zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
- § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 36a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 38 ods. 5 druhej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4,
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 82a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky
a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým
námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade
- § 151u zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.,
- § 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I
bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,
- § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14
zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.),
- § 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2
zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. VII bodov 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.,
- § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VIII zákona
č. 33/2011 Z. z.),
- § 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. IX zákona č. 33/2011
Z. z.),
a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.),
ako aj o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým
námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým, na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o súlade
- § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako
prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe
súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 4 a 20 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1
prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 28 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.), § 14a zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 10 zákona č. 33/2011 Z. z.)
a § 37 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 14 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13
ods. 3 a 4 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992
Zb.),
- § 28 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 11 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 15 zákona č. 33/2011 Z. z.)
s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),
- § 29 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 1
zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 5 a 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 12 a 13 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4
písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,
- § 69 ods. 4 a § 79 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 27 a 29 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 151p zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 2
zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46, čl. 141 ods. 1 a čl. 148 ods. 2
- § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona č. 33/2011 Z. z.)
a § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 33 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou
vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,
- § 151s a § 151t zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 prvou vetou ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 16 až 18 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- § 72 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1
ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
za účasti Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako
vedľajšieho účastníka, takto
rozhodol:
I.
1. Ustanovenia § 29 ods. 1 druhej a tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenia § 38 ods. 5 druhej a tretej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ustanovenie § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Návrh na vyslovenie
- nesúladu § 29 ods. 1 prvej vety, ods. 2 až 5 a § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky,
- nesúladu § 28 ods. 5 až 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19
ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
- nesúladu § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
- nesúladu § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a
- nesúladu § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky
z a m i e t a .
III. Konanie o návrhu vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „toho istého stupňa
a len na voľné miesto sudcu“ v § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci
namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu
na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“
v § 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1,
čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky z a s t a v u j e .
IV. Vo zvyšnej časti návrhu 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a návrhom
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ešte pred tým, ako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
pristúpi k samotnému odôvodneniu nálezu, považuje za potrebné oboznámiť so štruktúrou
odôvodnenia nálezu (hoc tradičnou), a to vzhľadom na kompletnosť návrhov i napadnutej
právnej úpravy. Ústavný súd rozdelil odôvodnenie rozhodnutia do siedmich častí. V prvej
časti sumarizuje základnú skutkovú situáciu týkajúcu sa doručenia návrhov a ich petitov.
Druhú časť rozhodnutia tvorí rekapitulácia odôvodnenia návrhu skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“)
štruktúrovaná do bodov podľa namietaných inštitútov, resp. oblastí napadnutej právnej
úpravy. Tretia časť nálezu pozostáva z rekapitulácie odôvodnenia návrhu generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „generálny prokurátor“).
Štvrtá časť rozhodnutia obsahuje sumarizáciu vyjadrenia Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej aj „národná rada“) ako účastníka konania (časť IV.A), vlády Slovenskej
republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka konania (časť IV.B), prvého
námestníka generálneho prokurátora (časť IV.C), Združenia sudcov Slovenska (ďalej aj
„združenie sudcov“) (časť IV.D) a Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna
rada“) (časť IV.E). V piatej časti odôvodnenia ústavný súd cituje alebo parafrázuje časti
právnych predpisov a medzinárodných zmlúv, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, vrátane
relevantných častí napadnutej právnej úpravy či právnej úpravy, ktorá bola napadnutými
predpismi zrušená. V šiestej (nosnej) časti odôvodnenia najprv ústavný súd formuluje
kľúčové východiská tohto rozhodnutia a následne odôvodňuje svoje rozhodnutie, rozdeliac
napadnutú právnu úpravu do jednotlivých častí podľa napadnutých inštitútov, obdobne ako
v druhej a tretej časti rozhodnutia pri rekapitulácii návrhov. V rámci rekapitulácie návrhov
ústavný súd pre prehľadnosť nie vždy uvádza všetky napadnuté ustanovenia právnych
predpisov. Dôsledne tak však robí v šiestej časti odôvodnenia. Za výpočtom napadnutých
ustanovení právnych predpisov a tých ustanovení ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), s ktorými majú byť podľa navrhovateľov
v nesúlade, sa tak v šiestej časti odôvodnenia uvádza titulok každej jednotlivej časti totožný
alebo obdobný titulku z rekapitulácie návrhov (VI.A až VI.S). V siedmej časti rozhodnutia
sú uvedené účinky tohto rozhodnutia a poučenie o možnosti podania opravného prostriedku
proti tomuto rozhodnutiu.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 12. apríla 2011 doručený návrh skupiny
37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom
Madejom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a § 18 ods. 1 písm. a) v spojení s § 37 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) o súlade
- § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o sudcoch a prísediacich“ alebo „zákon č. 385/2000
Z. z.“) v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30
ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 29 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona
č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1,
čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 151p zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
- § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
- § 36a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj „zákon o súdoch“ alebo „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 38 ods. 5 druhej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4,
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 82a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon
č. 33/2011 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dňa 21. júna 2011 bol ústavnému súdu doručený návrh na zmenu pôvodne podaného
návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti, pričom navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd
posúdil okrem už uvedeného konvolútu právnych noriem aj súlad ustanovenia čl. I bodu 45
zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3,
čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd pripustil zmenu návrhu uznesením č. k. PL. ÚS 102/2011-88
z 5. októbra 2011.
Ústavnému súdu bol 9. augusta 2011 doručený návrh generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu
- § 151u zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.,
- § 11 ods. 1, § 28 ods. 1, § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu a § 73
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I
bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,
- § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety a § 14
zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (ďalej aj „zákon o Justičnej akadémii“ alebo „zákon
č. 548/2003 Z. z.“) (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.),
- § 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2
zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. VII bodov 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.,
- § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VIII zákona
č. 33/2011 Z. z.),
- § 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (ďalej aj „zákon č. 400/2009
Z. z.“) (čl. IX zákona č. 33/2011 Z. z.),
a to s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 209/1992 Zb.).
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol 9. augusta 2011 doručený ďalší návrh
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného prvým námestníkom
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, na vyslovenie nesúladu
- § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako
prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe
súdov,“, § 13 ods. 2 druhej vety a § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 4 a 20 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1
prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 28 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.), § 14a zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 10 zákona č. 33/2011 Z. z.)
a § 37 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 14 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 13 ods. 3 a 4
a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992
Zb.),
- § 28 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 11 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 15 zákona č. 33/2011 Z. z.)
s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.),
- § 29 ods. 1 až 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona
č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 1
zákona č. 33/2011 Z. z.) a § 37 ods. 5 a 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 12 a 13 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a ods. 4
písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,
- § 69 ods. 4 a § 79 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 27 a 29 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 151p zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) v spojení s § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 2
zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46, čl. 141 ods. 1 a čl. 148 ods. 2
- § 151q zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona č. 33/2011 Z. z.)
a § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 33 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou
vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky,
- § 151s a § 151t zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 47 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 prvou vetou ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- § 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 16 až 18 zákona
č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- § 72 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) s čl. 1
ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 102/2011-88 z 5. októbra 2011 prijal návrhy
navrhovateľov na ďalšie konanie a spojil ich na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn.
Navrhovatelia tak v časti pôvodne vymedzeného predmetu konania, ako aj v časti
navrhnutej zmeny žiadali, aby ústavný súd rozhodol aj o ich návrhu podanom podľa čl. 125
ods. 2 ústavy na pozastavenie účinnosti niektorých, v návrhu bližšie určených napadnutých
zákonných ustanovení. Ústavný súd však návrhu navrhovateľov na pozastavenie účinnosti
označených ustanovení nevyhovel.
II.
Navrhovatelia – skupina poslancov – vo svojej argumentácii poukázali v súvislosti
s odôvodnením namietaného nesúladu ustanovení týkajúcich sa statusu sudcu, justičného
čakateľa, správy a samosprávy súdnictva najmä na zásah do ústavného princípu
nezávislosti súdnictva. Podľa navrhovateľov je základná otázka, ktorú je potrebné
zodpovedať, tá, či napadnuté ustanovenia posilňujú dosiahnutý stupeň systémových prvkov
nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak, nezávislosť a samostatnosť súdnej
moci znižujú alebo ju úplne odstraňujú.
Ako už ústavný súd uviedol v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia, z dôvodu
prehľadnosti pristúpil k rozčleneniu komplexného a obsahovo širokého návrhu na viacero
častí, a to podľa povahy regulácie napadnutých právnych noriem.
A. Pridelenie sudcu
Navrhovatelia uvádzajú, že právna úprava pridelenia sudcu, teda § 11 zákona
č. 385/2000 Z. z., je v rozpore s ústavou a dohovorom z viacerých dôvodov, a to preto, že
(i) bezdôvodne ako podmienka pridelenia sudcu na konkrétny súd absentuje jeho predošlý
súhlas s pridelením, (ii) nerešpektuje zákonom založené právo justičného čakateľa obsadiť
voľné miesto sudcu a (iii) umožňuje na súd vyššieho stupňa prideliť sudcu, ktorý sudcovské
povolanie predtým nevykonával. Prvý dôvod nekompatibility právnej úpravy odôvodňujú
tým, že pri realizácii § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich môže dôjsť k situácii,
keď nebude rešpektované, že sudca uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd, keďže
bude môcť byť pridelený na súd odlišný. Jeho prípadný nesúhlas nebude braný do úvahy.
Predošlá právna úprava vznik takejto situácie podľa navrhovateľov neumožňovala.
Možnosť prideliť na súd vyššieho stupňa osobu bez predošlej skúsenosti s výkonom
sudcovského povolania (§ 11 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch a prísediacich) je podľa
navrhovateľov s ústavou nesúladná preto, že takáto osoba neabsolvovala žiadnu prípravnú
prax na pozíciu sudcu, pričom však povolanie sudcu je náročné a vyžaduje aj praktickú
prípravu na výkon samotnej funkcie. Navrhovatelia poukazujú na to, že každý statusový
zákon klasických právnických povolaní (napr. advokát, exekútor, notár) ukladá povinnosť
prípravnej praxe a daná príprava sa považuje za jednu z podmienok prihlásenia sa
do výberového konania. Započítanie inej právnickej praxe je len výnimočné, čo sa týka
rozsahu obmedzené a ponechané na rozhodnutie samosprávneho orgánu. Podľa
navrhovateľov je tak napadnutá právna úprava „v rozpore s kariérnym postupom sudcov,
pokiaľ občan, ktorý uspel vo výberovom konaní na miesto sudcu krajského súdu
neabsolvoval prvostupňovú agendu na súde okresnom“. Navrhovatelia argumentovali aj
Magnou Chartou sudcov, podľa ktorej je počiatočné i celoživotné vzdelávanie sudcov ich
povinnosťou i právom, má byť pod dohľadom súdnej moci a zabezpečuje nezávislosť
sudcov a kvalitu a efektívnosť súdneho systému, či „bodmi 56,57 odporúčania Výboru
ministrov zo 17.11.2010“. Navrhovatelia sa teda domnievajú, že z uvedeného „jasne
vyplýva, že sudca by mal začať vykonávať svoju funkciu na okresnom súde“. Napadnutá
právna úprava tak vytvára reálnu hrozbu zhoršenia rozhodovacej činnosti súdov.
B. Dočasné pridelenie sudcu
Nesúlad zrušenia možnosti dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa
s ústavou a dohovorom identifikujú navrhovatelia v tom, že (i) jednoznačne vylučuje
možnosť zodpovedného a objektívneho posúdenia existencie predpokladov potrebných
u sudcu na jeho kariérny postup, (ii) inštitút dočasného pridelenia sudcu má tradíciu
a osvedčil sa pri zabezpečovaní kvality personálneho substrátu súdnej moci a (iii)
nerešpektuje odporúčania medzinárodných štandardov. Navrhovatelia konštatujú, že
kariérny postup sudcov je upravený v dokumentoch ako Európska charta štatútu sudcov –
bod 4 či Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy – princíp I bod 2 písm. c)
i princíp III bod 1 písm. c). V spomenutom odporúčaní sa vychádza zo zásady, že výber
a postup sudcov má umožniť uplatniť sa schopným sudcom. Rozhodnutie o kariérnom
postupe sa má zakladať výlučne na kvalitách a výsledkoch dosiahnutých sudcom pri výkone
funkcie, ktoré sú zistené pomocou objektívnych hodnotení vykonaných jedným alebo
niekoľkými sudcami a prediskutovaných s dotknutým sudcom. Navrhovatelia sa
pravdepodobne domnievajú, že po zrušení inštitútu dočasného pridelenia sudcu takýto
postup možný nie je alebo je výrazne sťažený.
Navrhovatelia tiež namietajú nesúlad § 151p zákona o sudcoch a prísediacich
s ústavou a dohovorom, ktorý ruší dočasné pridelenia sudcov podľa doterajších právnych
predpisov, a to k 1. máju 2011. Návrh odôvodňujú praktickými dôsledkami tohto
ustanovenia, ktorými sú podľa nich jednak zánik prípravy sudcov na budúce pôsobenie
na súdoch vyššieho stupňa ako súčasti podmienok ich doterajšieho kariérneho postupu
a jednak nutnosť organizačných zmien v rámci rozdelenia súdnej agendy v dôsledku
odchodu sudcov a taktiež zníženie počtu sudcov na niektorých súdoch. Dané má podľa
navrhovateľov zhoršiť plynulosť vybavovania súdnej agendy. Napadnuté ustanovenie je
podľa navrhovateľov taktiež rekroaktívne, a tak ústavne neprípustné a narušujúce princíp
deľby moci. Navrhovatelia tvrdia, že zákonodarca spätne zrušil platné a účinné rozhodnutia
Súdnej rady Slovenskej republiky o dočasnom pridelení. Zároveň konštatujú, že
prideľovanie sudcov patrí v zmysle ústavy výlučne Súdnej rade.
C. Preloženie sudcu na iný súd
Navrhovatelia tvrdia, že odstránenie vekového cenzu v napadnutom ustanovení § 14
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je
nesystémovým prvkom, ktorý povedie k zhoršeniu kvality justície. Podmienka dĺžky praxe
10, resp. 15 rokov v právnickom povolaní pre prihlásenie sa do výberového konania na súd
vyššieho stupňa je podľa nich nedostatočná. Taktiež opätovne poukazujú na to, že kvalitu
justície zvyšuje, ak sa voľné miesta obsadzujú v súlade so zásadami kariérneho postupu
sudcov. Napadnutou úpravou sa tak z uvedených dôvodov mal okrem ústavy a dohovoru
porušiť aj princíp III bod 1 písm. c) Odporúčania Rady Európy R 94 (12), konkrétne
„potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje
schopným sudcom uplatniť sa“.
D. Právne postavenie justičných čakateľov
Navrhovatelia konštatujú, že podľa doterajšej právnej úpravy sa voľné miesto sudcu
na okresnom súde obsadzovalo bez výberového konania justičným čakateľom, ktorému
skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňal predpoklady na vymenovanie
za sudcu. Podľa navrhovateľov je zrušenie inštitútu justičného čakateľa v rozpore s ústavou
z dôvodov, že (i) zákonný nárok justičných čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu
sa im odníma a (ii) doterajším justičným čakateľom sa bezdôvodne, účelovo a duplicitne
zavádza povinnosť absolvovania ďalšieho výberového konania na obsadenie voľného
miesta sudcu (oni už však výberové konanie absolvovali pri uchádzaní sa o funkciu
justičného čakateľa), (iii) proti vôli justičných čakateľov sa z nich stávajú vyšší súdni
úradníci, a tak (iv) dochádza k nerešpektovaniu bodu 2 Európskej charty o zákone pre
sudcov, ktorá uvádza, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré
požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť
vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu, pričom má byť zabezpečená príprava vybraných
kandidátov vzdelávaním financovaným štátom. Odňatie zákonného nároku justičných
čakateľov na obsadenie voľného miesta sudcu považujú navrhovatelia za retroaktívne, a tak
nesúladné s princípom právnej istoty. Spätné pôsobenie práva totiž môže byť pre právne
subjekty len priaznivé a nikdy nie nepriaznivé. Stret novej a starej právnej úpravy tak bol
vyriešený spôsobom nekompatibilným s ústavou. Podľa navrhovateľov sa tiež vytvárajú dve
skupiny vyšších súdnych úradníkov, a to tých, ktorí absolvovali výberové konanie na post
vyššieho súdneho úradníka, a tých, ktorí absolvovali výberové konanie na funkciu
justičného čakateľa.
Navrhovatelia teda sumarizujú, že § 28 ods. 1 a 2 zákona 385/2000 Z. z. a čl. I
bod 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení zákon o sudcoch a prísediacich tak, že
vypúšťa z právneho poriadku inštitút justičného čakateľa, nerešpektuje princíp právneho
štátu, zasahuje do legálne nadobudnutých práv, je pravo retroaktívny, porušuje základné
práva, a tak porušuje aj čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorým je limitovaný aj výkon zákonodarnej
moci Národnou radou Slovenskej republiky.
E. Výberové konanie na funkciu sudcu
Po popise právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu, v zmysle ktorej má,
slovami navrhovateľov, vo výberovej komisii zastúpenie výkonná moc dvoma členmi
[nominácia ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „minister
spravodlivosti“ alebo „minister“)], zákonodarná moc jedným členom (nominácia národnou
radou) a súdna moc dvoma členmi (nominácia Súdnou radou a sudcovskou radou),
navrhovatelia konštatujú, že väčšinu vo výberových komisiách majú členovia menovaní
politickými reprezentantmi. Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava § 29 zákona č. 385/2000
Z. z. preto významne zasahuje (i) do nezávislosti súdnej moci aj s prihliadnutím na to, že
pôjde o predstaviteľov volených a menovaných výlučne politicky, (ii) do princípu deľby
moci a (iii) legitimity súdnej moci. Tvrdia, že potreba prevahy zástupcov sudcovskej
samosprávy vo výberových komisiách je výslovne predpokladaná čl. 143 ods. 3 ústavy
(daný odsek znie: „V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov
podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.“, pozn.). Navrhovatelia taktiež uvádzajú, že
napadnutá právna úprava nerešpektuje judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 79/04,
PL. ÚS 10/05). Keďže v prvom štádiu kreačného procesu funkcie sudcu, teda vo výberovom
konaní, si výkonná moc a zákonodarná moc dokáže vybrať kandidáta na úkor súdnej moci,
dochádza podľa navrhovateľov k zásahu do „zásadnej kompetencie súdnej rady,
predovšetkým do samosprávy súdnictva...“. To, že druhé štádium kreácie (prerokovanie
kandidáta na sudcu Súdnou radou) je plne v dispozícii Súdnej rady, danú prevahu výkonnej
moci a zákonodarnej moci nesanuje. Dôvodovú správu k novele ústavy ústavným zákonom
č. 90/2001 Z. z. vykladajú navrhovatelia tak, že ústavodarca ňou chcel preniesť
zodpovednosť za výber a služobný postup sudcov na Súdnu radu a orgány sudcovskej
samosprávy. Takýto úmysel ústavodarcu nemal byť napadnutou právnou úpravou
rešpektovaný. Podobne, ak mala byť Súdna rada zriadená ako orgán legitimity súdnej moci,
mala by mať podľa navrhovateľov reálny vplyv na výber sudcov, ich prideľovanie
a prekladanie. Účasť jediného zástupcu Súdnej rady vo výberovej komisii považujú
navrhovatelia za symbolickú. Taktiež k porušeniu princípu deľby moci uvádzajú, že novou
právnou úpravou dochádza k neprípustnému prepojeniu výberovej komisie na výkonnú moc
a zákonodarnú moc. Navrhovatelia taktiež konštatujú, že takýto systém kreácie sudcov je
v príkrom rozpore s požiadavkou Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej
podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravenou
v princípe I bode 2 písm. c). V zmysle Odporúčania Výboru ministrov (podľa bodov 44, 47)
orgán, ktorý rozhoduje o výbere a kariérnom postupe sudcov, musí byť nezávislý
od výkonnej a zákonodarnej moci. Najmenej polovica členov tohto orgánu musí byť tvorená
sudcami, ktorí sú volení ich kolegami. V prípadoch, kde národné právne predpisy
ustanovujú, že hlava štátu, vláda alebo legislatívna moc rozhodujú pri výbere a kariérnom
postupe sudcov, tieto musia rešpektovať odporúčania, resp. stanoviská nezávislého
a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami. Ďalej poukazujú na
závery tzv. Benátskej komisie či na Európsku chartu štatútu sudcov a domnievajú sa, že ak
ústavný súd v minulosti poukázal na tieto štandardy, tieto štandardy musia byť
rešpektované, inak dochádza k porušeniu čl. 141 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže vyššie zvolený kreačný postup je uplatnený aj v rámci obsadzovania miesta sudcu
súdu vyššieho stupňa, navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutej právnej úpravy aj v tejto
časti a navyše konštatujú nesúlad „s medzinárodnými odporúčaniami, ktoré upravujú
otázku kariérneho postupu sudcov“. V závere argumentácie k tomuto bodu uvádzajú, že
ústava neupravuje pôsobnosť zákonodarnej moci a výkonnej moci rozhodovať o statuse
sudcu, a tak je ústavne neprípustné, aby mali tieto moci väčšinu vo výberovej komisii na
funkciu sudcu.
Navrhovatelia napádajú aj prechodné ustanovenie zákona o sudcoch a prísediacich,
konkrétne § 151r, keď konštatujú, že vyššie poskytnuté argumenty sa v prechodnom období
ešte zostrujú, pretože v situácii, ak členovia výberových komisií za národnú radu a Súdnu
radu nebudú zvolení/vymenovaní do 31. júla 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti.
Výkonná moc tak podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.
F. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu
Pri odôvodňovaní nesúladu právnej úpravy výberového konania na funkciu predsedu
súdu (§ 37 ods. 5 zákona o súdoch) používajú navrhovatelia obdobnú argumentáciu ako
v predošlom bode. Predovšetkým konštatujú, že prevaha členov komisie nominovaných
výkonnou mocou opätovne stavia zástupcov sudcovskej samosprávy do úlohy poradného
orgánu. Podľa navrhovateľov však ústava v čl. 143 ods. 3 požaduje rozhodujúci vplyv
orgánov sudcovskej samosprávy i pri kreácii predsedov súdov. Výkon funkcie predsedu
súdu považujú s ohľadom na jeho kompetencie za zásadne vplývajúci na výkon súdnictva.
Podľa navrhovateľov sa však pri danom zložení výberovej komisie budú presadzovať
záujmy výkonnej moci. V riziku politického ovplyvňovania súdnej moci tak vidia aj riziko
porušenia čl. 141 ods. 1 ústavy. Navrhovatelia následne identifikujú podľa ich názoru
„prirodzené pravidlo pri výbere osoby predsedu súdu“, ktoré určuje, že predseda je primus
inter partes. Dodržanie toho „prirodzeného pravidla“ možno podľa nich reálne zabezpečiť
len akceptovaním vôle zástupcov sudcovského zboru.
Navrhovatelia napádajú aj prechodné ustanovenie zákona o súdoch, konkrétne
§ 101c, keď konštatujú, že vyššie poskytnuté argumenty sa v prechodnom období ešte
zostrujú, pretože v situácii, ak členovia výberových komisií za Súdnu radu nebudú
vymenovaní do 30. júna 2011, vymenuje ich minister spravodlivosti. Výkonná moc tak
podľa nich môže získať ešte väčšiu ako už popísanú prevahu.
F. Zánik funkcie predsedu súdu odvolaním
Navrhovatelia ďalej konštatujú nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona o sudcoch,
ktorý zavádza možnosť ministrovi spravodlivosti odvolať predsedu súdu bez podmienky
predchádzajúceho prerokovania so Súdnou radou Slovenskej republiky, s ústavou
a dohovorom. Navrhovatelia odôvodňujú nesúlad tým, že dochádza (i) k obmedzeniu
samosprávnych funkcií v súdnictve, (ii) k zvýšeniu rizika svojvôle ministra pri zasahovaní
do súdnictva prostredníctvom politických nominácií a odvolávania funkcionárov a (iii)
k výraznému obmedzeniu kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky. Odňatie
opravného prostriedku proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu
z funkcie a vylúčenie súdneho prieskumu tohto rozhodnutia je podľa nich nesúladné
s ústavou z toho dôvodu, že „v právnom štáte je neprípustné, pokiaľ osoba bola ustanovená
do funkcie zákonom ustanoveným spôsobom, aby sa o jej právach a povinnostiach
rozhodovalo individuálnym správnym aktom, ktorého zákonnosť nemožno preskúmať
v rámci riadnych opravných prostriedkov, navyše, aby sa zákonnou úpravou vylúčila
možnosť preskúmať zákonnosť takéhoto rozhodnutia súdom“. Následne navrhovatelia
argumentujú účinkom napadnutej právnej úpravy, keďže „vyvoláva hrozbu vzniku
neodôvodneného a zákonom stanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu
k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu (čl. 30 ods. 4 ústavy)“. Navyše takáto
právna úprava podľa nich popiera individuálne právo predsedu súdu ako fyzickej osoby
domáhať sa práva zákonom ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde
a práva na prieskum správneho rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd (čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy). Následne navrhovatelia uvádzajú, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy
je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát a že základom interpretácie
a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho, a nie formálneho právneho štátu.
Zároveň konštatujú, že materiálny právny štát je postavený na princípe všeobecnej
záväznosti práva a že Slovenská republika by sa mala riadiť princípmi dobrej správy.
G. Ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním na voľné
miesto sudcu a v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu
Navrhovatelia konštatujú, že ustanoveniami § 28 ods. 6 a 7 a § 31 ods. 1 písm. c)
zákona o sudcoch a prísediacich sa zavádza princíp zverejňovania zoznamu blízkych osôb
sudcov alebo uchádzačov o funkciu sudcu, prípadne povinnosť zverejnenia iných údajov
a dokumentov (§ 28 ods. 6). Blízke osoby tak bude musieť pred výberovým konaním
oznámiť uchádzač vo výberovom konaní na funkciu sudcu a rovnako bude musieť zoznam
blízkych osôb každoročne k 31. marcu uvádzať sudca vo svojom písomnom vyhlásení
sudcu. Navrhovatelia vidia nesúlad týchto ustanovení s ústavou a dohovorom z dôvodov, že
(i) povinnosť predkladať zoznam blízkych osôb u uchádzačov o funkciu sudcu spôsobí
nerovnaké zaobchádzanie pri výbere kandidátov, keďže vytvára zákonný priestor
na pozitívne alebo negatívne posúdenie deklarovaných skutočností, (ii) „nie je správne
vyriešená otázka charakteristiky blízkej osoby“, keďže právna úprava blízkej osoby
v Občianskom zákonníku môže v budúcnosti pripúšťať rôzny výklad, (iii) deklarovaním
blízkych osôb sa porušuje princíp sudcovskej nezávislosti, keďže sa zvyšuje riziko vzniku
nátlakov na sudcov cez ich blízke osoby, (iv) povinnosťou deklarovať rodinné či nerodinné
vzťahy u sudcov a uchádzačov o funkciu sudcu sa porušuje právo na ochranu osobných
údajov a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneužívaním údajov o svojej osobe a (v) zverejňovanie všetkých žiadostí o zaradenie
do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných listov
na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo
spravodlivosti“ alebo „ministerstvo“) je neoprávneným zverejňovaním údajov o osobe
uchádzača.
H. Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií
Navrhovatelia tvrdia, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie
predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§151q zákona sudcoch a prísediacich), a to
dňom 1. novembra 2011, je neprípustným zasahovaním zákonodarcu do rozhodnutí
samosprávnych orgánov, do práv, ktoré boli legálne nadobudnuté v minulosti, do práva
na nerušený výkon funkcie, je retroaktívna, ide o neoprávnený zásah do nerušeného výkonu
funkcie, a tak neústavný zásah do nezávislosti súdnej moci.
I. Zverejňovanie rozhodnutí
Navrhovatelia napádajú aj právnu úpravu povinného zverejňovania a sprístupňovania
súdnych rozhodnutí (§ 82a ods. 2 a 5 zákona o súdoch a § 36a ods. 3 zákona o ústavnom
súde). Konštatujú, že zo správy Benátskej komisie vyplýva potreba vážiť ochranu súdneho
konania a na druhej strane slobodu tlače a diskusiu vo veciach verejného záujmu. Dané
považujú za naplnené ustanovením § 44 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) a v podmienkach Ústavného súdu Slovenskej republiky v spojení s § 31a zákona
o ústavnom súde, ktorý umožňuje tieto záujmy vážiť v individuálnom prípade. Podľa názoru
navrhovateľov povinnosť plošného zverejňovania procesných rozhodnutí a sprístupňovania
rozhodnutí v zmysle napadnutých ustanovení, a to najmä v režime zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, preto (i) spôsobí roztrieštenie právnej
úpravy k informáciám o veciach, v ktorých súd ešte nerozhodol právoplatne, (ii) stav
právnej neistoty a (iii) zásah do základných práv a slobôd, najmä do práva na ochranu
súkromia, keďže účastníci konania budú napriek anonymizácii často identifikovateľní.
Taktiež namietajú, že napadnutá právna úprava je podľa nich nepriamou novelou zákona
o slobode informácií, čo je porušením Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky.
Navrhovatelia tak konštatujú nesúlad s ústavou a dohovorom.
J. Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky
Navrhovatelia napádajú § 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch, v zmysle
ktorého počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov určuje ministerstvo
spravodlivosti po prerokovaní s predsedami súdov a vláda schvaľuje limity počtov
zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva spravodlivosti. Navrhovatelia konštatujú,
že na určovaní počtu sudcov sa tak nepodieľa Súdna rada, čo podľa ich názoru vylučuje,
aby bolo súdnictvo nezávislé. Navyše, zákon podľa navrhovateľov obmedzil úlohu Súdnej
rady pri tvorbe rozpočtu súdnictva, keď Súdna rada už len dáva stanovisko k limitu
ustanoveného vládou, a nie samostatné stanovisko, ktoré sa malo priložiť k návrhu štátneho
rozpočtu pri predkladaní národnej rade. To podľa nich vylučuje priamu komunikáciu medzi
samosprávou súdnej moci so zákonodarnou mocou a výkonnou mocou v danej otázke. Dané
podľa navrhovateľov spôsobuje aj porušenie čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy, keďže podľa
ústavy „[d]o pôsobnosti Súdnej rady SR patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov pri
zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu“. Navrhovatelia v tomto kontexte tiež tvrdia, že
napadnutá právna úprava nezohľadňuje zámer ústavodarcu z dôvodovej správy novely
ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorá predpokladala existenciu osobitnej
rozpočtovej kapitoly pre súdy, ktorú by mala tvoriť rozpočtová kapitola pre Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), a to na základe medzinárodných štandardov.
Odopretie účasti Súdnej rady na tvorbe rozpočtu súdnictva a najmä rozpočtu najvyššieho
súdu považujú navrhovatelia za narušenie nezávislosti súdnej moci, keďže sa domnievajú,
že rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 svedčí o tom, že rozhodné slovo pri
tvorbe rozpočtu súdnictva nemôže mať národná rada a vláda.
III.
Navrhovateľ – generálny prokurátor Slovenskej republiky, zastúpený prvým
námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ladislavom Tichým,
odôvodnil svoj návrh najmä takto:
A. Postavenie justičných čakateľov
Po popise napadnutej právnej úpravy navrhovateľ konštatuje, že touto úpravou
priamo zákonom došlo buď k transformácii (možnosť voľby justičných čakateľov
transformovať sa na vyšších súdnych úradníkov), alebo k zániku právnych vzťahov
justičných čakateľov, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy.
Takáto právna úprava je podľa jeho názoru v rozpore s ústavou, keďže (i) odporuje
základným princípom právneho štátu, (ii) je zmätočná a (iii) je vecne nesprávna. Tvrdí, že
napadnutá právna úprava umožnila, aby sa prípadne priamo zo zákona 1. mája 2011 stali
vyššími súdnymi úradníkmi aj tí justiční čakatelia, pre ktorých 30. apríl 2011 – t. j. deň pred
nadobudnutím účinnosti zákona – bol posledným dňom ich štátnej služby, napríklad
z dôvodu skončenia ich štátnozamestnaneckého pomeru dohodou alebo výpoveďou alebo
z dôvodu zániku ich štátnozamestnaneckého pomeru smrťou, prípadne aby sa sudcovia
vymenovaní do funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky k 1. máju 2011 stali
priamo zo zákona 1. mája 2011 vyššími súdnymi úradníkmi. Navrhovateľ zároveň
konštatuje, že neskúmal, či takýto prípad 1. mája 2011 nastal, a ani to nepovažuje za
rozhodujúce, keďže zákonodarca nemohol pri prijímaní napadnutej úpravy predpokladať, že
sa tak nestane. Okrem toho podľa navrhovateľa v čase od 1. mája 2011 do 15. mája 2011
mohol požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa ten vyšší
súdny úradník, ktorý sa stal vyšším súdnym úradníkom 1. mája 2011 na základe § 151u
ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 100/2011 Z. z. Inými slovami, ten,
kto už nebol v štátnozamestnaneckom pomere justičného čakateľa, mal možnosť požiadať
o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru justičného čakateľa. Ten, kto by tak urobil,
od podania žiadosti by stratil status vyššieho súdneho úradníka so spätnými účinkami. Teda,
od 1. mája 2011 by sa znovu stal justičným čakateľom, a to až do 31. mája 2011, kedy
podľa § 151u ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 100/2011 Z. z. by
zanikol jeho štátnozamestnanecký pomer justičného čakateľa. Podľa navrhovateľa tak
nastala situácia, že justiční čakatelia proti svojej vôli pristúpili k podaniu žiadosti
o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Vyplatenie odstupného v zmysle § 151u
ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich im „však nemôže nahradiť úsilie a stratu času
venovaného odbornej príprave na výkon funkcie sudcu, zmarenie kariérneho postupu v
inom právnickom povolaní a zmarenie možnosti dosiahnuť podstatne výhodnejšie zárobkové
možnosti (platové zaradenie justičných čakateľov bolo najnižšie možné vo vzťahu
k dosiahnutému vzdelaniu)“.
Za podstatnú časť svojej argumentácie však navrhovateľ považuje to, že napadnutá
právna úprava porušuje princíp deľby moci a ústavnej rovnováhy, princíp nezávislosti
súdnej moci, zákaz retroaktivity, princíp právnej istoty a ochrany oprávnenej dôvery
v právny poriadok, ako aj ústavné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Považuje
totiž za nepochybné, že právne postavenie justičných čakateľov do prijatia napadnutej
právnej úpravy a vyšších súdnych úradníkov na strane druhej zakotvila ich odlišný právny
status, a to vzhľadom na ich právne postavenie, práva a povinnosti vyšších súdnych
úradníkov a najmä ich pracovnú náplň, a tak im ako vyšším súdnym úradníkom už
napadnutá právna úprava neumožní riadnu prípravu na výkon funkcie sudcu. Následne
navrhovateľ podrobnejšie porovnal právnu úpravu postavenia vyššieho súdneho úradníka na
jednej strane a justičného čakateľa na strane druhej. Poukazujúc aj na to, že vyšší súdny
úradník, ktorý neúspešne vykonal justičnú skúšku, a to aj opakovane, ostáva vyšším súdnym
úradníkom, dospel navrhovateľ k záveru, že vyšší súdny úradník „bol a aj je povolaním
súdny úradník“. Pri inštitúte justičného čakateľa je však situácia odlišná. Justičný čakateľ
nie je súdnym úradníkom, ale pripravuje sa na výkon funkcie sudcu a v tom zmysle bol aj
rozsah úkonov, ktoré vykonával, širší v porovnaní s vyšším súdnym úradníkom. Ak justičný
čakateľ neprospel ani pri opakovanej justičnej skúške, zákon predpokladal jeho odvolanie
z funkcie. Justičný čakateľ, ktorý zložil justičnú skúšku, mal právo obsadiť voľné miesto
sudcu. V zmysle napadnutej právnej úpravy sa však o funkciu sudcu bude musieť uchádzať
vo výberovom konaní, pričom navrhovateľ tiež tvrdí, že napadnutá právna úprava nedáva
záruky objektívneho a nestranného výberového konania.
Navrhovateľ tiež uvádza, že napadnuté ustanovenie § 151u zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. je podľa jeho názoru bez akýchkoľvek
pochybností retroaktívne, a to pravo retroaktívne, keďže ustanovilo neprípustné spätné
účinky novej právnej úpravy – zmenu a zánik doterajšieho právneho postavenia justičných
čakateľov, ich práv a povinností. A to dokonca právne nevykonateľným spôsobom.
S účinnosťou od 1. mája 2011 mal totiž byť zmenený právny status justičných čakateľov,
a to so spätnými účinkami od 1. januára 2011. Právo požiadať o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru, počnúc 1. májom 2011, mali priznané zákonom tí, ktorí
so zmenou svojho právneho statusu nesúhlasili. O skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru však mohli požiadať len do 15. januára 2011, t. j. v lehote, ktorá uplynula predtým,
než zákon nadobudol nielen účinnosť, ale aj platnosť. Prvým májom 2011 mal skončiť
štátnozamestnanecký pomer tým justičným čakateľom, ktorí by požiadali o jeho skončenie.
Ak by nedošlo k zmene tejto právnej úpravy, ich štátnozamestnanecký pomer by skončil
k 31. januáru 2011, teda pred nadobudnutím platnosti i účinnosti novej právnej úpravy.
Napriek tomu, že táto právna úprava, ktorú navrhovateľ označuje ako nezmyselnú, bola
nahradená s účinnosťou od 1. mája 2011 zákonom č. 100/2011 Z. z., považuje navrhovateľ
za potrebné sa ňou zaoberať, a to s ohľadom na ustanovenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom
súde, ktorý ustanovuje, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov
na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi
zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis
v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
Za pravo retroaktívne považuje navrhovateľ aj ustanovenie § 151u zákona o sudcoch
a prísediacich v znení novely č. 100/2011 Z. z., keďže mení doterajší právny status
justičných čakateľov a ich práva a povinnosti. Ide tak o zmenu, ktorá je (i) v právnom štáte
neprípustná, (ii) porušujúca princíp právnej istoty a ochrany oprávnenej dôvery v právny
poriadok, pretože dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých
skutkových a právnych stavov, (iii) porušujúca princíp proporcionality, (iv) porušujúca
zákaz svojvôle a (v) úctu k právam a slobodám človeka. Justiční čakatelia totiž získali svoj
právny status v súlade s právnym poriadkom pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
úpravy a tento ich právny status sa proti ich vôli kvalitatívne podstatným spôsobom zmenil
alebo zanikol v dôsledku napadnutej právnej úpravy. Justiční čakatelia túto zmenu nemohli
predvídať. Zároveň navrhovateľ tvrdí, že „Miera odlišnosti pri porovnaní doterajšej
a platnej právnej úpravy v právnom riešení zákonodarcu má znaky ľubovôle. Zmenou
doterajšieho právneho statusu justičných čakateľov zákonodarca prekročil rámec legitímnej
úvahy danej cieľom schválenej právnej úpravy.“. Navrhovateľ navrhol aj vyslovenie
nesúladu ustanovení právnych predpisov, ktoré súvisia s vypustením inštitútu justičných
čakateľov z právneho poriadku Slovenskej republiky.
B. Výberové konanie na funkciu sudcu
K napadnutiu právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu (§ 29 ods. 1 až 3
zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 11 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich)
navrhovateľ uvádza, že táto vytvára značný priestor na vážne pochybnosti o objektívnosti
a nestrannosti rozhodovania výberovej komisie. Navrhovateľ konštatuje, že na jednej strane
uchádzač o funkciu sudcu nemusí mať žiadnu prax na súde a zároveň štyria z piatich členov
výberovej komisie nemusia byť sudcami, nemusia mať ani len právnické vzdelanie, nemusia
mať ani len vysokoškolské vzdelanie, stačí, ak pôsobia v sektore vysokých škôl alebo
v neziskovom sektore. Keďže väčšina členov výberovej komisie je menovaná z databáz
tvorených národnou radou a ministrom spravodlivosti (traja z piatich členov) a komisia
rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých svojich členov, potom podľa
navrhovateľa o tom, kto sa stane sudcom, rozhodne v konečnom dôsledku politická moc.
Rovnako politická moc bude rozhodovať aj o tom, kto sa stane predsedom senátu súdu
vyššieho stupňa. Podľa navrhovateľa sa tak nerešpektuje (i) Odporúčanie Výboru ministrov
členským štátom k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté
Výborom ministrov 17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov, ktoré
zdôrazňuje, že nezávislosť sudcov je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu, že je
nevyhnutná pre fungovanie súdneho systému a že nezávislosťou jednotlivých sudcov je
zabezpečená nezávislosť súdnictva ako celku, (ii) Odporúčanie Odp (94)12 Výboru
ministrov členským štátom k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré
odporúča, aby vlády členských štátov prijali opatrenia, ktoré zabezpečia, aby sa ustanovenia
obsiahnuté v dodatku k tomuto odporúčaniu [dodatok k Odporúčaniu CM/Odp (2010)12]
aplikovali v právnych predpisoch, či (iii) konštatovanie zo Správy o nezávislosti justičného
systému v časti I – Nezávislosť sudcov Benátskej komisie, ktorú schválila na svojom
82. plenárnom zasadnutí v Benátkach v dňoch 12. a 13. marca 2010, uvedené v bode 30:
„... fungovanie súdnej rady by nemalo umožniť žiadne ústupky parlamentným väčšinám
a tlakom zo strany exekutívy a nemalo by podliehať rozhodnutiam politických strán, aby
mohla rada chrániť hodnoty a základné princípy justície.“
Navrhovateľ ďalej konštatuje, že právna úprava výberového konania na funkciu
sudcu je nerozlučne spojená s ustanovením zákona o súdoch o pridelení sudcu (§ 11 ods. 1),
podľa ktorej je na súd sudca pridelený rozhodnutím Súdnej rady na základe výsledkov
výberového konania, ktorými je Súdna rada viazaná. Navrhovateľ preto tvrdí, že
zákonodarca v podstate dosiahol stav, keď o pridelení sudcu Súdna rada v podstate
nerozhoduje. Tým mal zákonodarca podľa navrhovateľa porušiť čl. 141a ods. 4 písm. b)
ústavy, ktorý túto právomoc zveruje práve Súdnej rade. Navrhovateľ tiež tvrdí, že
„neexistuje žiaden rozumný dôvod na to, aby Súdna rada bola povinná prideliť sudcov
na výkon funkcie na určitý súd na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi
predseda výberovej komisie“. Z daných dôvodov navrhovateľ identifikuje nesúlad
napadnutej právnej úpravy so základnými princípmi demokratického a právneho štátu,
princípom deľby moci, princípom nezávislosti súdnej moci a princípom ústavnosti, a tým aj
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy.
Generálny prokurátor v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 151r zákona o sudcoch
a prísediacich, v zmysle ktorého má minister spravodlivosti právomoc menovať kandidátov
na členov výberových komisií na funkciu sudcu a funkciu predsedu senátu súdu, ak tak
do 31. júla 2011 neučiní Súdna rada alebo národná rada. Navrhovateľ toto ustanovenie
vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov
výberových komisií na funkciu sudcu i na funkciu predsedu senátu súdu. Zároveň tvrdí, že
cieľ takejto úpravy nie je legitímny a smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou.
Umožňuje, aby v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto bude
alebo nebude sudcom a kto sa stane predsedom senátu. Výberové konanie tak nedáva
záruku nestrannosti a objektívnosti a je tak neprípustným zásahom výkonnej moci do moci
súdnej.
C. Výberové konanie na funkciu predsedu súdu
Paragraf 37 zákona o súdoch upravuje výberové konanie na funkciu predsedu súdu
a v rámci neho v odsekoch 5 až 7 aj kreovanie a hlasovanie výberových komisií
na obsadenie tejto funkcie s výnimkou obsadzovania funkcie predsedu najvyššieho súdu.
Navrhovateľ túto právnu úpravu vykladá tak, že z nej vyplýva, že „výberové komisie, ktoré
uskutočňujú výberové konanie na funkciu predsedu súdu, sú päťčlenné. Jedného člena bude
voliť Súdna rada Slovenskej republiky, jedného sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia
predsedu súdu obsadzuje a troch minister spravodlivosti.“. Rovnako ako pri namietaní
právnej úpravy výberového konania na funkciu sudcu v predošlom bode konštatuje, že
štyria z piatich členov výberovej komisie nemusia byť sudcami, nemusia mať ani len
právnické vzdelanie, nemusia mať ani len vysokoškolské vzdelanie, stačí, ak pôsobia
v sektore vysokých škôl alebo v neziskovom sektore. A ak niektorí z nich predsa len budú
mať právnické vzdelanie, nemusia mať žiadne skúsenosti s prácou v justícii. To podľa
navrhovateľa znamená, že v konečnom dôsledku predsedami všetkých okresných súdov,
predsedami všetkých krajských súdov a predsedom Špecializovaného trestného súdu
v Slovenskej republike sa môžu stať iba tí sudcovia, o ktorých rozhodne výkonná moc. Túto
právnu úpravu preto navrhovateľ považuje za nesúladnú s princípom deľby moci
a princípom nezávislosti súdnej moci, a tým porušujúcu čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ v tomto kontexte namieta aj nesúlad § 101c zákona o súdoch, v zmysle
ktorého má minister spravodlivosti (obdobne ako podľa § 151r zákona o sudcoch
a prísediacich) právomoc menovať kandidátov na členov výberových komisií na funkciu
predsedu súdu, ak tak do 30. júna 2011 neučiní Súdna rada. Navrhovateľ toto ustanovenie
vykladá tak, že minister spravodlivosti môže vymenovať všetkých kandidátov na členov
výberových komisií na funkciu predsedu súdu. Zároveň obdobne ako pri odôvodnení
návrhu nesúladu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich tvrdí, že cieľ takejto úpravy nie je
legitímny a smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou mocou. Umožňuje, aby
v konečnom dôsledku minister spravodlivosti rozhodoval o tom, kto sa stane predsedom
súdu. Výberové konanie tak nedáva záruku nestrannosti a objektívnosti a je tak
neprípustným zásahom výkonnej moci do moci súdnej.
D. Stáž sudcov
Navrhovateľ napadol ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení
„v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej
činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, § 13 ods. 2 a § 35 ods. 2 zákona
o sudcoch a prísediacich pre ich nesúlad s ústavou. Navrhovateľ sa domnieva, že namietaná
právna úprava (i) „vytvára priestor pre výraznú nerovnosť v odmeňovaní za výkon tej istej
činnosti“, (ii) „devalvuje jednu zo základných demokratických hodnôt, ktorou je nezávislosť
súdov a sudcov“, (iii) je nezrozumiteľná a zmätočná, a (iv) nie je preto v súlade
so základnými princípmi právneho štátu. Navrhovateľ totiž konštatuje, že s pojmom „výkon
funkcie sudcu“ zákon o sudcoch a prísediacich spája rôzne právne nároky, napríklad právo
na funkčný plat sudcu, právo na ďalší plat za mesiac máj a mesiac november, právo
na mesačné paušálne náhrady nákladov spojených s výkonom funkcie, právo na započítanie
doby stáže do praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového stupňa, či ďalšie
právne nároky súvisiace s výkonom funkcie sudcu alebo so skončením výkonu funkcie
sudcu. Sudca vykonávajúci stáž má popri týchto nárokoch aj nárok na náhradu zvýšených
výdavkov. To podľa navrhovateľa znamená, že minister spravodlivosti sa môže dohodnúť
so sudcom, že počas určitej doby, najviac však počas jedného roka v období piatich rokov,
nemusí vykonávať súdnictvo – funkciu sudcu. Namiesto toho môže pracovať v niektorej
z inštitúcií, na ktorú sa vzťahuje § 13 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. Napríklad môže učiť na právnickej fakulte vysokej školy, pôsobiť ako
poradca na Ústavnom súde Slovenskej republiky, vykonávať riadiacu funkciu alebo inú
funkciu na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky alebo byť na odbornom
študijnom pobyte v tuzemskej alebo zahraničnej súdnej inštitúcii. Výkon takejto činnosti
označuje zákonodarca ako stáž sudcu. Počas stáže sudca síce nemôže vykonávať funkciu
sudcu, ale má právo na to, aby za obdobie, počas ktorého je na stáži, poberal plat sudcu
a aby mal rovnaké nároky ako tí sudcovia, ktorí reálne vykonávajú funkciu sudcu, teda
súdnictvo. Popri tom ešte podľa navrhovateľa môže sudca na stáži mať aj iné príjmy
za činnosť vykonávanú počas stáže. Nerovnosť v odmeňovaní identifikuje navrhovateľ
jednak v tom, že platové pomery pedagógov sú výrazne rozdielne v porovnaní so sudcami,
ktorí vykonávajú alebo budú vykonávať namiesto súdnictva pedagogickú činnosť vo forme
stáže na právnickej fakulte. Tiež je podľa navrhovateľa nerovnosť zakotvená
aj v odmeňovaní samotných sudcov – sudcov vykonávajúcich súdnictvo na jednej strane
a na strane druhej sudcov vykonávajúcich inú činnosť než súdnictvo počas stáže.
Odmeňovanie sudcov počas stáže je dokonca priaznivejšie ako odmeňovanie sudcov
vykonávajúcich súdnictvo, hoci sudcom na stáži nehrozí zodpovednosť za prieťahy
v súdnom konaní a spravidla ani zodpovednosť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.
Ohrozenie nezávislosti súdnej moci a princípu deľby moci identifikuje navrhovateľ
v tom, že v niektorých prípadoch sa sudcovia počas stáže na ministerstve spravodlivosti
podieľajú na účasti výkonnej moci na správe súdov. Počas stáže na ministerstve
spravodlivosti sú priamo zapojení do vzťahov vertikálnej subordinácie a vznikajú
pretrvávajúce väzby medzi sudcami a ministrom spravodlivosti.
Paragraf 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. je podľa navrhovateľa nezrozumiteľný a zmätočný, lebo umožňuje, aby
sudca vykonával stáž na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré je
ústredným orgánom štátnej správy pre súdy, a to „ako prípravu na vykonávanie riadiacej
a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov“, t. j. aby vykonával stáž
ako prípravu na výkon niektorej z riadiacich funkcií na ministerstve. Podľa navrhovateľa
však nemožno pripustiť taký výklad ústavy, podľa ktorého výkon funkcie predsedu či
podpredsedu súdu je výkonom „riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci
v štátnej správe súdov“. V takom prípade neexistuje podľa navrhovateľa dôvod, pre ktorý
by sa mal sudca počas výkonu mandátu pripravovať na výkon riadiacej funkcie
na ministerstve. Okrem toho navrhovateľ uvádza, že výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný
s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným
pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom
v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú
činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného
majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej
rade Slovenskej republiky (čl. 145a ods. 2 druhá veta ústavy). Navrhovateľ tiež poukazuje
aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 a rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky, konkrétne na „nález Pl. ÚS 7/02, nález Pl. ÚS 39/08“, ktoré majú
podporiť jeho závery. Pripomína, že sudca na stáži na Ministerstve spravodlivosti
Slovenskej republiky sa podľa pokynov ministra spravodlivosti, štátneho tajomníka,
vedúceho úradu a ďalších nadriadených štátnych zamestnancov môže podieľať napríklad na
rozhodovaní v statusových veciach sudcov, pripravovať odvolania ministra spravodlivosti v
konaniach, v ktorých je účastníkom konania, písať dovolania ministra spravodlivosti proti
právoplatným rozhodnutiam súdov vydaným v trestnom konaní, podieľať sa na legislatívnej
činnosti atď. Uvedené sa podľa navrhovateľa v plnom rozsahu vzťahuje aj na stáž
vykonávanú v „tuzemskej súdnej inštitúcii“ podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35
ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z., keďže ak s tým
sudca súhlasí, môže vykonávať stáž v inštitúciách uvedených v § 35 ods. 2 počas
vzdelávania, prehlbovania alebo zvyšovania kvalifikácie [§ 13 ods. 1 písm. d)]. O stáži
sudcu rozhoduje minister po prerokovaní s predsedom súdu, na ktorom sudca pôsobí,
a s inštitúciou, v ktorej má sudca vykonávať stáž.
Právna úprava, ktorá umožňuje vzdelávanie sudcov pobytmi na tuzemských
a zahraničných vzdelávacích inštitúciách (§ 35 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich), je
podľa navrhovateľa v rozpore s ústavou, keďže umožňuje ministrovi spravodlivosti negovať
oprávnenie Súdnej rady Slovenskej republiky rozhodovať o preložení sudcov, ktoré jej
priznáva čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy. Poukazuje na situáciu, ktorá sa v minulosti stala,
a to, že ministerka spravodlivosti „obišla“ rozhodnutie Súdnej rady, ktorá plne
neakceptovala výsledky výberového konania na súd vyššieho stupňa, keď „neúspešných“
sudcov na tento súd zaradila na výkon stáže podľa § 13 ods. 1 písm. d) v spojení s § 35
ods. 2 druhou vetou zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
Sudcovia zároveň počas stáže nemôžu vykonávať súdnictvo. Navrhovateľ v kontexte
uvedeného zdôrazňuje, že zákonodarca zákonom č. 33/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. mája
zrušil možnosť dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho stupňa (čl. I bod 2 § 12 ods. 1
zákona č. 33/2011 Z. z.), t. j. zabránil tomu, aby sudca mohol získavať odborné skúsenosti
priamo podieľaním sa na rozhodovacej činnosti v senátoch na súdoch vyššieho stupňa.
V demokratickom a právnom štáte nemožno podľa jeho názoru priznať výkonnej moci také
oprávnenia, ktoré jej umožnia obchádzať ústavné právomoci Súdnej rady Slovenskej
republiky. Z tohto dôvodu namieta súlad napadnutej právnej úpravy aj s čl. 141a ods. 4
písm. b) ústavy. Navrhovateľ navyše uvádza, že „vo verejnosti sa vytvára výrazne
negatívny obraz o súdnictve a silnie tlak na sudcov podporovaný kampaňou v médiách,
ktorý spochybňuje ich rozhodovaciu činnosť, ich odbornosť, morálku a útočí na záruky ich
nezávislosti. Takáto situácia vážne podkopáva dôveru verejnosti v súdnictvo a môže vyústiť
v stratu ochoty rešpektovať rozhodnutia súdov.“. Preto „považujem za dôležité veľmi citlivo
reagovať na každú právnu úpravu, ktorá spochybňuje nezávislosť súdnej moci v Slovenskej
republike“. Pri výklade pojmu „nezávislosť súdnej moci“ poukazuje aj na už v tomto
rozhodnutí čiastočne parafrázované Odporúčanie Výboru ministrov členským štátom
k sudcom: nezávislosť, efektivita a zodpovednosť, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov
17. novembra 2010 na 1098. zasadnutí ministerských zástupcov. Napadnutá právna úprava
sa však podľa jeho názoru odporúčaniu prieči, pretože vytvára značný priestor
na spochybnenie vonkajšej i vnútornej nezávislosti sudcov.
E. Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške, písomné
vyhlásenie sudcu a kandidáta na sudcu a ochrana osobných údajov
Navrhovateľ považuje za nesúladné s ústavou a dohovorom aj ustanovenia § 28
ods. 5 a 6 zákona o sudcoch a prísediacich, § 37 ods. 10 zákona o súdoch a § 14a zákona
o Justičnej akadémii, ktoré upravujú možnosť prítomnosti verejnosti na výberových
konaniach na funkciu sudcu a funkciu predsedu súdu, zverejňovanie údajov o uchádzačoch
o tieto funkcie a prítomnosť verejnosti na odbornej justičnej skúške. Túto právnu úpravu
považuje za neprimeraný, nedôvodný a neprípustný zásah do ústavných práv garantovaných
čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje každému právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe. Tento podľa jeho názoru nerešpektuje ústavné limity prípustného obmedzenia
základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 3 ústavy a nedbá na podstatu a zmysel práv.
Taktiež obmedzenie neplatí rovnako pre všetky prípady a nepoužíva sa na ustanovený cieľ.
Podľa jeho názoru „[l]aická verejnosť nedokáže posúdiť, či uchádzači o funkciu sudcu majú
schopnosti a odborné znalosti potrebné na výkon funkcie sudcu, ani či majú zdravotné
fyzické a psychické predpoklady na výkon funkcie sudcu“. Napadnutá právna úprava tak
nemá zmysel a jej deklarovaný cieľ, ktorým je transparentnosť výberových konaní, ňou
dosiahnuť nemožno. Obdobné platí pre účasť verejnosti na výberovom konaní na predsedu
súdu a účasť verejnosti na odbornej justičnej skúške. Nasledovná argumentácia sa teda
mutatis mutandis vzťahuje aj na tieto výberové konania a na odbornú justičnú skúšku.
Overovanie zdravotného stavu a psychickej vyrovnanosti uchádzačov o funkciu sudcu pred
verejnosťou na verejnom výberovom konaní preto navrhovateľ považuje za neprípustný
zásah do práv chránených čl. 19 ústavy. Obdobne považuje zverejňovanie všetkých žiadostí
uchádzačov o zaradenie do výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu, ich
profesijných životopisov a motivačných listov na internete za zverejnenie osobných údajov
uchádzačov o funkciu sudcu, t. j. dátumu narodenia, trvalého pobytu, údajov o zdravotnom
stave a ďalších údajov.
Navrhovateľ ďalej dôvodí tým, že právna úprava možnosti vznesenia odôvodnených
výhrad voči uchádzačom zo strany verejnosti (aj anonymne) „hraničí s pranierovaním
uchádzačov o funkciu sudcu. Pritom nič nerieši. Názory laickej verejnosti na to, kto by mal
byť alebo nemal byť sudcom, nie sú a ani nemôžu byť objektívne. Laická verejnosť môže
vyjadriť iba svoju sympatiu alebo nesympatiu ku konkrétnym uchádzačov - splnenie
zákonných predpokladov musí overiť výberová komisia.“. Chýba jej tak zmysel a účel.
Keďže výberová komisia sa má výhradami zaoberať a výberová komisia môže, ale aj
nemusí požadovať vysvetlenie od dotknutých osôb, nemožno vylúčiť, že výberová komisia
bude pri svojom rozhodovaní ovplyvnená práve týmito výhradami. Výberová komisia tiež
podľa jeho názoru nemá prakticky možnosť overiť si pravdivosť týchto výhrad. V prípade,
že sa výberová komisia rozhodne zaoberať vznesenými výhradami a požiada dotknuté
osoby o ich vyjadrenie, tento postup bude podľa navrhovateľa zrejme súčasťou výberového
konania, ktoré už bude verejné. Uchádzač o funkciu sudcu tak bude musieť verejne
reagovať na výhrady, ktoré môžu byť nepravdivé, osočujúce či hanlivé. Navrhovateľ
zastáva názor, že také konanie môže predstavovať neprípustný a neodôvodnený zásah
do práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované tak čl. 19 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru. Keďže je na diskrécii výberovej komisie, ako sa
v jednotlivých prípadoch bude zaoberať výhradami, zákonodarca mal týmto podľa názoru
generálneho prokurátora ustanoviť nerovnané podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu.
Navrhovateľ tiež považuje za dôležité, že uchádzač o funkciu sudcu, nie je verejne činnou
osobou. Navrhovateľ sa taktiež domnieva, že napadnuté ustanovenia (možnosť vznesenia
výhrad voči kandidátom) nerešpektujú ani požiadavku legitimity, legality a proporcionality,
a to z dôvodov obdobných ako ustanovenia o verejnosti výberových konaní. Vzhľadom
na možnosť vzniesť dôvodné výhrady voči kandidátom na funkciu predsedu súdu
navrhovateľ ešte dodáva, že pokiaľ sa o takúto funkciu uchádza sudca, možno očakávať
cielené útoky tých účastníkov konania, ktorí v súdnom spore neboli úspešní. Takáto právna
úprava tak môže vystaviť uchádzačov o funkciu predsedu súdu hanobeniu, pranierovaniu
a perzekúcii.
K možnosti účasti verejnosti na odbornej justičnej skúške ešte navrhovateľ dodáva,
že nová právna úprava vytvorila nerovnosť medzi tými, ktorí od nadobudnutia účinnosti
tohto zákona budú skladať odbornú justičnú skúšku, a tými, ktorí budú skladať advokátsku
skúšku alebo notársku skúšku, ktoré sa na účely vymenovania do funkcie sudcu považujú
za odbornú justičnú skúšku. Tieto však nie sú verejné. Prítomnosť verejnosti ďalej podľa
generálneho prokurátora môže pôsobiť rušivo a „nemožno vylúčiť ani cielenú kampaň proti
skúšanému s rušivými momentmi. A nielen to, následne môžu byť menovite znevažovaní
niektorí vyšší súdni úradníci a právni čakatelia prokuratúry. Anonymnej verejnosti nič
nebráni verejne a s neznalosťou veci posudzovať priebeh konania skúšky, posudzovať
úroveň jednotlivých skúšaných, aj urážlivým spôsobom, a tým narušiť ich vážnosť v rodine,
v súkromí, v zamestnaní.“.
K zverejňovaniu zoznamu blízkych osôb podľa § 28 ods. 7 zákona o sudcoch
a prísediacich a § 37 ods. 11 zákona o súdoch (teda povinnosti spolu so žiadosťou
o zaradenie do výberového konania predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uchádzač
uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú sudcami, zamestnancami súdov, ministerstva
vrátane rozpočtových alebo príspevkových organizácií v pôsobnosti ministerstva alebo
členmi výberovej komisie) navrhovateľ uvádza, že takáto právna úprava reálne umožňuje,
hoci priamo neustanovuje, obmedzenie prístupu k verejným funkciám za rovnakých
podmienok či poškodenie, alebo znevýhodnenie uchádzačov o funkciu sudcu alebo funkciu
predsedu súdu, ak majú v justícii alebo na ministerstve príbuzných alebo iné blízke osoby,
a to bez ohľadu na to, či udržiavajú vzájomné vzťahy a či ich vzťahy sú alebo nie sú
priateľské. Následne tak právna úprava umožňuje porušenie základného práva podľa čl. 30
ods. 4 ústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy. Táto právna úprava podľa navrhovateľa tiež
nezabezpečí deklarovaný cieľ – transparentnosť výberového konania. Navrhovateľ zároveň
zverejňovanie osobných údajov blízkych osôb uchádzačov o funkciu sudcu a funkciu
predsedu súdu na internete, a to aj bez ich súhlasu, bez ich vedomia, a dokonca aj proti ich
vôli považuje za nezlučiteľné so základnými ľudskými právami a slobodami garantovanými
ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
F. Odmeňovanie sudcov a prokurátorov
Nesúlad § 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, čl. I bodu 29 zákona č. 33/2011
Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenie § 79 zo zákona o sudcoch a prísediacich, a čl. IV
zákona č. 33/2011 Z. z. s ústavou navrhovateľ odôvodnil (i) zmätočnosťou napadnutej
právnej úpravy, (ii) jej vecnou nesprávnosťou, (iii) neakceptovateľnosťou v súčasných
podmienkach a tým, že (iv) vykazuje znaky porušenia ústavného zákazu nútenej práce. Prvé
dva dôvody sa týkajú § 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý ustanovil, že
„[f]unkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý
podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom
stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci
mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd.
Zastupujúci sudca sudcu podľa predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak
nastane okolnosť, pre ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú
vec náhodným výberom.“. Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením dôvodovej správy, v ktorej sa
uvádza, že touto právnou úpravou sa precizuje doterajšia úprava priznávania príplatku pri
rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného
súdu tak, že sa nárok na príplatok odvíja od reálneho výkonu rozhodovania o spomenutých
opravných prostriedkoch. Navrhovateľ naopak tvrdí, že úprava je zmätočná a nesprávna,
keďže v zmysle zákona v predmetnej veci (opravné prostriedky) súdy rozhodujú zásadne
v senátoch, nikdy nerozhoduje samosudca. Preto ani príplatok nemôže patriť sudcovi.
Sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v napadnutom ustanovení teda
podľa navrhovateľa nie je len sudca spravodajca, resp. poverený sudca podľa čl. 39 ods. 1
rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale každý zákonný sudca
v tejto veci určený ako člen konkrétneho senátu rozvrhom práce na príslušný rok.
Navrhovateľ tiež uvádza, že ustanovenie § 51 zákona o súdoch vo vzťahu k Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky ustanovuje spôsob prideľovania vecí podľa rozvrhu práce
jednotlivým senátom, nie jednotlivým sudcom. Z daného podľa navrhovateľa „jednoznačne
vyplýva, že dikcia predmetného ustanovenia sa mala zásadne týkať senátu“.
Za nezrozumiteľné považuje navrhovateľ aj určenie obdobia „pridelenia“ takej veci, čo má
zakladať nárok na príplatok. Generálny prokurátor tvrdí, že obdobie na pridelenie príplatku
bolo potrebné ohraničiť na celé konanie vo veci. Podľa neho „[m]esiacom, v ktorom má
senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pridelenú vec, v ktorej konal v prvom stupni
Špecializovaný trestný súd, je teda mesiac, resp. mesiace, v ktorých skutočne prebieha
v takej veci konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky“. Navrhovateľ preto
uvádza, že obmedzenie nároku na príplatok len na jeden (prvý) mesiac konania pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemá z hľadiska vecnej podstaty tohto nároku
legálne opodstatnenie. Namietaná právna úprava tak podľa jeho názoru nerešpektuje čl. 1
ods. 1 ústavy, je mätúca, nepredvídateľná a znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov.
Zrušenie právnej úpravy prideľovania odmeny sudcom a prokurátorom za inú ako
rozhodovaciu činnosť (čl. I bod 29 zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z.)
je podľa navrhovateľa pri súčasných platových pomeroch sudcov neakceptovateľné, keďže
vytvára priestor, aby sudcovia vykonávali činnosti v prospech súdnictva bezodplatne, čo
obsahovo podľa neho naznačuje nútenú prácu, ktorá nie je ústavou povolená (napríklad člen
komisie na prieskum rozhodovacej činnosti, plynulosti a dôstojnosti vedenia súdneho
konania pre účely hodnotenia sudcu, povinnosť sudcu prispievať svojich skúsenosťami
a schopnosťami pri odbornej príprave funkčne mladších sudcov a ďalších zamestnancov
súdov, vypracovanie stanovísk v rámci legislatívneho procesu atď.). Uvedené sa podľa
navrhovateľa týka aj prokurátorov.
G. Skončenie dočasného pridelenia sudcu
Inštitút dočasného pridelenia sudcu aj na súd vyššieho stupňa bol podľa navrhovateľa
vhodný v rámci prípravy na výkon povolania na súde vyššieho stupňa. Zákonodarca však
v novelizovanom znení § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich zrušil možnosť
dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa a ponechal len možnosť pridelenia
sudcu na súd toho istého stupňa, na akom funkciu sudcu vykonáva. Napadnutým
prechodným ustanovením (§ 151p zákona o sudcoch a prísediacich) navyše ustanovil
skončenie dočasného pridelenia sudcov, ktorí boli dočasne pridelení na súd vyššieho stupňa,
a to k 1. máju 2011. O dočasnom pridelení sudcu rozhodovala a rozhoduje Súdna rada.
Generálny prokurátor identifikuje nesúlad prechodného ustanovenia, konkrétne § 151p
zákona o sudcoch a prísediacich v spojení s § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich
s ústavou v tom, že zákonodarca (i) priamo zákonom zasiahol do existujúcich právnych
vzťahov, ktoré majú zmluvný charakter, (ii) zasiahol aj do už vydaných rozhodnutí Súdnej
rady Slovenskej republiky, konkrétne do rozhodnutí o dočasnom pridelení sudcu na súd
vyššieho stupňa vydaných pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy, a (iii) bez
akýchkoľvek relevantných dôvodov sa rozhodol pre iný model prípravy na povolanie sudcu,
a to aj mimo kariérneho postupu. Preto podľa názoru navrhovateľa zákonodarca porušil
základné princípy demokratického a právneho štátu, princíp deľby moci, princíp
nezávislosti súdnej moci, princíp ústavnosti, právo na súdnu a inú právnu ochranu a zákaz
retroaktivity a prekročil svoje ústavné oprávnenie ustanoviť podmienky dočasného
pridelenia sudcu (čl. 148 ods. 2 ústavy).
H. Zánik funkcie predsedov grémií a kolégií
Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava, ktorá predpokladá ukončenie výkonu funkcie
predsedu grémia a predsedu kolégia zo zákona (§ 151q zákona sudcoch a prísediacich), a to
dňom 1. novembra 2011, porušuje zákaz retroaktivity, princíp deľby moci, princíp
nezávislosti súdnej moci i princíp ústavnosti a práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Konštatuje, že fakt dočasnosti funkcie predsedu grémia alebo predsedu kolégia, ktorí
sú volení sudcami, neoprávňuje národnú radu zákonom do tejto funkcie zasiahnuť, a tak
zasiahnuť do právnych vzťahov, ktoré vznikli pred prijatím napadnutej právnej úpravy.
Podľa názoru navrhovateľa to odporuje aj zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia
funkcie predsedu grémia a predsedu kolégia.
I. Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho
konania namiesto Súdnej rady
Podľa § 151s zákona o sudcoch a prísediacich v disciplinárnom konaní začatom
na návrh Súdnej rady, ktoré nie je právoplatne skončené k 30. aprílu 2011, sa stáva
účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister. Paragraf 151t
zákona o sudcoch a prísediacich následne uvádza, že ak o návrhu na zrušenie rozhodnutia
ministra alebo Súdnej rady o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu vydaného pred
1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov účinných do 30. apríla 2011, rozhodne
o ňom v prebiehajúcom disciplinárnom konaní disciplinárny súd, ktorý rozhodne aj
o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia podanom po 30. apríli 2011. Disciplinárny súd
rozhodne o návrhu do 31. mája 2011 a svoje rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1
zákona o sudcoch a prísediacich. Navrhovateľ napáda súlad uvedenej právnej úpravy
a konštatuje, že táto úprava nadväzuje na to, že Súdnej rade bola odňatá právomoc iniciovať
disciplinárne konanie proti sudcovi. Navrhovateľ tvrdí, že napadnutá právna úprava je (i)
v právnom štáte neprípustná a (ii) porušujúca zákaz retroaktivity, princíp deľby moci
a princíp nezávislosti súdnej moci. Návrh odôvodňuje tým, že takáto právna úprava „zvádza
k výkladu, že jej jediným cieľom je, aby minister spravodlivosti uplatnením získaných
dispozičných oprávnení mohol zasiahnuť do činnosti disciplinárneho súdu v konaniach,
ktoré začali pred nadobudnutím účinnosti namietanej právnej úpravy“.
J. Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať
zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia
Navrhovateľ namietol aj neústavnosť § 72 ods. 2 zákona o súdoch a taktiež jeho
nesúlad s dohovorom. Podľa tohto ustanovenia je ministerstvo spravodlivosti na účely
plnenia svojich určených zákonných úloh oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať
si súdny spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady,
informácie alebo vyjadrenia. Navrhovateľ tvrdí nesúlad tohto ustanovenia s princípom
deľby moci a nezávislosti súdnej moci. Uvádza, že ministerstvo spravodlivosti i samotný
minister získavajú prístup k neukončeným veciam, hodnotia konanie a rozhodovanie súdov
a verejne vyslovujú svoje právne názory, čím ovplyvňujú verejnú mienku a vytvárajú tlak na
sudcov. Zákonodarca musí podľa generálneho prokurátora starostlivo vážiť každú právnu
úpravu, ktorá ohrozuje alebo môže ohroziť alebo spochybniť vonkajšiu alebo vnútornú
nezávislosť súdnej moci. Navrhovateľ poukazuje aj jedno zo stanovísk Benátskej komisie,
ktoré cituje Odporúčanie R (94) 12 Výboru ministrov Rady Európy – princíp I bod 2
písm. c) (navrhovateľ mal zrejme na mysli samotné odporúčanie, pozn.): „V rozhodovacom
procese by sudcovia mali byť nezávislí a mali by konať bez akýchkoľvek obmedzení,
nevhodného vplyvu, úplatkov, nátlaku, hrozieb alebo zasahovania, priameho alebo
nepriameho, z akéhokoľvek dôvodu alebo zo strany akejkoľvek osoby. Zákon by mal
ustanoviť postihy voči osobám, ktoré sa snažia ovplyvniť sudcov ktorýmkoľvek z uvedených
spôsobov. Sudcovia by mali mať úplnú slobodu, aby mohli rozhodovať nestranne,
na základe svojho vedomia a svedomia a vlastného posúdenia skutočnosti a na základe
platných zákonných noriem. Sudcovia by nemali byť povinní podávať správy o svojich
konaniach nikomu mimo rámca súdnictva.“ Generálny prokurátor si predmetnú časť
odporúčania vykladá tak, že spisy sudcu by nemal posudzovať nikto mimo súdnej moci.
IV.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh
navrhovateľov na neverejnom zasadnutí pléna a dospel k záveru, že návrh spĺňa náležitosti
ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky,
za ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o návrhu. Na základe týchto
skutočností ústavný súd rozhodol uznesením č. k. PL. ÚS 102/2011-65 z 5. októbra 2011
o prijatí návrhu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde).
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd navrhovateľov, národnú radu
a vedľajšieho účastníka v konaní o súlade právnych predpisov – vládu Slovenskej republiky,
aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Účastníci
konania na verejnom prerokovaní veci netrvali.
A. Vyjadrenie národnej rady
Na výzvu ústavného súdu sa k návrhom vyjadril predseda národnej rady. Stanovisko
bolo ústavnému súdu doručené 17. februára 2012.
V stanovisku národná rada, reagujúc na postavenie justičných čakateľov, poukázala
na to, že zákonodarca schválil novú koncepciu výberu kandidátov na funkciu sudcu
na základe argumentov predkladateľa zákona, že doterajší spôsob výberu justičných
čakateľov bol jedným z príčin vzniku vysokej nedôvery verejnosti v súdny systém.
Nezávislé súdnictvo je podľa národnej rady jedným z pilierov právneho štátu a jedným
z nástrojov vytvárania nezávislého súdnictva je požiadavka transparentnosti výberu
uchádzačov. Národná rada uznáva, že právne postavenie justičného čakateľa bolo iné ako
právne postavenie vyššieho súdneho úradníka, i tak však podľa nej platná právna úprava
poskytuje dostatočný priestor na to, aby sa aj vyšší súdni úradníci mohli riadne pripraviť
na výkon funkcie. Vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu
a vykonáva úkony v občianskom súdnom konaní aj v trestnom konaní, ktoré možno
považovať za prípravu na výkon funkcie sudcu. Národná rada ďalej konštatuje, že
zákonodarca má právo rozhodnúť, akú koncepciu zákonnej úpravy výberu kandidátov
na funkciu sudcu prijme. Uvádza, že vzhľadom na súčasnú situáciu v justícii akceptovala
požiadavku predkladateľa zákona o nevyhnutnosti transparentného výberu uchádzačov
s možnosťou verejnej kontroly, a tvrdí, že rešpektovala pritom limity ústavnosti a podporila
nezávislé fungovanie súdnictva. Nestotožňuje sa s názorom, že prechodné ustanovenie
o transformácii funkcie justičného čakateľa alebo o zániku tejto funkcie (§ 151u zákona
o sudcoch a prísediacich) je retroaktivitou pravou. Poukazuje na rozhodnutie ústavného súd
č. k. PL. ÚS 25/05-51 a vychádza z toho, že prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou
súčasťou takmer každej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod
z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového právneho režimu s tým,
že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť
pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne
vzťahy. Spätné pôsobenie intertemporálnych ustanovení do minulosti nemožno celkom
vylúčiť. Národná rada tiež pripomína, že ústavný súd vyslovil, že zákonodarca môže
výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych
stavov, pričom musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže
vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech
slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). Ďalej tvrdí, že
parlament musí mať možnosť prijímať zmeny v právnej úprave, ktoré reagujú na zmenu
situácie, pričom legitímnym cieľom novej právnej úpravy je predovšetkým zabezpečenie
transparentnosti výberových konaní. Je totiž vo verejnom záujme, aby do funkcie sudcov
boli vybraní takí uchádzači, ktorí v otvorených výberových konaniach pod kontrolou
verejnosti preukážu, že spĺňajú všetky zákonom ustanovené predpoklady na výkon funkcie
sudcu. Národná rada tak § 151u zákona o sudcoch a prísediacich považuje za nepravo
retroaktívny a dodržujúci ústavné limity.
Predseda národnej rady ďalej k argumentom navrhovateľov uvedeným vo vzťahu
k právnej úprave pridelenia sudcu a preloženia sudcu uvádza, že zákonodarca prijal
koncepciu zákonnej úpravy v tom zmysle, že voľné miesta sudcov na všetkých stupňoch sa
budú obsadzovať výlučne výberovým konaním. Zároveň sa upustilo aj od podmienky
vekového cenzu, pretože za rozhodujúce kritérium sa bude považovať odborná a morálna
spôsobilosť uchádzača o funkciu sudcu. Podľa názoru národnej rady navrhovatelia
nepreukázali, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s nimi citovanými článkami ústavy,
a rovnako nepreukázali rozpor právnej úpravy, ktorou sa obmedzujú podmienky dočasného
pridelenia sudcu. V súvislosti so zrušením možnosti dočasne prideliť sudcu na súd vyššieho
stupňa národná rada ďalej konštatuje, že sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov.
Pripustenie možnosti, aby sa na výberovom konaní na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca,
ktorý bol predtým dočasne pridelený na tento súd, môže predstavovať podľa národnej rady
prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov na funkciu na súde vyššieho stupňa.
Národná rada uvádza, že sa ako zákonodarca stotožnila s argumentom predkladateľa
zákona, že nedostatkom doterajšej úpravy bola skutočnosť, že sudca, ktorý bol dočasne
pridelený napríklad z okresného súdu na krajský súd, bol zákonným sudcom bez toho, aby
bola overená jeho odborná spôsobilosť na vykonávanie funkcie na súde vyššieho stupňa.
K prechodnému ustanoveniu, ktoré normuje ukončenie dočasného pridelenia sudcu na súd
vyššieho stupňa, ktoré bolo založené pred účinnosťou napadnutej právnej úpravy, národná
rada uvádza, že s argumentmi navrhovateľov o jeho rozpore s ústavou nesúhlasí. Na jednej
strane národná rada tvrdí, že inštitút dočasného pridelenia nemal zmluvný charakter, ako
to uvádza navrhovateľ, a na strane druhej odmieta aj tvrdenie navrhovateľov o neprípustnej
retroaktivite prechodného ustanovenia. Národná rada uvádza argumenty obdobné jej už
uvedeným argumentom k namietanému nesúladu prechodného ustanovenia § 151u zákona
o sudcoch a prísediacich a dospieva k rovnakému záveru o tom, že ustanovenie je len
nepravo retroaktívne a neporušuje žiadne ustanovenie ústavy. Ďalej národná rada uvádza,
že sa sama ako zákonodarca pri schvaľovaní zákona stotožnila s argumentmi predkladateľa
zákona v tom, že účelom dočasného pridelenia sudcu je „zabezpečenie riadneho chodu
súdnictva“, a nie obchádzanie kariérneho postupu sudcu na súd vyššieho stupňa.
Pripustenie možnosti, aby sa výberového konania na súd vyššieho stupňa zúčastnil sudca,
ktorý bol predtým (aj niekoľko rokov) dočasne pridelený na tento súd, môže znamenať
prekážku pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa.
Národná rada uviedla, že sudcovia mohli na súde vyššieho stupňa pôsobiť pri dočasnom
pridelení bez toho, aby ich odborná spôsobilosť vykonávať funkciu na súde vyššieho stupňa
bola overená vo výberovom konaní. Preto národná rada považovala za potrebné, aby
kandidát absolvoval transparentné výberové konanie, kde sa preukáže, či spĺňa podmienky
na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.
K problematike stáže sudcov národná rada uvádza, že napadnutú právnu úpravu
nepovažuje za rozpornú s ústavou. Cieľom vykonávania stáže vo všetkých subjektoch
obsiahnutých v § 13 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich je podľa stanoviska národnej
rady zvýšiť odborný rast sudcu a získanie nových skúseností, nie bezprostredný výkon
štátnej moci. Inštitút stáže na tuzemskej alebo zahraničnej vzdelávacej inštitúcii zas podľa
názoru národnej rady nemožno porovnávať s inštitútom dočasného pridelenia alebo
preloženia sudcov, pretože zákon výslovne ustanovuje, že počas trvania študijného pobytu
v tuzemských a zahraničných inštitúciách sudca nesmie rozhodovať o veciach patriacich
do vecnej pôsobnosti súdov. Z tohto dôvodu neakceptuje národná rada názor navrhovateľa,
že ide o obchádzanie právomoci Súdnej rady. Z uvedených dôvodov odmieta nesúlad
predmetných ustanovení s citovanými ustanoveniami ústavy.
K napadnutiu právnej úpravy verejnosti výberových konaní a verejnosti justičnej
skúšky a k písomnému vyhláseniu sudcu a kandidáta na sudcu, ktorá obsahuje podmienky
výberového konania na funkciu sudcu a povinnosti predsedu súdu vyplývajúce z verejného
výberového konania, národná rada uvádza, že čl. 8 dohovoru sa vzťahuje na ochranu
súkromného a rodinného života, najmä právo žiť podľa vlastnej predstavy, teda nezávisle
od názoru verejnosti. Podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Brugemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko z 12. 7. 1977 sa nárok
na rešpektovanie súkromného života automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej
miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom. S ohľadom
na význam a charakter sudcovskej funkcie, ktorá je celoživotným povolaním, je podľa
národnej rady opodstatnené, aby výber na túto funkciu v čo najväčšej možnej miere
zabezpečil výber takých kandidátov, ktorí najlepšie zodpovedajú zákonom určeným
kritériám. Pripomína, že aj ústava v čl. 35 ods. 2 umožňuje zákonom ustanoviť podmienky
a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností. Transparentnosť výberových konaní
na funkciu sudcu je jednou z nevyhnutných podmienok pre riadne fungovanie súdnictva
a garanciu nezávislosti súdnej moci, preto z toho aspektu považuje národná rada za únosné,
že uchádzači musia „strpieť“ aj určitý zásah do svojich práv. Zverejňovanie životopisov
a motivačných listov nepovažuje za porušovanie základných práv zakotvených v čl. 19
ústavy. Transparentnosť výberových konaní je podľa národnej rady nástrojom, ktorým by sa
mali eliminovať negatívne javy, ktoré vznikali pri výbere kandidátov. Zákonodarca sa tak
stotožnil s takou koncepciou výberového konania, ktorá predpokladá účasť verejnosti
vo všetkých fázach výberového konania, od jeho vyhlásenia až po konečné rozhodnutie.
Úlohou „laickej verejnosti“ nie je podľa stanoviska národnej rady v zmysle zákona
posudzovať, či uchádzači spĺňajú odborné predpoklady na výkon funkcie, ale má plniť
kontrolnú funkciu. Práve v tom je podľa národnej rady garancia toho, že prípadné
neodôvodnené zásahy do výberového konania budú eliminované. Takýto postup pokladá
za legitímny. Národná rada ďalej pripomína, že overovanie zdravotného stavu a psychickej
vyrovnanosti boli kritériá, ktoré sa uplatňovali aj pred účinnosťou novely. Aj keď právna
úprava neobsahuje konkrétny postup na aplikáciu, je národná rada toho názoru, že komisia
zvolí vhodný postup, aby uchádzači s ohľadom na verejné výberové konanie neutrpeli
žiadnu „ujmu“ na svojich právach. K návrhu navrhovateľov týkajúcemu sa vznášania
námietok vo výberových konaniach voči uchádzačom národná rada konštatuje, že v
prípade, ak by v priebehu tohto procesu boli porušené práva uchádzača, má možnosť tak
ako každý iný občan domáhať sa nápravy na súde. Navrhovateľom identifikovanú nerovnosť
medzi tými uchádzačmi, ktorí od nadobudnutia účinnosti tohto zákona budú skladať
odbornú justičnú skúšku „verejne“, a tými, ktorí sa budú uchádzať o funkciu sudcu z radov
advokátov alebo notárov, pretože advokátska a notárska skúška sa i naďalej považujú
za odbornú justičnú skúšku, národná rada nevidí, pretože výberové konanie na funkciu
sudcu je pre všetkých uchádzačov rovnaké. Národná rada teda nepovažuje predmetné
napadnuté ustanovenia právnych predpisov za rozporné s ústavou. K predkladaniu zoznamu
blízkych osôb kandidátmi na funkciu sudcu a predsedu súdu národná rada uvádza, že túto
povinnosť nepovažuje za nezlučiteľnú so základnými ľudskými právami. Odkazuje na svoju
už uvedenú argumentáciu a poukazuje na to, že povinnosť uvádzať niektoré údaje o blízkych
osobách mali sudcovia aj dosiaľ (napr. deklarácia majetkových pomerov blízkych osôb
v majetkovom priznaní). Okrem toho podľa národnej rady povinnosť zverejniť zoznam
blízkych osôb ešte neznamená, že takýto uchádzač bude diskriminovaný vo výberovom
konaní. Z tohto aspektu nepovažuje túto úpravu za rozpornú so základnými ľudskými
právami a slobodami. Národná rada tiež argumentuje tým, že «podľa kapitoly II b. 19
odporúčania Rady Európy 2010 sú súdne konania vedené vo verejnom záujme, preto zásah
do „súkromného a rodinného života“ akým je zverejnenie zoznamu sudcovi blízkych osôb
vzhľadom na verejný záujem vedenia súdnych konaní, by mal sudca strpieť».
K námietkam navrhovateľov týkajúcim sa výberového konania na funkciu sudcu
s ohľadom na kreovanie výberových komisií národná rada považuje za zrejmé, že napadnutá
právna úprava nie je v rozpore s ústavou jednak z dôvodu, že ústava neurčuje, aký podiel
na riadení a správe súdov majú mať orgány sudcovskej samosprávy. Rovnako nesúhlasí
s názorom navrhovateľov o porušení princípu nezávislosti súdnictva. Z platnej právnej
úpravy § 29 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich totiž podľa názoru národnej rady
vyplýva, že za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len
osobu, ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena
výberovej komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28 ods. 4 zákona
o sudcoch a prísediacich a ktorá pôsobí najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore
alebo vykonáva právnické povolanie. To národná rada považuje za kľúčové. Rovnako to
platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou. Na argument
navrhovateľov o tom, že právna úprava umožňuje, aby štyria z piatich členov výberovej
komisie neboli sudcami a nemali ani vysokoškolské vzdelanie, národná rada uvádza repliku
tým, že rovnako možno konštatovať, že právna úprava umožňuje, aby aj všetci piati
členovia boli z radov sudcov. Konštatuje tak, že z tohto pohľadu odmieta argumenty
navrhovateľov, že v konečnom dôsledku o tom, kto bude sudcom, rozhodne politická moc.
Na argument navrhovateľov, podľa ktorých Súdna rada už nie je oprávnená
rozhodovať ani o pridelení sudcov na jednotlivé súdy, čo jej priznáva čl. 141a ods. 4
písm. b) ústavy, pretože je viazaná výsledkami výberového konania, národná rada
odpovedá, že podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich sa každé voľné miesto
sudcu určené ministrom obsadzuje na základe výberového konania, ak sa neobsadzuje
preložením sudcu na súd toho istého stupňa. Takýto postup je podľa nej legitímny, pretože
aj počet sudcov je determinovaný prostriedkami štátneho rozpočtu, ktorým je viazaný aj
minister. Z tohto hľadiska nie je reálne možné, aby o počte sudcov na jednotlivých súdoch
rozhodovala Súdna rada. Okrem toho úlohou Súdnej rady je zabezpečiť legitimitu
sudcovskej moci. Súčasťou legitimity sudcov však podľa stanoviska národnej rady nie je
určovanie počtu sudcov, to patrí do výkonu správy súdnictva. Národná rada ešte uvádza, že
výberové konanie sa vyhlasuje na konkrétny súd, a tým je vlastne „vyriešený“ aj súhlas
kandidáta s pridelením na konkrétny súd.
K argumentom navrhovateľov založeným na námietkach k § 151r zákona o sudcoch
a prísediacich, podľa ktorého prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa
zvolia alebo vymenujú najneskôr do 31. júla 2011, ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011
zvolení, vymenuje ich minister, národná rada uvádza, že napadnuté ustanovenie
jednoznačne ustanovuje, že právomoc ministra vymenovať členov výberovej komisie
existuje len vtedy, ak si príslušné subjekty – národná rada a Súdna rada – nesplnia zákonnú
povinnosť a do termínu určeného zákonom nezvolia svojich kandidátov. Účelom tejto
právnej konštrukcie je podľa stanoviska národnej rady zabezpečiť databázu kandidátov.
Národná rada tak nenachádza žiadnu súvislosť s navrhovateľmi uvedenými článkami
ústavy, s ktorými majú byť predmetné ustanovenia v nesúlade, a preto nesúhlasí
s argumentom navrhovateľov, že takýto postup smeruje k ovládnutiu súdnej moci výkonnou
mocou.
Národná rada v stanovisku k námietkam navrhovateľov proti právnej úprave
výberového konania na funkciu predsedu súdu konštatuje, že s nimi nesúhlasí. To, že
výkonná moc deleguje do výberovej komisie členov, ešte podľa nej neznamená, že výkonná
moc aj rozhoduje. Národná rada položila otázku, či navrhovatelia tvrdia, že ak minister
vymenuje do komisie len sudcov, aj v tomto prípade bude rozhodovať výkonná moc.
Verejnosť výberového konania podľa názoru národnej rady zabezpečuje, že každý sa môže
presvedčiť o objektívnosti postupu. Z tohto aspektu nepovažuje národná rada predmetné
ustanovenia za rozporné s princípom deľby moci ani s princípom nezávislosti súdnej moci.
Na argumenty navrhovateľov založené na námietkach k § 101c zákona o súdoch, podľa
ktorého minister spravodlivosti menuje kandidátov na členov výberových komisií na funkciu
predsedu súdu, ak ich nemenujú oprávnené subjekty, odpovedá národná rada rovnako ako
na namietaný nesúlad § 151r zákona o sudcoch a prísediacich z predošlého odseku tohto
rozhodnutia. Dospieva tak k rovnakým záverom.
K právnej úprave zániku funkcií predsedov grémií a predsedov kolégií na základe
prechodného ustanovenia (§ 151q zákona o sudcoch a prísediacich) sa národná rada
prostredníctvom predsedu vyjadrila tak, že napadnutá právna úprava vyplývala z toho, že
zákon ustanovil nový systém kreovania funkcií predsedu grémia a predsedu kolégia. Preto
bolo potrebné v prechodnom ustanovení upraviť spôsob zániku doteraz vymenovaných
predsedov grémií a predsedov kolégií. Podľa národnej rady ide o rovnaký mechanizmus
ukončenia funkčného obdobia z dôvodov zmeny spôsobu kreovania funkcie a súčasného
zavedenia dĺžky funkčného obdobia, aký bol už právnou úpravou osvedčený v súvislosti
s prijatím zákona o súdoch (§ 93 a § 94 zákona o súdoch). Opätovne národná rada uviedla,
že zákonodarný orgán musí mať možnosť realizovať zmeny právnej úpravy, ktoré vyplývajú
z reálnych požiadaviek na fungovanie justičných orgánov, a mutatis mutandis
argumentovala rovnako ako v iných častiach stanoviska týkajúcich sa prechodných
ustanovení. Dospela tak k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s ústavou.
K námietkam generálneho prokurátora týkajúcim sa oprávnenia ministra
spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania namiesto Súdnej rady
(§ 151s zákona o sudcoch a prísediacich) národná rada konštatuje, že podľa novej právnej
úpravy Súdna rada ako účastník konania stráca svoju aktívnu legitimáciu na podanie
návrhu, ako i na vedenie disciplinárneho konania. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné
vyriešiť kolíziu novej právnej úpravy s doteraz neskončenými disciplinárnymi konaniami.
Skutočnosť, že sa účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister, neznamená podľa
národnej rady porušenie princípov, ktoré generálny prokurátor uvádza v podaní. Okrem
toho národná rada poukazuje na to, že v disciplinárnom konaní rozhoduje disciplinárny
senát, nie minister spravodlivosti. Medzi ministrom a disciplinárnym senátom nie je žiadne
„bezprostredné puto“, ktoré by mohlo ohroziť nezávislosť disciplinárneho konania.
Minister spravodlivosti tak podľa názoru národnej rady nemá žiadne oprávnenie zasahovať
do činnosti disciplinárnych senátov. K zákazu retroaktivity platí podľa stanoviska to isté, čo
národná rada uvidela pri zdôvodňovaní iných inštitútov v stanovisku.
K právnej úprave zverejňovania súdnych rozhodnutí všeobecných súdov
a ústavného súdu argumentuje národná rada tak, že účelom zverejňovania súdnych
rozhodnutí je transparentnosť a umožnenie kontroly zo strany verejnosti. Vzhľadom na to,
že rozhodnutia obsahujú aj údaje, ktoré nie je vhodné zverejňovať, zákon výslovne
ustanovuje, že je potrebné robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.
S ohľadom na platnú právnu úpravu je podľa národnej rady zrejmé, že pri aplikácii
napadnutých ustanovení sa postupuje v súlade s § 8 až § 12 zákona o slobode informácií
a z rozhodnutí sa vylúčia informácie chránené zákonom, napr. osobné údaje, obchodné
tajomstvo a pod. Z tohto pohľadu podľa jej názoru právna úprava obsahuje dostatočné
garancie na to, aby nedošlo k porušeniu práv účastníkov konania a iných osôb. Národná
rada sa nestotožňuje ani s názorom, že ide o nepriamu novelu zákona o slobode informácií.
Vzhľadom na špecifickú úpravu je podľa názoru národnej rady vhodné, aby konkrétny
inštitút zverejňovania a sprístupňovania súdnych rozhodnutí bol upravený priamo v zákone
o súdoch, resp. v zákone o ústavnom súde. Národná rada poukazuje aj na bod 19
Odporúčania Rady Európy 2010, podľa ktorého sú súdne konania vedené vo verejnom
záujme, pričom rozsudky musia byť odôvodnené a vyhlásené verejne (bod 15 Odporúčania
Rady Európy 2010). Povinnosť zverejňovať súdne rozhodnutia súvisí podľa národnej rady
tiež s efektívnosťou, t. j. vydávanie kvalitných rozhodnutí v primeranej lehote pri zachovaní
spravodlivého posúdenia jednotlivých prípadov (bod 30 Odporúčania Rady Európy 2010).
Národná rada odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
musí byť spravodlivosť nielen vykonaná, ale musí byť takisto vidieť, že je vykonávaná
(Campbell a Fell v. Spojené kráľovstvo z 28. 6. 1984). Zverejňovanie súdneho rozhodnutia
možno považovať za súčasť vykonávania spravodlivosti.
Na namietaný nesúlad právnej úpravy zániku funkcie predsedu súdu odvolaním
(§ 38 ods. 5 zákona o súdoch) národná rada replikuje tým, že rozhodnutie zákonodarcu
zveriť ministrovi spravodlivosti právomoc odvolať predsedu súdu je determinované tým, že
minister má ústavnú zodpovednosť za riadny chod súdnictva. To znamená, že každý
nesprávny postup ministra spravodlivosti môže viesť aj k odvolaniu z funkcie. Úlohou
Súdnej rady je podľa názoru národnej rady zabezpečenie legitimity sudcovskej moci, ale nie
zabezpečenie riadneho chodu súdnictva. V prípade výkonu funkcie predsedu súdu tak ide
o výkon správy súdnictva, preto aj táto funkcia nepožíva takú zákonnú ochranu ako výkon
funkcie sudcu. Národná rada preto nepovažuje napadnuté ustanovenie za nesúladné
s ústavou.
K argumentom navrhovateľa založeným na námietkach k § 71 ods. 1 písm. a)
prvému bodu zákona o súdoch, kde sa ustanovuje, že ministerstvo v rámci vládou
schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole ministerstva určuje
po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta
sudcov (ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky), predseda národnej rady
uvádza, že citovaná právna úprava sa nedotkla kompetencie Súdnej rady vyjadrovať sa
o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Deľba
výkonu verejnej moci podľa národnej rady nie je samoúčelná a nemá slúžiť len na oddelenie
výkonu verejných mocí, ale aj na to, aby sa tieto verejné moci riadne a efektívne
vykonávali. Na to slúžia aj zákonné inštitúty, ktorými sa zabezpečuje správa súdov. Ústava
však ponecháva na zákonodarcu, aby schválil optimálny model správy súdov, ktorý by
zabezpečoval ich riadny chod a zároveň nestranné, včasné, zákonné a spravodlivé
rozhodovanie súdov. Národná rada tak konštatuje, že ústava predpokladá, že správa súdov
je súčasťou verejnej správy, ktorú vykonávajú predovšetkým orgány štátnej správy.
Napadnutá kompetencia ministerstva spravodlivosti vyplýva z toho, že je ústredným
orgánom štátnej správy pre súdy a minister spravodlivosti má ústavnú zodpovednosť voči
národnej rade aj za to, ako je zabezpečené fungovanie výkonu súdnej moci v Slovenskej
republike. Je tak podľa stanoviska národnej rady len prirodzené, že v zmysle zákona
po prerokovaní s predsedami súdov určuje aj počty sudcov. Nie je zrejmé, prečo by toto
oprávnenie ministerstva malo byť v rozpore s ústavou. V stanovisku národná rada
pripomína, že podľa bodu 44 Odporúčania Rady Európy 2010 rozhodnutia týkajúce výberu
a kariérneho postupu sudcov musia byť založené na objektívnych kritériách vopred
stanovených zákonom alebo príslušnými orgánmi. Napadnutú právnu úpravu stanovisko
národnej rady hodnotí za objektívne kritérium vopred stanovené zákonom.
Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať
zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia v zmysle § 72 ods. 2 zákona
o súdoch považuje národná rada za súladné s ústavou. Podľa jej názoru má sudca zákonnú
povinnosť rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe
skutočností zistených v súlade so zákonom. Z tohto aspektu považuje argumenty
navrhovateľa za neakceptovateľné, keďže sudca nemôže podliehať žiadnym tlakom a pokiaľ
rozhoduje v týchto intenciách, nehrozí mu žiadny disciplinárny postih. Národná rada
konštatuje, že v prípade, ak by došlo k porušeniu práva, má sudca tak ako každý iný občan
možnosť domáhať svojich práv súdnou cestou. Okrem toho sudca ako ústavný činiteľ má
v zákone zabezpečené primerané garancie na ochranu svojej osoby. Taktiež národná rada
poukazuje na to, že štátni zamestnanci ministerstva, ktorí majú právo nahliadať do súdnych
spisov, majú zákonom ustanovené povinnosti pri výkone tejto činnosti (§ 60 ods. 1 zákona
č. 400/2009 Z. z. – napr. povinnosť dodržiavať ústavu, zachovávať mlčanlivosť atď.) a tieto
sú podľa názoru národnej rady dostatočnou zárukou toho, aby sa obavy navrhovateľa
nenaplnili. Ak povinnosti štátni zamestnanci nedodržia, zákon za takéto konanie ustanovuje
sankcie.
Predseda národnej rady sa vyjadril taktiež k § 69 ods. 4 zákona o sudcoch
a prísediacich (odmeňovanie sudcov), kde sa ustanovuje, za akých podmienok patrí
sudcovi najvyššieho súdu príplatok, ak podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd.
Národná rad toto ustanovenie považuje za súladné s ústavou.
V závere svojho stanoviska predseda národnej rady navrhol, aby ústavný súd
nekonštatoval nesúlad napadnutých ustanovení právnych predpisov s ústavou.
Okrem stanoviska k návrhu predložil predseda národnej rady ústavnému súdu návrh
príslušných noviel (tlač 107, tlač 202, tlač 248 a tlač 267) vrátane rozhodnutí prezidenta
Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) o vrátení zákonov, dôvodových správ
a záznamu z rokovania schôdzí Národnej rady Slovenskej republiky pojednávajúcich
o predmetných návrhoch.
B. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky
Za vedľajšieho účastníka – vládu Slovenskej republiky – na výzvu predložilo
v zmysle § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde stanovisko k návrhu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.
K argumentácii týkajúcej sa zmeny inštitútu pridelenia sudcu napadnutou právnou
úpravou vláda uviedla, že nová zákonná úprava neruší predchádzajúci súhlas sudcu
s pridelením na konkrétny súd. Došlo iba k presunu tejto právnej úpravy v systematike
zákona o sudcoch a prísediacich z § 11 do § 5 ods. 1 písm. h). V zmysle právnej úpravy
považuje vláda za vylúčené, aby sudca, ktorý uspel vo výberovom konaní na konkrétny súd,
bol pridelený na súd iný, keďže voľné miesto sudcu sa obsadzuje výberovým konaním
na konkrétny súd a bez výberového konania voľné miesto sudcu možno obsadiť jedine
preložením sudcu na súd toho istého stupňa. K § 11 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch
a prísediacich argumentuje vláda tak, že ani právna úprava účinná pred 1. májom 2011
nevylučovala možnosť obsadiť voľné miesto sudcu na súde vyššieho stupňa mimo
kariérneho postupu sudcov. Táto právna úprava však nebola nikdy spochybnená a nie je
spochybnená ani v návrhu navrhovateľov. Vláda dáva do pozornosti aj to, že v zmysle § 27g
zákona o sudcoch a prísediacich v spojitosti s § 28 ods. 4 tohto zákona je zrejmé, že sudca,
ktorý je hodnotený výrokom „výborný“, je priamo zo zákona zvýhodnený oproti iným
sudcom, ktorí nie sú hodnotení týmto spôsobom (t. j. výrok hodnotenia je „dobrý“ alebo
„nevyhovujúci“), a rovnako je zvýhodnený v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí nie sú
sudcami. Takto hodnotený sudca sa totiž v prípade výberového konania na súde vyššieho
stupňa podrobuje tomuto výberovému konaniu len v rozsahu prekladu z cudzieho jazyka,
psychologického posúdenia a ústnej časti, to znamená, že nemusí absolvovať písomný test
a vypracovanie písomných rozhodnutí a získava vo výberovom konaní automaticky najvyšší
dosiahnutý počet bodov z písomnej časti a písomného vyhotovenia rozhodnutí. Takýto
mechanizmus podľa vlády plne korešponduje zo zásadami vyplývajúcimi z bodu 8 Magny
Charty sudcov a rovnako aj bodov 56 a 57 Odporúčania Výboru ministrov zo 17. októbra
2010, keďže tento mechanizmus zohľadňuje a prináša benefity pre sudcov, ktorí
zodpovedne pristupujú k svojmu vzdelávaniu a celkovo k svojej práci, keďže zákon zavádza
pozitívnu motiváciu pre týchto sudcov, a to v tom význame, že ich kariérny rast je práve
podmieňovaný ich pozitívnym hodnotením, ktoré je ovplyvňované reálnym plnením ich
povinnosti celoživotného vzdelávania sa.
Rovnako sa vláda nestotožňuje s argumentáciou, že vstup do sudcovského stavu
„zvonku“, t. j. obsadenie voľného miesta sudcu na súde vyššieho stupňa osobou, ktorá
predtým nevykonávala funkciu sudcu, môže reálne zhoršiť kvalitu rozhodovacej činnosti
súdov či spôsobiť prieťahy v konaní. Táto argumentácia podľa nej neobstojí, keďže ani len
hypoteticky nemožno predpokladať, že osoba „nesudcu“ automaticky spôsobí prieťahy
v konaní alebo zhorší kvalitu rozhodovacej činnosti súdov. Niet žiadnej záruky, že sudca,
ktorý je preložený na súd vyššieho stupňa, prieťahy nespôsobí. Z definície účelu výberového
konania (§ 28 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) vláda vyvodzuje, že výberové
konanie je inštitútom, ktorého cieľom je vybrať z množiny uchádzačov toho najlepšieho
uchádzača. Osobitne sa pritom zohľadňuje (na strane výberovej komisie) aj stupeň súdu, na
ktorom sa obsadzuje voľné miesto sudcu. To znamená, že je úlohou výberovej komisie
vybrať uchádzača, ktorý spĺňa predpoklady na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho
stupňa.
Argumentácia navrhovateľov, ktorou poukazujú na zamedzenie kariérneho rastu
sudcu zrušením inštitútu dočasného pridelenia na súd vyššieho stupňa (§ 12 ods. 1
a § 151p zákona č. 385/2000 Z. z.), je podľa vlády účelová a opätovne sa zakladá na
neuvedomení si základných súvislostí vyplývajúcich zo zákonnej úpravy. Inštitút dočasného
pridelenia sudcu totiž podľa vlády nie je určený na kariérny rast sudcov, aj keď jeho
praktické využívanie, žiaľ, negovalo uplatňovanie zásady, že voľné miesto sudcu na súde
vyššieho stupňa sa obsadzuje na základe výberového konania. Vláda tak ďalej poukazovala
na negatívny efekt predošlej právnej úpravy. V zmysle stanoviska vlády sudca, ktorý bol
Súdnou radou dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa, kde súčasne vykonával funkciu
sudcu, automaticky získaval vo výberovom konaní na obsadenie voľného miesta sudcu
na tomto súde vyššieho stupňa nenáležitú výhodu v porovnaní s inými sudcami, ktorí sa
prihlásili do výberového konania. Vláda poukazuje aj na to, že dočasné pridelenie sudcu nie
je právne nárokovateľné. Z povahy veci je tak podľa vyjadrenia vlády zrejmé, že v minulosti
bolo objektívne nemožné vytvoriť pre všetkých sudcov rovnaké podmienky vo výberovom
konaní na súd vyššieho stupňa, keďže je objektívne nemožné ich v rovnakom čase dočasne
prideliť na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa. Argumentácia navrhovateľov podľa
vlády opomína aj dôležitý fakt, že využitím inštitútu dočasného pridelenia výkonu funkcie
sudcu na súde vyššieho stupňa sa v minulosti ujímala výkonu funkcie osoba, ktorá neprešla
riadnym výberovým konaním, a teda nesplnila základný zákonný predpoklad na riadny
výkon funkcie sudcu – neprešla úspešne výberovým konaním a nebola na súd vyššieho
stupňa ani preložená v súlade s čl. 141a ods. 1 písm. b) ústavy. Dôsledkom tohto postupu
vznikala dôvodná pochybnosť o legitimite tohto sudcu rozhodovať vo veciach, ktoré patria
do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa, a aj o princípe zákonného sudcu. Vláda poukázala aj
na dôvodovú správu k napadnutému ustanoveniu, v ktorej sa uvádzajú fakticky rovnaké
dôvody zmeny právnej úpravy, teda prijatia napadnutej právnej úpravy, aké sama uvádza
vo vyjadrení.
Vláda nesúhlasí s tým, že možnosti sudcu súdu nižšieho stupňa získavať skúsenosti
a odborné znalosti z činnosti súdu vyššieho stupňa neboli zákonom napadnutou právnou
úpravou obmedzené. Možnosť získania potrebných skúseností vidí v novom znení § 35
ods. 2 druhej vety zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sa vzdelávanie sudcov
vykonáva aj odbornými študijnými pobytmi v tuzemských a zahraničných súdnych
inštitúciách, ktoré môžu trvať najviac jeden rok a počas ich trvania sudca nesmie
rozhodovať o veciach patriacich do vecnej pôsobnosti súdov (nesúlad tohto ustanovenia
s ústavou napáda aj navrhovateľ, pozn.). Podľa vlády je „teda viac ako zrejmé, že sudca
môže pôsobiť v rámci vzdelávania na súde vyššieho stupňa, avšak bez možnosti rozhodovať
o veciach patriacich do pôsobnosti súdu vyššieho stupňa. To znamená, že sa môže napr.
zúčastňovať pojednávaní, pripravovať svojim kolegom podklady rozhodnutí, vykonávať
právu analýzu prípadu a pod., t.j. osvojovať si zručnosti a odborné vedomosti potrebné pre
výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa.“. Vzhľadom na uvedené vláda konštatuje, že
je logické, že zákonodarca pristúpil v prechodnom ustanovení k ukončeniu dočasných
pridelení sudcov na súd vyššieho stupňa. V tomto kontexte je podľa nej neprípustné,
aby z dôvodu ochrany práva na zákonného sudcu došlo po zmene právnej úpravy
k udržiavaniu stavu, ktorého súlad s čl. 48 ods. 1 ústavy je viac ako sporný.
K napadnutej právnej úprave týkajúcej sa stáže sudcu argumentuje vláda poukazom
na cieľ zmeny právnej úpravy do napadnutej formy z dôvodovej správy k napadnutému
ustanoveniu. Poukazuje predovšetkým na to, že cieľom úpravy bolo zamedziť prelínaniu
výkonnej a súdnej moci a podľa napadnutej právnej úpravy už sudca nemôže v rámci stáže
bezprostredne vykonávať štátnu moc. Na tento účel je určený inštitút prerušenia výkonu
funkcie sudcu (čl. 145a ústavy). Napadnutou právnou úpravou sa navyše skrátili doby stáží,
zvýraznil sa tým dočasný charakter stáže a zamedzilo sa výkonu iných riadiacich funkcií,
napr. na úrovni ústrednej štátnej správy bez súčasného prerušenia výkonu funkcie sudcu.
Námietka, podľa ktorej stáž sudcu na ministerstve devalvuje jednu zo základných
demokratických hodnôt, a to nezávislosť súdov a sudcov, nemôže v zmysle vyjadrenia
vlády obstáť, keďže potom by nielen stáž vykonávaná na účely prípravy na vykonávanie
riadiacej a organizačnej činnosti v štátnej správe súdov, ale aj funkcia predsedu
a podpredsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdov zasahovala do nezávislosti súdov
a sudcov. Argumentácia platovými pomermi sa tiež podľa vlády míňa účinku, keďže ak by
potom platilo, že predsedovia/podpredsedovia súdov, ktorí počas výkonu svojej funkcie
predsedu/podpredsedu súdu majú pozastavený nápad vecí, sú zvýhodnení oproti sudcom
vykonávajúcim súdnictvo, a nie riadenie a správu súdu.
K preloženiu sudcu vláda uvádza, že vek nemožno považovať za rozhodujúce
kritérium posúdenia spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu na súde vyššieho stupňa. Podľa
vlády neplatí priama úmera, že čím je sudca starší, tým viac disponuje predpokladmi
na výkon funkcie sudcu na súde vyššieho stupňa. Samotný vek sám osebe nevypovedá
o odbornej spôsobilosti sudcu vykonávať funkciu sudcu na súde vyššieho stupňa.
Rozhodujúca je odborná a morálna spôsobilosť uchádzača o funkciu sudcu, a tú môže
preukázať aj svojou doterajšou právnickou praxou. Vláda uzatvára argumentáciu
konštatovaním, že požiadavka odbornej spôsobilosti pre postup na súd vyššieho stupňa, t. j.
preukázateľná dĺžka právnickej praxe, je plne legitímna a zodpovedá čl. 1 ods. 1 ústavy.
Vláda vo svojom vyjadrení v časti výberových konaní na sudcov poukazuje opätovne
na dôvodovú správu k napadnutým ustanoveniam (§ 29 a § 151r zákona o sudcoch a
prísediacich). Podľa nej je účelom novely zákona o sudcoch a prísediacich vytvorenie
legislatívnych podmienok na zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania nezávislého
súdnictva v Slovenskej republike aj transparentným a verejnosti otvoreným výberom sudcov
a predsedov súdov. Otvorenosť verejnosti mala spočívať napríklad v možnosti uchádzať sa
o funkciu sudcu a v možnosti verejnej občianskej kontroly výberu nových sudcov. Rovnako
malo ísť aj o vyváženie podielu zložiek štátnej moci pri obsadzovaní voľného miesta sudcu.
Vláda ďalej poukazuje na dôvodovú správu k novele ústavy č. 90/2001 Z. z., podľa ktorej sa
novelou vytvorili predpoklady na to, aby sa na riadení a správe súdov podieľali aj orgány
sudcovskej samosprávy. Vláda konštatuje, že existenciu sudcovskej samosprávy
predpokladá sama ústava v čl. 143 ods. 3, avšak rozsah, v akom sa sudcovská samospráva
podieľa na riadení a správe súdov, má v zmysle ústavného splnomocnenia ustanoviť zákon.
Z hľadiska gramatického výkladu tohto článku ústavy možno podľa vlády dospieť k záveru,
že cieľom ústavodarcu nebolo definovať orgány sudcovskej samosprávy pri riadení a správe
súdov ako orgány, ktoré majú rozhodujúci vplyv na riadenie a správu súdov. Dané podľa
vlády vplýva zo slovného spojenia „podieľať sa“. Totiž pojem „podieľať sa“ je z hľadiska
významu jednoznačný – podieľať sa na nejakej činnosti znamená byť účastný tejto činnosti,
avšak bez možnosti mať rozhodujúce postavenie. Ak by bolo zámerom ústavodarného
orgánu definovať orgány sudcovskej samosprávy ako tie rozhodujúce, tak by podľa názoru
vlády ústavodarca výslovne v texte ústavy takéto ich postavenie zadefinoval. Z hľadiska
naplnenia ústavného splnomocnenia je preto dôležité skúmať, aký je zákonný rozsah,
v ktorom sa orgány sudcovskej samosprávy podieľajú na riadení a správe súdov. Vláda ešte
raz zdôrazňuje, že právo sudcovskej samosprávy vyplývajúce z čl. 143 ods. 3 ústavy
je potrebné vnímať v kontexte zákonnej úpravy, a to komplexne s prihliadnutím na všetky jej
kompetencie priznané zákonom, keďže len takýto komplexný pohľad na vec vytvára úplnú
predstavu o naplnení požiadavky vyplývajúcej z ústavy. Vláda tak následne cituje znenie
platnej a účinnej právnej úpravy, ktorej niektoré časti sú navrhovateľmi napadnuté.
Konkrétne vláda cituje znenie § 15 ods. 1, § 24 ods. 5, § 24 ods. 8, § 30, § 27c písm. f),
§ 27d ods. 1 a 2, § 27e ods. 5, § 29 ods. 1, § 34 ods. 3, § 37 ods. 3, § 41 ods. 1 a 3, § 75,
§ 114 ods. 1, § 119a ods. 1 písm. a), § 119a ods. 2 prvej vety, § 119a ods. 3 prvej vety
a § 120 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. Vláda cituje aj znenie § 4 ods. 4,
§ 10 ods. 4, § 11 ods. 2 písm. a), § 12 ods. 3, § 17 ods. 1, § 17 ods. 3, § 20 ods. 3, § 27
ods. 2 písm. a) a § 27a ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o Súdnej rade“) a znenie § 11 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii. Rovnako vláda cituje
ustanovenia zákona o súdoch, konkrétne § 12 ods. 4 a 5, § 20 ods. 3, § 33 ods. 3, § 37 ods.
5 druhú vetu, § 38 ods. 3 písm. b), § 45 ods. 7, § 48 ods. 2, § 51a ods. 1 písm. b), § 52 ods.
3, 4 a 5, § 57 ods. 4, § 69 ods. 3 a § 84 ods. 2 a ods. 4 druhú vetu. Vláda konštatuje, že
z uvedených ustanovení zákonov je zrejmé, že rozsah, v akom sa sudcovská samospráva
podieľa na riadení a správe súdov, nie je zanedbateľný. Sudcovská samospráva má totiž
svoje nezastupiteľné miesto, keďže disponuje kreačnými právomocami (predsedovia
senátov, výberové komisie, disciplinárne senáty, tzv. prieskumná komisia pri hodnotení
sudcov, volebné komisie, revízne oddelenie), konzultačnými právomocami (prerušenie
výkonu funkcie sudcu, zvyšovanie kvalifikácie sudcu, práca v domácom prostredí, priznanie
osobného príplatku, konanie o náhrade škody, preradenie sudcu na inú agendu, rozvrh
práce, rozpočet súdov), rozhodovacími právomocami (hodnotenie sudcu, vedenie volebných
zoznamov, vyhlasovanie volieb a iné úkony pri voľbe členov Súdnej rady sudcami,
zvolávanie pléna súdu, vybavovanie podnetov, rozhodovanie ako odvolací orgán)
a návrhovými právomocami (návrh na začatie disciplinárneho konania, návrh kandidáta na
člena Súdnej rady, návrh na odvolanie člena Súdnej rady, návrh kandidáta na predsedu
najvyššieho súdu, návrh na odvolanie predsedu súdu, návrh na členov pedagogického zboru
Justičnej akadémie).
Vláda ďalej argumentuje tým, že vo vzťahu k zloženiu výberovej komisie na funkciu
sudcu volí zákonodarca vyvážený model kreovania výberovej komisie, kde má zastúpenie
každá zložka štátnej moci, podobne ako v prípade disciplinárnych senátov, pričom ani jedna
zo zložiek štátnej moci, ktorá sa podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá sama osebe
rozhodujúci hlas. Dané podľa názoru vlády v plnom rozsahu zodpovedá trojdeleniu moci
v štáte. Zároveň je vecou a zodpovednosťou toho-ktorého subjektu oprávneného ustanoviť
člena výberovej komisie, aby zvolil či vymenoval takú osobu, ktorá bude spôsobilá zastávať
funkciu člena výberovej komisie a ktorá dokáže relevantným spôsobom posúdiť spôsobilosť
uchádzača vykonávať funkciu sudcu.
Za nemenej dôležitý moment novej právnej úpravy považuje vláda fakt, že nijakým
spôsobom nedochádza k obmedzeniu Súdnej rady pri realizácii jej pôsobnosti podľa
čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, t. j. rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.
Je vo výlučnej rozhodovacej právomoci Súdnej rady určiť, či podá, alebo nepodá návrh
prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie úspešného uchádzača do funkcie sudcu.
Podľa stanoviska vlády je tento fakt dôležitý najmä z hľadiska posudzovania súladu právnej
úpravy s medzinárodnými dokumentmi, ktoré uvádzajú navrhovatelia. Za mylný považuje
vláda argument, že národná rada sa nemôže podieľať na kreovaní výberových komisií, lebo
ústava jej túto právomoc výslovne nepriznáva. Takýto výklad ústavy považuje
za tendenčný, účelový a absurdný. Z dikcie úvodnej vety čl. 86 ústavy, v ktorom sa
ustanovujú právomoci národnej rady, je podľa vlády zrejmé, že výpočet tam uvedených
kompetencií (pôsobnosti) národnej rady je exemplifikatívny. Vláda v tomto kontexte
poukazuje na dikciu ústavy: „Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí
najmä:“ Pôsobnosť národnej rady tak možno vymedziť aj zákonom.
Spôsob kreovania výberových komisií na princípe, že žiadna zo zložiek, ktorá sa
podieľa na kreovaní výberovej komisie, nemá absolútnu a ani len relatívnu väčšinu, resp. že
zastúpenie všetkých zložiek je paritné, je podľa vlády „práveže zárukou nestranného
rozhodovania, ktoré nie je ovplyvnené falošnou kolegialitou“.
K prechodnému ustanoveniu § 151r zákona o sudcoch a prísediacich vláda poukazuje
na dôvodovú správu k danému ustanoveniu. Cieľom je podľa dôvodovej správy «uviesť
do praxe novú právnu úpravu vytvárania databázy kandidátov na členov výberovej komisie
pre obsadenie voľného miesta sudcu. Do dvoch mesiacov od účinnosti novej právnej úpravy
sa teda požaduje, aby boli zvolení a vymenovaní kandidáti. Ak Národná rada Slovenskej
republiky alebo Súdna rada Slovenskej republiky nezvolia „vlastných“ kandidátov,
vymenuje ich minister spravodlivosti. Účelom tejto právnej konštrukcie je snaha o
naplnenie požiadavky na ustanovenie kandidátov.». Z obsahového hľadiska považuje vláda
túto právnu úpravu za legitímnu a jej cieľom je zabezpečiť reálny výkon ustanovení zákona.
V právnom poriadku tak nejde o ojedinelú právnu úpravu. Vláda tak v stanovisku odkazuje
na obdobnú úpravu v § 16 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii, § 28 zákona o Súdnej rade,
§ 56ab zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
Na argumenty navrhovateľov odôvodňujúce námietky voči právnej úprave
výberového konania na funkciu predsedu súdu (§ 37 ods. 5 a § 101c zákona o súdoch)
a voči právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním ministrom spravodlivosti
(§ 38 ods. 3 až 7 zákona o súdoch) replikovala vláda obdobne ako na námietky voči
výberovým komisiám na funkciu sudcu. Navyše dodala, že koncept zvolený v napadnutej
právnej úprave zodpovedá postaveniu ministra spravodlivosti ako člena vlády
zodpovedného za výkon štátnej správy súdov, resp. člena vlády zodpovedného tak
vo faktickej, ako aj politickej rovine za chod súdnictva. V tejto rovine je preto potrebné
vnímať aj právnu úpravu výberového konania na funkciu predsedu súdu a právnu úpravu
zániku funkcie predsedu súdu odvolaním. Vláda tiež poukázala na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu pri posudzovaní možností
prieskumu právneho aktu, ktorým je rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní
predsedu súdu. Pre rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je podľa
nej príznačné, že je v tejto otázke nejednotná, keďže existujú právoplatné rozhodnutia, ktoré
vylučujú prieskum rozhodnutia ministra spravodlivosti na základe opravného prostriedku
(rozkladu), ale súčasne existuje jedno právoplatné rozhodnutie, ktoré túto možnosť výslovne
pripúšťa. Rovnako nejednotná je rozhodovacia činnosť samotného ústavného súdu.
V stanovisku sa ďalej konštatuje, že ministerka spravodlivosti využila zákonné oprávnenie
podľa § 23 ods. 3 zákona o súdoch a dala návrh na zjednotenie výkladu zákonov, pričom
však do dňa vypracovania predloženého stanoviska vlády o návrhu na zjednotenie právnych
predpisov rozhodnuté nebolo. Podľa vlády tak napadnutá právna úprava bola prijatá aj
v záujme zamedzenia takýchto výkladových nezrovnalostí, keď jednoznačným spôsobom
ustanovila, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu nie je preskúmateľné na základe
opravných prostriedkov správneho konania a nie je preskúmateľné ani súdom. Súčasne však
vláda uvádza, že toto rozhodnutie je podľa nej preskúmateľné ústavným súdom, a to podľa
K problematike ochrany osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením
sudcu a uchádzača o funkciu sudcu vláda uvádza, že právo na rešpektovanie súkromného
života, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na ochranu osobných údajov, nemá
absolútnu povahu. Nevylučuje teda zásahy orgánov štátu. Vláda tu poukazuje na to, že aj
generálny predpis v oblasti ochrany osobných údajov, ktorým je zákon č. 428/2002 Z. z.
o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
osobných údajov“), v § 7 ods. 3 umožňuje spracúvanie osobných údajov dotknutej osoby
bez jej súhlasu, ak osobitný zákon ustanovuje zoznam osobných údajov, účel ich
spracúvania, okruh dotknutých osôb, prípadne aj možnosť – za splnenia podmienok
uvedených v predmetnom ustanovení – spracúvané osobné údaje z informačného systému
poskytnúť, sprístupniť alebo zverejniť. Právnym základom spracúvania a zverejňovania
osobných údajov uchádzača o funkciu sudcu (vrátane ich zverejňovania) je v tomto prípade
zákon o sudcoch a prísediacich. Spracúvaním osobných údajov je podľa stanoviska vlády
potrebné vo všeobecností rozumieť vykonávanie akýchkoľvek operácií alebo súboru
operácií s osobnými údajmi, napr. ich získavanie, zhromažďovanie, zaznamenávanie,
usporadúvanie, prepracúvanie alebo zmenu, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie,
kombinovanie, premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, likvidáciu, ich prenos,
poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie. Vláda tu odkazuje na § 4 ods. 1 písm. a)
zákona o ochrane osobných údajov.
Účelom zverejňovania údajov podľa § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich
je podľa vyjadrenia vlády zabezpečenie transparentného a verejnosťou kontrolovateľného
výberu budúcich sudcov. Vláda konštatuje, že požiadavka, aby sa výberové konanie
uskutočnilo transparentným spôsobom, je legitímna. Rovnako je legitímna požiadavka, aby
sa výberové konanie uskutočnilo v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Povinnosť
vykonať výberové konanie v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania je výslovne
upravená zákonom a je pre výberovú komisiu bez ďalších pochybností záväzná. Na tejto
skutočnosti nemení podľa vlády nič ani fakt, že podľa § 28 ods. 6 zákona o sudcoch
a prísediacich sa komisii predkladajú odôvodnené výhrady vznesené inými osobami. Ako
uvádza vláda, obdobný účel sleduje aj právna úprava obsiahnutá v § 31 ods. 1 písm. c)
zákona o sudcoch a prísediacich.
K namietanému nesúladu právnej úpravy účasti verejnosti na výberovom konaní
a pri skladaní odbornej justičnej skúšky vláda vo svojom stanovisku uvádza, že
napadnutá právna úprava nie je v rozpore s ústavou, konkrétne s čl. 19 ústavy, keďže
nezasahuje ani do ľudskej dôstojnosti, ani do osobnej cti, ani dobrej povesti a nie je ani
v rozpore s ochranou mena, nezasahuje do súkromného a rodinného života a nedochádza pri
jej uplatňovaní k neoprávnenému zhromažďovaniu, zverejňovaniu ani inému zneužívaniu
údajov o osobe kandidáta alebo skúšaného. Podľa vlády si nemožno ani dosť dobre
predstaviť situáciu, pri ktorej účasť verejnosti na výberovom konaní na sudcu, resp. pri
justičnej skúške, môže zasiahnuť do súkromného a rodinného života skúšanej osoby. Vláda
konštatuje, že potom by analogicky mohlo platiť, že účasť verejnosti na súdnych
pojednávaniach je zásahom do súkromného a rodinného života sudcu, čo je, samozrejme,
absurdné. Podobne však v zmysle vyjadrenia vlády vyznieva aj argumentácia o neústavnosti
napadnutých ustanovení. Ďalej vláda uvádza, že osoba zaujímajúca sa o funkciu sudcu
vystupuje zo svojho súkromia, zaujíma sa o verejnú funkciu, z tohto pohľadu je prítomnosť
verejnosti na takomto výberovom konaní úplne pochopiteľná a legitímna. Podobne je to aj
s verejnosťou odbornej justičnej skúšky. Podľa vlády navrhovateľove všeobecné úvahy
o tom, že „laická verejnosť nedokáže posúdiť či uchádzači o funkciu sudcu majú schopnosti
a odborné znalosti potrebné na výkon funkcie sudcu“, či podľa ktorých „anonymnej
verejnosti nič nebráni verejne a s neznalosťou veci posudzovať priebeh konania skúšky,
posudzovať úroveň jednotlivých skúšaných, aj urážlivým spôsobom, a tým narušiť ich
vážnosť v rodine, v súkromí, v zamestnaní“, nie sú na mieste. Účelom verejných výberových
konaní a verejnosti odbornej justičnej skúšky je zabezpečiť kontrolu procesu
výberu/priebehu skúšky zo strany verejnosti.
Na argumenty generálneho prokurátora k nesúladu právnej úpravy platových
pomerov sudcov s ústavou reagovala vláda vo svojom vyjadrení poukazom na dôvodovú
správu k napadnutému ustanoveniu (§ 69 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) obdobne
ako generálny prokurátor (pozri bod III.F tohto nálezu, pozn.). Potrebu právnej úpravy
bližšie vysvetľuje aj tak, že reaguje na skúsenosti z praxe, keď sudcom najvyššieho súdu
v minulosti patril tento príspevok bez ohľadu na to, či skutočne rozhodovali o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu.
Vypustenie právnej úpravy odmeny (pôvodný § 79 zákona o sudcoch a prísediacich)
odôvodňuje opätovne odkazom na časť dôvodovej správy k danému ustanoveniu. V zmysle
dôvodovej správy inštitút odmeny podľa daného paragrafu vytváral priestor na vnútornú
korupciu na súdoch. Rovnako nerešpektoval princíp, že sudca je odmeňovaný
za vykonávanú sudcovskú funkciu len svojím funkčným platom, a nie spôsobom závislým
od subjektívneho posúdenia osoby rozhodujúcej o udelení odmeny. Vláda poukázala aj
na to, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 „výkon nezávislej rozhodovacej
činnosti principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t.j. odmenou)
z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu
prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva
rozhodovaním orgánov správy súdnictva, ktoré podliehajú ministrovi spravodlivosti ako
predstaviteľovi výkonnej moci“. Vo všeobecnosti tak platí, že sudca by mal byť
odmeňovaný len svojím funkčným platom. Preto sa podľa vyjadrenia vlády upúšťa
aj od udeľovania odmien pri dosiahnutí 50. roku veku. Podľa vlády tiež neexistujú iní
ústavní činitelia, ktorí by mali nárok na takýto typ odmeny z dôvodu dosiahnutia určitého
veku. Keďže zrušená právna úprava poskytovala možnosť, ale nie povinnosť poskytnutia
odmeny sudcovi zo strany predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu, existoval
podľa vlády priestor na prípadné nepriame ovplyvňovanie konania a rozhodovania sudcov
predsedom súdu. Poskytnutie odmeny sudcovi bolo fakultatívne, záviselo od úvahy
predsedu súdu, na odmenu nebol právny nárok, preto v dôsledku zrušenia tejto právnej
úpravy nemožno podľa stanoviska vlády vôbec hovoriť o zásahu do princípu právnej istoty
a do princípu nezávislosti súdnej moci.
K argumentom navrhovateľov týkajúcim sa prechodného ustanovenia (§ 151q zákona
o sudcoch a prísediacich) o zániku funkcií predsedov grémií a kolégií k 1. novembru
2011 vláda v stanovisku konštatovala, že funkcia predsedu grémia a predsedu kolégia je tzv.
vyššou sudcovskou funkciou. Základnou úlohou grémia okresného súdu a kolégia krajského
súdu je spolupodieľať sa na zabezpečovaní potrebnej odbornej úrovne sudcov tvoriacich
toto grémium, resp. kolégium, s prihliadnutím na ich prevažujúci obsah rozhodovacej
činnosti. Kolégiá a grémiá sudcov na súdoch sa zaoberajú predovšetkým záležitosťami
súvisiacimi s rozhodovacou činnosťou, t. j. odbornou činnosťou. Grémium ani kolégium nie
je orgánom samosprávy súdov. Argumentáciu navrhovateľov, že v prípade tejto úpravy ide
o neprípustný zásah do rozhodnutí samosprávnych orgánov, považuje preto vláda
za scestnú, keďže podľa pôvodnej právnej úpravy účinnej do 1. mája 2011 sa funkcia
predsedu grémia a predsedu kolégia obsadzovala vymenovaním, pričom orgánom, ktorý
predsedov grémií, resp. predsedov kolégií, vymenúval a súčasne odvolával, bol predseda
súdu. Predseda súdu však podľa vlády nie je orgánom samosprávy súdov. Vláda v tomto
kontexte odkazuje na § 46 a § 48 zákona o súdoch a tiež na § 33 ods. 2 a § 36 zákona
o súdoch. Novelou zákona o súdoch č. 33/2011 Z. z. teda podľa názoru vlády došlo
k výraznému posilneniu samosprávnych prvkov v systéme organizácie a riadenia súdov pri
výkone súdnictva, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k novele, ktorá uvádza, že je žiaduce,
aby predsedovia grémií a kolégií boli prirodzenými autoritami, a preto si ich majú voliť
samotní sudcovia. Princíp voľby je podľa vlády transparentným spôsobom obsadenia určitej
funkcie v rámci kolektívneho orgánu, ktorým je grémium a kolégium, najmä ak sa ním má
nahradiť vymenovanie predsedom súdu, ktorý je súčasne predstaviteľom výkonnej moci.
Zmena právnej úpravy novelou č. 33/2011 Z. z. tak skôr oddeľuje správu súdu od výkonu
súdnictva. Vláda sa tak nestotožňuje s tvrdeniami z návrhov a považuje napadnuté
ustanovenie za legitímny krok zákonodarcu, keď v prechodnom ustanovení v záujme
oddelenia výkonu súdnictva od správy súdov založil požiadavku na skončenie funkčných
období predsedov grémií a predsedov kolégií vymenovaných predstaviteľmi správy súdov –
predsedami súdov, ktorých menovanie a odvolanie je zas v priamej pôsobnosti ministra
spravodlivosti. Týmto krokom sa teda podľa vlády vytvárajú predpoklady na prehĺbenie
sudcovskej nezávislosti rovnako aj nezávislosti súdov.
K argumentom navrhovateľa založeným na námietkach k otázke právnej úpravy
oprávnenia ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania
namiesto Súdnej rady vláda uvádza, že z dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu
vyplýva, že podľa právneho stavu platného pred prijatím napadnutej právnej úpravy Súdna
rada vytvárala disciplinárne senáty, pričom mala súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne
konanie proti sudcovi a aj oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu
funkcie sudcu. Spojenie postavenia Súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne
senáty, teda je de facto sudcom a ako žalobcu, je v právnom štáte podľa dôvodovej správy
neprípustné. Rovnako je podľa dôvodovej správy neprípustné, aby Súdna rada mohla
iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného
pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania.
Z uvedených dôvodov sa preto napadnutou právnou úpravou navrhlo odňať Súdnej rade
oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom. S takouto
úpravou súviselo aj prechodné ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré
upravilo stret starej a novej právnej úpravy v rámci prebiehajúcich disciplinárnych konaní
iniciovaných Súdnou radou. Dôvodová správa ďalej konštatovala, že z dôvodu, že Súdna
rada ako účastník konania stráca svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu, a teda
aj na vedenie samotného disciplinárneho konania, odo dňa účinnosti novej právnej úpravy
nebudú splnené procesné podmienky na pokračovanie v disciplinárnom konaní, a teda ani
na rozhodnutie vo veci samej. Preto sa v prechodných ustanoveniach navrhlo, aby sa
účastníkom konania namiesto Súdnej rady stal minister spravodlivosti. Vláda sa s obsahom
dôvodov správy stotožňuje a dodáva, že v prípade neprijatia napadnutej právnej úpravy by
pretrvávala situácia, keď, analogicky vzaté, prokurátor nielen podáva obžalobu na súd, ale
zároveň aj volí a odvoláva sudcov, ktorí majú rozhodovať o ním podanej obžalobe.
K právnej úprave zverejňovania súdnych rozhodnutí všeobecných súdov
a ústavného súdu (§ 82a zákona o sudcoch a § 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde) vláda
vo svojom vyjadrení uviedla, že v zmysle dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam
bolo jej účelom vytvorenie „legislatívnych podmienok pre zlepšenie reálneho
inštitucionálneho fungovania nezávislého súdnictva v Slovenskej republike“ a ako jeden
z nástrojov posilňujúci aj prehľadnosť a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí bol použitý
inštitút zverejňovania súdnych rozhodnutí. Prehľadnosť a predvídateľnosť rozhodovacej
činnosti súdov je zas podľa vlády predpokladom spravodlivého rozhodovania súdov,
ktorého faktická a právna existencia prispieva k posilňovaniu práva každého
na prerokovanie jeho veci pred nestranným a nezávislým súdom ako právom každého.
Verejná kontrola súdov v podobe verejnej diskusie o súdnych rozhodnutiach a ich prípadná
kritika odbornou i širokou verejnosťou je podľa stanoviska vlády jedinou možnosťou, ako
môžu dostať súdy a sudcovia spätnú väzbu zo strany verejnosti, ktorá je vlastne
„zákazníkom súdnictva“, a ako môžu občania „strážiť strážcov“. Takáto verejná diskusia je
však možná len v situácii, ak sú rozhodnutia súdov verejnosti prístupné. Vláda poukazuje na
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/96, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že k rozvoju
demokracie v činnosti súdov prispieva kontrola rozhodovacej činnosti súdov verejnosťou.
Vláda poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 2/2010,
v ktorom uviedol, že „[l]egitimním cílem veřejné diskuse je veřejná kontrolovatelnost
konání spravedlnosti, souzení za bílého dne, nikoli v temnu neveřejného soudního řízení.
Naopak souzení nedostatečně veřejné je způsobilé snížit autoritu soudní moci, neboť může
generovat podezření veřejnosti, že je co skrývat (ve smyslu konání nespravedlnosti).“.
Z povahy veci tak podľa vlády vyplýva, že s inštitútom zverejňovania a sprístupňovania
súdnych rozhodnutí bezprostredne súvisí právo na súkromie a právo na ochranu osobných
údajov. Vláda však v stanovisku konštatuje, že kolízia dvoch ústavných princípov nie je
v právnom poriadku Slovenskej republiky ničím novým alebo výnimočným. Jej riešenie
spočíva buď vo vyváženom prístupe zákonodarcu alebo v prístupe, na základe ktorého dôjde
k uprednostneniu jedného z princípov za súčasného vytvorenia zákonných záruk pre
udržanie možného zásahu len v nevyhnutnej miere. Z pohľadu napadnutej právnej úpravy je
tak podľa vlády namieste skúmať, ako zákonodarca rieši kolíziu týchto dvoch princípov.
Podľa vlády aj v prípade zverejňovania, aj v prípade sprístupňovania súdnych rozhodnutí
zákon vytvára záruky pre to, aby možný zásah bol minimálny a súčasne proporcionálny
účelu, ktorý sa sleduje zverejňovaním súdnych rozhodnutí. Vláda sumarizuje, že podľa
§ 82a ods. 1 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. sú súdy povinné zverejňovať
právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými sa končí konanie, rozhodnutia
o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia správneho
orgánu, a to do 15 pracovných dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho právoplatnosti, lehota na zverejnenie
rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia rozhodnutia. Pozitívny výpočet rozhodnutí,
ktoré súdy zverejňujú, vyplýva z prvej a druhej vety § 82a ods. 2 citovaného zákona, pričom
platí, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia,
ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané
počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho
stupňa, a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Negatívne vymedzenie zverejňovaných
súdnych rozhodnutí vyplýva z § 82a ods. 2 tretej vety zákona o súdoch, pričom platí, že sa
nezverejňujú súdne rozhodnutia vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená
z pojednávania pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť. Ak teda v konaní dôjde
k vylúčeniu verejnosti aspoň z časti konania, rozhodnutie sa nebude zverejňovať. Inštitút
vylúčenia verejnosti z pojednávania je v zmysle stanoviska procesným nástrojom pre
zabezpečenie ochrany súkromia účastníkov konania, pričom však chráni aj iné právom
chránené záujmy. Je preto podľa vlády logické, že zákon tak vytvára prvú záruku ochrany
osobných údajov, resp. práva na súkromie vo všeobecnosti. Z praxe súdov je podľa vlády
zrejmé, že vylúčenie verejnosti je využívané práve v tých najcitlivejších prípadoch –
výsluchy obetí trestných činov, maloletých a podobne. Platí teda, že o tom, či sa
rozhodnutie zverejní nepriamo, rozhoduje samotný súd podľa toho, ako sám citlivo vníma
uplatňovanie procesných inštitútov určených na ochranu práva a právom chránených
záujmov účastníkov konania či strán v konaní. Vláda upozorňuje aj na to, že v zmysle § 82a
ods. 3 zákona o súdoch dochádza pred zverejnením rozhodnutia k anonymizovaniu
rozhodnutia, čím sa zabezpečí ochrana práv a právom chránených záujmov. Rozsah
a spôsob vykonania anonymizovania súdnych rozhodnutí zas vyplýva z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych
rozhodnutí. Podľa stanoviska vlády vyhláška taxatívne vymenúva údaje, ktoré sa musia
anonymizovať, pričom ostané údaje anonymizácii nepodliehajú. Za ďalšiu záruku ochrany
práv a oprávnených záujmov považuje vláda § 5 ods. 3 vyhlášky: „Iné údaje o fyzickej
osobe, ako sú uvedené v odseku 1, možno anonymizovať, len ak ide o údaje súkromnej
povahy a len na písomný pokyn sudcu alebo súdneho úradníka, ktorý rozhodnutie vydal; je
pritom potrebné dbať na to, aby obsah rozhodnutia zostal zrozumiteľný.“ Dané umožňuje
sudcovi alebo súdnemu úradníkovi zohľadniť podmienky konkrétneho prípadu. Na ďalšiu
argumentáciu o protiústavnosti právnej úpravy zverejňovania rozhodnutí, ktorá poukazuje
na to, že napadnutá právna úprava umožňuje identifikáciu účastníkov konania, a tak
zasahuje do ich práva na súkromie, vláda odpovedá poukazom na dôvodovú správu. Podľa
dôvodovej správy k napadnutým ustanoveniam nemožno vylúčiť, že pri istej námahe môže
dôjsť k identifikácii účastníkov konania, aj keď bude rozhodnutie anonymizované. To však
bolo v zmysle dôvodovej správy možné aj podľa pôvodnej úpravy, keďže súdne
pojednávania sú v zásade verejné a vyhlasovanie rozsudku je verejné vždy.
Vo vzťahu k sprístupňovaniu súdnych rozhodnutí si podľa vlády navrhovatelia
zamieňajú dva právne inštitúty majúce základ v ústave. Na jednej strane je to právo
na prístup k súdnemu spisu a na strane druhej právo na informácie. Právo na prístup
k súdnemu spisu vo svojej veci je súčasťou práva každého na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom za podmienok
ustanovených zákonom a právo na prístup k informáciám je garantované v čl. 26 ods. 1
ústavy. Filozofia zákona o slobode informácií podľa vlády upravuje úplne odlišnú kategóriu
spoločenských vzťahov ako Občiansky súdny poriadok, resp. Trestný poriadok, ktorý
navrhovatelia vo svojom návrhu opomínajú. Vláda vysvetľuje, že zákon o slobode
informácií reguluje práva a povinnosti štátu k fyzickými osobám a právnickým osobám
vo všeobecnosti, pričom procesné kódexy regulujú vzťahy súdu a účastníkov občianskeho
súdneho konania a strán v trestnom konaní. Preto ich porovnávanie navrhovateľmi je podľa
vlády dôsledkom nepochopenia základného rozdielu týchto zákonných úprav.
Vláda sa nestotožňuje ani s argumentáciou navrhovateľov o nepriamej novelizácii
zákona o slobode informácií. Argumentuje obdobne ako národná rada, keď podrobne
vysvetľuje, prečo je zákon o súdoch „osobitným predpisom“ podľa § 11 ods. 1 písm. d)
zákona o slobode informácií (legislatívny odkaz aj na zákon o súdoch v poznámke pod
čiarou k slovám zákona „podľa osobitného predpisu“). Z uvedeného teda podľa vlády
vyplýva jasná a zrozumiteľná väzba medzi zákonom o slobode informácií a zákonom
o súdoch. Argumentácia navrhovateľov preto podľa vlády neobstojí. Rovnako ako pri
zverejňovaní rozhodnutí sú aj pri ich sprístupňovaní podľa vlády vytvorené zákonné záruky
ochrany osobných údajov a práva na súkromie – § 82a ods. 5 zákona o súdoch realizovaný
podľa zákona o slobode informácií.
Vláda sa vo svojom stanovisku vyjadrila aj k napadnutej právnej úprave ďalších
kompetencií Súdnej rady [§ 71 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o súdoch]. K postaveniu
Súdnej rady v procese tvorby rozpočtu súdnictva poukázala na ústavné zakotvenie inštitútu
štátneho rozpočtu a citovala znenie čl. 58 ods. 1 a 2, čl. 86 písm. g), čl. 119 písm. e), čl. 131
ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy. Podľa ústavy ústavný súd v pléne „rozhoduje“
o návrhu rozpočtu ústavného súdu a Súdnej rade zas patrí právomoc „vyjadrovať sa
o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu“.
Z citovaných článkov ústavy podľa vlády vyplývajú základné ústavné rámce rozpočtového
hospodárenia Slovenskej republiky. Ústava teda upravuje základné aspekty hospodárenia
(čl. 58 ods. 1), proces schvaľovania rozpočtu [čl. 58 ods. 2 v spojitosti s čl. 86 písm. g),
čl. 119 písm. e)], kontrolu hospodárenia [čl. 60 ods. 1 písm. a)] a v dvoch prípadoch otázku
participácie na tvorbe návrhu štátneho rozpočtu [čl. 131 ods. 1 a čl. 141a ods. 4 písm. f)].
Z takto koncipovanej ústavnej úpravy je podľa vlády zrejmé, že ústava vo formálnej rovine
plne rešpektuje medzinárodné odporúčania, ktoré citujú navrhovatelia vo svojom návrhu,
keďže jedine v prípade súdnej moci výslovne upravuje jej participáciu na tvorbe štátneho
rozpočtu priamo v texte ústavy. Podľa textu ústavy je úloha Súdnej rady vo fáze prípravy
návrhu štátneho rozpočtu konzultatívna. Konkretizácia tohto oprávnenia Súdnej rady má
svoje vyjadrenie v § 86 zákona o súdoch, podľa ktorého „Ministerstvo a najvyšší súd
predkladajú súdnej rade východiská pre tvorbu rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu
súdnictva tak, aby súdna rada mohla v zákonom ustanovenej lehote zaujať k východiskám
a k návrhu rozpočtu súdnictva stanovisko. Stanovisko súdnej rady je súčasťou návrhu
štátneho rozpočtu, ktorý vláda predkladá Národnej rade Slovenskej republiky.“. Vláda
ďalej konštatuje, že Súdna rada nie je správcom rozpočtovej kapitoly súdov a toto
postavenie jej nepriznáva ani ústava, ani iné zákony. Pôsobnosť, ktorú mala Súdna rada
podľa pôvodného znenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch, bola podľa
názoru vlády tzv. zákonnou kompetenciou Súdnej rady, bez reálnej opory v texte ústavy.
K pôsobnosti ministerstva spravodlivosti určovať voľné miesta sudcov vláda uvádza,
že je to oprávnenie, ktoré „mu vyplýva z povahy veci, keďže je správcom rozpočtovej
kapitoly súdov, ktorá je súčasťou rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti“.
Participácia súdnej moci na použití schválených rozpočtových prostriedkov je vyjadrená
povinnosťou ministra prerokovať určenie voľných miest sudcov s predsedami súdov. Vláda
ďalej konštatuje, že pri porovnaní pôvodnej právnej úpravy § 71 ods. 1 písm. a) prvého
bodu zákona o súdoch (t. j. do 1. mája 2011) a novej právnej úpravy je zrejmé, že účasť
súdnej moci na určovaní voľných miest sudcov je v úplne inej kvalitatívnej rovine, keďže
pre ministra spravodlivosti je určujúci názor predsedov súdov, teda funkcionárov súdov,
ktorí majú rozhodne lepšiu predstavu o potrebe voľných miest na súdoch ako Súdna rada.
Vláda uzatvára argumentáciu v tomto bode konštatovaním, že určovanie voľných miest
sudcov sa tak namiesto centralizovaného modelu zmenilo na decentralizovaný model.
K oprávneniu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať
zo súdnych spisov akékoľvek podklady, informácie a vyjadrenia vláda uvádza, že
námietka navrhovateľa „je úplne absurdná“. Napadnutá právna úprava podľa vlády len
precizuje doteraz platné znenie právnej úpravy, ktoré sa týka oprávnení ministerstva
spravodlivosti pri výkone svojej pôsobnosti v rámci správy súdov podľa § 72 zákona
o súdoch. Aj do prijatia napadnutej právnej úpravy mohlo ministerstvo v súvislosti
s výkonom pôsobnosti ministra spravodlivosti alebo ministerstva podľa zákona o súdoch
alebo podľa osobitného zákona (§ 120 a nasl. zákona o sudcoch a prísediacich) vykonávať
previerky súdnych spisov a na tento účel aj nahliadať do súdnych spisov a vyžiadať si súdny
spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie (zákonom č. 33/2011 Z. z. sa do tohto
ustanovenia doplnila možnosť vyžadovať aj iné podklady, informácie alebo vyjadrenia).
Podľa vlády je zložité predstaviť si, ako by bez danej právomoci mohol minister
spravodlivosti vykonávať svoje iné právomoci, napríklad prešetriť podozrenie
zo zbytočných prieťahov v súdnom konaní na účely prípadného podania návrhu na začatie
disciplinárneho konania proti sudcovi. Pri realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti
podľa ustanovenia § 72 zákona o súdoch v zmysle vyjadrenia vlády nedochádza k zásahom
do nezávislosti súdov a sudcov, ale iba k realizácii oprávnení ministerstva spravodlivosti
ako ústredného orgánu štátnej správy pre justíciu a k realizácii oprávnení ministra
spravodlivosti. To podľa vlády potvrdzuje aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05,
ktorého relevantná časť znie: „Pri hodnotení ústavnosti návrhového oprávnenia ministra
spravodlivosti nemožno obísť ani účel, pre ktorý mu zákon o sudcoch a prísediacich také
oprávnenie priznal. Vo všeobecnosti to súvisí s tým, že podľa § 13 ods. 1 zákona
č. 575/2001 Z. z. ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy.
Obsah pojmu štátna správa súdov zahŕňa okrem iného aj dohľad na plynulosťou,
hospodárnosťou a sčasti (v trestnom konaní súdnom) aj zákonnosťou konania pred súdmi.
Potvrdzuje to aj zákon č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého úlohou riadenia a správy súdov je
vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti
personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon
súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom (§ 32). Podľa § 34 ods. 1 tohto
zákona ministerstvo spravodlivosti vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej
správy pre súdy. Tento dohľad by sa bez návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti na
podanie návrhu na disciplinárne konanie sudcu stal iluzórny a zistenia dohľadu
ministerstva spravodlivosti by museli byť postupované inému orgánu, aby ten z nich mohol
vyvodzovať zákonné dôsledky vrátane podania návrhu na disciplinárne konanie.“
Napokon k problematike právneho postavenia justičných čakateľov vláda uvádza,
že je zrejmé, že obsadenie voľného miesta sudcu sa v zmysle ústavy realizuje jednak podľa
úpravy v samotnej ústave, ale aj podľa zákonnej úpravy, ktorá je vydaná na základe
ústavného splnomocnenia (čl. 145 ústavy). Vláda najprv argumentuje zákonnou úpravou,
ktorá bola napadnutou právnou úpravou zrušená, t. j. predošlou právnou úpravou. Dospieva
k záveru, že o tom, kto sa stane sudcom z pozície justičného čakateľa, rozhodovali výlučne
orgány výkonnej moci, a to minister spravodlivosti a predseda krajského súdu. Toto
tvrdenie odôvodňuje tak, že do prijatia napadnutej právnej úpravy bolo možné obsadiť
voľné miesto sudcu dvojakým spôsobom, a to (i) bez výberového konania justičným
čakateľom alebo (ii) výberovým konaním, ak voľné miesto sudcu nebolo možné obsadiť
justičným čakateľom. V predošlej právnej úprave však podľa vlády absentovali jednoznačné
kritériá na určenie justičného čakateľa, ktorý obsadí voľné miesto sudcu na okresnom súde
v prípadoch, keď na tom istom okresnom súde vykonáva stálu štátnu službu viac justičných
čakateľov. Prekonanie tohto nedostatku bolo v zmysle stanoviska vlády na absolútnej
svojvôli či arbitrárnom rozhodnutí ministra spravodlivosti, ktorý podľa pôvodnej právnej
úpravy vo všetkých prípadoch podával Súdnej rade Slovenskej republiky návrh
na pridelenie sudcu. V tejto súvislosti vláda tiež poukazuje na fakt, že pokiaľ nedošlo
k určeniu voľného miesta sudcu, justičný čakateľ nemal možnosť stať sa sudcom. Voľné
miesta sudcov zároveň určuje a aj podľa predošlej právnej úpravy určoval minister
spravodlivosti. Vláda poukazuje na to, že podľa predošlej právnej úpravy justičný čakateľ
vykonáva prípravnú prax na okresnom súde alebo krajskom súde. Aj v tomto aspekte
považuje vláda predošlú právnu úpravu za zjavne vnútorne rozpornú, keďže časti justičných
čakateľov, a to tým, ktorí vykonávali prípravnú prax na krajskom súde, neumožňovala
prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok ako tým čakateľom, ktorí vykonávajú
svoju štátnu službu na okresných súdoch. Zákonnú podmienku vymenovania za sudcu
a pridelenia na okresný súd nemohli podľa vlády splniť čakatelia, ktorí vykonávali
prípravnú prax na krajskom súde, keďže zákon ustanovoval, že majú byť pridelení na voľné
miesto sudcu na súde, na ktorom prax vykonávali, a zároveň sa voľné miesta sudcov
obsadzovali justičnými čakateľmi podľa zákona iba na okresných súdoch. Vláda konštatuje,
že to, či sa takýto justičný čakateľ stal sudcom, bolo v konečnom dôsledku závislé od
rozhodnutia vedúceho služobného úradu, ktorým bol v tom čase pre všetkých justičných
čakateľov krajský súd.
Predošlú právnu úpravu, ktorá teda umožňovala, aby o tom, kto sa stane sudcom,
rozhodol minister spravodlivosti a predsedovia krajských súdov, hodnotí vláda ako
rozpornú s požiadavkami nevyhnutnej participácie súdnej moci na všetkých častiach
mechanizmu obsadzovania voľného miesta sudcu, resp. vzniku funkcie sudcu (výberové
konanie, prerokúvanie návrhu úspešného kandidáta výberového konania a rozhodnutie
o ňom na zasadnutí Súdnej rady a následne menovanie kandidáta prezidentom). Vláda tiež
v stanovisku dospela k záveru, že «v dôsledku nedostatočnej zákonnej úpravy je obsah
„legitímnych očakávaní“ justičných čakateľov v priamej úmere s pravidlami samotného
výberu spomedzi viacerých justičných čakateľov. Je teda zrejmé, že nie každý justičný
čakateľ sa bezpodmienečne mohol stať sudcom - uvedené by platilo len v prípade, ak by bol
počet voľných miest sudcov rovný alebo vyšší počtu miest justičných čakateľov.». Vzhľadom
na to, že minister nebol v prípade návrhov na pridelenie sudcu viazaný žiadnymi zákonnými
pravidlami, tiež podľa vlády nie je možné konštatovať prístup každého justičného čakateľa
k funkcii sudcu. A už vôbec nie v prípade, ak na okresnom súde pôsobilo viacero justičných
čakateľov.
Navrhovatelia podľa vlády taktiež opomenuli dôležitý fakt, a to ten, že obsadenie
voľného miesta sudcu je podľa ústavy závislé od rozhodnutia Súdnej rady a jej návrhu
prezidentovi na vymenovanie čakateľa za sudcu. Súdna rada nebola viazaná návrhom
ministra, keďže o návrhu musela rozhodnúť, čo znamená, že čakateľa nemusela
prezidentovi navrhnúť na vymenovanie za sudcu. Rovnako prezident nebol viazaný
návrhom Súdnej rady na vymenovanie justičného čakateľa za sudcu. Aj z týchto dôvodov
nie je v zmysle stanoviska vlády namieste hovoriť o legitímnych očakávaniach justičných
čakateľov.
Vláda v stanovisku ešte opätovne sumarizovala, že na to, aby sa justičný čakateľ stal
sudcom, museli nastať viaceré právne skutočnosti, a to (i) určenie voľného miesta sudcu
ministrom spravodlivosti, ktoré i ak na súde vzniklo, minister spravodlivosti ho mohol
presunúť na iný súd, prípadne ho zrušiť, (ii) justičný čakateľ musel spĺňať zákonné
podmienky na obsadenie voľného miesta, (iii) podanie návrhu podľa § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o sudcoch a prísediacich, pričom aj keby bolo vytvorené voľné miesto sudcu
a justičný čakateľ by spĺňal zákonné podmienky, minister spravodlivosti nemusel podať
Súdnej rade návrh na jeho pridelenie ako sudcu, (iv) prerokovanie návrhu ministra
spravodlivosti na pridelenie justičného čakateľa ako sudcu na súd nezakladá automaticky
právny nárok na odhlasovanie tohto návrhu v Súdnej rade Slovenskej republiky
a (v) vymenovanie justičného čakateľa za sudcu podľa čl. 145 ods. 1 ústavy, keďže
prezident má právomoc rozhodnúť o návrhu Súdnej rady aj negatívnym spôsobom. Vláda
konštatuje, že ani v jednom z predošlých „štádií“ niet právneho nároku justičného čakateľa
na pozitívne rozhodnutie oprávnených orgánov.
Vláda opätovne poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 33/2011 Z. z., podľa
ktorej je jedným z prostriedkov zlepšenia reálneho inštitucionálneho fungovania
nezávislého súdnictva v Slovenskej republike aj transparentnosť výberu sudcov, pričom
voľné miesta sudcov sa budú obsadzovať výlučne výberovým konaním. A to nielen
na okresných súdoch, kde mohli byť doteraz obsadzované justičným čakateľom bez
výberového konania, ale aj na všetkých súdoch vyššieho stupňa. Podľa dôvodovej správy sa
spôsob obsadzovania voľných miest justičnými čakateľmi a jeho praktická realizácia stali
za necelé dva roky účinnosti predošlej právnej úpravy jednou z príčin vytvorenia vysokej
nedôvery verejnosti v súdny systém. Dôvodová správa tak konštatuje, že zavedenie
výberových konaní, ktoré musia byť transparentné a otvorené pre všetkých uchádzačov,
ktorí spĺňajú zákonom ustanovené kritériá, je preto plne legitímnou požiadavkou pri
obsadzovaní voľných miest sudcov. Z dôvodu zmeny spôsobu obsadzovania voľných miest
sudcov bolo preto podľa dôvodovej správy potrebné vykonať zmeny aj v právnej úprave
justičných čakateľov. Ak sa má totiž obsadenie voľného miesta sudcu uskutočňovať
výberovým konaním, je neprípustné, aby uchádzači nemali vytvorené rovnaké podmienky,
resp. aby ich časť bola zvýhodňovaná v porovnaní s ostanými uchádzačmi prípravou
na výkon funkcie sudcu.
Vláda preto zastáva názor, že zavedenie otvoreného výberového konania ako
podmienky na obsadenie voľného miesta sudcu je legitímnou požiadavkou. Tohto
výberového konania sa môže zúčastniť každý, kto spĺňa predpoklady na vymenovanie
za sudcu podľa zákona o sudcoch a prísediacich, teda sa ho môže zúčastniť aj justičný
čakateľ. Vláda považuje tvrdenie navrhovateľov, že justičný čakateľ už výberové konanie
absolvoval, a preto niet dôvodu, aby vykonával ďalšie výberové konanie, za zavádzajúce.
Podľa stanoviska vlády je účel výberového konania na funkciu justičného čakateľa iný ako
účel výberového konania na funkciu sudcu. Účelom výberového konania na funkciu
justičného čakateľa je totiž podľa vlády „len“ overenie predpokladov na výkon štátnej
služby. Účelom výberového konania na funkciu sudcu je však overenie predpokladov
na výkon funkcie sudcu.
Vláda tiež konštatuje, že zákon nezasahuje do existujúcich právnych, služobných
vzťahov vo význame zániku existujúcich právnych vzťahov, keďže to, či justičnému
čakateľovi zanikne štátnozamestnanecký vzťah, je plne v jeho dispozícii.
Na záver svojho stanoviska vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, navrhla,
aby ústavný súd návrhom navrhovateľov na začatie konania nevyhovel.
C. Vyjadrenie prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej
republiky
Podpredseda ústavného súdu vzhľadom na predmet abstraktnej kontroly ústavnosti
požiadal o zaujatie stanoviska prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky sa k návrhu
skupiny poslancov vyjadril listom z 11. januára 2012, ktorý bol ústavnému súdu doručený
23. januára 2012, pričom zaujal toto stanovisko: „... podporujem tvrdenia skupiny
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedené v návrhu na začatie konania...“
D. Vyjadrenie Združenia sudcov Slovenska
Na výzvu ústavného súdu predložilo svoje vyjadrenie aj Združenie sudcov Slovenska,
a to podaním z 19. decembra 2012.
V rámci problematiky výberového konania na funkciu sudcu a na funkciu
predsedu súdu združenie sudcov poukazuje na predošlú právnu úpravu spôsobu výberu
sudcov. Konštatuje, že ak sa voľné miesto obsadzovalo výberovým konaním, uskutočňovala
ho päťčlenná výberová komisia zložená z troch členov volených sudcovskou a Súdnou
radou, jedného menovaného ministrom a piatym členom bol predseda súdu, pre ktorý bolo
určené voľné miesto sudcu, alebo ním poverený sudca. Obdobne bola kreovaná výberová
komisia pre výberové konania na predsedu senátu či pri postupe sudcu na súd vyššieho
stupňa. Novú, t. j. napadnutú, právnu úpravu považuje za závažné obmedzenie kompetencií
Súdnej rady, ktorá doteraz ad hoc priamo nominovala do každej výberovej komisie svojho
zástupcu. Združenie sudcov sa domnieva, že takáto právna úprava absolútne popiera zásady
nezávislosti jednotlivých sudcov a súdnej moci ako celku a je v priamom rozpore s čl. 46
Odporúčania M/Rec(2010)12, keďže je zrejmé, že väčšina členov výberových komisií
nebude volená sudcami ani orgánmi sudcovskej samosprávy, ale naopak, nominovaná
exekutívou. Navyše, podľa združenia sudcov nikde v zákone nie je určené, na aké obdobie
je vytvorená databáza kandidátov na členov výberových komisií.
K problematike právneho postavenia justičných čakateľov združenie sudcov
uvádza, že zrušenie inštitútu justičných čakateľov považuje na jednej strane za neústavné
a na druhej strane odporujúce historickým tradíciami. K rozporu s historickými tradíciami
združenie sudcov uvádza, že inštitút justičného čakateľa sa osvedčil a jeho opodstatnenosť
„je nepochybne preukázaná osvedčenou takmer 100 (sto) ročnou praxou (od roku 1918),
ktorou sa zabezpečila náležitá príprava na výkon funkcie sudcu, v dôsledku čoho sa
vytvorili reálne predpoklady na zabezpečenie ústavného práva pre občana na spravodlivé a
včasné rozhodovanie odborne a morálne spôsobilým sudcom“. Neústavnosť napadnutej
právnej úpravy zas odôvodňuje združenie sudcov tak, že (i) nebol rešpektovaný záväzný
zámer ústavodarcu a (ii) obsah medzinárodných štandardov týkajúcich sa súdnictva
o nevyhnutnosti dlhodobej odbornej prípravy justičného čakateľa. Dané je podľa združenia
sudcov v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné. Dôležitosť rešpektovania ústavy, čo
sa týka limitácie národnej rady pri prijímaní zákonov v právnom štáte, odôvodňuje
združenie sudcov aj citáciou častí rozhodnutí ústavného súdu (PL. ÚS 32/95, I. ÚS 76/2011,
PL. ÚS 15/98). Združenie sudcov poukazuje aj na ústavné limity obmedzovania základných
práv a slobôd v čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv
a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel a zároveň sa obmedzenie môže použiť len
na ustanovený cieľ. Združenie sudcoch uvádza, že medzi základné práva a slobody patria aj
hospodárske, sociálne a kultúrne práva, t. j. aj právo na slobodnú voľbu povolania a právo
na prípravu na slobodne zvolené povolanie (čl. 35 ods.1 ústavy). Združenie sudcov tiež
odkazuje na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého zákonodarca môže v zmysle
čl. 35 ods. 2 ústavy ustanoviť podmienky a obmedzenia pre výkon práva podľa čl. 35 ods. 1
ústavy, pričom pri ich ustanovení musí rešpektovať všeobecné ústavné princípy a iné
ústavné normy (PL. ÚS 6/04). Združenie sudcov tiež odkazuje na princíp proporcionality
vymedzený aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, napríklad v rozhodnutí sp. zn.
PL. ÚS 3/09. Následne združenie sudcov odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 21/00, podľa ktorého je za diskriminačnú úpravu „možné považovať takú úpravu,
ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup
zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom, a tým, že tento
cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením“. Zrušenie inštitútu
justičného čakateľa, ktorého jediným účelom je príprava na výkon funkcie sudcu, je podľa
názoru združenia sudcov nepochybne zásahom do ústavou garantovaného práva na prípravu
na výkon povolania, keďže podľa združenia sudcov je príprava na výkon funkcie sudcu, t. j.
povolania v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy, upravená ako základne právo. Združenie sudcov sa
zároveň domnieva, že napadnutou právnou úpravou došlo k diskriminácii „pri príprave na
sudcovské povolanie oproti iným právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú
prípravu na výkon povolania (zárobkovej činnosti) a ich činnosť súvisí odborne najbližšie
s činnosťou sudcu. Ide o činnosť (povolanie) advokáta, funkciu prokurátora, notára
a exekútora. Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní sú povinné absolvovať
prípravnú prax a následne preukázať spôsobilosť na výkon uvedenej činnosti (povolania,
funkcie).“. Podľa združenia sudcov tiež napadnutá právna úprava nerešpektuje viaceré
nálezy ústavného súdu, z ktorých vyplýva, že požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa
princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu
retroaktívneho pôsobenia práva, ochrany nadobudnutých práv a rad ďalších princípov
materiálneho právneho štátu, neodmysliteľne patrí k imanentným znakom právneho štátu.
Združenie sudcov tiež konštatuje, že ústavný súd vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne
uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových právnych stavov, pričom v takom
prípade musí preukázať „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať
alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby
právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00). Združenie sudcov toto rozhodnutie
vykladá tak, že nepravú retroaktivitu ústavný súd nepovažuje za štandardný vstup do
existujúcich právnych stavov. Združenie sudcov k tejto problematike ešte uvádza, že „[n]a
osobu justičného čakateľa sa teda vzťahuje ústavou garantované právo v zmysle čl. 35
ods. 1 a zároveň čl. 30 ods. 4 ústavy, čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu
(Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, pozn.). Zrušenie inštitútu
justičného čakateľa je odňatím základného práva garantovaného ústavou v zmysle čl. 35
ods. 1 ústavy (iné osoby majú zabezpečenú odbornú prípravu na výkon právnického
povolania), porušením čl. 30 ods. 4 ústavy pri prístupe k verejnej funkcii sudcu za
rovnakých podmienok a nerešpektovaním čl. 12 ods. 1, 4 ústavy najmä o nezrušiteľnosti
základného práva a slobody a zákaze spôsobovať ujmu pre uplatňovanie základných práv.“.
K verejnosti výberových konaní a verejnosti odbornej justičnej skúšky
a k písomnému vyhláseniu sudcu a kandidáta na sudcu združenie sudcov uvádza, že
uverejňovanie životopisov a zoznamov blízkych osôb kandidátov na funkciu sudcu považuje
za neprípustný zásah do súkromia uchádzačov a ich blízkych a rovnako potom za možnú
diskrimináciu uchádzačov a ovplyvňovanie členov výberových komisií či už v pozitívnom,
alebo v negatívnom zmysle. Účasť verejnosti na výberovom konaní, ako aj na odbornej
justičnej skúške považuje združenie sudcov za nevhodnú až rušivú a pri zložení komisie, ako
aj podrobných záznamoch, ktoré sa vedú o priebehu výberového konania a justičnej skúšky,
považuje účasť verejnosti za zbytočnú, keďže nemôže žiadnym spôsobom zabezpečiť
zvýšenie úrovne výberových konaní a justičných skúšok. Združenie sudcov konštatuje, že
právo na súkromie podľa ústavy a podľa dohovoru možno obmedziť, iba ak je to v súlade so
zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme bezpečnosti predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd
iných. Združenie sudcov uvádza, že „[p]odľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, pri výklade čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čo je záväzné pre náš štát, zabezpečuje sa rešpekt
(chráni sa) voči súkromiu aj v oblasti zhromažďovania a uschovávania informácií osobnej
povahy, medzi ktoré jednoznačne patria aj informácie o zdravotnom stave osoby“.
Združenie sudcov ďalej odkazuje na rozhodnutia ústavného súdu, podľa ktorých je potrebné
základné práva a slobody podľa ústavy vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, a preto treba
prihliadať aj na judikatúru týkajúcu sa dohovoru. Združenie sudcov konštatuje aj to, že
z ďalšej judikatúry ústavného súdu vplýva, že ústavná ochrana súkromia podľa čl. 16 ods. 1
ústavy sa spája s nedotknuteľnosťou osoby, z čoho vyplýva, že predmetom ochrany je celá
oblasť spoločenských vzťahov medzi lekárom a pacientom. Je preto podľa združenia
neprípustné, aby verejnosť bola oboznamovaná so závermi psychologického posúdenia
uchádzača. Keďže psychologické posúdenie je súčasťou výberového konania ako
oprávnenej podmienky na zistenie osobnostných predpokladov, oboznamovať sa s týmto
údajom majú podľa názoru združenia sudcov len členovia výberovej komisie a následne
Súdna rada, ktorá musí podľa vyjadrenia združenia sudcov mať zachovaný zásadný vplyv
v otázke vzniku funkcie sudcu, t. j. legitimity sudcovskej moci. Združenie sudcov tiež uvádza,
že ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí
sa konania, ktoré je v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy.
Združenie sudcov vo vyjadrení reaguje aj na oblasť výchovy a vzdelávania sudcov.
Nová právna úprava podľa neho okrem zrušenia inštitútu justičného čakateľa „zasahuje
úplne nesystémovo a chaoticky aj do organizácie vzdelávania sudcov a to tak na počiatku
ich kariéry, ako aj pri prehlbovaní a zvyšovaní ich kvalifikácie“. Združenie sudcov uvádza,
že Justičná akadémia zriadená v roku 2004 dosahovala na poli vzdelávania vynikajúce
výsledky. Justičná akadémia mala byť takmer kompatibilná s Odporúčaním
CM/Rec(2010)12 a spĺňala nároky, ktoré na vzdelávanie sudcov kladie dnešná doba a ktoré
sformuloval CCJE v Opinion N°4. V novelách sa však vzdelávanie sudcov zveruje presne
neurčeným tuzemským a zahraničným vzdelávacím inštitúciám a exkluzivita akadémie
v tejto oblasti zanikla. Týmto spôsobom sa výchova a vzdelávanie sudcov dostáva absolútne
mimo kontrolu súdnej moci a štátu, ktorý je v konečnom dôsledku povinný zabezpečiť
jednotné a systematické vzdelávanie a výchovu sudcov. Podľa združenia sudcov je tým
ohrozená nezávislosť sudcov.
Združenie sudcov sa vyjadrilo aj k odmeňovaniu sudcov. Konštatovalo, že zrušením
odmien poklesol plat sudcu od 1. januára 2011 o viac ako jednu šestinu. Poukázalo na to,
že podľa platnej právnej úpravy sa plat sudcu odvíja od základného platu poslanca
parlamentu, čo je podľa neho v rozpore s „Európskou chartou o štatúte sudcov,
Odporúčaním CM/Rec(2010)12, čl. 53 až 55, ako aj Opinion CCJE N°1, keďže neochraňuje
platy sudcov pred ich znižovaním a už vôbec nezabezpečuje ich nárast v súvislosti
s nárastom životných nákladov“. Ďalej združenie sudcov tvrdí, že „[v]ýška platov sudcov je
častou témou politických strán v boji o priazeň voličov a zostáva len otázkou politickej vôle,
či bude táto úprava zneužitá v neprospech sudcov alebo nie. Uvedené je popretím
materiálnej garancie nezávislosti súdnictva.“.
Celkovo združenie sudcov k napadnutým ustanoveniam právnych predpisov uvádza,
že ostané novely, ktorými bola zavedená napadnutá právna úprava, sú «v priamom rozpore
s Recommendation CM/Rec(2010)12 of the Committee of Ministers to member states on
judges: independence, efficiency and responsibilities, ENCJ Resolution of Budapest on Self-
Governance for the Judiciary: Balancing Independence and Accountability - May 2008,
European Charter on Štatúte for Judges, CCJE (2010)3 Magna Carta of Judges
(fundamental principles), CCJE Opinion n° 1 (2001) on standards concerning the
independence of the judiciary and the irremovability of judges, Opinion n° 4 (2003) on
training for judges Opinion n°10 (2007) on „Council for the Judiciary in the service of
society“, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi a ich účinnosťou došlo k vážnym
zásahom do nezávislosti sudcov a súdnej moci na Slovensku.».
Združenie sudcov taktiež vo vyjadrení informovalo o dianí na pôde Európskej
asociácie sudcov. Uviedlo, že po prerokovaní jeho žiadosti Európskou asociáciou sudcov
bola zriadená špeciálna komisia Európskej asociácie sudcov, ktorá preskúmala situáciu na
Slovensku, platnú posudzovanú právnu úpravu, kontaktovala zástupcov štátnych orgánov,
najmä ministerku spravodlivosti, a na rokovaní 4. septembra 2011 bola schválená rezolúcia.
Európska asociácia sudcov v nej pripomína, že európske inštitúcie za mnohé roky vytvorili
základné pravidlá na účel ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorými sú
hlavne Odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov členským štátom o sudcoch:
nezávislosť efektivita a zodpovednosť, CCJE stanovisko číslo 1 (2001) o štandardoch
týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci a nepreložiteľnosti sudcov, CCJE stanovisko číslo 3
(2002) o princípoch a pravidlách ovládajúcich profesionálne správanie sudcov najmä etiku,
nezlučiteľné správanie a nestrannosť, CCJE stanovisko číslo 10 (2007) „Súdna rada
v službách spoločnosti“, ako aj ostatné medzinárodné dokumenty, CCJE (2010) 3 Magna
Carta sudcov (základné princípy), Európska charta o štatúte sudcov, Rezolúcia ENCJ prijatá
v Budapešti v máji 2008 o samospráve súdnej moci: Vyvážená nezávislosť a zodpovednosť.
Združenie sudcov vo vyjadrení tiež uvádza, že Európska asociácia sudcov tiež zdôraznila,
že tieto štandardy nemôžu byť chápané ako výhoda pre sudcov alebo ich korporatívne
záujmy, ale ako hlavné prostriedky na zabezpečenie nevyhnutnej nezávislosti súdnej moci
v demokratickej spoločnosti, a podčiarkla, že nezávislosť musí byť sprevádzaná
zodpovednosťou. Žiadna z ostatných mocí v štáte sa však nemôže pod zámienkou
zodpovednosti snažiť o získanie neprimeraného vplyvu na súdnu moc. Transparentnosť
konaní a riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí sú prostriedky garantujúce zvýšenie
dôvery v súdnu moc. Združenie sudcov tvrdí, že Európska asociácia sudcov v rezolúcii tiež
vyjadrila vážne obavy, že viacero z predmetných noviel vedie k zvýšeniu celkového vplyvu
vlády na súdnu moc. Podľa stanoviska združenia sudcov bolo napriek tomu v rezolúcii
konštatované aj to, že „konečné rozhodnutie o výbere kandidáta na menovanie (za sudcu) je
v kompetencii súdnej rady, výberová komisia stále zohráva rozhodujúcu úlohu, čo znamená,
že relevantné ustanovenia medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zloženia súdnej rady
sú rovnako aplikovateľné na tieto komisie. V tejto súvislosti je evidentné, že navrhované
zmeny v zložení súdnej rady (výberovej komisie), ktorej polovicu členov menuje minister je
krok nesprávnym smerom a proti súčasným tendenciám všetkých medzinárodných
štandardov.“. Európska asociácia sudcov podľa slov združenia sudcov odkazuje na § 18
a § 42 Stanoviska CC JE No 10 (2007) a čl. 5 a čl. 13 Magny Carty sudcov (základné
princípy), podľa ktorých tieto rady majú pozostávať z podstatnej väčšiny sudcov, ktorí sú
volení ich kolegami. Článok 46 Odporúčania CM/Rec (2010) 12 taktiež podľa neho
požaduje, aby najmenej polovica členov bola tvorená sudcami vybranými spomedzi
kolegov.
E. Vyjadrenie Súdnej rady Slovenskej republiky
Súdna rada sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila aj podaním z 19. decembra 2012.
K právnemu postaveniu justičných čakateľov Súdna rada uviedla, že nepovažuje za
pravdivé tvrdenie z dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave v tom zmysle, že
k obsadzovaniu voľných miest sudcov justičnými čakateľmi dochádzalo bez výberového
konania. Justiční čakatelia totiž boli prijatí na miesto justičných čakateľov po absolvovaní
výberového konania. Súdna rada tiež nesúhlasí s tvrdením dôvodovej správy o potrebe
zrušiť inštitút justičného čakateľa s cieľom zabezpečenia rovného prístupu k funkcii sudcu.
Taká argumentácia je podľa nej neakceptovateľná pre rozpor so zámerom ústavodarcu
z dôvodovej správy k novele ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Súdna rada uvádza,
že „[v] materiálnom právnom štáte platí zásada, že pri tvorbe zákona má zákonodarca
dané ústavné limity. Nie je preto oprávnený (nie je to dovolené) v rozpore so zámerom
sledovaným ústavodarcom schvaľovať zákony“. Podľa Súdnej rady je z pravidiel
historického výkladu nepochybné, že účel, ktorý zákonodarca sleduje, je vyjadrený
v dôvodovej správe. Dôvodová správa k už uvedenej novele ústavy v relevantnej časti
konštatuje, že predpoklady výberu vhodných uchádzačov na funkciu sudcu sa podrobnejšie
upravia zákonom, a to na báze predchádzajúcej dlhodobejšej odbornej prípravy. Dôvodová
správa k novele ústavy tiež odkázala na rezolúciu Valného zhromaždenia OSN 40/32
z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, Odporúčanie Rady Európy No R (94)
12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 a na Európsku
chartu o statuse sudcu prijatú v Štrasburgu 8. – 10. júla 1998. Súdna rada ďalej tvrdí, že
Európska charta o statuse sudcu tiež okrem iného požaduje, aby sa vybraní kandidáti
na funkciu sudcu mohli pripraviť na účinné plnenie sudcovských povinností
prostredníctvom primeraného vzdelávania, ktorého náklady znáša štát. Súdna rada sa
domnieva, že s cieľom zaručiť schopnosť kandidáta vykonávať povinnosti sudcu musia
pravidlá pre výber a prijímanie sudcov obsahovať požiadavky týkajúce sa kvalifikácie
a predchádzajúcej praxe. „Abstraktné“ overovanie schopností pre výkon sudcovskej funkcie
nie je podľa nej postačujúce, keďže povaha sudcovskej funkcie vyžaduje vstup sudcu
do zložitých situácií, ktoré kladú veľmi náročné požiadavky z hľadiska rešpektovania
ľudskej dôstojnosti. Preto je podľa vyjadrenia Súdnej rady potrebné kandidátov vybraných
na vykonávanie sudcovskej funkcie pripraviť na ich úlohu prostredníctvom primeraného
vzdelávania, ktoré musí financovať štát. Je teda nesporné, ako tvrdí Súdna rada, že (i)
ústavodarca výslovne vyžaduje nevyhnutnosť predchádzajúcej dlhodobejšej odbornej
prípravy uchádzača o funkciu sudcu a (ii) v súlade s medzinárodnými dokumentmi je
nevyhnutné justičných čakateľov pripraviť na ich úlohu pri výkone súdnictva primerane
vzdelávaním a predchádzajúcou praxou. Iným spôsobom nie je tento cieľ možné splniť.
Opodstatnenosť inštitútu justičného čakateľa je tiež podľa Súdnej rady nepochybne
preukázaná osvedčenou takmer storočnou praxou.
Súdna rada považuje za vecne neakceptovateľné tvrdenie o zvýhodnení justičných
čakateľov, keďže v zmysle už uvedeného je príprava na funkciu sudcu ústavou požadovaná.
Dospieva tiež k záveru, že zrušenie inštitútu právnych čakateľov porušuje právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Pri zákonnej úprave podmienok slobodnej
voľby povolania je podľa nej neakceptovateľné akýmkoľvek spôsobom obmedzovať
ústavou garantované právo na prípravu na slobodne zvolené povolanie, a to už vôbec nie
vtedy, keď predpis nižšej právnej sily, teda zákon, odporuje predpisu vyššej právnej sily –
ústave. To podľa Súdnej rady vyplýva aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu.
Poukazuje pritom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 32/95 a sp. zn.
PL. ÚS 15/98. Súdna rada uvádza, že napadnutá právna úprava, ktorá zrušila inštitút
justičného čakateľa, „v celom rozsahu zlikvidovala (poprela) ústavou garantované právo
každého právnika (občana Slovenskej republiky) na prípravu ním zvoleného povolania
(funkciu sudcu, ktorá je vykonávaná ako povolanie)“. Toto právo občana podľa nej však
zároveň nezakladá nárok na vykonávanie funkcie alebo povolania, pre ktoré zákon
ustanovuje osobitnú podmienku, ak ju občan nespĺňa. Určenie podmienok pre výkon
určitého povolania nie je podľa Súdnej rady, ktorá odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 6/04, diskriminačné, ak zodpovedá čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy. Súdna
rada obdobne ako združenie sudcov s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 3/09 poukazuje na potrebu dodržiavania princípu proporcionality pri obmedzovaní
ústavných práv. Z tohto nálezu podľa nej vyplýva aj to, že právna norma musí smerovať
k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý, aby odôvodnil obmedzenie základného
práva alebo slobody. Podľa názoru Súdnej rady napadnutá právna úprava nespĺňa
požiadavku vhodnosti a nevyhnutnosti, keďže „[z]ámer zákonodarcu o zabezpečení
odstránenia zvýhodňovania justičných čakateľov (na základe predchádzajúce odbornej
prípravy) v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o funkciu sudcu je obsahovo svojvoľným
obmedzením základného práva každého právnika slobodne si zvoliť povolanie sudcu
a pripraviť sa na uvedené povolanie, ak má súčasne neobmedzené právo zvoliť si slobodne
akékoľvek iné právnické povolanie, ktoré si vyžaduje úplné právnické vzdelanie
(II. stupňa)“. V ďalšej argumentácii Súdna rada poukazuje na to, že negatívne dôsledky
napadnutej právnej úpravy výrazne presahujú tvrdené pozitíva, keďže sa vylúči možnosť
účasti vo výberovom konaní kvalitne pripravených právnikov prípravnou praxou v justícii.
Nie je teda podľa nej splnené ani kritérium primeranosti právnej úpravy ako kritérium testu
proporcionality.
Zrušenie inštitútu justičného čakateľa tiež Súdna rada považuje za diskriminačné.
Uvádza, že ide o diskrimináciu pri príprave na sudcovské povolanie oproti iným
právnickým profesiám, ktoré bezpodmienečne vyžadujú prípravu na výkon povolania, a ich
činnosť súvisí odborne najbližšie s činnosťou sudcu (advokát, prokurátor, notár a exekútor).
Osoby, ktoré sa pripravujú na výkon týchto povolaní, sú povinné absolvovať prípravnú prax
a následne preukázať spôsobilosť na výkon uvedenej činnosti. „Likvidáciou justičných
čakateľov“, ako sa domnieva Súdna rada, „sa diskriminujú osoby, ktoré sa pripravovali
na výkon funkcie sudcu v rámci prípravnej praxe, keďže odchylným spôsobom sa
u justičných čakateľov riešila analogická situácia na prípravu povolania (na ktoré sa
vyžaduje právnické vzdelanie) oproti iným povolaniam, ktoré si vyžadujú získanie
uvedeného vzdelania“. Podľa Súdnej rady sa tiež likviduje reálna možnosť kvalitnej
prípravy uchádzačov o funkciu sudcu. Podľa Súdnej rady je zároveň zrejmé, že len sudca
je spôsobilý náležite pripraviť uchádzača na výkon sudcovského povolania. Iné právnické
profesie nie sú kvalifikované ani povinné zabezpečiť požadovanú odbornú prípravu
na výkon povolania sudcu. Zrušením inštitútu justičného čakateľa tak dochádza
k zvýhodňovaniu ostatných uchádzačov (nie justičných čakateľov), keďže sa ostatným
garantuje príprava na výkon nimi zvoleného povolania pod dohľadom osoby, ktorá už
vykonáva predmetné povolanie. Súdna rada si myslí, že napadnutá právna úprava
neumožňuje sudcom odborne pripravovať uchádzačov na funkciu sudcu, a považuje to
za absurdné. Podľa Súdnej rady tým dokonca dochádza k diskriminácii sudcov v porovnaní
s inými právnickými povolaniami, ktoré pripravovať uchádzačov môžu.
Súdna rada ďalej tvrdí, že napadnutá právna úprava je retroaktívna, a teda rozporná
s princípom materiálneho právneho štátu. Toto tvrdenie odôvodňuje z väčšej časti obdobne
ako združenie sudcov, preto ústavný súd v tejto časti sumarizácie argumentácie Súdnej rady
odkazuje na časť IV.D tohto nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov. Navyše
Súdna rada tvrdí, že keďže účelom inštitútu justičného čakateľa bola príprava na sudcovské
povolanie, potom „[p]ri výklade zrušených ustanovení zákona o justičných čakateľoch,
postupom podľa čl. 152 ods.4 ústavy (nevyhnutnosť vychádzať z účelu a zmyslu zákona, ako
to vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu – I. ÚS 37/95, I. ÚS 52/02, III. ÚS 38/05 je
nepochybne, že všetkým justičným čakateľom vzniklo právo (nadobudli právo) v procese
prístupu k funkcii sudcu, zúčastniť sa justičnej skúšky, ak splnili všetky predpísané
podmienky prípravnej praxe“. To má podľa Súdnej rady znamenať, že justiční čakatelia
nadobudli aj právo na právo stať sa sudcom bez absolvovania výberového konania.
Iný výklad by nebol podľa Súdnej rady v súlade s ústavou a pripúšťal by svojvôľu výkonnej
moci pri uchádzaní sa o ústavnú funkciu predstaviteľa súdnej moci. Negatívne rozhodnutie
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o účasti čakateľa na justičnej skúške
po splnení stanovených podmienok prípravnej praxe by bolo svojvoľným rozhodnutím, lebo
by sa ním zásadne poprel účel a význam zákonnej úpravy prípravnej praxe justičného
čakateľa. Súdna rada tak považuje zrušenie inštitútu justičného čakateľa za pravo
retroaktívne. Zákonodarca totiž zvoleným postupom neuznal práva, ktoré sa ako právne
skutočnosti uznali na základe predchádzajúceho zákona. I ak by sa právne zmeny zavedené
napadnutou právnou úpravou považovali iba za nepravú retroaktivitu, Súdna rada tvrdí, že
nie sú preukázané závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať prelomenie
zásady zákazu spätnej pôsobnosti. A keďže podľa Súdnej rady justiční čakatelia nadobudli
právo stať sa sudcom bez absolvovania výberového konania, ako už bolo uvedené, nazdáva
sa, že nahradenie uvedeného práva zavedením povinnosti účasti vo výberovom konaní
na funkciu sudcu je „znehodnocujúci zásah, ktorý jednoznačne smeruje k výraznému
(zásadnému) zhoršeniu právneho postavenia čakateľa“. Týmto postupom zákonodarcu tak
malo dôjsť k porušeniu právnej istoty, a tým aj ochrany oprávnenej dôvery občanov
v právny poriadok.
V tejto súvislosti považovala Súdna rada tiež za potrebné pripomenúť, že súdni
úradníci sa nepripravujú na výkon povolania sudcu, a teda odstránenie inštitútu justičného
čakateľa reálne bráni ústavou garantovanej príprave na náležitý výkon sudcovského
povolania prípravnou praxou v rámci justície.
K právnej úprave verejnosti výberových konaní na funkciu sudcu a úprave
písomného vyhlásenia kandidáta na sudcu Súdna rada uvádza, že ustanovenia
o informovaní verejnosti týkajúce sa zdravotnej spôsobilosti uchádzača (závery
psychologického posúdenia uchádzača) a rodinného pôvodu (rodu) uchádzača vo vzťahu
k rodinným príslušníkom, ktorí sú sudcami alebo pracovníkmi rezortu justície, sú
neakceptovateľné. K informáciám o zdravotnej spôsobilosti uchádzača o funkciu a k ich
sprístupneniu verejnosťou výberových konaní predkladá Súdna rada obdobné argumenty
a totožné závery ako združenie sudcov. Ústavný súd preto odkazuje na časť IV.D tohto
nálezu, kde je zhrnutá argumentácia združenia sudcov.
K otázke informovania o pôvode uchádzača o funkciu Súdna rada konštatuje, že
„[z]ákonná úprava výberového konania na funkciu sudcu musí dôsledne rešpektovať
ústavnú ochranu súkromia a tým vylúčiť akúkoľvek diskrimináciu uchádzača pre rodinný
pôvod, čím sa zabezpečí aj ústavou požadovaná rovnosť príležitostí uchádzať sa o ústavnú
funkciu. Nie je preto prípustné poskytovanie akejkoľvek informácie verejnosti o týchto
osobných údajoch uchádzača.“. V tomto kontexte poukazuje na ústavný zákaz
diskriminácie podľa čl. 12 a čl. 30 ods. 4 ústavy, na Dohovor medzinárodnej organizácie
práce č. 111 o diskriminácii v povolaní uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb.,
medzinárodné odporúčania, ktoré ústavodarca výslovne akceptoval pri novele ústavy v roku
2001, ktoré zakazujú akúkoľvek diskrimináciu pri prístupe k funkcii sudcu pre pôvod
uchádzača, na bod 2.1 Európskej charty o statuse sudcu, ktorá vylučuje zamietnutie
kandidáta aj z dôvodu etnického alebo sociálneho pôvodu, a bod 45 Odporúčania CM/Rec
(2010) 12 Výboru ministrov zakazujúci diskrimináciu uchádzačov o funkciu sudcu aj
z dôvodu pôvodu alebo iného dôvodu. Podľa Súdnej rady je teda zakázané, aby bol pôvod
uchádzača o funkciu sudcu dôvodom na pozitívnu alebo negatívnu diskrimináciu. Súdna
rada tiež poukazuje na to, že takýto uchádzač ešte nie je verejným činiteľom, preto má
v celom rozsahu právo zaručené ústavou na ochranu svojho súkromia a nedotknuteľnosť
osoby, pričom zároveň z čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva nevyhnutnosť rešpektovania
súkromia aj v oblasti zhromažďovania a uschovávania informácií osobnej povahy,
intímneho života aj rodinných vzťahov. Obdobné vyplýva aj z čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1
ústavy. Podľa Súdnej rady ďalej platí, že oprávnene zhromažďované údaje musí orgán
verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené pred neoprávneným prístupom iných orgánov
verejnej moci aj pred fyzickými a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci
zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, dopustí sa konania, ktoré je
v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy.
Vo svojej argumentácii k výberovým konaniam na funkciu predsedu súdu Súdna
rada poukazuje na to, že podľa jej názoru sa má v zmysle čl. 143 ods. 3 ústavy na riadení
a správe súdov zásadným spôsobom podieľať sudcovská samospráva. Pri zachovaní
nezávislosti súdnej moci je podľa nej žiaduce, aby predseda súdu nebol v absolútnej
závislosti od ministra spravodlivosti. Napadnutá právna úprava výberového konania
na predsedu súdu tak podľa Súdnej rady vylučuje ústavou predpokladaný rozhodujúci vplyv
orgánu sudcovskej samosprávy, ako aj Súdnej rady na správe a samospráve súdnictva.
Nerešpektuje sa totiž zámer ústavodarcu z bodu 82 dôvodovej správy k novele ústavy
ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. o výraznej miere podieľania sa orgánov sudcovskej
samosprávy na riešení všetkých dôležitých otázok súdnictva, keďže závislosť na mienke
výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je takmer úplná. Zníženie počtu
zástupcov sudcovskej samosprávy vo výberových konaniach na predsedov súdov
na jedného člena výberovej komisie sudcovskú radu podľa Súdnej rady stavia iba do pozície
poradného orgánu. Až traja členovia výberovej komisie z piatich členov sú nominovaní
výkonnou mocou, a tak samostatne i proti vôli zástupcov súdnej moci sú oprávnení
rozhodovať o výbere kandidáta na predsedu súdu. Súdna rada sa domnieva, že vzhľadom na
rozsah kompetencií predsedov súdov a na spôsob ich kreácie sa budú v praxi presadzovať
účinne len záujmy výkonnej moci. Existuje tak výrazné riziko politického ovplyvňovania
súdnej moci, čo je v zmysle čl. 141 ods. 1 ústavy neprípustné. Rovnako ako navrhovatelia –
skupina poslancov národnej rady, aj Súdna rada poukazuje na „prirodzené pravidlo pri
výbere osoby predsedu súdu“, ktoré určuje, že predseda je primus inter partes, ktoré
napadnutá právna úprava nerešpektuje. Princíp neprípustnosti akejkoľvek politizácie súdnej
moci identifikuje Súdna rada aj v ústavnom zákaze výkonu ústavnej funkcie sudcu
s členstvom v politickej strane alebo v politickom hnutí (čl. 145a ústavy). Z napadnutej
právnej úpravy podľa nej vyplýva, že vďaka prepojeniu ministra spravodlivosti, ktorý je
zodpovedný národnej rade a svojim politickým partnerom, s predsedami súdov dôjde
k nerešpektovaniu ústavného zákazu nadriadeného postavenia predstaviteľa výkonnej moci
pri riadení a správe súdov. Okrem obmedzenia kompetencie sudcovských rád pôsobiť pri
rozhodovaní o zásadných otázkach súdnictva sa podľa Súdnej rady obmedzuje jej vlastná
totožná ústavná právomoc. Spôsob tvorby výberovej komisie na funkciu predsedu súdu tak
vylučuje deľbu moci a zakladá neprípustnú prevahu výkonnej moci.
Úmysel ústavodarcu pri určení úloh orgánom samosprávy súdov novelou ústavy
z roku 2001 je podľa Súdnej rady zrejmý z dôvodovej správy k danej novele. Cieľom
novely bolo totiž podľa dôvodovej správy okrem iného odstránenie opodstatnene
vytýkaného nedostatku zabezpečenia nezávislosti súdnictva kvôli absencii samosprávy
súdnictva a jej závislosti od výkonnej moci. Preto sa okrem zakotvenia Súdnej rady
vytvorili podmienky pre podieľanie sa orgánov sudcovskej samosprávy účinným spôsobom
na riadení a správe súdnictva. Výber osoby predsedu súdu preto podľa názoru Súdnej rady
nemôže byť vo výlučnej kompetencii ministra spravodlivosti spôsobom, akým to ustanovila
napadnutá právna úprava. Podľa napadnutej právnej úpravy majú totiž orgány sudcovskej
samosprávy fakticky len poradný hlas.
K napadnutej právnej úprave zániku funkcie predsedu súdu odvolaním Súdna
rada uvádza, že aj Expertná misia Európskej komisie z novembra 1997 konštatovala
skutočnosť, že absolútna právomoc ministra spravodlivosti menovať a odvolávať predsedov
a podpredsedov súdov dáva výkonnej moci príležitosť sledovať svoje záujmy práve cez
predsedov súdov. Vypustením podmienky prerokovania odvolania predsedu súdu so
Súdnou radou došlo podľa nej k obmedzeniu samosprávnych funkcií v súdnictve, zvýšeniu
rizika svojvôle ministra pri zasahovaní do súdnictva prostredníctvom politických nominácií.
Navyše bola napadnutou právnou úpravou odňatá možnosť prieskumu rozhodnutia ministra
spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu. V právnom štáte je však podľa Súdnej rady
neprípustné, aby sa o právach a povinnostiach osoby ustanovenej do funkcie zákonným
spôsobom rozhodovalo individuálnym správnym aktom, ktorého zákonnosť nemožno
preskúmať v rámci riadnych opravných prostriedkov. Vytvára sa tak hrozba vzniku
neodôvodneného a zákonom ustanoveným spôsobom nepreskúmateľného zásahu do výkonu
k volenej alebo inej verejnej funkcii predsedu súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a popiera sa
individuálne právo predsedu súdu ako fyzickej osoby domáhať sa práva zákonom
ustanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
V.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia napadnutých ustanovení
zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona
č. 100/2011 Z. z., zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a zákona
o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z., ktoré majú byť v rozpore s označenými článkami
ústavy, ďalej z dôvodovej správy k vládnemu návrhu už označených zákonov, ako aj
z uznávanej právnej doktríny a odborných literárnych prameňov, pričom sa opieral aj
o svoju doterajšiu judikatúru.
Článok 1 ods. 1 prvá veta ústavy znie: Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Článok 2 ods. 2 ústavy znie: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Článok 12 ods. 1 ústavy znie: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Článok 12 ods. 2 ústavy znie: Základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Článok 12 ods. 4 ústavy znie: Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Článok 13 ods. 3 ústavy znie: Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Článok 13 ods. 4 ústavy znie: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Článok 19 ods. 1 ústavy znie: Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Článok 19 ods. 2 ústavy znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Článok 19 ods. 3 ústavy znie: Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Článok 20 ods. 1 ústavy znie: Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Článok 30 ods. 4 ústavy znie: Občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám.
Článok 46 ods. 1 ústavy znie: Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Článok 46 ods. 2 ústavy znie: Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 141 ods. 1 ústavy znie: V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
Článok 141a ods. 1 písm. a) ústavy znie: Predsedom Súdnej rady Slovenskej
republiky je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jej ďalšími členmi sú ôsmi
sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky.
Článok 141a ods. 4 písm. b) ústavy znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej
republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.
Článok 141a ods. 4 písm. f) ústavy znie: Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej
republiky patrí vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní
návrhu štátneho rozpočtu.
Článok 143 ods. 3 ústavy znie: V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení
a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.
Článok 144 ods. 1 ústavy znie: Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Článok 6 ods. 1 dohovoru znie: Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.
Článok 8 dohovoru znie: (1) Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. (2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto
práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Článok 14 dohovoru znie: Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pridelenie sudcu
Napadnuté ustanovenie § 11 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(1) Sudcu prideľuje na výkon funkcie na určitý súd súdna rada na základe
výsledkov výberového konania, ktoré jej oznamuje predseda výberovej komisie.
(2) Na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) možno
prideliť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.
(3) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno prideliť len sudcu, ktorý
vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov.
(4) Pridelenie sudcu na výkon funkcie na určitý súd sa uskutoční dňom
vymenovania. Pridelenie sudcu oznámi súdna rada ministrovi do troch dní od jeho
pridelenia.
Dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného pridelenia
Napadnuté ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(1) Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom
dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd toho istého stupňa a len na voľné miesto
sudcu. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem výkonu funkcie predsedu
disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho senátu.
Napadnuté ustanovenie § 151p zákona o sudcoch a prísediacich znie:
Ak bol sudca dočasne pridelený podľa predpisov účinných do 1. mája 2011 na výkon
funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa, toto dočasné pridelenie sudcu sa skončí k 1. máju
2011.
Preloženie sudcu na iný súd
Napadnuté ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(2) Na krajský súd a Špecializovaný trestný súd možno preložiť len sudcu, ktorý
vykonával právnickú prax po dobu najmenej 10 rokov. Na najvyšší súd možno preložiť len
sudcu, ktorý vykonával právnickú prax po dobu najmenej 15 rokov.
Obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniami
Napadnuté ustanovenie § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(1) Každé voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného predpisu sa
obsadzuje na základe výberového konania, ak sa neobsadzuje preložením sudcu na istého
stupňa podľa §14 ods. 1.
(2) Výberového konania sa môže zúčastniť ten, kto spĺňa predpoklady
na vymenovanie za sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. b) až f) a odseku 2 a najneskôr v posledný
deň výberového konania dosiahne vek aspoň 30 rokov.
Právne postavenie justičných čakateľov
Napadnuté ustanovenie § 151u ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(1) Justičný čakateľ, ktorý vykonáva k 30. aprílu 2011 štátnu službu od 1. mája
2011 je vyšším súdnym úradníkom toho súdu, na ktorom k 30. aprílu 2011 vykonáva
prípravnú prax alebo na ktorom sa ďalej odborne pripravuje na výkon funkcie sudcu
po skončení prípravnej praxe; to neplatí, ak požiada najneskôr do 15. mája 2011
o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
(2) Ak justičný čakateľ požiada podľa odseku 1 o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru, tento sa skončí k 31. máju 2011; justičný čakateľ má
v tomto prípade nárok na odstupné ako štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecký
pomer sa skončil dohodou z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.
Výberové konanie na funkciu sudcu
Napadnuté ustanovenia § 29 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(1) Výberové konanie podľa § 28 ods. 1 uskutočňuje päťčlenná výberová komisia.
Členov výberovej komisie vymenuje predseda súdu z databázy kandidátov na členov
výberovej komisie vždy po vyhlásení výberového konania, a to tak, aby jeden člen bol
z kandidátov zvolených národnou radou, jeden člen z kandidátov zvolených súdnou radou
a dvaja členovia z kandidátov vymenovaných ministrom. Jedného člena výberovej komisie
zvolí na žiadosť predsedu súdu sudcovská rada súdu, na ktorom sa voľné miesto obsadzuje.
(2) Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie
národná rada a súdna rada volia aspoň po dvoch kandidátoch a minister vymenúva aspoň
štyroch kandidátov; databáza sa zverejňuje na webovom sídle národnej rady, súdnej rady
a ministerstva.
(3) Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len
osobu, ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena
výberovej komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa § 28 ods. 4 a ktorá pôsobí
najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; to
platí aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.
(4) Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba predsedu výberovej komisie.
Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní zúčastnia aspoň štyria jej
členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej
členov.
(5) Počet členov a zloženie výberovej komisie pre výberové konanie podľa § 28
7b)
ods. 9 ustanovia zásady na ustanovenie do vyššej sudcovskej funkcie.
Napadnuté ustanovenie § 151r zákona o sudcoch a prísediacich znie:
Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 29 sa zvolia alebo vymenujú
najneskôr do 31. júla 2011; ak nie sú najneskôr do 31. júla 2011 zvolení, vymenuje ich
minister.
Výberové konanie na funkciu predsedu súdu
Napadnuté ustanovenie § 37 ods. 5 zákona o súdoch znie:
(5) Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia. Členov výberovej
komisie vymenuje minister z databázy kandidátov na členov výberovej komisie vždy
po vyhlásení výberového konania, a to tak, aby jeden člen bol z kandidátov zvolených
súdnou radou a traja členovia z kandidátov vymenovaných ministrom. Jedného člena
výberovej komisie zvolí na žiadosť ministra sudcovská rada súdu, na ktorom sa funkcia
predsedu obsadzuje. Na účely vytvorenia databázy kandidátov na členov výberovej komisie
súdna rada volí aspoň dvoch kandidátov a minister vymenúva aspoň šiestich kandidátov;
databáza sa zverejňuje na webovom sídle súdnej rady a ministerstva.
Napadnuté ustanovenie § 101c zákona o súdoch znie:
Prví kandidáti na členov výberových komisií podľa § 37 sa zvolia alebo vymenujú
najneskôr do 30. júna 2011; ak nie sú najneskôr do 30. júna 2011 zvolení, vymenuje ich
minister.
Zánik funkcie predsedu súdu odvolaním
Paragraf 38 ods. 3 až 7 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body
16 až 18 zákona č. 33/2011 Z. z.) znie:
(3) Odvolanie predsedu súdu môže ministrovi navrhnúť
a) súdna rada,
b) sudcovská rada príslušného súdu,
c) predseda súdu vyššieho stupňa.
(4) Návrhom podľa odseku 3 minister nie je viazaný; rozhodne o ňom do 60 dní
odo dňa jeho doručenia.
(5) Predsedu súdu odvoláva minister. Na konanie a rozhodovanie o odvolaní
predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní. Proti rozhodnutiu
o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné
súdom.
(6) Výkon funkcie predsedu súdu v prípade odvolania zaniká dňom nasledujúcim
po dni, keď mu bolo doručené rozhodnutie ministra o odvolaní z funkcie, ak nie je
v rozhodnutí určený neskorší deň.
(7) Ak funkcia podpredsedu súdu nie je obsadená, minister poverí niektorého
zo sudcov príslušného súdu, aby do vymenovania nového predsedu súdu plnil úlohy podľa
§ 35.
Ochrana osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu
a uchádzača o funkciu sudcu
Napadnuté ustanovenie § 28 ods. 6 a 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
(6) Predseda súdu je povinný zabezpečiť zverejnenie všetkých žiadostí
o zaradenie do výberového konania, profesijných životopisov uchádzačov a ich motivačných
listov na webovom sídle ministerstva, a to aspoň 30 dní pred konaním výberového konania.
Do 20 dní od zverejnenia žiadostí podľa predchádzajúcej vety môže každý vzniesť
odôvodené výhrady voči uchádzačom; ministerstvo ich spolu so žiadosťami predloží
výberovej komisii. Výberová komisia môže požadovať vyjadrenie od dotknutých osôb,
ktorých sa týka vznesená výhrada. Predseda súdu ďalej na webovom sídle ministerstva
zabezpečí zverejnenie termínu a miesta výberového konania a zoznamu členov výberovej
komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním.
(7) Uchádzač je povinný spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania
7a)
predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú
sudcami, zamestnancami súdov, ministerstva vrátane rozpočtových alebo príspevkových
organizácií v pôsobnosti ministerstva alebo členmi výberovej komisie, a to v rozsahu meno,
priezvisko, funkčné zaradenie a označenie inštitúcie. Vyhlásenie sa zverejní spolu
so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.
Podľa napadnutého ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich
je sudca povinný do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie sudcu a počas jej výkonu každoročne
do 31. marca predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam blízkych osôb, ktoré
sú sudcami, zamestnancami súdov alebo ministerstva vrátane rozpočtových alebo
príspevkových organizácií v pôsobnosti ministerstva, a to v rozsahu meno, priezvisko,
funkčné zaradenie a označenie inštitúcie. Toto ustanovenie pre slovách „blízka osoba“
odkazuje na § 166 Občianskeho zákonníka.
Trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií
Napadnuté ustanovenie § 151q zákona o sudcoch a prísediacich znie:
Predsedovia grémií a predsedovia kolégií ustanovení do funkcie pred 1. májom 2011
zostávajú v tejto funkcii aj po 1. máji 2011; ich funkcia zanikne 1. novembra 2011, ak k jej
zániku nedôjde skôr.
Ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky
Napadnuté ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o súdoch znie:
1. v rámci vládou schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole
ministerstva určuje po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov
a voľné miesta sudcov.
Zverejňovanie rozhodnutí
Napadnuté ustanovenie § 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde znie:
(3) Ústavný súd sprístupňuje verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného 8a) zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci
samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.
Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 2 zákona o súdoch znie:
(2) Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia,
ktorým sa končí konanie, súdy v tej istej lehote zverejnia aj všetky rozhodnutia vydané
počas tohto súdneho konania, ktoré boli zrušené, potvrdené alebo zmenené súdom vyššieho
stupňa a rozhodnutia, ktoré zrušujú rozhodnutie súdu nižšieho stupňa. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, zverejňuje sa aj toto uznesenie. Nezverejňujú sa súdne rozhodnutia
vydané v konaní, v ktorom bola verejnosť vylúčená z pojednávania pre celé pojednávanie
alebo pre jeho časť. Najvyšší súd zverejňuje aj právoplatné rozhodnutia disciplinárnych
senátov do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti.
Napadnuté ustanovenie § 82a ods. 5 zákona o súdoch znie:
Súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky
súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú
rozhodnutiami vo veci samej. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom
chránených záujmov. Pri slovách „žiadosti podľa osobitného zákona“ sa uvádza odkaz
na zákon o slobode informácií. Pre druhú vetu tohto odseku je ustanovený odkaz na § 8
až § 12 zákona o slobode informácií.
Nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľa
Napadnuté ustanovenie § 30 ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
Sudca je povinný prehlbovať si svoje odborné vedomosti a využívať ponúknuté
možnosti na vzdelávanie organizované Justičnou akadémiou. Sudca je povinný prispievať
svojimi skúsenosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov, funkčne
mladších sudcov a ďalších zamestnancov súdov, ak tomu nebráni plnenie jeho povinností
pri výkone súdnictva.
Napadnuté ustanovenie § 65 ods. 1 písm. b) tretieho bodu zákona o sudcoch
a prísediacich ustanovuje, že sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom
príplatok za vedenie justičného čakateľa.
Napadnuté ustanovenie § 73 zákona o sudcoch a prísediacich znie:
Sudcovi, ktorý vykonáva činnosť školiteľa justičného čakateľa podľa § 149a ods. 5,
patrí osobitný príplatok vo výške 30 eur mesačne.
Napadnuté ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii znie:
Akadémia zabezpečuje, organizuje a vykonáva aj odbornú prípravu vyššieho
súdneho úradníka a asistenta prokurátora zameranú na vykonanie justičnej skúšky.
Podľa § 11 ods. 8 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. úlohy pedagogického zboru podľa odseku 1 (vzdelávanie
na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia)
mohol vykonávať aj justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry počas svojej prípravnej
praxe a vyšší súdny úradník počas výkonu štátnej služby. Táto právna úprava bola zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 12 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. návrh na vykonanie odbornej justičnej skúšky justičným čakateľom
predkladal akadémii minister. K návrhu priložil aj záverečné hodnotenie justičného čakateľa
vypracované predsedom príslušného krajského súdu. Táto právna úprava bola zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 12 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. cieľom skúšky bolo overiť, či má justičný čakateľ alebo právny
čakateľ prokuratúry potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol
zastávať funkciu sudcu alebo funkciu prokurátora. Táto právna úprava bola vo vzťahu
k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011
Z. z.).
Podľa § 12 ods. 5 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. skúška justičného čakateľa a skúška právneho čakateľa prokuratúry
mala písomnú a ústnu časť. Písomná časť sa skladala z odborného testu, z vyhotovenia
rozhodnutí v trestnej a v inej než trestnej veci. Písomnou časťou skúšky sa overovala
spôsobilosť justičného čakateľa a právneho čakateľa prokuratúry samostatne vykonávať
procesné úkony a postupy vyplývajúce z funkcie, na ktorú sa pripravoval. Na ústnej skúške
mal justičný čakateľ a právny čakateľ prokuratúry preukázať vedomosti z ústavného práva,
z organizácie a pôsobnosti súdov a prokuratúry, z trestného práva, z medzinárodného práva,
z občianskeho práva, z rodinného práva, z obchodného práva, z finančného práva,
zo správneho práva, z pracovného práva a z práva Európskej únie a Európskych
spoločenstiev. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom
č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 7 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 12 ods. 6 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. na prípravu a vykonanie skúšky poskytoval služobný úrad
justičnému čakateľovi a právnemu čakateľovi prokuratúry služobné voľno s náhradou platu
v trvaní štyroch týždňov. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 6 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 13 ods. 1 prvej vety zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia
účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. skúšku vykonal justičný čakateľ a právny čakateľ
prokuratúry pred skúšobnou komisiou zloženou z piatich členov. Táto právna úprava bola
vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 8 zákona
č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 14 ods. 1 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. ak justičný čakateľ alebo právny čakateľ prokuratúry úspešne
vykonal skúšku, akadémia vystavila osvedčenie o jej vykonaní, ktoré justičnému čakateľovi
riaditeľ odovzdal v prítomnosti ministra, a ak išlo o právneho čakateľa prokuratúry, aj
v prítomnosti generálneho prokurátora. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným
čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 14 ods. 2 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. ak justičný čakateľ pri skúške neprospel, minister mu povolil
vykonať opravnú skúšku na základe jeho písomnej žiadosti; generálny prokurátor povolil
vykonať opravnú skúšku právnemu čakateľovi prokuratúry na základe jeho písomnej
žiadosti. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom
č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 14 ods. 3 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. opravnú skúšku mohol justičný čakateľ alebo právny čakateľ
prokuratúry vykonať najskôr po troch mesiacoch a najneskôr do šiestich mesiacov
od konania skúšky. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 14 ods. 4 zákona o Justičnej akadémii v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. ak justičný čakateľ alebo právny čakateľ prokuratúry neprospel ani
pri opravnej skúške, predseda krajského súdu alebo generálny prokurátor ho z funkcie
odvolal podľa osobitného predpisu. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným
čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. V bod 9 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 11 ods. 2 zákona súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 33/2011 Z. z. sa na výkone súdnictva podieľali aj justiční čakatelia, súdni úradníci
a zamestnanci súdu, ktorí plnili úlohy pri výkone súdnictva (§ 92 ods. 1). Táto právna
úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII
bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 15 ods. 6 zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 33/2011 Z. z. sa na rokovaní grémia mohli zúčastniť aj členovia iných grémií príslušného
okresného súdu, justiční čakatelia, ako aj vyšší súdni úradníci poverení konaním
a rozhodovaním alebo vykonávaním iných úkonov súdu podľa osobitného zákona;
hlasovacie právo nemali. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 33/2011 Z. z. ak predseda súdu zistil, že došlo k porušeniu zásad sudcovskej etiky, zásad
dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania, bol povinný prerokovať zistené
nedostatky s dotknutým sudcom, súdnym úradníkom alebo zamestnancom súdu, ktorý plnil
úlohy pri výkone súdnictva, a podľa potreby uložiť opatrenia v jeho pôsobnosti vedúce
k náprave zistených nedostatkov a k odstráneniu ich príčin. Sudcovia v rozsahu svojich
povinností podľa osobitných predpisov, justiční čakatelia, súdni úradníci a zamestnanci
súdu boli povinní postupovať v súlade s opatreniami predsedu súdu uloženými podľa
prechádzajúcej vety. Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 74 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. predseda okresného súdu okrem výkonu činností uvedených
v odseku 1 vykonával správu okresného súdu aj tým, že dohliadal na prípravnú službu
justičných čakateľov počas jej výkonu na okresnom súde. Táto právna úprava bola zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 28 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 74 ods. 3 písm. c) zákona o súdoch v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. predseda krajského súdu okrem výkonu činností uvedených
v odseku 1 vykonával správu krajského súdu aj tým, že riadil a kontroloval prípravnú službu
justičných čakateľov v obvode krajského súdu a jej výkon. Táto právna úprava bola zrušená
zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VII bod 29 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona o registri trestov v znení
do nadobudnutia účinnosti zákona č. 33/2011 Z. z. pre potreby preukázania bezúhonnosti
alebo spoľahlivosti, ak to ustanovoval osobitný zákon, sa odpis registra trestov vydával
orgánu vykonávajúcemu prijímacie alebo výberové konanie na funkciu alebo orgánu, ktorý
navrhoval odvolanie z funkcie justičného čakateľa alebo sudcu. Táto právna úprava bola
vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. VIII zákona
č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej službe v znení do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 33/2011 Z. z. tento zákon sa vzťahoval aj na právne vzťahy justičných čakateľov
a súdnych úradníkov, ak osobitný predpis neustanovoval inak (s odkazom na § 149a
až § 149c zákona č. 385/2000 Z. z.). Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným
čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. IX bod 1 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 3 zákona o štátnej službe v znení do nadobudnutia účinnosti zákona
č. 33/2011 Z. z. bol služobným úradom justičného čakateľa na okresnom súde krajský súd.
Táto právna úprava bola vo vzťahu k justičným čakateľom zrušená zákonom č. 33/2011
Z. z. (čl. IX bod 3 zákona č. 33/2011 Z. z.).
Stáž sudcov
Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudoch a prísediacich môže sudca, ak s tým
súhlasí, vykonávať stáž v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie
riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov, v Kancelárii
Súdnej rady Slovenskej republiky alebo ako člen pracovnej skupiny.
Podľa § 13 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich sudca počas stáže s výnimkou stáže
ako súdny poradca ústavného súd, nemôže vykonávať funkciu sudcu. Stáž sudcu sa však
podľa druhej vety odseku považuje za výkon funkcie sudcu.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o sudoch a prísediacich vzdelávanie sudcov zabezpečujú
tuzemské a zahraničné vzdelávacie inštitúcie. Vzdelávanie sudcov sa vykonáva aj
odbornými študijnými pobytmi v tuzemských a zahraničných súdnych inštitúciách, ktoré
môžu trvať najviac jeden rok; počas ich trvania sudca nesmie rozhodovať o veciach
patriacich do vecnej pôsobnosti súdov.
Účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške
Podľa napadnutého § 28 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. je výberové konanie verejné okrem hlasovania výberovej komisie.
Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý ho
vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom
konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda
súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah
predpokladaného záujmu i možnosti.
Napadnutý § 37 ods. 10 zákona o súdoch znie:
Ministerstvo zverejní na svojom webovom sídle aspoň 30 dní pred výberovým
konaním všetky žiadosti o zaradenie do výberového konania, profesijné životopisy
uchádzačov a ich motivačné listy. Do 20 dní od zverejnenia žiadostí podľa prvej vety môže
každý vzniesť odôvodnené výhrady voči uchádzačom; ministerstvo ich spolu so žiadosťami
predloží výberovej komisii. Výberová komisia môže požadovať vyjadrenie od dotknutých
osôb, ktorých sa týka vznesená výhrada. Ministerstvo na svojom webovom sídle ďalej
zverejní termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň
15 dní pred jeho konaním.
V zmysle napadnutého § 14a zákona o Justičnej akadémii je odborná justičná skúška
verejná a Justičná akadémia zverejní na účel informovania verejnosti na svojom webovom
sídle aspoň 30 dní pred konaním skúšky termín a miesto jej konania. Riaditeľ akadémie je
povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na skúške, pričom ak možno očakávať, že
verejnosť prejaví o účasť väčší záujem, riaditeľ je povinný uskutočniť skúšku vo vhodnej
miestnosti.
Ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi
o funkciu predsedu súdu
Napadnutý § 37 ods. 11 zákona o súdoch znie:
Uchádzač je povinný spolu so žiadosťou o zaradenie do výberového konania
predložiť písomné vyhlásenie, v ktorom uvedie zoznam jemu blízkych osôb, ktoré sú členmi
výberovej komisie, a to v rozsahu meno a priezvisko. Vyhlásenie sa zverejní spolu
so žiadosťou o zaradenie do výberového konania.
Kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu
Napadnutý § 37 ods. 6 zákona o súdoch znie:
Za kandidáta na člena výberovej komisie možno zvoliť alebo vymenovať len osobu,
ktorá má morálne a odborné predpoklady na nestranný výkon funkcie člena výberovej
komisie, ktorá je spôsobilá posúdiť uchádzača podľa odseku 4 a ktorá pôsobí najmä
v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo vykonáva právnické povolanie; a to platí
aj pre voľbu člena výberovej komisie voleného sudcovskou radou.
Odmeňovanie sudcov
Zákon o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 27 zákona
č. 33/2011 Z. z.) v § 69 ods. 4 ustanovuje: „Funkčný príplatok za výkon funkcie podľa
odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za
predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej
konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa
predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú
v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.“
Zákonom č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 29) bol bez náhrady vypustený § 79 zo zákona
o sudcoch a prísediacich, ktorý znel takto:
(1) Sudcovi možno priznať odmenu
a) pri dosiahnutí veku 50 rokov,
b) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri včasnom, riadnom a plynulom
prejednávaní a vybavovaní pridelených vecí vrátane výsledkov dosiahnutých počas
dočasného pridelenia,
c) za splnenie osobitne významnej úlohy nad rozsah povinností vyplývajúcich mu
z § 30,
d) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností
orgánu riadenia a správy súdov,
e) za splnenie mimoriadnej úlohy alebo osobitne významnej úlohy pri výkone stáže
podľa § 13.
(2) Kritériá na priznávanie odmien podľa odseku 1 písm. b) a c) prijme sudcovská
rada vždy na začiatku rozpočtového obdobia a zverejní ich.
(3) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a), b) alebo c) rozhodne predseda
súdu na návrh sudcovskej rady alebo aj bez takéhoto návrhu po predchádzajúcom
prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu
v sudcovskej rade odôvodní.
(4) O priznaní odmeny podľa odseku 3 predsedovi okresného súdu rozhodne
predseda príslušného krajského súdu a o priznaní odmeny podľa odseku 3 predsedovi
krajského súdu rozhodne minister.
(5) O priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. d) rozhodne minister. O priznaní
odmeny podľa odseku 1 písm. e) rozhodne orgán, ktorý rozhodol o stáži sudcu.
Oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania
namiesto Súdnej rady
Podľa § 151s zákona o sudcoch a prísediacich v disciplinárnom konaní začatom
na návrh súdnej rady, ktoré nie je právoplatne skončené k 30. aprílu 2011, sa stáva
účastníkom tohto konania namiesto Súdnej rady od 1. mája 2011 minister.
Podľa § 151t zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. ak
o návrhu na zrušenie rozhodnutia ministra alebo súdnej rady o dočasnom pozastavení
výkonu funkcie sudcu vydaného pred 1. májom 2011 nebolo rozhodnuté podľa predpisov
účinných do 30. apríla 2011, rozhodne o ňom v prebiehajúcom disciplinárnom konaní
disciplinárny senát, ktorý rozhodne aj o návrhu na zrušenie takého rozhodnutia, podanom
po 30. apríli 2011; disciplinárny senát rozhodne o návrhu do 31. mája 2011 a svoje
rozhodnutie doručí sudcovi podľa § 131 ods. 1.
Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať
zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia
Napadnutý § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII
bod 26 zákona č. 33/2011 Z. z.) znie: Na účel plnenia úloh podľa odseku 1 písm. b) až e) je
ministerstvo oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si súdny spis, robiť si z neho
odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady, informácie alebo vyjadrenia;
ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté.
VI.
S ohľadom na predmet napadnutej právnej úpravy a jej koncepčnosť ústavný súd ešte
pred tým, ako pristúpi k posudzovaniu súladu napadnutej právnej úpravy s ústavou
a dohovorom, považuje za potrebné aspoň rámcovo (mimo relevantnej ústavnej a právnej
úpravy) identifikovať východiská tohto rozhodnutia.
Kľúčové východiská ústavného súdu pri posudzovaní súladu napadnutej právnej
úpravy s Ústavou Slovenskej republiky
Súdy, sudcovia a súdni funkcionári neexistujú vo vákuu, ale v istom časopriestore,
v istom systéme, v istej spoločnosti. Súdnictvo za ostatných 20 rokov prešlo vývojom,
rovnako vývojom prešla právna úprava postavenia sudcov, ich kreácie, ich samosprávy
a vzťahu sudcovskej samosprávy k štátnej správe súdnictva. Po tom, ako sa súdnictvo
transformovalo v kontexte základných požiadaviek demokratického a právneho štátu
v deväťdesiatych rokoch minulého storočia po zmene spoločenského zriadenia, nasledoval
ďalší vývoj a ďalšie zmeny. Kreácia sudcov bola, zjednodušene povedané, prenesená
zo zákonodarnej moci a výkonnej moci (menovanie sudcu prezidentom republiky) na orgán
samosprávy a štátnej správy súdnictva, Súdnu radu Slovenskej republiky, so zachovaním
menovania prezidentom republiky. Bola tak posilnená kreačná nezávislosť súdnej moci.
Rovnako boli posilnené iné mechanizmy nezávislosti súdnej moci – zmena kreácie
disciplinárnych senátov, zmena tvorby rozpočtu súdnictva atď. Právna úprava, ktorej súlad
s ústavou napadli navrhovatelia, je rovnako ako už uvedené zmeny výsledkom
normotvornej činnosti zákonodarcu, ktorý reagoval na ním identifikovanú spoločenskú
potrebu. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať existenciu alebo neexistenciu takejto
spoločenskej potreby, ale len to, či je výsledok činnosti zákonodarcu kompatibilný
s ústavnými štandardmi.
Ešte stále sa však nachádzame v podmienkach tranzitívnej, resp. post-tranzitívnej
demokracie, keďže ešte stále budujeme a prestavujeme inštitucionálny systém verejnej
moci, a tak ešte stále hľadáme okrem iného aj akúsi ideálnu „tvár“ súdnictva v právnom
štáte. Rovnakým procesom prechádzajú aj okolité (aj vzdialenejšie) posttotalitné krajiny
[pozri napríklad PŘÍBÁŇ, J. – ROBERTS, P. – YOUNG, J. (eds.): Systems of Justice in
Transition. Central European Experiences since 1989. Aldershot: Ashgate Publishing, 2003
ISBN 0-7546-2317-3.]. Je úlohou zákonodarnej moci normatívne vytvoriť a nastaviť
inštitucionálnu štruktúru, v ktorej bude verejná moc vykonávaná. Úlohou exekutívy je
okrem iného vykonať právnu úpravu, ktorá inštitucionálnu štruktúru upravuje. Práve
v časoch spoločenskej zmeny, prechodu k demokracii, sú z ústavného hľadiska
tolerovateľné aj hlbšie, akoby revolučnejšie zásahy zákonodarnej a výkonnej moci (aj)
do moci súdnej. Samozrejme, čas na revolučné zmeny pri novo rodiacej sa
konštitucionalistike – v čase krátko po premene systému – už uplynul v deväťdesiatych
rokoch minulého storočia (porovnaj aj KOSAŘ, D. Judicial Accountability and Democratic
Transition: Visegrad story. VIII World Congress of Constitutional Law, Mexico, 2010, s. 5,
dostupné na http://www.juridicas.unam.mx/wccl/ponencias/16/288.pdf.). I tak je však v čase
post-tranzitívnej demokracie potrebné uznať, že zákonodarca ešte stále hľadá (podľa jeho
názoru) legislatívne optimálnu podobu orgánov verejnej moci tak, že reaguje na ním
identifikované nedostatky tej predošlej [porovnaj aj KÜHN, Z. Judicial Independence in
Central-Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly,
Vol 1, No 1, (2011) s. 31 – 42, kde autor okrem iného konštatuje, že prenechanie kreácie
súdnej moci len tejto moci samej, teda výrazná autonómia súdnej moci v kreačnom procese,
je v Európe výnimočná a že konečná zodpovednosť, ktorá spočíva aj v rozhodnutí, kto je
ideálnym sudcom, ako bude finálne vyzerať rozpočet súdov, musí spočívať v rukách
zákonodarnej a výkonnej moci].
Je teda možné z povahy veci predpokladať častejšie konceptuálne a koncepčné
zmeny právnej úpravy. Ústavný súd sa v takomto období musí istým spôsobom viac
kontrolovať v rámci svojho sebaobmedzenia a limitácie zasahovania do právomoci
zákonodarcu ako negatívny zákonodarca (o to viac ako prípadný pozitívny zákonodarca).
To neznamená, že ústavný súd rezignuje na svoju úlohu ochrancu ústavnosti, ale len to, že
je v istom zmysle opatrnejší. Zároveň však ústavný súd musí ostať veľmi pozorný
vzhľadom na prirodzené snahy jednotlivých zložiek moci koncentrovať moc vo svojich
rukách.
Rovnako je vzhľadom na predmet právnej úpravy – regulácia vzťahov v rámci súdnej
moci a regulácia vzťahov súdnej moci a iných zložiek moci – vhodné poukázať na to, že
hoci sudcovia ústavného súdu sami patria do súdnej moci a ako odborníci majú istú
subjektívnu predstavu o tom, aká právna úprava je alebo by bola dobrá, ich úlohou nie je
presadzovať svoje idey optimálnej právnej regulácie súdnej moci, ale opätovne iba skúmať
súlad zákonodarcom schválenej zákonnej úpravy s ústavou. S tým súvisí aj rozsah
prieskumnej právomoci ústavného súdu.
K rozsahu prieskumnej právomoci ústavného súdu
Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti nerozhoduje o tom, ako má takpovediac
„vyzerať“ právna úprava súdnej moci z pohľadu toho, čo je dobré, to je úlohou
zákonodarcu, ale o tom, či daná právna úprava vyhovuje ústavným štandardom – rozhoduje
teda o tom, čo je správne (pozri PROCHÁZKA, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum.
Bratislava : Kalligram, 2005. ISBN 8071497886). Hoci nemožno poprieť, že ústavný súd sa
rovnako ako iné moderné ústavné súdy predsa len istým spôsobom nachádza na pomedzí
rozvažovania správneho a rozvažovania dobrého, ústavný súd nemá právomoc odpovedať
na koncepčné otázky, ale len na otázky právne. Táto modalita sebaobmedzenia ústavného
prieskumu vychádza z princípu deľby moci. Koncepčné otázky sú otázkami, na ktoré sa
právnou úvahou nedá nájsť jasná odpoveď. Na takéto otázky sa hľadá odpoveď úvahou
politickou, pričom možno predpokladať viacero odpovedí, čo vyplýva z plurality
politických názorov, ideí a ideológií. Pri právnych otázkach existujú právne kritériá
na rozhodnutie otázky a hoci je niekedy možné aj použitím týchto kritérií získať viacero
odpovedí na právnu otázku (contra Ronald Dworkin a jeho teória jedinej správnej
odpovede), a to napríklad kvôli rôznym záverom, ku ktorým vedie použitie rôznych právno-
interpretačných techník, úvahy smerujúce k odpovedi sú vždy právne a sledujú právne
identifikovateľné kritériá. Samozrejme, keďže ústavný súd stojí na pomedzí práva
a politiky, jeho úlohou je aj chrániť hodnoty a spájajú sa v ňom prvky vôle a racionality,
striktnú a jasnú deliacu líniu medzi právnymi a vecnými, takmer politickými otázkami nájsť
nemožno (rámcovo porovnaj TOMOSZEK, M. Aplikace doktríny politických otázek
Ústavní soudem ČR. Právnická fakulta Univerzita Palackého v Olomouci, Olomoucké
debaty mladých právníku – zborník, 2/2009, s. 108 – 113. dostupné
na http://www.ceeol.com/aspx/getdocument.aspx?logid=5&id=bb714a3e-7dff-46fa-87fc-
00c3a8491c0a; ĽALÍK, T. Politika a aktivizmus na ústavnom súde. Justičná revue, 63,
2011, č. 5, s. 691 – 703; BLAHOŽ, J. Soudní kontrola ústavnosti. Codex, 2001, s. 303 –
304. ISBN 80-86395-09-X; FRANCK, T. M. Political Questions/Judicial Answers: does the
rule of law apply to foreign affairs? Princeton, New Jersey: Princeton University Press,
1992. ISBN 0-691-09241-9). Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie
je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 6/09 – zásada trikrát
a dosť, bod 8; PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28). Uvedené sebaobmedzenie
je zároveň istou bariérou proti judicializácii politiky.
Tento druh sebaobmedzenia (relevantne aj vzhľadom na obsahu rozhodnutia)
využíva aj Ústavný súd Českej republiky, keď napríklad v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 39/08
pri vymedzení rozsahu svojej právomoci konštatuje: „Vo všeobecnosti Ústavný súd
predostiela, že v rámci svojho postavenia sa mohol zaoberať len napadnutými
ustanoveniami zákona a súdoch a sudcoch..., nie množinou všetkých právnych riešení
postavenia sudcov a súdnych funkcionárov na jednej strane a orgánov moci zákonodarnej či
najmä výkonnej (prezident republiky, vláda, ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo
financií) na strane druhej. Úloha ústavného súdu spočíva v posúdení napadnutých
ustanovení, nie v rozvíjaní úvah de lege ferenda a v hľadaní vhodných legislatívnych riešení
tam, kde k tomu zákonodarcovi dáva ústavný poriadok priestor. Teda, ak sú možné iné
riešenia na báze sudcovskej samosprávy, avšak ústava také riešenia nepožaduje, nie je
možné z tohto pohľadu hodnotiť napadnutú zákonnú úpravu, ani ju preto napádať.“
V časti návrhov, kde argumentácia navrhovateľov je uchádzaním sa o iný model
inštitúcií a inštitútov (napr. o iný model súdnictva a jeho autonómie, o iný model
priznávania príplatku pre sudcov najvyššieho súdu, ap.), napr. z dôvodu jeho väčšej
vhodnosti, spravodlivosti atď., nemá ústavný súd právomoc rozhodnúť a nebude tak takúto
argumentáciu navrhovateľov posudzovať.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval existenciu princípu ústavno-konformného
výkladu. Rovnako konštatoval, že v prípade, ak je možné podústavný právny predpis, resp.
jeho ustanovenia, interpretovať v súlade s ústavou, hoci aj s ústavou nesúladná interpretácia
je možná, ústavný súd (v zásade) nevysloví nesúlad tohto predpisu alebo jeho relevantných
ustanovení s ústavou (napr. PL. ÚS 21/08, PL. ÚS 2/09, porovnaj aj MELZER, F.
Metodologie nalézání práva. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 174. ISBN 978-80-7400-149-9).
Táto doktrína sa vzťahuje aj na tento prípad.
V dôvodovej správe k zákonu č. 33/2011 Z. z., ktorý novelizoval/zaviedol napadnutú
právnu úpravu, sa uvádza: „Je všeobecne známym faktom, že súčasná situácia v justícii,
nízka úroveň vymožiteľnosti práva, stav korupcie a klientelizmu, ako aj spôsob a metódy
riadenia správy súdov vytvorili na Slovensku atmosféru všeobecnej nedôvery voči súdom,
sudcom a právnemu štátu. Tento fakt, je súčasne východiskovou myšlienkou, ktorá
ovplyvňuje znenie navrhované zákona. Účelom tohto zákona je vytvoriť legislatívne
podmienky pre zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania nezávislého súdnictva
v Slovenskej republike. Nezávislé súdnictvo je jedným z pilierov právneho štátu. Nástrojmi
vytvárania nezávislého súdnictva, ktoré používa tento zákon, sú transparentnosť výberu
sudcov ako aj predsedov súdov prostredníctvom možnosti verejnej kontroly procesu ich
výberu, prehľadnosť a predvídateľnosť rozhodovacej činnosti súdov prostredníctvom
zverejňovania súdnych rozhodnutí ako aj zavedenie inštitútu odlišného stanoviska sudcov
senátu, skvalitnenie možnosti lepšej špecializácie sudcov cez zamedzenie nepredvídateľného
preradenia sudcu do inej agendy bez jeho súhlasu a v neposlednom rade vytvorenie
prekážok pre obchádzanie náhodného pridelenia zákonného sudcu. Nezávislosť
a nestrannosť výkonu funkcie sudcu je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje vzniku situácie,
kedy sa sudca po výkone funkcie vo výkonnej alebo zákonodarnej moci priamo vracia
do výkonu funkcie v správe súdnej moci na pozíciu predsedu či podpredsedu súdu. Účelom
zákona je tak posilniť nezávislosť súdnictva a prostredníctvom legislatívy pôsobiť
na zlepšenie podmienok pre nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. ...
Jedným zo základných cieľov navrhovaného zákona je otvorenie justície vo vzťahu
k verejnej kontrole. Verejná občianska kontrola je legitímnym a efektívnym nástrojom
kontroly štátnej moci. Tento zámer sa v navrhovanej právnej úprave prejavuje zmenou
viacerých právnych inštitútov...“
Navrhovateľom napadnuté ustanovenia právnych predpisov sú teda výsledkom
normotvornej aktivity zákonodarcu, ktorá má koncepčný charakter (v zmysle rozsahu
a hĺbky, nie v zmysle pozitívneho alebo negatívneho hodnotenia). Pri koncepčnom
modelovaní inštitútov a inštitúcií prostredníctvom práva má zákonodarca, ako už bolo
naznačené, relatívne širší priestor voľnej úvahy. Ústavný súd posudzuje len to, či
zákonodarca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ústavou ustanoveným spôsobom
nezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny
štandard balansu v rámci deľby moci.
Je tiež potrebné uviesť, že navrhovateľ spochybnil napadnutú právnu úpravu uvedenú
v úvode tohto nálezu – v jeho ponímaní – ústavne významným konfliktom s čl. 6 ods. 1
dohovoru. Na tomto mieste musí ústavný súd konštatovať, že subsumovanie napadnutej
právnej úpravy pod čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je správne. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
je možné aplikovať v oblasti verejného práva tam, kde predmetom je spor o práva a záväzky
občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, resp. tam, kde súvisia
s definíciou „občianskeho práva a záväzku“, ako i tam, kde pôjde o skúmanie oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia. V okolnostiach navrhovateľom vznesených námietok
ústavný súd neidentifikoval súvis medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietanými
ustanoveniami.
Princíp deľby moci a nezávislosť súdnej moci
Ústavný súd tiež považuje za potrebné aspoň rámcovo pripomenúť východiskové
konštatovania týkajúce sa princípu deľby moci a nezávislosti súdnej moci, ktoré vyjadril už
vo svojich predošlých rozhodnutiach. Totiž ak by malo niektoré z oprávnení orgánov
výkonnej moci, prípadne zákonodarnej moci reálny vplyv na nezávislé rozhodovanie súdov
a sudcov, potom je nespochybniteľné, že takéto oprávnenie vybočuje zo systému dovolenej
vzájomnej kontroly a rovnováhy, lebo účelom tohto systému nemôže byť narušenie podstaty
výkonu súdnej moci, ktorým je nezávislé rozhodovanie v ústavne vymedzenom rozsahu.
Pri skúmaní ústavnosti napadnutých ustanovení je nevyhnutné vziať do úvahy, že súdna
moc, jej výkon a uplatňovanie sa nemôžu vnímať izolovane od iných zložiek štátnej moci
a od nevyhnutnosti spoločenskej kontroly. Taký stav by viedol k vytvoreniu do seba
uzavretého systému, ktorý by fungoval na princípe samokontroly a vlastnej obnovy bez
možnosti preveriť ústavne akceptovateľnými metódami, či v tomto systéme nedochádza
k prejavom disfunkcie (porovnaj rozhodnutie PL. ÚS 10/05, obdobne IV. ÚS 46/2011).
Princíp nezávislosti súdnej moci nie je neproblematický. Zdá sa, že v rôznych
krajinách sú akcentované rôzne jeho aspekty, ktoré ústia do rozličných modelov sudcovskej
nezávislosti (ako už ústavný súd naznačil). Je však potrebné vyhnúť sa tomu, aby sa
argument nezávislosti súdnej moci, slovami D. Smilova, stal pohodlným rétorickým
nástrojom na ospravedlnenie pozícií, ktoré nie sú veľmi kompatibilné [SMILOV, D. EU
Enlargement and the Constitutional Principle of Judicial Independence. In SADURSKI, W.,
CZARNOTA, A., KRYGIER, M. (eds.): Spreading Democracy and the Rule of Law? The
Impact of EU Enlargement on the Rule of Law, Democracy and Constitutionalism in Post-
Communist Legal Orders. Springer: Dordrecht, 2006, s. 314. ISBN 1-4020-3841-0].
Ústavný súd z dôvodu prehľadnosti, ako už konštatoval, rozdelil odôvodnenie
rozhodnutia na jednotlivé časti, a to podľa predmetu napadnutej právnej úpravy.
A. K namietanému nesúladu ustanovenia § 11 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. a v znení zákona č. 100/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(pridelenie sudcu)
Navrhovateľ namietal nesúlad právnej úpravy pridelenia sudcu kvôli
neodôvodnenosti odňatia možnosti súhlasu kandidáta na sudcu s pridelením a z dôvodu
faktického zrušenia existujúceho súhlasu s pridelením. Navrhovateľ taktiež tvrdil, že právna
úprava, v zmysle ktorej sa sudcom krajského súdu môže stať aj osoba bez praxe v súdnej
moci, je v rozpore s kariérnym postupom sudcu a bude viesť k zhoršeniu kvality výkonu
súdnictva.
Ústavný súd sa s konštatovaniami navrhovateľa nemôže stotožniť, stotožňuje sa
s argumentáciou vedľajšieho účastníka – vlády Slovenskej republiky.
Totiž v zmysle právnej úpravy [§ 5 ods. 1 písm. h), § 12 ods. 1 prvá veta a § 14
ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich] nie je uchádzačovi o funkciu sudcu odňatá možnosť
vysloviť súhlas, práve naopak, (predošlý) písomný súhlas s pridelením na výkon funkcie
na konkrétny súd sa vyžaduje. Bez písomného súhlasu nemožno uchádzača o výkon funkcie
sudcu ani za sudcu vymenovať, ani ho na výkon funkcie na konkrétny súd prideliť.
Z ústavného hľadiska legitímnou výnimkou je postup podľa ustanovenia § 28 ods. 1
zákona o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v spojení s ustanovením
§ 14 ods. 1 prvej vety in fine citovaného zákona, keď Súdna rada môže preložiť sudcu
na iný súd na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. V prípade uvedenej výnimky
však ide o ústavne konformnú právnu úpravu, pretože táto je konštruovaná s úmyslom
vytvárať sankčné pôsobenie na sudcu, ktorý sa dopustil disciplinárneho previnenia,
priestupku alebo iného porušenia zákona.
Vo vzťahu k namietanému nesúladu § 11 zákona o sudcoch a prísediacich s ústavou
ústavný súd uvádza, že prideliť na výkon funkcie sudcu osobu mimo súdnej moci bolo
po splnení podmienok možné už pred prijatím novely zákona o sudcoch a prísediacich
zákonom č. 33/2011 Z. z. Model súdnictva, v ktorom sa voľné miesta sudcov obsadzujú aj
mimo kariérneho postupu sudcov, je jedným z možných modelov. Zákonodarca takýto
model zvolil a jeho voľba je z ústavného hľadiska krytá mierou úvahy, ktorú zákonodarca
má. Ústava totiž ako podmienku vymenovania a pridelenia na výkon funkcie na súde
neustanovuje predošlé pôsobenie v súdnej moci. Tu možno napokon poukázať aj na Správu
o nezávislosti súdneho systému, ktorá bola prijatá Benátskou komisiou na jej 82. zasadnutí,
kde sa v bode 26 konštatuje, že „[h]oci súdnictvo nemá charakter zastupiteľských
(orgánov), malo by byť otvorené a prístup doň by mal byť umožnený všetkým
kvalifikovaným osobám zo všetkých oblastí spoločnosti“.
Ústava taktiež mlčí o tom, ako obsadzovať voľné miesta sudcov na súdoch vyššieho
stupňa, a necháva túto úpravu na zákonodarcu (čl. 145 ods. 2). Zákonodarca svoje právo
realizoval navrhovateľom napadnutou právnou úpravou, pričom v nej „kariérnych“ sudcov
predsa len istým spôsobom favorizoval v prípade, ak ich práca je hodnotená stupňom
výborný (uchádzač sa zúčastňuje iba istého úseku písomnej časti výberového konania a je
mu pridelený najvyšší možný počet bodov za časť, ktorej sa nezúčastňuje).
Ústavný súd nie je povolaný hodnotiť výhody a nevýhody takéhoto modelu
obsadzovania miest sudcov, preto uzatvára, že úprava, ktorú zákonodarca zvolil, ostala
v medziach jeho ústavného splnomocnenia.
Taktiež z návrhu navrhovateľa nebolo jednoznačne určiteľné, s akým princípom
právneho štátu by malo byť ustanovenie § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v nesúlade. Keďže
navrhovateľ nekonkretizoval rozpor s individuálne určeným princípom právneho štátu,
ústavný súd nemohol v rámci výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti prekročiť už uvedené
právne závery.
Vo vzťahu k namietanému nesúladu ustanovenia § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 2
ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že prijatím napadnutého ustanovenia zákonodarca
nekonštituoval ústavný rozpor a neprekročil tak svoje ústavné právomoci, preto nedošlo ani
k porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Rovnako na prideľovanie sudcov existuje
explicitný ústavný základ, ktorý je procesne upravený v zákone o sudcoch a prísediacich
a aj tohto dôvodu nemožno vysloviť nesúlad § 11 zákona o sudcoch a prísediacich s čl. 2
ods. 2 ústavy.
Právna úprava pridelenia sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky alebo
na krajský súd a Špecializovaný trestný súd neobsahuje žiadne také protiústavné prvky,
ktoré by umožňovali ústavnému súdu konštruovať záver o jej zásahu do nezávislosti
a nestrannosti súdu (čl. 141 ods. 1 ústavy).
Po tom, čo ústavný súd vzal do úvahy aj obsah čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy,
uzatvára, že napadnuté ustanovenie § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je rozporné s ústavou.
Namietaná právna úprava ustanovenia § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. žiadnym ústavne
relevantným spôsobom neovplyvňuje nezávislosť súdov a ich viazanosť zákonmi (čl. 144
ods. 1 ústavy).
B. K namietanému nesúladu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.
v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nesúladu
§ 151p zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b)
a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(dočasné pridelenie sudcu a skončenie dočasného pridelenia)
Navrhovateľ sa domáhal vyslovenia nesúladu § 12 ods. 1 zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné
miesto sudcu“.
Zákonodarca následne novelizoval napadnutú právnu úpravu zákonom č. 467/2011
Z. z. a zákonom č. 335/2012 Z. z. tak, že v súčasnosti platná a účinná úprava § 12 ods. 1
zákona o sudoch a prísediacich znie:
„Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne
prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené
okrem výkonu funkcie predsedu disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho
senátu.“
Keďže právna úprava, ktorej nesúlad s ústavou navrhovateľ namietal, už nie je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ústavný súd v zmysle § 41a ods. 4
zákona o ústavnom súde konanie o súlade § 12 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. v časti slov „toho istého stupňa a len na voľné miesto
sudcu“ s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru zastavil.
Navrhovateľ sa taktiež domáhal vyslovenia nesúladu § 151p zákona o sudcoch
a prísediacich s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhovateľ argumentuje ústavne neprípustnou retroaktivitou
právnej úpravy, ktorá má byť tiež v rozpore s princípom deľby moci, keď sa ruší
rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení sudcu, a to k 1. máju 2011. Navrhovateľ
poukazuje na čl. 141 ods. 4 písm. b) ústavy, v ktorom sa podľa neho konštituuje právom
(iba) Súdnej rady rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Národná rada a vláda sa
s názorom navrhovateľa nestotožnili.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby
moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje
tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné
ustanovenie) je nepravo retroaktívna, keď právna úprava ustanovuje ukončenie právom
v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. mája 2011. Ústavný súd za rozhodné pri
posúdení toho, či nepravá rektroaktivita napadnutej právnej úpravy ústi do nesúladu
s ústavou, považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako
sudcu a nezasahuje tak do legitímnych očakávaní sudcu v jadre jeho funkcie, (ii) je
naviazaná na zrušenie inštitútu dočasného pridelenia zákonodarcom ako jeho
intertemporálne ustanovenie, (iii) bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý bol
na súd vyššieho stupňa pridelený, a (iv) je potrebné vziať do úvahy východiská, ktoré
ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre nedomnieva, že
nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity. Ústavný súd
taktiež nevie identifikovať relevantnú spojitosť medzi napadnutou právnou úpravou
a princípom nezávislosti súdnej moci, ktorý navrhovateľ namieta. Dočasné pridelenie sudcu
na súd vyššieho stupňa je viac-menej organizačno-optimalizačným aktom, ktorý nemá
ústavný rozmer.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že § 151p zákona o sudcoch
a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b)
a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
C. K namietanému nesúladu ustanovenia § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(preloženie sudcu na iný súd)
Návrh navrhovateľa je v tejto časti právnej úpravy založený na konštatovaní
nevhodnosti a nesystémovosti zákonodarcom vytvoreného modelu výberových konaní
a s ním spojenej možnosti preloženia sudcu na súd vyššieho stupňa v prípade úspešného
absolvovania výberového konania či možnosti obsadenia voľného miesta na súde vyššieho
stupňa tzv. nesudcom.
S odkazom na východiská uvedené v rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že
zákonodarca využil svoju právomoc rozhodnúť o koncepčných otázkach kreácie sudcov.
Ústavný súd nemá právomoc posudzovať vhodnosť riešenia zvoleného zákonodarcom ani
presadzovať inú koncepciu.
Ústavný súd nezistil žiadny ústavnoprávne relevantný presah či konflikt napadnutej
právnej úpravy, a preto rozhodol, že § 14 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich nie je
v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
D. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
(obsadzovanie voľných miest sudcov výberovými konaniami)
a ustanovenia § 151u ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,
ako aj ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1
(právne postavenie justičných čakateľov)
Z dôvodu, že tvrdenia navrhovateľa o ústavnej nekonformite obsadzovania voľných
miest sudcov výberovým konaním a preložením sudcu tak, ako sú zakotvené v § 28 ods. 1
a 2 zákona o sudcoch a prísediacich, súvisia s tvrdeniami navrhovateľa o nesúlade právnej
úpravy derogujúcej inštitút justičných čakateľov a normujúcej postavenie osôb, ktoré túto
funkciu vykonávali, ústavný súd preskúmal konformitu týchto právnych úprav spolu
v jednej časti svojho rozhodnutia.
Navrhovateľ tvrdí, že právna úprava § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch a prísediacich
odníma justičným čakateľom nárok obsadiť voľné miesto sudcu a zavádza povinnosť
absolvovať výberové konanie aj justičným čakateľom, čím neodôvodnene duplikuje
výberové konanie, keďže justiční čakatelia už výberovým konaním na funkciu justičného
čakateľa prešli a majú tak nárok obsadiť voľné miesto sudcu. Národná rada a vláda sa
s tvrdeniami navrhovateľa nestotožnili.
Ústavný súd na tomto mieste odkazuje na východiská, ktoré už v tomto rozhodnutí
vymedzil. K posudzovanému problému obsadzovania voľných miest sudcov (s ktorým
organicky súvisí aj otázka odbornej a inej prípravy uchádzačov na sudcovskú funkciu)
ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho výber patrí v zásade do výhradnej sféry
zákonodarcu a ústavný súd je do nej oprávnený vstupovať len výnimočne, ak nie je zvolené
riešenie zlučiteľné s ústavnými princípmi či v ústave vymedzenými limitmi výkonu verejnej
moci. Model, ktorý zvolil zákonodarca, teda obsadzovanie voľných miest sudcov
výberovým konaním a preložením sudcu na súd toho istého stupňa, je jedným
zo štandardných možných modelov a vo svojej podstate sám osebe nevyvoláva žiadne
ústavné otázniky. Ústavný súd nemá právomoc hodnotiť vhodnosť alebo nevhodnosť
zavedenia takéhoto modelu.
S ohľadom na namietaný nesúlad právnej úpravy s čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd
nad rámec uvedeného uvádza, že zákonodarca vo zvolenom modeli ustanovil rovnaké
podmienky pre uchádzačov o funkciu sudcu (právna úprava predpokladov na vymenovanie
sudcu, absolvovanie výberového konania atď.) v rámci výberového konania. Zároveň pre
osoby ustanovil možnosť obsadenia voľného miesta sudcu preložením sudcu na súd toho
istého stupňa ako prostriedok optimalizácie výkonu súdnictva, pričom u osôb, ktoré sú
sudcami, už boli overené predpoklady na ich výkon funkcie sudcu, čo ústavný súd akceptuje
ako relevantne odlišujúce kritérium (opak by bol absurdný).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že § 28 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch
a prísediacich nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 (keďže ani z návrhu nemožno vyvodiť nesúlad
právnej úpravy s takým princípom právneho štátu, aký navrhovateľ namieta), čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1
a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, bol tento návrh
navrhovateľov na vyslovenie nesúladu ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151u ods. 1
a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy bol podľa čl. 131
ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý
(bod II výrokovej časti nálezu).
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno
považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné, pričom konkrétne dôvody
ústavný súd uvádza v časti „L“ tohto rozhodnutia.
E. K namietanému nesúladu ustanovenia § 29 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141 ods. 1 písm. a), čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a ustanovenia § 151r zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. a), čl. 143 ods. 3
a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(výberové konanie na funkciu sudcu)
Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil nesúlad právnej úpravy zakotvujúcej
výberové konanie na funkciu sudcu v časti mechanizmu, ktorým je kreovaná výberová
komisia pre výberové konanie na funkciu sudcu. Navrhovateľ poukazuje na to, že dvaja
členovia komisie sú kreačne závislí od ministra spravodlivosti, teda od výkonnej moci,
a jeden člen je kreačne závislý od zákonodarnej moci. Nastáva tak podľa navrhovateľov
situácia, ktorá je v rozpore s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnej moci,
keďže väčšinu vo výberových komisiách majú členovia nominovaní politickými
reprezentantmi. Navrhovateľ poukázal na medzinárodné štandardy, napr. na Odporúčanie
(94) 12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov. Národná rada ani
vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili. Národná rada konštatovala, že zákonodarca
využil svoju právomoc koncipovať právnu úpravu v súlade s ústavnými limitmi a poukázal
na zákonné kritériá pre osobu kandidáta na člena výberovej komisie, pričom pripomenul, že
zákonná úprava umožňuje aj také zloženie výberovej komisie, kde všetkými členmi sú
sudcovia. Vláda vo svojom vyjadrení poukázala na to, že zvolená koncepcia kreácie sudcov
nedáva rozhodujúce slovo ani jednej zložke moci a zodpovedá tak princípu deľby moci.
Ústavný súd konštatuje, že s argumentáciou navrhovateľa sa možno do istej miery
stotožniť. V nadväznosti na tento predbežný záver ústavný súd považuje za potrebné
poukázať najmä na nasledovné:
V právnych poriadkoch okolitých krajín možno nájsť viacero modelov kreovania
súdnej moci, ktoré variujú od výrazného vplyvu (dominancie, resp. takmer autonómie)
výkonnej moci (napr. Česká republika, Rakúsko) po výrazný vplyv (takmer autonómiu)
súdnej moci [napr. Maďarsko (porovnaj KÜHN, Z. Judicial Independence in Central-
Eastern Europe: The Experience of the 1990s and 2000s. The Lawyer Quarterly, Vol 1,
No 1, (2011) s. 31 – 42)].
Zákonodarca v Slovenskej republike v napadnutej právnej úprave koncipoval model
spolupráce zástupcov viacerých zložiek moci pri kreácii sudcovskej funkcie. Na kreačnom
procese sa v zmysle napadnutej právnej úpravy podieľa
- národná rada – reprezentujúca zákonodarnú moc, prostredníctvom voľby
kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy kandidátov na členov
výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.) a prostredníctvom
jedného svojho zástupcu v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29 ods. 1 druhá veta
- minister spravodlivosti ako predstaviteľ výkonnej moci prostredníctvom
vymenúvania kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy
kandidátov na členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.)
a prostredníctvom dvoch svojich zástupcov v (každej päťčlennej) výberovej komisii (§ 29
ods. 1 druhá veta zákona č. 385/2000 Z. z.),
- sudcovská rada príslušného súdu ako orgán sudcovskej samosprávy
prostredníctvom voľby jedného člena výberovej komisie (§ 29 ods. 1 tretia veta zákona
č. 385/2000 Z. z.), ktorý sa zvolením stáva členom tejto komisie,
- predseda príslušného súdu (súdu, na ktorom sa má obsadiť voľné miesto sudcu)
ako predstaviteľ štátnej správy súdov prostredníctvom vymenovania výberovej komisie
z databázy kandidátov za členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. a zástupcu navrhnutého mu sudcovskou radou,
- Súdna rada ako osobitný ústavný orgán zabezpečujúci (okrem iného) sudcovskú
legitimitu (zložený minimálne z jednej polovice zo sudcov) prostredníctvom
a) voľby kandidátov za členov výberových komisií (podiel na tvorbe databázy
kandidátov na členov výberových komisií v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.),
b) jedného svojho zástupcu vo (každej päťčlennej) výberovej komisii,
c) podávaním návrhu na vymenovanie kandidáta na sudcu (na základe výsledkov
výberového konania) prezidentovi,
- prezident Slovenskej republiky, ktorý završuje kreačný proces vymenovaním
kandidáta na sudcu do funkcie sudcu na základe návrhu Súdnej rady.
Posudzovaná právna úprava je tak založená na spolupráci všetkých troch mocí
v štáte, čo ústavný súd z hľadiska rešpektu k ústavnému princípu deľby moci oceňuje,
pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyslovený v jeho doterajšej
judikatúre (IV. ÚS 46/2011), podľa ktorého „Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci
nemožno totiž vykladať tak, že by iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným
poslaním a funkciami reálne možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva,
prirodzene za predpokladu, že tým nie je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej
moci spočívajúci v nezávislosti sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu
nezávislosti súdnej moci... založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa súdnictva môžu
rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii súdnej moci, jej
nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného princípu deľby moci,
z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických a právnych štátov.“.
Navrhovateľ napadnutej úprave vytýka predovšetkým prílišnú ingerenciu
zákonodarnej a výkonnej moci v tomto procese (ktorú považuje za neprípustný zásah
do nezávislosti súdnej moci, ktorý je v rozpore s princípom deľby moci), keď
z medzinárodných dokumentov odporúčacieho charakteru vyvodzuje požiadavku
nezávislosti orgánu, ktorý rozhoduje o výbere sudcov, od výkonnej moci a zákonodarnej
moci, a to tak, že najmenej polovica členov výberového orgánu musí byť tvorená sudcami
alebo musí byť volená sudcami. V zmysle odporúčania, na ktoré odkazuje navrhovateľ, je
pre prípad, že ústava alebo iný právny predpis ustanovujú opak, potrebné, aby bolo pri
kreácii osôb do funkcie sudcov rešpektované odporúčanie alebo stanovisko nezávislého
a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami [Odporúčanie (94)
12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov, body 44, 47, obdobne
odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov o sudcoch].
Za takýto orgán – orgán, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami – možno
považovať Súdnu radu, ktorá je najmenej z jednej polovice tvorená sudcami (pozri čl. 141a
ods. 1 ústavy), pričom bez jej návrhu nemôže prezident vymenovať žiadnu osobu do funkcie
sudcu (ak Súdna rada návrh prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu nedá,
kandidát nebude môcť byť prezidentom vôbec vymenovaný). Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že Súdna rada nie je len akýmsi
poslíčkom návrhu od výberovej komisie k prezidentovi. Súdna rada má pri podávaní návrhu
prezidentovi na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu diskréciu, ktorá je limitovaná
ústavnými právami uchádzačov o funkciu sudcu a zákazom svojvôle, zákazom arbitrárnosti
(porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 29/2011).
Napriek uvedenému napadnutá právna úprava, resp. jej časť (§ 29 ods. 1 druhá
a tretia veta zákona č. 385/2000 Z. z.), nie je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľná. Aj pri rešpektovaní nezastupiteľnej úlohy Súdnej rady
pri kreovaní sudcov totiž nemožno prehliadnuť, že Súdna rada môže podať prezidentovi
návrh len na takého kandidáta na funkciu sudcu, ktorý „obstál“ vo výberovom konaní, t. j.
len toho, ktorého jej odporučila výberová komisia. Z uvedeného vyplýva, že de facto je to
práve výberová komisia, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní výber kandidáta na funkciu
sudcu, pričom z jej zákonom predpísaného zloženia je zjavné, že v každej výberovej komisii
budú mať „prevahu“ zástupcovia, ktorí vzišli z politických zložiek moci (členovia
výberovej komisie vymenovaní z kandidátov zvolených národnou radou, resp. vymenovaní
ministrom spravodlivosti). Napadnutá úprava teda zabezpečuje politickým zložkám moci
rozhodujúci vplyv na zloženie výberových komisií, čo môže viesť k neprimeranej politizácii
výberu kandidátov na funkciu sudca a predstavuje v konečnom dôsledku neakceptovateľný
zásah do ústavného princípu deľby moci vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia druhej a tretej vety
§ 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej
vety, ods. 2 až 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4
a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy, bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov
zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 29 ods. 1 prvej
vety, ods. 2 až 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4
a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).
Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval nesúlad aj § 151r zákona
o sudcoch a prísediacich, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej
moci, keďže napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje v prípade, ak do 31. júla 2011 nie
sú (neboli) zvolení kandidáti na členov výberových komisií za národnú radu a Súdnu radu,
aby týchto menoval minister spravodlivosti. Navrhovateľ konštatuje porušenie princípu
deľby moci a nezávislosti súdnej moci.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 151r zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy
bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov
zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).
F. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a ustanovenia § 101c zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1,
čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(výberové konanie na funkciu predsedu súdu)
Navrhovateľ odôvodňuje nesúlad kreácie výberovej komisie a výberového konania
na funkciu predsedu súdov prílišnou ingerenciou výkonnej moci do výberového procesu.
Táto skutočnosť podľa jeho názoru vedie k možnosti zasahovania výkonnej moci do výkonu
súdnictva. Navrhovateľ sa domnieva, že je potrebné rešpektovať „prirodzené“ pravidlo, že
predseda je prvým medzi rovnými, ktoré sa nebude rešpektovať v prípade, ak sudcom
na súde bude predseda zvolený v rozpore s ich vôľou. To podľa navrhovateľa ústi
do nekonformity napadnutej právnej úpravy s princípom deľby moci a nezávislosti súdnej
moci. Národná rada a vláda sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožnili.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, bol tento návrh
ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 37 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy bol podľa čl. 131
ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý
(bod II výrokovej časti nálezu).
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc
z východísk tohto rozhodnutia, ako aj z ďalej uvedených dôvodov, rozhodol tak, že návrhu
navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.
s čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 priznáva každému právo
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd. Každý bez ohľadu na štátne občianstvo má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené právo napĺňa aplikačný aspekt
legality v právnom štáte, kde každý je povinný dodržiavať právo a každý, aj štát, bude
postihnutý zákonom stanovenou sankciou, ak právo poruší. Napadnutá právna úprava
nemôže z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať do práva na súdnu ochranu.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.
s čl. 144 ods. 1 ústavy. Úprava výberového konania na funkciu predsedu súdu zavedená
so zámerom kreovať osobu poverenú v prostredí súdu správou súdu ústavnoprávne nesúvisí
s nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.
s čl. 143 ods. 3 ústavy. Ústavný súd nevidí priestor na konštatovanie nesúladu ustanovenia
§ 37 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 143 ods. 3 ústavy, pretože účasť sudcovskej
samosprávy je zaručená.
Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd konštatoval nesúlad aj § 101c zákona
o súdoch, a to z dôvodu neprípustnej koncentrácie moci v rukách výkonnej moci, keďže
napadnuté prechodné ustanovenie umožňuje, v prípade ak do 31. júna 2011 nie sú (neboli)
zvolení kandidáti na členov výberových komisií za Súdnu radu, aby ich menoval minister
spravodlivosti. Navrhovateľ konštatuje porušenie princípu deľby moci a nezávislosti súdnej
moci.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy, bol tento návrh navrhovateľa ústavným súdom
z procesných dôvodov zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 101c zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3
zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 101c zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd
rozhodol tak, že návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení
nevyhovel.
G. K namietanému nesúladu ustanovenia § 38 ods. 3 až 7 zákona č. 757/2004
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(zánik funkcie predsedu súdu odvolaním)
§ 38
Zánik funkcie predsedu súdu
(5) Predsedu súdu odvoláva minister. Na konanie a rozhodovanie o odvolaní
predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom konaní. Proti rozhodnutiu
o odvolaní predsedu súdu nie sú prípustné opravné prostriedky a nie je preskúmateľné
súdom.
Skupina poslancov národnej rady namietla nesúlad ustanovenia § 38 ods. 5 zákona
č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré ustanovuje, že predsedu súdu
odvoláva minister spravodlivosti (prvá veta), pričom z textu jeho druhej a tretej vety
de facto vyplýva, že minister nie je pri tomto odvolávaní v podstate ničím viazaný, keďže
na jeho rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu sa nepoužije všeobecný predpis o správnom
konaní, nie sú proti nemu prípustné (žiadne) opravné prostriedky a nie je ani preskúmateľné
súdom (druhá a tretia veta). Generálny prokurátor namietol nesúlad nielen § 38 ods. 5, ale aj
citovaný § 38 ods. 3 a 4, resp. ods. 6 a 7 zákona č. 757/2004 Z. z. s označenými článkami
Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu ustanovenú v prvej vete
§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. ústavný súd nespochybňuje, a to jednak preto, že
minister spravodlivosti predsedu súdu vymenúva (§ 36), a tiež (a hlavne) preto, že predseda
súdu je orgánom štátnej správy príslušného súdu, ktorého primárnou zákonnou povinnosťou
je zabezpečovať riadenie a správu súdu (§ 35 ods. 1), pričom ústredným orgánom štátnej
správy súdov je ministerstvo spravodlivosti (§ 34 ods. 1), na ktorého čele je minister
spravodlivosti; predsedovia súdov teda v prvom rade zodpovedajú za plnenie úloh pri
riadení a správe súdu ministrovi spravodlivosti.
Na druhej strane ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, že
ustanovenia § 38 ods. 5 druhej a tretej vety zákona č. 757/2004 Z. z. neobsahujú žiadne
záruky pred svojvôľou ministra spravodlivosti pri výkone svojej právomoci odvolávať
predsedu súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňuje, že je
nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu ustanoviť primerané právne garancie, ktoré sú
spôsobilé zabrániť prejavom svojvôle pri výkone verejnej moci, keďže zákaz svojvôle tvorí
integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Na podporu svojho záveru vyjadreného vo výrokovej časti tohto nálezu o nesúlade
druhej a tretej vety § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. nielen s čl. 1 ods. 1 ústavy, ale aj
s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej zreteľne formuloval svoj postoj k otázke preskúmateľnosti rozhodnutia
ministra spravodlivosti v správnom súdnictve, keď v prvom rade zdôraznil, že takéto
rozhodnutie ministra spravodlivosti je rozhodnutím správneho orgánu, ktoré sa dotýka
subjektívnych práv osoby, ktorá je z funkcie predsedu súdu odvolávaná, a preto je
preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom; ústavný
súd svoj záver založil na tejto argumentácii:
«Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu
v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv.
Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem,
pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.
Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho
práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.
V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje
ako správny orgán, pretože pri výkone svojej právomoci zasahuje do verejných
subjektívnych práv konkrétnych osôb.
... vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné
konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na
jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten
odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.
Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.
... princíp nadriadenosti a podriadenosti v oblasti správy súdov pri odvolávaní
predsedov súdov nie je možné aplikovať.
... rozhodnutie ministra spravodlivosti je spôsobilé ukrátiť sťažovateľa na jeho
verejných subjektívnych právach» (I. ÚS 231/2010, m. m. I. ÚS 230/2010, I. ÚS 44/2010,
II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010, IV. ÚS 75/09).
V súvislosti s citovaným ústavný súd sumarizujúco vo svojej doterajšej judikatúre
uviedol, že „... rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu
všeobecného súdu predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán
s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto
rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je
činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité
minimálne z hľadiska dôvodov, ktoré ministra spravodlivosti v danom prípade viedli
k uplatneniu jeho mocenskej právomoci.“. Ústavný súd zároveň citovanú argumentáciu
podčiarkol aj požiadavkou vyváženosti ústavnej a zákonnej právnej úpravy, „keď poukázal
na skutočnosť, že ak v zmysle ústavy možno predsedu najvyššieho súdu pred uplynutím
funkčného obdobia odvolať z funkcie len z dôvodov, pre ktoré ho možno odvolať z funkcie
sudcu (čl. 145 ods. 3 v spojení s čl. 147 ústavy), tak potom vo vzťahu k odvolávaniu
z funkcie predsedov ostatných všeobecných súdov pred uplynutím ich funkčného obdobia
musí byť v podmienkach právneho štátu minimálne garantované to, aby sa rozhodnutie
ministra spravodlivosti o ich odvolaní z funkcie opieralo o niektorý z konkrétnych dôvodov
uvedených v § 42 zákona o súdoch. Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno
zaručiť vnútornú konzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedov všeobecných súdov
z ich funkcií a zároveň aj limitovať zásahy výkonnej moci do sféry súdnej moci, čo
zodpovedá ústavnému princípu deľby moci vyplývajúcemu jednak z generálneho princípu
právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj z vnútornej konštrukcie ústavy“
(IV. ÚS 75/09).
Generálny prokurátor namietol nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3, 4, 6 a 7 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. VII body 16 až 18 zákona č. 33/2011
Z. z.) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 46 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že
označené ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy
za nesúladné.
H. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30
ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru
(ochrana osobných údajov v súvislosti s výberovým konaním)
a k namietanému nesúladu ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru
(ochrana osobných údajov v súvislosti s písomným vyhlásením sudcu
a uchádzača o funkciu sudcu)
Navrhovateľ namietol nesúlad právnej úpravy týkajúcej sa údajov poskytovaných
v súvislosti s výberovým konaním z dôvodu vágnosti, diskriminácie, nevhodnosti,
neproporcionálnosti a zásahu do práva na súkromie. Navrhovateľ taktiež konštatuje, že
zákonodarcom zvolený prostriedok transparentnosti k nej nepovedie, keďže okrem iného
laická verejnosť nie je spôsobilá posúdiť uchádzačov o funkciu. Národná rada a vláda sa
s názorom navrhovateľa nestotožnili.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1
ústavy a čl. 8 dohovoru, bol tento návrh ústavným súdom z procesných dôvodov
zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 6 a 7
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1
ústavy a čl. 8 dohovoru bol podľa čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde
z procesných dôvodov zamietnutý (bod II výrokovej časti nálezu).
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovení § 28 ods. 6 a 7 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 30 ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a s čl. 14 dohovoru, ústavný súd z ďalej uvedených dôvodov rozhodol tak, že návrhu
navrhovateľa na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení nevyhovel.
Navrhovateľ namietol aj nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a s čl. 14 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať za nesúladné s ústavným princípom rovnosti, pretože
rovnosť občanov a rovnaké zaobchádzanie na úrovni procesu obsadzovania miesta sudcu,
platí rovnako pre všetkých kandidátov, a to práve vo vzťahu k zverejňovaniu osobných
údajov. Ak by sa uchádzač domnieval, že s ním výberová komisia alebo Súdna rada
zaobchádzala odlišne z dôvodu rodinnej príslušnosti, má k dispozícii žalobu podľa zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov. Ústavno-konformný výklad a aplikácia napadnutej právnej úpravy je
nielen možná, ale zákon ju ustanovovaním rovných podmienok výberového priam ponúka.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať
za nesúladné, pretože zavedené obmedzenia v prístupe do funkcie platia rovnako
pre všetkých účastníkov výberového konania, ako už bolo uvedené.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Úprava materiálnej a formálnej stránky
zverejňovania údajov o osobe kandidáta na miesto sudcu ústavnoprávne nesúvisí
s nezávislosťou súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.
V prípade namietaného nesúladu ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000
Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 30 ods. 4,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 8 a čl. 14 dohovoru ústavný súd konštatuje, že
nenachádza žiadne ústavne relevantné konflikty, ktoré by mu umožňovali konštatovať
ústavnú nesúladnosť namietaného ustanovenia, pričom pre problémovú blízkosť
s analyzovaným súladom ustanovenia § 28 ods. 6 a 7 zákona č. 385/2000 Z. z. poukazuje
na už vyslovené dôvody. Je potrebné dodať, že v prípade namietania súladu s čl. 1 ods. 1
ústavy nie je dosť dobre možné s určitosťou usudzovať, ktorý princíp či zásada právneho
štátu by mali byť namietanou zákonnou úpravou porušené.
V tomto prípade, keďže ide iba o odovzdanie údajov o blízkych osobách Súdnej rade
Slovenskej republiky, ktorá je najvyšším orgánom súdnej moci, nemôže ísť o porušenie
práva na ochranu údajov o osobe, pretože Súdna rada Slovenskej republiky je zodpovedná
za chod súdnictva, ako aj za jeho transparentnosť. Nezávislosť sudcu ipso facto nemôže byť
ohrozená Súdnou radou Slovenskej republiky.
I. K namietanému nesúladu ustanovenia § 151q zákona č. 385/2000 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru
(trvanie funkcií predsedov grémií a kolégií)
Navrhovateľ sa taktiež domáhal vyslovenia nesúladu § 151q zákona o sudcoch
a prísediacich s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhovateľ argumentuje ústavne neprípustnou retroaktivitou
právnej úpravy, ktorá má byť tiež v rozpore s princípom deľby moci, keď sa ruší
rozhodnutie sudcovskej samosprávy, ktorým boli určení predsedovia grémií a kolégií.
Národná rada a vláda sa s názorom navrhovateľa nestotožnili.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že zákaz retroaktivity a princíp deľby
moci sú základnými piliermi právneho štátu. Ústavný súd rovnako ako teória práva rozlišuje
tzv. pravú retroaktivitu a tzv. nepravú retroaktivitu. Napadnutá právna úprava (prechodné
ustanovenie) je nepravo retroaktívna, keď právna úprava ustanovuje zánik funkcie –
v minulosti ustanoveného stavu, a to od 1. novembra 2011. Ústavný súd za rozhodné pri
posúdení toho, či nepravá rektroaktivita napadnutej právnej úpravy ústi do nesúladu
s ústavou, považuje to, že (i) napadnutá právna úprava sa nedotýka postavenia sudcu ako
sudcu, ale ide o sudcovskú samosprávnu funkciu, (ii) nie je naviazaná na zrušenie inštitútu
predsedov grémií a kolégií, (iii) bez ďalšieho nezhoršuje právnu pozíciu sudcu, ktorý
pôsobil ako predseda gŕemia a kolégia, (iv) je potrebné vziať do úvahy východiská, ktoré
ústavný súd už vymedzil. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené parametre domnieva, že
nepravá retroaktivita v tomto prípade dosiahla úroveň ústavnej intenzity.
Zároveň však nedošlo ústavne relevantným spôsobom k zásahu do nezávislosti
súdnej moci.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že § 151q zákona o sudcoch
a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
J. K namietanému nesúladu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu
zákona o súdoch s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. f) a čl. 144
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(ďalšie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky)
Ústavný súd na tomto mieste vzhľadom na charakter napadnutej právnej úpravy,
dôvod a argumenty, pre ktoré ju napáda navrhovateľ, opätovne poukazuje na východiská
tohto rozhodnutia.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona
č. 757/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné,
pretože s poukazom na existujúcu formu vlády nemožno z ústavného hľadiska nič namietať
proti tvrdeniu, že určovanie počtu sudcov a zamestnancov súdov má byť ponechané
na rozhodnutie orgánov výkonnej moci. Ide o deľbu moci medzi výkonnú moc, ktorá určuje
počty sudcov, zamestnancov a voľné miesta sudcov, a súdnu moc, ktorá dané miesta
obsadzuje.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona
č. 757/2004 Z. z. s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Definícia výkonu správy súdov
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ústavnoprávne nesúvisí s nezávislosťou
súdu a nezávislosťou sudcu pri výkone judiciálnej činnosti.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona
č. 757/2004 Z. z. s čl. 141a ods. 4 písm. f) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné,
pretože nesúvisí s otázkou vyjadrovania sa k návrhom rozpočtu súdov.
Ústavný súd nemohol relevantne z hľadiska výkonu abstraktnej kontroly ústavnosti
určiť súvis medzi ustanovením § 71 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 757/2004 Z. z.
a čl. 8 dohovoru.
K. K namietanému nesúladu ustanovenia § 36a ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy a s čl. 8 dohovoru a ustanovenia § 82a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1
ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a s čl. 8 dohovoru, ako aj ustanovenia § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. s čl. 1
ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy
a s čl. 8 dohovoru
(zverejňovanie rozhodnutí)
Navrhovatelia tvrdia, že povinnosť uverejňovať všetky rozhodnutia z jedného
konania po ukončenom konaní a povinnosť poskytnúť v režime zákona o slobode informácií
na žiadosť neprávoplatné meritórne a procesné rozhodnutia je v nesúlade s nezávislosťou
súdov, s právom na súkromie a s právom na ochranu osobných údajov.
Súdy operujú v normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore
demokracie (porov. Soeharno, J. The Integrity of the Judge, A Philosophical Inquiry,
Ashgate, 2009, s. 20 a nasl.). Tak z práva samotného, ako aj z dôvery verejnosti čerpajú
svoju legitimitu. Súdnictvo vrátane súdu ústavného teda čerpá svoju legitimitu z povesti (nie
populizmu), ktorej sa teší vo verejnosti. Sprístupňovanie súdnych rozhodnutí má
podporovať poznávanie rozhodovania súdov, a tak aj ich povesť a legitimitu
(II. ÚS 29/2011, II. ÚS 589/2012). Expertný komponent legitimity sa rozvíja pomocou
poznávania rozhodnutí v justícii a akadémii.
Možno konštatovať, že ústavný súd vytvoril pomerne silnú tradíciu transparentného
rozhodovania jednak rozhodovacou činnosťou, ale aj vo vlastnej súdnej správe. Už v náleze
sp. zn. II. ÚS 28/96 uviedol, že ústava neobsahuje zákaz rozširovania informácií o činnosti
orgánov Slovenskej republiky ani o činnosti orgánov súdnej moci. Každý občan má ústavné
právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie získané na verejnom zasadnutí všetkých
štátnych orgánov Slovenskej republiky. Predseda senátu v konaní podľa Občianskeho
súdneho poriadku nie je oprávnený rozhodovať o tom, či osoby prítomné v súdnej sieni si
môžu vyhotovovať písomne poznámky, robiť stenografický záznam priebehu pojednávania
alebo nahrávať jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom. Na tento nález nadviazali ďalšie
rozhodnutia (III. ÚS 169/03, II. ÚS 26/02, II. ÚS 255/2010). Ústavný súd svojou praxou
internetového zverejňovania všetkých finálnych rozhodnutí predbehol zákonnú úpravu,
ktorá to nariaďuje (novela Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu
uverejnená pod č. 202/2005 Z. z. a účinná od 14. mája 2005). Ďalším príkladom
z judikatúry môže byť aj rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 1/09 týkajúce sa platov verejných
činiteľov. Slovenská republika pomerne skoro zaviedla aj bezplatný internetový systém
právnych informácií JASPI.
Navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia ukladajú zverejňovať aj
neprávoplatné texty. Ak sa rozlišuje zverejňovanie a sprístupňovanie, tak uvedené tvrdenie
nie je pravdivé.
Ústavný súd považuje za dôležité pre posúdenie ustanovenia § 82a ods. 2 zákona
o súdoch , že navrhovatelia nespochybnili všeobecnejšiu normu v odseku 1, ktorá umožňuje
uverejňovanie anonymizovaných rozhodnutí súdov v takpovediac ukončených konaniach
(Súdy sú povinné zverejňovať právoplatné rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutia, ktorými
sa končí konanie, rozhodnutia o predbežnom opatrení a rozhodnutia o odklade
vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to do 15 pracovných dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia; ak rozhodnutie nebolo vyhotovené ku dňu jeho
právoplatnosti, lehota na zverejnenie rozhodnutia začína plynúť dňom vyhotovenia
rozhodnutia.).
Cieľom právnej úpravy je posilnenie nezávislosti súdnictva jeho transparentnosťou.
Aktéri právneho života vedia, že pochopiť mnohé rozhodnutia možno len s poznaním
rozhodnutí predchádzajúcich. Tradícia sudcovského štýlu v strednej Európe je vývojom
nastavená tak, že vzhľadom na rekapituláciu veci často zúženú ledva na predmet konania,
vzhľadom na lakonickosť rekapitulácií a vôbec na nenaratívnosť rozhodnutí je im niekedy
veľmi ťažko porozumieť (porov. Bobek, M. O odůvodňování soudních rozhodnutí.
In: Právní rozhledy 6/2010, s. 204 a nasl.; Kühn, Z. Aplikace práva v složitých případech –
k úloze právních principů v judikatuře. Praha : Karolinum, 2002, s. 346 a nasl.; Kühn, Z.
Aplikace práva soudcem v éře středoevropského komunismu a transformace. Analýza příčin
postkomunistické právní krize. Praha : C. H. Beck, 2005). Napadnuté ustanovenie je tak
významným pomocníkom nielen pre bádanie právnickej akadémie, ale aj pre súdy samotné.
Účelom napadnutého ustanovenia je urobiť zverejňovanie súdnych rozhodnutí, tak ako je
nastavené v odseku 1, zmysluplnejším. Z tohto pohľadu nemôže dané ustanovenie
ohrozovať nezávislosť súdnictva, ba naopak, ju posilňuje. Navrhovatelia možno podceňujú
sudcov nižších súdov, ktorým, naopak, môže imponovať, že ich rozhodnutie možno
porovnať a vnímať spolu s rozhodnutiami nadriadených súdov. Ochrana súkromia
a osobných údajov je rovnako ako je to v odseku 1 zabezpečená anonymizáciou údajov,
a z tohto dôvodu nie je nutné úpravu testovať testom proporcionality. Ústavný súd už sám
využil zverejňovanie rozhodnutí pre kultiváciu svojej argumentácie [„Ústavný súd v tejto
súvislosti vychádza z vlastných poznatkov o rozhodovacej praxi súdov, ktoré získal nielen
z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. III. ÚS 1/04, IV. ÚS 341/04, I. ÚS 357/08,
II. ÚS 370/09), ale i zoznámením sa s približne 50 rozhodnutiami okresných súdov
a krajských súdov vydanými v období od októbra 2011 do marca 2012, ktoré sú verejne
prístupné na webových stránkach ministerstva.“; porov. body 52 a 53 nálezu sp. zn.
PL. ÚS 109/2011]. Ústavný súd taktiež vníma vzájomnú previazanosť jednotlivých
rozhodnutí a na svojom webovom sídle uverejňuje pri konaniach o súlade aj uznesenia
o prijatí a tiež uverejňuje aj procesné rozhodnutia a (ne)vylúčení sudcov.
Navrhovatelia vo svojej argumentácii vo vzťahu k § 82a ods. 5 a § 36a zákona
o ústavnom súde namietajú hlavne to, že umožňuje poskytnúť neprávoplatné rozhodnutia.
Navrhovatelia argumentujú, že verejnosť a transparentnosť súdneho konania je dostatočne
zabezpečená ustanovením § 44 ods. 2 OSP, kde ostáva v diskrécii predsedu senátu vyvážiť
ústavné hodnoty pri sprístupňovaní spisu. Ústavný súd aj na tomto mieste považuje
za dôležité pre posúdenie, že navrhovatelia nespochybnili všeobecnejšiu normu, ktorá
umožňuje poskytovať právoplatné súdne rozhodnutia. Právna úprava taktiež obsahuje
ochranu práv a právom chránených záujmov explicitným odkazom pod čiarou na štandardy
zákona o slobode informácií.
Ústavný súd sa teda zameral na otázku sprístupňovania neprávoplatných rozhodnutí
v režime zákona o slobode informácií. Ústavný súd považuje za východisko čl. 26 ods. 5
ústavy, podľa ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, pričom podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon. Právo na poskytovanie informácií tak vyvažuje zákonodarca
s inými ústavnými princípmi. Je potrebné rozlišovať medzi verejnou diskusiou
o neprávoplatných rozhodnutiach a ich samotným sprístupnením. Pri samotnom
sprístupnení možno ťažko hovoriť o možnosti narušenia súdnej nezávislosti. Ústavný súd
taktiež nevidí zásadný rozdiel medzi poskytovaním právoplatných a neprávoplatných
rozhodnutí. Právoplatnosť je zákonným kompromisom medzi princípom právnej istoty
na jednej strane a vecnou správnosťou na strane druhej. Naše platné právo so silnými
tranzitívnymi prvkami dáva veľký dôraz na procesnú čistotu rozhodnutí, zjednocovanie
judikatúry a ústavnú súladnosť. Z tohto dôvodu je pomerne veľa možností zmeny
právoplatného rozhodnutia, a preto je prvok právoplatnosti – nezmeniteľnosť – silne
oslabený. Skutočná „právoplatnosť“ nastáva, až keď prejdú lehoty na napadnutie
„právoplatného rozhodnutia“, resp. až kým nerozhodnú o veci vrcholné súdy, čo často trvá
roky (iný je, samozrejme, zmysel právoplatnosti pri obnove konania, iudicium rescindens).
Neprávoplatné rozhodnutie – tak ako aj právoplatné – je verejne vyhlasované, a z tohto
dôvodu nie je dôvod ho tabuizovať. Možno tiež doplniť, že český ústavný súd v náleze
sp. zn. Pl. ÚS 2/10 rozhodol, že zákaz neposkytovať právoplatné rozsudky je v rozpore
so slobodou informácií, pretože takéto zákonné obmedzenie nie je nevyhnutné. Zaujímavý
je disent predsedu českého ústavného súdu, podľa ktorého je ústavne súladná tak
zakazujúca, ako aj povoľujúca právna úprava. Akadémia sa prikláňa k uverejňovaniu
rozhodnutí (porov. Bobek, M. Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí. In: Právní
rozhledy 11/2010, s. 396; Kosař, D. Publikace rozhodnutí nižších soudů aneb Ústavní soud
zrušil část zákona o svobodném přístupu k informacím II. In: Jiné právo, 10. apríla 2010).
Navrhovatelia uvádzajú, že úprava v § 44 ods. 2 OSP (Niekomu inému než
účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým
nemôžu byť dotknuté.) s diskréciou predsedu senátu je postačujúca. Podľa ústavného súdu sú
však účely daných noriem rozdielne. Účelom § 82a zákona o súdoch, ako už bolo uvedené,
je zabezpečenie transparentnosti súdneho rozhodovania v 21. storočí. Účelom § 44 ods. 2
OSP je poskytnúť konkrétnym osobám možnosť získať informácie v konaní, v ktorom síce
nie sú účastníkmi, ale ku ktorému majú určitý vzťah, resp. na ktorom majú právny záujem.
Inak povedané, len záujem verejnosti na verejnej kontrole súdnictva by na povolenie
nahliadnutia do spisu nemusel stačiť.
Ústavný súd taktiež konštatuje, že napadnuté normy nepredstavujú žiaden problém
z hľadiska právnej istoty. Právna istota žiadateľov o informácie nie je nijako dotknutá
a lokalizovanie noriem do sudcovského organizačného zákona je rozumné.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 36a ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru. Rovnako ustanovenia § 82a ods. 2
a § 82a ods. 5 zákona o sudcoch nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a s čl. 8 dohovoru.
L. K namietanému nesúladu ustanovenia § 30 ods. 7, § 65 ods. 1 písm. b)
tretieho bodu a § 73 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. (čl. I body 1, 16, 17, 25 a 28 zákona č. 33/2011 Z. z.) a čl. I bodu 45
zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypúšťa šiesta časť zákona o sudcoch
a prísediacich,
a
ustanovenia § 3 ods. 3, § 11 ods. 8, § 12 ods. 1, 3, 5 a 6, § 13 ods. 1 prvej vety
a § 14 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. V body 2, 5 až 9 zákona č. 33/2011 Z. z.),
ustanovenia § 11 ods. 2, § 15 ods. 6 a § 53 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
(čl. VII bod 2 zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. VII body 28 a 29 zákona č. 33/2011 Z. z.),
ustanovenia § 14 ods. 3 písm. e) druhého bodu zákona č. 330/2007 Z. z. o registri
trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
(čl. VIII zákona č. 33/2011 Z. z.),
ako aj
ustanovenia § 2 ods. 1 a § 9 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. IX zákona
č. 33/2011 Z. z.)
(nesúlad ustanovení súvisiacich so zrušením inštitútu justičného čakateľa)
Ústavný súd zvolil separátnu analýzu už označených ustanovení prostredníctvom
samostatnej časti pre ich jednotiaci význam (ustanovenia súvisia len s vypustením právnej
úpravy, ktorá sa dotýkala postavenia justičných čakateľov), ako aj z dôvodu, že všetky tu
označené ustanovenia boli napadnuté výlučne návrhom generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Z pohľadu abstraktnej kontroly ústavnosti normatívnych ustanovení, ktoré viedli
k eliminácii inštitútu justičného čakateľa, je kľúčové zaoberať sa kontrolou čl. I bodu 45
zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Bez zodpovedania otázky
o nesúlade tohto ustanovenia, ktorú nastolil navrhovateľ vo svojom návrhu, nie je
racionálne zaoberať sa konvolútom ostatných už označených ustanovení, a to preto, že tieto
ustanovenia boli z právneho poriadku odstránené z dôvodu odstránenia samotného inštitútu
justičného čakateľa.
Navrhovateľ namietol nesúlad čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa
vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné
s ústavou.
Vypustenie inštitútu justičných čakateľov neporušuje princípy právneho štátu,
príprava na miesto sudcu je vecou zákonodarcu, pokiaľ je legitímna. V danom prípade
možno za dôvod eliminácie inštitútu identifikovať zrušenie nerovnakého prístupu k funkcii
sudcu, pretože justiční čakatelia nemuseli prejsť rovnakým výberovým konaním
(s rovnakými podmienkami) ako ostatní kandidáti na miesto sudcu. Z ostatných hľadísk
mali justiční čakatelia tak či tak oprávnenia vykonávať len také úkony, ktoré mal a má vyšší
súdny úradník. Normatívne upravenou transformáciu sa však z justičných čakateľov stali
vyšší súdni úradníci.
V podstate uvedenej argumentácie možno hľadať aj dôvod ospravedlňujúci nepravú
retroaktivitu, ktorá sprevádza elimináciu inštitútu justičného čakateľa. Totiž nespochybnilo
sa to, že justiční čakatelia boli justičnými čakateľmi, avšak ani žiadne nároky, ktoré im
vznikli, neboli spochybnené (nevznikli im žiadne – neuplynula doba 3 rokov na to, aby bola
splnená podmienka kvalifikovanej odbornej praxe). Právnou úpravou sa zasahuje do ich
nadobudnutého práva byť justičným čakateľom, ale tento zásah sa kompenzuje možnosťou
premeny bez povinnosti úkonu na pomer vyššieho súdneho úradníka s rovnakými
oprávneniami. Preto nemožno tvrdiť, že by došlo k porušeniu princípu ochrany
nadobudnutých práv ani k pravej retroaktivite. Ak by zákon nebol zmenený, tak by mal
justičný čakateľ nárok len na tie oprávnenia ako vyšší súdny úradník, a to aj po 3 rokoch
prípravnej praxe. V podstate nie je jasné, či, ak by úprava justičných čakateľov platila ďalej,
by vôbec bol minister spravodlivosti povinný konkrétneho justičného čakateľa navrhnúť
Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie na konkrétny okresný súd, ak by mal vždy
k dispozícii na výber viac justičných čakateľov (tak by sa mohlo stať, že k návrhu ministra
Súdnej rade by nikdy nemuselo dôjsť). Teda je zrejmé, že justičný čakateľ nemohol mať
legitímne očakávanie, že jeho „právo“ sa v dohľadnej dobe naplní – v podstate sa stal
objektom práva, ktorý čaká na neurčitý moment, kedy bude vybratý ministrom (nikdy
k nemu nemusí dôjsť z objektívnych dôvodov – minister vyberie iného justičného čakateľa).
Zákon teda nedával konkrétnemu justičnému čakateľovi prísľub jeho vymenovania
za sudcu. Vždy ide len o proces prístupu k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý
však v prípade justičných čakateľov nespĺňa podmienku „za rovnakých podmienok“. Pokiaľ
ide o ochranu legitímnych očakávaní, že justičný čakateľ očakával, že bude prednostne
zaradený na program Súdnej rady Slovenskej republiky po tom, čo absolvuje podmienky
dané zákonom, možno to síce vnímať ako vzdialené očakávanie, avšak zhoršenie postavenia
justičných čakateľov nastalo v oblasti verejného práva, kde je miera úvahy zákonodarcu pre
zmeny oveľa širšia ako v súkromnoprávnej oblasti. Navyše, samotný inštitút justičného
čakateľa sa zaviedol len nedávno (od 1. januára 2009) ako úprava vylučujúca tento inštitút
z pôsobnosti výberového konania na miesto sudcu, pričom sa len „živili“ „legitímne“
očakávania na získanie miesta sudcu, ktoré však boli v rozpore s princípom čl. 30 ods. 4
ústavy (ten požadoval rovnaké podmienky v procese prístupu k verejným funkciám).
Problém treba vidieť aj z opačnej strany – legitímne očakávanie verejného záujmu
na transparentnosti kreovania funkcie sudcu, čo je vlastne prevládajúci verejný záujem,
ktorým možno odôvodniť zásah do zákonodarstva. Justiční čakatelia nemali prísľub zákona,
že sa stanú sudcami, totiž, ak to zákon uvádzal, v tomto bol protiústavný, pretože ak zákon
č. 385/2000 Z. z. v § 28 ods. 1 uvádzal, že voľné miesto sudcu na okresnom súde sa
obsadzuje justičným čakateľom, toto sa nedalo zabezpečiť práve preto, že Súdna rada
Slovenskej republiky takúto povinnosť nemá.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.
Dôvodom je tvrdenie, že ak zákon zmení zavedenú právnu úpravu, tak táto úprava
nemôže byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak je vydaná na základe
a v medziach Ústavy Slovenskej republiky, čo v danom prípade je, keďže danú
problematiku Ústava Slovenskej republiky osobitne neupravuje a zrušením inštitútu
justičného čakateľa žiadne princípy právneho štátu neboli porušené. Zrušením inštitútu
justičných čakateľov sa realizoval legitímny záujem na transparentnosti procesu získavania
funkcie sudcu. K zrušeniu došlo preto, aby sa nemohli justiční čakatelia vyhnúť
výberovému konaniu na miesto sudcu. Možno konštatovať, že ak by sa len odňala táto
výhoda bez zrušenia inštitútu, došlo by k premene na inštitút, ktorý by bol takmer identický
s inštitútom vyššieho súdneho úradníka.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.
Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 46
ods. 1 ústavy. V danej veci nejde o občianske práva, pretože justičný čakateľ pôsobí ako
držiteľ verejnej moci (všeobecného záujmu). Nie je tu nízky stupeň zodpovednosti
za ochranu všeobecných záujmov štátu, pretože justičný čakateľ mohol priamo rozhodovať
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.
Nezávislosť súdnictva nie je zrušením inštitútu justičných čakateľov ohrozená, aj
keď ide o zásah do procesu kreovania miesta sudcu, ale vplyv súdnej moci na výber sudcu
nijako nie je zmenený, pretože Súdna rada má stále ústavné oprávnenie rozhodovať o tom,
koho navrhne za sudcu. Totiž ani pred zrušením inštitútu justičných čakateľov nemala
povinnosť justičných čakateľov navrhnúť za kandidátov na sudcu prezidentovi Slovenskej
republiky.
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa vypustila šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaného článku ústavy za nesúladné.
Podľa názoru ústavného sudu napadnutá právna úprava nesúvisí s obsahom čl. 144
ods. 1 ústavy. To, že sudca je (má byť) pri výkone funkcie nezávislý a musí byť pri svojom
rozhodovaní viazaný len právom (formami definovanými ústavou), nemá súvis so zrušením
inštitútu justičných čakateľov.
Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky citovaný prípad Bigaeva c. Grécko z 28. 5. 2009 sa týka zabránenia prístupu
ku skúškam v advokátskej komore rozhodnutím komory, a nemá teda priamu paralelu
so zákonnou premenou inštitútu justičného čakateľa na vyššieho súdneho úradníka.
Už uvedená argumentácia nespochybňuje už ústavným súdom vyslovené tvrdenie, že
samotné zloženie výberových komisií je protiústavné, keďže Súdna rada Slovenskej
republiky nemôže zásadne ovplyvniť výber kandidátov na výberovom konaní, o ktorých
následne sama rozhoduje. Samotné zloženie výberovej komisie nezodpovedá zloženiu
Súdnej rady, keďže v ňom prevažuje nežiaduci vplyv „politických“ zložiek – zákonodarnej
a výkonnej moci. Súdna rada síce nevykonáva súdnu moc, ale vykonáva správu súdnej moci
(PL. ÚS 10/05).
Keďže ústavný súd konštatoval súlad čl. I bodu 45 zákona č. 33/2011, ktorým sa
vypúšťa šiesta časť zákona č. 385/2000 Z. z., s ustanovením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 2
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nezaoberal
sa ďalej konvolútom ostatných označených ustanovení, a to preto, že tieto ustanovenia boli
z právneho poriadku odstránené z dôvodu (ústavného) odstránenia samotného inštitútu
justičného čakateľa.
M. K namietanému nesúladu ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v slovnom spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako
prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej
správe súdov,“
a
ustanovenia § 13 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ako aj
ustanovenia § 35 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
v slovnom spojení „tuzemských a“
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1,
čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy
(stáž sudcov)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 13 ods. 1 písm. c) v slovnom spojení
„v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej
činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“, ustanovenia § 13 ods. 2 druhej vety
a ustanovenia § 35 ods. 2 druhej vety v slovnom spojení „tuzemských a“ zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b),
čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené
ustanovenia nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.
Právna úprava § 13 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch a prísediacich v slovnom
spojení „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu na vykonávanie riadiacej
a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“ bola v relevantnom
rozsahu zrušená zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Keďže právna úprava, ktorej nesúlad s ústavou
navrhovateľ namietal, už nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ústavný
súd v zmysle § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde konanie o súlade § 13 ods. 1 písm. c)
s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144
ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy zastavil.
Ústavný súd s ohľadom na vymedzené východiská nevidí spojitosť medzi
ustanovením § 13 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich a namietanými článkami ústavy.
Je totiž na diskrécii zákonodarcu, ako pluralitne normuje zdroje vzdelávania sudcov,
a rovnako je v diskrécii zákonodarcu určiť nemožnosť výkonu sudcovskej funkcie počas
stáže s cieľom, aby stáž plnila svoju funkciu, a „započítať“ výkon stáže do výkonu
sudcovskej funkcie. Daná úprava nie je zjavne neracionálna.
Ústavný súd preto rozhodol, že § 13 ods. 2 druhá veta zákona o sudcoch
a prísediacich a § 35 ods. 2 druhá veta zákona o sudcoch a prísediacich v slovnom spojení
„tuzemských a“ nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4
písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 ústavy.
N. K namietanému nesúladu ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. (čl. I bod 16 zákona č. 33/2011 Z. z.)
a ustanovenia § 14a zákona o Justičnej akadémii, ako aj ustanovenia § 37 ods. 10
zákona o súdoch s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru
(účasť verejnosti na výberových konaniach a na justičnej skúške)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z., ustanovenia § 14a zákona o Justičnej
akadémii v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 37 ods. 10 zákona o súdoch
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru.
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 28 ods. 5 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru, bol tento návrh
ústavným súdom z procesných dôvodov zamietnutý.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov. Podľa § 4
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je
na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona
o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu konaného 7. mája
2014 boli prítomní dvanásti sudcovia.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu, ako ani pri hlasovaní
o protinávrhu sudkyne Ivetty Macejkovej nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov
všetkých sudcov ústavného súdu, návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 28 ods. 5
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4 a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru bol podľa
čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde z procesných dôvodov zamietnutý
(bod II výrokovej časti nálezu).
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovenia § 14a zákona
č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 37 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 3 a 4
a čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia nemožno
považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.
Ústavný súd k danej problematike v okolnostiach prípadu uvádza, že verejnosť
skúmania odborných znalostí v prípade uchádzania sa o výkon verejnej funkcie nemôže byť
ipso facto protiústavná, pretože ide o znalosti, ktorými má uchádzač disponovať pre
kvalitný výkon verejnej funkcie, teda nejde o rozpor s čl. 13 ods. 4 ústavy. Tým sa problém
líši od advokáta a notára, ktorí sa nepovažujú za orgány verejnej moci, keďže prevažná časť
ich činnosti má súkromnoprávny charakter. Nie je preto dané ani porušenie čl. 13 ods. 3
ústavy v prípade realizácie procesu justičných skúšok.
V danom prípade nejde o rozpor s čl. 8 dohovoru a čl. 19 ústavy. Ide totiž o prípady
verejnosti justičnej skúšky, a preto je zverejnenie motivačného listu a životopisu plne
legitímne a v súlade s týmito článkami (právo verejnosti na kontrolu kreovania
funkcionárov súdnej moci, kde je navyše silný vplyv exekutívy).
O. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 11 zákona o súdoch
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení
s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru
(ochrana osobných údajov v súvislosti so zverejnením informácií o uchádzačovi
o funkciu predsedu súdu)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 11 zákona o súdoch v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 3 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 8 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno
považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.
Napadnutá právna úprava legalizuje zverejnenie údajov o blízkej osobe, ktorá je
členom výberovej komisie na miesto predsedu súdu, v rozsahu meno a priezvisko, čo
nemožno považovať za nelegitímne, ale práve naopak, aj s ohľadom na už uvedené ide
o prvok, ktorý je potrebné považovať za žiaduci pre zvýšenie objektivity rozhodovacej
činnosti výberovej komisie. Preto nemôže nastať rozpor s čl. 13 ods. 4 ústavy (zásah
do práv rešpektuje podstatu a zmysel práva na súkromie zverejnenej blízkej osoby,
zverejňuje sa len meno a priezvisko a súvis blízkeho vzťahu s osobou uchádzajúcou sa
o miesto sudcu).
Článok 19 ods. 3 ústavy a čl. 8 dohovoru nie sú napadnutou právnou úpravou
porušené, pretože zásah do súkromia je odôvodnený ochranou transparentnosti výberového
procesu. O porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy by mohlo ísť len vtedy, ak
by v dôsledku zverejnenia blízkych osôb ako členov komisie malo dôjsť k znevýhodneniu
uchádzačov. Zákon však túto situáciu nijako nerieši z hľadiska následku zverejnenia blízkej
osoby uchádzača, ktorá je zároveň členom výberovej komisie na funkciu predsedu súdu.
P. K namietanému nesúladu ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a
ods. 4 písm. a) a b) ústavy
(kandidáti na členov výberových komisií na funkciu predsedu súdu)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 37 ods. 6 zákona o súdoch v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3 a čl. 141a
ods. 4 písm. a) a b) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenie nemožno
považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.
Vo vzťahu k napadnutej právnej úprave je nutné uzavrieť, že to, že žiaden člen
výberovej komisie na funkciu predsedu súdu nemusí byť právnikom (mať právnické
vzdelanie), samo osebe nemožno považovať za protiústavné. Napadnutá právna úprava nie
je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože neporušuje žiaden princíp právneho štátu, ani
s čl. 141 ods. 1 ústavy, pretože nezasahuje do nezávislosti súdov, a ani s čl. 141 ods. 4
písm. a) a b) ústavy, pretože Súdna rada Slovenskej republiky nemusí schváliť žiaden návrh
výberovej komisie.
Napadnutá právna úprava nie je v rozpore ani s čl. 143 ods. 3 ústavy, pretože
sudcovská rada súdu obsadzuje jedno miesto člena výberovej komisie postupom podľa
ustanovenia § 37 ods. 5 zákona o súdoch, a nie postupom podľa ustanovenia § 37 ods. 6
zákona o súdoch.
Q. K namietanému nesúladu ustanovenia § 69 ods. 4 zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a čl. I bodu 29 zákona č. 33/2011 Z. z.,
ktorým sa vypúšťa ustanovenia § 79 zo zákona č. 385/2000 Z. z., s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 ústavy
(odmeňovanie sudcov)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 69 ods. 4 zákona o sudcoch
a prísediacich z dôvodu zmätočnosti napadnutej právnej úpravy s poukazom na to, že
zákonným sudcom nie je v prípade najvyššieho súdu samosudca, ale senát. Navrhovateľ
konštatuje, že slovné spojenie právnej úpravy „patrí sudcovi“, ktorý mal v predchádzajúcom
mesiaci „pridelenú najmenej jednu vec“, neumožňuje určiť sudcu, ktorému bola vec
pridelená, keďže v zmysle rozvrhu práce sú veci prideľované zásadne jednotlivým senátom
najvyššieho súdu. Navrhovateľ za nezrozumiteľné považuje aj určenie obdobia pridelenia
veci, keďže sa domnieva, že vec má senát pridelenú v období od jej nápadu do rozhodnutia
veci. Viazanosť nároku na príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu len na prvý mesiac konania vo veci pred
súdom podľa jeho názoru nemá „legislatívne opodstatnenie“. Právna úprava taktiež podľa
neho znižuje už dosiahnuté platové pomery sudcov a je nepredvídateľná.
Vláda ako vedľajší účastník konania argumentovala tým, že právna úprava reagovala
na situáciu, keď bol funkčný príplatok za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu priznaný aj sudcom najvyššieho súdu, ktorí
o nich nerozhodovali.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľ sa v podstate svojho návrhu
uchádza o presadenie iného modelu priznania už identifikovaného funkčného príplatku.
Zároveň navrhovateľ, konštatujúc zmätočnosť úpravy, túto úpravu istým spôsobom vykladá,
a to tak, že identifikuje inštitút sudcu spravodajcu, resp. povereného sudcu, podľa čl. 39
rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol vyhlásený
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z., hoci následne konštatuje, že
takýto sudca nie je sudcom, ktorému bola vec pridelená podľa napadnutej právnej úpravy.
Podľa čl. 39 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu «[s]udca, ktorému bola vec v senáte
pridelená (ďalej len „poverený sudca“), pripraví návrh rozhodnutia a po vynesení
rozhodnutia senátu ho písomne vyhotoví, ak predseda senátu nerozhodne inak». Ústavný
súd teda konštatuje, že hoci zákonodarca v legislatívnom odkaze k napadnutému
ustanoveniu neodkázal na rokovací poriadok najvyššieho súdu, v skutočnosti nie je
problematické určiť význam slovného spojenia „patrí sudcovi“, ktorý mal
v predchádzajúcom mesiaci „pridelenú najmenej jednu vec“. Takýmto sudcom je
v súčasnosti, úplne neproblematicky, poverený sudca. Rovnako neproblematické je potom
určenie mesiaca, v ktorom bola poverenému sudcovi vec pridelená. Napadnutú právnu
úpravu preto ústavný súd nepovažuje za zmätočnú a nepredvídateľnú.
K námietke navrhovateľa, v ktorej vo svojej podstate odkazuje na nevhodnosť
mechanizmu priznania príplatku vždy pri pridelení veci (v mesiaci, keď mu bola vec
pridelená), ústavný súd konštatuje, že určenie mechanizmu priznania príplatku za výkon
istej činnosti patrí do právomoci zákonodarcu, pričom ústavný súd má právomoc skúmať
len kompatibilitu tohto mechanizmu (modelu) s ústavou. Ústavný súd poukazuje
na východiská tohto rozhodnutia uvedené v úvode tejto časti rozhodnutia. Zákonodarca sa
rozhodol precizovať právnu úpravu tak, aby príplatok za rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu patril sudcom, ktorým
vec napadne ako povereným sudcom. Funkčný príplatok tak bude opakovane
(pravdepodobne každý mesiac) priznaný tým sudcom, ktorým priebežne ako povereným
sudcom budú veci už vymedzeného typu napadať. Tento model nepovažuje ústavný súd
za neracionálny alebo arbitrárny.
Vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa o zásahu zákonodarcu do už dosiahnutých
platových pomerov sudcov (bližšie navrhovateľ neargumentuje) ústavný súd uvádza, že
sudcom, ktorí rozhodovali o už identifikovaných typoch vecí pred účinnosťou právnej
úpravy, do platových pomerov právna úprava nezasiahla.
Zachovanie dosiahnutých platových pomerov sudcov samo osebe nie je hodnotou
a nemá ani ústavný rozmer. Ak má nadobudnúť ústavný rozmer, navrhovateľ by musel
argumentačne naviazať platové pomery sudcov na princíp nezávislosti súdnej moci či
princíp právnej istoty. Už v minulosti ústavný súd konštatoval, že hoci platové pomery sú
súčasťou garancií nezávislosti súdnictva, neznamená to, že nemôžu byť modifikované za
istých podmienok (PL. ÚS 52/99 a PL. ÚS 12/05). Medzi platové pomery sudcov patrí
nepochybne aj funkčný príplatok za funkciu. Plat sudcu by mal byť stabilnou
a nemanipulovateľnou veličinou a sudcovi nemožno odopierať ďalšie zákonom garantované
platové zabezpečenie, napr. zákonom ustanovenú zložku platu, bez legitímnych a ústavne
akceptovateľných dôvodov. Z princípu nezávislosti súdnej moci a zo zásady právnej istoty
v modalite legitímnych očakávaní však nevyplýva, že sudcovi, nech bude vykonávať
súdnictvo na akomkoľvek súde, na akejkoľvek funkčnej pozícii atď., jeho platové pomery
ostanú trvalo zachované (trvalo rovnaké, prípadne sa budú iba zvyšovať). Ak by bolo
možné formulovať nejaké očakávanie sudcu najvyššieho súdu, ktorý poberal príplatok
za rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného
súdu, bolo by to očakávanie, že kým bude vykonávať funkciu, na ktorú je naviazaný
príplatok, bude mu tento príplatok v zákonnej výške priznávaný. Takéto očakávanie však
nebolo nijako napadnutou zákonnou úpravou sklamané.
Rovnako ústavný súd nevidí ústavne relevantnú spojitosť medzi
určením/precizovaním kritérií na priznanie príplatku za rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu a princípom nezávislosti
súdnej moci v modalite ich materiálneho zabezpečenia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že § 69 ods. 4 zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1
Vzhľadom na zrušenie inštitútu odmien sudcov a prokurátorov za inú ako
rozhodovaciu činnosť navrhovateľ uviedol, že je „pri súčasných platových pomeroch“
neakceptovateľná, keď vytvára priestor na bezodplatný výkon činnosti v prospech súdnictva
a prokuratúry, čo „obsahovo naznačuje nútenú prácu“. Zákonodarca (v dôvodovej správe
k zákonu č. 33/2011 Z. z.) odôvodnil zrušenie inštitútu odmeny tým, že táto „vytvára
priestor na vnútornú korupciu na súdoch“, pričom podľa neho vo všeobecnosti by sudca
mal byť odmeňovaný len svojím funkčným platom za výkon sudcovskej funkcie. Zrušenie
inštitútu odmien je v dôvodovej správe podporené aj odkazom na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorého „výkon nezávislej rozhodovacej činnosti
principiálne nepripúšťa odmeňovanie sudcu fakultatívnou dávkou (t. j. odmenou) z dôvodu,
že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu
prostredníctvom hmotnej zainteresovanosti fakultatívnou dávkou...“.
Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate nenárokovateľná.
Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa
fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto
otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou kompatibilné“, a preto ústavný
súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani
nevystupuje právo, ktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu, a tak pravý test
proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže
ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže
sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle relevantných statusových
zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že
výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie na nadpriemernej úrovni alebo
nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú prácu, sa falzifikuje už len
poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje
zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu
nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne.
Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality
a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby
bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny
a nelegitímny.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že čl. I bod 29 zákona č. 33/2011
Z. z., ktorým sa vypúšťa ustanovenia § 79 zo zákona č. 385/2000 Z. z., nie je v nesúlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. IV zákona č. 33/2011 Z. z. nie je
v nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
R. K namietanému nesúladu ustanovenia § 151s zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 151t zákona o sudcoch
a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1
(oprávnenie ministra spravodlivosti stať sa účastníkom disciplinárneho konania
namiesto Súdnej rady)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 151s zákona o sudcoch a prísediacich
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. a ustanovenia § 151t zákona o sudcoch a prísediacich
v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 141 ods. 1, čl. 143 ods. 3
a čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy. Ústavný súd konštatuje, že označené ustanovenia
nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov ústavy za nesúladné.
V prípade danej právnej úpravy bolo vecou zákonodarcu, keďže Súdna rada
Slovenskej republiky stratila oprávnenie podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania
a rozhodovať o pozastavení výkonu funkcie sudcu, ako aj o zrušení pozastavenia výkonu
funkcie sudcu, ako vyrieši začaté disciplinárne konania na návrh Súdnej rady. Ak nezvolil
koncepciu, podľa ktorej by sa na disciplinárne konanie začaté pred legislatívnou zmenou
použili doterajšie predpisy, prípadne že Súdna rada Slovenskej republiky by rozhodovala
o zrušení pozastavenia podľa doterajších predpisov, potom ťažko očakávať, že ponechá
Súdnu radu v pozícii účastníka konania alebo v pozícii rozhodovacieho orgánu. Postavenie
navrhovateľa je zásadnou otázkou disciplinárneho konania. Súdna rada Slovenskej
republiky stráca postavenie navrhovateľa, a tým aj účastníka. Preto nemôže nastať rozpor
s čl. 1 ods. 1 ústavy (proces sa spravuje zásadne procesným právom platným a účinným
v čase rozhodovania, opak je skôr výnimkou) a s čl. 141 ods. 1 ústavy, ktorý sa týka
nezávislosti súdov, ale nie postavenia Súdnej rady Slovenskej republiky.
S. K namietanému nesúladu ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy
(oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vyžadovať
zo súdnych spisov podklady, informácie a vyjadrenia)
Navrhovateľ namietol nesúlad ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení
zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
konštatuje, že označené ustanovenie nemožno považovať z pohľadu definovaných článkov
ústavy za nesúladné.
Oprávnenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vytvorené namietanou
právnou úpravou je práve jedným z prejavov deľby moci, takže nemôže byť v rozpore
s princípom deľby moci podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Právna úprava neprimerane nezasahuje
do rozhodovacej činnosti súdov, teda do ich nezávislosti podľa čl. 141 ods. 1 ústavy. Súdny
spis ako taký musí zostať na súde a pri zaobchádzaní s ním súd môže urobiť vhodné
opatrenia na ochranu údajov. Tieto záruky nie sú spochybnené.
Aj ministerstvo spravodlivosti musí mať efektívny prostriedok ako vykonávať moc,
ktorá mu bola zverená (porovnaj aj možnosť podávať dovolanie, v rámci ktorého poverení
zamestnanci ministerstva získavajú prístup k spisu).
Ústavný súd preto rozhodol, že § 72 ods. 2 zákona o súdoch v znení zákona
č. 33/2011 Z. z. nie je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 141 ods. 1 ústavy.
T. Konanie o návrhu vo veci namietaného nesúladu slovného spojenia „toho
istého stupňa a len na voľné miesto sudcu“ v § 12 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.
s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b) a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vo veci
namietaného nesúladu slovného spojenia „v orgánoch štátnej správy súdov ako prípravu
na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov,“
v § 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1,
čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky zastavuje.
U. Vo zvyšnej časti návrhu navrhovateľa nevyhovuje.
VII.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 ods. 1 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné
predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne
predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu
uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami
vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1
písm. b) a c) ústavy, aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1
písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy,
ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia
rozhodnutia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu sa pripája odlišné
stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Lajosa Mészárosa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014