Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/114/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. R. U., bytom R.,

zastúpený advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária so sídlom v B., K., proti

žalovanému: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Ž., B., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 15248/2006-41/3 zo dňa 3. októbra 2006, konajúc

o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. marca 2008, č. k.

-35, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 19. marca 2008, č. k. -35 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením zastavil konanie vo veci podanej

žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného

- ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2006, č. 15248/2006-41/3,

ktorým bol žalobca odvolaný podľa o súdoch a o zmene

a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o súdoch) z funkcie predsedu Krajského

súdu v Žiline.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného dospel k záveru, že v danom prípade sa jedná

o žalobu vo veci, ktorá nemôže byť predmetom preskúmania podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ) a konanie bolo preto potrebné zastaviť podľa

ods. 3

Krajský súd poukázal na to, že v skutkovo i právne totožnej veci vedenej na Krajskom

súde v Bratislave pod č. spis. zn. krajský súd zastavil konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu ministra v súvislosti s odvolaním predsedníčky Krajského

súdu v Bratislave podľa § 38 ods. 5 zákona o súdoch, keď dospel k záveru, že toto

rozhodnutie ministra nemôže byť predmetom preskúmania podľa piatej časti ; Najvyšší

súd Slovenskej republiky uvedené uznesenie krajského súdu, napadnuté odvolaním

žalobkyne, potvrdil uznesením zo dňa 11.12.2007 č. k. stotožniac

sa so záverom súdu prvého stupňa a súčasne konštatoval, že rozhodnutie o odvolaní predsedu

súdu nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní a preto nemôže byť predmetom

preskúmania súdom s poukazom na (ďalej

len ).

Súčasne krajský súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 11.12.2007, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil

uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 30.3.2007 o zastavení

konania o preskúmanie rozhodnutia ministra o odvolaní predsedníčky Okresného súdu

Bratislava II.

Podľa názoru krajského súdu v danej veci rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu

z funkcie predsedu súdu pre neplnenie povinností predsedu súdu ustanovených zákonom

v zmysle § 38 ods. 5 zákona o súdoch je individuálnym správnym aktom zasahujúcim do práv

a povinností dotknutého sudcu, ktoré za predpokladu vyčerpania prípustných riadnych

opravných prostriedkov je preskúmateľné súdom na základe žaloby podľa §§ 247 a nasl.

, z ktorých dôvodov rozhodnutie ministra o odvolaní sudcu z funkcie predsedu súdu

podlieha právnemu režimu správneho poriadku so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

Uviedol, že preskúmateľnosť právoplatného rozhodnutia ministra o odvolaní sudcu

z funkcie predsedu súdu vyplýva jednak zo skutočnosti, že toto rozhodnutie je spôsobilé

ukrátiť odvolaného súdneho funkcionára na jeho právach a najmä zo zásady generálnej

klauzuly, v zmysle ktorej súdnemu prieskumu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov

štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických

osôb, pokiaľ možnosť ich preskúmania výslovne nevylučujú osobitné zákony alebo

v ustanovení , , .

Konštatoval, že z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyplýva jednoznačne záver, že rozhodnutia ministra zo dňa 3.10.2006 o odvolaní predsedov

súdov z funkcií nemožno preskúmať v súdnom konaní na základe žalôb súdnych

funkcionárov, pretože nie sú splnené podmienky pre takýto prieskum. Rešpektoval výklad

zákona judikovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky, konštatujúc, že v danej veci

žalobca nevyužil možnosť podať rozklad proti rozhodnutiu ministra zo dňa 3.10.2006 a podal

žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu, v dôsledku čoho nebola daná právomoc súdu

na konanie o žalobe podľa

Krajský súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa

s poukazom na a a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na ich náhradu.

Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne napadol uznesenie krajského súdu včas

podaným odvolaním, žiadajúc ho zmeniť a rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že v zmysle platnej právnej úpravy nie je

možné podať proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti z funkcie predsedu súdu žiadny

opravný prostriedok, pretože právo odvolať predsedu súdu je v zákone koncipované

ako výlučné právo ministra spravodlivosti (§ 38 ods. 5 zákona o súdoch), pričom minister

je pri výkone tohto svojho zákonného oprávnenia nezastupiteľný.

Ďalej dôvodil s poukazom na znenie ustanovenia § 58 správneho poriadku, že vo veci

nie je možné podať odvolanie, keďže neexistuje správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa

nadriadený ministrovi spravodlivosti, a preto vo veci nie je možné podať ani rozklad, pretože

v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného

orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.

Poukázal na to, že rozhodovanie o rozklade je zverené vedúcemu ústredného orgánu

štátnej správy práve z dôvodu, že aj keď rozkladové konanie nemá devolutívny účinok,

o rozklade, nikdy priamo nerozhoduje ten, kto sa podieľal na predchádzajúcom konaní

a rozhodovaní a keďže minister má v rámci príslušného ministerstva status osoby služobne

najvyššie postavenej, o rozhodnutí ministra vydanom v prvom stupni správneho konania

nemá teda kto rozhodovať, pretože neexistuje ani orgán najvyššieho stupňa priamo

nadriadený, ani iný vedúci ústredného orgánu štátnej správy, konštatujúc, že aj právna teória

predpokladá situáciu, kedy rozhodnutie správneho orgánu nadobudne právoplatnosť aj preto,

že proti nemu neexistuje riadny opravný prostriedok, a ako také je preskúmateľné súdom.

Tvrdil, že vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že jediným efektívnym

prostriedkom nápravy, ktorým mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich subjektívnych práv,

a ktorý mal v danej situácii k dispozícii, bola žaloba podľa § a nasl.

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.

V tejto súvislosti poukázal na to, že v dôsledku nie celkom explicitnej právnej úpravy,

nedostatočnej súdnej praxe a najmä obavy z prípadného zmeškania lehoty zaslal písomne

ministrovi spravodlivosti dňa 24.11.2006 podanie označené ako rozklad, v ktorom žiadal,

aby orgán príslušný na rozhodnutie zrušil napadnuté rozhodnutie ministra o jeho odvolaní

z funkcie predsedu súdu.

Zotrval na dôvodoch uvádzaných pred súdom prvého stupňa, že namietané

rozhodnutie žalovaného o odvolaní predsedu súdu je nepochybne rozhodnutím, ktoré je

spôsobilé zasiahnuť do práv dotknutého predsedu súdu, keďže ide o rozhodnutie, ktorým

minister odníma právomoci súvisiace s výkonom tejto funkcie, pretože predmetným

rozhodnutím minister zasiahol do jeho práv vyplývajúcich zo zákona o súdoch, ako právo

na nerušený výkon funkcie predsedu súdu až do uplynutia funkčného obdobia za predpokladu,

že nenastane niektorý z taxatívne ustanovených dôvodov pre zánik funkcie (§ 38 zákona

o súdoch).

Záverom konštatoval, že v danej veci boli splnené všetky podmienky na súdne

preskúmanie namietaného rozhodnutia všeobecným súdom v rámci systému správneho

súdnictva, keďže minister spravodlivosti je orgánom verejnej správy a namietaným

rozhodnutím zasiahol do jeho subjektívnych práv verejnej povahy a vzhľadom k tomu,

že dotknuté subjektívne práva spadajú medzi základné práva a slobody, ich súdne

preskúmanie nebolo možné vylúčiť a rovnako nebolo možné zastaviť konanie o prejednaní

žaloby z dôvodu nesplnenia podmienok podľa , pretože rozhodnutie

žalovaného je svojou povahou rozhodnutím, voči ktorému zákon nepripúšťa žiadne riadne

opravné prostriedky, a je preto právoplatné a vykonateľné okamihom jeho doručenia

konkrétnemu adresátovi (predsedovi súdu).

Žalovaný zotrval na obsahu svojho vyjadrenia k žalobe, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu rozhodnutia. Vyjadril súhlas s výrokom

prvostupňového rozhodnutia, avšak pokiaľ išlo o dôvody, pre ktoré bolo predmetné konanie

zastavené, nestotožnil sa s obsahom odôvodnenia.

V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11.12.2007 č. k. a č. k. , v ktorých bolo jednoznačne

konštatované, že rozhodnutie žalovaného treba považovať za také rozhodnutie, ktoré svojich

charakterom nepodlieha prieskumu podľa piatej časti .

Konštatoval, že realizovaním zákonom zverenej právomoci (zákon o súdoch)

je aj vydávanie autoritatívnych aktov ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

a nie každý takýto akt je rozhodnutím, resp. rozhodnutím na účely , poukazujúc,

že takýmto aktom je aj v rámci zákonom zverenej právomoci prezidenta Slovenskej republiky

napríklad akt vymenovania a odvolania predsedu vlády Slovenskej republiky prezidentom

Slovenskej republiky, vymenovanie a odvolanie členov Súdnej rady Slovenskej republiky

prezidentom Slovenskej republiky.

Uviedol, že v týchto prípadoch nejde o správny akt, ktorým sa rozhoduje o právach

a právom chránených záujmoch, a ktorý by bol spôsobilý privodiť ukrátenie na právach

subjektu, voči ktorému akt smeruje, a ktorého zákonnosť by bolo možné napadnúť na súde,

ako aj že tieto akty možno zaradiť do skupiny iných aktov, ktorými sa „určitým osobám

prepožičiava postavenie vykonávateľa verejnej správy alebo iné kvalifikované napr. služobné

verejnoprávne postavenie“, ale na ktoré nie je právny nárok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. 246c v spojení

s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl., prejednal vec

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 písm. c/ a dospel k záveru, že jeho odvolaniu

nemožno priznať úspech.

V predmetnej veci je spornou otázka, či žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného,

ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie predsedu krajského súdu je preskúmateľné súdom

podľa piatej časti ako rozhodnutie vydané v správnom konaní,

ktorým bolo zasiahnuté do subjektívnych práv a oprávnení žalobcu a ako také musí spĺňať

základné formálne a materiálne náležitosti správneho aktu, alebo či sa jedná o akt

vnútro - organizačnej povahy charakterizovaný znakom nadriadenosti a podriadenosti, ktorý

nepodlieha preskúmavacej právomoci súdov, a či funkcia predsedu krajského súdu

ako uvádza žalobca je inou verejnou funkciou.

V správnom súdnictve, upravenom v piatej časti

preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, a ďalších fyzických a právnických osôb, pokiaľ im zákon

zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti

verejnej správy ( a ). Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 244 ods. 3 definuje pojem „rozhodnutie správneho orgánu“

ako rozhodnutie vydané správnym orgánom v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,

ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických

osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

Postupom správneho orgánu, ktorý je preskúmateľný v správnom súdnictve, je jeho

činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými predpismi.

Pod činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych

noriem, ktoré správny orgán oprávňujú a zaväzujú na úkony v priebehu správneho konania,

ide o procesný postup, ktorý bezprostredne predchádza vydaniu rozhodnutia, ktoré

je spôsobilým predmetom preskúmania súdom v správnom súdnictve.

Z obsahu spisu krajského súdu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa

1. decembra 2006 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. októbra

2006, č. 15248/2006-41/3, ktorým bol v zmysle § 38 ods. 5 zákona o súdoch odvolaný

z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline. V žalobe uviedol, že predmetné rozhodnutie

vydané vo forme listu nespĺňa formálne ani materiálne náležitosti rozhodnutia, pretože

neobsahuje odôvodnenie ani poučenie. Namietané rozhodnutie žalovaného považoval

za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Tvrdil, že uvedeným

rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky bol ukrátený na svojich právach

na prístup k verejnej funkcii podľa § , Listiny základných

práv a slobôd, čl. 25 písm. c/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,

uverejnený v zbierke ako aj na spravodlivý proces podľa

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd, uverejnený v zbierke a súčasne

namietal, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 v spojení

s , ktorej podstatou je predvídateľnosť práva a postupu orgánov verejnej moci.

Dôvodil tým, že funkcia predsedu krajského súdu je verejnou funkciou, pričom žalovaný

zasiahol do práv a povinností žalobcu súvisiacich s výkonom jeho verejnej funkcie predsedu,

a preto rozhodnutie, ktoré má vplyv na jeho subjektívne práva a povinnosti, je preskúmateľné

súdom. Ďalej uviedol, že týmto rozhodnutím boli porušené jeho verejné subjektívne práva,

ktoré v zmysle článku 46 ods. 2 nesmú byť vylúčené

z preskúmavania rozhodnutia súdom, pričom funkcia predsedu súdu je inou verejnou

funkciou, súčasťou ktorej je aj právo nebyť odvolaný z funkcie a súčasne, že dotknuté práva

spadajú medzi základné ľudské práva a slobody, z ktorých dôvodov ich súdne preskúmanie

taktiež nie je možné vylúčiť.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa sa s námietkami žalobcu, ktoré

uviedol v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu, zaoberal a dospel

k správnemu záveru, že rozhodnutie ministra zo dňa 3.10.2006 o odvolaní žalobcu z funkcie

predsedu súdu nemožno preskúmať v súdnom konaní na základe žaloby, pretože nie sú

splnené podmienky pre takýto prieskum.

Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého

konanie zastavil z dôvodu, že v danej veci žalobca nevyužil možnosť podať rozklad proti

rozhodnutiu ministra zo dňa 3.10.2006 a podal žalobu proti neprávoplatnému rozhodnutiu,

v dôsledku čoho nebola daná právomoc súdu na konanie o žalobe podľa

Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím nezákonne

zasiahol do jeho práv vyplývajúcich predovšetkým z ustanovenia článku 30 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a , odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle citovaného

ods. 1 a 4 jedným zo základných politických práv občana je právo zúčastňovať

sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, pričom

právu na zotrvanie v štátnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných

politických práv. Odsek 4 článku 30 oprávňuje občanov na prístup k verejným

funkciám za rovnakých podmienok a to k voleným funkciám a iným verejným funkciám.

Uvedenú skutočnosť konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení spis. zn.

ÚS 796/2000, z obsahu ktorého vyplýva, že právo zotrvať v štátnej (verejnej funkcii),

do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade

a podľa , nie je však súčasťou práv upravených v . Ústavný súd

Slovenskej republiky v Uznesení uvádza „Návrh ministra spravodlivosti

ani uznesenia vlády Slovenskej republiky, ktorým vláda schválila návrh na odvolanie

navrhovateľa z funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohli porušiť

základné právo navrhovateľa upravené v , pretože právu

na zotrvanie v štátnej funkcii neposkytuje ochranu ako jednému zo základných práv

upravených v citovanom ustanovení.“

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa neexistuje žiadne právo na zotrvanie

vo funkcii. Odvolaním žalobcu z funkcie predsedu krajského súdu teda nedošlo k porušeniu

jeho ústavného práva, pretože odvolanie z funkcie predsedu súdu sa nedotýka práv alebo

právom chránených záujmov, porušenie ktorých namietal v žalobe. Odvolanie z funkcie

predsedu súdu nemá vplyv na jeho funkciu sudcu, do ktorej bol zvolený a z ktorej môže byť

odvolaný, rovnako ako iní sudcovia, iba z dôvodov stanovených zákonom.

V tejto súvislosti odvolací súd súčasne poukazuje na to, že vznik a zánik funkcie

predsedu súdu ustanovuje zákon o súdoch, v zmysle ktorého vyplýva, že funkcia predsedu

súdu je funkciou v správe súdnictva a môže ju vykonávať sudca po splnení zákonom

predpokladaných podmienok. Sudca vo funkcii predsedu súdu je orgánom riadenia a správy

súdu. Ustanovenie sudcu do funkcie predsedu súdu a ani jeho odvolanie z tejto funkcie nemá

vplyv na jeho postavenie ako sudcu.

Podľa § 71 zákona o súdoch najvyšším orgánom správy súdov je ministerstvo.

Vykonáva správu súdov v oblasti organizačnej tým, že metodicky usmerňuje a kontroluje

výkon správy okresných súdov, krajských súdov a Špeciálneho súdu predsedami týchto súdu.

Je teda nesporné, že medzi uvedenými subjektami existujú vzťahy nadriadenosti

a podriadenosti, z čoho nepochybne vyplýva i právomoc daná ministrovi odvolať predsedu

súdu, ak sú na to splnené zákonné podmienky ustanovené v § 38 zákona o súdoch. Zákon

o súdoch v ustanovení § 38 ods. 5 stanovuje, že minister môže odvolať z funkcie predsedu

súdu aj bez návrhu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu ustanovené zákonom. Uvedené

ustanovenie neukladá ministrovi konkretizovať svoje dôvody, ktoré ho viedli k odvolaniu

predsedu súdu. Aj v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že funkcia predsedu okresného

i krajského súdu je funkciou riadenia a správy súdu, ktorý je priamo podriadený ministrovi

spravodlivosti, preto v prípade odvolania žalobcu z funkcie predsedu krajského súdu nedošlo

k žiadnemu zásahu do jeho základného práva a slobody. Rozhodnutím, ktorým minister

spravodlivosti odvolal žalobcu z funkcie predsedu krajského súdu nezasiahol žiadnym

spôsobom do jeho základného práva a slobody, uvedené rozhodnutie nie je rozhodnutím

vydaným v správnom konaním, a preto uvedené rozhodnutie nemôže byť predmetom

preskúmania súdom s poukazom na a na Listiny základných

práv a slobôd, podľa ktorých právnych noriem z právomoci súdu nemôže byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Vzhľadom na uvedené

v danej veci nedošlo ani k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

Je potrebné poznamenať, že výkon funkcie predsedu súdu v oblasti štátnej správy

súdov, nie je ani právom, ktoré zaručuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Uvedená skutočnosť vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

(napr. rozsudok Š. H. proti Slovenskej republike).

Pokiaľ žalobca tvrdil, že postupom žalovaného bol ukrátený na práve k prístupu

k verejnej funkcii, odvolací súd s takýmto jeho tvrdením nesúhlasí, pretože právo na prístup

k nej, nie je politickým právom podľa a ani právom podľa

Listiny základných práv a slobôd, keďže v zmysle o ochrane

101Sžo 114/2008

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v oblasti súdnictva podľa čl. 2

tohto zákona taxatívne vymedzenými verejnými funkcionármi sú predseda a podpredseda

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky

a členovia Súdnej rady.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k názoru, že preskúmavaným rozhodnutím

žalovaný nezasiahol do zákonom chránených práv a právnych záujmov žalobcu v zmysle

zákonných požiadaviek ustanovených v právnej norme ako i k tomu, že právo

na funkciu predsedu krajského súdu nie je základným právom, z ktorých dôvodov nie je

možné ani priznať žalobcovi právo na ochranu podľa .

Odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým preskúmavacie konanie

zastavil, pretože žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania

súdom, ako vecne správne podľa v spojení s a s

potvrdil aj keď z iných právnych dôvodov.

O náhrade trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s . Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal pre jeho

neúspech v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30. októbra 2008

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu