Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 230/2010
PDF · 298 KB
No categories available
I. ÚS 230/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžo 77/2007 z 11. decembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2008
faxom a následne 17. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. D. K., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a čl. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 77/2007 z 11. decembra 2007 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola listom ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z 3. októbra 2006
č. 15248/2006-41/1 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorý jej bol doručený 5. októbra 2006
odvolaná z funkcie predsedníčky Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ministra spravodlivosti.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 451/2006 z 30. marca 2007 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) konanie vo veci zastavil z dôvodov, že rozhodnutím ministra
spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv sťažovateľky a nepodlieha súdnemu prieskumu.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Rozhodnutie o odvolaní z funkcie predsedu súdu
predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva minister ako orgán výkonnej moci
v oblasti verejnej správy, keďže v konaní ide o verejnú funkciu. Hoci žalobou napadnuté
rozhodnutie ministra nespĺňalo ani len formálne náležitosti rozhodnutia, keďže má formu
„listu“, jeho právne účinky sú zrejmé - rozhodnutie zasahuje do práv a povinností
sťažovateľky súvisiacich s výkonom funkcie predsedu súdu. Keďže má vplyv na existujúce
subjektívne práva a povinnosti dotknutej osoby a zákon výslovne nevylučuje súdne
preskúmanie tohto rozhodnutia, musí podliehať súdnemu preskúmavaniu v rámci konania
podľa piatej časti O. s. p...
Výkon každej verejnej funkcie musí požívať hmotnoprávnu aj procesnú ochranu pred
svojvôľou orgánov štátnej správy. Znamená to, že pre prípad odvolania z funkcie musia byť
hmotnoprávne dôvody formulované dostatočne zreteľne a konkrétne, zároveň však musí byť
dotknutému subjektu umožnená procesná obrana prostredníctvom nezávislého súdnictva
pred prípadným zásahom do jeho práv. Sťažovateľka namietala postup a rozhodnutie,
ktorým ju minister spravodlivosti odvolal z funkcie predsedníčky súdu a podanou žalobou
sa domáhal zachovania svojich verejných subjektívnych práv v procese odvolávania z
funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho orgánu.»
Sťažovateľka sa k procesnému postupu pri jej odvolávaní z funkcie predsedníčky
krajského súdu vyjadrila takto: „Hoci zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje podrobnú
procesnú úpravu odvolávania predsedu súdu, minister je povinný zvoliť taký procesný
postup, ktorý ochráni základné práva účastníka konania a naplní ústavný a zákonný rámec
rozhodnutia. Minister je povinný tak postupovať v záujme naplnenia ústavných imperatívov
vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, zo zachovania princípu právnej istoty
a z ochrany legitímneho očakávania účastníka, ako aj vychádzajúc z princípu ústavne
konformného výkladu práva. Minister mal postupovať v zmysle všeobecných ustanovení
správneho poriadku, a to aj čo do naplnenia formálnych znakov rozhodnutia, keďže zákon
č. 757/2004 Z. z. nevylučuje jeho použitie...
Ak dôvodom odvolania predsedu súdu ministrom je neplnenie si povinností predsedu
súdu, a ak zákon presne vymedzuje, aké sú povinností predsedu súdu, potom v súlade
s právom na spravodlivý proces a v súlade s princípom právnej istoty minister (ako orgán
verejnej správy, ktorý vydáva takéto rozhodnutie) musí v rozhodnutí presne uviesť, ktorú
povinnosť predseda súdu nesplnil.“
Sťažovateľka tiež uviedla, prečo podľa jej názoru nie je možné podať proti
rozhodnutiu ministra spravodlivosti rozklad: „Zákon č. 757/2004 Z. z. a ani správny
poriadok 71/1976 Zb. neobsahujú úpravu možnosti napadnutia rozhodnutia ministra
spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať predsedu
súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivostí (§ 38 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z.). Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu,
pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej
správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak stáva
právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu, z dôvodu neexistencie
ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom
konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia.
Podľa vyššie uvedeného, jediným efektívnym prostriedkom nápravy, ktorým mohla
sťažovateľka dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv, a ktorý prichádzal
v danej situácií do úvahy, bola žaloba podľa § 244 a nasl. O. s. p. na preskúmanie
zákonnosti predmetného rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedníčky súdu.“
Podľa názoru sťažovateľky bola namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu
«ukrátená na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd). Okrem toho žalobkyňa namieta, že rozhodnutie je v rozpore
s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu
orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami...
Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je
umožniť každému prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť dotknutého
orgánu o veci konať takým spôsobom, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných
princípov podľa druhej hlavy siedmeho oddielu Ústavy SR. Porušenie práva na spravodlivý
proces nastáva aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so
skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol nezákonne a arbitrárne a svojím
rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne
očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu je
priama súvislosť. Ako sme uviedli vyššie, Najvyšší súd SR v zásade znemožnil sťažovateľke
prístup ku konaniu o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti
o odvolaní sťažovateľky z funkcie predsedníčky súdu...
Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR
je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu
odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných
právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. „Medzi základné znaky
a predpoklady právneho štátu a zároveň aj právnej istoty občanov, ako jeho základného
atribútu, patrí zachovávať ústavu, zákony, ako aj všetky záväzné právne predpisy všetkými
štátnymi i samosprávnymi orgánmi, inštitúciami, právnickými i fyzickými osobami
v usporiadanom demokratickom zriadení, a tým zabezpečiť dôveru v právo. Podstatu
právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám i právnickým osobám
štát, ale najmä nezávislé súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a slobôd
a umožnia im realizovať ich subjektívne práva.“ (II. ÚS 48/97)
Najvyšší súd SR (rovnako ako prvostupňový súd) tak nepostupoval, namietaným
rozhodnutím neprimerane zasiahol do princípu právnej istoty, keďže svojvoľne neposkytol
ochranu subjektívnym právam žalobkyne v rozpore so zákonnou aj ústavnou úpravou.
Namietané rozhodnutie je arbitrárne a postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a ako také aj nepresvedčivé. Namietané
rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich odvolanie predsedu
všeobecného súdu, a to všetko na úkor subjektívnych práv žalobkyne - predovšetkým práva
na prístup k iným verejným funkciám, práva na spravodlivý proces a práva na zachovanie
princípu právnej istoty.».
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Sžo 77/2007 zo dňa 11. 12.
2007 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 77/2007 zo dňa
11. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj
sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 dohovoru a práva podľa č. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu.
Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu
označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd jej svojím rozhodnutím znemožnil prístup
ku konaniu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní
sťažovateľky z funkcie predsedníčky súdu a neprimerane zasiahol do princípu právnej
istoty, keď svojvoľne neposkytol ochranu subjektívnym právam sťažovateľky v rozpore so
zákonnou aj ústavnou úpravou.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
1. K namietanému porušeniu základného práva domáhať sa ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 na prístup
súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Listom ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/5 z 3. októbra 2006, ktorý bol
doručený 4. októbra 2006, bola sťažovateľka odvolaná z funkcie predsedníčky krajského
súdu.
Sťažovateľka sa žalobou podanou krajskému súdu domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ministra spravodlivosti.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 451/2006 zo 30. marca 2007 konanie vo veci
zastavil z dôvodov, že rozhodnutím ministra spravodlivosti nebolo zasiahnuté do práv
sťažovateľky a rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.
Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak.
Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak
fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe
umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú.
Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva, že na to, aby sa
sťažovateľka stala účastníkom konania pred správnym súdom, musel splniť predpoklady
ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného
hľadiska, najmä či žaloba bola podaná včas, oprávnenou osobou a či žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný skúmať.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či rozhodnutie ministra spravodlivosti je
preskúmateľné súdom na základe žaloby [druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP] a či najvyšší súd svojím uznesením, ktorým potvrdil uznesenie
krajského súdu o zastavení konania, neporušil základné právo sťažovateľky na prístup
k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie
krajského súdu o zastavení konania, okrem iného uvádza: «Podľa názoru odvolacieho súdu
bol správny postup súdu prvého stupňa, keď považoval žalobu za nedôvodnú a rozhodnutie
žalovaného za také, ktoré svojim charakterom nepodlieha preskúmaniu podľa piatej časti
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaný napadnutým rozhodnutím
nezákonne zasiahol do práv žalobkyne vyplývajúcich predovšetkým z ustanovenia Čl. 30
ods. 1 a 4, Čl. 46 ods. 1 a Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd udáva, že
v zmysle citovaného Čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky jedným zo základných
politických práv občana je právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo
slobodnou voľbou svojich zástupcov, pričom ústava právu na zotrvanie v štátnej funkcii
neposkytuje ochranu ako jednému zo základných politických práv. Odsek 4 článku 30
oprávňuje občanov na prístup k verejným funkciám za rovnakých podmienok a to k voleným
funkciám a iným verejným funkciám. Uvedenú skutočnosť konštatoval aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. ÚS 796/2000, z obsahu ktorého vyplýva, že právo
zotrvať v štátnej (verejnej funkcii), do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade
Slovenskej republiky síce v súlade a podľa ústavy, nie je však súčasťou práv upravených
v Čl. 30 ods. 1 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení II. ÚS 796/00 uvádza
„Návrh ministra spravodlivosti ani uznesenia vlády, ktorým vláda schválila návrh na
odvolanie navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohli
porušiť základné právo navrhovateľa upravené v Čl. 30 ods. 1 ústavy, pretože ústava právu
na zotrvanie v štátnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných práv
upravených v citovanom ustanovení.“
Odvolací súd teda poukazuje na to, že podľa ústavy neexistuje žiadne právo na
zotrvanie vo funkcii. Odvolaním z funkcie nedošlo k porušeniu ústavného práva žalobkyne,
pretože odvolanie z funkcie predsedníčky krajského súdu sa nedotýka jej práv alebo
oprávnených záujmov. Odvolanie z funkcie predsedníčky krajského súdu nemá vplyv na
funkciu sudcu, do ktorej bola zvolená a z ktorej môže byť odvolaná, rovnako ako iní
sudcovia, iba z dôvodov stanovených zákonom.
Je potrebné poznamenať, že výkon verejnej funkcie v oblasti štátnej správy súdov, nie
je právom, ktoré zaručuje Dohovor o ochrane ľudských, práv a základných slobôd.
Uvedená skutočnosť vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok Štefan Harabin proti Slovenskej republike).
K ďalšej námietke žalobkyne pokiaľ tvrdí, že postupom žalovaného ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky bola ukrátená na prístup k verejnej funkcii Najvyšší súd
Slovenskej republiky udáva, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci
krajským súdom, že funkcia predsedu krajského súdu nie je inou verejnou funkciou. Právo
na prístup k nej nie je politickým právom podľa Čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. Ako bolo uvedené
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu v zmysle zákona č. 357/2004
Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v oblasti
súdnictva v zmysle Čl. 2 tohto zákona taxatívne vymedzenými verejnými funkcionármi sú
predseda a podpredseda Najvyššieho súdu SR, sudcovia Ústavného súdu SR a členovia
Súdnej rady.
Nie je možné preto prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že uvedený výpočet verejných
funkcionárov je určený len pre účely tohto zákona, a že okruh verejných funkcionárov podľa
citovaného článku nepredstavuje vyčerpávajúci zoznam verejných funkcionárov v právnom
poriadku Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že funkciu predsedov
súdov upravuje zákon o súdoch, pričom funkcia predsedu súdu je funkciou v správe
súdnictva. Je orgánom riadenia a správy súdu. Funkcia predsedu súdu nemá vplyv na
postavenie žalobcu ako sudcu.
Podľa § 71 zákona o súdoch najvyšším orgánom správy súdov je ministerstvo.
Vykonáva správu súdov v oblasti organizačnej tým, že metodicky usmerňuje a kontroluje
výkon správy okresných súdov, krajských súdov a Špeciálneho súdu predsedami týchto
súdu. Je teda nesporné, že medzi uvedenými subjektmi existujú vzťahy nadriadenosti
a podriadenosti, z čoho nepochybne vyplýva i právomoc daná ministrovi odvolať predsedu
súdu, ak sú na to splnené zákonné podmienky ustanovené v § 38 zákona o súdoch. Zákon
o súdoch v ustanovení § 38 ods. 5 stanovuje, že minister môže odvolať z funkcie predsedu
súdu aj bez návrhu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom. Uvedené
ustanovenie neukladá ministrovi konkretizovať svoje dôvody, ktoré ho viedli k odvolaniu
predsedu súdu. Aj v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že funkcia predsedu okresného
i krajského súdu je funkciou riadenia a správy súdu, ktorý je priamo podriadený ministrovi
spravodlivosti, preto v prípade odvolania žalobkyne z funkcie predsedníčky krajského súdu
nedošlo k žiadnemu zásahu do jej základného práva a slobody. Uvedené rozhodnutie, ktoré
ako správne uviedol i krajský súd nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaním,
nemôže byť predmetom preskúmania súdom s poukazom na Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, podľa
ktorého z právomoci súdu nemôže byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd. Rozhodnutím, ktorým minister spravodlivosti odvolal
predsedníčku krajského súdu z funkcie nezasiahol žiadnym spôsobom do jej základného
práva a slobody.»
Ústavný súd sa s takýmto odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu nestotožňuje.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie ministra spravodlivosti je rozhodnutím správneho
orgánu, ktorým sa dotkol subjektívnych práv sťažovateľky, a preto je takéto rozhodnutie
preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom.
Právomoc ministra spravodlivosti odvolať predsedu súdu je zakotvená v § 38 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a je podmienená tým, že predseda súdu
si neplní svoje povinnosti.
Podľa § 38 ods. 7 zákona o súdoch o odvolaní z funkcie predsedu súdu vydá minister
spravodlivosti rozhodnutie, ktoré sa doručuje odvolanému predsedovi súdu.
Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu
v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv.
Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem,
pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.
Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho
práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.
V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje
ako správny orgán, pretože pri výkone svojej právomoci zasahuje do verejných
subjektívnych práv konkrétnych osôb.
Sťažovateľka vo svojej žalobe v zmysle § 247 a nasl. OSP o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ministra spravodlivosti namieta porušenie svojho práva na prístup k verejnej
funkcii, právo na spravodlivý proces a taktiež namieta, že rozhodnutie ministra
spravodlivosti je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je aj legitímna
predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom
ustanovenými požiadavkami.
Sťažovateľka uvádzala už v žalobe a opakovane uvádza v sťažnosti, že boli porušené
aj iné jej verejné subjektívne práva, a to právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 6 dohovoru, rovnako ako skutočnosť, že znakom právneho štátu je aj princíp
právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu
orgánov verejnej moci v súlade s právom.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 OSP rozhodujú súdy o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na
svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia alebo postupu.
Podľa § 247 ods. 2 OSP predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Právomoc súdov na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov je vymedzená
princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou. Tento princíp, ktorý je v súlade s
požiadavkami kladenými na právny štát, bol do Občianskeho súdneho poriadku zakotvený
ako dôsledok prijatia Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 2), ktorá bola vydaná ako
ústavný zákon č. 23/1991 Zb., a znamená, že súdnej kontrole sú podrobené všetky
rozhodnutia správnych orgánov okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylúčil.
Vylúčiť však nemožno preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd
podľa Listiny základných práv a slobôd. Uvedená zásada bola začlenená aj do ústavy
v čl. 46 ods. 2. V súlade s popísaným princípom generálnej klauzuly bola zákonom
č. 519/1991 Zb. prijatá novela Občianskeho súdneho poriadku, ktorá v samostatnej piatej
časti označenej „Správne súdnictvo“ zakotvila procesnú úpravu postupu súdov pri
prieskume rozhodnutí správnych orgánov a súčasne v ustanovení § 248 vylúčila
z prieskumu niektoré rozhodnutia, a to všeobecne (ods. 1 a 2) alebo odkazom na konkrétne
právne predpisy (ods. 3).
Novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 424/2002 Z. z. sa negatívna
enumerácia výrazným spôsobom obmedzila, čím sa posilnil princíp generálnej klauzuly.
V dôsledku tejto novely Občianskeho súdneho poriadku v zmysle § 248 OSP súdy
nepreskúmavajú iba
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania,
b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb
alebo technického stavu veci, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania, zamestnania alebo podnikateľskej, alebo inej hospodárskej činnosti,
c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám
alebo fyzickým osobám, ak samy osobe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania
alebo zamestnania,
d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné
zákony.
Z uvedeného je zrejmé, že ochrana verejných subjektívnych práv sa uskutočňuje za
podmienok ustanovených zákonom, pričom niektorým verejným subjektívnym právam sa
súdna ochrana neposkytuje. V zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy však z právomoci súdu nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd.
V prípade, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivý
proces v spojení s legitímnym očakávaním, ide o iné verejné subjektívne práva, ktorým nie
je možné uprieť súdnu ochranu.
V dôvodovej správe k zákonu o súdoch sa okrem iného uvádza:
«Riadenie súdov je možné charakterizovať ako súbor práv a povinností zverený
orgánom riadenia správy súdov, resp. súhrn činností vykonávaných týmito orgánmi, ktoré
bezprostredne súvisia s výkonom rozhodovacieho procesu súdu (sudcu) a ktoré sú
realizované za účelom skvalitnenia tohto procesu, najmä z hľadiska odbornosti,
profesionality, včasnosti rozhodovania a efektivity konania.
Jednou zo základných podmienok pre naplnenie ústavného princípu sudcovskej
nezávislosti súdnej moci je dôsledné oddelenie výkonu riadenia a správy súdov od
rozhodovacej činnosti súdov (sudcov). Absolútne oddelenie týchto dvoch zložiek však nie je
možné a ani účelné. Špecifikom riadenia a správy v súdnictve je, že na rozdiel od riadenia
a správy vykonávanej iných odvetviach verejnej moci, jej výkon je limitovaný tým, že nesmie
zasahovať do vlastného výkonu sudcovskej činnosti (rozhodovania).
Z ústavnej a zákonnej zodpovednosti ministra spravodlivosti a ostatných orgánov
riadenia a správy súdov za riadny chod justície však súčasne vyplýva, že úlohy riadenia
správy súdov nemožno zúžiť len na samotné „hmotné“ zabezpečenie súdov, ale že týmto
orgánom musia byť dané i prostriedky na zabránenie tomu, aby sudcovská nezávislosť
nebola zneužívaná neodvodnenými prieťahmi súdneho konania a rozhodovania alebo
porušovania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky (napr. prostredníctvom
dohľadu ministerstva).
Pôsobnosť predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať nielen
ako súhrn určitých oprávnení, ale zároveň aj ako zákonom dané povinnosti, s nesplnením
ktorých je spojený vznik právnej zodpovednosti, právnym dôsledkom ktorej môže byť i zánik
funkcie predsedu súdu.»
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú
určitou špecifickosťou. Nie je možné konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu
súdu ako úradníka štátnej správy na jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné
aplikovať princíp „kto menuje, ten odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.
Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že princíp nadriadenosti
a podriadenosti v oblasti správy súdov pri odvolávaní predsedov súdov nie je možné
aplikovať.
S poukazom na to, že rozhodnutie ministra spravodlivosti je spôsobilé ukrátiť
sťažovateľku na jej verejných subjektívnych právach, a najmä zo zásady generálnej
klauzuly ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie ministra spravodlivosti je po splnení
zákonných podmienok vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku preskúmateľné
súdom.
Procesná úprava odvolávania predsedov súdov v zákone o súdoch upravená nie je.
Pokiaľ osobitný právny predpis (zákon o súdoch) neupravuje procesné pravidlá,
podľa ktorých musí správny orgán pri vydávaní rozhodnutia postupovať, je potrebné
s poukazom na § 1 Správneho poriadku subsidiárne použiť procesný predpis, ktorým je
Správny poriadok.
Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľky, že rozhodnutie ministra
spravodlivosti je rozhodnutím, pri vydávaní ktorého mal minister postupovať podľa
Správneho poriadku.
Ústavný súd však nemôže súhlasiť so sťažovateľkiným tvrdením, že proti
rozhodnutiu ministra spravodlivosti nie je prípustný rozklad a rozhodnutie ministra
spravodlivosti sa tak stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi
súdu.
Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník
konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
Podľa § 54 Správneho poriadku
1. Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
2. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú
lehotu neustanovuje osobitný zákon.
3. Pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol
poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak
tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.
Podľa § 61 Správneho poriadku
1. Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni,
možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad: včas
podaný rozklad má odkladný účinok.
2. O rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním
ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
3. Ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade.
Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho
poriadku možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje
inak. Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď
rozhodnutie vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej
veci je potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti považovať za rozhodnutie v zmysle
ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.
Takýto právny názor vyjadril aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.
6 Sžo 76/2007 z 11. decembra 2007, na ktorý sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje,
keď uvádza: „Nakoľko zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch nemá ustanovenia, ktoré by
vylučovali použitie správneho poriadku, mala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného
podať rozklad, o ktorom by bolo rozhodnuté v rozkladovom konaní (§ 61 správneho
poriadku). Až právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej
správy, ktorý o rozklade rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, je
preskúmateľné súdom na základe žaloby (druhá hlava piatej časti OSP).“
Podobne aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 44/09 vyslovil, že z „ustanovenia § 61
ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku možno vyvodiť, že
podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Z uvedeného dôvodu
podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva vedúci
ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné
rozhodnutie ministra spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu
z funkcie predsedu súdu, pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1
Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.“
Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahovalo poučenie o opravnom
prostriedku, sťažovateľka mala právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa
oznámenia rozhodnutia. Sťažovateľka toto svoje právo nevyužila. Rozhodnutie ministra
spravodlivosti tak nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby sťažovateľka vyčerpala opravný
prostriedok podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku.
Z uvedených záverov vyplýva, že uznesenie krajského súdu o zastavení konania je
správne, pokiaľ ide o zastavenie konania. Zákonným dôvodom však nie je to, že
rozhodnutie ministra spravodlivosti nepodlieha preskúmavaniu v správnom súdnictve.
Krajský súd mal podľa názoru ústavného súdu zastaviť konanie preto, že nebola splnená
zákonná podmienka na postup podľa piatej hlavy druhej časti Občianskeho súdneho
poriadku vyplývajúca z § 247 ods. 2 OSP. Rozhodnutia, ktoré nadobudnú právoplatnosť bez
vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nemôžu byť
predmetom preskúmavania v správnom súdnictve, a preto ich napadnutie žalobou vedie k
zastaveniu konania podľa § 250d ods. 2 OSP.
Z týchto záverov vyplýva, že najvyšší súd síce nepostupoval v súlade so zákonom, ak
potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania z dôvodu, že sa stotožnil so záverom
krajského súdu o dôvodoch zastavenia konania, ale toto porušenie nevyústilo do porušenia
ústavnosti, keďže v každom prípade mal uznesenie krajského súdu potvrdiť z dôvodov už
uvedených.
Na základe takýchto záverov ústavný súd dospel k záveru, že základné právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu neboli porušené, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
Porušenie niektorého základného ústavného práva je v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu. Keďže v danom prípade, ako konštatoval ústavný
súd, k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru nedošlo, nemohlo dôjsť ani
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí podanú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
K uzneseniu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko
sudkyne Marianny Mochnáčovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010