Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 2/09
PDF · 193.71 KB
No categories available
PL. ÚS 2/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 2/09-40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana
Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika
o návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. D.
M., na začatie konania o súlade § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci
v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky takto
rozhodol:
Návrhu Krajského súdu v Banskej Bystrici n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. apríla 2008
doručený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „krajský
súd“) na začatie konania o súlade § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci
v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „napadnuté
ustanovenie“ alebo „zákon č. 599/2003 Z. z.“) s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“).
Návrh bol na úvodnej strane označený ako „Návrh na začatie konania o nesúlade
§ 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s článkom 39 ods. 2 Ústavy
SR“.
Z návrhu vyplynulo, že pred krajským súdom sa pod sp. zn. 23 S 253/2007 vedie
konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. 2007/1635-Pol. A/2007/00605
zo 4. októbra 2007 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko B. (ďalej len
„žalovaný“), na základe žaloby podanej Z. Š. (ďalej len „žalobca“).
Konaniu pred krajským súdom predchádzalo konanie pred Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny R., odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko B. (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“), v ktorom prvostupňový správny orgán o žiadosti žalobcu o zvýšenie dávky
v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie rozhodol rozhodnutím sp. zn. B/2007/08045/ES/02
z 13. augusta 2007 tak, že žalobcovi zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na
bývanie nepriznal, a to preto, že žalobca mal v rodinnom dome, v ktorom býval, doživotné
právo bývania a užívania rodinného domu, a teda nespĺňal podmienku vlastníckeho alebo
nájomného vzťahu podľa napadnutého ustanovenia, pretože v jeho zmysle nárok na
príspevok na bývanie patrí iba tomu občanovi v hmotnej núdzi, ktorý je vlastníkom bytu,
vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu alebo
nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (a súčasne
preukázateľne uhrádza náklady spojené s bývaním). O odvolaní žalobcu proti tomuto
rozhodnutiu rozhodol žalovaný 4. októbra 2007 rozhodnutím sp. zn. 2007/1635-Pol.
A/2007/00605 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca je vlastníkom alebo nájomcom
rodinného domu, ktorý obýva, a príspevok na bývanie mu preto nebolo možné priznať.
Právo zodpovedajúce vecnému bremenu nemožno považovať za nájom bytu alebo
rodinného domu.
Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného podal žalobca 5. decembra 2007 krajskému
súdu žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti, ktorou žiadal rozhodnutie žalovaného sp. zn.
2007/1635-Pol. A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
v podstate s tým odôvodnením, že žalobca spĺňa podmienky na priznanie zvýšenia dávky
v hmotnej núdzi o príspevok na bývanie, hoci nie je nájomcom ani vlastníkom rodinného
domu, pretože má k nemu zriadené odplatné právo zodpovedajúce vecnému bremenu
doživotného bývania a užívania. Iba takýto záver podľa názoru žalobcu zodpovedá zneniu
§ 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z., v zmysle ktorého je účel príspevku na bývanie
vymedzený tak, že patrí občanovi v hmotnej núdzi na úhradu nákladov spojených s bývaním
na pomoc v hmotnej núdzi. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním doručeným
krajskému súdu 31. decembra 2007 tak, že navrhol žalobu žalobcu zamietnuť, pretože jeho
rozhodnutie sp. zn. 2007/1635-Pol. A/2007/00605 zo 4. októbra 2007 je zákonné a dôsledne
sa v ňom vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalobcu. Pokiaľ
žalobca poukazoval na to, že účel príspevku na bývanie je daný § 13 ods. 1 zákona
č. 599/2003 Z. z., žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie podmieňuje vznik nároku
splnením ďalších podmienok nároku na dávku (ktoré žalobca opomenul), čo je výslovne
uvedené v jeho závere, pričom jednou z podmienok na priznanie dávky, na ktorú toto
ustanovenie odkazuje, je i podmienka uvedená v napadnutom ustanovení, teda to, že
žiadateľ o dávku je nájomcom alebo vlastníkom domu alebo bytu. Práve táto podmienka
nebola žalobcom splnená, a preto mu zvýšenie dávky v hmotnej núdzi o príspevok na
bývanie priznané nebolo a ani mu priznané byť nemohlo. Pri vymedzení účelu príspevku na
bývanie podľa § 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z. treba vziať do úvahy, že má patriť iba
osobám spĺňajúcim všetky ustanovené podmienky.
Senát krajského súdu dospel v tejto veci k záveru, že § 13 ods. 3 písm. a) zákona
č. 599/2003 Z. z. nie je v súlade s čl. 39 ods. 2 ústavy, a z tohto dôvodu konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil uznesením č. k.
23 S 253/2007-33 z 23. januára 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2008.
Ako vyplýva z návrhu krajského súdu na začatie konania pred ústavným súdom,
navrhovateľ žiada vysloviť nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 2 ústavy
s takýmto odôvodnením:
„Podľa článku 39 ods. 2 Ústavy SR, každý, kto je v hmotnej núdzi má právo na takú
pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podľa
odseku 3 citovaného článku Ústavy SR podrobnosti o právach podľa ods. 1 a 2 ustanoví
zákon.
V danom prípade správne orgány rozhodovali o príspevku na bývanie, aplikujúc
ustanovenie § 13 zákona č. 599/2003 Z. z. Dospeli k záveru, že žalobca nemá nárok na
príspevok na bývanie, pretože nespĺňa podmienky pre jeho priznanie, keďže nie je
vlastníkom, ani nájomcom rodinného domu, v ktorom býva, ale býva v ňom na základe
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva v práve doživotného bývania
v rodinnom dome za dohodnutú odplatu 500,-Sk mesačne... Článok 39 ods. 3 Ústavy SR
zakotvuje, že podrobnosti o právach podľa odseku 2 ustanoví zákon. V danom prípade je
ním zákon č. 599/2003 Z. z. Z ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a/ vyplýva, že zákon označuje
konkrétne skupiny občanov, ktorým priznáva právo na príspevok na bývanie. V zákone nie
je vymenovaná skupina občanov, ktorá si zabezpečuje bývanie prostredníctvom práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcom v doživotnom užívaní rodinného domu.
Je nesporné, že bývanie je možné zabezpečovať aj takouto formou. Podstata užívania
nehnuteľnosti, v danom prípade rodinného domu na základe inštitútov nájomnej zmluvy
alebo zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúcom v práve doživotného užívania
nehnuteľnosti je veľmi blízka. Súd sa domnieva, že ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 599/2003 Z. z. je v rozpore s článkom 39 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko znevýhodňuje určitú
skupinu občanov, ktorá je tiež v hmotnej núdzi a mala by mať právo na takú pomoc, ktorá je
nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, medzi ktoré patrí aj bývanie,
pričom toto bývanie si zabezpečuje na základe odplatného vecného bremena.
Medzi základné odvetvia verejného práva patrí aj správne právo, ktoré slúži na
ochranu verejných záujmov, ako aj právo sociálneho zabezpečenia, ktoré upravuje
množstvo právnych vzťahov, ktorými sa zabezpečujú sociálne práva občanov. Upravuje
vzťahy a inštitúcie, prostredníctvom ktorých sa zmierňujú a odstraňujú následky sociálnych
udalostí, v ktorých sa môžu ľudia ocitnúť, a ktoré sú upravené právnymi normami. Normy
verejného práva sú principiálne normami kategorickými (kogentnými). Pre súkromné právo
je naopak charakteristická sloboda rozhodovania jednotlivcov o vlastných záležitostiach.
V praxi aplikácie práva sa môže vyskytnúť situácia, keď má súd alebo iný štátny orgán
rozhodnúť prípad, ktorý nepredvída žiadna platná právna norma, existuje teda medzera
v práve. V odvetviach súkromného práva možno v takýchto prípadoch postupovať podľa
analógie. Vo verejnom práve je možnosť analógie ojedinelá. Úplne neprípustná je
v odvetviach správneho a finančného práva. V právnom štáte musí byť rozhodovacia
činnosť štátnych orgánov dôsledne viazaná právom. Vzhľadom na všeobecnosť právnych
noriem a špecifiká konkrétnych situácií však nemôže byť ich činnosť s právom regulovaná
úplne do všetkých podrobností. V určitých prípadoch právo priznáva možnosť uváženia.
Možnosť uváženia však musí byť poskytnutá právnou normou, napríklad svojou všeobecnou
a relatívne neurčitou formuláciou (napr. zreteľahodné prípady, dobré mravy...), alebo
demonštratívnymi výpočtami hypotéz a pod.
V danom prípade ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 599/2003 Z. z.
jednoznačne, menovitým výpočtom okruhu osôb upravuje komu patrí príspevok na bývanie.
Nejedná sa o príkladmý výpočet možných subjektov komu tento príspevok možno priznať,
ich výpočet je presne daný. V odseku 4 citovaného ustanovenia zákonodarca konkretizuje,
že za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené s poskytovaním
starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne. Nakoľko pri aplikácii noriem
správneho práva a noriem práva sociálneho zabezpečenia je analógia vylúčená, rovnako aj
rozširujúci výklad, ktorý má blízko k analógii, správny orgán postupoval v súlade so
zákonom, ak dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na príspevok na bývanie, pretože nie
je žiadnym z vymenovaných osôb, ktorému by mohol byť tento príspevok priznaný, t. j. nie je
vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného
domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie,
eventuálne nejedná sa o bývanie spojené s poskytovaním starostlivosti v zariadení
sociálnych služieb celoročne.
Z vyššie uvedených dôvodov, Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby Ústavný
súd SR návrh súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov prijal na ďalšie
konanie.“
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 2/09-12 z 21. januára 2009 prijal návrh
krajského súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd prípisom z 5. februára 2009 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na
ústnom pojednávaní pléna ústavného súdu.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky prípisom
č. 3700/2009-II/1 z 9. februára 2009 uviedlo, že tiež netrvá na verejnom ústnom
pojednávaní pléna ústavného súdu, a poukázalo na to, že „súlad zákona o pomoci v hmotnej
núdzi s ústavou, ktorý spochybnil Krajský súd v Banskej Bystrici návrhom doručeným
ústavnému súdu 29. apríla 2008 je zabezpečený prijatím novely zákona o pomoci v hmotnej
núdzi č.562/2008 Z.z., ktorou bol zákon o pomoci v hmotnej núdzi doplnený o ustanovenie
v § 13 ods.4 tak, že za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie v byte
alebo rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa
s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania. Zároveň sa na
toto ustanovenie vzťahuje výnimka uvedená v § 13 ods.7 zákona o pomoci v hmotnej núdzi,
podľa ktorej poberateľ starobného dôchodku nepreukazuje nájomný vzťah k bytu alebo
rodinnému domu, v ktorom má právo doživotného užívania a nepreukazuje ani uhrádzanie
nákladov spojených s bývaním v takomto byte alebo rodinnom dome.“.
Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky vo svojom stanovisku č. 12221/2009 z 24. februára 2009 poukázala obdobne na
prijatie novely zákona č. 599/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 562/2008 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 562/2008 Z. z.“) a navyše uviedla: „Nad rámec
uvedeného je aj na tomto prípade možné dokumentovať vhodnosť rozšírenia inštitútu
zastavenia konania pri abstraktnej kontrole ústavnosti nie len na prípady, kedy namietaný
rozpor zanikol z dôvodu zmeny alebo doplnenia príslušných článkov Ústavy Slovenskej
republiky, napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 13/98, ale aj
na prípady, kedy tento rozpor zanikol v dôsledku zmeny, či doplnenia zákona bez toho, aby
zákon stratil platnosť.“
Národná rada Slovenskej republiky predložila ústavnému súdu stanovisko k návrhu
krajského súdu prípisom č.100/2009 z apríla 2009, v ktorom rovnako ako vláda Slovenskej
republiky a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky poukázala na
prijatie novely zákona č. 599/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 562/2008 Z. z. a uviedla, že
„v súčasnosti platná právna úprava sa vzťahuje aj na navrhovateľom poukazovanú
znevýhodnenú skupinu osôb a preto predložený návrh Krajského súdu v Banskej Bystrici
možno považovať za neopodstatnený“.
II.
Uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 2/09-12 z 21. januára 2009 ústavný súd
prijal návrh krajského súdu na ďalšie konanie, keď konštatoval, že ide o návrh na začatie
konania o súlade § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. s čl. 39 ods. 2 ústavy, ktorý
navrhovateľ predložil ako subjekt oprávnený iniciovať konanie o súlade právnych predpisov
(čl. 125 ods. 1 ústavy) v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou [čl. 130 ods. 1
písm. d) v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 37 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z . z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa zvlášť dotýka návrhu na rozhodnutie (petitu)
predloženého navrhovateľom.
Ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Z čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 125 ods. 3 ústavy, ako aj z povahy a podstaty konania
o súlade právnych predpisov vyplýva, že podľa výsledkov preskúmania predmetného
návrhu na začatie konania môže ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov vo veci
samej rozhodnúť tak, že návrhu rozhodnutia (petitu) predloženého navrhovateľom
vo výroku vyhovie úplne (a prípadne aj nad jeho rámec v zmysle § 40 zákona o ústavnom
súde), vyhovie mu čiastočne, alebo mu nevyhovie. Ústavný súd (v zásade) návrhu
navrhovateľa nevyhovie aj vtedy, ak zistí, že v danom prípade možno uplatniť ústavne
konformný výklad napadnutej právnej normy (noriem).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či v danom
prípade možno uplatniť ústavne konformný výklad napadnutého ustanovenia zákona
č. 599/2003 Z. z. V tejto súvislosti poukázal na to, že k uplatňovaniu zásady ústavne
konformného výkladu sa prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98, v ktorom
uviedol „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je
v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR (citovaný
právny názor formuloval ústavný súd v čase, keď bol ešte čl. 11 ústavy platný a účinný,
pozn.) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej
právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať
právnu normu v súlade s Ústavou SR.“. Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri
uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne
normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.).
Ústavný súd rešpektuje, že zásadu (doktrínu) ústavne konformného výkladu možno
v konaní o súlade právnych predpisov uplatniť len v prípadoch, keď to povaha
preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti umožňujú (dovoľujú) a keď to je účelné,
a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj dostatočne účinné. V súvislosti s uvedeným
ústavný súd považoval za vhodné poukázať na judikatúru Spolkového ústavného súdu SRN,
v ktorej sú limity uplatnenia ústavne konformného výkladu formulované takto: „Zákon nie
je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je v súlade s ústavou, a zákon pri
takomto výklade zostáva zmysluplný“ (napr. BverGE 2/267 alebo 8/34).
Navrhovateľ vo svojom návrhu cituje § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z.
v znení účinnom ku dňu doručenia jeho návrhu ústavnému súdu. Relevantné znenie § 13
ods. 3 a 4 zákona č. 599/2003 Z. z. v čase doručenia návrhu krajského súdu ústavnému súdu
bolo takéto:
„(3) Občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi
spoločne posudzujú, majú nárok na príspevok na bývanie, ak občan v hmotnej núdzi alebo
niektorá z fyzických osôb, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje podľa §4
a) je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom
rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie
a
b) uhrádza náklady spojené s bývaním a predloží doklad o zaplatení týchto nákladov
za predchádzajúcich šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo preukáže
uznanie dlhu a dohodu o splátkach v prípade, že má nedoplatky spojené s úhradou nákladov
spojených s bývaním.
(4) Za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené
s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne.“
Zákon č. 599/2003 Z. z. bol novelizovaný s účinnosťou od 1. januára 2009 zákonom
č. 562/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej
núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, že v bode
16 v § 13 ods. 4 sa na konci pripájajú tieto slová: „a bývanie v byte alebo v rodinnom dome,
v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi
spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.“
Počínajúc 1. januárom 2009 znie § 13 ods. 4 zákona č. 599/2003 Z. z. takto:
„(4) Za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené
s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne a bývanie v byte
alebo v rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s
občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.“
Osobitná časť dôvodovej správy k bodu 16 zákona č. 562/2008 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tejto novely k tomuto bodu uvádza:
„Ide o riešenie hmotnej núdze občana v hmotnej núdzi a fyzických osôb, ktoré sa
s ním spoločne posudzujú na účely príspevku na bývanie, keď majú reálne výdavky spojené
s uživaním nehnuteľnosti, ktorú na základe darovacej zmluvy previedli na inú osobu, avšak
aj na základe tohto prevodu im ostalo právo doživotného užívania.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý § 13 ods. 3 písm. a) a novelou doplnený
odsek 4 zákona č. 599/2003 Z. z. možno súdom interpretovať a aplikovať ústavne
konformným spôsobom. Oporu pre tento právny názor možno vyvodiť aj z citovaných častí
stanovísk štátnych orgánov.
Uvedené závery podľa názoru ústavného súdu ukazujú, že príslušné ustanovenia
zákona č. 599/2003 Z. z. možno vykladať a aplikovať ústavne konformným spôsobom, t. j.
právny spor, ktorý tvorí podstatu návrhu krajského súdu, možno riešiť aj podľa v súčasnosti
platnej právnej úpravy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že prostredníctvom ústavne
konformného výkladu ustanovení § 13 ods. 3 písm. a) a ods. 4 zákona č. 599/2003 Z. z.,
ktoré sa vzťahujú na problematiku nastolenú návrhom krajského súdu, možno zabrániť
doterajšej interpretačnej a aplikačnej praxi, ktorá spochybňovala princíp právnej istoty
a dôvery subjektov práva v právny poriadok. Za týchto okolností nebolo potrebné a ani
vhodné vysloviť nesúlad napadnutého § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. s čl. 39
ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd návrhu krajského súdu nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009