Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/100/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. P., bytom N., zast. JUDr.

E., advokátkou so sídlom K., proti žalovanému: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

s doručovacou adresou Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, 814

90 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č.

15248/2006-41/4 zo dňa 3.10.2006, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -36 zo dňa 19. marca 2008 m e n í tak, že konanie z a s t a v u j e a vec

p o s t u p u j e žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 215,85 € do 30 dní

od doručenia tohto uznesenia k rukám jeho právnej zástupkyne.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením podľa zastavil konanie

o žalobe zo dňa 1.12.2006, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 15248/2006-41/4 zo dňa 3.10.2006 o odvolaní žalobcu z funkcie predsedu

Okresného súdu v Žiline z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že rozhodnutie žalovaného je

individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv a povinností dotknutého sudcu, ktoré je

2

za predpokladu vyčerpania prípustných riadnych opravných prostriedkov preskúmateľné súdom

na základe žaloby podľa a nasl. a rozhodovanie ministra o odvolaní sudcu z funkcie

predsedu súdu podlieha právnemu režimu správneho poriadku so všetkými z toho vyplývajúcimi

dôsledkami. Dôvodil, že rozhodnutie ministra nemožno preskúmať na základe žaloby odvolaného

funkcionára, pretože neboli splnené podmienky pre takýto prieskum, nakoľko žalobca nevyužil

možnosť podať rozklad proti rozhodnutiu ministra a podal žalobu proti prvostupňovému

rozhodnutiu, teda nebol splnený základný predpoklad pre postup súdu podľa druhej hlavy piatej

časti

Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie súdu prvého

stupňa uznesením sp. zn. zo dňa 20.11.2008 podľa potvrdil.

Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 20.11.2008 rozhodol nálezom č. -50 zo dňa 16.12.2009

tak, že:

1. Základné právo JUDr. H. na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20.11.2008 porušené bolo.

2. Zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20.11.2008 a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

3. JUDr. H. priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

V predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na svoj názor vyslovený

vo veci sp. zn. , že z „ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 SP v spojení s § 53 SP možno

vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákona neustanovuje inak. Z uvedeného

dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie vydáva vedúci

ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné rozhodnutie

ministra spravodlivosti (predmetom veci bolo rovnako odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu,

3

pozn.) považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 SP, proti ktorému zásadne

možno podať rozklad.“

Na základe uvedeného Ústavný súd zdôraznil vplyv rozkladu v prejednávanej veci tým,

že „právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti

o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu prípustný rozklad a v prípade, ak nebol podaný,

je nevyhnutné konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní

sudcu z funkcie predsedu súdu, nemožno považovať za arbitrárny alebo svojvoľný. “

Ústavný súd ďalej konštatoval, že „Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie, ktorým odmietol

preskúmať rozhodnutie ministra spravodlivosti, na zistení, že proti rozhodnutiu ministra

spravodlivosti sťažovateľ rozklad nepodal. Ako vyplýva z obsahu uznesenia najvyššieho súdu,

odmietnutie zaoberať sa žalobou sťažovateľa a nevyhnutnosť konanie zastaviť bolo odôvodnené

iba týmto jediným dôvodom. “.

Z odvolania sťažovateľa – žalobcu však ústavný súd zistil, že žalobca doručil ministrovi

spravodlivosti list datovaný 07.11.2006, v ktorom žalobca poukázal na nezákonnosť rozhodnutia,

ktorým bol odvolaný z funkcie predsedu súdu, a ďalej uviedol, že keďže rozhodnutie ministra

neobsahovalo poučenie o opravnom prostriedku, sťažovateľ – žalobca mal právo podľa rozklad

v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia. Po preskúmaní tohto listu postupom podľa

§ 19 ods. 2 Správneho poriadku Ústavný súd uviedol, že hoci list sťažovateľa – žalobcu nebol

označený ako „rozklad“, vzhľadom na jeho obsah je z neho nepochybné, akej veci sa týka, ako aj

to, že rozhodnutiu ministra spravodlivosti vytýka jeho nezákonnosť z dôvodu nedostatku dôvodov,

pre ktoré bolo vydané.

Ústavný súd tiež poukázal na to, že „v situácii, keď rozhodnutie ministra spravodlivosti

muselo nepochybne obsahovať náležitosti rozhodnutia podľa Správneho poriadku, k čomu dospel

i najvyšší súd, a tieto náležitosti neobsahovalo, k čomu tiež dospel aj najvyšší súd, potom nemožno

ani od sťažovateľa vyžadovať dodržanie príslušnej formy na podanie opravného prostriedku,

o to viac, že rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahovalo ani len poučenie o opravnom

prostriedku.“

4

Ústavný súd v súvislosti so svojimi právnymi závermi konštatoval, že „za týchto okolností

považuje toto podanie sťažovateľa, ktoré adresoval ministrovi spravodlivosti za rozklad proti

rozhodnutiu ministra. ..... Rozklad sťažovateľa doručený ministrovi spravodlivosti sa mal stať

súčasťou správneho spisu vedeného ministrom spravodlivosti o veci odvolania sťažovateľa

z funkcie predsedu súdu. Celý spis bol povinný žalovaný v konaní pred krajským súdom správnemu

súdu predložiť. V prípade, ak sa s jeho obsahom neoboznámil správny súd, nemožno tento stav

pričítať na ťarchu sťažovateľa.“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené záverom zdôraznil, že ak jediným dôvodom pre záver

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o potrebe nezaoberať sa vecou sťažovateľa s následným

zastavením konania, bolo nepodanie rozkladu zo strany sťažovateľa, a ak súčasne Najvyšší súd

nevzal do úvahy ani ďalší priebeh správneho konania žalovaného vo veci odvolávania sťažovateľa

z funkcie predsedu súdu, ktoré musia vyplývať z úplného správneho spisu žalovaného, ktorý má

správny súd povinnosť zabezpečiť pre svoje rozhodovanie, potom svojim rozhodnutím porušil

základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa.

Toto sú právne závery, na základe ktorých Ústavný súd v záujme ochrany

garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 20.11.2008

porušené, toto uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu.

Tiež toto sú právne závery, v medziach ktorých musí všeobecný súd v zmysle

svoje závery prijímať.

Na základe Opatrenia č. Spr 646/2010 zo dňa 14. mája 2010 podpredsedníčky Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zastupujúcej neprítomného predsedu NS SR predsedníčka senátu 2S

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určila za JUDr. Igora Belka JUDr. Janu Henčekovú, PhD.

ako členku senátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

v medziach hore citovaných záverov Ústavného súdu opätovne napadnuté uznesenie krajského

súdu ako aj konanie pred správnym orgánom, ktoré mu predchádzalo, a postupom podľa ust. § 135

5

a s prihliadnutím na ust. ako aj s prihliadnutím na niektoré

použiteľné závery vyplývajúce pre toto konanie zo zrušeného rozhodnutia -51,

dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť, nakoľko

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné v súčasnosti podrobiť súdnemu prieskumu

z dôvodov na strane žalovaného, a preto je nutné vec postúpiť žalovanému na dokončenie

správneho konania.

Podľa je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny

predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je

súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo

iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj

rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd

však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov platí, že ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.

V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a z názoru Ústavného súdu

Slovenskej republiky vysloveného v náleze -50 zo dňa 16.12.2009 rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky postupom podľa tak, že uznesenie krajského súdu

č. k. -36 zo dňa 19.3.2008 zmenil v tom duchu, že konanie o žalobe zastavil s tým,

že vec bude po právoplatnosti tohto uznesenia postúpená správnemu orgánu príslušnému

na rozhodovanie o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu ministra spravodlivosti

o odvolaní žalobcu z funkcie predsedu súdu.

Bude preto úlohou žalovaného rozhodnúť v lehote stanovenej Správnym poriadkom

o rozklade podanom žalobcom.

6

Zvyšné námietky žalobcu ako aj argumentácia žalovaného (najmä vyjadrenie žalovaného

zo 14. marca 2007) sú z tohto pohľadu irelevantné. Najvyšší súd tiež nebude vykonávať

dokazovanie predmetným listom žalobcu zo 7. novembra 2006, ktorý bol zaslaný ministrovi

spravodlivosti „k listu MS SR z 3. 10. 2006, č. 15248/2006-41/4, doručený 4.10.2006“, lebo toto

dokazovanie dostatočným spôsobom vykonal na str. 18 odôvodnenia svojho nálezu Ústavný súd

a Najvyšší súd nemá potrebu ho doplniť. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd už nezopakoval výzvu

krajského súdu z 15.01.2007 s požiadavkou na žalovaného, aby predložil úplný spis týkajúci

sa prejednávanej veci.

Takisto sa musí Najvyšší súd vyjadriť k návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti v zmysle

, nakoľko krajský súd sa s týmto návrhom bližšie nezaoberal, hoci práve

dôsledky nálezu Ústavného súdu sa pri otázke zásadné. Predovšetkým z toho, že Ústavný súd si

osvojil právny záver Najvyššieho súdu o tom, že proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti je

prípustný opravný prostriedok, vo forme rozkladu (najmä str. 6 a 7 odôvodnenia zrušeného

rozsudku), a ďalej tým, že list žalobcu zo 07.11.2006 za takýto opravný prostriedok Ústavný súd

výslovne označil, vyplýva Najvyššiemu súdu jednoznačný právny záver, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného nie je právoplatné.

Vzhľadom na hore uvedené právne závery Ústavného súdu nemal krajský súd žiadny dôvod

rozhodovať o tomto návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti, lebo suspenzívny účinok opravného

prostriedku pre prejednávanú vec je priamo upravený prostredníctvom § 61 ods. 1 Správneho

poriadku.

Podľa § 61 ods. 1 Správneho poriadku proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy,

vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia

rozhodnutia rozklad; včas podaný rozklad má odkladný účinok.

Toto ustanovenie, resp. hore citovaný záver Ústavného súdu sa na prvý pohľad javí, že je

v rozpore s ust. o súdoch.

7

Podľa v znení účinnom v čase vydania

napadnutého rozhodnutia (03.10.2006) výkon funkcie predsedu súdu sa skončí uplynutím jeho

funkčného obdobia. Pred uplynutím funkčného obdobia zaniká výkon funkcie predsedu súdu

odvolaním z funkcie.

Podľa výkon funkcie predsedu súdu v prípade odvolania

zaniká dňom nasledujúcim po dni, keď mu bolo doručené rozhodnutie ministra o odvolaní

z funkcie, ak nie je v rozhodnutí určený neskorší deň.

Tým, že Ústavný súd si osvojil záver, že v konkrétne prejednávanej veci je rozklad prípustný

aj proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, ktoré v prvom stupni priamo vydal jeho

vedúci (bez ohľadu na striktný účinok procesného ustanovenia § 9 ods. 2 Správneho poriadku,

ktoré takýto výklad podľa žalobcu neumožňuje), tým implicitne priznal, že pri aplikácii

hmotnoprávnej právomoci ministra spravodlivosti podľa a je

nutné rozlišovať zánik výkonu funkcie predsedu súdu od zániku tejto funkcie samotnej, tzn. že

výkon funkcie vydaním rozhodnutia o odvolaní sa pozastavuje (vplyv odkladného účinku

procesného ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku priznaného Ústavným súdom)

až do nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Iba týmto výkladom je možné odstrániť hore

uvedený rozpor medzi zákonmi a nastoliť stav právnej istoty ( Slovenskej

republiky).

Potom v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 6 Správneho poriadku ako aj právneho

záveru Ústavného súdu vyplýva, že list ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/4 z 3. októbra

2006 je nutné vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu. Vzhľadom na tú skutočnosť,

že v tomto rozhodnutí žalovaného ako správneho orgánu v rozpore so zákonom (§ 47 ods. 1

Správneho poriadku) a princípmi dobrej správy (Rezolúcia /77/ 31 Rady Európy) absentovalo

poučenie o možnosti podať rozklad, potom s následkami zakotvenými v § 54 ods. 3 Správneho

poriadku je nutné považovať list žalobcu zo 07.11.2006 za včas podaný rozklad, ktorý má

v zmysle hore uvedeného ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku odkladný procesný účinok.

Za tejto situácie právne účinky sledované napadnutým rozhodnutím (tzn. zánik samotnej

funkcie predsedu okresného súdu) nemohli začať pôsobiť proti adresátovi - žalobcovi a preto

žalobca sa nemohol dovolávať priznania odkladu vykonateľnosti v zmysle

8

Naopak, uvedená požiadavka žalobcu na priznanie odkladu vykonateľnosti je podaná predčasne,

lebo (opätovne) s odvolaním sa na závery Ústavného súdu funkcia žalobcu ako predsedu súdu

doteraz, tzn. do rozhodnutia o podanom rozklade, nezanikla a žalobca jej výkon má pozastavený

bez možnosti jeho náhrady inou osobou.

Práve naznačený mechanizmus pozastavenia výkonu funkcie predsedu súdu je nástrojom,

aby minister spravodlivosti ako správny orgán dotknutý rozkladom bol nútený o ňom čo najskôr

rozhodnúť za účelom ustálenia právnych pomerov účastníkov dotknutých konaním pred týmto

správnym orgánom (zásada právnej istoty v zmysle )

Najvyšší súd upozorňuje žalovaného, že ako správny orgán v zmysle ust.

je právnym názorom súdu viazaný. Neakceptovanie tohto právneho názoru môže mať za následok

porušenia princípu legality a ústavnokonformného správania orgánom štátnej moci v zmysle čl. 2

ods. 2 .

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s a , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo

na úplnú náhradu trov tohto konania.

V prípade zastavenia konania je nutné pri rozhodovaní o náhrade trov konania zobrať

do úvahy princíp úspešnosti v konaní. Z nálezu ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -26 z 10.11.2009 vyplýva právny názor, že nepriznaním účelne vynaložených

trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní.

Je jednoznačné, že základným impulzom a smernicou na podanie žaloby žalobcom bol obsah

napadnutého rozhodnutia (§ 47 Správneho poriadku), v ktorom v rozpore so zásadou legality (čl. 2

ods. 2 v spojení s Správneho poriadku) absentovalo poučenie o opravných

prostriedkoch.

Tým, že žalovaný toto poučenie nevykonal zákonným spôsobom, dopustil sa zrejmej

nezákonnosti, pri odstraňovaní ktorej prostredníctvom súdnej ochrany mu vznikli náklady. Navyše,

9

táto nezákonnosť bola zvýšená vedomou pasivitou ministra spravodlivosti, ktorý napriek výzve

a jasnému poučeniu krajského súdu z 15.01.2007 maril súdny prieskum tým, že vôbec nepredložil

spis týkajúci sa veci, hoci na to bol vyzvaný. V skutočnosti, že došlo k odstráneniu tejto

nezákonnosti až v procese poskytnutia súdnej ochrany, vidí Najvyšší súd základ úspechu žalobcu.

Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas

konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov

konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd

mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné

trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je

viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým

sa konanie končí.

Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu najskôr faxom a potom

listom z 17.6.2010 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. vyčíslil a Najvyšší súd uznal :

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (dec. 2006) - 1 úkon práv. pomoci 41,82 €

1.1.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,44 €

1.1.2. podanie žaloby (1.12.2006) - 1 úkon práv. pomoci 41,82 €

1.1.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,44 €

1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.2.1. podanie odvolania (5.5.2008) 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.2.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

10

celkom tarifná odmena: 132,27 €

celkom rež. paušál: 17,19 €

2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 66,39 €

tzn. v celkovej sume: 215,85 €

čo v prepočte činí (6.502,70 Sk)

Odvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania za ďalšiu poradu s klientom

v trvaní 2 hodín (vo vyčíslenej sume 2 x 1.465,- Sk), pretože tieto trovy konania nepovažoval za

účelne vynaložené a preukázané.

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa

zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platby a účte právneho zástupcu

sú obsiahnuté v liste zo dňa 17.6.2010, ktorý je súčasťou súdneho spisu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e je prípustný riadny opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 09. júna 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová