Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 101/2020
PDF · 698.04 KB
No categories available
III. ÚS 101/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Roberta Šorla
(sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Ambrózom Motykom, Námestie SNP 7, Stropkov, pre namietané porušenie
jej základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva podnikať a vykonávať inú hospodársku
činnosť podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 22/2017 z 29. septembra 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo podnikať
a vykonávať inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
spolu v sume 615,65 € (slovom šesťstopätnásť eur a šesťdesiatpäť centov), ktoré j e
p o v i n n ý Krajský súd v Prešove uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokáta
JUDr. Ambróza Motyku, Námestie SNP 7, Stropkov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podnikať a vykonávať
inú hospodársku činnosť podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obdo 22/2017 z 29. septembra 2017.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka bola
žalovanou stranou sporu vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 1 Cb 202/2010 (pôvodne pod sp. zn. 1 Cb 254/2006, pozn.). Predmetom konania
bol nárok žalobcu ‒ obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalobca“)
na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to na základe čl. IV bodu 4.3 zmluvy o poskytovaní
služieb (ďalej len „zmluva“), ktorú medzi sebou uzatvorili. V zmysle tohto článku
sa sťažovateľka zaviazala, že nebude po dobu platnosti zmluvy, ako aj po dobu troch rokov
od jej skončenia vykonávať vo vlastnom mene ani ako štatutár, spoločník či zamestnanec
pre tretie osoby činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti žalobcu, v opačnom prípade
bude povinná zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 1 000 000 Sk. Platnosť zmluvy
skončila 1. decembra 2005, sťažovateľka sa vo februári 2006 zamestnala v spoločnosti
(ďalej aj „nový zamestnávateľ“), ktorej predmetom činnosti bolo tak
ako pri žalobcovi zasielateľstvo. Jedným z podstatných argumentov žalobcu bolo to,
že po ukončení zmluvného vzťahu so sťažovateľkou jeho obraty podstatne klesli.
3. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 1 Cb 202/2010-335
z 25. februára 2015 (ďalej len „medzitýmny rozsudok“) žalobe vyhovel a vo výroku
vyslovil, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je, pokiaľ ide
o základ, opodstatnený. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia najskôr uviedol, že strany
sporu boli v čase vzniku ich záväzkového vzťahu podnikateľmi, a preto na ich vzťah
aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a podporne ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Nadväzne sa zameral na to, či konkurenčná doložka bola dohodnutá platne,
a dospel k názoru, že zmluvné strany v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti, ktorá je
základnou zásadou obchodnozáväzkových vzťahov a s ňou úzko spätej zásady
dispozitívnosti právnej úpravy, si mohli v zmluve voľne dohodnúť konkurenčnú doložku.
Okresný súd dojednanie v zmluve posúdil ako platné a zaujal názor, že sťažovateľka
u nového zamestnávateľa vykonávala činnosť zhodnú s predmetom činnosti žalobcu,
a preto nastúpil účinok porušenia zmluvne dojednanej povinnosti medzi účastníkmi
zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty.
4. Proti medzitýmnemu rozsudku sa sťažovateľka odvolala, rozsudok súdu prvej
inštancie navrhovala zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Okresný súd sa
podľa jej názoru nezaoberal ňou predostretými argumentmi vo vzťahu k namietanej
neplatnosti právneho úkonu. V tomto smere naďalej tvrdila, že zmluva len simulovala
obchodný vzťah, ale v skutočnosti išlo medzi účastníkmi o vzťah pracovnoprávny
(tzv. vynútená živnosť). Podľa jej názoru okresný súd nevzal do úvahy, že žiaden
zamestnanec nemá záujem slobodne a dobrovoľne sa zbavovať výhod vyplývajúcich
z pracovného pomeru a nevýhodne preberať na seba podnikateľské povinnosti.
Ak by krajský súd neprijal jej argumentáciu o neplatnosti zmluvy ako celku, namietala
sťažovateľka platnosť článku IV bodu 4.3 zmluvy. V tejto súvislosti argumentovala,
že konkurenčná doložka uvedená v spomenutom ustanovení zakladá medzi účastníkmi
zmluvy nápadnú nerovnosť, ktorá je kritériom pre poskytnutie súdnej ochrany takto
zvýhodnenej zmluvnej strane a je v priamom rozpore s čl. 35 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka
by v zmysle spornej konkurenčnej doložky nemohla vykonávať prácu ani podnikanie
v rozsahu predmetu činnosti žalobcu nielen po dobu platnosti zmluvy, ale aj voči
neurčeným subjektom a na neurčenom území po dobu troch rokov od skončenia zmluvy.
Žalobca po ukončení platnosti zmluvu jednoducho nepredĺžil, čím sťažovateľku v prípade
platnosti doložky pracovne či podnikateľsky diskvalifikoval na obdobie troch rokov
z činností, ktoré dlhodobo vykonáva a v ktorých je odborníkom. V odvolaní poukázala
tiež na nedodržanie zákonných limitov pre uzatváranie konkurenčných doložiek, aj na ich
kogentnú úpravu, v dôsledku čoho sa nemožno dovolávať bezbrehej zmluvnej voľnosti
a dispozitívnosti právnej úpravy obchodno-záväzkových vzťahov. Ďalšou odvolacou
námietkou sťažovateľka poukázala na to, že údaje o klientoch a ceny poskytovaných služieb
nie sú takými skutočnosťami obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy, ktoré nie sú
v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné. Na internete sú bežne dostupné
špeciálne špeditérske programy, ktoré po úhrade poplatku môžu využívať rôzne špeditérske
firmy, využívajúc pritom celú databázu dopravcov a ďalších účastníkov špeditérskych
služieb.
5. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V celom rozsahu pritom
odkázal na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a na zdôraznenie jeho správnosti
uviedol, že dojednanie konkurenčnej doložky zodpovedá náležitostiam o určitosti, presnosti
a jasnosti úpravy práv a povinností jej účastníkov.
6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu,
že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 241 ods. 2
písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) v spojení s § 237 písm. f) OSP],
pretože odôvodnenie jeho rozhodnutia sa jej javilo byť nedostatočné, nepresvedčivé
a bez zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Rovnakú argumentáciu
subsumovala aj pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, podľa ktorého
rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Obdo 22/2017 z 29. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.
7. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí. Podľa jej názoru
všeobecné súdy nezohľadnili zistený skutkový stav veci ani neprihliadali na vecné námietky
neplatnosti konkurenčnej doložky, ktoré v priebehu konania prezentovala. Z tohto dôvodu
vec podľa jej názoru nesprávne právne posúdili, čo má pre ňu nepochybne aj ústavnoprávne
dôsledky.
8. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opísala okolnosti podpisu zmluvy o poskytovaní
služieb so žalobcom. Dňa 1. augusta 2003 uzatvorila sťažovateľka so spoločnosťou
, pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu marketingový pracovník ‒
špeditér. V roku 2004 bolo sťažovateľka rovnako ako ďalší špeditéri postavená pred hotovú
vec s tým, že rovnakú prácu bude vykonávať nie ako zamestnanec, ale ako živnostník.
Obe zmluvy podpísal za spoločnosť , jeden z jej konateľov,
ktorý aj sťažovateľke predložil o dva mesiace na podpis zmluvu so spornou konkurenčnou
doložkou. Práca sťažovateľky podľa všetkých troch uvedených zmlúv mala rovnakú náplň,
bol to osobný výkon práce špeditérky vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti
podľa pokynov druhej zmluvnej strany v jej mene, v pracovnom čase a za hodinovú
odmenu. Išlo o tú istú prácu v tých istých pracovných priestoroch a na tých istých
výrobných prostriedkoch. Všetky tieto skutočnosti zodpovedajú podľa názoru sťažovateľky
charakteristike závislej práce definovanej v § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Zmluva teda len
simulovala obchodný vzťah. Z dôvodu absencie slobodnej a vážnej vôle sťažovateľky,
ako aj z dôvodu, že taký právny úkon svojím obsahom a účelom odporuje zákonu
a obchádza ho, je potrebné považovať zmluvu za neplatnú ako celok. Všeobecné súdy však
nebrali námietky sťažovateľky o vynútenej živnosti do úvahy a vychádzali výlučne z tvrdení
žalobcu o platne uzatvorenom obchodnom záväzkovom vzťahu. Ak aj všeobecné súdy
nepovažovali zmluvu za neplatnú ako celok, bolo podľa názoru sťažovateľky potrebné
dôsledne sa zaoberať platnosťou jej článku, ktorý obsahoval konkurenčnú doložku.
V tomto smere odkazuje na obdobný prípad riešený Najvyšším súdom Českej republiky
sp. zn. 23 Cdo 4192/2008 z 25. februára 2011.
9. Sťažovateľka vo svojej argumentácii pokračuje, uvádzajúc, že je potrebné nájsť
ústavný a zákonný rámec tzv. konkurenčného obmedzenia pre sťažovateľku, cez ktorý bude
kontrole podrobený konkrétny článok zmluvy o konkurenčnej doložke. Zmluvná voľnosť
a dispozitívnosť právnej úpravy nemôže byť modlou, v mene ktorej by mohlo byť
zneužívané právo v prospech nepoctivého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zmluvná
voľnosť aj dispozitívnosť má pri základnom práve podnikať a základnom práve
uskutočňovať inú zárobkovú činnosť svoje ústavné aj zákonné limity. Poukazuje na to,
že právny poriadok upravuje konkurenčnú doložku v troch prípadoch ‒ zákaz konkurencie
spoločníkov a členov orgánov spoločností (§ 65 Obchodného zákonníka), konkurenčná
doložka pri zmluve o obchodnom zastúpení (§ 672a Obchodného zákonníka) a konkurenčná
doložka upravená v Zákonníku práce (§ 83a). Nadväzne sťažovateľka vysvetľuje podstatu
úpravy každej z nich, pričom vo vzťahu k úprave konkurenčnej doložky pri zmluve
o obchodnom zastúpení uvádza, že ide o kogentnú právnu normu, ktorá stanovuje,
že konkurenčné obmedzenie obchodného zástupcu môže trvať najviac dva roky a musí byť
určené územie a okruh zákazníkov, na ktorý sa vzťahuje. Teda aj v prípade obchodného
zastúpenia Obchodný zákonník striktne upravuje konkurenčnú doložku. Jej použitie v iným
zmluvných typoch nie je možné vylúčiť, avšak v takom prípade musí spĺňať všetky kritériá
stanovené v § 672a ods. 2 Obchodného zákonníka. Zastáva preto názor, že aj spornú
konkurenčnú doložku bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole cez uvedené ustanovenie.
10. Sťažovateľka argumentuje, že sporná konkurenčná doložka nespĺňa zákonné
limity, ktorými sú obmedzenia časové a teritoriálne, obmedzenia okruhu zákazníkov
a obmedzenia vecné (druh obchodov). Uvedené skutočnosti podľa sťažovateľky potvrdzujú
nedodržanie zákonných limitov konkurenčného obmedzenia, ale aj hrubý nepomer medzi
potrebnou mierou ochrany žalobcu a zákazom vymedzeným spornou konkurenčnou
doložkou. Hrubý nepomer či nevyváženosť ešte podčiarkuje absolútne neprimeraná výška
zmluvnej pokuty v pomere k hodinovej odmene sťažovateľky za prácu.
11. Nadväzne sťažovateľka sumarizuje, že povinnosť vyplývajúca z obsahu spornej
konkurenčnej doložky je v rozpore s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj s čl. 26 ods. 1 a 2
listiny, pretože ju úplne vylúčila z činnosti, v ktorej je odborníčkou, a to nielen počas
trvania zmluvy, ale hlavne na obdobie ďalších troch rokov, bez akejkoľvek kompenzácie
a bez vymedzenia konkrétneho územia, bez vymedzenia konkrétnych subjektov
a bez konkrétnych podmienok. Akceptáciou takéhoto zmluvného dojednania by bola
sťažovateľka fakticky na obdobie troch rokov vylúčená z trhu kvalifikovanej práce.
12. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že len
formalisticky konštatovalo neprípustnosť jej dovolania, pričom najvyšší súd v odôvodnení
len uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.
13. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej ústavnú sťažnosť na ďalšie
konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo podľa čl. 35 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 26 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2017 sp. zn. 4 Obdo/22/2017
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 01. 2016 č. k. 2Cob/28/2015-362
porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2017
sp. zn. 4 Obdo/22/2017 a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 01. 2016
č. k. 2Cob/28/2015-362 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť trovy konania v sume 390,50 eur na účet
právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku do dvoch mesiacov po právoplatnosti nálezu.“
14. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 101/2020-15 z 2. apríla 2020 po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
15. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval najvyšší súd a krajský súd, aby sa
vyjadrili k prijatej sťažnosti a aby uviedli, či súhlasia s tým, aby ústavný súd podľa § 58
ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
16. Krajský súd vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. mája 2020,
odkázal na vyjadrenie predsedu senátu 2 Cob JUDr. Milana Majerníka, v ktorom konštatuje,
že súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach vo veci
sťažovateľky skutkovo aj právne vysporiadali i s tými skutočnosťami, ktoré sťažovateľka
uvádza v ústavnej sťažnosti, keď namieta neplatnosť konkurenčnej doložky aj s tvrdením
vynútenej živnosti. Krajský súd v podstate zopakoval skutkové okolnosti veci, vykonané
dokazovanie a obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu a v závere
zdôraznil, že na rozdiel od nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2012, ktorý sa venoval
posudzovaniu konkurenčnej doložky v pracovnoprávnych vzťahoch, na ktorý sťažovateľka
odkazuje, v uvedenej veci išlo o vzťah medzi podnikateľskými subjektmi s potrebou
aplikácie Obchodného zákonníka a s plným rešpektovaním slobodnej vôle strán
pri uzatváraní zmluvy. Krajský súd navrhol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť
a v závere vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
17. Najvyšší súd v stanovisku k ústavnej sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 12. mája 2020, uviedol, že pri vysporiadaní sa s dovolacou námietkou
sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
najvyšší súd rešpektoval rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 a zároveň vzal do úvahy
aj stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016. Najvyšší súd po preskúmaní dovolaním
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že obsah spisu nedáva žiadny
podklad, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne ojedinelých prípadov,
napríklad keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém
podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Keďže podmienka
prípustnosti dovolania nebola podľa najvyššieho súdu v uvedenom prípade splnená,
najvyšší súd sa nevenoval namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Najvyšší súd navrhol ústavnému súdu ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovieť
a vyjadril sa, že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
18. Na vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka svojím
stanoviskom, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. júna 2020. V podstatnom uviedla, že
krajský súd po prijatí presvedčenia o bezvýhradnej aplikácii princípu súkromnej autonómie
už neskúmal ďalšie, z hľadiska správneho posúdenia veci, dôležité skutkové okolnosti. Ani
prvostupňový ani odvolací súd nedali sťažovateľke žiadnu odpoveď na jej námietky, že
zmluva medzi žalobcom a sťažovateľkou bola zastieraným pracovnoprávnym vzťahom.
Napriek námietkam sťažovateľky nebral odvolací súd do úvahy ústavnoprávny rozmer
predmetnej právnej veci, nevenoval sa proporcionalite zásahu a dôsledkom, ktoré pre
sťažovateľku vyplývali z konkurenčnej doložky, ani jej primeranosti či zákonnosti. Najvyšší
súd potom podľa sťažovateľky rezignoval na svoju úlohu a poskytol ochranu zmluvnému
právu žalobcu, ktoré je však evidentne v rozpore so zákonom aj v rozpore s dobrými
mravmi (zásadami poctivého obchodného styku) a zásadným spôsobom zasahuje
do základných práv sťažovateľky. Neproporcionalita konkurenčnej doložky, faktická
nerovnosť zmluvných strán pri kontraktačnom procese svojou intenzitou podľa
sťažovateľky odôvodňovali prípustnosť dovolania aj podľa judikatúry najvyššieho súdu
(R 2/2016), a keď najvyšší súd tieto skutočnosti prehliadol a vecne sa dovolaním
sťažovateľky nezaoberal, taktiež porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1
ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny. Sťažovateľka prejavila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania a vyčíslila trovy právneho zastúpenia, ktorých náhradu si uplatnila v petite
ústavnej sťažnosti.
19. Zúčastnená osoba, ktorou je spoločnosť , sa k ústavnej
sťažnosti sťažovateľky, ktorá jej bola zaslaná na vedomie, v súdom ustanovenej lehote
nevyjadrila.
20. Na základe dodatku č. 1 a dodatku č. 2 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola táto vec,
ktorá bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi, následne
pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi a napokon sudcovi spravodajcovi
Robertovi Šorlovi.
21. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
25. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
26. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
27. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
Podľa § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.
28. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
29. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu
určitých povolaní alebo činností.
30. Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.
Podľa čl. 26 ods. 2 listiny zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon
určitých povolaní alebo činností.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej základného
práva na podnikanie a na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti, ochrany ktorého sa
nedomohla ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré podľa sťažovateľky v napadnutých
rozhodnutiach nesprávne právne posúdili platnosť konkurenčnej doložky, v dôsledku
porušenia ktorej jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 35
ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 28/2015-362
zo 14. januára 2016
32. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou obrátila na ústavný súd už po rozhodnutí
krajského súdu. Ústavný súd vtedy ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením
č. k. III. ÚS 367/2016-12 zo 7. júna 2016 odmietol ako neprípustnú, a to z dôvodu,
že sťažovateľka súbežne s podaním ústavnej sťažnosti podala aj dovolanie.
V tomto uznesení ústavný súd zároveň konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu
krajského súdu.
33. Ako ústavný súd konštatoval v uznesení o prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie
z 2. apríla 2020, problematika inštitútu konkurenčnej doložky, a to bez ohľadu na jej
klasifikáciu (či podľa Obchodného zákonníka, Zákonníka práce alebo na základe
inominátnej zmluvy), spadá do rámca čl. 35 ods. 1 ústavy. Uvedené vyplýva z nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013, v ktorom ústavný súd zopakoval,
že práva garantované čl. 35 ods. 1 ústavy nie sú absolútne, čo vyplýva nielen zo skutočnosti,
že sa ich možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú
(čl. 51 ods. 1 ústavy), ale aj priamo z nadväzujúceho ustanovenia ústavy, t. j. z čl. 35 ods. 2
ústavy, podľa ktorého zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých
povolaní alebo činností. Navyše, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
podlieha aj všeobecným obmedzeniam ustanoveným pre všetky základné práva a slobody
v čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy (PL. ÚS 22/06).
34. Uvedený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2012 sa týka abstraktnej kontroly
ústavnosti novozavedeného ustanovenia Zákonníka práce, ktorý umožnil uzavretie
konkurenčnej doložky v pracovnoprávnom vzťahu, avšak teoretické východiská tohto
ústavného prieskumu, ktoré ústavný súd použil, možno aplikovať aj na prípad sťažovateľky
pri preskúmaní tejto ústavnej sťažnosti, a preto na nich ústavný súd poukazuje.
35. Realizácia konkurenčnej doložky nepredstavuje priamy vertikálny zásah štátnej
moci do právneho postavenia zamestnanca, prípadne účastníka iného zmluvného vzťahu.
Konkurenčná doložka je založená na zmluvnom princípe, a takto sa dostáva do autonómie
vôle a zmluvnej slobody zmluvných strán. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
aj na rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka, ktorý sa zaoberal konkrétnou
čiastkovou črtou konkurenčnej doložky v obchodnom práve, na ktoré ústavný súd
odkázal aj v uvedenom náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2012 (rozhodnutie zo 7. februára 1990
vo veci 1BvR 26/84). Článok 12 ods. 1 Základného zákona, ktorý možno považovať
za obdobu nášho čl. 35 ods. 1 ústavy (právo na slobodnú voľbu povolania, miesta práce
a vzdelávacieho zariadenia), garantuje predovšetkým možnosť zabezpečovať si základ
svojej existencie. Na podklade súkromnej autonómie, ktorá je štrukturálnym prvkom
slobodného spoločenského poriadku, si zmluvní partneri tvarujú na vlastnú zodpovednosť
ich právne vzťahy. Sami si určujú, ako si primerane vyrovnajú ich vzájomné protichodné
záujmy, a tým súčasne bez štátneho zásahu disponujú svojimi pozíciami chránenými
základnými právami. Súkromná autonómia však existuje len v rámcoch platných zákonov,
ktoré sú viazané na základné práva. Spolkový ústavný súd Nemecka taktiež konštatoval,
že ak jedna zmluvná strana disponuje takou silnou prevahou, že môže zmluvné podmienky
fakticky jednostranne stanoviť, spôsobuje to u druhej zmluvnej strany stratu samourčenia.
Tam, kde aspoň približná rovnováha síl zúčastnených subjektov chýba, nie je možné
prostriedkami zmluvného práva zabezpečiť spravodlivú rovnováhu záujmov. V prípade,
že sa v takejto situácii disponuje pozíciou zaručenou základnými právami, musí štátna
regulácia zasiahnuť na účel vyrovnania, aby sa zaistila ochrana základných práv.
36. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2012 možno na účely preskúmania
ústavnej sťažnosti sťažovateľky odvodiť aj samotný účel konkurenčnej doložky ako takej.
Je ním ochrana jedinečných a pôvodných výsledkov hospodárskej činnosti podnikateľa
a ochrana práva podnikateľa takéto výsledky vlastnej činnosti ekonomicky a na trhovom
princípe zužitkovať (realizovať podľa vlastnej úvahy). Podobne aj Najvyšší súd
Českej republiky v rozsudku z 11. septembra 2012 vo veci sp. zn. 21 Cdo 3034/2011
uviedol, že zmysel a účel dohody o tzv. konkurenčnej doložke spočíva hlavne v tom, aby
zamestnávateľ bol chránený pred únikom informácií ku konkurenčnému podnikateľovi
prostredníctvom zamestnancov, ktorí sa v priebehu svojho pracovného pomeru
u zamestnávateľa oboznamujú s informáciami, ktoré majú povahu obchodného tajomstva
alebo ktoré sú takého charakteru, že sú spôsobilé zabezpečiť konkurenčnému podnikateľovi
v hospodárskej súťaži výraznú výhodu. Prípadná „finančná kompenzácia“ potom
predstavuje protihodnotu záväzku zamestnanca vyplývajúceho z konkurenčnej doložky,
ktorý vo svojej podstate pre zamestnanca znamená, že po dohodnutú dobu po skončení
pracovného pomeru môže využívať svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu.
37. Aj keď sa citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky týka
konkurenčnej doložky dojednanej v rámci pracovnoprávneho vzťahu, v ktorom je ochrana
zamestnanca ako slabšej strany silnejšia, aj v obchodnoprávnom vzťahu, v ktorom
vystupujú dva na prvý pohľad rovnocenné podnikateľské subjekty a ktorý je determinovaný
zásadou zmluvnej voľnosti, musí byť konkurenčná doložka dojednaná v súlade
s primeranosťou a vzájomnou vyváženosťou. Konkurenčná doložka dojednaná v rozpore
s primeranosťou a vzájomnou vyváženosťou je spôsobilá porušovať základné ústavné práva
obchodného zástupcu. Súd môže takto dojednanú doložku vyhlásiť za neplatnú z dôvodu,
že jej neprimeranosť alebo nevyváženosť môže obchodného zástupcu obmedziť viac,
ako to vyžaduje potrebná miera ochrany zastúpeného (Patakyová a kol. Obchodný
zákonník, 5. vydanie. 2017, C. H. Beck, k § 672a Obchodného zákonníka).
38. Zásada zmluvnej voľnosti v obchodnoprávnom vzťahu má svoje limity, musí byť
v súlade so zákonom, nesmie ho obchádzať a aj v prípade absencie zákonnej úpravy nesmie
byť v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka),
prípadne s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Podľa ústavného súdu je
potrebné týmto spôsobom nahliadať aj na konkurenčnú doložku dojednanú v súlade
so zásadou zmluvnej voľnosti k zmluvnému typu, kde konkurenčná doložka nie je výslovne
upravená, prípadne k inominátnej zmluve, majúc pritom na zreteli povahu zmluvného
záväzku a jeho účel.
39. Ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 28/2015-
362 zo 14. januára 2016, ktorým krajský súd potvrdil medzitýmny rozsudok okresného
súdu, ktorým bolo určené, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,
je čo sa týka základu, opodstatnený. Sťažovateľka v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolaní namietala, že zmluva o poskytovaní služieb bola uzavretá ako zastretý
pracovnoprávny vzťah, čo preukazovala tým, že pred uzavretím tejto zmluvy pracovala
na rovnakej pozícii s rovnakou náplňou práce v rámci pracovnoprávneho vzťahu
pre spoločnosť personálne prepojenú so žalobcom, živnostenské oprávnenie získala len pred
uzavretím zmluvy so žalobcom a len na tento účel, po ukončení zmluvy so žalobcom sa
opätovne zamestnala v pracovnoprávnom vzťahu. Okrem tohto krátkeho obdobia, keď mala
pracovať na základe živnostenského oprávnenia, ktoré od nej žalobca vyžadoval, nikdy
nepodnikala. Namietala aj neplatnosť samotnej konkurenčnej doložky, ktorá bola
podľa sťažovateľky neurčitá, veľmi široko definovaná, neprimerane obmedzujúca,
v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Krajský súd v odôvodnení
namietaného rozsudku konštatoval, že dojednanie konkurenčnej doložky zodpovedá
náležitostiam o určitosti, presnosti či jasnosti úpravy práv a povinností jej účastníkov
a že súd prvej inštancie úplne zodpovedal otázky týkajúce sa obrany žalovanej
o neslobodnom či simulovanom prejave vôle žalovanej, či o údajnom rozpore takejto
dohody so zákonom. Krajský súd sa plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej
inštancie, pričom sa v ďalšej časti svojho odôvodnenia venoval najmä účelu zmluvnej
pokuty a preukázanej skutočnosti, že povinnosť, ku ktorej sa sťažovateľka podpisom
konkurenčnej doložky zaviazala, preukázateľne porušila.
40. Z medzitýmneho rozsudku okresného súdu č. k. 1 Cb 202/2010-335
z 25. februára 2015 zasa vyplýva, že okresný súd posúdil nepomenovanú zmluvu uzavretú
medzi žalobcom a sťažovateľkou ako zmluvu mandátnu uzatvorenú podľa ustanovení
Obchodného zákonníka medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ktoré si v súlade
so zásadou zmluvnej voľnosti dohodli aj konkurenčnú doložku, čo neodporuje žiadnemu
kogentnému ustanoveniu Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k sťažovateľkinej obrane
o simulovanom právnom úkone sa okresný súd stotožnil s tvrdeniami žalobcu,
že sťažovateľka prevádzkovala predmetnú živnosť už niekoľko mesiacov skôr,
ako predmetnú zmluvu podpísala, pri podpise zmluvy si bola vedomá svojho záväzku,
pričom žalobca má v predmete podnikania len päť živností. Zdôrazňujúc princíp zmluvnej
voľnosti sa potom venoval najmä skutočnostiam a dôkazom o porušení povinnosti
sťažovateľky vyplývajúcej z konkurenčnej doložky, t. j. že sa sťažovateľka po ukončení
platnosti zmluvy zamestnala u nového zamestnávateľa, kde vykonávala činnosť zhodnú
s predmetom činnosti žalobcu. V závere okresný súd konštatoval, že vykonaným
dokazovaním považoval za preukázané, že zmluvná pokuta bola medzi žalobcom
a sťažovateľkou dohodnutá platne, určito, zrozumiteľne, predpísanou formou, a žiadnym
spôsobom preto neodporuje zákonu ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom.
41. Výklad „podústavného“ práva a jeho aplikácia na jednotlivý prípad je
principiálne vecou všeobecného súdu a o zásahu do tohto procesu zo strany ústavného súdu
možno uvažovať len za situácie, keď je napadnuté rozhodnutie alebo postup všeobecného
súdu zaťažené takými vadami, ktoré majú za následok porušenie ústavnosti, k čomu
spravidla dochádza vtedy, ak všeobecný súd nezohľadní ústavne akceptovateľným
spôsobom (či vôbec) dopad niektorého ústavou zaručeného základného práva (slobody)
na posudzovanú vec alebo sa dopustí z hľadiska požiadaviek na spravodlivé súdne konanie
z ústavného hľadiska neakceptovateľnej svojvôle, spočívajúcej buď v nerešpektovaní
jednoznačne znejúcej kogentnej normy, alebo v zjavnom a neodôvodnenom vybočení
zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. ktorý zodpovedá
všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych inštitútov.
Ústavný súd tieto otázky neposudzuje z hľadiska poslania, ktoré prislúcha všeobecnému
súdu, t. j. rozhodovania sporu o právo, resp. poskytovanie ochrany právam a oprávneným
záujmom, ale „iba“ vyhodnocuje, či výkladom a aplikáciou podústavného práva
všeobecným súdom nedošlo k neústavnému zásahu (porušeniu) do základných práv (slobôd)
sťažovateľky (IV. ÚS 467/2018).
42. Ústavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(III. ÚS 766/2017, II. ÚS 390/2018, III. ÚS 194/2017, I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
43. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom môže mať za následok
porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také
považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok
za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva
(m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania
individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu
preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to
len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli
uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy
a príslušných medzinárodných zmlúv (II. ÚS 594/2018).
44. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím
okresného súdu ústavný súd zistil, že všeobecné súdy posúdili záväzkový vzťah uzavretý
medzi sťažovateľkou a žalobcom ako vzťah obchodnoprávny, uzavretý medzi dvoma
podnikateľskými subjektmi a zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi nimi posúdili
podľa obsahu ako zmluvu mandátnu. Podstatným pre záver o platnosti samotnej zmluvy
a platnosti dojednanej konkurenčnej doložky, na ktorom svoje právne závery postavili,
bola zásada zmluvnej voľnosti. Sťažovateľka sa už v konaní pred súdom prvej inštancie
bránila argumentáciou, že uzavretá zmluva bola zastieraným právnym úkonom, ktorý mal
simulovať pracovnoprávny vzťah. Krajský súd sa v tomto ohľade stotožnil s právnymi
závermi okresného súdu, ktorý sa zas stotožnil s tvrdeniami žalobcu o tom, že sťažovateľka
prevádzkovala živnosť už niekoľko mesiacov pred podpisom zmluvy a že sťažovateľka si
bola vedomá svojho záväzku, ku ktorému sa zaviazala. Ani okresný súd, ani krajský súd sa
však vôbec argumentačne nevysporiadali s obranou sťažovateľky, že v podstate vykonávala
závislú prácu na základe pokynov žalobcu, v jeho priestoroch, na jeho pracovných
prostriedkoch, že k podpisu zmluvy so žalobcom pristúpila len v úmysle zachovať si svoju
doterajšiu prácu a že nikdy pred podpisom tejto zmluvy ako ani po zániku jej platnosti
žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonávala. Všeobecné súdy nevzali do úvahy
ani časové súvislosti. Tvrdenie súdu o tom, že sťažovateľka prevádzkovala živnosť už
niekoľko mesiacov pred uzavretím zmluvy, vyznieva nepresvedčivo. Sťažovateľka
od 1. augusta 2003 pracovala ako marketingový pracovník ‒ špeditér pre spoločnosť
, IČO 364 59 038, pričom pracovnú zmluvu za zamestnávateľa
podpísal konateľ spoločnosti , následne si sťažovateľka v záujme
zachovania svojej práce na podnet zamestnávateľa vybavila živnostenské oprávnenie
od 1. októbra 2004, k tomuto dňu, t. j. 1. októbra 2004 podpísala so svojím predchádzajúcim
zamestnávateľom (spoločnosť ) zmluvu o poskytovaní služieb,
pričom predmetom zmluvy mala byť tá istá náplň činnosti ako v pracovnoprávnej zmluve.
Následne sťažovateľka podpísala 1. decembra 2004 zmluvu o poskytovaní služieb,
predmetom ktorej bola taktiež rovnaká činnosť, so spoločnosťou ,
IČO 364 66 115 (žalobca), ktorej konateľom bol takisto . Zmluva o poskytovaní
služieb uzavretá so žalobcom bola podpísaná na dobu určitú do 1. decembra 2005, pričom
sťažovateľka svoju živnosť ukončila k 1. marcu 2006. Z odôvodnenia rozhodnutí
všeobecných súdov však nie je možné zistiť, či tieto časové a skutkové okolnosti uzavretia
zmluvy, personálne prepojenie spoločnosti , a ,
a povaha záväzkov z nich vyplývajúcich boli vzaté do úvahy, prípadne prečo nepovažoval
tieto okolnosti všeobecný súd za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Ústavný súd však
konštatuje, že vysporiadanie sa s touto argumentačnou líniou sťažovateľky bolo dôležité
v priamej príčinnej súvislosti s platným dojednaním konkurenčnej doložky.
45. Sťažovateľka tiež argumentovala, že dojednaná konkurenčná doložka mala byť
považovaná za neplatnú aj v prípade, ak bola dojednaná v rámci obchodnoprávnej
mandátnej zmluvy, a to pre svoju neurčitosť, neprimeranosť a rozpor so zákonom, pričom
sťažovateľka poukazovala na analogicky aplikovateľnú právnu úpravu zmluvy
o obchodnom zastúpení. Taktiež namietala rozpor konkurenčnej doložky s dobrými mravmi
a zásadami poctivého obchodného styku, keďže sa v rámci činnosti pre žalobcu
neoboznamovala s informáciami, ktoré by neboli medzi podnikateľmi bežne dostupné.
46. Ako už ústavný súd uviedol, inštitút konkurenčnej doložky spadá do rámca čl. 35
ods. 1 ústavy, ktorý garantuje právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
v rámci podmienok a obmedzení ustanovených zákonom (čl. 35 ods. 2 ústavy). Podpisom
konkurenčnej doložky sa povinný subjekt dobrovoľne v zmysle zásady zmluvnej voľnosti
vzdáva časti tohto práva, a to pre účely ochrany hospodárskych záujmov druhej zmluvnej
strany ako účastníka hospodárskej súťaže. V rámci úpravy obchodnoprávnych vzťahov
zákonná úprava Obchodného zákonníka upravuje konkurenciu v ustanoveniach
o obchodných spoločnostiach (§ 65 Obchodného zákonníka) a počíta s možnosťou uzavretia
konkurenčnej doložky aj v prípade zmluvy o obchodnom zastúpení (§ 672a Obchodného
zákonníka). Žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka však zároveň nevylučuje uzavretie
konkurenčnej doložky aj pri iných zmluvných typoch, prípadne pri zmluvách
nepomenovaných. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala analogicky práve
na ustanovenie § 672a Obchodného zákonníka, ktoré je kogentné a upravuje limity,
v ktorých je možné konkurenčnú doložku dojednať v záujme ochrany práva obchodného
zástupcu ďalej podnikať.
Zásada zmluvnej voľnosti je v obchodnoprávnych vzťahoch dozaista účelná, chcená
a opodstatnená, keďže Obchodný zákonník nemôže regulovať celú šírku rôznorodosti
obchodnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú v rámci hospodárskej súťaže, avšak aj zásada
zmluvnej voľnosti má svoje limity a obmedzenia, ktoré môžu byť reflektované práve
v posudzovaní právneho úkonu aj cez pravidlá poctivého obchodného styku či súladu
s dobrými mravmi. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že závery všeobecných súdov
o tom, že predmetná konkurenčná doložka je v súlade s dobrými mravmi a nie je v rozpore
s pravidlami poctivého obchodného styku, nepovažuje za presvedčivé, a to najmä
s ohľadom na presah do základného práva sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
47. Sťažovateľka sa v konkurenčnej doložke zaviazala, že nebude po dobu platnosti
zmluvy, ako aj po dobu troch rokov od jej skončenia vykonávať vo vlastnom mene ani ako
štatutár, spoločník či zamestnanec pre tretie osoby činnosť, ktorá je zhodná s predmetom
činnosti objednávateľa. Pri porušení tejto povinnosti je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu
1 000 000 Sk (33 193,92 eur). Dojednanie je, ako rozhodol krajský súd, určité, presné
a jasné, čo sa týka obsahu zmluvného záväzku. Otázke primeranosti tohto zmluvného
záväzku v okolnostiach konkrétnej veci sťažovateľky, najmä v súvislosti s tým,
že sa sťažovateľka vzdáva časti svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,
však napriek námietkam sťažovateľky ani okresný súd, ani krajský nevenovali náležitú
pozornosť. Účelom konkurenčnej doložky je chrániť oprávnené záujmy zmluvného partnera
v hospodárskej súťaži, pričom sa však záväzok sťažovateľky nevzťahoval na konkrétne
činnosti, ktoré pre žalobcu v rámci uzavretej zmluvy vykonávala, prípadne na činnosti,
ktoré by mohli mať vo vzťahu k žalobcovi súťažný charakter, ale na celý predmet
podnikania žalobcu. Argument súdov, že žalobca má v predmete podnikania len
päť živností, je pritom vágny, keďže nejde o špecifické živnosti, ktoré by boli
charakteristické len pre určité odvetvie podnikateľskej činnosti, kde by sa dalo súťažné
konanie sťažovateľky predpokladať a ktoré by znamenali primerané obmedzenie
sťažovateľky do budúcna, ale o také všeobecné a frekventované živnosti
(okrem zasielateľstva aj maloobchod a veľkoobchod v rozsahu voľných živností,
sprostredkovateľská činnosť, prenájom hnuteľných vecí či reklamná činnosť),
ktoré by znemožnili sťažovateľke zamestnať sa a podnikať v takej miere, ktorá už
predstavuje podstatný zásah do práva sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pričom
otázna ostáva účelnosť týchto obmedzení pre ochranu postavenia žalobcu. Všeobecné súdy
sa však rozsahom tohto obmedzenia vo vzťahu k sťažovateľke a jej právu podľa čl. 35
ods. 1 ústavy nezaoberali. Takisto, ako nevzhliadli neúmernosť záväzku sťažovateľky,
čo sa týka časovej platnosti konkurenčnej doložky, ktorá mala sťažovateľku obmedzovať
po dobu troch rokov po uplynutí platnosti zmluvy, ktorá bola už vopred dohodnutá na dobu
určitú, teda dobu jedného roka. Všeobecné súdy nereagovali ani na námietku sťažovateľky,
ktorá považovala za potrebné na jej situáciu analogicky aplikovať ustanovenie § 672a
Obchodného zákonníka zo zmluvy o obchodnom zastúpení, ktoré limituje platné uzavretie
konkurenčnej doložky na teritoriálne alebo personálne obmedzenie, na činnosť, ktorá bola
predmetom obchodného zastúpenia alebo má súťažnú povahu činnosti a na obdobie
maximálne dvoch rokov po skončení zmluvy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu však nie je možné ustáliť, či túto argumentáciu súdy vôbec vzali do úvahy,
prípadne či ju pri hodnotení skutkových okolností prípadu sťažovateľky a otázky platnosti
konkurenčnej doložky nepovažovali za relevantnú, prípadne či dospeli k záveru,
že analogické použitie uvedeného ustanovenia v tomto konkrétnom prípade neprichádzalo
do úvahy.
48. Za situácie, v ktorej okresný súd a krajský súd nereagovali dostatočne
a presvedčivo na obranu sťažovateľky o platnosti dojednanej konkurenčnej doložky
a neprimeraného obmedzenia jej základného práva podnikať a uskutočňovať podnikateľskú
činnosť (či už v režime potenciálneho pracovnoprávneho vzťahu alebo v režime
obchodnoprávneho vzťahu), a to za konkrétnych skutkových okolností sťažovateľky,
a vzhľadom na povahu zmluvného záväzku sťažovateľky voči žalobcovi, neposkytli
základnému právu sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť primeranú
ochranu v konaní, v ktorom sa sťažovateľka ochrany tohto práva domáhala.
49. Ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu v rozsahu
už uvedených nedostatkov za nedostatočne odôvodnené, ktoré v okolnostiach danej veci
porušuje aj základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré
však sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti neoznačila. Napriek uvedenému
ústavný súd konštatuje, že považoval za potrebné sa meritórne vysporiadať s tvrdeným
porušením sťažovateľkou označených základných práv hmotného charakteru
(právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť), a to aj s ohľadom na konštantnú
judikatúru ESĽP, ktorá dlhodobo považuje postup ústavného súdu, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
hmotného charakteru, ak súčasne neporuší aj procesno-právne princípy, za príliš
formalistický, ktorý bráni tomu, aby došlo k meritórnemu preskúmaniu sťažností
na porušenie hmotných práv, aj keď k uvedenému záveru ESĽP dospel pri posudzovaní
porušenia základného práva na slobodu prejavu (napr. Ringier Axel Springer Slovakia,
s. r. o., proti Slovenskej republike č. 2, rozsudok zo 7. 1. 2014, sťažnosť č. 21666/09,
Ringier Axel Springer Slovakia, s. r. o., proti Slovenskej republike č. 3, rozsudok
zo 7. 1. 2014, sťažnosť č. 37986/09, Soltész proti Slovenskej republike, rozsudok
z 22. 10. 2013, sťažnosť č. 11867/09). Tento prístup presadzuje ústavný súd pri ochrane
už spomínaného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy
(napr. III. ÚS 1/2018, III. ÚS 484/2015, III. ÚS 451/2014, III. ÚS 385/2012,
IV. ÚS 448/2012, II. ÚS 34/2012, II. ÚS 255/2010, II. ÚS 326/09), no k meritórnemu
preskúmaniu hmotného práva bez trvania na splnení podmienky porušenia práva procesného
už pristúpil aj pri ochrane základného práva na ochranu súkromia (II. ÚS 424/2012,
I. ÚS 114/2012). Nie je dôvod, pre ktorý by sa právna ochrana poskytovaná zo strany
ústavného súdu jednotlivým hmotným základným právam a slobodám zakotveným v ústave
či v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd mala od seba kvalitatívne líšiť.
50. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd napadnutým
rozsudkom č. k. 2 Cob 28/2015-362 zo 14. januára 2016 porušil základné právo
sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a obsahovo zhodné právo podľa čl. 26 ods. 1 listiny.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 35
ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 22/2017
z 29. septembra 2017
51. Ako z namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 22/2017
z 29. septembra 2017 vyplýva, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne
neprípustné. Dovolanie sťažovateľky bolo podané 14. apríla 2016 a 1. júla 2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého sa tento nový zákon aplikuje aj na konania začaté pred dňom jeho
účinnosti. Čo sa týka posudzovania prípustnosti podaného dovolania a v ňom uvedených
dovolacích dôvodov, tie dovolací súd posudzoval podľa zákona účinného v čase podania
dovolania, t. j. podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
52. V dovolaní sťažovateľka namietala existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP, a to tým, že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom spočívajúcom
v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutí súdov, ktoré neobsahujú
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Rovnakú argumentáciu
subsumovala aj pod odvolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, t. j. pod nesprávne
právne posúdenie veci. Odvolávajúc sa na svoju judikatúru (R 111/1998, R 2/2016),
najvyšší súd konštatoval, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu
konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ale len inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm.
b) OSP, ktorá však nie je dôvodom prípustnosti dovolania. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.
1 písm. f) zakladá. V dovolaní napadnutom rozhodnutí krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu však najvyšší súd nevzhliadol „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém“ alebo omyl, ktorý by bolo možné označiť za justičný omyl,
ktorý by aj v zmysle judikatúry ESĽP prípustnosť dovolania odôvodňovali.
53. Najvyšší súd zopakoval podstatné časti odôvodnení krajského súdu a okresného
súdu a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, respektíve ústavne nekonformné. Najvyšší súd však neposudzoval
obsah napadnutých rozhodnutí z pohľadu ich vecnej správnosti a právneho posúdenia,
ale dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
54. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti pripomenul ustálenú
judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
55. Ústavný súd sa tejto judikatúry aj v tomto prípade plne pridržiava, avšak
v konkrétnom prípade sťažovateľky dospel k záveru, že nemožno závery krajského súdu
v spojení so závermi súdu okresného považovať za ústavne udržateľné a konformné,
a to v súvislosti s ochranou základného práva sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
a čl. 26 ods. 1 listiny, preto aj porušenie týchto práv sťažovateľky vo výroku tohto nálezu
vyslovil.
56. Ústavný súd si je pri posudzovaní tejto ústavnej sťažnosti vedomý princípov
zmluvnej slobody a voľnosti vstupovať do záväzkových vzťahov aj s takým obsahom,
ktorým slobodne zmluvná strana na seba prijme záväzok znamenajúci pre ňu „obmedzenie“
jej aj základných práv, ktoré sa uplatňujú najmä v obchodnoprávnych vzťahoch. No práve
z tohto dôvodu ústavný súd považuje v konkrétnych skutkových okolnostiach sťažovateľky,
za ktorých k podpisu spornej zmluvy došlo, za podstatné a relevantné vysporiadať sa
s argumentáciou o zastretom pracovnoprávnom vzťahu, ktorý by sťažovateľke poskytol
väčšiu mieru ochrany, ktorá je determinovaná úpravou Zákonníka práce. Ako však
z argumentácie ústavného súdu vyplynulo, ani v priestore obchodných záväzkov
a podnikateľského prostredia nie je zmluvná sloboda jednotlivca bez akýchkoľvek limitov
a práve na tento účel slúži ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého
výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu
ochranu, prípade ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré postihuje neplatnosťou
právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Primeranosťou uzavretej konkurenčnej
doložky v spojení s konkrétnymi skutkovými okolnosťami sťažovateľky a v spojení
s obsahom samotného záväzku sa však okresný súd aj krajský súd nezaoberali, možnosť
analogickej aplikácie ustanovenia § 672a Obchodného zákonníka, ktorý upravuje
konkurenčnú doložku pri zmluve o obchodnom zastúpení, prípadnú podobnosť záväzku
obchodného zástupcu so záväzkom sťažovateľky, ktorý jej vyplýval z uzavretej zmluvy
a ktorým sťažovateľka argumentovala, úplne opomenuli.
57. Na druhej strane vzal ústavný súd do úvahy, že najvyšší súd nepreskúmal podané
dovolanie vecne, nezaoberal sa správnosťou právneho posúdenia okresného súdu
a krajského súdu, konštatoval, že nezistil v odôvodnení krajského súdu vady podstatnej
dôležitosti pre súdny systém, aj keď sa poznámke o ústavnej konformite napadnutých
rozhodnutí nevyhol. To, čo ústavný súd nepovažoval v postupe okresného súdu a krajského
súdu za ústavne súladné pri poskytovaní súdnej ochrany základnému práva sťažovateľky
na slobodu podnikania a inej zárobkovej činnosti, možno označiť za hodnotenie zisteného
skutkového stavu, keď všeobecné súdy upriamili svoju pozornosť len na jednu líniu
možného právneho posúdenia veci (obchodnoprávny charakter uzavretého záväzku a platne
uzavretá konkurenčná doložka na základe zásady zmluvnej voľnosti), pričom vo vzťahu
k argumentačnej línii sťažovateľky sa viac menej nevyjadrili, hoc záver o irelevantnosti
tejto argumentácie vyslovili.
58. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu
(napr. I. ÚS 379/2017, I. ÚS 380/2017, I. ÚS 86/2018, III. ÚS 315/2010, III. ÚS 581/2017).
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka
interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná
autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme, za predpokladu,
že ide o riešenie ústavne udržateľné.
59. Otázku prípustnosti dovolania prenecháva ústavný súd v zmysle svojej doterajšej
judikatúry v právomoci najvyššieho súdu, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu (napr. IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) vyplýva aj to, že akceptoval ústavnú udržateľnosť názoru najvyššieho
súdu, ktorý prevládal za účinnosti právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Hranica prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP je často ťažko určiteľná, pričom v prípade sťažovateľky ide najmä o vady,
ktoré sú súbehom námietok proti hodnoteniu skutkového stavu a právneho hodnotenia veci,
ktoré sa vo výsledku odrazili v nedostatočnom či skôr nepresvedčivom odôvodnení
všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako procesne
neprípustné podľa právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, keďže v ňom najvyšší
súd nevzhliadol vady zásadnej dôležitosti pre súdny systém či justičný omyl, neprekračuje
hranice ústavnej udržateľnosti. Preto ústavný súd ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 22/2017 z 29. septembra 2017
v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1
listiny nevyhovel.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 35 ods. 2 ústavy a čl. 26 ods. 2 listiny
namietanými rozhodnutiami
60. Článok 35 ods. 2 ústavy, podobne ako čl. 26 ods. 2 listiny upravuje možnosť
zo strany štátu zákonom upraviť podmienky obmedzenia výkonu základného práva
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Toto ustanovenie ústavy a listiny
neobsahuje základné právo, ktorého porušenia by sa sťažovateľka mohla domáhať,
no, naopak, limituje samotnú sťažovateľku v možnosti domáhať sa ochrany jej základného
práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny len v limitoch ustanovených zákonom.
Preto medzi namietaným porušením týchto ustanovení ústavy a listiny a medzi namietanými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu nevzhliadol ústavný súd príčinnú
súvislosť. Vzhľadom na uvedené ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej
porušenie čl. 35 ods. 2 ústavy a čl. 26 ods. 2 listiny nevyhovel.
IV.
Zrušenie napadnutého rozhodnutia
61. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze
[§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
62. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude potrebné sa náležite vysporiadať
s argumentáciou sťažovateľky o tvrdenom zastieranom pracovnoprávnom vzťahu,
posúdením činnosti, ktorú na základe zmluvy pre žalobcu vykonávala, jednak v skutkových
okolnostiach a časových súvislostiach, ako aj z pohľadu atribútov závislej práce (pojmové
znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce) a náležite odôvodniť úvahy súdu
o platnosti, respektíve neplatnosti uzavretej konkurenčnej doložky, či už v režime
pracovného práva alebo v režime práva obchodného v nadväznosti na procesnú obranu
sťažovateľky, ktorú v konaní pred všeobecnými súdmi prezentovala.
V.
Trovy konania
63. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej
náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej
základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 eur
a hodnota režijného paušálu je 9,21 eur. Za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020
je 177,00 eur, hodnota režijného paušálu je 10,62 eur. S poukazom na výsledok konania
vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené
v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu)
v sume 325,42 eur vrátane režijného paušálu (2 x 153,50 eur + 2 x 9,21 eur) a za jeden úkon
právnej služby v roku 2020 (vyjadrenie) v sume 187,62 eur vrátane režijného paušálu
(177,00 eur + 10,62 eur), t. j. spolu 513,04 eur. Keďže právny zástupca sťažovateľky
je platiteľom DPH, vznikol sťažovateľke nárok na náhradu trov konania vo výške celkom
615,65 eur. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
64. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu