Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

vo veci sťažnosti J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. októbra 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. októbra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách

konania, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. októbra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania, z r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. júla

2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky so sídlom v B. (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) č. I/225/8620-79637/2005/990705-r zo 4. novembra 2005, ktorým odporca

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu v P. (ďalej len „daňový úrad“)

č. /Han. Krajský súd rozhodnutím sp. zn. žalobu sťažovateľa

zamietol. V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 23. októbra

2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj

žalobou napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva. O náhrade trov odvolacieho konania

rozhodol tak, že mu ich z dôvodov hodných osobitného zreteľa priznal len sčasti, pretože

žalobca zavinil skutkový stav, v dôsledku čoho správca dane pristúpil k vyrubeniu dane

podľa pomôcok.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. z 23. októbra 2008 (doručený

19. decembra 2008) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. je vo svojom výroku o trovách konania

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je zjavne arbitrárny, z ústavného hľadiska

neudržateľný a má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces podľa a jeho práva na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

1. Najvyšší súd SR v rozsudku č. nepriznanie ďalších nákladov ako

súčasť trov nepriznal sťažovateľovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za dôvody

hodné osobitného zreteľa súd považuje to, že sťažovateľ si zavinil skutkový stav v dôsledku

ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok.

Podľa ustanovenia , platného v čase vydania

rozhodnutia žalovaného, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa

pomôcok, skúma odvolací orgán dodržiavanie zákonných podmienok na použitie tohto

spôsobu určenia dane. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané,

odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. Odvolací orgán zamietol odvolanie proti

dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu P. č. /Han, pretože

dospel k záveru, že zákonné podmienky na použitie určenia dane podľa pomôcok boli

dodržané a preto námietky vecného charakteru považoval za nepodstatné. K rovnakému

záveru dospel aj Krajský súd v Prešove, ktorý v rozsudku uvádza, že ak žalovaný žalobou

napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu pre jeho neodôvodnenosť zamietol, postupoval

v intenciách ustanovenia a ...

Najvyšší súd rozsudkom potvrdil, že zákonné podmienky na použitie určenia dane

podľa pomôcok neboli dodržané a z uvedeného dôvodu sťažovateľ bol rozhodnutím

správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Za daného stavu nemá oporu a logiku

výrok súdu o trovách konania, ktorým nepriznal sťažovateľovi ďalšie náklady ako súčasť

trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pretože sťažovateľ zavinil skutkový stav

v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok. Záver

Najvyššieho súdu SR vo výroku o trovách konania a v jeho odôvodnení je takto v priamom

rozpore so závermi súdu o zásadných právnych a skutkovo relevantných otázkach

súvisiacich so samotným predmetom súdneho sporu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf

85/2007 vo výroku o trovách je v zásadnom rozpore s odôvodnením vo veci samej, a z toho

dôvodu rozsudok vo výroku o trovách konania je arbitrárny a z ústavného hľadiska

neudržateľný.

2. Navrhovateľ v danej veci ďalej uvádza, že Najvyšší súd rozhodoval o trovách

súdneho konania. To znamená, že keby si žalobca skutočne zavinil skutkový stav v dôsledku

ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok, nepriznanie trov súdneho

konania by mohlo byť odôvodnené len dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré

sa vyskytli v súdnom konaní, ktoré mu predchádzalo.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. z 23. októbra 2008

vo výroku o trovách konania porušil základné právo J. S. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. z 23. októbra

2008 sa vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“

Sťažovateľ si neuplatnil náhradu trov v konaní na ústavnom súde.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Snj 5/09-6 doručeným ústavnému súdu 1. júna 2009, v ktorom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal sťažovateľovi ďalšie náklady ako

súčasť trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré tu boli nesporne dané

a odôvodnené.

Sťažovateľ zavinil skutkový stav v dôsledku ktorého správca dane pristúpil

k vyrubeniu dane podľa pomôcok tým, že nezabezpečil ochranu svojho účtovníctva voči

odcudzeniu. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná a najvyšší súd nepovažoval

za potrebné opakovane ju podrobne rozvádzať vo výroku o trovách konania.

Podľa o účtovníctve účtovná jednotka je povinná

zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu zničeniu alebo

poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických

prostriedkov, nosičov informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím,

poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim,

stratou alebo odcudzením.

Samotná skutočnosť odcudzenia účtovníctva je vždy podozrivá, pretože v takýchto

prípadoch súdu nie je zrejmé, ako je účtovníctvo podnikateľa ako majetkový prospech

využiteľné pre páchateľa takéhoto trestného činu.

Skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa rozhodol zohľadniť zavinenie

skutkového stavu, v dôsledku ktorého pristúpil správca dane k vyrubeniu dane podľa

pomôcok, nie je podľa názoru súdu porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“

Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu oznámil, že sťažovateľ súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania. Podobne predsedníčka kolégia najvyššieho súdu

uviedla, že najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci prijatej

sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania

nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

II.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že daňový úrad po daňovej kontrole

u sťažovateľa za rok 2002 mu určil daň za rok 2002 podľa pomôcok, na základe ktorých mu

vyrubil dodatočným platobným výmerom č. /Han rozdiel dane v sume

2 040 162 Sk. Daňové riaditeľstvo v odvolacom konaní potvrdilo dodatočný platobný

výmer. V žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva poukázal

sťažovateľ na skutočnosť, že pre postup podľa a

o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a určenie dane podľa pomôcok neboli splnené zákonné podmienky. Krajský súd dospel

k záveru, že žaloba nebola dôvodná, a preto rozhodnutím sp. zn. z 25. septembra

2007 žalobu zamietol. Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu včas odvolal.

V odvolaní opätovne namietal aplikáciu , podľa ktorého,

ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich

zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň

sa neurčí ani podľa odseku 5, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený

použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým

subjektom. Z ustanovenia podľa sťažovateľa nevyplýva,

že vždy, keď daňový subjekt nesplní niektorú zo svojich zákonných povinností, je správca

dane oprávnený použiť pomôcky. Je oprávnený ich použiť podľa zákona len vtedy,

ak nie je možné daňovú povinnosť správne určiť. V tomto prípade však správca dane mohol

daňovú povinnosť sťažovateľa správne určiť dokazovaním, čo aj učinil.

Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal vec a napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/225/8620-79637/2005

zo 4. novembra 2005 v spojení s dodatočným platobným výmerom daňového úradu

č. /Han z 27. júna 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa

najvyššieho súdu bol nesprávny a predčasný záver správcu dane a daňového riaditeľstva

týkajúci sa daňových výdavkov, o ktorých usúdili, že neboli preukázateľne vynaložené

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Daňové orgány vychádzali zo zistenej

právnej vady v záväzkovom vzťahu a neskúmali materiálnu existenciu výdavku, pretože

tú vzhľadom na vady záväzkového vzťahu posúdili ako nerelevantnú. Najvyšší súd

konštatoval, že bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok

vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového

výdavku. Ak sú doklady o takom výdavku použité ako pomôcka, nemôžu byť vyradené

iba z titulu vád týkajúcich sa záväzkového vzťahu subjektov, obsahom ktorého je výdavok

ako plnenie jednej zo strán.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak, že mu ich napriek úspechu

v konaní priznal len sčasti podľa (ďalej len

„OSP“).

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia a

ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s výrokom o trovách konania v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. (v niektorých častiach sťažnosti a v petite sťažnosti

nesprávne označovaného sťažovateľom ako sp. zn. , pozn.), ktorý je podľa

jeho názoru arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania

v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer

len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Najvyšší súd rozhodnutie o náhrade trov konania zdôvodnil takto:

„O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1, 2

v spojení s a Žalobca mal vo veci úspech, preto mu

vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré mu odvolací súd z dôvodov hodných

osobitného zreteľa priznal sčasti, a to v rozsahu náhrady súdnych poplatkov z podanej

žaloby a z odvolania, spolu 4 000,- Sk. Ďalšie náklady ako súčasť trov neboli žalobcovi

priznané z dôvodov hodných osobitného zreteľa, žalobca zavinil skutkový stav v dôsledku

ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu dane podľa pomôcok.“

Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach

tohto zákonného ustanovenia priznal tomu účastníkovi, ktorému inak patrí náhrada trov

konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného ustanovenia

uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne,

čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej

úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie

alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného

procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (podobne napr.

).

Musí teda ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov

konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj

v konaní.

Najvyšší súd neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie

o trovách konania. Samotná otázka zavinenia, resp. miery zavinenia účastníka za skutkový

stav nebola predmetom konania a dokazovania pred všeobecnými súdmi. Najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí len konštatoval túto skutočnosť (opierajúc sa o závery správneho

konania) a vyvodil z nej záver o existencii okolností hodných osobitného zreteľa.

Takto vyslovil záver, ktorý je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný. Najvyšší súd

pritom nebral do úvahy, že predmetom konania, v ktorom rozhodoval, bolo preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Inými slovami, ak by žalovaný rozhodol vo veci

sťažovateľa (ktorý „zavinil skutkový stav“) v súlade so zákonom, nevznikli

by sťažovateľovi žiadne výdavky v predmetnom konaní. Tiež sa nezaoberal vzťahom medzi

účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov potrebných

na uplatňovanie alebo bránenie práva. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia

byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením

sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti

takému nároku. Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru

ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

Úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci sú splnené dôvody na aplikáciu

, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne odôvodnená podľa citovaných

princípov a zásad, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať

črty svojvôle. Výrok, ktorým najvyšší súd odôvodnil rozhodnutie o náhrade trov konania,

že „žalobca zavinil skutkový stav, v dôsledku ktorého správca dane pristúpil k vyrubeniu

dane podľa pomôcok“, je v rozpore s citovanými princípmi, čo má za následok porušenie

, a tým aj dohovoru.

V konkrétnych okolnostiach prípadu bolo podľa názoru ústavného súdu navyše

potrebné zo strany najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť

aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou

súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. Ak totiž najvyšší súd na jednej strane

zmenil rozhodnutie krajského súdu vo výroku o preskúmaní zákonnosti postupu

a rozhodnutia žalovaného, pretože považoval právny záver správcu dane i žalovaného

týkajúci sa daňových výdavkov za nesprávny a predčasný, v rozpore s ustanovením

o daniach z príjmov v znení platnom a účinnom v čase

rozhodovania o veci (s účinnosťou od 1. januára 2004 zrušený

o dani z príjmov), a zároveň nepriznal celú náhradu účelne vynaložených trov konania,

tak v dôsledku tohto rozhodnutia najvyššieho súdu došlo v podstate k popretiu úspechu

sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

výrokom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2008 o trovách

konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v napadnutej časti (o trovách

konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ,

ako aj jeho práva podľa dohovoru, ústavný súd v zmysle

v spojení s tento rozsudok zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009