Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 315/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou K., s. r. o.,

B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. apríla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010

faxom doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená 20. júla

2010 predložením originálu, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. apríla 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «porušovateľ odmietol sťažovateľovi poskytnúť

súdnu ochranu - odmietol opravný prostriedok sťažovateľa (dovolanie) v súdnom konaní,

bez toho, aby na taký postup boli splnené zákonné podmienky. Porušovateľ zároveň

v napadnutom rozhodnutí neuviedol dôvody svojho postupu... Sťažovateľ prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podrobne a konkrétne zdôvodnil

v čl. II dovolania. Namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom [ ]. K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom

došlo z dvoch dôvodov:

a) Odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie vo veci podľa § 221 ods. 1 písm. h)

... a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení neuviedol, aký

nesprávny predpis mal prvostupňový súd použiť, príp. v akom smere mal byť z uvedeného

dôvodu nedostatočne zistený skutkový stav. Sťažovateľ (ani prvostupňový súd) preto nemôže

ďalej riadne pokračovať v konaní nevie, ktorý predpis mal byť nesprávne aplikovaný, aké

ďalšie dôkazy má navrhnúť a ako má vo veci ďalej argumentovať, aby dosiahol aplikáciu

„správneho“ predpisu a skutkový stav bol „dostatočne zistený“.

b) Rozhodnutie odvolacieho súdu zároveň nebolo ani vo zvyšku riadne zdôvodnené

a sťažovateľovi bolo znemožnené o. i. dovolanie riadne odôvodniť pre chýbajúci názor súdu

na podstatné otázky...

Porušovateľ sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a bez akéhokoľvek

konkrétneho dôvodu odoprel sťažovateľovi možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného

rozhodnutím odvolacieho súdu. V ďalšom konaní má byť prvostupňový súd viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu ( ), ktorý ale odvolací súd vo svojom

rozhodnutí neuviedol... Nové rozhodnutie prvostupňového súdu tak opäť môže byť zrušené

odvolacím súdom. Uvedený postup je preto navyše nehospodárny a v rozpore so zásadou

rýchlosti a účinnosti ochrany práv účastníkov konania ( )...

Najmä vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti prípadu bolo riadne odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia obzvlášť potrebné. Bez neho sa napadnuté rozhodnutie javí ako

arbitrárne a nepresvedčivé.»

Sťažovateľka navrhuje vo veci takto rozhodnúť:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 26.4.2010

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 26. 4. 2010

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd ako dovolací súd

porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , pretože

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky a odoprel

jej možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného rozhodnutím odvolacieho súdu.

V okolnostiach prípadu však z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bez

akýchkoľvek pochybností vyplýva, že týmto rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej

sumy s príslušenstvom uplatnenej voči sťažovateľke neskončilo, keďže krajský súd svojím

uznesením len zrušil rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. -419

z 19. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V danej veci teda nedošlo k právoplatnému

skončeniu ani zastaveniu súdneho konania. Sťažovateľka teda bude mať možnosť v ďalšom

štádiu konania uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcou sa

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že o veci rozhoduje iný súd,

a teda má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho práva, ktorého porušenie namieta

vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania pred

prvostupňovým súdom, ktorý bude vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie

skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred

súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania (obdobne III. ÚS

42/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľky podľa uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. apríla 2010 nie je daná jeho právomoc na prerokovanie

veci podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. , ,

). Dôvody odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú

síce formulované stručne, ale sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutočnosti, že neboli splnené podmienky dovolania tak, ako to predpokladajú

ustanovenia až , k čomu najvyšší súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (obdobne , ). Najvyšší súd neodmietol

sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti

dovolania dospel k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti

súdneho prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného

dôvodu sa najvyšší súd ani nezaoberal meritom veci. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi

konania (m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010