Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 255/2010
PDF · 375.21 KB
No categories available
II. ÚS 255/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť P. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra
2009, ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z rokovania
Obecného zastupiteľstva obce V. a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. S. na prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva obce V.
č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-
obrazového záznamu z rokovania Obecného zastupiteľstva obce V., p o r u š e n é b o l o .
2. Bod I uznesenia Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra
2009, ktorým nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu z rokovania
Obecného zastupiteľstva obce V., z r u š u j e .
3. P. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € (slovom
deväťsto eur), ktoré mu j e Obec V. p o v i n n á vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Obec V. p o v i n n á
vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. D., DrSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
5. Sťažnosti P. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 255/2010-16 z 19. mája 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. S., V. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Obecného
zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),
ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z rokovania
obecného zastupiteľstva.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, pripojených listinných dôkazov a zvukovo-
obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh mimoriadneho zasadnutia Obecného
zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009 vyplynulo:
«Obecné zastupiteľstvo obce V. konalo dňa 25.11.2009 mimoriadne zasadnutie. Na
zasadnutí sa malo rozhodnúť o udelení plnomocenstva zástupkyni starostu na zmluvné
zabezpečenie právnej pomoci pre obec pri zastupovaní v konaniach pred Krajským súdom
v Žiline, kde je podaných šesť žalôb na nečinnosť obce, resp. za neposkytnutie informácií
v rozpore so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Mimoriadnemu zasadnutiu
konanému 25. novembra 2009 predsedala zástupkyňa starostu obce V. Sťažovateľ sa tohto
zasadnutia zúčastnil ako predstaviteľ verejnosti a ako volič s trvalým pobytom na území
obce V. Počas mimoriadneho zasadnutia sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na
informácie tak, že si vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutia pomocou
videokamery. Keď poslanci obecného zastupiteľstva zistili, že sťažovateľ vyhotovuje
zvukovo-obrazový záznam z verejného zasadnutia, obecné zastupiteľstvo schválilo
Uznesenie č. 13/2009, podľa ktorého:
„I. Schvaľuje nedovolenie filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia
priebehu rokovania obecného zastupiteľstva.“...
Príčinou pre schválenie tohto bodu uznesenia neboli konkrétne rušivé prejavy
verejnosti. Uznesenie poslanci obecného zastupiteľstva schválili na návrh zástupkyne
starostky odôvodnený formuláciou: „Ako viete z predchádzajúcich zasadnutí, vždy to malo
rušivý efekt na priebeh nášho rokovania.“ Následne zástupkyňa starostu vyzvala
prítomných poslancov na hlasovanie: „Je niekto za to, kto je za to, aby sa dnešné
zasadnutie nenatáčalo?“
Sťažovateľ v čase konania obecného zastupiteľstva obce V. bol oboznámený
s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 57/00, ktorým ústavný súd uznal
právo fyzických osôb na vyhotovenie zvukového a zvukovo-obrazového záznamu z verejného
rokovania Mestského zastupiteľstva v D. V záujme ochrany svojho základného práva
sťažovateľ odmietol rešpektovať rozhodnutie obecného zastupiteľstva V. a prejavil
odhodlanie pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z mimoriadneho
zasadnutia obecného zastupiteľstva.
Vznikol spor medzi sťažovateľmi a poslancami obecného zastupiteľstva. Jeden
z poslancov vyhlásil: „Ja som neni ochotný, aby sa tu natáčalo.“ Ďalší poslanec sa pokúsil
sťažovateľa presvedčiť o oprávnenosti poslaneckých požiadaviek argumentáciou o ľudských
právach a o tom, že ako poslanec má osobné právo, aby sa v priestore zasadnutia
nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol tvrdením, že ako osoba také právo má, ako
poslanec nie.
Zástupkyňa starostu, ktorá viedla mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva
trvala na tom, že „ona tu rozhoduje“. Sťažovateľ márne namietol: „Sú tu platné zákony,
ktoré vy máte dodržiavať.“...
Keď sťažovateľ neopustil priestory verejného zasadnutia, zástupkyňa starostu
mimoriadne zasadnutie skončila. Obecné zastupiteľstvo v bode II uznesenia č. 13/2009
„vzalo na vedomie predčasné ukončenie rokovania z dôvodu rušenia pozorujúcimi
občanmi.“»
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:
„… Právo na informácie sa nepriznáva iba ako pasívne právo informáciu dostať, ale
aj ako aktívne právo informácie vyhľadávať. Podmienky obmedzenia základného práva na
informácie ustanovené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR sa týkajú prijímania a vyhľadávania
informácií oprávnenou osobou, nie povinnosti orgánu verejnej moci ustanovenej čl. 26
ods. 5 Ústavy SR. Orgán verejnej moci je pri uplatnení čl. 26 ods. 4 ústavy iba povinný
strpieť, že oprávnená osoba informácie o jeho činnosti vyhľadáva a nesmie konaniu osoby
vyhľadávajúcej informácie klásť prekážky, obmedzovať získavanie informácií o svojej
činnosti spôsobom alebo za podmienok presahujúcich režim určený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.
...
Sťažovateľ uplatnil právo na informácie, ktoré má právo získať vlastným konaním,
pokiaľ neporušuje podmienky ustanovené čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.
Z úpravy čl. 26 ods. 2 Ústavy SR možno vyvodiť, že právo na informácie má tri
zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. …
Sťažovateľ uplatnil prvú zložku práva na informácie pred zasadnutím obecného
zastupiteľstva. Informáciu o informácii získal, keď sa dozvedel o čase a mieste konania
mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho
práva na informácie v prvej zložke.
Na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom 25. novembra 2009
uplatnil druhú zložku práva na informácie, keď informácie prijímal s využitím technického
prostriedku, ktorým vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam o priebehu mimoriadneho
zasadnutia obecného zastupiteľstva V.
Obmedzenie základného práva na informácie v každej zložke tohto práva v súlade
s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne
materiálne podmienky. ...“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 15/98, v zmysle ktorého: „Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme
národná rada v právnom predpise so silou zákona. ... Prvou materiálnou podmienkou je
požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí
chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie
prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov.
Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“
Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vymedzil takto: «V súlade
s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno
vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo
slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ
obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj
v demokratickej spoločnosti. Zákon obmedzujúci slobodu prejavu alebo právo na
informácie z iného dôvodu ako ustanovuje druhá materiálna podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy
a nad mieru nevyhnutnosti alebo bez toho, aby nevyhnutnosť existovala, treba pokladať za
protiústavný.» (PL. ÚS 15/98)
Podľa názoru sťažovateľa: «... obecné zastupiteľstvo V. v krátkom časovom intervale
opakovane, trikrát za sebou porušilo jeho základné právo na prijímanie informácií. Obecné
zastupiteľstvo prvýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na prijímanie informácií,
keď schválilo uznesenie č. 13/2009 „nedovoľujúce filmovať“ rokovanie obecného
zastupiteľstva. Obecné zastupiteľstvo V. druhýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo
na prijímanie informácií, keď za účelom „vymáhania vykonateľnosti“ svojho uznesenia
č. 13/2009 sa pokúsilo pokračovať v rokovaní v neprítomnosti verejnosti, „za zatvorenými
dverami“. Obecné zastupiteľstvo V. tretíkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na
prijímanie informácií, keď predčasne skončilo rokovanie „z dôvodu rušenia pozorujúcimi
občanmi“.
V okolnostiach prípadu obecné zastupiteľstvo obce V. nevydalo všeobecne záväzné
nariadenie, ktorým by vo fáze tvorby práva porušilo úpravu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vo fáze
aplikácie práva schválilo uznesenie, ktoré nemá základ v zákone. Tým sa v okolnostiach
prípadu nesplnila formálna podmienka pre obmedzenie sťažovateľovho práva na informácie
v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.
Obecné zastupiteľstvo V. neidentifikovalo záujem, ktorý podľa čl. 26 ods. 4 ústavy
legitimizuje obmedzenie práva na informácie. Obecné zastupiteľstvo V. konštatovalo, že
filmovanie ruší priebeh rokovania obecného zastupiteľstva. Toto konštatovanie nemalo
základ v skutkovom stave. Sťažovateľ nevyhotovoval zvukovo-obrazový záznam pomocou
technického prostriedku, ktorý by bol nadmerne hlučný, vypúšťal by dym, nepríjemný
zápach alebo akokoľvek inak negatívne pôsobil na zmysly zasadajúcich poslancov obecného
zastupiteľstva. V okolnostiach prípadu nebola splnená prvá materiálna podmienka
ustanovená čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.
Obecné zastupiteľstvo V. sa nezaoberalo ani otázkou alternatív k „nedovoleniu
filmovania pozorovateľmi rokovania,“ ktoré by s menšou intenzitou zasiahlo do základného
práva na informácie. Obecné zastupiteľstvo V. sa teda vôbec nezaoberalo otázkou, či
v demokratickej spoločnosti je nevyhnutné obmedziť základné právo na informácie
prostredníctvom „nedovolenia filmovania“. V okolnostiach prípadu teda nebola splnená
ani druhá materiálna podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.»
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že «Obecné zastupiteľstvo V. po schválení
uznesenia č. 13/2009 sa pokúsilo zabezpečiť „vykonateľnosť“ bodu I spôsobom, ktorý znovu
nemal základ v zákone a ktorým obecné zastupiteľstvo znovu obmedzilo sťažovateľovo
právo na informácie v nesúlade s podmienkami čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.
Zákonom určujúcim podmienky obmedzenia práva na informácie o priebehu
rokovania obecného zastupiteľstva je zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov. Podľa § 12 ods. 4 tohto zákona rokovania obecného (mestského)
zastupiteľstva sú v zásade verejné. Vyhlásiť rokovanie obecného (mestského) zastupiteľstva
za neverejné možno iba vtedy, ak sa prerokúvajú veci, ktoré majú byť predmetom
utajovania v štátnom záujme. To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania zastupiteľstva
za neverejné z dôvodu utajenia v štátnom záujme nemôže dôjsť k prijímaniu informácií
akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických prostriedkov a nemôže
dôjsť ani k rozširovaniu takýchto informácií (I. ÚS 57/00).
V okolnostiach prípadu nedošlo k rokovaniu obecného zastupiteľstva V. o veci, ktorá
mala byť utajená v štátnom záujme. Obecné zastupiteľstvo sa pokúsilo zneužiť úpravu
zákona na jeho aplikáciu za podmienok, ktorých sa zákonná úprava netýka. Zástupkyňa
starostu ani nikto z poslancov obecného zastupiteľstva nenavrhol, aby sa predmetom
rokovania obecného zastupiteľstva stala vec utajená v štátnom záujme. Príčinu pre pokus
o utajenie časti rokovania pred verejnosťou prostredníctvom neverejného zasadnutia možno
v okolnostiach prípadu jednoznačne určiť. Stala sa ňou neskrývaná vôľa sťažovateľa
pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z priebehu verejného rokovania
obecného zastupiteľstva.».
Sťažovateľ v tejto súvislosti citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 57/00:
„Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona
umožňovalo zasahovať do práva na informácie z verejného zasadnutia mestského
zastupiteľstva, nie je naplnená základná podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy pre možnosť
obmedziť právo na informácie.“ V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „Postup
poslancov obecného zastupiteľstva V. a zástupkyne starostu, ktorá viedla rokovanie
obecného zastupiteľstva na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 bol vo
vzťahu k uplatneniu sťažovateľovho práva na prijímanie informácií celkom svojvoľný. …
Zmarenia prijímania informácií sa obecné zastupiteľstvo V. dopustilo voči sťažovateľovi,
keď predčasne ukončilo svoje rokovanie, aby zamedzilo ďalšiemu prijímaniu informácií
o veciach prerokovaných a rozhodovaných na mimoriadnom zasadnutí konanom
25. novembra 2009...“.
Sťažovateľ poukázal aj na to, že „Základnou podmienkou obmedzenia ľudského
práva prijímať a rozširovať informácie zaručeného podľa čl. 10 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je ustanovenie zákona, ktoré obmedzenie
umožňuje. Sťažovateľ v argumentácii k porušeniu ochrany priznanej podľa čl. 26 ods. 4
Ústavy SR už uviedol, že zákonné ustanovenie umožňujúce obmedzenie prijímania
informácií na verejnom zasadnutí zastupiteľstva obce neexistuje. Preto obecné
zastupiteľstvo V. postupom uplatneným v okolnostiach prípadu porušilo aj čl. 10 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Postup obecného zastupiteľstva v okolnostiach prípadu bol podľa názoru sťažovateľa
aj v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:
«Obecné zastupiteľstvo V. na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009
„nedovolilo filmovanie“ priebehu rokovania obecného zastupiteľstva bez zachovania
podstaty a zmyslu práva na prijímanie informácií na verejnom zasadnutí obecného
zastupiteľstva. V úsilí zamedziť oprávneným osobám prijímanie informácií ... obecné
zastupiteľstvo sa pokúsilo časť rokovania uskutočniť formou neverejného zasadnutia a keď
tento zákonu odporujúci postup zlyhal, uznesením „vzalo na vedomie“ predčasné ukončenie
rokovania z predstieraného právneho dôvodu „rušenia rokovania pozorujúcimi občanmi.“»
Sťažovateľ namietol aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy argumentujúc: „K základným
znakom materiálneho právneho štátu patrí dôsledné dodržiavanie základných práv
a slobôd. Porušením základného práva na informácie obecné zastupiteľstvo V. na
mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 zároveň porušilo aj čl. 1 ods. 1
ústavy v rozsahu týkajúcom sa právneho štátu.
K základným znakom demokratického štátu, ktorý sa tiež zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy,
patrí účasť obyvateľstva na uplatňovaní verejnej moci. Predpokladom účasti na uplatňovaní
verejnej moci je informovanosť jednotlivých osôb... vrátane informácií o činnosti orgánov
územnej samosprávy. Obecné zastupiteľstvo V. na mimoriadnom zasadnutí konanom
25. novembra 2009 uplatnilo postup, ktorý nebol v súlade s požiadavkami uplatnenia
verejnej moci v demokratickom štáte.“
Podľa názoru sťažovateľa obecné zastupiteľstvo na mimoriadnom zasadnutí
konanom 25. novembra 2009 uplatnilo postup, ktorý nebol v súlade ani s čl. 2 ods. 2 ústavy.
V nadväznosti na toto tvrdenie sťažovateľ uviedol: „Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
výslovne upravuje postavenie orgánov štátu. Toto ustanovenie predstavuje právny základ
pre zásadu Čo nie je dovolené, je zakázané, ktorá je jednou zo základných zásad
materiálneho právneho štátu. … Tejto zásade v materiálnom právnom štáte nemôžu
podliehať iba orgány štátu. Musia sa jej podriadiť všetky orgány verejnej moci. Preto ju
nemožno pred uplatnením interpretovať doslovne, ale v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy ju treba
vysvetľovať pomocou extenzívneho výkladu ako zásadu, ktorej podlieha činnosť všetkých
orgánov verejnej moci. V okolnostiach prípadu to má za následok, že aj orgán územnej
samosprávy v obci V. pri uplatnení svojich právomocí musí postupovať v súlade s čl. 2
ods. 2 Ústavy SR.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva na
prístup k informáciám v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie.
Porušenie jeho základného práva sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia sťažovateľa.
Sťažovateľ utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti
a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom
chránených záujmov. Kompenzáciou za túto ujmu je primerané finančné zadosťučinenie,
o ktoré sťažovateľ žiada.“.
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
«1. Schválením bodu I v uznesení č. 13/2009, ktorým obecné zastupiteľstvo obce V.
na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva obce V. vo V. dňa 25.11.2009 prijalo
zákaz filmovania priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva formulovaný ako
„nedovolenie filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia priebehu rokovania
obecného zastupiteľstva“ bolo porušené základné právo sťažovateľa na prijímanie
a rozširovanie informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Bod I uznesenia obecného zastupiteľstva č. 13/2009 zo dňa 25.11.2009, ktorým
obecné zastupiteľstvo obce V. nedovolilo vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu zo
svojho rokovania, sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
sťažovateľovi P. S. za porušenie jeho základného práva prijímať a rozširovať idey
a informácie priznáva primerané finančné zadosťučinenie 900 euro. Obec V. je povinná
vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V. platbu vykoná
na účet, ktorý mu P. S. uvedie.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro
a 26 centov, ktorú je obec V. povinná vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc, do dvoch
mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V.
platbu vykoná na účet, ktorý jej JUDr. J. D., DrSc. uvedie.»
II.
Napriek tomu, že ústavný súd listom č. k. II. ÚS 255/2010-23 z 2. júna 2010 vyzval
starostu obce V., aby sa vyjadril k podanej sťažnosti Obec V. svoje právo nevyužila a do
rozhodnutia ústavného súdu sa k veci nevyjadrila.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámil ústavnému súdu
listom z 11. júna 2010, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od
ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, zo spisového materiálu
predloženého starostom obce V. a zvukovo-obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh
mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009
možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť takto:
Zástupkyňa starostu obce V. zvolala na 25. november 2009 mimoriadne zasadnutie
obecného zastupiteľstva s týmto návrhom programu rokovania: „1. Otvorenie,
2. Ospravedlnenie neprítomných poslancov, 3. Odsúhlasenie natáčania rokovania obecného
zastupiteľstva, 4. Schválenie programu, 5. Voľba návrhovej a overovacej komisie,
6. Riešenie právnej pomoci, 7. Diskusia, 8. Záver.“
Mimoriadneho zasadnutia sa zúčastnil sťažovateľ ako predstaviteľ verejnosti a ako
volič s trvalým pobytom na území obce V. spolu s ďalšími „pozorujúcimi občanmi“.
Mimoriadnemu zasadnutiu predsedala zástupkyňa starostu obce V. Počas mimoriadneho
zasadnutia si sťažovateľ vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutia pomocou
videokamery. Keď poslanci obecného zastupiteľstva zistili, že sťažovateľ vyhotovuje
zvukovo-obrazový záznam z verejného zasadnutia, zástupkyňa starostu vyzvala poslancov
na „odsúhlasenie natáčania rokovania obecného zastupiteľstva“ podľa bodu 3 programu
a uviedla: „Toto je potrebné odhlasovať páni poslanci, nakoľko, ako viete
z predchádzajúcich rokovaní, vždy to malo rušivý efekt na priebeh nášho rokovania.
V prípade, že toto naše rozhodnutie nebude rešpektované, preruším rokovanie a ďalej
budeme pokračovať neverejne.“
Následne zástupkyňa starostu dala hlasovať: „Kto je za to, aby sa dnešné naše
rokovanie nenatáčalo, pretože to má pre nás poslancov rušivý efekt ?“
Obecné zastupiteľstvo v bode I napadnutého uznesenia schválilo „nedovolenie
filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia priebehu rokovania obecného
zastupiteľstva“. Po odhlasovaní „nedovolenia filmovania“ všetkými prítomnými
poslancami zástupkyňa starostu vyzvala sťažovateľa: „Ak chcete tu zostať, rešpektujte naše
rozhodnutie celého obecného zastupiteľstva.“ Na to sťažovateľ uviedol: „Nebudem ho
rešpektovať, lebo je protiústavné.“
Vznikol spor medzi sťažovateľom a poslancami obecného zastupiteľstva. Jeden
z poslancov vyhlásil: „Ja som neni ochotný, aby sa tu natáčalo.“ Ďalší poslanec
argumentoval tým, že ako poslanec má osobné právo, aby sa v priestore zasadnutia
nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol s tým, že ako osoba také právo má, ale ako
poslanec nie. Keď sťažovateľ neopustil priestory verejného zasadnutia (nerešpektujúc zákaz
filmovania rokovania obecného zastupiteľstva), zástupkyňa starostu mimoriadne zasadnutie
ukončila. Obecné zastupiteľstvo v bode II napadnutého uznesenia vzalo na vedomie
„predčasné ukončenie rokovania z dôvodu rušenia pozorujúcimi občanmi“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom a uznesením
Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I
nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie informácií pomocou
zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (odsek 1). Výkon týchto slobôd,
pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci (odsek 2).
Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo
vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu,
prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej
povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch,
konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo
hromadným informačným prostriedkom.
Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených napr. v rozhodnutiach
vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 7/00 sloboda prejavu a právo
prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako
jeho základné právo. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey
a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej
dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže
v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.
Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie teda chráni možnosť
získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.
Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri
zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne
samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či
v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa
nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak,
aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná.
Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi
technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj
zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je
akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším
subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00).
Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa
rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach
uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového,
zvukovo-obrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96).
Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci, ku ktorým patrí aj obecné
zastupiteľstvo ako orgán obce podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom
zriadení“), majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti
v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Takým zákonom je
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.
V prípade obecného zastupiteľstva zákon o slobode informácií ustanovuje
podmienky a spôsob vykonania povinnosti poskytovať informácie o činnosti zastupiteľstva
v § 5 ods. 9 v spojení s § 5 ods. 2 zákona.
Zákon o slobode informácií však nepokrýva všetky aspekty základného práva na
informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy a na daný prípad sa nevzťahuje (podľa § 3 ods. 1
zákon sa vzťahuje len na informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nemožno ho
použiť na nahrávanie práve prebiehajúcej udalosti, povinná osoba má povinnosť vybaviť
žiadosť o sprístupnenie informácií v zákonom stanovených lehotách a pod.).
Podľa právneho názoru ústavného súdu čl. 26 ods. 5 ústavy hovorí o povinnosti
orgánov územnej samosprávy poskytovať informácie o svojej činnosti. Naproti tomu
z čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva právo každého na informácie, a to na ich vyhľadávanie,
prijímanie a rozširovanie, ktoré je iné než povinnosť orgánov územnej samosprávy podľa
čl. 26 ods. 5 ústavy. V prípade verejného rokovania orgánov územnej samosprávy sa
povinnosť „primeraným spôsobom“ poskytovať informácie o svojej činnosti nemôže
vzťahovať na tých, ktorí sa takéhoto rokovania priamo zúčastňujú. Ustanovenie čl. 26 ods. 5
ústavy nemožno totiž chápať ako zrkadlový obraz čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, teda tak, že by
čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy stanovoval právo každého na informácie a čl. 26 ods. 5 ústavy tomu
zodpovedajúcu povinnosť orgánu územnej samosprávy (I. ÚS 57/00).
Vzhľadom na definíciu jednotlivých zložiek práva na informácie treba dospieť
k záveru, že nesúhlas Obecného zastupiteľstva obce V. s vykonávaním zvukovo-obrazového
záznamu zo svojho mimoriadneho zasadnutia konaného 25. novembra 2009 opierajúci sa
o bod I napadnutého uznesenia smeroval bezprostredne iba proti právu sťažovateľa na
slobodné prijímanie informácií prostredníctvom zvukovo-obrazového záznamu. Nesmeroval
proti právu sťažovateľa na prijímanie informácií vlastnými zmyslami alebo akýmkoľvek
iným spôsobom a nesmeroval ani proti právu sťažovateľa informácie vyhľadávať
a rozširovať. Napriek tomu však objektívne zasiahol aj do práva sťažovateľa informácie
rozširovať pomocou vyhotoveného zvukovo-obrazového záznamu. Totiž, za situácie, keď
bolo sťažovateľovi znemožnené záznam vyhotoviť, stratil možnosť ním zvoleným
spôsobom získané informácie rozširovať.
Treba preto považovať za jednoznačne preukázané, že napadnutým uznesením,
ktorým obecné zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo
svojho rokovania, sa zasiahlo do výkonu práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie
zvukovo-obrazovým záznamom tak podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj podľa čl. 10 ods. 1
dohovoru.
V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd vyslovil, že obmedzenie práva na
informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka
zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Formálna podmienka znamená, že
obmedzenie prijme Národná rada Slovenskej republiky v právnom predpise so silou zákona.
Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv
a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné
zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie
existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka
nevyhnutnosti prijatia obmedzenia. Obdobné kritériá na obmedzenie slobody prejavu
a práva na informácie obsahuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 10
dohovoru. Inými slovami, orgány verejnej moci môžu zasiahnuť do tohto práva za
súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom, zodpovedá niektorému
legitímnemu cieľu ustanovenému v ústave (čl. 26 ods. 4), resp. dohovore (čl. 10 ods. 2), a je
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)
vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.
Základným predpokladom ústavnosti obmedzenia práva na informácie je to, aby bolo
obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“ sa podľa judikatúry ústavného súdu
rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom
právnej sily (II. ÚS 28/96). Preto treba skúmať, či jestvuje v danej oblasti zákon, ktorý by
obmedzenie práva na informácie pripúšťal.
Zákonom určujúcim podmienky obmedzenia práva na informácie o priebehu
rokovania obecného zastupiteľstva je zákon o obecnom zriadení. V tejto súvislosti treba
súhlasiť so sťažovateľom, že len ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o obecnom zriadení
(s účinnosťou od 1. apríla 2010 je to ustanovenie § 12 ods. 9, pozn.) umožňuje obmedziť
právo na informácie z rokovania obecného zastupiteľstva. Podľa tohto ustanovenia (v znení
účinnom v čase uskutočnenia zasadnutia obecného zastupiteľstva) sú rokovania obecného
zastupiteľstva zásadne verejné. Obecné zastupiteľstvo vyhlási rokovanie vždy za neverejné,
ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov to
neplatí, ak je predmetom rokovania obecného zastupiteľstva
a) použitie verejných prostriedkov na platy, odmeny a iné náležitosti spojené
s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce, zamestnancov obce alebo osôb,
ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec,
b) nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku
vo vlastníctve obce, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce alebo prenechanie majetku
obce do užívania iným osobám.
Zákon o obecnom zriadení v poznámke k ustanoveniu § 12 ods. 4 uvádza
demonštratívny výpočet právnych predpisov (zákonov), ktoré upravujú obchodné tajomstvo,
bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, ochranu osobných údajov a ochranu utajovaných
skutočností.
To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania obecného zastupiteľstva za neverejné
(ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov)
nemôže dôjsť k prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane
technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani k rozširovaniu takýchto informácií (m. m.
V okolnostiach danej veci z programu rokovania Obecného zastupiteľstva obce V.
konaného 25. novembra 2009 nevyplývajú také body, v súvislosti s ktorými by bolo možné
uvažovať o splnení podmienky na vyhlásenie rokovania obecného zastupiteľstva za
neverejné. V posudzovanom prípade by bolo skôr možné uvažovať o obligatórnej verejnosti
rokovania obecného zastupiteľstva, keďže v programe rokovania mimoriadneho zasadnutia
bolo aj zmluvné zabezpečenie právnej pomoci pre obec pri zastupovaní v súdnych
konaniach, teda predmetom rokovania malo byť použitie verejných prostriedkov na odmeny
osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec [§ 12 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom
zriadení].
Z priebehu mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce V. konaného
25. novembra 2009 vyplýva, že ani potom, ako obecné zastupiteľstvo prijalo zákaz
vyhotovovania zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva,
nemalo v úmysle vyhlásiť rokovanie obecného zastupiteľstva za neverejné, keď zástupkyňa
starostu uviedla: „Ak chcete tu zostať, rešpektujte naše rozhodnutie celého obecného
zastupiteľstva.“ Dôvodom pre úmysel zástupkyne starostu pokračovať v rokovaní neverejne
bolo až „nevynútenie vykonateľnosti“ bodu I napadnutého uznesenia.
Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona
umožňovalo zasahovať do práva na informácie z verejného zasadnutia obecného
zastupiteľstva, nie je naplnená základná podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy pre možnosť
obmedziť právo na informácie. Preto vlastne ani nie je potrebné skúmať, či sú naplnené
ďalšie podmienky ustanovené v čl. 26 ods. 4 ústavy, teda či ide v konkrétnom prípade
o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podmienky
ustanovené v čl. 10 ods. 2 dohovoru, za ktorých možno právo prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky obmedziť, sú do značnej miery zhodné s podmienkami podľa
čl. 26 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že dôvodom nesúhlasu
s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu bolo rušenie priebehu rokovania obecného
zastupiteľstva, z čoho vyplýva, že obecné zastupiteľstvo sa do istej miery bránilo potrebou
prijať opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku. Jeden z poslancov tiež
argumentoval svojimi osobnostnými právami.
Postup obecného zastupiteľstva a jeho hlasovanie o tom, že sťažovateľ nemá právo
pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z rokovania obecného
zastupiteľstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť argumentom o rušení
verejného poriadku pri rokovaní obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenarušoval verejný
poriadok, ale, ako to vyplynulo z predložených dôkazov, rušil poslancov len podľa ich
subjektívneho nazerania. Preto rozhodnutie obecného zastupiteľstva sa nedá považovať za
opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku.
Prípadný stret základného práva poslancov na súkromie (ochranu osobnosti)
so základným právom sťažovateľa na prijímanie informácií zvoleným spôsobom treba
podľa názoru ústavného súdu riešiť v prospech sťažovateľa. Obecné zastupiteľstvo konalo
a rozhodovalo verejne. Výkon práva sťažovateľa na prijímanie informácií vyhotovovaním
zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva má síce určitý vzťah
k ich základnému právu na súkromie, ale v danom prípade prevažuje bez akýchkoľvek
pochýb uplatnenie základného práva sťažovateľa na informácie spôsobom, aký zvolil a aký
mu obecné zastupiteľstvo prijatím zákazu filmovania a následným ukončením rokovania
obecného zastupiteľstva odoprelo. Poslanci obecného zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi
a rokovania obecného zastupiteľstva sú zasadne verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá
uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa
získavala informácia z ich verejnej činnosti, teda o ich verejnoprávnom úkone, nie zo
súkromia. Tieto verejné úkony sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie,
ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (v tomto prípade aj voči voličom).
Preto pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na
súkromie na úkor garantovania základného práva na informácie. Iný prístup by poprel
zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti
a transparentnosti postupov a priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva.
Ústavný súd v tomto konaní nezistil žiaden legitímny dôvod na také obmedzenie
práva sťažovateľa prijímať informácie z verejného zasadnutia obecného zastupiteľstva,
k akému došlo postupom Obecného zastupiteľstva obce V. Z okolností posudzovaného
prípadu vyplýva, že nešlo o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy) ani o žiaden z dôvodov verejného záujmu podľa čl. 10
ods. 2 dohovoru.
Zo zistených skutočností a uvedených právnych východísk vyplýva, že Obecné
zastupiteľstvo obce V. na svojom zasadnutí 25. novembra 2009 prijatím nesúhlasu
s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania uplatnilo proti
sťažovateľovi zásah do výkonu jeho práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj v čl. 10 ods. 1 dohovoru, ktorý v okolnostiach daného prípadu nebol legálny,
keďže sa neopieral o „zákon“ a nebol ani legitímny, keďže nebol odôvodnený niektorým
z legitímnych cieľov. Podľa názoru ústavného súdu Obecné zastupiteľstvo obce V. ako
orgán verejnej moci bolo povinné strpieť výkon tohto práva a nemohlo toto právo obmedziť
alebo jeho výkon podmieniť hlasovaním poslancov obecného zastupiteľstva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením Obecného
zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I obecné
zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho
rokovania, bolo porušené základné právo sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie
informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako
aj právo zaručené v čl. 10 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne sa
zaoberať namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.
IV.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Vzhľadom na konštatované porušenie práv sťažovateľa uznesením Obecného
zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I obecné
zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo
svojho rokovania, ústavný súd toto uznesenie v napadnutej časti zrušil (bod 2 výroku
nálezu).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa odseku 5 citovaného
ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia,
orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
900 €, čo odôvodnil najmä tým, že utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,
nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich
práv a právom chránených záujmov.
Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľa dospel k názoru,
že len konštatovanie porušenia jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia nie je
dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol
najmä na povahu a význam dotknutých práv, ako aj na intenzitu a dôsledky ich porušenia
(zmarenie práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie zvoleným spôsobom), ktoré
už nemožno napraviť. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv
sťažovateľa považuje za primerané v ním požadovanej výške, t. j. v sume 900 € (bod 3
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obligatórnym
právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil
trovy konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v celkovej sume
328,26 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že sťažovateľom
uplatnená náhrada trov konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), preto sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v súlade
s vyhláškou. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010
(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, t. j. 2 x 120,23 €, k tomu režijný paušál 2 x 7,21 €, t. j. trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 254,88 €. Ústavný súd
nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v časti dane z pridanej hodnoty
uplatnenej sťažovateľom vo výške 52,41 €, pretože právny zástupca sťažovateľa
nepreukázal, že je platiteľom tejto dane. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €
(bod 4 výroku nálezu). Uplatneným trovám konania vo zvyšnej časti ústavný súd
nevyhovel.
Trovy konania je Obec V. povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa
výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2010