Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 44/09
PDF · 232.76 KB
No categories available
III. ÚS 44/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti I. B. a Ľ. B., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. T. S., T.,
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C 66/1996 takto
rozhodol:
1. Základné právo I. B. a Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 22 C 66/1996 konal bez zbytočných prieťahov.
3. I. B. a Ľ. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť I. B. a Ľ. B. spoločne a nerozdielne
trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na
účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 44/09 z 10. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. B. a Ľ. B. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996.
Okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV/112/2009 doručeným ústavnému súdu 2. marca
2009 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia
priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby (apríl 1996). Vo vyjadrení okresný súd
okrem iného uvádza:
„1. Predmet sporu je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Podľa môjho názoru nejde
o skutkovo ani právne zložitú vec.
2. Prehľad procesných úkonov
- vec napadla na tunajší súd dňa 19. 4. 1996, vec vybavovala sudkyňa JUDr. K.
- prvé pojednávanie vo veci bolo 1. 7. 1996, ktoré bolo odročené z dôvodu nedostavenia sa
účastníkov konania
- ďalšie pojednávanie 14. 8. 1996 bolo odročené za účelom predvolania svedkov
- ďalšie pojednávanie 18. 9. 1996 bolo odročené za účelom predvolania svedkov
- - pojednávanie 9. 10. 1996 bolo odročené na neurčito za účelom ohliadky
- ohliadka vykonaná dňa 21. 11. 1996
- ďalšie pojednávanie 16. 12. 1996 - vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom
- na základe odvolania navrhovateľa bola vec uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa
13. 5. 1997 zrušená a vrátená prvostupňovému súdu na prejednanie
- dňa 16. 7. 1997 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. V. Z.
- pojednávanie 16. 4. 1999 odročené za účelom zistenia dedičských konaní právnych
predchodcov navrhovateľa
- pojednávanie 26. 5. 1999 odročené z dôvodu ochorenia zákonnej sudkyne
- pojednávanie 28. 6. 1999 odročené za účelom ohliadky
- termín ohliadky bol zrušený na základe žiadosti splnomocneného zástupcu odporcov
- v r. 2001 vec prevzala nová zákonná sudkyňa JUDr. M. V.
- 19. 4. 2001 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu vykonania ohliadky
- 15. 6. 2001 vykonaná ohliadka
- 27. 9. 2001 odročené pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia znaleckého
dokazovania
- dňa 5. 3. 2002 vec pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. D. M.
- pojednávanie 29. 5. 2006 odročené za účelom predvolania splnomocneného zástupcu
navrhovateľa
- pojednávanie 10. 7. 2006 odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania
- písomná úprava sudkyne z 11. 7. 2006 - žiadaná správa zo S. H. a zaslanie listinných
dôkazov
- dňa 19. 2. 2009 opätovne vykonaná ohliadka nehnuteľnosti, na ktorej prítomní účastníci
požiadali o poskytnutie lehoty na mimosúdne doriešenie veci
3. Prekážky podľa § 107 a nasl. O. s. p. - nezistené
4. Prieťahy spôsobené sťažovateľmi - nezistené
5. a 6. Prieťahy boli spôsobené Okresným súdom Trnava, ktorý vo veci nekonal,
navyše vec prejednávalo viacero zákonných sudcov, čo tiež predĺžilo konanie.
Zo strany poslednej zákonnej sudkyne JUDr. D. M. boli spôsobené prieťahy v konaní
vysokou zaťaženosťou jej oddelenia ako aj zlou organizáciou jej práce.“
Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený
v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu.
Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý
obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.
Právny zástupca sťažovateľov sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním
z 5. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že „pán predseda uznal prieťahy v konaní,
zároveň i skutočnosť, že tieto prieťahy neboli spôsobené nami - sťažovateľmi a taktiež, že
neexistovali žiadne prekážky podľa § 107 a nasl. O. s. p.
Žiaľ, situácia sa skomplikovala s tým, že žalobca D. F. zomrel ešte v roku 2008 a na
ohliadku na mieste samom v S. dňa 19. 02. 2009 sa dostavili jeho deti A. F. a J. F., Ďalší
syn F. F. nebol prítomný.
Tým sa spor preniesol na strane navrhovateľov už na ďalšiu generáciu - na jeho deti,
čo nie je dobré, nakoľko komplikuje medziľudské vzťahy už v ďalšej generácii“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).
1. Predmetom konania pred okresným súdom je spor o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, v ktorom sťažovatelia sú žalovanými. Z právneho i skutkového hľadiska
nejde podľa názoru ústavného súdu o zložitú vec, na čo poukazuje aj okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti (obdobne napr. III. ÚS 381/08).
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľov v danom prípade nemalo podstatný
vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateľov prispelo k predĺženiu konania
v danej veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 66/1996, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený nielen nečinnosťou,
ale i neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. V priebehu
takmer 13-ročného konania boli zistené štyri väčšie obdobia nečinnosti, a to od 10. júna
1997, keď mu bol vrátený spis z odvolacieho súdu, do 23. marca 1999, keď bol určený
termín pojednávania na 16. apríl 1999 (nečinnosť viac ako 21 mesiacov), ďalej od 28. júna
1999, keď bolo odročené pojednávanie za účelom vykonania ohliadky nehnuteľnosti, ktorá
sa však neuskutočnila na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov, až do 19. apríla
2001, keď sa konalo ďalšie pojednávanie (nečinnosť 22 mesiacov), ale najmä od 27.
septembra 2001, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu nariadenia
znaleckého dokazovania, až do 29. mája 2006, keď bolo odročené pojednávanie na 10. júl
2006 (nečinnosť 57 mesiacov), a napokon od júla 2006, keď odročil pojednávanie, až
do februára 2009, keď bola vykonaná ohliadka nehnuteľnosti (nečinnosť viac ako
31 mesiacov).
Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05, IV. ÚS 211/05)
ústavný súd tiež konštatuje, že okrem tejto nečinnosti mal vplyv na priebeh konania aj
nesústredený a neefektívny postup okresného súdu súvisiaci so znaleckým dokazovaním.
Svedčí o tom to, že i keď mal nariadiť znalecké dokazovanie už po pojednávaní (september
2001) a opätovne odročil z tohto dôvodu i pojednávanie (10. júla 2006), dosiaľ tak neurobil,
pričom vykonal iba ohliadku na mieste samom za účasti účastníkov, ktorá sa konala
19. februára 2009.
Okrem toho činnosť okresného súdu bola neefektívna aj v tom, že v priebehu celého
sporu neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok
relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď vo veci samej
rozhodol rozsudkom ešte 16. decembra 1996, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom
zrušené v máji 1997 z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Do dňa
rozhodnutia ústavného súdu nie je konanie o predmete sporu právoplatne skončené. Aj
okresný súd vo svojom vyjadrení priznal, že vo veci nekonal.
Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe
jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy (i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval,
že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní
nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 13 rokov od jeho začatia (m. m. napr.
IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania
totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu
ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis
I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).
Ústavný súd neakceptoval ani námietku okresného súdu, že k prieťahom došlo
v dôsledku vysokej zaťaženosti zákonných sudcov okresného súdu, alebo zlou organizáciou
ich práce.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu vecí, či námietka častých zmien zákonných sudcov a neprimeraného zaťaženia
sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala
zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti
ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo
občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany
základných práv sťažovateľov prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 66/1996 konal bez zbytočných
prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spolu
v sume 33 000 €, čo zodpovedá sume 1 000 € za rok prieťahov z dôvodov uvedených v ich
sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996, berúc do úvahy i povahu veci a jej
význam pre sťažovateľov, ústavný súd považoval priznanie požadovanej sumy každému zo
sťažovateľov po 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,
ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
advokátom JUDr. T. S. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania spolu v sume 231,80 € +
13, 90 € režijný paušál.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma nie je
vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy právneho zastúpenia boli
priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2009