Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 101/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Roberta Šorla

(sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Ambrózom Motykom, Námestie SNP 7, Stropkov, pre namietané porušenie

jej základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a 2

a jej základného práva podnikať a vykonávať inú hospodársku

činnosť podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -362 zo 14. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. z 29. septembra 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť podľa a jej základné právo podnikať

a vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -362 zo 14. januára 2016

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -362 zo 14. januára 2016

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

spolu v sume 615,65 € (slovom šesťstopätnásť eur a šesťdesiatpäť centov), ktoré j e

p o v i n n ý Krajský súd v Prešove uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokáta

JUDr. Ambróza Motyku, Námestie SNP 7, Stropkov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva podnikať a vykonávať

inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -362 zo 14. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. z 29. septembra 2017.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka bola

žalovanou stranou sporu vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. , pozn.). Predmetom konania

bol nárok žalobcu ‒ obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)

na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to na základe čl. IV bodu 4.3 zmluvy o poskytovaní

služieb (ďalej len „zmluva“), ktorú medzi sebou uzatvorili. V zmysle tohto článku

sa sťažovateľka zaviazala, že nebude po dobu platnosti zmluvy, ako aj po dobu troch rokov

od jej skončenia vykonávať vo vlastnom mene ani ako štatutár, spoločník či zamestnanec

pre tretie osoby činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti žalobcu, v opačnom prípade

bude povinná zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 1 000 000 Sk. Platnosť zmluvy

skončila 1. decembra 2005, sťažovateľka sa vo februári 2006 zamestnala v spoločnosti

(ďalej aj „nový zamestnávateľ“), ktorej predmetom činnosti bolo tak

ako pri žalobcovi zasielateľstvo. Jedným z podstatných argumentov žalobcu bolo to,

že po ukončení zmluvného vzťahu so sťažovateľkou jeho obraty podstatne klesli.

3. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. -335

z 25. februára 2015 (ďalej len „medzitýmny rozsudok“) žalobe vyhovel a vo výroku

vyslovil, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je, pokiaľ ide

o základ, opodstatnený. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia najskôr uviedol, že strany

sporu boli v čase vzniku ich záväzkového vzťahu podnikateľmi, a preto na ich vzťah

aplikoval ustanovenia a podporne ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Nadväzne sa zameral na to, či konkurenčná doložka bola dohodnutá platne,

a dospel k názoru, že zmluvné strany v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti, ktorá je

základnou zásadou obchodnozáväzkových vzťahov a s ňou úzko spätej zásady

dispozitívnosti právnej úpravy, si mohli v zmluve voľne dohodnúť konkurenčnú doložku.

Okresný súd dojednanie v zmluve posúdil ako platné a zaujal názor, že sťažovateľka

u nového zamestnávateľa vykonávala činnosť zhodnú s predmetom činnosti žalobcu,

a preto nastúpil účinok porušenia zmluvne dojednanej povinnosti medzi účastníkmi

zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej

pokuty.

4. Proti medzitýmnemu rozsudku sa sťažovateľka odvolala, rozsudok súdu prvej

inštancie navrhovala zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okresný súd sa

podľa jej názoru nezaoberal ňou predostretými argumentmi vo vzťahu k namietanej

neplatnosti právneho úkonu. V tomto smere naďalej tvrdila, že zmluva len simulovala

obchodný vzťah, ale v skutočnosti išlo medzi účastníkmi o vzťah pracovnoprávny

(tzv. vynútená živnosť). Podľa jej názoru okresný súd nevzal do úvahy, že žiaden

zamestnanec nemá záujem slobodne a dobrovoľne sa zbavovať výhod vyplývajúcich

z pracovného pomeru a nevýhodne preberať na seba podnikateľské povinnosti.

Ak by krajský súd neprijal jej argumentáciu o neplatnosti zmluvy ako celku, namietala

sťažovateľka platnosť článku IV bodu 4.3 zmluvy. V tejto súvislosti argumentovala,

že konkurenčná doložka uvedená v spomenutom ustanovení zakladá medzi účastníkmi

zmluvy nápadnú nerovnosť, ktorá je kritériom pre poskytnutie súdnej ochrany takto

zvýhodnenej zmluvnej strane a je v priamom rozpore s . Sťažovateľka

by v zmysle spornej konkurenčnej doložky nemohla vykonávať prácu ani podnikanie

v rozsahu predmetu činnosti žalobcu nielen po dobu platnosti zmluvy, ale aj voči

neurčeným subjektom a na neurčenom území po dobu troch rokov od skončenia zmluvy.

Žalobca po ukončení platnosti zmluvu jednoducho nepredĺžil, čím sťažovateľku v prípade

platnosti doložky pracovne či podnikateľsky diskvalifikoval na obdobie troch rokov

z činností, ktoré dlhodobo vykonáva a v ktorých je odborníkom. V odvolaní poukázala

tiež na nedodržanie zákonných limitov pre uzatváranie konkurenčných doložiek, aj na ich

kogentnú úpravu, v dôsledku čoho sa nemožno dovolávať bezbrehej zmluvnej voľnosti

a dispozitívnosti právnej úpravy obchodno-záväzkových vzťahov. Ďalšou odvolacou

námietkou sťažovateľka poukázala na to, že údaje o klientoch a ceny poskytovaných služieb

nie sú takými skutočnosťami obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy, ktoré nie sú

v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné. Na internete sú bežne dostupné

špeciálne špeditérske programy, ktoré po úhrade poplatku môžu využívať rôzne špeditérske

firmy, využívajúc pritom celú databázu dopravcov a ďalších účastníkov špeditérskych

služieb.

5. Krajský súd rozsudkom č. k. -362 zo 14. januára 2016 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu pritom

odkázal na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti

uviedol, že dojednanie konkurenčnej doložky zodpovedá náležitostiam o určitosti, presnosti

a jasnosti úpravy práv a povinností jej účastníkov.

6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu,

že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2

písm. a) (ďalej aj ,,OSP“) v spojení s ],

pretože odôvodnenie jeho rozhodnutia sa jej javilo byť nedostatočné, nepresvedčivé

a bez zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Rovnakú argumentáciu

subsumovala aj pod dovolací dôvod podľa , podľa ktorého

rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 29. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

7. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí. Podľa jej názoru

všeobecné súdy nezohľadnili zistený skutkový stav veci ani neprihliadali na vecné námietky

neplatnosti konkurenčnej doložky, ktoré v priebehu konania prezentovala. Z tohto dôvodu

vec podľa jej názoru nesprávne právne posúdili, čo má pre ňu nepochybne aj ústavnoprávne

dôsledky.

8. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opísala okolnosti podpisu zmluvy o poskytovaní

služieb so žalobcom. Dňa 1. augusta 2003 uzatvorila sťažovateľka so spoločnosťou

, pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu marketingový pracovník ‒

špeditér. V roku 2004 bolo sťažovateľka rovnako ako ďalší špeditéri postavená pred hotovú

vec s tým, že rovnakú prácu bude vykonávať nie ako zamestnanec, ale ako živnostník.

Obe zmluvy podpísal za spoločnosť , jeden z jej konateľov,

ktorý aj sťažovateľke predložil o dva mesiace na podpis zmluvu so spornou konkurenčnou

doložkou. Práca sťažovateľky podľa všetkých troch uvedených zmlúv mala rovnakú náplň,

bol to osobný výkon práce špeditérky vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti

podľa pokynov druhej zmluvnej strany v jej mene, v pracovnom čase a za hodinovú

odmenu. Išlo o tú istú prácu v tých istých pracovných priestoroch a na tých istých

výrobných prostriedkoch. Všetky tieto skutočnosti zodpovedajú podľa názoru sťažovateľky

charakteristike závislej práce definovanej v . Zmluva teda len

simulovala obchodný vzťah. Z dôvodu absencie slobodnej a vážnej vôle sťažovateľky,

ako aj z dôvodu, že taký právny úkon svojím obsahom a účelom odporuje zákonu

a obchádza ho, je potrebné považovať zmluvu za neplatnú ako celok. Všeobecné súdy však

nebrali námietky sťažovateľky o vynútenej živnosti do úvahy a vychádzali výlučne z tvrdení

žalobcu o platne uzatvorenom obchodnom záväzkovom vzťahu. Ak aj všeobecné súdy

nepovažovali zmluvu za neplatnú ako celok, bolo podľa názoru sťažovateľky potrebné

dôsledne sa zaoberať platnosťou jej článku, ktorý obsahoval konkurenčnú doložku.

V tomto smere odkazuje na obdobný prípad riešený Najvyšším súdom Českej republiky

sp. zn. z 25. februára 2011.

9. Sťažovateľka vo svojej argumentácii pokračuje, uvádzajúc, že je potrebné nájsť

ústavný a zákonný rámec tzv. konkurenčného obmedzenia pre sťažovateľku, cez ktorý bude

kontrole podrobený konkrétny článok zmluvy o konkurenčnej doložke. Zmluvná voľnosť

a dispozitívnosť právnej úpravy nemôže byť modlou, v mene ktorej by mohlo byť

zneužívané právo v prospech nepoctivého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zmluvná

voľnosť aj dispozitívnosť má pri základnom práve podnikať a základnom práve

uskutočňovať inú zárobkovú činnosť svoje ústavné aj zákonné limity. Poukazuje na to,

že právny poriadok upravuje konkurenčnú doložku v troch prípadoch ‒ zákaz konkurencie

spoločníkov a členov orgánov spoločností ( ), konkurenčná

doložka pri zmluve o obchodnom zastúpení ( ) a konkurenčná

doložka upravená v (). Nadväzne sťažovateľka vysvetľuje podstatu

úpravy každej z nich, pričom vo vzťahu k úprave konkurenčnej doložky pri zmluve

o obchodnom zastúpení uvádza, že ide o kogentnú právnu normu, ktorá stanovuje,

že konkurenčné obmedzenie obchodného zástupcu môže trvať najviac dva roky a musí byť

určené územie a okruh zákazníkov, na ktorý sa vzťahuje. Teda aj v prípade obchodného

zastúpenia striktne upravuje konkurenčnú doložku. Jej použitie v iným

zmluvných typoch nie je možné vylúčiť, avšak v takom prípade musí spĺňať všetky kritériá

stanovené v . Zastáva preto názor, že aj spornú

konkurenčnú doložku bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole cez uvedené ustanovenie.

10. Sťažovateľka argumentuje, že sporná konkurenčná doložka nespĺňa zákonné

limity, ktorými sú obmedzenia časové a teritoriálne, obmedzenia okruhu zákazníkov

a obmedzenia vecné (druh obchodov). Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľky potvrdzujú

nedodržanie zákonných limitov konkurenčného obmedzenia, ale aj hrubý nepomer medzi

potrebnou mierou ochrany žalobcu a zákazom vymedzeným spornou konkurenčnou

doložkou. Hrubý nepomer či nevyváženosť ešte podčiarkuje absolútne neprimeraná výška

zmluvnej pokuty v pomere k hodinovej odmene sťažovateľky za prácu.

11. Nadväzne sťažovateľka sumarizuje, že povinnosť vyplývajúca z obsahu spornej

konkurenčnej doložky je v rozpore s a 2 , ako aj s a 2

listiny, pretože ju úplne vylúčila z činnosti, v ktorej je odborníčkou, a to nielen počas

trvania zmluvy, ale hlavne na obdobie ďalších troch rokov, bez akejkoľvek kompenzácie

a bez vymedzenia konkrétneho územia, bez vymedzenia konkrétnych subjektov

a bez konkrétnych podmienok. Akceptáciou takéhoto zmluvného dojednania by bola

sťažovateľka fakticky na obdobie troch rokov vylúčená z trhu kvalifikovanej práce.

12. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že len

formalisticky konštatovalo neprípustnosť jej dovolania, pričom najvyšší súd v odôvodnení

len uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

13. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie

konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo podľa , ods. 2 Slovenskej

republiky a podľa čl. 26 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2017 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 01. 2016 č. k. -362

porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2017

sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 01. 2016

č. k. -362 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť trovy konania v sume 390,50 eur na účet

právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu.“

14. Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 2. apríla 2020 po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval najvyšší súd a krajský súd, aby sa

vyjadrili k prijatej sťažnosti a aby uviedli, či súhlasia s tým, aby ústavný súd podľa § 58

ods. 3 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

16. Krajský súd vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. mája 2020,

odkázal na vyjadrenie predsedu senátu 2 Cob JUDr. Milana Majerníka, v ktorom konštatuje,

že súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach vo veci

sťažovateľky skutkovo aj právne vysporiadali i s tými skutočnosťami, ktoré sťažovateľka

uvádza v ústavnej sťažnosti, keď namieta neplatnosť konkurenčnej doložky aj s tvrdením

vynútenej živnosti. Krajský súd v podstate zopakoval skutkové okolnosti veci, vykonané

dokazovanie a obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu a v závere

zdôraznil, že na rozdiel od nálezu ústavného súdu sp. zn. , ktorý sa venoval

posudzovaniu konkurenčnej doložky v pracovnoprávnych vzťahoch, na ktorý sťažovateľka

odkazuje, v uvedenej veci išlo o vzťah medzi podnikateľskými subjektmi s potrebou

aplikácie a s plným rešpektovaním slobodnej vôle strán

pri uzatváraní zmluvy. Krajský súd navrhol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť

a v závere vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

17. Najvyšší súd v stanovisku k ústavnej sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 12. mája 2020, uviedol, že pri vysporiadaní sa s dovolacou námietkou

sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

najvyšší súd rešpektoval rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 a zároveň vzal do úvahy

aj stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016. Najvyšší súd po preskúmaní dovolaním

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že obsah spisu nedáva žiadny

podklad, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016,

ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne ojedinelých prípadov,

napríklad keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém

podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Keďže podmienka

prípustnosti dovolania nebola podľa najvyššieho súdu v uvedenom prípade splnená,

najvyšší súd sa nevenoval namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Najvyšší súd navrhol ústavnému súdu ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovieť

a vyjadril sa, že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

18. Na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka svojím

stanoviskom, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. júna 2020. V podstatnom uviedla, že

krajský súd po prijatí presvedčenia o bezvýhradnej aplikácii princípu súkromnej autonómie

už neskúmal ďalšie, z hľadiska správneho posúdenia veci, dôležité skutkové okolnosti. Ani

prvostupňový ani odvolací súd nedali sťažovateľke žiadnu odpoveď na jej námietky, že

zmluva medzi žalobcom a sťažovateľkou bola zastieraným pracovnoprávnym vzťahom.

Napriek námietkam sťažovateľky nebral odvolací súd do úvahy ústavnoprávny rozmer

predmetnej právnej veci, nevenoval sa proporcionalite zásahu a dôsledkom, ktoré pre

sťažovateľku vyplývali z konkurenčnej doložky, ani jej primeranosti či zákonnosti. Najvyšší

súd potom podľa sťažovateľky rezignoval na svoju úlohu a poskytol ochranu zmluvnému

právu žalobcu, ktoré je však evidentne v rozpore so zákonom aj v rozpore s dobrými

mravmi (zásadami poctivého obchodného styku) a zásadným spôsobom zasahuje

do základných práv sťažovateľky. Neproporcionalita konkurenčnej doložky, faktická

nerovnosť zmluvných strán pri kontraktačnom procese svojou intenzitou podľa

sťažovateľky odôvodňovali prípustnosť dovolania aj podľa judikatúry najvyššieho súdu

(R 2/2016), a keď najvyšší súd tieto skutočnosti prehliadol a vecne sa dovolaním

sťažovateľky nezaoberal, taktiež porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1

a listiny. Sťažovateľka prejavila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania a vyčíslila trovy právneho zastúpenia, ktorých náhradu si uplatnila v petite

ústavnej sťažnosti.

19. Zúčastnená osoba, ktorou je spoločnosť , sa k ústavnej

sťažnosti sťažovateľky, ktorá jej bola zaslaná na vedomie, v súdom ustanovenej lehote

nevyjadrila.

20. Na základe dodatku č. 1 a dodatku č. 2 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola táto vec,

ktorá bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi, následne

pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi a napokon sudcovi spravodajcovi

Robertovi Šorlovi.

21. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

22. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

23. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

25. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

26. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

27. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

28. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

29. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu

určitých povolaní alebo činností.

30. Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

Podľa čl. 26 ods. 2 listiny zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon

určitých povolaní alebo činností.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej základného

práva na podnikanie a na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti, ochrany ktorého sa

nedomohla ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré podľa sťažovateľky v napadnutých

rozhodnutiach nesprávne právne posúdili platnosť konkurenčnej doložky, v dôsledku

porušenia ktorej jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 35

ods. 1 a listiny rozsudkom krajského súdu č. k. -362

zo 14. januára 2016

32. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou obrátila na ústavný súd už po rozhodnutí

krajského súdu. Ústavný súd vtedy ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením

č. k. -12 zo 7. júna 2016 odmietol ako neprípustnú, a to z dôvodu,

že sťažovateľka súbežne s podaním ústavnej sťažnosti podala aj dovolanie.

V tomto uznesení ústavný súd zároveň konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu

krajského súdu.

33. Ako ústavný súd konštatoval v uznesení o prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie

z 2. apríla 2020, problematika inštitútu konkurenčnej doložky, a to bez ohľadu na jej

klasifikáciu (či podľa , alebo na základe

inominátnej zmluvy), spadá do rámca . Uvedené vyplýva z nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 3. júla 2013, v ktorom ústavný súd zopakoval,

že práva garantované nie sú absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti,

že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok vykonávajú

( ), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia , t. j. z

, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých

povolaní alebo činností. Navyše, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné práva a slobody

v až 4 ().

34. Uvedený nález ústavného súdu sp. zn. sa týka abstraktnej kontroly

ústavnosti novozavedeného ustanovenia , ktorý umožnil uzavretie

konkurenčnej doložky v pracovnoprávnom vzťahu, avšak teoretické východiská tohto

ústavného prieskumu, ktoré ústavný súd použil, možno aplikovať aj na prípad sťažovateľky

pri preskúmaní tejto ústavnej sťažnosti, a preto na nich ústavný súd poukazuje.

35. Realizácia konkurenčnej doložky nepredstavuje priamy vertikálny zásah štátnej

moci do právneho postavenia zamestnanca, prípadne účastníka iného zmluvného vzťahu.

Konkurenčná doložka je založená na zmluvnom princípe, a takto sa dostáva do autonómie

vôle a zmluvnej slobody zmluvných strán. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

aj na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka, ktorý sa zaoberal konkrétnou

čiastkovou črtou konkurenčnej doložky v obchodnom práve, na ktoré ústavný súd

odkázal aj v uvedenom náleze sp. zn. (rozhodnutie zo 7. februára 1990

vo veci ). Článok 12 ods. 1 Základného zákona, ktorý možno považovať

za obdobu nášho (právo na slobodnú voľbu povolania, miesta práce

a vzdelávacieho zariadenia), garantuje predovšetkým možnosť zabezpečovať si základ

svojej existencie. Na podklade súkromnej autonómie, ktorá je štrukturálnym prvkom

slobodného spoločenského poriadku, si zmluvní partneri tvarujú na vlastnú zodpovednosť

ich právne vzťahy. Sami si určujú, ako si primerane vyrovnajú ich vzájomné protichodné

záujmy, a tým súčasne bez štátneho zásahu disponujú svojimi pozíciami chránenými

základnými právami. Súkromná autonómia však existuje len v rámcoch platných zákonov,

ktoré sú viazané na základné práva. Spolkový ústavný súd Nemecka taktiež konštatoval,

že ak jedna zmluvná strana disponuje takou silnou prevahou, že môže zmluvné podmienky

fakticky jednostranne stanoviť, spôsobuje to u druhej zmluvnej strany stratu samourčenia.

Tam, kde aspoň približná rovnováha síl zúčastnených subjektov chýba, nie je možné

prostriedkami zmluvného práva zabezpečiť spravodlivú rovnováhu záujmov. V prípade,

že sa v takejto situácii disponuje pozíciou zaručenou základnými právami, musí štátna

regulácia zasiahnuť na účel vyrovnania, aby sa zaistila ochrana základných práv.

36. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. možno na účely preskúmania

ústavnej sťažnosti sťažovateľky odvodiť aj samotný účel konkurenčnej doložky ako takej.

Je ním ochrana jedinečných a pôvodných výsledkov hospodárskej činnosti podnikateľa

a ochrana práva podnikateľa takéto výsledky vlastnej činnosti ekonomicky a na trhovom

princípe zužitkovať (realizovať podľa vlastnej úvahy). Podobne aj Najvyšší súd

Českej republiky v rozsudku z 11. septembra 2012 vo veci sp. zn.

uviedol, že zmysel a účel dohody o tzv. konkurenčnej doložke spočíva hlavne v tom, aby

zamestnávateľ bol chránený pred únikom informácií ku konkurenčnému podnikateľovi

prostredníctvom zamestnancov, ktorí sa v priebehu svojho pracovného pomeru

u zamestnávateľa oboznamujú s informáciami, ktoré majú povahu obchodného tajomstva

alebo ktoré sú takého charakteru, že sú spôsobilé zabezpečiť konkurenčnému podnikateľovi

v hospodárskej súťaži výraznú výhodu. Prípadná „finančná kompenzácia“ potom

predstavuje protihodnotu záväzku zamestnanca vyplývajúceho z konkurenčnej doložky,

ktorý vo svojej podstate pre zamestnanca znamená, že po dohodnutú dobu po skončení

pracovného pomeru môže využívať svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu.

37. Aj keď sa citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky týka

konkurenčnej doložky dojednanej v rámci pracovnoprávneho vzťahu, v ktorom je ochrana

zamestnanca ako slabšej strany silnejšia, aj v obchodnoprávnom vzťahu, v ktorom

vystupujú dva na prvý pohľad rovnocenné podnikateľské subjekty a ktorý je determinovaný

zásadou zmluvnej voľnosti, musí byť konkurenčná doložka dojednaná v súlade

s primeranosťou a vzájomnou vyváženosťou. Konkurenčná doložka dojednaná v rozpore

s primeranosťou a vzájomnou vyváženosťou je spôsobilá porušovať základné ústavné práva

obchodného zástupcu. Súd môže takto dojednanú doložku vyhlásiť za neplatnú z dôvodu,

že jej neprimeranosť alebo nevyváženosť môže obchodného zástupcu obmedziť viac,

ako to vyžaduje potrebná miera ochrany zastúpeného (Patakyová a kol. Obchodný

zákonník, 5. vydanie. 2017, C. H. Beck, k ).

38. Zásada zmluvnej voľnosti v obchodnoprávnom vzťahu má svoje limity, musí byť

v súlade so zákonom, nesmie ho obchádzať a aj v prípade absencie zákonnej úpravy nesmie

byť v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku ( ),

prípadne s dobrými mravmi ( ). Podľa ústavného súdu je

potrebné týmto spôsobom nahliadať aj na konkurenčnú doložku dojednanú v súlade

so zásadou zmluvnej voľnosti k zmluvnému typu, kde konkurenčná doložka nie je výslovne

upravená, prípadne k inominátnej zmluve, majúc pritom na zreteli povahu zmluvného

záväzku a jeho účel.

39. Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 28/2015-

362 zo 14. januára 2016, ktorým krajský súd potvrdil medzitýmny rozsudok okresného

súdu, ktorým bolo určené, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,

je čo sa týka základu, opodstatnený. Sťažovateľka v konaní pred súdom prvej inštancie,

ako aj v odvolaní namietala, že zmluva o poskytovaní služieb bola uzavretá ako zastretý

pracovnoprávny vzťah, čo preukazovala tým, že pred uzavretím tejto zmluvy pracovala

na rovnakej pozícii s rovnakou náplňou práce v rámci pracovnoprávneho vzťahu

pre spoločnosť personálne prepojenú so žalobcom, živnostenské oprávnenie získala len pred

uzavretím zmluvy so žalobcom a len na tento účel, po ukončení zmluvy so žalobcom sa

opätovne zamestnala v pracovnoprávnom vzťahu. Okrem tohto krátkeho obdobia, keď mala

pracovať na základe živnostenského oprávnenia, ktoré od nej žalobca vyžadoval, nikdy

nepodnikala. Namietala aj neplatnosť samotnej konkurenčnej doložky, ktorá bola

podľa sťažovateľky neurčitá, veľmi široko definovaná, neprimerane obmedzujúca,

v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Krajský súd v odôvodnení

namietaného rozsudku konštatoval, že dojednanie konkurenčnej doložky zodpovedá

náležitostiam o určitosti, presnosti či jasnosti úpravy práv a povinností jej účastníkov

a že súd prvej inštancie úplne zodpovedal otázky týkajúce sa obrany žalovanej

o neslobodnom či simulovanom prejave vôle žalovanej, či o údajnom rozpore takejto

dohody so zákonom. Krajský súd sa plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej

inštancie, pričom sa v ďalšej časti svojho odôvodnenia venoval najmä účelu zmluvnej

pokuty a preukázanej skutočnosti, že povinnosť, ku ktorej sa sťažovateľka podpisom

konkurenčnej doložky zaviazala, preukázateľne porušila.

40. Z medzitýmneho rozsudku okresného súdu č. k. -335

z 25. februára 2015 zasa vyplýva, že okresný súd posúdil nepomenovanú zmluvu uzavretú

medzi žalobcom a sťažovateľkou ako zmluvu mandátnu uzatvorenú podľa ustanovení

medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ktoré si v súlade

so zásadou zmluvnej voľnosti dohodli aj konkurenčnú doložku, čo neodporuje žiadnemu

kogentnému ustanoveniu . Vo vzťahu k sťažovateľkinej obrane

o simulovanom právnom úkone sa okresný súd stotožnil s tvrdeniami žalobcu,

že sťažovateľka prevádzkovala predmetnú živnosť už niekoľko mesiacov skôr,

ako predmetnú zmluvu podpísala, pri podpise zmluvy si bola vedomá svojho záväzku,

pričom žalobca má v predmete podnikania len päť živností. Zdôrazňujúc princíp zmluvnej

voľnosti sa potom venoval najmä skutočnostiam a dôkazom o porušení povinnosti

sťažovateľky vyplývajúcej z konkurenčnej doložky, t. j. že sa sťažovateľka po ukončení

platnosti zmluvy zamestnala u nového zamestnávateľa, kde vykonávala činnosť zhodnú

s predmetom činnosti žalobcu. V závere okresný súd konštatoval, že vykonaným

dokazovaním považoval za preukázané, že zmluvná pokuta bola medzi žalobcom

a sťažovateľkou dohodnutá platne, určito, zrozumiteľne, predpísanou formou, a žiadnym

spôsobom preto neodporuje zákonu ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom.

41. Výklad „podústavného“ práva a jeho aplikácia na jednotlivý prípad je

principiálne vecou všeobecného súdu a o zásahu do tohto procesu zo strany ústavného súdu

možno uvažovať len za situácie, keď je napadnuté rozhodnutie alebo postup všeobecného

súdu zaťažené takými vadami, ktoré majú za následok porušenie ústavnosti, k čomu

spravidla dochádza vtedy, ak všeobecný súd nezohľadní ústavne akceptovateľným

spôsobom (či vôbec) dopad niektorého zaručeného základného práva (slobody)

na posudzovanú vec alebo sa dopustí z hľadiska požiadaviek na spravodlivé súdne konanie

z ústavného hľadiska neakceptovateľnej svojvôle, spočívajúcej buď v nerešpektovaní

jednoznačne znejúcej kogentnej normy, alebo v zjavnom a neodôvodnenom vybočení

zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. ktorý zodpovedá

všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych inštitútov.

Ústavný súd tieto otázky neposudzuje z hľadiska poslania, ktoré prislúcha všeobecnému

súdu, t. j. rozhodovania sporu o právo, resp. poskytovanie ochrany právam a oprávneným

záujmom, ale „iba“ vyhodnocuje, či výkladom a aplikáciou podústavného práva

všeobecným súdom nedošlo k neústavnému zásahu (porušeniu) do základných práv (slobôd)

sťažovateľky ().

42. Ústavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , mutatis mutandis

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

43. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom môže mať za následok

porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také

považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva

(m. m. , ). Inými slovami, v prípadoch posudzovania

individuálnych sťažností podľa nie je úlohou ústavného súdu

preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to

len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli

uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu

a príslušných medzinárodných zmlúv ().

44. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu ústavný súd zistil, že všeobecné súdy posúdili záväzkový vzťah uzavretý

medzi sťažovateľkou a žalobcom ako vzťah obchodnoprávny, uzavretý medzi dvoma

podnikateľskými subjektmi a zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi nimi posúdili

podľa obsahu ako zmluvu mandátnu. Podstatným pre záver o platnosti samotnej zmluvy

a platnosti dojednanej konkurenčnej doložky, na ktorom svoje právne závery postavili,

bola zásada zmluvnej voľnosti. Sťažovateľka sa už v konaní pred súdom prvej inštancie

bránila argumentáciou, že uzavretá zmluva bola zastieraným právnym úkonom, ktorý mal

simulovať pracovnoprávny vzťah. Krajský súd sa v tomto ohľade stotožnil s právnymi

závermi okresného súdu, ktorý sa zas stotožnil s tvrdeniami žalobcu o tom, že sťažovateľka

prevádzkovala živnosť už niekoľko mesiacov pred podpisom zmluvy a že sťažovateľka si

bola vedomá svojho záväzku, ku ktorému sa zaviazala. Ani okresný súd, ani krajský súd sa

však vôbec argumentačne nevysporiadali s obranou sťažovateľky, že v podstate vykonávala

závislú prácu na základe pokynov žalobcu, v jeho priestoroch, na jeho pracovných

prostriedkoch, že k podpisu zmluvy so žalobcom pristúpila len v úmysle zachovať si svoju

doterajšiu prácu a že nikdy pred podpisom tejto zmluvy ako ani po zániku jej platnosti

žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonávala. Všeobecné súdy nevzali do úvahy

ani časové súvislosti. Tvrdenie súdu o tom, že sťažovateľka prevádzkovala živnosť už

niekoľko mesiacov pred uzavretím zmluvy, vyznieva nepresvedčivo. Sťažovateľka

od 1. augusta 2003 pracovala ako marketingový pracovník ‒ špeditér pre spoločnosť

, IČO 364 59 038, pričom pracovnú zmluvu za zamestnávateľa

podpísal konateľ spoločnosti , následne si sťažovateľka v záujme

zachovania svojej práce na podnet zamestnávateľa vybavila živnostenské oprávnenie

od 1. októbra 2004, k tomuto dňu, t. j. 1. októbra 2004 podpísala so svojím predchádzajúcim

zamestnávateľom (spoločnosť ) zmluvu o poskytovaní služieb,

pričom predmetom zmluvy mala byť tá istá náplň činnosti ako v pracovnoprávnej zmluve.

Následne sťažovateľka podpísala 1. decembra 2004 zmluvu o poskytovaní služieb,

predmetom ktorej bola taktiež rovnaká činnosť, so spoločnosťou ,

IČO 364 66 115 (žalobca), ktorej konateľom bol takisto . Zmluva o poskytovaní

služieb uzavretá so žalobcom bola podpísaná na dobu určitú do 1. decembra 2005, pričom

sťažovateľka svoju živnosť ukončila k 1. marcu 2006. Z odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných súdov však nie je možné zistiť, či tieto časové a skutkové okolnosti uzavretia

zmluvy, personálne prepojenie spoločnosti , a ,

a povaha záväzkov z nich vyplývajúcich boli vzaté do úvahy, prípadne prečo nepovažoval

tieto okolnosti všeobecný súd za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ústavný súd však

konštatuje, že vysporiadanie sa s touto argumentačnou líniou sťažovateľky bolo dôležité

v priamej príčinnej súvislosti s platným dojednaním konkurenčnej doložky.

45. Sťažovateľka tiež argumentovala, že dojednaná konkurenčná doložka mala byť

považovaná za neplatnú aj v prípade, ak bola dojednaná v rámci obchodnoprávnej

mandátnej zmluvy, a to pre svoju neurčitosť, neprimeranosť a rozpor so zákonom, pričom

sťažovateľka poukazovala na analogicky aplikovateľnú právnu úpravu zmluvy

o obchodnom zastúpení. Taktiež namietala rozpor konkurenčnej doložky s dobrými mravmi

a zásadami poctivého obchodného styku, keďže sa v rámci činnosti pre žalobcu

neoboznamovala s informáciami, ktoré by neboli medzi podnikateľmi bežne dostupné.

46. Ako už ústavný súd uviedol, inštitút konkurenčnej doložky spadá do rámca čl. 35

ods. 1 , ktorý garantuje právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

v rámci podmienok a obmedzení ustanovených zákonom ( ). Podpisom

konkurenčnej doložky sa povinný subjekt dobrovoľne v zmysle zásady zmluvnej voľnosti

vzdáva časti tohto práva, a to pre účely ochrany hospodárskych záujmov druhej zmluvnej

strany ako účastníka hospodárskej súťaže. V rámci úpravy obchodnoprávnych vzťahov

zákonná úprava upravuje konkurenciu v ustanoveniach

o obchodných spoločnostiach ( ) a počíta s možnosťou uzavretia

konkurenčnej doložky aj v prípade zmluvy o obchodnom zastúpení (§ 672a Obchodného

zákonníka). Žiadne ustanovenie však zároveň nevylučuje uzavretie

konkurenčnej doložky aj pri iných zmluvných typoch, prípadne pri zmluvách

nepomenovaných. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala analogicky práve

na ustanovenie , ktoré je kogentné a upravuje limity,

v ktorých je možné konkurenčnú doložku dojednať v záujme ochrany práva obchodného

zástupcu ďalej podnikať.

Zásada zmluvnej voľnosti je v obchodnoprávnych vzťahoch dozaista účelná, chcená

a opodstatnená, keďže nemôže regulovať celú šírku rôznorodosti

obchodnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú v rámci hospodárskej súťaže, avšak aj zásada

zmluvnej voľnosti má svoje limity a obmedzenia, ktoré môžu byť reflektované práve

v posudzovaní právneho úkonu aj cez pravidlá poctivého obchodného styku či súladu

s dobrými mravmi. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že závery všeobecných súdov

o tom, že predmetná konkurenčná doložka je v súlade s dobrými mravmi a nie je v rozpore

s pravidlami poctivého obchodného styku, nepovažuje za presvedčivé, a to najmä

s ohľadom na presah do základného práva sťažovateľky podľa .

47. Sťažovateľka sa v konkurenčnej doložke zaviazala, že nebude po dobu platnosti

zmluvy, ako aj po dobu troch rokov od jej skončenia vykonávať vo vlastnom mene ani ako

štatutár, spoločník či zamestnanec pre tretie osoby činnosť, ktorá je zhodná s predmetom

činnosti objednávateľa. Pri porušení tejto povinnosti je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu

1 000 000 Sk (33 193,92 eur). Dojednanie je, ako rozhodol krajský súd, určité, presné

a jasné, čo sa týka obsahu zmluvného záväzku. Otázke primeranosti tohto zmluvného

záväzku v okolnostiach konkrétnej veci sťažovateľky, najmä v súvislosti s tým,

že sa sťažovateľka vzdáva časti svojho základného práva podľa ,

však napriek námietkam sťažovateľky ani okresný súd, ani krajský nevenovali náležitú

pozornosť. Účelom konkurenčnej doložky je chrániť oprávnené záujmy zmluvného partnera

v hospodárskej súťaži, pričom sa však záväzok sťažovateľky nevzťahoval na konkrétne

činnosti, ktoré pre žalobcu v rámci uzavretej zmluvy vykonávala, prípadne na činnosti,

ktoré by mohli mať vo vzťahu k žalobcovi súťažný charakter, ale na celý predmet

podnikania žalobcu. Argument súdov, že žalobca má v predmete podnikania len

päť živností, je pritom vágny, keďže nejde o špecifické živnosti, ktoré by boli

charakteristické len pre určité odvetvie podnikateľskej činnosti, kde by sa dalo súťažné

konanie sťažovateľky predpokladať a ktoré by znamenali primerané obmedzenie

sťažovateľky do budúcna, ale o také všeobecné a frekventované živnosti

(okrem zasielateľstva aj maloobchod a veľkoobchod v rozsahu voľných živností,

sprostredkovateľská činnosť, prenájom hnuteľných vecí či reklamná činnosť),

ktoré by znemožnili sťažovateľke zamestnať sa a podnikať v takej miere, ktorá už

predstavuje podstatný zásah do práva sťažovateľky podľa , pričom

otázna ostáva účelnosť týchto obmedzení pre ochranu postavenia žalobcu. Všeobecné súdy

sa však rozsahom tohto obmedzenia vo vzťahu k sťažovateľke a jej právu podľa čl. 35

ods. 1 nezaoberali. Takisto, ako nevzhliadli neúmernosť záväzku sťažovateľky,

čo sa týka časovej platnosti konkurenčnej doložky, ktorá mala sťažovateľku obmedzovať

po dobu troch rokov po uplynutí platnosti zmluvy, ktorá bola už vopred dohodnutá na dobu

určitú, teda dobu jedného roka. Všeobecné súdy nereagovali ani na námietku sťažovateľky,

ktorá považovala za potrebné na jej situáciu analogicky aplikovať ustanovenie § 672a

zo zmluvy o obchodnom zastúpení, ktoré limituje platné uzavretie

konkurenčnej doložky na teritoriálne alebo personálne obmedzenie, na činnosť, ktorá bola

predmetom obchodného zastúpenia alebo má súťažnú povahu činnosti a na obdobie

maximálne dvoch rokov po skončení zmluvy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu však nie je možné ustáliť, či túto argumentáciu súdy vôbec vzali do úvahy,

prípadne či ju pri hodnotení skutkových okolností prípadu sťažovateľky a otázky platnosti

konkurenčnej doložky nepovažovali za relevantnú, prípadne či dospeli k záveru,

že analogické použitie uvedeného ustanovenia v tomto konkrétnom prípade neprichádzalo

do úvahy.

48. Za situácie, v ktorej okresný súd a krajský súd nereagovali dostatočne

a presvedčivo na obranu sťažovateľky o platnosti dojednanej konkurenčnej doložky

a neprimeraného obmedzenia jej základného práva podnikať a uskutočňovať podnikateľskú

činnosť (či už v režime potenciálneho pracovnoprávneho vzťahu alebo v režime

obchodnoprávneho vzťahu), a to za konkrétnych skutkových okolností sťažovateľky,

a vzhľadom na povahu zmluvného záväzku sťažovateľky voči žalobcovi, neposkytli

základnému právu sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť primeranú

ochranu v konaní, v ktorom sa sťažovateľka ochrany tohto práva domáhala.

49. Ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu v rozsahu

už uvedených nedostatkov za nedostatočne odôvodnené, ktoré v okolnostiach danej veci

porušuje aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ktoré

však sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti neoznačila. Napriek uvedenému

ústavný súd konštatuje, že považoval za potrebné sa meritórne vysporiadať s tvrdeným

porušením sťažovateľkou označených základných práv hmotného charakteru

(právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť), a to aj s ohľadom na konštantnú

judikatúru ESĽP, ktorá dlhodobo považuje postup ústavného súdu, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

hmotného charakteru, ak súčasne neporuší aj procesno-právne princípy, za príliš

formalistický, ktorý bráni tomu, aby došlo k meritórnemu preskúmaniu sťažností

na porušenie hmotných práv, aj keď k uvedenému záveru ESĽP dospel pri posudzovaní

porušenia základného práva na slobodu prejavu (napr. Ringier Axel Springer Slovakia,

s. r. o., proti Slovenskej republike č. 2, rozsudok zo 7. 1. 2014, sťažnosť č. 21666/09,

Ringier Axel Springer Slovakia, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 3, rozsudok

zo 7. 1. 2014, sťažnosť č. 37986/09, Soltész proti Slovenskej republike, rozsudok

z 22. 10. 2013, sťažnosť č. 11867/09). Tento prístup presadzuje ústavný súd pri ochrane

už spomínaného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa

(napr. , , , ,

, , , ), no k meritórnemu

preskúmaniu hmotného práva bez trvania na splnení podmienky porušenia práva procesného

už pristúpil aj pri ochrane základného práva na ochranu súkromia (,

). Nie je dôvod, pre ktorý by sa právna ochrana poskytovaná zo strany

ústavného súdu jednotlivým hmotným základným právam a slobodám zakotveným v ústave

či v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd mala od seba kvalitatívne líšiť.

50. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd napadnutým

rozsudkom č. k. -362 zo 14. januára 2016 porušil základné právo

sťažovateľky podľa a obsahovo zhodné právo podľa listiny.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 35

ods. 1 a listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2017

51. Ako z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2017 vyplýva, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne

neprípustné. Dovolanie sťažovateľky bolo podané 14. apríla 2016 a 1. júla 2016 nadobudol

účinnosť v znení neskorších predpisov,

v zmysle ktorého sa tento nový zákon aplikuje aj na konania začaté pred dňom jeho

účinnosti. Čo sa týka posudzovania prípustnosti podaného dovolania a v ňom uvedených

dovolacích dôvodov, tie dovolací súd posudzoval podľa zákona účinného v čase podania

dovolania, t. j. podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

52. V dovolaní sťažovateľka namietala existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f)

, a to tým, že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom spočívajúcom

v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutí súdov, ktoré neobsahujú

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Rovnakú argumentáciu

subsumovala aj pod odvolací dôvod podľa , t. j. pod nesprávne

právne posúdenie veci. Odvolávajúc sa na svoju judikatúru (R 111/1998, R 2/2016),

najvyšší súd konštatoval, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu

konania podľa , ale len inú vadu konania podľa písm.

b) , ktorá však nie je dôvodom prípustnosti dovolania. Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.

1 písm. f) zakladá. V dovolaní napadnutom rozhodnutí krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu však najvyšší súd nevzhliadol „vady najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém“ alebo omyl, ktorý by bolo možné označiť za justičný omyl,

ktorý by aj v zmysle judikatúry ESĽP prípustnosť dovolania odôvodňovali.

53. Najvyšší súd zopakoval podstatné časti odôvodnení krajského súdu a okresného

súdu a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne nekonformné. Najvyšší súd však neposudzoval

obsah napadnutých rozhodnutí z pohľadu ich vecnej správnosti a právneho posúdenia,

ale dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

54. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti pripomenul ustálenú

judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

55. Ústavný súd sa tejto judikatúry aj v tomto prípade plne pridržiava, avšak

v konkrétnom prípade sťažovateľky dospel k záveru, že nemožno závery krajského súdu

v spojení so závermi súdu okresného považovať za ústavne udržateľné a konformné,

a to v súvislosti s ochranou základného práva sťažovateľky podľa

a čl. 26 ods. 1 listiny, preto aj porušenie týchto práv sťažovateľky vo výroku tohto nálezu

vyslovil.

56. Ústavný súd si je pri posudzovaní tejto ústavnej sťažnosti vedomý princípov

zmluvnej slobody a voľnosti vstupovať do záväzkových vzťahov aj s takým obsahom,

ktorým slobodne zmluvná strana na seba prijme záväzok znamenajúci pre ňu „obmedzenie“

jej aj základných práv, ktoré sa uplatňujú najmä v obchodnoprávnych vzťahoch. No práve

z tohto dôvodu ústavný súd považuje v konkrétnych skutkových okolnostiach sťažovateľky,

za ktorých k podpisu spornej zmluvy došlo, za podstatné a relevantné vysporiadať sa

s argumentáciou o zastretom pracovnoprávnom vzťahu, ktorý by sťažovateľke poskytol

väčšiu mieru ochrany, ktorá je determinovaná úpravou . Ako však

z argumentácie ústavného súdu vyplynulo, ani v priestore obchodných záväzkov

a podnikateľského prostredia nie je zmluvná sloboda jednotlivca bez akýchkoľvek limitov

a práve na tento účel slúži ustanovenie , v zmysle ktorého

výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu

ochranu, prípade ustanovenie , ktoré postihuje neplatnosťou

právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Primeranosťou uzavretej konkurenčnej

doložky v spojení s konkrétnymi skutkovými okolnosťami sťažovateľky a v spojení

s obsahom samotného záväzku sa však okresný súd aj krajský súd nezaoberali, možnosť

analogickej aplikácie ustanovenia , ktorý upravuje

konkurenčnú doložku pri zmluve o obchodnom zastúpení, prípadnú podobnosť záväzku

obchodného zástupcu so záväzkom sťažovateľky, ktorý jej vyplýval z uzavretej zmluvy

a ktorým sťažovateľka argumentovala, úplne opomenuli.

57. Na druhej strane vzal ústavný súd do úvahy, že najvyšší súd nepreskúmal podané

dovolanie vecne, nezaoberal sa správnosťou právneho posúdenia okresného súdu

a krajského súdu, konštatoval, že nezistil v odôvodnení krajského súdu vady podstatnej

dôležitosti pre súdny systém, aj keď sa poznámke o ústavnej konformite napadnutých

rozhodnutí nevyhol. To, čo ústavný súd nepovažoval v postupe okresného súdu a krajského

súdu za ústavne súladné pri poskytovaní súdnej ochrany základnému práva sťažovateľky

na slobodu podnikania a inej zárobkovej činnosti, možno označiť za hodnotenie zisteného

skutkového stavu, keď všeobecné súdy upriamili svoju pozornosť len na jednu líniu

možného právneho posúdenia veci (obchodnoprávny charakter uzavretého záväzku a platne

uzavretá konkurenčná doložka na základe zásady zmluvnej voľnosti), pričom vo vzťahu

k argumentačnej línii sťažovateľky sa viac menej nevyjadrili, hoc záver o irelevantnosti

tejto argumentácie vyslovili.

58. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka

interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná

autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

práva sťažovateľa (napr. , ), samozrejme, za predpokladu,

že ide o riešenie ústavne udržateľné.

59. Otázku prípustnosti dovolania prenecháva ústavný súd v zmysle svojej doterajšej

judikatúry v právomoci najvyššieho súdu, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti

ústavného súdu (napr. , , ,

) vyplýva aj to, že akceptoval ústavnú udržateľnosť názoru najvyššieho

súdu, ktorý prevládal za účinnosti právnej úpravy , podľa

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa . Hranica prípustnosti dovolania podľa

písm. f) je často ťažko určiteľná, pričom v prípade sťažovateľky ide najmä o vady,

ktoré sú súbehom námietok proti hodnoteniu skutkového stavu a právneho hodnotenia veci,

ktoré sa vo výsledku odrazili v nedostatočnom či skôr nepresvedčivom odôvodnení

všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako procesne

neprípustné podľa právnej úpravy , keďže v ňom najvyšší

súd nevzhliadol vady zásadnej dôležitosti pre súdny systém či justičný omyl, neprekračuje

hranice ústavnej udržateľnosti. Preto ústavný súd ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2017

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a

listiny nevyhovel.

III.3 K namietanému porušeniu a listiny

namietanými rozhodnutiami

60. Článok 35 ods. 2 , podobne ako listiny upravuje možnosť

zo strany štátu zákonom upraviť podmienky obmedzenia výkonu základného práva

podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Toto ustanovenie a listiny

neobsahuje základné právo, ktorého porušenia by sa sťažovateľka mohla domáhať,

no, naopak, limituje samotnú sťažovateľku v možnosti domáhať sa ochrany jej základného

práva podľa a listiny len v limitoch ustanovených zákonom.

Preto medzi namietaným porušením týchto ustanovení a listiny a medzi namietanými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nevzhliadol ústavný súd príčinnú

súvislosť. Vzhľadom na uvedené ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie a listiny nevyhovel.

IV.

Zrušenie napadnutého rozhodnutia

61. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze

[ ].

62. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude potrebné sa náležite vysporiadať

s argumentáciou sťažovateľky o tvrdenom zastieranom pracovnoprávnom vzťahu,

posúdením činnosti, ktorú na základe zmluvy pre žalobcu vykonávala, jednak v skutkových

okolnostiach a časových súvislostiach, ako aj z pohľadu atribútov závislej práce (pojmové

znaky závislej práce podľa ) a náležite odôvodniť úvahy súdu

o platnosti, respektíve neplatnosti uzavretej konkurenčnej doložky, či už v režime

pracovného práva alebo v režime práva obchodného v nadväznosti na procesnú obranu

sťažovateľky, ktorú v konaní pred všeobecnými súdmi prezentovala.

V.

Trovy konania

63. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej

náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 eur

a hodnota režijného paušálu je 9,21 eur. Za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020

je 177,00 eur, hodnota režijného paušálu je 10,62 eur. S poukazom na výsledok konania

vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené

v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu)

v sume 325,42 eur vrátane režijného paušálu (2 x 153,50 eur + 2 x 9,21 eur) a za jeden úkon

právnej služby v roku 2020 (vyjadrenie) v sume 187,62 eur vrátane režijného paušálu

(177,00 eur + 10,62 eur), t. j. spolu 513,04 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky

je platiteľom DPH, vznikol sťažovateľke nárok na náhradu trov konania vo výške celkom

615,65 eur. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

64. Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu