Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 315/2010
PDF · 158.95 KB
No categories available
III. ÚS 315/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou K., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010
faxom doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená 20. júla
2010 predložením originálu, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «porušovateľ odmietol sťažovateľovi poskytnúť
súdnu ochranu - odmietol opravný prostriedok sťažovateľa (dovolanie) v súdnom konaní,
bez toho, aby na taký postup boli splnené zákonné podmienky. Porušovateľ zároveň
v napadnutom rozhodnutí neuviedol dôvody svojho postupu... Sťažovateľ prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podrobne a konkrétne zdôvodnil
v čl. II dovolania. Namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom
došlo z dvoch dôvodov:
a) Odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie vo veci podľa § 221 ods. 1 písm. h)
OSP... a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení neuviedol, aký
nesprávny predpis mal prvostupňový súd použiť, príp. v akom smere mal byť z uvedeného
dôvodu nedostatočne zistený skutkový stav. Sťažovateľ (ani prvostupňový súd) preto nemôže
ďalej riadne pokračovať v konaní nevie, ktorý predpis mal byť nesprávne aplikovaný, aké
ďalšie dôkazy má navrhnúť a ako má vo veci ďalej argumentovať, aby dosiahol aplikáciu
„správneho“ predpisu a skutkový stav bol „dostatočne zistený“.
b) Rozhodnutie odvolacieho súdu zároveň nebolo ani vo zvyšku riadne zdôvodnené
a sťažovateľovi bolo znemožnené o. i. dovolanie riadne odôvodniť pre chýbajúci názor súdu
na podstatné otázky...
Porušovateľ sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a bez akéhokoľvek
konkrétneho dôvodu odoprel sťažovateľovi možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného
rozhodnutím odvolacieho súdu. V ďalšom konaní má byť prvostupňový súd viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), ktorý ale odvolací súd vo svojom
rozhodnutí neuviedol... Nové rozhodnutie prvostupňového súdu tak opäť môže byť zrušené
odvolacím súdom. Uvedený postup je preto navyše nehospodárny a v rozpore so zásadou
rýchlosti a účinnosti ochrany práv účastníkov konania (§6 OSP)...
Najmä vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti prípadu bolo riadne odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia obzvlášť potrebné. Bez neho sa napadnuté rozhodnutie javí ako
arbitrárne a nepresvedčivé.»
Sťažovateľka navrhuje vo veci takto rozhodnúť:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 15/2009 z 26.4.2010
bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 15/2009 z 26. 4. 2010
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd ako dovolací súd
porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky a odoprel
jej možnosť dosiahnuť nápravu stavu spôsobeného rozhodnutím odvolacieho súdu.
V okolnostiach prípadu však z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bez
akýchkoľvek pochybností vyplýva, že týmto rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej
sumy s príslušenstvom uplatnenej voči sťažovateľke neskončilo, keďže krajský súd svojím
uznesením len zrušil rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. 16 Cb/138/2006-419
z 19. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V danej veci teda nedošlo k právoplatnému
skončeniu ani zastaveniu súdneho konania. Sťažovateľka teda bude mať možnosť v ďalšom
štádiu konania uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcou sa
skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že o veci rozhoduje iný súd,
a teda má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho práva, ktorého porušenie namieta
vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania pred
prvostupňovým súdom, ktorý bude vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie
skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred
súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania (obdobne III. ÚS
42/07).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Obdo 15/2009 z 26. apríla 2010 nie je daná jeho právomoc na prerokovanie
veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 31/07, I. ÚS 145/2010,
II. ÚS 103/09). Dôvody odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú
síce formulované stručne, ale sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutočnosti, že neboli splnené podmienky dovolania tak, ako to predpokladajú
ustanovenia § 237 až § 239 Občianskeho súdneho poriadku, k čomu najvyšší súd dospel na
základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (obdobne III. ÚS 286/08, I. ÚS 258/09). Najvyšší súd neodmietol
sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti
dovolania dospel k záveru, že v posudzovanom prípade absentujú predpoklady prípustnosti
súdneho prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného
dôvodu sa najvyšší súd ani nezaoberal meritom veci. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do detailov uvádzaných účastníkmi
konania (m. m. III. ÚS 222/08, IV. ÚS 112/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010