Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 232/2010
PDF · 285.19 KB
No categories available
I. ÚS 232/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mi. R., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B.
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo 156/2008 z 8. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2009
doručená sťažnosť JUDr. M. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 156/2008 z 8. decembra 2008 (ďalej len
„uznesenie z 8. decembra 2008“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 21. júla 1993 menovacím
dekrétom č. 64460/1993-30 s účinnosťou od 1. augusta 1993 vymenovaný ministrom
spravodlivosti Slovenskej republiky do funkcie predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš.
V zmysle ustanovenia § 93 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov malo jeho funkčné obdobie trvať do
1. apríla 2007.
Dňa 4. októbra 2006 bol sťažovateľovi doručený list ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky... č. 15248/2006-41/6, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán R., podľa
ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
Vás odvolávam z funkcie predsedu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, z dôvodu neplnenia si
povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «je presvedčený, že týmto rozhodnutím minister
spravodlivosti Slovenskej republiky zasiahol do jeho práv. Keďže sťažovateľ je presvedčený,
že proti uvedenému rozhodnutiu ministra nie je možné podať žiadny riadny opravný
prostriedok, podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného
rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave
uznesením sp. zn. 2 S 452/2006 zo dňa 06. 05. 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu
a konštatoval, že rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu pre
neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv
a povinností dotknutého sudcu. Prvostupňový súd tiež konštatoval, že rozklad možno podať
len proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, nie však aj proti rozhodnutie
vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, pretože by to bolo v rozpore so zásadami
správneho konania, ak by minister rozhodoval vo veci v oboch stupňoch, teda ak by
v rozkladovom konaní preskúmaval svoje vlastné rozhodnutie. Súd konštatoval, že jediným
možným prostriedkom nápravy, ktorým mohol žalobca dosiahnuť účinnú ochranu svojich
subjektívnych práv a ktorý mal žalobca k dispozícii, bola žaloba v zmysle § 244 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom na zrušenie namietaného rozhodnutia bola
skutočnosť, že namietané rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené a nemalo náležitosti
rozhodnutia.
Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal odvolanie minister spravodlivosti
zo dňa 16. 06. 2008. V odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2 Sžo 77/2007 zo dňa 11. 12. 2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2 Sžo 149/2007 zo dňa 11. 12. 2007. Podľa žalovaného v prejednávanej veci
nešlo o správny akt, ktorým sa rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch, a
ktorý by bol spôsobilý privodiť ukrátenie na právach subjektu, voči ktorému akt smeruje,
a ktorého zákonnosť by bolo možné napadnúť na súde.
O odvolaní žalovaného rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“) uznesením sp. zn. 6 Sžo 156/2008 zo dňa 08. 12. 2008, ktorým zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil. V uznesení sa konštatuje, že vzhľadom
k tomu, že zákon č. 757/2007 Z. z nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá ani
osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu, ktorým
minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu, treba postupovať podľa všeobecných
predpisov správneho konania, t. j. podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok). Odvolací súd tiež konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného skutočne neobsahuje stanovené náležitosti v zmysle správneho poriadku a
neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku – rozklade. Zároveň však uvádza, že
keďže zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu
správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu podať rozklad, ktorý však nepodal.
Podľa odvolacieho súdu teda žalobca nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, čím
nesplnil podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom, preto nebola daná
právomoc na konanie vo veci žalobcu...
S poukazom na dikciu ustanovenia § 38 ods. 7 zákona 757/2004 Z. z., predseda súdu
môže byť ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto
rozhodnutie má povahu rozhodnutia v oblasti verejnej správy, pričom sa týka práv
a povinností konkrétneho subjektu, t. j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra
spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne
rozhodnutie. S týmto posúdením sa stotožnili aj oba všeobecné súdy, Krajský súd
v Bratislave (ako prvostupňový súd) ako aj Najvyšší súd SR, a to s poukazom na aktuálne
znenie ustanovenia § 1 ods. 1 správneho poriadku sa správny poriadok vzťahuje na
konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon
neustanovuje inak.
Zákon č. 757/2004 Z. z. a ani správny poriadok 71/1976 Zb. neobsahujú úpravu
možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra spravodlivostí, a teda ani
rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu je v zákone
koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti (§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004
Z. z.), a nie ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy. Za tejto situácie nemožno
uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti
rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.).».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že «je preto
presvedčený, že jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť účinnú
ochranu svojich subjektívnych práv, a ktorý bol aplikovateľný v danej situácii, bola žaloba
podľa § 244 a nasl. O. s. p. o preskúmaní zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra
o odvolaní z funkcie predsedu súdu...
Napriek presvedčeniu, že vo veci nie je možné podať rozklad (prípadne iný riadny
opravný prostriedok), z dôvodu neistoty a nejednoznačnosti právnej úpravy sťažovateľ
zaslal dňa 27. 11. 2006 ministrovi spravodlivosti podanie označené ako „rozklad“.
V rozklade sa uvádza, že „toto rozhodnutie (o odvolaní z funkcie predsedu Okresného súdu
vo Veľkom Krtíši) je vydané v rozpore so zákonom a nespĺňa ani len základné požiadavky
uložené zákonom.“ Rozklad bol podaný v zákonnej lehote v zmysle ust. § 54 ods. 3
správneho poriadku: „Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo
preto, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho
podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.“
Rozkladom sťažovateľa sa minister spravodlivosti a ani iný orgán doposiaľ vôbec
nezaoberal ani o ňom nerozhodol. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa zo dňa 15.
05. 2008, aby príslušný orgán rozhodol o rozklade proti rozhodnutiu ministra
spravodlivosti č. 15248/2006-41/6 zo dňa 03. 10. 2006 Ministerstvo spravodlivosti SR
odpovedalo prostredníctvom generálneho riaditeľa sekcie rozvoja, ekonomiky a správy, že
„ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu
súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj
osobitná rozkladová komisia“. O rozklade teda nerozhodol ani minister spravodlivosti ani
žiadny iný štátny orgán. Z uvedeného je nepochybné, že ani sám minister spravodlivostí
nepredpokladá existenciu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal.».
Sťažovateľ zastáva názor, že uznesením najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 bol
«ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore
s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu
orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami...
Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je
umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého
orgánu o veci konať takým spôsobom, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných
princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy SR. Porušenie práva na spravodlivý
proces nastáva aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada
so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol nezákonne a arbitrárne a svojím
rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne
očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je
priama súvislosť. Najvyšší súd SR ignoroval dôkaz, ktorý sťažovateľ predložil v konaní –
rozklad proti rozhodnutiu ministra, v ktorom namieta nezákonnosť jeho rozhodnutia.
S ohľadom na právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení namietaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pritom zrejmé, že zohľadnenie skutočnosti, že
sťažovateľ podal vo veci rozklad, mohlo významne ovplyvniť výsledné rozhodnutie, a to
dokonca v prospech sťažovateľa.
Namietané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR možno nepochybne posudzovať ako
denegatio iustitiae...
Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR
je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu
odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných
právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky
a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného
atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými
štátnymi i samosprávnymi orgánmi, inštitúciami, právnickými i fyzickými osobami
v usporiadanom demokratickom zriadení, a tým zabezpečiť dôveru v právo. Podstatu
právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám
štát, ale najmä nezávislé súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a slobôd
a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ (II. ÚS 48/97)
Najvyšší súd SR tak nepostupoval, namietaným rozhodnutím neprimerane zasiahol
do princípu právnej istoty, keďže svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam
žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.
Namietané rozhodnutie je arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Namietané rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení
upravujúcich odvolanie predsedu všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv
sťažovateľa - predovšetkým práva na prístup k iným verejným funkciám, práva na
spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Sžo 156/2008 zo dňa 08. 12.
2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a porušil aj princíp právnej istoty v zmysle čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 156/2008 zo dňa
08. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3.319,39 EUR (slovom tritisíc tristodevätnásť EUR a tridsaťdeväť
eurocentov), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením z 8. decembra
2008.
Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu
označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd mu uznesením z 8. decembra 2008
znemožnil prístup ku konaniu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra
spravodlivosti z 3. októbra 2006 a neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keď mu
svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam v rozpore so zákonnou aj ústavnou
úpravou.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a ani posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
II.A K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodnutím ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 doručeným 4. októbra 2006
bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš. Sťažovateľ sa
žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006.
Krajský súd rozsudkom zo 6. mája 2008 rozhodnutie ministra spravodlivosti
z 3. októbra 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku
zo 6. mája 2008 krajský súd uviedol, že jediným možným prostriedkom nápravy, ktorým
mohol sťažovateľ dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv bola žaloba
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006. Bol toho
názoru, že v prerokúvanej veci nebolo možné podať odvolanie, keďže neexistuje správny
orgán vyššieho stupňa nadriadený ministrovi spravodlivosti a ani vedúci správneho orgánu,
ktorý by rozhodol o odvolaní na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie,
a súčasne nebolo možné podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006
rozklad, pretože podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) o tomto opravnom
prostriedku rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním
ustanovenej osobitnej komisie.
Proti rozsudku krajského súdu zo 6. mája 2008 podal minister spravodlivosti
odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 8. decembra 2008 tak, že rozsudok
krajského súdu zo 6. mája 2008 zrušil a konanie v tejto veci zastavil.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 8. decembra 2008, ktorým zrušil rozsudok
krajského súdu zo 6. mája 2006, okrem iného uviedol: „Predpokladom postupu súdu podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu
vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok zakotvuje niektoré ďalšie predpoklady, ktoré musia byť splnené,
aby súd mohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu...
Odvolací súd posudzoval charakter aktu ministra spravodlivosti podľa § 38 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z. a procesného postupu pri vydávaní tohto aktu.
Na základe novely zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
zákonom č. 527/2003 Z. z. došlo k rozšíreniu rozsahu pôsobnosti správneho poriadku.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na
konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.
Rozsah pôsobnosti správneho poriadku bol citovanou novelou vymedzený nielen
pozitívne, ale aj negatívne.
Správny poriadok je treba použiť na konanie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou
správneho orgánu v prípade, že:
- ide o konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú
o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických
osôb (tzv. pozitívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti),
- osobitný zákon výslovne aplikáciu správneho poriadku nevylučuje (tzv. negatívne
vymedzenie rozsahu pôsobnosti).
Konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí
dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu
výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na
právne postavenie fyzických a právnických osôb.
Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter.
Vyššie citovaná novela správneho poriadku výslovne zakotvila tzv. subsidiárny charakter
správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom upravujúcim rozhodovanie správnych
organov. To znamená, že ak osobitný zákon úplne nevylúčil uplatňovanie správneho
poriadku, správny orgán pri rozhodovaní podľa tohto osobitného zákona použije zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v plnom rozsahu.
Keďže citovaná novela správneho poriadku vypustila ustanovenie § 2, ktoré
upravovalo prípady, v ktorých bolo použitie správneho poriadku vylúčené (podľa ods. 2
písm. a/ sa ustanovenia tohto zákona nevzťahovali na postup, v ktorom správne orgány
rozhodujú o právnych pomeroch organizácií, pracovníkov alebo funkcionárov, ak tieto
pomery súvisia s ich podriadenosťou orgánu, ktorý o veci rozhoduje, alebo na postup,
v ktorom správne orgány rozhodujú o právnych pomeroch organizácie pri riadení ich
hospodárskej činnosti), správny poriadok je treba aplikovať na každý rozhodovací proces,
výsledkom ktorého je vydanie správneho aktu autoritatívnym spôsobom ovplyvňujúceho
právne postavenie fyzických a právnických osôb s výnimkou prípadov, že osobitný zákon
použitie správneho poriadku výslovne vylučuje.
Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008 minister
môže aj bez návrhu odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, ak si neplní povinnosti predsedu
súdu ustanovené zákonom.
Zákon č. 757/2004 Z. z. výslovne nevylučuje aplikáciu správneho poriadku a nemá
ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu, ktorého výsledkom je vydanie aktu,
ktorým minister odvoláva sudcu z funkcie predsedu súdu.
S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným
zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra v zmysle ustanovenia
§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok.
Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 správneho poriadku právo brániť sa proti
prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý nazval
rozkladom.
Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci
ústredného orgánu štátnej správy.
V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci
ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.
Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni
správneho konania zostáva na úrovni správneho orgánu toho istého stupňa. Pri
rozhodovaní o rozklade ide vlastne o osobitný prípad opravy vlastného rozhodnutia.
Osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok
neupravil kreovanie týchto komisií. Vedúci ústredného orgánu štátnej správy v praxi
postupujú podľa zásad na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií,
schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002. V zmysle týchto
zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným
poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc Keďže správny poriadok
jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe
návrhu osobitnej komisie, treba dospieť k záveru, že osobitná komisia má len postavenie
jeho poradného orgánu. Preto jej návrh na rozhodnutie vedúceho ústredného orgánu
štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej
správy rozhodne inak, ako mu navrhla rozkladová komisia.
Je pravdou, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správnym poriadkom
stanovené náležitosti (§ 47) neobsahuje a neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku
- rozklade. Samotná táto skutočnosť však podľa názoru odvolacieho súdu nespôsobuje
nulitu rozhodnutia. Preto odvolací súd na túto procesnú chybu nemohol prihliadať.
Keďže zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu
správneho poriadku, žalobca mal proti rozhodnutiu žalovaného podať rozklad, o ktorom by
bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní.
Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy,
ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej
právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. O. s. p.).
Žalobca však rozklad proti rozhodnutiu žalovaného nepodal. Tým, že žalobca
napadol žalobou neprávoplatné rozhodnutie žalovaného, nevyčerpal všetky riadne opravné
prostriedky, čím neboli splnené podmienky stanovené Občianskym súdnym poriadkom na
postup súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 2)
a nebola daná právomoc súdu na konanie vo veci žalobcu.“
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.
Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak
fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe
umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.
Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa
sťažovateľ stal účastníkom konania pred správnym súdom musel splniť predpoklady
ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného
hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.
Zásadný význam v okolnostiach prerokúvanej veci mala otázka, či proti rozhodnutiu
ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu je možné podať rozklad, t. j. či existuje
opravný prostriedok, ktorý bol sťažovateľ proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z 3.
októbra 2006 povinný v zmysle § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) vyčerpať pred podaním žaloby.
Najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008 dospel k záveru, podľa ktorého, ak
rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 je individuálnym správnym aktom
zasahujúcim do práv a povinností sťažovateľa a rozhodnutie o odvolaní sudcu z funkcie
predsedu súdu podlieha právnemu režimu Správneho poriadku, potom proti nemu je možné
podať rozklad (§ 61 Správneho poriadku).
Ústavný súd konštatuje, že citované odôvodnenie uznesenia z 8. decembra 2008
obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie právneho názoru týkajúceho sa otázky existencie
možnosti podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu rozklad,
ktorý je rozhodujúci pre záver o splnení zákonnej podmienky podľa § 247 ods. 2 OSP na
postup podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Výklad príslušných
ustanovení právnych predpisov, ktorý podal najvyšší súd v uznesení z 8. decembra 2008,
podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu
prípustný rozklad ako riadny opravný prostriedok, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred
podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, možno
podľa názoru ústavného súdu označiť za ústavne súladný.
Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 44/09 už vyslovil, že z „ustanovenia § 61 ods. 1
a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že podanie
rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu podanie
rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva vedúci ústredného
orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie ministra
spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu,
pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku,
proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“.
Ústavný súd v súvislosti s okolnosťami tohto prípadu poukazuje aj na to, že
sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 o jeho
odvolaní z funkcie predsedu súdu, ktoré neobsahovalo základné zákonom predpísané
náležitosti. Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 neobsahovalo ani
poučenie o opravnom prostriedku, sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov
odo dňa jeho oznámenia. Sťažovateľ toto svoje právo využil. Ako vyplýva z listu
ministerstva spravodlivosti adresovaného právnej zástupkyni sťažovateľa, ktorý je súčasťou
príloh k sťažnosti, ministerstvo spravodlivosti sa rozkladom zaoberalo, avšak dospelo
k záveru, že rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu z funkcie nemožno rozkladom napadnúť,
a rovnaký názor vyslovila i poradná osobitná rozkladová komisia. Rozhodnutie ministra
spravodlivosti z 3. októbra 2006 tak nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že o podanom
rozklade nebolo príslušným správnym orgánom rozhodnuté.
Ústavný súd nemôže súhlasiť so sťažovateľovým tvrdením, že proti rozhodnutiu
ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu nie je prípustný rozklad a takéto
rozhodnutie sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu.
Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník
konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
Podľa § 54 Správneho poriadku
1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú
lehotu neustanovuje osobitný zákon.
3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol
poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak
tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.
Podľa § 61 Správneho poriadku
1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni,
možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas
podaný rozklad má odkladný účinok.
2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním
ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.
Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho
poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje
inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď
rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej
veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 považovať za
rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne
možno podať rozklad.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na
svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.
Podľa § 247 ods. 2 OSP predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu
verejnej správy.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej moci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy začína na základe žaloby, ktorej
obligatórnou náležitosťou je tvrdenie žalobcu, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho
dôvodu spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu
verejnej správy v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 282/08, I. ÚS 225/08)
treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na
rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán
konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať
predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom,
že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba
listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. Nekonanie musí byť v rozpore
s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať,
konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal pred podaním žaloby o preskúmanie
rozhodnutia ministra spravodlivosti z 3. októbra 2006 k dispozícii účinný prostriedok
nápravy, a to podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy v súlade s citovaným
ustanovením § 250t ods. 1 OSP. Ako vyplýva zo spisového materiálu, sťažovateľ uvedenú
možnosť nevyužil a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti
podal bez toho, aby o ním podanom rozklade bolo príslušným správnym orgánom
rozhodnuté, resp. aby si uvedené rozhodnutie „vynútil“ v súdnom konaní.
Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu z 8. decembra 2008
o zrušení rozsudku krajského súdu zo 6. mája 2008 a o zastavení konania je podľa
ústavného súdu správne, pokiaľ ide o jeho výrok. Avšak podľa ústavného súdu k
rovnakému záveru nemožno dospieť vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia najvyššieho súdu
z 8. decembra 2008, pretože konanie v uvedenej veci malo byť zastavené z iného dôvodu.
Dôvodom zastavenia konania mala byť skutočnosť, že v ňom nebola splnená zákonná
podmienka na postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
vyplývajúca z § 247 ods. 2 OSP, keďže napriek sťažovateľom podanému rozkladu o tomto
riadnom opravnom prostriedku nebolo rozhodnuté, a preto neexistovalo právoplatné
rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu. Rozhodnutie správneho
orgánu, ktoré nadobudne právoplatnosť bez vyčerpania riadnych opravných prostriedkov,
ktoré sa preň pripúšťajú, nemôže byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve,
a preto jeho napadnutie žalobou vedie k zastaveniu konania podľa § 250d ods. 3 OSP.
Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak
zrušil rozsudok krajského súdu zo 6. mája 2008 a konanie zastavil, z dôvodu, že sťažovateľ
nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky a rozklad proti rozhodnutiu ministra
z 3. októbra 2006 nepodal, ale toto porušenie nevyústilo do reálneho zásahu do
sťažovateľových práv, ktorých porušenie namietal v tomto konaní.
Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľ mal a stále má v konaní o podanom
rozklade k dispozícii účinný prostriedok nápravy, a to podanie žaloby proti nečinnosti
orgánu verejnej správy v súlade s citovaným ustanovením § 250t ods. 1 OSP.
Na základe takýchto záverov ústavný súd dospel k záveru, že základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 8. decembra 2008 nebolo porušené, a preto ho v tejto časti odmietol pre
zjavnú neopodstatnenosť.
II.B K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
Porušenie niektorého základného ústavného práva je v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu. Keďže v danom prípade, ako konštatoval ústavný súd,
k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010