Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. decembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2008

faxom a následne 17. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. D. K., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. decembra 2007 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola listom ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z 3. októbra 2006

č. 15248/2006-41/1 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorý jej bol doručený 5. októbra 2006

odvolaná z funkcie predsedníčky Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. marca 2007 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) konanie vo veci zastavil z dôvodov, že rozhodnutím ministra

spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv sťažovateľky a nepodlieha súdnemu prieskumu.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Rozhodnutie o odvolaní z funkcie predsedu súdu

predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva minister ako orgán výkonnej moci

v oblasti verejnej správy, keďže v konaní ide o verejnú funkciu. Hoci žalobou napadnuté

rozhodnutie ministra nespĺňalo ani len formálne náležitosti rozhodnutia, keďže má formu

„listu“, jeho právne účinky sú zrejmé - rozhodnutie zasahuje do práv a povinností

sťažovateľky súvisiacich s výkonom funkcie predsedu súdu. Keďže má vplyv na existujúce

subjektívne práva a povinnosti dotknutej osoby a zákon výslovne nevylučuje súdne

preskúmanie tohto rozhodnutia, musí podliehať súdnemu preskúmavaniu v rámci konania

podľa piatej časti ..

Výkon každej verejnej funkcie musí požívať hmotnoprávnu aj procesnú ochranu pred

svojvôľou orgánov štátnej správy. Znamená to, že pre prípad odvolania z funkcie musia byť

hmotnoprávne dôvody formulované dostatočne zreteľne a konkrétne, zároveň však musí byť

dotknutému subjektu umožnená procesná obrana prostredníctvom nezávislého súdnictva

pred prípadným zásahom do jeho práv. Sťažovateľka namietala postup a rozhodnutie,

ktorým ju minister spravodlivosti odvolal z funkcie predsedníčky súdu a podanou žalobou

sa domáhal zachovania svojich verejných subjektívnych práv v procese odvolávania z

funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho orgánu.»

Sťažovateľka sa k procesnému postupu pri jej odvolávaní z funkcie predsedníčky

krajského súdu vyjadrila takto: „Hoci neobsahuje podrobnú

procesnú úpravu odvolávania predsedu súdu, minister je povinný zvoliť taký procesný

postup, ktorý ochráni základné práva účastníka konania a naplní ústavný a zákonný rámec

rozhodnutia. Minister je povinný tak postupovať v záujme naplnenia ústavných imperatívov

vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, zo zachovania princípu právnej istoty

a z ochrany legitímneho očakávania účastníka, ako aj vychádzajúc z princípu ústavne

konformného výkladu práva. Minister mal postupovať v zmysle všeobecných ustanovení

správneho poriadku, a to aj čo do naplnenia formálnych znakov rozhodnutia, keďže zákon

č. nevylučuje jeho použitie...

Ak dôvodom odvolania predsedu súdu ministrom je neplnenie si povinností predsedu

súdu, a ak zákon presne vymedzuje, aké sú povinností predsedu súdu, potom v súlade

s právom na spravodlivý proces a v súlade s princípom právnej istoty minister (ako orgán

verejnej správy, ktorý vydáva takéto rozhodnutie) musí v rozhodnutí presne uviesť, ktorú

povinnosť predseda súdu nesplnil.“

Sťažovateľka tiež uviedla, prečo podľa jej názoru nie je možné podať proti

rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad: „ a ani správny

poriadok neobsahujú úpravu možnosti napadnutia rozhodnutia ministra

spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu

súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivostí (§ 38 ods. 5

). Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu,

pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej

správy ( ). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak stáva

právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu, z dôvodu neexistencie

ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom

konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia.

Podľa vyššie uvedeného, jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohla

sťažovateľka dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv, a ktorý prichádzal

v danej situácií do úvahy, bola žaloba podľa a nasl. na preskúmanie

zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedníčky súdu.“

Podľa názoru sťažovateľky bola namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu

«ukrátená na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2

SR, Listiny základných práv a slobôd, Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd). Okrem toho žalobkyňa namieta, že rozhodnutie je v rozpore

s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z SR, ako aj

z SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu

orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami...

Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa je

umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého

orgánu o veci konať takým spôsobom, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných

princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu SR. Porušenie práva na spravodlivý

proces nastáva aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so

skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol nezákonne a arbitrárne a svojím

rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne

očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je

priama súvislosť. Ako sme uviedli vyššie, Najvyšší súd SR v zásade znemožnil sťažovateľke

prístup ku konaniu o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti

o odvolaní sťažovateľky z funkcie predsedníčky súdu...

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa SR

je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu

odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky

a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného

atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými

štátnymi i samosprávnymi orgánmi, inštitúciami, právnickými i fyzickými osobami

v usporiadanom demokratickom zriadení, a tým zabezpečiť dôveru v právo. Podstatu

právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám

štát, ale najmä nezávislé súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a slobôd

a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ ()

Najvyšší súd SR (rovnako ako prvostupňový súd) tak nepostupoval, namietaným

rozhodnutím neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keďže svojvoľne neposkytol

ochranu subjektívnym právam žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.

Namietané rozhodnutie je arbitrárne a postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a ako také aj nepresvedčivé. Namietané

rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich odvolanie predsedu

všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv žalobkyne - predovšetkým práva

na prístup k iným verejným funkciám, práva na spravodlivý proces a práva na zachovanie

princípu právnej istoty.».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 11. 12.

2007 porušil základné právo sťažovateľky podľa a 2 Slovenskej

republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , práv podľa dohovoru a práva podľa č. 1 uznesením

najvyššieho súdu.

Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd jej svojím rozhodnutím znemožnil prístup

ku konaniu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní

sťažovateľky z funkcie predsedníčky súdu a neprimerane zasiahol do princípu právnej

istoty, keď svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam sťažovateľky v rozpore so

zákonnou aj ústavnou úpravou.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a dohovoru

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis k na prístup

súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Listom ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/5 z 3. októbra 2006, ktorý bol

doručený 4. októbra 2006, bola sťažovateľka odvolaná z funkcie predsedníčky krajského

súdu.

Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia ministra spravodlivosti.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 30. marca 2007 konanie vo veci

zastavil z dôvodov, že rozhodnutím ministra spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv

sťažovateľky a rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd uznesením tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Účelom v spojení s je zaručiť prístup k súdu

každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.

Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak

fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe

umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami

a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.

Z uvedeného výkladu a chápania a 2 vyplýva, že na to, aby sa

sťažovateľka stala účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady

ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného

hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či rozhodnutie ministra spravodlivosti je

preskúmateľné súdom na základe žaloby [druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP] a či najvyšší súd svojím uznesením, ktorým potvrdil uznesenie

krajského súdu o zastavení konania, neporušil základné právo sťažovateľky na prístup

k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie

krajského súdu o zastavení konania, okrem iného uvádza: «Podľa názoru odvolacieho súdu

bol správny postup súdu prvého stupňa, keď považoval žalobu za nedôvodnú a rozhodnutie

žalovaného za také, ktoré svojim charakterom nepodlieha preskúmaniu podľa piatej časti

.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaný napadnutým rozhodnutím

nezákonne zasiahol do práv žalobkyne vyplývajúcich predovšetkým z ustanovenia Čl. 30

ods. 1 a 4, Čl. 46 ods. 1 a Čl. 1 ods. 1 odvolací súd udáva, že

v zmysle citovaného Čl. 30 ods. 1 a 4 jedným zo základných

politických práv občana je právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo

slobodnou voľbou svojich zástupcov, pričom právu na zotrvanie v štátnej funkcii

neposkytuje ochranu ako jednému zo základných politických práv. Odsek 4 článku 30

oprávňuje občanov na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok a to k voleným

funkciám a iným verejným funkciám. Uvedenú skutočnosť konštatoval aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. , z obsahu ktorého vyplýva, že právo

zotrvať v štátnej (verejnej funkcii), do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade

Slovenskej republiky síce v súlade a podľa , nie je však súčasťou práv upravených

v Čl. 30 ods. 1 . Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení uvádza

„Návrh ministra spravodlivosti ani uznesenia vlády, ktorým vláda schválila návrh na

odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohli

porušiť základné právo navrhovateľa upravené v Čl. 30 ods. 1 , pretože právu

na zotrvanie v štátnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných práv

upravených v citovanom ustanovení.“

Odvolací súd teda poukazuje na to, že podľa neexistuje žiadne právo na

zotrvanie vo funkcii. Odvolaním z funkcie nedošlo k porušeniu ústavného práva žalobkyne,

pretože odvolanie z funkcie predsedníčky krajského súdu sa nedotýka jej práv alebo

oprávnených záujmov. Odvolanie z funkcie predsedníčky krajského súdu nemá vplyv na

funkciu sudcu, do ktorej bola zvolená a z ktorej môže byť odvolaná, rovnako ako iní

sudcovia, iba z dôvodov stanovených zákonom.

Je potrebné poznamenať, že výkon verejnej funkcie v oblasti štátnej správy súdov, nie

je právom, ktoré zaručuje Dohovor o ochrane ľudských, práv a základných slobôd.

Uvedená skutočnosť vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

rozsudok Štefan Harabin proti Slovenskej republike).

K ďalšej námietke žalobkyne pokiaľ tvrdí, že postupom žalovaného ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky bola ukrátená na prístup k verejnej funkcii Najvyšší súd

Slovenskej republiky udáva, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci

krajským súdom, že funkcia predsedu krajského súdu nie je inou verejnou funkciou. Právo

na prístup k nej nie je politickým právom podľa Čl. 30 ods. 4 SR. Ako bolo uvedené

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu v zmysle

Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v oblasti

súdnictva v zmysle Čl. 2 tohto zákona taxatívne vymedzenými verejnými funkcionármi sú

predseda a podpredseda Najvyššieho súdu SR, sudcovia Ústavného súdu SR a členovia

Súdnej rady.

Nie je možné preto prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že uvedený výpočet verejných

funkcionárov je určený len pre účely tohto zákona, a že okruh verejných funkcionárov podľa

citovaného článku nepredstavuje vyčerpávajúci zoznam verejných funkcionárov v právnom

poriadku Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že funkciu predsedov

súdov upravuje zákon o súdoch, pričom funkcia predsedu súdu je funkciou v správe

súdnictva. Je orgánom riadenia a správy súdu. Funkcia predsedu súdu nemá vplyv na

postavenie žalobcu ako sudcu.

Podľa § 71 zákona o súdoch najvyšším orgánom správy súdov je ministerstvo.

Vykonáva správu súdov v oblasti organizačnej tým, že metodicky usmerňuje a kontroluje

výkon správy okresných súdov, krajských súdov a Špeciálneho súdu predsedami týchto

súdu. Je teda nesporné, že medzi uvedenými subjektmi existujú vzťahy nadriadenosti

a podriadenosti, z čoho nepochybne vyplýva i právomoc daná ministrovi odvolať predsedu

súdu, ak sú na to splnené zákonné podmienky ustanovené v § 38 zákona o súdoch. Zákon

o súdoch v ustanovení § 38 ods. 5 stanovuje, že minister môže odvolať z funkcie predsedu

súdu aj bez návrhu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom. Uvedené

ustanovenie neukladá ministrovi konkretizovať svoje dôvody, ktoré ho viedli k odvolaniu

predsedu súdu. Aj v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že funkcia predsedu okresného

i krajského súdu je funkciou riadenia a správy súdu, ktorý je priamo podriadený ministrovi

spravodlivosti, preto v prípade odvolania žalobkyne z funkcie predsedníčky krajského súdu

nedošlo k žiadnemu zásahu do jej základného práva a slobody. Uvedené rozhodnutie, ktoré

ako správne uviedol i krajský súd nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaním,

nemôže byť predmetom preskúmania súdom s poukazom na Čl. 46 ods. 2 SR, podľa

ktorého z právomoci súdu nemôže byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd. Rozhodnutím, ktorým minister spravodlivosti odvolal

predsedníčku krajského súdu z funkcie nezasiahol žiadnym spôsobom do jej základného

práva a slobody.»

Ústavný súd sa s takýmto odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu nestotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie ministra spravodlivosti je rozhodnutím správneho

orgánu, ktorým sa dotkol subjektívnych práv sťažovateľky, a preto je takéto rozhodnutie

preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom.

Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu je zakotvená v § 38 ods. 5

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a je podmienená tým, že predseda súdu

si neplní svoje povinnosti.

Podľa § 38 ods. 7 zákona o súdoch o odvolaní z funkcie predsedu súdu vydá minister

spravodlivosti rozhodnutie, ktoré sa doručuje odvolanému predsedovi súdu.

Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu

v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv.

Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem,

pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.

Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho

práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.

V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje

ako správny orgán, pretože pri výkone svojej právomoci zasahuje do verejných

subjektívnych práv konkrétnych osôb.

Sťažovateľka vo svojej žalobe v zmysle a nasl. o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministra spravodlivosti namieta porušenie svojho práva na prístup k verejnej

funkcii, právo na spravodlivý proces a taktiež namieta, že rozhodnutie ministra

spravodlivosti je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je aj legitímna

predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom

ustanovenými požiadavkami.

Sťažovateľka uvádzala už v žalobe a opakovane uvádza v sťažnosti, že boli porušené

aj iné jej verejné subjektívne práva, a to právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a dohovoru, rovnako ako skutočnosť, že znakom právneho štátu je aj princíp

právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu

orgánov verejnej moci v súlade s právom.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na

svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.

Podľa predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti

je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych

opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Právomoc súdov na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov je vymedzená

princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou. Tento princíp, ktorý je v súlade s

požiadavkami kladenými na právny štát, bol do zakotvený

ako dôsledok prijatia Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 2), ktorá bola vydaná ako

ústavný , a znamená, že súdnej kontrole sú podrobené všetky

rozhodnutia správnych orgánov okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylúčil.

Vylúčiť však nemožno preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd

podľa Listiny základných práv a slobôd. Uvedená zásada bola začlenená aj do

v čl. 46 ods. 2. V súlade s popísaným princípom generálnej klauzuly bola zákonom

č. prijatá novela , ktorá v samostatnej piatej

časti označenej „Správne súdnictvo“ zakotvila procesnú úpravu postupu súdov pri

prieskume rozhodnutí správnych orgánov a súčasne v ustanovení § 248 vylúčila

z prieskumu niektoré rozhodnutia, a to všeobecne (ods. 1 a 2) alebo odkazom na konkrétne

právne predpisy (ods. 3).

Novelou sa negatívna

enumerácia výrazným spôsobom obmedzila, čím sa posilnil princíp generálnej klauzuly.

V dôsledku tejto novely v zmysle súdy

nepreskúmavajú iba

a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia

týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb

alebo technického stavu veci, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu

povolania, zamestnania alebo podnikateľskej, alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám

alebo fyzickým osobám, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania

alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné

zákony.

Z uvedeného je zrejmé, že ochrana verejných subjektívnych práv sa uskutočňuje za

podmienok ustanovených zákonom, pričom niektorým verejným subjektívnym právam sa

súdna ochrana neposkytuje. V zmysle však z právomoci súdu nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd.

V prípade, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivý

proces v spojení s legitímnym očakávaním, ide o iné verejné subjektívne práva, ktorým nie

je možné uprieť súdnu ochranu.

V dôvodovej správe k zákonu o súdoch sa okrem iného uvádza:

«Riadenie súdov je možné charakterizovať ako súbor práv a povinností zverený

orgánom riadenia správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré

bezprostredne súvisia s výkonom rozhodovacieho procesu súdu (sudcu) a ktoré sú

realizované za účelom skvalitnenia tohto procesu, najmä z hľadiska odbornosti,

profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania.

Jednou zo základných podmienok pre naplnenie ústavného princípu sudcovskej

nezávislosti súdnej moci je dôsledné oddelenie výkonu riadenia a správy súdov od

rozhodovacej činnosti súdov (sudcov). Absolútne oddelenie týchto dvoch zložiek však nie je

možné a ani účelné. Špecifikom riadenia a správy v súdnictve je, že na rozdiel od riadenia

a správy vykonávanej iných odvetviach verejnej moci, jej výkon je limitovaný tým, že nesmie

zasahovať do vlastného výkonu sudcovskej činnosti (rozhodovania).

Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti ministra spravodlivosti a ostatných orgánov

riadenia a správy súdov za riadny chod justície však súčasne vyplýva, že úlohy riadenia

správy súdov nemožno zúžiť len na samotné „hmotné“ zabezpečenie súdov, ale že týmto

orgánom musia byť dané i prostriedky na zabránenie tomu, aby sudcovská nezávislosť

nebola zneužívaná neodvodnenými prieťahmi súdneho konania a rozhodovania alebo

porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky (napr. prostredníctvom

dohľadu ministerstva).

Pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať nielen

ako súhrn určitých oprávnení, ale zároveň aj ako zákonom dané povinnosti, s nesplnením

ktorých je spojený vznik právnej zodpovednosti, právnym dôsledkom ktorej môže byť i zánik

funkcie predsedu súdu.»

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú

určitou špecifickosťou. Nie je možné konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu

súdu ako úradníka štátnej správy na jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné

aplikovať princíp „kto menuje, ten odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.

Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že princíp nadriadenosti

a podriadenosti v oblasti správy súdov pri odvolávaní predsedov súdov nie je možné

aplikovať.

S poukazom na to, že rozhodnutie ministra spravodlivosti je spôsobilé ukrátiť

sťažovateľku na jej verejných subjektívnych právach, a najmä zo zásady generálnej

klauzuly ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie ministra spravodlivosti je po splnení

zákonných podmienok vyplývajúcich z preskúmateľné

súdom.

Procesná úprava odvolávania predsedov súdov v zákone o súdoch upravená nie je.

Pokiaľ osobitný právny predpis (zákon o súdoch) neupravuje procesné pravidlá,

podľa ktorých musí správny orgán pri vydávaní rozhodnutia postupovať, je potrebné

s poukazom na § 1 Správneho poriadku subsidiárne použiť procesný predpis, ktorým je

Správny poriadok.

Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľky, že rozhodnutie ministra

spravodlivosti je rozhodnutím, pri vydávaní ktorého mal minister postupovať podľa

Správneho poriadku.

Ústavný súd však nemôže súhlasiť so sťažovateľkiným tvrdením, že proti

rozhodnutiu ministra spravodlivosti nie je prípustný rozklad a rozhodnutie ministra

spravodlivosti sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi

súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník

konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa § 54 Správneho poriadku

1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú

lehotu neustanovuje osobitný zákon.

3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol

poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak

tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Podľa § 61 Správneho poriadku

1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni,

možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas

podaný rozklad má odkladný účinok.

2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním

ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho

poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje

inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď

rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej

veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti považovať za rozhodnutie v zmysle

ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.

Takýto právny názor vyjadril aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 11. decembra 2007, na ktorý sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje,

keď uvádza: „Nakoľko o súdoch nemá ustanovenia, ktoré by

vylučovali použitie správneho poriadku, mala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného

podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní (§ 61 správneho

poriadku). Až právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej

správy, ktorý o rozklade rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, je

preskúmateľné súdom na základe žaloby (druhá hlava piatej časti ).“

Podobne aj ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil, že z „ustanovenia § 61

ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že

podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu

podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva vedúci

ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné

rozhodnutie ministra spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu

z funkcie predsedu súdu, pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1

Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“

Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahovalo poučenie o opravnom

prostriedku, sťažovateľka mala právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa

oznámenia rozhodnutia. Sťažovateľka toto svoje právo nevyužila. Rozhodnutie ministra

spravodlivosti tak nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby sťažovateľka vyčerpala opravný

prostriedok podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku.

Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie krajského súdu o zastavení konania je

správne, pokiaľ ide o zastavenie konania. Zákonným dôvodom však nie je to, že

rozhodnutie ministra spravodlivosti nepodlieha preskúmavaniu v správnom súdnictve.

Krajský súd mal podľa názoru ústavného súdu zastaviť konanie preto, že nebola splnená

zákonná podmienka na postup podľa piatej hlavy druhej časti Občianskeho súdneho

poriadku vyplývajúca z . Rozhodnutia, ktoré nadobudnú právoplatnosť bez

vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nemôžu byť

predmetom preskúmavania v správnom súdnictve, a preto ich napadnutie žalobou vedie k

zastaveniu konania podľa .

Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak

potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania z dôvodu, že sa stotožnil so záverom

krajského súdu o dôvodoch zastavenia konania, ale toto porušenie nevyústilo do porušenia

ústavnosti, keďže v každom prípade mal uznesenie krajského súdu potvrdiť z dôvodov už

uvedených.

Na základe takýchto záverov ústavný súd dospel k záveru, že základné právo

sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu neboli porušené, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu uznesením najvyššieho súdu

Porušenie niektorého základného ústavného práva je v rozpore so základnými

princípmi právneho štátu. Keďže v danom prípade, ako konštatoval ústavný

súd, k porušeniu a 2 a dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani

ku porušeniu .

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí podanú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal.

K uzneseniu sa podľa pripája odlišné stanovisko

sudkyne Marianny Mochnáčovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010