Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 286/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., CSc., T., zastúpenej advokátom JUDr. K.

Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a a podľa

v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva podľa v spojení s a

, práva podľa a práva

podľa čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 152 ods. 4 a čl. 144

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.

47 ods. 3 v spojení s rozsudkami Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 27. júna 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. F., CSc., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2008

doručená sťažnosť Ing. A. F., CSc. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“) a podľa v spojení s čl.

2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva podľa čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 2 ods. 2

, práv podľa a listiny v spojení s a

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. júna 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. februára 2008 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. septembra

2006 podala žiadosť S. (ďalej len „S.“) o zastavenie výplaty predčasného starobného

dôchodku „počnúc pomernou časťou dôchodkovej dávky prislúchajúcej od 16. decembra

2006“.

S. jej žiadosti nevyhovela oznámením z 30. októbra 2006 a podmienila to až do

konečného rozhodnutia najvyššieho súdu v inom spore so sťažovateľkou o výšku dávky,

ktorý však podľa nej s jej žiadosťou vôbec nesúvisel.

Sťažovateľka sa preto podaním z 5. novembra 2006 podľa

o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) domáhala ochrany svojich práv

a upozornila S. „na porušenie právnych predpisov, najmä antidiskriminačných

ustanovení ...“, a na skutočnosť, že postupom žalovanej

„došlo k ohrozeniu základných práv sťažovateľky v zmysle ...“.

S. pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľky nepostupovala podľa zákona

o sťažnostiach, pričom vydala rozhodnutie zo 6. decembra 2006, ktorým rozhodla o

zamietnutí jej žiadosti o zastavenie výplaty dôchodkovej dávky od 16. decembra 2006

a svoj postup „zdôvodnila odvolávajúc sa na ustanovenie § 112 ods. 4 zákona o sociálnom

poistení tým, že v prípade sťažovateľky údajne nedošlo k zmene skutočnosti rozhodujúcich

na nárok na výplatu dôchodkovej dávky...“..

Podľa sťažovateľky z ustanovenia „§ 112 ods. 4, je zrejmé, že na základe žiadosti o

zastavenie výplaty dávky došlo k zastaveniu výplaty dávky od 16. 12. 2006 ex lége...“.

Aj keď sa sťažovateľka domnievala, že akt S. zo 6.decembra 2006 nie je

rozhodnutím, napriek tomu podala proti nemu odvolanie 28. decembra 2006, ktoré neskôr

doplnila 11. januára 2007, v ktorom namietala jej nezákonný a protiústavný postup.

S. vec predložila 12. februára 2007 na rozhodnutie krajskému súdu, pričom si podľa

nej nesplnila „svoju poučovaciu povinnosť voči sťažovateľke, ktorú jej ukladá zákon o

sociálnom poistení aj “.

Dňa 25. marca 2007 požiadala sťažovateľka krajský súd, aby preskúmal

rozhodnutie S. zo 6. decembra 2006 a „žiadala, aby súd zrušil rozhodnutie zo dňa 6.

12. 2006 a oznámenie - rozhodnutie zo dňa 30. 10. 2006 ako nulitné akty... Vyjadrila sa

tiež, že trvá na zastavení výplaty dávky v zmysle žiadosti zo dňa 22. 9. 2006, t. j. od 16. 12.

2006. Sťažovateľke, ktorá nebola zastúpená advokátom, v tom čase nebolo známe, aký

postup v prípade nulitných aktov (tzv. paaktov), ktoré vydala žalovaná dňa 30. 10. 2006 a 6.

12. 2006, bolo potrebné uplatniť, keďže priamo zo zákona o sociálnom poistení, resp. z

takýto postup nevyplýva...“.

Na pojednávaní 27. júna 2007 krajský súd preskúmaval tento nulitný akt podľa

a nasl. , pretože podľa sťažovateľky je „takýto

procesný postup je zo zákona vylúčený, keďže nejde o rozhodnutie podľa § 220 vo

väzbe na § 179 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré podlieha

preskúmaniu súdom podľa a nasl. “.

Krajský súd následne zrušil rozhodnutie S. zo 6. decembra 2006, pretože „nie je v

súlade so zákonom" a vrátil ho žalovanej na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu sa odvolala S. 30. júla 2007 a sťažovateľka

5. augusta 2007.

Krajský súd preskúmaval postup S., vrátil jej vec na ďalšie konanie a pripustil

možnosť podať proti svojmu rozhodnutiu odvolanie.

Krajský súd bol podľa názoru sťažovateľky «povinný nulitný akt žalovanej zrušiť v

konaní podľa , avšak nebol oprávnený vrátiť ho na ďalšie konanie podľa

, t. j. na vydanie nového nulitného aktu. Dňa 22. 2. 2008 vyhlásil

Najvyšší súd SR rozsudok v odvolacom konaní pod sp. zn. . Na

vyhlásení tohto rozsudku bola sťažovateľka osobne prítomná. (Zápisnica z vyhlásenia

rozsudku obsahuje v tomto smere nepravdivý údaj o neprítomnosti sťažovateľky.).

Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa z

dôvodu, že sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalovaná rozhodla v rozpore so

zákonom... Podľa názoru Najvyššieho súdu SR, ako súdu odvolacieho, rozhodnutie

žalovanej bolo vydané podľa § 179 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o sociálnom poistení ako

„rozhodnutie o dávkach“. Odvolací súd vyjadril právny názor, že žiadosť zo dňa 16. 12.

2006, z ktorej vyplýva úmysel sťažovateľky nepoberaním dávky si zabezpečiť jej zvýšenie

podľa § 68 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je potrebné považovať za skutočnosť,

rozhodujúcou na nárok na výplatu dávky, a teda žalovaná bola povinná výplatu

predčasného starobného dôchodku podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení

zastaviť. Žalovaná postupovala nesprávne, keď výplatu dávky nezastavila na základe prvej

žiadosti sťažovateľky, ani neskôr. Ďalej sa súd vyjadril v tom zmysle, že ak výplata dávky

nebola zastavená, poberateľ dávky je oprávnený, ale nie povinný preberať splátky

dôchodku. Najvyšší súd SR uložil povinnosť žalovanej „v ďalšom konaní rozhodnúť o

žiadosti sťažovateľky o zastavenie výplaty predčasného starobného dôchodku od 22. 12.

2006 „znovu“, pričom je viazaná právnym názorom súdu (v tomto prípade, zrejme,

krajského súdu)...».

Sťažovateľka v ďalšej časti podrobne konkretizuje, v čom vidí namietané porušenie

označených práv, a v súvislosti s tým okrem iného uvádza svoj právny názor, ako mali

všeobecné súdy postupovať pri riešení jej záležitosti.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal

tento nález:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22. februára 2008 pod sp. zn.

a Krajsky súd v Trnave rozsudkom pod sp. zn. porušili

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1v spojení s čl. 1

ods. 1, SR, a Listiny základných práv a slobôd v spojení s

čl. 2 ods. 2 Listiny; porušili ľudské právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru. Ďalej porušili základné právo podľa , podľa ktorého

medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len

zákonom, v spojení s a ; a ústavné právo sťažovateľky

vyplývajúce z článku 2 ods. 2 SR a Listiny základných práv a slobôd,

podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v spojení s a .

Krajský súd v Trnave porušil aj základné právo sťažovateľky na rovnosť účastníkov v

konaní podľa v spojení s .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 2 2008 pod sp. zn. sa

zrušuje.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 6. 2007 pod sp. zn. zo

dňa 27. 6. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.

5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v hodnote 5. 000 EUR vzhľadom

na pocit bezmocnosti a ujmu, ktorú utrpela v dôsledku šikanózneho výkonu práva súdmi, a

absolútnej straty dôvery v systém všeobecného súdnictva v SR.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. Pokiaľ sťažovateľka predmetnou sťažnosťou napadla rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 27. júna 2007, ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného , nemá právomoc preskúmavať postup

a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku

odvolania účastníkov konania. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. februára 2008

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala proti

označenému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zrušené (podľa sťažovateľky nulitné

rozhodnutie S. č. 5252203740 zo 6. decembra 2006) odvolanie. O jej odvolaní rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. februára 2008 tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Uvedený rozsudok bol sťažovateľke doručený 14. marca

2008.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa (podobne listiny, pozn.) štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa (podobne aj listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa a 3 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu preto namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na

namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa

zaoberal a rozhodol o nej napokon v jej prospech, keď rozhodnutie S. zrušil. V danej veci sa

vec nachádza opätovne v štádiu, keď musí rozhodnúť vo veci S., ktorá má konať už v súlade

s názorom odvolacieho súdu.

Preto ústavný súd nevidí v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo

dôvod, pre ktorý by jej vyjadrenia mali svoje opodstatnenia.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že posúdiť zákonnosť

rozhodnutia S. [ak navyše sťažovateľka tvrdila v odôvodnení sťažnosti, že postupom S. boli

porušené jej základné práva (napr. aj podľa )] je zásadne príslušný

všeobecný (správny) súd, ktorý musí preskúmať takého rozhodnutie, pretože to vyplýva aj

z . Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor ako prijal

v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu (v tomto prípade napr. a zákona o sociálnom

poistení) najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis ). Podľa ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2008 o zrušení rozhodnutia S. a vrátení veci na ďalšie konanie

takéto nedostatky nevykazuje, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, aj keď

sťažovateľka má na vec odlišný právny názor. Ústavný súd napokon dodáva, že posúdenie

predmetnej otázky súvisí s otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k

záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Ústavný súd na záver po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu poznamenáva, že

dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2008 sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle

a konštatuje predovšetkým nezákonný postup S. (ktorý je aj podstatou sťažnosti

sťažovateľky) a tieto závery ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie a dohovoru a tiež

ďalších práv, ktorých porušenie sa namieta, ako nedostatočnú a nelogickú na to, aby na jej

základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať

spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie procesných noriem upravujúcich postup správnych súdov v opravných

konaniach (podobne aj , ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa (a

ods. 1 dohovoru) výslovne v spojitosti s a (podobne

ods. 2 listiny). V konaní o sťažnosti je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení

označených základných práv a slobôd, ale ak dôjde k odmietnutiu sťažnosti z dôvodov,

ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí ústavného súdu, znamená to, že o námietke porušenia

vôbec netreba rozhodovať (). Podobné závery možno prijať

aj vo vzťahu k označenému , ktorého porušenie sťažovateľka namieta.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008