Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 232/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mi. R., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B.

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009

doručená sťažnosť JUDr. M. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. decembra 2008 (ďalej len

„uznesenie z 8. decembra 2008“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 21. júla 1993 menovacím

dekrétom č. -30 s účinnosťou od 1. augusta 1993 vymenovaný ministrom

spravodlivosti Slovenskej republiky do funkcie predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš.

V zmysle ustanovenia o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov malo jeho funkčné obdobie trvať do

1. apríla 2007.

Dňa 4. októbra 2006 bol sťažovateľovi doručený list ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky... č. 15248/2006-41/6, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán R., podľa

ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Vás odvolávam z funkcie predsedu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, z dôvodu neplnenia si

povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «je presvedčený, že týmto rozhodnutím minister

spravodlivosti Slovenskej republiky zasiahol do jeho práv. Keďže sťažovateľ je presvedčený,

že proti uvedenému rozhodnutiu ministra nie je možné podať žiadny riadny opravný

prostriedok, podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného

rozhodnutia v zmysle a nasl. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave

uznesením sp. zn. zo dňa 06. 05. 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu

a konštatoval, že rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu pre

neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv

a povinností dotknutého sudcu. Prvostupňový súd tiež konštatoval, že rozklad možno podať

len proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, nie však aj proti rozhodnutie

vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, pretože by to bolo v rozpore so zásadami

správneho konania, ak by minister rozhodoval vo veci v oboch stupňoch, teda ak by

v rozkladovom konaní preskúmaval svoje vlastné rozhodnutie. Súd konštatoval, že jediným

možným prostriedkom nápravy, ktorým mohol žalobca dosiahnuť účinnú ochranu svojich

subjektívnych práv a ktorý mal žalobca k dispozícii, bola žaloba v zmysle § 244 a nasl.

. Dôvodom na zrušenie namietaného rozhodnutia bola

skutočnosť, že namietané rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené a nemalo náležitosti

rozhodnutia.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal odvolanie minister spravodlivosti

zo dňa 16. 06. 2008. V odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 11. 12. 2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 11. 12. 2007. Podľa žalovaného v prejednávanej veci

nešlo o správny akt, ktorým sa rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch, a

ktorý by bol spôsobilý privodiť ukrátenie na právach subjektu, voči ktorému akt smeruje,

a ktorého zákonnosť by bolo možné napadnúť na súde.

O odvolaní žalovaného rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS

SR“) uznesením sp. zn. zo dňa 08. 12. 2008, ktorým zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil. V uznesení sa konštatuje, že vzhľadom

k tomu, že zákon č. 757/2007 Z. z nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani

osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu, ktorým

minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu, treba postupovať podľa všeobecných

predpisov správneho konania, t. j. podľa o správnom konaní

(správny poriadok). Odvolací súd tiež konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie

žalovaného skutočne neobsahuje stanovené náležitosti v zmysle správneho poriadku a

neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku – rozklade. Zároveň však uvádza, že

keďže neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu

správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu podať rozklad, ktorý však nepodal.

Podľa odvolacieho súdu teda žalobca nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, čím

nesplnil podmienky stanovené , preto nebola daná

právomoc na konanie vo veci žalobcu...

S poukazom na dikciu ustanovenia zákona , predseda súdu

môže byť ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto

rozhodnutie má povahu rozhodnutia v oblasti verejnej správy, pričom sa týka práv

a povinností konkrétneho subjektu, t. j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra

spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne

rozhodnutie. S týmto posúdením sa stotožnili aj oba všeobecné súdy, Krajský súd

v Bratislave (ako prvostupňový súd) ako aj Najvyšší súd SR, a to s poukazom na aktuálne

znenie ustanovenia § 1 ods. 1 správneho poriadku sa správny poriadok vzťahuje na

konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon

neustanovuje inak.

a ani správny poriadok neobsahujú úpravu

možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra spravodlivostí, a teda ani

rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu je v zákone

koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti (

Z. z.), a nie ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy. Za tejto situácie nemožno

uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti

rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy ( ).».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že «je preto

presvedčený, že jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť účinnú

ochranu svojich subjektívnych práv, a ktorý bol aplikovateľný v danej situácii, bola žaloba

podľa a nasl. o preskúmaní zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra

o odvolaní z funkcie predsedu súdu...

Napriek presvedčeniu, že vo veci nie je možné podať rozklad (prípadne iný riadny

opravný prostriedok), z dôvodu neistoty a nejednoznačnosti právnej úpravy sťažovateľ

zaslal dňa 27. 11. 2006 ministrovi spravodlivosti podanie označené ako „rozklad“.

V rozklade sa uvádza, že „toto rozhodnutie (o odvolaní z funkcie predsedu Okresného súdu

vo Veľkom Krtíši) je vydané v rozpore so zákonom a nespĺňa ani len základné požiadavky

uložené zákonom.“ Rozklad bol podaný v zákonnej lehote v zmysle ust. § 54 ods. 3

správneho poriadku: „Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo

preto, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho

podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.“

Rozkladom sťažovateľa sa minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec

nezaoberal ani o ňom nerozhodol. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa zo dňa 15.

05. 2008, aby príslušný orgán rozhodol o rozklade proti rozhodnutiu ministra

spravodlivosti č. 15248/2006-41/6 zo dňa 03. 10. 2006 Ministerstvo spravodlivosti SR

odpovedalo prostredníctvom generálneho riaditeľa sekcie rozvoja, ekonomiky a správy, že

„ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu

súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj

osobitná rozkladová komisia“. O rozklade teda nerozhodol ani minister spravodlivosti ani

žiadny iný štátny orgán. Z uvedeného je nepochybné, že ani sám minister spravodlivostí

nepredpokladá existenciu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal.».

Sťažovateľ zastáva názor, že uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 bol

«ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2

SR, Listiny základných práv a slobôd, Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore

s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z SR, ako aj

z SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu

orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami...

Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa je

umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého

orgánu o veci konať takým spôsobom, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných

princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu SR. Porušenie práva na spravodlivý

proces nastáva aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada

so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol nezákonne a arbitrárne a svojím

rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne

očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je

priama súvislosť. Najvyšší súd SR ignoroval dôkaz, ktorý sťažovateľ predložil v konaní –

rozklad proti rozhodnutiu ministra, v ktorom namieta nezákonnosť jeho rozhodnutia.

S ohľadom na právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení namietaného rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pritom zrejmé, že zohľadnenie skutočnosti, že

sťažovateľ podal vo veci rozklad, mohlo významne ovplyvniť výsledné rozhodnutie, a to

dokonca v prospech sťažovateľa.

Namietané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR možno nepochybne posudzovať ako

denegatio iustitiae...

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa SR

je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu

odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky

a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného

atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými

štátnymi i samosprávnymi orgánmi, inštitúciami, právnickými i fyzickými osobami

v usporiadanom demokratickom zriadení, a tým zabezpečiť dôveru v právo. Podstatu

právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám

štát, ale najmä nezávislé súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a slobôd

a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ ()

Najvyšší súd SR tak nepostupoval, namietaným rozhodnutím neprimerane zasiahol

do princípu právnej istoty, keďže svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam

žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.

Namietané rozhodnutie je arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov. Namietané rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení

upravujúcich odvolanie predsedu všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv

sťažovateľa - predovšetkým práva na prístup k iným verejným funkciám, práva na

spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 08. 12.

2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a porušil aj princíp právnej istoty v zmysle

Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

08. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3.319,39 EUR (slovom tritisíc tristodevätnásť EUR a tridsaťdeväť

eurocentov), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s a práva podľa dohovoru uznesením z 8. decembra

2008.

Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd mu uznesením z 8. decembra 2008

znemožnil prístup ku konaniu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra

spravodlivosti z 3. októbra 2006 a neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keď mu

svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam v rozpore so zákonnou aj ústavnou

úpravou.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a ani posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

II.A K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodnutím ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 doručeným 4. októbra 2006

bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš. Sťažovateľ sa

žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006.

Krajský súd rozsudkom zo 6. mája 2008 rozhodnutie ministra spravodlivosti

z 3. októbra 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku

zo 6. mája 2008 krajský súd uviedol, že jediným možným prostriedkom nápravy, ktorým

mohol sťažovateľ dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv bola žaloba

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006. Bol toho

názoru, že v prerokúvanej veci nebolo možné podať odvolanie, keďže neexistuje správny

orgán vyššieho stupňa nadriadený ministrovi spravodlivosti a ani vedúci správneho orgánu,

ktorý by rozhodol o odvolaní na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie,

a súčasne nebolo možné podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006

rozklad, pretože podľa o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) o tomto opravnom

prostriedku rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním

ustanovenej osobitnej komisie.

Proti rozsudku krajského súdu zo 6. mája 2008 podal minister spravodlivosti

odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 8. decembra 2008 tak, že rozsudok

krajského súdu zo 6. mája 2008 zrušil a konanie v tejto veci zastavil.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 8. decembra 2008, ktorým zrušil rozsudok

krajského súdu zo 6. mája 2006, okrem iného uviedol: „Predpokladom postupu súdu podľa

druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu

vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť ( ).

zakotvuje niektoré ďalšie predpoklady, ktoré musia byť splnené,

aby súd mohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu...

Odvolací súd posudzoval charakter aktu ministra spravodlivosti podľa § 38 ods. 5

a procesného postupu pri vydávaní tohto aktu.

Na základe novely o správnom konaní (správny poriadok)

došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na

konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný

zákon neustanovuje inak.

Rozsah pôsobnosti správneho poriadku bol citovanou novelou vymedzený nielen

pozitívne, ale aj negatívne.

Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou

správneho orgánu v prípade, že:

- ide o konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú

o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických

osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti),

- osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne

vymedzenie rozsahu pôsobnosti).

Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí

dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu

výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na

právne postavenie fyzických a právnických osôb.

Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter.

Vyššie citovaná novela správneho poriadku výslovne zakotvila tzv. subsidiárny charakter

správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych

organov. To znamená, že ak osobitný zákon úplne nevylúčil uplatňovanie správneho

poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon

č. o správnom konaní (správny poriadok) v plnom rozsahu.

Keďže citovaná novela správneho poriadku vypustila ustanovenie § 2, ktoré

upravovalo prípady, v ktorých bolo použitie správneho poriadku vylúčené (podľa ods. 2

písm. a/ sa ustanovenia tohto zákona nevzťahovali na postup, v ktorom správne orgány

rozhodujú o právnych pomeroch organizácií, pracovníkov alebo funkcionárov, ak tieto

pomery súvisia s ich podriadenosťou orgánu, ktorý o veci rozhoduje, alebo na postup,

v ktorom správne orgány rozhodujú o právnych pomeroch organizácie pri riadení ich

hospodárskej činnosti), správny poriadok je treba aplikovať na každý rozhodovací proces,

výsledkom ktorého je vydanie správneho aktu autoritatívnym spôsobom ovplyvňujúceho

právne postavenie fyzických a právnických osôb s výnimkou prípadov, že osobitný zákon

použitie správneho poriadku výslovne vylučuje.

Podľa v znení platnom do 31. 12. 2008 minister

môže aj bez návrhu odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, ak si neplní povinnosti predsedu

súdu ustanovené zákonom.

výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá

ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu,

ktorým minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu.

S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným

zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle ustanovenia

sa vzťahuje správny poriadok.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti

prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý nazval

rozkladom.

Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci

ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci

ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni

správneho konania zostáva na úrovni správneho orgánu toho istého stupňa. Pri

rozhodovaní o rozklade ide vlastne o osobitný prípad opravy vlastného rozhodnutia.

Osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok

neupravil kreovanie týchto komisií. Vedúci ústredného orgánu štátnej správy v praxi

postupujú podľa zásad na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií,

schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002. V zmysle týchto

zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným

poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc Keďže správny poriadok

jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe

návrhu osobitnej komisie, treba dospieť k záveru, že osobitná komisia má len postavenie

jeho poradného orgánu. Preto jej návrh na rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu

štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej

správy rozhodne inak, ako mu navrhla rozkladová komisia.

Je pravdou, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správnym poriadkom

stanovené náležitosti (§ 47) neobsahuje a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku

- rozklade. Samotná táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje

nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto procesnú chybu nemohol prihliadať.

Keďže neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu

správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by

bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy,

ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej

právomoci súdu na základe podanej žaloby ( a nasl. ).

Žalobca však rozklad proti rozhodnutiu žalovaného nepodal. Tým, že žalobca

napadol žalobou neprávoplatné rozhodnutie žalovaného, nevyčerpal všetky riadne opravné

prostriedky, čím neboli splnené podmienky stanovené na

postup súdu podľa druhej hlavy piatej časti ()

a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu.“

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.

Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak

fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe

umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania a 2 vyplýva, že na to, aby sa

sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom musel splniť predpoklady

ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného

hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Zásadný význam v okolnostiach prerokúvanej veci mala otázka, či proti rozhodnutiu

ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je možné podať rozklad, t. j. či existuje

opravný prostriedok, ktorý bol sťažovateľ proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3.

októbra 2006 povinný v zmysle (ďalej len

„OSP“) vyčerpať pred podaním žaloby.

Najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008 dospel k záveru, podľa ktorého, ak

rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 je individuálnym správnym aktom

zasahujúcim do práv a povinností sťažovateľa a rozhodnutie o odvolaní sudcu z funkcie

predsedu súdu podlieha právnemu režimu Správneho poriadku, potom proti nemu je možné

podať rozklad (§ 61 Správneho poriadku).

Ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia z 8. decembra 2008

obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie právneho názoru týkajúceho sa otázky existencie

možnosti podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu rozklad,

ktorý je rozhodujúci pre záver o splnení zákonnej podmienky podľa na

postup podľa druhej hlavy piatej časti . Výklad príslušných

ustanovení právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008,

podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu

prípustný rozklad ako riadny opravný prostriedok, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred

podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti , možno

podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.

Ústavný súd vo veci sp. zn. už vyslovil, že z „ustanovenia § 61 ods. 1

a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie

rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie

rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného

orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra

spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu,

pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku,

proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“.

Ústavný súd v súvislosti s okolnosťami tohto prípadu poukazuje aj na to, že

sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 o jeho

odvolaní z funkcie predsedu súdu, ktoré neobsahovalo základné zákonom predpísané

náležitosti. Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 neobsahovalo ani

poučenie o opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov

odo dňa jeho oznámenia. Sťažovateľ toto svoje právo využil. Ako vyplýva z listu

ministerstva spravodlivosti adresovaného právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorý je súčasťou

príloh k sťažnosti, ministerstvo spravodlivosti sa rozkladom zaoberalo, avšak dospelo

k záveru, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu z funkcie nemožno rozkladom napadnúť,

a rovnaký názor vyslovila i poradná osobitná rozkladová komisia. Rozhodnutie ministra

spravodlivosti z 3. októbra 2006 tak nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že o podanom

rozklade nebolo príslušným správnym orgánom rozhodnuté.

Ústavný súd nemôže súhlasiť so sťažovateľovým tvrdením, že proti rozhodnutiu

ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu nie je prípustný rozklad a takéto

rozhodnutie sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník

konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 54 Správneho poriadku

1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú

lehotu neustanovuje osobitný zákon.

3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol

poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak

tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 61 Správneho poriadku

1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni,

možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas

podaný rozklad má odkladný účinok.

2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním

ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho

poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje

inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď

rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej

veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 považovať za

rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne

možno podať rozklad.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na

svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti

je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych

opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu

verejnej správy.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej moci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej

obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho

dôvodu spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu

verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , )

treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na

rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán

konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať

predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom,

že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba

listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore

s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať,

konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal pred podaním žaloby o preskúmanie

rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 k dispozícii účinný prostriedok

nápravy, a to podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s citovaným

ustanovením . Ako vyplýva zo spisového materiálu, sťažovateľ uvedenú

možnosť nevyužil a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti

podal bez toho, aby o ním podanom rozklade bolo príslušným správnym orgánom

rozhodnuté, resp. aby si uvedené rozhodnutie „vynútil“ v súdnom konaní.

Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu z 8. decembra 2008

o zrušení rozsudku krajského súdu zo 6. mája 2008 a o zastavení konania je podľa

ústavného súdu správne, pokiaľ ide o jeho výrok. Avšak podľa ústavného súdu k

rovnakému záveru nemožno dospieť vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu

z 8. decembra 2008, pretože konanie v uvedenej veci malo byť zastavené z iného dôvodu.

Dôvodom zastavenia konania mala byť skutočnosť, že v ňom nebola splnená zákonná

podmienka na postup podľa piatej časti druhej hlavy

vyplývajúca z , keďže napriek sťažovateľom podanému rozkladu o tomto

riadnom opravnom prostriedku nebolo rozhodnuté, a preto neexistovalo právoplatné

rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu. Rozhodnutie správneho

orgánu, ktoré nadobudne právoplatnosť bez vyčerpania riadnych opravných prostriedkov,

ktoré sa preň pripúšťajú, nemôže byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve,

a preto jeho napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania podľa .

Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak

zrušil rozsudok krajského súdu zo 6. mája 2008 a konanie zastavil, z dôvodu, že sťažovateľ

nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky a rozklad proti rozhodnutiu ministra

z 3. októbra 2006 nepodal, ale toto porušenie nevyústilo do reálneho zásahu do

sťažovateľových práv, ktorých porušenie namietal v tomto konaní.

Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľ mal a stále má v konaní o podanom

rozklade k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to podanie žaloby proti nečinnosti

orgánu verejnej správy v súlade s citovaným ustanovením .

Na základe takýchto záverov ústavný súd dospel k záveru, že základné právo

sťažovateľa podľa a 2 a právo podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 nebolo porušené, a preto ho v tejto časti odmietol pre

zjavnú neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

Porušenie niektorého základného ústavného práva je v rozpore so základnými

princípmi právneho štátu. Keďže v danom prípade, ako konštatoval ústavný súd,

k porušeniu a 2 a dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu .

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010