Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 255/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť P. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií podľa

a 2 v spojení s , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra

2009, ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z rokovania

Obecného zastupiteľstva obce V. a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. S. na prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1

a 2 a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva obce V.

č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-

obrazového záznamu z rokovania Obecného zastupiteľstva obce V., p o r u š e n é b o l o .

2. Bod I uznesenia Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra

2009, ktorým nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu z rokovania

Obecného zastupiteľstva obce V., z r u š u j e .

3. P. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € (slovom

deväťsto eur), ktoré mu j e Obec V. p o v i n n á vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Obec V. p o v i n n á

vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. D., DrSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Sťažnosti P. S. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 19. mája 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. S., V. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií

podľa a 2 v spojení s , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Obecného

zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),

ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z rokovania

obecného zastupiteľstva.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, pripojených listinných dôkazov a zvukovo-

obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh mimoriadneho zasadnutia Obecného

zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009 vyplynulo:

«Obecné zastupiteľstvo obce V. konalo dňa 25.11.2009 mimoriadne zasadnutie. Na

zasadnutí sa malo rozhodnúť o udelení plnomocenstva zástupkyni starostu na zmluvné

zabezpečenie právnej pomoci pre obec pri zastupovaní v konaniach pred Krajským súdom

v Žiline, kde je podaných šesť žalôb na nečinnosť obce, resp. za neposkytnutie informácií

v rozpore so o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Mimoriadnemu zasadnutiu

konanému 25. novembra 2009 predsedala zástupkyňa starostu obce V. Sťažovateľ sa tohto

zasadnutia zúčastnil ako predstaviteľ verejnosti a ako volič s trvalým pobytom na území

obce V. Počas mimoriadneho zasadnutia sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na

informácie tak, že si vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutia pomocou

videokamery. Keď poslanci obecného zastupiteľstva zistili, že sťažovateľ vyhotovuje

zvukovo-obrazový záznam z verejného zasadnutia, obecné zastupiteľstvo schválilo

, podľa ktorého:

„I. Schvaľuje nedovolenie filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia

priebehu rokovania obecného zastupiteľstva.“...

Príčinou pre schválenie tohto bodu uznesenia neboli konkrétne rušivé prejavy

verejnosti. Uznesenie poslanci obecného zastupiteľstva schválili na návrh zástupkyne

starostky odôvodnený formuláciou: „Ako viete z predchádzajúcich zasadnutí, vždy to malo

rušivý efekt na priebeh nášho rokovania.“ Následne zástupkyňa starostu vyzvala

prítomných poslancov na hlasovanie: „Je niekto za to, kto je za to, aby sa dnešné

zasadnutie nenatáčalo?“

Sťažovateľ v čase konania obecného zastupiteľstva obce V. bol oboznámený

s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorým ústavný súd uznal

právo fyzických osôb na vyhotovenie zvukového a zvukovo-obrazového záznamu z verejného

rokovania Mestského zastupiteľstva v D. V záujme ochrany svojho základného práva

sťažovateľ odmietol rešpektovať rozhodnutie obecného zastupiteľstva V. a prejavil

odhodlanie pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z mimoriadneho

zasadnutia obecného zastupiteľstva.

Vznikol spor medzi sťažovateľmi a poslancami obecného zastupiteľstva. Jeden

z poslancov vyhlásil: „Ja som neni ochotný, aby sa tu natáčalo.“ Ďalší poslanec sa pokúsil

sťažovateľa presvedčiť o oprávnenosti poslaneckých požiadaviek argumentáciou o ľudských

právach a o tom, že ako poslanec má osobné právo, aby sa v priestore zasadnutia

nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol tvrdením, že ako osoba také právo má, ako

poslanec nie.

Zástupkyňa starostu, ktorá viedla mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva

trvala na tom, že „ona tu rozhoduje“. Sťažovateľ márne namietol: „Sú tu platné zákony,

ktoré vy máte dodržiavať.“...

Keď sťažovateľ neopustil priestory verejného zasadnutia, zástupkyňa starostu

mimoriadne zasadnutie skončila. Obecné zastupiteľstvo v bode II uznesenia č. 13/2009

„vzalo na vedomie predčasné ukončenie rokovania z dôvodu rušenia pozorujúcimi

občanmi.“»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:

„… Právo na informácie sa nepriznáva iba ako pasívne právo informáciu dostať, ale

aj ako aktívne právo informácie vyhľadávať. Podmienky obmedzenia základného práva na

informácie ustanovené v SR sa týkajú prijímania a vyhľadávania

informácií oprávnenou osobou, nie povinnosti orgánu verejnej moci ustanovenej čl. 26

ods. 5 SR. Orgán verejnej moci je pri uplatnení iba povinný

strpieť, že oprávnená osoba informácie o jeho činnosti vyhľadáva a nesmie konaniu osoby

vyhľadávajúcej informácie klásť prekážky, obmedzovať získavanie informácií o svojej

činnosti spôsobom alebo za podmienok presahujúcich režim určený SR.

...

Sťažovateľ uplatnil právo na informácie, ktoré má právo získať vlastným konaním,

pokiaľ neporušuje podmienky ustanovené SR.

Z úpravy SR možno vyvodiť, že právo na informácie má tri

zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. …

Sťažovateľ uplatnil prvú zložku práva na informácie pred zasadnutím obecného

zastupiteľstva. Informáciu o informácii získal, keď sa dozvedel o čase a mieste konania

mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho

práva na informácie v prvej zložke.

Na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom 25. novembra 2009

uplatnil druhú zložku práva na informácie, keď informácie prijímal s využitím technického

prostriedku, ktorým vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam o priebehu mimoriadneho

zasadnutia obecného zastupiteľstva V.

Obmedzenie základného práva na informácie v každej zložke tohto práva v súlade

s je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne

materiálne podmienky. ...“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, v zmysle ktorého: „Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme

národná rada v právnom predpise so silou zákona. ... Prvou materiálnou podmienkou je

požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí

chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie

prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov.

Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“

Podmienku nevyhnutnosti obmedzenia ústavný súd vymedzil takto: «V súlade

s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ možno

vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo

slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ

obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj

v demokratickej spoločnosti. Zákon obmedzujúci slobodu prejavu alebo právo na

informácie z iného dôvodu ako ustanovuje druhá materiálna podmienka

a nad mieru nevyhnutnosti alebo bez toho, aby nevyhnutnosť existovala, treba pokladať za

protiústavný.» ()

Podľa názoru sťažovateľa: «... obecné zastupiteľstvo V. v krátkom časovom intervale

opakovane, trikrát za sebou porušilo jeho základné právo na prijímanie informácií. Obecné

zastupiteľstvo prvýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na prijímanie informácií,

keď schválilo „nedovoľujúce filmovať“ rokovanie obecného

zastupiteľstva. Obecné zastupiteľstvo V. druhýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo

na prijímanie informácií, keď za účelom „vymáhania vykonateľnosti“ svojho uznesenia

č. 13/2009 sa pokúsilo pokračovať v rokovaní v neprítomnosti verejnosti, „za zatvorenými

dverami“. Obecné zastupiteľstvo V. tretíkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na

prijímanie informácií, keď predčasne skončilo rokovanie „z dôvodu rušenia pozorujúcimi

občanmi“.

V okolnostiach prípadu obecné zastupiteľstvo obce V. nevydalo všeobecne záväzné

nariadenie, ktorým by vo fáze tvorby práva porušilo úpravu SR. Vo fáze

aplikácie práva schválilo uznesenie, ktoré nemá základ v zákone. Tým sa v okolnostiach

prípadu nesplnila formálna podmienka pre obmedzenie sťažovateľovho práva na informácie

v súlade s SR.

Obecné zastupiteľstvo V. neidentifikovalo záujem, ktorý podľa

legitimizuje obmedzenie práva na informácie. Obecné zastupiteľstvo V. konštatovalo, že

filmovanie ruší priebeh rokovania obecného zastupiteľstva. Toto konštatovanie nemalo

základ v skutkovom stave. Sťažovateľ nevyhotovoval zvukovo-obrazový záznam pomocou

technického prostriedku, ktorý by bol nadmerne hlučný, vypúšťal by dym, nepríjemný

zápach alebo akokoľvek inak negatívne pôsobil na zmysly zasadajúcich poslancov obecného

zastupiteľstva. V okolnostiach prípadu nebola splnená prvá materiálna podmienka

ustanovená SR.

Obecné zastupiteľstvo V. sa nezaoberalo ani otázkou alternatív k „nedovoleniu

filmovania pozorovateľmi rokovania,“ ktoré by s menšou intenzitou zasiahlo do základného

práva na informácie. Obecné zastupiteľstvo V. sa teda vôbec nezaoberalo otázkou, či

v demokratickej spoločnosti je nevyhnutné obmedziť základné právo na informácie

prostredníctvom „nedovolenia filmovania“. V okolnostiach prípadu teda nebola splnená

ani druhá materiálna podmienka ustanovená SR.»

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že «Obecné zastupiteľstvo V. po schválení

uznesenia č. 13/2009 sa pokúsilo zabezpečiť „vykonateľnosť“ bodu I spôsobom, ktorý znovu

nemal základ v zákone a ktorým obecné zastupiteľstvo znovu obmedzilo sťažovateľovo

právo na informácie v nesúlade s podmienkami SR.

Zákonom určujúcim podmienky obmedzenia práva na informácie o priebehu

rokovania obecného zastupiteľstva je o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov. Podľa § 12 ods. 4 tohto zákona rokovania obecného (mestského)

zastupiteľstva sú v zásade verejné. Vyhlásiť rokovanie obecného (mestského) zastupiteľstva

za neverejné možno iba vtedy, ak sa prerokúvajú veci, ktoré majú byť predmetom

utajovania v štátnom záujme. To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania zastupiteľstva

za neverejné z dôvodu utajenia v štátnom záujme nemôže dôjsť k prijímaniu informácií

akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických prostriedkov a nemôže

dôjsť ani k rozširovaniu takýchto informácií ().

V okolnostiach prípadu nedošlo k rokovaniu obecného zastupiteľstva V. o veci, ktorá

mala byť utajená v štátnom záujme. Obecné zastupiteľstvo sa pokúsilo zneužiť úpravu

zákona na jeho aplikáciu za podmienok, ktorých sa zákonná úprava netýka. Zástupkyňa

starostu ani nikto z poslancov obecného zastupiteľstva nenavrhol, aby sa predmetom

rokovania obecného zastupiteľstva stala vec utajená v štátnom záujme. Príčinu pre pokus

o utajenie časti rokovania pred verejnosťou prostredníctvom neverejného zasadnutia možno

v okolnostiach prípadu jednoznačne určiť. Stala sa ňou neskrývaná vôľa sťažovateľa

pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z priebehu verejného rokovania

obecného zastupiteľstva.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn. :

„Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona

umožňovalo zasahovať do práva na informácie z verejného zasadnutia mestského

zastupiteľstva, nie je naplnená základná podmienka pre možnosť

obmedziť právo na informácie.“ V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „Postup

poslancov obecného zastupiteľstva V. a zástupkyne starostu, ktorá viedla rokovanie

obecného zastupiteľstva na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 bol vo

vzťahu k uplatneniu sťažovateľovho práva na prijímanie informácií celkom svojvoľný. …

Zmarenia prijímania informácií sa obecné zastupiteľstvo V. dopustilo voči sťažovateľovi,

keď predčasne ukončilo svoje rokovanie, aby zamedzilo ďalšiemu prijímaniu informácií

o veciach prerokovaných a rozhodovaných na mimoriadnom zasadnutí konanom

25. novembra 2009...“.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „Základnou podmienkou obmedzenia ľudského

práva prijímať a rozširovať informácie zaručeného podľa čl. 10 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je ustanovenie zákona, ktoré obmedzenie

umožňuje. Sťažovateľ v argumentácii k porušeniu ochrany priznanej podľa čl. 26 ods. 4

SR už uviedol, že zákonné ustanovenie umožňujúce obmedzenie prijímania

informácií na verejnom zasadnutí zastupiteľstva obce neexistuje. Preto obecné

zastupiteľstvo V. postupom uplatneným v okolnostiach prípadu porušilo aj čl. 10 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Postup obecného zastupiteľstva v okolnostiach prípadu bol podľa názoru sťažovateľa

aj v rozpore s . V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:

«Obecné zastupiteľstvo V. na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009

„nedovolilo filmovanie“ priebehu rokovania obecného zastupiteľstva bez zachovania

podstaty a zmyslu práva na prijímanie informácií na verejnom zasadnutí obecného

zastupiteľstva. V úsilí zamedziť oprávneným osobám prijímanie informácií ... obecné

zastupiteľstvo sa pokúsilo časť rokovania uskutočniť formou neverejného zasadnutia a keď

tento zákonu odporujúci postup zlyhal, uznesením „vzalo na vedomie“ predčasné ukončenie

rokovania z predstieraného právneho dôvodu „rušenia rokovania pozorujúcimi občanmi.“»

Sťažovateľ namietol aj porušenie argumentujúc: „K základným

znakom materiálneho právneho štátu patrí dôsledné dodržiavanie základných práv

a slobôd. Porušením základného práva na informácie obecné zastupiteľstvo V. na

mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 zároveň porušilo aj čl. 1 ods. 1

v rozsahu týkajúcom sa právneho štátu.

K základným znakom demokratického štátu, ktorý sa tiež zaručuje ,

patrí účasť obyvateľstva na uplatňovaní verejnej moci. Predpokladom účasti na uplatňovaní

verejnej moci je informovanosť jednotlivých osôb... vrátane informácií o činnosti orgánov

územnej samosprávy. Obecné zastupiteľstvo V. na mimoriadnom zasadnutí konanom

25. novembra 2009 uplatnilo postup, ktorý nebol v súlade s požiadavkami uplatnenia

verejnej moci v demokratickom štáte.“

Podľa názoru sťažovateľa obecné zastupiteľstvo na mimoriadnom zasadnutí

konanom 25. novembra 2009 uplatnilo postup, ktorý nebol v súlade ani s .

V nadväznosti na toto tvrdenie sťažovateľ uviedol: „Ustanovenie SR

výslovne upravuje postavenie orgánov štátu. Toto ustanovenie predstavuje právny základ

pre zásadu Čo nie je dovolené, je zakázané, ktorá je jednou zo základných zásad

materiálneho právneho štátu. … Tejto zásade v materiálnom právnom štáte nemôžu

podliehať iba orgány štátu. Musia sa jej podriadiť všetky orgány verejnej moci. Preto ju

nemožno pred uplatnením interpretovať doslovne, ale v súlade s ju treba

vysvetľovať pomocou extenzívneho výkladu ako zásadu, ktorej podlieha činnosť všetkých

orgánov verejnej moci. V okolnostiach prípadu to má za následok, že aj orgán územnej

samosprávy v obci V. pri uplatnení svojich právomocí musí postupovať v súlade s čl. 2

ods. 2 SR.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva na

prístup k informáciám v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie.

Porušenie jeho základného práva sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia sťažovateľa.

Sťažovateľ utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti

a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom

chránených záujmov. Kompenzáciou za túto ujmu je primerané finančné zadosťučinenie,

o ktoré sťažovateľ žiada.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

«1. Schválením bodu I v uznesení č. 13/2009, ktorým obecné zastupiteľstvo obce V.

na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva obce V. vo V. dňa 25.11.2009 prijalo

zákaz filmovania priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva formulovaný ako

„nedovolenie filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia priebehu rokovania

obecného zastupiteľstva“ bolo porušené základné právo sťažovateľa na prijímanie

a rozširovanie informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2

v spojení s , a

Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Bod I uznesenia obecného zastupiteľstva č. 13/2009 zo dňa 25.11.2009, ktorým

obecné zastupiteľstvo obce V. nedovolilo vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu zo

svojho rokovania, sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

sťažovateľovi P. S. za porušenie jeho základného práva prijímať a rozširovať idey

a informácie priznáva primerané finančné zadosťučinenie 900 euro. Obec V. je povinná

vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V. platbu vykoná

na účet, ktorý mu P. S. uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro

a 26 centov, ktorú je obec V. povinná vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc, do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V.

platbu vykoná na účet, ktorý jej JUDr. J. D., DrSc. uvedie.»

II.

Napriek tomu, že ústavný súd listom č. k. -23 z 2. júna 2010 vyzval

starostu obce V., aby sa vyjadril k podanej sťažnosti Obec V. svoje právo nevyužila a do

rozhodnutia ústavného súdu sa k veci nevyjadrila.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámil ústavnému súdu

listom z 11. júna 2010, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa upustil v danej veci od

ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa

a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, zo spisového materiálu

predloženého starostom obce V. a zvukovo-obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh

mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009

možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť takto:

Zástupkyňa starostu obce V. zvolala na 25. november 2009 mimoriadne zasadnutie

obecného zastupiteľstva s týmto návrhom programu rokovania: „1. Otvorenie,

2. Ospravedlnenie neprítomných poslancov, 3. Odsúhlasenie natáčania rokovania obecného

zastupiteľstva, 4. Schválenie programu, 5. Voľba návrhovej a overovacej komisie,

6. Riešenie právnej pomoci, 7. Diskusia, 8. Záver.“

Mimoriadneho zasadnutia sa zúčastnil sťažovateľ ako predstaviteľ verejnosti a ako

volič s trvalým pobytom na území obce V. spolu s ďalšími „pozorujúcimi občanmi“.

Mimoriadnemu zasadnutiu predsedala zástupkyňa starostu obce V. Počas mimoriadneho

zasadnutia si sťažovateľ vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutia pomocou

videokamery. Keď poslanci obecného zastupiteľstva zistili, že sťažovateľ vyhotovuje

zvukovo-obrazový záznam z verejného zasadnutia, zástupkyňa starostu vyzvala poslancov

na „odsúhlasenie natáčania rokovania obecného zastupiteľstva“ podľa bodu 3 programu

a uviedla: „Toto je potrebné odhlasovať páni poslanci, nakoľko, ako viete

z predchádzajúcich rokovaní, vždy to malo rušivý efekt na priebeh nášho rokovania.

V prípade, že toto naše rozhodnutie nebude rešpektované, preruším rokovanie a ďalej

budeme pokračovať neverejne.“

Následne zástupkyňa starostu dala hlasovať: „Kto je za to, aby sa dnešné naše

rokovanie nenatáčalo, pretože to má pre nás poslancov rušivý efekt ?“

Obecné zastupiteľstvo v bode I napadnutého uznesenia schválilo „nedovolenie

filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia priebehu rokovania obecného

zastupiteľstva“. Po odhlasovaní „nedovolenia filmovania“ všetkými prítomnými

poslancami zástupkyňa starostu vyzvala sťažovateľa: „Ak chcete tu zostať, rešpektujte naše

rozhodnutie celého obecného zastupiteľstva.“ Na to sťažovateľ uviedol: „Nebudem ho

rešpektovať, lebo je protiústavné.“

Vznikol spor medzi sťažovateľom a poslancami obecného zastupiteľstva. Jeden

z poslancov vyhlásil: „Ja som neni ochotný, aby sa tu natáčalo.“ Ďalší poslanec

argumentoval tým, že ako poslanec má osobné právo, aby sa v priestore zasadnutia

nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol s tým, že ako osoba také právo má, ale ako

poslanec nie. Keď sťažovateľ neopustil priestory verejného zasadnutia (nerešpektujúc zákaz

filmovania rokovania obecného zastupiteľstva), zástupkyňa starostu mimoriadne zasadnutie

ukončila. Obecné zastupiteľstvo v bode II napadnutého uznesenia vzalo na vedomie

„predčasné ukončenie rokovania z dôvodu rušenia pozorujúcimi občanmi“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom a uznesením

Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I

nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie informácií pomocou

zvukovo-obrazového záznamu podľa a 2 v spojení s ,

ods. 1 a a práva podľa dohovoru.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (odsek 1). Výkon týchto slobôd,

pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci (odsek 2).

Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo

vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu,

prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej

povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch,

konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo

hromadným informačným prostriedkom.

Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených napr. v rozhodnutiach

vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. sloboda prejavu a právo

prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako

jeho základné právo. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey

a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej

dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže

v súlade s k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie teda chráni možnosť

získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v má tri

zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne

samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či

v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa

nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak,

aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná.

Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi

technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj

zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je

akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším

subjektom (mutatis mutandis ).

ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa

rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach

uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového,

zvukovo-obrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj ).

Podľa orgány verejnej moci, ku ktorým patrí aj obecné

zastupiteľstvo ako orgán obce podľa

Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom

zriadení“), majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti

v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Takým zákonom je

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

V prípade obecného zastupiteľstva zákon o slobode informácií ustanovuje

podmienky a spôsob vykonania povinnosti poskytovať informácie o činnosti zastupiteľstva

v § 5 ods. 9 v spojení s § 5 ods. 2 zákona.

Zákon o slobode informácií však nepokrýva všetky aspekty základného práva na

informácie v zmysle a na daný prípad sa nevzťahuje (podľa

zákon sa vzťahuje len na informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nemožno ho

použiť na nahrávanie práve prebiehajúcej udalosti, povinná osoba má povinnosť vybaviť

žiadosť o sprístupnenie informácií v zákonom stanovených lehotách a pod.).

Podľa právneho názoru ústavného súdu hovorí o povinnosti

orgánov územnej samosprávy poskytovať informácie o svojej činnosti. Naproti tomu

z a 2 vyplýva právo každého na informácie, a to na ich vyhľadávanie,

prijímanie a rozširovanie, ktoré je iné než povinnosť orgánov územnej samosprávy podľa

. V prípade verejného rokovania orgánov územnej samosprávy sa

povinnosť „primeraným spôsobom“ poskytovať informácie o svojej činnosti nemôže

vzťahovať na tých, ktorí sa takéhoto rokovania priamo zúčastňujú. Ustanovenie čl. 26 ods. 5

nemožno totiž chápať ako zrkadlový obraz a 2 , teda tak, že by

a 2 stanovoval právo každého na informácie a tomu

zodpovedajúcu povinnosť orgánu územnej samosprávy ().

Vzhľadom na definíciu jednotlivých zložiek práva na informácie treba dospieť

k záveru, že nesúhlas Obecného zastupiteľstva obce V. s vykonávaním zvukovo-obrazového

záznamu zo svojho mimoriadneho zasadnutia konaného 25. novembra 2009 opierajúci sa

o bod I napadnutého uznesenia smeroval bezprostredne iba proti právu sťažovateľa na

slobodné prijímanie informácií prostredníctvom zvukovo-obrazového záznamu. Nesmeroval

proti právu sťažovateľa na prijímanie informácií vlastnými zmyslami alebo akýmkoľvek

iným spôsobom a nesmeroval ani proti právu sťažovateľa informácie vyhľadávať

a rozširovať. Napriek tomu však objektívne zasiahol aj do práva sťažovateľa informácie

rozširovať pomocou vyhotoveného zvukovo-obrazového záznamu. Totiž, za situácie, keď

bolo sťažovateľovi znemožnené záznam vyhotoviť, stratil možnosť ním zvoleným

spôsobom získané informácie rozširovať.

Treba preto považovať za jednoznačne preukázané, že napadnutým uznesením,

ktorým obecné zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo

svojho rokovania, sa zasiahlo do výkonu práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie

zvukovo-obrazovým záznamom tak podľa a 2 , ako aj podľa

dohovoru.

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd vyslovil, že obmedzenie práva na

informácie v súlade s je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka

zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Formálna podmienka znamená, že

obmedzenie prijme Národná rada Slovenskej republiky v právnom predpise so silou zákona.

Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv

a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné

zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie

existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka

nevyhnutnosti prijatia obmedzenia. Obdobné kritériá na obmedzenie slobody prejavu

a práva na informácie obsahuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 10

dohovoru. Inými slovami, orgány verejnej moci môžu zasiahnuť do tohto práva za

súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom, zodpovedá niektorému

legitímnemu cieľu ustanovenému v ústave (čl. 26 ods. 4), resp. dohovore (čl. 10 ods. 2), a je

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.

ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.

Základným predpokladom ústavnosti obmedzenia práva na informácie je to, aby bolo

obmedzenie uložené zákonom. Termínom „zákon“ sa podľa judikatúry ústavného súdu

rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom

právnej sily (). Preto treba skúmať, či jestvuje v danej oblasti zákon, ktorý by

obmedzenie práva na informácie pripúšťal.

Zákonom určujúcim podmienky obmedzenia práva na informácie o priebehu

rokovania obecného zastupiteľstva je zákon o obecnom zriadení. V tejto súvislosti treba

súhlasiť so sťažovateľom, že len ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o obecnom zriadení

(s účinnosťou od 1. apríla 2010 je to ustanovenie § 12 ods. 9, pozn.) umožňuje obmedziť

právo na informácie z rokovania obecného zastupiteľstva. Podľa tohto ustanovenia (v znení

účinnom v čase uskutočnenia zasadnutia obecného zastupiteľstva) sú rokovania obecného

zastupiteľstva zásadne verejné. Obecné zastupiteľstvo vyhlási rokovanie vždy za neverejné,

ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov to

neplatí, ak je predmetom rokovania obecného zastupiteľstva

a) použitie verejných prostriedkov na platy, odmeny a iné náležitosti spojené

s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce, zamestnancov obce alebo osôb,

ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec,

b) nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku

vo vlastníctve obce, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce alebo prenechanie majetku

obce do užívania iným osobám.

Zákon o obecnom zriadení v poznámke k ustanoveniu § 12 ods. 4 uvádza

demonštratívny výpočet právnych predpisov (zákonov), ktoré upravujú obchodné tajomstvo,

bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, ochranu osobných údajov a ochranu utajovaných

skutočností.

To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania obecného zastupiteľstva za neverejné

(ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov)

nemôže dôjsť k prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane

technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani k rozširovaniu takýchto informácií (m. m.

).

V okolnostiach danej veci z programu rokovania Obecného zastupiteľstva obce V.

konaného 25. novembra 2009 nevyplývajú také body, v súvislosti s ktorými by bolo možné

uvažovať o splnení podmienky na vyhlásenie rokovania obecného zastupiteľstva za

neverejné. V posudzovanom prípade by bolo skôr možné uvažovať o obligatórnej verejnosti

rokovania obecného zastupiteľstva, keďže v programe rokovania mimoriadneho zasadnutia

bolo aj zmluvné zabezpečenie právnej pomoci pre obec pri zastupovaní v súdnych

konaniach, teda predmetom rokovania malo byť použitie verejných prostriedkov na odmeny

osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec [§ 12 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom

zriadení].

Z priebehu mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce V. konaného

25. novembra 2009 vyplýva, že ani potom, ako obecné zastupiteľstvo prijalo zákaz

vyhotovovania zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva,

nemalo v úmysle vyhlásiť rokovanie obecného zastupiteľstva za neverejné, keď zástupkyňa

starostu uviedla: „Ak chcete tu zostať, rešpektujte naše rozhodnutie celého obecného

zastupiteľstva.“ Dôvodom pre úmysel zástupkyne starostu pokračovať v rokovaní neverejne

bolo až „nevynútenie vykonateľnosti“ bodu I napadnutého uznesenia.

Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona

umožňovalo zasahovať do práva na informácie z verejného zasadnutia obecného

zastupiteľstva, nie je naplnená základná podmienka pre možnosť

obmedziť právo na informácie. Preto vlastne ani nie je potrebné skúmať, či sú naplnené

ďalšie podmienky ustanovené v , teda či ide v konkrétnom prípade

o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podmienky

ustanovené v čl. 10 ods. 2 dohovoru, za ktorých možno právo prijímať a rozširovať

informácie alebo myšlienky obmedziť, sú do značnej miery zhodné s podmienkami podľa

. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že dôvodom nesúhlasu

s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu bolo rušenie priebehu rokovania obecného

zastupiteľstva, z čoho vyplýva, že obecné zastupiteľstvo sa do istej miery bránilo potrebou

prijať opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku. Jeden z poslancov tiež

argumentoval svojimi osobnostnými právami.

Postup obecného zastupiteľstva a jeho hlasovanie o tom, že sťažovateľ nemá právo

pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z rokovania obecného

zastupiteľstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť argumentom o rušení

verejného poriadku pri rokovaní obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenarušoval verejný

poriadok, ale, ako to vyplynulo z predložených dôkazov, rušil poslancov len podľa ich

subjektívneho nazerania. Preto rozhodnutie obecného zastupiteľstva sa nedá považovať za

opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku.

Prípadný stret základného práva poslancov na súkromie (ochranu osobnosti)

so základným právom sťažovateľa na prijímanie informácií zvoleným spôsobom treba

podľa názoru ústavného súdu riešiť v prospech sťažovateľa. Obecné zastupiteľstvo konalo

a rozhodovalo verejne. Výkon práva sťažovateľa na prijímanie informácií vyhotovovaním

zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva má síce určitý vzťah

k ich základnému právu na súkromie, ale v danom prípade prevažuje bez akýchkoľvek

pochýb uplatnenie základného práva sťažovateľa na informácie spôsobom, aký zvolil a aký

mu obecné zastupiteľstvo prijatím zákazu filmovania a následným ukončením rokovania

obecného zastupiteľstva odoprelo. Poslanci obecného zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi

a rokovania obecného zastupiteľstva sú zasadne verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá

uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa

získavala informácia z ich verejnej činnosti, teda o ich verejnoprávnom úkone, nie zo

súkromia. Tieto verejné úkony sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie,

ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (v tomto prípade aj voči voličom).

Preto pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na

súkromie na úkor garantovania základného práva na informácie. Iný prístup by poprel

zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti

a transparentnosti postupov a priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva.

Ústavný súd v tomto konaní nezistil žiaden legitímny dôvod na také obmedzenie

práva sťažovateľa prijímať informácie z verejného zasadnutia obecného zastupiteľstva,

k akému došlo postupom Obecného zastupiteľstva obce V. Z okolností posudzovaného

prípadu vyplýva, že nešlo o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti ( ) ani o žiaden z dôvodov verejného záujmu podľa

ods. 2 dohovoru.

Zo zistených skutočností a uvedených právnych východísk vyplýva, že Obecné

zastupiteľstvo obce V. na svojom zasadnutí 25. novembra 2009 prijatím nesúhlasu

s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania uplatnilo proti

sťažovateľovi zásah do výkonu jeho práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2

, ako aj v dohovoru, ktorý v okolnostiach daného prípadu nebol legálny,

keďže sa neopieral o „zákon“ a nebol ani legitímny, keďže nebol odôvodnený niektorým

z legitímnych cieľov. Podľa názoru ústavného súdu Obecné zastupiteľstvo obce V. ako

orgán verejnej moci bolo povinné strpieť výkon tohto práva a nemohlo toto právo obmedziť

alebo jeho výkon podmieniť hlasovaním poslancov obecného zastupiteľstva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením Obecného

zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I obecné

zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho

rokovania, bolo porušené základné právo sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie

informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu zaručené v a 2 ako

aj právo zaručené v čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne sa

zaoberať namietaným porušením , a .

IV.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Vzhľadom na konštatované porušenie práv sťažovateľa uznesením Obecného

zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým v bode I obecné

zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo

svojho rokovania, ústavný súd toto uznesenie v napadnutej časti zrušil (bod 2 výroku

nálezu).

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa odseku 5 citovaného

ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia,

orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

900 €, čo odôvodnil najmä tým, že utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,

nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich

práv a právom chránených záujmov.

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľa dospel k názoru,

že len konštatovanie porušenia jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia nie je

dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol

najmä na povahu a význam dotknutých práv, ako aj na intenzitu a dôsledky ich porušenia

(zmarenie práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie zvoleným spôsobom), ktoré

už nemožno napraviť. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj

finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré

podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv

sťažovateľa považuje za primerané v ním požadovanej výške, t. j. v sume 900 € (bod 3

výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obligatórnym

právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil

trovy konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v celkovej sume

328,26 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že sťažovateľom

uplatnená náhrada trov konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), preto sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v súlade

s vyhláškou. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010

(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, t. j. 2 x 120,23 €, k tomu režijný paušál 2 x 7,21 €, t. j. trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 254,88 €. Ústavný súd

nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v časti dane z pridanej hodnoty

uplatnenej sťažovateľom vo výške 52,41 €, pretože právny zástupca sťažovateľa

nepreukázal, že je platiteľom tejto dane. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €

(bod 4 výroku nálezu). Uplatneným trovám konania vo zvyšnej časti ústavný súd

nevyhovel.

Trovy konania je Obec V. povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ) podľa

výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010