Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 2/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana

Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D.

M., na začatie konania o súlade o pomoci

v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s Slovenskej

republiky takto

rozhodol:

Návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. apríla 2008

doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský

súd“) na začatie konania o súlade o pomoci

v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „napadnuté

ustanovenie“ alebo „“) s

(ďalej len „ústava“).

Návrh bol na úvodnej strane označený ako „Návrh na začatie konania o nesúlade

o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s článkom 39 ods. 2

SR“.

Z návrhu vyplynulo, že pred krajským súdom sa pod sp. zn. vedie

konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. . A/2007/00605

zo 4. októbra 2007 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko B. (ďalej len

„žalovaný“), na základe žaloby podanej Z. Š. (ďalej len „žalobca“).

Konaniu pred krajským súdom predchádzalo konanie pred Úradom práce, sociálnych

vecí a rodiny R., odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko B. (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“), v ktorom prvostupňový správny orgán o žiadosti žalobcu o zvýšenie dávky

v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie rozhodol rozhodnutím sp. zn.

z 13. augusta 2007 tak, že žalobcovi zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na

bývanie nepriznal, a to preto, že žalobca mal v rodinnom dome, v ktorom býval, doživotné

právo bývania a užívania rodinného domu, a teda nespĺňal podmienku vlastníckeho alebo

nájomného vzťahu podľa napadnutého ustanovenia, pretože v jeho zmysle nárok na

príspevok na bývanie patrí iba tomu občanovi v hmotnej núdzi, ktorý je vlastníkom bytu,

vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu alebo

nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (a súčasne

preukázateľne uhrádza náklady spojené s bývaním). O odvolaní žalobcu proti tomuto

rozhodnutiu rozhodol žalovaný 4. októbra 2007 rozhodnutím sp. zn. .

A/2007/00605 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca je vlastníkom alebo nájomcom

rodinného domu, ktorý obýva, a príspevok na bývanie mu preto nebolo možné priznať.

Právo zodpovedajúce vecnému bremenu nemožno považovať za nájom bytu alebo

rodinného domu.

Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 5. decembra 2007 krajskému

súdu žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti, ktorou žiadal rozhodnutie žalovaného sp. zn.

. A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

v podstate s tým odôvodnením, že žalobca spĺňa podmienky na priznanie zvýšenia dávky

v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie, hoci nie je nájomcom ani vlastníkom rodinného

domu, pretože má k nemu zriadené odplatné právo zodpovedajúce vecnému bremenu

doživotného bývania a užívania. Iba takýto záver podľa názoru žalobcu zodpovedá zneniu

, v zmysle ktorého je účel príspevku na bývanie

vymedzený tak, že patrí občanovi v hmotnej núdzi na úhradu nákladov spojených s bývaním

na pomoc v hmotnej núdzi. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním doručeným

krajskému súdu 31. decembra 2007 tak, že navrhol žalobu žalobcu zamietnuť, pretože jeho

rozhodnutie sp. zn. . A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 je zákonné a dôsledne

sa v ňom vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalobcu. Pokiaľ

žalobca poukazoval na to, že účel príspevku na bývanie je daný § 13 ods. 1 zákona

č. , žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie podmieňuje vznik nároku

splnením ďalších podmienok nároku na dávku (ktoré žalobca opomenul), čo je výslovne

uvedené v jeho závere, pričom jednou z podmienok na priznanie dávky, na ktorú toto

ustanovenie odkazuje, je i podmienka uvedená v napadnutom ustanovení, teda to, že

žiadateľ o dávku je nájomcom alebo vlastníkom domu alebo bytu. Práve táto podmienka

nebola žalobcom splnená, a preto mu zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na

bývanie priznané nebolo a ani mu priznané byť nemohlo. Pri vymedzení účelu príspevku na

bývanie podľa treba vziať do úvahy, že má patriť iba

osobám spĺňajúcim všetky ustanovené podmienky.

Senát krajského súdu dospel v tejto veci k záveru, že § 13 ods. 3 písm. a) zákona

č. nie je v súlade s , a z tohto dôvodu konanie podľa

prerušil uznesením č. k.

-33 z 23. januára 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2008.

Ako vyplýva z návrhu krajského súdu na začatie konania pred ústavným súdom,

navrhovateľ žiada vysloviť nesúlad napadnutého ustanovenia s

s takýmto odôvodnením:

„Podľa článku 39 ods. 2 SR, každý, kto je v hmotnej núdzi má právo na takú

pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podľa

odseku 3 citovaného článku SR podrobnosti o právach podľa ods. 1 a 2 ustanoví

zákon.

V danom prípade správne orgány rozhodovali o príspevku na bývanie, aplikujúc

ustanovenie Dospeli k záveru, že žalobca nemá nárok na

príspevok na bývanie, pretože nespĺňa podmienky pre jeho priznanie, keďže nie je

vlastníkom, ani nájomcom rodinného domu, v ktorom býva, ale býva v ňom na základe

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva v práve doživotného bývania

v rodinnom dome za dohodnutú odplatu 500,-Sk mesačne... Článok 39 ods. 3 SR

zakotvuje, že podrobnosti o právach podľa odseku 2 ustanoví zákon. V danom prípade je

ním Z ustanovenia vyplýva, že zákon označuje

konkrétne skupiny občanov, ktorým priznáva právo na príspevok na bývanie. V zákone nie

je vymenovaná skupina občanov, ktorá si zabezpečuje bývanie prostredníctvom práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcom v doživotnom užívaní rodinného domu.

Je nesporné, že bývanie je možné zabezpečovať aj takouto formou. Podstata užívania

nehnuteľnosti, v danom prípade rodinného domu na základe inštitútov nájomnej zmluvy

alebo zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúcom v práve doživotného užívania

nehnuteľnosti je veľmi blízka. Súd sa domnieva, že ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a/ zákona

č. je v rozpore s článkom 39 ods. 2 SR, nakoľko znevýhodňuje určitú

skupinu občanov, ktorá je tiež v hmotnej núdzi a mala by mať právo na takú pomoc, ktorá je

nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, medzi ktoré patrí aj bývanie,

pričom toto bývanie si zabezpečuje na základe odplatného vecného bremena.

Medzi základné odvetvia verejného práva patrí aj správne právo, ktoré slúži na

ochranu verejných záujmov, ako aj právo sociálneho zabezpečenia, ktoré upravuje

množstvo právnych vzťahov, ktorými sa zabezpečujú sociálne práva občanov. Upravuje

vzťahy a inštitúcie, prostredníctvom ktorých sa zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych

udalostí, v ktorých sa môžu ľudia ocitnúť, a ktoré sú upravené právnymi normami. Normy

verejného práva sú principiálne normami kategorickými (kogentnými). Pre súkromné právo

je naopak charakteristická sloboda rozhodovania jednotlivcov o vlastných záležitostiach.

V praxi aplikácie práva sa môže vyskytnúť situácia, keď má súd alebo iný štátny orgán

rozhodnúť prípad, ktorý nepredvída žiadna platná právna norma, existuje teda medzera

v práve. V odvetviach súkromného práva možno v takýchto prípadoch postupovať podľa

analógie. Vo verejnom práve je možnosť analógie ojedinelá. Úplne neprípustná je

v odvetviach správneho a finančného práva. V právnom štáte musí byť rozhodovacia

činnosť štátnych orgánov dôsledne viazaná právom. Vzhľadom na všeobecnosť právnych

noriem a špecifiká konkrétnych situácií však nemôže byť ich činnosť s právom regulovaná

úplne do všetkých podrobností. V určitých prípadoch právo priznáva možnosť uváženia.

Možnosť uváženia však musí byť poskytnutá právnou normou, napríklad svojou všeobecnou

a relatívne neurčitou formuláciou (napr. zreteľahodné prípady, dobré mravy...), alebo

demonštratívnymi výpočtami hypotéz a pod.

V danom prípade ustanovenie

jednoznačne, menovitým výpočtom okruhu osôb upravuje komu patrí príspevok na bývanie.

Nejedná sa o príkladmý výpočet možných subjektov komu tento príspevok možno priznať,

ich výpočet je presne daný. V odseku 4 citovaného ustanovenia zákonodarca konkretizuje,

že za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené s poskytovaním

starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne. Nakoľko pri aplikácii noriem

správneho práva a noriem práva sociálneho zabezpečenia je analógia vylúčená, rovnako aj

rozširujúci výklad, ktorý má blízko k analógii, správny orgán postupoval v súlade so

zákonom, ak dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na príspevok na bývanie, pretože nie

je žiadnym z vymenovaných osôb, ktorému by mohol byť tento príspevok priznaný, t. j. nie je

vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného

domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie,

eventuálne nejedná sa o bývanie spojené s poskytovaním starostlivosti v zariadení

sociálnych služieb celoročne.

Z vyššie uvedených dôvodov, Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby Ústavný

súd SR návrh súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov prijal na ďalšie

konanie.“

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 21. januára 2009 prijal návrh

krajského súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd prípisom z 5. februára 2009 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na

ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky prípisom

č. 3700/2009-II/1 z 9. februára 2009 uviedlo, že tiež netrvá na verejnom ústnom

pojednávaní pléna ústavného súdu, a poukázalo na to, že „súlad zákona o pomoci v hmotnej

núdzi s , ktorý spochybnil Krajský súd v Banskej Bystrici návrhom doručeným

ústavnému súdu 29. apríla 2008 je zabezpečený prijatím novely zákona o pomoci v hmotnej

núdzi č., ktorou bol zákon o pomoci v hmotnej núdzi doplnený o ustanovenie

v § 13 ods.4 tak, že za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie v byte

alebo rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa

s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania. Zároveň sa na

toto ustanovenie vzťahuje výnimka uvedená v § 13 ods.7 zákona o pomoci v hmotnej núdzi,

podľa ktorej poberateľ starobného dôchodku nepreukazuje nájomný vzťah k bytu alebo

rodinnému domu, v ktorom má právo doživotného užívania a nepreukazuje ani uhrádzanie

nákladov spojených s bývaním v takomto byte alebo rodinnom dome.“.

Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky vo svojom stanovisku č. 12221/2009 z 24. februára 2009 poukázala obdobne na

prijatie novely vykonanej , ktorým sa

mení a dopĺňa o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „“) a navyše uviedla: „Nad rámec

uvedeného je aj na tomto prípade možné dokumentovať vhodnosť rozšírenia inštitútu

zastavenia konania pri abstraktnej kontrole ústavnosti nie len na prípady, kedy namietaný

rozpor zanikol z dôvodu zmeny alebo doplnenia príslušných článkov Slovenskej

republiky, napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. , ale aj

na prípady, kedy tento rozpor zanikol v dôsledku zmeny, či doplnenia zákona bez toho, aby

zákon stratil platnosť.“

Národná rada Slovenskej republiky predložila ústavnému súdu stanovisko k návrhu

krajského súdu prípisom č.100/2009 z apríla 2009, v ktorom rovnako ako vláda Slovenskej

republiky a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky poukázala na

prijatie novely vykonanej a uviedla, že

„v súčasnosti platná právna úprava sa vzťahuje aj na navrhovateľom poukazovanú

znevýhodnenú skupinu osôb a preto predložený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici

možno považovať za neopodstatnený“.

II.

Uznesením ústavného súdu č. k. -12 z 21. januára 2009 ústavný súd

prijal návrh krajského súdu na ďalšie konanie, keď konštatoval, že ide o návrh na začatie

konania o súlade s , ktorý

navrhovateľ predložil ako subjekt oprávnený iniciovať konanie o súlade právnych predpisov

( ) v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou [

písm. d) v spojení s , resp. v spojení s

Z . z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa zvlášť dotýka návrhu na rozhodnutie (petitu)

predloženého navrhovateľom.

Ústavný súd podľa rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Z v spojení s , ako aj z povahy a podstaty konania

o súlade právnych predpisov vyplýva, že podľa výsledkov preskúmania predmetného

návrhu na začatie konania môže ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov vo veci

samej rozhodnúť tak, že návrhu rozhodnutia (petitu) predloženého navrhovateľom

vo výroku vyhovie úplne (a prípadne aj nad jeho rámec v zmysle § 40 zákona o ústavnom

súde), vyhovie mu čiastočne, alebo mu nevyhovie. Ústavný súd (v zásade) návrhu

navrhovateľa nevyhovie aj vtedy, ak zistí, že v danom prípade možno uplatniť ústavne

konformný výklad napadnutej právnej normy (noriem).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či v danom

prípade možno uplatniť ústavne konformný výklad napadnutého ustanovenia zákona

č. V tejto súvislosti poukázal na to, že k uplatňovaniu zásady ústavne

konformného výkladu sa prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom

uviedol „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je

v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR (citovaný

právny názor formuloval ústavný súd v čase, keď bol ešte platný a účinný,

pozn.) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej

právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať

právnu normu v súlade s SR.“. Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne

normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd“ (, m. m. tiež , ,

, , atď.).

Ústavný súd rešpektuje, že zásadu (doktrínu) ústavne konformného výkladu možno

v konaní o súlade právnych predpisov uplatniť len v prípadoch, keď to povaha

preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti umožňujú (dovoľujú) a keď to je účelné,

a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj dostatočne účinné. V súvislosti s uvedeným

ústavný súd považoval za vhodné poukázať na judikatúru Spolkového ústavného súdu SRN,

v ktorej sú limity uplatnenia ústavne konformného výkladu formulované takto: „Zákon nie

je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je v súlade s , a zákon pri

takomto výklade zostáva zmysluplný“ (napr. alebo 8/34).

Navrhovateľ vo svojom návrhu cituje

v znení účinnom ku dňu doručenia jeho návrhu ústavnému súdu. Relevantné znenie § 13

ods. 3 a 4 v čase doručenia návrhu krajského súdu ústavnému súdu

bolo takéto:

„(3) Občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi

spoločne posudzujú, majú nárok na príspevok na bývanie, ak občan v hmotnej núdzi alebo

niektorá z fyzických osôb, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje podľa §4

a) je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom

rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie

a

b) uhrádza náklady spojené s bývaním a predloží doklad o zaplatení týchto nákladov

za predchádzajúcich šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo preukáže

uznanie dlhu a dohodu o splátkach v prípade, že má nedoplatky spojené s úhradou nákladov

spojených s bývaním.

(4) Za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené

s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne.“

bol novelizovaný s účinnosťou od 1. januára 2009 zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o pomoci v hmotnej

núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, že v bode

16 v § 13 ods. 4 sa na konci pripájajú tieto slová: „a bývanie v byte alebo v rodinnom dome,

v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi

spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.“

Počínajúc 1. januárom 2009 znie takto:

„(4) Za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené

s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne a bývanie v byte

alebo v rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s

občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.“

Osobitná časť dôvodovej správy k bodu 16 , ktorým sa mení

a dopĺňa o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tejto novely k tomuto bodu uvádza:

„Ide o riešenie hmotnej núdze občana v hmotnej núdzi a fyzických osôb, ktoré sa

s ním spoločne posudzujú na účely príspevku na bývanie, keď majú reálne výdavky spojené

s uživaním nehnuteľnosti, ktorú na základe darovacej zmluvy previedli na inú osobu, avšak

aj na základe tohto prevodu im ostalo právo doživotného užívania.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý § 13 ods. 3 písm. a) a novelou doplnený

odsek 4 možno súdom interpretovať a aplikovať ústavne

konformným spôsobom. Oporu pre tento právny názor možno vyvodiť aj z citovaných častí

stanovísk štátnych orgánov.

Uvedené závery podľa názoru ústavného súdu ukazujú, že príslušné ustanovenia

možno vykladať a aplikovať ústavne konformným spôsobom, t. j.

právny spor, ktorý tvorí podstatu návrhu krajského súdu, možno riešiť aj podľa v súčasnosti

platnej právnej úpravy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že prostredníctvom ústavne

konformného výkladu ustanovení a ,

ktoré sa vzťahujú na problematiku nastolenú návrhom krajského súdu, možno zabrániť

doterajšej interpretačnej a aplikačnej praxi, ktorá spochybňovala princíp právnej istoty

a dôvery subjektov práva v právny poriadok. Za týchto okolností nebolo potrebné a ani

vhodné vysloviť nesúlad napadnutého s

ods. 2 , a preto ústavný súd návrhu krajského súdu nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009