Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 97 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (109)IV. ÚS 75/09
PDF · 507.2 KB
No categories available
IV. ÚS 75/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 75/09-98
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou JUDr. E.
K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30.
októbra 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné práva JUDr. R. U. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008
z 30. októbra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. JUDr. R. U. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré mu j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. JUDr. R. U. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 775,34 € (slovom
sedemstosedemdesiatpäť eur a tridsaťštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2009 doručená sťažnosť JUDr. R. U., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. E. K., B. (ďalej len „právna zástupkyňa“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a
práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 11. januára 2000 vymenovaný ministrom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) do funkcie
predsedu Krajského súdu v Žiline, pričom v zmysle § 93 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) malo jeho funkčné obdobie trvať do 1. apríla 2007.
Sťažovateľovi bol 4. októbra 2006 doručený list ministra spravodlivosti Š. H.
č. 15248/2006-41/3 z 3. októbra 2006 (ďalej aj „rozhodnutie ministra spravodlivosti“),
v ktorom sa uvádza:
„Vážený pán U., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline,
z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu ustanovených zákonom.“
Sťažovateľ poukazuje na to, že „List nie je nijako odôvodnený a okrem hlavičky
odosielateľa, podpisu a pečiatky, a adresy adresáta neobsahuje žiadne iné informácie“,
a zastáva názor, že „týmto rozhodnutím minister spravodlivosti Slovenskej republiky
zasiahol do jeho práv“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:
„Keďže proti uvedenému rozhodnutiu ministra nie je možné podať žiadny riadny
opravný prostriedok, podal v zákonnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného
rozhodnutia v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave
uznesením sp. zn. 2 S 453/2006 zo dňa 19. 03. 2008 tak, že konanie vo veci zastavil. Súd sa
stotožnil s tvrdeniami uvedenými v žalobe a konštatoval, že rozhodnutie ministra o odvolaní
sudcu z funkcie predsedu súdu pre neplnenie povinností predsedu súdu je individuálnym
správnym aktom zasahujúcim do práv a povinností dotknutého sudcu, ktoré je za
predpokladu vyčerpania prípustných riadnych opravných prostriedkov preskúmateľné
súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p. Súd však zároveň konštatoval, že vo
veci nie sú splnené podmienky pre súdny prieskum rozhodnutia, pretože žalobca v danom
prípade nevyužil možnosť podať vo veci rozklad proti žalovanému rozhodnutiu ministra
a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu. V namietanom uznesení sa uvádza, že
krajský súd nemal právomoc vo veci konať v zmysle § 247 ods. 2 O. s. p., preto súd
postupoval podľa ustanovenia § 250d ods. 3 veta prvá O. s. p. a konanie vo veci zastavil.“
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadol sťažovateľ
odvolaním. O odvolaní rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008
z 30. októbra 2008 potvrdil uznesenie krajského súdu. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd
konštatoval, že „prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie ministra
o odvolaní žalobcu z funkcie predsedu súdu nemožno preskúmať v súdnom konaní na
základe žaloby, pretože nie sú splnené podmienky pre takýto prieskum. Ďalej však odvolací
súd konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaný nezasiahol do zákonom
chránených práv a právnych záujmov žalobcu a že právo na funkciu predsedu krajského
súdu nie je základným právom. Žaloba teda smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom preskúmania súdom. Citované uznesenie Najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi
doručené cestou jeho právnej zástupkyne dňa 13. 11. 2008.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ formuluje svoje právne názory k „podstate
rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu“. V tejto súvislosti
okrem iného uvádza:
«Funkcia predsedu súdu (okresného či krajského) je verejnou funkciou. Predseda
súdu a podpredseda súdu sú v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. orgánmi riadenia a správy
súdu. Ústredným orgánom štátnej správy pre súdy je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej aj „ministerstvo“). Výkon funkcie predsedu súdu sa v zmysle § 38 zákona
č. 757/2004 Z. z. skončí zásadne uplynutím jeho funkčného obdobia. Len zo zákonom
stanovených dôvodov zanikne výkon funkcie predsedu súdu inak (vzdaním sa funkcie,
zánikom funkcie sudcu, odvolaním z funkcie, zánikom súdu, smrťou alebo vyhlásením za
mŕtveho).
Sťažovateľ bol z funkcie predsedu krajského súdu odvolaný rozhodnutím ministra
spravodlivosti s odvolaním sa na ustanovenie § 38 ods. 5 citovaného zákona...
Rozhodnutie o odvolaní z funkcie predsedu súdu predstavuje autoritatívne
rozhodnutie, ktoré vydáva minister ako orgán výkonnej moci v oblasti verejnej správy,
keďže v konaní ide o verejnú funkciu. Hoci žalobou napadnuté rozhodnutie ministra
nespĺňalo ani len formálne náležitosti rozhodnutia, keďže má formu „listu“, jeho účinkom
je zásah do práv a povinností sťažovateľa súvisiacich s výkonom funkcie predsedu súdu.
Keďže má vplyv na existujúce subjektívne práva a povinnosti dotknutej osoby a zákon
výslovne nevylučuje súdne preskúmanie tohto rozhodnutia, musí podliehať súdnemu
preskúmavaniu v rámci konania podľa piatej časti O. s. p.
Odvolávanie predsedu súdu z funkcie je zákonom stanovený postup a nemôže byť
prejavom svojvôle konajúceho orgánu uplatňovanej voči fyzickej osobe, ktorá je činná vo
verejnej funkcii. Zákonné rámce odvolania predsedu súdu sú upravené v ustanoveniach §
38 ods. 5-7 zákona č. 757/2004 Z. z. Hoci tento postup nie je detailne upravený, minister
spravodlivosti je pri odvolávaní z funkcie predsedu súdu povinný rešpektovať všeobecné
zákonné pravidlá, akými sú zákonnosť rozhodnutia, jeho predvídateľnosť, presvedčivosť,
konkrétnosť a určitosť.»
Sťažovateľ opiera svoju argumentáciu aj o právny názor ústavného súdu vyjadrený
«V analogickej veci, ktorá sa týkala odvolania sudcu z funkcie podpredsedu Najvyššieho
súdu SR súdu, Ústavný súd SR vo svojom náleze vo veci III. ÚS 58/08 zo dňa 14. 10. 2008
konštatoval, že „Ak teda funkčné obdobie predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu
predstavovalo päť rokov, potom v právnom a demokratickom štáte by malo byť považované
za samozrejmé (čl. 2 ods. 2 ústavy), že táto ústavná dĺžka funkčného obdobia bude
rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci, teda aj Národnou
radou Slovenskej republiky (mocou zákonodarnou), v záujme zachovania stability
nezávislosti súdnej moci od moci inej. Takýto prístup k volenej verejnej funkcii sa totiž
nemôže obísť bez rovnakých podmienok, a to i v tom smere, že sa tieto podmienky nemôžu
pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci
zákonodarnej či výkonnej; opak by viedol jednak k neprípustnému politickému zasahovaniu
nekompetentných subjektov do nezávislej súdnej moci, a tým aj princípov právneho štátu
(čl. 1 ústavy).». Sťažovateľ tiež pripomína, že podobne rozhodol aj Ústavný súd Českej
republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 18/06 z 11. júla 2006.
Podľa sťažovateľa „Výkon každej verejnej funkcie musí požívať hmotnoprávnu aj
procesnú ochranu pred svojvôľou orgánov štátnej správy. Znamená to, že pre prípad
odvolania z funkcie musia byť hmotnoprávne dôvody formulované dostatočne zreteľne
a konkrétne, zároveň však musí byť dotknutému subjektu umožnená procesná obrana
prostredníctvom nezávislého súdnictva pred prípadným zásahom do jeho práv. Sťažovateľ
namietal postup a rozhodnutie, ktorým ho minister spravodlivosti odvolal z funkcie
predsedu súdu a podanou žalobou sa domáhal zachovania svojich verejných subjektívnych
práv v procese odvolávania z funkcie a zachovania zákonnosti rozhodovania správneho
orgánu.
Žalobou napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti nespĺňalo formálne ani
materiálne náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutia vydané v oblasti verejnej správy musia
obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku, odôvodnené. Vyplýva to
zo všeobecných náležitostí rozhodnutia v správnom konaní upravených v ustanovení § 47
správneho poriadku č. 71/1967. Namietané rozhodnutie neobsahovalo odôvodnenie ani
poučenie o opravnom prostriedku.
Odôvodnenie poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, takže v duchu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutie orgánu verejnej správy musí uviesť dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Minister spravodlivosti v namietanom rozhodnutí uviedol
len odkaz na zákonné ustanovenie bez ďalšieho zdôvodnenia. Odkaz na príslušné zákonné
ustanovenie, ktoré dáva legitimitu ministrovi odvolať funkcionárov správy súdov, rozhodne
nie je možné považovať za vymedzenie dôvodu po právnej stránke a už vôbec nie z hľadiska
skutkového vymedzenia veci. Akceptácia takéhoto výkladu absolútne popiera zmysel zákona
(obchádza ho), ktorého účelom je zabezpečiť vylúčenie svojvôle v procese odvolávania
predsedov a podpredsedov všeobecných súdov. V skutočnosti však minister spravodlivosti
postupoval tak, ako keby bolo možné predsedov súdov odvolať bez dôvodu.
Teória aj platná právna úprava vychádza z toho, že rozhodnutia vydané v oblasti
verejnej správy sa nemusia odôvodňovať vtedy, keď ide o rozhodnutia, ktorými sa v plnom
rozsahu vyhovuje podanému návrhu. Pri rozhodnutiach, ktorými sa podanému návrhu (hoci
len sčasti) nevyhovuje, rovnako ako rozhodnutia, ktorými sa ukladajú povinnosti, alebo
ktorými sa mení či ruší doterajší právny stav, sa naopak odôvodňovať musia. (napr.
rozsudok NSS ČR sp. zn. 4 Aps 4/2005 zo dňa 27. 04. 2006).
Hoci zákon č. 757/2004 Z. z. neobsahuje podrobnú procesnú úpravu odvolávania
predsedu súdu, minister je povinný zvoliť taký procesný postup, ktorý ochráni základné
práva účastníka konania a naplní ústavný a zákonný rámec rozhodnutia. Minister je
povinný tak postupovať v záujme naplnenia ústavných imperatívov vyplývajúcich z práva na
spravodlivý proces, zo zachovania princípu právnej istoty a z ochrany legitímneho
očakávania účastníka, ako aj vychádzajúc z princípu ústavne konformného výkladu práva.
Minister mal postupovať v zmysle všeobecných ustanovení správneho poriadku, a to aj čo
do naplnenia formálnych znakov rozhodnutia, keďže zákon č. 757/2004 Z. z. nevylučuje
jeho použitie. Správny poriadok obsahuje štandardy rozhodovania v správnom konaní s
ohľadom na dodržiavanie práv účastníkov konania, preto by bol takýto postup na mieste.
Podobne postupoval pri rozhodovaní v analogickom prípade napr. Nejvyšší správní soud
České republiky; rozsudok zo dňa 04. 02. 2004, čj. 6 A 57/2002-61, Sbírka rozhodnutí
Nejvyššího správního soudu č. 188.“.
Sťažovateľ akceptuje, že minister spravodlivosti môže podľa § 38 ods. 5 zákona
o súdoch odvolať predsedu súdu, „ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené
zákonom“, ale zdôrazňuje, že «výpočet povinností predsedu súdu... nepredstavujú neurčitý
pojem s nejasným, abstraktným obsahom. Naopak, zákon č. 757/2004 Z. z. ich expressis
verbis ustanovuje v § 42 ods. 1 až 3. Minister spravodlivosti v listine, ktorou sťažovateľa
odvolal z funkcie predsedu súdu, však neuviedol, ktorú alebo ktoré zo zákonom
predpokladaných povinností sťažovateľ neplnil. Neuviedol ani, akým konaním resp.
nekonaním neplnil sťažovateľ svoje povinnosti. Rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa je teda
neprimerane všeobecné, nekonkrétne, neodôvodnené, neurčité a nezrozumiteľné, a ako také
je nepreskúmateľné.
Dôvodová správa k zákonu č. 757/2004 Z. z. k tomuto ustanoveniu uvádza, že v ust.
§ 38 sa ustanovujú spôsoby zániku funkcie predsedu súdu, pričom štandardným spôsobom
zániku tejto funkcie je uplynutie jeho päťročného funkčného obdobia. Podľa dôvodovej
správa sa „V odsekoch 2 až 6 sa bližšie špecifikuje proces predchádzajúci zániku funkcie
predsedu súdu v závislosti od toho ktorého dôvodu zániku tejto funkcie“.
Ak dôvodom odvolania predsedu súdu ministrom je neplnenie si povinností predsedu
súdu, a ak zákon presne vymedzuje, aké sú povinnosti predsedu súdu, potom v súlade
s právom na spravodlivý proces a v súlade s princípom právnej istoty minister (ako orgán
verejnej správy, ktorý vydáva takéto rozhodnutie) musí v rozhodnutí presne uviesť, ktorú
povinnosť predseda súdu nesplnil. Vyššie citované znenie § 38 ods. 5 v spojení s ostatnými
ustanoveniami zákona č. 757/2004 Z. z. (predovšetkým ustanoveniami upravujúcim
povinnosti predsedu súdu) garantuje predsedovi súdu právo, aby nebol odvolaný, pokiaľ
nenastanú zákonom predpokladané (a teda predvídateľné) dôvody pre jeho odvolanie. To,
že dôvody pre odvolanie predsedu existujú, môže a musí rozhodujúci orgán verejnej správy
(t. j. minister) preukázať práve v rozhodnutí, ktorým predsedu súdu odvoláva.».
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá problematikou príslušnosti
všeobecných súdov pri preskúmavaní rozhodnutí v správnom súdnictve a v tejto súvislosti
s poukazom na § 38 ods. 7 zákona o sudcoch zdôrazňuje, že „predseda súdu môže byť
ministrom spravodlivosti odvolaný z funkcie výlučne formou rozhodnutia. Toto rozhodnutie
má povahu rozhodnutia v oblasti verejnej správy, pričom sa týka práv a povinností
konkrétneho subjektu, t. j. konkrétneho predsedu súdu. Rozhodnutie ministra spravodlivosti
o odvolaní predsedu súdu z funkcie je preto potrebné považovať za správne rozhodnutie sui
generis.“.
Podľa sťažovateľa zákon o súdoch a ani Správny poriadok „neobsahujú úpravu
možnosti napadnutia rozhodnutia ministra spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní
predsedu súdu. Právo odvolať predsedu súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo
ministra spravodlivosti (§ 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.), a nie ministerstva ako
ústredného orgánu štátnej správy. Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu
rozkladu, pretože rozklad je opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu
štátnej správy (§ 61 zákona č. 71/1967 Zb.). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak
stáva právoplatným v deň jeho doručenia konkrétnemu predsedovi súdu, z dôvodu
neexistencie ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy
v správnom konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia.“.
Sťažovateľ napriek svojmu názoru, že v jeho veci neprichádzalo do úvahy podanie
rozkladu ako opravného prostriedku proti „rozhodnutiu“ ministra spravodlivosti o jeho
odvolaní z funkcie, «v dôsledku nie dostatočnej a explicitnej právnej úpravy, nedostatočnej
súdnej praxe a najmä z obavy z prípadného zmeškania lehoty zaslal písomne ministrovi
spravodlivosti dňa 24. 11. 2006 podanie označené ako „rozklad“, v ktorom žiadal, aby
orgán príslušný na rozhodovanie, zrušil napadnuté rozhodnutie ministra o jeho odvolaní
z funkcie predsedu súdu. Týmto podaním sa však minister spravodlivosti a ani iný orgán
doposiaľ vôbec nezaoberal ani o ňom nerozhodol.». Sťažovateľ ďalej uvádza, že na žiadosť
jeho právnej zástupkyne z 15. mája 2008, aby príslušný orgán rozhodol o jeho rozklade
proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/3 z 3. októbra 2006,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
odpovedalo, že „ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že rozhodnutiu o odvolaní
z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Zhodný právny
názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia.“. Z uvedeného vyplýva, že o rozklade
nerozhodol ani minister spravodlivosti, ani žiadny iný štátny orgán, čo podľa sťažovateľa
„naznačuje, že ani sám minister spravodlivosti nepredpokladá existenciu riadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré vydal“.
Za daných okolností sťažovateľ považoval za jediný efektívny prostriedok nápravy,
ktorým mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv žalobu podľa § 244
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti
predmetného rozhodnutia ministra spravodlivosti o jeho odvolaní z funkcie predsedu súdu.
Podľa sťažovateľa «Rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu je nepochybne
rozhodnutím, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do práv dotknutého predsedu súdu, keďže ide
o rozhodnutie, ktorým minister odníma právomoci súvisiace s výkonom funkcie predsedu
súdu. Predmetným rozhodnutím minister zasiahol do práv sťažovateľa vyplývajúcich zo
zákona č. 757/2004 Z. z., predovšetkým právo na nerušený výkon funkcie predsedu
okresného súdu až do uplynutia funkčného obdobia za predpokladu, že nenastane niektorý
z taxatívne stanovených dôvodov pre zánik funkcie predsedu súdu (§ 38 zák. č. 757/2004
Z. z.), právo nebyť odvolaný z funkcie predsedu súdu, pokiaľ nenastanú skutočnosti
predvídateľné zákonom pre odvolanie z tejto funkcie (§ 38 ods. 5 zák. č. 757/2004 Z. z.), ako
aj do práva na funkčný príplatok za riadiacu činnosť vo funkcii predsedu súdu. Minister
zasiahol tiež do práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže
namietaným rozhodnutím zasiahol do jeho práv na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa okrem
iného jeho legitímne očakávanie a právnu istotu, že príslušný orgán bude postupovať
v súlade so zákonom. Ako už bolo vyššie uvedené, Občiansky súdny poriadok (predovšetkým
v zmysle § 248) ani žiadny iný zákon pritom nevylučuje takéto rozhodnutie zo súdneho
preskúmavania.
Navyše, v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR „z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“. Keďže sťažovateľ
podanou žalobou namietal zásah do svojich základných práv a slobôd garantovaných
v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, súd nemohol odmietnuť prejednanie veci. Ak sa súd odmietol
zaoberať namietaným rozhodnutím ministra spravodlivosti, nepochybne by v tomto prípade
išlo o denegatio iustitiae.». Sťažovateľ na tomto základe konštatuje, že v jeho veci „boli
splnené všetky podmienky na súdne preskúmanie namietaného rozhodnutia všeobecným
súdom v rámci systému správneho súdnictva“.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu bol „ukrátený na
svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej
istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR),
ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej
moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd „rozhodol nezákonne a arbitrárne a svojím
rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne
očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľovho práva na súdnu ochranu je
priama súvislosť. Ako sme uviedli vyššie, Najvyšší súd SR v zásade znemožnil sťažovateľovi
prístup ku konaniu o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti
o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu.
Namietaným uznesením Najvyšší súd SR potvrdil uznesenie prvostupňového
Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu súdu zastavené. Najvyšší
súd SR ako odvolací súd konštatoval, že predmetné rozhodnutie ministra spravodlivosti sa
netýka práv sťažovateľa a že jeho povaha nepripúšťa súdny prieskum tohto rozhodnutia
v rámci správneho súdnictva...
Ani prvostupňový a ani druhostupňový súd sa nedokázali riadne a spoľahlivo
vysporiadať s argumentmi sťažovateľa, ktorý poukazoval na skutočnosť, že z funkcie
predsedu súdu bol ministrom spravodlivosti odvolaný nezákonným spôsobom. Úlohou
všeobecných súdov bolo poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred dôsledkami nezákonného
rozhodnutia a postupu ministra spravodlivosti. Už v procese odvolávania sťažovateľa
z funkcie predsedu súdu došlo k flagrantnému zásahu do jeho práva na spravodlivý proces,
t. j. in concreto práva byť zo svojej funkcie odvolaný na základe zákona a zákonným
spôsobom. Skutočnosť, že súd prvého stupňa konanie vo veci zastavil a súd druhého stupňa
jeho rozhodnutie potvrdil, a to všetko napriek tomu, že pre tento ich postup nemajú zákonné
splnomocnenie resp. zákon v danom prípade zastavenie konania nepripúšťa, je dôkazom
a prejavom svojvoľného a arbitrárneho postupu súdov oboch inštancií. Tým, že
sťažovateľovu žalobu neprejednali súdy v merite veci, ale rozhodli nezákonne o procesnom
zastavení konania bez náležitého vysporiadania sa s jeho argumentmi, odopreli
sťažovateľovi realizáciu a uplatnenie jeho práva na spravodlivý proces, inými slovami
odopreli mu spravodlivosť.“.
Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie považuje «za nevyhnutné poukázať na
rozhodnutie iných senátov Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, ktoré riešili vec
identickú s vecou sťažovateľa (odvolanie z funkcie predsedu súdu a príslušnosť súdu
k preskúmaniu tohto rozhodnutia ministra spravodlivosti). Tieto senáty Najvyššieho súdu
SR zaujali v prejednávaných veciach úplne opačné stanovisko, ako zaujal senát Najvyššieho
súdu SR v prípade sťažovateľa.
V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 76/2007 zo dňa 11. 12. 2007 príslušný
senát uviedol: „Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a zásady ako aj ustálenú
judikatúru v tejto oblasti (o. i. napr. rozsudok NS SR vo veci sp. zn. M-Sždov 7/03, nález ÚS
SR II. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie NS SR vo veci sp. zn.
1 Sž-o-NS 159/2005) odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba
považovať za individuálny správny akt dotýkajúci sa práv žalobkyne, pričom jedným zo
základných práv subjektu je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci
správneho konania, resp. na súde.“.
Rovnako v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 78/2007 zo dňa 19. 12. 2007
príslušný senát v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že „s ohľadom na tzv. subsidiárny
charakter správneho poriadku vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor,
že na rozhodovanie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje
správny poriadok. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a zásady ako aj
ustálenú judikatúru... odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny správny akt týkajúci sa práv
žalobcu...“.
V právnej veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 8 Sžo 114/2008 súd
v uznesení zo dňa 20. 11. 2008 konštatoval, že „Zákon č. 757/2004 Z. z. výslovne nevylučuje
aplikáciu správneho poriadku a nemá ani osobitnú procesnú úpravu procesného postupu,
ktorého výsledkom je vydanie aktu ovplyvňujúceho právne postavenie sudcu, ktorým
rozhodnutie ministra v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. podľa názoru
odvolacieho súdu nesporne je. S ohľadom na tzv. subsidiárny charakter správneho poriadku
vo vzťahu k osobitným zákonom odvolací súd zastáva názor, že na rozhodovanie ministra
v zmysle § 38 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. sa vzťahuje správny poriadok... odvolací súd...
dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za individuálny správny akt
týkajúci sa práv žalobcu, pričom jedným zo základných práv subjektu je možnosť domôcť sa
svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde.».
Podľa sťažovateľa je zarážajúca „rozpornosť rozhodovania senátov Najvyššieho
súdu SR, ktorý je najvyššou súdnou inštanciou v rámci systému všeobecného súdnictva. Tri
rozdielne senáty Najvyššieho súdu SR, na rozdiel od senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý
rozhodoval vec v prípade sťažovateľa, uznali, že v danom prípade išlo o rozhodovanie
v oblasti verejnej správy, na ktoré sa vzťahuje subsidiárne správny poriadok. Zároveň
potvrdili, že konečné a právoplatné rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní
predsedu súdu z funkcie je preskúmateľné všeobecným súdom v rámci systému správneho
súdnictva podľa piatej časti O. s. p. Z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR navyše
vyplýva, že predmetné rozhodnutia ministra spravodlivosti boli rozhodnutiami, ktoré sa
dotýkali práv žalobcov, a ako také teda musia spadať do množiny rozhodnutí podliehajúcich
súdnemu prieskumu aj s ohľadom na znenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy SR.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 zo dňa
30. 10. 2008 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008 zo dňa
30. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 75/09-23
z 5. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, ako aj k tomu,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň zaslal
sťažnosť, ako aj označené uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie na vedomie a prípadné
vyjadrenie aj ministrovi spravodlivosti ako účastníkovi sťažnosťou napadnutého konania.
Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise
č. k. KP 8/2009-28 z 22. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedla:
«... V ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že funkcia predsedu súdu je základným
právom. Namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 114/2008
z 30. októbra 2008.
V jednej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že zákon č. 757/2004 Z. z. a ani
správny poriadok 71/1976 Zb. neobsahujú úpravu možnosti napadnutia rozhodnutia
ministra spravodlivosti, a teda ani rozhodnutie o odvolaní predsedu súdu. Právo odvolať
predsedu súdu je v zákone koncipované ako výlučné právo ministra spravodlivosti (§ 38
ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z.), a nie ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy.
Za tejto situácie nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu, pretože rozklad je
opravným prostriedkom proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy (§ 61 zákona č.
71/1967 Zb.). Rozhodnutie ministra spravodlivosti sa tak stáva právoplatným v deň jeho
doručenia konkrétnemu predsedovi súdu, z dôvodu neexistencie ministrovi nadriadenej
inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom konaní mala právomoc
preskúmať jeho rozhodnutia (ústavná sťažnosť - str. 5, posledný odsek).
V napadnutom uznesení najvyšší súd náležité odôvodnil záver, že nie sú splnené
zákonné podmienky súdneho preskúmavacieho konania. Odôvodneniu napadnutého
uznesenia a jeho presvedčivosti venoval najvyšší súd náležitú pozornosť tiež z toho dôvodu,
že uznesenie krajského súdu síce potvrdzoval podľa § 219 v spojení s § 246c ods. 1 OSP ako
vecne správne, nestotožnil sa však s názorom krajského súdu, v zmysle ktorého krajský súd
konanie zastavil z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať rozklad a podal
žalobu proti neprávoplatnému prvostupňovému rozhodnutiu a teda že žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (§ 250d ods. 3 OSP).
Javí sa preto byť iracionálne, keď sťažovateľ poukazuje na „úplne opačné
stanovisko“, ktoré bolo zaujaté v uzneseniach najvyššieho súdu (6 Sžo 76/2007,
2 Sžo 78/2007 a 8 Sžo 114/2008) lebo výsledok je aj pri úplne opačných stanoviskách
v danej veci rovnaký, a tým je zastavenie konania.
Sťažovateľ bol odvolaný z funkcie predsedu súd a nie z funkcie sudcu - nebol
vyzlečený z talára! - preto poukaz na záujem zachovania stability nezávislosti súdnej moci
od moci inej a na neprípustné politické zasahovanie nekompetentných subjektov do
nezávislej súdnej moci a tým aj princípov právneho štátu sa javí byť nenáležitý (ústavná
sťažnosť - str. 3, posledný odsek). Nemožno funkciu predsedu krajského súdu stotožniť
s funkciou podpredsedu najvyššieho súdu, ktorá má osobitnú ústavnú úpravu.»
Minister spravodlivosti v určenej lehote nevyužil možnosť vyjadriť sa k sťažnosti, ale
v podaní doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2009 vzniesol námietku predpojatosti proti
sudcovi L. O. ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“) v predmetnej veci
a sudkyni Ľ. G., členke IV. senátu ústavného súdu (ďalej len „sudkyňa“). Sudca spravodajca
spolu so svojím vyjadrením, ako aj vyjadrením sudkyne k námietke predpojatosti vznesenej
ministrom spravodlivosti bez zbytočného odkladu predložil vec predsedníčke ústavného
súdu na rozhodnutie o predmetnej námietke. Senát ústavného súdu príslušný podľa rozvrhu
práce o uvedených námietkach ministra spravodlivosti rozhodol uznesením č. k. I. ÚS
353/2010-23 z 21. októbra 2010 tak, že konanie o nich zastavil. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd v období od 20. apríla 2009 do 21. októbra 2010 vo veci samej nekonal.
Prípisom z 2. novembra 2010 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu, aby sa
vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň jej zaslal na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu
z 22. apríla 2009.
Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu reagovala podaním zo 16. novembra
2010, v ktorom uviedla, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, z dôvodu
nejednotnej praxe ústavného súdu „pri rozhodovaní v obdobných veciach, kedy ústavný súd
posudzoval sťažnosti niektorých bývalých predsedov všeobecných súdov. Hoci išlo
o skutkovo aj právne takmer identické veci, ústavný súd napriek tomu rozhodoval rôzne –
vec prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že ústavné práva sťažovateľa boli porušené (ide
o vec vedenú na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 230/09), iný senát
však obdobné veci ani neprijal na ďalšie konanie (ide o veci vedené pod sp. zn.
I. ÚS 230/2010, I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010), pričom v týchto veciach členka senátu
zaujala odlišné stanovisko ako zvyšok senátu (konkrétne ide o veci vedené pod sp. zn.
I. ÚS 230/2010 a I. ÚS 231/2010). Preto trváme na ústavnom pojednávaní vo veci
sťažovateľa JUDr. U.“.
Vzhľadom na to, že podpredsedníčka najvyššieho súdu sa v prípise z 22. apríla 2009
nevyjadrila k tomu, či najvyšší súd ako účastník konania trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie, ústavný súd prípisom z 2. novembra 2010 vyzval predsedu najvyššieho
súdu na vyjadrenie k otázke ústneho pojednávania vo veci v lehote 7 dní od doručenia. Na
výzvu ústavného súdu reagovala prípisom č. k. KP 8/09-28 zo 7. decembra 2010,
doručeným ústavnému súdu 12. decembra 2010, predsedníčka správneho kolégia
najvyššieho súdu, v ktorom oznámila, že najvyšší súd súhlasí s tým, aby ústavný súd
v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania.
Vychádzajúc z oznámenia právnej zástupkyne ústavný súd nariadil vo veci ústne
pojednávanie na 3. február 2011. Predvolania na ústne pojednávanie boli účastníkom
konania riadne a včas doručené.
Na ústnom pojednávaní uskutočnenom 3. februára 2011 sa zúčastnili sťažovateľ
a jeho právna zástupkyňa. Zástupca najvyššieho súdu sa ústneho pojednávania bez
ospravedlnenia nezúčastnil.
Právna zástupkyňa na ústnom pojednávaní uviedla, že sťažovateľ v plnom rozsahu
zotrváva na svojej sťažnosti a poukazujúc aj na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu
v obdobných právnych veciach zdôraznila, že najvyšší súd vo veci jej mandanta pochybil
a „rozhodoval svojvoľne, arbitrárne a bez opory v zákone“, keďže rozhodol, že akt
o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je „individuálny správny akt, a preto mu vec
neprináleží a nemôže o nej rozhodovať“.
V súvislosti s kritikou rozhodovania súdov konajúcich vo veci jej mandanta právna
zástupkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že „tak krajský súd, ako ani najvyšší súd si
nevyžiadali spisový materiál z ministerstva spravodlivosti a vlastne rozhodovali bez toho,
aby mali k dispozícii spisový materiál“. V tejto súvislosti sa právna zástupkyňa odvolala na
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 230/09, v ktorom sa poukazuje na povinnosť
správneho súdu zabezpečiť si pre svoje rozhodovanie „úplný správny spis žalovaného“,
pričom v prípade, ak to správny súd v danom prípade neurobil, „... potom svojím
rozhodnutím porušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa“.
Vo vzťahu k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia právna
zástupkyňa uviedla, že „ak by táto vec prebehla len medzi ministrom a predsedom súdu,
nebol by dôvod na priznanie nejakej náhrady nemajetkovej ujmy. Faktom však je, že vec
odvolania môjho mandanta a aj ďalších šiestich predsedov súdov z ich pozície bola verejne
opakovane a dlhodobo, poviem to tak pretriasaná v médiách, a to predovšetkým zo strany
vtedajšieho ministra spravodlivosti, prípadne ministerstva spravodlivosti ústami jeho
hovorcu. K tomu môžme aj predložiť výber z tlače z niektorých médií (čo aj urobila, pozn.),
kde opakovane sa či už vtedajší minister, alebo hovorca ministerstva spravodlivosti vracali
k tomu, pričom poukazovali na to, že údajne vo veci boli jednoznačne splnené podmienky,
pretože sa môj mandant alebo teda aj ostatní jednoznačne dopustili porušenia viacerých
ustanovení zákona. Všetko je to v takej veľmi všeobecnej rovine, veľmi málo konkrétneho,
ale opakovane pretriasané, čo znamenalo, že celá nielen sudcovská verejnosť, ale celá,
v zásade celá verejnosť mala možnosť získať obraz o tom, že títo predsedovia súdov zlyhali
vo svojich funkciách, museli zlyhať naozaj závažným spôsobom, ak ich minister takto zo dňa
na deň odvolal. ...“.
V ďalšej časti ústneho pojednávania odpovedala právna zástupkyňa na otázku
sudkyne, či prílohou žaloby adresovanej krajskému súdu bol aj rozklad proti rozhodnutiu
ministra spravodlivosti. V odpovedi najmä uviedla: „Myslím si, že nie, ale nie som si istá,
pravdupovediac vychádzala som z toho, že súd bude postupovať zákonným spôsobom, to
znamená, že vyžiada si spisový materiál, ktorý je podkladom tohto rozhodnutia zo strany
správneho orgánu. To mu v zásade zákon, Občiansky súdny poriadok, ukladá, čiže z tohto
hľadiska som nepovažovala za nevyhnutné priložiť všetky tieto dokumenty, pretože tie by
mali byť súčasťou spisového materiálu.“ Na ďalšiu otázku sudkyne, či pred rozhodnutím
krajského súdu o žalobe, ktorou sa domáhali preskúmania rozhodnutia ministra
spravodlivosti, urobili určitý úkon vo vzťahu k ministrovi, resp. ministerstvu spravodlivosti
v súvislosti s podaným rozkladom, právna zástupkyňa uviedla, že rozklad síce podali, hoci
zastávali názor, že v predmetnej veci ho nemožno podať, keďže „tá právna úprava v tomto
smere nie je dostatočne explicitná“, pričom očakávali, že správny orgán „nejakým
spôsobom sa k nemu vyjadrí, nevyjadril sa... správny orgán má určité lehoty, má 30 dní na
rozhodnutie, ak chce túto lehotu predĺžiť, musí o tom informovať, čiže... predpokladali sme,
že keďže nepostupoval podľa tohto procesného postupu, zjavne túto vec vyhodnotil takým
spôsobom, že nejde o rozklad, resp. že vo veci nie je možné podať rozklad. Ale v
nadväznosti na rozhodnutie krajského súdu sme chceli mať túto skutočnosť aj potvrdenú
písomne, preto sme žiadali, aby nás informovali, teda čo s tým podaním vlastne urobili...
reakcia, ktorá prišla, v zásade korešpondovala s tým, čo sme predpokladali aj my, že...
ministerstvo spravodlivosti zaujme takýto názor, že vo veci nie je možné podať rozklad.“.
Na otázku sudkyne, či bola odpoveď ministerstva spravodlivosti na urgenciu súvisiacu
s nerozhodnutím o podanom rozklad priložená k odvolaniu proti rozhodnutiu krajského
súdu, právna zástupkyňa uviedla, že prílohou odvolania bol rozklad, pričom v čase
podávania odvolania odpoveď ešte nemali a dodatočne ju k odvolaniu nepriložili, keďže
vychádzala z toho, že „spisový materiál zo správneho orgánu je nevyhnutným podkladom
pre rozhodnutie, existujú rozhodnutia, ktoré vychádzajú z toho, že ak spisový materiál nebol
priložený, jednoznačne rozhodnutie treba zrušiť ako nezákonné, pretože rozhodoval bez
podkladu, ktorý zákon predpokladá, že má mať k dispozícii. ... ten rozklad a takisto
vybavenie toho rozkladu malo byť súčasťou spisového materiálu, ktorý mal byť súčasťou
a podkladom pre rozhodnutie tak krajského, ako aj najvyššieho súdu bez ohľadu na to, aké
stanovisko zaujal najvyšší súd, domnievam sa, že ten spisový materiál jednoznačne tam mal
byť. Nikdy nebol vyžiadaný. Ani jedným ani druhým súdom.“.
V záverečnej časti ústneho pojednávania sťažovateľ, ako aj jeho právna zástupkyňa
zopakovali, že zotrvávajú na svojom návrhu koncentrovane vyjadrenom v petite v plnom
rozsahu, ktorý právna zástupkyňa upresnila v časti týkajúcej sa požadovanej úhrady trov
konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa, ktorou sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008, ako
aj jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 Skutkový stav
Sťažovateľovi, ktorý od 11. januára 2000 vykonával funkciu predsedu Krajského
súdu v Žiline, bol 4. októbra 2006 doručený list ministra spravodlivosti č. 15248/2006-41/3
z 3. októbra 2006, v ktorom bolo uvedené: „Vážený pán U., podľa ust. § 38 ods. 5 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Vás odvolávam z funkcie
predsedu Krajského súdu v Žiline, z dôvodu neplnenia si povinností predsedu súdu
ustanovených zákonom.“
Sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 4. decembra 2008 domáhal
preskúmania rozhodnutia ministra spravodlivosti a navrhol ho zrušiť a vrátiť vec ministrovi
spravodlivosti na ďalšie konanie.
Krajský súd uznesením č. k. 2 S 453/06-35 z 19. marca 2008 konanie zastavil
a v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že rozhodnutie ministra spravodlivosti „je
individuálnym právnym aktom zasahujúcim zasahujúcim do práv a povinnosti dotknutého
sudcu, ktoré je za predpokladu vyčerpania prípustných riadnych opravných prostriedkov
preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa § 247 a nasl. O. s. p.“. Zároveň ale krajský
súd konštatoval, že „v danom prípade žalobca nevyužil možnosť podať rozklad proti
rozhodnutiu ministra... a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu, nebola daná
právomoc súdu na konanie o jeho žalobe... Preto súd... konanie zastavil.“.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v skutočnosti
rozklad písomne 24. novembra 2006 podal. Z toho možno vyvodiť, že krajský súd o žalobe
sťažovateľa rozhodol bez toho, aby si vyžiadal príslušný správny spis. Minister
spravodlivosti sa rozkladom sťažovateľa nezaoberal, a preto jeho právna zástupkyňa
podaním z 15. mája 2008 žiadala, aby príslušný orgán o rozklade urýchlene rozhodol. Na
toto podanie reagovalo ministerstvo spravodlivosti prípisom č. k. 17357/2008-41 z 18. júla
2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: „ministerstvo spravodlivosti zastáva názor, že
rozhodnutiu o odvolaní z funkcie predsedu súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom
konaní. Zhodný právny názor vyslovila aj osobitná rozkladová komisia.“
Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie 5. mája
2008, ku ktorému v prílohe priložil aj rozklad z 24. novembra 2006. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 odvolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu potvrdil. V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd na jednej strane
konštatoval, že krajský súd „dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie ministra...
nemožno preskúmať v súdnom konaní na základe žaloby, pretože nie sú splnené podmienky
pre takýto prieskum“, ale na druhej strane sa „nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, v
zmysle ktorého konanie zastavil z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať
rozklad“, a formulujúc právny názor, podľa ktorého „preskúmavaným rozhodnutím
žalovaný nezasiahol do zákonom chránených práv a právnych záujmov žalobcu v zmysle
zákonných požiadaviek ustanovených v právnej norme § 244 O. s. p. ako i k tomu, že právo
na funkciu predsedu krajského súdu nie je základným právom, z ktorých dôvodov nie je
možné ani priznať žalobcovi právo na ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR“, potvrdil
rozhodnutie krajského súdu „ako vecne správne podľa § 250ja ods. 4 O. s. p. v spojení
s § 246 ods. 1 a s § 219... aj keď z iných právnych dôvodov“.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 podal
sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhoduje ústavný súd v tomto konaní.
II.2 Kľúčové námietky sťažovateľa
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa citovanej v časti I tohto nálezu možno jeho
kľúčové námietky zhrnúť takto:
1. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu všeobecného
súdu je preskúmavateľné v rámci správneho súdnictva, keďže „Minister spravodlivosti je
orgánom verejnej správy a namietaným rozhodnutím zasiahol do subjektívnych práv
verejnej povahy sťažovateľa...“. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí zaujal k možnosti
preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia ministra spravodlivosti v správnom súdnictve
negatívne stanovisko, čím v „zásade znemožnil sťažovateľovi prístup ku konaniu
o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa
z funkcie predsedu súdu“, čo v konečnom dôsledku predstavuje neakceptovateľný zásah do
ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
2. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je nezákonné a arbitrárne a porušujúce
princíp právnej istoty, keďže „postráda akékoľvek odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, a ako také aj nepresvedčivé... ignoruje účel a zmysel zákonných
ustanovení upravujúcich odvolanie predsedu všeobecného súdu, a to všetko na úkor
subjektívnych práv sťažovateľa – predovšetkým práva na prístup k iným verejným funkciám,
právo na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.“.
II.3 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd vo svojej
stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo
iného právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by ním zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo
vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú
kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na
to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ale aj
právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna
norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej
činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine
zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 24/00).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Potreba
náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou
zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa
vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Navyše, ústavný súd zdôrazňuje, že pri
svojej rozhodovacej činnosti konštantne zohľadňuje a vychádza z relevantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aplikovateľnej na prerokúvané veci.
Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje
kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa
vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Splnenie týchto podmienok treba
posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov
v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu. Ak fyzická alebo
právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať
sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré
z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09).
Z uvedených právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa.
II.4 Právna analýza a právne závery
Vychádzajúc z podstaty právneho sporu medzi sťažovateľom a ministrom
spravodlivosti, kľúčových námietok sťažovateľa uplatnených v sťažnosti a právneho
základu namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008
bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zaujať meritórne
stanovisko najmä k trom základným právnym problémom:
a) či je rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu
všeobecného súdu individuálnym správnym aktom, ktorý je preskúmateľný v správnom
súdnictve podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
b) či možno proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu
všeobecného súdu podať rozklad, bez podania ktorého (a rozhodnutia o ňom) sa nemožno
účinne domáhať preskúmania rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie
predsedu všeobecného súdu v správnom súdnictve podľa príslušných ustanovení
c) či sú právne názory najvyššieho súdu vyjadrené v namietanom uznesení
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a či v danom prípade zakladajú dôvody
na uplatnenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, t. j. najmä právomoci
vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru, zrušiť
namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátiť mu vec na opätovné prerokovanie.
Ústavný súd ešte pred formulovaním svojho postoja k uvedeným právnym
problémom vo vzťahu k právnej veci sťažovateľa považoval za potrebné zdôrazniť, že
v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 230/2010,
I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010 už rozhodoval v identických právnych veciach, ktorých
podstatou bol tiež spor o tom, či rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie
predsedu všeobecného súdu je preskúmateľné žalobou v správnom súdnictve, a ak, tak za
akých podmienok. Z právnych názorov vyslovených v označených konaniach vychádzal
ústavný súd aj pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa.
K otázke, či rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu
všeobecného súdu je preskúmateľné v správnom súdnictve, ústavný súd vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach zreteľne formuloval svoje stanovisko, keď v prvom rade
zdôraznil, že takéto rozhodnutie ministra spravodlivosti „je rozhodnutím správneho orgánu,
ktorým sa dotkol subjektívnych práv sťažovateľa, a preto je takéto rozhodnutie
preskúmateľné po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom“
Tento svoj právny názor ústavný súd založil najmä na tejto argumentácii:
«Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu
v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv.
Subjektívne práva možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem,
pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné.
Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho
práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.
V posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu minister spravodlivosti vystupuje
ako správny orgán, pretože pri výkone svojej právomoci zasahuje do verejných
subjektívnych práv konkrétnych osôb.
... vzťahy v oblasti správy súdov sa vyznačujú určitou špecifickosťou. Nie je možné
konštruovať dvojakosť právneho postavenia predsedu súdu ako úradníka štátnej správy na
jednej strane a sudcu na strane druhej. Nie je možné aplikovať princíp „kto menuje, ten
odvoláva“ na vzťahy v rámci správy súdov.
Funkcia predsedu súdu musí byť považovaná za kariérny postup sudcu.
... princíp nadriadenosti a podriadenosti v oblasti správy súdov pri odvolávaní
predsedov súdov nie je možné aplikovať.
... rozhodnutie ministra spravodlivosti je spôsobilé ukrátiť sťažovateľa na jeho
verejných subjektívnych právach“, a preto ústavný súd konštatoval, „že rozhodnutie
ministra spravodlivosti je po splnení zákonných podmienok vyplývajúcich z Občianskeho
súdneho poriadku preskúmateľné súdom.“ (I. ÚS 231/2010, m. m. I. ÚS 230/2010,
analogicky ale stručnejšie pozri tiež I. ÚS 44/2010, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010).»
Citované právne názory ústavný súd nemá dôvod meniť ani v právnej veci
sťažovateľa, a preto v podrobnostiach na argumentáciu uvedenú v označených
rozhodnutiach odkazuje, pričom v zásadnej zhode so sťažovateľom považuje za potrebné
navyše uviesť, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu
všeobecného súdu predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán
s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, keďže ide o verejnú funkciu, pričom takéto
rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle ministra spravodlivosti voči osobe, ktorá je
činná vo verejnej funkcii, a preto musí byť predvídateľné, presvedčivé, konkrétne a určité
minimálne z hľadiska dôvodov, ktoré ministra spravodlivosti v danom prípade viedli
k uplatneniu jeho mocenskej právomoci. Nemôže byť teda „odôvodnené“ len všeobecným
poukazom na neplnenie si „povinností predsedu súdu ustanovených zákonom“, ako to bolo
v prípade sťažovateľa (ale aj ďalších sťažovateľov, o sťažnostiach ktorých ústavný súd
rozhodoval vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 230/2010,
I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010, pozn.), a to zvlášť vtedy, ak zákon o súdoch obsahuje
výpočet konkrétnych povinností predsedov všeobecných súdov (pozri § 42). V opačnom
prípade možno rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu
považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu
z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.
V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak v zmysle
ústavy možno predsedu najvyššieho súdu pred uplynutím funkčného obdobia odvolať
z funkcie len z dôvodov, pre ktoré ho možno odvolať z funkcie sudcu (čl. 145 ods. 3
v spojení s čl. 147 ústavy), tak potom vo vzťahu k odvolávaniu z funkcie predsedov
ostatných všeobecných súdov pred uplynutím ich funkčného obdobia musí byť
v podmienkach právneho štátu minimálne garantované to, aby sa rozhodnutie ministra
spravodlivosti o ich odvolaní z funkcie opieralo o niektorý z konkrétnych dôvodov
uvedených v § 42 zákona o súdoch. Len prostredníctvom takéhoto výkladu totiž možno
zaručiť vnútornú konzistentnosť právnej úpravy odvolávania predsedov všeobecných súdov
z ich funkcií a zároveň aj limitovať zásahy výkonnej moci do sféry súdnej moci, čo
zodpovedá ústavnému princípu deľby moci vyplývajúcemu jednak z generálneho princípu
právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj vnútornej konštrukcie ústavy.
Vo vzťahu k otázke, či možno proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o odvolaní
z funkcie predsedu súdu podať rozklad, sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného
uznesenia nestotožnil „s názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého konanie zastavil
z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať rozklad proti rozhodnutiu
ministra zo dňa 3. 10. 2006 (hoci v skutočnosti ho podal, pozn.)...“, t. j. vychádzal
z právneho názoru, že rozklad proti takémuto rozhodnutiu ministra spravodlivosti nemožno
podať, keďže takéto rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu v rámci správneho
súdnictva. Tento právny názor najvyššieho súdu je v rozpore s právnymi názormi ústavného
súdu vyjadrenými v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých najmä uviedol:
„Z ustanovenia § 61 ods. 1 a 3 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku
možno vyvodiť, že podanie rozkladu je prípustné vždy, pokiaľ zákon neustanovuje inak.
Z uvedeného dôvodu podanie rozkladu nemožno vylúčiť ani v prípadoch, keď rozhodnutie
vydáva vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V okolnostiach posudzovanej veci je
potrebné rozhodnutie ministra spravodlivosti považovať za rozhodnutie v zmysle
ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, proti ktorému zásadne možno podať rozklad.
Keďže rozhodnutie ministra spravodlivosti neobsahovalo poučenie o opravnom prostriedku,
sťažovateľ mal právo podať rozklad v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.“
(I. ÚS 44/09, m. m. tiež II. ÚS 230/09, I. ÚS 230/2010, I. ÚS 231/2010, I. ÚS 232/2010).
Citované právne názory sú relevantné aj vo veci sťažovateľa, a to bez ohľadu na
skutočnosť, že vo vzťahu k možnosti podať rozklad sám sťažovateľ zastával názor, že
v jeho prípade „nemožno uvažovať o použití inštitútu rozkladu... z dôvodu neexistencie
ministrovi nadriadenej inštancie, ktorá by v zmysle platnej právnej úpravy v správnom
konaní mala právomoc preskúmať jeho rozhodnutia“. Podstatné z hľadiska posudzovania
jeho sťažnosti je totiž to, že napriek svojmu právnemu názoru sťažovateľ rozklad proti
rozhodnutiu ministra spravodlivosti o svojom odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu
v Žiline podal z dôvodu „nie dostatočnej a explicitnej právnej úpravy, nedostatočnej súdnej
praxe a najmä z obavy z prípadného zmeškania lehoty...“, pričom v jeho veci konajúce súdy
na túto právne významnú skutočnosť mali prihliadať.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal k obom
zásadným právnym otázkam (t. j. k možnosti preskúmavať rozhodnutie ministra
spravodlivosti o odvolaní z funkcie predsedu súdu, ako aj k možnosti podať proti takémuto
rozhodnutiu rozklad) diametrálne odlišný právny názor, aký zastáva ústavný súd. Táto
skutočnosť by ale sama osebe podľa názoru ústavného súdu nemusela postačovať k záveru
o porušení sťažovateľom označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu.
V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje za podstatnú skutočnosť, že v čase
rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa už existovali rozhodnutia všeobecných
súdov, v ktorých tieto súdy zaujali k týmto právnym otázkam zásadne odlišné stanovisko
[napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 76/2007 z 11. decembra 2007 alebo
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 78/2007 z 19. decembra 2007, v odôvodnení
ktorého sa poukazuje na „ustálenú judikatúru (o. i. napr. rozsudok NS SR vo veci sp. zn.
M-Sždov 7/03, nález ÚS SR III. ÚS 200/05-77 zo dňa 14. decembra 2005 a uznesenie NS SR
vo veci sp. zn. 1 Sž-o-NS 159/2005)...“], pričom najvyšší súd na túto skutočnosť
v odôvodnení namietaného uznesenia vôbec nereagoval, t. j. existenciu diametrálne
odlišných právnych názorov všeobecných súdov k zásadným otázkam, ktoré boli
predmetom jeho rozhodovania, ignoroval.
V súvislosti s touto skutočnosťou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je
vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj
v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera
občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci
(IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie
v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný
výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22
zákona o súdoch), a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc
podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc vyplývajúcu mu z postavenia súdu
rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri II. ÚS 177/06,
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode
a s poukazom na judikatúru s ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú
prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých
nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou
najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal,
Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94
a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom
právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden
zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ
rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m.
Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na
identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti
v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).“.
Za daných okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu v namietanom uznesení
minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v identických
právnych veciach vychádzajúce z odlišných právnych názorov a na tomto základe
zdôvodniť, prečo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa. Ak tak najvyšší súd
v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden
z princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať
všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m.
IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá v posudzovanom prípade dôvod na
vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na to, že
najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia vôbec nereagoval na skutočnosť, že
sťažovateľ vo veci podal 24. novembra 2006 proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti
o svojom odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline rozklad (tento rozklad tvoril
prílohu odvolania sťažovateľa), a ani na skutočnosť, že minister spravodlivosti ani
ministerstvo spravodlivosti sa podaným rozkladom nezaoberali a ani o ňom do dňa jeho
rozhodovania nerozhodli, vzhľadom na právny názor ministerstva spravodlivosti vyjadrený
v jeho prípise z 18. júla 2008 (pozri už uvedené); o týchto skutočnostiach sa najvyšší súd
mohol a mal dozvedieť z príslušného správneho spisu, ktorý mal byť obligatórnou súčasťou
spisovej dokumentácie, na základe ktorej vo veci rozhodol. V tejto súvislosti bolo podľa
názoru ústavného súdu úlohou najvyššieho súdu aspoň poznamenať v odôvodnení
namietaného uznesenia, že krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávne
zisteného skutkového stavu, t. j. zo stavu, podľa ktorého sťažovateľ rozklad nepodal, hoci
v skutočnosti ho podal a nebolo o ňom rozhodnuté. Aj táto skutočnosť je podľa názoru
ústavného súdu relevantná pri posudzovaní ústavnej konformnosti namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal (porovnaj k tomu odôvodnenie
nálezu č. k. II. ÚS 230/09-50 zo 16. decembra 2009).
Sumarizujúc svoje predbežné závery, predovšetkým skutočnosť, že
a) namietané uznesenie najvyššieho súdu je založené (na rozdiel od namietaných
uznesení najvyššieho súdu posudzovaných ústavným súdom vo veciach vedených pod
sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010) na právnom názore, podľa ktorého
rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie nie je
preskúmateľné v správnom súdnictve, ktorý je z hľadiska požiadaviek na ochranu verejných
subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný,
b) v danom prípade sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o jeho
odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline rozklad (na rozdiel od právnych vecí
sťažovateľov posudzovaných ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn.
I. ÚS 230/2010 a I. ÚS 231/2010), ktorým sa minister spravodlivosti a ministerstvo
spravodlivosti odmietli zaoberať, pričom najvyšší súd na túto skutočnosť v namietanom
uznesení vôbec nereagoval napriek tomu, že sťažovateľ k svojmu odvolaniu rozklad
priložil,
c) najvyšší súd v rozpore s princípom právnej istoty v odôvodnení namietaného
uznesenia vôbec nereagoval na v tom čase už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú
judikatúru všeobecných súdov k právnym otázkam, ktoré tvorili právnu podstatu
posudzovanej veci, a teda ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil,
ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008
z 30. októbra 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Z citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že v prípade, ak ústavný súd vysloví, že
namietaným právoplatným rozhodnutím došlo k porušeniu ústavou garantovaných práv
sťažovateľa, tak v zásade vždy aj zruší takéto rozhodnutie, pričom je na jeho uvážení, či
zároveň vec vráti na ďalšie konanie.
Ústavný súd vychádzajúc z oprávnenia vyplývajúceho mu čl. 127 ods. 2 ústavy
v danom prípade rozhodol nielen o zrušení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008, ale aj o jeho vrátení najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Pri rozhodovaní o tom, či vráti vec na ďalšie konanie najvyššiemu súdu ústavný súd
na jednej strane vzal do úvahy, že o sťažovateľovom rozklade, ktorý podal proti
rozhodnutiu ministra spravodlivosti, síce ešte nebolo rozhodnuté, a preto by sa za danej
situácie mohol po zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra
2008 v zásade domáhať rozhodnutia o ňom žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy
podľa § 250t OSP, ale na druhej strane aj skutočnosť, že ostatné rozhodnutie všeobecného
súdu v jeho veci vychádza z právneho názoru, podľa ktorého rozklad v danom prípade nie je
prípustný, čo by mohlo po prípadnom podaní žaloby podľa § 250t OSP viesť
k spochybňovaniu právnej situácie sťažovateľa aj napriek zrušujúcemu rozhodnutiu
ústavného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd v záujme právnej čistoty rozhodol aj o vrátení
veci na ďalšie konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný vec znovu prerokovať
a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými
predovšetkým v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto
základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie
konanie (m. m. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk
s poukazom na to, že „samotné konštatovanie Ústavného súdu SR o tom, že jeho základné
právo bolo porušené, neposkytuje dostatočnú satisfakciu.
Závažným dôsledkom nezákonného rozhodnutia ministra spravodlivosti o odvolaní
sťažovateľa z funkcie predsedu súdu je nemateriálna ujma v oblasti osobnej cti, dôstojnosti
a profesionálnej vážnosti sťažovateľa. Sťažovateľ bol totiž z funkcie predsedu Krajského
súdu v Žiline odvolaný spôsobom, ktorý bol založený na tvrdení, že sťažovateľ si neplnil
povinnosti vyplývajúce z funkcie, ktorú zastával, resp. že niektorú z povinností zanedbal
alebo porušil... Týmto minister zasiahol do jeho profesionálnej vážnosti, ako aj občianskej
cti, keďže kolegovia (a to nielen v obvode Krajského súdu v Žiline, ale aj medzi ostatnými
sudcami) môžu byť presvedčení, že vo svojej funkcii zlyhal a de facto porušil zákon.
Jediným účinným prostriedkom, ktorým mohol sťažovateľ zvrátiť pre neho
nepriaznivý stav, bola žaloba na súdny prieskum napadnutého rozhodnutia ministra v rámci
správneho súdnictva. Prvoinštančný aj druhoinštančný súd, ako orgány súdnej moci a ako
orgány ochrany práva mu však bez zákonného dôvodu odopreli prístup k spravodlivosti
a odmietli sa jeho vecou meritórne zaoberať. Ochrana subjektívnych práva sťažovateľa tak
ostala zo strany všeobecných súdov nezabezpečená. Dôsledkom tohto postupu všeobecných
súdov bol (a stále je) stav pretrvávajúcej právnej neistoty sťažovateľa.“.
Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade sú splnené podmienky na priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia
vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým charakter pochybení
najvyššieho súdu a negatívne dôsledky namietaného uznesenia najvyššieho súdu v spojení
s rozhodnutím ministra spravodlivosti o odvolaní sťažovateľa z funkcie predsedu Krajského
súdu v Žiline, ktoré objektívne mohli (aj vzhľadom na obsah novinových článkov
priložených sťažovateľom do spisu) zasiahnuť do osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej
vážnosti sťažovateľa, ako aj dlhotrvajúci stav právnej neistoty, v ktorom sa ocitol, ústavný
súd rozhodol, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto
nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. E. K., B. Úhradu priznal za štyri úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a ďalšie podanie ústavnému súdu z 10.
júla 2009, účasť na pojednávaní na ústavnom súde) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
z toho za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti a podanie z 10. júla 2009) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v
roku 2011 (účasť na verejnom ústnom pojednávaní).
Pri rozhodovaní o priznaní trov konania za úkony právnej služby vykonané v roku
2009 ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € a pri rozhodovaní o priznaní
trov konania za úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.
Na tomto základe ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej
sume 775,34 €, ktorú vypočítal ako súčet súm podľa § 11 ods. 3 (základná sadzba za úkon
právnej služby vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, t. j. 3 x 115,90 € za úkony
vykonané v roku 2009 a jedenkrát 123,50 € za úkon vykonaný v roku 2011), § 16 ods. 3
(režijný paušál v sume 3 x 6,95 € za úkony vykonané v roku 2009 a v sume 7,41 € za úkon
vykonaný v roku 2011), § 16 ods. 4 vyhlášky (náhrada cestovných výdavkov v sume
87,84 €) a § 17 ods. 1 vyhlášky (náhrada za stratu času za cestu na ústne pojednávanie
v sume 12 x 12,35 €, t. j. 148,20 €).
Sťažovateľ žiadal aj úhradu trov súvisiacich s jeho účasťou na ústnom pojednávaní
(úhradu hotových výdavkov pozostávajúcich z cestovného a stravného) v sume 164,13 €.
Tejto žiadosti sťažovateľa ústavný súd nevyhovel s poukazom na § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že v odôvodnených prípadoch môže (ale nemusí)
podľa výsledkov konania buď úplne, alebo len sčasti uložiť niektorému účastníkovi
konania, aby inému účastníkovi konania uhradil jeho trovy.
Trovy konania je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
K tomuto nálezu sa prikladá odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
k jeho odôvodneniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2011